Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/181/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106203353 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106203353.2
Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Mgr. X. Q., nar. XX. F. XXXX, bytom G., O. XX, zastúpenej ustanoveným advokátom: JUDr. Peter Horváth, Trnava, Hlavná 42, proti žalovaným: 1/ Obvodný úrad v Trnave, Trnava, Kollárova 8, 2/ Slovenská republika (za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2), o ochranu osobnosti a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 27. júna 2011 č. k. 18C/20/2006-253 (správne „-251"), takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 a § 420 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“), § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, § 18 ods. 1 a 2 a § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, vecne potom názorom o tom, že žalovaný 1/ nie je ústredným orgánom kompetentným konať o nároku žalobkyne a pre nedostatok pasívnej legitimácie tak voči nemu bolo treba žalobu zamietnuť. Na žalovanou 2/ vznesenú námietku premlčania neprihliadol s odôvodnením, že už v roku 2007 (podaním z 12. júna 2007) žalobkyňa uplatnila svoj nárok na súde aj voči Slovenskej republike, aj keď nesprávne označila subjekt, ktorý by túto mal v konaní zastupovať. Ďalej neprisvedčil žalobkyni, že žalovaný (nie je uvedené, ktorý z dvoch subjektov v takomto procesnom postavení) čoby len do istej miery spôsobil prieťahy v predmetnom konaní (majúc na mysli zrejme priestupkové konanie) a dopustil sa nesprávneho úradného postupu, z čoho tak mal dostatočne za preukázané nesplnenie prvej z troch kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody (zrejme porušenie právnej povinnosti). Druhou kumulatívnou podmienkou je vznik škody, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a predstavovala v danom prípade sumu 2.706,13 eur (?) s príslušenstvom, avšak len za predpokladu, že medzi nesprávnym úradným postupom a škodou by existovala priama príčinná súvislosť (ako tretia z podmienok na priznanie náhrady škody). Túto však súd rovnako nemal za preukázanú, pretože príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, t. j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody), pričom sa vychádza z toho, že protiprávnosť (nesprávny úradný postup) musí byť jednou z hlavných príčin škody a nemôže byť len vedľajšou príčinou (čo v danom prípade naplnené nebolo). Nedošlo tu teda k splneniu všetkých troch podmienok potrebných pre priznanie náhrady škody a žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných predpokladov vzniku uplatňovaného nároku na ochranu osobnosti, z ktorých dôvodov žaloba musela byť ako nedôvodná zamietnutá. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom úspechom žalovaných v konaní, ktorí si ale náhradu trov konania neuplatňovali.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa (pričom tak ešte počas odvolacej lehoty urobila ako vlastným podaním tak i podaním jej ustanoveného advokáta). Oboma takýmito podaniami navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe (v ostatnom znení) vyhovieť.
Zotrvala na svojej argumentácii pred súdom prvého stupňa a podrobne popísala podľa nej protiprávny postup JUDr. Z. pri prejednaní priestupku, ktoré sa nekonalo v duchu slušného správania a rešpektovania prezumpcie neviny, keď takýto zamestnanec niekdajšieho Okresného úradu v Trnave porušoval jeden zákon za druhým, čo podľa nej vyplýva z rozhodnutia zo dňa 27. februára 2004 Ministerstva vnútra SR, sekcie vnútornej správy č. 203-2004/04327, ďalej len „ministerské rozhodnutie“). Mala za to, že pracovníci Železničnej polície v Trnave, Okresného úradu v Trnave a tiež Krajského úradu v Trnave nesprávnym úradným postupom (potvrdeným Ministerstvom vnútra SR), svojim správaním k nej a nedôsledným vyhodnotením dôkazov porušili všetky jej základné práva a konali v prospech policajtky, ktorá celý incident vo vlaku vyvolala.
Mala za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Jej žaloba je jednak žalobou na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. O. z.), okrem toho ale i žalobou o náhradu škody (podľa zákona č. 58/1969 Zb.). Súd prvého stupňa sa podľa nej pri posudzovaní prejednávanej veci neriadil dôsledne ustanoveniami § 18 a § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a ustanoveniami § 11 a § 13 ods. 1 až 3 O. z. a neposudzoval jej nároky na ochranu osobnosti ako nároky pochádzajúce z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (ale len izolovane, resp. nezávisle od zákona č. 58/1969 Zb.), pričom takýto postup nebol správny predovšetkým preto, že nesprávny úradný postup mal mať za preukázaný (s poukazom na závery štátneho orgánu uvedené v ministerskom rozhodnutí). Ona si je vedomá toho, že predmetom tohto konania nie je revízia toho, akým spôsobom policajné orgány vyšetrujúce jej tzv. priestupok (a podlosť „počínania ich policajnej kolegyne“ W. W.) vyšetrovali, ona sa však domáha zadosťučinenia za to, že pri prejednávaní jej priestupkovej veci na úrovni Okresného úradu v Trnave a Krajského úradu v Trnave došlo k zjavnému porušeniu jej práv, ktorého dopad sa prejavil práve vo sfére jej občianskych práv (jej cti, dôstojnosti a mena). Nesúhlasila s názorom žalovaného 1/, že sa tak stalo neverejne, pretože nemožno súhlasiť s názorom, že šlendriánsky, povrchný a arogantný spôsob jednania štátneho orgánu sa cti dotknutej osoby dotýka podstatne menej len preto, že sa tak stalo neverejne. Ak by sa toto malo dotknúť jej občianskych práv, jej cti, dôstojnosti a mena tak málo, ako argumentuje žalovaný 1/, tak by zrejme porušenie práv jej osobnosti tak neprežívala, ako doteraz prežíva, ani ochranu týchto práv nezažalovala. Súd prvého stupňa preto nerozhodol správne, ak postupu Okresného úradu v Trnave a Krajského úradu v Trnave priznal legálnosť. Nemožno potom priznať dostatočnosť zadosťučinenia slovám odôvodnenia ministerského rozhodnutia, podľa ktorých je potrebné uviesť, že na menovanú Mgr. X. Q. sa po zrušení rozhodnutia o vine hľadí ako na nevinnú (v dôsledku premlčania, čo žalobkyni o to viac pripadá ako cynické). Ak je zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom formou zodpovednosti štátu za činnosť tých, ktorí plnia úlohy štátnych orgánov uvedené v § 1 ods. 1 zák. č. 58/69 Zb. a nesprávnosť úradného postupu možno charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného právnymi normami, potom súd prvého stupňa nemohol mať dôvod konštatovať, resp. neprisvedčiť jej, že sa žalovaný dopustil nesprávneho úradného postupu, keď samotné ministerské rozhodnutie toto konštatuje. Za daného stavu už nebolo potrebné zapodievať sa otázkou, či sa opisovaného Okresný úrad v Trnave alebo aj Krajský úrad v Trnave dopustili zavinene (alebo nezavinene), keďže ide o objektívnu zodpovednosť. Žalobkyňa preto považuje základ nároku za preukázaný, zadosťučinenie doteraz nedostala žiadne, pričom žiadne zadosťučinenie nemožno logicky považovať za primerané (zo žiadneho uhla pohľadu). Nemožno nazerať ako na zadosťučinenie napokon ani na odpoveď Ministerstva vnútra SR z 28. septembra 2005 (na žiadosť žalobkyne o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.), v ktorej sa uvádza, že za pochybenia, ktoré sa vyskytli v konaní o priestupku, boli zodpovední zamestnanci upozornení a tiež znovu pripomína, že zadosťučinením pre žalobkyňu má byť najmä ministerské rozhodnutie.
Žalovaný 1/ navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že jediným žalovaným podľa zákona č. 58/1969 Zb. môže byť len štát, v mene ktorého má konať ústredný orgán správy, t. j. v zmysle § 11 zákona č. 575/2001 Z. z. (o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Žalovaná 2/ odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej bol závislým aj čiastkový výrok rozsudku o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, a dospel k záveru, že rozsudok nemožno považovať za správny ako v dôsledku odvolaním opodstatnene namietaného vadného posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke, tak i z ďaleko závažnejšieho dôvodu, ktorým bola zmätočnosť výsledku konania v prvom stupni (majúceho sa preskúmať na základe odvolania).
Podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 115 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa § 90 O. s. p. účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.
Podľa § 21 O. z. pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.
Podľa § 21 ods. 4 O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. a/ a b/, odsekov 2 a 3.
Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. (v znení neskorších zmien a doplnení) ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sú právnické osoby.
Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa § 123 O. s. p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Z obsahu spisu v prejednávanej veci potom mimo akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že potom, čo žalobkyňa označila (podaním zo 14. júna 2010 - č. l. 223 až 225 spisu) za štátny orgán majúci konať v tejto veci za žalovanú 2/ (za štát) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (namiesto skôr tam označeného Obvodného úradu v Trnave, v konaní vystupujúceho i v procesnom postavení žalovaného 1/), súd prvého stupňa síce žalobu s podaním túto zmeňujúcim a tiež upravujúcim označenie žalovanej 2/ vyššie priblíženým spôsobom doručil účastníčke, ktorej zástupca na pojednávaní prítomný nebol (v tejto súv. por. úpravu súdu v súvislosti s odročením pojednávania na č. l. 227 spisu i tam pripojenú doručenku vrátane označenia adresáta na návratke od zásielky spôsobom „SR - Ministerstvo vnútra SR“); takýto inak akceptovateľný postup však už nebol zopakovaný pri doručovaní žiadneho z predvolaní na ďalšie pojednávania, keď predvolania na pojednávanie majúce sa konať 6. apríla 2011 i na pojednávanie 6. júna 2011 boli doručované len inému adresátovi „Ministerstvo vnútra SR“ (tu por. i č. l. 239 a 243 spisu s doručenkami pripojenými k takýmto súčastiam spisu), pričom to logicky mohol byť len zástupca takto predvolanej osoby, ktorý aj na pojednávaní 6. júna 2011 mal vziať na vedomie odročenie pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku (na ktoré sa už za žalovanú 2/ ani za ministerstvo nikto nedostavil - tu napokon por. i dnešné č. l. 248, 251 a 252).
Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa ustálenej judikatúry súdov zásadne rozumie taký závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi platné procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu (teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého
rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym súdnym poriadkom). Jedným zo základných procesných práv účastníka vyplývajúcim dokonca zo základného zákona štátu je i právo na prejednanie každej veci účastníka v jeho prítomnosti spolu s poskytnutím mu možnosti vyjadriť sa aj k navrhovaným dôkazom, možnosti navrhovať dôkazy a napokon i možnosti vyjadrovať sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Nevyhnutnou podmienkou uplatnenia takéhoto práva, ale aj jeho prípadného nevyužitia účastníkom a to i s následkom privodenia tým možnosti súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka (čím u právnických osôb treba rozumieť neprítomnosť fyzickej osoby oprávnenej príslušnú právnickú osobu v konaní reprezentovať) je riadne predvolanie účastníka. Takýmto riadnym predvolaním samozrejme môže byť len doručenie (a predtým adresovanie) príslušnej písomnosti súdu tomu, komu táto má byť doručená.
V prejednávanej veci sa tak evidentne pre nerozlišovanie okresného súdu medzi štátom (jednou právnickou osobou sui generis) a ministerstvom vnútra (tu štátnym orgánom taktiež disponujúcim statusom právnickej osoby a povolaným konať za štát) nestalo. Aj pri odhliadnutí od možnej diskusie na tému, ako po výslovnom pripustení zákonodarcom statusu právnických osôb aj u štátnych orgánov procesne exaktne vyjadriť stav konania jednej právnickej osoby za druhú (ktorá samostatne konať nemôže) a či v takejto súvislosti môže ešte obstáť niekdajšia prax spájania, resp. rozdeľovania jednej a druhej osoby pomlčkou, spojovníkom či rozdeľovníkom, totiž s prihliadnutím k už uvedenému vyššie nemôže byť žiadneho sporu o tom, že ak je tu spôsobilosť mať práva a povinnosti (podľa hmotného práva, tu por. i § 18 a nasl. O. z.) i z nej plynúca spôsobilosť byť účastníkom konania (podľa práva procesného, tu por. najmä § 19 O. s. p.) na strane oboch či dokonca aj viacerých do úvahy prichádzajúcich osôb (z ktorých jednej zákon zveril oprávnenie konať v mene inej), nutné je bezpodmienečne trvať aj na takom označovaní tu diskutovaných osôb v písomnostiach (tie súdne z toho nevynímajúc), z ktorého vyplynie nedostatok pochybností o zapojení do konania práve tej osoby, ktorá doň zapojená byť mala.
To sa v prejednávanej veci nestalo a stať nemohlo, ak súd prvého stupňa svoju prvotne nastolenú akceptovateľnú prax opustil (bez akéhokoľvek zdôvodnenia odklonu) a na obe pojednávania predchádzajúce vyhláseniu rozsudku nepredvolal účastníčku (Slovenskú republiku reprezentovanú príslušným ministerstvom), ale len osobu stojacu mimo okruh účastníkov konania (ministerstvo spôsobilé v konaní vystupovať aj samostatne), takto v skutočnosti prejednal vec (právne) bez účasti jednej zo žalovaných a takýmto postupom samozrejme okrem zmätočnosti konania bola žalovanej 2/ i odňatá možnosť konať pred súdom.
Napadnutému rozsudku (jeho písomnému vyhotoveniu) však okrem toho nešlo nevytknúť i ďalšiu podobu tu spomínanej vady konania (tvoriacej predmet úpravy z ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
Vada konania tam vymedzená je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Takéto (z pohľadu prístupu k spravodlivosti elementárne) právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky pritom vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už vyššie opísanými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, tiež prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, takisto i rozpornosť (protirečivosť) jednotlivých argumentov majúcich poslúžiť na podporu určitého spôsobu rozhodnutia a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie má svoj pomyselný rub v podobe práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania (na jednej strane) a povinnosti súdu (na strane druhej) sa účastníkovi konania (okrem upretia mu práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite (a účinne) skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.
Podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo byť pochybnosti ani o tom, že i odôvodnenie napadnutého rozsudku v prejednávanej veci vykazovalo znaky porušenia práva účastníkov na dostatočne presvedčivé odôvodnenie súdom zvoleného spôsobu riešenia sporu.
Súd prvého stupňa totiž v napadnutom rozsudku pomerne obsiahlo cituje rôzne zákonné ustanovenia (vrátane tých právne významných pre prejednávanú vec) aj s pokusom o ich výklad, z odôvodnenia jeho rozsudku však už nejde vyvodiť, prečo konkrétne (pominúc len všeobecné konštatovanie o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou) považoval za vylúčený zásah ktoréhokoľvek zo žalovaných do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Toto platilo zvlášť u žalovaného 1/, u ktorého zamietnutie žaloby bolo opreté o nedostatok jeho pasívnej legitimácie, takýto čiastkový záver okresného súdu však nepochybne z odôvodnenia rozsudku vyplýva len u jedného z oboch žalobou pôvodne súbežne uplatňovaných nárokov (toho druhého, ktorým bol nárok na náhradu škody, majúcej byť spôsobenej - za použitia terminológie dnes platného zákona - pri výkone verejnej moci). I keď potom súd prvého stupňa do odôvodnenia svojho rozsudku pojal tiež pomerne rozsiahly teoretický rozbor oboch inštitútov použitých tu na ochranu práv žalobkyne (1. ochrany osobnosti a 2. náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom), na ujmu presvedčivosti jeho rozhodnutia a tiež vyporiadania sa ním i s konkrétnymi v konaní uplatnenými argumentmi a námietkami bolo potom nahradenie reálnych opomenutí pričítateľných žalobkyni (rozumej, čo konkrétne žalobkyňa mala preukázať a nepreukázala) len všeobecnými úvahami nepodopretými žiadnymi skutkovými zisteniami (bez možnosti ich preskúmania), pričom napokon z rozsudku nie je zrejmé, či okresný súd v čase svojho rozhodovania mal vôbec jasno o tom, čo všetko je (ešte) predmetom konania. V tomto smere za doslova zarážajúci treba považovať jednak záver o tom, že „súd neprisvedčil navrhovateľovi, že odporca“ (ktorý ?) „čoby len do istej miery spôsobil prieťahy v predmetnom konaní“ (hoci pripisovanie žalobkyňou hociktorému zo žalovaných aj takéhoto pochybenia - na rozdiel od pochybení iného rázu - z odôvodnenia rozsudku nevyplýva), popri tom však i ďalší záver o škode na ujmu žalobkyne v sume 2.706,13 eur (kde ale nateraz ostatným podaním žalobkyne meniacim so súhlasom súdu žalobu malo dôjsť k takej úprave všetkých skorších požiadaviek, po ktorej jediným žalobkyňou požadovaným peňažným plnením mala ostať náhrada nemajetkovej ujmy v sume 1.991,64 eur a logicky sa tak vkráda otázka, akým spôsobom súd prvého stupňa prišiel k ním uvádzanej o viac než 700 eur vyššej sume, ale tiež k záveru, podľa ktorého predmetom konania má byť aj požiadavka na náhradu škody opierajúca sa o zákon č. 58/1969 Zb).
Za stavu zaťaženia napadnutého rozsudku už opísanými nedostatkami ale nebolo možné, aby sa takýto produkt rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa stal predmetom odvolacieho konania, v ktorom by sa s ním odvolací súd vyporiadal s konečnou platnosťou a preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto jeho uznesenia (za takejto situácie bez možnosti zaujatia stanoviska k tzv. vecným výhradám uplatneným odvolaním).
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, napraviť vytknuté pochybenia bez meškania si urobiť jasno o predmete
konania a až následne (i po prípadnom doplnení dokazovania) opätovne rozhodnúť a to i s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie uvedené požiadavky). Jeho povinnosťou bude rozhodnúť i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.