Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 17Sas/5/2025 0925100291 29. 05. 2026 JUDr. PhDr. Pavol Dorič, PhD. ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100291.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. PhDr. Pavlom Doričom, PhD., v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: C. XXX/XX, XXX XX D., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom: Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 12360-2/2025-BA zo dňa 25.03.2025, takto rozhodol: I. Žalobu z a m i e t a. II. Účastníkom konania n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj súd) dňa 22.5.2025 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 12360-2/2025-BA zo dňa 25.3.2025 ako aj zrušenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Poprad (ďalej aj správny orgán prvého stupňa) č. 296/2025PP-DvN zo dňa 10.1.2025 a vrátenia jej veci na ďalšie konanie. Žiadala tiež účastníkom konania nepriznať náhradu trov konania. I. Administratívne konanie 2. Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad ako správny orgán prvého stupňa, vydala dňa 10.01.2025 rozhodnutie č. 296/2025-PP-DvN podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o sociálnom poistení) a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj Nariadenie), v ktorom dospela k záveru, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedla, že bolo preukázané, že žalobkyňa dlhodobo pracovala spolu s manželom mimo územia Slovenska, bývala a trávila pracovný aj mimopracovný čas, platila zákonné odvody i dane na území Švajčiarska, čo preukazuje vytvorenie centra záujmov počas posledného zamestnania práve na území daného štátu. Na základe uvedeného Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad dávku v nezamestnanosti nepriznala. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietala nezohľadnenie jej individuálnej životnej situácie a faktického zachovania väzieb na Slovenskú republiku. Žalovaná (Sociálna poisťovňa, ústredie) preskúmala prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu a dňa 25.3.2025 vydala rozhodnutie č. 12360-2/2025-BA, ktorým odvolanie žalobkyne zamietla a napadnuté rozhodnutie potvrdila.
4. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí citovala ustanovenia zákona o sociálnom poistení, články Nariadenia a články Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj vykonávacie nariadenie), a tiež uviedla, že v žalobkyňa v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 01.12.2020 do 30.11.2024, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa v zmysle § 104 ods. 1 zákona nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. 5. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa spisového materiálu pracovala žalobkyňa v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu Švajčiarska. V tejto súvislosti uviedla, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Vo formulári PDU1, zo dňa 28. novembra 2024, príslušná švajčiarska inštitúcia osvedčila ohľadom žalobkyne nasledovné údaje v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania od 1. apríla 2023 do 30. novembra 2024, od 12. augusta 2015 do 30. apríla 2023, v bode 3.4 - dôvod ukončenia posledného zamestnania - výpoveď podaná zamestnancom. V bode 5.1 - obdobie poberania dávky v nezamestnanosti od 1. júla 2021 do 31. mája 2022, v bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Nakoľko v konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľka preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad, povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. 6. V závere žalobkyňa konštatovala, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo pri hodnotení miesta jej bydliska prihliadnuté na všetky zistené skutočnosti. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia /a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia/, v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko navrhovateľky. Dĺžka prítomnosti v zahraničí - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (10,5 roka), aj situácia navrhovateľky - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia, dlhodobá prioritná orientácia na švajčiarsky pracovný trh, prítomnosť najbližších osôb vo Švajčiarsku, plnenie daňových a odvodových povinností a poberanie sociálnych dávok na území Švajčiarska) jednoznačne preukazujú, že navrhovateľka si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Švajčiarska nezachovala. Žalovaná z uvedených dôvodov odvolanie žalobkyne zamietla a potvrdila rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyni. II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovanej k žalobe, replika žalobkyne 7. Žalobkyňa v podanej žalobe namietala nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Tvrdila, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa sú nepreskúmateľné a chybné a nedostatočne vyhodnotili jej reálne väzby na územie Slovenskej republiky. Zdôraznila, že po celý čas výkonu práce v zahraničí si zachovala bydlisko v obci Lendak, kde s manželom vlastnia rodinný dom, v ktorom majú sústredené svoje spoločné majetkové a rodinné zázemie. Namietala, že výkon práce v Švajčiarsku mal len charakter dočasného zdroja príjmu bez úmyslu natrvalo sa tam usadiť. Argumentovala, že jej sociálne väzby, rodinný život s manželom a správa nehnuteľnosti v Lendaku jasne preukazujú, že centrum jej životných záujmov zostalo v Slovenskej republike. Žalobkyňa je toho názoru, že napadnutým prvostupňovým a druhostupňovým rozhodnutím bol porušený zákon (príslušný právny predpis EÚ) čl. 65 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Podľa žalobkyne rozhodnutia žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa sú nepreskúmateľné a chybné, pretože obsahujú nesprávne aplikovanie príslušného právneho predpisu na predmetný skutkový základ. Žalovaná zároveň aj nesprávne vyhodnotila všetky relevantné dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila v rámci konania nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa uviedla, že nikdy nemala zrušený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, ani potom, ako odišla do Švajčiarska. Jej trvalý pobyt bol vždy na adrese 059 07 D., C. XXX/XX. Podľa žalobkyne si naďalej zachovala svoje centrum záujmu na území Slovenska, a predložila žalovanej v rámci podanej žiadosti o priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti dostatočný počet dôkazov, ktoré nepochybne a nesporne preukázali to, že si zachovala svoje centrum záujmu na Slovensku. V prípade, ak by to tak nebolo a nemala by permanentné centrum záujmu na Slovensku, tak by nezačala spolu s jej manželom s výstavbou rodinného domu v obci Lendak. Žalobkyňa uviedla, že tento rodinný dom už je postavený a v súčasnosti prebieha kolaudačné konanie. Ďalšou veľmi relevantnou skutočnosťou je podľa žalobkyne aj to, že ak by žalobkyňa nemala centrum záujmu na Slovensku, tak by sa zo zahraničia nikdy natrvalo nevrátila na Slovensko. Žalobkyňa nikdy nemala záujem s jej manželom a rodinou zostať natrvalo v zahraničí. Skutočnosť, že mala v úmysle zostať spolu s manželom a rodinou na Slovensku natrvalo, preukazuje aj to, že je evidovaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Spišskej Belej ako uchádzač o zamestnanecký pomer. Zároveň uviedla, že si hľadá prácu vo svojom regióne. resp. aj mimo jej regiónu. Okrem toho aj jej rodičia a svokrovci podpísali čestné vyhlásenie a miestoprísažné vyhlásenie, ktorými listinami sa preukazuje skutočnosť, že žalobkyňa si zachovala svoje centrum záujmu na Slovensku, a všetky dovolenky, ktoré mala k dispozícii, trávila vždy na území Slovenskej republiky. Všetky tieto dôkazy boli predložené žalovanej v rámci príslušného odvolacieho konania. Záverom preto žalobkyňa žiadala správny súd, aby zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 8. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 31.07.2025 uviedla, že žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 1. decembra 2024. Podľa vnútroštátnych predpisov (§ 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) je podmienkou vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti najmenej 730 dní poistenia v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie. Žalobkyňa v rozhodnom období (01.12.2020 – 30.11.2024) nezískala žiadnu dobu poistenia podľa právnych predpisov SR, nakoľko pracovala výlučne vo Švajčiarsku (od 12.08.2015 do 30.11.2024). Žalovaná uviedla, že doby poistenia získané v inom členskom štáte (Švajčiarsko) je možné zohľadniť len v súlade s čl. 61 ods. 1 a čl. 65 ods. 2 a 5 nariadenia (ES) č. 883/2004. Keďže žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie neukončila doby poistenia v SR, nárok na dávku v SR by jej vznikol iba v prípade, ak by sa preukázalo, že si počas výkonu poslednej činnosti vo Švajčiarsku zachovala bydlisko (centrum záujmov) na území Slovenskej republiky. 9. Žalovaná tiež uviedla, že vykonala test bydliska podľa čl. 11 nariadenia (ES) č. 987/2009 a dospela k záveru, že centrum záujmov žalobkyne bolo v čase výkonu práce vo Švajčiarsku. Svoj záver odôvodnila týmito skutočnosťami. Dĺžka prítomnosti: Žalobkyňa sa v Spojenom kráľovstve a následne vo Švajčiarsku zdržiavala nepretržite od júna 2014 do novembra 2024 (viac ako 10 rokov), čo žalovaná považuje za mimoriadne dlhé obdobie indikujúce stabilizáciu v zahraničí. Rodinné väzby: Žalobkyňa v zahraničí žila spoločne s manželom a dvomi maloletými deťmi. Podľa žalovanej sa rodinný život realizoval v mieste výkonu práce. Bytová situácia: Rodina žila vo Švajčiarsku v podnájme, čo žalovaná považuje za stabilnú bytovú situáciu vzhľadom na dĺžku pobytu. Argument žalobkyne o výstavbe rodinného domu v SR a trvalom pobyte v obci Lendak žalovaná nepovažovala za určujúci, odvolávajúc sa na judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR (sp.zn. 7Ssk/105/2022), podľa ktorej pojem „bydlisko“ nie je totožný s pojmom „trvalý pobyt.“ Ekonomické väzby: Žalobkyňa bola ekonomicky aktívna výlučne v zahraničí, kde si plnila aj daňové povinnosti. 10. Podľa žalovanej na základe celkového posúdenia vyhodnotila, že žalobkyňa počas práce vo Švajčiarsku nezachovala svoje centrum záujmov v SR. Podľa žalovanej je primárne príslušným štátom na výplatu dávky štát posledného zamestnania (Švajčiarsko), kde žalobkyňa odvádzala poistné. Automatické uznávanie nároku v SR bez preukázania centra záujmov by podľa žalovanej viedlo k neodôvodnenému zvýhodňovaniu osôb pracujúcich v krajinách s vyššími príjmami (a následne vyššími dávkami) na úkor slovenského systému sociálneho poistenia. Záverom preto žalovaná žiadala správny súd, aby správnu žalobu zamietol.
11. V replike žalobkyne doručenej súdu dňa 25.09.2025 žalobkyňa zotrvala na svojich žalobných dôvodoch. Ďalej vo svojom podaní argumentovala, že riadne predložila všetky relevantné doklady požadované žalovanou za obdobie od 01.12.2020 do 30.11.2024, konkrétne dokument U1 zo Švajčiarska, pracovné zmluvy, doklady o ukončení pracovných pomerov, výplatné pásky a tlačivá Arbeitgeberbescheinigung. Žalobkyňa uviedla, že sa o nárok na dávku v nezamestnanosti pokúšala uchádzať v mieste výkonu práce vo Švajčiarsku (RAV v meste Interlaken). Tamojší úrad ju však informoval, že nakoľko má centrum svojich záujmov v Slovenskej republike, nárok si musí uplatniť tam. Na podporu tohto tvrdenia predložila dôkaz – listinu PDU1, ktorá potvrdzuje, že jej nárok na dávku nevznikol vo Švajčiarsku, ale v domovskom štáte. Žalobkyňa zdôraznila svoj pretrvávajúci úmysel vrátiť sa na Slovensko, čo deklarovala postavením rodinného domu v obci Lendak, kde sa s manželom a dvomi maloletými deťmi usadila natrvalo. V závere poukázala na skutočnosť, že nepriznanie dávky vystavilo jej mladú rodinu finančnej tiesni. Vyjadrenie žalovanej považuje za účelové s cieľom vyhnúť sa zákonnej povinnosti vyplatiť dávku, na ktorú má podľa svojho presvedčenia nesporný nárok. 12. Replika bola žalovanej doručená dňa 08.10.2025, no žalovaná na repliku duplikou nereagovala. III. Konanie na správnom súde 13. Správny súd konajúc v súlade s ustanoveniami zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok(ďalej aj SSP) v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, a bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP), vyhlásil dňa 29.05.2026 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 22.01.2026), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. IV. Relevantná právna úprava 14. Podľa článku 65 ods. 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia: Osoba v úplnej nezamestnanosti, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba mala bydlisko v inom členskom štáte ako v príslušnom členskom štáte a ktorá sa naďalej zdržiava v tomto členskom štáte alebo sa doň vráti, sa prihlási v úradoch práce v členskom štáte, v ktorom má bydlisko. Táto osoba sa môže ako doplnok prihlásiť v úradoch práce členského štátu, v ktorom naposledy vykonávala činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Nezamestnaná osoba, iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa nevráti do členského štátu svojho bydliska, sa prihlási v úradoch práce v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa na ňu naposledy vzťahovali. 15. Podľa článku 1 písm. j) Nariadenia č. 883/2004 Bydlisko znamená miesto, kde sa osoba zvyčajne zdržiava. 16. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 Ak existuje rozdiel v názoroch inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov na určenie bydliska osoby, na ktorú sa vzťahuje základné nariadenie, tieto inštitúcie určia na základe spoločnej dohody centrum záujmov danej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií týkajúcich sa relevantných skutočností, ktoré môžu podľa potreby zahŕňať: • a) dĺžku a kontinuitu prítomnosti na území dotknutých členských štátov; • b) situáciu danej osoby vrátane: • i) povahy a špecifických vlastností vykonávanej činnosti, najmä miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, stability zamestnania a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; • ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; • iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; • iv) v prípade študentov zdroja ich príjmu; • v) jej bytovej situácie, najmä toho, do akej miery je trvalá; • vi) členského štátu, v ktorom sa osoba považuje za osobu s trvalým pobytom na daňové účely.
17. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, ak posúdenie založené na rôznych kritériách vychádzajúcich z relevantných skutočností tak, ako sú uvedené v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, za rozhodujúci pre určenie skutočného miesta bydliska danej osoby sa považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z takýchto faktov a okolností, najmä dôvody, ktoré viedli osobu k sťahovaniu. 18. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. 19. Podľa § 105 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, nárok na dávku v nezamestnanosti vzniká odo dňa zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zaniká uplynutím podporného obdobia v nezamestnanosti. 20. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia podľa tohto zákona sa spravujú právne záväznými aktmi Európskej únie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a medzinárodnými zmluvami o sociálnom zabezpečení, ktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 21. Podľa § 193 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (resp. podľa všeobecných zásad dokazovania v správnom konaní) správny orgán vychádza zo skutočného stavu veci a dbá o to, aby prijaté rozhodnutie bolo presvedčivé a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 22. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (SSP) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, ak tak ustanovuje tento zákon. 23. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (SSP), v správnom súdnictve správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytuje ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24. Podľa § 134 ods. 1 SSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a opatrenia je pre správny súd rozhodujúci skutkový a právny stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia. Správny súd k neskôr nastúpeným skutočnostiam a dôkazom neprihliada. 25. Podľa § 138 ods. 1 SSP, správny súd preskúmava napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie v medziach žalobných bodov, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 26. Podľa § 196 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení organizačná zložka sociálnej poisťovne je povinná pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 27. Podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, rozhodnutie sociálnej poisťovne musí byť v súlade so zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 28. Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, v odôvodnení rozhodnutia sociálna poisťovňa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 29. Podľa § 197 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä listiny, výpovede svedkov, odborné vyjadrenia, znalecké posudky a vyjadrenia účastníkov konania.
30. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V. Právny názor správneho súdu 31. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v medziach podanej žaloby a v rozsahu žalobných bodov, pričom v súlade s ustanovením § 134 ods. 1 SSP vychádzal zo skutkového a právneho stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní administratívneho spisu a vyjadrení strán dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 32. Zo súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že žalobkyňa si prostredníctvom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti, pričom táto žiadosť bola príslušnej pobočke žalovanej doručená dňa 17.12.2024. (z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobkyňa od 01.06.2014 do 30.11.2024 mala pobyt a výkon zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ – Anglicko a Švajčiarsko, posledný pracovný pomer vo Švajčiarsku trval od 01.04.2023 do 30.11.2024, bol dohodnutý na dobu určitú a ukončený zo strany žalobkyne, spolu vo Švajčiarsku sa so žalobkyňou dlhodobo zdržiaval aj jej manžel a dve maloleté deti), - pobočka žalovanej rozhodnutím vydaným dňa 10.01.2025 rozhodnutie č. 296/2025-PP-DvN, žiadosti žalobkyne o príslušnú dávku nevyhovela (dôvod, pre ktorý pobočka žalovanej predmetnej žiadosti nevyhovela, spočíval v tom, že z vykonaného dokazovania mala preukázané, že žalobkyňa si počas pôsobenia v štáte Švajčiarsko nezachovala svoje centrum záujmu na Slovensku. Uviedla, že celková dĺžka pôsobenia vo Švajčiarsku od augusta 2015 do novembra 2024, predtým v Spojenom kráľovstve od júna 2014 do roku 2015, oproti pracovnej histórii na Slovensku boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré uviedla žalobkyňa ako väzby na Slovensku. Návštevy Slovenska dvakrát do roka, vlastníctvo osobného automobilu, osobného účtu, nie sú v porovnaní s celkovým pôsobením žiadateľky v štáte poistenia a stabilnou pracovnou situáciou prioritne orientovanou na pracovný trh vo Švajčiarsku prevažujúcou skutočnosťou pri posudzovaní centra záujmov. Ďalej uviedla, že zo spisového materiálu vyplynulo a bolo preukázané, že žalobkyňa dlhodobo pracovala spolu s manželom mimo územia Slovenska, bývali a trávili pracovný aj mimopracovný čas, platili zákonné odvody i dane na území Švajčiarska, čo preukazuje vytvorenie centra záujmov počas posledného zamestnania práve na území daného štátu. Na základe uvedeného Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad dávku v nezamestnanosti nepriznala.) Na odvolanie žalobkyne žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán tu preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 10.01.2025 (žalovaná sa plne stotožnila so závermi, ku ktorým dospela pobočka žalovanej a uviedla, že stabilná pracovná situácia, dlhodobá prioritná orientácia na švajčiarsky pracovný trh, prítomnosť najbližších osôb vo Švajčiarsku, plnenie daňových a odvodových povinností a poberanie sociálnych dávok na území Švajčiarska, jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Švajčiarska nezachovala. 33. Predmetom súdneho prieskumu je posúdenie zákonnosti postupu žalovanej pri určení štátu príslušného na výplatu dávky v nezamestnanosti. V tejto súvislosti je kľúčovou otázka určenia „bydliska“ žalobkyne v zmysle koordinačných nariadení EÚ. Súd konštatuje, že žalovaná správne aplikovala princípy prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnymi predpismi, ako to vyplýva z § 1 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. 34. K definícii pojmu bydlisko súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. vo veci C-102/91 Knoch alebo C-76/76 Di Paolo) sa bydlisko migrujúceho pracovníka určuje nie na základe formálnej registrácie, ale na základe miesta, kde má dotknutá osoba skutočné centrum záujmov. Toto centrum sa určuje podľa stability zamestnania, dĺžky prítomnosti v danom štáte a perspektívy trvalosti pobytu. 35. Žalobkyňa opiera svoju argumentáciu o existenciu rodinného domu v obci Lendak a prítomnosť manžela na území SR. Súd však v zhode so žalovanou konštatuje, že samotná existencia nehnuteľnosti a rodinných väzieb v štáte pôvodu automaticky neznamená zachovanie bydliska v tomto štáte, ak je
osoba ekonomicky a sociálne integrovaná v inom členskom štáte. V prejednávanej veci žalobkyňa vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, predloženom dňa 27. decembra 2024, uviedla, že sa na území Spojeného kráľovstva a Švajčiarska zdržiavala od 01.06.2014 do 30.11.2024, t. j. 10 rokov a 6 mesiacov. Tento časový rámec vykazuje znaky vysokej miery stability a kontinuity, ktoré sú nezlučiteľné s pojmom „dočasného pobytu“ za účelom zárobku. 36. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa nezískala pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona o sociálnom poistení podľa slovenských právnych predpisov. 37. Správny súd dáva do pozornosti, že podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 Nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo Švajčiarsku môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ Nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j/ nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde má dotknutá osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza jej obvyklé centrum záujmov. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie. Kritéria, ktoré treba vziať pri určovaní miesta zvyčajného bydliska osoby do úvahy a ktoré boli sformulované v judikatúre súdneho dvora sú v súčasnosti kodifikované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 38. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pojem „trvalý pobyt” nie je možné stotožňovať' s pojmom „bydlisko.” V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko” je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na uvedené poukazuje aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (v bode 26.) jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Vo vzťahu k zachovaniu si bydliska na území Slovenskej republiky nezohráva dôležitú úlohu ani zachovanie si žalobkyňou prihlásenia k „trvalému pobytu“ v Slovenskej republike, v zmysle chápania tohto pojmu vnútroštátnou právnou úpravou zákonom č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky, pretože pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, keďže „trvalý pobyt“ má skôr evidenčný charakter, ktorý neodzrkadľuje realitu [napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C 394/13 z 11.09.2014 vo veci Ministerstvo práce a sociálních věcí c/a B; Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ssk/110/2023 z 31.01.2024]. 39. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konaní predchádzajúcich ich vydaniu, pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel súd k záveru, že správne orgány si za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci zaobstarali dostatok skutkových podkladov, ktoré následne riadne vyhodnotili a ktoré ich viedli k prijatiu záveru o nezachovaní bydliska žalobkyne na území Slovenskej republiky. Všetky relevantné kritériá na určenie bydliska osoby boli správnymi orgánmi aplikované a vyhodnocované, a teda podľa názoru súdu zistený skutkový stav v danej veci postačoval na prijatie záveru o tom, v ktorom členskom štáte mala žalobkyňa obvyklý pobyt a kde mala vytvorené centrum záujmov. Súd konštatuje, že zdržiavanie sa žalobkyne na území Švajčiarska počas trvania jej pracovného pomeru vyhodnotili správne orgány ako stabilné, a to s ohľadom, že mala stabilné zamestnanie, stabilné bývanie a pracovný pomer bol ukončený z jej podnetu. Skutočnosť, kde má žalobkyňa najpevnejšie väzby a kde sa do budúcnosti plánuje usadiť, sú podľa názoru súdu pre posudzovanie jej bydliska počas výkonu poslednej zárobkovej činnosti aj právne irelevantné, nakoľko preukazovanie zachovania bydliska sa hodnotí najmä počas posledného výkonu zamestnania na území členského štátu EÚ/ inom členskom štáte. Tvrdenie žalobkyne o neprerušení väzieb so
Slovenskou republikou bez opory v objektívnych skutočnostiach (čl. 11 vykonávacieho nariadenia) resp. jej subjektívny pocit, nepostačuje k zachovaniu bydliska na Slovensku a nutne neznamená, že z pohľadu právneho poriadku aj ním je. Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko, nemôže prevážiť objektívne kritériá vymedzené vo vyššie citovanom ustanovení čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej známym jazykom, či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely Nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného čl. 11 vykonávacieho nariadenia. 40. Podľa správneho súdu, sociálna poisťovňa, ako aj žalovaná správne vyhodnotili aj to, že na ich záver o nezachovaní si žalobkyňou bydliska a centra záujmov na Slovensku počas jej dlhodobého pôsobenia vo Švajčiarsku, nemôžu mať vplyv ani žalobkyňou deklarované všetky jej dovolenky trávené na Slovensku. Správny súd tu poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/110/2023 z 31.01.2024, a pretože žalobkyňa nemala status cezhraničného pracovníka (čl. 1 písm. f/ základného nariadenia), t.j. žalobkyňa nebola osobou, ktorá by sa z miesta výkonu zamestnania v inom členskom štáte vracala na územie Slovenska denne, alebo aspoň raz za týždeň, spôsob strávenia ktorej bol iba na vlastnom slobodnom rozhodnutí žalobkyne, takže, ak sa ju žalobkyňa rozhodla tráviť na Slovensku, táto skutočnosť nemôže byť kľúčovou pre posúdenie, že žalobkyňa si takto zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky, pretože v porovnaní, množstvo tohto dovolenkového času stráveného na území Slovenskej republiky aj tak neobstojí v porovnaní s prevažným množstvom času, ktorý počas roka žalobkyňa strávila v inom členskom štáte (Švajčiarsko), kde teda trávila nielen pracovný, ale aj väčšinu mimopracovného času. 41. Správny súd tu upriamuje pozornosť aj na cit. čl. 1 písm. i) bod 2 základného nariadenia, podľa ktorého sa na účely aplikácie základného nariadenia za „rodinného príslušníka“ považujú iba manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené plnoleté deti dotknutej osoby. Vo vzťahu k rodičom, svokrovcom a ostatným rodinným príslušníkom žalobkyne, správny súd konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb žalobkyne na Slovensku, sa tieto osoby nezohľadňujú [napr. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ssk/110/2023 z 31.01.2024; rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 9 Ads/95/2015 39 a sp. zn. 3Ads/55/2018-37]. 42. Vzhľadom k zisteným skutkovým okolnostiam, sa správny súd stotožňuje so závermi správnych orgánov, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti, nachádzalo počas príslušného referenčného obdobia pred podaním tejto žiadosti, v inom členskom štáte, a to vo Švajčiarsku. Pričom uvedenému záveru nasvedčujúcou kľúčovou skutočnosťou je, že žalobkyňa sa počas celej rozhodnej doby zdržiavala vo Švajčiarsku, načo následne nadväzuje aj správnymi orgánmi správne ustálená stabilita zamestnania žalobkyne vo Švajčiarsku, a teda jej orientácia na pracovný trh vo Švajčiarsku, pričom ani forma skončenia pracovného pomeru žalobkyne u posledného zamestnávateľa vo Švajčiarsku, pre posúdenie zachovania centra záujmov nie je relevantná. 43. V uvedenom smere, podľa správneho súdu, neobstojí ani obranná argumentácia žalobkyne, že mladí ľudia odchádzajú zo Slovenska a málokto z nich sa vracia na Slovensko. Uvedené rozhodnutie totižto záviselo len a len na slobodnom rozhodnutí žalobkyne a už aj z tohto rozhodnutia žalobkyne je zrejmým, že žalobkyňa nemala na území Slovenskej republiky také pevné väzby, ktoré by jej zabránili toto rozhodnutie o vysťahovaní prijať. Následne, na deklarovanie stability zamestnania žalobkyne vo Švajčiarsku nadväzujú aj jej odvodové povinnosti vo Švajčiarsku. 44. Uvedené závery, o zachovaní centra záujmov žalobkyne vo Švajčiarsku počas rozhodného obdobia pred podaním žiadosti o priznanie jej dávky v nezamestnanosti, nie sú spôsobilé zvrátiť ani žalobkyňou uvádzané skutočnosti v spise ako sú vlastníctvo rodinného domu a platenie miestnych daní, zmluva s mobilným operátorom, zmluvy s dodávateľmi energií, tieto nie sú spôsobilé zásadne zvrátiť správnymi orgánmi prijatý záver o nezachovaní centra záujmov žalobkyne na Slovensku. Tieto skutočnosti môžu síce pochopiteľne predstavovať určité kontakty žalobkyne vo vzťahu k Slovenskej republike, avšak v danej prejednávanej veci nie sú kritériom, ktoré by prevážilo dĺžku pobytu žalobkyne mimo Slovenskej republiky a charakter jej zárobkovej činnosti inom členskom štáte. Tieto skutočnosti môžu preukazovať
nanajvýš tak počiatok založenia nového centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Švajčiarska. 45. Súd zároveň uvádza, že tá skutočnosť, že žalobkyňa vlastní na Slovensku nehnuteľnosť, nemá so strediskom záujmov a bydliskom žiaden súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, alebo inom členskom štáte, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie. 46. Napokon ani žalobkyňou proklamovaný úmysel, že sa chcela zo Švajčiarska vrátiť a zotrvať na Slovensku, nebol pre prejednávanú vec relevantným, pretože zohľadnenie kritéria „úmyslu“ dotknutej osoby podľa cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, by prichádzalo do úvahy iba subsidiárne (t.j. podporne), a to vtedy, keď by otázka ustálenia centra záujmov dotknutej osoby ostala nevyriešená aj po aplikácii kritérií uvedených v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia [napr. Najvyšší súd SR sp.zn. 10 Sžsk 5/2016 z 13.12.2017]. Navyše úmysel žalobkyne je v zmysle cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia rozhodujúci iba vtedy, keď sa v prípade rozdielneho stanoviska medzi inštitúciami dotknutých členských štátov, nepodarí dosiahnuť dohodu o otázke zachovania si dotknutou osobou centra záujmov vo vzťahu k niektorému z nich [napr. Najvyšší správny súd SR sp.zn. 6 Ssk 89/2023 z 20.12.2023], ktorý prípad, ako je to už aj vyššie uvedené, v tejto veci nenastal. 47. Záverom, správny súd pripomína, že správny súd nie je súdom skutkovým a jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu, podľa Správneho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia; či zistil vo veci skutočný stav; či konal v súčinnosti s účastníkom konania; či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahuje zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. 48. V závere súd dodáva, že ak sa osoba rozhodne odísť z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných záujmov) na účely čl. 1 písm. j/ Nariadenia stotožňovať s trvalou emigráciou tejto osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu bydliska. Nepriznanie nároku na dávku v nezamestnanosti automaticky žalobkyňu nepostaví mimo systém sociálneho zabezpečenia Slovenska alebo Švajčiarska. Zmyslom ochrany pred tým, aby sa osoba ocitla mimo určitého systému sociálneho zabezpečenia, totiž nie je zabezpečiť, aby táto osoba v každom jednom okamihu mala na určitú dávku nárok. Zmyslom je, aby sa na ňu v každom okamihu vzťahovali právne predpisy niektorého členského štátu, podľa ktorých (so zohľadnením zamestnaní a dôb získaných v ostatných členských štátoch) tento nárok môže uplatniť. Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych predpisov členského štátu nevznikne, pretože nesplní určitú podmienku v nich ustanovenú, a naopak, právne predpisy, podľa ktorých by jej taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať. 49. Správny súd uvádza, že uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve ukončil zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v súlade s koordinačnými predpismi povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len v prípade zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. 50. Správny súd má za to, že správne orgány vykonali dostatočným spôsobom dokazovanie na preukázanie záveru prijatého v napadnutých rozhodnutiach, ktorý ich viedol k nepriznaniu nároku na
dávku v nezamestnanosti žalobkyni na Slovensku, uplatnenú žiadosťou zo dňa 03.12.2024. A to hlavne v preukázaní skutočnosti, či žalobkyňa v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti mala resp. nemala zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. 51. K námietke žalobkyne o jej úmysle vrátiť sa na Slovensko súd dopĺňa, že podľa Článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 je úmysel osoby relevantný len ako pomocné kritérium. Ak sú ostatné fakty (dĺžka práce, jediný zdroj príjmu, povaha činnosti) jasné, subjektívne želanie nemôže zmeniť právnu kvalifikáciu bydliska. Ak by súd akceptoval, že o bydlisku rozhoduje výlučne vyhlásenie účastníka, prišlo by k popretiu objektívnosti celého koordinačného systému. 52. Súd taktiež vyhodnotil, že žalobkyňa nepoukázala na žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali zachovanie bydliska v SR napriek dlhodobej práci v cudzine (napr. že by do Švajčiarska dochádzala denne alebo týždenne ako cezhraničný pracovník). Priebeh zamestnania svedčí o tom, že žalobkyňa si v Švajčiarsku vytvorila zázemie potrebné pre výkon práce, ktoré bolo jej hlavným centrom životných aktivít. 53. V postupe správnych orgánov súd nezistil ani procesné pochybenia. Žalovaná dostatočne odôvodnila svoje rozhodnutie v súlade s § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, vysporiadala sa so všetkými námietkami žalobkyne a vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Právo na voľné hodnotenie dôkazov (§ 40 Správneho poriadku) využila žalovaná v súlade so zásadami logiky. Záverom súd dodáva, že cieľom koordinačných nariadení je zabrániť zneužívaniu systémov sociálneho zabezpečenia. Je spravodlivé a zákonné, aby o dávke v nezamestnanosti rozhodoval ten štát, v ktorom osoba reálne pracovala a do ktorého fondu boli odvádzané príspevky počas rozhodujúceho obdobia. 54. Správny súd má za to, že správne orgány vykonali dostatočným spôsobom dokazovanie na preukázanie záveru prijatého v napadnutých rozhodnutiach, ktorý ich viedol k nepriznaniu nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyni na Slovensku. A to hlavne v preukázaní skutočnosti, či žalobkyňa v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti mala resp. nemala zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. 55. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, po zhodnotení, že rozhodnutia správnych orgánov a tiež ich postupy zodpovedali obsahu spisovej dokumentácie zhrnutej v administratívnom spise a boli v súlade s vyššie označenými zákonnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení ako i ustanovení citovaných európskych nariadení, správny súd dospel k záveru, že preskúmavanými rozhodnutiami nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobkyne, a preto podľa § 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 56. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 a nasl. SSP, podľa ktorého účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobkyňa nemala v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanej nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/, je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.