Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 15Sas/9/2024 z 6. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Košiciach 15Sas/9/2024 0924100748 06. 03. 2026 JUDr. Andrea Daráková ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100748.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobkyne: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX, XXX XX D. E. F., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.07.2024 vo veci vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, takto

rozhodol:

I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému nepriznáva voči žalobkyni právo na náhradu trov konania. odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou 23.10.2024 Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“), sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.07.2024, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou (ďalej len „sociálna poisťovňa“ alebo len „SP“) č. 8616-46/2017-VT z 26.09.2017, vo veci vzniku žalobkyni povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, ako aj zrušenia obidvoch označených rozhodnutí z dôvodu ich nezákonnosti a vrátenia veci na nové konanie, ako aj nároku na plnú náhradu trov konania. Administratívne konanie 2. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutím č. XXXXX-XX/XXXXXX z 08.06.2016 rozhodla SP-ňa, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (SZČO) s poukazom na § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňom 01.07.2014, keďže podľa SP-ni zo strany Finančného riaditeľstva SR poskytnutých údajov, príjem žalobkyne z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2013 bol 54 221,61 Eur, teda tento jej príjem za rok 2013 bol vyšší ako 4 830,- Eur, čo je viac ako 12 násobok minimálneho vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., čo je zákonom stanovená hranica príjmu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu pre posúdenie vzniku povinného poistenia u SZČO k 01.07.2014. Žalobkyňa svoje odvolanie proti označenému rozhodnutiu SP-ne odôvodnila konštatovaniami, - že zo strany SP-ne jej nebol doručený podnet na začatie tohto konania s tým, že ak SP začala toto konanie

z vlastného podnetu bolo jej povinnosťou oznámiť jeho začatie aj žalobkyni ako účastníčke konania ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia; - že SZČO bola od 04.09.2002 a licencia L1A jej bola vydaná viac ako 3 roky potom; - že na podklade licencie L1A nedosahovala príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti, s tým, že licencia L1A, ktorú vydáva Slovenská lekárska komora (SLK), je dokladom o odbornej spôsobilosti a nie je povolením na základe ktorého je možné dosahovať zdaniteľný príjem ako SZČO a s poukazom, že údaje z registra licencií vedeného SLK je oprávnená táto komora poskytnúť iba Národnému centru zdravotníckych informácií a tieto údaje nie sú verejné a nie sú údajmi o vydávaní povolenia na výkon činnosti SZČO a ani zákonodarca nezaviedol oznamovaciu povinnosť SLK voči SP-ni; - že vydaniu odvolaním napadnutého rozhodnutia predchádzal nelegitímny procesný postup SP-ne, ktorá si nevyžiadala stanovisko žalobkyne ako účastníčky konania a preto svoje rozhodnutie založila iba na svojej jednostrannej argumentácii, bez toho, aby žalobkyni bolo umožnené uviesť protiargumenty. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX z 18.10.2016 žalovaný odvolanie žalobkyne zamietol a v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie SP-ne č. XXXXX-XX/XXXX-XX z 08.06.2016. O správnej žalobe žalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX z 18.10.2016, ako aj proti jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu SP-ne č. XXXXX-XX/XXXX-XX z 08.06.2016 rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3Sa/24/2016-76 zo 16.05.2017, ktorým krajský súd označené rozhodnutia zrušil a vec vrátil SP-ni na ďalšie konanie dôvodiac, že vo výroku rozhodnutia SP absentovalo označenie právneho predpisu, na základe, ktorého SP dospela k záveru, že žalobkyňa spĺňa status SZČO; že rozhodnutie SP-ne nebolo zákonným spôsobom odôvodnené, pretože v ňom absentovala úvaha na základe akých skutočností sa žalobkyňa stále považuje za povinne nemocensky a dôchodkovo poistenú SZČO napriek rozhodnutiam SLK vo vzťahu k licenciám a rozhodnutiam Prešovského samosprávneho kraja. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne o neoznámení jej začatia nedávkového administratívneho konania krajský súd podotkol, že hoci zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva pre SP táto povinnosť, predsa len podľa názoru krajského súdu, by takéto oznámenie o začatí konania účastníkom konania, malo za následok, že SPňa by sa už v rámci konania mohla vyrovnať s námietkami účastníka administratívneho konania, čím by sa v mnohých prípadoch predišlo odvolaciemu konaniu. 3. Z administratívneho spisu vyplýva, že podľa potvrdenia z 23.08.2002 bolo žalobkyni pridelené identifikačné číslo (IČO: 37878034) ako fyzickej osobe vykonávajúcej slobodné povolanie, t.j. podnikajúcej na základe iného ako živnostenského zákona a to v odvetví ambulantná lekárska prax, počnúc dňom 03.09.2002. Rozhodnutím č. L1A/PO/0425/05 z 24.08.2005 (ďalej len „rozhodnutie o vydaní licencie L1A“) Slovenská lekárska komora (SLK) rozhodla, že žalobkyni na jej žiadosť zo 16.08.2005 vydáva licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár na území Slovenskej republiky v odbore dermatovenerológia (ďalej len „licencia PO/0425/05“ alebo len „licencia L1A“), a to na dobu neurčitú s tým, že podmienky na vydanie tejto licencie L1A musia byť splnené po celý čas jej platnosti. Rozhodnutím č. 5581/2007/OZ-CIZ z 30.11.2007 Prešovský samosprávny kraj rozhodol, že žalobkyni povoľuje prevádzkovať zdravotnícke zariadenie - ambulanciu v odbore dermatovenerológia s miestom výkonu činnosti Staničná 1257, Vranov nad Topľou. Rozhodnutím č. 4845/2013/OZ-CIZ z 11.10.2013 Prešovský samosprávny kraj rozhodol, že vyhovuje žiadosti žalobkyne a ku dňu 30.11.2013 zrušuje rozhodnutie č. 5581/2007/OZ-CIZ z 30.11.2007 o udelení jej povolenia prevádzkovať zdravotnícke zariadenie – ambulanciu v odbore dermatovenerológia s miestom výkonu činnosti Staničná 1257, Vranov nad Topľou. Rozhodnutím č. LPA/PO/0425/05 z 11.11.2014 Slovenská lekárska komora rozhodla, že na základe žiadosti žalobkyne zo 06.11.2014, dočasne pozastavuje žalobkyni licenciu L1A/PO/0425/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a to na čas od 06.11.2014 (avšak najskôr odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia) do 05.11.2015. Rozhodnutím č. LZA/PO/0425/05 z 24.09.2015 Slovenská lekárska komora rozhodla, že na žiadosť žalobkyne z 23.09.2015 zrušuje žalobkyni udelenú licenciu L1A/PO/0425/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a to ku dňu 23.11.2015, avšak najskôr ku dňu nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Podľa daňového priznania žalobkyne k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2013, žalobkyňa priznala príjem z podnikania v sume 54 221,61 Eur. Podľa výpisu zo živnostenského registra č. 790-14578, žalobkyňa ako jedna z dvoch členov štatutárneho orgánu spoločnosti s obchodným menom MEDODERM, s.r.o. (IČO: 47418974) podnikala na základe živnostenského oprávnenia č. OŽP-A/2013/04747-00002 z 05.09.2013 v oblasti sprostredkovateľskej

činnosti v oblasti obchodu; v oblasti sprostredkovateľskej činnosti v oblasti služieb; v oblasti mimoškolskej vzdelávacej činnosti a v oblasti prevádzkovania zariadení slúžiacich na regeneráciu a rekondíciu, a to počnúc každú z činností dňom 21.09.2013. Podľa výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky Okresného súdu Prešov spoločnosť s obchodným menom MEDODERM, s.r.o. (IČO: 47418974), spoločníkov MUDr. Mareka Molčana a žalobkyne vznikla 21.09.2013, ktorým dňom začala vykonávať podnikanie v identických oblastiach aké boli uvedené aj v živnostenskom registri a dňom 14.11.2013 aj v oblasti prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia - ambulancia špecializovanej ambulantnej zdravotnej starostlivosti v špecializačnom odbore dermatovenerológia. 4. Po vrátení veci (vo veci vzniku povinného poistenia) na ďalšie konanie krajským súdom, SPňa opätovne rozhodla žalobou napadnutým rozhodnutím č. 8616-46/2017-VT z 26.09.2017 tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe vzniklo 01.07.2014 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie (ďalej len „povinné poistenie“). SP svoje rozhodnutie odôvodnila v prvom rade poukazom, že žalobkyňa ako SZČO porušila svoju zákonnú povinnosť podľa § 228 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z., keď nepodala prihlášku (registračný list) pre vznik povinného poistenia do ôsmich dní od jeho vzniku, z ktorého dôvodu SP-ňa musela o vzniku povinného poistenia u žalobkyne rozhodnúť predmetným rozhodnutím ako v spornom prípade. V ďalšom SP poukázala na definíciu SZČO pre účely zákona č. 461/2003 Z. z., za ktorú sa považuje osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a súčasne dosahuje príjmy z podnikania alebo inej samostatne zárobkovej činnosti, a keďže podľa údajov poskytnutých SP-ni Finančným riaditeľstvom SR žalobkyňa 12.03.2014 podala daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2013, v ktorom priznala príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov a súčasne spĺňa aj podmienku dovŕšenia 18 rokov veku, tak z uvedených dôvodov mala žalobkyňa k 01.07.2014 status SZČO na účely sociálneho poistenia s tým, že pre určenie tohto statusu SZČO od 01.07.2014 nie je podstatné trvanie oprávnenia na výkon alebo prevádzkovanie samostatne zárobkovej činnosti resp. na dosahovanie príjmu podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. a registrácia na daňovom úrade v súvislosti s daňou z príjmov fyzických osôb, a trvanie tohto oprávnenia má svoj význam až pri posúdení vzniku a zániku povinného poistenia. Po ustálení statusu žalobkyne ako SZČO k 01.07.2014, SP-ňa ďalej odôvodnila svoje rozhodnutie o vzniku povinného poistenia u žalobkyne ako SZČO k uvedenému dátumu s poukazom § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., s tým, že keďže podľa Finančným riaditeľstvom SR poskytnutých údajov žalobkyňa dosiahla v roku 2013 príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 54 221,61 Eur, čo je príjem vyšší ako 4 830,- Eur, t.j. vyšší ako 12 násobok minimálneho zákonného vymeriavacieho základu pre posúdenie vzniku povinného poistenia, z toho dôvodu jej k 01.07.2014 vzniklo povinné poistenie. Napokon SP-ňa s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 578/2004 Z. z. vo všeobecnej rovine uviedla, že Slovenská lekárska komora (SLK) vydáva 4 druhy licencií, medzi inými aj licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá licencia už sama osebe oprávňuje na výkon zdravotníckeho povolania v povolaní lekár bez potreby ďalších povolení, napr. povolenia samosprávneho kraja na prevádzkovanie ambulancie, s tým, že vydanie licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je SLK povinná nahlasovať SP-ni podľa § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. do 15 dní od jej vydania. V ďalšom SP-ňa v konkrétnostiach veci poukázala, že žalobkyni bola zo strany SLK vydaná licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/PO/0425/05 z 24.08.2005 a to na obdobie od 09.09.2005 do 14.12.2015 (licencia bola pozastavená v období od 06.11.2014 do 05.11.2015 a od 14.12.2015 do 05.11.2016); a rozhodnutím Prešovského samosprávneho kraja z 11.10.2013 bolo k 30.11.2013 zrušené žalobkyni vydané povolenie na prevádzkovanie samostatnej ambulancie v odbore dermatovenerológia, v ktorých súvislostiach SP konštatovala, že žalobkyňa bola oprávnená na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, resp. na dosahovanie príjmu z podnikania nielen na základe rozhodnutia Prešovského samosprávneho kraja o povolení na prevádzkovanie ambulancie, ale aj na základe licencie vydanej SLK a teda zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať ambulanciu žalobkyni nezanikli všetky oprávnenia na výkon alebo na prevádzkovanie samostatnej zárobkovej činnosti a k 30.11.2013 žalobkyni zaniklo iba povolenie na prevádzkovanie ambulancie v odbore dermatovenerológia, ale naďalej trvala jej licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Takže podľa SP s poukazom na § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., by k 01.07.2014 žalobkyni nevzniklo povinné poistenie aj napriek výške ňou dosiahnutého príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v roku 2013 iba v prípade, ak by jej najneskôr do 30.06.2014 zanikla licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, čo sa však v prípade žalobkyne nestalo a táto licencia trvala

aj od 01.07.2014, preto nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia žalobkyňa príjem v roku 2013 dosiahla, ale skutočnosť, že tento príjem v roku 2013 žalobkyňa dosiahla činnosťou definovanou v § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.. SP sumarizovala, že pre vznik povinného poistenia u SZČO od 01.07.2014 je rozhodujúca existencia statusu SZČO; výška dosiahnutého príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu za rok 2013 a existencia oprávnenia na výkon alebo prevádzkovanie samostatnej zárobkovej činnosti, resp. na dosahovanie príjmu podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z., ktoré podmienky pre vznik povinného poistenia žalobkyňa splnila. Rozhodnutie SP bolo žalobkyni doručené 03.10.2017. 5. Žalobkyňa svoje odvolanie proti rozhodnutiu SP č. 8616-46/2017-VT z 26.09.2017 odôvodnila konštatovaním, že pre vznik povinného poistenia fyzickej osoby ako SZČO nepostačuje iba prekročenie zákonom stanovenej hranice jej príjmu, ale je nevyhnutné, aby bola splnená aj podmienka, že v rozhodnom čase mala oprávnenie dosahovať príjem z podnikania alebo príjem z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa zákona č. 595/2003 Z. z. a súčasne musí byť registrovaná aj na príslušnom daňovom úrade na dosahovanie takýchto príjmov, čo žalobkyňa v rozhodnom období nespĺňala a jej status SZČO vo vzťahu k SP bol ukončený k 30.11.2013, kedy jej rozhodnutím Prešovského samosprávneho kraja bolo zrušené povolenie na prevádzkovanie ambulancie a teda od tohto okamihu žalobkyňa nedisponovala samostatným oprávnením na dosahovanie príjmu z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti a nebola registrovaná na príslušnom daňovom úrade na dosahovanie takýchto príjmov, t.j. od tohto okamihu žalobkyňa nemala žiadne iné povolenie na výkon SZČO a aj jej registrácia na daňovom úrade k dosahovaniu príjmov z takejto činnosti bola ukončená k 30.11.2013. Podľa žalobkyne jej registrácia ako fyzickej osoby na príslušnom daňovom úrade z dôvodu dosahovania príjmov z prenájmu do 14.04.2014 nezakladá jej účasť na povinnom poistení, čo má podľa žalobkyne vyplývať z § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákonná č. 461/2003 Z. z., podľa ktorých je pre účely povinného poistenia dôležité dosahovanie príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z., t.j. je vylúčené prihliadať na príjmy fyzickej osoby, ktoré boli dosahované podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z.. Žalobkyňa označila za nepravdivé konštatovanie SP-ne, že na dosahovanie príjmu podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. bola oprávnenou nielen na základe rozhodnutia Prešovského samosprávneho kraja o povolení prevádzkovať ambulanciu, ale aj na základe jej SLK-ou udelenej licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pretože podľa žalobkyne je toto tvrdenie SP v priamom rozpore s tým, že status SZČO žalobkyňa mala už od 04.09.2002 t.j. už viac ako 2 roky pred vydaním jej predmetnej licencie z 24.08.2005, pričom na základe tejto licencie žalobkyňa nedosahovala príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti a to ani pred vydaním licencie, ako ani po jej vydaní. Žalobkyňa zdôraznila, že licencia je iba dokladom o odbornej spôsobilosti na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, avšak na jej základe nie je možné dosahovať zdaniteľný príjem ako SZČO, je to iba jeden z mnohých dokladov potrebných na vydanie skutočného povolenia na výkon tejto činnosti a to s poukazom na § 11 a § 12 zákona č. 578/2004 Z.z. s tým, že aj zdravotné poisťovne pristupujú k uzavretiu s lekárom zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti až na podklade povolenia na výkon činnosti vydaného Ministerstvom zdravotníctva SR, resp. samosprávnymi krajmi spolu s osvedčením platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti vydávaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. SLK-re teda nebola zverená kompetencia vydávať povolenie na výkon činnosti, pričom aj § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. zmieňuje vydanie povolenia na výkon činnosti uvedenej v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a nie vydanie licencie, takže ani samotný zákonodarca nepovažuje SLK za orgán, ktorý vydáva povolenie na výkon činnosti majúcej charakter samostatnej zárobkovej činnosti, keďže nezaviedol zákonnú povinnosť pre SLK oznamovať SP-ni vydanie licencií s dodatkom, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí obsahovať také údaje, s ktorými legislatíva nespája povolenie na výkon samostatnej zárobkovej činnosti ako sú napr. obchodné meno, identifikačné číslo, miesto podnikania a pod.. Žalobkyňa podotkla, že ak by údaje z registra licencií vedeného SLK boli údajmi na úrovni údajov na povolenie k výkonu samostatnej zárobkovej činnosti, tak potom by tieto údaje boli zo zákona verejné, ako je tomu v prípade údajov zo živnostenského registra alebo z obchodného registra, avšak údaje z registra licencií vedeného SLK nie sú verejné, v ktorej súvislosti žalobkyňa tiež namietala protiprávnosť konania SP-ne pri získaní údajov z tohto registra pre účely vydania odvolaním napadnutého rozhodnutia. Napokon žalobkyňa poukázala, že v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z., rozhodnutie SP-ne musí mať písomnú formu iba v sporných prípadoch, takže v nesporných prípadoch SP rozhodnutie nevydáva, ale ho iba vyznačí v spise s dodatkom, že žalobkyňa 22.11.2013 predložila SP-ni registračný list,

ktorým oznámila zánik povinného poistenia ku dňu 30.11.2013, kedy jej bolo rozhodnutím Prešovského samosprávneho kraja zrušené povolenie prevádzkovať ambulanciu, a keďže v tejto veci SP nevydala písomné rozhodnutie, išlo o vec nespornú s dodatkom, že SP-ňa v tejto veci ani nenariadila obnovu konania v zákonom stanovenej jednoročnej lehote (§ 222 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.), v dôsledku čoho je odvolaním napadnuté rozhodnutie SP nezákonným a žalobkyni zaniklo povinné poistenie dňom 30.11.2013. Napokon žalobkyňa tiež poukázala, že pred vydaním odvolaním napadnutého rozhodnutia jej nebolo umožnené k veci sa vyjadriť, keďže začatie tohto konania jej nebolo oznámené takže SP pred vydaním odvolaním napadnutého rozhodnutia nedostatočne zistila skutkový stav, keďže si nevyžiadala jej stanovisko s ktorým by sa v rozhodnutí vysporiadala. Záverom žalobkyňa navrhla, aby SP-ňa prerušila konanie o tomto odvolaní do doby právoplatného skončenia súdneho konania vedeného Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4Sa/23/2016 v ktorom sa rieši otázka zákonnosti rozhodnutia SP a žalovaného vo veci zániku povinného poistenia a teda aj predbežných otázok, ktoré by mohli mať vplyv na toto konanie. 6. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX z 20.12.2017 žalovaný rozhodol o prerušení konania vo veci odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu SP-ne č. 8616-46/2017-VT z 26.09.2017 do doby právoplatného skončenia súdneho konania vedeného Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4Sa/23/2016. 7. Pre komplexnosť veci, správny súd uvádza, že pred opätovným rozhodnutím vo veci vzniku povinného poistenia SP-ňou rozhodnutím č. 8616-46/2017-VT z 26.09.2017, po jej vrátení krajským súdom, sa žalobkyňa žalobou podanou Krajskému súdu v Prešove 20.12.2016 domáhala aj prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX z 18.10.2016, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie SP č. XXXXX-XX/XXXX-XX z 08.06.2016 vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia. Krajský súd v Prešove v tejto veci konal pod sp. zn. 4Sa/23/2016. Rozsudkom č. k. 4 Sa/23/2016-92 z 09.11.2017 Krajský súd v Prešove vyhovel žalobe žalobkyne a vo veci zániku poistenia zrušil rozhodnutie žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX z 18.10.2016 a aj jemu predchádzajúce rozhodnutie SP č. XXXXX-XX/XXXX-XX z 08.06.2016 a vec vrátil SP na nové konanie. O kasačnej sťažnosti žalovaného, proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Sa/23/2016-92 z 09.11.2017 rozhodol Najvyšší správny súd SR (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk/39/2018 z 30.03.2022 tak, že zrušil označený rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci z najvyššieho správneho súdu, Krajský súd v danej veci zániku povinného poistenia žalobkyne rozhodoval v konaní pod novou sp. zn. 4Sa/14/2022. V dôsledku reorganizácie správneho súdnictva, Správny súd v Košiciach (ako nástupnícky súd po Krajskom súde v Prešove) uznesením č. k. PO-4Sa/14/2022-121 z 29.05.2024, konanie o žalobe žalobkyne (vo veci zániku povinného poistenia) zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobkyňou. 8. Po odpadnutí prekážky, kvôli ktorej bolo konanie prerušené, žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.07.2024 odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu SP-ne č. 8616-46/2017-VT z 26.09.2017 v celom rozsahu zamietol a označené rozhodnutie SP ako vecne správne potvrdil. Žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval že pre účely sociálneho poistenia je zárobkovou činnosťou SZČO taká činnosť, ktorá vyplýva z právneho vzťahu zakladajúceho dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.. V ďalšom s poukazom na § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. definujúceho pojem SZČO, v jeho znení účinnom v čase do 31.12.2013 a v jeho znení účinnom v čase od 01.01.2014, ako aj s poukazom na znenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. účinné pred a od 01.01.2014, žalovaný v konkrétnostiach veci konštatoval, že žalobkyňa mala oprávnenie na prevádzkovanie ambulancie v odbore dermatovenerológia na základe rozhodnutia Prešovského samosprávneho kraja v čase od 30.11.2007 do 30.11.2013 s tým, že podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Prešov počnúc dňom 01.12.2013 je žalobkyňa v postavení konateľky a spoločníčky zamestnankyňou spoločnosti MEDODERM s.r.o., ktorej predmetom činnosti je prevádzkovanie zdravotníckej ambulancie v špecializovanom odbore dermatovenerológia a žalobkyňa bola taktiež podľa výpisu zo živnostenského registra držiteľkou živnostenského oprávnenia od 17.01.2005 do 06.12.2013. Súčasne žalobkyňa bola v čase od 09.09.2005 do 14.12.2015 držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore dermatovenerológia, vydanej SLK dňa 24.08.2005, ktorú licenciu mala žalobkyňa na základe rozhodnutí SLK (z 11.11.2014 a z 24.09.2015) pozastavenú od 06.11.2014. Príslušný daňový úrad na žiadosť SP-ne listom č. 990800/2016 z 02.06.2016 osvedčil, že žalobkyňa bola registrovaná na daň z príjmu fyzickej osoby

v období od 04.09.2002 do 12.12.2013 na základe dokladov preukazujúcich výkon činnosti ambulantnej lekárskej praxe, v období od 17.01.2005 do 06.12.2013 aj na základe živnostenského oprávnenia. Žalovaný poukázal, že podľa § 3 ods. 4 písm. a) až e) zákona č. 578/2004 Z.z. (o poskytovaní zdravotnej starostlivosti) sa zdravotnícke povolanie vykonáva aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a podľa § 4 písm. b) zákona 578/2004 Z. z., je držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A) oprávnený priamo na základe tejto licencie vykonávať zdravotnícke povolanie a poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení, takže vydanie licencie L1A [vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] nie je podmienkou na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ktoré podmienky upravuje § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. a podľa ktorého orgán príslušný na vydanie povolenia vydáva toto povolenie fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania [licencia L1B vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe ju vydá, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou [licencia L1C vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z.] na výkon odborného zástupcu. Teda držiteľ licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je oprávnený dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti, ktorý príjem, ak prekročí zákonom č. 461/2003 Z. z. určenú hranicu príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, vzniká tejto osobe od 01.júla kalendárneho roku povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, pričom takýto príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti sa posudzuje ako celok a nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia SZČO tento príjem dosiahla. V súvislosti s otázkou vzniku povinného poistenia u osôb, ktoré sú držiteľmi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, žalovaný poukázal na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 v ktorom veľký senát dospel k záveru o potrebe odchýliť sa od záverov veľkého senátu v rozhodnutí sp. zn, 1Vs/1/2019 a to v tom smere, že licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písmena c) zákona č. 578/2004 Z. z., je treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za SZČO na účely zákona o sociálnom poistení. S tým, že povinnosťou SP pri rozhodovaní o vzniku a zániku povinného poistenia u lekára – držiteľa licencie L1A, nie je posudzovať jeho príjmy výlučne iba vo vzťahu k tejto licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára považovaného za SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. a ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, bez ohľadu či fyzická osoba tento príjem dosiahla titulom statusu podľa § 5 písm. a), b) alebo c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2010, ide vždy o príjem SZČO. S poukazom na uvedenú judikatúru žalovaný uviedol, že ku dňu podania žalobkyňou odhlášky zo sociálneho poistenia, t.j. k 30.11.2013, kedy žalobkyni zaniklo povolenie na prevádzkovanie ambulancie, žalobkyňa na účely sociálneho poistenia mala status SZČO pretože jednako splnila podmienku veku a súčasne bola v súvislosti s výkonom samostatnej zárobkovej činnosti registrovaná v registri daňových subjektov SR a k uvedenému dňu bola aj povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená, keďže podľa daňového priznania podaného žalobkyňou 05.03.2013, dosiahla v roku 2012 príjem z podnikania v sume 42 070,07 Eur, čo bol príjem vyšší ako zákonom stanovená hranica 4 716,- Eur. Pri podaní uvedenej odhlášky žalobkyňou vychádzala SP-ňa z prezumpcie správnosti ňou oznámených údajov. Avšak keďže nevykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti musí byť potvrdené úradom, ktorý oprávnenie na jej vykonávanie vydal, t.j. musí existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nezávisí od konania či nekonania držiteľa oprávnenia, SP-ňa vlastným šetrením zistila, že dátum zániku povinného poistenia uvedený žalobkyňou v odhláške z 22.11.2013 nie je správny, pretože žalobkyňa aj po 30.11.2013 bola naďalej oprávnená vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť ako držiteľka živnostenského oprávnenia (do 06.12.2013) a súčasne licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (do 14.12.2015), na základe týchto skutočností a registrácie v registri daňových subjektov SR, žalobkyni povinné sociálne poistenie podľa právnej úpravy účinnej do 30.06.2014 zaniklo 12.12.2013 zánikom registrácie v registri daňových subjektov o čom SP rozhodla rozhodnutím č. XXXXX-XX/XXXX-XX z 08.06.2016, ktoré bolo v dôsledku žalobkyňou podaného odvolania potvrdené rozhodnutím žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX z 18.10.2016, vo veci prieskumu ktorých po rozhodnutí Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Sa/23/2016-92 z 09.11.2017 a najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9 Sžsk/39/2018 z 30.03.2022 bolo konanie zastavené

uznesením správneho súdu č. k. PO-4Sa/14/2022-121 z 29.05.2024 z dôvodu späťvzatia žaloby žalobkyňou. V ďalšom žalovaný poukázal, že keďže v zmysle od 01.07.2014 účinného znenia § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., nie je pre deklarovanie statusu SZČO už rozhodujúca registrácia podľa osobitného predpisu, ale len dovŕšenie veku a dosiahnutie príjmu z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti v roku 2013 v sume vyššej, ako je zákonná hranica príjmu 4830,- Eur za rok 2013 potrebná pre vznik povinného sociálneho poistenia, ktoré podmienky k 01.07.2014 žalobkyňa spĺňala, keďže okrem dosiahnutia veku 18 rokov súčasne žalobkyňa v ňou 12.03.2014 podanom daňovom priznaní k dani z príjmov za rok 2013 priznala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 54 221,61 Eur, čo je nepochybne príjem vyšší ako vyššie zmienená zákonom stanovená hranica príjmu za rok 2013 potrebná pre vznik povinného sociálneho poistenia. Žalovaný tiež uviedol, že ak má lekár platnú licenciu L1A, tak bez ohľadu na to či ju aktívne využíva alebo nevyužíva, avšak v rozhodnom období má príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako je zákonom stanovená hranica, vzniká mu ako SZČO povinné sociálne poistenie, resp. toto pokračuje, preto SP-ňa žalobou napadnutým rozhodnutím rozhodla, že žalobkyni ako SZČO toto povinné sociálne poistenie vzniklo 01.07.2014. V reakcii na odvolacie námietky žalobkyne, žalovaný podotkol, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou SP-ne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale SP vykonáva dokazovanie z vlastnej iniciatívy tak, aby si zabezpečila podklad pre úplné zistenie skutkového stavu veci. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 z 24.02.2011 žalovaný tiež podotkol, že konanie, ktoré je začaté z podnetu SP-ne je začaté dňom kedy SP urobí voči účastníkovi konania prvý úkon a keďže zákon nedefinuje o aký úkon sa má jednať, preto za takýto prvý úkon možno považovať aj doručenie rozhodnutia účastníkovi konania v prípade, že SP-ňa disponovala dostatočnými a potrebnými podkladmi pre rozhodnutie a SP v takých prípadoch nemá zákonnú povinnosť, aby o začatí konania upovedomovala všetkých známych účastníkov konania a nie je ani povinnou pred vydaním rozhodnutia dať možnosť účastníkom konania vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie a k spôsobu ich zistenia. Napokon žalovaný uviedol, že z pojmovej definície licencie L1A podľa SLK vyplýva, že táto licencia slúži pre lekára, ktorý bude poskytovať samostatnú zdravotnícku prax ako fyzická osoba a nie ako zamestnanec alebo právnická osoba, takže na výkon činnosti žalobkyne ako zamestnankyne spoločnosti MEDODERM s.r.o., od 01.12.2013 nie je potrebná licencia L1A, z ktorého dôvodu dňom, ktorý predchádzal vzniku tohto jej pracovného pomeru v tejto spoločnosti, žalobkyňa ešte nespĺňala všetky podmienky pre zánik povinného sociálneho poistenia v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a preto s ohľadom na uvedený skutkový stav žalobkyňa bola povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou do 12.12.2013 a následne opätovne v období od 01.07.2014 do 30.06.2015. Žalovaný podotkol, že rozhodnutie vo veci vzniku povinného poistenia SP-ňa vydáva len v sporných prípadoch s tým, že zákon nestanovuje lehotu dokedy SP-ňa má takéto rozhodnutie vydať, pričom v danom prípade SP-ňa toto žalobou napadnuté rozhodnutie vydala po došetrení všetkých rozhodujúcich skutočností v súčinnosti so SLK. Žalovaný tiež upriamil pozornosť, že k otázke či licenciu L1A možno považovať za oprávnenie na dosahovanie príjmu z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti, zaujal svoje záväzné stanovisko už najvyšší správny súd v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020. Rozhodnutie žalovaného bolo žalobkyni doručené 26.08.2024. Konanie pred správnym súdom 9. Žalobkyňa svoju včas podanú správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.07.2024, ako aj proti jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu SP-ne č. 8616-46/2017-VT z 26.09.2017 odôvodnila konštatovaním o nezákonnom procesnom postupe SP-ne a žalovaného pred vydaním žalobou napadnutých rozhodnutí, ako aj ich nezákonnosťou z dôvodu, že nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Žalobkyňa v prvom rade poukázala na existenciu esenciálneho rozporu v záveroch stanovísk veľkého senátu najvyššieho správneho súdu v jeho rozhodnutiach sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 na jednej strane a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 na strane druhej, spočívajúci v tom, že podľa skoršieho rozhodnutia veľkého senátu z 30.04.2019 lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A nie je podnikateľom, ale podľa neskoršieho rozhodnutia veľkého senátu z 24.11.2020 samotná držba licencie L1A zakladá lekárovi postavenie SZČO s povinnosťou platiť odvody titulom povinného nemocenského a dôchodkového poistenia; súčasne žalobkyňa poukázala na spoločný prienik uvedených rozhodnutí vo vzťahu k otázke posúdenia či je povinnosťou SP v konaní začatom z jej podnetu zaručiť pre účastníka

konania riadny proces a umožniť mu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom uvedené poukazy žalobkyňa zavŕšila konštatovaním, že rozhodnutie žalovaného riadiť sa vo veci žalobkyne neskorším rozhodnutím veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 znamená riadiť sa ním dôsledne a to aj vo vzťahu k v ňom prezentovanému názoru cit. „Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.“ V nadväznosti na citované žalobkyňa s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „zákon o ZP“), v zmysle ktorých, lekár môže poskytovať zdravotnú starostlivosť, iba ak disponuje Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „Úrad“) na jeho žiadosť vydaným číselným kódom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, o pridelenie ktorého je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný Úrad požiadať do 90 dní od právoplatnosti licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, s tým, že ak by o tento číselný kód lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nepožiadal, nemohol by príslušným zdravotným poisťovniam vykazovať poskytnutú zdravotnú starostlivosť a nemohol by ani pacientom predpisovať žiadne lieky ani zdravotnícku pomôcku, t.j. nemohol by poskytovať zdravotnú starostlivosť, v ktorom kontexte žalobkyňa podotkla, že v konaní pred žalovaným verejnou listinou vydanou Úradom 23.10.2013 preukázala, že Úrad ukončil platnosť jej kódu ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v odbore dermatovenerológia dňom 30.11.2013, takže v jej prípade licenciu L1A nemožno považovať za oprávnenie podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., keďže v rozhodnom čase existovala na jej strane nemožnosť vykonávať činnosť spočívajúcu v poskytovaní zdravotnej starostlivosti z dôvodu ukončenia platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti Úradom. Teda podľa žalobkyne cit. „Licencia žalobcu L1A bez platného kódu poskytovateľa prideleného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (...) nezakladala plnohodnotné oprávnenie žalobcu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. V dôsledku ukončenia platnosti kódu žalobcu ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nebola na strane žalobcu naplnená ani formálna ani materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože existovala vonkajšia prekážka nezávisle od vôle žalobcu, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste.“ Ďalší žalobný bod žalobkyne spočíva v jej námietke, podľa ktorej bola postupom SP pri vydávaní žalobou napadnutého rozhodnutia ukrátená na jej legitímnych očakávaniach, že SP a žalovaný budú s ňou konať riadne a v zmysle princípov dobrej verejnej správy a nie účelovo, utajene a prekvapivo, v ktorom dôsledku žalobkyňa očakávala, že SP pred vydaním napadnutého rozhodnutia úplne zistí skutkový stav veci; že pred vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia si SP vyžiada stanovisko žalobkyne ako účastníčky konania; že SP si zabezpečí pred svojím rozhodnutím všetky dôkazy nielen tie, ktoré ju utvrdzujú v jej prednastavenom názore, ale aj tie, ktoré sú v prospech žalobkyne (napr. rozhodnutie vydané Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z 23.10.2013); že žalovaný sa vysporiada s odvolacou námietkou žalobkyne a neuvedie ju iba v rozhodnutí (nevysporiadanie sa s odvolacou námietkou odňatia kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti; s námietkou kompetencií SLK; s námietkou nerozlišovania medzi pojmom povolenie a licencia; s námietkou neverejnosti údajov v registri licencií vedenom SLK); že SP-ňa bude rešpektovať princíp rovnosti účastníkov, bez deklarovania svojho mocenského vplyvu spočívajúceho v možnosti spojenia okamihu začatia nedávkového konania s okamihom doručenia samotného rozhodnutia bez predchádzajúceho upovedomenia žalobkyne o konaní ako účastníčky konania, v ktorom dôsledku SP zmenila dvojstupňové konanie na jednostupňové s dodatkom, že vyjadrenie sa k veci prostredníctvom odvolania, nie je možné stotožňovať s právom na vyjadrenie sa v prvom stupni a preto ani poukaz žalovaného v tomto smere na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn, 7Sžso/20/2010 z 24.02.2011 podľa žalobkyne neobstojí, pretože jeho predmetom, na rozdiel od veci žalobkyne, bolo predpísanie dlžného poistného. Žalobkyňa sumarizovala, že nevyžiadanie si SP-ňou rozhodnutia Úradu vo veci ukončenia platnosti jej kódu ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia Sp-ňou vo veci samej, keďže ide o preukázanie existencie objektívnej nemožnosti vykonávať lekársku starostlivosť ňom 30.11.2013. Podľa žalobkyne SP a žalovaný v snahe generalizovať (paušalizovať) závery rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho správneho súdu z rozhodnutia sp. zn. 1Vs/3/2019 bez náležitého a individuálneho skúmania jej prípadu, ju posúvajú do kategórie „byť podnikateľom proti svojej vôli“, čo je v rozpore s ústavným princípom slobody podnikania.

Žalobkyňa žiadala o nariadenie pojednávania s odôvodnením, že to doby prejednania veci môže na jej strane dôjsť k zmene okolností, ktoré tak môže na pojednávaní objektívne prezentovať, resp. uplatniť, keďže správny súd pri rozhodovaní o žalobe v sociálnych veciach nie je viazaný žalobnými bodmi. Súčasťou žaloby bol aj návrh žalobkyne na priznanie jej žalobe odkladného účinku. 10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zopakoval, že podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2014 je pre určenie statusu fyzickej osoby ako SZČO nevyhnutné, aby táto splnila kumulatívne dve podmienky a to, aby dosiahla vek 18 rokov a súčasne, aby v roku rozhodnom pre vznik alebo trvanie povinného sociálneho poistenia dosahovala príjmy z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. s dodatkom, že samotný status SZČO nepostačuje na to, aby tejto osobe vznikalo povinné sociálne poistenie, ešte musí byť splnená podmienka výšky tohto príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v kalendárnom roku, ktorý predchádzal roku kedy dochádza k vzniku povinného sociálneho poistenia. Pre vznik povinného poistenia nie je rozhodujúce na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba dosiahla príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti a rozhodujúcou je len výška tohto príjmu. Keďže žalobkyňa k 01.07.2014 spĺňala definíciu statusu SZČO a súčasne v roku 2013 deklarovala v daňovom priznaní príjem z podnikania v sume prevyšujúcej zákonom stanovenú hranicu príjmu potrebnú pre vznik povinného sociálneho poistenia, preto jej k 01.07.2014 vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie s tým, že nie je rozhodujúce či žalobkyňa tento príjem dosiahla zo živnosti alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, resp. na základe iného právneho vzťahu ktorý by zakladal status SZČO. V ďalšom žalovaný identicky ako vo svojom rozhodnutí zopakoval, že v zmysle zákona č. 578/2004 Z. z., možno zdravotnú starostlivosť poskytovať vo viacerých formách a to v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu alebo na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu, pričom na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, za ktorú sa považuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení, postačuje existencia licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, t.j. licencia L1A. Tento typ licencie zakladá jej držiteľovi status SZČO na účely sociálneho poistenia, čo bolo ustálené rozhodnutím veľkého senátu najvyššieho správneho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, podľa ktorého v prípade držiteľov licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka na výkon činnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, t.j. poskytovať zdravotnú starostlivosť a skutočnosť, že držiteľ licencie L1A túto nevyužíva neznamená aj reálnu nemožnosť jej využívania, okrem, ak by existovala objektívna, t.j. nezávisle od vôle držiteľa licencie, prekážka pre vykonávanie tejto činnosti. V uvedenej súvislosti žalovaný, identicky ako v rozhodnutí uviedol, že v rozhodnom čase bola žalobkyňa držiteľkou licencie L1A a teda mala status SZČO, ktorá licencia ju oprávňovala dosahovať príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.. V súvislosti so žalobnou námietkou žalobkyne týkajúcou sa kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, žalovaný v prvom rade poznamenal, že zákon č. 578/2004 Z. z. až s účinnosťou od 01.05.2015 v § 79 ods. 2 zakotvil povinnosť, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je povinný do 90 dní od právoplatnosti licencie požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie mu kódu poskytovateľa, pričom do tej doby, t.j. do 30.04.2015 zákon túto povinnosť ukladal len poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý bol držiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Súčasne žalovaný podotkol, že najvyšší správny súd sa opakovane vysporiadal s námietkou, ktorou účastníci namietali nemožnosť vykonávania činnosti na základe licencie L1A z dôvodu ukončenia platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a túto vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože udelenie kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nie je nevyhnutnou podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale jedná sa len o povinnú náležitosť lekárskeho predpisu, prípadne lekárskeho poukazu, čo však neznamená žeby žalobkyňa nemohla poskytovať zdravotnú starostlivosť, v ktorej súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024, v ktorom kasačný súd konštatoval, že absencia kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nezakladá objektívnu právnu nemožnosť využívania licencie L1A, ale len faktickú prekážku poskytovania zdravotnej starostlivosti. Napokon žalovaný vo všeobecnej rovine poznamenal, že právne normy vo veciach sociálneho zabezpečenia sú normy verejného práva a teda sú to normy kogentného charakteru, t.j. prikazujúce

a zakazujúce, čo znamená, že sa od nich nemožno odchýliť, ak to zákonná úprava neumožní s tým, že SP je povinná ich striktne dodržiavať a z toho dôvodu nie je oprávnenou hľadať také riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Podľa SP, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/16/2007 z 31.10.2018, princíp právnej istoty v sociálnych veciach znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v obdobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely a aby SP pristupovala ku všetkým účastníkom konania rovnako s dodatkom, že princíp spravodlivosti neznamená úspech v spore. Vo vzťahu k žalobnej námietke ohľadne procesného pochybenia SP, ku ktorému malo dôjsť tým, že SP neupovedomila žalobkyňu o začatí nedávkového konania, žalovaný zotrval na svojej argumentácii uvedenej aj v žalobou napadnutom rozhodnutí a to opätovne s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 z 24.02.2011 zmysle ktorého, konanie začaté z podnetu SP je začaté prvým úkonom, ktoré SP vykoná voči účastníkovi konania a ktorým úkon môže byť aj doručenie rozhodnutia s tým, že SP nemá zákonnú povinnosť upovedomiť o začatí konania všetkých známych účastníkov konania. Ohľadne námietky žalobkyne, že uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR by nemal byť v tomto prípade aplikovateľný, pretože jeho predmetom bolo predpísanie dlžného poistného, žalovaný uviedol, že v zmysle § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. je nedávkovým konaním nielen konanie o vzniku sociálneho poistenia, ale aj rozhodovanie o poistnom a príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a navyše SP poukázala, že identické názory zdieľal aj najvyšší správny súd v rozhodnutí sp. zn. 7Sžsk/137/2018 z 27.04.2022. V tomto smere SP dodala, že žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa k veci v odvolaní proti rozhodnutiu SP s tým, že ak by v tomto odvolaní uviedla relevantné dôvody SP mohla v ich dôsledku už v prvom stupni v rámci autoremedúry svoje rozhodnutie revidovať, avšak v danom prípade žalobkyňa v odvolaní takéto skutočnosti neuviedla. Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu SP poukázala, že § 195 zákona č. 461/2003 Z. z. uvádza iba príkladmo, čo možno považovať za podklad pre rozhodnutie s dodatkom, že v nedávkových konaniach SP realizuje svoje práva vyplývajúce zo sociálnopoisťovacích právnych vzťahov, ktorým zodpovedajú povinnosti subjektov sociálneho poistenia, t.j. v tomto konaní sa realizuje zásada oficiality na strane SP, preto aj obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou SP, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale dôkazy vykonáva z vlastnej iniciatívy. Ohľadne poskytovania informácií z registra licencií vedeného SLK, SP poukázala na dohodu o poskytovaní údajov z tohto registra, ktorá bola uzavretá medzi SP a SLK a ktorou sa realizuje povinnosť spolupráce v zmysle § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. a to už od 01.01.2004 a ktorá upravuje podrobnosti spolupráce pri poskytovaní údajov z registra licencií v rozsahu nevyhnutnom pre výkon sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia a preto ohľadne získavanie týchto informácií ani v danom prípade SP nešla nad rámec zákona. Pokiaľ ide o žalobné námietky, že žalovaný dotváral rozhodnutie SP, žalovaný podotkol, že rozhodnutie SP a rozhodnutie žalovaného je potrebné považovať za jeden celok a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžso/57/2013 z 18.11.2014 alebo najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9Sžsk/117/2018 z 27.04.2022 alebo sp. zn. 9Sžsk/106/2019 z 26.05.2021, či sp. zn. 7Sžsk/33/2019 z 27.04.2022 s tým, že judikatúra je v tejto otázke jednotná ako aj v tom smere, že nie je povinnosťou správneho orgánu odpovedať na všetky nastolené otázky účastníkom konania, ale je povinnosťou vysporiadať sa iba s podstatnými otázkami čo danom prípade bolo splnené. 11. Uznesením č. k. 15 Sas/9/2024-46 z 08.01.2025 správny súd zamietol návrh žalobkyne na priznanie odkladného účinku v žalobe. 12. Žalobkyňa vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného zotrvala na svojej argumentácii v žalobe ohľadne porušenia jej procesných práv neoznámením jej začatia nedávkového konania; ako aj na argumente o nevysporiadaní sa žalovaným so všetkými jej odvolacími námietkami (námietka nerozlišovania medzi pojmami povolenie/licencia; kompetenčná námietka SLK, MZ SR a VÚC; námietka právneho podkladu pre oznamovaciu povinnosť SLK pre SP; námietka neverejnosti údajov v registri vedenom SLK a pod. s tým, že ak sa týmito námietkami žalovaný nemienil zaoberať mal uviesť dôvody, pre ktoré mal tento názor, čo žalobkyňa vníma ako dôvod pre zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia. V ďalšom žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný svojím vyjadrením dopĺňa svoje rozhodnutie čo žalobkyňa považuje za neprípustné. 13. K stanovisku (replika) žalobkyne, ktoré bolo žalovanému doručené na vyjadrenie 02.05.2025, žalovaný už svoje vyjadrenie (duplika) nepredložil.

14. Správny súd v danej veci nariadil pojednávanie na deň 06.03.2026, na ktoré boli riadne a včas predvolaní obaja účastníci konania, avšak keďže žalovaný svoju neprítomnosť včas ospravedlnil so súhlasom konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti, správny súd postupom podľa § 114 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, vec prejednal a vo veci rozhodol v neprítomnosti žalovaného. Na pojednávaní prítomná žalobkyňa uviedla, že 24 rokov vykonáva lekársku prax ako lekár v jednej ordinácii a počas celej doby riadne uhrádzala všetky odvody, ktoré bola povinná odvádzať, z toho dôvodu nerozumie prečo sa nachádza na súde, keďže sa s týmito platbami neomeškala a nerozumie z akého dôvodu SP voči nej vydala nejaké rozhodnutie o vzniku jej poistenia. Vo vzťahu k licencii L1A zdôraznila, že sa jedná iba o licenciu, ktorá preukazuje odbornú spôsobilosť každého lekára, avšak táto licencia sama osebe neumožňuje vykonávať zdravotnú starostlivosť lekárovi bez toho, aby ten nemal aj kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. V tejto súvislosti poukázala, že ona sama tento kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti spolu s kódom jej ako lekárky ma uvedený aj na pečiatke, bez tohto kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti by nemohla komunikovať s pacientom ani voči zdravotnej poisťovni by nemohla vykazovať činnosť. Na tomto mieste správny súd nepovažoval za potrebné uvádzať vyjadrenie iba pre účel pojednávania žalobkyňou splnomocnenej príbuznej (švagriná) žalobkyne a to jednako z dôvodu, že toto vyjadrenie bolo prerozprávaním (parafrázovaním) žaloby a do konania produkovaných písomných vyjadrení žalobkyne a jednako v danom prípade kvôli absencii definície blízkej osoby v § 51 ods. 2 SSP a v tom dôsledku s potrebou aplikácie § 116 Občianskeho zákonníka, možno mať pochybnosť, že charakter príbuzenského vzťahu medzi žalobkyňou a splnomocnenkyňou by bol spôsobilý mať za následok, že ujmu, ktorá by mohla byť spôsobená na právach a povinnostiach žalobkyne by splnomocnenkyňa mohla pociťovať ako ujmu vlastnú, keďže v danom prípade sú predmetom konania práva a povinnosti výsostne prináležiace žalobkyni. Právne východiská pre rozhodnutie 15. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (c) správnych žalobách v sociálnych veciach.“ 16. Podľa § 49 ods. 2 písm. b) SSP „Žalobca nemusí byť zastúpený podľa odseku 1 (b) v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b) až e), g) a i).“ 17. Podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak (d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba.“ 18. Podľa § 135 ods. 1 SSP „Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.“ 19. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP „Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie (a) Sociálnej poisťovne.“ 20. Podľa prvej vety § 202 ods. 2 SSP „Správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.“ 21. Podľa § 203 ods. 1 a 2 SSP „(1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.“ 22. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) v znení účinnom ku dňu (01.07.2014) vzniku žalobkyni povinného sociálneho poistenia (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „(1) Zárobková činnosť podľa tohto zákona je, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá (b) dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu6-odkaz na § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z..“ 23. Podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „Samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového

poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala príjmy uvedené v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.“ 24. Podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2013 „Samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a je registrovaná podľa osobitného predpisu 8) – odkaz na § 31 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a § 67 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.“ 25. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 26. Podľa § 138 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(5) Vymeriavací základ povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby, dobrovoľne nemocensky poistenej osoby, dobrovoľne dôchodkovo poistenej osoby a dobrovoľne poistenej osoby v nezamestnanosti je mesačne najmenej vo výške 50 % jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, za ktorý sa platí poistné.“ 27. Podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.“ 28. Podľa § 195 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. (2) Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.“ 29. Podľa § 228 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Samostatne zárobkovo činná osoba je povinná prihlásiť sa na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie najneskôr do ôsmich dní od vzniku týchto poistení a odhlásiť sa z týchto poistení do ôsmich dní od ich zániku.“ 30. Podľa § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(9) Orgán, ktorý vydáva povolenie na výkon činnosti uvedenej v § 5, je povinný oznámiť Sociálnej poisťovni vydanie takéhoto povolenia a jeho zrušenie do 15 dní od jeho vydania alebo zrušenia.“ 31. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.) v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Príjmami z podnikania sú a) príjmy z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva, b) príjmy zo živnosti, c) príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov neuvedené v písmenách a) a b), d) príjmy spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti podľa odsekov 7 a 8. (2) Príjmami z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ak nepatria do príjmov uvedených v § 5, sú príjmy a) z vytvorenia diela a umeleckého výkonu vrátane príjmov z vydávania, rozmnožovania a rozširovania literárnych diel a iných diel na vlastné náklady a príjmov autorov za príspevky do novín, časopisov,

rozhlasu a televízie [§ 43 ods. 3 písm. h)], pri ktorých daňovník využil postup uvedený v § 43 ods. 14 a z použitia alebo poskytnutia práv z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva, b) z činností, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním, c) znalcov a tlmočníkov za činnosť podľa osobitného predpisu, d) z činností sprostredkovateľov podľa osobitných predpisov, ktoré nie sú živnosťou. (3) Príjmami z prenájmu, ak nejde o príjmy uvedené v odseku 1 a v § 5, sú príjmy z prenájmu nehnuteľností vrátane príjmov z prenájmu hnuteľných vecí, ktoré sa prenajímajú ako príslušenstvo nehnuteľnosti.“ 32. Podľa § 1 ods. 1 písm. f) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z.z.) v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Tento zákon ustanovuje (f) povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (ďalej len „poskytovateľ“) a povinnosti zdravotníckeho pracovníka.“ 33. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(4) Zdravotnícke povolanie sa vykonáva a) v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, b) na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ďalej len „povolenie“) (§ 11) alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu, c) na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), d) na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti (§ 7a) alebo e) na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu.“ 34. Podľa § 4 pídm. a) a b) zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „Poskytovateľ je (a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe 1. povolenia (§ 11) alebo povolenia na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami podľa osobitného predpisu, 2. živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu, alebo b) fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10).“ 35. Podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a)]. (2) Samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.“ 36. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Ministerstvo zdravotníctva vydáva povolenie na prevádzkovanie (a) ambulancie záchrannej zdravotnej služby, a to 1. ambulancie (...); (b) špecializovanej nemocnice; (c) zariadenia biomedicínskeho výskumu; (d) tkanivového zariadenia; (e) biobanky; (f) referenčného laboratória. (2) Samosprávny kraj v rámci preneseného výkonu štátnej správy vydáva povolenie na prevádzkovanie (a) ambulancie okrem ambulancie podľa odseku 1 písm. a); (b) zariadenia na poskytovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti; (c) stacionára; (d) polikliniky; (e) agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti; (f) zariadenia spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek okrem zariadení podľa odseku 1 písm. d) až f); (g) všeobecnej nemocnice; (h) liečebne; (i) hospicu; (j) domu ošetrovateľskej starostlivosti; (k) mobilného hospicu.“ 37. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Zdravotnícky pracovník je fyzická osoba vykonávajúca zdravotnícke povolanie (a) lekár; (b) zubný lekár; (c) farmaceut; (d) sestra; (e) pôrodná asistentka; (f) fyzioterapeut; (g) verejný zdravotník (...).“ 38. Podľa § 68 ods. 1 písm. a ) a ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Licencie sa vydávajú (a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ.

(2) Slovenská lekárska komora vydáva licencie zdravotníckemu pracovníkovi v povolaní lekár a vedie register vydaných licencií.“ 39. Podľa § 79 ods. 1 prvá veta a ods. 7 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak (...). (7) Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia, je povinný do 90 dní od právoplatnosti povolenia požiadať úrad pre dohľad o pridelenie kódu poskytovateľa.55k)- odkaz na § 20 ods. 1 písm. d) zákona č. 581/2004 Z. z..“ 40. Podľa § 20 ods. 1 písm. d) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.) v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Úrad (d) prideľuje číselné kódy zdravotníckym pracovníkom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na základe žiadosti“ Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom 41. V danom prípade žalobkyňa svoje presvedčenie o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXX/XXXX-XX z 30.07.2024, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia SP-ne č. 8616-46/2017-VT z 26.09.2017 skoncentrovala do troch žalobných bodov a to jednako, že (i) SP-ňa procesne pochybila keď jej neoznámila začatie konania vo veci vzniku sociálneho poistenia, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, v ktorom dôsledku tak pochybením SP-ne došlo k „zmršteniu“ dvojstupňového administratívneho konania na jednostupňové, keďže žalobkyňa sa mala možnosť vyjadriť k veci až v rámci odvolania proti rozhodnutiu SP-ne; (ii) že v rozhodnom čase 01.07.2014, kedy jej ako SZČO malo vzniknúť podľa žalobou napadnutých rozhodnutí povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, nemohla mať status SZČO, pretože v tom čase aj keď bola faktickou držiteľkou licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, túto prax fakticky nemohla vykonávať, pretože už dňom 30.11.2013 [t.j. identickým dňom, ku ktorému jej bolo prešovským samosprávnym krajom zrušené na jej žiadosť povolenie na prevádzkovanie ambulancie, pozn.] jej bola Úradom pozastavená platnosť číselného kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, bez ktorého nemohla poskytovať lekársku starostlivosť, ktorú skutočnosť je potrebné, podľa žalobkyne považovať za objektívnu okolnosť v zmysle predikcie najvyšším správnym súdom vysloveného právneho názoru v zjednocujúcom rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020, podľa ktorého cit. „Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.“ s dodatkom žalobkyne, že aj keď sa SP-ňa a žalovaný rozhodli riadiť, resp. keď si vybrali pre svoje rozhodovanie tento citovaný zjednocujúci názor najvyššieho správneho súdu a nie najvyšším správnym súdom skôr vyslovený názor v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019, aj tak opomenuli vykonať dokazovanie a nezohľadnili žalobkyňou predložené rozhodnutie Úradu o pozastavení jej platnosti číselného kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za účelom zistenia, či tu existuje alebo neexistuje najvyšším správnym súdom zmieňovaná objektívna nemožnosť vykonávať činnosť na základe licencie L1A; a napokon (iii), že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je riadne odôvodnené, pretože žalobkyni neboli dané odpovede na všetky jej odvolacie otázky. 42. Prv, než by bol správny súd pristúpil k preskúmaniu jednotlivých žalobných námietok žalobkyne mal za potrebné podotknúť, že jej žalobné námietky nekopírovali odvolacie námietky, ktoré žalobkyňa uplatnila v odvolacom konaní, preto nie ku všetkým žalobným námietkam (napr. k žalobnej námietke o pozastavení žalobkyni platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti) sa žalovaný mal možnosť vyjadriť už aj v žalobou napadnutom rozhodnutí, v ktorom pochopiteľne žalovaný reagoval iba na uplatnené odvolacie námietky. Preto, ak sa k tejto námietke žalovaný vyjadroval až v rámci svojho vyjadrenia k žalobe pred správnym súdom, túto skutočnosť nemožno vnímať ako nedovolené dotváranie žalovaným jeho žalobou napadnutého rozhodnutia, ako sa to snažila naznačiť žalobkyňa vo svojej replike, pretože, ako už bolo uvedené, keďže táto námietka nebola aj odvolacou námietkou, žalovaný rozhodujúci o odvolaní žalobkyne nemal dôvod k v odvolaní neexistujúcej námietke sa ani vyjadrovať. Žalobkyňa svoju odvolaciu argumentáciu, ako aj žalobnú argumentáciu a napokon aj svoju argumentáciu v replike menila a prispôsobovala aktuálnemu procesu názorového vývoja protiargumentov žalovaného.

Najsamprv v odvolaní žalobkyňa namietala nezákonnosť rozhodnutia SP-ne z dôvodov, - že v rozhodnom čase, t.j. k 01.07.2014 nemohla mať status SZČO pretože v tom čase už nebola registrovaná ako platca DPH (ako platca DPH bola registrovaná iba do 12.12.2013); - že držba licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama o sebe nepostačuje na výkon lekárskej činnosti a teda iba na jej podklade nie je možné dosahovať zdaniteľný príjem, a túto lekársku činnosť možno vykonávať až na základe povolenia, ktoré nevydáva SLK-ra a ktorého existenciu (rozumej povolenia, pozn. súdu) vyžaduje práve cit. § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. definujúci status SZČO, ktorý status tak žalobkyňa v rozhodnom čase 01.07.2014 nemohla mať, pretože v tom čase už nedisponovala povolením Prešovského samosprávneho kraja na prevádzkovanie ambulancie (povolenie bolo ukončené k 30.11.2013); - že v rozhodnom roku 2013 nedosahovala príjem v príčinnej súvislosti s licenciou L1A a príjem z nej nedosahovala ani pred jej vydaním (licencia bola žalobkyni udelená 24.08.2005) a že – SP porušila jej právo na spravodlivé konanie zhmotnené v jej práve v konaní sa vyjadriť, keďže začatie konania o vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyni zo strany SP-ne nebolo oznámené a dozvedela sa o ňom až doručením jej rozhodnutia SP-ne a keďže SP nevydala rozhodnutie o vzniku povinného poistenia žalobkyni v čase keď sa žalobkyňa z tohto poistenia k 30.11.2013 odhlásila, žalobkyňa mala vec za nespornú. V žalobe sa uvedené námietky žalobkyne zúžili iba na tri námietky a to na námietky, – že pre svoju rozpornosť sú neaplikovateľnými odlišné stanoviská veľkého senátu najvyššieho správneho súdu vyjadrené v rozhodnutiach sp. zn. 1 Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1 Vs/3/2019 z 24.11.2020 a to s ohľadom na potrebu zachovania všeobecného princípu spravodlivosti s tým, že uvedené stanoviská veľkého senátu najvyššieho správneho súdu žalovaný a SP generalizovali bez skúmania konkrétneho prípadu žalobkyne a pre svoje rozhodovanie si vybrali to z označených stanovísk veľkého senátu najvyššieho správneho súdu, ktoré nie je v prospech žalobkyne; - že SP a žalovaný sa nevysporiadali so žalobkyňou do konania predloženým rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z 23.10.2013, na základe ktorého jej bola k 30.11.2013 ukončená platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, v ktorom dôsledku už nemohla poskytovať zdravotnú starostlivosť a dosahovať z nej príjem sťa by SZČO pre účely vzniku jej povinného poistenia k 01.07.2014 a napokon, - že v konaní SP boli porušené princípy spravodlivosti, keďže žalobkyni nebolo umožnené sa k veci vyjadriť pred vydaním prvostupňového rozhodnutia SP-ňou a žalovaný sa nevyjadril k všetkým jej odvolacím námietkam. Napokon v replike žalobkyňa dôvodila už len porušením jej procesných práv neoznámením jej začatia nedávkového konania SP-ňou a nevysporiadaním sa žalovaným so všetkými jej odvolacími námietkami s tým, že podľa žalobkyne, žalovaný neprípustne vo vyjadrení k žalobe dopĺňal svoje žalobou napadnuté rozhodnutie. Na margo uvedeného správny súd iba podotýka, že samozrejme zmena taktiky vedenia súdneho konania zmenou argumentácie zo strany žalobkyne v konaní o žalobe v sociálnych veciach, čo je aj daný prípad, je do okamihu rozhodnutia súdu možná a zákonom prípustná (cit. § 203 ods. 1 SSP) a dokonca pri jej posudzovaní správny súd postupuje neformálne (cit. § 202 ods. 2 SSP), avšak aj keď pri tomto type žaloby správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi, vždy platí, že je viazaný skutkovým stavom zisteným v konaní pred administratívnym orgánom [cit. § 199 ods. 3 SSP v spojení s § 120 písm. b) a § 6 ods. 2 psím. c) SSP], preto akákoľvek zmena pomerov na strane žalobkyne, ktorá by nastala po vydaní žalobou napadnutých rozhodnutí by nebola spôsobilou vyvolať ich zmenu. 43. Aj keď, ako už bolo uvedené, všetky odvolacie námietky, ktoré žalobkyňa vzniesla proti rozhodnutiu SP-ne z 26.09.2017 v administratívnom konaní, neboli zhmotnené aj v správnej žalobe [námietka, že licencia L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama o sebe nepostačuje na výkon zdravotnej starostlivosti; námietka, že v rozhodnom roku 2013 žalobkyňa nedosahovala zdaniteľný príjem z licencie L1A; námietka registrácie žalobkyne ako platcu DPH iba do 12.12.2013], správny súd predsa len poukazujúc na jeho neviazanosť žalobnými bodmi pri tomto type žaloby v sociálnych veciach, žalobou napadnuté rozhodnutia SP-ne a žalovaného preskúmal aj skrz tieto námietky, pričom dospel k záveru o ich neopodstatnenosti, keďže v tomto prípade správne orgány rozhodli plne v súlade s najvyšším správnym súdom verifikovanou aplikačnou praxou § 5 a § 21 zákona č. 461/2003 Z.z.. 43.1. V súvislosti s námietkou o účinkoch licencie L1A na oprávnenie poskytovať zdravotnú starostlivosť, správne orgány správne a zákonne uzavreli, že tento typ SLK-ou vydávanej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, sám o sebe postačuje, aby lekár majúci tento typ licencie L1A na jej podklade mohol poskytovať zdravotnú starostlivosť a to aj bez potreby, aby bol súčasne nevyhnutne aj držiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ako sa mylne

domnieva žalobkyňa, pretože v zmysle cit. § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z.z., sa zdravotnícke povolanie vykonáva aj iba na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z., čo je licencia L1A a v tom zmysle aj podľa cit. § 4 psím. b) zákona č. 578/2004 Z.z. sa fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) považuje za poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorú zdravotnú starostlivosť nadväzne podľa cit. § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. môže lekár majúci licenciu L1A poskytovať buď v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Súčasne je nevyhnutným uviesť, že už samotná držba aktívnej (rozumej, ktorej účinky neboli hoc aj dočasne pozastavené) licencie L1A, bez ohľadu k tomu, či sa táto licencia aj aktívne využíva alebo nie, čo je iba na slobodnom rozhodnutí a vôli jej držiteľa, postačuje pre záver, že jej držiteľ môže (má možnosť) vykonávať, resp. poskytovať zdravotnícku starostlivosť a teda, že pre účely zákona o sociálnom poistení môže z tejto činnosti dosahovať zdaniteľný príjem. Využívanie licencie L1A teda nie je žiadnym spôsobom podmienené aj súčasnou (súbežnou) držbou povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, pretože, ako už bolo uvedené, lekár majúci licenciu L1A môže na jej podklade osvedčujúcej jeho odbornosť, poskytovať zdravotnú starostlivosť aj v zdravotníckom zariadení, ktorého nie je sám aj prevádzkovateľom, ale tak môže činiť aj v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom na základe povolenia udeleného podľa cit. § 11 zákona č. 578/2004 Z.z.. V prípade, ak je lekár nie len držiteľom licencie L1A, ale súčasne je aj držiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), tak v prípade zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia automaticky neprestáva spĺňať aj odbornosť na poskytovanie zdravotnej starostlivosti deklarovanú licenciou L1A, ale na jej podklade môže naďalej poskytovať zdravotnú starostlivosť, či už v inom svojom zdravotníckom zariadení na základe nového jemu daného povolenia alebo v zdravotníckom zariadení iného poskytovateľa na základe povolenia podľa cit. § 11 zákona č. 578/2004 Z.z. alebo na inom mieste. Okrem toho, ak je lekár držiteľom licencie L1A a súčasne ako zamestnanec zdravotníckeho zariadenia je aj držiteľom licencie L1B, tak zamestnanecký pomer tomuto lekárovi nebráni, aby popri tom poskytoval zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A. V súvislosti s touto námietkou správny súd argumentačne podporne poukazuje na záväzný zjednocujúci záver veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 podľa ktorého cit. „52. Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A, uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A, nijako nesúvisí. 53. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekárdržiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. 54. (...) Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolania udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. (...)

61. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. 62. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z z. 63. Z uvedených dôvodov veľký senát v konaní vedenom pod sp.zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp.zn. 1S/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z.z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z.“, uvádza nasledovnú odpoveď: Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z.z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A, považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z.z. (...) 83. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: - podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo - podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom od 01.08. 2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo - odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c/ tohto zákona.“ Obdobne už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/16/2018 z 26.09.2018 (t.j. ešte v čase pred zjednocujúcim záverom veľkého senátu, pozn.) uviedol cit. „... opačný názor by viedol k záveru, kedy by ktokoľvek (po splnení zákonných náležitostí) mohol získať x licencií na výkon povolania, tvrdiť však, že žiadne z nich nevykonáva a takto neprimerane prenášať dôkazné bremeno na správny orgán. Vznik takejto situácie je však neprípustný. Zákon vychádza z racionálneho predpokladu, že ten, kto požiada o licenciu na výkon regulovanej činnosti, má záujem túto činnosť vykonávať (...) Ak by teda žalobkyňa mala úmysel vykonávať činnosť lekára výlučne iba v pracovnom pomere, nebolo potrebné žiadať o licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Žalobkyňa však o takúto licenciu požiadala a tiež jej bola vydaná. Pokiaľ mala záujem mať licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, avšak túto dočasne nevykonávať, mala možnosť požiadať o dočasné pozastavenie licencie podľa § 73 zákona č. 578/2004 Z. z.. Ani toto zákonné oprávnenie však nevyužila, požiadala o vydanie licencie a túto ponechala aktívnou. Vzhľadom na uvedené má potom kasačný súd za to, že obe, materiálna ako aj formálna rovina oprávnenia boli v prejednávanej veci naplnené.“ Správny súd teda sumarizuje - žalobkyni bola 24.08.2005 vydaná licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore dermatovenerológia (licencia typu L1A), na základe ktorej bola oprávnená vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť a mala postavenie SZČO podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorej s poukazom na § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vzniklo poistenie. Dňa 30.11.2007 bolo žalobkyni Prešovským samosprávnym krajom vydané povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - ambulancii v odbore dermatovenerológia, ktoré povolenie bolo na žiadosť žalobkyne zrušené Prešovským samosprávnym krajom k 30.11.2013, ku dňu ktorému žalobkyňa podala odhlášku z poistenia, avšak žalobkyňa

bola naďalej držiteľkou aktívnej licencie L1A, ktorej platnosť bola zrušená na žiadosť žalobkyne až k 23.11.2015, takže do tej doby, podľa správneho súdu, táto licencia spĺňala tak po formálnej (je naplnená samotnou existenciu licencie), ako aj materiálnej stránke predpoklad, aby na jej podklade žalobkyňa mala možnosť na jej podklade vykonávať lekársku činnosť a dosahovať z nej príjem. 43.2. Zákonne udržateľným spôsobom sa SP-na a aj žalovaný vysporiadali aj s druhou odvolacou námietkou žalobkyne, podľa ktorej jej k 01.07.2014 nemohlo vzniknúť povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, pretože v rozhodnom roku 2013 nedosahovala zdaniteľný príjem z licencie L1A. Ohľadne tejto námietky správne orgány uzavreli, že nie je úlohou SP-ne skúmať charakter SZČO-ou v daňovom priznaní priznaného príjmu, t.j. či sa jedná explicitne iba o príjem dosiahnutý v príčinnej súvislosti s licenciou L1A alebo nie. V súvislosti s uvedeným, správny súd podotýka, že v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. SP-ňa pri posúdení vzniku SZČO-be povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia k 01.júlu toho ktorého kalendárneho roka, vychádza s príjmov priznaných samotnou SZČO v jej daňovom priznaní k dani z príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti (cit. § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z.) za predchádzajúci kalendárny rok, oznámených z tohto daňového priznania SP-ni Daňovým riaditeľstvom SR, pričom SP-ni nebola zákonom zverená kompetencia skúmať, či nejaká časť z tohto v daňovom priznaní priznaného príjmu a ak áno, tak aká, sa týka vyslovene iba výkonu činnosti v príčinnej súvislosti s licenciou L1A, ale SP-ňa pre účely sociálneho poistenia zohľadňuje celý v daňovom priznaní SZČO priznaný tento príjem. Uvedený záver je, podľa správneho súdu, plne logickým a, aj keď sa to žalobkyni tak nejaví, tak v konečnom dôsledku je aj v jej prospech, ak zohľadníme, že systém nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, ktorých účelom je chrániť poistenca (či už zamestnanca alebo SZČO) a členov jeho rodiny pred negatívnymi dôsledkami straty zárobku či už v dôsledku ochorenia, úrazu, tehotenstva či materskej alebo v dôsledku staroby či pri poklese schopnosti pracovať (invalidita) alebo v dôsledku smrti (vdovský a vdovecký dôchodok), sú vybudované nie len na princípe sociálnej solidarity [bohatší prispievajú sociálne slabším; generácia v produktívnom veku prispieva na dôchodky; zdraví prispievajú chorým], ale aj na princípe zásluhovosti – t.j. čím vyšší príjem a odvod z neho, tým vyššia dávka/dôchodok v prípade straty zárobku. Takže pre účely sociálneho poistenia zohľadnenie celého SZČO-ou priznaného príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, nemá byť vnímané ako poškodzovanie poistenca odvodmi, ale jeho cieľom je zabezpečenie mu tomuto príjmu adekvátnej náhrady, pre prípad straty tohto príjmu v záujme zachovania príjmom determinovanej životnej úrovne pokiaľ možno v čo najvyššej miere. Aj v súvislosti s touto námietkou správny súd argumentačne podporne poukazuje na záväzný zjednocujúci záver veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 podľa ktorého cit. «105. Veľký senát považuje za správny názor senátu 9S, že povinnosť Sociálnej poisťovne skúmať pôvod príjmov poistencov - lekárov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. Naopak, Sociálna poisťovňa v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z., resp. z výpisu z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a 2 tohto zákona. Ak by bolo zámerom zákonodarcu, aby Sociálna poisťovňa prešetrovala príjmy poistencov, musel by oprávnenie na takúto činnosť ustanoviť v zákone alebo zabezpečiť povinnosť Finančného riaditeľstva SR predkladať údaje Sociálnej poisťovni v takej kvalite, aby bolo možné na účely sociálneho poistenia príjmy poistencov posudzovať. Pokiaľ teda zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu, potrebným materiálnym a personálnym vybavením, možno dovodiť, že zákonodarca nepredpokladal výkon takejto činnosti Sociálnej poisťovne. 106. Ak teda lekár - držiteľ licencie L1A, prizná v daňovom priznaní príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov [§ 6 ods. 1 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov] vo výške vyššej ako je uvedená v § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej. 107. Z uvedených dôvodov veľký senát v konaní vedenom pod sp.zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru veľkého senátu vo veci sp.zn. 1Vs/1/2019, a že na druhú otázku, teda „či povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. je posudzovať príjmy poistenca - lekára výlučne

vo vzťahu k licencii L1A“ prijal túto odpoveď: Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý a § 179 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nie je posudzovať príjmy lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov) ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa § 5 písm. a/, príp. písm. b/ alebo d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010.» 43.3. Napokon sa žalovaný, zákonne vysporiadal aj s odvolacou námietkou žalobkyne, v zmysle ktorej žalobkyni, podľa jej názoru nemohlo k 01.07.2014 vzniknúť povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, pretože v tom čase už nebola registrovanou ako platca DPH a tým bola iba do 12.12.2013. Žalovaný v tejto súvislosti, podľa správneho súdu správne poukázal na potrebu aplikácie v rozhodnom čase posudzovania splnenia podmienok žalobkyňou pre vznik jej povinného sociálneho poistenia, t.j. k 01.07.2014 účinného znenia cit. § 5 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého v tomto rozhodnom čase boli zákonodarcom vyžadované dve zákonné podmienky pre priznanie osobe statusu SZČO a to, aby dovŕšila najneskôr k 01.07.2014 vek 18 rokov a súčasne (kumulatívne), aby v predchádzajúcom kalendárnom roku, t.j. v roku 2013 dosiahla a v daňovom priznaní priznala príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako zákonom stanovanú hranicu v tom čase 4 830,- Eur. Žalobkyňa nepochybne k 01.07.2014 obidve tieto zákonné podmienky pre vznik jej povinného poistenia splnila a toto ani nerozporovala, t.j. dovŕšila vek 18 rokov a v roku 2013 priznala v daňovom priznaní k dani z príjmov príjem v sume 54 221,61 Eur, čo je bezpochyby suma vyššia ako v tom čase zákonný limit 4 830,- Eur. Vzhľadom k uvedenému tak neobstojí námietka žalobkyne, že k 01.07.2014 už nebola registrovaná ako platca DPH, pretože registrácia za platcu DPH bola zákonnou podmienkou pre status SZČO pre účely povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia iba podľa právnej normy cit. § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. v jeho znení účinnom iba do 31.12.2013, nie však už pre tento prípad rozhodné obdobie k 01.07.2014. 44. Správny súd vzhliadol nedôvodnými aj tri žalobné námietky žalobkyne, ktorými sa snažila spochybniť zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí a podľa ktorých: - žalovaný nezohľadnil, že SP-ňa pred vydaním rozhodnutia neoboznámila žalobkyňu so začatím konania vo veci vzniku jej povinného sociálneho poistenia a žalobkyňa sa o ňom dozvedela až v dôsledku doručenia jej prvostupňového rozhodnutia SP-ne, čím jej malo byť znemožnené k veci sa včas vyjadriť, t.j. už v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom (SP-ňou), takže postupom SP-ne sa z dvojstupňového administratívneho konania stalo jednostupňové; súčasne v súvislosti s touto námietkou žalobkyňa tiež v administratívnom konaní namietala, že potom, ako podala odhlášku z poistenia k 30.11.2013, jej nebolo doručené rozhodnutie SP-ne o trvaní jej tohto poistenia a teda považovala vec za nespornú; - žalovaný odobril rozhodnutie SP-ne, ktorá si pre svoje rozhodnutie z dvoch rozdielnych stanovísk veľkého senátu najvyššieho správneho súdu vyjadrených v rozhodnutiach sp. zn. 1 Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1 Vs/3/2019 z 24.11.2020 vybrala to nepriaznivejšie (sp. zn. 1 Vs/3/2019 z 24.11.2020) pre žalobkyňu, ktorého závery SP-ňa generalizovala bez skúmania konkrétneho prípadu žalobkyne, a navyše, podľa žalobkyne sa SP-ňa neriadila dôsledne ani týmto ňou samotnou zvoleným stanoviskom veľkého senátu najvyššieho správneho súdu, keďže opomenula ako objektívnu prekážku, pre ktorú žalobkyňa k 01.07.2014 nemohla dosahovať príjem z licencie L1A, zohľadniť, že rozhodnutím Úradu z 23.10.2013 bola žalobkyni pozastavená s účinnosťou k 30.11.2013 platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, bez ktorého teda už nemohla po 30.11.2013 ordinovať a poskytovať zdravotnú starostlivosť, z ktorej by dosahovala príjem; - že žalovaný sa nevyjadril k všetkým jej odvolacím námietkam. 44.1. V súvislosti s prvou z uvedených žalobných námietok žalovaný dôvodil, že konanie vo veci vzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia je nedávkovým konaním na ktoré sa

nevťahuje správny poriadok a zo zákona č. 461/2003 Z.z. ani SP-ni nevyplýva povinnosť upovedomovať účastníka konania (v danom prípade žalobkyňu) vopred, rozumej pred vydaním rozhodnutia, o začatí tohto konania s tým, že požiadavke spravodlivého konania je dané zadosť, keď sa účastník konania dozvie o konaní až doručením mu prvostupňového správneho rozhodnutia SP-ne, proti rozhodnutiu ktorému môže uplatniť odvolacie námietky, s ktorými sa následne môže v rámci autoremedúry vysporiadať najsamprv aj SP-ňa, avšak ak odvolaniu nemieni vyhovieť postupuje odvolanie svojmu nadriadenému orgánu, t.j. žalovanému. Uvedené odôvodnenie žalovaného považuje správny súd za nevybočujúce z medzí zákonnosti a za plne kompaktné s rozhodovacou praxou najvyššieho správneho súdu nastavenou v zjednocovacom stanovisku jeho veľkého senátu sp. zn. 1 Vs/3/2019 z 24.11.2020 v ktorej otázke sa veľký senát najvyššieho správneho súdu stotožnil so svojim názorom vysloveným už aj v skoršom svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019, podľa výroku ktorého cit. „Konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“ V súvislosti s uvedenými zjednocujúcimi stanoviskami veľkého senátu najvyššieho správneho súdu, má žalobkyňa za to, že žalovaný sa svojim rozhodnutím odchýlil od týchto stanovísk, resp. od ich citovanej právnej vety (výroku), v zmysle ktorej aj v dotknutom administratívnom konaní malo byť žalobkyni umožnené, aby sa k veci (t.j. k otázke vzniku jej povinného soc. poistenia) mohla vyjadriť ešte pred vydaním rozhodnutia SP-ňou, čoho predpokladom malo byť, aby bola o konaní vopred SP-ňou vyrozumená. Správny súd v uvedenej súvislosti upriamuje pozornosť na kontext v ktorom veľký senát najvyššieho správneho súdu citované formuloval. K citovanej právnej vete ohľadne potreby zabezpečenia účastníkovi aj v tomto nedávkovom konaní práva na spravodlivé konanie, zhmotneného aj v jeho práve riadne a včas sa k veci vyjadriť, dospel veľký senát najprv vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a to ako odpoveď na poslednú z troch otázok, ktorým v tomto rozhodnutí venoval pozornosť. Následne keďže senát „9S“ najvyššieho správneho súdu, prejednávajúci inú obdobnú vec, sa nestotožnil s dvomi z troch, veľkým senátom najvyššieho správneho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 ustálených záverov, predložil svojim uznesením sp. zn. 9Sžsk/94/2018 z 23.09.2019 opätovne vec na posúdenie veľkému senátu, v ktorej súvislosti sa senát „9S“ v označenom svojom uznesení vyjadril aj k tretej otázke týkajúcej sa záruk spravodlivého konania aj v nedávkovom konaní (o vzniku, zmene a zániku povinného poistenia), a to tak, že so všeobecnou formuláciou odpovede (výroku), ktorú uviedol veľký senát na tretiu otázku v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 sa senát „9S“ v celom rozsahu stotožnil, avšak nesúhlasil so spôsobom, akým bol uvedený záver aplikovaný v danom prípade na prejednávanú vec. Podľa senátu „9S“ cit. „V odpovedi veľkého senátu nie je výslovne napísané, že v danom prípade Sociálna poisťovňa práva účastníka správneho konania porušila. Z kontextu prejednávanej veci sa možno domnievať, že senát 10S ako aj veľký senát považovali za nesprávny postup Sociálnej poisťovne, ktorým ako prvý úkon v konaní doručila účastníkovi správneho konania prvostupňové rozhodnutie. Bližšie zdôvodnenie, v čom spočíva porušenie práv, v rozhodnutí veľkého senátu absentuje. Senát 9S súhlasí, že Sociálna poisťovňa má povinnosť zabezpečiť ochranu práv priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak v prejednávanom prípade podľa jeho názoru tieto práva účastníka porušené neboli. Postup Sociálnej poisťovne nepovažuje ani za v rozpore s čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V dôvodovej správe k zákonu o sociálnom poistení je uvedené, že vzhľadom na verejnoprávny charakter Sociálnej poisťovne sa navrhuje, aby sa v konaní vo veciach sociálneho poistenia postupovalo výlučne podľa tohto zákona. Použitie všeobecného predpisu o správnom konaní - zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zákonodarca vylúčil (§ 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.). Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca si uvedomoval, že konanie v sociálnych veciach vykonávané Sociálnou poisťovňou nie je typickým správnym konaním, a má preto svoju osobitnú právnu úpravu v zákone o sociálnom poistení. Senát 9S súhlasí s tým, že práva účastníka správneho konania vo veciach, v ktorých koná Sociálna poisťovňa, garantované ústavou, musia byť zachované. Domnieva sa však, že pri posudzovaní reálneho naplnenia ústavných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a predovšetkým čl. 48 ods. 2 ústavy je potrebné prihliadať na špecifický charakter konaní podľa zákona o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení umožňuje začať

Sociálnej poisťovni konanie na podnet organizačnej zložky, ktoré je v takomto prípade začaté urobením prvého úkonu voči účastníkovi konania. Zákon o sociálnom poistení bližšie nešpecifikuje, o aký úkon má ísť. Nevylučuje teda, aby prvým úkonom bolo aj doručenie rozhodnutia. V danom prípade ide o konanie o zániku sociálneho poistenia v spornom prípade (§ 178 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z.), v ktorom Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe údajov poskytnutých jej Slovenskou lekárskou komorou (o existencií platnej licencie L1A) a daňovým riaditeľstvom, resp. od 01.01.2012 Finančným riaditeľstvom SR (o výške príjmu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti). Považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť, že v prípade rozhodnutia o vzniku, prerušení a zániku poistenia ide o rozhodnutie deklaratórne, pretože tieto skutočnosti nastávajú priamo po splnení zákonom predpokladaných podmienok.“ Následne, keďže veľkému senátu vec predkladajúci senát „9S“ sa síce stotožnil s citovaným výrokom skoršieho zjednocujúceho stanoviska veľkého senátu prezentovaným v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a výhrady mal iba vo vzťahu k jeho odôvodneniu, preto veľký senát najvyššieho správneho súdu vo svojom novom zjednocujúcom rozhodnutí sp. zn. 1 Vs/3/2019 z 24.11.2020 uviedol cit. „Pokiaľ ide o výhrady senátu 9S k odpovedi veľkého senátu na tretiu otázku, tieto výhrady sa netýkajú samotného znenia odpovede vo výroku uznesenia sp. zn. 1Vs/1/2019, keďže smerujú len voči odôvodneniu odpovede, teda samotná odpoveď na tretiu otázku sporná nebola.“ Inými slovami, v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 Vs/3/2019 z 24.11.2020 prezentovaný názor o nespornosti výroku, týkajúceho sa záruk spravodlivého konania v administratívnom konaní, vysloveného už v skoršom zjednocujúcom rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1 Vs/1/2019 z 30.04.2019 znamená, že niet pochybností ani sporu o tom, že aj v konaní o vzniku, zmene či zániku povinného sociálneho poistenia je potrebné zabezpečiť právo účastníka na spravodlivé konanie, ktorého imanentnou súčasťou je aj jeho právo k veci sa vyjadriť. Pokiaľ ide o praktický spôsob a rozsah zabezpečenia tohto práva účastníka konania vedeného podľa zákona č. 461/2003 Z.z., na ktoré konanie bola podľa cit. § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. vylúčená aplikácia správneho poriadku, tak v tomto smere sa rozhodovacia prax najvyššieho správneho súdu stotožnila s vyššie prezentovaným názorom senátu „9S“, podľa ktorého, keďže konanie vo veci vzniku, zmeny a zániku povinného sociálneho poistenia je osobitným typom konania výhradne podľa zákona č. 461/2003 Z.z., v ktorom je deklaratórne (osvedčujúce) rozhodovanie SP-ne determinované, resp. podmienené výlučne splnením explicitne (presne) stanovených objektívne merateľných a objektívne zistiteľných (bez potreby polemiky) zákonných podmienok, tak právu na spravodlivé konanie účastníka konania je dané zadosť, ak sa o prebiehajúcom konaní dozvie až doručením mu prvostupňového rozhodnutia SP-ne, ktorá ani nemá zákonnú povinnosť účastníkovi konania začatie tohto konania osobitne vopred oznamovať [čl. 2 ods. 2 Ústavy SR - štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon] s tým, že právo účastníka na vyjadrenie je zabezpečené jeho možnosťou uplatniť svoju argumentáciu v odvolaní. Na tomto mieste nie je možné stotožniť sa s argumentáciou žalobkyne, žeby sa týmto postupom administratívne konanie stalo iba jedno-inštančným, pretože s odvolacími námietkami účastníka konania má možnosť vysporiadať sa aj SP-ňa ako prvostupňový správny orgán v rámci autoremedúry a ak by SP-ňa nemienila odvolacím námietkam vyhovieť, postupuje vec na vybavenie žalovanému. Vzhľadom k uvedenému je tak podľa správneho súdu nedôvodnou žalobná námietka žalobkyne, podľa ktorej tým, že ju SP-ňa neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania, jej tým neposkytla možnosť vyjadriť sa k začatému konaniu. Predmetné konanie je nedávkovým konaním začatým z podnetu organizačnej zložky SP, ktoré je v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. začaté dňom, kedy SP urobila voči žalobkyni ako účastníčke konania prvý úkon, pričom zákon č. 461/2003 Z. z. nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné, vzhľadom na uvedený charakter konania, považovať aj doručenie žalobkyni rozhodnutia, ku ktorému mala žalobkyňa možnosť vyjadriť sa v odvolaní, čo napokon aj využila, pričom žalovaný sa s jej námietkami v rozhodnutí vysporiadal, preto nedošlo k porušeniu zákonných práv žalobkyne. Podľa správneho súdu je nedôvodnou, aj v rámci tejto prvej námietky uplatnená čiastočná námietka žalobkyne, podľa ktorej nemala vedomosť, žeby jej poistenie vzniklo, keďže po ňou podanej odhláške z poistenia k 30.11.2013, SP-ňa nevydala žiadne rozhodnutie, ktorým by túto spornosť riešila a preto mala žalobkyňa vec za nespornú. V tejto súvislosti sa správny súd stotožňuje s argumentom žalovaného, že SP-ňa vychádzala z prezumpcie (predpokladu) správnosti žalobkyňou podanej odhlášky a v súlade s cit. § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., podmienky vzniku, trvania alebo zániku povinného poistenia SP-ňa skúma (preveruje) až k 1. júlu kalendárneho roka, kedy je známy už aj príjem SZČO za tomuto roku predchádzajúci kalendárny rok (t.j. či nepresahuje 12-násobok vymeriavacieho základu). Navyše správny súd dodáva, že SP-ňa ani nemala možnosť skôr rozhodnúť o vzniku sociálneho poistenia žalobkyne a teda ani toto rozhodnutie žalobkyni doručiť, pretože nemala vedomosť o pretrvávajúcej

existencii aktívnej licencie typu L1A žalobkyne, ktorá o nej SP-ňu neinformovala (aspoň to netvrdí) a informáciu o trvaní licencie poskytla SP-ni až SLK. Podľa § 228 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2014, mala žalobkyňa ako SZČO povinnosť prihlásiť sa na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie najneskôr do ôsmich dní od vzniku týchto poistení. Túto povinnosť žalobkyňa nesplnila, preto nie je možné, aby sa dovolávala legitímneho očakávania o nespornosti veci (k čomu zrejme žalobkyňa smerovala), ak tieto očakávania vznikli len z dôvodu porušenia právnej povinnosti žalobkyne voči SP-ni. V takomto prípade totiž očakávania nie sú legitímne a nemohlo žiadnym spôsobom prísť k nepredvídateľnému zásahu verejnej moci do práv žalobkyne, pretože tento zásah v podobe rozhodnutia SP, by bol za splnenia zákonom uložených povinností predvídaný. 44.2. Správny súd nevzhliadol dôvodnosť žaloby ani pokiaľ ide o druhú žalobnú námietku, podľa ktorej si mali SP-ňa a žalovaný zvoliť z dvoch zjednocujúcich stanovísk veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 to z nich, ktoré je pre žalobkyňu nepriaznivejšie (sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020) bez zohľadnenia špecifík prípadu žalobkyne s dodatkom, že naviac, podľa žalobkyne, sa SP-ňa neriadila dôsledne ani týmto ňou samotnou zvoleným stanoviskom veľkého senátu najvyššieho správneho súdu, keďže opomenula ako objektívnu prekážku, pre ktorú žalobkyňa k 01.07.2014 nemohla dosahovať príjem z licencie L1A, zohľadniť, že rozhodnutím Úradu z 23.10.2013 bola žalobkyni pozastavená s účinnosťou k 30.11.2013 platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, bez ktorého teda už nemohla po 30.11.2013 ordinovať a poskytovať zdravotnú starostlivosť, z ktorej by dosahovala príjem. Na tomto mieste správny súd uvádza, že v danom prípade otázka aplikácie niektorého z dvoch zjednocujúcich stanovísk veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30.04.2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020 v žiadnom prípade nebola otázkou voľby, ako sa mylne domnieva žalobkyňa, a to ani v smere výberu niektorého z nich a ani v smere voľby či to ktoré stanovisko bude alebo nebude SP-ňu zaväzovať. Platí jednako, že neskoršie zjednocujúce stanovisko veľkého senátu neguje (ruší) jeho skoršie zjednocujúce stanovisko v danej otázke, keďže došlo k názorovému posunu oproti skoršiemu názoru a jednako, že rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sú tak pre správne orgány, ako aj pre správne súdy (bez možnosti voľby) záväzné. Preto aj v danej veci SPňa a aj žalovaný museli postupovať podľa rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24.11.2020. V kontexte uvedeného správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024 podľa ktorého cit. „Žalobkyňa v časti kasačnej sťažnosti taktiež poukazovala na rozdielne závery veľkých senátov najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Treba však zdôrazniť, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého senátu. V súčasnosti tak treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. Toto rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal.“ Správny súd dodáva, že v okolnostiach veci žalobkyňa nekonkretizovala, ktorými zo špecifík jej prípadu sa SP-ňa nezaoberala, resp. ktoré z nich nezohľadnila. Pokiaľ ide o pozastavenie platnosti kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti žalobkyni dňom 30.11.2013, tak na tomto mieste správny súd opakovane (viď vyššie) uvádza, že táto námietka nebola aj odvolacou námietkou, preto v súvislosti s ňou žalovaný až vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v § 79 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. až s účinnosťou od 01.05.2015 bola zakotvená povinnosť, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je povinný do 90 dní od právoplatnosti licencie požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie mu kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorá skutočnosť teda nastala až po, pre toto konanie, rozhodnom období 01.07.2014 s ktorým záverom sa stotožňuje aj správny súd. Okrem toho otázku držby kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti sa zaoberal vo svojich rozhodnutiach nie len najvyšší správny súd, ale aj Ústavný súd SR s tým záverom, že platnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nie je nevyhnutnou podmienkou preto, aby lekár mohol vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, resp. poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe licencie L1A.

V tomto smere správny súd ešte konkretizuje, že v zmysle citovaných § 4 a § 27 zákona č. 578/2004 Z.z. je potrebné rozlišovať medzi zdravotníckym pracovníkom, ktorým je aj lekár na jednej strane a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na strane druhej, pričom lekár ako zdravotnícky pracovník má svoj vlastný kód zdravotníckeho pracovníka, ktorý sa mu nemení počas celej doby jeho lekárskej praxe, nech už vykonáva svoju prax v ambulancii alebo v nemocnici, či na inom mieste, a súčasne má aj kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napr. kód ambulancie), ktorý identifikuje miesto, kde lekár zdravotnú starostlivosť poskytuje a ktorý kód poskytovateľa sa u lekára počas doby jeho lekárskej praxe môže meniť, keďže lekár môže meniť miesto svojho pôsobiska. Napokon aj samotná žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že na svojej pečiatke má uvedené dva kódy a to svoj kód lekára a kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, takže keď žalobkyňa prestala poskytovať zdravotnú starostlivosť v ambulancii k 30.11.2013 je len logické, že týmto dňom jej bola zastavená aj platnosť kódu tohto (ambulantného) poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, avšak súčasne to neznamená, žeby jej zanikla aj platnosť kódu lekára sťa by zdravotníckeho pracovníka, na základe ktorého mohla poskytovať zdravotnú starostlivosť aj naďalej. Z uvedených dôvodov ani táto námietka žalobkyne neobstojí. Správny súd v uvedenej súvislosti podporne poukazuje na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024 podľa ktorého cit. „Námietky žalobkyne, že svoju činnosť nemôže vykonávať bez toho, aby mala uzavretú zmluvu so zdravotnou poisťovňou, resp. aby mala pridelený kód poskytovateľa, nijako nespochybňujú jej oprávnenia na výkon takejto činnosti. To, že žalobkyňa takéto zmluvy neuzavrela, znamená len toľko, že oprávnenie založené licenciou L1A nevyužíva. Na to, aby žalobkyňa nebola samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., by u nej musela existovať objektívna právna nemožnosť vykonávať takúto činnosť. Ako však kasačný súd vysvetlil už vyššie, takúto objektívnu právnu možnosť zakladá práve uvedená licencia. Preto pre postavenie samostatne zárobkovej činnosti nie je podstatné, či lekár uzavrel zmluvu so zdravotnou poisťovňou alebo pacientom, pretože takúto zmluvu kedykoľvek môže uzavrieť. Ani sama žalobkyňa netvrdí, že by jej čokoľvek (okrem jej vlastného rozhodnutia) bránilo v uzavretí takýchto zmlúv a poskytovaní zdravotnej starostlivosti. To isté platí aj ohľadom kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorého absencia nezakladá objektívnu právnu nemožnosť využívania licencie L1A, ale len faktickú prekážku poskytovania zdravotnej starostlivosti (ťažkosti pri zúčtovaní výkonov so zdravotnou poisťovňou a ich úhrade). Pre úplnosť treba navyše doplniť, že rozsah poskytovateľov, ktorí sú povinní požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa, sa rozšíril o poskytovateľov zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A až zákonom č. 77/2015 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2015.“ Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 675/2024 z 27.11.2024 tiež uviedol cit. „... technická podmienka (kód pridelený Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na vyhotovenie pečiatky, pozn.), na ktorú poukazovala sťažovateľka, nie je zákonným predpokladom vzniku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia SZČO podľa relevantnej právnej úpravy a ani podľa záverov už uvedeného rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu. Na tomto mieste zároveň ústavný súd podotýka, že neexistencia prideleného kódu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na vyhotovenie pečiatky lekárom s licenciou L1A nepredstavuje objektívnu nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa licencie L1A, ako uviedla sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti (a rovnako aj v kasačnej sťažnosti, pozn.). To, či požiada alebo nepožiada o tento kód, totiž logicky záviselo práve od konania držiteľa licencie. Navyše právna úprava účinná od 1. mája 2015 (§ 79 ods. 7 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, pozn.) už vyslovene zakotvuje povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe požiadať do 90 dní Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa.“ V zmysle Ústavným súdom SR uvedeného teda, neplatnosť kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nie je takou objektívnou prekážkou, ktorá by mala za následok nemožnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe licencie L1A, ako sa mylne domnieva žalobkyňa, a to už aj z dôvodu, že aby sa mohlo jednať o takúto objektívnu prekážku, tak táto by musela nastať nezávisle od vôle lekára, avšak pridelenie kódu poskytovateľa a pozastavenie jeho platnosti je realizované na žiadosť lekára, teda jeho danosť závisí od vôle lekára a nie je objektívnou od vôle nezávislou skutočnosťou. Z uvedených dôvodov neobstojí ani táto druhá žalobná námietka žalobkyne. 45. Záverom správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj tretiu žalobnú námietku žalobkyne, podľa ktorej sa žalovaný nevysporiadal so všetkými jej odvolacími námietkami a to konkrétne – neodôvodnil existenciu zákonného podkladu, na základe ktorého SLK poskytuje informácie SP-ni; neodôvodnil nerozlišovanie v cit. § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. pojmov povolenie a licencia; neodôvodnil

bezdôvodné prisudzovanie žalobkyni statusu podnikateľa proti jej vôli a nezdôvodnil svoje rozhodnutie s ohľadom na potrebu všeobecného princípu spravodlivosti. Pokiaľ ide o zákonný podklad pre spoluprácu SLK a SP-ne, uvedená námietka žalobkyne sa nezakladá na pravde, pretože žalovaný v tejto súvislosti poukázal na cit. § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého cit. „Orgán, ktorý vydáva povolenie na výkon činnosti uvedenej v § 5, je povinný oznámiť Sociálnej poisťovni vydanie takéhoto povolenia a jeho zrušenie do 15 dní od jeho vydania alebo zrušenia.“ V danom prípade je teda orgánom, ktorý lekárovi vydáva povolenie na vykonávanie činnosti vo forme licencie L1A, práve SLK, ktorá je na základe uvedeného zákonného podkladu povinná informovať SP-ňu jednako o vydaný licencie a jednako o jej zrušení. S označeným § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. súvisí aj ďalší dopyt žalobkyne, ktorá má za to, že tým, že v tomto ustanovení zákonodarca nepoužíva pojem licencia, ale iba pojem povolenie, ktoré pojmy v zmysle zákona č. 578/2004 Z.z. nie sú identickými, že teda sa toto ustanovenie § 233 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. na prípad licencie nevzťahuje a teda ani žalobkyňa nemôže byť považovaná za SZČO v zmysle § 5 zákona č. 461/2003 Z.z.. Na tomto mieste správny súd podotýka, že je síce pravdou, že žalovaný sa k tejto otázke žalobkyne bližšie vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí nevenoval, avšak uvedená skutočnosť nie je spôsobilou spochybniť zákonnosť jeho rozhodnutia, pretože ani vysvetlenie (ktoré ponúka správny súd ďalej) nie je spôsobilým dosiahnuť zmenu žalobou napadnutých rozhodnutí. Správny súd dodáva, že zákon č. 461/2003 Z.z. je v oblasti sociálneho poistenia univerzálnym zákonom účinným pre rôzne povolenia a činnosti, t.j. nie je aplikovateľným vyslovene iba na lekárov a keďže zákonodarca kvôli jeho prehľadnosti nemohol objektívne ani predvídať na aké všetky možné činnosti a aktivity bude aplikovateľným, preto v rámci v ňom používaného pojmoslovia používal iba všeobecný pojem „povolenie“, zatiaľ čo zákon č. 518/2004 Z.z. sa už týka vyslovene iba poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a preto už v rámci tejto problematiky rozlišuje medzi „povolením“ na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (definujúcim miesto poskytovania zdravotnej starostlivosti) a „licenciou“ na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (definujúcou odbornú spôsobilosť na poskytovanie zdravtonej starostlivosti). Taktiež pokiaľ ide o status žalobkyne ako „podnikateľa“, správny súd dáva žalobkyni do pozornosti, že definícia pojmu „SZČO“ nie je identická s definíciou pojmu „podnikateľ“ podľa Obchodného zákonníka a v zmysle právnej logiky je treba pojmy používané v zákone č. 461/2003 Z.z. vykladať a vnímať v kontexte s účelom a pre potreby tohto zákona. K tejto otázke najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Ssk/67/2023 z 30.04.2024 tiež uviedol cit. „Nemožno prisvedčiť ani námietke žalobkyne týkajúcej sa slobody podnikania a definície podnikania podľa Obchodného zákonníka. V tomto prípade je totiž nutné vychádzať zo zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý obsahuje vlastnú definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby. Tá neodkazuje na pojem „podnikateľ“ podľa ObZ, ale za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje práve osobu (lekára), ktorá je držiteľom oprávnenia na výkon samostatnej zdravotnícke praxe. Zároveň možno dodať, že podľa § 2 ods. 1 ObZ je podnikanie činnosť vykonávaná podnikateľom, teda činnosť vykonávaná osobou vymedzenou v § 2 ods. 2 ObZ. Inak povedané, len čo určitá osoba získa oprávnenia vymedzené v § 2 ods. 2 ObZ, hľadí sa na ňu pri vykonávaní činnosti podľa § 2 ods. 1 ObZ ako na podnikateľa a na jej činnosť ako na podnikanie. Podľa kasačného súdu ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák. v znení účinnom od 1. decembra 2011 vyjadruje ten istý princíp - držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. získava touto licenciou oprávnenie na podnikanie v zmysle § 2 ods. 2 písm. c) ObZ a len čo začne vykonávať takúto činnosť spôsobom § 2 ods. 1 ObZ, je podnikateľom, ktorý podniká. Ani z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť, že by sa licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe stávala oprávnením na podnikanie až od okamihu, kedy jej držiteľ na jej základe skutočne vykonáva činnosť.“ Napokon v súvislosti so žalobkyňou dožadujúcej sa potreby rozhodnúť v jej veci s ohľadom na všeobecný princíp spravodlivosti, správny súd v celom rozsahu odkazuje na argumentáciu najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/16/2018 z 26.09.2018 podľa ktorého cit. „Veľký priestor v kasačnej sťažnosti venovala žalobkyňa poukazovaním na všeobecný princíp spravodlivosti a prirodzenoprávne princípy, nekonkretizovala však, ktorý z ňou uvedených princípov mal byť pri rozhodovaní žalovanej porušený. So všeobecným princípom spravodlivosti nie je možné stotožňovať úspech v spore. Medzi predpoklady právneho štátu patrí právna istota, princíp legality, čiže viazanosti štátnej moci právom či rovnosť účastníkov. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podmienkami pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO je jednak status SZČO (ktorý žalobkyňa naplnila, ako už uviedol kasačný i krajský súd a žalovaná) a výška príjmu (ktorá pred kasačným súdom spochybnená nebola). Keďže teda žalobkyňa splnila všetky predpoklady pre vznik povinného sociálneho poistenia, bolo by práve

porušením princípov právnej istoty a legality, ak by žalobkyni uvedené povinné poistenie, a tým aj platiť poistné na sociálne poistenie nevznikla. V právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu spravodlivosti - nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už neznalosti práva (žalobkyňa tvrdí, že nevedela o tom, že vydaním licencie je vzniká status SZČO), alebo akéhokoľvek iného opomenutia.“ 46. Čo sa týka ďalších prípadných žalobných námietok správny súd dáva do pozornosti, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudok ESĽP Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999, taktiež uznesenia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 95/06 a III. ÚS 260/06). 47. Správny súd má za to, že po vykonaní rozsiahleho dokazovania správne orgány správne zistili skutkový stav, ktorý vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali; dôkazy vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach, ako aj z nich vyvodený právny záver. Podľa názoru správneho súdu, preto žalobou napadnuté rozhodnutia SP-ne a žalovaného spĺňajú zákonné požiadavky na ich formálne náležitosti i vecný obsah a správny súd v nich nezistil žiadnu nelogickú či nezákonnú úvahu, ktorá bola podkladom pre ich skutkové a právne závery, preto správny súd postupom podľa § 190 SSP, správnu žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol tak, ako to je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia. 48. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“ 49. Podľa § 168 SSP „Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.“ 50. Podľa § 175 ods. 1 SSP „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“ 51. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa cit. § 168 SSP, pretože žalobkyňa nemala v konaní ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať (žalovaný vyjadrovaním sa v konaní vykonával iba činnosť na úseku jemu zverenej správy vecí verejných), správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobkyni nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/, je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.