Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 6Sf/48/2024 0924100861 29. 09. 2025 JUDr. Andrea Daráková ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100861.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Darákovej a členov senátu Mgr. Romana Dieho a Mgr. Bc. Mariána Haladeja (sudcu spravodajcu), v právnej veci žalobcu: A. B., trvale bytom A. X, XXX XX B. – C. D., nar. XX.XX.XXXX, E. A., právne zastúpený: Advokátska kancelária Marják, Ferenci & Partners s.r.o., so sídlom Tajovského 17, 040 01 Košice – Staré Mesto, Slovenská republika, IČO: 50 164 988, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 971 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, IČO: 42499500 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 103013374/2024 zo dňa 18.10.2024, vo veci vyrubenia dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2018 a jemu predchádzajúceho administratívneho konania, takto rozhodol: I. Správnu žalobu zamieta. II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou zo dňa 16.12.2024 doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) toho istého dňa, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 103013374/2024 zo dňa 18.10.2024 (ďalej aj „žalované rozhodnutie“), ako i rozhodnutia Daňového úradu Košice (ďalej aj „správca dane“) č. 101981204/2024 zo dňa 10.07.2024 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) a vrátenia veci správcovi dane. Zároveň žalobca žiadal, aby mu súd priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. Priebeh a výsledky administratívneho konania 2. Žalobca, ktorý bol zároveň aj fyzickou osobou podnikateľom, podal dňa 15.06.2019 riadne daňové priznanie, typu „B“ k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2018. Spolu s daňovým priznaním zaslal aj účtovnú závierku. V daňovom priznaní žalobca uviedol príjmy z podnikateľskej činnosti vo výške 48 851,51 EUR a výdavky vo výške 31 999,89 EUR. Základ dane na základe žalobcom deklarovaného daňového priznania bol určený vo výške 15 851,62 EUR. Daň bola určená vo výške 2 284,10 EUR. 3. Správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie 2018 daňovú kontrolu, ktorá sa začala dňa 22.03.2023 na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 23.02.2023. Žalobca v priebehu daňovej kontroly uviedol, že hlavnou činnosťou žalobcu boli vodoinštalatérske, kúrenárske a drobné stavebné práce, rovnako uviedol spôsob, akým viedol účtovníctvo. Žalobca prehlásil, že nemal príjmy z kapitálového majetku alebo iné príjmy, napríklad z predaja nehnuteľností. Správca dane v rámci ďalšieho zisťovania zistil, že žalobca bol vedený ako záložca k nehnuteľnostiam v katastrálnom území F. a zároveň zistil, že bol vlastníkom bankového účtu v peňažnom ústave Tatra banka a.s., na ktorý mu
v roku 2018 boli pripísané platby v celkovej sume 240 000,- EUR od spoločnosti DRAŽOBNÍK, s.r.o.. Žalobca vo vzťahu k uvedeným platbám uviedol, že G. H. C. (ďalej aj „dlžník žalobcu“) uznal svoj dlh dňa 12.03.2018 na základe zmlúv o pôžičiek realizovaných v roku 2009 v celkovej sume 250 000,EUR, ktoré žalobca požičal dlžníkovi žalobcu. Žalobca však nepredložil zmluvy o pôžičkách v listinnej forme. Žalobca ďalej uviedol, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z roku 2017 uzatvorenej medzi OTP bankou Slovensko, a.s. a ním ako postupníkom sa stal vlastníkom pohľadávky vo výške 55 434,14 EUR voči spoločnosti N&M Invest s.r.o., ďalej uviedol, že na základe darovacej zmluvy z roku 2017 daroval túto pohľadávku s pokutami a so všetkým príslušenstvom v celkovej výške 2 004 193,05 EUR dlžníkovi žalobcu. Následne na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z roku 2018 uzatvorenej medzi dlžníkom žalobcu a ďalšími subjektami, bola postúpená pohľadávka vo výške 240 480,- EUR, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť dlžníkovi žalobcu do roku 2018, k čomu žalobca predložil písomnú dohodu. Zároveň žalobca predložil dohodu o započítaní zo dňa 12.03.2018 medzi žalobcom a dlžníkom žalobcu, v ktorej boli vzájomne započítané pohľadávky vo výške 240 480,EUR. Žalobca predložil splnomocnenie spoločnosti DRAŽOBNÍK, s.r.o. vo veci výkonu záložného práva voči pôvodnému dlžníkovi spoločnosti N&M Invest s.r.o. Na základe vykonanej dražby obchodná spoločnosť DRAŽOBNÍK, s.r.o. viacerými platbami zaslala na účet žalobcu sumu 240 000,- EUR, čím zároveň bola uhradená pohľadávka voči dlžníkovi žalobcu. Zvyšná suma pohľadávky (pozn.súdu po zápočte do sumy 250 000,- EUR) mala byť uhradená v priebehu roku 2019. Správca dane vykonal ďalšie zisťovania, predovšetkým zisťoval príjmy žalobcu v období od roka 2006 až do roku 2018, podľa ktorých mal za preukázané, že žalobca nedisponoval finančnými prostriedkami, ktoré by dokázal požičať dlžníkovi žalobcu. Správca dane uviedol, že v Slovenskej republike od roku 2009 je zákonnou menou euro, teda muselo dôjsť k výmene slovenských korún na eurá, v tak vysokej sume v bankách, preto bolo nepravdepodobné, že by uvedenou sumou (250 000,- EUR) disponoval žalobca v slovenských korunách, respektíve následne v eurách. Správca dane zisťoval aj vlastníctvo prípadných bankových účtov žalobcu, na ktorých nezistil zodpovedajúcu sumu zostatkov, ktorá mala zodpovedať pôžičke, ktorú mal poskytnúť dlžníkovi žalobcu. Správca dane oboznámil žalobcu so zistenými skutočnosťami, pričom uviedol, že ako príjem z postúpenia pohľadávky, tak aj príjem z úhrady pohľadávky, nie sú príjmy oslobodené od dane z príjmov, pričom za oslobodené môže možno považovať len také príjmy, ktoré sú uvedené v zákone č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), preto je nutné považovať takéto príjmy za zdaniteľné príjmy. Správca dane a zároveň poukázal, že žalobca nepreukázal v dostatočnej miere obstarávacie náklady na obstaranie pohľadávky t.j. akú skutočnú sumu vynaložil na obstaranie takejto pohľadávky. 4. Správca dane v rámci daňovej kontroly oboznámil žalobcu s pochybnosťami s odvolaním sa na žalobcom deklarované príjmy, ako i žalobcom deklarované vrátenia formou započítania a vyjadril dôvodné pochybnosti, vo vzťahu k darovaniu pohľadávky, nesplácania dlhu, neuplatňovanie si úrokov, považoval takéto konanie v rozpore s ekonomickou realitou. Rovnako správcovi dane neboli v konaní preukázané dokumenty obsahujúce konkrétne údaje o pôžičkách, ktoré by dokazovali uskutočnenie týchto úkonov ( napríklad predložené zmluvy o pôžičke vo forme notárskej zápisnice, úradne overené podpisy). Správca dane vyhodnotil doklad - uznanie dlhu ako nedostatočný dôkaz pre daňové účely, na základe čoho považoval sumu vo výške 240 000,- EUR za príjem. 5. Zistenia z daňovej kontroly zhrnul správca dane v protokole z daňovej kontroly zo dňa 23.02.2024. Žalobca k protokolu z daňovej kontroly uviedol, že nesúhlasil s protokolom, zistenia správcu dane považoval za nedostatočné, k pôvodu prostriedkov, uviedol že tieto mal z iných zdrojov, konkrétne ich mal od matky dlžníka žalobcu, ktorá ich nadobudla dedením v roku 2002, pričom ich nezverila svojmu synovi (dlžníkovi žalobcu), ale priamo žalobcovi a to z dôvodu ochrany pred veriteľmi dlžníka žalobcu. Ako dôkaz priložil dedičstvo z roku 2002, opätovne poukázala na hotovostné pôžičky z roku 2009 medzi žalobcom a žalobcovým dlžníkom. Žalobca popísal ďalej schému medzi dlžníkom žalobcu a spoločnosťou N&M Invest, s.r.o.. Žalobca opätovne zdôraznil, že uznaním dlhu dlžníkom žalobcu sa potvrdila existencia dlhu a uznanie dlhu je štandardný inštitút s poukazom na Občiansky, respektíve Obchodný zákonník a predstavuje vyvrátiteľnou domnienku o tom, že dlh riadne existoval. Žalobca mal za to, že predložil všetky dôkazy, ktoré preukázali náklady na obstaranie pohľadávky, ako aj formu úhrady. Pochybnosti zo strany správcu dane vo vzťahu k prípadnému overovanie podpisov, existencii písomnej zmluvy nie sú opodstatnené, pretože na platnosť zmluvy sa vyžaduje iba reálne odovzdanie peňažných prostriedkov. K nedostatku finančných prostriedkov žalobca uviedol, že mu žiaden právny predpis neukladal mať všetky prostriedky uložené na bankových účtov a rovnako uviedol, že mohol týmito finančnými prostriedkami disponovať aj v hotovosti a bolo jeho slobodným rozhodnutím akým
spôsobom bude s nimi disponovať. Žalobca sa odvolal na nález Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 259/2022, podľa ktorého nestačí iba nepodložené tvrdenie správcu dane založené na indíciách a domnienkach, musí byť riadne preukázané, ktorým vyvracia dôkazy predložené zo strany daňového subjektu. V rámci vyrubovacieho konania navrhol vypočuť dlžníka žalobcu. Dlžník žalobcu bol vypočutý vo vyrubovacom konaní, v ktorom uviedol, že žalobcu poznal dlhšie, popísal schému prevodov, akým spôsobom si požičal peniaze, akým spôsobom ich odovzdal žalobcovi, ako mal žalobca dlžníkovi žalobcu požičať peniaze. Peniaze mal od matky, z dôvodu, že bol trestne stíhaný a hrozil mu vysoký trest odňatia slobody ako aj prípadná náhrada škody od poškodených, takto mali byť peniaze uchránené pred exekútormi, respektíve prípadnými veriteľmi dlžníka žalobcu. 6. Na základe zistených skutočností správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie v ktorom vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2018 v sume 58 605,21 EUR. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli zistenia z daňovej kontroly, z protokolu, v ktorom žalobca neuviedol príjem v sume 240 000,- EUR, ktorý správca dane vyhodnotil ako ostatný príjem z vydraženej nehnuteľnosti, ktorý slúžil na zabezpečenie pohľadávky. Výdavok, ktorý mal byť práve zo zápočtu a uznania dlhu od dlžníka žalobcu v sume 250 000,- EUR správca dane spochybnil. Správca dane spochybnil aj reálnu existenciu pôžičiek v rámci schémy popísanej v predošlých bodoch, z dôvodu nepreukázania takých dôkazov, ktoré by existenciu pôžičiek jednoznačne preukazovali. Správca dane zdôraznil, že mu neboli predložené jednak zmluvy o pôžičkách, ďalej písomné doklady o prevzatí hotovosti, ktoré mal prevziať dlžník žalobcu, nebola mu predložená ani zmenka, ktorá mala zabezpečovať dlh žalobcu. Dlžník žalobcu predložil správcovi dane rozhodnutia v jeho trestnej veci, pričom tieto dôkazy nedokazovali existenciu dlhov. Žalobca v rámci daňovej kontroly, ani v rámci vyrubovacieho konania nepredložil dôkazy, ktoré by spochybňovali závery vyplývajúceho z protokolu o daňovej kontrole. 7. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie zo dňa 09.08.2024, ktoré zdôvodňoval tým, že rozhodnutie správcu dane vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia, zistenie skutkového stavu neboli dostačujúce na rozhodnutie vo veci a správca dane dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym zisteniam. Podľa žalobcu, správca dane založil svoje rozhodnutie na domnienke o neexistencii pôžičiek poskytnutých dlžníkovi žalobcu, ako aj popretí samotnej realizácii započítania s pohľadávkou žalobcu voči dlžníkovi žalobcu. Na ťarchu žalobcu správca dane nemal za preukázané predloženie dôkazov o uskutočnení pôžičiek, tak ako to tvrdil žalobca, pričom žalobca zdôraznil, že ako Občiansky zákonník, tak ako ani daňový poriadok (zákon č. 563/2009 Z.z o správne daní a poplatkov o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení v rozhodnom čase (ďalej aj „daňový poriadok“ ) neukladal žalobcovi povinnosť uzatvárať zmluvy o pôžičke v písomnej podobe a forme, prípadne vo forme notárskej zápisnice, prípadne s úradne osvedčenými podpismi na zmluvách. Žalobca zdôraznil, že pre vznik zmluvy bolo podstatné len reálne odovzdanie prostriedkov. Navyše dlh bol zo strany dlžníka žalobcu uznaný, nebol spochybnený a správca dane nemohol len arbitrárne spochybniť. Žalobca podotkol, že zo strany správcu dane nebola zohľadnená ani skutočnosť, že od udalosti kedy došlo k poskytnutiu pôžičiek (t.j. od roku 2008) mal uplynúť značný časový odstup a bolo nelogické požadovať rôzne doklady od žalobcu, preto z jeho pohľadu malo postačovať písomné uznanie dlhu, dohoda o započítaní, vyjadrenie žalobcu, svedecká výpoveď dlžníka žalobcu. Správca dane nevyvrátil relevantným spôsobom žalobcom predložené tvrdenia a zistenia a závery správcu dane boli, podľa žalobcu založené, len na indíciách. Žalobca zdôraznil, že žiaden právny predpis mu neukladal držať peňažné prostriedky na bankových účtoch, mohol disponovať finančnými prostriedkami v hotovosti, žalobca zdôraznil, že v konaní predložil viaceré písomné dokumenty, ako je napríklad osvedčenie o dedičstve, zmluva o postúpení pohľadávky, darovacia zmluva, zmluva o vykonaní dražby z roku 2018, uznanie dlhu z roku 2018 a dohoda o započítaní pohľadávok z roku 2018, no správca dane dospel aj tak k nesprávnym zisteniam, pripísanie platby vo výške 240 000 EUR zaradil ako príjem podľa § 8 ods. 1 zákona o dani z príjmov, čím nesprávne vec posúdil, rozhodnutie považoval za nezákonné a arbitrárne a žiadal ho zrušiť. 8. Žalovaný žalovaným rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. V žalovanom rozhodnutí preskúmal rozhodnutie správcu dane a stotožnil sa so záverom správcu dane. Žalovaný zdôraznil, že správca dane v priebehu daňovej kontroly vykonal dokazovanie jednak z vlastnej iniciatívy preverovaním finančných prostriedkov na účtoch žalobcu, jednak vykonal dokazovanie, ktoré navrhol sám žalobca, čím správca dane zistil v dostatočnej miere skutkový stav na základe, ktorého bolo možné ustáliť záver, tak ako ho uviedol správca dane v prvostupňovom rozhodnutí. Vo
vzťahu k výpovedi dlžníka žalobcu uviedol, že vzťah medzi žalobcom a dlžníkom žalobcu sa javil ako nadštandardný, zároveň zo získaných dôkazov sa transakcie medzi žalobcom, dlžníkom žalobcu, matkou dlžníka žalobcu, obchodnou spoločnosťou N&M Invest s.r.o. javili ako bezdôvodné, ktoré by neodrážali ekonomickú realitu a absentoval v nich logický, ako i ekonomický účel. Dôkaz, ktorý predložil žalobca - uznanie dlhu nepreukazovalo podľa názoru žalovaného dostatočne pre účely daňového konania existenciu predmetných pôžičiek. Odkazovanú judikatúru, ktorú žalobca uvádzal v odvolaní, podľa názoru žalovaného na daný prípad sa nevzťahovala. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty riadne splnili svoje povinnosti, žalobca podľa názoru žalovaného si túto povinnosť nesplnil. Žalovaný taktiež zdôraznil, že ak účelom poskytnutia pôžičiek zo strany matky dlžníka žalobcu, ktoré mala poskytnúť svojmu synovi prostredníctvom prostredníka – žalobcu, žalobca týmto konaním zobral na seba zodpovednosť za svoje konanie a bolo jeho povinnosťou, aby v dostatočnej miere preukázal úkony, tak aby ich nebolo možné spochybniť. Vo vzťahu k dôkazu predloženému žalobcom, že matka žalobcovho dlžníka zdedila sumu 7 640 000,-SK a tieto peniaze aj odovzdala priamo žalobcovi, pričom však žalobca uviedol, že ich prijal v eurách keďže od 01.01. zákonnou menou bolo na Slovensku euro. Konanie pred správny súdom 9. Žalobca podal voči žalovanému rozhodnutiu správnu žalobu zo dňa 16.12.2024 v ktorej namietal, tak ako v podanom odvolaní v rámci administratívneho konania, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia, zistenie skutkového stavu nebolo postačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý si orgán verejnej správy prevzal za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom. Žalobca namietal, že žalovaný, ako i správca dane založili svoje rozhodnutia na domnienkach a nepriamych dôkazoch, ktoré podľa neho nepreukazovali dostatočné finančné prostriedky na poskytnutie pôžičiek, na druhej strane, podľa názoru žalobcu, žalovaný opomenul skutočnosť, že právny poriadok mu neukladal povinnosť držať všetky prostriedky na bankových účtoch. Taktiež žalovaný nevzal do úvahy ďalšie dôkazy produkované v rámci konania, akými boli uznanie dlhu, výsluch svedkov, písomné doklady, vyhlásenie svedka, že účelom týchto obchodov a držanie hotovosti bolo to, aby tieto prostriedky boli uchránené pred exekútormi a veriteľmi(uvedenie dôvodu pre ktorý sa vytvorila táto schéma transakcií). Podľa žalobcu sa žalovaný nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli predložené počas daňovej kontroly, ale naďalej vyžadoval, napriek preukázaniu podstatných skutočností žalobcom, ďalšie dôkazy, ktoré s odstupom času bolo ťažké zabezpečiť (16 rokov od udalosti). Zo strany správcu dane, ani žalovaného, podľa žalobcu nebola vyvrátená existencia pôžičiek, pričom žalobca a výsluch dlžníka žalobcu, preukázali nadobudnutie finančných prostriedkov vo výške 250 000,- EUR v hotovosti. Žalobca zdôraznil, že nikdy netvrdil, že tieto prostriedky nadobudol vo forme príjmu, preto nevidel dôvod, prečo správca dane dokazoval nemožnosť nadobudnutia týchto prostriedkov s poukazom na jeho príjmy od roku 2006. Žalobca v podanej správnej žalobe, tak ako v podanom odvolaní, odkazoval na nález Ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022, podľa ktorého nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane založené na indíciách, ale spochybnenie musí byť založené na relevantných dôkazoch, ktoré vyvrátia dôkazný potenciál predkladaný daňovým subjektom. Žalobca zotrval na tvrdení a v podanej žalobe opätovne vysvetlil schému poskytnutia pôžičiek, následného započítania, čím započítanie bolo deklarované do výšky 240 480 EUR. Podľa žalobcu, žalovaný porušil zásady daňového konania a chránil len záujmy štátu a nechránil práva a záujmy daňových subjektov, v rozpore so zásadou proporcionality a ochrany práv daňových subjektov. Žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, tak i správcu dane. Súčasťou správnej žaloby bol aj návrh na priznanie odkladného účinku. Žalobca podaním zo dňa 27.12.2024 doplnil svoj návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. 10. Žalovaný sa k správnej žalobe podaním zo dňa 24.03.2025 vyjadril tak, že navrhol správnu žalobu zamietnuť. Žalovaný uviedol, že žalobné námietky vychádzajú z odvolacích dôvodov žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na to, aby si uznal výdavky, čím by mu bola ponížená daňová povinnosť. Transakcie, ktoré uskutočňoval, boli plne pod jeho sférou vplyvu a bolo jeho povinnosťou si zabezpečiť dostatočné množstvo dôkazov na to, aby preukázal plnenia v rámci daňového konania, nebolo úlohou správcu dane alebo žalovaného preukázať plnenia z pôžičiek, žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenie daňových výdavkov, ale tieto povinnosti boli práve na žalobcovi a pokiaľ si žalobca nesplnil svoje povinnosti, nemohol si uplatniť nárok na výdavky. Žalovaný uviedol, že na základe vykonaných dôkazov dostatočne spochybnil tvrdenia žalobcu a nadobudol opodstatnené pochybnosti o uskutočnení týchto transakcií. Všetky dôkazy, ktoré
žalobca predložil, svedčili len o formálnosti pôžičky, ale nepreukazovali reálne odovzdanie prostriedkov žalobcu dlžníkovi žalobcu. Žalobca ich ani po výzve správcu dane nepredložil. Poskytnutie prostriedkov prostredníctvom žalobcu ako prostredníka, bolo podľa žalovaného v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a zároveň takéto konanie sa priečilo dobrým mravom s poukazom na obchádzanie veriteľov. Žalovaný mal za to, že sa so všetkými skutočnosťami vysporiadal, svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil, je z neho zrejmá úvaha, z akých právnych predpisov vychádzal, preto považoval námietky žalobcu za neopodstatnené a navrhoval žalobu zamietnuť . 11. Správny súd uznesením zo dňa 15.04.2025 priznal v správnej žalobe odkladný účinok. Po rozhodnutí o odkladnom účinku, žalobca doplnil svoj návrh na priznanie odkladného účinku podaním zo dňa 25.04.2024, pretože však správny súd už rozhodol o priznaní odkladného účinku (súd návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku vyhovel) a podanie žalobcu sa vzťahovalo k návrhu na priznanie odkladného účinku, správny súd ďalej na toto podanie už neprihliadal. 12. Žalobca podal repliku zo dňa 10.07.2025, v ktorej sa vyjadril k nepredloženiu dôkazov zo strany žalobcu v rámci daňového konania, ktoré by ho oprávňovali k nároku na uplatnenie daňových výdavkov, pričom uviedol, že svoje tvrdenia preukázal v ústnej forme - výsluchom svedka - dlžníka žalobcu, ktorý potvrdil zdroj finančných prostriedkov. Podľa názoru žalobcu žalovaný založil svoje rozhodnutie na absencii foriem právnych úkonov, hoc právny poriadok výslovne nestanovoval písomnú formu, napríklad pri uzatváraní zmluvy o pôžičke. Vo vzťahu k zmenke, ktorú vystavil, žalobca uviedol, že zmenka bola vystavená pred viac ako 10 rokmi a toho času už ňou nedisponoval, mal za to, že postačuje písomný právny úkon - uznanie dlhu. Žalobca sa nestotožnil s vyjadrením žalovaného, ktorý uviedol, že komplex úkonov a transakcií nie je dostatočný dôkaz a podľa názoru žalovaného bol zjavne účelovo vyhotovený. Závery žalovaného neboli podľa žalobcu podložené reálnymi dôkazmi, boli založené na domnienkach. 13. Žalovaný podal dupliku zo dňa 18.07.2025, v ktorej zotrval na svojich záveroch. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal pôvod a reálne poskytnutie pôžičky. V súvislosti s uznaním dlhu, na ktoré sa žalobca odvolával, žalovaný uviedol, že nemá dôkaznú silu, pretože neexistuje predchádzajúca zmluva o pôžičke, prípadne potvrdenie o prijatí peňazí, má znaky formálneho úkonu, ale bez objektívnych dôkazov, či skutočne došlo k prevzatiu finančných prostriedkov. Žalovaný považoval tento dôkaz za účelovo vytvorený, bez faktickej opory. Samotné uznanie dlhu podľa žalovaného nepredstavovalo dôkaz o skutočnom vynaložení výdavku alebo vzniku záväzku, ktorý by mohol ovplyvniť základ dane. Správca dane bol oprávnený preskúmať, či ide o reálny vzťah alebo ide len účelový konštrukt bez ekonomickej podstaty. Žalovaný zotrval na svojom vyjadrení k správnej žalobe a navrhol žalobu zamietnuť . 14. Správny súd v danej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, rozsudok dňa 29.09.2025 verejne vyhlásil podľa § 137 ods. 2 SSP, po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa § 137 ods. 4 SSP, keďže žalobca v žalobe a ani žalovaný vo svojom vyjadrení nežiadali nariadenie pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania. Správny súd v danej veci nevykonával žiadne dokazovanie, ktoré by zohľadňoval ako podklad pre svoje rozhodnutie a s ktorým by mal oboznámiť účastníkov konania. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach dňa 18.09.2025. Relevantné právne predpisy 15. Podľa § 177 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v jeho účinnom znení (ďalej len „SSP“), „Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.“ 16. Podľa § 134 ods. 1 SSP, v jeho znení účinnom znení, „Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.“ 17. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, „1)Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť 2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“ 18. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, „Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo c predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, 19. Podľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom čase „Na účely tohto zákona sa rozumie zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy“. 20. Podľa § 8 ods. 1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom čase „Ostatnými príjmami, ak nejde o príjmy podľa § 5 až 7, sú najmä a) príjmy z príležitostných činností vrátane príjmov z príležitostnej poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva a z príležitostného prenájmu hnuteľných vecí; za príjem z príležitostnej činnosti podľa tohto ustanovenia sa nepovažuje príjem dosahovaný z činnosti vykonávanej na základe zmluvného vzťahu, ak vyplácajúci daňovník, ktorý je právnickou osobou alebo fyzickou osobou s príjmami podľa § 6, môže znížiť základ dane podľa § 17 až 29 o odmenu vyplatenú na základe dokladu spĺňajúceho náležitosti účtovného dokladu,33) b) príjmy z prevodu vlastníctva nehnuteľností, c)príjmy z predaja hnuteľných vecí, d)príjmy z prevodu opcií, e)príjmy z prevodu cenných papierov, f)príjmy z prevodu účasti (podielu) na spoločnosti s ručením obmedzeným, komanditnej spoločnosti alebo z prevodu členských práv družstva, g)príjmy zo zdedených práv z priemyselného a iného duševného vlastníctva vrátane autorských práv a práv príbuzných autorskému právu,36) h)dôchodky37) a podobné opakujúce sa požitky, i)výhry v lotériách a iných podobných hrách a výhry z reklamných súťaží a žrebovaní, j)ceny z verejných súťaží, ceny zo súťaží, v ktorých je okruh súťažiacich obmedzený podmienkami súťaže, alebo ak ide o súťažiacich vybratých usporiadateľom súťaže, a ceny zo športových súťaží, ak nejde o daňovníka, ktorý športovú činnosť vykonáva v rámci inej samostatnej zárobkovej činnosti [§ 6 ods. 2 písm. e)], k)príjmy z derivátových operácií, l)peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré boli poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od držiteľa, m)kompenzačné platby podľa osobitného predpisu,37ad) n)náhrada nemajetkovej ujmy,37ae) okrem náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená trestným činom, o)príjmy za výkup odpadu vyplatené podľa osobitného predpisu,37af) p)príjmy na základe zmluvy o sponzorstve v športe,29ab) prijaté športovcom podľa osobitného predpisu,37afa) r)náhrada za stratu času dobrovoľníka zapísaného v informačnom systéme športu podľa osobitného predpisu,37afb)
s)príjmy z prerozdelenia kapitálového fondu z príspevkov; za príjem z prerozdelenia kapitálového fondu z príspevkov sa považuje aj príjem plynúci zo zníženia základného imania obchodnej spoločnosti v časti, v akej bolo predtým zvýšené zo splatených príspevkov do kapitálového fondu z príspevkov, t)príjmy z predaja kryptoaktíva.“ 21. Podľa § 8 ods. 1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom čase „Do základu dane (čiastkového základu dane) sa zahŕňa zdaniteľný príjem znížený o výdavky preukázateľne vynaložené na jeho dosiahnutie. Ak sú výdavky spojené s jednotlivým druhom príjmu uvedeným v odseku 1 vyššie ako príjem, na rozdiel sa neprihliada. Daňovník, ktorý vkladá do obchodnej spoločnosti alebo družstva nepeňažný vklad (ďalej len „vkladateľ nepeňažného vkladu“), zahrnuje do základu dane (čiastkového základu dane) rozdiel medzi vyššou hodnotou nepeňažného vkladu započítanou na vklad spoločníka37a) a hodnotou vkladaného majetku, a to v tom zdaňovacom období, v ktorom došlo k splateniu nepeňažného vkladu alebo až do jeho úplného zahrnutia postupne, najdlhšie počas siedmich bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období, najmenej vo výške jednej sedminy ročne, počnúc zdaňovacím obdobím, v ktorom došlo k splateniu nepeňažného vkladu; ak počas tohto obdobia dôjde u vkladateľa nepeňažného vkladu k predaju alebo inému úbytku cenných papierov a obchodného podielu pod hodnotu nepeňažného vkladu započítaného na vklad spoločníka37a) alebo u prijímateľa, ktorý nadobudol nepeňažný vklad (ďalej len „prijímateľ nepeňažného vkladu“), dôjde k predaju alebo inému vyradeniu viac ako 50 % reálnej hodnoty podľa osobitného predpisu1) (ďalej len „reálna hodnota“) hmotného majetku alebo nehmotného majetku nadobudnutého nepeňažným vkladom, je vkladateľ nepeňažného vkladu povinný zahrnúť celú zostávajúcu časť vykázaného rozdielu do základu dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dôjde k vzniku niektorej z týchto skutočností, pričom pri vzniku týchto skutočností vkladateľ nepeňažného vkladu je povinný uplatniť postup podľa § 17b ods. 2 a prijímateľ nepeňažného vkladu je povinný uplatniť postup podľa § 17b ods. 7. Hodnotou vkladaného majetku je pri a)majetku s výnimkou majetku, pri ktorom príjmy z jeho predaja sú oslobodené od dane podľa § 9 ods. 1 písm. a) až d) a i) 1.cena majetku zistená podľa § 25 ods. 1, 2.zostatková cena podľa § 25 ods. 3, ak je vkladom majetok, ktorý bol obchodným majetkom podľa § 2 písm. m), 3.úhrn cien obstarania cenných papierov a obchodného podielu, b)individuálne vloženej pohľadávke, menovitá hodnota alebo obstarávacia cena pohľadávky, c)zásobách ich obstarávacia cena alebo cena zásob, o ktoré bol vkladateľ nepeňažného vkladu povinný upraviť základ dane podľa § 17 ods. 8 písm. a) a c), ak zásoby boli obchodným majetkom podľa § 2 písm. m).“ 22. Podľa § 9 ods. 1 písm. c./ zákona o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom čase „Od dane je oslobodený príjem z predaja hnuteľnej veci okrem príjmov z predaja hnuteľnej veci, ktorá bola zahrnutá do obchodného majetku, a to do piatich rokov od jej vyradenia z obchodného majetku; za hnuteľnú vec sa na účely tohto zákona nepovažuje cenný papier.“ 23. Podľa § 190 SSP, v jeho znení účinnom v rozhodnom čase „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“ Právny názor správneho súdu 24. Správny súd v Košiciach konajúc podľa ust. § 177 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote na jej podanie, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 25. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úloha súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda v tom, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia
je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/32/2014 z 28.09.2015). 26. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel zákonom chráneného záujmu, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. 27. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2018 v sume 58 605,21 EUR 28. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné a súd mal za preukázané z administratívneho spisu, že žalobcovi v roku 2018 na jeho bankový účet boli postupne viacerými platbami od obchodnej spoločnosti DRAŽOBNÍK, s.r.o. pripísané platby v celkovej výške 240 000,- EUR. Medzi účastníkmi bola sporná skutočnosť, či platby v celkovej výške 240 000,- EUR bolo možné považovať za príjem, či žalobca si mohol uplatniť výdavky, konkrétne z titulu postúpenia pohľadávky spočívajúci v cene obstarania pohľadávky, čím by si žalobca ponížil prípadný základ dane,. 29. Zákon o dani z príjmov v § 2 písm. h) uvádza, že zdaniteľným príjmom je príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený podľa zákona o dani z príjmov, resp. podľa medzinárodnej zmluvy. Príjmy vylúčené z predmetu dane fyzickej osoby sú uvedené v § 3 ods. 2 zákona o dani z príjmov a za príjmy oslobodené od dane možno považovať iba príjmy, ktoré sú vymedzené v § 9 zákona ods. 1 zákona o dani z príjmov, teda príjem z postúpenej pohľadávky a jej úhradu je možné považovať za zdaniteľný príjem. Tento zdaniteľný príjem si fyzická osoba môže znížiť o výdavky, ktoré boli preukázateľne vynaložené na jeho dosiahnutie, tak ako je uvedené v § 8 ods. 2 zákon o dani z príjmov. Ak sú výdavky spojené s obstaraním postúpenej pohľadávky väčšie ako príjem, na rozdiel sa neprihliada. Zákonodarca priamo v právnom predpise - zákon o dani z príjmov, zakotvil pojmový rámec, čo všetko je možné považovať za príjem a zároveň uviedol, akým spôsobom si môže daňový subjekt uplatniť náklady súvisiace s obstaraním alebo zabezpečením tohto príjmu. 30. V súdom preskúmanom prípade, zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že na bankovom účte, ktorého vlastníkom bol žalobca boli postupne pripísané peňažné prostriedky od obchodnej spoločnosti (podnikateľa) v celkovej výške 240 000,- EUR. Žalobca uviedol, že uvedené prostriedky boli pripísané z dôvodu úhrady pohľadávky. Je teda možné sa stotožniť so záverom správcu dane, že uvedenú sumu je možné považovať za príjem podľa zákona o dani z príjmov. Žalobca si mohol uplatniť náklady súvisiace s obstaraním tohto príjmu, mal však aj povinnosť, aby tieto náklady preukázal. Rozsah dokazovania nie je priamo zákonom daný, závisí to od konkrétnej situácie, zmluvného vzťahu, prípadne zákonných podmienok na jeho platnosť, formu, a iných povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov. Dokazovanie v obchodných a občianskoprávnych vzťahoch je rozdielne v porovnaní s dokazovaním vo verejnoprávnych vzťahoch, kedy v prípade sporu medzi dvoma súkromnými subjektami, jeden zo subjektov napríklad skutkovo vymedzuje existenciu určitého zmluvného vzťahu, druhý subjekt to popiera, tým pádom sa dôkazné bremeno presúva opäť na prvý subjekt, ktorý dopĺňa dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia. Správny súd pre názornosť uvádza príklad dokazovania v civilnom procese, kedy dochádza k sporu medzi dvoma stranami, napríklad medzi dlžníkom a veriteľom. Zákonodarca nevyžaduje písomnú formu zmluvy o pôžičke, vyžaduje iba ako správne uviedol žalobca, reálne plnenie, teda odovzdanie prostriedkov a ich prijatie dlžníkom. V prípade sporu, veriteľ musí dokázať, že odovzdal prostriedky, dlžník musí sa preukázať, že tieto prostriedky vrátil. V uvedenom
príklade bude teda na žalobcovi, aby teda uniesol ťarchu dôkazného bremena vo vzťahu k existencii zmluvného vzťahu a zároveň preukázaniu, že poskytol finančné prostriedky. Existenciu záväzku je možné za určitých podmienok preukázať aj uznaním dlhu, kedy dlžník vyhlási a písomne uzná záväzok čo do výšky a dôvodu. V danom prípade však nepôjde o spor, pretože dlžník súhlasí s veriteľom a svojím vyhlásením zabezpečuje a potvrdzuje existenciu záväzku. V preskúmanom prípade však ide o spor medzi daňovým subjektom ako účastníkom súkromnoprávnych vzťahov a štátom, konkrétne zastúpeným správcom dane, ktorý dohliada na správnosť určenia a odvedenia dane. Rozsah dokazovania je v tomto ohľade rozdielny v tom, že i, keď v prípade súkromnoprávneho vzťahu veriteľ a dlžník potvrdia existenciu zmluvného vzťahu, správca dane znesie relevantné pochybnosti o existencii zmluvného vzťahu, je na daňový subjekt následne presunuté dôkazné bremeno, aby tieto pochybnosti vyvrátil. Rozdielnosť je teda v tom, že keď v súkromnoprávnej rovine sa nejedná o spor, vo verejnoprávnej rovine (daňový subjekt - správcu dane) tento spor jestvuje a daňový subjekt musí preukazovať svoje tvrdenia. Inak povedané, žalobca ako daňový subjekt má právo niečo tvrdiť a zároveň povinnosť dokázať svoje tvrdenia na výzvu správcu dane, správca dane ak má relevantné pochybnosti, má právo relevantným spôsobom spochybniť tvrdenia žalobcu, povinnosť tieto pochybnosti oznámiť žalobcovi a dať mu možnosť, aby vyvrátil pochybnosti správcu dane. Týmto spôsobom dochádza k prelievaniu dôkazanej povinnosti medzi žalobcu ako daňový subjekt a správcu dane ako daňový orgán. Úlohou správcu dane je verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt deklaruje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, ak dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s tvrdením daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu. 31. Správny súd neupiera žalobcovi právo odpočítať si náklady spojené s obstaraním pohľadávky zároveň, má však povinnosť preukázať tieto náklady na vyžiadanie správcovi dane. V preskúmanom prípade bolo vidieť prenos dôkazného bremena medzi správcom dane a žalobcom. Správca dane pri daňovej kontrole zistil, že žalobca neuviedol v daňovom priznaní príjem v celkovej sume 240 000,- EUR. Reakciou na to, bolo vyjadrenie žalobcu, že uvedený príjem bol vlastne úhradou postúpenej pohľadávky, ktorá mu vznikla po zápočte. Žalobca na podporu svojho tvrdenia predložil príkladmo dohodu o započítaní, uznanie dlhu. Správca dane na základe týchto nových skutočností vykonával ďalšie šetrenie, aby preukázal, respektíve vyvrátil žalobcove tvrdenia. Správca dane zistil, že v inkriminovanom období žalobca nedisponoval finančnými prostriedkami v takej výške, aby mohol poskytnúť peňažnú pôžičku (vychádzal z príjmu získaného podľa daňového priznania a zo sumy prostriedkov na účtoch, ktorých bol vlastníkom žalobca). Žalobca na uvedené reagoval vyjadrením, kde uviedol, akým spôsobom získal finančné prostriedky, aký mali pôvod a pod. Správca dane z dôvodu vzniku relevantných pochybnosti, pretože žalobca nepredložil konkrétne potvrdenia o toku týchto finančných prostriedkov, vzniesol voči žalobcovi pochybnosti, dôsledkom čoho žalobca navrhol výsluch svedka - dlžníka žalobcu, ktorý sa mal bližšie vyjadriť k toku finančných prostriedkov, potvrdiť existenciu zmluvných vzťahov a pod. Správca dane vzhľadom na výšku finančných prostriedkov, ako i charakter poskytnutia, vyzval žalobcu na predloženie relevantných podkladov o skutočnom odovzdaní a prijatí finančných prostriedkov. Žalobca relevantné doklady nepredložil. 32. Správny súd uvádza, že vo vzťahu k výzve správcu dane na predloženie listín, napríklad predloženie zmluvy o pôžičke vo forme notárskej zápisnice alebo predloženie zmluvy s úradne osvedčeným podpisom, tak ako žalovaný to uviedol, išlo o príklady, ako mohol žalobca v rámci daňovej kontroly odstrániť vzniknuté pochybnosti správcu dane o reálnom plnení a vystavení dokladov. Napríklad, ak by existovali písomné zmluvy a podpisy na nich boli úradne osvedčené, objektívne by nezávislým subjektom bol zachytený časový moment vzniku týchto dokumentov. Žalobca mohol predložiť, prípadne navrhnúť, iný vhodný dôkaz, ktorý by objektívne preukazoval časový moment vzniku vystavených dokladov, tak aby objektívne boli odstránené vzniknuté pochybnosti (napríklad predložil výpis z účtu s uvedenou sumou). 33. Správca dane v rámci daňovej kontroly vykonával dôkazy jednak z vlastného podnetu a jednak vyhovel návrhu žalobcu na vypočutie svedka - dlžníka žalobcu a teda aj s poukazom na výzvu, ktorou
žiadal predloženie dokladov od žalobcu, správca dane objektívne zisťoval v súčinnosti so žalobcom skutkový stav veci. Žalobca predložil listinné dôkazy, ktoré však ako žalovaný, tak i správca dane v dostatočnej miere a logickým spôsobom zhodnotili, prečo listinné dôkazy nepreukazovali reálne plnenia. Správny súd pripomína, že správca dane a žalovaný nemôže prenášať ťarchu dokazovania na žalobcu do nekonečna, rovnako však súčasne uvádza, že je povinnosťou práve žalobcu v prípade, že si uplatňuje nárok na odpočítanie nákladov na obstaranie predmetnej pohľadávky t.j. fakticky chce úľavu a poníženie základu dane, je povinný toto v dostatočnej miere preukázať. Medzi subjektami t.j. žalobca, dlžník žalobcu, matka dlžníka žalobcu, obchodná spoločnosť N&M invest, s.r.o. sa vytvorila pomerne zložitá štruktúra zmluvných vzťahov, ktoré nedávali ani ekonomický význam ani logický význam. Práve o to viac, mal byť žalobca predvídavý, pretože vedome sa zúčastňoval týchto zmluvných vzťahov a mal si zabezpečiť podklady, ktorými by preukázal jednotlivé „transakcie“. Žalobca ako podnikateľ si viedol účtovníctvo, vedel o povinnostiach vo vzťahu ku správcovi dane, si minimálne pre svoju ochranu mal zabezpečovať podklady nielen pre účely prípadných súkromnoprávnych sporov vo vzťahu k dlžníkovi žalobcu (aby vedel svoj nárok preukázať), ale i vo vzťahu ochrane svojej osoby pred prípadnými zásahmi zo strany štátu napríklad obrane voči správcovi dane, ale i v iných rovinách, napríklad v tom čase už platným zákonom č.297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a financovaním terorizmu. Navyše, išlo o pomerne vysoké sumy, ktoré boli predmetom týchto zmluvných vzťahov, bolo nutné očakávať vyššiu mieru kontroly zo strany správcu dane a žalovaného. Správny súd konštatuje, že správca dane a žalovaný objektívne v dostatočnej miere spochybnil oprávnenosť nákladov na obstaranie pohľadávok, keďže žalobca nepreukázal túto tzv. „nákladovú položku“, žalovaný a správca dane ich neuznali, žalobca musel znášať dôsledok nesplnenia si prirodzenej obozretnosti tým, že mu správca dane dovyrubil daň z pripísaných peňažných prostriedkov na jeho účte, ktoré považoval za príjem. 34. Vo vzťahu k námietke predloženia dedičstva, ktorým mala matka dlžníka žalobcu zdediť finančné prostriedky a tie podľa vyjadrenia žalobcu mali byť predmetom pôžičky, správny súd uvádza, že sa stotožnil so záverom žalovaného, že skutočne toto dedičstvo nepreukazuje bez ďalšieho, že matka žalobcu peňažné prostriedky požičala žalobcovi. Žalobca toto nepreukázal, napríklad výpisom z účtu matky žalobcovho dlžníka, potvrdením, zmluvou alebo iným vierohodným spôsobom, navyše ako žalobca tvrdil, peňažné prostriedky požičal dlžníkovi žalobcu v troch pôžičkách v roku 2009 a pôžičky boli realizované už v mene euro, pričom žalobca nevysvetlil, kedy a ako boli tieto finančné prostriedky predmetom výmeny zo slovenskej koruny na zákonnú menu euro, ani nepredložil ďalšie dôkazy, ktoré by z opatrnosti vzhľadom na výšku súm pôžičiek bolo rozumné požadovať. 35. K námietke písomnej formy úkonu, správny súd súhlasí s názorom žalobcu, že zo súkromnoprávnych predpisov Občiansky zákonník, Obchodný zákonník nevyplýva povinnosť písomnej formy úkonov. Rovnaká povinnosť nevyplýva ani v mnohých prípadoch bežného života, napríklad pri kúpe tovaru, kúpa hnuteľnej veci. Iné je to pri kúpe nehnuteľnosti, kedy sa striktne vyžaduje písomná forma zmluvy s úradne osvedčeným podpisom predávajúceho. Na druhej strane zákonodarca nestanovuje povinnosť pre kupujúceho si uchovať doklad o tom, že bola zaplatená kúpna cena za nehnuteľnosť, pretože kupujúci sa po právoplatnom povolení vkladu stáva jej vlastníkom. Z opatrnosti je možné očakávať, že obozretný kupujúci si tento doklad uschová, pre prípad spochybnenia zaplatenia kúpnej ceny zo strany predávajúceho, resp. pre prípad, že by v budúcnosti túto nehnuteľnosť ďalej scudzil a príjem z predaja, by mohol byť za určitých podmienok považovaný za príjem podľa zákona o dani z príjmov. Presne v tomto prípade zákonodarca stanovuje podmienky, kedy je príjem považovaný za príjem podľa zákona o dani z príjmov, kedy je tento príjem oslobodený, zároveň umožňuje daňovému subjektu pre prípad, že si chce ponížiť základ dane, preukázať náklady spojené s obstaraním nehnuteľnosti, hoc žalobca nemá povinnosť uchovať potvrdenie o úhrade kúpnej ceny. V preskúmavanom prípade nastala situácia obdobná, žalobca, tým že v konaní pred správcom dane nepreukázal výdavky na obstaranie pohľadávky (resp. si nezabezpečil vhodné doklady na ich preukázanie), sám svojím konaním sa ukrátil o možnosť uplatniť si právo na zníženie základu dane. 36. Správny súd konštatuje, že žalobca má právo uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na uznanie výdavkov, čím sa mu môže znížiť základ dane, čoho dôsledkom by bola nižšia daňová povinnosť, je to práve žalobca, ktorý však musí preukázať tieto výdavky a to objektívne na základe relevantných dokladov, majúc na zreteli právo správcu dane spochybňovať tieto doklady. V tomto smere správny súd vzhliadol, že ako v priebehu daňovej kontroly, ani v následnom vyrubovacom konaní, ani po výzve správcu dane, neboli predložené dôkazy o existencii pôžičiek a reálnom plnení pre účely daňového konania.
37. Správny súd zároveň podotýka, že zo živnostenského registra vyplýva, že žalobca dlhodobo podnikal, teda mal vedomosť o svojich daňových povinnostiach a vedel, že v rámci podnikania príjmy, ktoré má z podnikania vo forme tržieb, môžu byť ponížené o prípadne jeho výdavky, za predpokladu ich preukázania. Rovnako za nedôvodnú vzhliadol správny súd aj námietku plynutia času a značného časového odstupu od udalostí, kedy malo dôjsť k poskytnutiu pôžičiek (rok 2009). Je pravdou, že plynutím času sa dôkazná situácia zhoršuje, na druhej strane je potrebné poznamenať, že bolo práve úlohou žalobcu, ak priebežne vytváral sieť „transakcií“ v značných časových odstupoch, že mal si zabezpečiť základné podklady k preukázaniu dôvodnosti jednotlivých „transakcií“, najmä ak išlo o značne vysoké finančné operácie. 38. Správny súd považuje ďalej za potrebné zdôrazniť, že z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že správny súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne, jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na sporový proces. 39. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z pohľadu, či sa správny orgán druhého stupňa žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Správny súd po preskúmaní oboch rozhodnutí ako aj administratívnych spisov má za to, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom posúdení veci za dostatočný, z oboch rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch daňových orgánov, dostatočným spôsobom sú uvedené ustanovenia zákonov podľa ktorých správne orgány vec právne posúdili a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to, ako sa žalovaný vyrovnal s odvolacími námietkami žalobcu a námietky žalobcu v podanej správnej žalobe vzhliadol ako neopodstatnené. 40. Správny súd preto uzavrel, že žalobca správnou žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného, ani ním potvrdeným rozhodnutím správcu dane nebol ukrátený na svojich právach. Rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane považuje správny súd za zákonné a správne a preto s poukazom na § 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 41. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde. 42. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal. Žalovaný v rámci konania vykonával činnosti, ktoré predstavujú bežnú agendu zamestnancov žalovaného a ktoré priamo súvisia s jeho rozhodovacou činnosťou a preto nevidel dôvod na ich priznanie. 43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 443 ods. 1 a 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).