Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/181/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106203353 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2106203353.1
Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Mgr. X. Q., nar. XX. F. XXXX, bytom G., O. XX, zast. advokátom: JUDr. Peter Horváth, Trnava, Hlavná 42, proti žalovaným: 1/ Okresný úrad v Trnave, Trnava, Kollárova 8 a 2/ Slovenská republika (konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2), o ochranu osobnosti a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 15. mája 2013 č. k. 18C/20/2006-300 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom (v ktorého úvodnej časti bolo inak za žalované 1/ označené Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, čiže rovnaká osoba ako osoba konajúca za žalovanú 2/ a to dokonca s dovetkom „právny nástupca zaniknutého Obvodného úradu v Trnave“) súd prvého stupňa opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a tunajším súdom zrušeným rozsudkom z 27. júna 2011) zamietol žalobu a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť obom žalovaným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 45,83 eur do 3 dní. Takéto rozhodnutie vo veci samej i tentoraz odôvodnil ust. §§ 11 a 13 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazom na § 442 takéhoto zákona; § 1 ods. 1, § 2, § 18 ods. 1, § 20, § 22 ods. 1 a § 25 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej tiež len „starý zodpovednostný zákon“); § 17 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „nový zodpovednostný zákon“) a § 120 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne nad rámec záveru o nedostatku vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie žalovaného 1/ prakticky len zotrval na záveroch zo svojho skoršieho rozsudku o 1. nemožnosti domáhania sa žalobkyňou náhrady nemajetkovej ujmy, pretože takýto inštitút pozná len nový zodpovednostný zákon a naopak ho nepoznal ten starý, za ktorého účinnosti boli vydané neskôr zrušené priestupkové rozhodnutia (v konaní vedenom proti žalobkyni) a 2. neunesení žalobkyňou dôkazného bremena u snahy docieliť priznanie náhrady škody (kde bolo povinnosťou účastníčky preukázať, aká škoda a čím jej vznikla) i u nárokov uplatňovaných podľa ustanovení O. z. o ochrane osobnosti (kde žalobkyňa jednak nepreukázala splnenie žiadnej zo zákonom vyžadovaných podmienok, za ktorých by šlo požadovať takúto ochranu, nakoľko tu nešlo o zásah, ktorý by bol neoprávneným, nebola tu objektívna spôsobilosť zásahu vzniknutého v medziach výkonu kompetencií orgánov konajúcich v priestupkovom konaní znížiť dôstojnosť či česť žalobkyne a takto logicky ani príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv a okrem toho - špecificky - preukázané nebolo ani zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobkyne v značnej miere, pretože priestupkové konanie bolo neverejné, zrušené rozhodnutia boli žalobkyni doručené do vlastných rúk a vec nebola nijako medializovaná). Rozhodnutie o trovách konania potom právne bolo zdôvodnené len paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a celé Opatrenie č. 632/2008 Z. z. a vecne úspechom žalovaných a ich trovami na cene pohonných hmôt a náhrade za používanie cestných motorových vozidiel v sumách uvedených v odôvodnení.
Aj proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa a navrhla ho zmeniť plným vyhovením žalobe, teda ako vyslovením konštatovania o porušení jej občianskych práv zásahmi zástupcov Okresného úradu v Trnave i tunajšieho krajského úradu v priestupkovom konaní bližšie označenom v žalobe, tak uložením povinnosti obom žalovaným (ktorých označenie prevzala z napadnutého rozsudku) spoločne a nerozdielne jej zaplatiť 1.991,64 eur a do tretice i uložením taktiež obom žalovaným povinnosti sa žalobkyni písomne ospravedlniť (so zopakovaním znenia požadovaného ospravedlnenia i v petite odvolania). Namietala vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení i nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p.), keď okrem potreby vychádzania z toho, ako boli udalosti (vedúce k začatiu priestupkového konania voči nej a neskôr i k zrušeniu rozhodnutí vydaných v takom konaní) opísané ňou (žalobkyňou) mala za to, že okresný i krajský úrad v Trnave pri svojom rozhodovaní vybočili z rámca daného im právnymi predpismi, legálnosť ich počínania nešlo posudzovať len z výsledku konania, ale aj z jeho priebehu (ako na to ostatne poukázali aj závery rozhodnutia ministerstva vnútra z 27. februára 2004) a neobstojí ani argumentácia založená na neverejnosti priestupkového konania (to, že niekto bol ponížený „len“ takto, neznamená, že ponížený nebol vôbec).
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (vyjadrujúce sa za oboch žalovaných - bez toho, aby mu takéto oprávnenie prislúchalo, ako bude uvedené neskôr a taktiež označujúce účastníkov konania zhodne so súdom prvého stupňa aj žalobkyňou) navrhlo napadnutý rozsudok potvrdiť, stotožňujúc sa pritom s argumentáciou, použitou na podporu takéhoto rozhodnutia v jeho odôvodnení.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (keďže tu od rozhodnutia vo veci samej, výslovne napadnutého v celom rozsahu, bolo závislým aj rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, popri tom však zároveň o prípad opätovného dopustenia sa súdom prvého stupňa už raz mu vytknutého závažného procesného pochybenia, nech aj tentoraz sa vyskytnuvšieho v modifikovanej podobe, rovnako ale majúceho za následok zmätočnosť konania), keď musel dospieť k záveru, že ani v poradí druhý rozsudok súdu prvého stupňa nie je a nemôže byť rozhodnutím spôsobilým viesť k rozhodnutiu odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa čl. I § 2 ods. 1 zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež len „zákon o úradoch“) v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 vrátane (čiže pred novelizáciou zákona o úradoch zákonom č. 345/2012 Z. z.) obvodný úrad je právnická osoba a rozpočtová organizácia štátu zapojená finančnými vzťahmi na rozpočet Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"); podľa čl. I § 2 ods. 1 a 6 zákona o úradoch v znení platnom a účinnom od 1. januára 2013 (inak len do 30. septembra 2013, teda do dňa predchádzajúceho nadobudnutiu účinnosti zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „zákon o miestnej štátnej správe“, ktorým bol o. i. zrušený zákon o úradoch) potom obvodný úrad je miestny orgán štátnej správy, ktorý je preddavková organizácia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") a obvodný úrad má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti, pričom za obvodný úrad koná pred súdom prednosta obvodného úradu alebo ním poverený zamestnanec (v tejto súv. por. i čl. IV bod 2 a čl. XXXIII zákona č. 345/2012 Z. z. a čl. I § 10 bod 1 zákona o miestnej štátnej správe).
Podľa čl. I § 8a ods. 1 zákona o úradoch (inak ustanovenia nazvaného spôsobom „Prechodné ustanovenia k právnej úprave účinnej od 1. januára 2013“) práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade, prechádzajú na ministerstvo; podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali práce vo verejnom záujme v obvodnom úrade, prechádzajú na ministerstvo; podľa odseku 3 citovaného paragrafu nároky zamestnancov vyplývajúce z prechodu práv a povinností podľa odsekov 1 a 2 uspokojí ministerstvo podľa osobitných predpisov; podľa jeho odseku 4 majetok štátu, pohľadávky a záväzky, ktoré mal v správe obvodný úrad k 31. decembru 2012, prechádzajú do správy ministerstva okrem majetku štátu, ku
ktorému obvodný úrad vykonáva pôsobnosť podľa osobitného zákona; podľa odseku 5 majetok štátu, ku ktorému nebolo konanie vo veci uplatneného práva prednostnej kúpy podľa osobitného zákona (odkaz poznámkou č. 8 v zákone o úradoch na § 18 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. v znení zákona č. 121/2001 Z. z. - pozn. odvolacieho súdu) ukončené do 31. decembra 2012, prechádza do správy obvodného úradu v sídle kraja, v ktorého územnom obvode sa majetok štátu nachádza a podľa odseku 6 tu citovaného paragrafu i zákona o prechode majetku štátu podľa odseku 5 sú obvodný úrad a obvodný úrad v sídle kraja povinní vyhotoviť písomné protokoly.
Napokon podľa čl. I § 2 ods. 1 a 6 zákona o miestnej štátnej správe okresný úrad je miestny orgán štátnej správy a preddavková organizácia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ktorý má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti a za ktorý koná pred súdom prednosta okresného úradu alebo ním poverený zamestnanec; pričom podľa čl. I § 9 ods. 1 rovnakého zákona obvodné úrady zriadené podľa predpisov účinných do 30. septembra 2013 sú okresné úrady podľa tohto zákona.
Ak by sa súd prvého stupňa riadil úpravou z práve odcitovaných ustanovení, resp. ak by tak pre prípad riadenia sa ňou vôbec (na čo ale doterajší obsah spisu neobsahuje žiadne podklady) urobil dôsledne, nemohol by samozrejme prijať celkom nepodložený a preto tiež neudržateľný záver o zániku Obvodného úradu Trnava (ktorému aj v čase vydania ostatného rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci, teda uznesenia Krajského súdu v Trnave z 20. decembra 2012 č. k. 10Co/181/2011-276, prislúchalo procesné postavenie žalovaného 1/).
Obe zákonom vykonané zmeny v úprave organizácie miestnej štátnej správy, ku ktorým došlo v konaní nasledujúcom po zrušení prvého rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci a to k 1. januáru 2013, resp. k 1. októbru toho istého roka, mali totiž - na rozdiel od zmien im predchádzajúcich - charakter zmien, pri ktorých nedošlo k formálnemu zrušeniu skôr zriadených úradov, zadefinovaných ako právnické osoby, resp. osoby so spôsobilosťou byť účastníkom konania (tu por. i § 19 O. s. p.), ale len k novému vymedzeniu ich postavenia a k prechodu podstatnej časti (nie však absolútne všetkých) práv a povinností miestneho orgánu štátnej správy na príslušné rezortné ministerstvo (v prípade zmeny prvej, vykonanej zákonom č. 345/2012 Z. z.), resp. tu došlo (v prípade zmeny druhej, vykonanej zákonom o miestnej štátnej správe) len k obraznému premaľovaniu vývesného štítu (tabule), spôsobenému praktickým premenovaním obvodných úradov, vytvorených podľa skorších predpisov (podľa zákona o úradoch), na úrady okresné (predpokladané novšou úpravou). Zákonodarca tak v tomto prípade zvolil celkom odlišný postup, než to bolo v čase prijímania zákona o úradoch, ktorým naopak popri novej právnej úprave postavenia krajských úradov (zriadených zákonom č. 222/1996 Z. z. - nazvaným inak celkom rovnako ako neskorší zákon č. 180/2013 Z. z., v tejto súv. por. názov i čl. I § 1 ods. 1 takéhoto zákona) a obnovenia úradov obvodných (zrušených taktiež zákonom č. 222/1996 Z. z., tu por. i jeho čl. I § 12 písm. a/) došlo k zrušeniu okresných úradov (ako to vyplýva z čl. I § 7 pôvodného znenia zákona o úradoch).
Práve uvedené ale celkom jednoznačne muselo mať za následok, že obvodné úrady vrátane toho zapojeného do konania v prejednávanej veci (ako žalovaného 1/) k 1. januáru 2013 ani neskôr až do času rozhodovania napadnutým rozsudkom nezanikli (výnimkou bol v tomto konaní nezúčastnený Obvodný úrad Štúrovo, ktorého zrušenie však zákon o úradoch ustanovil expressis verbis /výslovne/, pričom tu ale šlo o zjavnú výnimku z pravidla, v tejto súv. por. i čl. I § 8 písm. f/ zákona o miestnej štátnej správe) a to isté platilo aj v neskoršom čase (až do času rozhodovania týmto uznesením odvolacieho súdu), keďže pôvodne zriadené právnické osoby (neskôr zadefinované ako osoby so spôsobilosťou byť účastníkom konania bez ochoty zákonodarcu ponechať im výslovne aj status právnickej osoby, čo však bolo z pohľadu možnosti ich vystupovania v občianskych súdnych konaniach vrátane toho v prejednávanej veci bez akéhokoľvek právneho významu) len zmenili názov (tak akoby u inej právnickej osoby, napr. u obchodnej spoločnosti došlo k zmene obchodného mena, alebo u osoby fyzickej k zmene priezviska či dokonca aj krstného mena).
Ak potom súd prvého stupňa vychádzal z odlišného (s prihliadnutím k tomu zhora ale neobhájiteľného) názoru, muselo sa mu logicky prihodiť aj to, že celé konanie po zrušení jeho prvého rozsudku v tejto veci prebehlo (právne i fakticky) bez jedného z účastníkov konania (bez žalovaného 1/), najmä bez jeho predvolania na jediné pojednávanie predchádzajúce rozhodnutiu tentoraz napadnutým rozsudkom a poskytnutia mu tak možnosti v konaní sa brániť a uplatňovať procesné práva. Namiesto osoby, ktorá pri pretrvaní jej právnej existencie sféru účastníkov žiadnym právom aprobovaným spôsobom neopustila,
okresný súd konal a aj vo veci rozhodol len za účasti ministerstva vnútra, v konaní vystupujúceho v pozícii jedného účastníka (žalovaného 1/) i štátneho orgánu konajúceho v mene účastníčky druhej (žalovanej 2/, čiže štátu a právnickej osoby sui generis, tu por. i § 21 O. z. a §§ 21 a 79 O. s. p.) bez toho, aby na to prvé jestvoval akýkoľvek právny podklad a z doterajšieho obsahu spisu nemôže byť žiadnej pochybnosti ani o tom, že takto došlo dokonca i k pomerne úspešnému zmäteniu žalobkyne (v štádiu podávania ňou nateraz ostatného odvolania zneistenej aj v tom, voči komu majú byť požiadavky uplatnené žalobou nasmerované).
Ani na fázu konania medzi vydaním tzv. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 20. decembra 2012 a rozsudku súdu prvého stupňa z 15. mája 2013 tak nebolo možné nazerať inak ako na konanie zmätočné.
Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. znovu rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto jeho uznesenia.
I keď za takejto procesnej situácie na každý pokus vysloviť sa aj k opodstatnenosti požiadaviek žalobkyne vo veci samej treba hľadieť s rezervou, odvolací súd nemôže nepoznamenať, že názor súdu prvého stupňa o nemožnosti úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vyvodzovaného zo zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, sa javí správnym. Právna úprava platná a účinná v čase postupov priestupkových orgánov, neskôr označených i na to povolaným orgánom za nenáležité (rozumej úprava v starom zodpovednostnom zákone), totiž (na rozdiel od úpravy novšej, nadobudnuvšej však účinnosť až neskôr), možnosť kompenzáciu štátom aj inej než materiálnej ujmy skutočne nepredpokladala. Takáto úprava bola ale veľmi kusá a (odhliadnuc od zjavnej neochoty zákonodarcu zaväzovať štát k čomukoľvek inému než k tomu, čo bolo považované za naozaj nevyhnutné minimum) ani v čase jej existencie nešlo vylúčiť uplatňovanie nárokov podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, najmä podľa O. z. (k čomu inak priamo ponúkal § 20 starého zodpovednostného zákona), teda evidentne ani možnosť, že tu rozhodnutiami alebo postupmi zakladajúcimi zodpovednosť štátu za škodu môže dôjsť aj k zásahu do práva na ochranu osobnosti (obdobne ako takýto súbeh tunajší súd v minulosti principiálne nevylúčil ani u zložiek práva na náhradu škody na zdraví, predstavovaných náhradou za bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia s právom na ochranu osobnosti, tu pre prípad záujmu por. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. apríla 2007 č. k. 11Co/174/2006-188, ktorým bolo rozhodnuté vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 23C/4/2002). Súdu prvého stupňa však treba prisvedčiť v tom, že v prípade snahy docieliť „odškodnenie“ utrpenej ujmy takýmto spôsobom je nevyhnutnou ďaleko väčšia miera „vloženia sa“ do preukazovania tvrdení podkladajúcich uplatňované nároky, než aká tu bola dosiaľ (a žalobkyňa tak síce v dôsledku nutnosti opätovného zrušenia rozhodnutia v prvom stupni získala obraznú ďalšiu šancu pokúsiť sa presvedčiť o nutnosti vyhodnotenia zásahu do jej práv za neoprávnený, o závažnosti ňou utrpenej ujmy i o príčinnej súvislosti medzi oboma takýmito faktormi, aj o takúto šancu však možno laxnejším prístupom prísť).
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa už dôsledne riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne prejednať vec za účasti oboch žalovaných, so zreteľom k doterajšiemu vývinu na poli legislatívy osobitnú pozornosť venovať najmä prípadným ďalším pokusom meniť vyššie opísaný „status quo“, za predpokladu nástupu prípadných ďalších zmien v organizácii miestnej štátnej správy úmerne ich povahe zvoliť ďalší postup, podľa okolností tiež doplniť dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne o veci rozhodnúť i s vypravením nového rozhodnutia náležitým a tiež na odvolacie námietky žalobkyne, resp. i jej neskoršiu argumentáciu reagujúcim odôvodnením, pričom jeho povinnosťou bude rozhodnúť aj o trovách oboch doterajších odvolacích konaní (§ 224 ods. 3 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.