Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/3/2023 z 15. 8. 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/3/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6721201860
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6721201860.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana
Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom vo B. C., D. E. X, v súčasnosti v Ústave na výkon väzby a Ústave
na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského č. 7,
zastúpeného JUDr. Jurajom Macíkom, so sídlom v Banskej Bystrici, Petelenova č. 4, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Račianska č. 71, o zaplatenie 3.000,- € s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 17C/18/2021-207 zo dňa 01.12.2022, ako súdu
prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.362,50 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.362,50 € od 09.09.2020 do
zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu
zamietol (druhý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100
% z prisúdenej sumy, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o ich výške k rukám jeho právneho
zástupcu (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého:
(1) žalobca v postavení obvineného bol uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2Tp/19/2004 zo
dňa 12.09.2004 vzatý do väzby pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku; väzba u menovaného začala plynúť
dňa 11.09.2004;
(2) žalobca bol dovtedy trikrát súdne trestaný pre trestnú činnosť majetkového charakteru, pre ktorú bol
v roku 1998 vo výkone trestu; naposledy pred týmto skutkom bol odsúdený Okresným súdom Veľký
Krtíš rozsudkom sp. zn. 1T/171/2000 zo dňa 16.09.2002 pre trestný čin podľa § 248 ods. 1 Trestného
zákona k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou do 04.05.2004; okrem toho
Okresná prokuratúra Žiar nad Hronom podala na žalobcu obžalobu dňa 13.06.2003 pre spáchanie
pokračovacieho trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) ods. 5 Trestného zákona a iné;



(3) rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/79/2016-676 zo dňa 23.01.2019 bol žalobca
oslobodený spod podanej obžaloby pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona;
(4) žiadosťou o prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 19.06.2020 požiadal žalobca žalovaného
náhradu škody v sume 3.000,- € spôsobenej výkonom väzby od 11.09.2004 do 04.03.2005; trestné
stíhanie trvalo 15 rokov a oslobodený spod obžaloby bol v roku 2019;
(5) žalovaný listom zo dňa 09.09.2020 oznámil žalobcovi, že jeho žiadosti nebolo vyhovené pre
nesplnenie zákonných podmienok;
(6) podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne k žiadosti žalobcu o nemajetkovú ujmu, sudca pri dôvodnosti
trestného stíhania v čase rozhodovania vychádzal nielen z výpovede obvineného, ale i z ďalších dôkazov
v tom čase už obsiahnutých vo vyšetrovacom spise; za dôležitú považoval výpoveď svedka C.. K., ďalej
súd vychádzal z kriminálnej minulosti žalobcu a z prebiehajúceho trestného konania na súde v Žiari nad
Hronom; taktiež vzal do úvahy nezamestnanosť žalobcu v čase rozhodovania o väzbe; podľa stanoviska
Okresného súdu Zvolen zo dňa 18.06.2020 k veci vedenej pod sp. zn. 1T/76/2016 sa súd stotožnil s
vyjadrením zákonnej sudkyne a nárok žalobcu považuje za neopodstatnený; väzobné stíhanie v tom
čase bolo zákonné a dôvodné; vo veci väzobného stíhania rozhodoval aj Krajský súd v Banskej Bystrici,
ktorý rovnako vzhliadol dôvodnosť väzobného stíhania žalobcu;
(7) rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 1T/26/2016-1190 zo dňa 24.10.2018 bol žalobca uznaný
vinným z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona v
jednočinnom súbehu so zločinom vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ písm. c/ Trestného
zákona; bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov nepodmienečne v ústave na výkon
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia;
(8) podľa odpisu z registra trestov žalobcu bol žalobca odsúdený rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp.
zn. 2T 11/95 na trest odňatia slobody 7 mesiacov so skúšobnou dobou do 16.01.1998, pričom sa osvedčil
v skúšobnej dobe; rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T 32/98 zo dňa 02.06.1998
bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky nepodmienečne; z výkonu trestu bol
podmienečne prepustený a osvedčil sa v skúšobnej dobe; rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš sp.
zn. 1T 171/00 bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody 6 mesiacov podmienečne so skúšobnou
dobou do 04.05.2004; žalobca sa osvedčil v skúšobnej dobe; trestným rozkazom Okresného súdu Levice
sp. zn. 4T 53/10 zo dňa 23.03.2009 bol žalobca uznaný vinným a bolo upustené od uloženia súhrnného
trestu; rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T 163/03 bol žalobca odsúdený na trest
odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov 8 dní nepodmienečne v II. NVS; rozsudkom Okresného súdu Veľký
Krtíš sp. zn. 8T 88/11 zo dňa 11.04.2013 bol žalobca odsúdený na 5 rokov 6 mesiacov v ústave na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia a na prepadnutie veci;
(9) súd prvej inštancie vychádzal aj z výpovede žalobcu ako strany na pojednávaní dňa 04.03.2022
k okolnostiam vzatia do väzby a podmienkam vo výkone väzby (bod 11 odôvodnenia napadnutého
rozsudku).

1.3 Súd prvej inštancie uviedol, že po zrušení a vrátení rozsudku č.k. 17C/18/2021-124 zo dňa
31.03.2022 postupoval v intenciách uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/43/2022-154
zo dňa 30.06.2022; podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie:
(1) ďalším dokazovaním nedošlo k zmene už zisteného skutkového stavu v základnom konaní, súd
vychádzal z toho, že nárok žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) je v zmysle § 8 ods. 5 a 6
zákona 514/2003 Z. z. daný; zároveň, podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/37/2012 zo
dňa 31.07.2012, pre otázku rozhodnutia o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
ustáliť, či žalobca požaduje náhradu za celý priebeh trestného konania vrátane väzby, alebo len za
obdobie, keď bol žalobca vo väzbe; odvolací súd konštatoval vo svojom rozhodnutí, že v prejednávanom
spore si žalobca uplatnil voči žalovanej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu rozhodnutia o väzbe;
preto mal okresný súd taktiež za to, že žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu;
(2) podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/10/2022 zo dňa 09.06.2022, väzba predstavuje
pozbavenie osobnej slobody, čo je jedným z najzávažnejších zásahov do základných ľudských práv
a slobôd fyzickej osoby; trestné stíhanie a v rámci neho výkon väzby predstavujú vážny zásah do
osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú ďalšie dopady na jeho osobný život a životný osud; podstatnou
okolnosťou je nedobrovoľné obmedzenie osobnej slobody žalobcu na dlhé obdobie, nepreukázanie
spáchania trestného činu, v súvislosti s ktorým bola väzba nariadená a zložité psychické momenty,
ktoré so sebou výkon väzby prináša; taktiež z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že podľa záverov
súdnej praxe „hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú; určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na



okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti“ (pozri uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/154/2011 zo dňa 12.12.2012);
(3) Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade
musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v Portugalsko); v rozhodnutí
Krajského súdu Bratislava zo dňa 26.05.2022 sp. zn. 3Co/86/2019 bola potvrdená nemajetková ujma v
sume 4.350,- € dovtedy bezúhonnej policajtke za 87 dní väzby (50,- € na deň); v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR zo dňa 09.06.2022 sp. zn. 9Cdo/10/2022 sa najvyšší súd zaoberal aj inými rozhodnutiami o
priznaní nemajetkovej ujmy za väzbu v konaniach, v ktorých bol žalobca následne oslobodený; spomenul
rozhodnutie NS SR zo dňa 24.04.2022 sp. zn. 5Cdo/140/2019, v ktorej bol žalobca advokátom, vo väzbe
strávil 88 dní, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy činila 5.000,- € (56,80 €/deň); podľa rozhodnutia
Krajského súdu Trenčín zo dňa 06.04.2022 sp. zn. 5Co/75/2021, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
predstavovala 5.500,- € za väzbu trvajúcu od 21.07.2004 do 19.01.2006 (10,04 €/deň); v rozhodnutí
Krajského súdu Bratislava zo dňa 26.05.2022 sp. zn. 3Co/86/2019 súd priznal náhradu za väzbu v
sume 4.350,- € za 87 dní (50 €/deň); v tomto rozhodnutí zároveň súd uviedol, že sa oboznámil s
viacerými rozhodnutiami uvedeného súdu priznávajúcimi náhradu za väzbu poškodeným príslušníkom
Policajného zboru, ktorým bola priznaná náhrada za väzbu v rozpätí od 20,- €/deň (sp. zn. 5Co/210/2017,
5Co/35/2019) po 57,- €/deň (sp. zn. 4Co/35/2017, 7Co/465/2015); tu treba uviesť, že tieto osoby ako
príslušníci Policajného zboru boli dovtedy osobami bezúhonnými a skutočnosť väzby musela výrazne
zasiahnuť do ich pracovného života, v ktorom sa bezúhonnosť vyžaduje; v rozhodnutí NS SR zo
dňa 31.03.2022 sp. zn. 7Cdo/263/2020 väzba trvala 1 rok a 26 dní, išlo o stíhanie pre trestný čin
zneužívania právomoci verejného činiteľa; náhrada za väzbu predstavovala 15.000,- €, t.j. v hornej
hranici stropu (14.800,- €; 38,36 €/deň); záverom tohto rozhodnutia súd uviedol, že maximálna výška
náhrady nemajetkovej ujmy sa posudzuje samostatne pri odškodňovaní trestného stíhania a samostatne
pri odškodňovaní väzby; zároveň však, podľa rozhodnutia odvolacieho súdu, „otázka, aká má byť
výška náhrady nemajetkovej ujmy závisí (popri zákonných predpokladoch a ustálenej súdnej praxe) od
výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každého prejednávaného sporu,
ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných sporoch“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022); z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29.06.2021 sp. zn. 5Cdo/127/2009 vyplýva, že podľa názoru Európskeho
súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná
utrpenej ujme na povesti (napr. F. G. v. Spojené kráľovstvo); Európsky súd pre ľudské práva tiež
konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy
(napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. spojené kráľovstvo);
(4) podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2020 sp. zn. 7Cdo/204/2018,
určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku
posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla
neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach; v dôsledku toho sa
na podklade rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými v jednotlivých prípadoch preskúmaval správnosť
posúdenia takto vysoko individuálnych okolností odvolacími súdmi, ani nemôže - v otázke primeranosti
konkrétnej výšky tejto náhrady - vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu;
(5) súd pristúpil k určeniu výšky nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla rozhodnutím o väzbe a
trvala od 11.09.2004 do 04.03.2005; preto bolo úlohou súdu skúmať, ako dopadla realizácia uznesenia
o vzatí do väzby na osobu a život žalobcu, a to vzhľadom na doterajšiu súdnu prax a rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, na všeobecné kritériá neskôr uvedené v § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení novely č. 507/2008 Z. z., t.j. vzhľadom na osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení; súd zistil, že ku dňu 11.04.2004,
keď bol žalobca vzatý do väzby, bol žalobca trikrát súdne trestaný, z toho jedenkrát bol odsúdený na
nepodmienečný trest odňatia slobody (rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T/171/00
zo dňa 02.06.1998 v trvaní 2 roky s podmienečným prepustením dňa 11.02.1999); žalobca vypovedal, že
k uvedenému dňu bol rozvedený; zároveň aj po prepustení z väzby v uvedenej veci žalobca pokračoval
v páchaní trestnej činnosti (bol odsúdený ešte trikrát, jedenkrát bolo upustené od uloženia súhrnného
trestu vzhľadom na trest uložený v inej veci a dvakrát bol žalobca odsúdený na nepodmienečný trest
odňatia slobody); uvedené skutočnosti výrazne hovoria v prospech zníženia náhrady nemajetkovej
ujmy žalobcovi, nakoľko osoba žalobcu svojím dlhoročným protiprávnym konaním až o trestnoprávnej
intenzite nevytvára pre jeho rodinu a spoločenské prostredie ustálený obraz o jeho bezúhonnosti, a to



ako pred jeho väzbou v predmetnej väzobnej veci, tak aj po jeho prepustení; preto uvedená skutočnosť
výrazne svedčí pre zníženie odškodnenia za väzbu; čo sa týka prostredia, v ktorom žalovaný v čase
vzatia do väzby žil a pracoval, žalobca uvádzal, že predtým mal živnosť, vozil autá zo zahraničia, mal
autobazár a tí ľudia potom naňho pozerali ako na zlodeja, dôvera ľudí k nemu skončila; skutočnosť,
že ku dňu vzatia do predmetnej väzby mal žalobca živnosť, tento súdu však nepreukázal a nevyplýva
ani z verejne prístupného registra (webová stránka www.zrsr.sk); z uvedeného vyplýva, že uvedený
žalobcom tvrdený negatívny dopad na živobytie a pracovné vzťahy žalobca nepreukázal v jeho prvom
predpoklade, v existencii týchto vzťahov, preto uvedené nezvyšuje nárok na odškodnenie žalobcu za
väzbu; žalobca vypovedal, že v dôsledku väzby v predmetnej trestnej veci došlo k zániku vzťahu s jeho
priateľkou; bývalá priateľka v konaní vedenom na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 1T 79/2016 zo
dňa 24.02.2017 síce vypovedala, že je to už dávno, možno v čase skutku žila s obžalovaným ako druh
a družka vo Veľkom Krtíši, ale vzhľadom na odstup času výpovede odo dňa vzatia do väzby nemožno
z uvedeného vyvodzovať, že skutočnosť, ktorú uviedol žalobca, nie je pravdivá; na pojednávaní dňa
04.03.2022 žalobca vypovedal, že s družkou si zakúpili byt, ktorý bol písaný na jeho družku, kvôli tomu,
že on mal nejaké exekúcie; na pojednávaní dňa 04.11.2022 však vypovedal, že byt mali prenajatý;
nechal jej komplet zariadenie celého bytu, bolo to v hodnote možno 50.000,- Sk; vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujmy je podľa súdu z uvedeného relevantná iba skutočnosť, že žalobca týmto stratil
rodinné zázemie so spolužijúcou osobu a miesto bydliska a spoločnú domácnosť; uvedené hovorí
v prospech zvýšenia nemajetkovej ujmy pre žalobcu; žalobca vypovedal, že v čase vzatia do väzby
deti boli ešte malé a v podstate hľadeli naňho, že otec je zavretý; v škole mali poznámky, že otca
majú „basmana“; uvádzal zhoršenie vzťahu so synom M. V.; taktiež že predmetná väzba zhoršila jeho
vzťah s bývalou manželkou, ktorá prestala s ním komunikovať; súd zistil, že žalobca mal z bývalého
manželstva dve deti, narodené v rokoch 1986 a 1990; žalobca však bol v čase od narodenia detí do
vzatia do väzby už trikrát súdne trestaný, z toho raz nepodmienečným trestom odňatia slobody v trvaní
dva roky (následne bol podmienečne prepustený), a to v rokoch 1998 - 1999; preto vzťah žalobcu s
deťmi i s bývalou manželkou bol už pred vzatím do predmetnej väzby vystavený žalobcovmu pobytu
v zariadení obmedzujúcom osobnú slobodu, a to v trvaní dlhšom ako trvala predmetná väzba, preto
bol súd toho názoru, že tento neutrpel takú ujmu vo vzťahoch s týmito rodinnými príslušníkmi, akú by
utrpela osoba žijúca dovtedy bezúhonne a bez obmedzenia osobnej slobody; čo sa týka života žalobcu
po prepustení z väzby za trvania trestného stíhania (žalobca uvádzal, že sa chcel zamestnať ako vodič
autobusu, ale kvôli trvajúcemu trestnému stíhaniu nemohol), týmito skutkovými okolnosťami ohľadne
života žalobcu sa súd nezaoberal, nakoľko ustálil, že žalobca žiada náhradu nemajetkovej ujmy za
väzbu, nie za trestné stíhanie; žalobca ďalej uvádzal, že musel začať od znovu, všetky jeho kontakty,
ktoré mal predtým z okolia, kde býval pred vzatím do väzby, či už so susedmi alebo s priateľmi skončili;
je nepochybné, že vzatie do väzby muselo mať vplyv na okolie žalobcu a jeho sociálne väzby, avšak
vzhľadom na už uvádzaný skôr vykonaný nepodmienečný trest odňatia slobody, intenzita tohto zásahu
musela byť nižšia, ako u človeka dosiaľ bezúhonného; súd napokon skonštatoval, že žalobca nebol
verejne známou osobou, ktorej by sa dotkla medializácia vykonávanej väzby v širšom spoločenskom
živote, preto tento druh ujmy u žalobcu nenastal; ďalej žalobca opisoval podmienky väzby; uviedol, že
väzba je ako tretia nápravná skupina, je tam len hodina vychádzka, a to v koridoroch 2 x 3 m, nebolo
možné mať vlastné ošatenie ani televízor; uvádzal, že vo väzbe bol deprivovaný z bežnej medziľudskej
komunikácie, nakoľko spoluväzeň bol Ukrajinec; teplá voda a zdravotná starostlivosť, aj urgentná, bola
obmedzená; nebolo možné sa ani zamestnať; uvádzané skutočnosti, ktoré opisuje žalobca, majú odraz
v právnej úprave, ktorá vychádza zo zásady, že každá väzba má negatívny vplyv na život obmedzenej
osoby a zásadne každá väzba po nasledujúcom oslobodzujúcom rozsudku má byť kompenzovaná
(výnimky stanovuje zákon); vzhľadom na to, že podmienky v jednotlivých ústavoch na výkon väzby sú
v zásade porovnateľné, súdu to umožňuje vychádzať z iných rozsudkov o priznaní nemajetkovej ujmy
za výkon väzby, hoci v časovom horizonte sa zrejme tieto podmienky menia k lepšiemu (ako uvádza
žalobca vo výpovedi); jedinou anomáliou bola existencia slovensky nehovoriaceho spolubývajúceho v
cele so žalobcom.
(6) žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 3.000,- €, čo predstavuje podľa žalobcu
17,24 €/1 deň väzby; súd skonštatoval, že uplatnený nárok nepresahuje maximálnu výšku odškodnenia
za násilné trestné činy, ktorá predstavuje 50 násobok minimálnej mzdy platnej v čase väzby (§ 12
ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z.), t.j. 10.800,- € (rok 2004), resp. 11.450,- € (rok 2005), ktorá bola
stanovená rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva; súd posúdil komplexne dopad väzby na
život žalobcu vzhľadom na jeho osobu, jeho doterajší život pred výkonom väzby v uvedenej trestnej
veci, ujmu v jeho súkromnom živote, spoločenskom živote, pracovnom živote a zhrnul, že hoci zásadne
každá väzba je vždy zásahom do života osoby a má byť odškodnená, dopad väzby na uvedené sféry



života žalobcu bol relatívne nižšieho významu; zároveň súd zohľadnil, že výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich
sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v Portugalsko); súd zistil, že
napríklad advokátovi (podmienkou zápisu do advokátskej komory je bezúhonnosť) bola horeuvedenými
rozhodnutiami slovenských súdov priznaná náhrada v sume 56,80 €/deň, príslušníkom Policajného
zboru ako osobám bezúhonným sa priznalo odškodnenie za väzbu v rozmedzí 20,- až 57,- €/deň väzby;
zároveň priznané odškodnenia boli v rozmedzí 10,04 € až 58,- €/deň väzby; súd bol preto toho názoru, že
vzhľadom na relatívne nízky dopad väzby žalobcu na jeho jednotlivé aspekty života, ako bolo podrobne
uvedené vyššie, je žiadaná výška náhrady 17,12 €/deň vysoká, nakoľko sa blíži k odškodneniu väzby
u bezúhonných osôb, ktorým väzba zároveň výrazne zasiahla do ich pracovného života; preto bol súd
toho názoru, že primeraná výška odškodnenia predstavuje v prípade žalobcu 13,50 € za deň väzby, t.j.
za 175 dní väzby 2.362,50 €; preto súd žalobe vyhovel v časti zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v
sume 2.362,50 € a vo zvyšku nároku žalobu žalobcu zamietol; pokiaľ žalovaný uvádzal, že maximálna
výška odškodnenia by sa mala pomerne rozdeliť na maximálnu dĺžku väzby a uvedené odškodnenie
je maximálnym odškodnením za väzbu (v prepočte na mesiac, resp. na deň väzby), súd zistil, že
predchádzajúce rozhodnutia vyšších súdov takýmto spôsobom nepostupovali, preto nepovažoval takýto
postup za nezodpovedajúci zákonnému zneniu, hoci priznaná výška odškodnenia v predmetnej veci
takémuto postupu vyhovuje.
(7) súd priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka úroky z omeškania z priznanej
sumy odo dňa 09.09.2020; čo sa týka výšky úrokov z omeškania, podľa § 517 ods. 2 výšku úrokov z
omeškania stanovuje vykonávací predpis, ktorým je vyhláška č. 87/1995 Z. z. v aktuálnom znení; táto
stanovuje výšku úrokov z omeškania v § 3 o päť percentuálnych bodov vyššiu ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu; ku
dňu omeškania bola výška úrokovej sadzby ECB vo výške 0,00 %, preto sú úroky z omeškania v
občianskoprávnych vzťahoch ku tomuto dňu omeškania vo výške 5 %; z uvedeného dôvodu súd priznal
žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5 % a vo zvyšku požadovaných úrokov z omeškania žalobu
zamietol; na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. b) (z hľadiska
obsahu správne § 3 ods. 1 písm. c/ - poznámka odvolacieho súdu), § 4 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 5 písm.
b), § 8 ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) v spojení s § 12 ods. 2 a 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach
trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v spojení s § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal plnú
náhradu trov konania z prisúdenej sumy.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 15.12.2022 (č.l. 229-236
spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výrokov o čiastočnom vyhovení žalobe žalobcu
(prvý výrok) a o trovách konania (tretí výrok); vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h/ C.s.p.); v podrobnostiach žalovaný argumentoval, že:
(1) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, pretože vôbec neobsahuje
presvedčivé odôvodnenie vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.; vyjadril
názor, že aj keď odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, že základ nároku žalobcu
je daný, nezbavilo to súd prvej inštancie povinnosti napadnutý rozsudok riadne odôvodniť osobitne
s poukazom na jeho argumentáciu prednesenú po rozhodnutí odvolacieho súdu vo vzťahu k obsahu
rozhodnutia odvolacieho súdu; súd prvej inštancie nesprávne poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 písm.
b/ zákona č. 514/2003 Z. z., hoci z odôvodnenia je zrejmé, že právnym titulom bolo žalobcom označené
rozhodnutie o väzbe podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z. z.; nakoniec v napadnutom
rozsudku nie je ani zmienka o jeho argumentácii na pojednávaní dňa 04.10.2022, na ktorom reagoval
na rozhodnutie odvolacieho súdu;



(2) súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku zavinenia väzby žalobcu, ktorá bola založená na
(a) výpovedi žalobcu ako obvineného, (b) výpoveďou svedka C. C., (c) kriminálnou minulosťou žalobcu
a (d) podanou obžalobou na žalobcu pre ďalšiu trestnú činnosť v čase rozhodovania o väzbe; v prípade
žalobcu išlo o preventívnu väzbu, pretože jeho správanie bolo dôvodom k obave, že bude pokračovať
v trestnej činnosti, pre ktorú bol stíhaný;
(3) neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peňažnej forme, pretože
peňažná kompenzácia nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy až na poslednom mieste; vyjadril názor,
že ak nebol preukázaný zásah do súkromného života žalobcu alebo následky v jeho spoločenskom
uplatnení nebol dôvod na priznanie peňažnej satisfakcie, ale postačuje konštatovanie porušenia práva
žalobcu v meritórnom rozhodnutí; súd prvej inštancie mal podľa neho v zmysle § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. dospieť k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva je pre žalobcu dostatočným
zadosťučinením; samotný výkon väzby nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy; priznanie
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy považoval za nesprávne právne posúdenie veci; poukázal aj
na vnútorný rozpor napadnutého rozsudku, pokiaľ tento konštatoval, že neboli preukázané do jeho
osobného, pracovného, či spoločenského života a napriek tomu priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy;
(4) výška priznanej nemajetkovej ujmy je podľa neho neprimeraná; zopakoval argumentáciu súdu prvej
inštancie ohľadne výšky nemajetkovej ujmy; podľa jeho názoru, intenzita zásahu do práv poškodeného
má byť priamo úmerná výške priznanej nemajetkovej ujmy; pokiaľ väzba žalobcu trvala 174 dní (t.j.
necelých 6 mesiacov) a v právnom poriadku je maximálna lehota väzby stanovená na 48 mesiacov,
nemajetková ujma v peniazoch by v tomto prípade nemala presiahnuť sumu 1.348,38 € vychádzajúc
z maximálnej sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy na rok 2004 v sume 10.787,- €; z uplatnenej
nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- € priznal súd prvej inštancie žalobcovi sumu 2.362,50 €, čo
predstavuje takmer 80 % požadovanej náhrady, hoci žalobca nepreukázal žiadny tvrdený zásah do jeho
rodinného, pracovného, či spoločenského života v súvislosti s väzbou;
(5) nesúhlasí s priznaním úrokov z omeškania z prisúdenej sumy žalobcovi; argumentoval, že „úroky
z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, ktorá samotná vyplýva z už existujúceho záväzkového
právneho vzťahu; povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch však nie je daná žiadnym
existujúcim záväzkovým vzťahom, ale vzniká až na základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia, v
ktorom je určená výška i doba plnenia, a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník môže
dostať do omeškania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.06.1998, sp. zn. 1Cdo/15/97,
uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit
3, pod por. č. 45/2000 a naň nadväzujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2012,
sp. zn. 6Cdo/185/2011; zo dňa 24.04.2019, sp. zn. 8Cdo/151/2017 a zo dňa 21.07.2017, sp.
zn. 4Cdo/131/2016); možnosť priznania úroku z omeškania pri samotnom rozhodovaní o náhrade
nemajetkovej ujmy teda neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je
majetkovou pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu; v tejto súvislosti poukazuje
zároveň aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.10.2018, sp. zn. 7Cdo/100/2017 vydané
v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním podľa zákona č.
514/2003 Z. z.; na základe uvedených rozhodnutí je zrejmé, že právna otázka existencie nároku na
zaplatenie úroku z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti, ako i osobitne v prípadoch
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci (a to tak pri posudzovaní podľa zákona
č. 58/1969 Zb. ako staršej právnej úpravy, ako i podľa zákona č. 514/2003 Z. z.) je riešená jednoznačne
a konštantne“; súčasne uviedol, že „v praxi dovolacieho súdu možno nájsť aj niekoľko rozhodnutí,
ktoré predstavujú „protipól“ vyššie uvedenej rozhodovacej praxe a ktoré použil aj súd na odôvodnenie
svojich nesprávnych záverov v napadnutom rozsudku; primárne je nutné poukázať na to, že tieto
rozhodnutia otázku nároku na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy neriešia tak
komplexným a konzistentným spôsobom ako vyššie uvedené rozhodnutia vychádzajúce z judikátu R
45/2000; tieto rozhodnutia navyše de facto pojednávajú o majetkovej škode a nie o prípadoch náhrady
nemajetkovej ujmy; zároveň však žiadne z týchto rozhodnutí nemá právnu silu judikátu a rozhodne ich
nemožno považovať za rozhodnutia, ktorými bola prekonaná vyššie uvedená rozhodovacia línia podľa R
45/2000“; priznanie úrokov z omeškania z prisúdenej sumy žalovanému považoval za nesprávne právne
posúdenie veci;
(6) nesúhlasí ani s priznaním náhrady trov konania žalobcovi v plnej výške z prisúdenej sumy;
argumentoval, že „žalobca sa žalobou domáhal sumy 3.000,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 3.000,- € od 09.09.2020 do zaplatenia; súd prvej inštancie rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 2.362,50 € spolu s 5 % úrokom z
omeškania ročne z tejto sumy od 09.09.2020 do zaplatenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto



rozhodnutia, vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú; žalobcovi preto nemôže patriť náhrada trov
konania podľa § 255 ods. 1 CSP, a už vôbec nie náhrada trov v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy; o
náhrade trov konania bolo potrebné rozhodnúť podľa § 255 ods. 2 CSP; tým, že súd prvej inštancie
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % z prisúdeného nároku, vec v tejto časti
nesprávne právne posúdil; zákonné ustanovenie, ktoré by súdu v rámci rozhodovania o trovách konania
súvisiacich s priznaným plnením, ktorého výška bola určená na základe voľnej úvahy súdu, dávalo
oprávnenie priznať strane plnú náhradu trov konania, sa v CSP nikde nenachádza; pre rozhodovanie
o trovách konania už nie je podstatné, či výška plnenia závisela od úvahy súdu; za základ pre určenie
miery úspechu strany v konaní na účely rozhodnutia o trovách konania, aj v súvislosti s nárokom na
náhradu nemajetkovej ujmy, má súd v zmysle CSP brať výšku nároku uplatneného v žalobe; žalobcu bolo
potrebné zaťažiť zodpovednosťou za výsledok sporu“; priznanie plnej náhrady trov konania žalobcovi
z prisúdenej sumy považoval žalovaný za nesprávne právne posúdenie veci; na základe uvedeného
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu žalobcu
zamietol.

2.2 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal aj žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 16.12.2022 (č.l. 242-243 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie podľa obsahu
napadol v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok); vyjadril názor, že
napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.);
v podrobnostiach žalobca argumentoval, že:
(1) súd prvej inštancie mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v období od 11.09.2004 do
04.03.2005 v jednotnej sume, pričom celkom evidentne vôbec nebral do úvahy medziročné zmeny
v hospodárstve Slovenskej republiky; súd prvej inštancie pritom sám poukázal na rast maximálnej sumy
odškodnenia za násilné trestné činy podľa zákona č. 274/2017 Z. z. zo sumy 10.800,- € v roku 2004
na sumu 11.450,- € v roku 2005 (t.j. medziročný nárast v rozsahu 1,06 násobku); súd prvej inštancie
nevysvetlil, z akého dôvodu nepristúpil k priznaniu odškodnenia s ohľadom na aspoň medziročný
rast minimálnej mzdy; prisúdená nemajetková ujma by sa analogicky nemala zásadne odlišovať od
minimálnej výšky náhrady podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2009 (1/30
priemernej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za každý deň pozbavenia osobnej slobody), čo by
znamenalo náhradu v sume 15,89 € denne za rok 2004 (t.j. 1.779,68 €) a v sume 17,51 € denne za
rok 2005 (t.j. 1.085,62 €), teda spolu v sume 2.865,30 € (za 112 dní väzby v roku 2004 a 62 dní väzby
v roku 2005);
(2) súd prvej inštancie nesprávne prihliadal na jeho predchádzajúce odsúdenia, pretože dopad väzby
do jeho osobnostných práv je rovnaký ako zásah do osobnostných práv, ktorý by objektívne pociťoval
každý subjekt v porovnateľnej situácii (t.j. vo výkone väzby); nemožno súhlasiť so súdom prvej inštancie,
že zásah do jeho osobnostných práv bol v dôsledku predchádzajúcich odsúdení menší, ako by bol
zásah do osobnostných práv bezúhonnej osoby, preto tento záver súdu prvej inštancie považoval za
diskriminačný; na základe uvedeného žalobca navrhol zmenu napadnutého rozsudku v zmysle priznania
náhrady nemajetkovej ujmy spolu v sume 2.865,30 € s príslušenstvom.

2.3 Žalobca ani žalovaný sa k odvolaniu protistrany nevyjadrili.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaniach žalobcu a žalovaného podľa § 34
C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len
v rozsahu odvolaní podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaniach podľa § 380 ods. 1
C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.



4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.4.1 Odvolanie žalobcu ani odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

4.4.2 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu a žalovaného ako aj
predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k čiastočnému
vyhoveniu žalobe žalobcu, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne
ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je
rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal
len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§
380 ods. 2 C.s.p.).

4.4.3 Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom
spore boli splnené zákonné podmienky na čiastočné vyhovenie žalobe žalobcu.

4.4.4 Zo skutkových okolností prejednávaného sporu vyplýva, že žalobca bol v rámci trestného
stíhania uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2Tp/19/2004 zo dňa 12.09.2004 vzatý do väzby,
ktorú vykonal v období od 11.09.2004 do 04.03.2005; rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn.
1T/79/2016-676 zo dňa 23.01.2019 bol žalobca oslobodený spod obžaloby podanej pre trestný čin
krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona.

4.4.5 Vo všeobecnosti štát (žalovaný) zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci (§ 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom pod výkonom verejnej moci sa rozumie
rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a za
orgán verejnej moci sa považuje aj štátny orgán (§ 2 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.);
štát (žalovaný) za podmienok stanovených zákonom zodpovedá za škodu spôsobenú okrem iného
aj rozhodnutím o väzbe (§ 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a svojej zodpovednosti sa
nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); na základe uvedeného zodpovedá štát (žalovaný)
aj za škodu spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obvineného, resp. rozhodnutím o väzbe v takomto konaní;
na vznik zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu (resp. nemajetkovú ujmu) z titulu rozhodnutia o
väzbe je nevyhnutné súčasné splnenie zákonných predpokladov, ktorými sú (1) rozhodnutie o väzbe,
(2) vykonanie väzby, (3) zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby alebo skončenie
trestného stíhania postúpením veci inému orgánu, (4) absencia negatívnych zákonných podmienok
podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., (5) vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy a (6) príčinná
súvislosť medzi väzbou a škodou, resp. nemajetkovou ujmou; v prejednávanom spore uplatnil žalobca
proti žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu
rozhodnutia o väzbe podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. (uznesenie o vzatí žalobcu
do väzby zo dňa 12.09.2004); zo skutkových okolností prejednávaného sporu vyplýva, že žalobca bol
stranou v predmetnom trestnom stíhaní, v ktorom mu bolo vznesené obvinenie (§ 5 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z.); v rámci uvedeného trestného stíhania bol žalobca vzatý do väzby, ktorú v období od
11.09.2004 do 04.03.2005 vykonal, keď predmetné trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením
žalobcu, ale oslobodením žalobcu spod obžaloby; uznesenie o vzatí žalobcu do väzby predstavuje
rozhodnutie o väzbe, ktoré po oslobodení žalobcu spod obžaloby predstavuje jeden z predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu (§ 8 ods. 5 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.
z.); výkon väzby spôsobil vznik ujmy žalobcu spôsobenej obmedzením osobnej slobody, preto základ
nároku žalobcu bol nepochybne daný.



4.4.6 Žalovaný v spore namietal splnenie negatívnej podmienky zavinenia väzby zo strany žalobcu vo
vzťahu k jeho právu na náhradu škody (§ 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom s jeho
argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil; žalovaný v podstate argumentoval, že väzbu si žalobca
zavinil sám, pretože (1) v čase rozhodovania o väzbe bol žalobca nezamestnaný a nevedel vysvetliť,
z akých prostriedkov si zadovažuje prostriedky na svoju obživu a plnenie vyživovacej povinnosti, (2)
výpoveď svedka, ktorý uviedol, že žalobca mu dal pokyn na vyrezanie výrobného čísla na karosérii
osobného motorového vozidla, (3) tri predchádzajúce odsúdenia žalobcu za majetkovú trestnú činnosť
a (4) podanie ďalšej obžaloby na žalobcu v čase rozhodovania o väzbe pre trestnú činnosť spáchanú
v spolupáchateľstve; podľa ustálenej súdnej praxe (citované podľa uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/134/2020 zo dňa 30.11.2020) otázka či „predchádzajúce právoplatné
odsúdenie za úmyselný trestný čin rovnakej povahy, ako je trestný čin, z ktorého je osoba, o ktorej
väzbe sa rozhodovalo, obvinená, (treba) považovať za naplnenie ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z. z. o zavinení väzby žalobcom (ak z uznesenia o vzatí do väzby vyplýva, že práve
táto skutočnosť bola rozhodujúca pre vzatie osoby do väzby)“ bola už opakovane nastolená v iných
dovolacím súdom posudzovaných veciach; vo veci sp. zn. 2Cdo/154/2019 v podobných súvislostiach
najvyšší súd uviedol, že obdobná právna otázka rozhodovacou praxou dovolacieho súdu bola už
vyriešená, a to v rozhodnutí, resp. správe prejednanej a schválenej plénom NS ČSSR za účinnosti
zákona č. 58/1969 Zb. zo dňa 30.11.1977 sp. zn. Plsf 3/77, ktoré je možné považovať za ustálenú
prax dovolacieho súdu a má svoj dopad aj na ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.
z.; z uvedeného rozhodnutia v podstatnom vyplýva, že „je nesprávne ak súdy dostatočne nezisťujú,
či skutočne osoba vzatá do väzby svojím konaním dala príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby
alebo jej predĺženia; k vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu treba, aby si obvinený sám väzbu
zavinil; pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané určité konanie
obvineného, napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a podobne,
ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli
dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal
vinu na uvalení väzby; nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že
okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne
trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol
ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je tu dôvodná obava, že by mohol i
naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy; zrejme nepôjde taktiež o zavinenie na
vzatí do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo odmieta
vypovedať a tak svojím konaním vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie pôsobením
na svedkov alebo spoluobvinených; predmetná judikatúra ohľadne posudzovania viny obvineného
na vzatí do väzby je aktuálna aj k § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.“; vo veci sp. zn.
5Cdo/40/2019 najvyšší súd uviedol, že „zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu
škody, zákon o zodpovednosti za škodu bližšie nedefinuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto
zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej
väzbou rozhodujú; pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého jednotlivého
prípadu, zistených z riadne vykonaného dokazovania, a na základe toho urobia právny záver o zavinení,
resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody; v okolnostiach prípadu žalobcu bolo aj z
pohľadu dovolacieho súdu nepochybné, že zavinenie žalobcu na uvalení predmetnej väzby
nemožno vidieť len v tom, že išlo o osobu predtým niekoľkokrát súdne trestanú pre obdobný trestný čin,
pretože vzhľadom na jeho správanie v dobe vzatia do väzby neexistovali žiadne konkrétne okolnosti
a skutočnosti objektívne odôvodňujúce existenciu dôvodnej obavy, že by mohol pokračovať v trestnej
činnosti obdobnej povahy; samotná skutočnosť, že v predchádzajúcom období preukázateľne spáchal
totožnú alebo obdobnú trestnú činnosť (za ktorú bol právoplatne odsúdený) sama osebe neznamená
automaticky zánik jeho práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia
§ 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.; zavinenie žalobcu na jeho vzatí do väzby nemožno vidieť ani v
tom, že
sa ako obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo že odmietol vypovedať, pretože len využil
svoje procesné práva, ktoré v rámci daného štádia trestného konania mal“; aj v prípade rozhodnutí
o zavinení väzby zo strany poškodeného dospeli súdy vždy ku konkrétnym skutočnostiam vyplývajúcim
z konania poškodeného, ktoré boli dôvodom väzby (napr. v prípade rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/399/2016 zo dňa 31.08.2017 išlo o držbu drogy obvineným, hoci
tento bol neskôr oslobodený spod obžaloby z dôvodu dôkaznej núdze (nezákonný dôkaz), resp.
v prípade rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/444/2012 zo dňa 03.10.2012
išlo o preukázané násilné správanie sa poškodeného v rámci trestného stíhania pre nebezpečné



vyhrážanie); na základe uvedeného nemožno z hľadiska skutkových okolností prejednávaného sporu
podľa odvolacieho súdu dospieť k záveru, že väzbu si žalobca zavinil sám; za takéto zavinenie nemožno
považovať predchádzajúce odsúdenia žalobcu, prebiehajúce ďalšie trestné stíhanie, nezamestnanosť
žalobcu, pretože v ani jednom prípade nejde o konkrétnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala väzbu
žalobcu; zavinenie žalobcu na väzbe nevyplýva ani z výpovede svedka v trestnom konaní, pretože
v prípade tejto výpovede ide o samotnú skutkovú okolnosť, z ktorej orgány činné v trestnom konaní
(okrem iných) pôvodne vyvodili záver o podozrení o spáchaní stíhaného trestného činu žalobcom
(vznesenie obvinenia), s ktorým žalobca nesúhlasil a ktoré podozrenie sa však podľa výsledku trestného
stíhania nakoniec nepotvrdilo (keďže toto podozrenie sa nepotvrdilo, nemožno z neho vyvodzovať
ani zavinenie žalobcu na väzbe); z vykonaného dokazovania teda nevyplynula žiadna taká konkrétna
okolnosť spočívajúca v konkrétnom správaní žalobcu ako obvineného (a to okolnosť odlišná od
niektorého zo zákonných podmienok väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku).

4.4.7 V zhode so súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že vykonaným dokazovaním
bolo preukázané splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu
žalobcu podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. (bod 4.4.5 odôvodnenia); odvolací
súd dospel k záveru, že vzhľadom na závažnosť zásahu do súkromia (osobnej slobody) žalobcu
samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením, preto žalobcovi
vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.);
žalobca sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal z titulu uznesenia zo dňa 12.09.2004 o jeho vzatí
do väzby ako rozhodnutia o väzbe; podľa záverov súdnej praxe „právo poškodeného na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či
zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že uplatniteľným nárokom sa stáva až po splnení
ďalších podmienok napr. oslobodením obžalovaného spod obžaloby“ (pozri uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016 alebo uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012); preto dôvodnosť nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia zo dňa 12.09.2004 o vzatí žalobcu do väzby ako
rozhodnutia o väzbe bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku
dňu 31.08.2007; právna úprava v tom čase neobsahovala žiadne výslovné kritériá pre určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy, keď osobitne vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu je potrebné
zdôrazniť, že pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu sa z dôvodu zákazu retroaktivity neuplatnia
neskoršie zmeny právnej úpravy, najmä pokiaľ ide o neskôr zakotvenú limitáciu výšky nemajetkovej ujmy
(porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/19/2018 zo dňa
24.07.2018 alebo sp. zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018); rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy
závisí na úvahe súdu, ktorá však musí byť preskúmateľná a zrozumiteľná najmä pokiaľ ide o kritériá,
na základe ktorých súd svojou úvahou dospel ku konkrétnej výške nemajetkovej ujmy na základe
konkrétnych okolností posudzovaného prípadu; v tomto smere možno konštatovať, že „vo vzťahu k
náhrade nemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax vytvorila postupne stabilizujúce sa kritériá určenia jej
výšky (povaha trestnej veci, dĺžka a časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej
sféry poškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované
všeobecnými princípmi spravodlivosti)“ (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III.ÚS/754/2016 zo dňa 24.01.2017); pri rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcu bolo potrebné rešpektovať aj závery súdnej praxe, podľa ktorých „hoci výšku nemajetkovej
náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú;
určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s
požiadavkou spravodlivosti; súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že
zadosťučinenie podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým
z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom
na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a podobne (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/154/2011 zo dňa 12.12.2012) s súčasne „otázka aká má byť výška náhrady
nemajetkovej ujmy závisí (popri zákonných predpokladoch a ustálenej súdnej praxe) od výsledku
posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každého prejednávaného sporu, ktoré sú
nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných sporoch“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022); z tohto hľadiska bola preto pre
rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy podstatná osoba žalobcu a dopad výkonu väzby do jeho práva
na osobnú slobodu a práva na súkromie; súd prvej inštancie vykonal dôsledné posúdenie vplyvu
výkonu väzby žalobcu na jeho osobu a súkromie ako aj porovnanie náhrad nemajetkovej ujmy za
väzbu v obdobných prípadoch; pri rozhodovaní v prejednávanom spore bolo aj podľa odvolacieho súdu



potrebné prihliadať najmä na povahu trestnej veci (v čase vzatia do väzby) a celkovú dĺžku pozbavenia
osobnej slobody žalobcu z dôvodu výkonu väzby (175 dní), tiež na skutočnosť, že väzba predstavuje
výrazný zásah do osobnej slobody žalobcu; sadzbu náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu žalobcu
v sume 13,50 € denne tak odvolací súd považoval za primeranú okolnostiam posudzovaného prípadu
a to predovšetkým vzhľadom na závažnosť trestného činu, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu (krádež),
dĺžku pozbavenia osobnej slobody (175 dní), takmer úplné vylúčenie žalobcu zo stretávania sa s rodinou,
ale na druhej strane vzhľadom na osobu žalobcu (minulé odsúdenia) a nepreukázané tvrdené negatívne
prejavy v jeho osobnej sfére; nemajetková ujma žalobcu v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe
tak predstavuje spolu sumu 2.362,50 € (13,50 € krát 175 dní trvania väzby); súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie v tomto smere dostatočne odôvodnil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožnil; na
základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4.4.8 Pokiaľ ide o konkrétnu odvolaciu argumentáciu žalobcu a žalovaného (§ 387 ods. 3 druhá veta
C.s.p.) odvolací súd udáva, že:
(1) stanovenie náhrady nemajetkovej ujmy jednotnou sadzbou za celú dobu výkonu väzby nie je
v rozpore so zákonom ani so súdnou praxou; podľa odvolacieho súdu nebolo možné prihliadať (a to
ani analogicky) na neskoršiu zmenu právnej úpravy, ktorá priniesla limity pre dennú sadzbu náhrady
nemajetkovej ujmy za väzbu; zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31.08.2007 neobsahoval
žiadne výslovné kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy; súčasne zohľadnenie osoby
žalobcu a jeho minulé odsúdenia vzhľadom na dopady výkonu väzby pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy nespôsobuje diskrimináciu žalobcu, ale je dôsledkom prihliadnutia na zistené skutkové okolnosti
prípadu; napadnutý rozsudok je preto v tomto smere správny a odvolacia argumentácia žalobcu
nedôvodná;
(2) žalovaný správne namietal, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevenoval
odôvodneniu danosti základu nároku žalobcu; tento nedostatok odstránil odvolací súd podľa § 387 ods.
3 prvá veta C.s.p. (body 4.4.5 a 4.4.6 odôvodnenia);
(3) aj podľa odvolacieho súdu výkon väzby predstavuje pozbavenie osobnej slobody, čo je jedným z
najzávažnejších zásahov do základných ľudských práv a slobôd fyzickej osoby; trestné stíhanie a v
rámci neho výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú ďalšie
dopady na jeho osobný život a životný osud; podstatnou okolnosťou je nedobrovoľné obmedzenie
osobnej slobody žalobcu na dlhé obdobie a nepreukázanie spáchania trestného činu, v súvislosti s
ktorým bola väzba nariadená; preto aj podľa odvolacieho súdu boli už v dôsledku samotného výkonu
väzby po oslobodení žalobcu spod obžaloby splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); nemajetkovú ujmu v peniazoch je možné podľa
odvolacieho súdu poškodenému priznať aj v prípade nepreukázanie jej negatívneho dopadu aj do iných
sfér súkromia poškodeného (preukázanie týchto dopadov má vplyv na výšku nemajetkovej ujmy); preto
argumentácia súdu prvej inštancie, ktorý síce konštatoval nepreukázanie tvrdených zásahov do iných
sfér súkromia žalobcu, priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch, nie je podľa odvolacieho súdu
protirečivá, pretože pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch postačovalo aj zistenie, že
žalobca väzbu vykonal (preukázanie aj ďalších dopadov väzby do súkromia žalobcu by malo vplyv na
výšku samotnej nemajetkovej ujmy v peniazoch); odvolacia argumentácia žalovaného bola preto v tomto
smere nedôvodná;
(4) súd prvej inštancie správne rozhodol aj o výške nemajetkovej ujmy žalobcu a svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil; skutočnosť, že žalobcovi prisúdil väčšiu časť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
sama osebe neznamená nesprávnosť rozhodnutia, pretože vyplýva z dennej sadzby náhrady za väzbu;
prisúdenú nemajetkovú ujmu nepovažuje odvolací súd v tomto smere za neprimeranú;
(5) priznanie úrokov z omeškania z nemajetkovej ujmy považuje aj odvolací súd za správne
a zodpovedajúce aktuálnej súdnej praxi, podľa ktorej „k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej
ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím
šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., resp. skorším oznámením
štátu, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neuspokojí“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022 a v ňom citovanú judikatúru, t.j.
napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/48/2017 zo dňa 30.07.2019,
sp. zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.02.2020 a sp. zn. 7Cdo/243/2019 zo dňa 28.10.2020); rozhodnutia
označené žalovaným v odvolaní sú prekonané neskoršou súdnou praxou; uvedený záver potvrdil aj
ústavný súd (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 443/2022 zo dňa
11.05.2023);



(6) súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď žalobcovi priznal plnú náhradu
trov konania z prisúdenej sumy; základ nároku (existencia nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy) bol daný a len výška nároku závisela od úvahy súdu; pri rozhodovaní o trovách konania v prípade,
kedy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu
k výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo aj k čiastočnému zamietnutiu
žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv; v tomto
prípade, aby dôsledky takéhoto rozhodnutia neboli vo vzťahu k žalovanému nespravodlivé, sa výška
náhrady trov konania odvíja len od prisúdenej sumy bez ohľadu na pôvodný predmet konania; aj
v režime ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. mal tak žalobca prejednávanom spore plný úspech, pretože
za situácie, že základ nároku bol daný a len výška plnenia (nemajetkovej ujmy) závisela od úvahy súdu,
zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti nepredstavuje úspech žalovaného, ale je len dôsledkom úvahy
súdu; preto súd prvej inštancie o trovách konania pred súdom prvej inštancie správne rozhodol tak, že
žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania z prisúdenej sumy v plnom rozsahu (tretí
výrok napadnutého rozsudku).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca a žalovaný podané odvolania ťažiskovo odôvodnili tým, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom porušil právo žalovaného na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.),
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ C.s.p.); skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako aj právne posúdenie veci zo strany
súdu prvej inštancie vo vzťahu k čiastočnému vyhoveniu žalobe žalobcu sú však podľa odvolacieho
súdu správne a obsahom uplatnených odvolacích dôvodov sa ich podľa odvolacieho súdu žalobcovi ani
žalovanému nepodarilo spochybniť (body 4.4.2 až 4.4.8 odôvodnenia); odvolací súd zistil nedostatok
v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý odstránil zákonným postupom podľa § 387 ods. 3 prvá veta
C.s.p. (body 4.4.5 a 4.4.6 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorý bol tiež vecne správny
a odôvodnený úspechom žalobcu v spore (bod 4.4.8 časť 6 odôvodnenia).

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo
a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní
úspešní odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.