Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach PO-1S/60/2022 8022200533 12. 12. 2024 JUDr. Tatiana Sabadošová ECLI:SK:SpSKE:2024:8022200533.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a členov senátu Mgr. Michala Magura a JUDr. Ing. Lenky Figulovej, v právnej veci žalobcu: ELATAN s. r. o., IČO: 45 637 806, so sídlom Jána Hollého 12, Prešov, právne zastúpený: Advokátska kancelária Bröstl & Čentík, s. r. o. so sídlom: Rázusova 1, Košice - mestská časť Košice – Juh, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 971 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100417001/2018 zo dňa 20. februára 2018, takto rozhodol: I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného 100417001/2018 zo dňa 20. februára 2018 a rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 101960369/2017 zo dňa 13. septembra 2017 a vec vracia Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie. II. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. III. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania. odôvodnenie: I. Priebeh a výsledky administratívneho konania 1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „daň“ alebo „DPH“) v zmysle § 44 ods. 4 písm. d) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v účinnom znení (ďalej aj „daňový poriadok“). Daňovú kontrolu začatú bez písomného oznámenia v zmysle § 46 ods. 3 daňového poriadku správca dane zameral na vznik práva na odpočítanie dane. Predmetom kontroly za zdaňovacie obdobie február 2011 bola tiež faktúra č. 110011, zo dňa 08.02.2011 od dodávateľa Export Timber Group, s. r. o., Bratislava, IČO: 44 655 959, IČ DPH SK2022770893, na sumu 168.999,94 eura, z toho DPH na sumu 28.166,66 eura, s predmetom dodania dubovej podlahy v množstve 2.428,16 m2. Správca dane faktúru posudzoval v nadväznosti na ďalšie zdaňovacie obdobia a tiež v súvislosti s uplatneným oslobodením od dane za následné dodanie tovaru spoločnosti P. B.O. Delta, a. s., Doudlebská 1046/8, Praha, v zdaňovacích obdobiach marec 2011, máj 2011 a december 2011. 2. Žalobca správcovi dane predložil dokumenty vyhotovené Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite, Odborom - Východ, a to zápisnicu o vydaní veci, č. ČVS: PPZ-203/BOKV-2011, zo dňa 24.02.2012 a Zápisnicu o vydaní veci č. ČVS: PPZ-203/BOK-V-2011, zo dňa 12.03.2012, predmetom ktorých bolo vydanie účtovných dokladov žalobcu za obdobia rokov 2010 a 2011. Národná
kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru, Národná jednotka finančnej polície, Expozitúra Východ zapožičala správcovi dane pre výkon daňovej kontroly účtovné doklady žalobcu. 3. Správca dane na základe vykonaného dokazovania konštatoval porušenie § 49 ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v účinnom znení (ďalej aj „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) tohto zákona. Spoločnosť Export Timber Group s. r. p. nedodala tovar podľa § 8 zákona o DPH, nevznikla jej daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona a nevzniklo ani právo odpočítať daň kontrolovanému daňovému subjektu. Keďže tovar nebol dodaný, daňový subjekt ho ani nemohol použiť na svoje dodávky tovaru. Správca dane vyhotovil protokol č. 9812401/5/5323617/2014/ Baj zo dňa 05.12.2014, doručený daňovému subjektu dňa 27.12.2014, s následkom ukončenia daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku. Správca dane po prerokovaní pripomienok v rámci vyrubovacieho konania vydal dňa 13.10.2015 rozhodnutie č. 20980248/2015, ktorým určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 28.166,66 eura na DPH za zdaňovacie obdobie február 2011. Žalovaný na odvolanie žalobcu (daňového subjektu) rozhodnutím č. 102429922/2016 zo dňa 25.01.2016 rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 4. Žalobca dňa 31.10.2015 zmenil adresu sídla spoločnosti na adresu Petrovany - Vysielač 587, 082 53 Petrovany. Z tohto dôvodu bol spis na ďalšie konanie a rozhodnutie doručený na miestne príslušný Daňový úrad Prešov (ďalej tiež ako „správca dane“). Miestne príslušný správca dane vykonal v rámci vyrubovacieho konania miestne zisťovanie a po doplnení dokazovania vydal rozhodnutie č. 550848/2016 zo dňa 25.04.2016, v ktorom určil rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu v sume 28.166,66 eura na DPH za zdaňovacie obdobie február 2011. Žalovaný rozhodnutím č. 103715292/2016 zo dňa 12.08.2016 zrušil rozhodnutie daňového úradu č. 550848/2016 zo dňa 25.04.2016 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane tým, že nespísal o priebehu a o výsledkoch dokazovania zápisnicu porušil ust. § 68 ods. 3 daňového poriadku, nariadil tiež doplnenie dokazovania. 5. Správca dane po doplnení dokazovania a prerokovaní pripomienok a dôkazov daňového subjektu na ústnom pojednávaní vydal v poradí tretie rozhodnutie č. 101960369/2017 zo dňa 13.09.2017, ktorým v zmysle § 68 ods. 6 daňového poriadku daňovému subjektu určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 28.166,66 eura na DPH za zdaňovacie obdobie február 2011, t. j. znížil nadmerný odpočet zo sumy 28.348,71 eura na sumu 182,05 eura. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100417001/2018 zo dňa 20.02.2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol tak, že podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. II. Správna žaloba, stanoviská, konanie pred správnym súdom A. Správna žaloba 6. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného č. 100417001/2018 zo dňa 20.02.2018 správnu žalobu podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej aj „S.s.p.“). 7. V správnej žalobe najmä uviedol, že - prvostupňové rozhodnutie vydal miestne nepríslušný správca dane, pričom poukázal na to, že prvé rozhodnutie správcu dane vo veci bolo vydané Daňovým úradom Košice, uvedenú skutočnosť namietal v odvolaní proti v poradí druhému rozhodnutiu správcu dane a o delegovaní miestnej príslušnosti nemal vedomosť a s touto skutočnosťou nebol oboznámený; - správca dane vychádzal len z výpovede A. B. v trestnom konaní, čím mu bolo znemožnené klásť svedkovi otázky a bola porušená zásada bezprostrednosti. Uvedená výpoveď je nevierohodná, pretože je v rozpore s tým, čo vypovedal počas skoršej daňovej kontroly; - správca dane mal daňové konanie prerušiť a vyčkať na výsledok trestného konania vedeného proti konateľovi žalobcu na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 8T/25/2016 na tom istom skutkovom základe, za ktorý mu bola uložená povinnosť zaplatiť dovyrubenú daň; - nebol dôvod, aby správca dane neprihliadal na vyhlásenie C. D., keďže táto mohla aj ako bývalá štatutárna zástupkyňa jeho odberateľa potvrdiť skutočnosti vzťahujúce sa na čas, keď bola vo funkcii; - daňová kontrola bola začatá dňa 07.12.2012 a mala byť ukončená dňom 07.12.2013, pričom k jej ukončeniu došlo až 30.12.2014, t.j. po viac ako dvoch rokoch odo dňa jej začatia; - prerušenie daňovej kontroly na účel medzinárodnej výmeny informácií nebolo efektívne, najmä z dôvodu, že relevantné informácie už mal správca dane k dispozícii v spise zo skoršej daňovej kontroly,
preto správca dane. To má za následok neprihliadanie na takéto prerušenie. Daňová kontrola následne s prerušením trvala viac ako jeden rok, čo spôsobuje nezákonnosť protokolu z nej vyhotoveného; - žalobca splnil podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane, predložil všetky doklady, tovar reálne existoval, pretože jeho zvyšky správca dane identifikoval pri miestnom zisťovaní, prepravu tovaru potvrdili prepravcovia, ako aj český a slovenský správca mýtneho systému a jeho dodanie tovaru potvrdila vo svojom vyhlásení aj štatutárna zástupkyňa odberateľa; - bolo povinnosťou správcu dane v súlade s ustanovením § 46 ods. 5 Daňového poriadku oznámiť svoje pochybnosti žalobcovi a vyzvať ho na ich odstránenie; - žalobca sa zrejme stal obeťou daňového podvodu o čom nemal žiadnu vedomosť, ani nemal úmysel participovať na daňovom podvode, pričom dôkazné bremeno o týchto skutočnostiach leží na správcovi dane; - rozhodnutia daňových orgánov sú vnútorne rozporné a tiež nepreskúmateľné; - v skoršej daňovej kontrole česká finančná správa potvrdila dodanie tovaru do Českej republiky odberateľovi žalobcu, pričom správca dane tvrdí, že išlo o fiktívne obchody, no na druhej strane uvádza, že nejaké množstvo tovaru existovalo. B. Vyjadrenie žalovaného 8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 11.7.2018 najmä uviedol, že - podľa ustanovenia § 68 ods. 1 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017, ak bolo rozhodnutie správcu dane zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie po odvolacom konaní a došlo k zmene príslušnosti na iného správcu dane, ďalšie konanie vykonal a rozhodnutie vydal príslušný správca dane; - rozsudok vo veci trestného konania Okresným súdom Košice I (pozn. súdu v súčasnosti Mestský súd Košice) pod sp. zn. 8T/25/2016 nie je právoplatný; - trestné konanie a daňové konanie sú dve samostatné konania, pričom daňové konanie nie je závislé na výsledkoch trestného konania, teda ak by aj v trestnom konaní nebola preukázaná vina konateľa žalobcu zo spáchania trestného činu neodvedenia dane, táto skutočnosť by nemala žiaden vplyv na posúdenie skutočnosti rozhodujúcej v daňovom konaní, a to, či žalobca splnil zákonné podmienky na priznanie odpočítania dane za zdaňovacie obdobie február 2011; - za zdaňovacie obdobie február 2011 vykonával správca dane opätovnú daňovú kontrolu, pričom rozsah vykonávania kontroly a jednotlivých dôkazov je v kompetencii správcu dane; - dôvodom neuznania odpočítania dane správcom dane bola skutočnosť, že spoločnosť Export Timber Group, s.r.o. nedodala tovar žalobcovi, nevznikla jej daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., a preto nevzniklo žalobcovi právo odpočítať daň. O podvodnom konaní hovoril A. B. (konateľ Export Timber Group, s.r.o.) vo svedeckej výpovedi vykonanej v trestnom konaní, ktorý tiež jednoznačne potvrdil, že tovar žalobcovi nedodal. C. Vyjadrenie žalobcu 9. Následne žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 14.08.2018, navyše oproti žalobnej argumentácii uviedol, že správca dane nemôže svojvoľne zmeniť miestnu príslušnosť a delegovať rozhodovanie na iného správcu dane mimo zákonom upravených postupov. K zmene miestnej príslušnosti mohlo dôjsť výlučne postupom podľa § 8 Daňového poriadku, ktorý však nebol dodržaný. Aj pred účinnosťou novely č. 267/2017 Z.z. platilo pravidlo o zachovaní miestnej príslušnosti, táto novela len precizovala existujúce pravidlo. 10. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že daňové konanie je absolútne nezávislé na výsledkoch trestného konania. Tento názor spochybňuje už samotné ustanovenie § 22 Daňového poriadku, ktoré upravuje vzájomnú prepojenosť týchto konaní. V nadväznosti na to nemožno akceptovať názor, že v tomto prípade sa v trestnom konaní nerieši predbežná otázka daňového konania. V danom prípade boli totiž tak v daňovom, ako aj v trestnom konaní posudzované totožné skutky. 11. Predmetom daňového konania, aj trestného konania bolo zistenie, či reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov alebo išlo len o predstierané obchody s cieľom vytvoriť podmienky vzniku nároku na uplatnenie vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty žalobcom. V tejto súvislosti je irelevantné ako jednotlivé zákony tieto skutky formálne definujú. Hoci predmetný skutok spadá v trestnom práve pod zločin neodvedenia dane a v daňovom práve pod zákonné podmienky na priznanie odpočítania dane, z hľadiska predmetu oboch konaní ide o posudzovanie tej istej skutkovej situácie, len z pohľadu dvoch právnych odvetví. Rozhodujúce je to, že tento skutok sa stal predmetom trestného
konania a teda sa posudzoval ako trestný čin, preto išlo o predbežnú otázku, ktorá bola dôvodom na prerušenie daňového konania. 12. Vyjadrenie žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 29.09.2018, pričom žalovaný k tomuto nezaujal žiadne stanovisko. 13. Žalobca v podaní zo dňa 25.03.2019 poukázal na rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/2/2016 zo dňa 20.02.2017 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/205/2016 zo dňa 10.07.2018 a sp. zn. 5S/207/2016 zo dňa 10.07.2018. D. Ďalší priebeh konania pred súdom 14. Krajský súd v Prešove na pojednávaní konanom dňa 23.05.2019 rozsudkom sp. zn. 2S/26/2018 zo dňa 23.05.2019 zrušil rozhodnutia daňových orgánov a vec im vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/17/2020 zo dňa 22.07.2022 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na odôvodnenie rozsudku z 31.05.2022, sp. zn. 8Sžfk/83/2020, postupom podľa § 464 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. Najmä vyslovil právny názor, v zmysle ktorého bude úlohou správneho súdu posúdiť, či v danom prípade bolo relevantne naplnené ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku, nakoľko túto, z pohľadu kasačného súdu relevantnú žalobnú námietku opomenul. 15. Podľa § 3 odsek 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel výkon súdnictva od 1.6.2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.6.2023 daná právomoc správnych súdov (t. j. aj v aktuálne súdenej veci). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Krajskému súdu v Prešove a bola jej pridelená sp. zn. 1S/60/2022. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom pridelená senátu 3S a je vedená pod sp. zn. PO-1S/60/2022. 16. Vzhľadom na súhlas žalobcu a žalovaného v ich podaniach zo dňa 11.10.2023 a zo dňa 03.10.2023 s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania správny súd vo veci nenariadil pojednávanie. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 12.12.2024 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Správneho súdu v Košiciach najmenej päť dní vopred (§ 107 ods. 1 a 2 a 137 ods. 4 S.s.p.). III. Aplikované ustanovenia právnych predpisov 17. Podľa § 3 ods. 9 a 10 daňového poriadku, správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 18. Podľa § 6 ods. 1 Daňového poriadku, na správu daní je vecne príslušný správca dane podľa osobitných predpisov. Ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú, ktorý správca dane je vecne príslušný, na správu daní je vecne príslušný daňový úrad. 19. Podľa § 7 ods. 1 Daňového poriadku, miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u fyzickej osoby miestom jej trvalého pobytu a u právnickej osoby jej sídlom. 20. Podľa § 8 ods. 1, pred bodkočiarkou, Daňového poriadku, na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dane môže druhostupňový orgán delegovať miestnu príslušnosť na správu dane na iného správcu dane, ak považuje takýto návrh za opodstatnený.
21. Podľa § 8 ods. 2 Daňového poriadku, rozhodnutie o delegovaní druhostupňový orgán doručí daňovému subjektu a príslušným dotknutým správcom dane. Proti tomuto rozhodnutiu nie sú prípustné opravné prostriedky. 22. Podľa § 22 ods. 1, 2 Daňového poriadku, ak sa pri správe daní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný; inak si môže správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať inému príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Správca dane si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, alebo o osobnom stave fyzickej osoby. 23. Podľa § 24 ods. 2, 3 a 4 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 24. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 25. Podľa § 64 ods. 1 Daňového poriadku, na účely správy daní sa za nulitné rozhodnutie považuje rozhodnutie vydané podľa tohto zákona uvedené v odseku 2. Také rozhodnutie nemá právne účinky a hľadí sa naň, akoby nebolo vydané. 26. Podľa § 64 ods. 2 Daňového poriadku, pri správe daní je nulitným rozhodnutím rozhodnutie, ktoré a) vydal orgán na to vecne nepríslušný; ak ide o správcu dane, ktorým je obec, za nulitné sa považuje aj rozhodnutie, ktoré vydal správca dane na to miestne nepríslušný, b) bolo vydané omylom inej osobe, c) nadväzuje na nulitné rozhodnutie. 27. Podľa § 68 ods. 1, druhá veta Daňového poriadku (účinného do 31.12.2017), vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. 28. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v účinnom znení, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v účinnom znení, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. IV. Dôvody rozhodnutia správneho súdu
31. Správny súd v Košiciach konajúc primárne podľa ust. § 177 a nasl. S.s.p., po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 32. Správny súd v Košiciach už v inom konaní, týkajúceho sa toho istého žalobcu (ELATAN s. r. o., IČO: 45 637 806, so sídlom Jána Hollého 12, Prešov), totožného predmetu konania (preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o potvrdení rozhodnutia Daňového úradu Prešov vo veci určenia rozdielu v sume nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie január 2011 [tu február 2011]; v poukazovanom konaní správca dane a žalovaný vychádzali z rovnakého Protokolu o daňovej kontrole č. 9812401/5/5323617/2014/Baj zo dňa 05.12.2014; predmetom posudzovania daňových orgánov bol obdobný obchodný vzťah žalobcu s jeho deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou Export Timber Group, s.r.o., ktorého predmetom bolo tiež dodanie dubovej podlahy žalobcovi; v podanej správnej žalobe žalobca proti rozhodnutiam daňových orgánov rovnako argumentoval ako v tejto prejednávanej právnej veci) vydal rozhodnutie, ktorým rozhodnutia správcu dane a žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Jedná sa o rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-6S/59/2022 zo 07.12.2023, ktorý sa týkal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100416812/2018 zo dňa 20.2.2018, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 101960213/2017 zo dňa 13.9.2017 o určení rozdielu v sume nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2011 vo výške 25 733,24 eur. 33. Dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného korešpondujú s dôvodmi jeho rozhodnutia, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu, ktoré sa uskutočnilo na tunajšom správnom súde a ktorého výsledkom bol už vyššie citovaný rozsudok. Pokiaľ ide o žalobné dôvody žalobcu, obsiahnuté v žalobe v uvedenej veci, tieto sú identické so žalobnými dôvodmi, uvedenými v predmetnej správnej žalobe, na základe ktorej začalo aj toto konanie, pričom v týchto veciach bolo potrebné posúdiť namietanú nulitu rozhodnutí správcu dane, dĺžku daňovej kontroly, použiteľnosť dôkazov získaných v trestnom konaní, prenos dôkazného bremena a s tým súvisiacu žalobnú námietku o porušení ust. § 46 ods. 5 daňového poriadku. 34. Podľa § 140 S.s.p., vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 35. Správny súd zastáva názor, že neexistuje žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od právneho názoru súdu obsiahnutého v citovanom rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-6S/59/2022 zo dňa 07.12.2023, ktorý je súčasťou súdneho spisu, stotožňujúc sa s jeho závermi odkazuje na nasledujúce časti jeho odôvodnenia: „62. K námietke žalobcu ohľadom miestnej nepríslušnosti správcu dane správny súd uvádza, že v čase zmeny sídla žalobcu dňa 31.10.2015 Daňový poriadok nemal špecifickú úpravu, ktorou by bolo riešené, ktorý správca dane bude vo vyrubovacom konaní pokračovať a vydá rozhodnutie v prípade, ak dôjde v odvolacom konaní k zrušeniu rozhodnutia a vráteniu veci na ďalšie konanie, ako to bolo v tomto prípade. Daňový úrad Košice, po zrušení jeho rozhodnutia z 13.10.2015 (prvé rozhodnutie správcu dane), odstúpil spis žalobcu Daňovému úradu Prešov z dôvodu zmeny sídla žalobcu, bez toho, aby bolo vydané rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti v zmysle § 8 Daňového poriadku. Daňový poriadok v tom čase explicitne neupravoval, ktorý správca dane má vykonať vyrubovacie konanie a vydať rozhodnutie po vrátení veci na ďalšie konanie, tak ako to upravuje od 1.1.2018 ustanovenie § 68 ods. 1 Daňového poriadku. Táto vada konania, sama o sebe, nezakladá nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, na ktoré napadnuté rozhodnutie nadväzuje, nakoľko sa nejedná o nulitné rozhodnutie v zmysle § 64 ods. 2 Daňového poriadku. Nulitným rozhodnutím je vo vzťahu k príslušnosti rozhodnutie, ktoré vydal orgán na to vecne nepríslušný a vzhľadom na čas, ktorý uplynul od skončenia daňovej kontroly dňa 27.12.2014, je nehospodárne, aby vyrubovacie konanie vykonal a rozhodnutie vydal správca dane, ktorý uskutočnil daňovú kontrolu, teda Daňový úrad Košice. 63. Pokiaľ ide o prebiehajúce trestné konanie, je samostatné a nezávislé od daňového konania z dôvodu odlišného účelu, resp. objektu jednotlivých úkonov konania, rozdielnej subjektívnej stránky, ktorá má byť v konaniach preukázaná, ako aj iných procesných režimov a s tým spojených rozličných princípov. Výsledok daňového konania nie je podmienený výsledkom trestného konania, správca dane postupoval správne, prebiehajúce trestné konanie nemožno považovať ani za predbežnú otázku v zmysle §
22 Daňového poriadku. Cieľom daňového konania je chrániť finančné záujmy štátu prostredníctvom vyrubenia a výberu dane, preto prvostupňový správny orgán je pri zisťovaní skutkového stavu oprávnený brať do úvahy odlišné skutočnosti, aké by bral do úvahy orgán príslušný pre trestné konanie, nakoľko je sám schopný vyhodnotiť, ktoré skutkové podklady sú relevantné pre vydanie rozhodnutia. Túto námietku správny súd považoval za nedôvodnú, keďže nešlo o otázku, od ktorej posúdenia záviselo rozhodnutie správcu dane. 64. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že správca dane a žalovaný nesprávne posúdil a ignoroval čestné prehlásenie C. D.. Čestné vyhlásenia nemožno v daňovom konaní považovať za dôkaz, a to napriek tomu, že Daňový poriadok obsahuje len demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov. Čestné vyhlásenie ako jednostranný právny úkon nie je dôkazom v pravom slova zmysle, ale dôkaz iba nahrádza, pričom pripustenie čestného vyhlásenia ako dôkazu je vecou voľnej úvahy správneho orgánu za podmienky, že nedôjde k porušeniu zásady rovnosti medzi stranami. Žalobca preto namietal nedostatočne zistený skutkový stav, keďže správca dane nevypočul C. D.. Správca dane tento svoj postup v prvostupňovom rozhodnutí vysvetlil tým, že Finančná správa ČR nepotvrdila intrakomunitárne dodanie tovaru a už odpoveďou v roku 2012 oznámila správcovi dane, že vzhľadom na nekontaktnosť spoločnosti nevykonala daňovú kontrolu s tým, že v odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií z roku 2014 sa uvádza, že spoločnosť P.B.O. Delta a.s. nemá žiadneho zástupcu, s ktorým by bolo možné uskutočniť jednanie. K čestnému prehláseniu napísanému rukou v Knihe pohľadávok - stav k 26.2.2012 správca dane uviedol, že C. D. bola oprávnená konať za spoločnosť do 5.10.2011, pričom spoločnosť nemá od 25.10.2012 štatutárny orgán - predstavenstvo spoločnosti a preto je čestné prehlásenie a odsúhlasenie finančného zostatku k 2.3.2012 právne irelevantné a nemôže byť dôkazom o dodaní tovaru a oprávnených pohľadávkach kontrolovaného daňového subjektu. Preprava tovaru a čestné prehlásenie štatutára spoločnosti C. D. pri odsúhlasení pohľadávok nepotvrdzujú nákup tovaru - drevených podláh a následné dodanie tohto tovaru do ČR. Preprava vykonaná prepravcom E. F., ktorý deklaruje prepravu drevených podláh medzi nekomunikujúcou spoločnosťou OMEGA-HUA Bt. kt.a. a DREVOEX s.r.o. potvrdzuje existenciu určitého množstva podláh na území SR, ale nie pôvod deklarovaného nakúpeného tovaru, ktorý mal byť prepravený na územie ČR do spoločnosti P.B.O. Delta a.s. Správca dane dostatočne ozrejmil dôvod, pre ktorý nepovažoval za potrebné vypočuť C. D., s čím sa správny súd stotožnil. 65. Vo vzťahu k sťažnostnému bodu, v ktorom žalobca namietal zákonnosť a použiteľnosť výsluchu svedka A. B., ktorý bol získaný v trestnom konaní a následne použitý v daňovom konaní, správny súd uvádza, že ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane v rámci zisťovania skutkového stavu prihliadal okrem iných aj na dôkazy získané v trestnom konaní. Uvedený postup správcu dane je prejavom základnej zásady správy daní, v zmysle ktorej správca daní hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Je pravdou, že použiteľnosť dôkazov v konaní je podmienená ich zákonnosťou, avšak nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, ktorý nezákonnosť uvedených dôkazov vyvodzoval len z titulu ich získania v inom (trestnom) konaní. Konateľ žalobcu bol o výsluchu svedka v trestnom konaní upovedomený a mohol sa výsluchu zúčastniť prostredníctvom svojho obhajcu, teda mal možnosť svedka konfrontovať a klásť mu otázky. Použitie výpovede svedka A. B. z trestného konania bolo správcom dane použité zákonne, pričom svedok vo svojej výpovedi presne popísal spôsob fungovania obchodných vzťahov, aj medzi spoločnosťou Export Timber Group, s.r.o., ktorej bol konateľom a žalobcom. 66. Nedôvodná je aj námietka žalobcu o rozsahu dôkazného bremena žalobcu, nakoľko z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nerealizovala, potom je dôkazným bremenom daňového subjektu preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale že aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Správca dane rovnako nebol povinný preukázať existenciu karuselového podvodu a jeho vedomosť o tom, že je jeho súčasťou, pretože v prejednávanej veci bolo správcom dane spochybnené samotné dodanie tovaru, respektíve jeho existencia. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/6/2016, body 74-77, v ktorom sa konštatuje, že správca dane nie je zaťažený inkvizičnou povinnosťou v realite zisťovať, či a v akom stave existujú jednotlivé dodané tovary, resp. ich v realite dohľadávať. Doktrínu zneužitia práva je možné v súdnom konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky reálne existujú. [viď tiež napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach SGI a Valériane C-459/17 a C-460/17, bod 38 a následne aj odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku v bode 47. Preto nebolo na mieste vytýkať správcovi dane absenciu dôkazu, resp. tvrdenia o tom, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie
je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľskeho reťazca; poznámka správneho súdu] 67. Správny súd sa zaoberal aj námietkou žalobcu, že správca dane prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania daňovej kontroly z dôvodu prerušenia daňovej kontroly za účelom získania odpovedí na medzinárodnú výmenu informácií, žalobca namietal aj dĺžku daňovej kontroly. K tomu súd uvádza, že prekročenie lehoty stanovenej v európskych predpisoch na poskytnutie informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií nemá vplyv na trvanie prerušenia daňovej kontroly podľa slovenského práva. Realizovanie medzinárodnej výmeny informácií a na to nadväzujúce prerušenie daňovej kontroly je možné hodnotiť ako účelné, a to vzhľadom na potrebu zadovážiť niektoré ďalšie informácie. Daňová kontrola u žalobcu trvala v súlade so zákonom, pričom dobu prerušenia podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku nie je možné zarátať do doby jej trvania, a preto nepresiahla zákonom maximálne vymedzenú dĺžku trvania daňovej kontroly v rozsahu jedného roka. Pokiaľ ide o lehotu na poskytnutie informácií v dĺžke 3 mesiace, ide o lehotu určenú pre cudzozemský daňový orgán, ktorej nesplnenie nemožno ako procesnú vadu pričítať žalovanému. 68. Základnou zásadou daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá sa premieta do § 3 ods. 1 Daňového poriadku, avšak vychádza primárne z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle tejto zásady sú orgány verejnej správy pri správe daní povinné postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, dbať na fiškálne záujmy štátu, ale aj na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a pri správe daní postupovať v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Spolupráca orgánov verejnej správy v rámci daňovej kontroly s kontrolovanými daňovými subjektmi vyplýva z viacerých ustanovení Daňového poriadku, pričom jedným z nich je aj § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ktorý vo svojej podstate upravuje prenos dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt práve v prípade, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich oznámených. V prípade, ak k takejto situácii dôjde, správca dane vyzýva daňový subjekt, aby sa k zisteným pochybnostiam vyjadril a aby pravdivosť údajov preukázal. 69. Daňový poriadok teda v § 46 ods. 5 pre správcu dane výslovne stanovuje povinnosť oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu jeho pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Vyššie citované ustanovenie Daňového poriadku zaručuje daňovému subjektu ochranu v tom, že správca dane musí daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly informovať o svojich pochybnostiach a zároveň ho vyzvať, aby tieto pochybnosti odstránil alebo vyvrátil. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2022, v zmysle ktorého výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku „môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené aj počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne spíše zápisnicu. Práve týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt“. 70. K prenosu dôkazného bremena v daňovom konaní sa vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018, v ktorom uviedol, že „daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej“. 71. Na to, aby správca dane vôbec mohol realizovať povinnosti vyplývajúce mu z § 46 ods. 5 Daňového poriadku, musí pochybnosti nadobudnúť a tieto si ustáliť. Ide o jeho vnútorné procesy naviazané na vyhodnocovanie predložených tvrdení a doklady. Následne musí svoje pochybnosti jasne a zreteľne naformulovať (prejaviť navonok) a iba tak ich môže daňovému subjektu oznámiť. Až následne, a to v
spojitosti s presne vymedzenými pochybnosťami, môže pristúpiť k výzve na odstránenie pochybností, a to vhodným spôsobom, ktorý zvolí. Logická postupnosť uvedeného procesu pritom neumožňuje vynechať ani jeden článok, pretože by tým bol popretý základný účel tohto ustanovenia, ktorým je odstránenie konkrétnych a nie len akýchkoľvek domnelých pochybností (na porovnanie rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/31/2020 zo dňa 26.10.2022). 72. Správny súd posúdil obsah administratívneho spisu, pričom sa zameral na to, či a akým spôsobom bol žalobca v priebehu daňovej kontroly oboznámený s pochybnosťami správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku, pokiaľ ide o obsah oznámenia o výsledku daňovej kontroly z 1.12.2014 a moment jeho odoslania žalobcovi vo väzbe na vyhotovenie protokolu z posudzovanej daňovej kontroly. 73. Oznámenie o výsledku daňovej kontroly bolo žalobcovi doručené dňa 23.12.2014, pričom z jeho obsahu nevyplývajú konkrétne pochybnosti správcu dane, žalobca preto ani nebol vyzvaný na ich odstránenie. Žalobca sa na ústne pojednávanie nedostavil. 74. Pokiaľ správcovi dane vznikli pochybnosti o správnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, správca dane tieto pochybnosti mal oznámiť žalobcovi a vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Lehotu na vyjadrenie je oprávnený stanoviť správca dane priamo vo výzve. Je právom žalobcu sa k pochybnostiam správcu dane vyjadriť a tieto pochybnosti odstrániť alebo vyvrátiť až do dňa ukončenia daňovej kontroly, správca dane však žalobcu nevyzval na vyjadrenie k vzniknutým pochybnostiam. 75. V posudzovanom prípade nedošlo zákonným spôsobom k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu z dôvodu, že žalobca nebol riadne oboznámený s konkrétnymi pochybnosťami správcu dane v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku do momentu ukončenia daňovej kontroly, preto správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 76. Z pohľadu hospodárnosti konania bude v zmysle právneho názoru Najvyššieho správneho súdu SR (rozsudok sp. zn. 3Sžfk/12/2020 zo dňa 1.7.2022) [v tomto prípade rozsudok sp. zn. 2Sžfk/17/2020 zo dňa 22.07.2022, body 30 až 32] efektívnejšie, aby následne vo veci konal a rozhodoval i naďalej Daňový úrad Prešov, ktorý vo veci koná už od postúpenia veci dňa 2.3.2016 a to s poukazom na to, že miestna nepríslušnosť nie je až takou vadou konania, ktorá by zakladala nulitu rozhodnutia. Uvedený záver odôvodňuje práve obdobie, ktoré uplynulo od postúpenia veci Daňovému úradu Prešov.“ V. Záver 36. Správny súd dospel s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti k záveru, že správna žaloba je opodstatnená, keďže došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej a podľa § 191 ods. 1 písm. g) S.s.p. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. S poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2022, správny súd uvádza, že je na úvahe konajúcich daňových orgánov, ako vytýkané porušenie ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku v danom prípade procesne vyriešia. 37. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania, nakoľko mal žalobca vo veci úspech celkom. Nakoľko kasačný súd zrušil rozhodnutie správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, správny súd rozhodol aj o práve žalobcu na náhradu trov kasačného konania a priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania. 38. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.). Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.