Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 15Saz/2/2024 0924100312 23. 05. 2024 JUDr. Andrea Daráková ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100312.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C. C. D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom F., G. B., štátny príslušník Kamerunskej republiky, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov A., C. XX, XXX XX A., právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, so sídlom Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZHCP-BB4-34-042/2024-AV z 26.04.2024 vo veci zaistenia, takto rozhodol: I.
Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobou z 03.05.2024, žalovanému doručenou 06.05.2024 a Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) predloženou 14.05.2024, sa žalobca, ktorý bol pôvodne zaistený rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-34-015/2024-AV z 08.03.2024 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a to pôvodne pre účely výkonu jeho administratívneho vyhostenia, domáhal v zastúpení jemu ustanoveným právnym zástupcom, aby po preskúmaní ďalšieho rozhodnutia žalovaného č. PPZHCP-BB4-34-042/2024-AV z 26.04.2024, ktorým bol žalobcovi zmenený účel zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, za účelom zabezpečenia prípravy jeho prevozu do iného členského štátu EÚ (Rumunská republika), podľa čl. 12 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 (Dublinské nariadenie), aby bolo toto rozhodnutie žalovaného zrušené a žalobca prepustený zo zaistenia na slobodu a aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania. Administratívne konanie 2. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že dňa 08.03.2024 žalovaný prevzal žalobcu spolu s ďalšími dvoma štátnymi príslušníkmi tretej krajiny od hliadky Obvodného oddelenia Policajného zboru Trenčín podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, keďže žalobca nepredložil hliadke žiadny cestovný doklad ani iný doklad, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, v ktorom dôsledku vzniklo podozrenie, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, preto sa ohľadne žalobcu 08.03.2024 začalo konanie o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“).
Lustráciou v informačnom systéme CLK (centrálna lustračná konzola) bolo zistené, že na žalobcu existuje v Schengenskom informačnom systéme (SIS2) záznam o pátraní, ktorý bol vložený Rumunskou republikou a to za účelom jeho návratu na územie Rumunskej republiky, ktorou bolo 03.03.2024 voči žalobcovi vydané rozhodnutie o návrate v zmysle čl. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1860, ktoré rozhodnutie v čase začatia konania na území Slovenskej republiky nebolo ešte právoplatné a Rumunská republika súčasne v tom čase nebola plnohodnotným členským štátom Schengenského priestoru a stala sa ním až od 31.03.2024. 3. Do zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BB4-34-011/2024-AV z 08.03.2024 žalobca za prítomnosti do konania pribratého tlmočníka uviedol, že z Kamerunu odišiel v septembri 2022 do Turecka lietadlom; odtiaľ na ďalší deň odišiel legálne letecky do Rumunska, kde bol do 06.03.2024 a pracoval tam na zmluvu v nejakom sklade, pričom našetril 1 000,- Eur, ktorú sumu zaplatil prevádzačovi za cestu do Talianska. Keďže mu doklady exspirovali, pokračoval nelegálne za pomoci prevádzača do Talianska, kam sa však nedostal. V Rumunsku stretol aj osoby s ktorými boli 08.03.2024 zadržaní na území Slovenskej republiky, pričom predtým v Rumunsku všetci zadržaní nastúpili do tureckého kamióna, ktorý im ukázal prevádzač a povedal im aby nerobili hluk. Kamión smeroval do Maďarska a mali sa s ním dostať cez Rakúsko až do Talianska. Avšak keď počas cesty pomocou mobilného telefónu migranti zistili, že kamión prešiel na Slovensko a nie do Rakúska, začali búchať na kamión, aby sa zistilo, že sú tam a po zastavení kamióna prišli policajti, ktorí ich skontrolovali a odviedli na policajnú stanicu. Podľa žalobcu sa na Slovensku ocitol omylom. Ďalej žalobca uviedol, že je slobodný, bezdetný, v domovskej krajine nič nevlastní, pracoval tam ako profesionálny futbalista a dlhuje veľa peňazí viacerým ľuďom, od ktorých si požičal, prenasledovanie mu v domovskej krajine síce nehrozí, ale napožičiaval si veľa peňazí a preto sa bojí o svoj život, ak dlh nezaplatí. Nemá žiadne cestovné doklady ani finančnú hotovosť, v minulosti nebol trestne stíhaný. Počas cesty po členských štátoch Európskej únie nikde nežiadal o azyl a mal v pláne požiadať oň v Taliansku, ktoré bolo jeho cieľovou krajinou. 4. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-34-012/2024-AV z 08.03.2024 bol žalobca z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostený podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, keďže vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca sa nachádzal na území Slovenskej republiky a všetkých štátov schengenskej dohody neoprávnene. Ako aj z dôvodu zistenia, že žalobca z domovskej krajiny odišiel čisto z ekonomických dôvodov za lepším životom, chcel ísť do Talianska, kde chcel pracovať a hrať futbal a svoju obavu o život odôvodnil iba skutočnosťou, že si požičal veľa peňazí a bojí sa o život keď dlh nesplatí, t.j. uvedomoval si jemu hroziaci následok za nesplatenie dlhu, teda si bol vedomý, že ak tento splatí potom jeho obavy stratili opodstatnenie, t.j. v prípade žalobcu cit. „... ide o finančné vysporiadanie dlhu a nie obavu z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z mučenia a trestu.“ Žalobca právnu pomoc a pomoc na dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM odmietol; nežiadal kontaktovať mimovládnu organizáciu a na území Slovenskej republiky nemá rodinných príslušníkov. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo žalobcovi doručené 08.03.2024 a z dôvodu nepodania voči nemu opravného prostriedku, nadobudlo právoplatnosť 23.03.2024. 5. Následne z dôvodu, že kombinácia vyššie uvedených, dokazovaním zistených skutočností cit. „... poskytla žalovanému základ pre oprávnený predpoklad rizika úteku žalobcu.“, bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, zaistený rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-34-015/2024-AV z 08.03.2024 a to na čas do 08.06.2024. Dňa 09.03.2024 bol žalobca umiestnený do Útvaru policajného zaistenia Sečovce (ďalej len „útvar zaistenia“), kde na 18. deň po jeho umiestnení, dňa 26.03.2024 požiadal žalobca o udelenie azylu na území Slovenskej republiky s odôvodnením obavou o svoj život. 6. Z dôvodu žiadosti žalobcu o udelenie azylu (evidovaná pod č. MU-PO-56/2024-Ž), dňa 26.03.2024 začal Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“) podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), azylové konanie č. MU-PO-56/2024-Ž. Keďže migračný úrad v rámci začatého konania zistil, že v roku 2022 bolo žalobcovi udelené vízum pre vstup do Rumunskej republiky, ktorá je členským štátom Európskej únie, bol azylový spis 10.04.2024 odstúpený Dublinskému stredisku migračného úradu, ktoré začalo konanie o prevzatie žalobcu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu
podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie"). Dublinské stredisko 22.04.2024 zaslalo Rumunskej republike žiadosť o prevzatie žalobcu, pričom Rumunskej republike dvojtýždňová lehota na vyjadrenie sa, mala uplynúť 07.05.2024. 7. Žalobou z 08.04.2024 sa žalobca domáhal svojho prepustenia zo zaistenia na základe prvotného rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-34-015/2024-AV z 08.03.2024 (súdne konanie bolo na Správnom súde v Košiciach (ďalej len „správny súd“) vedené pod sp. zn. 12Saz/2/2024, pozn. súdu). Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-34-015/2024-AV z 08.03.2024, správny súd uznesením č.k. 12Saz/2/2024 – 28 z 30.04.2024 konanie o nej zastavil. 8. Rozhodnutím PPZ-HCP-BB4-34-042/2024-AV z 26.04.2024 žalovaný rozhodol o zmene účelu zaistenia žalobcu takto cit.: „zaisťuje dňom 26.04.2024 účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c) citovaného zákona, nakoľko je účastník konateľom žiadateľom o azyl a zároveň bolo voči nemu začaté konanie na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu do Rumunskej republiky podľa ustanovenia čl. 12 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie" v príslušných gramatických tvaroch). V zmysle ustanovenia § 88a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. sa účastníkovi konania stanovuje dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa § 880a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, najdlhšie do 14.06.2024. Podľa § 88 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. sa účastník konania umiestňuje v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.“ Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil v prvom rade poukazom na vyššie uvedený priebeh skutkového deja ohľadne času a okolnosti obmedzenia osobnej slobody žalobcu, ako aj dôvody jeho administratívneho vyhostenia a následného jeho prvotného zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. prvotne za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a poukázal aj na jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. V súvislosti s uvedenou žiadosťou žalobcu o udelenie mu azylu, žalovaný uviedol, že keďže vzhľadom na žalobcom uvedené skutočnosti ohľadne dôvodov, spôsobu a účelu jeho odchodu z jeho domovskej krajiny je tu jednako malá pravdepodobnosť, že jeho žiadosti o udelenie azylu bude vyhovené a jednako, keďže podanie tejto žiadosti o udelenie azylu až na 18. deň po umiestnení žalobcu do útvaru zaistenia bolo možné považovať za účelové s cieľom žalobcu vyhnúť sa vyhosteniu, žalovaný hneď po podaní tejto žiadosti o udelenie azylu nepristúpil k prezaisteniu žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, t.j. za účelom výkonu administratívneho vyhostenia žiadateľa o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Pričom tento svoj postup žalovaný odôvodnil s odvolaním sa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 147/2013 z 09.10.2013 cit. „... ktorý konštatoval, že konanie o azyle na základe žiadosti cudzinca, zaisteného v rámci vyhosťovacieho konania, je integrálnou súčasťou vyhosťovacieho konania a teda niet dôvodu k tomu, aby podanie žiadosti o azyl (a konanie o nej) viedlo k prepusteniu z prebiehajúceho zaistenia. Aj v zmysle ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, konanie podľa osobitného predpisu, ktorým je v prípade účastníka konania zákon o azyle, nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.“ Žalovaný dodal, že v rámci vyhosťovacieho konania boli medzičasom zo strany útvaru zaistenia vykonané aj niektoré úkony potrebné pre výkon administratívneho vyhostenia žalobcu, ako podanie žiadosti o lustráciu daktyloskopického materiálu v systéme AFIS a v systéme AFIS aktívnych členských krajín EÚ; vykonanie pohovoru za účelom zistenia totožnosti žalobcu; prostredníctvom Národnej ústredne Interpol zaslanie žiadosti o potvrdenie totožnosti žalobcu a o preverenie na základe jeho daktyloskopickej karty a fotografie, či žalobca nie je hľadanou osobou alebo či sa nedopustil trestnej činnosti v Turecku, Rumunsku alebo v Maďarsku. Následne žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na zistenie migračného úradu o udelení žalobcovi v roku 2022 víza pre vstup do Rumunskej republiky, ktoré zistenie bolo aj dôvodom pre odstúpenie azylového spisu Dublinskému stredisku migračného úradu (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré začalo konanie o prevzatie žalobcu podľa Dublinského nariadenia, v rámci ktorého Dublinské stredisko 22.04.2024 zaslalo Rumunskej republike žiadosť o prevzatie žalobcu.
Žalovaný svoje žalobou napadnuté rozhodnutie o (pre)zaistení žalobcu z 26.04.2024 tentokrát podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, t.j. za účelom jeho odovzdania do Rumunska odôvodnil tiež poukazom na to, že žalovaný skúmal aj bezpečnostnú situáciu v Rumunskej republike so záverom, že uvedený členský štát EÚ a schengenského priestoru je bezpečný a stabilný štát, ktorý dodržiava ľudské práva, ako aj princípy a postupy Európskej migračnej politiky. S poukazom na § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov, žalovaný ním v rozhodnutí určenú dĺžku zaistenia, ktorú ohraničil najviac do 14.06.2024, odôvodnil nemožnosťou presnejšieho určenia trvania lehôt pri vykonávaní jednotlivých úkonov a administratívnych postupov nevyhnutných k príprave a realizácii odovzdania žalobcu podľa Dublinského nariadenia s dodatkom, že v danom prípade bolo nevyhnutným zohľadniť Dublinským nariadením stanovené lehoty, a to predovšetkým lehotu na podanie dožiadania Slovenskou republikou do Rumunskej republiky o prevzatie alebo prijatie žalobcu späť, a to je jeden mesiac od podania žiadosti; ako aj lehotu na odpoveď Rumunskej republiky ako dožiadaného štátu, ktorá je dva týždne a napokon aj lehotu na samotné vykonanie odovzdania žalobcu zo Slovenskej republiky, ktorá je najviac 6 týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania Rumunskou republikou. Žalovaný zdôraznil, že z uvedených úkonov už bol vykonaný prvý z nich a to dožiadanie Slovenskej republiky voči Rumunskej republike o prevzatie žalobcu ktoré bolo uskutočnené Dublinským strediskom 22.04.2024 s dodatkom že žalovaný cit. „... nemôže predpokladať, v akých časových súvislostiach pľebehnú jednotlivé úkony popísané v čl. 28 (keďže na konanie je príslušný iný správny orgán, teda Dublinské stredisko migračného úradu a pre zavŕšenie tohto konania je nevyhnutná bilaterálna medzinárodná spolupráca), na určenie doby zaistenia cudzinca, je na mieste použiť súčet týchto lehôt, nasledujúcich očakávaných úkonov, t.j. 2 týždne lehoty na odpoveď dožiadaného štátu plus 6 týždňov lehoty na vykonanie odovzdania zo žiadajúceho štátu, čo vo výsledku dáva na zaistenie lehotu 8 týždňov.“ Žalovaný v súvislosti so stanovením lehoty zaistenia súčasne tiež uviedol, že navyše je treba mať na zreteli jednako to, že Dublinské stredisko môže počas konania tiež zistiť aj nové skutočnosti, napr. že žalobca mohol v minulosti žiadať o azyl aj v iných členských krajinách, takže krajinou zodpovednou za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu môže byť iná členská krajina a jednako je potrebné zohľadniť aj to, že vykonávacie nariadenie komisie (ES) č. 1560/2003, ktorým sú upravené pravidlá na uplatňovanie Dublinského nariadenia počíta aj s lehotami napr. keď by dožiadaný členský štát (v tomto prípade Rumunská republika) nesúhlasil s prevzatím žalobcu, ako aj s tým keď by sa žiadajúci členský štát (v tomto prípade Slovenská republika) proti tomuto nesúhlasu bránil. Dôvodnosť zaistenia žalobcu, žalovaný odôvodnil existenciou značného rizika jeho úteku a potrebou zabezpečenia prítomnosti žalobcu pre účel prípravy a zabezpečenia jeho prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu (Rumunskou republikou), ako aj samotného technického, materiálneho a personálneho zabezpečenia jeho prevozu. K uvedenej potrebe žalovaný dospel vychádzajúc z vyjadrení samotného žalobcu, ktorý do zápisnice č. PPZ-HCP-BB4-34-040/2024-AV z 26.04.2024 uviedol cit. „... že Vízum mu udelilo Rumunsko, ktoré bolo platné na 6 mesiacov. Vízum žiadal v Nigérii na ambasáde koncom februára. V Rumunsku bol od 5.septembra 2022 až do 6. marca 2024. Keď pricestoval do Rumunska, tak mu migračný úrad vydal kartičku na pobyt. Žil v meste Bukurešť, na ulici Strada Italiano. Viacej si nepamätal nakoľko sa stále sťahoval na iné miesto. Na živobytie si zarábal hraním futbalu v 3. a 4. lige, čím sa legálne živil a taktiež legálne pracoval v jednom zo skladov ako skladník. Mal aj zabezpečené zdravotné poistenie. Územie Rumunskej republiky opustil, lebo mu Exspiroval pas a aj kartička pobytu. Ak by bol prepustený zo zaistenia, cestoval by do Talianska, chcel by tam ísť hrať futbal. V Taliansku má známeho, žije tam jeho náhradný otec, volá sa TomTon Sanedy. V súčasnosti má iba 500 € a viac si zabezpečiť nevie. Na území SR si zdravotné poistenie uzatvoriť nevie. Na území SR si ubytovanie zabezpečiť nevie a ani nepozná nikoho, kto by mu na území SR. vedel pomôcť zabezpečiť ubytovanie.“ Podľa žalovaného značné riziko úteku u žalobcu indikujú okolností za akých bol na území Slovenskej republiky 08.03.2024 zadržaný a na územie ktoré vstúpil nelegálne s tým, že jeho cieľovou krajinou do ktorej by žalobca išiel aj po jeho prepustení zo zaistenia je Taliansko, t.j. žalobca je nelegálnym migrantom, ktorý do Schengenského priestoru síce vstúpil oprávnene, avšak po skončení platnosti víza sa v jeho priestore pohybuje nelegálne aj za pomoci prevádzačov s dodatkom, že žalobca má v úmysle sa v tomto priestore zdržiavať aj naďalej, aj napriek tomu, že mu v rozhodnutí o administratívnom vyhostení z 08.03.2024 bol uložený okrem iného aj zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov na obdobie 5 rokov, no aj napriek tomu by po prepustení išiel do Talianska. Riziko úteku a skrývania sa u žalobcu hrozí aj preto, že sa v Slovenskej republike nachádza sám, bez rodinných príslušníkov, nemá na území Slovenskej republiky zabezpečené žiadne ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Z uvedených dôvodov podľa žalovaného, v prípade žalobcu neprichádzali do
úvahy iné alternatívy zaistenia, spočívajúce v menej invazívnych donucovacích opatreniach obmedzenia jeho osobnej slobody. Podľa žalovaného počas doby zaistenia žalobcu budú vykonávané všetky úkony cit. „... potrebné na prípravu a výkon prevozu účastníka konania do zodpovedného členského štátu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné vykonať', nakoľko existuje riziko jeho úteku.“, preto žalovaný súčasne rozhodol o umiestnení žalobcu cit. „... do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v súlade s ustanovením § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov.“ Rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené 26.04.2024. 9. Dňa 29.04.2024 Rumunska republika písomne akceptovala prijatie žalobcu späť na svoje územie. V súvislosti s uvedeným Dublinské stredisko pripravuje vydanie rozhodnutia o návrate žalobcu a pred jeho vydaním bude so žalobcom za prítomnosti tlmočníka vykonaný pohovor. Súdne konanie 10. Žalobca na základe jemu priznaného nároku na poskytnutie právnej pomoci prostredníctvom Centra právnej pomoci [konanie o priznaní právnej pomoci trvalo od 26.04.2024 do 03.05.2024, kedy lehota na podanie žaloby spočívala (neplynula), takže od doručenia rozhodnutia žalovaného žalobcovi 26.04.2024 do 06.05.2024, kedy bola žaloba doručená žalovanému, po zohľadnení doby trvania konania o ustanovenie žalobcovi právneho zástupcu, bola žaloba podaná v 7 dňovej zákonnej lehote a teda včas, pozn.], vo svojej správnej žalobe vo veci ním tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného o zaistení č. PPZ-HCP-BB4-34-042/2024-AV z 26.04.2024 najsamprv po sumarizácii priebehu a vývoja skutkového deja tak, ako je tento opísaný vyššie podotkol, že zariadeniu pre cudzincov žalobca oznámil, že chce požiadať o azyl už 15.03.2024, avšak jeho vyhlásenie bolo prijaté až po zabezpečení tlmočníčky 26.03.2024 s tým, že následne bolo zistené, že žalobcovi bolo udelené v minulosti vízum pre vstup na územie iného členského štátu a to Rumunskej republiky. Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a ustálenia nesprávnych skutkových zistení. Podľa žalobcu mal žalovaný pristúpiť k uloženiu žalobcovi miernejších opatrení namiesto jeho zaistenia a to v podobe hlásenia pobytu a jeho umiestnenia v azylovom zariadení, kde by mal žalobca zabezpečené všetky životné potreby a preto nemusel preukazovať výšku peňažných prostriedkov tak, ako cudzinci, ktorí sa na území Slovenskej republiky zdržiavajú neoprávnene. Žalobca nespochybňuje, že opustil územie Rumunska, ale má za to, že pre skončenie platnosti pobytu nemohol zotrvať na jeho území a bol povinný toto územie opustiť, t.j. nekonal zlomyseľne. Podľa žalobcu cit. „Pokiaľ sú v systéme k dispozícii také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé.“ 11. Žalovaný vo svojom síce obsiahlom vyjadrení (11 strán) k žalobe žalobcu, iba zopakoval priebeh vyššie už opísaného, ako aj v jeho rozhodnutí uvedeného skutkového deja a obsah obidvoch rozhodnutí o zaistení (t.j. obsah žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj skoršieho rozhodnutia o zaistení z 08.03.2024) s tým, že z uvedených dôvodov má žalobu žalobcu za nedôvodnú, preto ju navrhol zamietnuť. 12. Správny súd nariadil v danej veci pojednávanie na 23.05.2024, na ktoré boli riadne predvolaní obidvaja účastníci konania, t.j. na strane žalobcu Centrum právnej pomoci, ako aj žalovaný, pričom keďže tak Centrum právnej pomoci už v žalobe, ako aj žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, ospravedlnili svoju neprítomnosť na pojednávaní, správny súd postupom podľa § 114 Správneho súdneho poriadku vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti. Právne východiská 13. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“ 14. Podľa § 71 ods. 2 SSP „Ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.“ 15. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“
16. Podľa § 206 ods. 1 SSP „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.“ 17. Podľa § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“) „Na účely tohto zákona sa rozumie (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. (4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“ 18. Podľa § 88a ods. 1 písm. e) a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky (e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). (2) Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.“ 19. Podľa § 88 ods. 1 písm. c), ods. 2 a 3 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny (c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu(85- odkaz na Nariadenie č. 604/2013), ak existuje značné riziko jeho úteku. (2) Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. (3) Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu (3- odkaz na zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.“ 20. Podľa § 89 ods. 1 a 3 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. (3) Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.“ 21. Podľa čl. 12 ods. 1, 3 a 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „nariadenie č. 604/2013 z 26.06.2013“) „(1) Ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie. (3) Ak je žiadateľ držiteľom viac než jedného platného povolenia na pobyt alebo víza vydaného rôznymi členskými štátmi, zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu prevezmú členské štáty v tomto poradí: (a) členský štát, ktorý vydal povolenie na pobyt, ktoré udeľuje právo na najdlhšiu dobu pobytu, alebo keď sú doby platnosti rovnaké, členský štát, ktorý vydal povolenie na pobyt s najneskorším dátumom skončenia platnosti; (b) členský štát, ktorý vydal vízum s najneskorším dátumom skončenia platnosti, keď sú jednotlivé víza rovnakého typu; (c) keď sú víza rôznych typov, členský štát, ktorý vydal vízum s najdlhšou dobou platnosti, alebo ak sú doby platnosti rovnaké, členský štát, ktorý vydal vízum s najneskorším dátumom skončenia platnosti. (4) Ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred
menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov.“ 22. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1860 z 28.11.2018 o využívaní Schengenského informačného systému na účely návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín „Členské štáty vkladajú do SIS zápisy o štátnych príslušníkoch tretích krajín, na ktorých sa vzťahuje rozhodnutie o návrate, na účely overenia splnenia povinnosti návratu a na podporu výkonu rozhodnutí o návrate. Zápis na účely návratu sa vloží do SIS bezodkladne po vydaní rozhodnutia o návrate.“ Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom 23. Žalobná argumentácia žalobcu je založená na tvrdení o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným a to § 89 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. v jeho rozhodnutí č. PPZ-HCP-BB4-34-042/2024AV z 26.04.2024, z dôvodu, že žalovaný sa náležite nevysporiadal s tým, či žalobcovi namiesto jeho zaistenia a umiestnenia v zariadení pre zaistené osoby nemohlo byť uložené miernejšie donucovacie opatrenie obmedzujúce jeho osobnú slobodu a spočívajúce v hlásení jeho pobytu pri jeho súčasnom umiestnení do zariadenia pre žiadateľov o azyl, kde by mal žalobca zabezpečené všetky životné potreby a preto by nemusel preukazovať ani zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti hlásenia pobytu a ani finančné zabezpečenie pobytu tak, ako cudzinci, ktorí sa na území Slovenskej republiky zdržiavajú neoprávnene. 24. Vzhľadom k uvedenému je nutným najsamprv mať na zreteli, že v tomto prípade je predmetom prieskumu správnym súdom rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-34-042/2024-AV z 26.04.2024 o tzv. pre-zaistení, ktoré sa vydáva v situácii, kedy štátny príslušník tretej krajiny po tom, ako už bol zaistený prvotne podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., požiada o udelenie azylu (medzinárodnej ochrany), takže rozhodnutie o tzv. pre-zaistení tak de facto nadväzuje na prvotné rozhodnutie o zaistení vydané na účely výkonu administratívneho vyhostenia. 25. Správny súd uvedené zmieňuje z dôvodu, že existenciu podmienok podľa cit. § 89 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z., pre ktoré by žalovaný mohol obmedziť osobnú slobodu žalobcu miernejším donucovacím opatrením ako je zaistenie (uložením povinnosti hlásenia pobytu alebo povinnosti zložiť peňažnú záruku), bol povinný žalovaný skúmať už aj pri prvotnom zaistení žalobcu, t.j. aj pred vydaním jeho v poradí prvého rozhodnutia o zaistení žalobcu č. PPZ-HCP-BB4-34-015/2024-AV z 08.03.2024 vykonaného za účelom podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., t.j. za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. Je pravdou, ako to v žalobe uvádza aj žalobca, že pri tomto svojom v poradí prvom rozhodovaní žalovaného o zaistení žalobcu za účelom zabezpečenia jeho administratívneho vyhostenia, žalovaný ako podmienku uloženia týchto miernejších donucovacích opatrení bol povinný v súlade s cit. § 89 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. skúmať, či žalobca v tom čase vedel preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky počas doby kedy by trvala jeho povinnosť hlásiť svoj pobyt a či disponuje potrebným množstvom finančných prostriedkov na zabezpečenie si pobytu, ktorá povinnosť žalovanému síce odpadla pri jeho rozhodovaní o (pre)zaistení žalobcu žalobou napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-34-042/2024-AV z 26.04.2024, pretože žalobca medzičasom od 26.03.2024 nadobudol status žiadateľa o azyl, takže keby bol umiestnený do zariadenia pre žiadateľov a azyl s miernejším režimom, tak podľa cit. § 89 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. by uvedené podmienky zabezpečenia ubytovania ani disponovania potrebným množstvom finančných prostriedkov preukazovať nemusel. Avšak, keďže žalobca okrem statusu žiadateľa o azyl má súčasne aj status osoby, ktorá má byť podľa Dublinského dohovoru vydaná do iného členského štátu (Rumunskej republiky), zodpovedného za posúdenie žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu, je nutné mať na zreteli, že v takomto prípade žalovaný v súlade s cit. § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z., pred rozhodnutím o obmedzení osobnej slobody žalobcu za účelom jeho prípravy a realizácie jeho vydania do tohto iného členského štátu, bol povinný skúmať možnosť uloženia žalobcovi miernejších donucovacích opatrení ako zaistenie predovšetkým z hľadiska hrozby jeho úteku, ktorým by mohlo byť toto vydanie do iného členského štátu zmarené. Inými slovami, správny súd síce súhlasí s tvrdením žalobcu, že žalovaný pred svojim rozhodnutím o (pre)zaistení žalobcu na účel podľa cit. § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. v spojení s cit. § 88a ods. 1 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z., pretože žalobca je súčasne aj žiadateľom o azyl, t.j. pred rozhodnutím, či žalovaný žalobcu (pre)zaistí, alebo mu uloží miernejšie donucovacie opatrenia,
síce nemusel skúmať možnosti žalobcu počas prípadného uloženia mu miernejšieho donucovacieho opatrenia (hlásenia pobytu) zabezpečiť si ubytovanie, či mať potrebnú finančnú čiastku na zabezpečenie si pobytu (§ 89 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z.), avšak žalovaný musel, ba bol povinný skúmať, či na strane žalobcu nie je hrozba jeho úteku [§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z.], aby týmto prípadným útekom nebola zmarená príprava jeho vydania do iného, za poskytnutie žalobcovi medzinárodnoprávnej ochrany zodpovedného členského štátu. 26. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-34-042/2024-AV z 26.04.2024 správny súd zistil, že žalovaný skúmanie pravdepodobnosti či možnosti úteku na strane žalobcu podľa § § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. nezanedbal a tejto otázke sa riadne venoval, pričom žalovaný (i) zohľadnil jednako dôvody a okolnosti odchodu žalobcu z jeho domovskej krajiny, ktorými dôvodmi boli jednako odchod z krajiny v snahe uniknúť svojim veriteľom pre nesplnenie si finančných záväzkov žalobcom voči nim a jednako odchod za ekonomicky lepším životom, ktorý si žalobca chcel zabezpečiť hrou futbalu; žalovaný tiež (ii) zohľadnil, že žalovaný chcel ísť do Talianska, za ktorým účelom si prácou v Rumunsku, ktoré mu poskytlo povolenie k pobytu na dobu 6 mesiacov, tiež sporil na úplatu pre prevádzača; (iii) zohľadnil aj to, že žalovaný nemá na území Slovenskej republiky žiadne zázemie, rodinu ani známych, kvôli ktorým by tu chcel zotrvať a napokon (iv) zohľadnil aj to, že žalobca napriek svojej vedomosti, že rozhodnutím o administratívnom vyhostení z 08.03.2024 mu bol tiež uložený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov na obdobie 5 rokov, aj napriek tomu sa chcel v tomto priestore zdržiavať s tým, že žalobca sa sám vyjadril, že na Slovensku sa ocitol omylom a po prepustení by išiel do Talianska, ktoré vyhlásenie žalobca učinil aj potom, ako už požiadal na území Slovenskej republiky o azyl. Ak teda žalovaný pre ustálenie pravdepodobnej hrozby úteku na strane žalobcu v prípade jeho prepustenia, zohľadnil všetky uvedené skutočnosti, tak podľa správneho súdu sa takémuto záveru žalovaného nedá nič vytknúť a nadväzne na ustálenie tohto rizika úteku bolo už len logickým, že žalovaný namiesto uloženia žalobcovi miernejších donucovacích opatrení, pri uložení ktorých by sa toto riziko úteku mohlo naplniť, rozhodol obmedziť osobnú slobodu žalobcu jeho zaistením, aby tým nebola zmarená príprava vydania žalobcu do Rumunskej republiky, ktorá navyše už 29.04.2024 potvrdila prevzatie žalobcu späť na svoje územie. 27. Pokiaľ ide o umiestnenie žalobcu do zariadenia pre zaistené osoby a nie do zariadenia pre žiadateľov o azyl, správny súd podotýka, že rozhodovanie žalovaného prebiehalo v dvoch vzájomne prepojených a na sebe závislých krokoch, a to v prvom kroku žalovaný, po ustálení potreby obmedzenia osobnej slobody žalobcu za účelom jeho vydania do Rumunskej republiky, skúmal predpoklady pre určenie spôsobu tohto obmedzenia osobnej slobody žalobcu, t.j. rozhodoval medzi zaistením alebo miernejšími donucovacími prostriedkami, no a v druhom kroku následne rozhodoval o umiestnení žalobcu do príslušného zariadenia. Ak teda v prvom korku žalovaný dospel k záveru, že pre existenciu rizika úteku u žalobcu rozhodol o jeho zaistení, bolo by nelogickým, ak by napriek uvedenému riziku úteku následne rozhodol o umiestnení žalobcu do zariadenia pre žiadateľov o azyl s miernejším režimom stráženia len preto, že žalobca požiadal o azyl. A navyše podľa cit. § 88 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. cit. „Podanie žiadosti o udelenie azylu (...) nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.“, t.j. aj žiadateľ o azyl môže byť obmedzený na svojej osobnej slobode zaistením. 28. Pre úplnosť veci, keďže v konaní o tomto type žaloby, správny súd v zmysle § 206 ods. 3 SSP posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi, správny súd v záujme poskytnutia žalobcovi materiálno právnej ochrany preskúmal rozhodnutie žalovaného aj zo žalobcom nenamietaného hľadiska a to, či žalovaný vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil aj dobu na ktorú zaistením obmedzil osobnú slobodu žalobcu a tiež či skúmal pomery v oblasti rešpektovania ľudských práv v krajine, do ktorej má byť žalobca vydaný (Rumunská republika). Pokiaľ ide o odôvodnenie doby trvania zaistenia, správny súd zistil, že žalovaný svoje rozhodnutie aj v tomto smere vyčerpávajúco odôvodnil a to dokonca v troch rovinách, keď uviedol, že pri nastavení doby zaistenia zohľadnil jednako (i) Dublinským dohovorom zakotvené doby v rámci ktorých prebieha komunikácia medzi žiadajúcim (Rumunská republiky) a vydávajúcim (Slovenská republika) štátom a ktoré doby sú dva týždne na reakciu žiadajúceho štátu na dopyt vydávajúceho štátu o prevzatie cudzinca na svoje územie a v prípade kladnej odpovede šesť týždňov od doručenia tejto kladnej odpovede na jeho vydanie na územie žiadajúceho štátu; taktiež zohľadnil (ii) k Dublinskému dohovoru vykonávacím nariadením č. č. 1560/2003 určené doby pre prípad nesúhlasu dožiadaného členského štátu (Rumunská republika) s prevzatím žalobcu a s nadväznou možnosťou vydávajúceho státu sa proti
tomuto nesúhlasu brániť, a napokon žalovaný zohľadnil (iii) aj dobu na vykonanie všetkých procedúr pred vydaním žalobcu v prípade, ak by migračnú úrad napríklad zistil, že žalobca v rámci schengenského priestoru požiadal o medzinárodnú ochranu v inom štáte ako je Rumunská republika. Zohľadniac všetky uvedené okolnosti, žalovaný k nim určil primeranú dobu zaistenia žalobcu do 14.06.2024. Správny súd tiež zistil, že žalovaný skúmal aj bezpečnostnú situáciu v Rumunskej republike, pričom zistil, že sa jedná o krajinu dodržujúcu medzinárodne dohody o ochrane ľudských práv a slobôd, takže nebola zistená ani táto prekážka, pre ktorú by žalobca do tejto krajiny nemohol byť vydaný. 29. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností, dospel správny súd k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného, logicky vyhodnoteného a riadne právne posúdeného skutkového stavu, preto správny súd v súlade s § 229 SSP, správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 30. Nad rámec správny súd podotýka, že na uvedenom nie je spôsobilou nič zmeniť ani skutočnosť, keby dátumom kedy žalobca mal skutočne požiadať o azyl bol 15.03.2024 (a nie až po zabezpečení tlmočníka 26.03.2024), odkedy by žalobca mal status žiadateľa o azyl, pretože skutočnosť, že žalobcovi už v inej členskej krajine (Rumunská republika) bolo poskytnuté povolenie k pobytu, bolo zistené až apríli 2024, z ktorého dôvodu bol azylový spis žalobcu až 10.04.2024 odstúpený Dublinskému stredisku migračného úradu, až od dátumu ktorého bolo zrejmé, že žalobca má nielen status žiadateľa o azyl, ale aj osoby, ktorej bola poskytnutá medzinárodnoprávna ochrana už v inom členskom štáte. Navyše otázka času, kedy žalobca požiadal o azyl, nie je nosnou pre posúdenie, či je na jeho strane dané riziko úteku. 31. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“ 32. Podľa § 168 SSP „Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.“ 33. Podľa § 175 ods. 1 SSP „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“ 34. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech a keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu právo na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.