Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach PO-6S/1/2022 8022200008 30. 09. 2025 Mgr. LL.M. Jana Fandáková ECLI:SK:SpSKE:2025:8022200008.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Jany Fandákovej, LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov JUDr. Radovana Turčíka, a JUDr. Renáty Smajdovej, v právnej veci žalobcu: LUJAN plus, s.r.o., so sídlom Mengusovce 117, IČO: 36 681 172, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Ul. Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102538705/2021 z 10.12.2021, takto rozhodol: I. Zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102538705/2021 z 10.12.2021 a rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 101604722/2021 z 31.08.2021 a vec v r a c i a Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Daňový úrad Prešov (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet na vrátenie v sume 95.845,68 eur. 2. Daňová kontrola u žalobcu sa začala dňa 18.10.2011, označenom v oznámení o daňovej kontrole a skončila sa dňa 05.05.2015, doručením protokolu z daňovej kontroly žalobcovi. 3. Správca dane dodatočným platobným výmerom č. 996177/2015 zo dňa 19.06.2015 podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) znížil žalobcovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 zo sumy 95.845,68 eur na sumu 52.462,04 eur, t.j. priznal žalobcovi nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 52.462,04 eur. Uvedená suma nadmerného odpočtu bola žalobcovi vrátená 22. júna 2015. 4. Správca dane rozhodnutím č. 102115685/2018 zo dňa 24. októbra 2018 zastavil vyrubovacie konanie v danej veci s ohľadom na to, že daňová kontrola nebola ukončená v zákonnej lehote, nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku.
Rozdiel medzi uplatneným a priznaným nadmerným odpočtom, resp. pôvodne nepriznaný nadmerný odpočet vo výške 43.383,64 eur bol daňovému subjektu vrátený 24. septembra 2018. 5. Správca dane rozhodnutím č. 101977794/2020 zo dňa 14.12.2020 podľa § 79 a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) priznal žalobcovi úrok vo výške 4.177,80 eur za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011 vo výške 43.383,64 eur odo dňa nasledujúceho po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, t.j. od 24.04.2012 až do dňa vrátenia nadmerného odpočtu, t.j. do 24.09.2018 (2345 dní). 6. Žalovaný rozhodnutím č. 100475864/2021 z 23. marca 2021 zrušil rozhodnutie správcu dane č. 101977794/2020 zo dňa 14.12.2020 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vo svojom odôvodnení žalovaný uviedol, že správca dane výšku úroku vypočítal nesprávne, pretože nepoužil správnu úrokovú sadzbu platnú v roku 2012. Správca dane tak pri výpočte úroku postupoval v rozpore s ustanovením § 79a ods. 2 zákona o DPH. 7. Správca dane následne rozhodnutím č. 101604722/2021 zo dňa 31. augusta 2021 podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v sume 4.327,20 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 43.383,64 eur. Žalovaný rozhodnutím č. 102538705/2021 zo dňa 10. decembra 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 8. Dôvody priznania úroku zo sumy vráteného nadmerného odpočtu sú v napadnutom rozhodnutí žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane v podstatnej časti vymedzené takto: - v danej veci bolo potrebné aplikovať princíp prednosti práva Európskej únie - Uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona č. 297/2016 Z.z. a v dôsledku toho nemožno z jeho aplikácie vylúčiť daňové kontroly skončené do 31. decembra 2016, tak, ako bolo publikované aj v stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, - správca dane pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu vo výške 4.327,20 eur podľa § 79 a ods. 3 zákona o DPH postupoval v súlade s uvedeným právnym názorom, - k určeniu počiatočného dňa nároku na úrok správne orgány poukázali na to, že z viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ zaoberajúcich sa výkladom 183 smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“) vyplynul v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality, pričom vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu prináleží stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania a v súlade s uvedeným bola s účinnosťou od 1. januára 2017 zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava zakotvená v § 79a zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a to náhrada za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktorá upravuje podmienky priznávania. V danom prípade počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, t.j. od 24.04.2012 až do dňa vrátenia nadmerného odpočtu vo výške 43.383,64 eur, a to do 24.09.2018. II. Súdne konanie 9. Správnou žalobou elektronicky doručenou Krajskému súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) dňa 10.01.2022 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia, vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania nároku na náhradu trov konania.
10. Konanie o správnej žalobe bolo Krajským súdom v Prešove vedené pôvodne pod sp. zn. 6S/1/2022. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť vykonávať Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“), ktorým je označené konanie vedené pod sp. zn. PO-6S/1/2022. 11. V žalobe sú vymedzené nasledovné žalobné body (námietky) žalobcu: - napadnuté rozhodnutie žalovaného nemá oporu v zákone, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, - použitie ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. na prípad žalobcu je v rozpore s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, pretože zásadne mení režim právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti a nepriznanie právnych nárokov z týchto vzťahov je v rozpore s pravidlom upraveným v ustanovení § 165 ods.1 Daňového poriadku a nepriznaním úroku vo výške podľa § 156 v nadväznosti na § 165 ods.7 Daňového poriadku správne orgány založili systém pravej retroaktivity; - pokiaľ správca dane hovorí, že postupoval podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. žalobca poukazuje, že nadmerný odpočet bol zadržiavaný nielen počas daňovej kontroly ale aj dlho po jej skončení, čo vylučuje aplikáciu § 79a zákona 222/2004 resp. postup v zmysle stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: Snj 36/2019; - aplikácia stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: Snj 36/2019 nie je možná, pretože skutkový stav v tejto veci nie je totožný so skutkovým stavom vo veci Kovozber, ktorá vec bola riešená Súdnym dvorom EÚ vo veci C-120/15 na ktorý sa v tomto prípade odvoláva stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn.: Snj 36/2019, pretože v prípade daňového subjektu Kovozber sa kontrola skončila bez nálezu a správca dane počas kontroly zákonným spôsobom zadržiaval nadmerný odpočet (neriešil otázku úroku z dôvodu nezákonného zadržiavania finančných prostriedkov po ukončení daňovej kontroly); - namieta, že žalovaný účelovo nerozlišuje medzi § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. a § 156 v nadväznosti na § 165 ods. 7 Daňového poriadku, ktoré podľa názoru žalobcu nemožno zamieňať; - podľa názoru žalobcu ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. ponecháva štátu čas na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nároku na nadmerný odpočet a teda ide o zákonné zadržiavanie nadmerného odpočtu po dobu nevyhnutnú na daňovú kontrolu, úrok v tomto prípade nie je sankcia, je to platba kompenzačná a oproti tomu § 156 Daňového poriadku v nadväznosti na § 165 ods.1 a ods.7 Daňového poriadku predpokladá neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov - tu ide o sankcionovanie správcu a reparovanie škody, - súčasne poukazuje na to, že týmto rozdielnym inštitútom daňového práva zodpovedajú aj rozdielne sadzby, a to ustanoveniu § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. sadzba 2 % alebo 1,54 % a úrok predstavuje platbu kompenzačného charakteru a ustanoveniu § 156 Daňového poriadku sadzba 15 % a tento úrok predstavuje sankcionovanie správcu dane a reparovanie škody z dôvodu neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov daňového subjektu; - v tomto prípade ide nie o kompenzáciu ale o sankciu za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcu a poukazuje na ustanovenie § 35b ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. ktoré hovorí o tom, čo sa považuje za obdobie neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov; - obdobím neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu je počet dní, ktoré uplynuli odo dňa, keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa zákona č. 222/2004 Z.z. do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011 bola do 25. augusta 2011 a tento deň je potrebné považovať za počiatočný deň nároku na úrok; - poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 10Sžfk/41/2018 z 30.07.2018 v ktorom tento zdôraznil potrebu ústavno-konformného výkladu právnej normy a zaujal stanovisko k aplikácii § 165 ods.1 Daňového poriadku; - má za to, že je vylúčené, aby v dôsledku zmeny právnej úpravy bolo zasiahnuté do subjektívnych práv daňového subjektu a keďže daňový poriadok neobsahuje ekvivalent sankčného úroku podľa § 35b ods.6 zákona o správe daní (podľa tohto ustanovenia mal daňový subjekt v prípade nesprávneho vyrubenia dane voči správcovi dane zákonom garantovaný nárok vo forme sankčného úroku) no za účelom zachovania zásadných princípov právneho štátu a ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti je potrebné prijať ústavno-konformný výklad § 165 ods.1 Daňového poriadku a je potrebné aplikovať ustanovenie § 165 ods.7 Daňového poriadku s tým, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona,
- žalovaný sa v rozpore s ustanovením § 74 ods.2 prvá veta Daňového poriadku nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami, - poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018 z 30.07.2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil potrebu ústavno-konformného výkladu právnej normy a zaujal stanovisko k aplikácii ustanovenia § 165 ods.1 daňového poriadku . 12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 19.04.2022 zotrval na správnosti napadnutého rozhodnutia a dôvodoch v ňom uvedených. Poukázal na skutočnosť, že z § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplýva, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu v prípade jeho vrátenia bez ohľadu na skutočnosť, že bol vrátený na základe rozhodnutia správcu dane, ktorým bolo zastavené vyrubovacie konanie z dôvodu, že nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly. Výsledkom za príslušné zdaňovacie obdobie je a zostáva platiteľom deklarovaný nadmerný odpočet. Dôležitá je skutočnosť, že kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti bola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu a ak v lehote podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 zákona č. 222/2004 Z.z. nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. 13. Žalobca v replike z 26.04.2022 zotrval na svojej žalobnej argumentácii a vo vyjadrení z 02.09.2025 poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/2025 z 11.06.2025 a právne závery z neho vyplývajúce pre preskúmavanú vec. 14. Na pojednávaní konanom 30. septembra 2025 žalobca zotrval na svojej argumentácii a návrhoch. Žalovaný svoju neprítomnosť ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. III. Relevantná právna úprava 15. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP”), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 16. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 17. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (účinného k 31. decembru 2011) rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. 18. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (účinného k 31. decembru 2011), správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku
dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. 19. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (účinného k 31. decembru 2011), správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. 20. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (účinného k 25. novembru 2011), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 21. Podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH (účinného k 25. novembru 2011), ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca. 22. Podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (účinného od 1. januára 2017), ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4), platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2. 23. Podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (účinného od 1. januára 2017), platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) do dňa jeho vrátenia vrátane.
24. Podľa § 85ke zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty - prechodných ustanovení zákona o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.. 25. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 26. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. 27. Podľa § 156 ods.1 Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane: a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane. 28. Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Ak nebol úrok z omeškania správcom dane vyrubený právoplatným rozhodnutím do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa, správca dane vypočíta úrok z omeškania za obdobie do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa; takto vypočítaný úrok z omeškania sa považuje za vyrubený dňom predchádzajúcim vyhláseniu konkurzu, začatiu reštrukturalizačného konania alebo dňom predchádzajúcim rozhodujúcemu dňu. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. 29. Podľa čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu. IV. Posúdenie veci správnym súdom 30. Správny súd v konaní o všeobecnej správnej žalobe (§ 177 a nasl. SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, všetko v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP), a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), na pojednávaní konanom 30.09.2025 dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
31. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým tento priznal žalobcovi podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v sume 4.327,20 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 43.383,64 eur. 32. Tak, ako na to poukázal Správny súd v Košiciach v obdobnej veci žalobcu v jeho rozsudku sp. zn. PO-2S/45/2022 z 09.09.2025, v prvom rade je potrebné poukázať na relevantnú právnu úpravu: - zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v ustanovení § 35b obsahoval právnu úpravu sankčného úroku - uvedená právna úprava bola účinná v období od 01.01.2004 do 31.12.2011; - zákon č. 563/2009 Z.z. - Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 nemá právnu úpravu sankčného úroku tak ako to bolo v zákone č. 563/2009 Z.z.; - zákon č. 563/2009 Z.z. - Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 obsahuje ustanovenie § 165 ods.7 (ktoré je účinné od 01.01.2012), podľa ktorého sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona za súčasného znenia ustanovenia § 165 ods.1 Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; - zákon č. 563/2009 Z.z. - Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 obsahuje s účinnosťou od 01.01.2012 ustanovenie § 156, ktoré upravuje úrok z omeškania, ktorý správca dane je oprávnený uplatniť voči daňovému subjektu; - s účinnosťou od 01.01.2017 zákonodarca zákonom č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákona o dani z pridanej hodnoty a ktorým sa mení zákon č. 331/2011 Z.z., ktorým sa mení dopĺňa daňový poriadok a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákon v znení neskorších predpisov zakotvil do zákona č. 222/2004 Z.z. ustanovenie § 79a ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu. 33. Z uvedeného je teda zrejmé, že právna úprava zákona č. 511/1992 Zb. v období od 01.01.2004 do 31.12.2011 obsahovala úpravu sankčného úroku z omeškania zo zadržaného nadmerného odpočtu a úprava zákona č. 563/2009 Z.z., ktorý nahradil zákon č. 511/1992 Zb, takúto úpravu neobsahuje a obsahuje len úpravu úroku z omeškania v prospech správcu dane v ustanovení § 156. Až následne v reakcii na uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci KOVOZBER C-120/15 zákonodarca novelizoval s účinnosťou od 01.01.2017 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty o právnu úpravu § 79a, ktorá hovorí o úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu. 34. Pri posudzovaní nastolenej otázky je teda podľa názoru správneho súdu potrebné brať zreteľ na to, že na jednej strane tu síce stojí právo štátu na zadržanie nadmerného odpočtu, ktoré právo samotný Súdny dvor Európskej únie uznal, že je legitímnym právom členského štátu zadržať uplatnený nadmerný odpočet DPH za účelom kontroly jeho oprávnenosti (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Molenheide a i. z 18. decembra 1997, spojené veci C-289/94, C-340/95, C-401/95, C-47/96, bod 41) a tomu zodpovedajúca povinnosť daňového subjektu strpieť v nevyhnutnej a legitímnej dobe zadržanie nadmerného odpočtu avšak na strane druhej tu stojí právo daňového subjektu a tomu zodpovedajúca povinnosť štátu kompenzovať daňovému subjektu straty na hodnote sumy zadržaného nadmerného odpočtu, ktoré mu vznikli v dôsledku plynutia času po uplynutí primeranej, nevyhnutnej a legitímnej doby konania štátu (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kovozber z 21.októbra 2015, C-120/15, bod 23, a tam citovaná judikatúra; tiež vo veci technoRent International a i. z 12. mája 2021, C-844/19, body 39 a 40, a vo veci HUMDA z 13. októbra 2022, C-397/21, bod 37). 35. Ako je zrejmé z rozhodnutia správcu dane i napadnutého rozhodnutia žalovaného, ten o žalobcom ako daňovým subjektom v žiadosti uplatnenom nároku rozhodol, ako o nároku na úrok podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z., teda ako o nároku na náhradu zo žalobcom ako daňovým subjektom uplatneného nadmerného odpočtu zadržiavaného správcom dane počas daňovej kontroly. 36. Právna úprava náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu bola vložená s účinnosťou od 1. januára 2017 do § 79a a nasl. zákona o DPH. Ako už bolo uvedené predmetné ustanovenie bolo do zákona č. 222/2004 Z.z. zákonodarcom vložené ako reakcia na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci KOVOZBER C-12/15, v zmysle ktorého v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Súčasne s touto právnou úpravou do zákona č. 222/2004 Z.z. bolo zakotvené ustanovenie § 85ke (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2017) podľa ktorého: „Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.1,2 alebo ods.5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §79 ods.1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“ Druhou vetou ustanovenia § 85ke zákona o DPH bola spod aplikácie § 79a zákona o DPH vylúčená skupina prípadov, v ktorých bola daňová kontrola skončená do 31. decembra 2016. 37. V tomto kontexte je relevantné uviesť, že predmetnou právnou úpravou - vylúčením nároku na náhradu (úrok) zo zadržania nadmerného odpočtu a ich súladom s únijným právom sa zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019 (publikované ako R 56/2019; ďalej len „stanovisko“) uviedol: „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok).Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ Orgány verejnej správy sú teda povinné zdržať sa aplikácie druhej vety ustanovenia § 85ke zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré hovorí len o tom, že sa ustanovenie § 79a nevzťahuje na konania skončené do konca roka 2016, pričom prvá veta nedotknutá týmto stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu SR hovorí o okruhu tých právnych vzťahov na ktoré je možné túto právnu úpravu v ustanovení § 79a vztiahnuť do minulosti - ide o formu nepravej retroaktivity - neskončené daňové kontroly do 31.12.2016. 38. Správny súd poukazuje na to, že až do nálezu Ústavného súdu sp. zn.: II. ÚS 152/2025 zo dňa 12.06.2025 bola rozhodovacia prax správnych súdov vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. s poukazom na Zjednocujúce stanovisko Najvyššíeho súdu Slovenskej republiky Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019 ustálená. Nálezom Ústavného súdu sp. zn.: II. ÚS 152/2025 zo dňa 12.06.2025 došlo k významnému judikatórnemu posunu v právnom nazeraní na aplikáciu ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z.. Ústavný súd v predmetnom náleze vyslovil právny názor na Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn: Snj 36/2016, z ktorého vychádzal aj žalovaný vo svojom rozhodnutí v zmysle ktorého: „S prihliadnutím na účel zjednocujúceho stanoviska je preto potrebné nahliadať na jeho účinky a „čítať“ jeho obsah ako odporúčanie alebo návod na úvahy pre jednotlivé vnútroštátne orgány, ktoré sú vo svojej činnosti povinné zabezpečiť plný účinok smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov so zohľadnením aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, aj napriek absencii relevantnej právnej úpravy v rozhodnom období.. Podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v bode 33 nálezu,: „Výkladové zjednocujúce stanovisko nemá normotvornú silu a nemôže účinne zabezpečiť či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu právnej normy daňového práva. Účelom výkladového stanoviska je zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax formou zjednotenia výkladu sporných otázok, nie utvárať právne normy daňového práva, či ukladať povinnosti štátnym orgánom. Od výkladového stanoviska nemožno odvodiť retroaktívnu priamu aplikáciu právnej normy, nie je preň dostatočným právnym základom a nemožno takto vyplniť právne vákuum na priznanie náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016. Ak aj stanovisko malo za cieľ dosiahnuť aplikabilitu §79a na tieto sporné prípady, výslovne to neuvádza, hovorí len o zdržaní sa aplikície druhej vety§ 85ke.“ V bode 34 Nálezu Ústavný súd SR vyslovil, že priama retroaktívna aplikácia § 79a zákona o DPH bez zákonného zmocnenia len na základe Zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu na tieto daňové kontroly je ústavne neakceptovateľná. Ústavný súd preto v bode 35 uzavrel, že: „Pri rozhodovaní o úrokoch v prípade daňových kontrol ukončených do 31.12.2016 je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a skúmať, či bola daňová kontrola vykonaná v primeranej lehote s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Kritéria uvedené v neskoršom právnom predpise - v ustanovení § 79a - výška úroku, spôsob jeho určenia a lehota 6 mesiacov kontroly počas ktorej sa neúročí je možné vziať podľa názoru Ústavného súdu SR do úvahy ako pomocný ukazovateľ pri zvažovaní konkrétnych okolností veci na základe priamej aplikácie čl. 183 smernice v rámci aktuálnej judikatúra Súdneho dvora EÚ. Nie je však možné §79a zákona o DPH priamo aplikovať, brať za právny základ rozhodnutia s poukazom na stanovisko najvyššieho súdu“.
39. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru prezentovaného v predmetnom Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky má správny súd za to, že tak správca dane ako aj v zhode s ním žalovaný vec žalobcu nesprávne právne posúdili, keď o žiadosti žalobcu rozhodli podľa §79a zákona č. 222/2004 Z.z. s poukazom na Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn.: Snj 25/2019 z 30.10.2019, čím porušili právo žalobcu na jeho súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj požiadavka, aby na vec žalobcu boli aplikované relevantné platné a účinné právne normy za použitia ústavno-súladného výkladu. Aplikáciou ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. na prípad žalobcu u ktorého bola daňová kontrola zastavená z dôvodu nezákonnosti porušili zákaz retroaktivity, keď na jeho prípad aplikovali ustanovenie §79a zákona č. 222/2004 Z.z. na základe zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: Snj 25/2019 z 30.10.2019, ktoré, ako to už vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom Náleze nemá normotvornú silu a nemôže účinne zabezpečiť či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu normy daňového práva. 40. Správny súd uvádza, že tak, ako na to poukázal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS 152/2025 zo dňa 11. júna 2025 z obsahu stanoviska najvyššieho súdu, na ktorý poukazuje žalovaný v napadnutom rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd uprednostnil prístup k riešeniu právneho vákua aplikáciou § 79a zákona o DPH aj na tie prípady daňových kontrol, ktoré skončili do 31. decembra 2016 s tým, že nejde o analogickú aplikáciu tohto ustanovenia, ale o odmietnutie aplikácie § 85ke zákona o DPH z dôvodu jeho rozporu s právom únie, ktoré má prednosť. Ustanovenie § 79a zákona o DPH považoval najvyšší súd za dostatočne určité pravidlo na priznávanie úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňových kontrol skončených do 31. decembra 2016. Ústavný súd konštatoval, že § 79a nadobudol účinnosť 1. januára 2017 a nie je možné ho bez výslovného pozitívneho zákonného zmocnenia aplikovať aj na prípady, ktoré nastali pred jeho účinnosťou. 41. S ohľadom na uvedené správny súd konštatuje, že právny názor obsiahnutý v napadnutom rozsudku a teda, že na preskúmavanú vec bolo potrebné aplikovať súčasnú právnu úpravu je nesprávny. Názor žalovaného a správcu dane, ktorí priamo aplikovali retroaktívne § 79a zákona o DPH na prípad žalobcu bez zákonného zmocnenia len na základe zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu je nezákonný. 42. Pokiaľ žalobca poukazoval na § 165 ods. 7 Daňového poriadku a ním tvrdené premietnutie celého režimu sankčných úrokov podľa zákona o správne daní do právnej úpravy Daňového poriadku, správny súd túto argumentáciu nevzhliadol dôvodnou. 43. Účelom § 165 ods. 7 Daňového poriadku nebolo v celku „preklopiť“ právnu úpravu sankčného úroku do Daňového poriadku. Ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku podľa názoru správneho súdu reaguje na skutočnosť, že právna úprava úrokov a úrokov z omeškania sa v Daňovom poriadku, v porovnaní so zákonom o správe daní, podstatne zmenila (čo do výšky ako aj dôvodov vzniku). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní preto zákonodarca predmetným ustanovením poskytol ochranu takým nárokom na sankčný úrok, ktoré síce vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, avšak ešte neboli príslušnými orgánmi a ich rozhodnutiami vyčíslené a vyplatené. Takéto nároky podľa zákona o správe daní sa považujú za úrok z omeškania podľa § 156 a nasl. Daňového poriadku, pričom Daňový poriadok v úprave úroku z omeškania upravuje aj ich výšku a procesný postup určenia - vyrubenie (§ 156 ods. 1 a 2 Daňového poriadku). 44. Z hľadiska uplatnenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku je tak rozhodujúce, či nárok na sankčný úrok, resp. titul, z ktorého tento nárok vzniká, vznikol za účinnosti zákona o správe. Správny súd v tomto kontexte dáva do pozornosti, že žalobca svoj nárok na sankčný úrok vyvodzoval z toho, že daňovou kontrolou a súvisiacim vyrubovacím konaním nebol preukázaný rozdiel dane, resp. rozdiel v uplatnenom nadmernom odpočte. Tento nárok však s odkazom na § 35b ods. 5 zákona o správe daní mohol vzniknúť až v nadväznosti na konečné právoplatné rozhodnutie vo vyrubovacom konaní, teda až v nadväznosti na ukončenie vyrubovacieho konania dňa 24. októbra 2018. K ukončeniu vyrubovacieho konania právoplatným rozhodnutím došlo až za účinnosti Daňového poriadku. 45. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že na prípad žalobu nemožno aplikovať právnu úpravu sankčného úroku podľa § 35b zákona o správe daní a zároveň Daňový poriadok ani iná vnútroštátna právna úprava v rozhodnom období neupravovala podmienky vzniku a uplatnenia takéhoto nároku.
46. Správny súd k uvedenému uvádza, že správne orgány boli povinné vo svojej rozhodovacej činnosti zohľadniť úniové prvky žalobcovho právneho problému, s riešením ktorým sa na nich obrátil, a skrz svojej rozhodovacej činnosti zabezpečiť plný účinok smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“) a s ňou súvisiacej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora (reflektujúc aj korelujúcu nálezovú judikatúru Ústavného súdu). Napriek absencii relevantnej vnútroštátnej úpravy v rozhodujúcom období bolo ich povinnosťou reflektovať vo vertikálnych právnych vzťahoch priamy účinok smernice, a prípadné dôvody jeho neaplikability aj náležite pomenovať v odôvodneniach svojich rozhodnutí. Vo veciach úrokov v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016 je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora a skúmať, či bola daňová kontrola vykonaná v primeranej lehote s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. 47. Na základe priamej aplikácie čl. 183 smernice v spojení s judikatúrou Súdneho dvora možno dospieť k záveru, že v prípade, ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (uznesenie vo veci Kovozber z 21. októbra 2015,C-120/15, bod 23, a tam citovaná judikatúra). 48. Súdny dvor tiež uviedol, že hoci v prípade neexistencie úniovej právnej úpravy prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu ustanoviť podmienky, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, najmä úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov, tieto podmienky musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj zásadu daňovej neutrality (rozsudok vo veci SoleMizo a Dalmandi Mezőgazdasági z 23. apríla 2020). 49. Ústavný súd v už citovanom náleze poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej hoci členské štáty majú určitú slobodu pri ustanovení podmienok uvedených v čl. 183 smernice, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. Ak by zdaniteľná osoba nemala nárok na úroky z omeškania v prípade, že k vráteniu nadmerného odpočtu DPH nedôjde v primeranej lehote, vznikla by jej tým ujma, čo je v rozpore so zásadou daňovej neutrality (rozsudok z 12. mája 2021, technorent International a i. C-844/19, EU:C:2021:378, body 36 až 39). Aj keď čl. 183 smernice neustanovuje povinnosť platiť úroky z nadmerného odpočtu DPH, ktorý sa má vrátiť, ani nespresňuje okamih, od ktorého by takéto úroky mali boli splatné, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby finančné straty s tým vzniknuté v dôsledku vrátenia nadmerného odpočtu DPH vykonaného po primeranej lehote boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. 50. Správny súd záverom konštatuje, že žalobcovi prináležia úroky z nadmerného odpočtu DPH, ktorý mu bol vrátený a správne orgány sú pri určovaní okamihu, od ktorého sú tieto úroky splatné a pri určení ich výšky povinné zohľadniť judikatúru Súdneho dvora a tak, ako na to poukázal aj Ústavný súd v citovanom náleze aj keď priama aplikácia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. nie je možná, toto ustanovenie, je možné vziať do úvahy ako pomocný ukazovateľ pri zvažovaní konkrétnych okolností veci na základe priamej aplikácie čl. 183 smernice v rámci aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ za zohľadnenia právnych záverov aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ ide o primeranosť lehoty a výšku úroku (k tomu pozri závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/42/2020 z 21.07.2025, pozn.). 51. Vzhľadom na uvedené závery stratili opodstatnenie ďalšie žalobcove námietky (nevysporiadanie sa s jeho odvolacími námietkami, pozn.) význam a preto sa nimi správny súd nezaoberal. 52. Sumarizujúc správny súd konštatuje, že podstatnou v prejednávanej veci je skutočnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) z dôvodu ktorého obe administratívne rozhodnutia trpia vadou nezákonnosti, preto správny súd preskúmavané rozhodnutia zrušil a vrátil vec správcovi dane na ďalšie konanie (§ 191 ods. 3 písm. a) v spojení s ods. 4 SSP).
53. Úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude pri rešpektovaní právneho názoru správneho súdu vysloveného v tomto zrušujúcom rozsudku, opätovne vec posúdiť z hľadísk, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozsudku. 54. Podľa § 167 ods.1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 55. Nakoľko bol žalobca v plnom rozsahu úspešný v tomto konaní, správny súd mu priznal proti žalovanému právo na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania. 56. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí , samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 57. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh)(§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).