Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 15Sas/1/2024 z 30. 6. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Košiciach 15Sas/1/2024 0924100140 30. 06. 2025 JUDr. Andrea Daráková ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100140.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária Martin Ontkovič, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa – ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.11.2023 vo veci nepriznania dávky v nezamestnanosti a jemu predchádzajúceho administratívneho konania, takto rozhodol: I. Správnu žalobu zamieta. II. Žalovanej nepriznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov konania. odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou 20.02.2024 Správnemu súdu v Košiciach (ďalej tiež aj len „správny súd“) sa žalobca domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.11.2023, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné (ďalej tiež aj len „sociálna poisťovňa“ alebo len „SP“) č. 6960/2023-HE-DvN z 11.09.2023 o nepriznaní žalobcovi nároku na dávku v nezamestnanosti, aby tieto rozhodnutia, tak žalovanej, ako aj sociálnej poisťovne z dôvodu ich nezákonnosti boli zrušené a vec vrátená sociálnej poisťovni na nové konanie a žalobcovi, aby bol priznaný plný nárok na náhradu trov konania. Administratívne konanie 2. Podľa žalovanou predloženého administratívneho spisu bol žalobca dňom 01.07.2023 zaradený Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné do evidencie uchádzačov o zamestnanie a 25.08.2023 si v sociálnej poisťovni požiadal o dávku v nezamestnanosti [podľa záznamov v administratívnom spise bol pred uvedeným dátumom v minulosti žalobca celkovo už 13-krát zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a to 01.09.2008, 12.06.2009, 31.08.2010, 04.04.2011, 20.08.2013, 01.11.2015, 01.02.2016, 23.12.2018, 01.04.2019, 06.06.2020, 01.02.2021, 01.02.2022 a 01.07.2022, pozn. súdu]. V žiadosti z 25.08.2023 žalobca vyhlásil, že v období - cit. „od 28.06.2021 do 31.01.2022“ bol zamestnaný v Nemecku (Deutsche post); - cit. „od 25.04.2022 do 30.06.2022“ bol zamestnaný v Nemecku (Deutsche post); - cit. „od 04.10.2023 do 31.12.2022“ [nesprávne poradie rokov, správne by mohlo byť „od 04.10.2022 do 31.12.2022“ alebo po výmene roku v dátume „od 31.12.2022 do 04.10.2023“, pozn. správneho súdu] bol zamestnaný v Nemecku (Deutsche post); a - cit. „od 01.01.2023 do 30.06.2023“ [uvedené obdobie by nadväzovalo na predchádzajúce, ak by predchádzajúci údaj bol správne uvedený v znení „od 04.10.2022 do 31.12.2022“, pozn. správneho súdu] bol

zamestnaný v Nemecku (Deutsche post). Žalobca v žiadosti tiež uviedol, že nesplnil podmienky nároku na výsluhový príspevok, na výsluhový dôchodok, ani na invalidný výsluhový dôchodok, že nemá priznaný starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok, invalidný dôchodok, ani nemá podanú žiadosť o ich priznanie a napokon vyhlásil, že nie je poberateľom dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi odo dňa zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré bolo prílohou predmetnej žiadosti žalobca uviedol, že prvýkrát odišiel do iného členského štátu EÚ v 12/2015 a na územie Slovenskej republiky sa vrátil 01.07.2023; k pravidelnosti návratov a dĺžke pobytu na území Slovenskej republiky počas posledného zamestnania v členskom štáte EÚ uviedol, že to boli dva návraty a dĺžka jedného návratu 10 dní na základe dohody so zamestnávateľom (časové konto); na územie Slovenskej republiky dochádzal sám vlastným autom, nepredložil pracovnú zmluvu, cestovné lístky, letenky; posledným zamestnávateľom bol Deutsche post Nemecko a posledné zamestnanie trvalo od 01.01.2023 do 30.06.2023, pracoval ako skladník vykladač tovaru, pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú, takže skončil z dôvodu uplynutia lehoty; výmeru dovolenky počas posledného zamestnania mal 15 dní + časové konto; v Nemecku sa zdržiaval sám a býval s viacerými osobami v nájme a ubytovanie nemenil; v inom členskom štáte nepoberá dávku v nezamestnanosti ani inú sociálnu dávku; počas pobytu v inom členskom štáte si na území Slovenska hľadal zamestnanie telefonicky (bez predloženia akýchkoľvek dokladov); medzi posledným zamestnaním v Nemecku a predchádzajúcim zamestnaním taktiež inom členskom štáte EÚ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky, kde nemal zachované členstvo v žiadnej organizácii, na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť určenú na vlastné bývanie a počas pobytu na území Slovenska býval u rodičov, kde aj aktuálne býva. Žiadne iné tvrdenia či skutočnosti preukazujúce zachvenie centra záujmov na území Slovenskej republiky počas pobytu v inom členskom štáte EÚ žalobca nepredložil. 3. Rozhodnutím č. 6960/2023-HE-DvN z 11.09.2023 sociálna poisťovňa, ako prvostupňový správny orgán rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že v zmysle požiadavky § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“), žalobca v posledných štyroch rokoch (od 01.07.2019 do 30.06.2023) pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (01.07.2023), vykázal dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie a to nasledovne: - od 01.07.2019 do 05.06.2020 t.j. 341 dní v Nemeckej spolkovej republike; - od 30.07.2020 do 31.01.2021 t.j. 186 dní v Nemeckej spolkovej republike; - od 08.04.2021 do 31.01.2022 t.j. 299 dní v Nemeckej spolkovej republike; - od 04.10.2022 do 30.06.2023 t.j. 270 dní v Nemeckej spolkovej republike. Sociálna poisťovňa vyhodnotila aj zachovanie si žalobcom pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte nasledovne: - pokiaľ ide o dĺžku pobytu na území iného členského štátu – žalobca sa zdržiaval v Nemecku cca 5 rokov a 2 mesiace a to prerušovanie od 16.05.2018 do 01.07.2023 a ešte predtým od 01.12.2015 do 31.01.2016; na územie Slovenska dochádzal 2 krát ročne v rozsahu cca 10 dní, ktoré návraty nezdokladoval a výmeru dovolenky počas posledného zamestnania v Nemecku masť 15 dní + časové konto; - pokiaľ ide o pracovnú situáciu žalobcu - pred odchodom do Nemecka bol žalobca na území Slovenska naposledy zamestnaný od 01.03.2016 do 10.05.2018 u zamestnávateľa FORMA PLAST k.s.; v Nemecku bol naposledy zamestnaný od 01.01.2023 do 30.06.2023 u Deutsche post AG, Fulda ako skladník a vykladač tovaru s pracovným pomerom na dobu určitú, ktorý bol ukončený z dôvodu uplynutia trvania pracovnej zmluvy; medzi jednotlivými zamestnaniami v Nemecku sa krátke medziobdobia v rozsahu 2 až 3 mesiace zdržiaval na území Slovenska, kedy bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny; v Nemecku si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti ani na inú sociálnu dávku a počas pobytu v Nemecku si hľadal na území Slovenska zamestnanie telefonicky (bez zdokladovania); - rodinná situácia žalobcu – žalobca je slobody; v Nemecku sa zdržiaval sám; - vykonávanie akejkoľvek inej nezárobkovej činnosti - žalobca nemal na území Slovenska ani v Nemecku členstvo v žiadnej športovej, záujmovej, či neziskovej organizácii; - bytová situácia žalobcu - počas pobytu v Nemecku býval s viacerými osobami v podnájme, ktoré nemenil; na území Slovenska nevlastní žiadnu nehnuteľnosti, na Slovensku býva u rodičov; - iné skutočnosti - žalobcu si daňové a odvodové povinnosti plnil v Nemecku keďže tam bol zamestnaný. Sociálna poisťovňa dospela k záveru o nezachovaní si žalobcom počas doby jeho pôsobenia v inom členskom štáte (Nemecko) pevných väzieb na území Slovenska, najmä s ohľadom na dĺžku pobytu

žalobcu na území Nemecka v rozsahu cca 5 rokov a 2 mesiace, ako aj jeho orientáciu na nemecký trh práce, stabilitu jeho zamestnania a plnenie si daňových a odvodových povinností na území Nemecka, ktoré skutočnosti prevažujú v porovnaní so skutočnosťami preukazujúcimi jeho väzbu k Slovenskej republike (občasné návraty na územie Slovenska). Z uvedených dôvodov podľa sociálnej poisťovne v prípade žalobcu nie je možné využiť pravidlo sčítanie dôb poistenia v nezamestnanosti v zmysle čl. 61 základného nariadenia, a to dôb poistenia v nezamestnanosti, ktoré žalobca dosiahol na území Slovenskej republiky s dobou poistenia, ktorú dosiahol v inom členskom štáte EÚ, t.j. v Nemecku, z ktorého dôvodu tak žalobca pre uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, nesplnil potrebnú dobu poistenia v nezamestnanosti (4 roky) podľa slovenských právnych predpisov. Rozhodnutie sociálnej poisťovne bolo žalobcovi doručené 20.09.2023. 4. Žalobca svoje odvolanie proti rozhodnutiu sociálnej poisťovne (SP) odôvodnil tvrdením o nedostatočnom zistení skutkového stavu, keďže SP za podklad pre svoje rozhodnutie zobrala do úvahy len v informácie ním uvedené v informačnom formulári, ktorý vyplnil pri podávaní žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti a aj tieto údaje SP-ňa podľa žalobcu nesprávne interpretovala a vyhodnotila. Podľa žalobcu SP-ňa v rozhodnutí nesprávne uviedla, že žalobca počas svojho pobytu na území iného členského štátu EÚ dochádzal na územie Slovenska iba 2 krát ročne v rozsahu cca 10 dní, čo nie je pravdou, pretože uvedené žalobca v informačnom formulári vyplnil iba vo vzťahu k poslednému obdobiu jeho zamestnania v Nemecku od 01.01.2023 do 01.06.2023, t.j. táto informácia neplatí vo vzťahu k celému obdobiu trvania jeho zamestnania v Nemecku od 01.07.2019. Táto dezinterpretácia je, podľa žalobcu, popretá ďalšou, v rozhodnutí SP-ne uvádzanou skutočnosťou a to, že v medziobdobiach kedy sa žalobca prerušovane zdržiaval v Nemecku sa niekoľko krát vracal na Slovensko v rozsahu niekoľkých mesiacov, celkovo 14 mesiacov. Podľa žalobcu pre posúdenie centra jeho záujmov je irelevantné, že v Nemecku sa zdržiaval od 01.07.2019, pretože podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, rozhodným obdobím, ktoré sa má posudzovať pre účely dávky v nezamestnanosti sú iba posledné 4 roky pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. podľa žalobcu pre posúdenie centra záujmov je potrebné zohľadniť iba posledné 4 roky a nie viac. O zachovaní si žalobcom centra záujmu k Slovenskej republike podľa neho svedčí to, že má stále evidovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky v Snine (dôkaz kópia občianskeho preukazu); na Slovensku má väzby k matke (otec je už nebohý) s ktorou každodenne udržiaval telefonický kontakt (dôkaz výpisy z hovorov z mobilného telefónu); v Nemecku sa neoženil, nezaložil rodinu a nevytvoril sa tam žiadne rodinné väzby, nevlastní tam žiadnu nehnuteľnosť; na Slovensko sa pravidelne vracal za účelom upevňovania rodinných väzieb, čo vylučuje u jeho úmysel zostať pracovať a žiť v Nemecku (dôkaz platby diaľničnej známky a pokladničné bloky za nákupy na Slovensku); povaha v Nemecku vykonávanej práce mala iba dočasný charakter, všetky pracovné zmluvy boli na dobu určitú, bol zamestnaný u viacerých zamestnávateľov, čo samo o sebe spochybňuje záver o stabilite a trvalosti jeho pracovných vzťahov v Nemecku; za posledné 4 roky vykonané práce nenadväzovali bezprostredne na seba a v medziobdobiach sa vždy vracal na Slovensko na niekoľko mesiacov a to od 06.06.2020 do 30.07.2020, t.j. 2 mesiace; od 01.02.2021 do 08.04.2021, t.j. 4 mesiace a od 01.02.2022 do 04.10.2022 t.j. 8 mesiacov, t.j.na Slovensku sa zdržiaval celkovo 14 mesiacov; žalobca má na území Slovenska vedený bankový účet z ktorého uhrádzal všetky svoje na náklady na pobyt na Slovensku; na Slovensku je majiteľom motorového vozidla evidovaného v evidencii vozidiel v Slovenskej republike a nikdy ho neprehlásil do evidencie v Nemecku, keďže nemal záujem ostať tam žiť a pracovať; motorové vozidlo bolo po celú dobu poistené na Slovensku; na Slovensku má žalobca uzavreté životné poistenie, za ktoré platil po celú dobu a taktiež po celú dobu platil aj poistenie nehnuteľnosti a domácnosti domu na Slovensku, ktorého vlastníkom je jeho matka a v ktorom má žalobca evidovaný trvalý pobyt. Žalobca sumarizoval, že jeho cieľom bolo zarobiť si v Nemecku finančné prostriedky na slušný život na Slovensku. V ďalšom žalobca vytýkal SP-ni procesné pochybenia, keďže z jej rozhodnutia nevyplýva, ako a kedy v zmysle požiadavky čl. 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), došlo medzi SP a príslušným orgánom Nemecka k dohode o ustálení centra záujmu žalobcu, t.j. v odvolaní napadnutom rozhodnutí vôbec nie je uvedené, či sociálna poisťovňa v tomto smere komunikovala s nemeckou stranou a či nerozhodla len na základe formalistického jednostranného posúdenia žalobcom vyplneného formuláru a to bez ohľadu na skutočný úmysel žalobcu vrátiť sa na Slovensko. Žalobca má za to, že SP zohľadnila pre účel ustálenia centra jeho záujmu iba dĺžku a stabilitu zamestnania, avšak ostatné okolnosti nezohľadnila, hoc v tomto smere bola povinná žalobcu vypočuť a vyžiadať si od neho ďalšie podklady a informácie.

Záverom žalobca poukázal, že SP-ňa nerozhodla v obdobných veciach identickým spôsobom, keďže jeho dlhoročnému spolubývajúcemu v Nemecku, SP-ňa dávku v nezamestnanosti priznala. 5. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná žalobou napadnutým rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.11.2023 tak, že odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a rozhodnutie sociálnej poisťovne potvrdila. Žalovaná uviedla, že základným pravidlom, ktorým je potrebné sa riadiť pri rozhodovaní o priznaní dávky v nezamestnanosti je, že žiadateľ poslednú dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahol na území Slovenskej republiky a iba vo výnimočnom prípade je možné zohľadniť aj ako poslednú dobu poistenia dobu dosiahnutú v inom členskom štáte EÚ, za predpokladu, že žiadateľ si zachoval počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. V konkrétnosti veci žalovaná podotkla, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 01.07.2019 do 30.06.2023 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť pre účely vzniku jeho nároku na dávku v nezamestnanosti, pretože podľa potvrdení príslušnej nemeckej inštitúcie, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzala aj sociálna poisťovňa, žalobca ako posledné dosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zamestnaní v Nemecku a to v čase od 01.07.2019 do 05.06.2020; od 08.04.2021 do 31.01.2022; od 30.07.2020 do 31.01.2021 a od 04.10.2022 do 30.06.2023. Z dôvodu ustálenia, že žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu, preto z dôvodu zistenia, či by bolo možné žalobcovi, pre účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti, zohľadniť aj túto dobu poistenia v nezamestnanosti ním dosiahnutú aj na území Nemecka, žalovaná preverila ako SP-ňa skúmala, či si žalobca počas tejto doby zamestnania na území iného členského štátu zachoval pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. V uvedenom smere žalovaná spresnila, že pokiaľ ide o dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobcu na území iného členského štátu, žalobca sa od 12/2008 do 08/2010 zdržiaval na území Spojeného kráľovstva a následne sa od 12/2015 do 01/2016 a opätovne od 05/2018 do 07/2023 zdržiaval na území Nemecka, t.j. v zahraničí sa zdržiaval opakovane prerušovanie 5 rokov a 9 mesiacov; v ďalšom žalovaná o identicky ako SP poukázala na posledné zamestnanie žalobcu na Slovensku v spoločnosti FORMA PLAST k.s. od 01.03.2016 do 10.05.2018 a následné jeho opakovane uzavreté pracovné pomery v Nemecku u zamestnávateľa Deutsche post A G v rokoch 2021-2023 s tým, že posledný pracovný pomer u tohto zamestnávateľa trval od 01.01.2023 do 30.06.2023 na dobu určitú s dodatkom, že v medziobdobiach medzi pracovnými pomermi sa žalobca zdržiaval na Slovensku, kedy bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a v obdobiach od 01.04.2019 do 30.06.2019, od 06.06.2020 do 29.07.2020, od 01.02.2021 do 10.03.2021 a od 19.03.2021 do 07.04.2021 poberal dávky v nezamestnanosti zo slovenského sociálneho systému s tým, že z evidencie uchádzačov o zamestnanie bol opakovane vyradený v rokoch 2018-2022 z dôvodu umiestnenia sa v inom členskom štáte EÚ. Z uvedeného aj žalovaná vyvodila, že žalobca sa prioritne orientoval na zahraniční pracovný trh. V ďalšom žalovaná poukázala na žalobcom uvedené v odvolaní tvrdenia o tom, že v Nemecku sa zdržiaval sám, na území Slovenskej republiky udržiaval vzťah s matkou s bratom, otec je nebohý od januára 2022; na území na území Slovenskej republiky sa zdržiaval počas posledného zamestnania 2x v dĺžke pobytu cca 10 dní, cestoval vlastným autom, na Slovensku má vlastný bankový účet, auto, platí poistné auta, životné poistenie a poistenie nehnuteľnosti a domácnosti, na Slovensku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a počas pobytu na Slovensku býva u matky kde má trvalý pobyt. Vo vzťahu k bývaniu žalobcu v Nemecku – v podnájme s viacerými osobami, ktoré bývanie žalobca nemenil, žalovaná uzavrela, že situáciu žalobcu považuje za stabilnú a primeranú výkonu povolania s uzáverom, že žalobca si daňové a odvodové povinnosti plnil na území Nemecka, ktoré sa na daňové účely považuje za štát jeho bydliska. Uvedené skutočnosti žalovaná vyhodnotila tak, že celková dĺžka pobytu žalobcu v trvaní 5 rokov a 9 mesiacov v zahraničí, jeho prioritná, dlhodobá a opakovaná orientácia na zahraničný trh práce, ako aj stabilná a primeraná bytová situácia v zahraničí a daňová povinnosť na území Nemecka prevažujú a sú silnejšími skutočnosťami, ako na druhej strane žalobcom deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť jeho brata a matky na území Slovenska, vlastníctvo motorového vozidla, bankového účtu či trvalého pobytu, ktoré žalobca uviedol ako skutočnosti svedčiace o jeho väzbe k Slovensku. Žalovaná uzavrela, že mala preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Nemecku sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval na území Nemecka, kde býval, trávil pracovný aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane čo svedčí o tom, že žalobca si v tomto období preniesol centrum záujmov na územie Nemecka.

V ďalšom žalovaná upriamila pozornosť, že osoba má právo prioritne požiadať o priznanie dávky v nezamestnanosti v štáte, v ktorom sa počas posledného zamestnania podieľala na poistení v nezamestnanosti, ktorý princíp podporuje rovnomerné a spravodlivé rozdelenie finančných prostriedkov medzi inštitúcie prijímajúce poistné a inštitúcie vyplácajúcimi dávky v nezamestnanosti, a cieľom tohto systému je podporiť hľadanie si práce v tom členskom štáte, v ktorom sa dotknutá osoba bezprostredne pred stratou zamestnania platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň, aby aj tento štát niesol bremeno výplaty jej dávky v nezamestnanosti. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Po skončení pracovného pomeru by teda nezamestnaný mal prioritne uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte ktorom práve skončil zamestnanie s tým, že takýto žiadateľ môže tiež požiadať aj o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek iného členského štátu EÚ, teda aj na územie Slovenskej republiky s dodatkom, že v danom prípade žalobca neuviedol dôvod, pre ktorý nepožiadal o dávku v nezamestnanosti na území Nemecka. Žalovaná opakovane poukázala, že pre účely priznania dávky v nezamestnanosti možno žiadateľovi zohľadniť aj dobu poistenia, ktorú dosiahol v inom členskom štáte EÚ za predpokladu, že si zachoval pevné väzby a bydlisko v členskom štáte, v ktorom si tento nárok na dávku v nezamestnanosti uplatňuje, t.j. doba poistenia dosiahnutá v inom členskom štáte nemôže byť automaticky zohľadnená pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom o dávku v nezamestnanosti osoba žiada s dodatkom, že účelom takto nastaveného sociálneho systému je zabránenie jeho zneužívaniu v podobe výberu členského štátu EÚ, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej dávky. Žalovaná dodala, že pojem bydlisko v tomto prípade je potrebné chápať v širších súvislostiach a než len ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, a že s týmto pojmom nie je to možné stotožniť pojem „trvalý pobyt“ s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 z 27.11.2018, podľa ktorého evidencia trvalého pobytu je len administratívnou skutočnosťou, ktorá neodzrkadľuje realitu. V reakcii na odvolacie námietky žalobcu, žalovaná uviedla, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky relevantné skutočnosti pri posudzovaní jeho bydliska a zachovania centra jeho záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí; s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp, zn. 7Sžsk/12/2021 z 21.09.2022 žalovaná tiež poukázala, že v správnom konaní o dávku v nezamestnaná nie je vždy nutné vypočuť žiadateľa o túto dávku, t.j. nariadenie ústneho pojednávania nie je obligatórne a nie je naň právny nárok (§ 188 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a to s podporným poukazom na § 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého žiadateľ o dávku v nezamestnanosti je povinný preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie a zánik nároku na túto dávku a na jej výplatu a súčasne v zmysle § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení je žiadateľ povinný navrhnúť všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalovaná podotkla, že žalobca inicioval konanie o svojom nároku na dávku v nezamestnanosti, a teda nesie dôkazné bremeno, t.j. musí preukázať, že spĺňa podmienky vzniku nároku na túto dávku a predložiť o týchto skutočnostiach dôkazy tak, ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/30/2016 zo 07.11.2017, podľa ktorého cit, „... dôkazné bremeno na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre vznik nároku na dávku je na poistencovi... ktorý si ju uplatnil.“ Ako nedôvodnú vyhodnotila žalovaná aj odvolaciu námietku žalobcu, že z rozhodnutia SP-ne nevyplýva, žeby bola uzavrela dohodu s nemeckou inštitúciou ohľadne zachovania centra záujmu žalobcu, pretože podľa žalovanej v danom prípade nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou nemeckou inštitúciu a SP-ňou, pretože príslušná nemecká inštitúcia ani nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu, keďže žalobca si o dávku v nezamestnanosti v Nemecku nepožiadal s dodatkom žalovanej, že uvedenú dohodu by bolo potrebné realizovať iba v prípade, ak by príslušná nemecká inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a SP zas, že v Nemecku, avšak v danom prípade k takejto rozpornej situácii nedošlo, preto SP-ňa správne zvolila priamu aplikáciu kritérií podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia a to aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/26/2016 z 30.01.2018. V reakcii na námietku žalobcu, že prácu v zahraničí vykonával iba dočasne na pracovné zmluvy uzavreté na dobu určitú, žalovaná uviedla, že pobyt žalobcu v zahraničí v celkovom trvaní 5 rokov a 9 mesiacov nie je možné považovať za prechodný, resp. za krátkodobý s dodatkom, že pohnútka žalobcu na odchod do zahraničia, ktorou v danom prípade podľa vyjadrenia žalobcu bolo nadobudnutie finančných prostriedkov na lepší život na Slovensku ako aj pohnútka jeho návratu, sú v konaní o vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti právne irelevantné. Žalovaná zdôraznila, že kritérium rodinnej situácie sa týka iba tzv. úzkej rodiny v zmysle čl. 1 písm. f) bodu 2 základného

nariadenia, ktorými sú manžel, manželka žiadateľa jeho neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti, pričom rozšírenie rodinných väzieb aj na širšiu rodinu, napr. na rodičov a súrodencov by viedlo k nežiadúcemu rozšíreniu aplikácie čl. 65 základného nariadenia, preto prítomnosť matky a brata žalobcu na Slovensku nie sú skutočnosťami, ktoré by mohli ovplyvniť posúdenie zachovania jeho centra záujmu na Slovensku s dodatkom, že rodič je síce blízkou osobou, avšak v prípade žalobcu nič nenasvedčovalo, že by tento vzťah k jeho matke bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná čo aj dočasným faktickým prenesením jeho bydliska mimo územia Slovenska. Vo vzťahu k SP-ňou zmienenému počtu návratov žalobcu na Slovensko (2x v trvaní cca 10 dní), žalovaná pripustila pochybenie SP-ne pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, avšak keďže v konaní bolo preukázané, že žalobca dlhodobo vykonával zárobkovú činnosť v Nemecku, kde sa zdržiaval prevažnú časť roka, tak toto pochybenie podľa žalovanej nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia SP-ne. Záverom v súvislosti s námietkou žalobcu, že na území Slovenskej republiky v medziobdobiach kedy pracoval v Nemecku, sa zdržiaval po dobu 14 mesiacov, žalovaná uviedla, že s jej informačného systému vyplýva, že žalobca sa zdržiaval na území Slovenska v medziobdobiach jeho pobytu v Nemecku, kedy aj bol evidovaný na úrade práce a to po dobu celkovo 9 mesiacov - od 06.06.2020 do 29.07.2020; od 01.02.2021 do 07.04.2021; od 01.02.2022 do 24.04.2022 a od 01.07.2022 do 03.10.2022 s dodatkom, že príslušné nemecké inštitúcie súčasne osvedčili žalobcovi tieto doby poistenia dosiahnuté na území Nemecka - od 01.07.2019 do 05.06.2020; od 30.07.2020 do 31.01.2021; od 08.04.2021 do 31.01.2022 a od 04.10.2022 do 30.06.2023. Žalovaná tiež uviedla, že keďže žalobca najskôr v žiadosti uviedol, že v období od 25.04.2022 do 30.06.2022 bol zamestnaný na území Nemecka a následne uviedol, že v predmetnom období sa zdržiaval na Slovensku, žalovaná po podaní odvolania požiadala príslušnú nemeckú inštitúciu o preverenie správnosti tohto údaju s tým, že nemecká inštitúcia potvrdila, že v tomto období žalobca dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti na území Nemecka, z čoho podľa žalovanej jasne vyplýva, že v tomto období sa žalobca nemohol zdržiavať na území Slovenska tak, ako to deklaroval v odvolaní, t.j. nemohol sa zdržiavať na území Slovenska až po dobu 14 mesiacov, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na území Slovenska sa zdržiaval iba 9 mesiacov t.j. výrazne menej, ako jeho pracovné pôsobenie na území Nemecka v posudzovanom období. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, že pre posúdenie centra jeho záujmu je irelevantná doba viac ako 4 roky pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, žalovaná uviedla, že bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe všetkých objektívnych kritérií podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého, s tým, že žalobca sa zdržiaval v zahraničí dlhšie, ako je potrebná doba poistenia podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. V súvislosti so žalobcom v odvolaní zmieneným iným prípadom jeho spolubývajúceho, žalovaná uviedla, že vzhľadom na ochranu osobných údajov nie je možné sa ku konkrétnemu inému prípadu vyjadriť a presne označiť skutočnosti na základe ktorých si v inom prípade osoba zachovala svoje centrum záujmov na Slovensku aj počas výkonu zamestnanie v zahraničí. Záverom žalovaná podotkla, že skutočnosti ako bankový účet, životné poistenie a pod. so strediskom záujmov a bydliskom nemajú žiaden súvis z dôvodu slobodného pohybu služieb a kapitálu medzi členskými štátmi EÚ. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené 20.12.2023. Konanie pred správnym súdom 6. Žalobca svoju včas podanú správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z 30.11.2023 odôvodnil tvrdením, že rozhodnutie správnych orgánov vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca opakovane, ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu o SP-ne uviedol, že pre posúdenie nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti sú rozhodné iba posledné 4 roky pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a teda iba doba týchto posledných štyroch rokov sa má posudzovať aj z hľadiska zachovania centra jeho záujmy; uviedol, že v zmysle dôb uvedených v rozhodnutí žalovanej, počas ktorých sa mal nachádzať v Nemecku alebo na Slovensku, sa v posudzovanom období posledných štyroch rokov od 01.07.2019 30.06.2023 zdržiaval na Slovensku 10 mesiacov a nie ako ustálila žalovaná 9 mesiacov a v Nemecku prerušovane 38 mesiacov; zdôraznil, že v Nemecku pracoval iba na epizódy vždy na pracovnú zmluvu na dobu určitú, po uplynutí doby ktorej sa vracal na Slovensko na niekoľko mesiacov s dodatkom, že uvedený epizódny charakter jeho zamestnania v Nemecku tak SP-na, ako aj žalovaná nezohľadnili pri posudzovaní zachovania jeho bydliska. Z uvedených dôvodov je, podľa žalobcu nesprávny skutkový záver žalovaného a SP-ne, že žalobca pracoval v Nemecku po dobu 5 rokov a 9 mesiacov a správne má byť iba 38 mesiacov. Uviedol, že svoje zamestnania v Nemecku striedal po niekoľkomesačných pobytoch na Slovensku s dodatkom, že je

rozdiel, ak niekto po celý čas v zahraničí pracuje u jedného zamestnávateľa a na tej istej pracovnej pozícii a na Slovensko chodí iba v rámci čerpania dovolenky a je rozdiel, ak niekto, ako žalobca, síce pracuje v Nemecku na dočasných pozíciách, ktoré sú prerušované niekoľko mesačnými pobytmi na Slovensku. Následne žalobca absolútne identicky ako v odvolaní proti rozhodnutiu SP-ne, zopakoval skutočnosti, pre ktoré má za to, že si zachoval centrum záujmov v Slovenskej republike aj počas práce vykonávanej v Nemecku s tým, že ma za to, že žalovaná sa s týmito skutočnosťami nevysporiadala a tieto odignorovala. Žalobca uviedol, že podľa logiky žalovanej, ktorú uplatnila na finančné produkty na Slovensku, ktoré podľa žalovanej nijako nezakladajú centrum záujmov žalobcu na Slovensku, pretože ich možno poskytnúť v rámci celej SR, by aj zamestnanie žalobcu v Nemecku, vzhľadom aj k slobodnému pohybu pracovnej sily, nemala zakladať centrum jeho záujmu v Nemecku. Žalobca nežiadal o nariadenie pojednávania vo veci. 7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe v podstate zotrvala na svojich argumentoch uvádzaných v žalobou napadnutom rozhodnutí a súčasne v interakcii na žalobné námietky uviedla, že považuje za nedôvodnú žalobnú námietku o nedostatočnom zistení skutkového stavu s tým že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky skutočnosti, ktoré vyšli počas konania pred SP najavo a to z formulárov zaslaných SP-ni nemeckou stranou, ako aj z údajov a podkladov predložených žalobcom, ktoré údaje boli komplexne vyhodnotené; opakovane zdôraznila, že nariadenie ústneho vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je povinné v každom jednotlivom prípade, iba ak je to potrebné na odstránenie pochybností, avšak keďže v danom prípade nevznikli pochybnosti ohľadne zachovania centra záujmov žalobcu, SP a ani žalovaná nepovažovali za potrebné vykonať jeho výsluch, pretože ten nebol spôsobilý priniesť iné závery ako tie, ktoré boli objektívne zistené s tým, že žalovaná opätovne zdôraznila povinnosť žiadateľa o dávku v nezamestnanosti preukázať svoje tvrdenia a skutočnosti rozhodujúce pre vznik tohto nároku. Žalovaná zdôraznila, že žalobca sa zdržiaval v zahraničí dlhšie ako je potrebná doba poistenia podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení; podotkla, že žalobca síce pracoval v Nemecku s prerušením na viaceré pracovné zmluvy, ale pracoval vždy u jedného rovnakého zamestnávateľa Deutsche post AG; ohľadne námietky trvalého pobytu, vzťahu žalobcu k matke a bratovi na Slovensku, ohľadne finančných produktov a vlastníctve motorového vozidla, žalovaná zotrvala na svojich konštatovaniach už uvádzaných v žalobou napadnutom rozhodnutí. Záverom žalovaná zdôraznila nedôvodnosť námietky žalobcu, podľa ktorej žalovaná neprihliadla na skutočný úmysel žalobcu vrátiť sa na územie Slovenskej republiky s tým, že kritérium úmyslu prichádza do úvahy iba subsidiárne t.j. podporne pri ustaľovaní centra záujmu žiadateľa o dávku v nezamestnanosti a uplatní sa iba v prípade ak toto centrum záujmu nie je možné ustáliť podľa iných kritérií, čo nebol prípad žalobcu a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžsk/5/2016 z 13.12.2017. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť a nesúhlasila s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. 8. K vyjadreniu žalovanej k žalobe, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 05.06.2024, právny zástupca žalobcu už svoje stanovisko (replika) nezaujal. 9. Podľa § 107 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „(1) Predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem, d) je to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje tento zákon. (2) V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.“ 10. Podľa § 124 ods. 3 SSP „Ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny súd vykoná dokazovanie oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.“ 11. Podľa § 137 ods. 2 SSP „Rozsudok správny súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku.“ 12. Správny súd v danej veci rozhodol a rozsudok dňa 30.06.2025 verejne vyhlásil podľa § 137 ods. 2 SSP, bez nariadenia pojednávania po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa §

107 ods. 1 a 2 SSP, keďže žalobca v žalobe a ani žalovaná vo svojom vyjadrení nežiadali o nariadenie pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania. Právne východiská pre rozhodnutie 13. Podľa § 6 ods. 2 psím. c) SSP „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (c) správnych žalobách v sociálnych veciach.“ 14. Podľa § 135 ods. 1 SSP „Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.“ 15. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP „Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie (a) Sociálnej poisťovne.“ 16. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) v znení účinnom ku dňu (25.08.2023) podania žiadosti žalobcom (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom čase“) „Poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.“ 17. Podľa § 188 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu.“ 18. Podľa prvej vety § 227 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(3) Poistenec je povinný príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na dávku, trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu.“ 19. Podľa § 196 ods. 6 a 7 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(6) Účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. (7) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.“ 20. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) „Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“ 21. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.“ 22. Podľa čl. 1 písm. i), bod 2 základného nariadenia «Na účely tohto nariadenia: “rodinný príslušník“ znamená: ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa považujú za rodinných príslušníkov.» 23. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia «Na účely tohto nariadenia: „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.»

24. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) „Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.“ 25. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia „Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“ Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom 26. V danom prípade nebolo medzi účastníkmi konania vo veci sporným, že žalobca pred podaním si žiadosti o dávku v nezamestnanosti (25.08.2023) na území Slovenskej republiky, nezískal podľa cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. potrebné obdobie poistenia v nezamestnanosti. Avšak, keďže pred podaním si tejto žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti bol žalobca zamestnaný a sociálne poistený v inom členskom štáte EÚ (Nemecko), z ktorého dôvodu sa podľa čl. 2 základného nariadenia na neho vzťahujú koordinačné pravidlá tohto základného nariadenia, podľa ktorého cezhraničný pracovník má síce v zásade (prioritne) nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov a od toho členského štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný (v danom prípad Nemecko), čo je vyjadrením zásady, že každý členský štát znáša v zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia aj prispievala, avšak keďže toto základné nariadenie súčasne umožňuje, aby na účel posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti u cezhraničného pracovníka, ktorý o jej priznanie požiadal na území svojho domovského členského štátu v ktorom nebol naposledy zamestnaný (v danom prípade Slovenská republika), bolo možné do doby poistenia v nezamestnanosti započítať mu aj doby postenia dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek iného členského štátu (v danom prípade Nemecka) tak, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov domovského členského štátu (t.j. v danom prípade podľa právnych predpisov Slovenskej republiky), avšak iba za predpokladu, že tento pracovník si aj počas svojho pôsobenia v inom členskom štáte stále zachoval na území domovského členského štátu „bydlisko“, preto správne orgány (sociálna poisťovňa a žalovaná) museli posúdiť, či u žalobcu je splnená táto požiadavka zachovania „bydliska“ a zachovania centra záujmov na území Slovenska aj počas doby jeho poistenia v Nemecku. 27. V súvislosti s uvedeným je nutné podotknúť, že pojem „bydlisko“ však v zmysle úniového práva nemožno chápať zúžene ako miesto, kde má dotknutá osoba (cezhraničný pracovník) trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky, pretože podľa cit. čl. 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ označuje miesto kde dotknutá osoba zvyčajne býva a kde sa súčasne z tohto dôvodu nachádza aj obvyklé centrum jej záujmov (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-90/97 Swaddling, bod 28,29). Pomôckou pre ustálenie, resp. pre zistenie skutočného „bydliska“, t.j. skutočného centra záujmov dotknutej osoby sú tak kritéria, ktoré boli sformulované v judikatúre Súdneho dvora EÚ [C-90/97 z 25.02.1999 vo veci Robin Swaddlingv. Adjudication Officer] a ktoré sú v súčasnosti kodifikované v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a podľa ktorých je pri skúmaní miesta bydliska nutné prihliadať najmä na - rodinný stav a rodinné väzby zamestnanca; bytovú situáciu, jej dĺžku a stabilitu; dĺžku obdobia zdržiavania sa na území iného členského štátu; dĺžku a stabilitu výkonu zárobkovej činnosti a trvanie pracovnej zmluvy; miesta kde dochádzalo k zdaňovaniu príjmov. Tento zoznam zohľadňovaných kritérií

nie je taxatívny (nie je konečný) a v jeho rámci nie je určené ani žiadne ich preferenčné poradie a vo všeobecnosti sa zdôrazňuje povinnosť prihliadať na všetky špecifické okolnosti toho ktorého daného prípadu. Podľa cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, až v prípade (t.j. až v druhom rade), keď posúdenie uvedených kritérií nevedie k určeniu skutočného miesta „bydliska“ dotknutej osoby sa subsidiárne (podporne) za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby vo vzťahu k uvedeným kritériám a to najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je teda len subsidiárnym (druhoradým, podporným) spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho tento úmysel dotknutej osoby sa posudzuje s ohľadom k objektívnym skutočnostiam a okolnostiam (t.j. či dotknutou osobou uvádzaný úmysel by vzhľadom k okolnostiam veci bol uveriteľným a presvedčivým pre kohokoľvek na veci nezainteresovaného) a nie iba vzhľadom na subjektívne pocity dotknutej osoby, preto nestačí len tvrdenie, že dotknutá osoba mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku [napr. rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/61/2021, sp. zn. 9Sžsk/6/2021, sp. zn. 1Sžsk/38/2017, sp. zn. 9Sžsk/88/2020, sp. zn. 9Sžsk/19/2021, sp. zn. 7Ssk/103/2021, sp. zn. 7Sžsk/12/2021]. 28. V danom konkrétnom prípade, skôr než by bol správny súd pristúpil k preskúmaniu zákonnej udržateľnosti SP-ňou a žalovanou učineného vyhodnotenia kritérií zadefinovaných v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, za účelom zistenia miesta bydliska a centra záujmov žalobcu v období počas jeho pôsobenia v zahraničí, bolo nevyhnutným, aby sa správny súd vyjadril k žalobcom nastolenej otázke dĺžky rozhodného obdobia, ktoré je nevyhnutné zohľadňovať pre ustálenie záveru o mieste jeho bydliska počas jeho pôsobenia v zahraničí s tým, že žalobca je názoru, že týmto obdobím je v zmysle cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. iba obdobie posledných štyroch rokov pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie a nie viac, v ktorom dôsledku má žalobca za to, že tým, že SPňa a aj žalovaná zohľadňovali dlhšie obdobie jeho pobytu v zahraničí konali nezákonne. Žalovaná sa s uvedenou už aj odvolacou námietkou žalobcu vysporiadala konštatovaním, že SP-ňa bola povinná zohľadňovať všetky skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo, teda aj všetky doby zdržiavania sa žalobcom v zahraničí bez ich časového obmedzenia. V uvedenej súvislosti je nevyhnutným upriamiť pozornosť na znenie a účel žalobcom zmieneného cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ktorý upravuje kritérium rozhodného obdobia (4 roky) pre účel posúdenia vzniku „nároku na dávku v nezamestnanosti“ ako takú u akéhokoľvek poistenca, t.j. ktoré kritérium sa uplatní bez ohľadu na to, či bol poistenec poistený v nezamestnanosti priamo v Slovenskej republike alebo v inom členskom štáte. Od inštitútu „nároku na dávku v nezamestnanosti“ po bezprostrednom splnení zákonných podmienok podľa cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., je však potrebné odlišovať „nárok na započítanie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej v inom členskom štáte“ odlišnom od domovského štátu poistenca, v ktorom si nárok na dávku v nezamestnanosti uplatnil. Pričom zákonné predpoklady pre tento „nárok na započítanie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej v inom členskom štáte“ už neupravuje, časovým kritériom limitovaný cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ako sa to mylne domnieva žalobca“, ale tento „nárok na započítanie“ sa už posudzuje podľa európskych štandardov nastavených v cit. čl. 1 písm. j) a čl. 61 ods. 1 základného nariadenia v spojení s ich vykonávacím ustanovením cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého nie je pre toto posúdenie rozhodným žiadny ohraničený časový úsek, ale tento nárok na ustaľuje cit. „... na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať (a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov.“ 29. S ohľadom k uvedenému, aj v tomto prípade SP-ňa v prvom kroku podľa cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. zisťovala, či žalobca (poistenec) žiadajúci o dávku v nezamestnanosti na Slovensku spĺňa vnútroštátnu zákonnú podmienku, ktorú musí spĺňať ktorýkoľvek poistenec (rozumej aj ten ktorý pracoval iba na Slovensku) pre vznik nároku na túto dávku, a to požiadavku minimálne dvojročného spoluparticipovania na slovenskom systéme poistenia v nezamestnanosti v rozmedzí posledných štyroch rokov pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Avšak keďže SP-ňa v tomto prvom kroku zistila, že žalobca v uvedenom období štyroch rokov pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nielenže ani dva roky neprispieval do sociálneho systému poistenia v nezamestnanosti na Slovensku, ale počas celej tejto doby sa podieľal na tomto systéme poistenia v Nemecku, preto SP-ňa uzavrela aplikáciu cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobcovi podľa tohto ustanovenia nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. V druhom kroku však bola SPňa povinnou ešte skúmať, či by žalobcovi tento nárok nemohol byť priznaný v spojení s cit. čl. 11 ods. 1

vykonávacieho nariadenia aplikovateľného už podľa jeho vlastných, časovým obdobím nelimitovaných pravidiel. Na účel posúdenia nároku na započítanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v inom členskom štáte je podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť časovo neobmedzene celkovú dĺžku a kvalitu pobytu poistenca v zahraničí v spojení okolnosťami tohto pobytu, spočívajúcimi v dĺžke a stabilite pracovnej a bytovej situácie poistenca v zahraničí, v charaktere jeho rodinných pomerov a väzieb, a to v porovnaní s touto jeho identickou situáciou v pomeroch jeho domovského štátu (Slovenskej republiky). A iba ak by posúdenie uvedeného vyznelo v prospech pracovných, bytových, súkromných a rodinných pomerov v Slovenskej republike, t.j. iba ak by SP-ňa dospela k záveru, že aj napriek pôsobeniu poistenca v zahraničí si tento počas celej tejto doby svojej neprítomnosti v Slovenskej republike, predsa len tu zachoval svoje „bydlisko“ a pevné väzby, tak iba v tom prípade SP-ňa môže rozhodnúť, nie že poistencovi „vznikol nárok“ na dávku v nezamestnanosti, pretože toto by SP konštatovala, ak by tento nárok vznikol priamo na základe cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., avšak v tomto prípade SP-ňa konštatuje, že poistenec „má nárok“ na dávku v nezamestnanosti a to podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v spojení s § 61 základného nariadenia. Inými slovami inštitút „vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti“ nie je možné stotožňovať s inštitútom „nároku na započítanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté v inom členskom štáte“, ktoré nároky sa posudzujú podľa rôznych právnych mechanizmov, a to „vznik nároku na dávku v nezamestnanosti“ podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a „nároku na započítanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v inom členskom štáte“ podľa čl. 1 písm. j) a čl. 61 ods. 1 základného nariadenia v spojení s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. S tým, že ak poistencovi vznikne nárok na započítanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v inom členskom štáte, tak z týchto dôb poistenia sa mu pre účel § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. započítajú iba doby dosiahnuté počas posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, čo ale, opakujem, neznamená, že aj samotné posúdenie „nároku na započítanie“ je takto časovo limitované. 30. V prípade žalobcu SP-ňa, ako už bolo uvedené, aplikujúc prvotne zákonné pravidlá pre posúdenie vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na strane žalobcu, upravené v § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. uzavrela, že žalobca tieto podmienky nespĺňa, keďže za obdobie posledných štyroch rokov pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ani len dva roky nebol poistený v nezamestnanosti podľa Slovenského sociálneho systému, preto SP-ňa vo svojom rozhodnutí ani nemohla konštatovať u žalobcu vznik tohto nároku. Následne SP-ňa po preskúmaní či podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na strane žalobcu nie sú dané dôvody pre „nárok na započítanie“ mu dôb poistenia v nezamestnanosti, ktoré dosiahol naposledy v Nemecku, dospela k záveru, že uvedené započítanie nie je možné, pretože žalobca sa pomerne dlhšie, a to 5 rokov a 9 mesiacov, zdržiaval pracovne i súkromne v zahraničí (Anglicko a Nemecko) než na Slovensku, kde sa zdržiaval 10 mesiacov (žalobca pôvodne tvrdil, že 14 mesiacov, no neskôr akceptoval argumenty SP-ne a uvedená doba pobytu na Slovensku bola ustálená na 10 mesiacov, pozn.). Uvedený záver SP-ne o nezachovaní si žalobcom „bydliska“ a teda aj centra záujmu na Slovensku aj počas jeho pôsobenia v zahraničí, SP-ňa odôvodnila tým, že žalobca mal v zahraničí v zásade stabilné súkromné (bytové i osobné) a pracovné zázemie, keďže v zahraničí sa ako slobodný zdržiaval sám, pracoval aj keď na prerušovane po sebe uzavreté viaceré pracovné zmluvy, ale vždy pre jedného zamestnávateľa (nemecká pošta), býval v podnájme stabilne na tom istom mieste, v Nemecku platil dane a odvody. Uvedené skutočnosti podľa SP-ňe a žalovanej nie sú spôsobilé prevážiť žalobcom uvádzané skutočnosti, ktoré by mali svedčať v prospech zachovania si ním aj počas pobytu v zahraničí stále bydliska na Slovensku a to, trvalý pobyt žalobcu na Slovenku; bydlisko jeho brata a matky na Slovensku, s ktorou bol v dennom kontakte; medzi výkonom práce niekoľkomesačné pobyty na Slovensku; kúpa vozidla na Slovensku, ako aj vedenie bankového účtu, poistenia domácnosti jeho matky a poistenie vozidla na Slovensku. 31. Pokiaľ ide o, v súlade s uvedenými kritériami podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ustálené doby dĺžky pobytu žalobcu v zahraničí (5 rokov a 9 mesiacov) v porovnaní s dĺžkou tohto jeho pobytu na Slovensku (10 mesiacov) v čase po jeho odchode zo Slovenska do zahraničia, tak v tomto smere niet, podľa správneho súdu, polemiky o správnosti záveru SP-ňe a žalovanej, podľa ktorého sa žalobca dlhšiu dobu a to tak pracovného, ako aj súkromného (mimopracovného) nepochybne zdržiaval mimo Slovenska, ktorá skutočnosť nasvedčuje skôr faktu, že počas svojho pobytu v zahraničí si žalobca do zahraničia preniesol aj centrum svojho záujmu a teda v úniovom zmysle slova [cit. čl. 1 písm. j)

základného nariadenia] aj svoje „bydlisko“, teda miesto kde sa v tomto období zvyčajne (prevažne) zdržiaval. Ako to už uviedla aj žalovaná, na uvedenom nie je spôsobilým nič zmeniť ani argument žalobcu o zachovaní si jeho prihlásenia k trvalému pobytu na Slovensku. Totižto význam pojmu „trvalý pobyt“ v zmysle jeho chápania vnútroštátnou právnou úpravou zákonom č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky, nezohráva žiadnu úlohu vo vzťahu k zachovaniu si „bydliska“ na území Slovenskej republiky, t.j. pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom, keďže „trvalý pobyt“ má evidenčný charakter, ktorý neodzrkadľuje realitu [napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-394/13 z 11.09.2014 vo veci Ministerstvo práce a sociálních věcí c/a B; Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ssk/110/2023 z 31.01.2024]. Inými slovami, skutočnosť, že žalobca aj počas svojho nepochybne dlhého pobytu v zahraničí bol stále prihlásený k trvalému pobytu na Slovensku, nie je a ani by nemohla byť takou skutočnou, ktorá by u žalobcu mala zavážiť v prospech jeho rozhodnutia zotrvať na Slovensku. Podľa správneho súdu, SP-ňa, ako aj žalovaná správne vyhodnotili aj to, že na ich záver o nezachovaní si žalobcom bydliska a centra záujmov na Slovensku počas jeho dlhodobého pôsobenia v zahraničí, nemôžu mať, z hľadiska dĺžky pobytu, vplyv ani žalobcom deklarované (vo vyhlásení na účel posúdenia zachovania centra záujmov z 25.08.2023), jednako opakované medzi uzavretiami jednotlivých pracovných zmlúv niekoľkomesačné (v rozpätí 2-3 mesiace), a jednako za posledné 4 roky aj dva v rozsahu cca po 10 dní, jeho návraty na Slovensko. Totižto pokiaľ ide o dva návraty žalobcu na Slovensko v rozsahu cca po 10 dní za posledné štyri roky, tak podľa vlastného prehlásenia žalobcu, mal od svojho zamestnávateľa v Nemecku garantovanú dovolenku na zotavenie v rozsahu 15 dní ročne (t.j. 60 dní za štyri roky) a taktiež mal garantované čerpanie časového konta, a keďže miesto strávenia dovolenky bolo samozrejme iba na vlastnom slobodnom rozhodnutí žalobcu, tak ak sa žalobca zo 60 dní zamestnávateľom garantovanej dovolenky za dobu štyroch rokov rozhodol tráviť na Slovensku dobu 20 dní (2x10), tak táto skutočnosť nemôže byť kľúčovou pre posúdenie, že žalobca si takto mal zachovať bydlisko na území Slovenskej republiky, pretože v porovnaní množstvom tohto dovolenkového času stráveného na území Slovenskej republiky aj tak neobstojí v porovnaní s prevažným množstvom aj z tohto dovolenkového času 40 dní + časový fond, žalobcom stráveného v inom členskom štáte (Nemecko), kde teda trávil nielen pracovný, ale aj väčšinu mimopracovného a dovolenkového času. Inými slovami z hľadiska pobytu je pre posúdenie zachovania centra záujmu podstatné, kde zamestnanec trávi vo väčšej miere svoj mimopracovný čas a nie kde trávi dovolenkový čas [napr. obdobne aj u zamestnanca zo Slovenska, ktorý by trávil hoc aj celých 5 týždňov v rámci svojej dovolenky na zotavenie v inom členskom štáte, ešte bez ďalšieho neznamená, že v tomto inom členskom štáte má aj bydlisko, respektíve centrum záujmov], ktorý dovolenkový čas môže avšak nemusí tráviť v jeho domovskom štáte. V tomto smere podľa správneho súdu neobstojí ani argumentácia žalobcu, o jeho niekoľkomesačnom (10 mesiacov) pobyte na Slovensku v obdobiach medzi uzavretím jednotlivých pracovných zmlúv, pretože jednako, ako už bolo uvedené, tento čas je v nepomere k času strávenému žalobcom mimo územia Slovenskej republiky v inom členskom štáte a jednako uvedený čas strávil žalobca síce na Slovensku, avšak s veľkou pravdepodobnosťou z dôvodu zabezpečenia si aj v tomto období akého takého príjmu, keďže v týchto obdobiach sa žalobca zakaždým zaevidoval na Slovensku v evidencii uchádzačov o zamestnanie a požiadal o priznanie mu dávky v nezamestnanosti, ktorá mu bola SP-ňou viac krát aj priznaná a vyplatená (viď administratívny spis), pričom tieto medziobdobia v trvaní od 2 do 3 mesiacov sa vždy končili uzavretím novej pracovnej zmluvy síce opäť na dobu určitú, avšak vždy s jedným a tým istým zamestnávateľom v Nemecku (nemecká pošta). V uvedenej súvislosti správny súd dopĺňa nad rámec uvedený už žalovanou, že v kontexte veci je povšimnutia hodné aj to, že žalobca počas celej doby pôsobenia v Nemecku býval v podnájme na tom istom mieste, ktoré bývanie nemenil, takže je len málo uveriteľným, žeby si žalobca udržiaval nájomný vzťah (bývanie), keby nemal súčasne vedomosť, že zamestnávateľ s ním uzavrie ďalšiu pracovnú zmluvu (?). Inými slovami povedané, je len málo uveriteľným, že ak by bol žalobca skutočne v situácii neistoty, že v Nemecku nebude mať zamestnanie aj v ďalšom obdobím, aby si v tejto situácii, t,j. aj v čase, ktorý trávil na Slovensku, udržiaval na tom istom mieste bývanie v Nemecku. S ohľadom k uvedenému je podľa správneho súdu zákonne udržateľným názor SP-ne a žalovanej, že skrz kritérium dĺžky a miesta pobytu si žalobca v čase svojho pobytu v inom členskom štáte, nezachoval na Slovensku pevné väzby ani bydlisko v úniovom slova význame. 32. Uvedený záver o nezachovaní si žalobcom „bydliska“ na Slovensku počas celej doby jeho pobytu v inom členskom štáte bol osvedčený aj z hľadiska kritéria charakteru a trvalosti bydliska žalobcu v inom členskom štáte a na Slovensku. Kým v Nemecku žalobca býval v podnájme na identickom mieste, ktoré

nemenil, tak na Slovensku nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť a počas svojho pobytu na Slovensku býval v rodičovskom dome, za ktorý platil poistenie domácnosti. Skutočnosť, že žalobca býval v Nemecku v podnájme ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum jeho záujmov je i naďalej v Slovenskej republike, pretože nájomná forma bývania nie len v podmienkach Nemecka, ale aj v iných členských štátoch, nie je ničím neštandardným, skôr sa jedná o prevládajúcu formu bývania a naviac nemožno nezohľadniť ani to, že podľa tvrdení žalobcu, toto jeho nájomné bývanie počas celej doby jeho pôsobenia v Nemecku bolo zásadne stabilné (nemenné) [napr. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ssk 170/2022 z 27.09.2023]. Iným slovami nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že ak niekto býva v jemu vlastnícky nepatriacej nehnuteľnosti, že jeho bytová situácia je nestabilnou, pretože nájomná forma bývania je stále viac obvyklým štandardom. Napokon, v danom prípade mal žalobca identickú situáciu aj na Slovensku, kde taktiež nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť, ktorá by bola alebo mala byť takého charakteru, žeby zavážila pri jeho rozhodovaní vrátiť sa na Slovensko. V uvedenej súvislosti dáva správny súd do pozornosti, že otázka bydliska je otázkou faktickou (t.j. kde dotknutá osoba fyzicky fakticky býva), ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca ani citová väzba k svojmu rodisku, príbuzným, ani na začiatku (pri vysťahovaní) viac či menej určitý plán niekedy v budúcnosti sa opäť vrátiť do krajiny pôvodu, ale podľa cit. čl. 1 písm. j) základného nariadenia je podstatné iba skutočné (faktické) bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne reálne býva (sa zdržiava) [napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017; Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/170/2022 z 27.09.2023]. Občasné návraty žalobcu do domu počas jeho pôsobenia v inom členskom štáte, ktorý obýval spolu so svojimi rodičmi, aktuálne už iba so svojou maminou, ani platenie poistného, či prípadne iných poplatkov (napr. za odpad alebo miestnej dane z nehnuteľnosti), nepredstavujú za daných skutkových okolností tak zásadné skutočnosti, ktoré by mohli relativizovať ustálenie centra záujmov žalobcu vo vzťahu k Slovenskej republike keďže, ako bolo preukázané, žalobca sa väčšinu času zdržiaval v inom členskom štáte (5 rokov a 9 mesiacov). Jednoducho, púhe užívanie domu rodičov, nemôže bez ďalšieho prevážiť dĺžku pobytu žalobcu na území Nemecka a za týchto skutkových okolností môžu návraty žalobcu do domu jeho rodičov preukazovať nanajvýš tak počiatok založenia nového centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Nemecka. 33. V spojení s jedným z, podľa žalobcu, kľúčových dôvodov, ktorý by mal byť podľa neho dôkazom o tom, že aj počas svojho pôsobenia v Nemecku si zachoval bydlisko a teda aj centrum svojich záujmov na území Slovenskej republiky a ktorým dôvodom by malo byť, že na Slovensku sa zdržiaval jeho brat a mama s ktorou bol v dennom telefonickom kontakte, správny súd upriamuje pozornosť na cit. čl. 1 písm. i) bod 2 základného nariadenia, podľa, ktorého sa na účely aplikácie základného nariadenia za „rodinného príslušníka“ považujú iba manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené plnoleté deti dotknutej osoby. Žalobca nepredložil ani nenavrhol žiadny dôkaz o tom, že by spĺňal uvedené kritéria, t.j. žeby sa na území Slovenska počas doby jeho pôsobenia v Nemecku zdržiavala niektorá z osôb požívajúca status „rodinného príslušníka“ v zmysle významu tohto pojmu podľa základného nariadenia. Vo vzťahu k bratovi a mamine žalobcu, v nadväznosti na vyššie uvedené, správny súd konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb žalobcu na Slovensku, sa tieto osoby nezohľadňujú [napr. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ssk/110/2023 z 31.01.2024; Najvyšší správny súdu ČR sp. zn. 9 Ads/95/2015-39 a sp. zn. 3Ads/55/2018-37]. Podľa správneho súdu, uvedená zákonná konštrukcia o výpočte osôb, zdržiavanie sa ktorých na území Slovenska aj počas doby pôsobenia dotknutej osoby v inom členskom štáte, ktorá by mohla svedčať o zachovaní centra záujmov dotknutej osoby na Slovensku, je plne logickou, pretože plnoletá zaopatrená osoba, aj keby sa jednalo o dieťa dotknutej osoby, sa bez ďalšieho nemôže považovať za osobu odkázanú na dotknutú osobu tak, ako je to v prípade maloletého dieťaťa a navyše plnoleté dieťa môže taktiež kedykoľvek opustiť svojich rodičov a aj územie Slovenskej republiky a vysťahovať sa do iného štátu a teda jeho vôľa zotrvať na území Slovenska je iba jeho slobodným rozhodnutím nezávislým na vôli rodiča (dotknutej osoby). Do uvedenej kategórie „rodinných príslušníkov“ pre účely aplikácie základného nariadenia, v danom prípade nemôžu byť započítaní ani brat a ani mama žalobcu, ktoré napokon nie sú ohľadne zabezpečenia starostlivosti o nich odkázané na žalobcu (napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 9 Sžsk 88/2020). V uvedenej súvislosti správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 7 Sk/169/2022 z 27.09.2023 podľa ktorého cit. „Vo vzťahu k matke žalobcu a súrodencom kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené

konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia-matka a súrodenci nie sú blízkymi osobami.“ 34. Uvedené závery, o zachovaní centra záujmov žalobcom v Nemecku pred podaním žiadosti o priznanie mu dávky v nezamestnanosti, nie sú spôsobilé zvrátiť ani žalobcom uvádzané skutočnosti ako sú - (i) založenie bankového účtu v Slovenskej republike, pretože uskutočňovanie rôznych typov bankových transakcií (a to aj cezhraničných), nemôže v dnešnej dobe internetového bankovníctva predstavovať žiadny podstatný problém [napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 6 Ssk 89/2023 z 20.12.2023] a teda nemôže byť ani žiadnym dôvodom, kvôli ktorému by žalobca musel nevyhnutne ostať na Slovensku; (ii) obdobne ako aj vlastníctvo osobného automobilu a platenie poistenia zaň na území Slovenska, pretože vodičské oprávnenia sú všeobecne uznávanými dokladmi skrz celú Európskou úniu, a teda ani tento dôvod nie je spôsobilý zásadne zvrátiť správnymi orgánmi prijatý záver o nezachovaní centra záujmov žalobcu na Slovensku. Tieto skutočnosti môžu síce pochopiteľne predstavovať určité kontakty žalobcu vo vzťahu k Slovenskej republike, avšak v danej prejednávanej veci nie sú kritériom, ktoré by prevážilo dĺžku a charakter pobytu žalobcu mimo Slovenskej republiky a charakter jeho zárobkovej činnosti inom členskom štáte. 35. Následne, na deklarovanie stability zamestnania žalobcu v Nemecku, nadväzujú aj jeho odvodové povinnosti v Nemecku (aj odvodová povinnosť do sociálneho poistenia v Nemecku, oprávňujúca prispievateľa požiadať aj o dávku v nezamestnanosti zo sociálneho systému tohto členského štátu). 36. Vzhľadom k zisteným skutkovým okolnostiam, sa správny súd stotožňuje so závermi správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti, nachádzalo počas obdobia pred podaním tejto žiadosti, v inom členskom štáte a to v Nemecku (5 rokov a 9 mesiacov), pričom počas celej tejto doby sa žalobca aj podľa správnymi orgánmi ustáleného zistenia, orientoval na nemecký pracovný trh, s tým, že ani forma skončenia pracovného pomeru žalobcu u posledného zamestnávateľa v Nemecku, pre posúdenie zachovania centra záujmov nie je relevantná [napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 7 Ssk 170/2022 z 27.09.2023]. V uvedenom smere, podľa správneho súdu, neobstojí ani obranná argumentácia žalobcu, že do Nemecka sa vysťahoval iba kvôli tomu, aby si zarobil na lepší život na Slovensku. Uvedené rozhodnutie totižto záviselo len a len na slobodnom rozhodnutí žalobcu a už aj z tohto žalobcovho rozhodnutia je zrejmým, že žalobca nemal na území Slovenskej republiky také pevné väzby, ktoré by mu zabránili toto rozhodnutie o vysťahovaní sa prijať. 37. Napokon ani žalobcom proklamovaný úmysel, že sa chcel z Nemecka vrátiť a zotrvať na Slovensku, nebol pre prejednávanú vec relevantným, pretože zohľadnenie kritéria „úmyslu“ dotknutej osoby podľa cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, by prichádzalo do úvahy iba subsidiárne (t.j. podporne) a to vtedy, keď by otázka ustálenia centra záujmov dotknutej osoby ostala nevyriešená aj po aplikácii kritérií uvedených v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia [napr. Najvyšší súd SR sp. zn. 10 Sžsk 5/2016 z 13.12.2017]. Navyše úmysel žalobcu je v zmysle cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia rozhodujúci iba vtedy, keď sa v prípade rozdielneho stanoviska medzi inštitúciami dotknutých členských štátov, nepodarí dosiahnuť dohodu o otázke zachovania si dotknutou osobou centra záujmov vo vzťahu k niektorému z nich [napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 6 Ssk 89/2023 z 20.12.2023], ktorý prípad v tejto veci nenastal. K uvedenej téme správny súd podporne poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 7 Ssk/73/2022 z 31.05.2023, podľa ktorého cit. „V tejto súvislosti treba hneď na úvod predoslať, že ak sa osoba rozhodne, že odíde z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných záujmov) na účely čl. 1 písm. j) základného nariadenia stotožňovať s akousi „trvalou emigráciou“ tejto osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu ich bydliska. Tým samozrejme nie je vylúčené, že môžu subjektívne naďalej pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodili, vyrástli, v ktorom sa hovorí ich známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia alebo kde zanechali svoju širokú rodinu. Z týchto dôvodov nie je takisto vylúčené, že tieto osoby sa môžu chcieť po určitom období práve do tohto štátu vrátiť. Avšak rovnako osoby, ktoré sa narodili na Slovensku, ktoré sú jeho občanmi a ktoré tu celý pracovný život pracovali, môžu chcieť v neskoršom veku vycestovať zo Slovenska a žiť inde. Ako uviedla aj žalovaná, centrum záujmov osoby sa musí posudzovať vždy v danom konkrétnom období

a samotné jej plány na jeho prípadnú budúcu zmenu nemôžu byť pre jeho posúdenie rozhodujúce. Preto okolnosť, že osoba od počiatku poníma svoj pobyt v určitom štáte nie ako definitívny (hoci o jeho presnom trvaní nemá predstavu), takisto nevylučuje záver, že počas pobytu má v tomto štáte centrum svojich záujmov. Len sama okolnosť, že určitá osoba subjektívne považuje za svoje bydlisko určitý štát, nemôže prevážiť objektívne kritériá vymedzené v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.“ 38. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa procesného pochybenia, ktorého sa správne orgány mali dopustiť tým, že v rozpore s cit. § 188 zákona č. 461/2003 Z.z., nenariadili ústne pojednávanie vo veci a žalobcu nevypočuli, správny súd podotýka, že podľa dikcie cit. § 188 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je povinnou nariadiť ústne pojednávanie automaticky a en bloc v každom jednom prípade, ale iba vtedy, ak si to vyžaduje povaha danej konkrétnej veci najmä, ak by nariadenie ústneho pojednávania prispelo k jej objasneniu, napr. za účelom úplného a presného objasnenia skutkového stavu veci. V tomto prípade správny súd prisvedčil, že povaha veci žalobcu si nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, keďže aj na základe podaní žalobcu bol zistený skutkový stav dostatočný na rozhodnutie vo veci a vykonanie žiadnych ďalších dôkazov by nebolo spôsobilé priniesť iné závery ako tie, ktoré vyplynuli už zo zisteného skutkového stavu veci. Naviac sám žalobca ani ďalšie dôkazy (napr. na preukázanie ďalších skutočností ako tých, ktoré už proklamoval v úvodných svojich prehláseniach) na preukázanie nových skutkových zistení nenavrhoval, ale obmedzil sa iba na všeobecnú námietku, že mal byť vypočutý. V kontexte uvedeného, správny súd iba poznamenáva, že správny orgán nespochybnil pravdivosť žalobcom uvádzaných skutočností ktorými argumentoval za účelom presvedčenia, že počas jeho pracovného pôsobenia v Nemecku si zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky a teda správny orgán nevytvoril situáciu, žeby pravdivosť týchto tvrdení bolo potrebné overovať výpoveďami či už žalobcu alebo ďalších svedkov, ale správny orgán tieto žalobcom uvádzané skutočnosti vyhodnotil ako síce pravdivé, avšak z hľadiska ich charakteru a okolnosti veci nemajúce vplyv pre posúdenie bydliska a teda centra záujmu žalobcu počas jeho pôsobenia v zahraničí. V uvedenej súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/12/2021, podľa ktorého cit. „(...) nie je vždy nutné v správnom konaní o dávku nezamestnanosti, v ktorom žiadateľ preukáže v posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti na území iného členského štátu, nariadiť ústne pojednávanie a účastníka konania vypočuť vo veci jeho väzieb na území Slovenska. Nariadenie pojednávania nie je obligatórne (§ 188 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a nie je naň právny nárok.“ 39. Ďalším procesným pochybením v postupe správnych orgánov, na ktoré žalobca poukazoval bolo, že správne orgány pred svojím rozhodovaním nevyžiadali stanovisko príslušného orgánu Nemecka za účelom dohody ohľadne ustálenia miesta bydliska žalobcu počas doby jeho pôsobenia v zahraničí. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že aplikácia cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktorého aplikácie sa žalobca dovoláva, prichádza do úvahy iba v prípade rozdielnosti stanovísk príslušných orgánov členských štátov ohľadne miesta bydliska dotknutej osoby na ktorú sa vzťahuje základné nariadenie, t.j. osoby, ktorá si uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti v členskom štáte, ktorý je odlišný od členského štátu, v ktorom táto dotknutá osoba naposledy splnila podmienku potrebnej doby účasti na sociálnom poistení. V predmetnej veci žalobcu, však nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou inštitúciou Nemecka a žalovanou. Príslušná inštitúcia Nemecka totižto bydlisko žalobcu ani neposudzovala, pretože na to nemala ani žiadny právny dôvod, keďže, ako aj sám žalobca uviedol, v Nemecku žalobca nepožiadal o priznanie mu dávky v nezamestnanosti, v ktorej súvislosti by príslušný orgán Nemecka túto otázku potreboval posúdiť. V danom prípade teda nenastal spor inštitúcií v zmysle cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia [identicky rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/110/2023 z 31.01.2024], pretože posúdenie bydliska podľa stanoviska nemeckej inštitúcie o dávke v nezamestnanosti je výlučnou právomocou iba tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti (v tomto prípade žalovanej). Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná inštitúcia iného členského štátu po uplatnení si u nej dotknutou osobou nároku na dávku v nezamestnanosti usúdila, že bydlisko dotknutej osoby (žalobcu) bolo na Slovensku, avšak podľa názoru žalovanej, by bolo toto bydlisko v tomto inom členskom štáte, ktorý prípad „sporu“ však danej veci nenastal, preto žalovaná na posúdenie miesta bydliska žalobcu, správne zvolila priamu aplikáciu kritérií zadefinovaných v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia [napr. Najvyšší súd SR sp. zn. 1Sžso/26/2016 z 30.01.2018; sp. zn. 7/Sžsk/91/2020 a Najvyšší správny súd SR sp. zn. 7Sžsk/50/2021,

sp. zn. 9Sžsk/19/2021, sp. zn. 6Ssk/49/2022], bez potreby kontaktovania príslušnej inštitúcie Nemecka za účelom dohody o ustálení otázky bydliska žalobcu, počas jeho pôsobenia v Nemecku. 40. Záverom, v súvislosti so žalobcom k žalobe pripojenými dôkazmi (pokladničné bloky; poistná zmluva; zmluva o bežnom účte; technický preukaz k vozidlu a pod.), správny súd pripomína, že správny súd nie je súdom skutkovým a jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu, podľa Správneho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia; či zistil vo veci skutočný stav; či konal v súčinnosti s účastníkom konania; či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi a teda či ním prijaté závery sú zákonne udržateľnými. 41. Napokon správny súd dáva do pozornosti, že princíp poskytovania dávky v nezamestnanosti v prípade zamestnancov využívajúcich voľný pohyb pracovnej sily v rámci Európskej únie, je založený prioritne na požiadavke, aby uvedenú dávku zamestnancovi po skončení jeho pracovného pomeru na území niektorého z členských štátov, poskytoval primárne ten členský štát, na území ktorého o túto dávku žiadajúca dotknutá osoba, naposledy pred podaním žiadosti o priznanie jej dávky v nezamestnanosti, bola účastnou na poistení v nezamestnanosti a teda kde prispievala do systému sociálneho poistenia, z ktorého jej predmetná dávka bude aj poskytnutá. V tomto prípade si žalobca nepožiadal o poskytnutie mu dávky v nezamestnanosti na území Nemecka, ktorá skutočnosť však nemôže mať žiadny vplyv na posúdenie tohto žalobcovho nároku na území Slovenskej republiky, keďže žalobca navyše mohol v Nemecku požiadať, aby mu dávka v nezamestnanosti vyplácaná v Nemecku bola poukazovaná aj na územie Slovenskej republiky. 42. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel správny súd k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím SP-ne, vychádzajú z dostatočne zisteného, logicky vyhodnoteného a riadne právne posúdeného skutkového stavu, z ktorého plynie záver o tom, že žalobca nespĺňa na Slovensku zákonné podmienky pre priznanie mu dávky v nezamestnanosti, preto správny súd v súlade s § 190 SSP a v spojení s § 199 ods. 3 SSP, správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 43. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“ 44. Podľa § 168 SSP „Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.“ 45. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa cit. § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnej žalovanej nevznikli žiadne odôvodnené trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd jej právo na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 443 ods. 1 a 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).