Uznesenie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5S/42/2024 z 26. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Banskej Bystrici 5S/42/2024 0824100815 26. 03. 2026 JUDr. Katarína Petráň Vinczeová ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100815.2

Uznesenie Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu Mgr. Denisy Rybárovej Slivovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom C. XXXX/XX, XXX XX D. – E., právne zastúpený: AKSK, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, o správnej žalobe opomenutého účastníka, takto rozhodol: I. Správny súd v Banskej Bystrici žalobu odmieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie zamieta. III. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: Správna žaloba – žalobné body 1) Správnou žalobou opomenutého účastníka zo dňa 01.10.2024 v znení doplnenia zo dňa 20.01.2025 sa žalobca domáhal, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť doručiť žalobcovi rozhodnutie č. OUZA-OSZP3-2023/058164-003 zo dňa 06.12.2023. 2) V úvode správnej žaloby poukázal žalobca na to, že vyššie uvedeným rozhodnutím vydal žalovaný vodoprávne povolenie na stínanie a odstraňovanie stromov a krov rastúcich na pobrežných pozemkoch v povodí vodných tokov Váh a Varínka (ďalej aj len „vodoprávne povolenie“) podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Vodný zákon“). Žalovaný vydal vodoprávne povolenie Žilinskému samosprávnemu kraju (ďalej aj len „žiadateľ“) na základe jeho žiadosti zo dňa 02.10.2023, pretože podľa žiadateľa rastú stromy a kroviny na pozemkoch, na ktorých žiadateľ hodlá postaviť líniovú stavbu „Vážskej cyklodopravnej trasy, úseku Varín – Nezbudská Lúčka“ (ďalej aj len „líniová stavba cyklotrasy Varín – Nezbudská Lúčka“). O existencii právoplatného vodoprávneho povolenia sa žalobca dozvedel dňa 21.02.2024, keď mu žalovaný toto rozhodnutie poskytol elektronicky v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Infozákon“). Žalobca poukázal na to, že vodoprávne povolenie vydal žalovaný z dôvodu líniovej stavby cyklotrasy Varín – Nezábudská Lúčka, pričom začatie vodoprávneho konania ústiaceho do vydania vodoprávneho povolenia bol žalovaný podľa názoru žalobcu v zmysle § 73 ods. 4 Vodného zákona povinný oznámiť verejnou vyhláškou, avšak neučinil tak. V odpovedi na žiadosť žalobcu podľa Infozákona žalovaný uviedol, že takého oznámenie nebolo potrebné, keďže

všetci účastníci vodoprávneho konania boli známi. To si však podľa vyjadrenia žalobcu nezakladá na pravde, keďže podľa čl. 2.4 v spojení s čl. 9.3 Aarhuského dohovoru a čl. 1 ods. 1 a 2, ako aj čl. 7 ods. 5 a čl. 44 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len „Ústava“) a čl. 35 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej aj len „Listina“) a tiež v spojení s § 14 ods. 1 Správneho poriadku a § 73 ods. 1 prvej vety Vodného zákona má žalobca ako člen verejnosti právo na prístup ako účastník konania aj k vodoprávnemu konaniu (ako kategórii správneho/ administratívneho konania), keď touto svojou účasťou je oprávnený napadnúť úkony orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore so slovenským vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Žalovaný naviac vydal vodoprávne povolenie napriek tomu, že žalobca ešte pred začatím vodoprávneho konania ukončeného týmto vodoprávnym povolením, a to dňa 12.09.2022 podal na Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej aj len „MŽP“) podnet podľa § 19 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon EIA“). Žalobca sa týmto svojím podnetom domáhal, aby MŽP v samostatnom administratívnom konaní určilo, že posúdeniu vplyvov na životné prostredie podlieha celá Vážska cyklodopravná trasa, ktorej súčasťou je aj úsek Varín – Nezbudská Lúčka (ďalej aj len „podnet na MŽP“). Jeden z dôležitých dôvodov pre toto posúdenie spočíval práve v tom, že výstavba Vážskej cyklodopravnej trasy by vyžadovala výrub stoviek až tisíce stromov a tisícok metrov štvorcových krovín, a to práve na pobrežných pozemkoch rieky Váh a jeho prítokov. Žalobca sa domnieval, že žalovaný bol povinný prerušiť vodoprávne konanie podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku, pretože rozhodnutie žalovaného o žiadosti žiadateľa podľa § 23 ods. 1 písm. a) Vodného zákona bez akýchkoľvek pochybností záležalo na výsledku správneho konania o podnete žalobcu podaného na MŽP podľa § 19 zákona EIA, keď MŽP tak rozhodovalo o predbežnej otázke relevantnej aj pre vodoprávne konanie. Stavebný zákon pritom explicitne vo svojom § 140c ods. 5 prikazuje stavebnému úradu, aby prebiehajúce územné konanie i stavebné konanie prerušil až do právoplatného rozhodnutia MŽP o podnete podľa § 19 EIA zákona. Aj keď Vodný zákon takéto explicitné ustanovenie neobsahuje, z podstaty veci sa podľa názoru žalobcu uplatní § 29 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 73 ods. 2 prvá veta Vodného zákona. Rozhodnutie MŽP o podnete žalobcu podľa § 19 zákona EIA je relevantné nielen pre (i) rozhodnutie žalovaného o samotnej žiadosti žiadateľa podľa § 23 ods. 1 písm. a) Vodného zákona, ale aj pre (ii) rozhodnutie o tom, kto je účastníkom takého vodoprávneho konania. Podľa § 37 ods. 2 v spojení s § 3 písm. h), i) a j) zákona EIA je totiž záverečné stanovisko záväzné aj pre vodoprávne povolenie vydané podľa § 23 ods. 1 písm. a) Vodného zákona. Aj vodoprávne povolenie podľa § 23 ods. 1 písm. a) Vodného zákona a aj súhlas na výrub drevín podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „ZoPaK“) treba totiž považovať za povolenie, na ktoré dopadá záväznosť rozhodnutí vydaných podľa zákona EIA, a to v zmysle dostatočne širokej definície povolenia podľa § 3 písm. j) zákona EIA i zásad a princípov, na ktorých spočíva zákon EIA a samotné environmentálne právo, ktorými sú prevenčný princíp a princíp predbežnej opatrnosti. Žalobca zdôraznil, že podľa § 73 ods. 3 tretej vety Vodného zákona je účastníkom vodoprávneho konania podľa vodného zákona aj fyzická osoba, občianska iniciatíva alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z § 24 zákona EIA. Inými slovami, ak by MŽP rozhodlo o posudzovaní Vážskej cyklodopravnej trasy podľa zákona EIA, mohli by o také konanie prejaviť záujem členovia dotknutej verejnosti a prihlásiť sa do neho. 3) Žalobca sa žalobou opomenutého účastníka domáha ochrany vyššie uvedeného práva na prístup k správnemu konaniu vo veciach životného prostredia a tiež sa domáha toho, aby štátne orgány Slovenskej republiky skutočne konali podľa medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, podľa zákona a v jeho medziach. 4) V súlade s § 179 ods. 1 SSP žalobca vychádzajúc z vyššie uvedeného uzavrel, že vodoprávne povolenie mu nebolo nikdy doručené tak, ako nebolo nikdy ani verejne oznámené začatie vodoprávneho konania, hoci sa s ním malo konať ako s účastníkom administratívneho konania ako s členom verejnosti podľa čl. 2.4 a čl. 9.3 Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a v spojení s § 14 ods. 1 Správneho poriadku a § 73 ods. 1 prvej vety Vodného zákona ústiaceho do vydania vodoprávneho povolenia, pričom od vydania vodoprávneho povolenia, t.j. odo dňa 06.12.2023, neuplynuli ku dňu podania správnej žaloby opomenutého účastníka viac ako tri roky. Z týchto dôvodov má tak žalobca za to, že je aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby a domáhať sa priznania postavenia účastníka vodoprávneho konania.

5) Žalobca tvrdí, že žalovaný svojím postupom predchádzajúcim vydaniu vodoprávneho povolenia a tiež samotným vodoprávnym povolením porušil nasledovné základné práva žalobcu: a) základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“) a právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej aj len „Charta“) tým, že žalovaný v rozpore so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu (napr. IV ÚS 77/02, IV.ÚS299/04, II. ÚS 78/05) vôbec nerozhodoval podľa relevantných právnych noriem. Takými relevantnými právnymi normami boli právne normy obsiahnuté v týchto ustanoveniach: - čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 41 a čl. 4 ods. 4 Listiny v spojení s ustanovením § 14 ods. 1 Správneho poriadku a § 73 ods. 1 prvou vetou Vodného zákona priznávajúcimi právo na priaznivé životné prostredie fyzickým osobám, vrátane žalobcu, pričom podstata a zmysel tohto práva musí nevyhnutne zahŕňať aj procesné právo žalobcu domáhať sa jeho ochrany, vrátane ochrany drevín rastúcich na pobrežných pozemkoch vodných tokov, vrátane Váhu a Varínky, keď rozsah toho procesného práva definuje, resp. rozširuje aj čl. 2 a čl. 9.3 Aarhuského dohovoru v spojení s § 2 Listiny; - čl. 44 ods. 1 a 5, čl. 51 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy takisto priznávajúcimi právo na priaznivé životné prostredie fyzickým osobám, vrátane žalobcu, pričom podstata a zmysle tohto práva musí nevyhnutne zahŕňať aj procesné právo domáhať sa jeho ochrany, vrátane ochrany drevín rastúcich na pobrežných pozemkoch vodných tokov, vrátane Váhu a Varínky, pričom rozsah tohto procesného práva definuje, resp. rozširuje aj čl. 2 a čl. 9.3 Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy; - čl. 2.3 písm. a), čl. 2.4 a čl. 9.3 Aarhuského dohovoru ukladajúcim slovenským štátnym orgánom, vrátane žalovaného, povinnosť umožniť účasť verejnosti, vrátane fyzických osôb (a teda aj žalobcu) za účelom napadnutia úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, vrátane judikatúry Európskeho súdneho dvora interpretujúceho obsah týchto ustanovení Aarhuského dohovoru; - zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny vzťahujúci sa aj na uplatňovanie vyššie uvedeného hmotného i procesného práva na priaznivé životné prostredie vo vodoprávnom konaní vedúcom do vydania vodoprávneho povolenia, keď sa žiadateľ vodoprávneho konania ako účastník zúčastnil a žalovanému bolo postupom žalovaného toto právo ako opomenutému účastníkovi odopreté; b) základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty tým, že žalovaný odoprel žalobcovi právo domáhať sa ochrany drevín rastúcich na pobrežných pozemkoch vodných tokov Váh a Varínka pred ich výrubom v rámci vodoprávneho konania ukončeného vydaním vodoprávneho povolenia, keď ochrana drevín rastúcich na pobrežných pozemkoch tvorí súčasť práva žalobcu na priaznivé životné prostredie podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 41 ods. 1 a čl. 4 ods. 4 Listiny a tiež podľa čl. 44 ods. 1 a 5, čl. 51 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy v spojení s ustanovením § 14 od. 1 Správneho poriadku a § 73 ods. 1 prvou vetou Vodného zákona priznávajúcimi právo na priaznivé životné prostredie fyzickým osobám, vrátane žalobu domáhať sa jeho ochrany, vrátane ochrany drevín rastúcich na pobrežných pozemkoch vodných tokov, keď rozsah tohto procesného práva definuje, resp. rozširuje aj čl. 2.3 písm. a), čl. 2.4 a čl. 9.3 Aarhuského dohovoru v spojení s § 2 Listiny; c) základné právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 41 ods. 1 a čl. 4 ods. 4 Listiny a podľa čl. 44 ods. 1 a 5, čl. 51 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy v spojení s ustanovením § 14 ods. 1 Správneho poriadku a § 73 ods. 1 prvou vetou Vodného zákona, a to samostatne a aj v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny, a to samostatne a aj v spojení so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru i čl. 37 a čl. 47 Charty tým, že žalovaný odoprel žalobcovi právo domáhať sa (procesne a hmotnoprávne) ochrany drevín rastúcich na pobrežných pozemkoch F. a F. vo vodoprávnom konaní vedúcom do vydania vodoprávneho povolenia, a to samostatne aj v spojení s čl. 2.3 písm. a), čl. 2.4 a čl. 9.3 Aarhuského dohovoru a d) právo prístupu žalobcu ako účastníka k vodoprávnemu konaniu ako kategórii správneho konania vo veciach životného prostredia podľa čl. 2.3 písm. a), čl. 2.4 a čl. 9.3 Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy tým, že žalovaný odoprel žalobcovi právo domáhať sa (procesne a hmotnoprávne) ochrany drevín rastúcich na pobrežných pozemkoch F. a F. vo vodoprávnom konaní vedúcom do vydania vodoprávneho povolenia.

6) Žalobca zdôraznil, že v súlade s § 18 ods. 3 v spojení s § 3 ods. 2 Správneho poriadku bol žalovaný povinný identifikovať všetkých známych účastníkov správneho konania vo veci vydania vodoprávneho povolenia a týchto účastníkov správneho konania o začatí konania individuálne upovedomiť. Vodoprávne konanie ústiace do vydania vodoprávneho povolenia sa v zmysle § 73 ods. 4 Vodného zákona týka veľkého počtu účastníkov, a to minimálne obyvateľov obce Nezbudská Lúčka, obce Varín, ako aj ďalších okolitých obcí. V súlade s § 73 ods. 4, resp. ods. 6 Vodného zákona tak bol žalovaný jednoznačne povinný upovedomiť účastníkov konania o začatí vodoprávneho konania a zároveň oznámiť pozvanie na ústne pojednávanie verejnou vyhláškou najmenej 30 dní pred ústnym pojednávaním. Účastníkom tohto vodoprávneho konania bola pritom aj verejnosť, vrátane žalobcu, keďže takouto verejnosťou mohla byť nielen „dotknutá verejnosť“ v zmysle jednej konkrétnej poznámky pod čiarou 64a) uvedenej v § 73 ods. 3 Vodného zákona v spojení s § 24 zákona EIA, ale aj „verejnosť“ v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku, tretej definície účastníka správneho konania v spojení s § 73 ods. 1 prvou vetou Vodného zákona a v spojení s čl. 2.4 a čl. 9.3 Aarhuského dohovoru. Nič také však žalovaný neurobil a tak sa ani žalobca nemohol nijako o začatí príslušného správneho konania dozvedieť. Tým však porušil jednu zo základných zásad správneho konania, a to zásadu súčinnosti so všetkými účastníkmi správneho konania v súlade s § 3 ods. 2 Správneho poriadku a tým tiež aj zásadu materiálnej pravdy podľa § 3 ods. 5 v spojení s § 32 ods. 1 Správneho poriadku. Týmto svojím nesprávnym a nezákonným postupom tak žalovaný odňal žalobcovi možnosť zúčastniť sa pôvodného správneho konania. 7) V ďalšej časti správnej žaloby poukázal žalobca na aplikačnú prednosť Aarhuského dohovoru pred slovenskými právnymi predpismi, vrátane Vodného zákona, a túto aplikačnú prednosť nemôže ani žalovaný ako štátny orgán vylúčiť, keďže Slovenská republika túto prednosť uznala. Aarhuský dohovor bol publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 43/2006, pričom Národná rada Slovenskej republiky ho v doložke prednosti označila za medzinárodnú zmluvu, ktorá má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi /Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2015, sp. zn. 3 Sži 22/2014 (ďalej aj len „rozsudok sp.zn. 3 Sži 22/2014“/. Napriek tomu, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nie je priamo aplikovateľný a vyžaduje na svoju implementáciu vnútroštátne právne predpisy, nezbavuje to podľa vyjadrenia žalobcu slovenské štátne orgány, vrátane žalovaného, povinnosti priznať tomuto ustanoveniu Aarhuského dohovoru aplikačnú prednosť a v súlade s ním interpretovať a aplikovať aktuálne platné a účinné relevantné slovenské právne predpisy (obsah práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 a ods. 5 v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy; obsah práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 41 ods. 1 a čl. 4 ods. 4 Listiny; obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty; a tiež obsah procesného práva byť účastníkom vodoprávneho konania vedúceho do vydania vodoprávneho povolenia podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 73 ods. 1 prvou vetou Vodného zákona. K tomu žalobca odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2015, sp. zn. 3 Sži 22/2014 (str. 63 a nasl. Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 10/2015). Žalobca poukázal na to, že cieľom čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Tento cieľ Súdny dvor EÚ explicitne zmienil vo svojom rozsudku C-240/09, odsek 46. Podstatou a cieľom druhého piliera Aarhuského dohovoru ako celku je zabezpečiť širokú účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa životného prostredia. Špecifický cieľ čl. 9.3 a cieľ druhého piliera Aarhuského dohovoru však žalovaný podľa názoru žalobcu úplne ignoroval a aj preto dospel k vecne nesprávnym právnym záverom. 8) Vo vzťahu k definícii „verejnosti“ na účely čl. 9.3 Aarhuského dohovoru žalobca poukázal na zásadný rozdiel v definícii „verejnosti“ a „zainteresovanej verejnosti“ podľa Aarhuského dohovoru. Kým „verejnosť“ podľa čl. 2 ods. 4 Aarhuského dohovoru znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny, „zainteresovaná verejnosť“ podľa čl. 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia alebo sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa o rozhodovací proces. Čl. 9.3 Aarhuského dohovoru ukladá zmluvným stranám dohovoru povinnosť zabezpečiť, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej

moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Čl. 9.2 Aarhuského dohovoru ukladá zmluvným stranám dohovoru povinnosti vo vzťahu k zainteresovanej verejnosti. Pojem „verejnosť“ je tak širším pojmom ako „zainteresovaná verejnosť“ , pričom je to práve čl. 9.3 Aarhuského dohovoru, ktorý aj slovenským štátnym orgánom ukladá povinnosť zabezpečiť takto široko pojatej verejnosti účasť v správnych a súdnych konaniach v oblasti životného prostredia. Z tohto rozdielu potom tiež nevyhnutne vyplýva ďalší dôležitý právny záver – slovenské štátne orgány majú zabezpečiť široký prístup verejnosti k týmto konaniam a nemajú im klásť v tomto smere prekážky ani ukladať splnenie akýchkoľvek dodatočných podmienok, ak Slovenská republika čl. 9.3 Aarhuského dohovoru zatiaľ do slovenského práva, vrátane Vodného zákona neimplementovala. Žalobcovi tak svedčí postavenie účastníka vodoprávneho konania, a to aj ako fyzickej osobe, ktorá je členom verejnosti v zmysle čl. 2.4 v spojení s čl. 9.3 Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. 9) Čl. 9.3 Aarhuského dohovoru tak podľa názoru žalobcu treba aplikovať aj na vodoprávne konania podľa Vodného zákona. V súlade s § 14 ods. 1 Správneho poriadku, druhou i treťou definíciou účastníka správneho konania, v spojení s § 73 ods. 1 a ods. 3 Vodného zákona a v súlade s cieľmi uvedenými v čl. 9 ods. 3 v spojení s definíciou verejnosti podľa čl. 2.4 Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a tiež v spojení s čl. 44 ods. 1 Ústavy SR tak žalobcovi svedčí postavenie účastníka vodoprávneho konania. Konkrétne, postavenie účastníka vodoprávneho konania, v tomto prípade správneho konania o povolení stínania a odstraňovania stromov a krovín z dôvodu výstavby Vážskej cyklotrasy, úseku Varín – Nezbudská Lúčka podľa § 23 ods. 1 písm. a) Vodného zákona, prislúcha žalobcovi ako fyzickej osobe – členovi verejnosti, pretože jeho právo na priaznivé životné prostredie a jeho právom chránený záujem na účinnej ochrane životného prostredia ako obyvateľa okresu Martin, mesta Martin a zároveň ako chatára v chatovej osade Jánošíkovo nachádzajúcej sa v okrese Žilina, katastrálnom území G. B. môže byť priamo dotknuté: a) vydaním rozhodnutia o povolení stínania a odstraňovania stromov a krovín Varín – Nezbudská Lúčka na pozemkoch nachádzajúcich sa v katastrálnom území F. a v katastrálnom území G. B., v širšom životnom prostredí žalobcu, keď aj tieto pozemky bez akýchkoľvek pochybností tvoria životné prostredie žalobcu a tiež b) samotným odstránením drevín rastúcich na týchto pobrežných pozemkoch.

10) Právny názor o účastníctve vo vodoprávnom konaní žalobca založil aj na názore vyslovenom Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústavný súd“) v náleze z 13. januára 2011, č. k. II. ÚS 8 197/2010-52, podľa ktorého „základným kritériom pre posúdenie účastníctva je predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy“. V tejto súvislosti nemožno podľa názoru žalobcu opomenúť ani na nález Ústavného súdu č. k. I. ÚS 223/09-131 z 27. mája 2010, v ktorom ústavný súd o. i. uviedol, že „účinná starostlivosť o životné prostredie je ústavnou hodnotou (čl. 44 ods. 4 ústavy), o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé životné prostredie je každý (čl. 44 ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné prostredie všestranne, pričom základné formy tejto starostlivosti sú normotvorba (právny rámec ochrany) a dozor orgánov štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného prostredia. Prejavom významu požiadavky na účinnú ochranu a starostlivosť o životné prostredie je jej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily. Okrem ústavy ide o množstvo medzinárodných zmlúv, ale aj komunitárne právo, ktoré otázkam spojeným s ochranou a tvorbou životného prostredia venujú zvýšenú pozornosť. S ohľadom na to, že subjektom práva na priaznivé životné prostredie je podľa ústavy každý, Slovenská republika prijala viaceré právne záväzky smerom k zabezpečeniu účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch orgánov verejnej správy vo sfére životného prostredia. V medzinárodnoprávnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (publikovaný pod č. 43/2006 Z. z.; ďalej len „Aarhuský dohovor“). V zákonnej rovine ide napr. o ZIPaKZ, do ktorého bola implementovaná Smernica Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice 2003/35/ES, ako aj zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o EIA“).“

11) Pre úplnosť žalobca ďalej uviedol, že definícia „životného prostredia“ podľa § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov a tiež podľa § 3 písm. a) zákona EIA je dostatočne široká. Bez akýchkoľvek pochybností tak aj správne konania podľa Vodného zákona treba považovať za správne konania týkajúce sa životného prostredia v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Žalovaný je tak povinný aplikovať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru aj na správne konanie podľa § 23 ods. 1 písm. a) Vodného zákona a interpretovať § 14 ods. 1 Správneho poriadku tak, že navrhovateľovi práve vo svetle a s prihliadnutím k cieľom uvedeným v čl. 9.3 Aarhuského dohovoru priznáva postavenie účastníka konania v tomto konaní. 12) Podľa čl. 44 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR má každý právo na priaznivé životné prostredie. Právo na priaznivé životné prostredie a s ním spojená ochrana nie je v zmysle čl. 44 ods. 1 Ústavy SR len formálnou abstraktnou formuláciou, ale jeho konkrétnym obsahom je subjektívne hmotnoprávne oprávnenie prislúchajúce fyzickým osobám. Jeho subjektu poskytuje nástroje zabezpečujúce mu takú kvalitu životného prostredia umožňujúce mu nerušene žiť, a to z hľadiska osobného ako aj spoločenského života, t.j. mal by mať právo na zdravé, priaznivé, vhodné, nerušené, dôstojné životné prostredie, poskytujúce mu možnosti kvalitného bývania, dobrého životného pocitu, zdravých pracovných podmienok a pod. (Rozsudok NS SR sp. zn. 7Sž 103/2003 zo dňa 19.02.2004). 13) Podľa čl. 44 ods. 3 Ústavy SR nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. Z hľadiska čl. 20 ods. 3 Ústavy SR sa toto ustanovenie môže zdať nadbytočné, avšak ustanovenie čl. 44 ods. 3 má všeobecný význam. Nezakladá povinnosť iba vo vzťahu k výkonu vlastníckeho práva. Ustanovuje povinnosť neohrozovať a nepoškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky nad mieru ustanovenú zákonom pri výkone každého základného práva a slobody. Vo vzťahu k životnému prostrediu Ústava SR formuláciou čl. 44 ods. 3 Ústavy SR rozširuje jeho ochranu aj do sféry prevencie tým, že zakazuje nielen poškodzovať životné prostredie, ale zakazuje životné prostredie aj ohrozovať. Uvedené zákazy sú zároveň komplementárnym vyjadrením povinnosti chrániť a zveľaďovať životné prostredie, ktorá je ustanovená v čl. 44 ods. 2 Ústavy SR (Nález ústavného súdu PL ÚS 22/06 zo dna 01.10.2008). 14) V kontexte vyššie uvedeného žalobca zdôraznil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pristupuje k životnému prostrediu ako ku komplexnej a právne nedeliteľnej veci verejne užívateľnej každým jednotlivcom bez možnosti vylúčenia z jeho benefícií, pričom na subjektívne právo jednotlivca na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať inak, ako na snahu ľudstva zachovať priaznivý stav životného prostredia pre nasledujúce pokolenia (obdobne rozsudok sp. zn. 1Sžo-KS 194/2004). Presne o uvedené sa svojou účasťou žalobca podľa svojho presvedčenia snaží a presne na tento účel aj účasť dotknutej verejnosti podľa čl. 9.3 Aarhuského dohovoru slúži – aby sa tí, ktorých sa daný projekt, daná činnosť, bezprostredne týka, a určite sa výrub tohto značného počtu drevín na predmetných pozemkoch dotýka všetkých obyvateľov Nezbudskej Lúčky i Varína, pretože zásadným spôsobom ovplyvní životy a životy ďalších generácií ľudí žijúcich v tomto území, mohli aj účinne rozhodovania o tomto území zúčastňovať a svojou účasťou sa vynasnažiť o zachovanie prírodného dedičstva pre budúce generácie. 15) Keďže tretiu definíciu účastníka správneho konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku treba v zmysle vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2013, sp. zn. 5Sžp/21/2012 vykladať dostatočne široko, nemusí žiadna konkrétna fyzická osoba, ktorá sa prihlási do správneho konania týkajúceho sa životného prostredia, vrátane vodoprávneho konania, preukazovať, ako konkrétne môže byť jeho právo na priaznivé životné prostredie vodoprávnym rozhodnutím priamo dotknuté. Napriek tomu, nad rámec svojich zákonných povinností, ako žalobca uviedol už vyššie a uvádza aj na tomto mieste, že jeho životné prostredie bezpochyby tvorí aj územie, na ktorom by majú byť stromy a kroviny vyrúbané. 16) Samotné právoplatné vodoprávne povolenie ako aj plánovaná realizácia výrubu stromov a krov na pobrežných pozemkoch rieky Váh i riečky Varínka na tomto konkrétnom území spôsobia ujmu na životnom prostredí a určite tak žalobcovo právo na priaznivé životné prostredie priamo negatívne ovplyvnia. 17) V závere podanej správnej žaloby žalobca vyjadril názor, že všetky metódy výkladu, ktoré poskytol vedú k jednoznačnému záveru, že súd mu môže priznať postavenie účastníka vodoprávneho konania. Ak aj napriek argumentom žalobcu súd dospeje k predbežnému právnemu názoru, že priznanie

postavenie účastníka vodoprávneho konania je u žalobcu vylúčené, nemal by vzhľadom na právne dôsledky takéhoto jeho výkladu aj pre budúce prípady rozhodnúť bez toho, aby s týmto jeho výkladom zároveň (ne)súhlasil aj Súdny dvor Európskej únie. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby správny súd podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP podal návrh na začatie prejudiciálneho konania a predložil nasledujúce prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie týkajúce sa výkladu právnych noriem európskeho práva: 1. Je potrebné čl. 9.3 v spojení s čl. 2.3 písm. a) a čl. 2.4 Aarhuského dohovoru vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na také správne konanie zmluvnej strany, v ktorom príslušný správny orgán zmluvnej strany rozhoduje o povolení stínať a odstraňovať stromy a krovy v korytách vodných tokov, na pobrežných pozemkoch a v inundačných územiach (ďalej „vodoprávne konanie“)? 2. Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, je potrebné povinnosť zmluvnej strany podľa čl. 9.3 Aarhuského dohovoru (t.j. povinnosť zabezpečiť prístup fyzických osôb ako členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na súdne konanie, v ktorom sa fyzická osoba ako člen verejnosti domáha svojho práva byť účastníkom vodoprávneho konania ako príslušného vnútroštátneho správneho konania zmluvnej strany vo veci životného prostredia? 3. Ak je odpoveď na prvú i druhú otázku kladná, je potrebné povinnosť zmluvnej strany podľa čl. 9.3. Aarhuského dohovoru vykladať v tom zmysle, že od zmluvnej strany vyžaduje, aby zabezpečila účasť fyzickej osoby ako člena verejnosti vo vodoprávnom konaní ako príslušnom správnom konaní zmluvnej strany vo veci životného prostredia prostredníctvom správnej žaloby aj vtedy, ak táto zmluvná strana čl. 9.3 Aarhuského dohovoru ešte neimplementovala do svojho vnútroštátneho práva? 4. Ak je odpoveď na tretiu otázku kladná, je potrebné povinnosť zmluvnej strany podľa čl. 9.3 Aarhuského dohovoru vykladať v tom zmysle, že od zmluvnej strany v prípade neimplementácie čl. 9.3 Aarhuského dohovoru do jej vnútroštátneho práva vyžaduje, aby výkladom svojich vnútroštátnych predpisov, vrátane ústavných právnych noriem, zabezpečila čo najširšiu účasť fyzických osôb ako členov verejnosti vo vodoprávnom konaní ako príslušnom správnom konaní zmluvnej strany vo veci životného prostredia? 5. Ak je odpoveď na tretiu otázku kladná, je potrebné povinnosť zmluvnej strany podľa čl. 9.3 Aarhuského dohovoru vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na súdne konanie, v ktorom sa fyzická osoba ako člen verejnosti domáha svojho práva byť účastníkom vodoprávneho konania ako príslušného správneho konania zmluvnej strany vo veci životného prostredia aj vtedy, ak podľa vnútroštátnych právnych predpisov tejto zmluvnej strany príslušný správny orgán oznamuje účastníkom začatie vodoprávneho konania verejnou vyhláškou a príslušné správne rozhodnutie – vodoprávne povolenie – vydané v tomto vodoprávnom konaní by bolo (je) doručované aj tejto fyzickej osobe ako členovi verejnosti verejnou vyhláškou, t.j. nie individuálne? 18) Žalobca je toho presvedčenia, že ním vyššie navrhované otázky sú relevantné pre rozhodovanie správneho súdu o tejto správnej žalobe opomenutého účastníka. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe – duplika žalovaného 19) Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 20.12.2024 v prvom rade dal do pozornosti správnemu súdu, že na Krajskom súde v Žiline už prebehlo podobné konanie o správnej žalobe opomenutého účastníka, kde bol žalobcom žalobca z teraz súdeného prípadu. Išlo o konanie vedené pod sp. zn. 31S/48/2020. Toto konanie sa týkalo iného úseku cyklotrasy a rozdiel oproti teraz súdenému prípadu bol v tom, že žalobca tvrdil, že bol opomenutým účastníkom konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA, o ktoré však spôsobom ustanoveným zákonom záujem neprejavil. Aj z tohto konania a vyjadrení žalobcu, v spojení s teraz súdeným konaním, je zrejmé, že tým primárnym záujmom žalobcu nie je záujem na ochrane životného prostredia, ale žalobca chce zmariť výstavbu Vážskej cyklotrasy ako takej. Krajský súd v Žiline odmietol správnu žalobu opomenutého účastníka, správnosť čoho potvrdil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (sp. zn. 7Svk/7/2021). Žalobca následne podal ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol (sp. zn. IV. ÚS 6/2024). Krajský súd v Žiline tiež zamietol návrh na priznanie odkladného účinku, voči čomu žalobca podal ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd odmietol (III. ÚS 71/2021) s tým, že v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline sa žalobca snažil presvedčiť o tom, že je účastníkom konania poukazovaním na prvú a druhú definíciu účastníctva podľa § 14 Správneho poriadku s prepájaním na odkazy článkov Aarhuského dohovoru. V teraz súdenom prípade sa žalobca snaží argumentovať tým, že bola splnená

tretia definícia účastníctva podľa § 14 Správneho poriadku a tiež používa rozsiahlu argumentáciu s poukazom na články Aarhuského dohovoru. 20) Žalovaný považuje správnu žalobu opomenutého účastníka za nedôvodnú, majúc za to, že žalobca nebol účastníkom vodoprávneho konania č. OU-ZA-OSZP3-2023/058164-003, ani podľa Vodného zákona, ani podľa Správneho poriadku, ani podľa zákona EIA, a ani podľa Aarhuského dohovoru. 21) Z ustanovenia § 179 ods. 1 Správneho súdneho poriadku podľa vyjadrenia žalobcu nesporne vyplýva, že účelom správnej žaloby opomenutého účastníka má byť len zabezpečenie doručenia napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy jeho osobe. Cieľom doručenia je, aby mal opomenutý účastník možnosť oboznámiť s obsahom napadnutého rozhodnutia a následne podať opravný prostriedok. Tomu zodpovedá aj príslušná časť dôvodovej správy k správnemu súdnemu poriadku. V dôvodovej správe k § 179 Správneho súdneho poriadku je vysvetlené, že: „Nanovo sa upravuje a precizuje správna žaloba opomenutého účastníka. Keďže správny súd nie je v zásade súdom „skutkovým", je základným predpokladom úspechu v konaní pred ním podanie náležite odôvodnenej správnej žaloby. Takúto žalobu pritom môže objektívne podať len taký účastník, ktorý mal možnosť sa oboznámiť s obsahom ním žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Vymedzenie žalobných bodov v správnej žalobe je pritom v správnom súdnictve rozhodujúce pre úspech vo veci a ich zmena je časovo striktne limitovaná (§ 62, § 183 ). Z tejto axiómy vychádza aj navrhovaná zákonná úprava.“ 22) Žalobca tvrdí, že mu napadnuté rozhodnutie nebolo doručené, čo však podľa vyjadrenia žalovaného nie je pravda. V správnej žalobe opomenutého účastníka žalobca uviedol, že mu napadnuté rozhodnutie bolo doručené dňa 21.02.2024, keď mu ho žalovaný poskytol elektronicky v súlade s Infozákonom. Žalobca tak bol oboznámený s obsahom napadnutého rozhodnutia a obsah poznal, a mohol podať odvolanie proti rozhodnutiu, ak sa domnieval, že je nezákonné. Žalovaný však riadny opravný prostriedok (odvolanie) nepodal a podal rovno mimoriadny opravný prostriedok (návrh na obnovu konania). Práve v odvolaní mohol žalobca namietať nielen to, že bol opomenutým účastníkom, ale aj to, že považuje vodoprávne povolenie za nezákonné a z akých dôvodov. Následne po prípadnom zamietnutí odvolania mohol žalobca podať všeobecnú správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a žiadať priznanie odkladného účinku takejto žalobe. Žalovaný návrh na obnovu konania zamietol. 23) Žalobca v správnej žalobe opomenutého účastníka uviedol, že je jednoznačné, že vodoprávne povolenie vydal žalovaný z dôvodu líniovej stavby cyklotrasy Varín – Nezbudská Lúčka a bol tak povinný oznámenie o začatí vodoprávneho konania ústiaceho do vydania vodoprávneho povolenia oznámiť verejnou vyhláškou, čo však neurobil, pritom odkazoval na § 73 ods. 4 Vodného zákona (pozn. žalovaného: správny odkaz mal byť na § 73 ods. 6 Vodného zákona) podľa ktorého: „Orgán štátnej vodnej správy v konaní, ktoré sa týka líniovej stavby, zvlášť rozsiahlej stavby alebo stavby s počtom účastníkov nad 50, upovedomí účastníkov konania o začatí vodoprávneho konania. Pozvanie na ústne pojednávanie oznámi verejnou vyhláškou najmenej 30 dní pred ústnym pojednávaním. Orgán štátnej vodnej správy upozorni, že na námietky, ktoré nebudú oznámené najneskôr na ústnom pojednávaní, sa neprihliadne.“ Z textácie uvedeného zákonného ustanovenia je podľa vyjadrenia žalovaného zrejmé, že sa aplikuje v konaní, ktoré sa týka líniovej stavby, zvlášť rozsiahlej stavby alebo stavby s počtom účastníkom nad 50. Vodoprávne konanie, ktorého výsledkom je vodoprávne povolenie žalovaného takýmto konaním nebolo. Konanie sa priamo netýkalo líniovej stavby a o líniovú stavbu v konaní nešlo. Predmetom vodoprávneho konania bolo povolenie na stínanie a odstraňovanie stromov a krov v korytách vodných tokov, na pobrežných pozemkoch a v inundačných územiach. Ustanovenie § 73 ods. 6 Vodného zákona by sa aplikovalo napríklad na konania o povoleniach na výstavbu vodovodov, kanalizácií, hrádzí a iných líniových stavieb, ktorých výstavba priamo súvisí s vodohospodárskymi pomermi. Tiež sa ustanovenie § 73 ods. 6 Vodného zákona neaplikovalo, keďže je zrejmé, že zverejňovanie verejnou vyhláškou sa týka prípadov veľkého počtu účastníkov konania. V danom prípade bol počet účastníkov konania nízky (žiadateľ, správca vodného toku) a zároveň okruh účastníkov bol v súlade s § 73 ods. 3 Vodného zákona zistený ako úplný a v danom prípade bolo objektívne vylúčené, že by vôbec existoval ďalší účastník. Pre úplnosť žalovaný tiež poukázal na to, že podľa ustanovenia§ 73 ods. 6 Vodného zákona, orgán štátnej vodnej správy má verejnou vyhláškou oznamovať len pozvanie na ústne pojednávanie a nie oznamovať začatie vodoprávneho konania. Tiež žalovaný podotkol, že je sporné, či vôbec cyklotrasa alebo cyklochodník je líniovou stavbou vo všeobecnosti. Pojem líniová stavba je definovaný v § 139 ods. 3 Stavebného zákona, ktorý pojem cyklotrasa či cyklochodník neobsahuje.

24) V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že pri určení účastníctva vodoprávneho konania je potrebné postupovať výlučne podľa Vodné zákona, ktorý úplne presne definuje kto je účastníkom konania. Správny poriadok ako subsidiárny zákon sa pre účastníctvo vo vodoprávnom konaní neuplatní. Vychádzajúc z derogačného pravidla „lex specialis derogat legi generali“, na posúdenie účastníctva vo vodoprávnom konaní je potrebné postupovať podľa § 73 ods. 3 Vodného zákona, ktorý je vo vodoprávnom konaní zákonom špeciálnym vo vzťahu k všeobecnému predpisu o správnom konaní (Správnemu poriadku). Dokonca odhliadnuc od tohto všeobecného pravidla, v danom prípade je otázka aplikácie príslušných právnych predpisov výslovne zodpovedaná v § 73 ods. 1 Vodného zákona, podľa ktorého ak vodný zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Z tohto zákonného ustanovenia je bez pochýb zrejmé, že na konanie vedené podľa Vodného zákona sa použijú pravidlá ustanovené Správnym poriadkom len vtedy, ak sám Vodný zákon neupravuje konkrétnu situáciu, resp. právnu otázku, inak. Vzhľadom na to, že Vodný zákon výslovne pomenúva účastníkov vodoprávneho konania, je preto v danej veci vylúčená aplikácia ustanovenia § 14 Správneho poriadku, v ktorom je všeobecne vymedzený okruh účastníkov správneho konania, a aplikuje sa výlučne ustanovenie § 73 ods. 3 Vodného zákona. Podľa § 73 ods. 3 posledná veta Vodného zákona, účastníkom konania je aj fyzická osoba, občianska iniciatíva alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, pričom odkaz 64a) odkazuje na § 24 zákona EIA. Podľa § 24 zákona EIA platnom v rozhodnom čase „Dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu. Na odôvodnené písomné stanoviská a pripomienky podané v konaní podľa tretej časti tohto zákona o ktorých už bolo rozhodnuté, sa nemusí prihliadať v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti. Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté.“ Z prvej vety § 24 zákona EIA vyplýva, že účastníkom následných povoľovacích konaní k navrhovanej činnosti (tzn. napr. územné konanie, stavebné konanie, konanie o výrube...) je tá dotknutá verejnosť, ktorá mala postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti zákona EIA, ak na nich prejavila záujem podľa ods. 3 alebo ods. 4. Predpokladom vzniku účastníctva je, že takéto konanie podľa zákona EIA začalo a existovalo. V danom prípade cyklotrasy Varín – Nezbudská Lúčka, Žilinský samosprávny kraj požiadal Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia na úseku EIA ako orgán príslušný na posudzovanie vplyvov na životné prostredie o stanovisko, či navrhovaná činnosť – cyklotrasa Varín – Nezbudská Lúčka bude predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA. Tento príslušný orgán predložil stanovisko, že v zmysle § 18 zákona EIA nie je navrhovaná činnosť (cyklotrasa Varín – Nezbudská Lúčka) zaradená do prílohy č. 8 zákona EIA, takže nespĺňa tento projekt kritériá podľa § 18 a prílohy č. 8 uvedeného zákona a nie je predmetom posudzovania. Ak neexistovalo konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, nemohlo vzniknúť ani účastníctvo dotknutej verejnosti v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, a logicky ani v následných povoľovacích konaniach, vrátane vodoprávneho konania. 25) Žalobca podal na Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky podnet, ktorým sa domáhal, aby sa určilo, že úsek Vážskej cyklotrasy Varín – Nezbudská Lúčka podlieha posúdeniu podľa zákona EIA a tiež že všetky v budúcnosti navrhované úseky Vážskej cyklotrasy budú podliehať posúdeniu vplyvov na životné prostredie. Ministerstvo, sekcia posudzovania vplyvov na životné prostredie, odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie rozhodla, že sa navrhovaná činnosť Vážska cyklodopravná trasa, úsek Varín – Nezbudská Lúčka nebude posudzovať podľa zákona EIA. Ministerstvo si pre rozhodnutie zabezpečilo stanoviská všetkých orgánov verejnej správy, do pôsobnosti ktorých patrí hodnotiť vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie. Žiadny z týchto orgánov verejnej správy nepožadoval, aby bolo vykonané posudzovanie vplyvov na životné prostredie, a ani v stanoviskách neuviedli také závažné skutočnosti, pre ktoré by malo ministerstvo rozhodnúť inak ako rozhodlo. 26) Žalobca v správnej žalobe opomenutého účastníka tvrdí, že: „Účastníkom tohto vodoprávneho konania bola pritom aj verejnosť, vrátane žalobcu, keďže takouto verejnosťou mohla byť nielen „dotknutá verejnosť“ v zmysle jednej konkrétnej poznámky pod čiarou 64a) uvedenej v § 73 ods. 3 Vodného zákona v spojení s § 24 zákona EIA, ale aj „verejnosť“ v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku, tretej definície účastníka správneho konania v spojení s § 73 ods. 1 prvou vetou Vodného zákona a v

spojení s čl. 2. 4 a čl. 9. 3 Aarhuského dohovoru.“ Žalovaný poukázal na to, že žalobca nebol dotknutá verejnosť, pretože takýto status by mu vznikol len v prípade, ak by príslušné konanie podľa zákona EIA existovalo, čo neexistovalo. Žalobca nie je ani verejnosťou v zmysle účastníka konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, tretia definícia. Ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku sa na účastníctvo vo vodoprávnom konaní neuplatní. Žalobca nie je účastníkom konania ani v zmysle čl. 2.4 a čl. 9.3 Aarhuského dohovoru a nie je účastníkom konaní ani v spojení týchto všetkých predpisov a ustanovení. Tvrdenie žalobcu, že je (opomenutým) účastníkom vodoprávneho konania, a to v súlade s čl. 9.3 a čl. 2.4 Aarhuského dohovoru v spojení s § 14 ods. l Správneho poriadku a v spojení s § 73 ods. 1 a tiež ods. 3 Vodného zákona teda neobstojí. Pokiaľ ide o Aarhuský dohovor, považoval žalovaný za potrebné uviesť nasledovné. Dohovor pozostáva z troch základných pilierov: a) Prvý pilier Aarhuského dohovoru deklaruje právo verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí. b) Druhý pilier Aarhuského dohovoru je o účasti verejnosti na rozhodovacom procese. c) Tretí pilier Aarhuského dohovoru sa týka prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a vytvára garancie pre každého, koho environmentálne práva boli porušené, aby mal možnosť spravodlivého posúdenia nezávislými orgánmi (napr. súdmi). 27) Samotná skutočnosť, že slovenský právny poriadok ustanovením § 179 SSP umožnil žalobcovi ako domnele opomenutému účastníkovi domáhať sa svojich práv na doručenie vodoprávneho povolenia, ak príslušný súd ustáli jeho status opomenutého účastníka a potom celý Správny súdny poriadok mu umožní podať príslušnú správnu žalobu je právne a eticky nekorektné hovoriť o porušení Aarhuského dohovoru. Aj Aarhuský dohovor rešpektuje suverenitu národného štátu. Dohovor nezasahuje do národnej legislatívy ako takej. Bude vecou posúdenia príslušných autorít, či postup orgánov bol zákonný a či výklad jednotlivých právnych inštitútov a aplikácia predpisov v konkrétnom prípade boli v súlade so záväzkami Slovenskej republiky ako signatára dohovoru. Žalovaný zdôraznil, že vodoprávne rozhodnutie nie je v rozpore s článkom 2.4 Aarhuského dohovoru, ako sa to snaží podsúvať žalobca. Predmetný článok len definuje pre účely dohovoru verejnosť. To, či a kedy a za akých podmienok je verejnosť tzv. dotknutou verejnosťou, v ktorom konkrétnom prípade je dotknutá verejnosť účastníkom toho ktorého konania, je záležitosťou vnútroštátnej úpravy. Všeobecný predpis verejného práva (Správny poriadok) o účastníctve v konaní je podľa názoru žalovaného možné aplikovať iba v prípade, ak v osobitných právnych predpisoch nie je status účastníctva pre určitý druh správneho konanie špeciálne zákonodarcom upravený. Žalovaný zdôraznil, že status účastníctva je v prejednávanej veci upravený vo Vodnom zákone. V z mysle § 73 ods. 3 poslednej vety, je účastníkom vodoprávneho konania aj fyzická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Zároveň odkazuje (odkaz 64a) na § 24 zákona EIA. Teda nie na celý zákon EIA, ale len na jeho konkrétne ustanovenie. Podľa § 24 ods. 2 zákona EIA má dotknutá verejnosť postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa ods. 3 alebo 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu. V prejednávanej veci žalovaný v kontexte vyššie uvedeného poukázal na to, že príslušný orgán rozhodol, že sa posudzovanie podľa zákona EIA nebude robiť. Preto (opomenutý) účastník nie je účastníkom predmetného vodoprávneho konania podľa § 73 ods. 3 poslednej vety Vodného zákona. Zákon o správnom konaní je všeobecnou normou verejného práva, ktorá v § 14 upravuje status účastníka správneho konania. Tento všeobecný predpis verejného práva o účastníctve v konaní, je možno aplikovať iba v prípade, ak v osobitných právnych predpisoch nie je status účastníctva pre určitý druh správneho konania špeciálne zákonodarcom upravený. Pri opačnom výklade by sa negoval účinok špeciálneho právneho predpisu, ktorým je Vodný zákon a ktorý má prioritu a prednosť pred úpravou všeobecnou, ktorá sa použije iba v prípade, ak špeciálny – osobitný zákon takúto úpravu nemá. Pri ponímaní a výklade účastníctva tak, ako uviedol žalobca, by potom v konečnom dôsledku nebolo potrebné osobitne upravovať okruh účastníkov konkrétneho správneho konania (v osobitnom predpise), pretože existuje všeobecný predpis, ktorý účastníctvo upravuje, ktorým je Správny poriadok a poprel by sa akýkoľvek špeciálny – osobitný účinok právnej úpravy. 28) K argumentácii žalobcu, pokiaľ ide o odkazy na Aarhuský žalovaný odkázal na právny názor Najvyššieho súdu SR, pokiaľ ide o účel prístupu k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese týkajúcom sa životného prostredia. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/89/2015, ani z Aarhuského dohovoru nevyplýva právny nárok občianskych združení a zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené. Účelom prístupu k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručených týmto

dohovorom je, aby sa verejnosť mohla nielen vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z oblasti životného prostredia predložiť kvalifikované pripomienky tak, aby sa hodnotiaci proces viedol v odbornej vecnej rovine vzhľadom k cieľu (viď rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5Sžz/1/2010 z 28. apríla 2011 a sp. zn. 8Sžz/1/2020 z 27. januára 2011). 29) Na základe vyššie uvedených argumentov žalovaný navrhol, aby správny súd správnu žalobu opomenutého účastníka odmietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Právny rámec 30) Podľa § 179 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej iba ako „SSP“), ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie. 31) Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. 32) Podľa§ 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej iba ako „Vodný zákon“), povolenie orgánu štátnej vodnej správy je potrebné na vysádzanie, stínanie a odstraňovanie stromov a krov v korytách vodných tokov (ďalej len „koryto“), na pobrežných pozemkoch a v inundačných územiach. 33) Podľa § 73 ods. 3 Vodného zákona, účastníkom vodoprávneho konania vo veci povolenia týkajúceho sa povrchových vôd, podzemných vôd alebo pobrežných pozemkov vodného toku je vždy aj správca vodného toku. Účastníkom vodoprávneho konania vo veci súhlasu podľa § 27 ods. 1 písm. e) a f) je len žiadateľ; ak sa súhlas týka vodného toku alebo pobrežných pozemkov, aj správca vodného toku. Účastníkom vodoprávneho konania podľa tohto zákona je aj fyzická osoba, občianska iniciatíva alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu (§ 24 zákona č. 24/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov). 34) Podľa § 73 ods. 6 Vodného zákona, orgán štátnej vodnej správy v konaní, ktoré sa týka líniovej stavby, zvlášť rozsiahlej stavby alebo stavby s počtom účastníkov nad 50, upovedomí účastníkov konania o začatí vodoprávneho konania. Pozvanie na ústne pojednávanie oznámi verejnou vyhláškou najmenej 30 dní pred ústnym pojednávaním. Orgán štátnej vodnej správy upozorní, že na námietky, ktoré nebudú oznámené najneskôr na ústnom pojednávaní, sa neprihliadne. 35) Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ďalej iba ako „zákon EIA“) v znení účinnom do 31.03.2024, dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu (§ 14 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok). Na odôvodnené písomné stanoviská a pripomienky podané v konaní podľa tretej časti tohto zákona o ktorých už bolo rozhodnuté, sa nemusí prihliadať v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti. Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté. 36) Podľa § 24 ods. 3 zákona EIA v znení účinnom do 31.03.2024, verejnosť prejaví záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene a na konaní o jej povolení podaním a) odôvodneného písomného stanoviska k zámeru podľa § 23 ods. 4, b) odôvodnených pripomienok k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny podľa § 30 ods. 8,

c) odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2, d) odôvodneného písomného stanoviska k oznámeniu o zmene podľa § 29 ods. 9. 37) Podľa § 24 ods. 4 zákona EIA v znení účinnom do 31.03.2024, verejnosť má právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona (ďalej len "rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní"), alebo proti záverečnému stanovisku aj vtedy, ak nebola účastníkom zisťovacieho konania alebo konania o vydaní záverečného stanoviska alebo jeho zmeny. Za deň doručenia rozhodnutia sa pri podaní takého odvolania považuje pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 15 alebo záverečného stanoviska príslušným orgánom podľa § 37 ods. 6. Verejnosť podaním odvolania zároveň prejaví záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení. 38) Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej iba ako „Správny poriadok“), účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. 39) Podľa čl. 2 ods. 4 Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z. z. (ďalej iba ako „Aarhuský dohovor“), „verejnosť“ znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny. 40) Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 41) Podľa ustanovenia § 179 SSP ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo konať, správny súd overí správnosť tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie. 42) Na základe uvedeného správny súd pristúpil ku skúmaniu splnenia základných podmienok žaloby opomenutého účastníka konania, a to: - správnosti tvrdenia žalobcu, podľa ktorého mu malo byť rozhodnutie orgánu verejnej správy doručené, pretože mu svedčil status účastníka konania, ktoré vyústilo do vydania daného rozhodnutia (t.j. či žalobcovi patrí postavenie opomenutého účastníka) - skutočnosti, že od vydania daného rozhodnutia neuplynuli viac ako tri roky. 43) Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalovaný na základe rozhodnutia č. OU-ZA-OSZP3-2023/058164-003 zo dňa 06.12.2023 (vodoprávneho povolenie), ako príslušný orgán štátnej starostlivosti o životné prostredie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ako príslušný orgán štátnej vodnej správy podľa § 61 písm. a) v súlade s § 73 Vodného zákona a podľa § 46 Správneho poriadku na základe žiadosti o výsledku vykonaného vodoprávneho konania vydal pre Žilinský samosprávny kraj povolenie na niektoré činnosti podľa § 23 ods. 1 písm. a) Vodného zákona – povolenie, ktoré je potrebné na stínanie a odstraňovanie stromov a krov v korytách vodných tokov, na pobrežných pozemkoch a v inundačných územiach, a to v rozsahu bližšie špecifikovanom v predmetnom rozhodnutí. Zároveň určil podmienky na odstránenie drevín, ako i to, že výrub drevín bude realizovaný od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia do 29.02.2024 a následne od 01.10.2024 do 28.02.2025, t.j.

mimo vegetačného obdobia z dôvodu ochrany vtáctva. Taktiež bola určená náhradná výsadba drevín v počte 194 ks, realizovaná v k. ú. F. v zmysle dokumentácie náhradnej výsadby drevín Vážskej cyklotrasy v úseku Varín – Nezbudská Lúčka a Nezbudská Lúčka – Lipovec, vypracovanej spoločnosťou Poa s. r. o., so sídlom Severná 19, 974 01 Banská Bystrica. Žalobca sa dozvedel o existencii predmetného rozhodnutia dňa 21.02.2024, na základe odpovede na žiadosť o poskytnutie informácie podľa Infozákona. Správny súd žalobu opomenutého účastníka prejedal bez nariadenia pojednávania, keďže po preskúmaní administratívneho spisu, žalobcom podanej žaloby a vyjadrenia žalovaného nevzhliadol dôvod na jej prejednanie na súdnom pojednávaní, keďže to povaha veci nevyžadovala. 44) Žalobca podal správnu žalobu opomenutého účastníka konania na správny súd dňa 02.10.2024, a preto možno skonštatovať, že od vydania napadnutého rozhodnutia (t.j. odo dňa 06.12.2023) v čase podania žaloby neuplynuli viac ako tri roky, teda lehota na podanie žaloby opomenutého účastníka podľa § 179 ods. 1 SSP bola splnená. 45) V prejednávanej veci je sporná prvá podmienka pre oprávnenosť žaloby opomenutého účastníka konania, a to status žalobcu ako účastníka administratívneho konania, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OSZP3-2023/058164-003 zo dňa 06.12.2023. Žalobca sa žalobou opomenutého účastníka konania domáha doručenia vyššie uvedeného rozhodnutia, majúc za to, že je na mieste postup podľa § 179 ods. 1 SSP. Žalobca sa v prvom rade domnieva, že vodoprávne povolenie sa týka líniovej stavby cyklotrasy a preto bol žalovaný povinný oznámenie o začatí tohto vodoprávneho konania oznámiť verejnou vyhláškou čo podľa žalobcu neurobil. Žalobca je toho názoru, že ako člen verejnosti má právo na prístup ako účastník konania aj k vodoprávnemu konaniu a je oprávnený napadnúť úkony orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore so slovenským vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. 46) Správny súd v prvom rade poukazuje na to, že obdobné konanie o správnej žalobe opomenutého účastníka viedol žalobca proti žalovanému už pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. ZA-31S/48/2020. Išlo o iný úsek cyklotrasy, pričom žalobca tvrdil, že bol opomenutým účastníkom konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline vydané pod sp. zn. ZA-31S/48/2020, ktorým bola žaloba žalobcu odmietnutá bolo potvrdené Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 7Svk/7/2021 a následne aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní sp. zn. IV. ÚS 6/2024. V uvedenom konaní sa žalobca domáhal priznania postavenia účastníka konania podľa I. a II. definície účastníka v zmysle § 14 Správneho poriadku. 47) V prejednávanej veci sa žalobca domáha priznania postavenia účastníka konania podľa III. definície účastníka konania v zmysle § 14 Správneho poriadku. Žalobca tvrdí, že sa ho projekt cyklotrasy bezprostredne týka, preto je nevyhnutné vykladať tretiu definíciu účastníctva konania dostatočne široko a nie je nutné, aby sa konkrétna fyzická osoba musela prihlasovať do správneho konania týkajúceho sa životného prostredia a preukazovať ako konkrétne môže byť jej právo na životné prostredie vodoprávnym povolením priamo dotknuté. 48) V kontexte uvedeného správny súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že okruh účastníkov konania je správny orgán povinný zisťovať primárne na začiatku správneho konania, ale v priebehu celého konania až do právoplatného ukončenia je povinný skúmať, či nie je účastníkom konania aj iná osoba, s ktorou sa doposiaľ ako s účastníkom nekonalo a konať sa malo. Ak správny orgán zistí, že do konania má byť pribratý aj ďalší účastník, bez zbytočného odkladu mu túto skutočnosť oznámi, upovedomí ho o predmete konania a o jeho procesných právach a povinnostiach. Ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku poskytuje tri vymedzenia účastníka konania na základe troch rôznych kritérií, resp. princípov: a) striktný individualizačný princíp – účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať b) princíp legitímnej ochrany– účastníkom konania je ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté c) temporálna prezumcia účastníctva – účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. 49) Účastníkom správneho konania je teda vždy ten, o koho právach a právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať (navrhovateľ, žiadateľ, a pod.). Tejto osobe vyplýva status účastníka

priamo zo Správneho poriadku a nemôže jej byť za žiadnych okolností odňatý. V zmysle princípu legitímnej ochrany je účastníkom konania aj ten, koho práva, právom chránené záujmy a povinnosti môžu byť správnym konaním priamo dotknuté. Tieto osoby sú účastníkom konania nie z titulu, že podali návrh na začatie správneho konania, ale z dôvodu, že návrh podaný niekým iným môže mať priamy vplyv aj na ich právne postavenie. Uvedeným osobám sa status účastníka konania nemôže odňať. Na vznik účastníctva stačí aj „možnosť“ zásahu do záujmov týchto osôb. Temporálna prezumcia účastníctva vychádza zo zásady preventívnej ochrany práva a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, ktorá má podklad v ústavnom práve na spravodlivý proces. Správny poriadok totiž postavenie účastníka priznáva aj osobám, ktoré „len“ tvrdia, že môžu byť rozhodnutím správneho orgánu vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknuté. Postavenie účastníka sa im však priznáva z časového hľadiska, a to odvtedy, ako sa za účastníka konania „prihlásia“ a len dovtedy, kým sa nepreukáže opak. 50) Pojem účastník konania je vymedzený veľmi všeobecne. Správny poriadok dáva prednosť osobitným právnym predpisom, ale zároveň dbá, aby nikto neutrpel ujmu vo svojich právach a právom chránených záujmoch, aby maximálny počet osôb mohol v konaní svoje právo uplatniť a tak čeliť nebezpečenstvu, že by takéto osoby boli pozbavené možnosti zúčastniť sa na konaní ešte pred tým, než by sa zistil vzťah k predmetu konania. Základnou črtou účastníka konania je hmotnoprávny pomer fyzickej alebo právnickej osoby k veci, ktorá je predmetom konania. Z predpisov hmotného práva vyplýva okruh osôb, ktoré sú alebo môžu byť nositeľmi práv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje, alebo ktorých práva, právom chránené záujmy môžu byť rozhodnutím dotknuté, preto správny orgán zisťuje okruh účastníkov. 51) Pri určovaní účastníctva vodoprávneho konania je podľa názoru správneho súdu potrebné postupovať výlučne podľa Vodného zákona, ktorý presne definuje kto je účastníkom konania. Správny poriadok nie je možné ako subsidiárny právny predpis vo vzťahu k Vodnému zákonu použiť na určenie účastníctva vo vodoprávnom konaní. Žalobca v priebehu vodoprávneho konania ako dotknutá verejnosť neprejavil záujem na konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie niektorým spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení § 24 ods. 3 prípadne ods. 4 zákona EIA v znení účinnom do 31.03.2024, preto žalobcovi nepatrí účastníctvo v konaní podľa § 73 ods. 3 poslednej vety Vodného zákona. 52) V prejednávanej veci žalobca ešte pred začatím vodoprávneho konania dňa 12.09.2022 podal na Ministerstvo životného prostredia SR podnet podľa § 19 zákona EIA, aby sa posúdilo či navrhovaná činnosť – celá Vážska cyklodopravná trasa podlieha posudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA. Okresný úrad Žilina dňa 08.09.2021 pod č. OU-ZA-OSZP3-2021-037234-002/Mrh (súčasť administratívneho spisu) vydal stanovisko, že navrhovaná činnosť –Vážska cyklodopravná trasa, úsek Varín – Nezbudská Lúčka, nie je v zmysle § 18 zákona EIA zaradená do prílohy č. 8 uvedeného zákona a keďže navrhovaný projekt v danej časti nespĺňa kritériá podľa § 18 a prílohy zákona EIA nie je tento projekt predmetom posudzovania. Rovnako aj Ministerstvo životného prostredia SR rozhodlo, že navrhovaná činnosť Vážska cyklodopravná trasa, úsek Varín – Nezbudská Lúčka sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Ak teda neexistovalo konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, nemohlo vzniknúť ani účastníctvo dotknutej verejnosti v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, a logicky ani v následných povoľovacích konaniach, vrátane vodoprávneho konania.. 53) Predmetom konania, v ktorom bolo vydané vodoprávne povolenie na výrub stromov a krovín na pobrežných pozemkoch vodných tokov Váh a Varínka bola žiadosť žiadateľa – Žilinský samosprávny kraj za účelom výstavby Vážskej cyklotrasy v úseku Varín – Nezbudská Lúčka. Teda predmetom konania nebolo uskutočnenie líniovej stavby cyklotrasy, ako to tvrdí žalobca, preto nebolo aplikované ani ustanovenie § 73 ods. 6 Vodného zákona. Vodoprávne povolenie na stínanie stromov a krovín je podmienkou na uskutočnenie výstavby uvedenej cyklotrasy, pretože bez povolenia a následného odstránenia stromov a krovín by nebolo možné uskutočniť výstavbu cyklotrasy. 54) Je pravdou, že samotné stínanie stromov a krovín ako jednej zo zložiek životného prostredia a súčasne aj ekosystému okolia vodných tokov Váh a Varínka síce predstavuje zásah a aj určitú ujmu na životnom prostredí a v konečnom dôsledku aj určitý zásah do práva žalobcu na priaznivé životné prostredie, avšak nejde o zásah do životného prostredia, ktorý by bol nad mieru ustanovenú zákonom (čl. 44 ods. 3 Ústavy SR) a ani nejde o hrozbu nebezpečenstva nenávratného alebo závažného poškodenia životného prostredia (§ 13 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí). V dôsledku výrubu drevín (stromov a krov) sa vzhľad a funkcie životného prostredia v okolí vodných tokov Váh a Varínka

ako aj samotný už existujúci ekosystém nezmení podstatným a závažným spôsobom. V dôsledku vybudovania cyklochodníka popri rieke Váh medzi obcami Varín a Nezbudská Lúčka nedôjde ani k nenávratnému poškodeniu životného prostredia, pretože súčasťou projektu výstavby cyklotrasy je aj náhradná výsadba drevín za dreviny zoťaté na základe predmetného vodoprávneho povolenia a súčasne je možné vzhľadom na dôsledky vybudovania cyklotrasy (uvedené v rozhodnutí tunajšieho správneho súdu v uznesení o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe opomenutého účastníka dôvodne očakávať zlepšenie kvality predmetného ekosystému a prehĺbenie priaznivých funkcií životného prostredia v prospech širokej verejnosti čo je nepochybne vo verejnom záujme. 55) Ochrana verejného záujmu je jeden z nosných princípov správneho súdneho procesu (k tomu pozri napr. § 5 ods. 3, § 185, § 258 alebo § 447 SSP), na ktorý musí správny súd počas celého správneho súdneho konania prihliadať. Signifikantnou črtou verejného záujmu je jeho celospoločenský charakter, ktorý ho uprednostňuje pred iné miestne, skupinové či individuálne záujmy. Štát vymedzuje obsah verejného záujmu normatívne, s čím je spojená možnosť tento záujem mocensky presadiť a vo vzťahu k zásahu do práv jednotlivcov aj ospravedlniť. Preto verejný záujem širokej verejnosti na priaznivé životné prostredie pri zachovaní funkcií životného prostredia pri výstavbe a následnej prevádzke cyklotrasy popri rieke Váh musí prevýšiť subjektívne verejné právo žalobcu na priaznivé životné prostredie spočívajúce v žalobcom tvrdenej „nedotknuteľnosti“ životného prostredia. Právo žalobcu na priaznivé životné prostredie nie je možné stotožniť s absolútnou ochranou životného prostredia pred akýmkoľvek zásahom, ako sa to snaží žalobca navodiť v správnej žalobe opomenutého účastníka. 56) Ústava nevyžaduje nedotknuteľnosť životného prostredia, prírodných zdrojov a kultúrnych pamiatok. Je prirodzené, že tieto sú predmetom zásahu zo strany rôznych subjektov, ktoré ich využívajú, nakladajú s nimi, pracujú s nimi, používajú a využívajú ich. Nie je to zakázané, zakázané je v zmysle čl. 44 ods. 3 Ústavy ohrozovanie alebo poškodzovanie životného prostredia a prírodných zdrojov nad mieru ustanovenú zákonom. Pozitívnoprávny charakter práv upravených v čl. 44 Ústavy sa v odseku 3 prejavuje v tom, že ústavodarca predpokladá prípustné medze, resp. prípustnú mieru zásahu do chráneného predmetu, a to v rozsahu ustanovenom zákonom. Ústavodarca zodpovednosť preniesol na zákonodarcu. Článok 44 ods. 3 Ústavy totiž nemožno chápať formálne. Nie každý zákon, ktorý by ustanovil nejaký rozsah ohrozenia alebo poškodenia životného prostredia, prírodných zdrojov a kultúrnych pamiatok, je možné pokladať za zákon prijatý v súlade s čl. 44 ods. 3 Ústavy. Ústavodarca splnomocnil zákonodarcu iba na prijatie takého zákona či zákonov, ktoré pri stanovení miery ohrozenia a poškodenia životného prostredia, prírodných zdrojov a kultúrnych pamiatok neporušia tento chránený predmet v jeho podstate. 57) Účasť verejnosti v správnych konaniach týkajúcich sa životného prostredia musí byť včasná (keď sú všetky možnosti otvorené), efektívna (aby mali možnosť ovplyvňovať výsledok konania a potom ďalej napadnúť rozhodnutia orgánov verejnej moci na nadriadenom správnom orgáne a súde) a taká, aby nebola samoúčelná (keď sú iba formálne realizované práva, pričom zo všetkých okolností je zrejmé, že náprava alebo zlepšenie životného prostredia nemôže byť dosiahnutá). V zmysle vodoprávneho povolenia, v ktorom žalobcovi nebolo priznané účastníctvo, bolo povolené stínanie a odstraňovanie stromov a krov, tak že výrub bude realizovaný od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, v mimo vegetačnom období, a to do 29.02.2024 a následne od 01.10.2024 – 28.02.2025. Vzhľadom na to, že najneskorší termín vykonania činnosti, ktorá bola vodoprávnym povolením povolená bol do 28.02.2025 už správna žaloba žalobcu ako opomenutého účastníka nemá reálny význam, pretože právo na výkon povoľovanej činnosti zaniklo uplynutím času určeného v rozhodnutí žalovaného. Preto poskytnutie súdnej ochrany žalobcu ako opomenutého účastníka administratívneho konania by bolo v súčasnom čase už len samoúčelné, bez akéhokoľvek dopadu na právo žalobcu na priaznivé životné prostredie. 58) K argumentácii žalobcu pokiaľ ide o jeho odkaz na Aarhuský dohovor správny súd poukazuje na to, že cieľom čl. 9 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť preskúmateľnosť aktov orgánov verejnej moci, a tým dostatočne zabezpečiť vymáhateľnosť práva v oblasti životného prostredia, pričom prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa je priznanie niektorých práv členom verejnosti súvisiacich s prístupom k správnemu alebo súdnemu konaniu, pričom nie je vylúčené zváženie zmluvnej strany či títo členovia verejnosti budú podliehať určitým kritériám, napr. ekologická mimovládna organizácia pôsobiaca po určitú dobu, trvalý pobyt obyvateľa obce, atď. Z citovaného článku Aarhuského dohovoru vyplýva, že jeho cieľom je zabezpečiť účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch. Zo žiadneho z ustanovení

dohovoru však nevyplýva, že by túto účasť malo alebo muselo byť nutné dosiahnuť len tým, že sa všetkej zainteresovanej/dotknutej verejnosti založí účastníctvo podľa vnútroštátneho práva, pre všetky konania. Zo znenia článkov 6 ods. 3, 4 a 7 až 9 Aarhuského dohovoru zreteľne vyplýva, že úlohou štátov je vytvoriť priestor na to, aby sa verejnosť mohla zúčastniť administratívneho konania v oblasti životného prostredia. 59) Rozhodnutie Súdneho dvora C-240/09 možno označiť za prelomové pre rozhodovaciu prax slovenských súdov, keďže dovtedy súdy odmietali postavenie účastníka správneho konania v prípadoch, ak toto nevyplývalo z niektorého z ustanovení osobitného predpisu a neaplikovali ani § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Súdny dvor uviedol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom únie. Súdna prax na základe tohto rozhodnutia už priznáva právo členom verejnosti byť účastníkom konania v konaniach týkajúcich sa životného prostredia v prípadoch, ak právo priamo nevyplývalo z niektorého z ustanovení osobitného predpisu, čo už nie je situácia v posudzovanej veci, pretože osobitná právna úprava, ktorou je Vodný zákon toto právo už upravuje. 60) Otázkou je, či takáto právna úprava predstavuje dostatočnú implementáciu Aarhuského dohovoru čl. 9 ods. 3. Správny súd zastáva názor, že osobitná právna úprava účastníctva v konaniach podľa Vodného zákona ako lex specialis vo vzťahu k Správnemu poriadku, nie je v rozpore s cieľmi Aarhuského dohovoru, ani so samotným čl. 9 ods. 3 dohovoru. 61) Podľa názoru správneho súdu vodoprávne rozhodnutie nie je ani v rozpore s čl. 2 ods. 4 Aarhuského dohovoru. Predmetný článok len definuje pre účely dohovoru verejnosť. To, či a kedy a za akých podmienok je verejnosť účastníkom toho ktorého konania, je záležitosťou vnútroštátnej úpravy. 62) Žalobca v správnej žalobe navrhol, aby správny súd prerušil konanie a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie s otázkami obsiahnutými v bode 17 tohto uznesenia. 63) K návrhu na predloženie prejudiciálnych otázok správny súd konštatuje, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa zakladá na dialógu medzi súdmi a jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu (rozsudky zo 16. decembra 2008, Cartesio, C-210/06, Zb. s. I-9641, bod 91, a z 09. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, Zb. s. I-10847, bod 29). Vzhľadom na postavenie tunajšieho súdu ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok, mu z článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nevyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci. V posudzovanej veci správny súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky, respektíve prejudiciálnych otázok. Vo vzťahu k povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku správny súd ďalej poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06.10.1982 vo veci 283/81 CILFIT, v ktorom Súdny dvor EÚ formuloval tri výnimky, kedy vnútroštátne súdy túto povinnosť nemajú, a to pokiaľ (i) položená otázka nie je relevantná (významná) pre riešenie daného sporu, (ii) odpoveď na otázku možno vyvodiť z existujúcej judikatúry Súdneho dvora EÚ (tzv. acte éclairé), alebo (iii) o správnom uplatnení práva EÚ neexistujú žiadne rozumné pochybnosti (tzv. acte clair). Majúc minimálne za to, že žalobcom položené otázky nie sú relevantné pre riešenie daného sporu, správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (§ 100 ods. 1 písm. c) SSP a contrario), postupujúc podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP. 64) Vychádzajúc z vyššie opísaného skutkového stavu a výkladu citovaných zákonných ustanovení sa správny súd ustálil na tom, že žalobcovi nesvedčí status opomenutého účastníka predmetného administratívneho konania, ktorého zavŕšením bolo vydanie vodoprávneho povolenia, a preto žalovaný nebol povinný so žalobcom konať, ani doručiť mu vodoprávne povolenie, z čoho vyplýva, že žalobcu nie je možné považovať za opomenutého účastníka predmetného administratívneho konania. Správny súd preto postupujúc § 179 ods. 7 SSP rozhodol o odmietnutí žaloby žalobcu podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, keďže žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

65) O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žaloba bola odmietnutá. Správny súd nezistil podmienky pre rozhodnutie o trovách konania podľa § 171 SSP. 66) Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.