Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 7Saz/9/2023 0923100585 27. 11. 2023 JUDr. Tomáš Kuruc ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100585.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. Tomášom Kurucom, v právnej veci žalobcu: C. M., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov D., J. XX, D., zastúpený zákonným zástupcom T. M., matka, nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov D., J. XX, D., zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, Nové Zámky, o správnej žalobe o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7989-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023, takto rozhodol: I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-7989-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023 týkajúce sa žalobcu - C. M., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov D., J. XX, D.. II. N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu C. M., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov D., J. XX, D., zo zaistenia. III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-7989-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 08.01.2024. 2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že žalobca bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCPBA12-7989-015/2023-AV zo dňa 08.10.2023 (ďalej aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. 3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 odsek 1 písmeno f) predmetného Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Bol toho názoru, že zaistenie žalobcu pre účely
administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) predmetného Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, pričom túto podmienku považoval za splnenú, čoho dôkazom je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Konštatoval, že doba zaistenia je z pohľadu žalovaného priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. 4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že pri umiestňovaní maloletého dieťaťa do Útvaru policajného zaistenia D. sa zaoberal aj Dohovorom o právach dieťaťa, kde sa v článku 9 pod názvom Odlúčenie od rodičov uvádza nasledovné: „Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa." Mal za to, že maloleté deti umiestnil spoločne s ich matkou v jednom zariadení, chránil najlepšie záujmy maloletých detí a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Poukázal na skutočnosť, že do uvedeného zariadenia sa v samostatnom konaní umiestňuje aj otec maloletých detí. Tým, že nerozdelil rodinu, dodržal zároveň aj základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, teda právo na rodinný život. Je v záujme maloletého dieťaťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru žalovaného bolo horším zásahom do jeho práv. Konštatoval, že ÚPZC D. je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi. Iba v ÚPZC D. sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny štátnych príslušníkov tretích krajín s maloletými deťmi, resp. maloletých v sprievode rodiča, teda zákonného zástupcu, ktoré spĺňajú všetky požiadavky na primerané, hygienicky spôsobilé ubytovanie, stravovanie a voľnočasové aktivity a sú vybavené tak, aby sa zabránilo ohrozeniu života alebo poškodeniu zdravia a aby umiestnenie nemalo negatívny vplyv na duševné zdravie detí, ktoré sú umiestňované spolu s rodičmi. Matka (otec, rodič) má spolu s maloletými deťmi poskytnuté ubytovanie, stravu ako aj zabezpečenú dostatočnú zdravotnú starostlivosť. II. Správna žaloba 5. Žalobca sa správnou žalobou z 24.10.2023 domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) a to podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 08.01.2024. Žalobca zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia a bola mu priznaná náhrada trov konania. 6. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a keďže rodičia žalobcu nemajú dostatok finančných prostriedkov, ani platný cestovný doklad k vycestovaniu, rozhodol žalovaný o jeho zaistení. 7. Samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj rodičia žalobcu, otec: R. M., nar. XX.XX.XXXX, matka: T. M., nar. XX.XX.XXXX a maloleté sestry: C. M., nar. XX.XX.XXXX, R. M., nar. XX.XX.XXXX, a brat C. P. M., nar. XX.XX.XXXX, ktorí sa rovnako ako žalobca obrátili so žalobou na súd. Zaistenie žalobcu a jeho rodičov a súrodencov nemožno podľa žalobcu posudzovať bez vzájomných súvislostí, a preto v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s č. 8 Európskeho dohovoru navrhol, aby správne súdy posudzovali ich zaistenie vo vzájomných súvislostiach. 8. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, žalovaný dospel na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. 9. Žalobca konštatoval, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu v zmysle výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a síce
oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 10. Žalobca mal za to, že v konaní pred správnym orgánom došlo k procesnej vade zapríčinenej zrejme nesprávnym tlmočením, ktorá zapríčinila nesprávne zistenie skutkového stavu žalovaným. Žalobca a ani jej rodina nie sú štátnymi príslušníkmi Tureckej republiky, ale Sýrskej arabskej republiky. Uvedené tvrdil zákonný zástupca žalobcu na osobnom stretnutí Centru právnej pomoci. Žalobca v zastúpení zákonným zástupcom uviedol, že spolu s rodinou pochádzajú zo Sýrie z mesta Haseki, zo Sýrie utiekli pred vojnou. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa jeho názoru nie je zrejmé celé meno a priezvisko tlmočníka, ktorý v priebehu konania tlmočil, hoci sa má tento údaj v rozhodnutiach pri podpisoch účastníkov konaní uvádzať, aby bol tlmočník identifikovateľný a overiteľný. Vzhľadom na závažnosť následkov nesprávneho tlmočenia je takéto pochybenie vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže prvostupňový orgán neskúmal prekážky vyhostenia vo vzťahu k správne určenej krajine. Toto pochybenie sa podľa žalobcu prejaví aj v nesprávnych záznamoch v spoločných policajných informačných systémoch EÚ, čo žalobcovi spôsobí v budúcnosti veľké prekážky pred inými orgánmi. Zákonný zástupca žalobcu mal podľa vlastných slov do útvaru policajného zaistenia zaslať kópiu dokladu, ktorý má potvrdzovať pôvod účastníka konania. 11. Žalobca poukázal na tú skutočnosť, že ho nemožno vyhostiť do domovskej krajiny, Sýrie z dôvodu rizika ohrozenia života pre pretrvávajúcu zlú bezpečnostnú situáciu a rovnako ho nie je možné vyhostiť ani do inej tretej krajiny, pretože ich územím iba tranzitoval bez oprávnenia na pobyt. Mal za to, že žalovaný pochybil, keď sa v konaní odôvodnením napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním existencie prekážok vyhostenia a súladom napadnutého rozhodnutia s čl. 3 Európskeho dohovoru. Formálne síce žalovaný skonštatoval, že prekážky vyhostenia neexistujú, ale ako konkrétne k tomuto záveru dospel a vo vzťahu ku konkrétne ktorej krajine, nie je z napadnutého rozhodnutia podľa žalobcu zrejmé. Nie je ani zrejmé, aké dôkazy za týmto účelom obstaral a vykonal. Žalovaný napriek tomu sa v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa názoru žalobcu nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, nezaoberal sa skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov a rozhodovacou praxou všeobecných súdov v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostený, čo je taktiež nevyhnutné pre možnosť vyhodnotenia účelnosti zaistenia toho ktorého cudzinca. Rovnako ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o zaistení neuviedol, kam konkrétne mieni vyhostiť žalobcu a v tomto smere ani nerozvinul konkrétnu správnu úvahu týkajúcu sa účelnosti zaistenia žalobcu a možnosti reálneho zrealizovania vyhostenia žalobcu. Napadnuté rozhodnutie je z tohto dôvodu nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom vyhostení, je rozhodnutie zároveň podľa jeho názoru nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých rozhodnutí správnych orgánov. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny, či už domovskej alebo napr. krajiny tranzitu. 12. Z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení, však nie je podľa žalobcu zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu. Pre formálne nedostatky rozhodnutia o zaistení aj rozhodnutia o vyhostení (absencia stanovenia krajiny vyhostenia a skúmania prekážok vyhostenia) žalobca nie je schopný reálnej obrany voči budúcim postupom policajných orgánov voči nemu, keďže nevie, voči vyhosteniu do akej konkrétnej kraj iný sa má brániť. Zároveň logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia, ktorou je vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia, ako sú efektívnosť, včasnosť a pod..
13. V závere žalobca konštatoval, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že sa vo veci žalobcu jedná o maloleté dieťa, a teda k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle §88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, čo už bolo policajným útvarom rozhodujúcim o pozbavení osobnej slobody cudzincov vytýkané rozhodovacou praxou krajského súdu v obdobných veciach zaistenia rodín s maloletými deťmi (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sa/8/2022 z 07.06.2022, sp. zn. 10Sa/8/2022 z 08.06.2022, sp. zn. 3Sa/9/2022 z 07.06.2022, sp. zn. 8Sa/9/2022 z 07.06.2022, atď.). Poukázal na tú skutočnosť, že napriek tomu, že sa výkon administratívneho vyhostenia žalobcu a jeho zaistenie logicky nerozlučne dotýka aj práv a záujmov maloletých cudzincov v nízkom veku, žalovaný k tejto skutočnosti nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých osôb, ktorá by odôvodňovala zaistenie maloletej osoby. Žalovaný na prejednávanú vec neaplikoval ani Dohovor o právach dieťaťa majúci prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Keďže žalovaný nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby a tým nesplnil základné podmienky pre jej zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, domáha sa žalobca jeho prepustenia zo zaistenia. Zaistenie žalobcu ako maloletého dieťaťa nie je v jeho najlepšom záujme a zároveň je v rozpore s čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa. Zaistenie žalobcu je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia, odpadol, nie je možné zrealizovať vyhostenie žalobcu do Sýrie III. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 06.11.2023 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. K žalobným námietkam uviedol, že žalovaný zaistil žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Konštatoval, že žalobca pred správnym orgánom uvádzal ako krajinu pôvodu Tureckú republiku a nie Sýrsku arabskú republiku. I napriek skutočnosti, že žalobca v správnej žalobe uvádza, že zaslal kópiu dokladu, ktorý potvrdzuje jej pôvod do útvaru policajného zaistenia, žalovanému takýto doklad doručený nebol a bez neho neakceptuje zmenu štátnej príslušnosti žalobcu. Uviedol, že v konaní o administratívnom vyhostení a zaistení bol žalobcovi ustanovený tlmočník z jazyka tureckého do jazyka slovenského, ktorému žalobca rozumie, ktorý fakt potvrdzuje aj zápisnica o podaní vyjadrenia, kde žalobca uvádza, že rozumie tu prítomnému tlmočníkovi. Žalovaný žalobcu vyhostil z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa účastník konania dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Považoval preskúmavané rozhodnutie o zaistení za plne súladné s Ústavou SR, zákonmi a inými predpismi, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná a žiadal aby správny súd správnu žalobu žalobcu vo veci zaistenia zamietol 15. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané žalobcovi na vedomie dňa 15.11.2023. IV. Konanie pred správnym súdom 16. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal dôvodnosť zaistenia na základe rozhodnutia žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa 27.11.2023 podľa § 206 a nasledujúce zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) v spojení s § 221 ods. 2 SSP postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti zaistenia žalobcu na základe rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe je dôvodná a je namieste podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a podľa § 230 ods. 2 písm. a) SSP, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné. 17. Žalobca a jeho zástupca sa pojednávania nezúčastnili. Títo svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnili včas a riadne. V. Relevantná právna úprava 18. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. 19. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2. 20. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 22. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. 23. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. 24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, 25. Podľa čl. 3 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 26. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 27. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. 28. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. 29. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie. 30. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
31. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej aj „Dohovor o právach dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 32. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa. 33. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami. 34. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 35. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 36. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 37. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 38. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 39. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 40. Podľa § 206 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“), pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 41. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 42. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
43. Podľa § 230 ods. 2 SSP. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2, rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. VI. Právny názor správneho súdu 44. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení a posúdenie, či v prípade žalobcu, je jeho ďalšie zotrvanie v zaistení realizované v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov D. naďalej zákonné. 45. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho zistenia skutkového stavu žalovaným v otázke štátnej príslušnosti žalobcu správny súd uvádza, že s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu - najmä ale nie len Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 08.10.2023, Žiadosti o poskytnutie právnej pomoci zo dňa 13.10.2023, ako aj na výsledok následného stotožnenia osoby žalobcu, nie je na mieste pochybnosť o tom, že žalobca je štátnym príslušníkom Tureckej republiky. Uvedenú námietku preto správny súd považuje za nedôvodnú. 46. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný sa v konaní o zaistení (ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení) nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ani vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia, preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezákonné. 47. Správny súd na prvom mieste zdôrazňuje, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osobu, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby však mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 48. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že aby bola naplnená podmienka účelnosti a efektívnosti rozhodnutia o zaistení, žalovaný je povinný skúmať účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov). Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už od samotného počiatku, teda pri vydávaní takéhoto rozhodnutia musí správny orgán na základe doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že bude možné účel zaistenia dosiahnuť. Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí nemal chýbať. Následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia o zaistení, avšak správny súd zdôrazňuje, že v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). 49. Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia je výslovne obsiahnutá najmä v článku 15 ods. 4 Návratovej smernice. Súdny dvor EÚ vysvetlil požiadavku reálneho predpokladu dosiahnutia účelu zaistenia okrem iného v rozsudku veľkej komory Kadzoev (C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67), v zmysle ktorého „článok 15 ods. 4 smernice 2008/115 sa musí vykladať v tom zmysle, že iba skutočný predpoklad, že môže dôjsť k úspešnému vyhosteniu vzhľadom na lehoty stanovené v odsekoch 5 a 6 toho istého článku, zodpovedá reálnemu predpokladu na vyhostenie a že tento neexistuje, ak sa zdá nepravdepodobné, že príslušný bude s prihliadnutím na uvedené lehoty prijatý v tretej krajine.“ 50. Vychádzajúc z uvedeného správny súd dodáva, že na druhej strane možno dospieť k záveru, že v prípadoch, keď bude už v čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé alebo pravdepodobné, že účel zaistenia, t. j. správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca, nebude môcť byť realizovaný, nebolo by možné zbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti
ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými ustanoveniami návratovej smernice. 51. K námietke absencie skúmania prekážok vyhostenia správny súd poukazuje na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej je potrebné posudzovať, či sa preukázali závažné dôvody domnievať sa, že daná osoba by v prípade deportácie čelila skutočnému riziku, že bude v cieľovej krajine vystavená zaobchádzaniu v rozpore s čl. 2 (právo na život) alebo čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru [Rozsudky Veľkej Komory F.G. proti Švédsku ([GC], §§ 110-127), J.K. a iní proti Švédsku([GC], §§ 77-105), Khasanov a Rakhmanov proti Rusku ([GC], §§ 93-116]. Skúmanie rizika zlého zaobchádzania sa má zamerať na posúdenie predvídateľných dôsledkov odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny určenia, vzhľadom na všeobecnú situáciu v tejto krajine a na jeho osobné pomery. Ak sa preukáže existencia takéhoto rizika, vyhostenie žalobcu by nevyhnutne zakladalo porušenie čl. 3 Dohovoru, bez ohľadu na to, či riziko vyplýva zo všeobecnej situácie násilia, osobnej charakteristiky žalobcu alebo z kombinácie oboch (Khasanov a Rakhmanov proti Rusku [GC], § 95). Správny súd je toho názoru, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení mal skúmať možné prekážky vyhostenia žalobcu a urobiť si úsudok o tom, či je správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie žalobcu aspoň potenciálne možné. 52. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené preto považoval za dôvodnú žalobnú námietku žalobcu, že v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia absentuje posúdenie otázky účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, ako aj prípadných prekážok administratívneho vyhostenia. Správny súd poznamenáva, že tak preskúmavané rozhodnutie ani administratívny spis žalovaného neposkytuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, nakoľko dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení, podanie správnej žaloby a vyjadrenie žalovaného k nej. Pokiaľ ide o preskúmavané rozhodnutie, v ňom sa síce žalovaný zaoberá „účelnosťou a efektívnosťou zaistenia“, avšak v tom zmysle, že ak by žalovaný zaistený nebol, mohol by sa ďalej nelegálne pohybovať, a tým by mohol byť zmarený výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Uvedené konštatovanie je síce logické, avšak nezodpovedá posúdeniu účelnosti a efektívnosti zaistenia vo významových intenciách vyššie spomenutých súdnych rozhodnutí, a preto správny súd vzhliadol námietku žalobcu ako dôvodnú. 53. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žiadnym spôsobom nezohľadnil záujem maloletého žalobcu a jeho rodiny, tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy, ako aj ustálená rozhodovacia prax. 54. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 55. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14. júna 2016, v zmysle ktorého „správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“ 56. Kasačný súd v tejto súvislosti považoval za dôležité zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku
zo dňa 12. októbra 2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19. januára 2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07). 57. Správny súd preto posúdil ako dôvodnú aj námietku žalobcu týkajúcu sa tej skutočnosti, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že žalobca je maloletý v sprievode svojich rodičov spolu so svojím ďalším súrodencom, a teda neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 v spojení s § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Navyše, v celom rozhodnutí žalovaného nie je žiadna zmienka o tom, že maloletý žalobca bol zaistený spolu so svojou rodinou. V tejto súvislosti správny súd upriamuje pozornosť na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí a podľa názoru správneho súdu aj v prípade, ak rozhodnutie správneho orgánu nesmeruje priamo proti maloletej osobe, avšak je s ňou logicky neoddeliteľne spojené, pričom správny súd vychádza z judikovaného právneho názoru, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov, v spojení so zásadou zachovania celistvosti rodiny. Správny súd preto dodáva, že hoci je pravdou, že maloleté deti sú zaistené na základe samostatných rozhodnutí, v tejto súvislosti bolo žiaduce, aby žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil svoje úvahy vedúce k rozhodnutiu o zaistení maloletého žalobcu týkajúce sa aj otázky, či zaistenie jeho rodičov a maloletého súrodenca bolo tiež dôvodné (nakoľko toto má predstavovať len krajnú možnosť), akým spôsobom boli zohľadnené záujmy maloletých detí a či bola zachovaná zásada celistvosti rodiny tak, aby bolo možné z rozhodnutia vyvodiť, či na jednej strane bolo prihliadnuté na záujem zachovania rodiny, a aj u maloletých detí bola samostatne daná dôvodnosť ich zaistenia. 58. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu,“ v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca. 59. Ponechaním žalobcu v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca jeho zaistenie so zásahom do jeho a členov jeho rodiny práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru). 60. Správny súd pre úplnosť dodáva, že námietkou žalobkyne týkajúcou sa nepreskúmateľnosti, nevykonateľnosti a nezákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení z dôvodu rozporu s ustanovením § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko v ňom absentuje určenie krajiny, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená sa nezaoberal z dôvodu, že toto rozhodnutie nie je predmetom tohto súdneho prieskumu. 61. Správny súd, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré sami o sebe predstavujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, sa nezaoberal ďalšími žalobnými námietkami a vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou opomenul potrebu posúdenia zaistenia v kontexte ochrany záujmov maloletého dieťaťa ako aj potrebu vysporiadania sa s otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia, napadnuté rozhodnutie žalovaného postupom podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP zrušil z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP a nariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia. 62. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.