Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 6S/21/2024 z 29. 7. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Košiciach 6S/21/2024 0924100228 29. 07. 2026 JUDr. Andrea Daráková ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100228.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Daráková (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu: Mgr. Marián Haladej Bc. a Mgr. Roman Die, v právnej veci žalobcu: prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II, so sídlom Štúrova 5, 040 46 Košice 1, proti žalovanému: Mesto Košice – oddelenie stavebného úradu, pracovisko so sídlom Smetanova 4, 040 01 Košice, za účasti ďalšieho účastníka konania: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, F., o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. MK/A/2022/17297-02/IV/SVE z 29.06.2022, vo veci oznámenia k ohláseniu stavebných úprav, takto rozhodol: I. Zrušuje opatrenie žalovaného č. MK/A/2022/17297-02/IV/SVE z 29.06.2022 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou doručenou 26.03.2024 Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“), sa žalobca (prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II, ďalej tiež aj len „prokurátor“) domáhal, aby po preskúmaní opatrenia žalovaného č. MK/A/2022/17297-02/IV/SVE z 29.06.2022, ktorým žalovaný vybavil oznámenie ďalšieho účastníka konania (ďalej tiež aj len „stavebník“) o ohlásení stavebných úprav, aby toto opatrenie žalovaného bolo pre jeho nezákonnosť zrušené a vec aby bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Administratívne konanie 2. Podaním z 08.06.2022, doručeným žalovanému 10.06.2022 stavebník (ďalší účastník) ohlásil vykonávanie stavebných úprav pri rodinnom dome s označením „Zimná záhrada so zasklením“, ktoré stavebné úpravy mali byť realizované na parcele C KN 77/4, evidovanej ako výlučné vlastníctvo stavebníka na LV XXXX, pre okres Košice IV, obec F. – G. a katastrálne územie G., pričom v zmysle stavebníkom predloženého grafického návrhu a jednoduchého technického opisu sa malo jednať o objekt presklenej zimnej záhrady s rozmermi zastavanej plochy 5,20 m x 4 m a s výškou v najnižšom bode 2,20 m a v najvyššom bode s výškou 4,85 m (2,20 + 2,65). 3. Žalobou napadnutým opatrením č. MK/A/2022/17297-02/IV/SVE z 29.06.2022 označeným ako „Odpoveď k ohláseniu stavebnej úpravy“ žalovaný oznámil stavebníkovi nasledovné cit. „... na základe zistení podľa § 57 ods. 1 stavebného zákona určuje, že Vami ohlásené stavebné úpravy je možné uskutočniť len na základe stavebného povolenia.“ s poučením, že stavebník je povinný podať predpísanú žiadosť o vydanie stavebného povolenia samostatným podaním v podateľni žalovaného a s tým, že stavebné konanie bude začaté až dňom, kedy tieto podklady budú predložené stavebnému

úradu. Súčasne žalovaný konštatoval, že kým nebude vydané právoplatné rozhodnutie, nemôžu byť stavebné práce na stavbe začaté. Opatrenie žalovaného bolo stavebníkovi doručené 22.07.2022. 4. Podaním z 25.07.2022 adresovaným Mestu Košice, stavebnému úradu, stavebník (ďalší účastník) žiadal o preskúmanie postupu zamestnanca žalovaného pri vydávaní žalobou napadnutého opatrenia č. MK/A/2022/17297-02/IV/SVE z 29.06.2022, dôvodiac že v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. stavebný zákon (ďalej len „stavebný zákon“) sa prízemná stavba, ktorej zastavaná plocha nepresahuje 25 m2 a výška 5 m považuje za drobnú stavbu, pri ktorej stačí ohlásenie a na jej realizáciu nie je potrebné stavebné povolenie, ktoré kritériá mala spĺňať aj žalobcom ohlásená stavba s označením „Zimná záhrada so zasklením.“ 5. Podaním z 24.04.2023 adresovaným Okresnej prokuratúre Košice II, stavebník (ďalší účastník) žiadal prokurátora o preskúmanie postupu žalovaného, keďže od žalovaného nedostal odpoveď na svoje podanie z 25.07.2022, ktoré doplnil 03.08.2022. 6. Po predložení, na vyžiadanie prokurátora, vyjadrenia žalovaným z 20.06.2023, prokurátor podaním č. Pd 67/23/8803-9 z 08.08.2023 podal proti opatreniu žalovaného č. MK/A/2022/17297-02/IV/SVE z 29.06.2022 protest. Prokurátor ním podaný protest odôvodnil porušením § 3 ods. 1 a 7 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“), k porušeniu ktorému malo dôjsť v dôsledku absencie odôvodnenia protestom napadnutého opatrenia žalovaného. Prokurátor podotkol, že ak žalovaný určil, že drobnú stavbu ohlásenú stavebníkom je možné uskutočniť len na základe stavebného povolenia, takýto svoj záver musí žalovaný odôvodniť, pretože v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných pravidiel stavebného konania a takéto opatrenie žalovaného by bolo nepreskúmateľným, čo je aj daný prípad. Argumentačne podporne prokurátor poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30 S/2/2016 z 23.05.2017 v zmysle ktorého, tak pre naplnenie presvedčovacej funkcie rozhodnutia správneho orgánu, realizovanej vo vzťahu k účastníkom konania v záujme presvedčiť ich, že rozhodnutie správneho orgánu je zákonné a správne, ako aj v záujme naplnenia kontrolnej resp. prieskumnej funkcie rozhodnutia správneho orgánu, realizovanej vo vzťahu k orgánom verejnej moci zabezpečujúcich prieskum zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, je nevyhnutným, aby rozhodnutie správneho orgánu disponovalo odôvodnením s tým, že cit. „Ak atribúty preskúmateľnosti odôvodnenia správny akt orgánu verejnej správy nenapĺňa, potom správny súd nemôže správny akt (či už má formu rozhodnutia, resp. opatrenia) preskúmať, nemôže si správny súd na záveroch správneho orgánu vybudovať svojej úvahy o veci a ani účastníci proti nemu nemôžu náležite formulovať žalobné námietky. (...) ... ak taký predpoklad nie je naplnený, nemôže práve z tohto dôvodu správny akt obstáť.“ Prokurátor tiež podotkol, že citovaný rozsudok Krajského súdu v Žiline bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Asan/12/2017 z 28.03.2019 podľa ktorého cit. „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je jednou z najzávažnejších vád, ktorou môže byť napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie zaťažené. Nesporne ide o takú vadu, ktorá bráni správnemu súdu napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie ( alebo ich časť) preskúmať. Zjednodušene povedané, nepreskúmateľné je také rozhodnutie alebo opatrenie, pokiaľ z neho nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté alebo prečo bolo rozhodnuté práve tak. (...) Nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Ako podporné rozhodnutia, ktoré potvrdzujú ustálenosť judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke nárokov na náležité odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu možno uviesť aj rozhodnutie publikované v Zbierke pod č. R 3/2014, podľa ktorého za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom nemožno považovať rozhodnutie, ktoré je zrozumiteľné iba pre správny orgán, ktorý ho vydal; tiež rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. R 60/2000, podľa ktorého zákonné požiadavky na konanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb stanovené zákonom č. 71/1967 (prípadne iným procesným predpisom), nie sú naplnené tým, že správny orgán v rozhodnutí doslovne paragrafovým znením alebo voľne uvedie ich znenie a ustálenými formuláciami deklaruje, že sa nimi pri rozhodovaní riadil. Aj z judikatúry Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (napr. rozsudok z 22.01.2004, č. j. 4 Azs 55/2003) vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu v odôvodnení ktorého absentuje úvaha, ktorou bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal ako je správna úvaha, ktorú použil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, rovnako tak aj chýbajúca argumentácia ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

(...) ... nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované ani prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením správneho orgánu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať svojimi úvahami a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom“ V ďalšom prokurátor uviedol, že protestom napadnutým opatrením môžu byť dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti stavebníka, aj v dôsledku ktorom, musí napadnuté opatrenie obsahovať odôvodnenie, ktoré § 47 ods. 3 správneho poriadku vyžaduje pre rozhodnutie správneho orgánu vydané v správnom konaní. Zdôraznil, že základné zásady uvedené v § 3 správneho poriadku, sú vždy aplikovateľné aj na administratívne konania, v rámci ktorých dochádza k vydaniu osvedčení, posudkov, opatrení a pod. a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžr/68/2011. Podotkol, že § 3 ods. 1 správneho poriadku je zákonným premietnutím ústavného princípu legality, deklarujúcim, že správne orgány tak v procesnej, ako aj hmotnoprávnej rovine postupujú v konaní vždy v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi prípadne, a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžo/15/2011 podľa ktorého cit. „Slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, preto je žiaduce, aby správne orgány ako aj súdy a prokuratúra interpretovali základné zásady správneho konania (§ 3 správneho poriadku) v súlade s princípmi dobrej správy.“, aj s dokumentmi prijatými na úrovni Európskej únie. Záverom prokurátor poukázal, že z hľadiska Odporúčania Výboru ministrov o dobrej verejnej správe sú základnými princípmi pre verejnú správu – princíp viazanosti právom; princíp rovnosti a nediskriminácie; princíp proporcionality; princíp nestrannosti; princíp spoluúčasti; princíp konania v primeranej lehote; princíp transparentnosti; dispozičné právo; zásada práva na rozhodnutie; právo na informáciu o opravnom prostriedku a právo na odôvodnenie rozhodnutia; právo na právnu pomoc a právo byť vypočutý. Nad rámec prokurátor poznamenal, že aj ďalší účastník (stavebník) sa dožadoval prieskumu protestom napadnutého opatrenia žalovaného samostatným podaním, v ktorom taktiež namietal absenciu odôvodnenia napadnutého opatrenia s tým, že predmetný podnet stavebný úrad vybavil iba spísaním úradného záznamu z 28.12.2022, v ktorom vedúci stavebného úradu uviedol, že zo strany pracovníčky žalovaného nedošlo k porušeniu stavebného zákona, v ktorej súvislosti prokurátor poznamenal, že síce proti protestom prokurátora napadnutému opatreniu nie je prípustný opravný prostriedok v podobe podnetu, ktorý by stavebný úrad mal povinnosť vybaviť, avšak každé podanie by malo byť v primeranej lehote správnym orgánom vybavené a správny orgán by mal naňho zareagovať, čo sa v danom prípade nestalo, keďže žalovaný stavebníkovi nezaslal odpoveď na jeho podanie, čím spôsobil jeho právnu neistotu. S poukazom na vyššie uvedené dôvody prokurátor navrhol, aby žalovaný protestom prokurátora napadnuté opatrenie zrušil. 7. Žalovanému nadriadený správny orgán - Okresný úrad Košice, odbor výstavby a bytovej politiky, oddelenie štátnej stavebnej správy (ďalej len „nadriadený správny orgán“) rozhodnutím č. OU-KEOVBP2-2023/046228-002 zo 04.10.2023 protestu prokurátora nevyhovel. Nadriadený správny orgán úvodom podotkol, že posúdenie, resp. vyhodnotenie opodstatnenosti prokurátorského protestu prináleží úvahe správneho orgánu, podmienenej jednak poznaním konkrétnej veci, ako aj následkov, ktoré možno vyhovením tomuto prokurátorskému protestu dosiahnuť s potrebou zohľadniť verejný záujem a základné zásady správneho konania. V ďalšom nadriadený správny orgán s poukazom na § 57 stavebného zákona uviedol, že na základe ohlásenia stavby, stavebný úrad skúma, či sa má realizovať stavebná úprava alebo udržiavacie práce a či ich realizáciou nedôjde k zásahom do vlastníckych práv alebo iných právom chránených záujmov iných osôb, či nebudú ohrozené verejné záujmy alebo porušené všeobecne záväzné právne predpisy s tým, že po ohlásení stavby stavebníkom, má žalovaný v zásade dve možnosti a to písomne oznámiť stavebníkovi, že nemá námietky proti ohlásenej stavebnej činnosti alebo môže určiť, že ohlásenú stavebnú činnosť možno uskutočniť len základe stavebného povolenia, čo v podstate znamená zamietnutie žiadosti o ohlásenie stavby, pretože nesúhlasné stanovisko, ako možnosť vybavenie ohlásenia stavby, stavebný zákon nepozná. V konkrétnosti veci nadriadený správny orgán po sumarizácii vývoja skutkového stavu tak, ako je uvedený vyššie konštatoval, že prokurátor v podanom proteste nespochybňuje spôsob vybavenia ohlásenia stavby stavebníkom, z čoho nadriadený stavebný úrad vyvodil, že stavebný úrad (žalovaný) spoľahlivo zistil skutkový stav veci, keď dospel k záveru, že stavebníkom (ďalším účastníkom) ohlásenú

stavebnú činnosť možno vykonať len na základe stavebného povolenia. Nadriadený správny orgán konštatoval ako podstatu protestu prokurátora to, že prokurátor vyhodnotil oznámenie stavebného úradu (žalovaného) z 29.06.2026 adresované stavebníkovi ako opatrenie orgánu verejnej správy, t.j. ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, v ktorom sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej a právnickej osoby priamo dotknuté a ktoré teda malo podliehať prieskumnej činnosti správneho súdnictva, z čoho prokurátor usúdil, že napadnuté opatrenie má obsahovať aj odôvodnenie, s ktorým záverom sa nadriadený správny orgán nestotožnil. Podľa nadriadeného správneho orgánu ohlásenie stavebnému úradu nie je žiadosťou, ani podaním na začatie konania podľa § 18 správneho poriadku a o ňom stavebný úrad (žalovaný) nevedie administratívne konanie s tým, že podľa § 57 ods. 1 stavebného zákona je plne v kompetencii stavebného úradu určiť, či ohlásená stavebná činnosť môže byť uskutočnená na základe stavebného povolenia s tým, že pre tento záver oznámenia stavebný zákon neurčuje žiadnu formu rozhodnutia, preto v danom prípade žalovaným (stavebným úradom) zvolenej forme odpovede stavebníkovi listom, nie je možné nič vytýkať. Záverom nadriadený správny orgán podotkol, že podanie ohlásenia, nijako neoprávňuje stavebníka začať stavebnú činnosť a vždy musí počkať na písomné oznámenie, t.j. na súhlas stavebného úradu, a ak stavebný úrad postupuje tak, že stavebníkovi oznámi, že ohlásenú stavebnú činnosť je možné uskutočniť len na základe stavebného povolenia, nijako tým nezasahuje do jeho práv a právom chránených záujmov, ani nezakladá, nemení, ani neruší, ani nedeklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti stavebníka s tým, že v následnom správnom konaní bude mať stavebník možnosť chrániť svoje práva realizáciu procesných práv a povinností, ktoré mu v stavebnom konaní o vydanie stavebného povolenia priznáva stavebný zákon. Vzhľadom k uvedenému nadriadený správny orgán konštatoval cit. „Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tunajší odbor má za to, že predmetný list stavebného úradu nemožno považovať za opatrenie orgánu verejnej správy, pretože nie je výsledkom administratívneho konania a hlavne nie je spôsobilý vyvolať akýkoľvek zásah do práv, oprávnených záujmov alebo povinností stavebníka a preto nemusí čo do obsahových náležitostí spĺňať požiadavky kladené na rozhodnutie v zmysle úst. § 47 ods. 3 správneho poriadku, t.j. obsahovať odôvodnenie.“ Rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu bolo prokurátorovi doručené 12.10.2023. 8. Prokurátor svoje odvolanie proti rozhodnutiu nadriadeného správneho orgánu č. OU-KEOVBP2-2023/046228-002 zo 04.10.2023 odôvodnil konštatovaním o nesprávnosti záveru nadriadeného správneho orgánu, že oznámenie č. MK/A/2022/17297-02/IV/SVE z 29.06.2022 adresované žalovaným stavebníkovi, nie je opatrením orgánu verejnej správy. Podľa žalobcu uvedený názor nadriadeného správneho orgánu je v príkrom rozpore s rozhodovacou praxou súdov, ako aj v rozpore s postupmi prokuratúry, ktorá bežne podáva protest proti oznámeniam stavebných úradov vydaným podľa § 57 ods. 1 stavebného zákona, a súčasne je uvedený názor nadriadeného správneho orgánu v rozpore s dôvodovou správou k Správnemu súdnemu poriadku, v zmysle ktorej sa príkladmo za opatrenie považuje oznámenie stavebného úradu, že nemá námietky proti uskutočneniu stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác podľa § 57 ods. 2 stavebného zákona, takže podľa žalobcu o to viac musí byť opatrením aj oznámenie stavebného úradu (žalovaného) vydané podľa § 57 ods. 1 stavebného zákona, že ohlásenú stavebnú činnosť možno uskutočniť iba na základe stavebného povolenia, pretože tu sa stavebníkovi nevyhovuje, aby uskutočnil stavebnú činnosť s následkom pre tohto stavebníka, že musí podať novú žiadať o stavebné povolenie s podkladmi; za túto žiadosť zaplatiť vyšší správny poplatok, už ktoré skutočnosti jednoznačne preukazujú dotyk na právach a povinnostiach stavebníka a preto uvedené oznámenie žalovaného nepochybne spĺňa definičné znaky opatrenia orgánu verejnej správy. Žalobca zdôraznil, že ak oznámenie stavebného úradu, že nemá námietky proti ohlásenej stavebnej činnosti predstavuje opatrenie orgánu verejnej správy, potom niet dôvodu, aby opatrením orgánu verejnej správy nebola aj odpoveď stavebného úradu, že ohlásená stavebná činnosť môže byť uskutočnená len na základe stavebného povolenia, pretože takáto odpoveď stavebného úradu má minimálne rovnaký, ak nie väčší dotyk na právach stavebníka, pretože stavebný úrad v podstate nevyhovel jeho žiadosti o ohlásení stavby. Žalobca zdôraznil, že opatrenie orgánu verejnej správy musí byť dostatočne odôvodnené, aby bolo jasné prečo návrhu nebolo vyhovené, pretože inak by sa jednalo o nepreskúmateľný správny akt a súčasne by pre absenciu odôvodnenia nebolo možné preskúmať vecnú správnosť takéhoto správneho aktu. Nad rámec žalobca poznamenal, že z rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu nie je zrejmým. Žeby bol protest prokurátora predtým než bolo o ňom rozhodnuté, doručený na vyjadrenie ostatným účastníkom konania, ktorý postup je v rozpore so zákonom a teda už len z toho dôvodu, je rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu nezákonným a má byť zrušené.

9. Rozhodnutím č. 00013/0397/2024/5.1.1 zo 17.01.2024 Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací orgán“) odvolanie žalobcu (prokurátora okresnej prokuratúry) zamietol a rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu č. OU-KE-OVBP2-2023/046228-002 zo 04.10.2023 potvrdil. Odvolací orgán po sumarizácii priebehu skutkového deja a po všeobecnom ozrejmení účelu ohlasovania stavebných činností a účelu povoľovania stavieb na základe stavebného povolenia zdôraznil, že v § 57 ods. 1 stavebného zákona zákonodarca ponechal stavebnému úradu možnosť individuálneho určenia, či mu postačuje v danej konkrétnej veci ohlásenie alebo je nevyhnutné pre posúdenie uskutočnenia konkrétnej stavebnej činnosti vydanie stavebného povolenia. Vo vzťahu k charakteru tohto oznámenia sa odvolací orgán stotožnil s názorom nadriadeného správneho orgánu, že predmetné oznámenie stavebného úradu adresované stavebníkovi (ďalšiemu účastníkovi) nie je opatrením, pretože v danom prípade jeho vydaniu nepredchádzalo správne konanie podľa správneho poriadku, nevydávalo sa správne rozhodnutie, ktoré by určovalo podmienky ani rozhodnutie o námietkach účastníkov, a teda ani samotné ohlásenie stavebnému úradu nemožno považovať za žiadosť ani podanie na začatie konania podľa § 18 správneho poriadku. Odvolací orgán uviedol, že stavebný úrad vybavuje ohlásenie neformálnym listom, ktorý nemusí obsahovať odôvodnenie, pretože na vydanie takéhoto oznámenia stavebným úradom sa primerane vzťahujú len ustanovenia o základných pravidlách správneho konania podľa § 3 správneho poriadku a stavebný zákon ani jeho vykonávacia vyhláška (č. 453/2000 Z. z.) nepredpisujú pre takéto oznámenie žiadnu formu a už vôbec nie, aby malo formu rozhodnutia, ako je tomu napr. pri územnom, stavebnom alebo kolaudačnom konaní. Podľa odvolacieho orgánu teda odvolaním žalobcu napadnuté oznámenie stavebného úradu (žalovaného) nemožno považovať za správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, v ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej alebo právnickej osoby priamo dotknuté, pretože týmto oznámením sa žiadnym spôsobom nezasahuje do práv a právom chránených záujmov alebo povinností žiadnej fyzickej alebo právnickej osoby, teda ani stavebníka, ktorý bude mať v následnom stavebnom konaní možnosť chrániť svoje záujmy realizáciou svojich procesných práv a povinností, ktoré mu budú priznané a výsledkom ktorého bude rozhodnutie vydané v súlade s § 47 správneho poriadku a § 66 stavebného zákona. Vo vzťahu k odvolacej námietke, že protest prokurátora nebol doručený na vyjadrenie ďalším účastníkom, odvolací orgán uviedol, že z administratívneho spisu vyplýva, že nadriadený správny orgán pred rozhodnutím o proteste, tento zaslal na vyjadrenie účastníkom konania upovedomením z 22.08.2023 s tým však, že žiaden z účastníkov konania sa k protestu prokurátora nevyjadril. Rozhodnutie odvolacieho orgánu nadobudlo právoplatnosť 02.02.2024. Konanie pred správnym súdom 10. Žalobca (prokurátor okresnej prokuratúry) svoju včas (26.03.2024) podanú správnu žalobu proti oznámeniu žalovaného č. MK/A/2022/17297-02/IV/SVE z 29.06.2022 zdôvodnil v prvom rade účelom podania tejto všeobecnej správnej žaloby spočívajúcim v potrebe ochrániť zákonnosť v postupe orgánu verejnej správy pri aplikácii všeobecne záväzných právnych predpisov, keďže jeho protestu proti tomuto žalobou napadnutému oznámeniu žalovaného vyhovené nebolo. V ďalšom žalobca pri prednesení svojej žalobnej argumentácie zopakoval svoje vyjadrenia ním uvádzané už v proteste, ako aj vo svojom odvolaní podaných v rámci administratívneho konania (viď vyššie, pozn. správneho súdu) so zdôraznením, že žalobou napadnuté oznámenie žalovaného je každopádne potrebné považovať za opatrenie orgánu verejnej správy a v danom konkrétnom prejednávanom prípade jeho nezákonnosť spočíva v tom, že neobsahuje odôvodnenie z ktorého dôvodu, nielenže nie je zrejmé stavebníkovi na základe akých dôvodov, resp. na základe akých právnych úvah žalovaný dospel k záveru, že stavebníkom ohlásenú stavebnú činnosť môže stavebník realizovať iba na základe stavebného povolenia, ale takéto opatrenie žalovaného je pre absenciu jeho odôvodnenia nezákonným správnym aktom pre jeho nepreskúmateľnosť. Žalobca ďalej uviedol, že stavebný zákon ani jeho vykonávacia vyhláška č. 453/2000 Z. z. síce nepredpisujú pre oznámenie realizované podľa § 57 ods. 1 stavebného zákona žiadnu osobitnú formu, avšak základné zásady konania uvedené v § 3 správneho poriadku sú aplikovateľné aj na konania vo veci vydávania osvedčení, posudkov, opatrení a pod., z čoho možno vyvodiť jednoznačný záver, že toto oznámenie žalovaného (stavebného úradu) musí obsahovať aspoň stručné odôvodnenie, v opačnom prípade by sa nedalo zabrániť arbitrárnosti výkonu verejnej správy stavebným úradom (žalovaným). Žalobca tiež uviedol cit. „... v súvislosti s uvedenou problematikou možno poukázať aj na českú právnu

doktrínu, podľa ktorej medzi požiadavky kladené na obsah prejavu vôle, resp. vôľu príslušných orgánov samotnú, patrí aj materiálna podmienka odôvodnenia prejavu vôle, podľa ktorej prejavená vôľa orgánu verejnej moci (obsah právneho aktu) musí byť odôvodnená.“ Žalobca žiadal v danej veci nariadiť pojednávanie. 11. Žalovaný (Mesto Košice) vo vyjadrení k žalobe uviedol, že všetky argumenty a dôvody boli uvedené už v rozhodnutiach o proteste prokurátora a to tak v prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní s tým, že žalovaný nebude tieto dôvody opakovať a iba zdôraznil že § 57 ods. 1 stavebného zákona neukladá stavebnému úradu povinnosť uviesť dôvod určenia ohlásených stavebných úprav na stavebné konanie a takáto povinnosť nevyplýva ani z jeho vykonávacej vyhlášky č. 453/2000 Z. z. s dodatkom, že ohlásenie stavby, resp. stavebných úprav nie je podaním podľa § 18 správneho poriadku. Stavebný úrad vybavuje ohlásenie stavby vždy neformálnym listom, t.j. písomným oznámením, v ktorom oznamuje, že stavebný úrad buď nemá námietky voči ohláseným stavebným úpravám, ktoré oznámenie zakladá pre stavebníka právo uskutočniť ohlásenú stavbu alebo oznamuje, že ohlásené stavebné úpravy možno uskutočniť iba na základe stavebného povolenia, ktoré oznámenie má iba poučiť stavebníka, aby podal inú formu žiadosti. Keďže žiadny všeobecne záväzný právny predpis neukladá stavebnému úradu povinnosť odôvodniť oznámenie o tom, že ohlásenú stavbu možno realizovať iba na základe stavebného povolenia z toho dôvodu absencia odôvodnenia v takomto oznámení nemôže v žiadnom prípade spôsobovať jeho nezákonnosť. Žalovaný podotkol, že žalobcom zmieňovaná judikatúra sa týka druhovo aj obsahovo odlišnej veci, konkrétne jednalo sa o list, ktorým bolo účastníkovi konania oznámené zmeškanie lehoty na podanie odvolania, ktoré bolo poslednou možnosťou účastníka konania zvrátiť ukončenie správneho konania, takže tento list zasahoval do práv a právom chránených záujmov a povinností účastníka konania. Avšak v prípade žalobou napadnutého oznámenia, stavebný úrad iba poučil stavebníka, aký úkon má urobiť, aby dosiahol požadovaný výsledok, ktorým je možnosť uskutočniť stavbu, preto týmto listom nedochádza k žiadnemu zásahu do práv a právom chránených záujmov stavebníka. Ustanovenie § 57 ods. 1 stavebného zákona oprávňovalo stavebný úrad určiť, že na zrealizovanie ohlásenej stavby je potrebné stavebné povolenie, hoc by sa jednalo o drobnú stavbu, resp. o stavebné úpravy alebo udržiavacie práce, ktoré by aj spĺňali formálne kritériá, že by postačovalo ich ohlásenie s tým, že žiadny stavebný úrad nemá dôvod toto ustanovenie zneužívať, pretože by to znamenalo navýšenie práce predovšetkým pre samotný stavebný úrad. Ustanovení s výlučným právom daným stavebnému úradu niečo posúdiť, obsahuje stavebný zákon mnoho, napr. právo posúdiť, či stavebnou úpravou došlo alebo nedošlo k podstatnej zmene vzhľadu stavby podľa § 55 ods. 2 písm. c) stavebného zákona a teda či na stavebné úpravy postačuje ohlásenie alebo nie s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžk/6/2018, podľa ktorého, právo kvalifikovane posúdiť splnenie podmienok podľa § 55 ods. 2 písm. c) stavebného zákona prislúcha stavebnému úradu a nie prokurátorovi ani úradu hlavného architekta mesta. Žalovaný podotkol, že ani v oznámení o tom, že nemá námietky voči ohláseným stavebným úpravám neuvádza čo všetko posudzoval, teda, že napr. navrhované stavebné úpravy podstatne nemenia vzhľad stavby, že nezasahujú do nosných konštrukcií a pod. a teda ak stavebný úrad vydal takéto oznámenie k ohláseniu je zrejmé, že toto oznámenie posúdil. Ak by stavebný úrad mal v neformálnych listoch uvádzať všetky skutočnosti, ktorými sa riadil pri posudzovaní ohlásenia, nešlo by o zjednodušenú formu konania mimo správneho konania, ale list by obsahovo suploval rozhodnutie a zámer zrýchlenej a zjednodušenej formy povolenia mimo správneho konania by sa minul účinkom s tým, že žalovaný uviedol cit. „Prokurátor nemá právo a nie je príslušný určiť, čo má alebo nemá stavebný úrad uviesť do neformálneho listu, nezasahujúceho do práv a právom chránených záujmov stavebníka, ak to nevyplýva priamo zo zákona.“ Ak by aj stavebný úrad uviedol do listu dôvod, prečo bola ohlásená stavba určená na stavebné konanie, nič by to na veci nezmenilo, pretože prokurátor by začal spochybňovať aj správnosť tohto posúdenia, preto podľa žalovaného mu zákon zveril právo individuálneho určenia, či v konkrétnom prípade postačuje ohlásenie alebo je potrebné viesť stavebné konanie. Záverom žalovaný podotkol, že predmetu tohto konania sa to síce netýka, ale s účinnosťou od 01.04.2024 došlo k novelizácii poslednej vety § 57 ods. 1 stavebného zákona, v zmysle ktorého, ak stavebný úrad zistí, že navrhovanou stavbou by mohli byť dotknuté práva tretích osôb alebo je potrebné určiť podmienky pre uskutočnenie stavby, určí, že ohlásenú stavbu možno uskutočniť len na základe stavebného povolenia, s komentárom žalovaného, že tvorcovia zákona tým zjednotili aplikačnú prax, keď priamo do zákona uviedli dôvody, pre ktoré môže stavebný úrad určiť ohlásenú stavbu na stavebné konanie, avšak podľa žalovaného najdôležitejší dôvod, ktorý je najčastejší a pre ktorý dochádza k určeniu ohlásenej stavby na stavebné konanie však zákonodarca do zákona nedoplnil a týmto dôvodom je

skutočnosť, že ohlásená stavba nespĺňa kritéria drobnej stavby alebo stavebných úprav, pri ktorej by postačovalo ohlásenie, napr. ak sa stavebník domnieva, že ohlásil drobnú stavbu alebo stavebnú úpravu jestvujúcej hlavnej stavby, no v skutočnosti sa jedná podľa predloženej projektovej dokumentácie o prístavbu alebo nadstavbu, ktoré vyžadujú stavebné povolenie, čo je aj prípad napadnutý žalobou. Žalovaný polemizuje, že je otázne, či v zmysle od 01.04.2024 účinného znenia § 57 ods. 1 stavebného zákona, by v prípade danosti takéhoto dôvodu mohol stavebný úrad určiť ohlásenú stavbu na stavebné konanie. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný uviedol, že nariadenie pojednávania nie je potrebné. Žalovaný svoje vyjadrenie k žalobe doplnil ďalším podaním doručeným správnemu súdu 04.07.2024, v ktorom uviedol, že u žalovaného vykonávajú obidve okresné prokuratúry v Košiciach rôzne zamerané previerky na dodržiavanie zákonnosti s tým, že Okresná prokuratúra Košice 1 vykonala u žalovaného previerku týkajúcu sa vyslovene dodržiavania § 57 stavebného zákona z ktorej bol vyhotovený protokol, v ktorom prokurátor popísal obdobný prípad, aký je aj predmetom žaloby s tým, že prokurátor po vysvetlení mu veci stavebným úradom, prípad uzavrel tak, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali podanie akéhokoľvek opatrenia prokurátora voči postupu žalovaného. Takže z postupu dvoch košických okresných prokuratúr v obdobných prípadoch vzišli diametrálne odlišné závery, a podľa žalovaného takýto rozdielny postoj okresných prokuratúr nevrhá dobré svetlo na kvalitu ich práce, keďže je zrejmé, že jeden z prokurátorov pochybil a to v tak závažnej veci ako je zisťovanie porušení zákona. 12. Ďalší účastník, ktorému bola žaloba, ako aj stanovisko žalovaného doručené na vyjadrenie 19.08.2024 svoje stanovisko k veci nezaujal. 13. Žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného uviedol svoje nesúhlasné stanovisko s názorom žalovaného, že určením ohlásených stavebných úprav na stavebné konanie by nemalo dochádzať k žiadnemu zásahu do práv a právom chránených záujmov stavebníka, pretože v dôsledku tohto určenia sa stavebníkovi ukladá povinnosť podať novú kvalifikovanú žiadosť o stavebné povolenie a zaplatiť vyšší správny poplatok a teda z tohto ohľadu jednoznačne dochádza k dotyku na jeho právach a právom chránených záujmoch a povinnostiach. Poukazom na § 3 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány sú povinné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi za ktoré sa okrem Ústavy Slovenskej republiky, ústavných zákonov a zákonov, považujú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, sa žalobca snažil poprieť tvrdenia žalovaného, že zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu by správnemu orgánu (stavebnému úradu) nemala vyplývať povinnosť odôvodniť oznámenie o tom, že ohlásené stavebné úpravy boli určené na stavebné konanie s dodatkom žalobcu, že ak stavebný úrad nevidí žiaden dôvod prečo určil ohlásené stavebné úpravy na stavebné konanie, tak uvedené predstavuje arbitrárnosť, t.j. svojvôľu zo strany stavebného úradu, čo je v materiálnom právnom štáte neprípustné, pretože zákaz svojvôle je jedným z princípov materiálneho právneho štátu vyjadreným už v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný demokratický a právny štát. Žalobca zreplikoval, že neodôvodnený správny akt je nepreskúmateľný a teda nezákonný; uviedol, že stavebný zákon ako ani vykonávacia vyhláška síce neurčujú pre takéto oznámenie o určení ohlásenej stavby do stavebného konania žiadnu osobitnú formu, avšak zo základných zásad konania uvedených v § 3 správneho poriadku možno vyvodiť, že takéto oznámenie stavebného úradu musí byť aspoň stručne odôvodnené. Neobstojí argument žalovaného, že žalobcom v žalobe zmienená judikatúra sa týka obsahovo aj druhovo odlišnej veci, pretože závery uvedené v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/2/2016 z 23.05.2017, ako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Asan/12/2017 z 28.03.2019 sú všeobecného charakteru, keďže sa všeobecne vyjadrovali k náležitostiam správneho aktu resp. k požiadavkám ich preskúmateľnosti a ich závery sú všeobecne aplikovateľné na akýkoľvek správny akt orgánu verejnej správy bez ohľadu na skutkové okolností tej, ktorej veci. Žalobca zdôraznil, že v danom prípade nejde o to, žeby žalobca určoval čo má alebo nemá stavebný úrad uviesť do napadnutého opatrenia, ale o požiadavku, aby toto opatrenie bolo odôvodnené. K doplňujúcemu vyjadreniu žalovaného žalobca podotkol, že to aký postup zvolil iný prokurátor v inej veci nemá žiadnu relevanciu pre posúdenie danej veci, t.j. riešiť právnu otázku nezákonnosti napadnutého opatrenia žalovaného, v ktorej súvislosti poukázal na závery Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sformulované na pracovnom stretnutí prokurátorov pôsobiacich v netrestnej oblasti konanom 11. až 13.04.2011 podľa ktorých cit. „- ustanovenie § 57 ods. 1 stavebného zákona dáva stavebnému

orgánu možnosť podmieniť realizáciu ohlásenej stavby vydaním stavebného povolenia - táto možnosť však nie je svojvôľa ani ľubovôľa“; „- v súlade s princípmi dobrej správy ohlasovateľ stavby má právo poznať dôvody takého postupu stavebného úradu, neuvedenie dôvodov vzbudzuje pochybnosti o správnosti a nestrannosti postupu stavebného úradu“; „- absenciu dôvodov na postup podľa § 57 ods. 1 tretia veta stavebného zákona (pozn. žalobcu: podľa vtedy účinnej právnej úpravy) treba považovať za prejav arbitrárneho postupu, teda postupu ktorý má znaky svojvôle, ľubovôle, ktorý nemá racionálnu oporu, postupu závisiacom čisto na subjektívnom posúdení veci, nie dôvodoch vychádzajúcich z platnej právnej úpravy“; „- stavebný úrad musí aspoň v základných črtách odôvodniť svoj postup, ak určí, že ohlásenú drobnú stavbu možno realizovať len na základe stavebného povolenia.“ 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení (duplika) k stanovisku (replika) žalobcu dodal, že je potrebné zohľadniť zásadu „lex specialis derogat legi generali“ s tým, že stavebný zákon je špeciálnou normou vo vzťahu k správnemu poriadku a keďže stavebný zákon ako špeciálna norma upravuje všetky detaily, ktoré by mal obsahovať list stavebného úradu, nie je dôvod, aby stavebný úrad vychádzal z inej ako tejto špeciálnej normy. Podotkol, že stavebný zákon ako špeciálna norma má svoju vnútornú logiku, jeho ustanovenia sú jednoduché a jednoznačné z dôvodu, že s ním narábajú stavebníci, ktorí väčšinou nemajú právnické vzdelanie a preto obsah noriem stavebného zákona je potrebné chápať tak cit. „... ako sú uvedené a zbytočne ich neprekrúcať...“ tak, aby povoľujúci orgán, stavebník, resp. ktokoľvek iný mal presnú predstavu, aké náležitosti má mať tá ktorá písomnosť s dodatkom, že v danom prípade stavebný zákon ani vykonávacia vyhláška neustanovujú povinnosť pre stavebný úrad uviesť dôvod, pre ktorý stavebný úrad určil ohlásenú stavebnú úpravu na stavebné konanie. Žalovaný zdôraznil, že stavebný zákon citlivo rozlišuje medzi rozhodnutiami na jednej strane a neformálnymi odpoveďami stavebného úradu na strane druhej s tým, že cit. „... tam kde neukladá povinnosť odôvodniť, prečo stavebný úrad urobil taký úkon, aký urobil, je to preto, že na to v danej situácii nie je dôvod,“, s dodatkom žalovaného, že aj odpoveď na ohlásenie stavby upravil zákonodarca len vo forme neformálneho listu, u ktorého sa nevyžaduje odôvodnenie, pretože v danom prípade to nie je potrebné a ak by zákonodarca mienil požadovať takéto odôvodnenie upravil by uvedenú možnosť v zákone, čo by však bolo aj tak nezmyselným, pretože stavebníci by sa voči takémuto rozhodnutiu s odôvodnením odvolávali a namiesto skráteného konania by sa niekoľko mesiacov riešila iba forma, za ktorý čas by už stavebník mohol mať vydané riadne stavebné povolenie a mohol by realizovať stavbu. Podľa žalovaného teda aj oznámenie o určení ohlásenej stavebnej úpravy na stavebné konanie ma charakter listu, ktorého odôvodňovanie je zbytočné, pretože stavebník voči nemu nemôže podať opravný prostriedok a namietať spôsob povolenia by stavebník mohol až v správnom konaní vo veci vydania stavebného povolenia, v ktorom proti vydanému rozhodnutiu môže stavebník podať odvolanie o ktorom rozhoduje nadriadený správny orgán cit. „Ten by v prípade odvolania, ktoré by sa týkalo nesprávne zvolenej formy povolenia, rozhodnutie z dôvodu hospodárnosti konania nerušil; mohol by uviesť v odôvodnení svoj názor, ale musel by konštatovať, že stavebný úrad je príslušný na posúdenie, či postačuje v danom prípade ohlásenie alebo nie. Skutočnosťou je, že právo odborne posúdiť, či stavebnú úpravu postačuje ohlásiť, alebo je potrebné ju určiť na stavebné konanie, prináleží vylúčenie stavebnému úradu. Nejde tu o svojvôľu (arbitrárnosť), ale o fakt upravený stavebným zákonom (§ 117).“ V uvedenej súvislosti žalovaný poukázal na bod č. 45 rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžk/6/2018, v má byť vystavený aj názor z akého dôvodu stavebný zákon nezakotvil povinnosť stavebnému úradu odôvodňovať listy, pretože by to bolo zbytočné, keďže aj keby list odôvodnenie obsahoval prokurátor, stavebník ani ktokoľvek iný by nebol vecne príslušný posúdiť ani zmeniť odborné posúdenie stavebného úradu s dodatkom, že prokurátor by bol príslušný, iba ak posúdiť, či nedošlo k prieťahom v činnosti stavebného úradu alebo či bolo rozhodnutie správne doručené, ale nebol by príslušný posúdiť resp. zvrátiť samotné odborné posúdenie stavebného úradu, že predmetnú stavbu je možné ohlásiť alebo je potrebné podrobiť ju stavebnému konaniu, keďže na stavebných úradoch pracujú osoby s vysokoškolským stavebným vzdelaním, praxou a skúšku odbornej spôsobilosti na výkon tejto činnosti a teda nemôže ísť o svojvôľu stavebného úradu. Žalovaný podčiarkol, že za arbitrárne považuje tvrdenie žalobcu, že každý list vydaný správnym orgánom musí byť odôvodnený s tým, že tento záver žalobca nemôže opierať o všeobecné pravidlá správneho konania upravené v § 3 správneho poriadku a už vôbec nie o všeobecnejšie formulácie článkov Ústavy Slovenskej republiky s dodatkom žalovaného, že stavebný úrad v danom prípade postupoval výhradne v súlade so zákonom, ktorý mu neukladá povinnosť uvádzať dôvod, prečo bola ohlásená stavebná úprava určená na stavebné konanie a preto stavebný úrad nemohol v danom prípade porušiť zákon

s tým, že podľa žalovaného cit. „... je to práve žalobca, ktorý sa snaží správny orgán donútiť nekonať v súlade so zákonmi.“ s dodatkom žalovaného, že žalobca v tomto prípade koná v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže jeho konanie vykazuje znaky arbitrárnosti cit. „... keďže chce za každú cenu vyfabulovať nezákonnosť aj tam, kde nie je a donútiť stavebný úrad konať nad rámec zákona.“ V ďalšom žalovaný podotkol, že ani oznámenie o tom, že stavebný úrad nemá výhrady voči ohlásenej stavebnej úprave neobsahuje žiadne odôvodnenie a teda takéto odôvodnenie nemusí obsahovať ani oznámenie o tom, že ohlásenú stavbu je potrebné podrobiť stavebnému konaniu. Podľa žalovaného smerovanie nastolené žalobcom cit. „... je veľmi nebezpečné, lebo už potom nepôjde zastaviť a zmaže sa rozdiel medzi rozhodnutiami a listami = oznámeniami k ohláseniu, ktoré boli úmyselne vytvorené ako zjednodušená forma odpovede v rámci vnútornej logiky stavebného zákona. A výsledkom by bolo nadbytočné siahodlhé odôvodňovanie listov. Podľa žalobcových kritérií by sa dala vyfabulovať nezákonnosť akéhokoľvek neodôvodneného neformálneho listu, vydaného akýmkoľvek štátnym alebo správnym orgánom. Ohlasovateľ stavby má právo poznať dôvody, pre ktoré bola stavba určená na stavebné konanie. Stavebný úrad však nemá povinnosť ich uvádzať do listu, ktorým určuje stavbu na stavebné konanie. T.j. ak sa ohlasovateľ spýta (akoukoľvek formou), odpoveď dostane.“ Žalovaný záverom podotkol, že ak by malo platiť tvrdenie žalobcu, že každý list správneho orgánu by mal byť odôvodnený tak táto požiadavka by sa mala vzťahovať aj na postupy žalobcu (prokurátor), ktorý niekedy jedno-vetovým listom vracia vec správnemu orgánu bez odôvodnenia aj keď správny orgán vyslovene oň požiada vo svojom vyjadrení k veci a tento názor si stavebný úrad musí žiadať od prokuratúry podľa infozákona, t.j. podľa žalobcu cit. „Ide tu rovnako o neodôvodnený list, ktorý je neodôvodnený preto, že zákon neuvádza, že by mal byť odôvodnený. Prokurátor nenapíše správnemu orgánu ani len informáciu, že protest prokurátora nevydal, len vracia spisový materiál. Čiže správny orgán vôbec nevie, či protest prokurátora ešte len príde a tiež v tejto situácii potrebuje kvôli nasledujúcim budúcim konaniam vedieť, ako skončil proces na prokuratúre.“ Záverom žalovaný sumarizoval, že ak niekto neznalý problematiky stavebného zákona zasiahne do jeho logiky tak výsledkom bude cit „... anomália napr. v podobe nekonečného a bezdôvodného odôvodňovania množstva písomností (ak sa to udeje v správnom konaní, výsledkom sú často obrovské prieťahy pre stavebníka) a stavebnému úradu po takmer päťdesiatich rokov aplikácie stavebného zákona vznikne nová povinnosť bez toho, aby ju určoval zákon, takže stavebnému úradu iba pribudne množstvo práce bez toho, aby to čokoľvek alebo pre kohokoľvek zlepšilo s dodatkom, že ak sa takáto povinnosť uloží rozhodnutím súdu aj tak tento roztok aplikuje iba jeho priamy adresát a správne orgány na zvyšku Slovenska budú postupovať ako doposiaľ, čo spôsobí rozdiely v aplikačnej praxi, čoho dôkazom je aj to, že prokurátori Okresnej prokuratúry Košice 1 a Okresnej prokuratúry Košice II nemajú na vec jednotný názor, v ktorom dôsledku potom stavebný úrad pracovisko Košice - Juh bude odôvodňovať každý neformálny list, avšak pracovisko Košice - Staré Mesto, Západ a Východ ich odôvodňovať nebude, pričom tieto listy bude podpisovať identická osoba. 15. Ďalší účastník konania, ktorý si v odbernej lehote neprevzal jemu na vyjadrenie zaslanú repliku žalobcu (čl. 70 súdneho spisu, pozn.), už svoje stanovisko (duplika) k veci nezaujal. Ďalší účastník konania, ktorý si v odbernej lehote neprevzal jemu na vyjadrenie zaslanú dupliku žalovaného (čl. 74 súdneho spisu, pozn.), už svoje stanovisko (duplika) k veci nezaujal. 16. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 29.07.2026, na ktoré boli riadne a včas predvolaní všetci účastníci konania. Na pojednávaní prítomný žalobca zotrval na svojich písomných vyjadreniach. Na pojednávaní prítomný žalovaný taktiež zotrval na svojich písomne prezentovaných názoroch so zdôraznením, výhradnej kompetencie stavebného úradu odborne posúdiť charakter stavby, na preverenie odborného záveru ktorého absentuje u prokurátora potrebná odbornosť, ako aj s poukazom na rozdielny názor dvoch pracovísk prokuratúry v Košiciach na otázku potreby odôvodňovania oznámenia stavebníkovi podľa § 57 ods. 1 stavebného zákona, s ktorou názorovou dvojkoľajovosťou orgánu, ktorý má strážiť zákonnosť sa stavebný úrad ako prvostupňový správny orgán sám nevie vysporiadať. Na pojednávaní prítomný ďalší účastník (stavebník) sa priklonil k žalobe žalobcu a súčasne podotkol, že mu stále nie je zrejmým, na základe čoho stavebný úrad ustálil, že ním ohlásenú drobnú stavbu, ktorá rozmerovo napĺňa jej zákonné znaky, nemohol realizovať iba na základe jej ohlásenia. Právne východiská pre rozhodnutie

17. Podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. (2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ 18. Podľa § 5 ods. 11 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „(11) Konanie pred správnym súdom funkčne súvisí s výkonom dozoru prokurátora nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.“ 19. Podľa § 45 ods. 1 SSP „(1) Prokurátor je oprávnený podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a) až d) proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, proti ktorému podal protest, ktorému nebolo vyhovené.“ 20. Podľa § 48 SSP „Prokurátor má v konaní začatom na základe jeho žaloby a v konaní, do ktorého vstúpil, postavenie účastníka konania.“ 21. Podľa § 61 písm. b) SSP „Žaloba je procesný úkon, ktorým b) prokurátor uplatňuje svoje oprávnenie chrániť zákonnosť, ak jeho opatreniam podľa osobitného predpisu nebolo vyhovené, alebo generálny prokurátor uplatňuje svoje oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ 22. Podľa § 177 ods. 2 SSP „(2) Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.“ 23. Podľa § 55 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“) v znení účinnom ku dňu (10.06.2022) ohlásenia stavby ďalším účastníkom konania (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „(2) Ohlásenie stavebnému úradu postačí a) pri jednoduchej stavbe, jej prístavbe a nadstavbe, ak tak určil stavebný úrad v územnom rozhodnutí, b) pri drobných stavbách, ktoré plnia doplnkovú funkciu k hlavnej stavbe a ktoré nemôžu podstatne ovplyvniť životné prostredie; c) pri stavebných úpravách, ktorými sa podstatne nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií stavby, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti; d) pri udržiavacích prácach, ktoré by mohli ovplyvniť stabilitu stavby, požiarnu bezpečnosť stavby, jej vzhľad alebo životné prostredie a pri všetkých udržiavacích prácach na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, e) pri stavbách elektronických komunikačných sietí (nosiče telekomunikačných zariadení) umiestňovaných na existujúcich objektoch, ktoré nepresahujú výšku 6 m, šírku 2,5 m a nezasahujú do nosných konštrukcií stavby, f) pri prízemných stavbách elektronických komunikačných sietí, ak ich zastavaná plocha nepresahuje 25 m2 a výška 4,5 m, g) pri výmene alebo dopĺňaní telekomunikačných zariadení na existujúcich stavbách elektronických komunikačných sietí, keď nedôjde k zmene stavby, h) pri reklamných stavbách, na ktorých najväčšia informačná plocha je menšia ako 3 m2, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.“ 24. Podľa § 57 ods. 1 až 3 stavebného zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Stavebník je povinný uskutočnenie stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác uvedených v § 55 ods. 2 vopred písomne ohlásiť stavebnému úradu. K ohláseniu drobnej stavby pripojí jednoduchý situačný výkres; ak ide o jednoduchú stavbu podľa § 55 ods. 2 písm. a), pripojí podklady s náležitosťami žiadosti o stavebné povolenie a projektovú dokumentáciu. Stavebný úrad môže určiť, že ohlásenú drobnú stavbu, stavebnú úpravu alebo udržiavacie práce možno uskutočniť len na základe stavebného povolenia. (2) Stavebník môže uskutočniť stavby, stavebné úpravy a udržiavacie práce ohlásené podľa odseku 1 len na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že proti ich uskutočneniu nemá námietky. K písomnému oznámeniu stavebný úrad pripojí overený jednoduchý situačný výkres a ak ide o jednoduchú stavbu podľa § 55 ods. 2 písm. a), k písomnému oznámeniu pripojí overenú projektovú dokumentáciu. Stavebník môže začať uskutočňovať ohlásenú stavbu, stavebnú úpravu alebo udržiavacie práce do

dvoch rokov odo dňa jeho doručenia stavebníkovi, pokiaľ stavebný úrad neurčí inak. Ohlásenú reklamnú stavbu, na ktorej najväčšia informačná plocha je menšia ako 3 m2, môže stavebník začať uskutočňovať len do jedného roka odo dňa doručenia oznámenia stavebného úradu stavebníkovi, pokiaľ stavebný úrad v odôvodnených prípadoch neurčil na začatie stavby dlhšiu lehotu. (3) Za deň ohlásenia sa považuje deň, keď bolo ohlásenie podané stavebnému úradu alebo odovzdané na poštovú prepravu.“ 25. Podľa § 58 ods. 1 stavebného zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Žiadosť o stavebné povolenie spolu s dokladmi a predpísanou dokumentáciou vypracovanou oprávnenou osobou podáva stavebník stavebnému úradu. V žiadosti uvedie účel a spôsob užívania stavby, miesto stavby a predpokladaný čas jej skončenia a pri stavbe na určitú dobu aj dobu užívania stavby.“ 26. Podľa § 139b ods. 7 stavebného zákona v znení účinnom v rozhodnom čase „(7) Drobné stavby sú stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu (napr. pre stavbu na bývanie, pre stavbu občianskeho vybavenia, pre stavbu na výrobu a skladovanie, pre stavbu na individuálnu rekreáciu) a ktoré nemôžu podstatne ovplyvniť životné prostredie, a to a) prízemné stavby, ak ich zastavaná plocha nepresahuje 25 m2 a výška 5 m, napríklad kôlne, práčovne, letné kuchyne, prístrešky, zariadenia na nádoby na odpadky, stavby na chov drobného zvieratstva, sauny, úschovne bicyklov a detských kočíkov, čakárne a stavby športových zariadení, b) podzemné stavby, ak ich zastavaná plocha nepresahuje 25 m2 a hĺbka 3 m, napríklad pivnice, žumpy.“ 27. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“ 28. Podľa § 3 ods. 1 a 7 správneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (7) Ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení.“ 29. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.“ Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom 30. V danom prípade žalobca v rámci jemu zákonom zverenej kompetencie dohľadu nad zákonnosťou v postupoch a rozhodnutiach orgánov verejnej správy, tvrdí nezákonnosť v postupe a „určení“ (tretia veta cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona) žalovaného učinenom žalobou napadnutým oznámením žalovaného č. MK/A/2022/17297-02/IV/SVE z 29.06.2022 adresovaným ďalšiemu účastníkovi (stavebníkovi) o tom, že ďalší účastník (stavebník) môže realizovať ním ohlásenú drobnú stavbu iba na základe stavebného povolenia, a to z dôvodu, že toto oznámenie, ktoré tým, že je spôsobilé zasiahnuť do práv, povinností a právom chránených záujmov stavebníka, spĺňa podľa žalobcu definíciu súdneho prieskumu spôsobilého opatrenia orgánu verejnej správy (žalovaného), avšak toto konkrétne oznámenie je súdom nepreskúmateľným práve pre absenciu v ňom odôvodnenia, ktoré žalovaného viedlo k ním učinenému autoritatívnemu „určeniu“, dôvody ktoré by jednako správny súd mohol podrobiť testu zákonnosti a jednako by tieto dôvody stavebníkovi ozrejmili zásah do jeho práv a povinností s daním mu relevantnej možnosti sa proti tomuto zásahu legitímne vecne brániť. Žalovaný na druhej strane svoju obrannú argumentáciu zakladá na tvrdení o svojom zákonnom potupe, keďže stavebný zákon mu zveruje oprávnenie autoritatívne rozhodnúť o „určení“ či ohlásená drobná stavba musí alebo nemusí byť podrobená režimu stavebného konania, do ktorej výhradnej kompetencie žalovaného sťa by stavebného úradu nemá oprávnenie zasahovať ani prokurátor (žalobca) a ani ktokoľvek iný, pričom stavebný zákon žalovanému (stavebnému úradu) explicitne neukladá povinnosť odôvodňovať svoje oznámenie o „určení“ že ohlásenú stavbu bude možné realizovať iba na základe stavebného povolenia, pretože podľa žalovaného by v opačnom prípade, t.j. ak by toto svoje oznámenie

musel odôvodňovať, tak účel skráteného oznamovacieho konania by sa minul účinku s podporným poukazom, že žalovaný neodôvodňuje ani oznámenie o tom, že proti realizácii ohlásenej stavby nemá námietky. Žalovaný poukazuje, že žalobou napadnuté oznámenie o jeho určení podľa tretej vety cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona nijako nezasahuje do práv, oprávnených záujmov a povinností stavebníka, pretože v jeho dôsledku sa stavebníkovi nezabráni realizovať ohlásenú stavbu, len sa zmenil právny režim jej povolenia, keďže môže byť realizovaná na základe stavebného povolenia, takže stavebník si bude môcť uplatňovať svoje práva v rámci stavebného konania o vydanie stavebného povolenia. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že žalobou napadnuté oznámenie nemá charakter opatrenia, ktoré by bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu a navyše jeho vydaniu nepredchádzalo formalizované správne konanie s dodatočným poukazom, že v opačnom prípade, ak by sa správny súd stotožnil s tvrdením žalobcu by to vo svojom dôsledku znamenalo, že správny orgán by musel siahodlho odôvodňovať akýkoľvek svoj list a s poznámkou, že rôzne prokuratúry posudzujú danú vec odlišne. 31. Vzhľadom k uvedenému tak správny súd ustálil, že kardinálnou otázkou, ktorú je potrebné v tomto prípade primárne zodpovedať, je charakter oznámenia žalovaného realizovaného podľa cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona, t.j. či toto oznámenie žalovaného (stavebného úradu) o tom, že stavebníkom mu ohlásená stavba môže byť realizovaná iba na základe stavebného povolenia, možno alebo nemožno považovať za opatrenie správneho orgánu, ktoré by bolo preskúmateľné správnym súdom. Podľa správneho súdu pre zodpovedanie uvedeného je potrebným zobrať v zreteľ znenie cit. čl. 46 ods. 2 ústavy garantujúceho súdny prieskum takých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Toto ustanovenie základného zákona štátu, ktorým ústava nepochybne je, so znením, aplikáciou a výkladom ktorého musia byť v súlade všetky zákony a ostatné podzákonné normy, jasne deklaruje záujem ústavodarcu neokliešťovať právo na súdnu ochranu formou rozhodnutí orgánov verejnej správy, t.j. predmetom súdneho prieskumu nie sú iba rozhodnutia orgánov verejnej správy prijímané v podobe formalizovaného správneho rozhodnutia majúceho znaky rozhodnutia podľa správneho poriadku, ale deklaruje jeho záujem, aby takejto súdnej kontrole mohli byť podrobené v akejkoľvek forme prijímané rozhodnutia orgánov verejnej správy za predpokladu, že sa priamo alebo sprostredkovane týkajú základných práv a slobôd. Ústavodarca teda deklaroval svoj záujem na zabezpečení nie prísne formou rozhodnutia determinovanej súdnej kontrole, ale na materiálnoprávnej (vecnej) súdnej ochrane práv a slobôd, ktorá ak by bola popretá či odmietnutá iba z dôvodu nedostatku formy rozhodnutia, mala by tak za následok odopretie spravodlivosti v konaní pred súdom. Preto správny súd pri zodpovedaní otázky o rozsahu jeho prieskumnej právomoci vo vzťahu k jednotlivým správnym orgánom (žalovaným) prijímaným formám jeho rozhodnutí, t.j. či už oznámení, posudkov, vyjadrení, stanovísk a pod., vychádza taktiež z materiálneho chápania individuálneho správneho aktu, v zmysle chápania ktorého, nie je rozhodujúci názov či forma výstupu správneho orgánu, resp. nie je rozhodujúce jeho zákonné označenie ako „rozhodnutie“, ale rozhodujúce sú jeho právne účinky voči právnemu statusu konkrétneho adresáta. 32. Napokon aj najvyššia súdna autorita v štáte Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze sp. zn. III. ÚS 91/2016 zo 17.05.2016 konštatoval, že odmietnutie vecne prejednať správnu žalobu smerujúcu proti neformálnemu oznámeniu správneho orgánu môže predstavovať odopretie spravodlivosti, t.j. zdôraznil, že nie je podstatné formálne označenie individuálneho správneho aktu ako rozhodnutie, opatrenie, oznámenie, vyjadrenie a pod., ale to, či svojimi účinkami smeruje ku konkrétnym adresátom a priamo alebo sprostredkovane im zakladá práva alebo povinnosti, teda s poukazom na ustálenú súdnu prax ústavný súd podotkol, že spôsobilým predmetom súdneho prieskumu môžu byť aj povolenia, oznámenia či listy s charakterom rozhodnutia, pretože základné pravidlá správneho konania vymedzené v cit. § 3 správneho poriadku sa podľa jeho ods. 7 primerane uplatňujú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení správnych orgánov. Ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 91/2016-74 zo 17.05.2016 konkrétne uviedol cit. «V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly (§ 244 ods. 3 OSP) s negatívnou enumeráciou (§ 248 OSP), z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozhodnutia a postupy orgánov štátnej správy a územnej samosprávy podliehajú správnemu prieskumu zásadne bez ďalších vymedzení. Tieto správne orgány sú základom verejnej správy, a preto na to, aby ich rozhodnutia a postupy boli preskúmateľné v správnom súdnictve, zákon nevyžaduje splnenie ďalších kritérií. Nie je pritom rozhodujúce, ako sú tieto normatívne akty terminologicky označené, pretože okrem rozhodnutí môže ísť aj o opatrenia, dokonca aj o záväzné pokyny či záväzné stanoviská. V zmysle odporúčania Rady Európy Rec (89)8, ktoré upravuje dočasnú súdnu ochranu poskytovanú v správnych

záležitostiach, „termín správny akt znamená v súlade s rezolúciou (77) o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom správnych orgánov každé jednotlivé opatrenie alebo rozhodnutie prijaté pri výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov osôb“ (pozri k tomu napr. Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 953). Taktiež v náleze sp. zn. PL. ÚS 21/08 ústavný súd zdôraznil, že nie je podstatné to, ako je príslušný (individuálny) právny akt formálne označený (rozhodnutie, opatrenie, oznámenie, vyjadrenie a pod.), ale to, či svojimi účinkami smeruje ku konkrétnym adresátom práva, a zakladá im priamo alebo aj sprostredkovane práva alebo povinnosti. (...) Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa tak v zmysle uvedených podmienok súdneho prieskumu už niekoľko rokov ustálenej a prevažujúcej súdnej praxe považujú aj povolenia (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 354/08) alebo aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho poriadku. Aj keď sa na proces vydávania týchto aktov výslovne nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, v zmysle § 3 ods. 7 Správneho poriadku, ktorý spadá do časti upravujúcej základné pravidlá (obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v zmysle mnohých odporúčaní prijatých Výborom ministrov Rady Európy), platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v § 3 ods. 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že pokiaľ súd v správnom súdnictve odmietne vecne prejednať žalobu podľa § 247 a nasl. OSP smerujúcu proti neformálnemu oznámeniu správneho orgánu, ktorý nemal zo zákona vyplývajúcu povinnosť vydať rozhodnutie, dopúšťa sa odopretia spravodlivosti vo vzťahu k takému žalobcovi. Osobitne v takom prípade nie je namieste konanie o návrhu proti nečinnosti správneho orgánu, ale ani konanie o návrhu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy, keď za nezákonný zásah sa považuje faktické konanie orgánu verejnej správy, ktoré nie je rozhodnutím.» Aplikujúc uvedené aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4 Sžk 22/2018 z 13.11.2019, ktoré sa týkalo prieskumu protokolu inšpekcie práce konštatoval, že hoci protokol nemá formálne znaky rozhodnutia a nie je výsledkom správneho konania, môže byť predmetom správneho súdneho prieskumu v rozsahu, v ktorom ukladá povinnosti alebo opatrenia, pričom konkrétne uviedol cit. „Vo svetle ustálenej judikatúry je možné konštatovať, že hoci protokol o výsledku inšpekcie práce nemá formálne znaky rozhodnutia a nie je vydaný ako rezultát správneho konania, je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, avšak len v rozsahu vysporiadania sa žalovaného s námietkami kontrolovaného subjektu a v rozsahu uloženia povinností a opatrení inšpektorom práce. Vychádza sa z myšlienky, že protokol o výsledku inšpekcie je vydaný orgánom štátnej správy pri výkone jeho právomocí zverených mu osobitným zákonom, ktorý na základe zistenia porušenia povinností ukladá kontrolovanému subjektu povinnosť odstrániť zistené nedostatky v určenom termíne. Týmto určením povinností dochádza k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry kontrolovaného subjektu.“ K otázke odopretia spravodlivosti, ktorá by bola prísne podmienená výlučne formou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy zaujal obdobné stanovisko aj Najvyšší správny súd Českej republiky v rozhodnutí č. k. 1 As 436/2017-43 zo 17.09.2019 podľa ktorého cit. „Procesní předpisy stanovící konkrétní postupy při uplatňování práv u soudů nesmí popírat podstatu práva na soudní ochranu a omezení soudní ochrany musí sledovat legitimní cíl a musí být přiměřené tomuto cíli (srov. rozsudek ESLP ze dne 12. 11. 2002, Zvolský a Zvolská proti České republice, č. 46129/99, bod 46-47). Podstata práva na spravedlivý proces je porušena, pokud procedurální pravidla přestanou sloužit právní jistotě a řádnému výkonu spravedlnosti a představují určitý druh překážky bránící tomu, aby jednotlivec dosáhl věcného rozhodnutí ve svém sporu (rozsudek ESLP z 5. 4. 2018, Zubac proti Chorvatsku, č. 40160/12, bod 98). Pokud rozhodování o záležitostech spadajících do kategorie „občanských práv a závazků“ dle čl. 6 odst. 1 Úmluvy je svěřeno do pravomoci správních orgánů (jako tomu je v některých případech i ve věcech svěřených do pravomoci stavebních úřadů), vyžaduje judikatura Ústavního soudu i Evropského soudu pro lidská práva, aby soudní přezkum rozhodnutí správních orgánů byl prováděn v režimu tzv. plné jurisdikce, tedy mj. tak, že jakékoli pochybení správních orgánů může být účinně napraveno nezávislým a nestranným soudem (rozsudek ESLP z 6. 11. 2018, Ramos Nunes de Carvalho proti Portugalsku, č. 55391/13, bod 132). Judikatura ESLP rovněž vyžaduje efektivní vykonatelnost rozhodnutí správních soudů v tom smyslu, že musí vést k reálnému odstranění následků nezákonného aktu správních orgánů (rozsudek ESLP z 19. 6. 2018, Bursa Barosu Baskanligi a další proti Turecku, č. 25680/05, bod 144). ... Rozšířený senát dospěl k závěru, že soudní ochrana poskytovaná proti souhlasům vydávaným dle stavebního zákona v řízení o žalobě na ochranu proti nezákonnému zásahu správního orgánu nesplňuje

požadavky vyplývající z mezinárodního a ústavního práva na efektivnost poskytované soudní ochrany. Účinná soudní ochrana naopak může být poskytnuta v řízení o žalobě proti rozhodnutí. S tímto řešením koresponduje i skutečná povaha souhlasů. Ačkoli totiž souhlasy vydávané dle stavebního zákona nepředstavují rozhodnutí správního orgánu ve smyslu § 67 správního řádu, jedná se o formalizované úkony správního orgánu v rámci jeho zákonem stanovené pravomoci, vztahující se ke konkrétní věci a adresované individuálně určeným jednotlivcům, zakládající, popř. měnící jejich práva a povinnosti za zákonem stanovených podmínek. Zákon také podrobně stanoví náležitosti těchto souhlasů a postup při jejich vydávání. Takové akty jsou způsobilé být předmětem soudního přezkumu v řízení o žalobě proti rozhodnutí správního orgánu dle § 65 a násl. s. ř. s. a v případech zjištění jejich nezákonnosti mohou být zrušeny, čímž bude žalobci zkrácenému na jeho právech nezákonným souhlasem poskytnuta účinná soudní ochrana.“ 33. S ohľadom k uvedenému tak možno abstrahovať sumár, že odpoveď správneho orgánu na podanie (v danom prípade na podanie = ohlásenie ďalšieho účastníka sťa by stavebníka, pozn.) môže byť opatrením, ak autoritatívne, negatívne ovplyvňuje právne postavenie adresáta tejto odpovede, hoc nemá formu správneho rozhodnutia a je označená iba ako oznámenie, hoc takáto odpoveď nebola vydaná v klasickom správnom konaní a hoc zákon proti nej neupravuje riadny opravný prostriedok. Na tomto mieste sa správnemu súdu tiež žiada podotknúť, že podľa jeho názoru v tomto kontexte neobstojí obranná argumentácia žalovaného, že žalobou napadnuté jeho oznámenie má iba procesný charakter, t.j. že ako predbežný alebo procesný úkon určuje iba ďalší procesný režim, keďže v končenom dôsledku sa ním stavebníkovi (tu ďalšiemu účastníkovi, pozn.) neodníma právo stavbu realizovať, t.j. nepovoľuje ani definitívne nezakazuje stavbu a stavebník sa môže domáhať jej povolenia v konaní o stavebnom zámere a následne napadnúť až konečné rozhodnutie. Zaiste, takýto argument nie je zanedbateľný, pretože oznámenie žalovaného, že ohlásenú drobnú stavbu nie je možné realizovať na základe ohlásenia, ale iba na základe stavebného povolenia skutočne neobsahuje konečný zákaz stavby, avšak na druhej strane jeho záver, že ohlásenie nepostačuje, je konečný, takže stavebný úrad (žalovaný) sa už k posúdeniu ohlásenia nevráti a stavebník nesmie začať na základe ohlásenia stavať, pričom následné konanie o vydanie stavebného povolenia už rieši inú otázku a to, či bude stavebný zámer povolený, nerieši však už otázku, či bolo zákonné vyžadovať od stavebníka plné povoľovacie konanie. Inými slovami, oznámenie stavebného úradu, že ohlásenie na realizáciu drobnej stavby nestačí, obsahuje konečný pre stavebníka negatívny výsledok určitého osobitného administratívneho postupu správneho orgánu (žalovaného), v rámci neformalizovaného administratívneho postupu ktorého žalovaný správny orgán musí posúdiť, či stavebníkom ohlásená drobná stavba, spĺňa definičné znaky drobnej stavby predikované v cit. § 139b ods. 7 stavebného zákona, či v intenciách cit. § 55 ods. 2 psím. b) stavebného zákona postačí na jej realizáciu ohlásenie, alebo či teda v dôsledku tohto posúdenia stavebný úrad (žalovaný) využije jemu zákonom v cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona zverené oprávnenie „... určiť, že ohlásenú drobnú stavbu, ... možno uskutočniť len na základe stavebného povolenia.“, keďže túto kompetenciu môže stavebný úrad využiť nie pri každej ohlasovanej stavbe podľa cit. § 55 ods. 2 stavebného zákona, ale iba pri ohlasovanej tzv. „drobnej stavbe“ (viď cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona). Ak žalovaný teda tvrdí, že oznámenie o tom, že na realizáciu drobnej stavby nepostačuje iba jej ohlásenie, by malo byť iba súdom nepreskúmateľným procesným úkonom, pretože sa ním definitívne v správnom konaní podľa správneho poriadku nerozhoduje o práve stavebníka realizovať stavbu, tak potom, žalovaný nesprávne stotožňuje pojem administratívne konanie v zmysle významu tohto slovného spojenia podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP s formálnym správnym konaním podľa správneho poriadku, pretože administratívnym konaním je širšie chápaný každý postup orgánu verejnej správy pri výkone jemu zákonom zverenej verejnej správy smerujúci k vydaniu správneho aktu. Napokon aj v tomto prípade žalovanému nadriadený správny orgán, ktorý rozhodoval o proteste prokurátora (žalobcu) vo svojom rozhodnutí zo 04.10.2023 tiež uviedol, že predtým než stavebný úrad dospel k záveru či ohlásenú stavbu možno realizovať iba na základe ohlásenia alebo bude potrebné stavebné povolenie, stavebný úrad musel skúmať, či sa má realizovať stavebná úprava alebo udržiavacie práce a či ich realizáciou nedôjde k zásahom do vlastníckych práv alebo iných právom chránených záujmov iných osôb, či nebudú ohrozené verejné záujmy alebo porušené všeobecne záväzné právne predpisy, t.j. aj z tohto vyjadrenia vyplýva, že hoci pred vydaním oznámenia stavebným úradom podľa cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona neprebiehalo formalizované správne konanie podľa správneho poriadku, predsa len nie je možné tvrdiť, že žiadne konanie v podobe skúmania stavebným úradom neprebieha, t.j. stavebný úrad aj v tomto prípade realizuje určitý administratívny postup, výstupom ktorého bolo v danom prípade napadnuté oznámenie. Takže výsledkom vyššie opísaného neformalizovaného

administratívneho postupu stavebného úradu (žalovaného) vo veci ohlásenej drobnej stavby je konečný „verdikt“ stavebného úradu o tom, či na jej realizáciu postačuje alebo nepostačuje zjednodušený a zrýchlený režim jej ohlásenia, ktorý „verdikt“ v prípade jeho, pre stavebníka, negatívnej podoby, t.j. že ohlásenú drobnú stavbu nie je možné realizovať iba na základe ohlásenia, už nie je predmetom prieskumu v stavebnom konaní o vydanie stavebného povolenia a tento verdikt z ohlásenia a jeho dôvody, nie je ani podkladom pre budúce rozhodnutie o vydaní či nevydaní stavebného povolenia, až v rámci ktorého by mal byť preskúmateľný súdom [t.j. v rozhodnutí o stavebnom povolení už stavebný úrad neuvádza dôvody, pre ktoré nepostačovalo ohlásenie drobnej stavby, preto až v rámci tohto rozhodnutia ani nemôžu byť tieto dôvody preskúmané, pozn.]. Postup začatý ohlásením stavebníka je teda definitívne zavŕšený oznámením podľa cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona, hoc sa toto nevydáva ako formálne rozhodnutie podľa § 46 a nasl. správneho poriadku, preto skutočnosť, že vydaniu napadnutého oznámenia nepredchádzalo formalizované konanie podľa správneho poriadku, sama osebe nie je kritériom vylučujúcim jeho súdny prieskum, ale rozhodujúce je, či sa oznámenie svojimi účinkami dotýka práv, právom chránených záujmov alebo povinností konkrétnej fyzickej osoby alebo právnickej osoby, t.j. v danom prípade ďalšieho účastníka (stavebníka). Vzhľadom k uvedenému možno vyššie už opísaný sumár charakteru súdom preskúmateľného správneho úkonu orgánu verejnej správy doplniť o charakteristiku, že sa musí jednať o písomnosť pochádzajúcu od orgánu verejnej správy pri výkone jeho zákonnej pôsobnosti; musí obsahovať autoritatívny definitívny právny záver o určitej otázke; musí sa týkať konkrétneho zámeru a konkrétnej osoby, ktorej priamo mení jej právny status a nejedná sa iba o nezáväznú informáciu alebo o podklad budúceho rozhodnutia. 34. Vzhľadom k uvedenému všeobecnému ustáleniu kritérií pre posúdenie prípustnosti súdneho prieskumu jednotlivých úkonov správnych orgánov sťa by ich „opatrení“, ktoré kritéria sú, že sa musí jednať o správny akt vydaný správnym orgánom v rámci jemu zverenej kompetencie hoc aj v neformalizovanom administratívnom postupe; bez ohľadu na jeho formálne označenie (napr. ako opatrenie, oznámenie, vyjadrenie a pod.) musí obsahovať definitívny autoritatívny právny záver (t.j. nie iba nezáväznú informáciu alebo podklad budúceho rozhodnutia), týkajúci sa konkrétneho zámeru a konkrétnej osoby do ktorej právneho statusu negatívne zasahuje, t.j. negatívne mení, ruší či zakladá jej práva a povinnosti, či právom chránené záujmy alebo sa ich dotýka. 35. V konkrétnostiach danej veci, pokiaľ ide o prvú z uvedených charakteristík, spočívajúcu v právomoci žalovaného (stavebného úradu) vydať oznámenie podľa cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona o určení, že stavebníkom ohlásenú drobnú stavbu môže stavebník realizovať iba na základe stavebného povolenia, tak túto kompetenciu žalovaného (stavebného úradu) správny súd žiadnym spôsobom nespochybňuje a nespochybňoval ju ani žalobca (prokurátor), ako sa mylne domnieva žalovaný keď tvrdí, že nie je v kompetencii prokurátora, ani kohokoľvek iného, aby stavebnému úradu diktoval, či nariaďoval, čo má obsahovať jeho odborné posúdenie tohto určenia o právnom režime pre konkrétnu drobnú stavbu, na prijatie určenia ktorého sú zamestnanci stavebného úradu ako vysokoškolsky odborne zdatné osoby výhradne oprávnené. V danom prípade správny súd neindikoval absenciu zákonnej kompetencie žalovaného prijať žalobou napadnuté oznámenie a z tohto uhla pohľadu toto ani nie je nezákonným, a netvrdil to ani žalobca. Žalobca (prokurátor) nemal ambíciu ani „diktovať“ stavebnému úradu (žalovanému) čo má alebo čo by malo obsahovať jeho napadnuté oznámenie, ako sa žalovaný mylne domnieva a túto ambíciu nemá ani správny súd, pretože pointou tohto súdneho prieskumu nie je či stavebný úrad ustálil správny alebo nesprávny záver o potrebe stavebného povolenia namiesto záveru o postačujúcom ohlásení, t.j. podstatou žaloby a súdneho konania nie je prieskum správnosti vecného záveru stavebného úradu o potrebe stavebného povolenia pre realizáciu stavebníkom ohlásenej drobnej stavby, keďže, ako to správne uviedol žalovaný, na vecný prieskum tohto záveru nemá ani žalobca a ani správny súd potrebnú kvalifikáciu. Pointou žaloby a tohto súdneho konania je, či pri ktorejkoľvek voľbe z uvedených alternatív, t.j. či už stavebný úrad dospeje k záveru, že nemá námietky proti ohláseniu stavby alebo dospeje k záveru, že na realizáciu ohlásenej drobnej stavby bude potrebné stavebné povolenie, tak zo správneho aktu (oznámenia) stavebného úradu pri každej z týchto alternatív či musí byť zrejmé, na základe akých zistení a rozumových úvah k svojmu záveru stavebný úrad dospel. Správny súd teda nespochybňuje odbornú kompetenciu žalovaného ako stavebného úradu posúdiť stavebnotechnický charakter zámeru a rozhodnúť resp. určiť, či postačuje ohlásenie stavby alebo či na realizáciu ohlásenej drobnej stavby treba vykonať stavebné konanie, a predmetom tohto konania ani nie je nahradenie tejto odbornej úvahy stavebného úradu odbornou úvahou správneho súdu, avšak tvrdenie

žalovaného, že jeho odborný záver nemôže byť pre absenciu potrebnej odbornosti nikým, t.j. ani súdom preskúmaný, by vo výsledku robilo prvostupňový záver tohto orgánu verejnej moci (stavebného úradu) konečným a fakticky nepreskúmateľným, čo by bol dôsledok nezlučiteľný s čl. 46 ods. 2 ústavy a s princípmi právneho štátu, v zmysle ktorých prvostupňové rozhodnutie žiadneho orgánu verejnej moci nemôže byť konečné bez možnosti jeho prieskumu, inak by zakladalo priestor pre nekontrolovateľnú svojvôľu. Teda určitá odbornosť správneho orgánu neznamená jeho vyňatie zo súdnej kontroly. Analogicky, ani znalecký posudok alebo posudkový záver lekára nie je vyňatý zo súdneho hodnotenia, resp. kontroly zákonnosti iba preto, že správny súd nedisponuje rovnakou odbornosťou ako znalec či posudkový lekár, pričom správny súd pri tomto prieskume taktiež nenahrádza ich medicínske či technické poznatky, ale skúma, či ich záver vychádza z úplných a relevantných podkladov, či s nimi korešponduje, či je vnútorne logický, zrozumiteľný, či korešponduje so zisteným skutkovým stavom a či jeho odborné závery nie sú svojvoľné. V identickom rozsahu je preskúmateľná aj odborná úvaha stavebného úradu, avšak k tomu, aby táto úvaha mohla byť správnym súdom preskúmaná, musí byť logicky zo správneho aktu správneho orgánu zrejmá, t.j. musí byť uvedená v jeho odôvodnení. Obdobne aj správny súd, ktorý je odborne spôsobilý v oblasti znalosti zákona („iura novit curia“), nepostačuje, aby svoje rozhodnutie autoritatívne iba konštatoval, ale aj správny súd musí svoje rozhodnutie odôvodniť, aby v prípade potreby bolo preskúmateľným jemu nadriadeným súdom. Na margo vyjadrenia žalovaného je tiež nutné uviesť, že požiadavka odôvodnenia správneho aktu nespočíva v požiadavke vysvetliť, prečo stavebný úrad vykonal určitý procesný úkon (prečo konal tak, ako konal; lebo mu to umožňuje zákon) alebo prečo zvolil určitú formu rozhodnutia, v danom prípade formu oznámenia, ale predmetom požadovaného odôvodnenia je, aby správny orgán vždy uviedol, prečo vydal oznámenie s konkrétnym jeho autoritatívnym konečným záverom a na akých skutkových a právnych dôvodoch tento záver založil. Inými slovami otázka odôvodnenia sa nemá vzťahovať k tomu prečo stavebný úrad urobil oznámenie, resp. prečo urobil taký úkon aký urobil, t.j. otázka odôvodnenia sa musí upínať nie k tomu prečo žalovaný vydal oznámenie adresované stavebníkovi, ale na akých dôvodoch založil svoje závery v tomto oznámení uvedené. 36. Po ustálení rozsahu kompetencie stavebného úradu prijať žalobou napadnuté oznámenie podľa cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona a to aj vo vzťahu k rozsahu jeho prípadného (rozumej v prípade jeho prípustnosti, viď ďalej, pozn. správneho súdu) súdneho prieskumu, sa správny súd musel vysporiadať ešte s tým, či toto oznámenie ako neformalizovaný správny akt žalovaného spĺňa vôbec vyššie už uvedený materiálny znak podmieňujúci prípustnosť jeho súdneho prieskum, ktorým je, aby sa tento správny akt bez ohľadu na jeho formálne označenie (oznámenie, vyjadrenie, osvedčenie a pod.) dotýkal práv, oprávnených záujmov a povinností stavebníka. Podľa správneho súdu žalobou napadnuté oznámenie žalovaného tento materiálny znak nepochybne spĺňa, pretože s končenou platnosťou bráni stavebníkovi (ďalšiemu účastníkovi) realizovať jeho stavebný zámer v zjednodušenom ohlasovacom režime a na realizáciu rovnakého stavebného zámeru od neho vyžaduje nový procesný krok, ktorým je podanie žiadosti o stavebné povolenie spolu s ďalšími podkladmi, časovými a finančnými nákladmi (napr. na vypracovanie statického posudku, či projektu a pod.) a s vyšším správnym poplatkom. Preto sa toto oznámenie bezprostredne dotýka jeho právom chráneného záujmu uskutočniť ním ohlásenú stavbu v zákonom prípustnom zjednodušenom režime a nepochybne v tom dôsledku zasahuje negatívne aj do jeho majetkovej sféry. V uvedenom dôsledku má teda správny súd za to, že žalobou napadnuté oznámenie je potrebné považovať za opatrenie orgánu verejnej správy (žalovaného) podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, ktoré je preskúmateľné správnym súdom. 37. K tomu, aby teda správny súd mohol vo vyššie už zmienenom rozsahu [nejednalo by sa o vecný prieskum a prehodnocovanie odborných záverov stavebného úradu, t.j. správny súd by nemohol rozhodnúť či vecne správne alebo nesprávne stavebný úrad rozhodol, ale mohol by preskúmať, či jeho odôvodnenie korešponduje so zisteným skutkovým stavom a či je vybudované na logických záveroch vzájomne si neodporujúcich a nemajúcich charakter arbitrárnosti, pozn.] preskúmať žalobou napadnuté opatrenie žalovaného je nevyhnutným, aby toto bolo odôvodnené, z odôvodnenia ktorého by mala byť zrejmou myšlienková úvaha stavebného úradu na základe ktorej dospel k záveru, že stavebníkom ohlásená stavba nespĺňa kritériá stavby, na realizáciu ktorej by postačovalo jej ohlásenie, ale je potrebné podrobiť ju stavebnému konaniu. Samotná citácia stavebným úradom aplikovaného § 57 ods. 1 stavebného zákona, ani holé konštatovanie potreby stavebného povolenia, túto požiadavku náležitého a prieskumu spôsobilého, odôvodnenia nespĺňa. Správny súd pritom nemôže chýbajúce dôvody správneho aktu žalovaného

nahradiť vlastnou úvahou, ani ich dodatočne vyhľadávať v administratívnom spise (porušil by tým prinajmenšom princíp rovnosti účastníkov a princíp nestrannosti, pozn.) bez toho, aby tieto boli priamo v napadnutom opatrení zrozumiteľne žalovaným vyjadrené. Rovnako tieto dôvody žalovaný nemôže dopĺňať až vo vyjadrení k žalobe tak, ako to žalovaný učinil aj v tomto prípade, keď až vo vyjadrení k žalobe uviedol, že dôvodom pre ktorý stavebníkom ohlásenú stavbu nebolo možné realizovať iba na základe ohlásenia bolo, že v skutočnosti sa nejednalo o drobnú stavbu, ako sa mal mylne domnievať stavebník, ale sa jednalo o prístavbu, na realizáciu ktorej sa vyžadovalo stavebné povolenie. Predmetom súdneho prieskumu je totiž správny akt žalovaného vo forme opatrenia a nie vyjadrenia žalovaného v konaní pred súdom, ak teda žalovaný mohol a vedel uviesť dôvody svojho v opatrení vyjadreného záveru vo vyjadrení pred súdom, tieto mohol a mal uviesť aj priamo do opatrenia. Ako už uviedol v žalobe žalobca (prokurátor), odôvodnenie správneho aktu plní dve neoddeliteľné funkcie a to jednako jeho adresátovi umožňuje poznať skutkové a právne dôvody zásahu do jeho právnej sféry a účinne proti nemu formulovať námietky a jednako správnemu súdu zároveň umožňuje preskúmať, či orgán verejnej správy (žalovaný) postupoval v medziach zákona, či jeho záver nadväzuje na zistený skutkový stav a či nejde o svojvôľu. Na tomto mieste je nutné uviesť, že neobstojí obranná argumentácia žalovaného, podľa ktorej, ak by bolo prisvedčené žalobcovi, tak žalovaný by musel siahodlho odôvodňovať akéhokoľvek svoj neformálny list. Požiadavka aspoň stručného odôvodnenia sa totižto vzťahuje iba na taký individuálny správny akt, ktorý podľa svojho obsahu a účinkov zakladá, mení, ruší alebo deklaruje práva či povinnosti adresáta alebo sa ich priamo dotýka, teda nie na akýkoľvek neformálny list žalovaného. Správny súd nespochybňuje, že cit. § 57 ods. 1 stavebného zákona v znení účinnom v rozhodnom čase výslovne neustanovoval odôvodnenie ako náležitosť oznámenia, ktorým stavebný úrad určil potrebu stavebného povolenia, avšak z absencie výslovnej (explicitnej) zákonnej úpravy nemožno vyvodiť oprávnenie orgánu verejnej správy zasiahnuť do právnej sféry adresáta bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov. Okrem toho aj keď ten ktorý zákon neobsahuje explicitne určitú úpravu, tak je potrebné aplikovať a vykladať ho vždy v zmysle zásad právneho štátu vyjadrených v ústave, ako základnom záklone štátu. To či oznámenie správneho orgánu má alebo nemá obsahovať odôvodnenie nezávisí od toho či prokurátor má alebo nemá možnosť toto odôvodnenie spochybňovať, ale závisí od toho či toto oznámenie zasahuje do práv a právom chránených záujmov adresáta tohto oznámenia. Požiadavka preskúmateľnosti správneho aktu vyplýva z jeho materiálnej povahy, zo základných pravidiel činnosti verejnej správy a z ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu. 38. V súvislosti s námietkou žalovaného, že neodôvodňuje ani oznámenie adresované stavebníkovi o tom, že stavebný úrad nemá výhrady proti ohlásenej stavbe, správny súd uvádza, že ani táto námietka nie je v okolnostiach veci relevantnou zvrátiť vyššie už uvedené, pretože, ako už bolo uvedené, odôvodneným má byť správny akt, ktorým sa negatívne zasahuje do práv, povinností alebo oprávnených záujmov dotknutej osoby (napr. stavebníka), nie oznámenie ktorým bolo ohlasovateľovi stavby plne vyhovené. Oznámenie o súhlase s ohlásenou stavbou nekoliduje s právom stavebníka realizovať stavbu t.j. žiadnym spôsobom sa negatívne nedotýka jeho práv a povinností, ktoré právo stavebník realizuje podaním návrhu na ohlásenie stavby, avšak nesúhlasné oznámenie s jeho právami a povinnosťami už koliduje, resp. sa ich dotýka a ukladá mu povinnosti nové (podľa žiadosť o vydanie stavebného povolenia). V uvedenej súvislosti napokon aj zákonodarca v cit. § 47 ods. 1 správneho poriadku uvádza, že cit. „Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.“ 39. Keďže napadnuté opatrenie (oznámenie) žalovaného neobsahuje žiadne odôvodnenie, t.j. neobsahuje opis relevantných technických parametrov ohláseného zámeru, ich právne hodnotenie ani logickú väzbu medzi podkladmi a výsledným záverom, správny súd pre absenciu tohto odôvodnenia nevie toto opatrenie preskúmať, t.j. nevie preskúmať či pre žalovaným zvolený záver boli splnené zákonné predpoklady podľa cit. § 139b ods. 7 stavebného zákona v spojení s cit. § 55 ods. 2 psím. b) stavebného zákona. Uvedený nedostatok absentujúceho odôvodnenia nie je možné považovať za čisto formálnu vadu, pretože bez poznania nosných dôvodov opatrenia, stavebník nemôže účinne namietať ich skutkovú alebo právnu nesprávnosť a správny súd nemôže vykonať jeho zmysluplný prieskum zákonnosti. 40. Záverom správny súd k argumentu žalovaného o rozdielnej inštruktáži k postupu adresovanej mu rôznymi prokuratúrami uvádza, že v tomto smere by prokuratúra, ktorá je orgánom strážiacim zákonnosť v postupoch a rozhodnutiach správnych orgánov, mala v záujme jednotného svojho postupu a zvýšenia

svojej dôveryhodnosti mala nepochybne sama svoje postupy zosúladiť tak aby boli v súlade so súdom judikovaným záverom. Pokiaľ ide o správny orgán tak ten môže a má možnosť svoje výstupy zjednotiť majúc vedomosť o záveroch súdu a to skrz zodpovednú osobu, ktorá, ako žalovaný uviedol, všetky výstupy stavebného úradu signuje, za ktoré v tom dôsledku nesie aj plnú zodpovednosť, takže by malo byť v jej záujme, aby neodobrovala dva rozdielne postupy správneho orgánu. 41. Napokon správny súd považuje za potrebné ešte nad rámec uviesť, že ani skutočnosť, že v dôsledku novelizácie § 57 ods. 1 stavebného zákona zákonodarca doň zakotvil dôvody, pre ktoré môže stavebný úrad určiť ohlásenú stavbu na stavebné konanie, ešte neznamená, že takéto oznámenie nemá obsahovať odôvodnenie, pretože toto ustanovenie po novelizácii pomenúvalo iba dôvody ako také, avšak z odôvodnenia oznámenia musí byť zrejmé, na základe čoho správny orgán ustáli, že ten ktorý dôvod v tom, ktorom prípade existuje, resp. že je alebo nie je daný. 42. Z uvedených dôvodov správny súd žalobe vyhovel, napadnuté opatrenie žalovaného v súlade s § 191 ods. 1 písm. d) SSP (kvôli jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je žalovaný viazaný právnym názorom správneho súdu podľa § 191 ods. 6 SSP. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne posúdiť ohlásenie ďalšieho účastníka na základe všetkých relevantných podkladov a ak dospeje k záveru, že ohlásený zámer možno uskutočniť len na základe stavebného povolenia, musí tento záver aspoň stručne odôvodniť konkrétnymi skutkovými zisteniami a zrozumiteľnou právnou úvahou viazanou na zákonné dôvody § 57 ods. 1 stavebného zákona. Týmto rozsudkom správny súd v žiadnom prípade nevyslovuje, či pre ohlásený zámer postačuje ohlásenie alebo nie, pretože taký odborný a skutkový záver prislúcha výlučne stavebnému úradu. 43. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“ 44. Podľa § 170 písm. c) SSP „Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak (c) konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora.“ 45. Podľa § 32 ods. 1 SSP „Účastníkmi konania sú žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 46. Podľa § 175 ods. 1 SSP „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“ 47. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa cit. § 170 písm. c) SSP a keďže súdne konanie začalo na základe žaloby prokurátora, nepriznal právo na náhradu trov tohto súdneho konania žiadnemu z účastníkov konania, za ktorého sa považuje aj ďalší účastník (napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 5 Svk/14/2025 z 29.01.2026, bod 27., pozn.). 48. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním členov senátu 6S Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť [§ 443 ods. 1 a 5 SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).