Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach PO-3S/51/2022 8022200455 17. 06. 2026 Mgr. Bc. Marián Haladej ECLI:SK:SpSKE:2026:8022200455.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Haladeja (sudcu spravodajcu) a členov senátu JUDr. Pavla Tkáča a Mgr. Romana Die, v právnej veci žalobcu: JANTER, s.r.o., so sídlom č. 169, 082 38 Ovčie, Slovenská republika, IČO: 46 603 441, právne zastúpený: JUDr. Ivo Babjak, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 08 901 Svidník, IČO: 42 227 534, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 971 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 101919972/2022 zo dňa 07.07.2022, vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2020 a jemu predchádzajúceho administratívneho konania, takto rozhodol: I. Správnu žalobu zamieta. II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou zo dňa 29.08.2022 doručenou dňa 30.08.2022 pôvodne Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj „pôvodný správny súd“), sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101919972/2022 zo dňa 07.07.2022, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov (ďalej aj „správca dane“) č. 100423619/2022 z 04.03.2022, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „Daňový poriadok“) žalobcovi vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2020 v sume 7 872,76 EUR. Žalobca žiadal, aby súd prípadne zrušil aj rozhodnutie správcu dane, vec vrátil správcovi dane a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 2. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach a podľa rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, bolo konanie pridelené dňom 08.06.2023 senátu správneho súdu „6S.“ a rozhodol v zákonnom zložení senátu v zmysle platného rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach. Administratívne konanie 3. Správca dane vykonal u žalobcu, ktorý mal v rámci administratívneho konania postavenie účastníka konania (daňového subjektu), pričom ďalej je texte označovaný jednotne ako „žalobca“, daňovú kontrolu,
ktorá sa začala dňa 09.12.2020 na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 06.11.2020, zameranú na zistenie správnosti výberu a odvedenia DPH za viaceré zdaňovacie obdobia. V rámci daňovej kontroly bol vykonaný výsluch konateľa žalobcu, výsluch svedkov, zadovážené listinné doklady. Zo strany žalobcu boli okrem iného predložené doklady, na podklade ktorých si uplatňoval právo na odpočet DPH a to faktúry číslo 20070201, 20070704, 20070903, 2007104, 20071403, 20071503, 20071703, 20072203, 20072404, 20072803, 20072902, ktoré boli vystavené dodávateľom žalobcu a to spoločnosťou IPEĽ-TRADE, s.r.o., s predmetom fakturácie rôznych náhradných dielov na motorové vozidlá. Žalobca v rámci daňovej kontroly vypočul bývalého konateľa dodávateľa žalobcu obchodnej spoločnosti IPEĽ-TRADE, s.r.o., p. A., ktorý uviedol, že predmetné náhradné diely z vystavených faktúr mal dodať žalobcovi, nedisponoval žiadnymi inými dokladmi, diely mal nakúpiť od spoločností RISE s.r.o. a CARGO UNIT s.r.o. a následne mali byť odpredané žalobcovi pričom úhrada za predmetné faktúry mala prebiehať hotovostným spôsobom. Správca dane v rámci daňovej kontroly overoval informácie prostredníctvom inštitútu medzinárodnej výmeny informácií, z uvedeného dôvodu bola daňová kontrola aj prerušená, pred ukončením daňovej kontroly správca dane oboznámil žalobcu podaním zo dňa 07.09.2021 o pochybnostiach, ktoré zistil pri daňovej kontrole a to konkrétne pochybnosti vo vzťahu k dodaniu tovaru od spoločnosti IPEĽ-TRADE, s.r.o. pri ktorých malo dôjsť k porušeniu § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 zákona o DPH, teda že doklady predložené žalobcom nepreukazujú skutočnosť, že fakturované tovary boli aj dodávateľom žalobcu spoločnosťou IPEĽ-TRADE, s.r.o. aj dodané. Žalobca k uvedených pochybnostiam predložil vyjadrenie zo dňa 16.09.2021, v ktorom poukázal, že nemôže byť pripísané na ťarchu žalobcu, že jeho dodávateľ nevedel predložiť žiadne podklady k vystaveným faktúram, žalobca uviedol, že predložil faktúry a dodacie listy, na ktorých síce absentoval podpis odberateľa, ale odberateľom bol žalobca, teda uvedené nebolo v tomto prípade opodstatnené a poukázal na to, že uhradil faktúry a predložil fotokópie dokladov o úhrade tovaru z elektronickej registračnej pokladne, ako i vyhlásenie žalobcu s uvedením rozpisu náhradných dielov, ktoré boli použité na údržbu motorových vozidiel, ktoré boli vo vlastníctve žalobcu. 4. Správca dane na podklade zistených skutočností z daňovej kontroly vyhotovil protokol z daňovej kontroly zo dňa 25.10.2021, v ktorom mal za preukázané, že zo strany dodávateľa žalobcu nemohlo dôjsť k uskutočneniu plnenia podľa faktúr (dodanie náhradných dielov na motorové vozidlá) a malo sa jednať len formálny a nelegálny obchod bez reálneho plnenia, z uvedeného, vyčíslil rozdiel na DPH vo výške 7872,26 EUR. Žalobca sa k podanému protokolu vyjadril podaním zo dňa 09.12.2021. 5. Správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie zo dňa 04.03.2022, v ktorom žalobcovi určil rozdiel na DPH v sume 8001,58 EUR za zdaňovacie obdobie júl 2020, čím nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 128,82 EUR a vyrubil žalobcovi rozdiel na DPH v sume 7872,76 EUR. Svoje zistenia založil na výsledkoch obsiahnutých v protokole z daňovej kontroly a to, že nebola preukázaná osoba dodávateľa vo vzťahu k faktúram, ktoré boli vystavené spoločnosťou IPEĽ-TRADE, s.r.o. (ako deklarovaným dodávateľom žalobcu), pričom malo dôjsť k porušeniu § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 zákona o DPH. 6. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 09.04.2022, v ktorom namietal nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie, ako aj porušenie zákona, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že nedošlo k vyhodnoteniu všetkých dôkazov, ktoré predložil, najmä dokladov preukazujúcich úhradu faktúr a vyhlásenie o použití náhradných dielov pre motorové vozidlá. Rovnako namietal, že časti protokolu boli skopírované do rozhodnutia, čo považoval za neprípustné. Žalobca namietal a odkázal na existujúcu judikatúru, že správca dane nemohol presúvať dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu nadobudnutia tovaru subdodávateľmi na dodávateľa žalobcu, v takom prípade mal správca dane preukazovať existenciu daňového podvodu. Žalobca ďalej namietal, že splnil všetky podmienky zákona o DPH a mal za to, že mu vzniklo právo na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr. Právo odoprieť odpočítanie DPH možno odoprieť len výnimočne, ak je objektívne zo strany daňových orgánov preukázaná účasť na daňovom podvode, pričom tieto zistenia mali vychádzať z objektívnych zistení a nie iba z domnienok správcu dane. Žalobca uviedol, že tvrdené porušenia zákona mali byť zo strany správcu dane jednoznačne preukázané a práve nesplnenie podmienok mal jednoznačne preukázať práve správca dane. Žalobca poukázala aj na skopírovanie časti protokolu z inej daňovej kontroly, uvedené malo byť dôvodom nezákonnosti. Žalobca mal za to, že správca dane nemohol neuznať nárok na odpočítanie dane s poukazom na nedostatočné zistenia opaku o nepredložení dôkazov o nedodaní tovaru. V podanom odvolaní uviedol, že s poukazom na závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C - 610/19 Vikingo zo dňa 03.09.2020 nebola v konaní preukázaná účasť žalobcu na daňovom podvode,
preto odopretie práva na odpočet DPH bolo nezákonné. Žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie a vrátiť vec na ďalšie konanie.
7. Žalovaný žalovaným rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane o spochybnení samotného dodania tovaru deklarovaným dodávateľom žalobcu (spoločnosťou IPEĽ -TRADE s.r.o). Žalovaný z administratívneho spisu zistil, že správca dane v rámci daňovej kontroly zisťoval skutkový stav veci, pričom nevychádzal len z faktúr predložených žalobcom, ale preveroval aj to, či tieto faktúry odrážajú skutočný obsah deklarovaných obchodov a či majú materiálny podklad. Správca dane skúmal uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu týkajúcich sa nevyhodnotenia predložených faktúr, dokladov o úhrade a použitia náhradných dielov pri podnikateľskej činnosti, žalovaný uviedol, že predloženie faktúr, ich zaúčtovanie v účtovníctve, platby za tovar mali byť preukazované fotokópiami dokladov z registračnej pokladnice a popis spôsobu naloženia s nakúpenými náhradnými dielmi vyhotovený žalobcom, ešte nie sú dôkazom, že k zdaniteľnému obchodu došlo. Žalobca iné dôkazy o uskutočnení prijatých zdaniteľných plnení nepredložil, pričom v rozpise o použití náhradných dielov na jednotlivé motorové vozidlá uviedol, že ich použil na svoje podnikateľské účely. Žalovaný konštatoval, že správca dane spochybnil samotnú existenciu tovaru. K odvolacím námietkam týkajúcich sa rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú žalobca v odvolaní poukazoval (Bonik, Vikingo), žalovaný uviedol, že správca dane neposudzoval daňový podvod, ale konštatoval, že deklarované obchody sa neuskutočnili tak, ako je uvedené na predmetných faktúrach, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane, t. j. že deklarované tovary nedodal dodávateľ uvedený na jednotlivých faktúrach. Žalovaný považoval tento záver za oprávnený a vychádzajúci z úplne zisteného skutkového stavu. Zdôraznil, že správca dane neuznal právo na odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia podmienok ustanovených v § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pričom nekonštatoval podvodné ani zneužívajúce konanie žalobcu. Žalovaný uzavrel, že správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Uviedol, že odvolacia argumentácia žalobcu založená na výklade smernice o DPH a judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, najmä vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft. (C 610/19), by bola relevantná len v prípade, ak by bola bez pochybností preukázaná materiálna existencia fakturovaných tovarov a osoba ich dodávateľa. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné, posúdenie skutkového stavu a závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 a §51 zákona o DPH správcom dane za správne, teda správca dane postupoval zákonne, odvolaniu nevyhovel a rozhodnutie potvrdil. Konanie pred správnym súdom 8. Žalobca podal proti žalovanému rozhodnutiu správnu žalobu zo dňa 29.08.2022, ktorú adresoval pôvodne Krajskému súdu v Prešove, a ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného. V správnej žalobe namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie a porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. V podanej správnej žalobe sa pridržiaval už skôr produkovaných námietok, ktoré uviedol v podanom odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane, namietal predovšetkým, že žalovaný nevyhodnotil dôkazy predložené žalobcom, najmä doklady o úhradách za faktúry, doklady o použití náhradných dielov na opravu motorových vozidiel pri podnikateľskej činnosti žalobcu. Žalobca namietal taktiež neúplnosť protokolu a jeho nezákonnosť. Žalovaným v žalovanom rozhodnutí sa podľa žalobcu nezaoberal dôsledne aj odvolacími námietkami tvrdenými žalovaným vo vzťahu k eventuálnemu porušeniu § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 zákona o DPH, kedy uviedol, že fakturované náhradné diely nakúpil od platiteľa dane, použil ich na podnikateľské účely a disponoval faktúrami s náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH. Rovnako ako v podanom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť a zmätočnosť protokolu o daňovej kontroly z dôvodu že obsahoval „skopírované“ časti protokolu z inej daňovej kontroly iného subjektu. Žalobca poukazoval na vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a namietal, že žalovaný na jednej strane uviedol, že správca dane spochybnil samotnú existenciu tovaru, no zároveň konštatoval, že deklarované tovary nedodal dodávateľ uvedený na predmetných faktúrach. Podľa žalobcu nie je zrejmé, či správca dane spochybňuje samotnú existenciu tovaru alebo len osobu
jeho dodávateľa. Namietal, že správca dane skutočnú existenciu predmetného tovaru fyzicky nepreveril a nepredložil dôkaz o jeho neexistencii. Žalobca vo svojej správnej žalobe poukázal aj na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít predovšetkým rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, sp. zn. 10Sžfk/44/2019 zo dňa 24.11.2020 a sp. zn. 3Sžfk/49/2017 zo dňa 27.09.2018 a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä na rozsudky vo veciach Vikingo Fővállalkozó Kft. (C-610/19) a PPUH Stehcemp (C-277/14). V tejto súvislosti poukazoval na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej ako nemožno nadviazať kontakt s dodávateľom, automaticky neznamená neexistenciu jeho hospodárskej činnosti. Zdôraznil, že fakturovaný tovar bol žalobcovi ako odberateľovi skutočne dodaný a žalobca ho preukázateľne použil pre potreby svojich zdaniteľných plnení. Žalobca uzavrel, že v daných obchodných prípadoch splnil všetky náležitosti, ktoré od neho príslušné právne predpisy vyžadovali a tieto skutočnosti podporil aj výpoveďou bývalého konateľa dodávateľa žalobcu. Žalobca sa domáhal zrušenia ako žalovaného, tak i rozhodnutia správcu dane, priznania nároku na náhradu trov konania. Žalobca v podanej žalobe žiadal nariadenie pojednávania vo veci. 9. K podanej správnej žalobe sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 13.01.2023, zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že žalobné námietky považoval za nedôvodné. Žalovaný zdôraznil, že nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení zákonných podmienok, ktorých splnenie je daňový subjekt povinný preukázať a za ich správnosť ktorých zodpovedá. Zdôraznil, že obchodné transakcie nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke, ale predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Vo vzťahu k námietkam žalobcu k nevyhodnoteniu dokladov o úhradách predmetných faktúr, žalovaný uviedol, že správca dane sa s týmito dôkazmi vysporiadal v protokole z daňovej kontroly, aj v rozhodnutí správcu dane. Zdôraznil, že tieto podklady nepotvrdzovali, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočnili a zaplatenie faktúr neznamenalo, že tovar uvedený na faktúrach bol aj reálne dodaný, rovnako ako dôkaz o použitý náhradných dielov na motorové vozidlá žalobcu, naopak žalovaný z predloženého administratívneho spisu zistil, že žalobca nepredložil informácie o tom, kto bol výrobcom náhradných dielov, ich sériové čísla, prípadne iné označenie na to, aby ich správca dane mohol overiť so skutočnosťou pri výkone miestneho zisťovania, preto ho ani nevykonal. Žalovaný zdôraznil, že správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na predložených faktúrach. Ak daňový subjekt v tomto smere dôkazné bremeno neunesie, nárok na odpočítanie dane nemôže byť uznaný. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane ani žalovaný nemôžu požadovať predloženie ďalších dôkazov nad rámec § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru súdov, podľa ktorej zákonné podmienky vzniku práva na odpočítanie dane nespočívajú len vo formálnej deklarácii a predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, objekte a subjekte. Žalovaný uviedol, že ak správca dane nadobudne odôvodnené pochybnosti o priebehu zdaniteľných obchodov, je na daňovom subjekte, aby predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvrátil spochybnenie svojich pôvodných dôkazov, pričom správca dane uzavrel, že žalobca pochybnosti o skutočnej realizácii zdaniteľného obchodu neodstránil. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie (C-154/20), podľa ktorého sa uplatnenie práva na odpočítanie DPH má nepriznať aj bez preukázania daňového podvodu, ak skutočný dodávateľ tovaru alebo služieb nebol identifikovaný a chýbajú údaje potrebné na overenie, či mal postavenie zdaniteľnej osoby. V reakcii na žalobnú argumentáciu založenú na rozsudkoch Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Vikingo Fővállalkozó Kft. (C-610/19) a PPUH Stehcemp (C-277/14) žalovaný zdôraznil potrebu rozlišovať medzi nepriznaním práva na odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok ustanovených zákonom o DPH a nepriznaním práva na odpočítanie dane z dôvodu účasti daňového subjektu na daňovom podvode. Uviedol, že v žalobe uvedené rozhodnutia Súdneho dvora sa týkajú prípadov poznačených daňovým podvodom, zatiaľ čo správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok podľa zákona o DPH, a nie z dôvodu jeho zapojenia do transakcií poznačených daňovým podvodom. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. 10. Žalobca podal repliku zo dňa 15.06.2023 k podanému vyjadreniu žalovaného, v ktorej zotrval na podanej správnej žalobe. Podľa názoru žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nespochybnil dôvodnosť správnej žaloby. Vo vzťahu k dokladom o úhradách predmetných faktúr namietal, že správca dane tieto dôkazy nevyhodnotil, ale len konštatoval, že nepreukazujú uskutočnenie
zdaniteľných obchodov. Podľa žalobcu absentovali úvahy správcu dane o zákonnosti a vierohodnosti predložených dôkazov. Súčasne namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa porušenia § 74 ods. 2 a § 63 ods. 5 daňového poriadku. Žalobca zároveň zotrval na námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, keď tvrdil, že v žiadnom prípade nemohol porušiť podmienky ustanovené v § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Opätovne namietal aj nepreskúmateľnosť protokolu z daňovej kontroly a rozhodnutia žalovaného, keďže z ich odôvodnenia podľa jeho názoru nebolo zrejmé, či daňové orgány spochybňovali samotnú existenciu tovaru alebo len osobu deklarovaného dodávateľa. Žalobca opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/44/2019 zo dňa 24.11.2020, ktorý považoval za skutkovo obdobný v prejednávanej veci. Namietal, že pochybnosti týkajúce sa ďalších článkov obchodného reťazca nemožno bez ďalšieho prenášať na vzťah medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom. Súčasne poukázal na rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že samotné porušenie povinností dodávateľa nemožno bez ďalšieho považovať za dôkaz protiprávnosti konania odberateľa. 11. Žalovaný podal vo veci dupliku zo dňa 23.04.2025, v ktorej zotrval na dôvodoch uvedených vo svojom vyjadrení k žalobe a navrhol žalobu zamietnuť. 12. Duplika žalovaného bola zaslaná žalobcovi na vedomie dňa 22.05.2025. 13. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 25.05.2026. Na tomto pojednávaní nebol prítomný žalobca, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Žalovaný sa zúčastnil pojednávania, na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v správnej žalobe, ako i odkázal na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov. 14. Správny súd na vytýčenom pojednávaní nerozhodol, ale postupom podľa 116 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení v rozhodnom čase (ďalej aj „SSP“) určil termín verejného vyhlásenia rozsudku a vo veci dňa 17.06.2026 vyhlásil rozsudok a správnu žalobu zamietol. Relevantné právne predpisy 15. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. 06. 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 16. Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 17. Podľa § 134 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 18. Podľa § 19 ods. 1 a 2 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase podľa § 19 ods. 1 a 2 daňového poriadku, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 19. Podľa § 24 ods.1, 2, 3, 4 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 20. Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. 21. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona. 22. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“ 25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 26. Podľa § 190 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Právny názor správneho súdu 27. Správny súd v Košiciach konajúc primárne podľa ust. § 177 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 28. Právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). V zmysle uvedenej smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie DPH splatnej alebo zaplatenej v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou: - musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240 smernice 2006/112 (formálna podmienka) a - materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky: a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa),
b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Podmienky stanovené smernicou 2006/112 preberá aj slovenská vnútroštátna právna úprava. Platiteľ dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: a. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), b. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, alebo dňom dodania služby (§ 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH), c. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH), d. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH). 29. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil. Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania. 30. Predmetom súdneho prieskumu bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 101919972/2022 zo dňa 07.07.2022, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Prešov č. 100423619/2022 z 04.03.2022 o vyrubení rozdielu dane v sume 7872,76 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2020, ktorým bolo zo strany správcu dane a žalovaného spochybnená osoba dodávateľa k dodanie tovaru (rôznych náhradných dielov na motorové vozidlá) od deklarovaného dodávateľa žalobcu a to spoločnosti IPEĽ-TRADE s r.o. z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu. 31. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je v zásade súdom „skutkovým“, základným predpokladom úspechu v konaní pred ním je podanie náležite odôvodnenej správnej žaloby. Vymedzenie žalobných bodov v správnej žalobe je pritom v správnom súdnictve rozhodujúce pre úspech vo veci a ich zmena je časovo striktne limitovaná. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan 2/2020 zo dňa 29.09.2021, v ktorom tento uviedol: „19. Na tomto mieste považuje kasačný súd za dôležité zdôrazniť, že správny súd preskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (tzv. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadnuť. Taktiež súd nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentovať dôvodom, ktorý žalobca v rámci žaloby neuplatnil (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/34/2010 z 25. novembra 2010).“ Správny súd tak napadnuté rozhodnutie podrobil súdnemu prieskumu výlučne v rozsahu žalobných námietok tak, ako boli uplatnené žalobcom. 32. Medzi stranami bolo spornou skutočnosťou otázka preukázania dodania tovaru deklarovaným dodávateľom, ktorý bol uvedený na faktúrach. Správca dane z podkladov z daňovej kontroly neuznal žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených spoločnosťou IPEĽ - TRADE s.r.o. z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) v spojení s § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, pričom žalovaný tieto závery ako vecne správne potvrdil.
33. Podľa názoru správneho súdu dôvodnosť pochybností a dostatočnosť predložených dôkazov daňovým subjektom na preukázanie reálnej existencie zdaniteľného plnenia je nutné v každom jednotlivom prípade posudzovať individuálne. Preto pokiaľ žalobca vo svojich žalobných námietkach mienil zdôrazniť, že uniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti odpočtu predloženými dokladmi, správny súd konštatuje, že okolnosti a zistenia, ktorými finančné orgány dôvodili svoje pochybnosti majú minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť, ako dôkazy predložené daňovým subjektom a preto sa tieto pochybnosti javia ako logické, dôvodné a dostatočne odôvodňujúce záver správcu dane o neunesení dôkazného bremena žalobcom a ním predloženými dokladmi. Správny súd pripomína, že právo na priznanie práva odpočítať si DPH možno odoprieť, je možné a./ z dôvodu nesplnenia, či už hmotnoprávnych alebo formálnych podmienok b./ dôvodu účasti na podvodnom reťazci c./ dôvodu zneužitia práva Uvedené dôvody nie je možné kumulovať, pretože sa vzájomne vylučujú. V danom prípade právo bolo odopreté z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok, teda spochybnené reálne dodanie služieb zo strany deklarovaného dodávateľa a teda podvod sa nemohol už v danom prípade dokazovať. Správca dane oznámil pochybnosti, žalobca na tieto pochybnosti síce reagoval, ale v rámci ďalšieho vyhodnotenia správcom dane ich neodstránil. In eventum by bolo možné uvažovať, že správca dane mal v ďalšom opätovne oznámiť, že pochybnosti pretrvávajú, na druhej strane, bolo úlohou žalobcu predložiť všetko, čím by pochybnosti vyvrátil. Preto uvedenú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. 34. Vo vzťahu k namietanej námietke nepreskúmateľnosti žalovaného rozhodnutia správny súd uvádza, že podstatou tejto žalobnej argumentácie bolo tvrdenie žalobcu, že z rozhodnutí daňových orgánov nie je zrejmé, ktorá skutočnosť bola rozhodujúca pre neuznanie jeho práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, keďže podľa žalobcu daňové orgány na jednej strane spochybňovali samotnú existenciu predmetného tovaru a na druhej strane uvádzali, že deklarovaný tovar nedodal dodávateľ uvedený na preverovaných faktúrach. Z obsahu rozhodnutia správcu dane a napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že daňové orgány posudzovali splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V odôvodnení svojich rozhodnutí opakovane uvádzali, že žalobca nepreukázal uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov spôsobom uvedeným na preverovaných faktúrach, konkrétne nepreukázal, že predmetný tovar mu dodal jeho dodávateľ (obchodná spoločnosť IPEĽ - TRADE s.r.o.). Tomuto záveru zodpovedá aj rozsah vykonaného dokazovania, najmä výpoveď bývalého konateľa spoločnosti IPEĽ - TRADE s.r.o. p. A., ktorý uviedol, že predmetný tovar bol kúpený od spoločností RISE s.r.o., CARGO UNIT s.r.o. a následne predaný žalobcovi. Zároveň uviedol, že prepravu od dodávateľov k odberateľovi zabezpečil on. Pôvod predmetného tovaru však nevedel preukázať, nakoľko už nedisponoval dokladmi spoločnosti IPEĽ TRADE s.r.o., pričom si nespomínal ani na miesto nakládky predmetného tovaru. Správca dane následne preveroval tvrdenia p. A. týkajúce sa pôvodu predmetného tovaru (subdodávatelia), pričom dospel k záveru, že spoločnosti RISE s.r.o., CARGO UNIT s.r.o. predmetný tovar spoločnosti IPEĽ - TRADE s.r.o. dodať nemohli. Avšak rozhodujúcou bola skutočnosť, že samotná výpoveď konateľa priameho dodávateľa nebola dostatočne určitá a špecifická, aby mohla predstavovať dôkaz potvrdzujúci existenciu sporného tovaru. Takéto hodnotenie príslušnej výpovede žalovaným je podľa správneho súdu v súlade s požiadavkami na hodnotenie dôkazov v daňovej veci. Pokiaľ správca dane preveroval aj vzdialenejšie články reťazca dodaní, urobil tak na preverenie skutočností uvedených v príslušnej výpovedi. Jednalo sa teda o podporné dokazovanie k tejto výpovedi, pričom pochybnosti správcu dane neboli založené primárne na týchto zisteniach. V tomto smere teda takýto postup pri dokazovaní nemožno hodnotiť ako porušenie doktríny deklarovaného dodávateľa v neprospech žalobcu. Za uvedeného stavu správny súd dospel k záveru, že z rozhodnutia správcu dane a napadnutého rozhodnutia žalovaného možno jednoznačne identifikovať skutkový aj právny dôvod neuznania práva žalobcu na odpočítanie dane. Správny súd preto nepovažoval za dôvodnú žalobnú námietku, podľa ktorej z rozhodnutia správcu dane a napadnutého rozhodnutia žalovaného nemožno zistiť, či daňové orgány spochybňovali samotnú existenciu predmetného tovaru alebo osobu jeho deklarovaného dodávateľa. Navyše správny súd poukazuje na špecifický hmotný tovar, ktorý mal byť predmetom fakturácie, predovšetkým viaceré náhradné diely mohli byť vyrábané pre konkrétne vozidlá, mohli byť jednotlivo identifikované (napríklad cez sériové čísla), ich bližšou identifikáciou zo strany žalobcu, by bolo možné preveriť pohyb tovaru, ale i samotnú existenciu.
35. K námietke žalobcu, že žalovaný nevyhodnotil ním predložené dôkazy, najmä doklady o úhradách predmetných faktúr prostredníctvom ERP a dôkaz o použití nakúpených náhradných dielov na opravu motorových vozidiel používaných pri podnikateľskej činnosti. Z obsahu žalovaného, tak i rozhodnutia správcu dane však vyplýva, že daňové orgány sa uvedenými dôkazmi zaoberali. Vo vzťahu k dokladom o úhradách predmetných faktúr uviedli, že predloženie off-line dokladov z elektronickej registračnej pokladnice samo osebe nepreukazuje uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, keďže zaplatenie faktúr automaticky neznamená, že tovar uvedený na faktúrach bol aj reálne dodaný. Pokiaľ ide o žalobcom predložený rozpis použitia náhradných dielov, daňové orgány uviedli, že tento dôkaz nepreukazuje uskutočnenie žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov, pričom poukázali na absenciu údajov umožňujúcich overenie predmetných náhradných dielov pri miestnom zisťovaní. Za uvedeného stavu správny súd nepovažoval za dôvodnú žalobnú námietku, podľa ktorej správca dane predmetné dôkazy nevyhodnotil, resp. že žalovaný sa s touto odvolacou námietkou nevysporiadal. Zo spisu vyplýva, že daňové orgány predmetné dôkazy zohľadnili a vyhodnotili, avšak dospeli k záveru, že samy osebe nepreukazujú uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov. Predloženie uvedeného dôkazu by za určitých okolností, najmä ak by zo strany žalobcu boli predložené ďalšie dôkazy, mohli byť spôsobilé vytvoriť ucelenú reťaz preukazujúcu žalobcom tvrdené skutočnosti i z pohľadu nezaujatej osoby. 36. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani žalobnú námietku, podľa ktorej je protokol z daňovej kontroly nezákonný z dôvodu, že obsahuje časti „kopírované“ z protokolu vyhotoveného v daňovej kontrole iného daňového subjektu. Samotná existencia žalobcom namietanej formulácie v protokole pritom bez ďalšieho nepreukazuje jeho nezákonnosť ani nepreskúmateľnosť. Žalobca zároveň nepreukázal, akým konkrétnym spôsobom mala mať uvedená skutočnosť vplyv na správnosť skutkových zistení daňových orgánov alebo na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd v tomto ohľade pripomína, že samotné prevzatie zistených skutočností, pokiaľ ide o skutkovo a obsahovo obdobné veci (rovnaký spôsob obchodovania, rovnaký predmet obchodovania), za predpokladu zachovania odlišností toho-ktorého obdobia, dodávateľa (rozdielne dátumy úhrady, predmet fakturácie) nemá podľa názoru správneho súdu vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Ak rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, je riadne odôvodnené, odkazuje na zistenia z konkrétneho – posudzovaného prípadu má predpoklady, aby takéhoto rozhodnutie spĺňalo atribút zákonnosti. 37. Správny súd sa následne zaoberal žalobnou námietkou smerujúcou proti záveru daňových orgánov o nesplnení podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca v tejto súvislosti namietal najmä to, že predložením faktúr, dokladov o ich úhrade a ďalších listinných dôkazov splnil svoju dôkaznú povinnosť a že správca dane svoje pochybnosti nepodložil dôkazmi rovnakej dôkaznej sily. V daňovom konaní, tak ako je uvedené v bode 28. a 29. tohto rozsudku pritom primárne zaťažuje dôkazné bremeno daňový subjekt, ktorý si nárok na odpočítanie dane uplatňuje, pričom úlohou správcu dane je následne preveriť a verifikovať ním tvrdené skutočnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011 uviedol, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. 38. V preskúmavanej veci žalobca na preukázanie svojho nároku predložil najmä preverované faktúry, doklady o ich úhrade prostredníctvom elektronickej registračnej pokladnice a rozpis použitia náhradných dielov pri oprave motorových vozidiel. Použitie príslušných náhradných dielov pri opravách by indikovalo ich existenciu. Avšak takéto použitie žalobca nepreukázal. Iba predložením príslušného rozpisu (bez súvisiacich dôkazov, ako sú napríklad výpovede zamestnancov realizujúcich takéto opravy, alebo špecifických dôkazných informácií získaných od žalobcu) nepredstavuje takýto rozpis dostatočný dôkaz preukazujúci použitie práve sporných tovarov pri prípadných opravách. Bolo na žalobcovi, aby konkrétnymi dôkazmi produkovanými v čase realizovaných opráv (napríklad dodacími listami
alebo presne špecifikovanými odbernými faktúrami pre zákazníkov, pre ktorých sa opravy realizovali), preukázal takéto použitie sporných tovarov. Pokiaľ teda žalovaný vyhodnotil príslušný dôkaz ako nedostatočný, neprekročil tým primeraný rozsah právnej úvahy v daňovej veci. Zo spisu však vyplýva, že správca dane uvedené dôkazy preveroval a dospel k pochybnostiam o tom, či predmetný tovar žalobcovi skutočne dodala spoločnosť IPEĽ - TRADE s.r.o. uvedená na preverovaných faktúrach. Práve na základe výsledkov tohto preverovania správca dane nadobudol pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených na preverovaných faktúrach. Z uvedeného námietku žalobcu posúdil správny súd ako neopodstatnenú. 39. Správny súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, podľa ktorého na preukázanie splnenia podmienok podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH postačovalo predloženie preverovaných faktúr a dokladov o ich úhrade. Pokiaľ správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť a úplnosť žalobcom predložených dôkazov, bolo na žalobcovi, aby vzniknuté pochybnosti odstránil ďalšími relevantnými dôkazmi. V tomto štádiu konania tak došlo k prenosu dôkazného bremena na žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt, ktorý bol povinný preukázať oprávnenosť ním uplatneného nároku. Takýto postup však neznamená, že by žalobcu zaťažovalo akési absolútne dôkazné bremeno, ale predstavuje zákonný dôsledok situácie, keď správca dane konkrétnymi zisteniami spochybnil vierohodnosť a úplnosť ním predložených dôkazov. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej. 40. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z pohľadu, či sa správny orgán druhého stupňa žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Správny súd po preskúmaní oboch rozhodnutí ako aj administratívnych spisov má za to, že tak prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom posúdení veci za dostatočný, z oboch rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch daňových orgánov, dostatočným spôsobom sú uvedené ustanovenia zákonov, podľa ktorých správne orgány vec právne posúdili a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to, ako sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. 41. Správny súd dospel k presvedčeniu, že žalobca správnou žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného, ani ním potvrdeným rozhodnutím správcu dane nebol ukrátený na svojich právach. Rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane považuje správny súd za zákonné a správne a preto s poukazom na § 190 SSP, správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 42. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde. 43. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 44. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 a nasl. SSP tak, že žalobca nemal vo veci ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal. Žalovaný v rámci konania vykonával činnosti, ktoré predstavujú bežnú agendu zamestnancov žalovaného a súvisí s jeho rozhodovacou činnosťou, teda dôvodne sa očakávala obrana žalovaného vo vzťahu k ním vydanému rozhodnutia.
45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 2:1. (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).