Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 5Saz/1/2024 0724100036 22. 01. 2024 JUDr. Petra Vysaníková ECLI:SK:SpSKE:2024:0724100036.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, právne zastúpeného: Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 2906/12, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, so sídlom v Bratislave, Regrútska 4, o prepustenie žalobcu zo zaistenia takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou zo dňa 03.01.2024, riadne doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej aj správny súd alebo súd) dňa 15.01.2024, sa žalobca domáhal, aby súd žalovanému nariadil bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj SSP). Žiadal tiež priznať náhradu trov konania. administratívne rozhodnutie 2. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-9690-023/2023-AV zo dňa 25.11.2023 zaistil žalobcu dňa 25.11.2023 podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o pobyte cudzincov) ako žiadateľa o udelenie azylu; žalobcu umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (následne bol žalobca dňa 29.12.2023 premiestnený do Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce) a stanovil dĺžku doby zaistenia (podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov) na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.02.2024. 3. Žalovaný správny orgán svoje rozhodnutie o zaistení žalobcu odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 24.09.2023 v čase 14:30 hod. prevzatý od orgánov Českej polície v rámci Readmisie a bol predvedený hliadkou Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania o administratívnom vyhostení. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, a preto začal správny orgán dňa 25.09.2023 konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov. Po príchode tlmočníka bolo následne zistené, že žalobca je štátnym príslušníkom Tureckej republiky. 4. Ďalej žalovaný uviedol, že nakoľko sa žalobca zdržiaval na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia, správny orgán vydal dňa 25.09.2023 rozhodnutie č. PPZHCP-BA5-9690-010/2023-AV o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V ten istý deň bola so žalobcom spísaná zápisnica č. PPZ-HCP-BA5-9690-009/2023AV podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, v ktorej sa žalobca vyjadril k jeho príchodu na územie Slovenskej republiky ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území schengenského priestoru. Uviedol že, z Turecka odišiel pred niekoľkými dňami s celou svojou rodinou a to letecky z Istanbulu do Srbska do Belehradu. Z Belehradu cestovali autom do Subotice, kde neskôr prešli hranice do Maďarska. Odtiaľ išli taxíkom do Budapešti. Tam pre nich prišiel Opel s ktorým cestovali. Počas jazdy vodič nezastavoval. Prevádzači ich poučili, aby nerobili hluk pokiaľ neotvoria dvere auta. Až na Slovensku sa otvorili dvere, keď ich zastavili policajti. Ďalej žalobca uviedol, že mu v domovskej krajine nehrozí smrť, a z Turecka vycestoval z ekonomických dôvodov. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky žalobca nepožiadal. Žalobcovi bola daná v predmetnej zápisnici možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, aby sa vyjadril k jeho podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol doplnenie, žalobca sa k predloženým podkladom vyjadriť nechcel. 5. V ten istý deň, t.j. 25.09.2023 bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia (rozhodnutím č. PPZ-HCPBA5-9690-013/2023-AV), na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.11.2023, pričom bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. 6. Žalovaný pokračoval, že dňa 02.11.2023 mu bola doručená informácia od pracovníka z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej aj ÚPZC Medveďov), že žalobca dňa 02.11.2023 vyhlásil podľa § 3 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Uvedené vyhlásenie je evidované aj v IS Migra. Po citácii ustanovení § 88 ods. 3 a § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, žalovaný skonštatoval, že tu existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, nakoľko požiadal o azyl až po zaistení v ÚPZC Medveďov, v čase kedy existoval reálny predpoklad realizácie výkonu administratívneho vyhostenia. Žalobca tiež v zápisnici o podaní vyjadrenia pred vydaním rozhodnutia o zaistení č. PPZHCP-BA5-9690-012/2023-AV dňa 25.09.2023, na otázku „či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky“ odpovedal „nie“. Taktiež sa vyjadril, že z Tureckej republiky odišiel kvôli ekonomickej situácii. 7. Žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu do 25.02.2024. Počas uvedenej doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať žiadosť žalobcu o udelenie azylu. 8. Ďalej žalovaný uviedol, že nakoľko ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, žalovaný nerozhodol o prepustení žalobcu a následnom prevoze do Záchytného tábora v Humennom. K uvedenému žalovaný nepristúpil aj z dôvodu, že žalobca vo svojich vyjadreniach uviedol, že na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, taktiež neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. Žalovaný preto nemohol rozhodnúť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda nemohol žalobcovi uložiť povinnosť hlásenia pobytu. Žalobca taktiež nedisponoval potrebnými finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky, až do realizácie administratívneho vyhostenia. 9. Žalovaný skonštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor) a dodal, že mu neboli upreté ani práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru. 10. V závere žalovaný uviedol, že pri hodnotení účelnosti zaistenia žalobcu vychádzal najmä zo zápisníc o podaní vyjadrenia účastníka konania č. PPZ-HCP-BA5-9690-009/2023-AV a č. PPZ-HCPBA5-9690-012/2023-AV kde žalobca uviedol, že z domovskej krajiny odišiel z ,,ekonomických dôvodov“ . Následne uviedol, že by chcel ísť do Nemecka, kde si chce nájsť nejakú prácu a požiadať o azyl. Žalobcovi bola daná možnosť požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, pričom on uviedol, že
nežiada o azyl a v prípade prepustenia by pokračoval do Nemecka. Následne po zaistení a umiestnení v ÚPZC Medveďov požiadal o azyl s politickým odôvodnením. Žalobca cestoval viacerými členskými štátmi EÚ, ktoré sú bezpečné krajiny a v žiadnom štáte nepodal žiadosť o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život. Žiadosť podal až po zadržaní na území Slovenskej republiky a začatí konania vo veci administratívneho vyhostenia na územie C. D., čo je jeho domovská krajina. Na základe uvedeného žalovaný nepovažuje žiadosť žalobcu o udelenie azylu za dôvodnú, ale iba ako prostriedok, ktorý by zmaril proces jeho administratívneho vyhostenia. súdne konanie 11. Správnou žalobou zo dňa 03.01.2024 sa žalobca domáhal, aby súd nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP a žiadal o priznanie trov konania. 12. Žalobca so svojim zaistením nesúhlasí, pretože žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, vec je nesprávne právne posúdená a odôvodnenie zaistenia je nepreskúmateľné. 13. Žalobca v dôvodoch správnej žaloby uviedol, že z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že účelom zaistenia žiadateľa o azyl podľa tohto zákonného ustanovenia je jeho ponechanie v zaistení, aby nedošlo k zmareniu jeho následného odsunu z územia dotknutého štátu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. 1 písm. c/ a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci nebolo možné uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie; že žiadosť o azyl bola výlučne účelová; a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonnom stanovených lehotách. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení, tieto atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu o zaistení žiadateľa o azyl nespĺňa a jeho držanie v zaistení na jeho podklade je preto nezákonné. 14. Poukázal na výročnú správu USA US Department of State o dodržiavaní ľudských práv v Turecku v roku 2022 a dňa 30.11.2023 konštatoval, že je pôvodom E. a v krajine pôvodu je utláčaný. Navyše sám participoval na politických aktivitách strany HDP, ktorej členovia sú zadržaní a z tohto dôvodu aj požiadal o azyl. Uviedol tiež, že na základe všeobecne dostupných informácií o situácii v Turecku, kde dochádza ku konfliktom medzi tureckými štátnymi orgánmi a kurdským etnikom, preto ani nemožno vopred a jednoznačne uzavrieť, že žalobcova žiadosť o azyl je účelová. Uvedené spôsobuje prekážku aplikácie § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na prejednávanú vec, pretože žiadosť o azyl nie je výlučne účelová, a teda neboli splnené zákonné podmienky pre držanie žalobcu v zaistení po podaní jeho žiadosti o azyl. 15. Žalobca tiež poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uviedol, že žalovaný prijal nesprávny záver o účelovosti žiadosti o azyl bez potrebných skutkových zistení a náležitého dokazovania dôvodov jeho žiadosti o azyl, ktoré sú ale nevyhnutným predpokladom na to, aby mohol žalovaný ponechať v zaistení cudzinca po tom, čo požiadal o udelenie azylu podľa § 88a ods. 1 psím. c/ zákona o pobyte cudzincov. Nesprávny a predčasný záver o účelovosti žiadosti o azyl a o riziku úteku vyvodil žalovaný iba z toho, že žalobca nepožiadal o azyl hneď pri jeho zadržaní a že pri tranzite cez bezpečné krajiny nepožiadal o azyl v žiadnej inej krajine, pričom tak spravil zo strachu z jeho vyhostenia do krajiny pôvodu. Žalobca žiadosť o azyl podal akonáhle to bolo možné. Vo veci žalobcu neboli zistené či preukázané také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenie napr. formou hlásenia pobytu, keďže žalobca je oprávnený sa zdržiavať v azylovom zariadení, kde by mu boli zabezpečené základné potreby. Taktiež neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie istení po podaní žiadosti o azyl, či preukazovali výlučnú účelovosť jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. 16. Žalobca je tiež toho názoru, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení žalobcu neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe pojednávania veci dĺžku stanovej doby zaistenia a rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných sudov SR je takéto
pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. 17. Účelom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je ponechanie cudzinca - žiadateľa o azyl v zaistení, aby bolo v budúcnosti v zákonom prípustnej dobe zrealizované jeho vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. 1 písm. c/ a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonnom stanovených lehotách. Žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že v zákonom stanovených prípadoch je žiadateľ o azyl oprávnený zdržiavať sa na území SR aj v prípade, že mu bolo vydané negatívne rozhodnutie v azylovej veci s odkladným účinkom a že je teda oprávnený zdržiavať sa na území SR aj v ďalšom priebehu jeho azylovej veci - počas súdneho konania o prieskume rozhodnutia migračného úradu (§ 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle). Rozhodnutie žalovaného, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení, tieto skutočnosti nezohľadňuje, a je preto nepreskúmateľné, čím je zároveň nezákonné. Pokiaľ nie je prípustné či fakticky možné zrealizovať účel zaistenia - vyhostenie cudzinca, takéto neúčelné a neefektívne obmedzovanie osobnej slobody cudzinca je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. 18. Písomným podaním zo dňa 08.01.2024 sa k správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 19. Žalovaný konštatoval, že žalobca v oboch zápisniciach o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 25.09.2023 (t.j. pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení a pred vydaním rozhodnutia o zaistení) uviedol, že z domovskej krajiny odišiel z ekonomických dôvodov a nehrozí mu tam trest smrti, resp. neľudské zaobchádzanie. Bola mu tam tiež daná možnosť, či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, čo v zápisnici odmietol. Žalobca požiadal o azyl až dňa 02.11.2023 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Na základe tejto žiadosti bola so žalobcom dňa 25.11.2023 spísaná ďalšia zápisnica o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, a to pred vydaním rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Následne bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, v ktorom žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu do 25.02.2024, a počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať žiadosť žalobcu o udelenie azylu. Dodal, že v prípade určenia dĺžky doby zaistenia podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nevyužil maximálnu lehotu zaistenia žalobcu, čim dodržal zásadu primeranosti. 20. Žalovaný skúmal možnosť uloženia miernejších opatrení, no žalobca nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani nemá dostatočné finančné prostriedky, ani si ich nevie zabezpečiť. Z uvedeného je nespochybniteľne preukázané, že žalobca by tieto stanovené podmienky nevedel splniť, a preto žalobca nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu. Žalobca uviedol, že na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, taktiež neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. Na základe uvedeného žalovaný nemohol rozhodnúť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, a teda nemohol žalobcovi uložiť hlásenie pobytu. Žalobca taktiež nedisponoval potrebnými finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky. Navyše podľa názoru žalovaného, žalobca by nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia, pretože žalobca uviedol v prvotných zápisniciach, že jeho cieľovou krajinou je Nemecká republika, kde by chcel požiadať o azyl. Preto má žalovaný za to, že žiadosť o azyl zo strany žalobcu vykazuje vysokú mieru podozrenia z účelového podania tejto žiadosti. Žalovaný pokračoval, že z uvedeného je zrejme, že žalobca nemal záujem žiadať o azyl alebo o jednu z foriem medzinárodnej ochrany, či už na území Slovenskej republiky alebo taktiež v prvej bezpečnej krajine na území schengenského priestoru, teda v Maďarskej republike. Žalobca sa dobrovoľne neprihlásil na policajnom útvare po vstupe na územie Slovenskej republiky ani tak neurobil po zadržaní políciou Slovenskej republiky. Po zadržaní uviedol, že mu v domovskej krajine nehrozí smrť a z Turecka vycestoval z ekonomických dôvodov Teda neuviedol ani jednu skutočnosť, ktorá by zakladala oprávnenosť jeho žiadosti o azyl resp. aplikáciu § 81 zákona o pobyte cudzincov (prekážky vyhostenia). V otázkach súvisiacich s bezpečnostnými rizikami, ktoré by mu mohli hroziť v prípade návratu do domovskej krajiny uviedol, že mu takéto riziká nehrozia a do domovskej krajiny sa nechce vrátiť iba z ekonomických dôvodov, z dôvodu vysokých cien. Rozhodnutie požiadať o azyl na území
Slovenskej republiky učinil až v momente, kedy začalo byť zrejmé, že existuje vysoká pravdepodobnosť úspešnej realizácie administratívneho vyhostenia. Takýto krok žalobcu javí vysokú mieru podozrenia z účelovosti žiadosti o azyl. Žalovaný mal preto za to, že existuje významné podozrenie, že žiadosť o azyl zo strany žalobcu bola podaná účelovo, a v prípade jeho ubytovania v špecializovanom ubytovacom centre a zariadení žiadateľov o azyl by mohlo dôjsť k úteku resp. opusteniu územia Slovenskej republiky, a tým aj k zmareniu administratívneho vyhostenia. 21. Podľa štatistického prehľadu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Slovenská republika eviduje za obdobie od 01.01.1992 až po súčasnosť iba tri prípady kedy bola občanovi Turecka udelená medzinárodná ochrana vo forme azylu. Naopak podľa štatistického prehľadu v minulosti Slovenská republika stotožnila a vyhostila štátnych príslušníkov Turecka, následne im boli prostredníctvom zastupiteľského úradu vystavené náhradné cestovné doklad a boli z územia Slovenskej republiky vyhostení. V roku 2022 išlo o 18 štátnych príslušníkov Turecka, v prvom polroku 2023 išlo o 57 štátnych príslušníkov Turecka. 22. Žalovaný tiež uviedol, že dňa 08.01.2024 kontaktoval prostredníctvom emailovej komunikácie pracovníka ÚPZC Medveďov evidovaný pod spisovou značkou č. PPZ-HCP-BA5-9690-025/2023-AV z dôvodu žiadosti o vyjadrenie sa k spolupráci s Tureckým veľvyslanectvom. Ten uviedol, že komunikácia je na vysokej úrovni, samotný priebeh stotožnenia je rýchly a náhradný cestovný doklad bude vydaný v krátkom časovom pásme, ak cudzinec spolupracuje. Ak cudzinec nespolupracuje je tento proces zdĺhavejší, avšak vydanie náhradného cestovného dokladu je reálne. 23. Žalovaný má za to, že účel ako aj účelnosť zaistenia žalobcu naďalej trvá, nakoľko existuje vysoká miera rizika, že sa zo strany žalobcu jedná o účelovú žiadosť o azyl. Z uvedeného dôvodu žalovaný nerozhodol o prepustení žalobcu zo zaistenia. 24. Pokračoval, že zo všeobecne dostupných informácií o situácii v Turecku vyplýva, že na juhovýchode Turecka, kde väčšinu obyvateľstva tvoria Kurdi, zrušili výnimočný stav, ktorým chceli turecké úrady potlačiť vzburu vedenú Stranou kurdských pracujúcich. Reštriktívne opatrenia voči kurdskej menšine Turecko rušilo postupne od roku 1999. Zrušenie výnimočného stavu v kurdských provinciách Sirnak a Diyarbakir bolo jednou z podmienok Európskej únie na začatie prístupových rokovaní s Tureckom. Na základe analýz podľa Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky z posledných rokov bezpečnostnú situáciu v Turecku netreba pokladať za výrazne zhoršenú a lokálne incidenty predstavujú bežné riziko. Kriminalita vo väčších mestách je dobre zabezpečená, a to najmä v oblasti hlavného mesta. 25. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca nepreukázal žiadnymi dokladmi svoju príslušnosť ku kurdskej menšine. Ide len o vyjadrenie žalobcu, ktoré nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Žalobca nedisponuje cestovným dokladom, čiže žalovaný nepozná ani jeho pravú totožnosť. V uvedenom prípade vychádzal takisto len z výpovede žalobcu. Ďalej uviedol, že opodstatnenosť žiadosti o azyl posudzuje Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, žalobca nie je nijakým spôsobom ukrátený na svojich právach vo veci žiadosti o udelenie azylu. Migračný úrad je kompetentný posudzovať opodstatnenosť žiadosti o azyl. 26. Žalovaný uzavrel, že účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia žalobcu stále trvá. Zaistenie žalobcu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil. 27. Súd nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 22.01.2024. Pojednávania sa nezúčastnili žalobca, jeho právny zástupca ako ani žalovaný. Žalobca i jeho právny zástupca ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní už v správnej žalobe zo dňa 03.01.2024 z dôvodu dlhodobej pracovnej vyťaženosti a súhlasili aby súd vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti. Žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 08.01.2024. Súd preto postupoval v súlade s § 114 a § 137 ods. 3 SSP, a vec na pojednávaní rozhodol. právny názor správneho súdu
28. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia (§ 221 až § 230 SSP) preskúmal rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.11.2023 o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok (žalobné body podľa § 226 ods. 1 písm. d/ SSP), ako aj procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e/ a § 206 ods. 3 a 6 SSP a na pojednávaní konanom dňa 22.01.2024 dospel k záveru o potrebe zamietnutia žaloby ako nedôvodnej podľa § 229 SSP. 29. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 30. Predmetom prieskumu v danom súdnom konaní je zaistenie žalobcu žalovaným resp. rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu z dôvodu uvedeného v § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.02.2024. 31. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 32. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 33. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2. 34. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 35. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 36. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 37. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 38. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas
zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 39. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 40. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a. a/ hlásenie pobytu alebo b. b/ zložiť peňažnú záruku. 41. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 42. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 43. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP, môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie, či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka a ďalší proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len ,,Smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. 44. Pri posudzovaní otázky zaistenia občana tretej krajiny je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. 45. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol rozhodnutím č. PPZ-HCPBA5-9690-010/2023-AV zo dňa 25.09.2023 podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu (Turecka) a podľa
§ 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, ako aj na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 9 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov; lehota na vycestovanie v rozhodnutí určená nebola a tiež bol vylúčený odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu. Na základe uvedenej skutočnosti vydal správny orgán v ten istý deň rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA5-9690-013/2023-AV, ktorým zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu (Turecko), pretože na území Slovenska nemá oprávnený pobyt; podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.11.2023; žalobca bol podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. V čase zaistenia žalobcu bola žalovanému dňa 02.11.2023 zaslaná informácia o prijatí vyhlásenia žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zo dňa 02.11.2023. 46. Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že účelom zaistenia cudzinca je skutočnosť, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, aj keď existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Jedným z predpokladov postupu podľa uvedeného ustanovenia je, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Správny súd konštatuje, že zaisteniu žalobcu predchádzalo rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 47. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.11.2023 bol žalobca zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľ o azyl, pričom v jeho prípade bolo žalovaným vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a až počas konania o jeho realizácii, žalobca požiadal o udelenie azylu. Predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov za účelom výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Vzhľadom na to, že žalobca požiadal o udelenie azylu, musel žalovaný, pokiaľ mal za to, že dôvody zaistenia trvajú, pristúpiť k jeho zaisteniu podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, týkajúceho sa zaistenia žiadateľov o udelenie azylu. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že žalovaný mal za to, že v prípade žalobcu je daný dôvod na zaistenie žalobcu podľa písm. c/ teda, že existuje dôvodné podozrenie, že cudzinec podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 48. Vychádzajúc z prvotného vyjadrenia žalobcu (zápisnice podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 25.09.2023) je zrejme, že žalobca pri sebe nemá žiadne cestovné doklady, je slobodný, majetok nemá, má ukončenú základnú školu, nikdy nepracoval, nemá žiaden majetok, cestovné náklady mu platili rodičia, nemá z ničoho strach, nehrozí mu prenasledovanie, mučenie ani trest smrti, peniaze nikomu nedĺži, ovláda kurdský jazyk, je Turek, je moslimského vierovyznania, náboženského života sa zúčastňuje príležitostne, nebol v Turecko členom žiadnej politickej organizácie, Turecko opustil z ekonomických dôvodov (ceny sú vysoké a platy nízke), jeho život ani sloboda v Turecku ohrozené nie sú, do Turecka sa vrátiť nechce, cieľom jeho cesty bolo Nemecko, kde si chce nájsť prácu a požiadať o azyl, na Slovensku nikoho nepozná a ani na území Slovenskej republiky nežiadal o azyl. Takéto vyjadrenie žalobcu bolo prvotné po tom, čo bol zadržaný na území Slovenskej republiky. Žalobca v zápisnici zo dňa 25.11.2023 (po požiadaní o azyl) uviedol, že finančné prostriedky nemá, zabezpečiť si ubytovanie na území Slovenska si nevie a konštatoval, že už k veci nechce nič uviesť. 49. Z uvedeného možno aj podľa názoru súdu konštatovať (v súlade s názorom žalovaného), že žalobca pôvodne nemal úmysel požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pretože takémuto jeho postupu nezodpovedajú prvotné informácie, ktoré poskytol v rámci správneho konania. Svoj úmysel požiadať o udelenie azylu prejavil až neskôr, a to v rámci prípravy jeho administratívneho vyhostenia. Z takéhoto správania sa, ako aj zo zámeru dostať sa do štátov západnej Európy (možnosť pracovného pôsobenia) možno uzavrieť, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky žalobca požiadal rýdzo z dôvodu oddialenia administratívneho vyhostenia, pričom je nepochybné, že v jeho prípade existuje vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré žalobcovi stále hrozí a jednou z možností ako dočasne pozastaviť jeho výkon, je práve žiadosť o udelenie azylu. Rovnako je nepochybné, že v prípade, ak by žalobca nepožiadal o azyl, zo strany príslušného správneho orgánu by bolo pokračované v realizácii jeho administratívneho vyhostenia, nakoľko existuje reálny predpoklad, že bude možné realizovať výkon jeho vyhostenia z územia Slovenska. Z uvedeného dôvodu je súd
toho názoru, stotožňujúc na s názorom žalovaného, že účel a účelnosť zaistenia žalobcu naďalej trvá a existuje reálny predpoklad, že bude možné realizovať výkon jeho vyhostenia z územia Slovenska v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia, resp. v rámci predĺženej lehoty zaistenia. Vzhľadom na uvedené súd nemá dôvod spochybňovať závery žalovaného. Žalobca v žalobe vyslovuje len všeobecné závery, že v jeho prípade neboli zistené skutočnosti odôvodňujúce jeho ponechanie v zaistení, že jeho žiadosť o azyl nemožno vyhodnotiť ako zjavne účelovú a že žalovaný neskúmal individuálne okolnosti prípadu, avšak tieto svoje tvrdenia žalobca nepodložil žiadnymi argumentmi, ktorými by polemizoval so skutkovými zisteniami, na ktoré žalovaný poukázal vo svojom rozhodnutí. Žalobca sa dovoláva zohľadnenia individuálnych okolností prípadu, avšak sám žiadne nemenuje a súd nenašiel v dôvodoch žaloby žiadne relevantné náznaky, ktoré by ak už nie vyvrátili, tak aspoň dostatočne vážne spochybnili záver o účelovosti podania žiadosti o azyl. 50. Pokiaľ žalobca namietal, že v jeho prípade neboli využité alternatívy, akými sú špecializované ubytovacie centrá pre žiadateľov o azyl, súd poukazuje na to, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí dostatočným spôsobom uvedeným zaoberal, a tiež sa zaoberal alternatívami zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, pričom aj samotné ustanovenie § 88a zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého bol žalobca zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu vyžaduje, aby boli skúmané menej závažné prostriedky, pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí danými skutočnosťami dostatočne zaoberal. V konaní bolo preukázané, že žalobca nedisponuje finančnými prostriedkami potrebnými na zloženie zábezpeky a rovnako nevie preukázať zabezpečenie ubytovania, keďže na území Slovenskej republiky nemá žiadne príbuzenské vzťahy a ani žiadnych známych. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí rozviedol svoju správnu úvahu týkajúcu sa využitia menej závažných prostriedkov podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, preto súd danú námietku nepovažuje za dôvodnú. 51. Podľa názoru súdu účel zaistenia (výkon administratívneho vyhostenia) u žalobcu naďalej trvá, aj keď vzhľadom na ním podanú žiadosť o azyl dočasne nie je možné toto rozhodnutie vykonať. Zákonodarca podaniu žiadosti o azyl zaisteným cudzincom nepriradil absolútnu prioritu, pretože v príslušných ustanoveniach zákona o pobyte cudzincov s podaním takejto žiadosti o azyl nie je spojená povinnosť zastavenia konania o administratívnom vyhostení. Z ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov výslovne vyplýva, že (vo vzťahu k prebiehajúcemu zaisteniu) podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje aj na § 77 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ktorý spája s podaním žiadosti o azyl zaisteným cudzincom iba spočívanie vykonávania rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 52. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nemožnosti vyhodnotiť jeho žiadosť o azyl ako zjavne neúčelnú, v súvislosti s tvrdením, že vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v domovskej krajine nemožno vylúčiť priznanie medzinárodnej ochrany, minimálne vo forme doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby všeobecného neselektívneho násilia voči jednotlivcom, správny súd poukazuje na skutočnosť, že zisťovanie aktuálnej bezpečnostnej situácie v domovskej krajine žalobcu bude povinný skúmať žalovaný aj pre potreby konania o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky a bude jeho povinnosťou tieto skutočnosti aj priebežne vyhodnocovať a následne zohľadniť v rámci posudzovania účelnosti ďalšieho zaistenia žalobcu podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Z uvedeného dôvodu správny súd túto námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú. 53. Správny súd dodáva, že si je vedomý mimoriadneho inštitútu zaistenia a zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom. Žalobcovi sa však nepodarilo uplatnenými žalobnými námietkami preukázať, že takýto zásah do práv žalobcu sa uskutočnil bez splnenia podmienok stanovených v zákone o pobyte cudzincov. 54. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
55. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 56. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 57. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 58. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 59. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 60. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 61. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 62. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 63. Záverom správny súd konštatuje, že zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných námietok je aj účelné a efektívne. 64. Rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Správnym poriadkom i medzinárodnými zmluvami. Správny súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že zaistením žalobcu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 229 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol. 65. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Správny súd v Košiciach v lehote siedmich dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.