Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 17Sas/13/2025 0725100724 20. 02. 2026 JUDr. PhDr. Pavol Dorič, PhD. ECLI:SK:SpSKE:2026:0725100724.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v konaní pred sudcom JUDr. PhDr. Pavlom Doričom, PhD., v právnej veci žalobcu: WxW, s.r.o., so sídlom: Kellerova 1, 085 01 Bardejov, IČO: 51 195 771, právne zastúpený: JUDr. Roland Kovács, advokát, s.r.o., so sídlom Mäsiarska 450/30, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, 812 67 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. UPS/US1/ OPS/BEZ/2025/10746, číslo záznamu 2025/ 73729 zo dňa 12.05.2025, takto rozhodol: I. Žalobu
z a m i e t a.
II. Účastníkom konania n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Ústredie práce, sociálnych vecí sa rodiny, odbor sprostredkovateľských služieb (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“ alebo „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. UPS/US1/SSZOSK/ ZAM/2025/792 číslo záznamu 2025/28604 zo dňa 17.02.2025 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) zrušil pre žalobcu povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, vydané rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny číslo: UPS/US1/SSZOSK/BEZ/2019/14397-2 zo dňa 03.06.2019, v znení rozhodnutia číslo spisu: UPS/US1/SSZOSK/ZAM/2021/265, číslo záznamu: 2021/17971 zo dňa 02.02.2021, v znení rozhodnutia číslo spisu: UPS/US1/SSZOSK/ZAM/2022/1553, číslo záznamu: 2022/100430 zo dňa 27.05.2022, a to podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej aj „zákon o službách zamestnanosti“). 1.1 V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že dňa 03.06.2019 (s účinnosťou odo dňa nadobudnutia právoplatnosti, t. j. 02.07.2019) vydal rozhodnutie o vydaní povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania (ďalej aj „ADZ“) číslo: UPS/US1/SSZOSK/ BEZ/ 2019/14397-2, na základe ktorého vzniklo žalobcovi oprávnenie na výkon činnosti agentúry dočasného zamestnávania, a zároveň tiež nevyhnutnosť plnenia súvisiacich zákonných povinností s týmto oprávnením spojených, okrem iného aj podľa ustanovenia § 31 ods. 1 písm. f) viesť evidenciu dočasných agentúrnych zamestnancov v rozsahu určenom pre potrebu vytvorenia správy o vykonávaní činnosti ADZ za predchádzajúci kalendárny rok a túto správu o svojej činnosti poskytovať ústrediu v termíne do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka prostredníctvom elektronického formulára zaslaného do informačného systému na účely služieb zamestnanosti, a to v zmysle § 31 ods. l písm. g) citovaného zákona.
1.2 Keďže žalobca odovzdal správu o vykonávaní činnosti ADZ za rok 2023 dňa 23.04.2024, teda po termíne 31.03.2024, preto ústredie v zmysle § 31 ods. 1 písm. g) a ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti začalo správne konanie vo veci zrušenia povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Súčasťou konania bola aj výzva účastníka konania (žalobcu) na vyjadrenie sa, ktorý sa v stanovenej lehote písomne vyjadril (vyjadrenie zo dňa 03.12.2024) a uviedol, že z dôvodu nového spôsobu podávania správy o vykonávaní činnosti ADZ opomenul splnenie tejto povinnosti do 31.03.2024, ale ihneď po zistení tejto skutočnosti nedostatok odstránil a prostredníctvom elektronického formulára dňa 23.04.2024 zaslal do informačného systému na účely zamestnanosti ústrediu správu o svojej činnosti za rok 2023. 1.3 Prvostupňový správny orgán ďalej dal do pozornosti, že zverejňuje a pravidelne aktualizuje na webovej stránke Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny výzvu na predloženie ročnej správy o vykonávaní činnosti ADZ, ako aj všetky dôležité informácie týkajúce sa ADZ, vrátane zmeny spôsobu podávania ročných správ o vykonávaní činnosti ADZ, ktorá nastala dňom 01.01.2024. 1.4 Keďže si ADZ nesplnila povinnosť, neposkytla ústrediu správu o svojej činnosti za rok 2023 v zákonom stanovenom termíne, prvostupňový správny orgán postupoval v zmysle platnej legislatívy a v zmysle § 31 ods. 1 písm. g) a ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti zrušil povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania. 2. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie zo dňa 26.02.2025. 2.1 Žalobca vo svojom odvolaní konštatoval, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považuje za nezákonné z dôvodu, že uložená sankcia je neprimerane prísna a predstavuje veľmi vážny zásah do právneho postavenia žalobcu, pretože jej uložením sa definitívne ukončuje hlavná a jediná činnosť ADZ. 2.2 Ďalej žalobca konštatoval, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď doslovným nasledovaním aplikovaných ustanovení zákona o službách zamestnanosti dospel k záveru, že nepredloženie správy o činnosti ADZ musí za každých okolností viesť k zrušeniu povolenia. 2.3 Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že nepopiera, že správu o činnosti ADZ za rok 2023 predložil oneskorene, no to bolo spôsobené tým, že sa správa musela podávať novým spôsobom, a to prostredníctvom elektronického formulára, čo do lehoty aj z technických príčin nestihli. 2.4 Žalobca poukázal na judikatúru, a to rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9Sa/1/2016 zo dňa 24.02.2017, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžk/25/2017 zo dňa 24.10.2018, a 9Sžk/134/2018. 2.5 Žalobca poukázal na to, že právny názor správnych orgánov v znení, že v prípade oneskorenia s podaním správy, je nutné zrušiť povolenie ADZ a že správny orgán nemá inú možnosť, je nesprávny a bol preklenutý práve rozhodnutiami súdov. 2.6 Záverom žalobca v odvolaní poukázal na to, že nadobudnutím právoplatnosti napadnutého rozhodnutia by musel pristúpiť k ukončeniu všetkých zmluvných vzťahov, resp. tieto by museli predčasne zaniknúť, poukazujúc na dopad na životné situácie osôb, ktoré sú zamestnané cez žalobcu ako ADZ. Dodáva, že v súčasnosti zamestnáva 35 zamestnancov pracujúcich prevažne v Nemecku. 2.7 Žalobca v odvolaní navrhuje, aby bolo napadnuté rozhodnutie zrušené v rámci autoremedúry, aby bola vec vrátená na nové konanie. 3. Generálny riaditeľ Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím č. UPS/US1/OPS/ BEZ/2025/10746 2025/73729 zo dňa 12.05.2025 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 3.1 Žalovaný v úvode svojho odôvodnenia chronologicky opisuje skutočnosti, aké nastali, t. z., že ADZ oneskorene odovzdala správu o svojej činnosti, na čo správny orgán prvého stupňa začal správne konanie. V rámci správneho konania vyzval prvostupňový správny orgán žalobcu na vyjadrenie sa. 3.2 Žalovaný ďalej po citácii zákonných ustanovení v odôvodnení uviedol, že posúdil v celom rozsahu napadnuté rozhodnutie, ako aj na vec sa vzťahujúci spisový materiál. 3.3 Žalovaný uviedol, že povinné zrušenie povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania zo strany Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny je ex lege viazané na vznik niektorého z troch zákonodarcom stanovených prípadov. 3.4 Žalovaný považuje predmetné ustanovenie zákona o službách zamestnanosti za jednoznačné a uvádza, že ústredie nemá možnosť voľnej úvahy pri rozhodovaní o porušení zákonom stanovených povinností ADZ. Ústredie bolo v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o službách
zamestnanosti povinné vyvodiť dôsledky voči ADZ za porušenie jej zákonnej povinnosti, a teda zrušiť povolenie na vykonávanie činnosti ADZ, nakoľko inú alternatívu zákon nepripúšťa. Taktiež uvádza, že podnikanie je treba chápať ako činnosť pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko. Bolo preto v záujme ADZ, aby dôsledne dodržiavala zákonné povinnosti, ktoré ustanovuje zákon o službách zamestnanosti. 3.5 Na žalobcom poukazované rozhodnutia súdov žalovaný poznamenal, že v obdobných prípadoch sa rozhodovanie súdov líši a nie je jednotná ako je uvedené aj v rozsudku Krajského súdu Bratislava 4Sa/22/2016. 3.6 Žalovaný taktiež poukázal na návody na používanie portálu, generovanie a odosielanie ročných správ o činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ktoré má používateľ k dispozícii v dolnej časti obrazovky portálu po kliknutí na Manuály a videa – Neštátne služby zamestnanosti. 3.7 K danej veci žalovaný uviedol aj skutočnosť, že ADZ boli dostatočne informované o svojich povinnostiach a aj o povinnosti elektronicky predkladať správy o činnosti za rok 2023. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zverejnilo na svojej webovej stránke tlačovú správu v súvislosti s elektronickým zasielaním správ o činnosti agentúr dočasného zamestnávania. 3.8 Záverom žalovaný konštatoval, že považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za správne a zákonné, a preto rozhodol tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. II. Súdne konanie (správna žaloba, vyjadrenie žalovaného k žalobe, replika žalobcu, duplika žalovaného) 4. Správnou žalobou zo dňa 23.05.2025, doručenou Správnemu súdu v Bratislave v ten istý deň, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/OPS/BEZ/2025/ 10746 číslo záznamu 2025/73729 zo dňa 12.05.2025 a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. UPS/US1/SSZOSK/ ZAM/2025/792 číslo záznamu 2025/28604 zo dňa 17.02.2025, a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň sa žalobca domáhal aj náhrady trov konania. Taktiež žalobca žiadal priznanie odkladného účinku správnej žaloby. Predmetná žaloba bola vedená pod sp. zn. 14Sas/17/2025. 4.1 Žalobca v žalobe uvádza, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné z dôvodu, že uložená sankcia je neprimerane prísna a predstavuje veľmi vážny zásah do žalobcovho právneho postavenia. Bez povolenia totiž nemôže žalobca ako ADZ vykonávať svoju hlavnú činnosť, pretože zrušenie povolenia je najprísnejším trestom v zmysle zákona o službách zamestnanosti. 4.2 Ďalej žalobca konštatuje, že pred správnym orgánom ani nepopieral ani nevyvracal, že opomenul do zákonom stanovenej lehoty predložiť správnemu orgánu správu o vykonávaní činnosti ADZ za rok 2023. Taktiež je ale podľa žalobcu nesporným faktom, že túto svoju povinnosť dodatočne splnil, a správu o vykonávaní činnosti ADZ za rok 2023 predložil správnemu orgánu dňa 23.4.2024. 4.3 Žalobca ďalej konštatuje, že uloženie predmetnej sankcie nie je nevyhnutým a nesleduje zákonom predpísaný cieľ, práve naopak, je s ním v rozpore, pretože ADZ v demokratickej spoločnosti zastáva veľmi významné postavenie, pretože agentúra okrem iného podporuje tvorbu ako aj udržanie pracovných miest. Podľa žalobcu žalovaný len mechanicky vychádzal zo zistenia, že správa o činnosti bola zaslaná s omeškaním, a preto rozhodol, že je potrebné zrušiť naše povolenie na vykonávanie činnosti. 4.4 Žalobca konštatuje, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď doslovným nasledovaním aplikovaných ustanovení zákona o službách zamestnanosti dospel k záveru, že nepredloženie správy o činnosti ADZ za predchádzajúci rok musí za každých okolností viesť k zrušeniu povolenia vydaného žalobcovi. Žalobca tvrdí, že princíp proporcionality vyžaduje, aby zásahy orgánu verejnej moci do základných práv účastníka (vrátane práva na podnikanie), uskutočňované na základe zákona, boli vždy minimalizované na čo najnižšiu rozumnú mieru a aby správny orgán šetril zmysel a podstatu týchto práv (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo 6.februára 2008, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02 alebo I. ÚS 193/03). 4.5 Žalobca poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9Sa/1/2016 zo dňa 24.02.2017, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžk/25/2017 zo dňa 24.10.2018, a 9Sžk/134/2018. Teda odlišne od vyjadrenia žalovaného uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky, správny orgán nie je doslovným znením zákona viazaný absolútne, a môže sa od neho aj odchýliť.
4.6 Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný na podporu svojich tvrdení a záverov o tom, že je za každých okolností povinný zrušiť povolenie na vykonávanie činnosti, nepredložil ani neoznačil žiadne rozhodnutia súdov, čo však ale urobil žalobca. 4.7 Žalobca následne poukazom na znenie zákona o službách zamestnanosti zvýrazňuje účel ADZ (na účel jeho dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi na území Slovenskej republiky na výkon práce pod jeho dohľadom a vedením alebo na účel jeho vyslania podľa osobitného predpisu), a na to, že to môže robiť len na základe povolenia. 4.8 Žalobca v správnej žalobe uviedol, že v súčasnosti zamestnáva spolu 25 zamestnancov a uviedol, na akých pracovných pozíciách sú dočasne pridelení zamestnanci. Žalobca k správnej žalobe priložil aj Správu o vykonávaní činnosti ADZ za rok 2024, z ktorej vyplýva, presný zoznam zamestnancov, názov dočasného zamestnávateľa, pracovné pozície zamestnancov ako aj trvanie ich pracovných pomerov. 4.9 Žalobca poukazuje na skutočnosť, že skončením činnosti žalobcu by muselo dôjsť aj ku skončeniu všetkých pridelení ku užívateľským zamestnávateľom, zároveň ku skončeniu všetkých pracovných pomerov, nakoľko žalobca nedokáže zamestnať týchto zamestnancov pre vlastné potreby. 4.10 Žalobca nežiadal nariadenie pojednávania. 5. Žalovaný sa na základe výzvy správneho súdu vyjadril k žalobe vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 04.08.2025, doručeným správnemu súdu 06.08.2025, v ktorom žalovaný uviedol, že začatím vykonávania činnosti na základe povolenia na vykonávanie činnosti ADZ zo dňa 03.06.2019 vznikli žalobcovi v zmysle zákona o službách zamestnanosti povinnosti, okrem iného aj podľa ustanovenia § 31 ods.1 písm. f) zákona o službách zamestnanosti viesť evidenciu dočasných agentúrnych zamestnancov v rozsahu určenom pre potrebu vytvorenia správy o vykonávaní činnosti ADZ za predchádzajúci kalendárny rok a túto správu o svojej činnosti poskytovať ústrediu v termíne do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka prostredníctvom elektronického formulára zaslaného do informačného systému na účely služieb zamestnanosti, a to v zmysle § 31 ods. 1 písm. g) zákona o službách zamestnanosti. Účelom správy o činnosti ADZ za predchádzajúci kalendárny rok je poskytnúť informácie o jej aktivite, prehľad o zamestnávaní dočasných agentúrnych zamestnancov a ich pohybe na trhu práce. 5.1 Žalovaný vo svojom vyjadrení sa k žalobe má z obsahu spisu za zrejmé, že žalobca si svoju zákonnú povinnosť predložiť správu o činnosti za rok 2023 v zákonom stanovenej lehote nesplnil. Žalovaný je v rámci svojej rozhodovacej činnosti viazaný príslušnou právnou úpravou a nie je v jeho rozhodovacej právomoci zvážiť miernejšiu sankciu, prípadne úplne odpustiť porušenie tejto zákonnej povinnosti. Znenie § 31 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti je pre žalovaného kogentným ustanovením, ktorým je ako správny orgán viazaný bez možnosti alternatívneho spôsobu riešenia vzniknutej situácie. V prípade, že by žalovaný odpustil splnenie zákonom uvedených povinností, konal by v rozpore so zákonom. 5.2 Ďalej žalovaný považuje za potrebné poukázať na právnu úpravu zákona o službách zamestnanosti účinnú do 30.04.2013, v zmysle ktorej zákon o službách zamestnanosti dával Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny kompetenciu pozastaviť činnosť agentúry dočasného zamestnávania do odstránenia nedostatkov alebo zrušiť povolenie na návrh subjektov uvedených v § 31 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu „boli navrhnuté podmienky na pozastavenie činnosti agentúry dočasného zamestnávania a na zrušenie povolenia činnosti na návrh orgánu, ktorý porušenie príslušných právnych predpisov zistil.“ Táto kompetencia ústredia bola pozmenená novelou zákona o službách zamestnanosti, zákonom č. 96/2013 Z. z. účinným od 1.5.2013, podľa ktorého dôvodovej správy k novelizovanému ustanoveniu § 31 sa navrhovanou úpravou špecifikujú taxatívne dôvody, kedy ústredie povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania zruší. Touto novelizáciou bola do zákona včlenená kompetencia ústredia obligatórne zrušiť povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania z taxatívne stanovených dôvodov, a to bez návrhu subjektov uvedených v ust. § 31 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Uvedené potom vyplýva aj z gramatického výkladu § 31 ods. 2 druhej vety, ktorá stanovuje, že ústredie bez ďalšieho zruší povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ak nastanú zákonom predpokladané dôvody uvedené v písmene a), b) alebo c) tejto vety. Rovnako tieto závery vyplývajú z teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia, a to s poukazom na znenie dôvodovej správy. 5.3 K námietke žalobcu, že správny orgán nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne, môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov, žalovaný uvádza, že z Ústavy SR vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon.
5.4 Žalovaný ďalej konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného (vrátane prvostupňového rozhodnutia, lebo obe rozhodnutia tvoria jeden celok), ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozhodnutia. 5.5 Žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle zákona o službách zamestnanosti a § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Žalobca si nesplnil zákonnú povinnosť. Žalovaný je toho názoru, že žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, a hmotnoprávnom rámci. 5.6 Žalovaný ďalej taktiež poukázal na to, že na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení, ako aj na podklade historického a teleologického výkladu, žalovaný konštatuje, že zákon jasne a jednoznačne stanovuje obligatórne dôvody pre začatie správneho konania. 5.7 V súvislosti s námietkou žalobcu o zásahu do jeho ústavne zaručeného práva „na slobodu podnikania“ žalovaný uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu sú to všeobecné ako aj správne súdy, ktoré sú primárne ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Vzhľadom na vzhliadnutú nedôvodnosť žaloby žalobcu v celom rozsahu žalovaný konštatoval, že nedošlo ani k porušeniu jeho vyššie uvedeného práva. 5.8 K predmetnej veci žalovaný uviedol aj skutočnosť, že agentúry dočasného zamestnávania boli dostatočne informované o svojich povinnostiach a aj o povinnosti elektronicky predkladať správy o činnosti za rok 2023. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zverejnilo na svojej webovej stránke tlačovú správu v súvislosti s elektronickým zasielaním správ o činnosti agentúr dočasného zamestnávania. Zároveň všetky agentúry dočasného zamestnávania boli informované o novej povinnosti zasielania správ o činnosti na stránke www.sluzbyzamestnanosti.gov.sk, a aj prostredníctvom webovej stránky Ústredia. 5.9 Záverom žalovaný navrhol správnemu súdu žalobu zamietnuť. . 6. Uznesením Správneho súdu v Bratislave, č. k. 14Sas/17/2025-148 zo dňa 08.09.2025, súd priznal správnej žalobe odkladný účinok. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.09.2025. 7. Uznesením Správneho súdu v Bratislave, č. k. 14Sas/17/2025-155 zo dňa 30.10.2025, súd postúpil vec vedenú pod sp. zn. 14Sas/17/2025 Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj „správny súd“), ako mieste príslušnému súdu. Na Správnom súde v Košiciach je predmetná vec vedená pod sp. zn. 17Sas/13/2025. 8. K vyjadreniu žalovaného sa na základe výzvy správneho súdu vyjadril žalobca v replike zo dňa 21.11.2025, v ktorej uviedol, že zotrváva a odkazuje na písomné argumenty, ktoré v tejto právnej veci už uviedol. 8.1 Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na viacero súdnych rozhodnutí, ktoré priamo podporujú správnosť a zákonnosť jeho argumentácie vo veci. Uvedené právne závery súdnych autorít zároveň vyvracajú tvrdenia žalovaného, že bol povinný rozhodnúť tak, že zrušuje povolenie žalobcu na vykonávanie hlavnej činnosti. 8.2 Zároveň žalobca vyslovil právny záver, že dôvodnosť žaloby vyplýva aj z Uznesenia Správneho súdu v Bratislave, ktorým súd priznal odkladný účinok správnej žalobe. 8.3 Žalovaný nepredložil žiadne rozhodnutie súdu, ktorým by boli prekonané žalobcom uvedené právne závery, ktoré vyplynuli z konkrétnych predložených súdnych rozhodnutí, preto sa mu nepodarilo spochybniť správnosť, resp. dôvodnosť správnej žaloby žalobcu, a preto navrhuje, aby jej Správny súd v Košiciach vyhovel. 9. Žalovanému bola replika žalobcu doručená spolu s výzvou súdu na vyjadrenie sa, na ktorú reagoval duplikou zo dňa 02.12.2025. 9.1 Žalovaný opäť zopakoval to, čo vo svojom vyjadrení sa k žalobe. 9.2 Žalovaný trvá na tom a konštatuje, že žalobca si svoju zákonnú povinnosť predložiť správu o činnosti za rok 2023 v zákonom stanovenej lehote nesplnil. V tejto súvislosti žalovaný opätovne zdôrazňuje, že žalobca nepopiera ani nikdy nepopieral, že správu o vykonávaní činnosti ADZ za rok 2023 predložil
žalovanému oneskorene, a to až dňa 23.04.2024. Uvedené konanie je pritom porušením zákona o službách zamestnanosti, čo taktiež žalobca uznal. Žalovaný pritom poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/112/2020 zo dňa 25.05.2022 9.3 Žalovaný trvá na rozhodnutí č. spisu UPS/US1/SSZOSK/ZAM/2025/792, číslo záznamu: 2025/28604 zo dňa 17.02.2025, ktorým bolo žalobcovi zrušené povolenie na vykonávanie činnosti ADZ v zmysle § 31 ods. 1 písm. f), g) a ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti, vrátane potvrdzujúceho rozhodnutia UPS/US1/OPS/BEZ/2025/10746, číslo záznamu: 2025/73729, zo dňa 12.05.2025 a nesúhlasí s námietkou o nezákonnosti, nedôvodnosti a nepreskúmateľnosti predmetného rozhodnutia, nakoľko boli naplnené dôvody pre sankčné zrušenie v zmysle citovaného zákona, tak ako sa uvádza v odôvodnení vyššie uvedeného rozhodnutia. Právoplatnosťou rozhodnutia o zrušení povolenia považuje žalovaný činnosť ADZ u žalobcu za zrušenú, a preto by túto činnosť nemal vykonávať 9.4 Žalovaný považuje prvostupňové rozhodnutie ako aj druhostupňové rozhodnutie za zákonné a na základe vyššie uvedeného navrhuje, aby správny súd žalobu zamietol. III. Konanie na správnom súde 10. Správny súd konajúc v súlade s ustanoveniami zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení platnom v rozhodnom čase, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, a bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP), vyhlásil dňa 20.02.2026 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 30.12.2025), ktorým zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP, a účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal. IV. Aplikované ustanovenia právnych predpisov 11. Podľa § 2 ods. 1 Správny súdny poriadok v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase, (ďalej aj „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 12. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 13. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 14. Podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z .z. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 15. Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. 16. Podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. 17. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.
18. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 19. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 20. Podľa § 31 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, agentúra dočasného zamestnávania je povinná: a) zabezpečovať ochranu osobných údajov dočasného agentúrneho zamestnanca podľa osobitného predpisu, 22) b) umožniť dočasnému agentúrnemu zamestnancovi uplatniť právo na slobodu združovania sa a právo na kolektívne vyjednávanie, c) umožniť prístup dočasnému agentúrnemu zamestnancovi k odbornému vzdelávaniu alebo k získaniu odborných zručností, a to aj pred jeho pridelením alebo v období medzi jeho prideleniami k užívateľskému zamestnávateľovi, s cieľom zvýšiť jeho zamestnateľnosť, d) umožniť prístup dočasnému agentúrnemu zamestnancovi k zariadeniam starostlivosti o deti, e) vytvoriť podmienky na výkon kontroly dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti služieb zamestnanosti, poskytnúť informácie a doklady orgánom kontroly, f) viesť evidenciu dočasných agentúrnych zamestnancov, ktorá obsahuje údaje v rozsahu ustanovenom v prílohe č. 1 písm. j, na účel písmena g) g) poskytovať ústrediu správu o svojej činnosti za uplynulý kalendárny rok spolu s údajmi z evidencie podľa písmena f) v termíne do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka prostredníctvom elektronického formulára zaslaného do informačného systému na účely služieb zamestnanosti, h) disponovať vlastným imaním v hodnote najmenej 30 000 eur; ústredie zisťuje splnenie tejto podmienky vo verejnej časti registra účtovných závierok. 21. Podľa § 31 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti, ústredie môže agentúre dočasného zamestnávania na základe návrhu podľa odseku 3 pozastaviť činnosť do odstránenia nedostatkov alebo zrušiť povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Ústredie zruší povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ak agentúra dočasného zamestnávania: a) agentúra dočasného zamestnávania neprideľovala dočasných agentúrnych zamestnancov v období jedného roka, b) agentúra dočasného zamestnávania nesplnila povinnosť podľa odseku 1 písm. f) až h) alebo v správe o činnosti uviedla nepravdivé údaje, c) agentúre dočasného zamestnávania bola uložená pokuta za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania 22. Podľa § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, na konanie podľa § 12 písm. l), s), ab) a ae) a § 13 ods. 1 písm. e) a ods. 2 písm. b) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 23. Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 24. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. V. Právne posúdenie veci správnym súdom 25. Správny súd v Košiciach úvodom poznamenáva, že žaloba bola pôvodne podaná na Správny súd v Bratislave, avšak z dôvodu, že v predmetnom súdnom konaní ide o správnu žalobu v sociálnych veciach, miestne príslušným je správny súd určený podľa § 13 ods. 3 SSP, t.j. v prípade právnickej osoby podľa sídla žalobcu. Keďže sídlom žalobcu je adresa A. X, B., a v súvislosti s § 9 ods. 7 písm. b) a § 10 zákona č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky v spojení s Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 258/1996 Z.z., ktorým sa vydáva Zoznam obcí a vojenských obvodov tvoriacich jednotlivé okresy, je obec Bardejov zaradená v časti prílohy pod okres Bardejov,
patriaca do územného obvodu Prešovského kraja, podľa § 3a ods. 3 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, sídlom Správneho súdu v Košiciach je mesto Košice; jeho obvod tvoria územné obvody Košického kraja a Prešovského kraja. 26. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu vo veci zrušenia jeho povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania č. UPS/US1/SSZOSK/BEZ/2019/14397-2 zo dňa 03.06.2019. 27. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobcovi bolo rozhodnutím č. UPS/US1/ SSZOSK/ BEZ/2019/14397-2 zo dňa 03.06.2019 vydané povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, a to na dobu neurčitú. Dňa 23.04.2024 bola Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny žalobcom doručená Správa o vykonávaní činnosti agentúry dočasného zamestnávania za rok 2023, ktorá však bola žalobcom predložená po termíne, t. j. po 31.03.2024. 28. Vo výzve Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 26.11.2024 bol žalobca upovedomený o začatí správneho konania vo veci zrušenia povolenia na vykonávanie činnosti ADZ, ku ktorej sa mal zároveň vyjadriť. Následne dňa 17.02.2025 vydalo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor sprostredkovateľských služieb, rozhodnutie, ktorým zrušuje povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, a to z dôvodu podľa 31 ods. 1 písm. g) a ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 26.02.2025, o ktorom rozhodoval žalovaný. Ten rozhodnutie orgánu prvého stupňa svojim rozhodnutím č. UPS/ US1/OPS/BEZ/2025/10746 2025/73729 zo dňa 12.05.2025 ako zákonné potvrdil, pričom sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi v ňom obsiahnutými. Uvedené rozhodnutie žalobca napadol včas podanou správnou žalobou. 29. Správny súd úvodom považuje za potrebné poukázať aj na právnu úpravu zákona o službách zamestnanosti účinnú do 30.04.2013, v zmysle ktorej správny súd konštatuje, že zákon o službách zamestnanosti dával Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny kompetenciu pozastaviť činnosť agentúry dočasného zamestnávania do odstránenia nedostatkov alebo zrušiť povolenie na návrh subjektov uvedených v § 31 ods. 3. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu „boli navrhnuté podmienky na pozastavenie činnosti agentúry dočasného zamestnávania a na zrušenie povolenia činnosti na návrh orgánu, ktorý porušenie príslušných právnych predpisov zistil.“ Táto kompetencia ústredia bola pozmenená novelou zákona o službách zamestnanosti, zákonom č. 96/2013 Z.z. účinným od 01.05.2013, podľa ktorého dôvodovej správy k novelizovanému ustanoveniu § 31 sa navrhovanou úpravou špecifikujú taxatívne dôvody, kedy ústredie povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania zruší. Touto novelizáciou bola do zákona včlenená kompetencia ústredia obligatórne zrušiť povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania z taxatívne stanovených dôvodov, a to bez návrhu subjektov uvedených v ust. § 31 ods. 3. Uvedené potom vyplýva aj z gramatického výkladu § 31 ods. 2 druhej vety, ktorá stanovuje, že ústredie bez ďalšieho zruší povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ak nastanú zákonom predpokladané dôvody uvedené v písmene a), b) alebo c) tejto vety. Rovnako tieto závery vyplývajú z teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia, a to s poukazom na znenie dôvodovej správy. Vzhľadom na vyššie uvedené, v prípade, že bol daný dôvod podľa § 31 ods. 2 zákona, nebolo potrebné, aby bol podaný návrh na začatie konania. Postup správnych orgánov, ktoré konali bez návrhu, bol teda v súlade so zákonom. 30. V reakcii na námietku žalobcu, ktorou poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9Sa/1/2016 zo dňa 24.02.2017, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžk/25/2017 zo dňa 24.10.2018, a 9Sžk/134/2018, a teda že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky, správny orgán nie je doslovným znením zákona viazaný absolútne, a môže sa od neho aj odchýliť, správny súd poukazuje na judikatórny posun vo výklade k § 31 ods. 2 novelizovanému zákona o službách zamestnanosti, a to na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/112/2020 zo dňa 25.05.2022, v odôvodnení ktorého sa uvádza: „18. Kasačný súd konštatuje, že z vyššie uvedeného vývoja právnej úpravy § 31 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti jednoznačne vyplýva, že citovanou novelizáciou zákona bola do zákona včlenená kompetencia ústredia obligatórne zrušiť povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania z taxatívne stanovených dôvodov, a to bez návrhu subjektov uvedených § 31 ods. 3 cit. zákona. Pritom zostala zachovaná aj právna úprava pôvodného znenia § 31 ods. 2, ktorá
umožňuje ústrediu pozastaviť činnosť alebo zrušiť povolenie na návrh orgánov podľa ods. 3. Uvedené je zrejmé aj z gramatického výkladu § 31 ods. 2, druhej vety, ktorá stanovuje, že ústredie bez ďalšieho zruší povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ak nastanú zákonom predpokladané dôvody uvedené v písmene a), b) alebo c) tejto vety. 19. Tá skutočnosť, že po novelizácii cit. zákona zákonom č. 96/2013 Z.z. je možné zrušiť povolenie aj bez návrhu, sa premietla aj do zmeny pôvodného znenia § 29 ods. 5. Podľa pôvodného znenia agentúre, ktorej bolo zrušené povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania na základe návrhu podľa § 31 ods. 3, ústredie vydá nové povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania najskôr po uplynutí troch rokov od zrušenia predchádzajúceho povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Podľa novelizovaného znenia tohto ustanovenia (§ 29 ods. 6) bolo znenie „na základe návrhu podľa § 31 ods. 3“, nahradené znením „podľa § 31 ods. 2“. Aj z uvedeného je zrejmé, že po novelizácii obligatórny návrh vo všetkých prípadoch začatia konania nie je potrebný, preto zákonodarca zvolil všeobecnú formuláciu. 20. V zmysle uvedeného tzv. historického výkladu právnej normy, ktorý spočíva najmä v porovnávaní neskoršej a skoršej normy a porovnávaní návrhu zákona s konečným znením zákona, ktorý schválil príslušný orgán, a v súlade s jej gramatickým výkladom, je teda možné uzavrieť, že druhá veta § 31 ods. 2 cit. zákona, ktorá bola do tohto ustanovenia včlenená zákonom č. 96/2013 Z.z., zakotvuje samostatnú kompetenciu ústredia zrušiť povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ak agentúra naplní niektorý z taxatívne stanovených dôvodov uvedených v tomto ustanovení, a bez toho, aby bol na začatie takéhoto konania potrebný návrh. 21. Uvedený záver vyplýva aj z teleologického výkladu tohto ustanovenia, keď z dôvodovej správy k § 31 ods. 2 novelizovanému z. č. 96/2013 Z.z. vyplýva, že účelom tejto zmeny bolo špecifikovať taxatívne dôvody, kedy ústredie povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania zruší. Jednalo sa o novo zakotvené taxatívne dôvody, ktoré sú tak závažného charakteru, že ústredie má kompetenciu začať administratívne konanie aj bez návrhu, ktorý sa pri zistení iných dôvodov vyžaduje.“ 31. Správny súd ďalej konštatuje, že zo žaloby ako aj z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca nespochybňuje skutkové zistenie, na ktorom je založené rozhodovanie správnych orgánov v predmetnej právnej veci, ktorým je to, že žalobca správu o vykonávaní činnosti ADZ za rok 2023 predložil správnemu orgánu oneskorene, a to až dňa 23.04.2024 Taktiež žalobca uznáva, že uvedené konanie je porušením zákona o službách zamestnanosti. Uvedené vyplýva aj zo správy o vykonávaní činnosti, ktorá bola ústrediu doručená dňa 23.04.2024. Týmto bol daný obligatórny dôvod pre začatie správneho konania, a súčasne pre zrušenie povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania. 32. Žalobca namietal, že uloženie predmetnej sankcie nie je nevyhnutým a nesleduje zákonom predpísaný cieľ, práve naopak, je s ním v rozpore, pretože ADZ v demokratickej spoločnosti zastáva veľmi významné postavenie, pretože agentúra okrem iného podporuje tvorbu ako aj udržanie pracovných miest. K uvedenému správny súd uvádza, že zákonodarca v § 31 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti stanovil taxatívne dôvody, ktoré sú tak závažného charakteru, že ústredie má kompetenciu začať administratívne konanie aj bez návrhu, ktorý sa pri zistení iných dôvodov vyžaduje. Správa o činnosti ADZ za uplynulý kalendárny rok obsahuje údaje z evidencie dočasne pridelených zamestnancov, čím štát získava prehľad o trhu práce a aktivite agentúr a umožňuje preveriť, či agentúra skutočne vykonáva činnosť, na ktorú jej bolo vydané povolenie. Účelom predloženia správy o činnosti ADZ v lehote stanovenej zákonom je zároveň ochrana trhu práce pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, ako aj kontrola dodržiavanie pracovných podmienok a tým aj ochrana agentúrnych zamestnancov, ktoré skutočnosti sú naplnením zákonodarcom sledovaného cieľa, ktorých nesplnenie za podmienok stanovených zákonom narúša ochranu a kontrolu trhu práce zo strany orgánov verejnej správy efektívne a včas. Vyššie uvedené reflektuje aj na žalobcom uvádzaný princíp proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy orgánu verejnej moci do základných práv účastníka (vrátane práva na podnikanie), uskutočňované na základe zákona, boli vždy minimalizované na čo najnižšiu rozumnú mieru a aby správny orgán šetril zmysel a podstatu týchto práv (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo 6.februára 2008, PL. ÚS 3/00, I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02 alebo I. ÚS 193/03). 33. K námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď doslovným nasledovaním aplikovaných ustanovení zákona o službách zamestnanosti dospel k záveru, že nepredloženie správy o činnosti ADZ za predchádzajúci rok musí za každých okolností viesť k zrušeniu povolenia vydaného žalobcovi, správny súd uvádza, že zákon jasne a jednoznačne stanovuje dôvody, pre ktoré správny orgán musí takéto povolenie zrušiť. Nedáva pritom konajúcemu
správnemu orgánu možnosť zvážiť iný postup, a teda ani možnosť s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci, ponechať povolenie na vykonávanie činnosti v platnosti. Je zrejmé, že u žalobcu bol naplnený dôvod pre zrušenie povolenia podľa § 31 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti, a preto bol postup správnych orgánov v súlade so zákonom. Zákon o službách zamestnanosti v § 31 ods. 2, veta druhá, písm. b) takúto skutočnosť sankcionuje zrušením povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Ústredie postupom podľa tohto zákonného ustanovenia nemá ani inú možnosť, pretože ide o imperatívne zákonné ustanovenie tohto zákona. Správny súd zároveň konštatuje, že v danom prípade ide o osobitný druh konania o zrušenie povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ktoré správny orgán začína z vlastného podnetu v prípade zistenia, ak určitá agentúra si vyššie uvedenú povinnosť nesplnila. 34. Správny súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného (vrátane prvostupňového rozhodnutia, lebo obe rozhodnutia tvoria jeden celok), ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozhodnutia. 35. Vzhľadom na námietky žalobcu súd dospel k záveru že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Žalobca si nesplnil zákonnú povinnosť. 36. Súd je toho názoru, že žalovaný riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. 37. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupoval a jeho žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jeho svojvôli pri rozhodovaní. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlil podstatu zrušenia povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania vydané žalobcovi podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti. 38. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS 63/2014, II.ÚS 218/02, III.ÚS 198/07), súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. 39. K vyjadreniu v replike uvedeného právneho záveru žalobcu že dôvodnosť žaloby vyplýva aj z Uznesenia Správneho súdu v Bratislave, ktorým súd priznal odkladný účinok správnej žalobe, správny súd uvádza, že pri rozhodovaní vo veci priznania odkladného účinku správnej žalobe správny súd nepreskúmava zákonnosť správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ale posudzuje výhradne účinky výkonu takéhoto rozhodnutia na status žalobcu, ktorý sa jeho vydania domáha. Preto sa správny súd pri tomto rozhodovaní musí obmedziť iba na dôvody súvisiace s možnými účinkami žalobou napadnutého rozhodnutia na žalobcu, bez toho aby prejudikoval rozhodnutie vo veci samej.
40. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení, ako aj na podklade historického a teleologického výkladu, správny súd konštatuje, že zákon jasne a jednoznačne stanovuje obligatórne dôvody pre začatie správneho konania, ako aj pre zrušenie povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Postup žalovaného, ako aj orgánu prvého stupňa, bol teda v súlade so zákonom, to znamená, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie a postup, ktorý im predchádzal, boli vecne správne, u žalobcu bol naplnený dôvod pre zrušenie povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania podľa § 31 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 41. V reakcii na námietku žalobcu, že princíp proporcionality vyžaduje, aby zásahy orgánu verejnej moci do základných práv účastníka (vrátane práva na podnikanie), uskutočňované na základe zákona, boli vždy minimalizované na čo najnižšiu rozumnú mieru a aby správny orgán šetril zmysel a podstatu týchto právo zásahu do jeho ústavne zaručeného práva „na slobodu podnikania“ súd uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu sú to všeobecné ako aj správne súdy, ktoré sú primárne ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť a preto sa správny súd zaoberal prípadným porušením základných práv žalobcu napadnutým rozhodnutím. Vzhľadom na vzhliadnutú nedôvodnosť žaloby žalobcu v celom rozsahu súd konštatuje, že nedošlo ani k porušeniu jeho vyššie uvedeného práva. 42. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, žalovaný bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nežiadal, a súčasne správny súd konštatuje, že ani neboli splnené podmienky podľa § 168 SSP na priznanie. 43. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP, s poukazom na § 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle ktorého účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.