{"guid": "0396e824-f59a-4776-847d-b252a6fce31f:fcade09e-abd8-4d25-9796-48164da20db4", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2106203353.2", "spisova_znacka": "10Co/181/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/181/2011 z 19. 12. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 19. decembra 2012, sp. zn. 10Co/181/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2106203353.2", "identifikacne_cislo": "2106203353", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2012-12-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-115.odsek-1", "nazov": "§ 115 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-115.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-115"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-90", "nazov": "§ 90 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-90", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-90"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-21.odsek-4", "nazov": "§ 21 ods. 4 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-21.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-101.odsek-2", "nazov": "§ 101 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-101.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-101"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-115", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-90", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-21", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-101"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fcade09e-abd8-4d25-9796-48164da20db4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2106203353.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2106203353.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2106203353.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava\nSpisová značka: 10Co/181/2011\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 2106203353\nDátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2012\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo\nECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106203353.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Mgr. X. Q., nar. XX. F. XXXX, bytom G., O. XX, zastúpenej\nustanoveným advokátom: JUDr. Peter Horváth, Trnava, Hlavná 42, proti žalovaným: 1/ Obvodný úrad\nv Trnave, Trnava, Kollárova 8, 2/ Slovenská republika (za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky, Bratislava, Pribinova 2), o ochranu osobnosti a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku\nOkresného súdu Trnava z 27. júna 2011 č. k. 18C/20/2006-253 (správne „-251\"), takto\n\nr o z h o d o l :\n\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   r u š í   a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nNapadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/  nepriznal náhradu\ntrov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 a § 420\nods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O.\nz.“), § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, § 18 ods. 1 a 2 a § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, vecne potom\nnázorom o tom, že žalovaný 1/ nie je ústredným orgánom kompetentným konať o nároku žalobkyne\na pre nedostatok pasívnej legitimácie tak voči nemu bolo treba žalobu zamietnuť. Na žalovanou 2/\nvznesenú námietku premlčania neprihliadol s odôvodnením, že už v roku 2007 (podaním z 12. júna\n2007) žalobkyňa uplatnila svoj nárok na súde aj voči Slovenskej republike, aj keď nesprávne označila\nsubjekt, ktorý by túto mal v konaní zastupovať. Ďalej neprisvedčil žalobkyni, že žalovaný (nie je uvedené,\nktorý z dvoch subjektov v takomto procesnom postavení) čoby len do istej miery spôsobil prieťahy v\npredmetnom konaní (majúc na mysli zrejme priestupkové konanie) a dopustil sa nesprávneho úradného\npostupu, z čoho tak mal dostatočne za preukázané nesplnenie prvej z troch kumulatívnych podmienok\npre priznanie náhrady škody (zrejme porušenie právnej povinnosti). Druhou kumulatívnou podmienkou\nje vznik škody, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a predstavovala v danom prípade sumu\n2.706,13 eur  (?) s príslušenstvom, avšak len za predpokladu, že medzi nesprávnym úradným postupom\na škodou by existovala priama príčinná súvislosť (ako tretia z  podmienok na priznanie náhrady škody).\nTúto však súd rovnako nemal za preukázanú, pretože príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným\npostupom a škodou je daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, t.\nj. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému\npostupu, nedošlo by ani ku vzniku škody), pričom sa vychádza z toho, že protiprávnosť (nesprávny\núradný postup) musí byť jednou z hlavných príčin škody a nemôže byť len vedľajšou príčinou (čo v\ndanom prípade naplnené nebolo). Nedošlo tu teda k splneniu všetkých troch podmienok potrebných pre\npriznanie náhrady škody a žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných\npredpokladov vzniku uplatňovaného nároku na ochranu osobnosti, z ktorých dôvodov žaloba musela\nbyť ako nedôvodná zamietnutá. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ustanovením § 142\nods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení),\nvecne potom úspechom žalovaných v konaní, ktorí si ale náhradu trov konania neuplatňovali.\n\nProti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa (pričom tak ešte počas odvolacej lehoty urobila\nako vlastným podaním tak i podaním jej ustanoveného advokáta). Oboma takýmito podaniami navrhla\nnapadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe (v ostatnom znení) vyhovieť.\n\nZotrvala na svojej argumentácii pred súdom prvého stupňa a podrobne popísala podľa nej protiprávny\npostup JUDr. Z. pri prejednaní priestupku, ktoré sa nekonalo v duchu slušného správania a\nrešpektovania prezumpcie neviny,  keď takýto zamestnanec niekdajšieho Okresného úradu  v Trnave\nporušoval jeden zákon za druhým, čo podľa nej vyplýva z rozhodnutia zo dňa 27. februára 2004\nMinisterstva vnútra SR, sekcie vnútornej správy č. 203-2004/04327, ďalej len „ministerské rozhodnutie“).\nMala za to, že pracovníci Železničnej polície v Trnave, Okresného úradu v Trnave a tiež Krajského úradu\nv Trnave nesprávnym úradným postupom (potvrdeným Ministerstvom vnútra SR), svojim správaním k nej\na nedôsledným vyhodnotením dôkazov porušili všetky jej základné práva a konali v prospech policajtky,\nktorá celý incident vo vlaku vyvolala.\n\nMala za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Jej žaloba je jednak\nžalobou na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. O. z.), okrem toho ale i žalobou o náhradu škody (podľa\nzákona č. 58/1969 Zb.). Súd prvého stupňa sa podľa nej pri posudzovaní prejednávanej veci neriadil\ndôsledne ustanoveniami § 18 a § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a ustanoveniami § 11 a § 13 ods. 1 až\n3 O. z. a neposudzoval jej nároky na ochranu osobnosti ako nároky pochádzajúce z nesprávneho\núradného postupu orgánu štátu (ale len izolovane, resp. nezávisle od zákona č. 58/1969 Zb.), pričom\ntakýto postup nebol správny predovšetkým preto, že nesprávny úradný postup mal mať za preukázaný\n(s poukazom na závery štátneho orgánu uvedené v ministerskom rozhodnutí). Ona si je vedomá toho,\nže predmetom tohto konania nie je revízia toho, akým spôsobom policajné orgány vyšetrujúce jej tzv.\npriestupok (a podlosť „počínania ich policajnej kolegyne“ W. W.) vyšetrovali, ona sa však domáha\nzadosťučinenia za to, že pri prejednávaní jej priestupkovej veci na úrovni Okresného úradu v Trnave\na Krajského úradu v Trnave došlo k zjavnému porušeniu jej práv, ktorého dopad sa prejavil práve\nvo sfére jej občianskych práv (jej cti, dôstojnosti a mena). Nesúhlasila s názorom žalovaného 1/, že\nsa tak stalo neverejne, pretože nemožno súhlasiť s názorom, že šlendriánsky, povrchný a arogantný\nspôsob jednania štátneho orgánu sa cti dotknutej osoby dotýka podstatne menej len preto, že sa\ntak stalo neverejne. Ak by sa toto malo dotknúť jej občianskych práv, jej cti, dôstojnosti a mena tak\nmálo, ako argumentuje žalovaný 1/, tak by zrejme porušenie práv jej osobnosti tak neprežívala, ako\ndoteraz prežíva, ani ochranu týchto práv nezažalovala. Súd prvého stupňa preto nerozhodol správne,\nak postupu Okresného úradu v Trnave a Krajského úradu v Trnave priznal legálnosť. Nemožno potom\npriznať dostatočnosť zadosťučinenia slovám odôvodnenia ministerského rozhodnutia, podľa ktorých je\npotrebné uviesť, že na menovanú Mgr. X. Q. sa po zrušení rozhodnutia o vine hľadí ako na nevinnú\n(v dôsledku premlčania, čo žalobkyni o to viac pripadá ako cynické). Ak je zodpovednosť za škodu\nspôsobenú nesprávnym úradným postupom formou zodpovednosti štátu za činnosť tých, ktorí plnia\núlohy štátnych orgánov uvedené v § 1 ods. 1 zák. č. 58/69 Zb. a nesprávnosť úradného postupu možno\ncharakterizovať ako porušenie postupu stanoveného právnymi normami, potom súd prvého stupňa\nnemohol mať dôvod konštatovať, resp. neprisvedčiť jej, že sa žalovaný dopustil nesprávneho úradného\npostupu, keď samotné ministerské rozhodnutie toto konštatuje. Za daného stavu už nebolo potrebné\nzapodievať sa otázkou, či sa opisovaného Okresný úrad v Trnave alebo aj Krajský úrad v Trnave\ndopustili zavinene (alebo nezavinene), keďže ide o objektívnu zodpovednosť. Žalobkyňa preto považuje\nzáklad nároku za preukázaný, zadosťučinenie doteraz nedostala žiadne, pričom žiadne zadosťučinenie\nnemožno logicky považovať za primerané (zo žiadneho uhla pohľadu). Nemožno nazerať ako na\nzadosťučinenie napokon ani na odpoveď Ministerstva vnútra SR z 28. septembra 2005 (na žiadosť\nžalobkyne o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.), v ktorej sa uvádza, že za pochybenia, ktoré\nsa vyskytli v konaní o priestupku, boli zodpovední zamestnanci upozornení a tiež  znovu pripomína, že\nzadosťučinením pre žalobkyňu má byť najmä ministerské rozhodnutie.\n\nŽalovaný 1/ navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že\njediným žalovaným podľa zákona č. 58/1969 Zb. môže byť len štát, v mene ktorého má konať ústredný\norgán správy, t. j. v zmysle § 11 zákona č. 575/2001 Z. z. (o organizácii činnosti vlády a organizácii\nústrednej štátnej správy) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.\n\nŽalovaná 2/ odvolací návrh nepodala.\n\nOdvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú\nvec (pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej bol závislým aj čiastkový výrok\nrozsudku o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, a dospel k záveru,\nže rozsudok nemožno považovať za správny ako v dôsledku odvolaním opodstatnene namietaného\nvadného posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke, tak i z ďaleko závažnejšieho\ndôvodu, ktorým bola zmätočnosť výsledku konania v prvom stupni (majúceho sa preskúmať na základe\nodvolania).\n\nPodľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb.\nv znení neskorších ústavných zákonov) každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.\n\nPodľa § 115 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej\npojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.\n\nPodľa § 90 O. s. p. účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých\nzákon za účastníkov označuje.\n\nPodľa § 21 O. z. pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.\n\nPodľa § 21 ods. 4 O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej\nosobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na\nkonanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú\nustanovenia odseku 1 písm. a/ a b/, odsekov 2 a 3.\n\nPodľa § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. (v znení neskorších zmien a doplnení) ministerstvá a ostatné\nústredné orgány štátnej správy sú právnické osoby.\n\nPodľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný\núčastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec\nprejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.\n\nPodľa § 123 O. s. p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré\nsa vykonali.\n\nPodľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi\nkonania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.\n\nZ obsahu spisu v prejednávanej veci potom mimo akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že potom, čo\nžalobkyňa označila (podaním zo 14. júna 2010 - č. l. 223 až 225 spisu) za štátny orgán majúci\nkonať v tejto veci za žalovanú 2/ (za štát) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (namiesto skôr tam\noznačeného Obvodného úradu v Trnave, v konaní vystupujúceho i v procesnom postavení žalovaného\n1/), súd prvého stupňa síce žalobu s podaním túto zmeňujúcim a tiež upravujúcim označenie žalovanej 2/\nvyššie priblíženým spôsobom doručil účastníčke, ktorej zástupca na pojednávaní prítomný nebol (v tejto\nsúv. por. úpravu súdu v súvislosti s odročením pojednávania na č. l. 227 spisu i tam pripojenú doručenku\nvrátane označenia adresáta na návratke od zásielky spôsobom „SR - Ministerstvo vnútra SR“); takýto\ninak akceptovateľný postup však už nebol zopakovaný pri doručovaní žiadneho z predvolaní na ďalšie\npojednávania, keď predvolania na pojednávanie majúce sa konať 6. apríla 2011 i na pojednávanie 6.\njúna 2011 boli doručované len inému adresátovi „Ministerstvo vnútra SR“ (tu por. i č. l. 239 a 243 spisu\ns doručenkami pripojenými k takýmto súčastiam spisu), pričom to logicky mohol byť len zástupca takto\npredvolanej osoby, ktorý aj na pojednávaní 6. júna 2011 mal vziať na vedomie odročenie pojednávania\nza účelom vyhlásenia rozsudku (na ktoré sa už za žalovanú 2/ ani za ministerstvo nikto nedostavil - tu\nnapokon por. i dnešné č. l. 248, 251 a 252).\n\nOdňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa ustálenej judikatúry súdov zásadne\nrozumie taký závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi\nplatné procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu\n(teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého\n\nrozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu\nmožno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym\nsúdnym poriadkom). Jedným zo základných procesných práv účastníka vyplývajúcim dokonca zo\nzákladného zákona štátu je i právo na prejednanie každej veci účastníka v jeho prítomnosti spolu s\nposkytnutím mu možnosti vyjadriť sa aj k navrhovaným dôkazom, možnosti navrhovať dôkazy a napokon\ni možnosti vyjadrovať sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Nevyhnutnou podmienkou uplatnenia\ntakéhoto práva, ale aj jeho prípadného nevyužitia účastníkom a to i s následkom privodenia tým možnosti\nsúdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka (čím u právnických osôb treba rozumieť neprítomnosť\nfyzickej osoby oprávnenej príslušnú právnickú osobu v konaní reprezentovať) je riadne predvolanie\núčastníka. Takýmto riadnym predvolaním samozrejme môže byť len doručenie (a predtým adresovanie)\npríslušnej písomnosti súdu tomu, komu táto má byť doručená.\n\nV prejednávanej veci sa tak evidentne pre nerozlišovanie okresného súdu medzi štátom (jednou\nprávnickou osobou sui generis) a ministerstvom vnútra (tu štátnym orgánom taktiež disponujúcim\nstatusom právnickej osoby a povolaným konať za štát) nestalo. Aj pri odhliadnutí od možnej diskusie\nna tému, ako po výslovnom pripustení zákonodarcom statusu právnických osôb aj u štátnych orgánov\nprocesne exaktne vyjadriť stav konania jednej právnickej osoby za druhú (ktorá samostatne konať\nnemôže) a či v takejto súvislosti môže ešte obstáť niekdajšia prax spájania, resp. rozdeľovania\njednej a druhej osoby pomlčkou, spojovníkom či rozdeľovníkom, totiž s prihliadnutím k už uvedenému\nvyššie nemôže byť žiadneho sporu o tom, že ak je tu spôsobilosť mať práva a povinnosti (podľa\nhmotného práva, tu por. i § 18 a nasl. O. z.) i z nej plynúca spôsobilosť byť účastníkom konania\n(podľa práva procesného, tu por. najmä § 19 O. s. p.) na strane oboch či dokonca aj viacerých do\núvahy prichádzajúcich osôb (z ktorých jednej zákon zveril oprávnenie konať v mene inej), nutné je\nbezpodmienečne trvať aj na takom označovaní tu diskutovaných osôb v písomnostiach (tie súdne z toho\nnevynímajúc), z ktorého vyplynie nedostatok pochybností o zapojení do konania práve tej osoby, ktorá\ndoň zapojená byť mala.\n\nTo sa v prejednávanej veci nestalo a stať nemohlo, ak súd prvého stupňa svoju prvotne nastolenú\nakceptovateľnú prax opustil (bez akéhokoľvek zdôvodnenia odklonu) a na obe pojednávania\npredchádzajúce vyhláseniu rozsudku nepredvolal účastníčku (Slovenskú republiku reprezentovanú\npríslušným ministerstvom), ale len osobu stojacu mimo okruh účastníkov konania (ministerstvo spôsobilé\nv konaní vystupovať aj samostatne), takto v skutočnosti prejednal vec (právne) bez účasti jednej zo\nžalovaných a takýmto postupom samozrejme okrem zmätočnosti konania bola žalovanej 2/ i odňatá\nmožnosť konať pred súdom.\n\nNapadnutému rozsudku (jeho písomnému vyhotoveniu) však okrem toho nešlo nevytknúť i ďalšiu\npodobu tu spomínanej vady konania (tvoriacej predmet úpravy z ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).\n\nVada konania tam vymedzená je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho\nkonania na spravodlivý proces. Takéto (z pohľadu prístupu k spravodlivosti elementárne) právo zaručujú\nv podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce\nÚstavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).\n\nI podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra\n1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,\nsťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS\n226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo\n171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu\nvo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky pritom vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s.\np., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov,\nako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri\nhodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom\naj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom\ntakéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už vyššie opísanými požiadavkami je v rozpore\nnielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho\n\nnesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, tiež prípad, keď právne závery\nzo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, takisto i rozpornosť (protirečivosť)\njednotlivých argumentov majúcich poslúžiť na podporu určitého spôsobu rozhodnutia a napokon i len\nvšeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia\nvyvodené.\n\nPretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie má svoj pomyselný rub v podobe práva\núčastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so\nšpecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania (na jednej strane)\na povinnosti súdu (na strane druhej) sa účastníkovi konania (okrem upretia mu práva dozvedieť sa\no príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite (a účinne) skutkovo\naj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia\nprípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\nsama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť\nrozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.\n\nPodľa názoru odvolacieho súdu nemohlo byť pochybnosti ani o tom, že i odôvodnenie napadnutého\nrozsudku v prejednávanej veci vykazovalo znaky porušenia práva účastníkov na dostatočne presvedčivé\nodôvodnenie súdom zvoleného spôsobu riešenia sporu.\n\nSúd prvého stupňa totiž v napadnutom rozsudku pomerne obsiahlo cituje rôzne zákonné ustanovenia\n(vrátane tých právne významných pre prejednávanú vec) aj s pokusom o ich výklad,  z odôvodnenia\njeho rozsudku však už nejde vyvodiť, prečo konkrétne (pominúc len všeobecné konštatovanie o\nneunesení dôkazného bremena žalobkyňou) považoval za vylúčený zásah ktoréhokoľvek zo žalovaných\ndo práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Toto platilo zvlášť u žalovaného 1/, u ktorého zamietnutie\nžaloby bolo opreté o nedostatok jeho pasívnej legitimácie, takýto čiastkový záver okresného súdu\nvšak nepochybne z odôvodnenia rozsudku vyplýva len u jedného z oboch žalobou pôvodne súbežne\nuplatňovaných nárokov (toho druhého, ktorým bol nárok na náhradu škody, majúcej byť spôsobenej\n- za použitia terminológie dnes platného zákona - pri výkone verejnej moci). I keď potom súd prvého\nstupňa do odôvodnenia svojho rozsudku pojal tiež pomerne rozsiahly teoretický rozbor oboch inštitútov\npoužitých tu na ochranu práv žalobkyne (1. ochrany osobnosti a 2. náhrady škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom), na ujmu presvedčivosti jeho rozhodnutia\na tiež vyporiadania sa ním i s konkrétnymi v konaní uplatnenými argumentmi a námietkami bolo\npotom nahradenie reálnych opomenutí pričítateľných žalobkyni (rozumej, čo konkrétne žalobkyňa mala\npreukázať a nepreukázala) len všeobecnými úvahami nepodopretými žiadnymi skutkovými zisteniami\n(bez možnosti ich preskúmania), pričom napokon z rozsudku nie je zrejmé, či okresný súd v čase\nsvojho rozhodovania mal vôbec jasno o tom, čo všetko je (ešte) predmetom konania. V tomto smere\nza doslova zarážajúci treba považovať jednak záver o tom, že „súd neprisvedčil navrhovateľovi, že\nodporca“ (ktorý ?) „čoby len do istej miery spôsobil prieťahy v predmetnom konaní“ (hoci pripisovanie\nžalobkyňou hociktorému zo žalovaných aj takéhoto pochybenia - na rozdiel od pochybení iného rázu\n- z odôvodnenia rozsudku nevyplýva), popri tom však i ďalší záver o škode na ujmu žalobkyne v\nsume 2.706,13 eur (kde ale nateraz ostatným podaním žalobkyne meniacim so súhlasom súdu žalobu\nmalo dôjsť k takej úprave všetkých skorších požiadaviek, po ktorej jediným žalobkyňou požadovaným\npeňažným plnením mala ostať náhrada nemajetkovej ujmy v sume 1.991,64 eur a logicky sa tak vkráda\notázka, akým spôsobom súd prvého stupňa prišiel k ním uvádzanej o viac než 700 eur vyššej sume,\nale tiež k záveru, podľa ktorého predmetom konania má byť aj požiadavka na náhradu škody opierajúca\nsa o zákon č. 58/1969 Zb).\n\nZa stavu zaťaženia napadnutého rozsudku už opísanými nedostatkami ale nebolo možné, aby sa takýto\nprodukt rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa stal predmetom odvolacieho konania, v ktorom by\nsa s ním odvolací súd vyporiadal s konečnou platnosťou a preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, než\npodľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto jeho\nuznesenia (za takejto situácie bez možnosti zaujatia stanoviska k tzv. vecným výhradám uplatneným\nodvolaním).\n\nPovinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým\nje podľa § 226 O. s. p. viazaný, napraviť vytknuté pochybenia bez meškania si urobiť jasno o predmete\n\nkonania a až následne (i po prípadnom doplnení dokazovania) opätovne rozhodnúť a to i s vypravením\nnového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie uvedené požiadavky). Jeho\npovinnosťou bude rozhodnúť i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).\n\nK prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta\nzákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).\n\nPoučenie:\n\nToto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}], "citovane_v": []}