Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 6Saz/2/2024 0924100680 04. 10. 2024 Mgr. Slavomír Podhorský ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100680.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Slavomírom Podhorským, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. D. republika, bez cestovného dokladu, naposledy trvale bytom D., C. D. E., toho času miesto pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14,078 01 Sečovce, Slovenská republika, zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 20.09.2024, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO6-51-009/2024-AV zo dňa 09.09.2024, takto rozhodol: I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice č. PPZ-HCP-PO6-51-009/2024-AV zo dňa 09.09.2024, týkajúce sa žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. D. republika, bez cestovného dokladu. II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. D. republika, bez cestovného dokladu, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 20.09.2024 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO6-51-009/2024-AV zo dňa 09.09.2024 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC tohto zákona rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného rozhodnutia Mestského súdu Bratislava I, zo dňa 11.05.2024, sp. zn. 0T/343/2024/B2, právoplatného a vykonateľného dňa 11.05.2024, na základe nariadenia Mestského súdu Bratislava I č. 0T/343/2024/B2 zo dňa 14.05.2024 o výkone trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 6 rokov, v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.10.2024 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Žalobca zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia a taktiež si uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania. 2. Žalobca konštatoval, že jediným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného bol rozsudok súdu o uloženom treste vyhostenia a nariadenie výkonu trestu vyhostenia. Žalovaný ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že na základe „služobnej informácie“ je situácia z bezpečnostného hľadiska vo väčšine oblastí Sýrie relatívne pokojná a nie je možné zovšeobecňovať a
tvrdiť, že bezpečnostná situácia je všade rovnaká. V krajine sú podľa žalovaného regióny, ktoré sú veľmi bezpečné, ale aj regióny, v ktorých nie je nevyhnutné ohrozený život a zdravie. Podľa informácií v sýrskej arabskej republike už neexistujú vážne a individuálne ohrozenie života alebo fyzickej integrity civilistov dôsledku nie selektívneho násilia v kontexte vnútorného ozbrojeného konfliktu. Zároveň žalovaný prijal záver, že v konaní o zaistení rešpektoval ustanovenie článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru, avšak žalobcovi nie je zrejmé ako konkrétne, pretože bližšiu správnu úvahu k tomu nerozvinul. Žalobca s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasil, pretože v jeho veci existujú prekážky jeho vyhostenia v zmysle článku 3 Európskeho dohovoru a § 71 zákona o pobyte cudzincov, ktoré bránia zrealizovať účel zaistenia žalobcu. 3. Žalobca mal za to, že v konaní pred žalovaným došlo k závažnej procesnej chybe, ktorá má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože žalovaný vôbec nevypočul žalobcu v priebehu správneho konania a nedal mu možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia, nedal mu možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie pred jeho vydaním ani navrhnúť dôkazy, či uviesť skutkové tvrdenia na svoju obhajobu, a to napriek tomu, že sa jedná o správne konanie so závažnými následkami, pretože jeho výsledkom bolo vydané rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody účastníka konania. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu zároveň nedostatočne odôvodnené, pretože v ňom absentuje úvaha žalovaného a jeho stanovisko k vyjadreniam a námietkam účastníka konania, ktorý vypočutý nebol. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že žalovaný v konaní vôbec nevypočul žalobcu v priebehu celého správneho konania, iba ho uvedomil o začatí konania o zaistení, nedal mu možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia, nedal mu možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie pred jeho vydaním ani navrhnúť dôkazy či uviesť skutkové tvrdenia na svoju obhajobu. Následkom toho podľa žalobcu trpí konanie závažnou procesnou vadou, ktorá má za následok nezákonnosť celého napadnutého rozhodnutia a žalovaný preto ani nemohol dostatočne zistiť skutkový stav veci na základe toho správne vo veci rozhodnúť. Podľa žalobcu žalovaný porušil ustanovenia § 3 ods. 1 a 2, § 32 ods. 1, § 33, § 22, § 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku. Žalobca taktiež poukázal na tvrdenie žalobcu, že zápisnica a vypočutie žalobcu nemuselo byť v konaní spravené, pretože sa jednalo o zaistení za účelom trestu vyhostenia. Uvedené však žalobca považoval za nesprávne a nemajúce oporu v žiadnom ustanovení správneho poriadku. Žalovaný nevystupoval voči žalobcovi ako orgán činný v trestnom konaní, ale ako obyčajný správny orgán v konaní podľa ustanovení zákona o pobyte cudzincov a správneho poriadku. Bol preto povinný dodržiavať všetky práva účastníka konania vyplývajúce zo správneho poriadku. Postup žalovaného nemá podľa žalobcu oporu ani v praxi iných policajných útvaroch hraničnej a cudzineckej polície, a to ani vo veciach zaisťovania cudzincov za účelom výkonu trestu vyhostenia. 4. Žalobca pripustil, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe, ktorého došlo k zaisteniu žalobcu, síce oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je aj v tomto prípade okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je výkon trestu vyhostenia. Bol toho názoru, že pokiaľ mieni žalovaný vyhostiť žalobcu do Sýrie, tak takéto vyhostenie za súčasnej bezpečnostnej situácie v Sýrii je nevykonateľné a zodpovedá tomu aj prax členských štátov EÚ a stanovisko EÚ, ktoré dosiaľ nie bolo zmenené. Podľa žalobcu sa voči sýrskym štátnym príslušníkom na ich nevyhostiteľnosti z pohľadu EÚ dosiaľ nič nezmenilo a ich nútené návraty sa nerealizujú. 5. Žalobca poukázal tiež na tú skutočnosť, že v administratívnom spise žalovaného sa nenachádza žiadna informácia či správa o bezpečnostnej situácii v Sýrii ani iná služobná informácia, či akékoľvek iné dôkazy, z ktorých žalovaný vychádzal, keď dospel k záveru o bezpečnej situácii v Sýrii. Slovenská republika podľa žalobcu nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na územie Sýrie. Žalovaný podľa žalobcu neuviedol žiadne konkrétne príklady, kedy sa tak stalo. Konštatoval, že pokiaľ nie je výkon trestu vyhostenia do konkrétnej krajiny pôvodu ani potenciálne možný, či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie osobnej slobody je porušením článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Zaistenie žalobcu za účelom jeho vyhostenia do Sýrie je preto bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania trestu vyhostenia. Podľa žalobcu možno považovať zaistenie za nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné naplniť tak účel zaistenia. Záverom žalobca uzavrel, že k prekážkam vyhostenia je nevyhnutné vždy vypočuť účastníka konania, čo sa v predmetnej veci nestalo, čím žalovaný závažne pochybil. Účastník konania môže totiž namietať
v konaní nielen bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu, ale v jeho veci môže existovať navyše ďalšie individuálne prekážky, ktoré bránia jeho návratu do krajiny pôvodu, prípadne inej krajiny. 6. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-PO6-51-009/2024-AV zo dňa 09.09.2024 rozhodol podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC o zaistení žalobcu na účel výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného rozhodnutia Mestského súdu Bratislava I, zo dňa 11.05.2024, sp. zn. 0T/343/2024, právoplatného a vykonateľného dňa 11.05.2024, na základe nariadenia Mestského súdu Bratislava I č. 0T/343/2024 zo dňa 14.05.2024 o výkone trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 6 rokov, zároveň v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.10.2024 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej „ÚPZC Sečovce“) a to dňa 09.09.2024. Uviedol, že žalobca bol odsúdený trestným rozkazom mestského súdu Bratislava 1 zo dňa 11.05.2024 číslo 0T/343/2024 pre prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona s poukázať ním na ustanovenie § 352 ods. 7 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace. Súčasne bol uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky vo výmere 6 rokov podľa § 65 ods. 4 Trestného zákona. Podľa § 48 ods. 2 písmena a Trestného zákona bol žalobca pre účely výkonu trestu súdom zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia do ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice - Šaca. Dňa 14.05.2024 bolo mestským súdom Bratislava 1 číslo 0 T/343/2024 vydané nariadenie o výkone trestu vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky na dobu 6 rokov a následne bol žalobca predvedený hliadkou oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru na správny orgán podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na zabezpečenie výkonu trestu vyhostenia. Nakoľko žalobcovi nebolo možné zabezpečiť jeho okamžité vycestovanie z územia Slovenskej republiky v súvislosti s výkonom trestu jeho vyhostenia, správny orgán začal v zmysle § 18 ods. 12 Správneho poriadku správne konanie vo veci zaistenia účastníka zmysle § 88 zákona o pobyte cudzincov úkonom, o čom bol žalobca upovedomený dňa 09.09.2024. Žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný a to na dobu 30 dní. 7. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí poukázal tiež na tú skutočnosť, že na základe služobnej informácie situácia z bezpečnostného hľadiska je vo väčšine oblastí Sýrskej arabskej republiky relatívne pokojná a nie je možné zovšeobecňovať a tvrdiť, že bezpečnostná situácia jej všade v krajine rovnaká. V krajine sú podľa žalovaného regióny, ktoré sú veľmi bezpečné, ale aj regióny, v ktorých nie je nevyhnutne ohrozený život a zdravie. Podľa tejto informácie už v Sýrskej arabskej republike neexistuje vážne individuálne ohrozenie života, alebo fyzickej integrity civilistov nerozlišujúce násilie v kontexte vnútorného ozbrojeného konfliktu. Konštatoval, že účelnosť zaistenia je u žalobcu jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa žalobca nachádza. V zariadení má žalobca zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primárnej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť. Žalovaný poukázal na to, že presnú dĺžku doby nutnú k reálnemu výkonu prevozu žalobcu nie je možné predbežne určiť a je možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Konštatoval, že nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, na najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobcu. 8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 26.09.2024 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť, nakoľko nie je dôvodná. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení z dôvodu realizácie výkonu trestu vyhostenia správny orgán neumožnil žalobcovi vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení, uviedol, že žalovaný bol vypočutý pred súdnym orgánom v trestnom konaní, kde mal možnosť vyjadriť sa k súkromnému, rodinnému životu ako aj k miestu a krajine jeho vyhostenia, ktorá ho príjme, prípadne mal upovedomiť súd, že v niektorej krajine členského štátu má udelený nejaký druh pobytu alebo blízkych príbuzných, ako aj z dôvodu, že správny orgán mal súdom nariadený výkon trestu vyhostenia, ktorý správny orgán na základe nariadenia súdu vykonal. K námietke žalobcu k bezpečnostnej situácii v domovskej krajine žalobcu žalovaný zistil, že situácia z bezpečnostného hľadiska je vo väčšine oblastí C. D. republiky relatívne pokojná, v častiach, ktoré režim nekontroluje je situácia horšia. Nie je možné podľa jeho názoru zovšeobecňovať a tvrdiť, že bezpečnostná situácia všade v krajine rovnaká. V krajine sú podľa žalovaného regióny, ktoré je veľmi bezpečne, ale aj regióny, v ktorých nie je nevyhnutne ohrozený život a zdravie. Zopakoval, že v Sýrskej arabskej republike podľa jeho informácií už neexistuje vážne individuálne ohrozenie života, alebo fyzickej integrity civilistov dôsledku nerozlišujúceho násilia v kontexte vnútorného ozbrojeného konfliktu a na
základe uvedeného mal žalovaný za to, že vojenský konflikt nie je rozšírený na celé územie Sýrskej arabskej republiky. Zaistenie žalobcu bolo podľa žalovaného nevyhnutné v záujme istoty správneho orgánu, že žalobca skutočne vycestuje, opustí územie Slovenskej republiky tým, že správny orgán zabezpečí výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. K námietke žalobcu k súkromnému rodinnému životu správny orgán uviedol, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky ani v inom členskom štáte rodinné väzby, ani žiadnych blízkych príbuzných. Konštatoval, že správna žaloba bola podaná po lehote na podanie správnej žaloby, nakoľko mala byť podaná podľa jeho názoru v lehote siedmych dní od doručenia, teda do 16.09.2024 a bola podaná na poštovú prepravu až dňa 20.09.2024. 9. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 10. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 11. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 12. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 13. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 14. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. 15. Podľa čl. 15 ods. 1 druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. 16. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 17. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 18. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 19. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
20. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 21. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 22. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 23. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 24. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 25. V zmysle ustanovenia § 206 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 26. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 27. Podľa § 221 ods. 1 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 28. Podľa § 225 ods. 1 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 29. Podľa § 225 ods. 3 SSP správna žaloba sa podáva žalovanému. 30. Podľa § 227 ods. 1 SSP žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. 31. Podľa § 228 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 32. Podľa § 71 ods. 2 SSP ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd. 33. Podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 34. Podľa § 230 ods. 1 písm. a), ods. 3 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému
bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Vo výroku rozsudku správny súd uvedie meno a priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti, číslo a deň vydania rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a druh a podmienky miernejšieho donucovacieho opatrenia, ak rozhodol o jeho uložení. 35. Správy súd v Košiciach ako súd správny v konaní o žalobe vo veciach zaistenia (§ 221-230 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom prihliadol na stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že podaná správna žaloba je dôvodná, preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu o zaistení je potrebné zrušiť a nariadiť žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia. 36. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára: 37. Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO6-51-009/2024-AV zo dňa 09.09.2024, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení a to podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 08. októbra 2024. 38. Žalobca okrem iného namietal predovšetkým to, že žalobca ako cudzinec nebol pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia vypočutý správnym orgánom, čo má za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. 39. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že správny orgán je podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku povinný dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu, ide o procesné pochybenie správneho orgánu, a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia. Posúdenie správneho súdu v súdnom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu. 40. V predmetnej veci v administratívnom spise, ktorý predložil žalovaný absentuje zápisnica o vykonaní výsluchu žalobcu pred vydaním rozhodnutia o zaistení. Žalovaný skutočnosť, že v konaní o zaistení cudzinca nebol vykonaný výsluch žalobcu nepoprel, naopak vo svojom vyjadrení k žalobe len konštatoval, že žalovaný bol vypočutý pred súdom v trestnom konaní, kde „mal možnosť vyjadriť sa k súkromnému rodinnému životu, ako aj k miestu a krajine jeho vyhosteniu, ktorá ho príjme, prípadne mal upovedomiť súd, že v niektorej krajine členského štátu má udelený nijaký druh pobytu alebo blízkych príbuzných, ako aj z dôvodu, že správny orgán mal súdom nariadený výkon trestu vyhostenia, ktorý správny orgán na základe nariadenia súdu vykonal.“ Uvedený postup žalovaného je potom v rozpore s povinnosťou správneho orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie vyplývajúcu z ustanovenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku ako aj v rozpore s povinnosťou správneho orgánu umožniť žalobcovi, ako účastníkovi konania aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhnúť jeho doplnenie vyplývajúcu mu z ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Treba prisvedčiť žalobcovi, že uvedené predstavuje závažné procesné pochybenie na strane žalovaného v jeho postupe ako správneho orgánu pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia a toto má za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného. 41. Zaistenie cudzinca predstavuje výrazný a mimoriadny zásah do práv a povinností cudzinca ako účastníka tohto konania, nakoľko sa rozhodnutím o zaistení obmedzuje na osobnej slobode. Podľa správneho súdu je nepredstaviteľné, aby sa takýto extrémny zásah do práv a slobôd iného realizoval spôsobom „od stola“, teda bez akéhokoľvek vypočutia účastníka konania, ktorý na osobnom vypočutí mohol uviesť skutočnosti, ktoré by tvorili podklad následného rozhodnutia, a teda skutočnosti dôležité pre následné rozhodnutie správneho orgánu o jeho zaistení, alebo naopak pre rozhodnutie o jeho nezaistení. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca mal možnosť tieto skutočnosti uviesť už v konaní pred trestným súdom. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že trestné konanie vedené súdom podľa trestného
poriadku a správne konanie vedené podľa Správneho poriadku sú dve samostatné ucelené konania, vedené pred rôznymi orgánmi (pred trestným súdom a pred správnym orgánom), ktoré nepochybne sledujú iný cieľ a účel. Hlavným cieľom trestného konania je objasnenie spáchaného trestného činu, zistenie okolností jeho spáchania a spravodlivé potrestanie páchateľa, kým v správnom konaní je cieľom rozhodnutie o práve, resp. o oprávnení fyzickej alebo právnickej osoby, prípadne rozhodnutie o ich povinnosti. Z tohto dôvodu má žalovaný povinnosť v rámci konania o zaistenie vypočuť cudzinca ešte pred rozhodnutím o jeho zaistení a uvedenej povinnosti ho nezbavuje tá skutočnosť, že žalobca bol už vypočutý súdom v trestnom alebo inom konaní, prípadne iným orgánom. Podľa súdu nemá oporu v platných právnych predpisoch konštatovanie žalovaného, že vypočutie žalobcu ako cudzinca nie je potrebné v prípade ak ide o jeho zaistenie za účelom trestu vyhostenia. 42. Správny súd dospel k záveru, že v predmetnej veci žalovaný podstatným spôsobom porušil ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného preskúmavaného rozhodnutia a zároveň zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 43. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe namietal, že správna žaloba bola podaná po lehote na podanie správnej žaloby, nakoľko mala byť podaná v lehote siedmych dní od doručenia, teda do 16.09.2024 a bola podaná na poštovú prepravu až dňa 20.09.2024. Súd vychádzajúc z administratívneho spisu žalovaného (ako aj súdneho spisu) preveril uvedenú skutočnosť a zistil, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 09.09.2024. Následne dňa 11.09.2024 žalobca požiadal Centrum právnej pomoci, kanceláriu Košice o poskytnutie právnej pomoci vo veci zaistenia, o ktorej žiadosti bolo rozhodnuté dňa 16.09.2024 a to rozhodnutím č. KaKE/17338/2024 a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.09.2024. V zmysle § 225 ods. 1 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, avšak v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 SSP ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd. Správna žaloba vo veci zaistenia bola následne doručená žalovanému dňa 23.09.2024 (na poštovú prepravu bola daná dňa 20.09.2024). Z uvedeného vyplýva, že lehota siedmich dní v zmysle § 225 ods. 1 SSP síce začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni doručenia preskúmavaného rozhodnutia žalobcovi, teda dňa 10.09.2024, avšak odo dňa doručenia žiadosti žalobcu adresovanú Centru právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci, t. j. odo dňa 11.09.2024 do právoplatnosti rozhodnutia Centra o poskytnutí právnej pomoci, t. j. do 17.09.2024 s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 2 SSP lehota ustanovená na podanie žaloby vo veci zaistenia neplynula, táto začala znova plynúť až nasledujúceho dňa, teda od 18.09.2024. Lehota v zmysle § 225 ods. 1 SSP na podanie správnej žaloby vo veci zaistenia by žalobcovi uplynula až dňa 24.09.2024, avšak žalobca doručil správnu žalobcu žalovanému ešte dňa 23.09.2024 (na poštovú prepravu bola daná dňa 20.09.2024), a teda nepochybne v lehote siedmich dní od doručenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného žalobcovi. Z vyššie uvedeného dôvodu správny súd vyhodnotil námietku žalovaného, že správna žaloba žalobcu vo veci zaistenia bola podaná oneskorene ako nedôvodnú. 44. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe už podrobnejšie nevyhodnocoval. 45. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 46. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti..