Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 20Saz/4/2024 0924100585 09. 09. 2024 Mgr. Roman Die ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100585.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach sudcom Mgr. Romanom Die, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, trvalý pobyt: Iránska islamská republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 05 05 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, 041 75 Košice - letisko, v konaní o správnej žalobe vo veci prepustenia zo zaistenia žalobcu zaisteného na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCPPO9-4-047/2024-AV zo dňa 10.07.2024, takto rozhodol: I. Správnu žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. 1. Správnou žalobou zo dňa 21.08.2024 (ďalej aj ako „žaloba“) podanou dňa 21.08.2024 a doručenou žalovaným Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len ako „správny súd“) dňa 30.08.2024 sa žalobca domáhal bezodkladného prepustenia zo zaistenia a náhrady trov konania. II. Administratívne konanie 2. Žalobca počas umiestnenia (z dôvodu zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z.) v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len ako „ÚPZC“) požiadal dňa 01.07.2024 o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Na základe uvedeného začal žalovaný dňa 10.07.2024 konanie vo veci zaistenia žalobcu ako žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej len ako „Zákon o pobyte cudzincov“), keďže mal za to, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 3. Zo zápisnice o vyjadrení žalobcu vyplynulo, že žalobca požiadal o udelenie azylu na Slovensku spolu štyrikrát, prvýkrát niekedy v apríli 2019 z náboženských dôvodov, následne v marci 2020 tiež z náboženských dôvodov, v apríli 2024 bez udania dôvodov a 01.07.2024 z dôvodu obavy o svoj život. Prvé azylové konanie v roku 2019 bolo ukončené z dôvodu úteku žalobcu do zahraničia, čo žalobca odôvodnil tým, že pôvodne sa chcel dostať cez Nemecko do Kanady, ale bol vrátený na Slovensko kde nechcel zotrvať a nemal tu záujem ani o azyl, chcel sa dostať do Belgicka. Dňa 05.03.2020 bol opätovne
v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len ako „Dublinský dohovor“) transferovaný z územia Belgicka na Slovensko, kde opäť prebiehalo ďalšie azylové konanie, ktoré bolo zastavené z dôvodu, že žalobca dňa 15.07.2021 ušiel do zahraničia. Dňa 21.10.2021 bol opätovne vrátený na Slovensko z územia Rakúskej republiky a dňa 18.08.2023 opätovne ušiel do zahraničia. Dňa 05.04.2024 bol žalobca štvrtýkrát transferovaný podľa Dublinského dohovoru, tentokrát z územia Holandska, opätovne požiadal o azyl, žiadosť však už 10.04.2024 vzal späť s tým, že si ju rozmyslel a chcel sa vrátiť domov. Na základe uvedeného boli dňa 23.04.2024 vydané rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Iránskej islamskej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov a o jeho zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov. K rozporu ohľadne pôvodného úmyslu návratu do domovskej krajiny a následnej žiadosti o udelenie azylu dňa 01.07.2024 žalobca uviedol, že má obavu o svoj život, že sa bojí, že po návrate by bol vystavený fyzickému násiliu, zároveň však uviedol, že zo strany štátnych orgánov mu nehrozí nebezpečenstvo. 4. Na základe uvedeného vydal žalovaný rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO9-4-047/2024-AV zo dňa 10.07.2024, ktorým žalobcu zaistil podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, podľa § 88a ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 10.01.2025 a umiestnil žalobcu v zariadení podľa § 88 ods. 5 Zákona o pobyte cudzincov. V uvedenom rozhodnutí, zodpovedajúco skutočnostiam uvedeným v bode č. 3 tohto rozhodnutia, žalovaný podrobne zhrnul skutkový stav, teda priebeh udalostí od 29.04.2019, kedy bol žalobca vrátený z Nemecka na územie Slovenskej republiky až do vydania uvedeného rozhodnutia. Z uvedeného rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný na základe opísaného skutkového stavu, kedy žalobca od roku 2019 po tom čo bol opakovane transferovaný z rôznych európskych krajín na územie Slovenskej republiky podľa Dublinského dohovoru, podal štyri žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, z toho tri konania o týchto žiadostiach boli zastavené z dôvodu na strane žalobcu, kedy tento buď ušiel do zahraničia, alebo vzal svoju žiadosť, dospel k záveru o účelovosti žalobcovej štvrtej žiadosti o udelenie azylu, ktorej cieľom bolo podľa žalovaného, vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu. Žalovaný v uvedenom rozhodnutí poukázal na Dohovor o právnom postavení utečencov, čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bod 15 Preambuly, čl. 7 ods. 2, čl. 8 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, čl. 18 Charty základných práv Európskej únie a čl. 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach s krátkym odôvodnením, že tieto normy zohľadňoval pri zaistení žalobcu. Žalovaný konštatoval, že účel zaistenia v danom prípade bol naplnený, keďže žalobca je štátnym príslušníkom tretej krajiny, bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov a podal v poradí už štvrtú žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Uvedené žalovaný hodnotil vo vzťahu k prístupu žalobcu, ktorý menil dôvody svojich žiadostí o udelenie azylu a celkové konanie žalobcu, teda opätovné vstupovanie do azylovej procedúry vyhodnotil ako cieľ oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie. Žalovaný vo vzťahu k zaisteniu žalobcu poukázal aj na žalobcom tvrdený dobrý zdravotný stav s tým, že v danom prípade nebolo možné uplatniť ani alternatívy zaistenia podľa § 89 Zákona o pobyte cudzincov, keďže žalobca nemal dostatok finančných prostriedkov, nemal zabezpečené žiadne ubytovanie, či zamestnanie a neboli zistené ani žiadne sociálne väzby. Žalovaný tiež konštatoval, že stále existuje vysoký predpoklad administratívneho vyhostenia žalobcu a záverom odôvodnil dĺžku doby zaistenia, pri ktorej vychádzal z praxe s tým, že kratšia doba by bola neefektívna na plynulé a bezproblémové vybavenie všetkých náležitostí. III. Súdne konanie 5. Žalobca v žalobe po krátkom zhrnutí skutkového stavu uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím o svojom zaistení v celom jeho rozsahu z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a držanie žalobcu v zaistení sa stalo neúčelným. Citoval ust. § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len ako „Správny poriadok“), § 88a ods. 1 písm. c/, § 90 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. b/ bod 1, § 120 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, body 15 a 24 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie
žiadateľov o medzinárodnú ochranu (ďalej len ako „Smernica“), čl. 3 bod 1, čl. 8 ods. 3 písm. f/, čl. 9 ods. 1 Smernice a čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“). Účelom zaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov jeho ponechanie v zaistení, aby nedošlo k zmareniu jeho následného odsunu z územia dotknutého štátu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Mal za to, že je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov obsahovalo presvedčivé zdôvodnenie, že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia bude možné uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Uvedené rozhodnutie o zaistení podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného nespĺňa. Z rozhodnutia o zaistení podľa žalobcu tiež nie je zrejmá žiadna právna úvaha žalovaného v zmysle článku 3 Európskeho dohovoru ohľadom reálnosti a prípustnosti vykonania následného administratívneho vyhostenia žalobcu na územie Iránu. Pokiaľ fakticky nie je realizovateľné administratívne vyhostenie, alebo nie je prípustné jeho vykonanie, ani zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov nie je zákonné. Žalobca konštatoval, že pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný či prípustný pre rozpor s čl. 3 Európskeho dohovoru, nie je prípustné ani zaistenie pre rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Ďalej vyčítal žalovanému nevykonanie zisťovania z úradnej povinnosti a nezaoberanie sa otázkou vyhostiteľnosti a v tejto súvislosti poukázal na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Sza/8/2015 a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Spomenul zlú bezpečnostnú situáciu v Iráne, pričom odkázal na mediálne informácie a odporúčanie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej len ako „ministerstvo“) necestovať do Iránu. Žalovaný sa podľa žalobcu nezaoberal bezpečnostnou situáciou v Iráne a konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zaistení s tým, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky z dôvodu nedostatočného skúmania a vyhodnotenia prekážok administratívneho vyhostenia rozhodol o nariadení prepustenia iných dvoch štátnych príslušníkov Iránu. V záverečnej časti namietal nedostatočné odôvodnenie dĺžky doby zaistenia a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zaistení. V zmysle judikatúry súdov Slovenskej republiky musí byť dĺžka zaistenia náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie. Žalovaný podľa žalobcu nezohľadnil skutočnosť, že v zákonom stanovených prípadoch je žiadateľ o azyl oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky aj v prípade, že mu bolo vydané negatívne rozhodnutie o azylovej veci s odkladným účinkom, a že je oprávnený sa zdržiavať na území SR aj v ďalšom priebehu jeho azylovej veci - počas súdneho konania o preskúmanie rozhodnutia migračného úradu. 6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vyjadril nesúhlas so žalobnou argumentáciou žalobcu, zdôraznil, že rozhodnutia rôznych súdov, na ktoré žalobca poukazoval žiadnym spôsobom nesúvisia s prejednávanou vecou. Mal za to, že prípad žalobcu, kedy tento viacnásobne podával žiadosti o udelenie azylu a konania o týchto žiadostiach boli z dôvodu na strane žalobcu zastavené (späťvzatie žiadosti z dôvodu prejavenia vôle návratu do krajiny pôvodu, útek do zahraničia) a zároveň bol viacnásobne transferovaný zo zahraničia späť na územie Slovenskej republiky, je príkladom, ako v praxi dochádza k pokusom oddialiť alebo zmariť proces administratívneho vyhostenia. Vo vzťahu k mediálnym informáciám a odporúčaniam ministerstva ohľadne bezpečnostnej situácie v Iráne žalovaný uviedol, že tieto majú relevanciu vo vzťahu k občanom Slovenskej republiky, nie však štátnym príslušníkom tretích krajín. Podľa žalovaného žaloba smeruje skôr proti administratívnemu vyhosteniu, ako proti zákonnosti zaistenia žalobcu, napriek tomu, že v konaní o administratívnom vyhostení sa žalobca neodvolal a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Argumentáciu žalobcu označil za všeobecnú bez uvedenia konkrétnych dôvodov, na základe ktorých by malo byť zaistenie žalobcu v danom prípade nezákonné. K odôvodneniu dĺžky doby zaistenia žalovaný uviedol, že stanovená doba zohľadňuje lehoty na rozhodnutie v konaní o azyle podľa § 20 ods. 1 Zákona o azyle, čo odôvodnil aj v rozhodnutí o zaistení a skutočnosť, že v uvedenej azylovej veci nebolo vydané meritórne rozhodnutie, tento záver len potvrdzuje. V prípade kratšie stanovenej doby by musel žalovaný túto dobu neustále predlžovať, čo by popieralo zmysel tohto inštitútu. K oprávneniu žalobcu zdržiavať sa na území Slovenskej republiky aj v prípade negatívneho rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu žalovaný uviedol, že v prípade ukončenia azylovej procedúry s negatívnym výsledkom pre žalobcu sa automaticky aktivuje pokračovanie procesu administratívneho vyhostenia, ktoré by mohlo byť prepustením žalobcu zo zaistenia zmarené. V tejto súvislosti uviedol, že v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov skúmal trvanie účelu zaistenia kontaktovaním pracovníka Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ako „Migračný úrad MV SR“) a na základe tohto dopytu sa dozvedel, že predmetné azylové konanie sa nachádza vo finálnej fáze s pravdepodobným
negatívnym výsledkom pre žalobcu, čo podporuje predchádzajúcu argumentáciu žalovaného. Účelovosť žalobcovej žiadosti o azyl videl žalovaný v tom, že žalobca nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a ani správnu žalobu proti rozhodnutiu o zaistení. Podľa žalovaného je žalobca s ohľadom na jeho správanie počas predchádzajúcich azylových konaní, kedy útekom do zahraničia zneužil voľný režim spojený s umiestnením v pobytových táboroch, nedôveryhodnou osobou, a preto v spojení so skutočnosťami, že žalobca nemá dostatok finančných prostriedkov, rodinné väzby na Slovensku, nemá zabezpečené ubytovanie ani zamestnanie, neaplikoval ani ust. § 89 Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný tiež poukázal na nepredvídateľnosť žalobcovho správania a záverom navrhol žalobu zamietnuť. IV. Pojednávanie 7. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd konajúc vo veci žaloby podľa § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) a prislúchajúcich ustanovení Správneho súdneho poriadku nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 09.09.2024. Pojednávania sa nezúčastnil žalobca, ani jeho právny zástupca, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili v texte žaloby a súhlasili, aby súd rozhodol v ich neprítomnosti. Pojednávania sa zúčastnil zástupca žalovaného, ktorý na pojednávaní uviedol, že zotrváva na svojom písomnom vyjadrení, a že ku dňu 09.09.2024 nebol v informačnom systéme žalovaného evidovaný úkon, na základe ktorého by mal vedomosť, že v azylovom konaní žalobcu bolo meritórne rozhodnuté. V tejto súvislosti zopakoval skutočnosti zistené dopytom na Migračný Úrad MV SR s tým, že konanie o administratívnom vyhostení sa podaním žiadosti o udelenie azylu prerušuje a pokračuje sa v ňom v prípade negatívneho rozhodnutia v azylovom konaní. Záverom navrhol žalobu zamietnuť. 8. Správny súd preskúmal zákonnosť trvania zaistenia žalobcu realizovaného na podklade rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, na základe čoho ju postupom podľa § 229 SSP zamietol a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. V. Aplikovaná právna úprava 9. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 10. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 11. Podľa § 229 SSP, Ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 12. Podľa § 88 ods. 1 písm. a/ a b/ Zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny: a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku, alebo štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 13. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
14. Podľa § 88a ods. 2, Zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 15. Podľa § 88a ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12. 16. Podľa § 88a ods. 5 Zákona o pobyte cudzincov, ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu. 17. Podľa § 88 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 18. Podľa § 89 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť: a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 19. Podľa § 89 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať 20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 21. Podľa § 77 ods. 5 Zákona o pobyte cudzincov, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu (zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov); konanie o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví. Ak sa cudzincovi neudelí azyl alebo neposkytne doplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení; policajný útvar pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení aj vtedy, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. 22. Podľa § 77 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar vydá rozhodnutie o zastavení konania o administratívnom vyhostení, ak bol cudzincovi udelený azyl alebo bola cudzincovi poskytnutá doplnková ochrana. Ak prerušenie konania podľa odseku 5 trvá viac ako dva roky, policajný útvar konanie zastaví. 23. Podľa § 77 ods. 7 Zákona o pobyte cudzincov, ak cudzinec podá žiadosť o udelenie azylu po nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zákaze vstupu, policajný útvar rozhodnutie nevykoná až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu; to neplatí, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. Ak bola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená lehota na vycestovanie, táto lehota
začne plynúť znova po vykonateľnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo ak nastane skutočnosť podľa osobitného predpisu. 24. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, ktorým je zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. VI. Právne posúdenie a závery správneho súdu 25. Správny súd úvodom konštatuje, že žalobná argumentácia žalobcu bola postavená prevažne na všeobecných tvrdeniach o nezákonnosti rozhodnutia zo dňa 10.07.2024 o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov a o prepojenosti konania zaistenia žalobcu s konaním o jeho administratívnom vyhostení a s tým spojenej povinnosti žalovaného skúmať vyhostiteľnosť žalobcu. Je nespochybniteľné, že inštitút zaistenia je inštitútom mimoriadnym, pri využití ktorého dochádza k obmedzeniu, prípadne pozbaveniu osobnej slobody príslušníka tretej krajiny alebo žiadateľa o azyl. Keďže sa jedná o tak zásadný zásah do osobnej slobody jednotlivca, k tomuto môže dôjsť len za splnenia prísnych podmienok stanovených v Zákone o pobyte cudzincov a zároveň pri rešpektovaní ústavného poriadku a vzťahujúcich sa medzinárodných právnych predpisov. V protiklade k rešpektovaniu osobnej slobody jednotlivca stojí právo štátu kontrolovať vstup a pobyt cudzincov na svojom území. V tejto súvislosti správny súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/11/2022 z 28.09.2022, ktorý v bode č. 23 tohto rozsudku uviedol: „Na druhej strane, členské štáty Európskej únie majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie musí byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“ [Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu ESĽP, 29.01.2008, č. 13229/03, § 64]. Rovnako možno podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru „ospravedlniť“ pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vyhostení.“ 26. Správny súd má za to, že zákonodarca v ustanovení § 221 SSP rozlišuje druhy správnych žalôb vo veciach zaistenia a napriek tomu, že konečný výsledok v podobe prepustenia zo zaistenia môže byť pre žalobcu v oboch prípadoch rovnaký, dôvody, ktorými žalobca môže tento výsledok dosiahnuť sú v prípade týchto dvoch druhov žalôb rozdielne. V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že v danom prípade bola žalobcom podaná žaloba podľa § 221 ods. 2 SSP, na základe čoho bolo predmetom súdneho prieskumu nie preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, na podklade ktorého bol žalobca zaistený, ale vyhodnotenie, či v prípade žalobcu nastali, prípadne nenastali také okolnosti, na základe ktorých by zaistenie žalobcu prestalo spĺňať účel, prípadne sa stalo nezákonným z iných dôvodov, teda či dôvody zaistenia žalobcu trvajú, alebo je tu dôvod na prepustenie žalobcu zo zaistenia. Na základe uvedeného tak správny súd žalobné námietky smerujúce voči rozhodnutiu zo dňa 10.07.2024 o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov ako takému, vyhodnotil ako nedôvodné. 27. Vo vzťahu k žalobcom namietanej účelnosti jeho zaistenia spojenej s prepojenosťou jeho zaistenia s konaním o administratívnom vyhostení a s tým spojenou povinnosťou žalovaného skúmať vyhostiteľnosť žalobcu správny súd uvádza, že žalobca bol zaistený na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 10.07.2024, a to podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písmeno c/ Zákona o pobyte cudzincov, predpokladom ktorého je vyššie zmienený vznik osobitnej situácie, kedy štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov podá žiadosť o udelenie azylu a z predchádzajúceho správania tohto teraz už žiadateľa o azyl možno dôvodne predpokladať, že túto žiadosť podal výlučne s cieľom oddialiť alebo úplne zmariť svoje administratívne vyhostenie. Z uvedeného vyplýva účel tohto spôsobu zaistenia, ktorým je zamedzenie možnosti oddialenia alebo zmarenia administratívneho vyhostenia. Pokiaľ ide o splnenie podmienok tohto spôsobu zaistenia,
je nepochybné, že tieto podmienky splnené boli tak v čase vydania rozhodnutia zo dňa 10.07.2024 o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, ako aj v čase rozhodnutia správneho súdu. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, čo nespochybňoval ani žalobca v podanej žalobe, že žalobca je príslušníkom tretej krajiny, bol zaistený rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-4-023/2024-AV zo dňa 23.04.2024 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov a dňa 01.07.2024 podal žiadosť o udelenie azylu. Žalobca dokonca nespochybňoval ani splnenie poslednej z podmienok zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, a to dôvodný predpoklad, že žiadosť podal žalobca výlučne s cieľom oddialiť alebo úplne zmariť svoje administratívne vyhostenie. Správny súd mal za to, že splnenie či nesplnenie tejto podmienky možno vyhodnotiť len vo vzťahu ku konkrétnemu správaniu a vyjadreniam zaisťovaného žiadateľa o azyl, v tomto prípade žalobcu. Správny súd mal rovnako ako žalovaný za preukázané splnenie aj tejto podmienky, a to z dôvodu rozporuplného a účelového správania žalobcu od podania jeho prvej žiadosti o udelenie azylu v roku 2019, keďže ako vyplýva zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 10.07.2024, od roku 2019 podal postupne štyri žiadosti o udelenie azylu, dvakrát z náboženských dôvodov, raz bez odôvodnenia v ostatnej žiadosti uviedol obavu o svoj život. Svojimi útekmi žalobca zapríčinil zastavenie dvoch z týchto azylových konaní, tretie z dôvodu späťvzatia zo dňa 10.04.2024, v ktorom výslovne uviedol, že: „ ... sa rozhodol vrátiť do krajiny pôvodu“. Bol opakovane transferovaný z členských štátov na územie Slovenskej republiky a za svoje ciele v spomenutom vyjadrení postupne označil Nemecko, Kanadu, Belgicko s tým, že: „ ... na Slovensku som nemal záujem o azyl“. Na tomto mieste musí správny súd konštatovať, že žalobca svojou žalobnou argumentáciou žiadnym spôsobom nepreukázal, že v čase podania správnej žaloby, prípadne v čase rozhodnutia správneho súdu došlo k takej zmene okolností, ktorá by odôvodňovala záver o nesplnení vyššie uvedených podmienok. 28. Konkrétne vo vzťahu k administratívnemu vyhosteniu a reálnej vyhostiteľnosti žalobcu správny súd uvádza, že vychádzajúc z účelu zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, ktorým je zamedzenie možnosti oddialenia alebo zmarenia administratívneho vyhostenia, správny súd nespochybňuje určitú mieru prepojenosti medzi administratívnym vyhostením, vyhostiteľnosťou a rozhodnutím o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, avšak zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný povinný skúmať primárne skutočnosť, či žalobca bol alebo nebol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo b/ Zákona o pobyte cudzincov, v opačnom prípade by existencia ust. § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov stratila zmysel. Ak by správny súd pripustil, že žalovaný mal v danom prípade skúmať vyhostiteľnosť žalobcu, je nevyhnutné uviesť, že žalobca ani v tomto prípade neuviedol konkrétne a relevantné dôvody, na ktorých základe by prípadne bolo možné konštatovať jeho nevyhostiteľnosť do krajiny pôvodu – Irán. Na tomto mieste správny súd opätovne poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako „Najvyšší správny súd“) sp. zn. 2Sak/11/2022 z 28.09.2022, v ktorom Najvyšší správny súd uvádza: „Sťažovateľ bol preskúmavaným rozhodnutím zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na základe rozhodnutia zo dňa 19.04.2022, č. PPZ-HCP-BA5-258-009/2022-AV o jeho administratívnom vyhostení do Tuniska. Účelom zaistenia sťažovateľa je teda výkon administratívneho vyhostenia do Tuniska. Bolo preto úlohou sťažovateľa produkovať v prvom rade tvrdenia a dôkazy spochybňujúce realizáciu vyhostenia do tejto krajiny. Z obsahu spisového materiálu nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali záveru o tom, že sťažovateľa nie je možné vyhostiť do Tuniska.“ V tejto súvislosti správny súd uvádza, že nevyhostiteľnosť žalobca namietal až v podanej správnej žalobe podľa § 221 ods. 2 SSP, ktorou sa domáhal prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov. V tejto všeobecne dôvodil bezpečnostnou situáciou v Iráne, avšak nie vo vzťahu k sebe, čo podľa správneho súdu, aj s ohľadom na vyššie uvedené neobstojí. Navyše z obsahu administratívneho a súdneho spisu nevyplynulo, že by uvedené namietal napr. v odvolaní proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, či správnych žalobách proti rozhodnutiam o zaistení či už podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov alebo podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov, ktoré podľa informácií, ktoré mal správny súd k dispozícii žalobca nepodal. Naopak vo svojom vyjadrení dňa 10.07.2024 uviedol, že: „Zo strany štátnych orgánov mi nehrozí nebezpečenstvo.“ a ani žiadnym iným spôsobom neozrejmil prípadné dôvody nevyhostiteľnosti, a to ani v rámci vyjadrenia v konaní o administratívnom vyhostení, ani v konaní o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, v ktorých nespolupracoval a odmietol vypovedať. S ohľadom na uvedené správny súd túto žalobnú argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 29. Napriek konštatovanej nedôvodnosti žalobných námietok správny súd s ohľadom na neviazanosť žalobnými bodmi v rámci predmetného konania, vyplývajúcu z ust. § 206 ods. 3 SSP, hodnotil prípadnú
nezákonnosť ďalšieho trvania zaistenia žalobcu aj nad rámec žalobných bodov a v danom prípade dospel k záveru, že v čase rozhodovania správneho súdu neboli splnené podmienky na prepustenie žalobcu zo zaistenia. 30. S ohľadom na bod č. 29 tohto rozsudku sa správny súd zaoberal aj prípadnými inými dôvodmi nezákonnosti trvania zaistenia žalobcu k čomu uvádza, že k nezákonnosti ďalšieho trvania zaistenia žalobcu mohlo dôjsť aj prekročením maximálnych dôb trvania zaistenia podľa príslušných ustanovení Zákona o pobyte cudzincov. Maximálna prípustná doba zaistenia cudzinca na účel podľa § 88a ods. 1 písm. c) Zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie § 88a ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov túto lehotu odvíja od predpokladu, že dôvody pre zaistenie žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c) Zákona o pobyte cudzincov trvajú a zároveň toto zaistenie neprekročilo 6 mesiacov. Keďže žalobca bol na uvedený účel prvýkrát zaistený dňa 10.07.2024, maximálna doba zaistenia uplynie v jeho prípade 10.01.2025, t. j. v deň určený žalovaným v rozhodnutí zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov. Na tomto mieste správny súd považuje za nevyhnutné uviesť, že maximálna doba zaistenia žalobcu podľa § 88a Zákona o pobyte cudzincov v čase rozhodovania správneho súdu o predmetnej žalobe by nebola presiahnutá ani v prípade započítania doby od podania žiadosti o udelenie azylu dňa 01.07.2024 do zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov dňa 10.07.2024 a ani započítaním doby zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov od 05.04.2024 do 23.04.2024. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že podanie žiadosti o udelenie azylu má významný vplyv nielen na procesné postavenie žalobcu ale aj na konanie o administratívnom vyhostení. V zmysle ustanovení § 77 ods. 5 až 7 Zákona o pobyte cudzincov sa podaním žiadosti o udelenie azylu buď konanie o administratívnom vyhostení prerušuje, prípadne dochádza k faktickému znemožneniu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a v prípade ak bol cudzincovi udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, dochádza k zastaveniu konania o administratívnom vyhostení. Na základe uvedeného a ustanovení § 88 ods. 4 a § 88a ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov mal správny súd za to, že doby zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov a zaistenia podľa § 88a ods. 1písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov sa nespočítavajú, napriek tomu ani v prípade ich spočítania by doba zaistenia žalobcu od 05.04.2024 do rozhodnutia správneho súdu o predmetnej žalobe dňa 09.09.2024 nepresiahla maximálnu dobu zaistenia, t. j. šesť mesiacov. Na základe uvedeného správny súd nezistil dôvod nezákonnosti zaistenia žalobcu z dôvodu presiahnutia maximálnej doby zaistenia. 31. S ohľadom na uvedené a tiež na skutočnosť zistenú na pojednávaní dňa 09.09.2024, t. j., že o žiadosti žalobcu o udelenie azylu, do rozhodnutia správneho súdu o predmetnej žalobe, nebolo meritórne rozhodnuté a žalobca nebol zo zaistenia prepustený, správny súd dospel k záveru, že do rozhodnutia správneho súdu o predmetnej žalobe nenastali také okolnosti, na základe ktorých by zaistenie žalobcu prestalo spĺňať účel, prípadne sa stalo nezákonným z iných dôvodov, teda neboli splnené podmienky na prepustenie žalobcu zo zaistenia, na základe čoho správny súd vyhodnotil predmetnú žalobu ako nedôvodnú a postupom podľa § 229 SSP ju zamietol. 32. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia tohto rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Proti tomuto rozhodnutiu podaná kasačná sťažnosť má podľa § 446 ods. 2 písm. d/ SSP odkladný účinok. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).