Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach KE-7S/16/2020 7020200043 31. 07. 2024 JUDr. Andrea Daráková ECLI:SK:SpSKE:2024:7020200043.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Daráková a členov senátu: Mgr. Roman Die a Mgr. Bc. Marián Haladej (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: JUDr. Ladislav Csákó, advokát, so sídlom Hviezdoslavova 4, 04801 Rožňava, Slovenská republika, IČO 35544163, právne zastúpený advokátom: Mgr. Paskal Milata, so sídlom Hviezdoslavova 3, 04801 Rožňava, Slovenská republika, IČO 55758576, proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií so sídlom Komenského 52, 040 01 Košice, Slovenská republika, IČO 00151 866, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného OU-KE-OCDPK-2019/0044816/HAV zo dňa 29.11.2019 a jemu predchádzajúceho administratívneho konania, takto rozhodol: I. Zrušuje časť výroku rozhodnutia Okresného úradu Košice, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. OU-KE-OCDPK-2019/0044816/HAV z 29.11.2019 a to v rozsahu nasledovného znenia cit.: «... a mení výrok rozhodnutia Okresného úradu Rožňava, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. OU-RV-OCDPK-2019/007022 zo dňa 29.07.2019 v časti uloženia výšky pokuty tak, že bude znieť: ukladá pokutu vo výške 300 EUR, slovom tristo EUR“ a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie Okresnému úradu Košice, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií. II.
Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na 50% náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobca sa svojou žalobou, ktorá bola doručená pôvodne Krajskému súdu v Košiciach dňa 28.01.2020, domáhal sa zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OCDPK-2019/0044816/HAV zo dňa 29.11.2019, ktorým bolo v časti určenia zodpovednosti za správny delikt potvrdené rozhodnutie Okresného úradu Rožňava, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej len „okresný úrad“) č. OU-RV-OCDPK-2019/007022 zo dňa 29.07.2019 a v časti uloženia pokuty, bolo rozhodnutie okresného úradu zmenené (bola uložená pokuta 300,-EUR z pôvodných 150,-EUR) a vec žiadal vrátiť okresnému úradu a priznať nárok na náhradu trov konania. 2. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci
príslušný Správny súd v Košiciach a podľa rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, bolo konanie pridelené dňom 20.06.2023 senátu správneho súdu „6S.“ Administratívne konanie 3. Okresný úrad Rožňava, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) uložil dňa 12.06.2019 žalobcovi ako prevádzkovateľovi motorového vozidla s evidenčným číslom A., rozkazom o uložení pokuty za správny delikt č. OU-RV-OCDPK-2019/007022 pokutu vo výške 150,-EUR za správny delikt podľa § 10a ods. 1 zák. č. 488/2013 Z.z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 488/2013 Z.z.“ alebo aj „zákon o diaľničnej známke“) na tom skutkovom základe, že dňa 22.12.2017 v čase o 16:11:43 využíval vymedzený úsek spoplatnenej rýchlostnej cesty R1, v úseku kilometra 155,1 km v smere na Banskú Bystricu a to bez zakúpenej diaľničnej známky evidovanej na predmetné vozidlo. Podkladom na vydanie rozhodnutia bol záznam o vykonaní kontroly vykonaný Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. č. 11059049 zo dňa 23.12.2017 v čase 02:27:16 prílohou, ktorého bola fotografia označená identifikátorom fotografie vyhotovená kontrolným zariadením č. 51 s uvedením miesta vyhotovenia fotografie - R1, 155,1km, v smere na Banskú Bystricu, s uvedením dátumu vyhotovenia fotografie: 22.12.2017, s uvedením času vyhotovenia fotografie: 16:11:43, rovnako prílohou bola aj plnoformátová fotografia evidenčného čísla vozidla. 4. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote žalobca odpor v ktorom žiadal rozkaz o uložení sankcie zrušiť. V podanom odpore namietal nesprávny postup pri vydávaní rozhodnutia a to, že nebol upovedomený o začatí konania pred vydaním rozkazu, taktiež namietal, že správne orgány sú povinné chrániť záujmy štátu a práv a záujmov fyzických a právnických osôb, postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. Uviedol, že v čase, kedy sa mal nachádzať na diaľnici, sa nachádzal na inom mieste, kde sa zúčastnil oslavy za účasti svedkov, ktorých označil a navrhol aj vypočuť. Na miesto oslavy ho mal doviezť vodič B. C.. Žalobca uviedol, že ak sa vozidlo malo nachádzať na mieste, ktoré deklaruje prvostupňový správny orgán, mohlo sa tak stať bez jeho súhlasu. Rovnako uviedol, že jeho evidenčné číslo mohlo byť zneužité a bola vyrobená takzvaná „dvojička“, t.j. rovnaké evidenčné číslo, mohlo byť pripevnené na iné vozidlo. V prílohe svojho odporu pripojil aj informačný článok o výrobe týchto dvojičiek. 5. Na základe podaného odporu a informácií uvedených v ňom, prvostupňový správny orgán konanie o správnom delikte prerušil a to z toho dôvodu, že žalobca označil vodiča motorového vozidla, ktorý v čase porušenia mal prevádzkovať vozidlo, teda osobu podozrivú z priestupku. Na základe označených skutočností správny orgán vykonal lustráciu a zistil, že vodič označený v podanom odpore B. C. zomrel dňa XX.XX.XXXX, iná osoba s rovnakým menom rovnako zomrela už v roku 2012, inú osobu s uvedeným meno správny orgán nezistil. Na základe uvedených skutočností prvostupňový správny orgán odložil konanie o priestupku, ktorého sa mal dopustiť B. C. a to z toho dôvodu, že podozrivý z priestupku zomrel ešte pred začatím konania o priestupku. V dôsledku uvedeného, prvostupňový správny orgán oznámil žalobcovi listom zo dňa 02.07.2019, že pokračuje v konaní o správnom delikte, pretože konanie o priestupku bolo odložené a zároveň vyzval žalobcu, aby sa vyjadril pred vydaním rozhodnutia k podkladom na vydanie rozhodnutia. Žalobcovi bola uvedená výzva doručená dňa 15.07.2019. 6. Žalobca sa k uvedenej výzve vyjadril podaním zo dňa 24.07.2024 tak, že požiadal o oznámenie miesta a času, kedy by mohol nahliadnuť do spisu, pričom uviedol, že od 29.07.2019 do 30.08.2019 bude čerpať riadnu dovolenku a bude sa nachádzať mimo územia Slovenskej republiky. Zotrval na dôvodoch uvedených v podanom odpore a uviedol, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, za ktorý by niesol zodpovednosť. 7. Prvostupňový správny orgán listom zo dňa 26.07.2019, žalobcovi doručeným dňa 27.07.2019 oznámil, že môže realizovať svoje právo nahliadnuť do spisu v rámci úradných hodín na prvostupňovom správnom orgáne. Rovnako prvostupňový správny orgán v rámci dokazovania vykonal dňa 29.07.2019 dopyt na príslušný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva policajného zboru s otázkou, či predmetné vozidlo bolo hlásené ako odcudzené alebo boli hlásené ako odcudzené tabuľky s evidenčným číslom vozidla. Pričom z odpovede dopravného inšpektorátu, bolo zistené, že ako vozidlo ani tabuľky s evidenčným číslom vozidla neboli hlásené ako odcudzené alebo stratené.
8. Dňa 29.07.2019 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o správnom delikte, ktorým podľa § 10a ods. 2 zákona č. 488/2013 Z.z. uznal žalobcu ako prevádzkovateľa vozidla s evidenčným číslom A. za vinného zo spáchania správneho deliktu a uložil žalobcovi pokutu vo výške 150,-EUR na skutkovom základe, ako bol prezentovaný vyššie. Prvostupňový správny orgán sa v rámci odôvodnenia rozhodnutia vyjadril k jednotlivým námietkam. Vo vzťahu k námietke, že vozidlo prevádzkovala osoba odlišná od žalobcu, prvostupňový správny orgán uviedol, že priestupok iného vodiča nemohol prejednať, pretože ten zomrel pred začatím konania. 9. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 29.07.2019, ktoré bolo doručené prvostupňovému správnemu orgánu dňa 12.08.2019. V rámci podaného odvolania namietal, že správny orgán nekonal v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a nebolo mu umožnené si uplatňovať svoje práva a vyjadrovať sa k podkladom na rozhodnutie, uplatňovať návrhy pred vydaním rozhodnutia, poukázal na to, že malo byť v danej veci nariadené ústne pojednávanie, ktoré žiadal, na ktoré mal byť riadne predvolaný, aby si mohol uplatňovať svoje práva. Rovnako namietal, že nebol upovedomený, že správny orgán vo veci chcel rozhodnúť a nemohol sa oboznámiť s výsledkami dokazovania. Žiadal o stanovenie termínu, kedy by mohol nahliadnuť do spisu, pričom správny orgán ho upovedomil o možnosti nazrieť do spisu a krátko na to aj rozhodol vo veci samej. Rozhodnutie nepovažoval za správne aj z toho pohľadu, že nebol zistený skutočný stav veci, v rozhodnutí sa prvostupňový správny orgán nevysporiadal s návrhmi a námietkami žalobcu. Rovnako nepovažoval za dostatočne dôvodné rozhodnutie vo vzťahu k prípadnému inému vodičovi, voči ktorému bolo konanie odložené, pretože zomrel a správny orgán sa nezaoberal možnosťou zneužitia evidenčného čísla vozidla a výrobou duplikátu evidenčného čísla vozidla, rozhodnutie považoval za príliš formalistické, protiústavné a v rozpore s vyššími súdnymi autoritami, navrhoval rozhodnutie zrušiť a rozhodnúť o zastavení konania 10. Žalovaný pred vydaním žalovaného rozhodnutia požiadal o súčinnosť a to príslušný dopravný inšpektorát ohľadne zistenia držiteľa vozidla pred a po dátume 22.12.2017, na základe odpovede mal žalovaný za zistené že držiteľom vozidla bol od roku 2008 žalobca Žalovaný rozhodnutím zo dňa 29.11.2019 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v časti výroku o vine potvrdil a odvolanie zamietol a v časti výroku o výške pokuty (treste) rozhodnutie zmenil a uložil žalobcovi pokutu vo výške 300,-EUR ako držiteľovi vozidla v rozhodnom období, teda pred a po dátume 22.12.2017. Uviedol, že zákon o diaľničnej známke predstavuje kogentnú normu a povinnosť mať uhradenú diaľničnú známku na vyhradenom úseku ciest je záväzná, bez rozdielu pre všetkých. Úhradou diaľničnej známky sa podporuje oprava, údržba a výstavba diaľnic prostredníctvom Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., úhradou sa zabezpečuje verejný záujem spoločnosti na výstavbe a oprave diaľnic a rýchlostných ciest. Porušenie povinnosti mať zakúpenú diaľničnú známku pri užívaní vybraných úsekov rýchlostných ciest a diaľnic je sankcionované ako správny delikt vo vzťahu k držiteľovi vozidla (ak nie je uvedený vodič) a uložená za porušenie povinnosti sankcia. Žalovaný poukázal, že správny poriadok priamo ukladá povinnosť vybavovať veci včas a bez zbytočných prieťahov, pričom práve rozkazné konanie toto umožňuje. Rozkazné konanie je pri uložení sankcie možné využiť len v zákonom taxatívne vymedzených prípadoch, tak ako to predpokladá zákon o diaľničnej známke a rozkaz sa vydáva vtedy, ak podklad na vydanie rozkazu je zaznamenaný bez zastavenia vozidla stacionárnym elektronickým zariadením alebo mobilným zariadením, preto námietka vo vzťahu ku skutočnosti, že žalobcovi nebolo oznámené začatie konania o správnom delikte, je neopodstatnené. Rovnako nedôvodná je námietka, že nebolo nariadené ústne pojednávanie, pretože ústne pojednávanie sa nariaďuje vo veciach správnych deliktov len fakultatívne a je to ponechané na správnej úvahe správneho orgánu, pričom jemu nariadenie je závislé od skutkových okolností konkrétneho prípadu. Ústnym pojednávaním by sa mali odstrániť rozpory medzi tvrdeniami viacerých účastníkov, vykonať ohliadku, vykonať výsluchy svedkov. Prvostupňový správny orgán nevidel dôvod na to, aby bolo nariadené ústne pojednávanie a preto návrhu na nariadenie ústneho pojednávania nevyhovel. Vo vzťahu k upovedomeniu, že správny orgán neoznámil žalobcovi, že mienil rozhodnúť vo veci a zároveň ho nepoučil, že sa môže vyjadriť k podkladom na rozhodnutie, žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán listom upovedomil žalobcu, že pokračuje v konaní o správnom delikte a zároveň ho vyzval, aby sa v lehote desiatich dní pred vydaním rozhodnutia vyjadril k podkladom, doplnil dôkazy; k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia, žalovaný uviedol, že v danom prípade rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu takouto vadou netrpelo, pretože bolo preskúmateľné, výrok rozhodnutia korešpondoval s odôvodnením, žalobca bol zapísaný ako vlastník - držiteľ vozidla, v konaní bolo preukázané, že žalobca mal teda povinnosť pri využívaní vymedzených úsekov diaľnic a rýchlostných komunikácií si splniť svoju povinnosť a mal uhradiť diaľničnú známku, pretože si nesplnil túto povinnosť, bola objektívne zistená skutočnosť, že so svojím vozidlom užíval
vymedzený úsek ciest, bol za to sankcionovaný. V prípade, ak by bolo prerušené, že v rozhodnom čase vozidlo viedol vodič B. C. a ak by bol žijúcim, v takom prípade by bol sankcionovaný vodič. V konaní o správnom delikte zodpovednosť za správny delikt je založená na objektívnom princípe, t.j. neskúma sa zavinenie; vo vzťahu k námietke prílišného formalizmu, žalovaný uviedol, že ako prvostupňový orgán, tak aj žalovaný musia postupovať striktne len v zmysle princípu legality zakotvenom v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, žalovaný, a teda ani prvostupňový správny orgán nemohol ani nebol oprávnený konať podľa vlastnej úvahy, nad rámec svojich zákonných právomocí, pretože nijakým spôsobom mu to zákon neumožňoval. Žalovaný podotkol, že žalobca hypoteticky požičal vozidlo inej osobe, pričom táto mala porušiť povinnosť (podozrivý z priestupku ktorý zomrel) žalobca mal predpokladať, že požičaním vozidla môže priniesť so sebou aj následky, v podobe objektívnej zodpovednosti za správny delikt. Žalovaný uviedol, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu uvedeného v § 10a ods. 1 zákona diaľničnej známke, pričom za správny delikt bolo možné uložiť v danom čase pokutu od 150,-EUR do 500,-EUR, prvostupňový správny orgán uložil pokutu v spodnej hranici vo výške 150,-EUR, pričom výšku žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Žalovaný k sankcii poukázal na špekulatívne správanie žalobcu v snahe vyhnúť sa sankcii počas celého konania, rovnako poukázal na to, že podľa žalovaného je žalobca osoba verejne činná a tak využil svoje zákonné oprávnenie, vzhľadom na povahu a závažnosť, následky z porušenia povinností, uložil žalobcovi pokutu vo výške 300,-EUR. Žalovaný uviedol, že v súlade s princípom právnej istoty postupoval v obdobných prípadoch rovnako a preto uložil pokutu v takejto výške. Vo vzťahu k navýšeniu sankcie v rámci odvolacieho konania, žalovaný uviedol, že prvostupňové konanie a odvolacie konanie tvorí jeden celok a odvolací orgán nie je viazaný závermi prvostupňového správneho orgánu. Mal za to, že v danom konaní mohla nastať situácia, že sa tu neuplatňuje zásada reformatio in peius, ktorá je zakotvená v zákone o priestupkoch, pričom však nie je zakotvená v zákone o diaľničnej známke. Žalobcovi bolo rozhodnutie doručené dňa 09.12.2019. Konanie pred správnym súdom 11. Žalobca podal správu žalobu zo dňa 23.01.2020, ktorá bola doručená Krajskému súdu v Košiciach dňa 28.01.2020. Žalobca v rámci správnej žaloby namietal, že došlo k porušeniu zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania; zásady povinnosti chrániť záujmy štátu a záujmy fyzických a právnických osôb v rámci správneho konania, nestotožnil sa ani s uplatnenou zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, pretože uplatnenie tejto zásady nemôže byť na ťarchu práv žalobcu. Opakovane zdôrazňuje, že v danom konaní žiadal nariadiť pojednávanie. Uviedol, že v danom prípade ide o správne trestanie, kedy bolo práve povinnosťou žalovaného a prvostupňového správneho orgánu konať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. Ďalšie pochybenie videl v tom, že správny orgán ho neupovedomil o tom, že nemienil vykonať ním navrhované dôkazy, nemieni vykonať výsluchy svedkov a neumožnil mu účinne sa brániť vyjadrovať sa k podkladom na rozhodnutie a uplatňovať si svoje návrhy, preto podľa jeho názoru mu bolo odňaté právo na obhajobu aj s ohľadom na skutočnosť, že prvostupňovému správnemu orgánu dal na vedomie, že sa bude nachádzať mimo územia Slovenskej republiky v rámci čerpania svojej dovolenky a teda nebude si môcť tom čase uplatňovať svoje práva. Ako ďalšiu skutočnosť uviedol, že žalovaný porušil zásadu zákazu reformácie in peius , kedy v rámci odvolacieho konania žalovaný zvýšil sankciu z pôvodných 150,-EUR na 300,-EUR. Zvýšenie sankcie nebolo náležite odôvodnené. Rovnako sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobca je verejne činná osoba, ktorá registrovala vozidlo na príslušnom dopravnom inšpektoráte v roku 2008, kde ako vlastník, respektíve držiteľ vozidla bol označený žalobca s dovetkom „advokát“, pričom táto skutočnosť sa zaevidovala pred desiatimi rokmi a nebola následne ďalej preukázaná, či naďalej tento status trval; nesúhlasil ani so záverom žalovaného, že išlo o špekulatívnu obranu zo strany žalobcu, keď navrhoval dôkazy, napríklad označil iného vodiča a podobne, pretože žalobca len uplatňoval svoje procesné práva. Vo vzťahu k výške sankcie uviedol, že tá bola zvýšená v odvolacom konaní, v neprospech žalobcu, navyše, ak žalobca trpí zdravotným ochorením a má priznaný invalidný dôchodok, ktorého výška nedosahuje výšku sankcie, ktorá mu bola uložená, navyše zmena výšky sankcie bola z pohľadu žalobcu neočakávaná, až prekvapivá. Trval aj na skutočnosti, že žalovaný sa nevysporiadal dostatočne ani s námietkou takzvanej „dvojičky“, teda, že niekto si vyrobil rovnaké evidenčné číslo vozidla a s týmto vozidlom jazdí po diaľnici. Rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a nedostatočne zdôvodnené, zo strany žalovaného došlo k odňatiu možnosti konať pred správnym orgánom. Žalobca žiadal zrušiť rozhodnutia ako žalovaného, tak i prvostupňového správneho orgánu a žiadal priznať náhradu trov konania 12. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril tak, že navrhoval žalobu zamietnuť a žalované rozhodnutie, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považoval za správne a zákonné. Mal za to, že z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca užíval spoplatnený úsek diaľnice
bez úhrady diaľničnej známky, čo bolo bez pochýb v konaní preukázané, žalovaný uviedol, že v čase spáchania správneho deliktu žalobca bol vlastníkom, respektíve oprávneným držiteľom vozidla (čo aj vyplýva z administratívneho spisu), jednotlivé námietky žalobcu dostatočne odôvodnil a vysporiadal sa s nimi v rozhodnutí a to vo vzťahu k osobe, ktorá mala viesť vozidlo, a ktorá v čase začatia konania o správnom delikte, respektíve v čase začatia konania o priestupku zomrela, preto správny orgán musel konanie o priestupku odložiť. Vo vzťahu k námietke nenariadenia pojednávania, žalovaný poukázal, že inštitút nariadenia pojednávania je fakultatívnym inštitútom a je na úvahe správneho orgánu, či ho uplatní alebo nie v danom prípade, keďže ide o správny delikt sa ústne pojednávanie nevyžaduje, ani v priebehu konania nevyvstala požiadavka nariadiť ústne pojednávanie; k námietke, že žalobca nebol upovedomený o skutočnosti, že prvostupňový správny orgán mienil rozhodnúť vo veci a teda, že sa nemal možnosť dostatočne vyjadriť k veci v tejto súvislosti poukázal na výzvu prvostupňového správneho orgánu zo dňa 02.07.2019, vo výzve bolo uvedené, že žalobca sa mohol v lehote desiatich dní od doručenia výzvy vyjadriť k podkladom a dôkazom pred vydaním rozhodnutia; vo vzťahu ku skutočnosti, že žalobca chcel realizovať svoje právo pred vydaním rozhodnutia a to tým, že chcel nahliadnuť do spisu, pričom oznámil prvostupňovému správnemu orgánu, že sa v najbližšom období bude nachádzať mimo územia Slovenskej republiky a čerpať riadnu dovolenku, žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že žalobca túto skutočnosť nijako nepreukázal, pričom on ako účastník konania má právo navrhovať dôkazy a iniciatívne sa brániť; vo vzťahu k nepreskúmateľnosti žalovaného rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie je dostatočne zdôvodnené, výrok rozhodnutia korešponduje s odôvodnením, neabsentujú tu právne závery v rozhodnutí a tieto vyplývali z rozhodujúcich skutkových okolností, rozhodnutie je jednoznačné, zrozumiteľné, jasné a preskúmateľné z akých skutkových záverov mal za preukázané, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. Bližšie poukázal na skutočnosť, že zodpovednosť za tento správny delikt je založená na objektívnom princípe, nevyžaduje sa zavinenie, z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako i žalovaného rozhodnutia vyplýva, že došlo na strane žalobcu k porušeniu povinnosti, ktorá je uložená zákonom a následne k uloženiu sankcie za porušenie tejto povinnosti, pričom uložená sankcia nevybočuje zo zákonom stanovenej úpravy, ktorá v danom prípade je stanovená v rozsahu jej spodnej hranici 150,- EUR a hornej hranice 500,-EUR. Žalovaný tiež zdôvodnil, prečo zvýšil výšku sankcie z pôvodných 150,-EUR na 300,EUR, kde poukázal, že prvostupňový správny orgán nezdôvodnil uloženú sankciu a teda vzhľadom na závažnosť skutku, následky a povahu uložil pokutu vo výške 300,-EUR a podľa názoru žalovaného nedošlo tu k okolnostiam ktoré by odôvodňovali použitie spodnej hranice zákonnej sadzby výšky sankcie ako napríklad zadanie chybného evidenčného čísla vozidla, preukázaniu dodatočnej úhrady diaľničnej známky, zo strany žalobcu nebola nijaká snaha v tomto rozsahu preukázať, že diaľničnú známku uhradil. Výška sankcie je primeraná okolnostiam a zodpovedala generálnej prevencii, pri určení výšky sankcie postupoval obdobne ako v iných prípadoch. Žalovaný zdôraznil, že nedošlo k porušeniu zásady zákaz reformatio in peius, že odvolací orgán – žalovaný, nie je viazaný závermi prvostupňového orgánu. žalovaný uviedol, že v samotnom správnom konaní neplatí uvedená zásada, pretože tá platí iba v zákone o priestupkoch. K žalobnej námietke nevypočutia žalobcom navrhovaných svedkov, žalovaný uviedol, že z administratívneho spisu mal za dostatočne preukázané, kedy, kde sa nachádzalo vozidlo a taktiež z fotodokumentácie nevyplývalo, že by sa vo vozidle mali v čase skutku nachádzať ďalšie osoby, ktorých by bolo potrebné vypočuť. Rozhodnutie považoval za zákonné a správne a náležite zdôvodnené vo vzťahu k vine a vo vzťahu k výške sankcie. 13. Žalobca v stanovisku zo dňa 31.07.2020, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Košiciach dňa 03.08.2020, zotrval na podanej žalobe, opakovane zdôraznil, že nebol upovedomený o tom, že niektoré navrhované dôkazy sa nevykonajú, nebol upovedomený o tom, že žalovaný mieni rozhodnúť a ďalej vykonal dôkazy len svedčiace v jeho neprospech. K návrhom dôkazov uviedol, že ako žalobca len využíval svoje právo na obranu. Uviedol, že je invalidný dôchodca a nevidel dôvod na to, aby bola výška sankcie zvýšená. 14. Žalovaný využil svoje právo a k stanovisku žalobcu sa vyjadril (podal dupliku), pričom zotrval na svojich vyjadreniach a navrhol žalobu zamietnuť. Opakovanie uviedol, že vykonanie výsluchov svedkov, najmä z kruhu rodiny a blízkych žalobcu, by bolo nadbytočné a nehospodárne, v rozpore s efektívnosťou a rýchlosťou konania. Žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobca dostal pokutu vo výške 150,-EUR, ktorú mohol uhradiť, ale pretože bol v danej veci podaný odpor, následne vydané rozhodnutie o uložení sankcie žalovaný ako odvolací orgán mal za to, že nebol viazaný výškou pokuty uloženej v rámci odvolacieho konania. Výšku sankcie dôvodil aj tým, že žalobca nemal uhradenú diaľničnú známku a
nijakým spôsobom v tomto smere nenavrhol dokazovanie, že neskôr ju uhradil, preto žalovaný zvýšil sankciu a uložil pokutu vo výške 300,-EUR. 15. Žalobca podaním zo dňa 19.04.2024, ktoré bolo podané, bez výzvy súdu, sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného a uviedol, že došlo k zásadnému porušeniu zásady zákazu reformatio in peius, pričom toto porušenie je v rozpore so súčasnou rozhodovacou súdnou praxou, ide o rozhodnutia vo veciach správneho trestania, ďalej uviedol, že po podaní žaloby došlo k zmene zákona, konkrétne k novelizácii zákona o diaľničnej známke, zákonom č. 198/2020 Z.z. účinným od 21.07.2020, kedy zákonodarca stanovil pokutu za porušenie povinnosti uhradiť diaľničnú známku pri používaní spoplatnených úsekov diaľnic a rýchlostných ciest možno uložiť len v objektívnej lehote 60 dní od porušenia tejto povinnosti. S poukazom na to, bol žalobca toho názoru, že došlo k zániku práva štátu potrestať páchateľa za predmetný skutok. Vo svojom stanovisku poukázal na viaceré súdne rozhodnutia, kde odkazoval na skutočnosť, že správne trestanie je obdobou trestania podľa Trestného poriadku s odkazom na uplatnenie zásad trestného konania, najmä zásadu zákonnosti a zásadu, že trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, kedy bol čin spáchaný, ak však medzi spáchaním trestného činu a vynesením rozsudku nadobudol účinnosť právny predpis, posudzuje sa trestnosť činu podľa zákona takého, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Vyjadrenie žalobcu správny súd zaslal žalovanému na vedomie. 16. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 31.07.2024, žalovaný listom zo dňa 29.07.2024 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a zároveň súhlasil s pojednávaním v neprítomnosti žalovaného. Žalobca na pojednávaní okrem ďalších skutočností odkázal na predchádzajúce vyjadrenia, ktoré produkoval v konaní, opakovane odkázal na novelu zákona o diaľničnej známke, podľa ktorej mala zaniknúť trestnosť skutku a v rámci svojho vyjadrenia uviedol a žiadal, aby súd, prípadne pristúpil k moderácii alebo upustil od potrestania, prípadne uložil sankciu za iný správny delikt. Relevantné právne predpisy 17. Podľa § 493e SSP „ Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“ 18. Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.“ 19. Podľa § 194 ods. 1,2 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.“ „2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“ 20. Podľa § 195 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a)zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b)ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c)ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d)ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.“ 21. Podľa § 1 zákona č. 488/2013 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „Tento zákon upravuje výber úhrady diaľničnej známky za užívanie vymedzených úsekov diaľnic a rýchlostných ciest (ďalej len „vymedzené úseky ciest“), práva a povinnosti užívateľov vymedzených úsekov ciest, pôsobnosť orgánov
štátnej správy, pôsobnosť správcu výberu úhrady diaľničnej známky, výkon kontroly, zodpovednosť a sankcie za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom.“ 22. Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 488/2013 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „1)Povinnosť úhrady diaľničnej známky má vodič vozidla alebo vodič jazdnej súpravy (ďalej len „vodič“).“ „2) Prevádzkovateľ vozidla je povinný zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky.“ 23. Podľa § 10a ods. 1, 2 zákona č. 488/2013 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „1) správneho deliktu sa dopustí ten, kto ako prevádzkovateľ vozidla poruší povinnosť podľa § 4 ods. 2. „2) Za správny delikt podľa odseku 1 sa uloží pokuta od 150 eur do 500 eur.“ 24. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z.z v znení účinnom v rozhodnom čase: „Ak okresný úrad zistí na základe kontroly vykonanej podľa § 9 ods. 10 spáchanie správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 a nie je dôvod na odloženie veci podľa § 12 ods. 1, bezodkladne bez ďalšieho konania vydá rozkaz o uložení pokuty vo výške 150 eur.“ 25. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z.z. z v znení účinnom v rozhodnom čase „Rozkaz vydaný podľa § 11 ods. 1 má rovnaké náležitosti ako rozhodnutie, ak odsek 8 neustanovuje inak. Spolu s rozkazom sa prevádzkovateľovi vozidla zašle aj fotografia o porušení povinnosti podľa § 4 ods. 2 a záznam o kontrole. Rozkaz nemožno doručiť verejnou vyhláškou.“ 26. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 488/2013 Z.z. z v znení účinnom v rozhodnom čase „V časným podaním odporu, ktorý nebol odmietnutý podľa odseku 3, sa rozkaz zrušuje v celom rozsahu a okresný úrad pokračuje v konaní o správnom delikte prevádzkovateľa vozidla, ak v odseku 6 nie je ustanovené inak.“ 27. Podľa § 16e zákona č. 488/2013 Z.z. v znení od 20.07.2020 do 21.07.2021 „O uložení pokuty začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov. Konania o správnych deliktoch začaté a právoplatne neskončené pred 20. júlom 2020 sa dokončia podľa predpisov účinných do 20. júla 2020.“ 28. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“ Právny názor správneho súdu 29. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd v konaní vo veciach správneho trestania preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie prvostupňového orgánu, oboznámil sa s administratívnym spisom, v medziach vznesených námietok a vyjadrení účastníkov konania prednesených v písomných vyjadreniach, prednesom žalobcu na pojednávaní, preskúmal rozhodnutie i nad rámec vznesených námietok postupom podľa § 195 SSP, prípadne § 198 SSP a dospel k záveru, že podaná žaloba je v časti výroku o vine nedôvodná, dôvodná je iba v časti výroku o výške sankcie a v tejto časti správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil. 30. Správne trestanie za správne delikty v zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) (napr. sp. zn. 8Sžo/147/2008 zo dňa 12.3.2009) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Rovnako k uvedenému pristupuje Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre (napr. Engel a ostatní c. Holandsko) vykladá pojem trestné obvinenie a trest extenzívnym spôsobom oproti vnútroštátnej legislatíve. Inak povedané, to čo sa podľa vnútroštátneho právneho poriadku považuje za priestupok a sankciu, môže mať podľa judikatúry povahu trestného činu a trestu. Pojem trestné obvinenie, či trestný čin definuje ESĽP autonómne, čo znamená, že nepovažuje za trestné obvinenie len skutky, ktoré sú výslovne označené vnútroštátnym poriadkom za trestné činy. Z toho ďalej vyplýva, že zásady trestného práva možno vzťahovať tak na činy patriace podľa slovenského právneho poriadku medzi trestné činy, ako aj na činy patriace medzi priestupky, resp. iné správne delikty. 31. Podľa Rozsudku NS SR sp. zn. 3Szd/12/2009 zo dňa 18.02.2010 jednou zo základných zásad trestného práva, ktorú vyjadruje čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky je zásada, v zmysle ktorej sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, pričom neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. To platí nielen pre trestné konanie, ale aj správne konanie, pretože je potrebné aplikovať všetky zásady a záruky, ktoré vnútroštátne právo poskytuje obvinenému v trestnom konaní aj tomu, komu hrozí správna sankcia. 32. Predmet súdneho prieskumu je posúdenie postupu a zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a v časti zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu o uložení sankcie, kde uložil pokutu žalobcovi vo výške 300,-EUR. Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobca sa bránil proti uloženiu sankcie, namietal skutočnosti už v podanom odpore proti rozkazu o uložení sankcie, rovnako uvádzal dôvody v podanom odvolaní, ako aj v správnej žalobe. Žalobca svoju procesnú obranu založil na skutočnosti, že jeho vozidlo viedol zrejme niekto iný (žalobcom označený vodič B. C.), pretože v tom čase sa žalobca mal nachádzať na inom mieste. Prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný vo vzťahu k týmto námietkam, vykonávali dokazovanie tak, aby riadne zistili skutkový stav veci. Uvedené vyplýva ako z prvostupňového administratívneho spisu, tak aj zo spisu žalovaného. Už prvostupňový správny orgán vykonal zisťovanie ohľadom údajného vodiča, ktorý mal viesť motorové vozidlo, pričom následne zistil, že žalobcom označený vodič, v čase začatia priestupkového konania zomrel. Prvostupňový správny orgán preto postupoval správne, keď konanie o správnom delikte prerušil do času rozhodnutia o prípadnom priestupku vodiča a keď zistil, že vodič zomrel pred začatím prvostupňového správneho konania, konanie o priestupku musel odložiť a to v súlade so zákonom o priestupkoch (zákon č. 372/1990 Zb. ), pretože nie je možné viesť priestupkové konanie voči mŕtvemu. K námietke, že došlo k odcudzeniu evidenčných čísiel motorového vozidla alebo odcudzeniu samotného motorového vozidla, z administratívneho spisu, ako aj z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že aj v tomto sa žalovaný s touto námietkou vysporiadal a zistil, že nebola oznámená na príslušnom dopravnom inšpektoráte strata alebo odcudzenie evidenčných čísiel vozidla, prípadne samotného vozidla ako celku. Správny súd na doplnenie uvádza, že žalobca, ak mal podozrenie, že došlo k zneužitiu jeho vozidla, jeho odcudzeniu, neoprávnenému užívaniu, mohol sa obrátiť na orgány činné v trestnom konaní a oznámiť toto jeho podozrenie. Obe námietky boli zo strany ako prvostupňového správneho orgánu a žalovaného riadne zdôvodnené a záver z nich plynúci má oporu v administratívnom spise. Ďalšou skupinou námietok boli, že prvostupňový správny orgán nenariadil ústne pojednávanie vo veci, nevypočul navrhovaných svedkov, neoznámil žalobcovi pred vydaním rozhodnutia, že mieni rozhodnúť vo veci samej tak, aby sa mal možnosť vyjadriť k dôkazom a doplnil dokazovanie. Z obsahu administratívneho spisu vyplývajú objektívne skutočnosti a to, že pomocou elektronického technického zariadenia a informačného systému bola vyhotovená fotografia motorového vozidla, z ktorej je zrejme evidenčné číslo vozidla, porovnaním s databázou už uhradených diaľničných známok je zrejmé, že na žalobcove vozidlo nebola vykonaná úhrada za užívanie vybraných úsekov diaľnic a rýchlostných ciest v zmysle zákona o diaľničnej známke. Fotografia, tak ako to vyplýva z popisu, bola vyhotovená pomocou stacionárneho elektronického zariadenia, ktorý je umiestnený na určitom úseku rýchlostnej cesty v presnej pozícií, v presnom smere, to znamená, ak motorové vozidlo, ktoré bolo identifikované evidenčným číslom a prešlo cez elektronické zariadenie, vyhotovila sa fotografia, ktorá predstavuje objektívny dôkaz o skutočnosti, že predmetné vozidlo sa nachádzalo na rýchlostnej ceste, na spoplatnenom úseku a bolo možné identifikovať evidenčné číslo vozidla. Dokonca fotografiu ako dôkaz zákon o diaľničnej známke vyžaduje pri vydávaní rozkazu o uložení sankcie. Po stotožnení vlastníka vozidla (resp. držiteľa), je takto objektívna zistená skutočnosť, že vozidlo sa nachádzalo na rýchlostnej ceste. Výsluch svedkov, tak ako ich navrhuje žalobca by bol zrejme nadbytočný, pretože by neviedol k vyvráteniu skutočnosti, že vozidlo sa nachádzalo na rýchlostnej ceste. Navyše skutková podstata deliktu, za ktorý bol žalobca uznaný za vinného, je založená na objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla, teda držiteľa alebo vlastníka, pričom vlastník alebo držiteľ sa následne môže v tejto situácii vyviniť, ak určí, kto bol vodičom motorového vozidla a tento vodič môže byť následne v rámci priestupkovej zodpovednosti stíhaný. Aj keby sa preukázala skutočnosť, že žalobca neviedol motorové vozidlo, musel by vedieť, kto viedol motorové vozidlo v tom čase, ak mal podozrenie, že došlo k jeho zneužitiu, mal sa obrátiť na orgány činné v trestnom konaní. Rovnako správny orgán v tejto súvislosti postupoval zákonne, keď pred rozhodnutím o uložení sankcie za správny delikt oboznámil jestvujúceho účastníka konania o skutočnosti, že mieni vo veci rozhodnúť a vyzval ho, aby sa vyjadril k dôkazom, prípadne navrhol dôkazy, prvostupňový správny orgán žalobcovi stanovil lehotu 10 dní od doručenia, ktorá je primeraná skutku a je v súlade so zákonom a v uvedenej lehote. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca si uvedenú výzvu prevzal, žalobca vo svojom vyjadrení odkázal na podaný odpor, požiadal prvostupňový správny orgán o nahliadnutie do spisu, vo svojom vyjadrení neuviedol ďalšie skutočností a dôkazy. Zároveň uviedol, že sa bude nachádzať mimo územia SR na dovolenke. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa s uvedenými námietkami vysporiadal, majú oporu v administratívnom spise, žalovaný, tak aj prvostupňový správny orgán, postupoval správne a zákonne. 33. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že zásada nullum crimen sine lege neplatí v oblasti správneho trestania absolútne (s dôrazom na jej integrálnu zložku nullum crimen sine lege certa), keďže v Slovenskej republike je možné postihovať za správne delikty aj na právnom základe tzv. generálnej klauzuly, v danom prípade je však skutková podstata správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 zákona
o diaľničnej známke určená celkom jednoznačne a to tak, že pre jej naplnenie je podstatná absencia úhrady diaľničnej známky. Správny súd tak vychádzajúc zo spisového materiálu konštatuje, že žalobca neuviedol skutočnosti, že by diaľničnú známku uhradil, že by pri prípadnej úhrade diaľničnej známky uviedol nesprávne evidenčné číslo vozidla, nedoložil žiadne potvrdenie ani inú listinu preukazujúcu, že tak vykonal, napríklad neskôr a teda naplnil žalobca objektívnu stránku skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z.. Skutková podstata správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. znie: „Správneho deliktu sa dopustí ten, kto ako prevádzkovateľ vozidla poruší povinnosť podľa § 4 ods. 2.“ Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona: „Prevádzkovateľ vozidla je povinný zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky.“ Skutkovú podstatu správneho deliktu teda upravuje § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z., pričom jej objektívna stránka je vyjadrená v § 4 ods. 2. Podstatou, ku ktorej smeruje objektívna stránka je, aby prevádzkovateľ vozidla pri užívaní vymedzeného úseku ciest uhradil diaľničnú známku. To znamená, že zákon č. 488/2013 Z. z. sankcionuje, resp. považuje za správny delikt také omisívne konanie, akým je neuhradenie diaľničnej známky prevádzkovateľom vozidla pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom, uvedené bolo v konaní preukázané z objektívne a zákonne získaných dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise. 34. Vo vzťahu k žalobnej námietke ohľadom nadobudnutia účinnosti zákona č. 198/2020 Z. z., kedy zákonodarca stanovil hmotnoprávnu prekluzívnu lehotu, pričom uplynutím 60dňovej lehoty na uloženie pokuty zaniká právo štátu na potrestanie páchateľa správneho deliktu. V zmysle prechodného ustanovenia § 16e zákona o diaľničnej známke, sa konanie o uložení pokuty začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou tohto zákona, dokončia podľa doterajších predpisov a správne konanie o uložení pokuty, ktoré sa začalo pred dňom 20.07.2020 sa dokončí podľa predpisov účinných do 20.07.2020. V napadnutom rozhodnutí preto na danú vec nemožno aplikovať ustanovenia zákona o diaľničnej známke účinného pod 20.07.2020. Navyše administratívne konanie je právoplatne skončené, podlieha už iba správnemu prieskumu zákonnosti rozhodnutia. Správny súd zo zreteľom na základnú zásadu trestania ustanovenú v čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a rozvedenú v § 2 ods. 1 Trestného zákona považuje za nevyhnutné vysloviť právny záver, že čo sa týka existencie liberačného dôvodu je žalovaný povinný vychádzať z právnej úpravy účinnej v čase spáchania správneho deliktu, teda k 20.07.2020, keďže trestnosť činu (a teda aj zánik trestnosti) sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Pod pojmom trestnosť činu je nevyhnutné rozumieť všetky podmienky, od ktorých závisí výrok o vine a treste (napr. okolnosti vylučujúce protiprávnosť, zánik trestnosti a pod.), t. j. určenie, podľa ktorého zákona (v prípade jeho zmien) sa má trestný čin posúdiť. Uvedené by bolo možné aplikovať, ak by zákonodarca v rámci prijatej novely stanovil akýsi generálny „pardón“ aj na skutky spáchané pred novelou, čo nie je tento prípad. 35. Na podporu svojho postupu správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho SR súdu sp. zn. 3Stk/13/2022 zo dňa 25.07. 2023 (bod 11.), cit: „Kasačný súd sa nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, že ustanovenie § 11 ods. 6 zákona č. 488/2013 Z. z. v znení účinnom od 21.07.2020 („pokutu možno uložiť do 60 dní odo dňa uloženia povinnosti“) je takým, ktoré by spôsobovalo zánik zodpovednosti sťažovateľky za správny delikt, nakoľko otázka, či určité konanie je alebo nie je protiprávne, je otázkou hmotnoprávnou. Ustanovenie § 11 ods. 6 ani po novelizácii zákonom č. 198/2020 Z. z. charakter hmotnoprávneho ustanovenia nenadobudlo. O zániku sankcionovateľnosti užívania diaľnic motorovým vozidlom bez úhrady diaľničnej známky s odkazom na trestnoprávnu zásadu použitia neskoršieho zákona, ak je to pre páchateľa priaznivejšie, by sa dalo uvažovať vtedy, ak by zákonodarca neskorším zákonom zrušil povinnosť úhrady za užívanie diaľnic motorovými vozidlami, alebo by pristúpil k určitej forme „generálneho pardonu“ pre všetkých, ktorí sa porušenia povinnosti dopustili, k čomu však doposiaľ nedošlo. Správny súd preto postupoval právne korektne, keď v prípade sťažovateľky pristúpil k aplikácii intertemporálneho ustanovenia § 16e zákona č. 488/2013 Z. z., podľa ktorého konania o uložení pokuty začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou zákona č. 198/2020 Z. z. sa dokončia podľa doterajších predpisov a v nadväznosti na to postup správnych orgánov posúdil ako zákonný.“ 36. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť vydané v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti a musí byť riadne odôvodnené V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania. Správny súd v rozhodnutí žalovaného videl nelogickosť a nedostatočné zdôvodnenie uplatnenia prísnejšej sankcie v rámci odvolacieho konania, kedy žalovaný zmenil časť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu tak,
že uložil žalobcovi pokutu vo výške 300,- EUR oproti pôvodným 150,-EUR. Zákon o diaľničnej známke uvádza dolnú hranicu zákonnej sadzby vo výške 150,- EUR, hornú hranicu 500,-EUR. Uložená sankcia vo výške 300,- EUR bola uložená v strede zákonnej sadzby teda pomerne prísna sankcia. Eventuálnym uplatnením zásad ukladania trestov si takéto uloženie sankcie vyžaduje náležité zdôvodnenie zo strany správneho orgánu. Z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo žalovaný uložil sankciu v strede zákonom stanovenej sadzby, svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil. Žalobcovi sa dokonca javilo použitie prísnejšej sankcie len z dôvodu uplatňovania jeho procesnej obrany. Paralelou s trestným konaním, v prípade, že súd uznáva za vinného obžalovaného zo spáchania skutku, pričom mu ukladá trest v strednej trestnej sadzby, ustálená judikatúra výslovne vyžaduje uvedenie dôvodov, pre ktoré súd uložil takýto trest tak, aby ho vedel obžalovaný aj prijať. V prípade uloženia sankcie za správny delikt v strednej hranici zákonnej sadzby, je nevyhnutné aj z pohľadu preskúmateľnosti tohto rozhodnutia zo strany verejnosti, súdu, ale aj zo strany žalobcu, aby vedel žalobca z akých konkrétnych dôvodov je mu uložená prísnejšia sankcia. Takéto dôvody môžu byť, napríklad recidíva, že v minulosti sa už dopustil obdobného skutku alebo mohol páchať tento skutok závažnejším spôsobom konania, alebo mal za preukázané, že užíval rýchlostné cesty po dlhší čas a podobne. Teda objektívne dôvody vyžadujúce prísnejšie potrestanie zo strany správneho orgánu. Svoje rozhodnutie o výške sankcie, najmä ak sa uplatňuje prísnejšia sadzba, musí byť nevyhnute riadne zdôvodnená. Uložená výška sankcie je nepreskúmateľná a teda jej uloženie nie je logicky zdôvodnene, nekorešponduje s obsahom administratívneho spisu, ani nemá oporu v administratívnom spise, správny súd už neposudzoval uplatnenie ďalších zásad trestného konania vo vzťahu k uloženej sankcii, preto rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné. 37. Rovnako správny súd nepristúpil ani k moderácii výšky pokuty, pretože táto bola zo strany žalobcu navrhnutá až na pojednávaní, správny súd by za týmto účelom musel vykonať ďalšie dokazovanie, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania. 38. Správny súd na doplnenie uvádza, že preskúmavané rozhodnutie má len formálny nedostatok a to vo vzťahu k formulácii výrokovej časti. Ak by výroková časť rozhodnutia mala dva samostatné výroky t.j. výrok o vine, respektíve nevine a samostatný výrok o treste, správny súd by presne vymedzil, ktorý výrok zrušuje a ktorý ponecháva v platnosti. Vzhľadom k tomu, že žalovaný spojil dva výroky do jedného výroku, v záujme efektívnosti konania a v záujme vyhnúť sa prílišnému formalizmu zo strany správneho súdu, aby následne nevrátil žalované rozhodnutie ako celok na opätovné rozhodovanie správnemu orgánu, pretože v časti výroku o vine je rozhodnutie správne a zákonné preto správny súd uviedol vo svojej výrokovej časti presnú formuláciu časti výroku, ktorú zrušuje, a ktorú časť ponecháva v platnosti, nakoľko rozhodnutie bolo nezákonné, nedostatočne odôvodnené. Iba vo vzťahu k výške sankcie a v tejto časti správny súd toto rozhodnutie zrušil v súlade s § 191 ods. 2 SSP. 39. Správny súd je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa rozhodnutia o vine, boli vydané v súlade so zákonom. Žalovaný sa v časti týkajúcej sa rozhodnutia o vine riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, logicky a právne správne svoje rozhodnutie odôvodnil, vychádzal zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým orgánom, napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie je, čo do právneho posúdenia vecne správne a v jeho konaní ani v postupe žalovaného ako i prvostupňového orgánu neboli zistené vady, ktoré by mali vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Z uvedených dôvodov rozhodnutie žalovaného považuje sa za zákonné v časti rozhodnutia o vine za správy delikt a žalobu v tejto časti podľa § 190 SSP zamietol a v časti výroku o treste a uložení pokuty žalované rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm d./ SSP. 40. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní sa bude zaoberať sa argumentáciou žalobcu vo vzťahu k výške uplatnenej sankcie a novo uloženú sankciu náležite zdôvodniť. 41. Podľa § 119 SSP v znení účinnom v rozhodnom čase správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd posudzoval v rámci postupu podľa § 195 SSP i možnosť zváženia priaznivejšej neskoršej právnej úpravy, ktorá však v danom prípade nebola priaznivejšia. 42. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde. 43. Podľa § 167 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 44. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným rozhodol správny súd podľa § 167 SSP, pretože žalobca mal v konaní čiastočný úspech, a to v časti výroku o treste a keďže v konaní žalovanému
nevznikli žiadne odôvodnené trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, ide o žalobu vo veciach správneho trestania, ako špecifický druh správnej žaloby, bolo by veľmi obtiažne v konaní určiť presný pomer úspechu a neúspechu žalobcu, preto súd vzhľadom na tieto skutočnosti rozhodol tak, že priznal právo na ich náhradu voči žalovanému v rozsahu čo 50%, čo predstavuje čistý úspech žalobcu v konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).