Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 1S/49/2024 0824100785 30. 04. 2026 JUDr. Alena Antalová ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100785.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej a Mgr. Mariána Štulajtera v právnej veci žalobcu: Odvoz a likvidácia odpadu a. s. v skratke OLO a.s., so sídlom Ivanská cesta 22, 821 04 Bratislava, IČO: 00 681 300, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek s.r.o., Staré Grunty 162, 841 04 Bratislava, proti žalovanému: Inšpektorát práce Trenčín, so sídlom Hodžova 36, 911 01 Trenčín, o preskúmanie zákonnosti Protokolu Inšpektorátu práce Trenčín č.: ITN-194-35-2.3/ P-B24,25-24, IPTN_ODD_PPV/KON/2024/1964 zo dňa 17.06.2024 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 24.06.2024 a Dodatku č. 2 zo dňa 22.07.2024, takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Inšpektorát práce Trenčín (ďalej ako „žalovaný“) v období od 01.06.2024 do 17.06.2024 vykonal u žalobcu (ďalej aj „kontrolovaný subjekt“) a na inšpektoráte práce inšpekciu práce zameranú na kontrolu vybranej časti pracovnoprávnych vzťahov a na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 82/2005 Z.z.“ alebo „Zákon o nelegálnom zamestnávaní“). O výsledku inšpekcie práce vyhotovil žalovaný Protokol č. ITN-194-35-2.3/P-B24,25-24, IPTN_ODD_PPV/KON/2024/1964 zo dňa 17.06.2024 (ďalej ako „Protokol“). Predmetom hlavnej činnosti kontrolovaného subjektu je kúpa a predaj tovaru v rozsahu voľnej živnosti a ďalšie činnosti v zmysle výpisu z obchodného registra. Kontrolovaný subjekt v čase začatia výkonu inšpekcie práce realizoval predmet svojej činnosti na kontrolovanej prevádzke: KOLO, n.z., Ivánska cesta 16030/22, 821 04 Bratislava – Ružinov (ďalej len „prevádzka žalobcu“) predmet svojej činnosti prostredníctvom 7 zamestnancov, z toho 4 žien. Pri výkone inšpekcie boli zistené nedostatky, ktoré boli uvedené v Protokole, časť: Pracovnoprávne vzťahy, B) Zistené nedostatky: Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (objekt 1211), bod 1.: Zamestnávateľ uzatvoril na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb s fyzickými osobami - A. B. a C. D. dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru - dohody o vykonaní práce, pričom nejde o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom, čím porušil ustanovenie § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákonník práce“). Porušenie spočíva v tom, že zamestnávateľ uzatvoril na plnenie svojich úloh so zamestnancom: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX/XX, G. dohodu o vykonaní práce, a to od 01.01.2024 do 31.12.2024 na dojednanú pracovnú úlohu: „roztriedenie, kontrola a uloženie vecí na ich opätovné
použitie“ a so zamestnancom: C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, H. dohodu o vykonaní práce, a to od 01.01.2024 do 31.12.2024 na dojednanú pracovnú úlohu: „vykonanie nakládky, prevozu a vykládky predmetov vhodných na opätovné použitie zo zberných miest do skladu, alebo na určené miesto podľa pokynov“. Takto uzatvorené dohody o vykonaní práce nie sú dohodnuté v súlade s ustanovením § 223 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko podľa obsahu dohôd o vykonaní práce sa jedná o pracovné činnosti, ktoré sa počas doby platnosti dohôd o vykonaní práce pravidelne opakujú, a nejedná sa o jednorazové práce „roztriedenie, kontrola a uloženie vecí na ich opätovné použitie“ a „vykonanie nakládky, prevozu a vykládky predmetov vhodných na opätovné použitie zo zberných miest do skladu, alebo na určené miesto podľa pokynov“, ale o opakované činnosti. Vo vzťahu ku kontrole nelegálneho zamestnávania žalovaný nezistil inšpekciou práce žiadne nedostatky. Vzhľadom na zistené nedostatky inšpektor práce v časti Protokolu: Opatrenia v súlade s § 12 ods. 2 písm. b) a ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 125/2006 Z.z.“ alebo „Zákon o inšpekcii práce“) nariadil žalobcovi „odstrániť zistený nedostatok v bode B)1. - od ukončenia inšpekcie práce do 3 dní vyhotoviť iný druh pracovnoprávneho vzťahu na výkon práce predajca a príslušné ustanovenie právneho predpisu dodržiavať stále“ a v súlade s § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z. uložil zamestnávateľovi povinnosť „- prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin, - doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a o odstránení nedostatkov v lehote do 3 dní po uplynutí lehoty na ich odstránenie.“ 2. Obsah Protokolu bol dňa 17.06.2024 prerokovaný so splnomocneným zástupcom žalobcu, ktorý požiadal o lehotu na vyjadrenie ku zisteným skutočnostiam a nedostatkom uvedeným v Protokole. Inšpektor práce určil žalobcovi na vyjadrenie lehotu 3 dni od doručenia Protokolu. Žalobca dňa 20.06.2024 doručil žalovanému vyjadrenie k Protokolu, v ktorom vyjadril nesúhlas s nedostatkom zisteným pri inšpekcii práce a poukázal na to, že dojednaná práca bola nesprávne posúdená a následne bola nesprávne subsumovaná pod pravidelne opakujúce sa činnosti, bez zohľadnenia skutočnosti, že predmetom dohody o vykonaní práce môže byť aj vykonanie dohodnutej práce väčšieho rozsahu. K uloženému opatreniu žalobca uviedol, že žiadny z kontrolovaných zamestnancov nevykonával práce predajcu a uložené opatrenie je preto vo vzťahu k zamestnávateľovi zmätočné a nevykonateľné, a to vzhľadom na predmet jeho činnosti a na to, že so žiadnou osobou (zamestnancom) žalobca nemá a nemal uzatvorený pracovnoprávny vzťah na výkon práce predajcu. Kontrolované osoby vykonávali práce, ktoré boli vymedzené nie formou pracovnej pozície, ale prácou, ktorú majú vykonať, ktorá však nespočíva v predaji. Dňa 24.06.2024 bol vypracovaný Dodatok č. 1 k Protokolu (ďalej ako „Dodatok č. 1“), v ktorom inšpektor práce zaujal stanovisko k vyjadreniu žalobcu s tým, že predpokladom uzavretia dohody o vykonaní práce je vymedzenie práce jej výsledkom a vychádzajúc z uzatvorených dojednaných pracovných úloh, kde nie je jednoznačne vymedzené, vykonaním akých pracovných úloh dohody o vykonaní práce zanikajú, zotrval na zistenom nedostatku. Dňom doručenia Dodatku č. 1 sa Protokol považuje za prerokovaný a výkon inšpekcie práce za ukončený. Následne bol dňa 10.07.2024 vyhotovený Dodatok č. 2 k Protokolu (ďalej ako „Dodatok č. 2“) za účelom zmeny Protokolu, ktorým sa mení časť: Opatrenia. Podľa obsahu Dodatku č. 2 sa pôvodné znenie opatrenia uloženého v súlade s § 12 ods. 2 písm. b) a ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z., ktorým bolo zamestnávateľovi nariadené „odstrániť zistený nedostatok v bode B)1. - od ukončenia inšpekcie práce do 3 dní vyhotoviť iný druh pracovnoprávneho vzťahu na výkon práce predajca a príslušné ustanovenie právneho predpisu dodržiavať trvale“ nahradené novým znením, ktorým bolo zamestnávateľovi nariadené „odstrániť zistený nedostatok v bode B)1. - od ukončenia inšpekcie práce do 3 dní vyhotoviť iný druh pracovnoprávneho vzťahu na výkon práce A. B. a C. D. a príslušné ustanovenie právneho predpisu dodržiavať trvale.“ Všetky časti Protokolu zo dňa 17.06.2024, vrátane opatrenia uloženého v súlade s § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z., zostali nezmenené. Dňom doručenia Dodatku č. 2 k Protokolu sa Protokol v znení Dodatku č. 2 k Protokolu považuje za prerokovaný a výkon inšpekcie práce za ukončený. Správna žaloba 3. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti Protokolu v znení Dodatku č. 1 a Dodatku č. 2 (ďalej ako „Protokol“), žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania vo výške 100%. Mal za to, že Protokol je preskúmateľný súdom, pretože uložením povinnosti žalobcovi prijať opatrenia na odstránenie príčin zistených porušení predpisov došlo k zásahu do jeho práv a povinností, pričom
s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/19/2014 zo dňa 30.09.2015 a sp. zn. 8Sžk/33/2017 zo dňa 31.01.2019 tvrdil, že Protokol má spôsobilosť zasiahnuť do práv žalobcu a ukrátiť ho na jeho právach, keďže ukladá opatrenia a povinnosti, ktoré môžu byť podkladom k rozhodnutiu o uložení pokuty v správnom konaní. 4. Žalobca v správnej žalobe stručne popísal priebeh výkonu inšpekcie práce, poukázal na zistenie inšpektorov, ktorí konštatovali porušenie povinností vo vzťahu k uzatvoreným dohodám o vykonaní práce so zamestnancami A. B. a C. D. (ďalej ako „zamestnanci“) z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce, pretože obsahovali pravidelne opakujúce sa pracovné činnosti, ktoré podľa inšpektorov nemali byť predmetom dohody o vykonaní práce, ale mali byť vykonávané v rámci pracovného pomeru. Žalobca poukázal na obsah svojho vyjadrenia k Protokolu, v ktorom argumentoval, že pracovné činnosti uvedených zamestnancov boli vymedzené ako jednorazové úlohy s konkrétnym výsledkom, a nie ako pravidelne opakujúce sa činnosti, a tieto podľa neho spĺňali požiadavku § 223 Zákonníka práce, ktorý vyžaduje vymedzenie dohody o vykonaní práce výsledkom. Poukázal tiež na vydané Dodatky č. 1 a 2 k Protokolu, ktoré potvrdili pôvodné zistenia a nariadili žalobcovi, aby zmenil druh pracovnoprávneho vzťahu zamestnancov, čím došlo k nariadeniu odstránenia údajného porušenia Zákonníka práce. 5. Žalobca v správnej žalobe namietal nesprávne právne posúdenie pracovnoprávnych vzťahov zo strany žalovaného, pričom argumentoval, že v zmysle § 223 ods. 1 Zákonníka práce musí byť dohoda o vykonaní práce uzatvorená na konkrétny výsledok práce, pričom nemôže byť použitá na pravidelne opakované činnosti. Žalobca tvrdil, že v predmetnom prípade jasne špecifikoval výsledok práce v dohodách uzavretých so zamestnancami, pričom pracovné činnosti, ako „roztriedenie, kontrola a uloženie vecí na opätovné použitie“ alebo „vykonanie nakládky a vykládky predmetov vhodných na opätovné použitie“, predstavujú výsledok jednorazovej pracovnej úlohy, ktorý bol splnený. Skutočnosť, že tieto činnosti mohli byť rozložené na viac dní, podľa žalobcu neznamená, že išlo o pravidelne opakované činnosti. Žalobca ďalej namietal „rozpor s rozhodovacou praxou súdov“, keďže žalovaný nevzal do úvahy rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj „NS ČR“) publikované pod číslom R 27/1980, v ktorom sa uvádza, že rozlišovanie medzi dohodou o vykonaní práce a opakujúcimi sa činnosťami musí byť posudzované individuálne, so zohľadnením povahy úlohy. Podľa názoru NS ČR pri jednorazových úlohách môže byť výsledok dosiahnutý aj prostredníctvom sérií činností, ktoré navonok pôsobia ako opakované, no súvisia s dosiahnutím jediného výsledku. Žalovaný podľa žalobcu nebral do úvahy túto judikatúru a nesprávne vyhodnotil pracovné úlohy ako pravidelne opakované, bez zohľadnenia skutočnej povahy a výsledku práce. Žalobca tiež namietal „nevykonateľnosť nariadenia o zmene pracovnoprávneho vzťahu“, pričom poukázal na to, že Dodatky č. 1 a 2 nariaďujú žalobcovi, aby do troch dní od ukončenia inšpekcie zmenil druh pracovnoprávneho vzťahu na pozície, ktoré zastávali zamestnanci (B. a D.). Toto „nariadenie“ je podľa žalobcu nevykonateľné a neopodstatnené, pretože dohody o vykonaní práce boli uzatvorené na základe jednorazových pracovných úloh s konkrétnym výsledkom a je zároveň v rozpore s § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce, ktorý vyžaduje, aby opatrenia nariadené inšpektorátom boli primerané zistenej situácii. Žalobca tiež namietal porušenie zásady proporcionality, pretože v zmysle tejto zásady musí byť každé opatrenie primerané cieľu, ktorý sleduje. Žalovaný v tomto prípade podľa žalobcu neprimerane nariadil zmenu pracovnoprávnych vzťahov bez toho, aby riadne zhodnotil charakter práce a prihliadol na argumenty predložené žalobcom. Takéto rozhodnutie žalobcovi spôsobuje neodôvodnené ťažkosti a predstavuje porušenie zásad primeranosti. K zdôvodneniu nezákonnosti Protokolu a Dodatku č. 1 a 2 žalobca uviedol, že žalovaný nesplnil svoju povinnosť objektívne zistiť skutkový stav veci v súlade s § 12 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce a pri posudzovaní pracovnoprávnych vzťahov žalobcu nezohľadnil všetky relevantné skutočnosti, najmä charakter uzatvorených dohôd a vymedzenie práce výsledkom. Zároveň poukázal na § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“) a konštatoval, že žalovaný v tomto prípade rozhodol na základe neúplného posúdenia pracovných vzťahov a nevykonal potrebné kroky na zabezpečenie objektívneho hodnotenia situácie. Vyjadrenie žalovaného 6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe k námietke nesprávneho právneho posúdenia pracovnoprávneho vzťahu poukázal na obsah dohôd o vykonaní práce uzatvorených so zamestnancami A. B. a C. D., s dohodnutými pracovnými úlohami „roztriedenie, kontrola a uloženie vecí na ich
opätovné použitie“ (A. B.) a „vykonanie nakládky, prevozu a vykládky predmetov vhodných na opätovné použitie zo zberných miest do skladu, alebo na určené miesto podľa pokynov“ (Martin Václav). Jednotlivé úlohy boli v dohodách bližšie charakterizované, pričom v prípade A. B. bolo dohodnuté, že zamestnankyňa odovzdá účastníkovi konania v dohodnutom časovom úseku vytriedené predmety vhodné/nevhodné na opätovné použitie, a to v závislosti od prijatého množstva, súčasťou pracovnej úlohy bolo aj vytriedené predmety zaradiť do určených kategórií (knihy, hračky, nábytok a pod.) a uložiť na predajnú plochu, v rámci plnenia predmetnej pracovnej úlohy zamestnankyňa má vykonať realizáciu zberu predmetov vhodných na opätovné použitie v určených mestských častiach Bratislavy. Súčasťou úlohy zamestnanca C. D. bolo rozdistribuovanie nástrojov zberu kuchynského odpadu v množstve a na miesta určené harmonogramom distribúcie, ďalej bolo dohodnuté, že zamestnanec odovzdá účastníkovi konania v dohodnutom časovom úseku vytriedené predmety vhodné/nevhodné na opätovné použitie, a to v závislosti od prijatého množstva, súčasťou úlohy ďalej bolo všetky vytriedené predmety zaradiť do určených kategórií (knihy, hračky, nábytok a pod) a uložiť na predajnú plochu, v rámci plnenia predmetnej pracovnej úlohy zamestnanec má vykonať realizáciu zberu predmetov vhodných na opätovné použitie v určených mestských častiach Bratislavy. V rámci takto dohodnutých pracovných úloh však podľa žalovaného nejde o prácu jednorazového charakteru, ktorá je vymedzená výsledkom práce, ale ide o opakujúcu sa pracovnú činnosť, ktorá je vymedzená druhovo. Žalovaný mal za to, že pracovná úloha musí byť dostatočne vymedzená/konkrétna, aby sa mohlo určiť, aká úloha sa má vykonať - čo je dohodnutým výsledkom, za ktorý sa vyplatí odmena. Dohoda o vykonaní práce je de facto pracovnoprávnou formou zmluvy o dielo. Výsledok (dielo) je predmetom, ktorý zamestnanec musí dosiahnuť, za jeho dosiahnutie sa platí odmena, t.j. odmena sa neplatí za fakt vykonávania práce. Výsledok sa má dosiahnuť do dohodnutej doby, ak sa nedosiahne, zamestnávateľ môže od dohody odstúpiť. Z tohto hľadiska je podľa žalovaného zjavné, že ak sa v dohode o vykonaní práce namiesto pracovnej úlohy (výsledku, "diela“) dohodne priebežný výkon druhovej práce, zamestnávateľ potom môže mať problém, akým spôsobom takýto pracovnoprávny vzťah skončiť. Z práce, ktorú majú menovaní zamestnanci uvedenú v dohode o vykonaní práce podľa žalovaného vyplýva, že výkonom tejto práce nie je možné zachytiť záverečný produkt určitej realizovanej aktivity, nakoľko ide o opakujúce sa činnosti. Rozsah pracovnej úlohy je v predmetnej dohode stanovený na maximálny počet hodín (350), ďalej sa uvádza časové vymedzenie pracovnej úlohy (od 01.01.2024 do 31.12.2004), v nadväznosti na čo sa tvrdenie žalobcu o jednej pracovnej úlohe javí ako účelové. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR žalovaný uviedol, že predmetné rozhodnutie nespadá pod pojem ustálená rozhodovacia prax, ktorou možno rozumieť stanoviská alebo rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR, a preto uvedené rozhodnutie NS ČR na daný prípad nemožno aplikovať. Žalovaný ďalej uviedol, že v preskúmavanej veci je možné chápať, že určité opakované činnosti alebo úlohy sú súčasťou jednej ojedinelej úlohy väčšieho rozsahu (napr. pracovná úloha vymaľovanie vnútorných priestorov určitého konkrétneho domu, vypracovanie účtovníctva v jednej obchodnej spoločnosti za konkrétny rok alebo postavenie oplotenia na konkrétnom pozemku), ale súčasťou takto vymedzenej úlohy sú opakované čiastkové úkony, ktoré vedú k jednému výsledku. Na prípad žalobcu to však nemožno aplikovať. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/34/2012 zo dňa 09.10.2012, v ktorom sa prejednávala dohoda o vykonaní práce s pracovnou úlohou na oddelení pekáreň – upečenie zadaného pečiva, pričom výsledok, resp. produkt pracovnej aktivity nebol inak bližšie určený ani do kvality ani do kvantity. V uvedenom rozsudku bol vysvetlený rozdiel medzi „pracovnou úlohou“ a „ pracovnou činnosťou“ so záverom, že dohodnutá práca v uzatvorených dohodách nie je vymedzená výsledkom, pretože sa jedná o opakovanú činnosť. Žalovaný uviedol, že zo strany zamestnávateľov dochádza uzatvorením dohôd o vykonaní práce na opakované, druhovo vymedzené práce, k obchádzaniu kogentných ustanovení Zákonníka práce, čo má negatívny vplyv na postavenie a sociálne istoty zamestnancov. Zamestnanci tak v porovnaní so zamestnancom v pracovnom pomere majú menej výhod (dovolenka, stravovanie, náhrada mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa a na strane zamestnanca). 7. K námietke o nevykonateľnosti „nariadenia o zmene pracovnoprávneho vzťahu“ v Dodatku č. 1 a 2 žalovaný poukázal na § 12 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z., ktoré vymedzuje oprávnenia inšpektora práce pri výkone inšpekcie práce a § 12 ods. 2 cit. zákona, ktoré upravuje jeho oprávnenia v nadväznosti na výsledky inšpekcie práce. Žalovaný súčasne poukázal na nariadené opatrenie na odstránenie zisteného nedostatku v bode B)1. v Protokole, ktoré bolo upravené Dodatkom č. 2 tak, že žalobcovi bolo nariadené odstrániť zistený nedostatok v bode B)1. tak, že od ukončenia inšpekcie práce mal žalobca do troch dní vyhotoviť iný druh pracovnoprávneho vzťahu na výkon práce A. B. a C. D. a príslušné ustanovenie dodržiavať plynule. Tiež bola žalobcovi uložená povinnosť prijať opatrenia na odstránenie
zistených porušení predpisov a ich príčin a povinnosť doručiť písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a odstránenie nedostatkov v lehote do troch dní po uplynutí lehoty na ich odstránenie. Uvedené opatrenie podľa žalovaného smerovalo k tomu, aby výkon prác zamestnancami bol súladný s uzatvoreným pracovnoprávnym vzťahom, t.j. ak žalobca mienil, aby zamestnanci vykonávali danú prácu, mal zabezpečiť tento súlad práce s pracovnoprávnym vzťahom. Nebolo povinnosťou žalobcu uzatvoriť tento iný pracovnoprávny vzťah, ak by ich prácu už nevyužíval. Uvedené opatrenie preto podľa žalovaného nepredstavuje zmenu právneho postavenia žalobcu a nezasiahlo do jeho subjektívnych práv, pretože mal možnosť sa rozhodnúť, či uzatvorí nový pracovnoprávny vzťah, ak by sa však rozhodol prácu zamestnancov ďalej nevyužívať, k uzatvoreniu nového pracovnoprávneho vzťahu dôjsť nemuselo. Žalovaný následne poukázal na body 17. a 18. Uznesenia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/2/2022 zo dňa 04.12.2023. K namietanému porušeniu zásady proporcionality žalovaný uviedol, že opatrenie uvedené v Protokole v znení Dodatku č. 1 a 2 bolo v súlade s oprávneniami inšpektora práce podľa Zákona o inšpekcii práce, bolo uložené s cieľom dosiahnuť stav súladný s právnym predpisom a nejde o opatrenie, ktoré žalobca môže splniť len celkom konkrétnymi krokmi s presným obsahom. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že Protokol nespadá do oblasti súdneho prieskumu rozhodnutia, za takýto by ho bolo možné považovať v prípade autoritatívneho nariadenia uzatvorenia konkrétneho typu pracovnoprávneho vzťahu s dotknutými zamestnancami, resp. opatrenie bez zváženia možnosti výberu pokračovania vo výkone práce zamestnancami. Žalovaný považoval Protokol v znení Dodatku č. 1 a 2 za vypracovaný v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o inšpekcii práce, a preto navrhol správnu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Replika 8. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe k tvrdeniu žalovaného o nemožnosti považovať rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR za ustálenú rozhodovaciu prax súdov, uviedol, že žalobca poukázal na súdne rozhodnutie týkajúce sa pracovnoprávnych vzťahov (keďže jedným z dôvodov správnej žaloby bolo nesprávne právne posúdenie pracovnoprávnych vzťahov zo strany žalovaného), pričom inštitút dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru bol do Zákonníka práce prevzatý z predchádzajúceho Zákonníka práce platného v tom čase pre celé Československo, a teda právna úprava viacerých inštitútov je v oboch krajinách identická. Z uvedeného žalobca vyvodil, že rozhodnutia českých súdov sú aplikovateľné aj na slovenské pracovnoprávne inštitúty. Poukázal na to, že aj súdy odkazujú na rozhodovaciu činnosť českých súdov. Za účelové konanie žalovaného považoval žalobca to, že tento na jednej strane namieta odkaz na rozhodovaciu činnosť českých súdov s výhradou, že za takúto rozhodovaciu činnosť súdov sa považujú len rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR, sám však poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Žalobca zotrval na dôvodoch uvedených v správnej žalobe a má za to, že žalovaný nesprávne právne posúdil okolnosti, za akých kontrolované osoby vykonávali dohodnuté úlohy. Skutočnosť, že žalobca výsledok pracovnej úlohy nešpecifikoval konkrétnym počtom kusov, určením kvality a s tým spojenej výšky odmeny ešte neznamená, že ide automaticky o opakujúcu sa činnosť, najmä, ak úlohou kontrolovaných osôb bolo pretriediť odpad, pri ktorom atribút kvality nie je dostatočným ukazovateľom splnenia určitej úlohy. Žalovaný podľa žalobcu len mechanicky aplikoval právnu normu bez zohľadnenia špecifík činností, ktoré sa u žalobcu v rámci jeho predmetu podnikania vykonávajú (nakladanie s odpadom), t.j. nejde o typ úlohy, ktorej výsledok je kvalitatívne merateľný a po jeho dosiahnutí znamená ukončenie dohody o vykonaní práce. Žalobca v Protokole neuviedol úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že ide o opakujúce sa pracovné činnosti. K tvrdeniu žalovaného, že z jeho strany nedošlo k autoritatívnemu nariadeniu uzatvorenia konkrétneho typu pracovnoprávneho vzťahu, a teda Protokol (v znení Dodatkov č. 1 a 2) nespadá do súdneho prieskumu rozhodnutia, žalobca uviedol, že predmetným opatrením bolo žalobcovi autoritatívne uložené odstrániť zistený nedostatok do troch dní od ukončenia inšpekcie práce. Dodatok č. 1 je podľa žalobcu absolútne zmätočný a Dodatok č. 2 uložil žalobcovi vyhotoviť iný druh pracovnoprávneho vzťahu, ako je dohoda o vykonaní práce. Žalobca mal v tomto prípade jedinú možnosť, a to uzatvárať dohody o pracovnej činnosti s limitovaným počtom hodín na pravidelne opakujúce sa činnosti, čo v prípade prác, ktoré boli dohodnuté s kontrolovanými osobami, nebolo objektívne možné. Žalobca má za to, že Protokol v znení Dodatku č 1 a 2 podlieha súdnemu prieskumu, nakoľko autoritatívne nariadil žalobcovi uzatvoriť so zamestnancami len jeden typ pracovnoprávneho kontraktu (ostatné pracovnoprávne kontrakty boli okolnosťami na strane kontrolovaných osôb i s prihliadnutím na druh práce nepriamo vylúčené) a žalobca mal povinnosť využiť len dohody o pracovných činnostiach, ktoré zamestnancom garantujú maximálny týždenný fond
pracovného času na 40 hodín, a ktoré by boli pre potreby žalobcu absolútne nedostačujúce a limitujúce potreby žalobcu ako zamestnávateľa a jeho právo vyplývajúce z čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce. 9.
Žalovaný nevyužil právo podať dupliku.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 10. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) a miestne príslušný súd podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 30.04.2026 v prítomnosti účastníkov konania a po preskúmaní Protokolu v znení Dodatku č. 1 a 2 v rozsahu, ktorý podlieha súdnemu prieskumu správnym súdom, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 11. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu sa na pojednávaní pridržiavala správnej žaloby a skutočností uvedených v replike. Mala za to, že Protokol je preskúmateľný súdom, pretože došlo k zásahu do práv žalobcu, pokiaľ v ňom bol vyjadrený právny názor, že pracovné činnosti konkrétnych zamestnancov boli vymedzené ako opakované činnosti, hoci podľa žalobcu dohody o vykonaní práce obsahujú jednorazovú úlohu s konkrétnym výsledkom a spĺňajú náležitosti stanovené v Zákonníku práce. Podľa názoru žalobcu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu pracovnoprávnych vzťahov. V tomto smere poukázala na argumentáciu uvedenú v správnej žalobe, ktorú doplnila v tom zmysle, že práce uvedené v dohode boli jasne špecifikované ako práce, ktoré predstavujú výsledok jednej pracovnej úlohy a nešlo o pravidelne sa opakujúce činnosti. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu poukázala ďalej na to, že nesprávne právne boli posúdené aj okolnosti, za ktorých títo zamestnanci vykonávali práce v tom zmysle, že nebolo potrebné určiť jednotlivé kusy alebo kvalitu tejto práce, pretože išlo o triedenie odpadu. Žalovaný mechanicky aplikoval právnu normu bez zohľadnenia špecifickosti práce, ktorá bola predmetom dohody a v Protokole neuviedol žiadne úvahy, na základe ktorých predmet uvedený v dohode o vykonaní práce posúdil. V tejto súvislosti splnomocnená zástupkyňa žalobcu poukázala na § 3 Správneho poriadku, v zmysle ktorého má orgán verejnej správy rozhodovať v súlade so zákonom a na základe úplne zisteného skutkového stavu, čo v odôvodnení Protokolu absentuje. Zdôraznila, že sa nejednalo o pravidelne opakované činnosti, pretože výkon činnosti závisel od toho, koľko vecí došlo a následne tieto boli potom predmetom triedenia, a teda činnosti uvedenej v predmetnej dohode. Žalobca nevedel dopredu, kedy a v akom rozsahu budú práce vykonávané, prítomnosť zamestnancov u žalobcu nebola potrebná sústavne, záviselo to od konkrétneho časového obdobia, kedy túto jednotlivo určenú prácu mali nepravidelne vykonávať. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu tiež poukázala na to, že žalovaný nerozhodol v súlade s rozhodovacou praxou súdov a nebolo aplikované rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR R 27/1980. S poukazom na uvedené rozhodnutie za relevantné označila to, že činnosti uvedené v dohode o vykonaní práce a aj skutočnosť, či sa jedná o dohodu o vykonaní práce alebo o dohodu o pracovnej činnosti, musí byť posudzované individuálne, k čomu v tomto prípade nedošlo. Opatrenie uvedené v Protokole bolo zmätočné, jeho zmätočnosť bola odstránená až Dodatkom č. 2, kedy bolo žalobcovi nariadené opatrenie zmeniť druh pracovnoprávneho vzťahu týchto zamestnancov. Z možností, ktoré Zákonník práce žalobcovi ponúka, by logicky prichádzalo do úvahy len uzatvorenie pracovnej zmluvy, dohody o brigádnickej činnosti alebo dohody o pracovnej činnosti, ktoré by neboli pre žalobcu možné, vhodné alebo efektívne, vzhľadom na konkrétny predmet činnosti žalobcu. Uložené opatrenie bolo podľa splnomocnenej zástupkyne žalobcu nevykonateľné a neopodstatnené tak, ako bolo namietané v správnej žalobe a bolo nariadené v rozpore s § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce. Nariadením takéhoto opatrenia došlo k popretiu práva žalobcu vyplývajúceho zo základných zásad uvedených v článku 2 Zákonníka práce. Opatrením, ktoré bolo nariadené v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, teda žalovaný uložil žalobcovi také povinnosti, ktorými by sa mal uzatvoriť iný druh pracovnoprávneho vzťahu, čo by v budúcnosti pre žalobcu predstavovalo obmedzenia. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu uviedla, že v dôsledku porušenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré bolo konštatované v Protokole, bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 1 000,- eur. Vzhľadom na povinnosť žalobcu nakladať hospodárne a efektívne s prostriedkami bol zvolený práve inštitút uzatvorenia dohôd o vykonaní práce s uvedenými zamestnancami. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu napokon namietala, že došlo k porušeniu zásady proporcionality, pretože nariadené opatrenie bolo neprimerané, nebol dostatočne zistený skutkový stav a tento bol výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala za to, že stanovenie hodinovej odmeny Zákonník práce v takomto prípade nevylučuje. Pokiaľ žalovaný poukázal na negatívny dopad
uzavretia dohody o vykonaní práce na zamestnancov, splnomocnená zástupkyňa žalobcu poukázala na to, že dohoda o vykonaní práce je legitímnym inštitútom upraveným Zákonníkom práce. Navrhla, aby na objasnenie skutkového stavu a pracovných činností, ktoré boli predmetom dohody o vykonaní práce, bolo vykonané dokazovanie výsluchom I. F., riaditeľa ľudských zdrojov žalobcu. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu navrhla, aby správny súd Protokol v znení Dodatku č. 1 a 2 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 12. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní zotrvala na obsahu písomného vyjadrenia k správnej žalobe, pričom prezentovala názor, že Protokol (v znení Dodatku č. 1 a 2) nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, pretože v ňom obsiahnuté opatrenie autoritatívne nezasahuje do práv žalobcu, keďže mu nebolo určené, aký konkrétny pracovnoprávny vzťah má s A. B. a C. D. uzavrieť, a teda žalobcovi nebola uložená žiadna konkrétna povinnosť. V tejto súvislosti poukázala na Uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/2/2022. Ďalej poukázala na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/141/2022 z 27.03.2024, v zmysle ktorého je v prípade, ak správny súd pristúpi k súdnemu prieskumu, (ak bolo nariadené konkrétne opatrenie), potrebné vykonať súdny prieskum len na tú časť opatrenia, ktoré konkrétne zasahuje do práv kontrolovanej osoby, pričom nemožno preskúmavať skutkové zistenia. Zdôraznila, že na výkon inšpekcie práce sa nevzťahujú ustanovenia Správneho poriadku, ale Zákon o inšpekcii práce. V prípade vydania Protokolu nejde o rozhodnutie a jeho náležitosti sú stanovené v osobitnom predpise - Zákone o inšpekcii práce, pričom nie je v ňom potrebné uviesť odôvodnenie. K zistenému porušeniu Zákonníka práce tým, že boli uzavreté dohody o vykonaní práce s dvomi zamestnancami uviedla, že podľa obsahu dohôd nebol v nich špecifikovaný výsledok práce, ale bola špecifikovaná pracovná činnosť. S poukazom na argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k správnej žalobe poverená zástupkyňa žalovaného poukázala na paralelu medzi dohodou o vykonaní práce a zmluvou o dielo, ktoré sú špecifikované práve výsledkom dosiahnutej činnosti. V preskúmavanom prípade išlo o opakovanú, druhovú činnosť, vykonávanú v rozsahu 350 hodín a dohoda o vykonaní práce bola uzavretá na obdobie jedného kalendárneho roka, nešlo o ojedinelú úlohu. Postup zvolený žalobcom považovala za obchádzanie kogentných ustanovení Zákonníka práce, pretože u uvedených zamestnancov došlo ku zhoršeniu ich postavenia tým, že prišli o výhody, ktoré by im inak vyplývali z pracovnoprávneho pomeru (napr. nárok na dovolenku a i.). Vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky R 27/1980 poverená zástupkyňa žalovaného odkázala na argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k správnej žalobe a mala za to, že sa nejedná o ustálenú súdnu prax. Poukázala tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/34/2012, v zmysle ktorého záverov vyplýva, že ak práca nie je vymedzená konkrétnym výsledkom, ale ide o opakovanú činnosť, ide o porušenie zákona. Dohody o vykonaní práce aj za splnenia jednej úlohy väčšieho rozsahu môžu byť dohodnuté tak, že ich vykonanie pozostáva z vykonania viacerých úkonov, ale výsledok musí byť presne identifikovaný, k čomu v tomto prípade nedošlo. Poverená zástupkyňa žalovaného navrhla, aby správny súd správnu žalobu odmietol ako neprípustnú alebo ju zamietol ako nedôvodnú. 13. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 14. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 15. Podľa § 7 písm. e) SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania. 16. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené inak.
17. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 18. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 19. Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu vykonania inšpekcie práce (ďalej ako „Zákonník práce“) zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práce práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). Podmienka výnimočnosti podľa prvej vety sa nevzťahuje na dohodu o pracovnej činnosti na výkon sezónnej práce podľa § 228 a ods. 1 písm. b). 20. Podľa § 226 ods. 1, 2, 3, 4 Zákonníka práce (1) Dohodu o vykonaní práce zamestnávateľ môže uzatvoriť s fyzickou osobou, ak rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorú sa táto dohoda uzatvára, nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Do rozsahu práce sa započítava aj práca vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej dohody o vykonaní práce. Dohodu o vykonaní práce možno uzatvoriť najviac na 12 mesiacov. (2) Dohoda o vykonaní práce sa uzatvára písomne, inak je neplatná. V dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená pracovná úloha, dohodnutá odmena za jej vykonanie, doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať, a rozsah práce, ak jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy. (3) Pracovná úloha sa úloha sa musí vykonať v dohodnutej dobe, inak môže zamestnávateľ od dohody odstúpiť. Zamestnanec môže od dohody odstúpiť, ak nemôže pracovnú úlohu vykonať preto, že mu zamestnávateľ neutvoril dohodnuté pracovné podmienky. Zamestnávateľ je povinný nahradiť škodu, ktorá mu tým vznikla. (4) Odmena za vykonanie pracovnej úlohy je splatná po dokončení a odovzdaní práce. Medzi účastníkmi možno dohodnúť, že časť odmeny bude splatná až po vykonaní určitej časti pracovnej úlohy. Zamestnávateľ môže odmenu po prerokovaní so zamestnancom primerane znížiť, ak vykonaná práca nezodpovedá dohodnutým podmienkam. 21. Podľa § 12 ods. 2 písm. b), ods. 3 Zákona o inšpekcii práce v znení účinnom ku dňu vykonania inšpekcie práce (ďalej ako „Zákon o inšpekcii práce“) (2) Na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených skutočností je inšpektor práce oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov. (3) Inšpektor práce určí primeranú lehotu na vykonanie opatrenia podľa odseku 2 písm. a), b),d) až f), h), a i). Inšpektor práce je oprávnený na žiadosť kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, v odôvodnených prípadoch určenú lehotu predĺžiť. 22. Žalobca sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti Protokolu v znení jeho Dodatku č. 1 a 2, pričom namietal záver žalovaného, že žalobca porušil ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce, keď uzatvoril na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb s fyzickými osobami A. B. a C. D. dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru - dohody o vykonaní práce, pričom nejde o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom, ale ide o opakované činnosti (námietka nesprávneho právneho posúdenia). Ďalej namietal neaplikovanie rozsudku Najvyššieho súdu ČR R 27/1980, „nevykonateľnosť nariadenia o zmene pracovnoprávneho vzťahu“ na pozície, ktoré zastávali zamestnanci A. B. a C. D., porušenie zásady proporcionality, ako aj porušenie ust. § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce a § 3 Správneho poriadku. 23. Správny súd predovšetkým uvádza, že Protokol žalovaného v znení Dodatku č. 1 a 2 nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy, napriek tomu, že ho žalobca v správnej žalobe za rozhodnutie označil, keďže ako rozhodnutie nie je formálne označený, za rozhodnutie nie je považovaný ani podľa osobitného predpisu a nezakladá, nemení, nezrušuje a ani nedeklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby. Protokol (v znení Dodatku č. 1 a 2) je možné považovať v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP za opatrenie žalovaného (správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté), avšak nie v celom rozsahu, ale len v tej časti, v ktorej spĺňa uvedené zákonné vymedzenie opatrenia orgánu verejnej správy, teda v časti, ktorou sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcu priamo dotknuté. Napriek skutočnosti, že kontrolné zistenia sa týkajú práv, právom chránených záujmov alebo povinností kontrolovaného subjektu (účelom vykonania inšpekcie práce je preveriť dodržiavanie povinností vyplývajúcich z právnych predpisov), nejedná sa o priamy dotyk, keďže protokol z inšpekcie práce predstavuje len jeden z podkladov, z ktorého môže inšpektorát práce v prípade následného začatia správneho konania vychádzať pri ukladaní pokuty podľa § 19 Zákona o inšpekcii práce (má teda predbežný charakter), sám osebe však spravidla nepredstavuje akt, ktorý by priamo zasahoval do práva, povinnosti alebo právom chráneného záujmu kontrolovaného subjektu (žalobcu). Obsahom Protokolu (v znení Dodatku č. 1 a 2) sú základné informácie o žalobcovi, vymedzenie predmetu inšpekcie práce, zoznam predložených dokladov k inšpekcii práce, jednotlivé zistené skutočnosti, zistené nedostatky, uložené opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, záver, vyjadrenie žalobcu, že žiada poskytnutie lehoty na vyjadrenie, určenie lehoty na vyjadrenie a poučenie. Priamy dotyk na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach žalobcu môžu mať len inšpektorom práce uložené opatrenia na odstránenie zistených porušení právnych predpisov za predpokladu, že sú dostatočne konkrétne, určité, zrozumiteľné a vykonateľné. Len v tomto rozsahu je možné protokol z inšpekcie práce považovať v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP za opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré tak podlieha súdnemu prieskumu správnym súdom. Ostatné časti protokolu z inšpekcie práce sú, naopak, zo súdneho prieskumu správnym súdom vylúčené v zmysle § 7 písm. e) SSP. Správny súd vo vzťahu k posúdeniu otázky, či protokol z inšpekcie práce, resp. opatrenia v ňom uložené, môžu byť spôsobilým predmetom preskúmavacieho konania v správnom súdnictve, poukazuje na závery uvedené v Uznesení veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/2/2022 zo dňa 04.12.2023, ktorý o.i. uviedol: „Úlohou správneho súdu pri skúmaní podmienok konania uvedených v § 98 ods. 1 písm. g) SSP je posúdiť, či je napadnutý akt orgánu verejnej správy vôbec spôsobilý ukrátiť určitú osobu na určitom subjektívnom práve. Ak je zrejmé, že takéto subjektívne právo nemôže existovať alebo že akt orgánu verejnej správy nie je spôsobilý do tohto práva zasiahnuť, nemožno ho považovať ani za opatrenie podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP a správna žaloba o jeho preskúmanie nemôže byť prípustná. ... Z ustanovenia § 7 písm. e) SSP však podľa veľkého senátu zároveň vyplýva, že a priori nie je možné vylúčiť, že prieskum opatrení uložených v protokole bude za určitých okolností prípustný. Formulácia citovaného ustanovenia „nemohli mať za následok“ (a nie „nemali za následok“) totiž napovedá, že len opatrenia predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ktoré sú celkom jasne nespôsobilé zasiahnuť do akéhokoľvek subjektívneho práva, sú vylúčené zo súdneho prieskumu podľa § 7 písm. e) SSP. Naopak, ak takéto rozhodnutie alebo opatrenie je svojím obsahom, teda tým, čo ukladá alebo zakazuje, objektívne spôsobilé do takého práva (prípadne povinnosti alebo právom chráneného záujmu) zasiahnuť, potom jeho preskúmanie správnymi súdmi nemôže byť objektívne vylúčené podľa § 7 písm. e) SSP.“ Z bodu 18. predmetného Uznesenia vyplýva, že Najvyšší správny súd SR pripustil prieskum opatrení uložených v Protokole za určitých okolností. Pôjde o opatrenia, ktoré formálne odkazujú na § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce, ale svojím obsahom zodpovedajú niektorému z opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. c) až j) Zákona o inšpekcii práce. Okrem toho konkrétna skutková situácia u zamestnávateľa, resp. konkrétny zistený nedostatok môže znamenať, že aj opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce môže kontrolovaný subjekt splniť len celkom konkrétnymi krokmi s presným obsahom, čo môže znamenať celkom konkrétny zásah do jeho práv, povinností alebo právom chránených záujmov. Vyhodnotenie, či na podklade žalobných bodov ide o takýto osobitný prípad, je v každom jednotlivom prípade vecou správneho súdu, ktorý skúma procesné podmienky podľa § 97 SSP v zmysle § 7 písm. e) v spojení s § 98 ods. 1 písm. g) SSP. Správny súd preto nemôže vykonať súdny prieskum Protokolu v znení Dodatku č. 1 a 2 v celom rozsahu, ale len v tej časti, ktorá žalobcovi ukladá vykonanie konkrétnych opatrení na odstránenie zistených nedostatkov, čo je jediné objektívne spôsobilé priamo zasiahnuť do právneho postavenia žalobcu, a teda v časti, v ktorej inšpektor práce nariadil žalobcovi odstrániť zistený nedostatok v bode B)1. Protokolu (uzatvorenie dohôd o vykonaní práce s A. B. a C. D. v rozpore s § 223 ods. 1 Zákonníka práce, s odôvodnením, že podľa obsahu dohôd o vykonaní práce sa jedná o pracovné činnosti, ktoré sa počas doby platnosti dohôd o vykonaní práce pravidelne opakujú a nejedná sa o jednorazové práce, ale o opakované činnosti) od ukončenia inšpekcie práce do troch dní vyhotoviť iný druh pracovnoprávneho vzťahu na výkon práce A. B. a C. D.. Uvedené opatrenie na odstránenie zisteného nedostatku je podľa správneho súdu dostatočne určité a konkrétne, a je preto spôsobilé priamo zasiahnuť do právneho postavenia žalobcu, resp. je spôsobilé zasiahnuť do jeho práv, povinností alebo právom chránených záujmov, a podlieha tak súdnemu prieskumu. Podľa
správneho súdu nie je preto dôvod na postup podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP (odmietnutie správnej žaloby), ako to navrhoval žalovaný. 24. Predmetom súdneho prieskumu je teda v tomto prípade len tá časť Protokolu, ktorou žalovaný (s poukazom na § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce) v časti „Opatrenia“ nariadil žalobcovi odstrániť zistený nedostatok v bode B)1. Protokolu - od ukončenia inšpekcie práce do troch dní vyhotoviť iný druh pracovnoprávneho vzťahu na výkon práce A. B. a C. D., t. j. autoritatívne uložil žalobcovi konkrétnu povinnosť. 25. Správny súd je pri súdnom prieskume viazaný dôvodmi nezákonnosti, ktoré žalobca uplatní v správnej žalobe, a to v lehote stanovenej v § 181 ods. 1 SSP. Správny súdny poriadok v §182 ods. 1 písm. e) ustanovil, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body). Je teda na každom žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupu alebo rozhodnutia (opatrenia) orgánu verejnej správy využije. Žalobca svoje námietky (nesprávneho právneho posúdenia, neaplikovania rozsudku Najvyššieho súdu ČR, nevykonateľnosti „nariadenia o zmene pracovnoprávneho vzťahu“, porušenia zásady proporcionality, nesplnenia povinnosti zistiť skutkový stav v súlade s § 12 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce a porušenia § 3 Správneho poriadku) formuloval stručne, všeobecne, bez uvedenia bližšej argumentácie, pričom prezentoval len svoje názory a hodnotenie skutočností zistených pri výkone inšpekcie práce žalovaným, akcentujúc svoj názor, že v dohodách o vykonaní práce (so zamestnancami A. B. a C. D.) uvedené „pracovné činnosti“ predstavujú výsledok jednorazovej pracovnej úlohy s konkrétnym výsledkom a nešlo o opakované činnosti. Žalobca v správnej žalobe len všeobecne namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil charakter práce, resp. pracovnej úlohy, bez zohľadnenia skutočnej povahy a výsledkov práce. Z formulácie žalobných bodov pritom musí byť pre správny súd jasné a zrozumiteľné, aké argumenty žalobca uvádza na podporu svojich tvrdení o nezákonnosti (v tomto prípade) opatrenia orgánu verejnej správy. Správny súd nie je oprávnený všeobecne uplatnené dôvody namiesto žalobcu konkretizovať, resp. špecifikovať, ani dôvody nezákonnosti napadnutého opatrenia orgánu verejnej správy uvedené v správnej žalobe namiesto žalobcu vyhľadávať podľa zistení z administratívneho spisu. Správny súd nemôže vychádzať pri súdnom prieskume ani z domnienok o obsahu žalobných námietok žalobcu. Všeobecne formulované a uplatnené námietky bez bližšej argumentácie tak možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s postupom alebo rozhodnutím/opatrením orgánu verejnej správy, čo bráni tomu, aby správny súd mohol na základe nich dospieť k záveru o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia/opatrenia. Samotný fakt, že závery prijaté orgánom verejnej správy nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. V rámci uplatnených žalobných bodov absentuje v správnej žalobe konkrétna argumentácia a pokiaľ žalobca takto všeobecne uplatnené námietky v správnej žalobe doplnil a konkretizoval v replike a na pojednávaní, správny súd vzhľadom na § 183 SSP na toto doplnenie nemohol prihliadať. 26. Žalobca v správnej žalobe namietal „nesprávne posúdenie pracovnoprávnych vzťahov zo strany žalovaného“. Poukázal pritom na ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého musí byť dohoda o vykonaní práce uzatvorená na konkrétny výsledok práce, pričom nemôže byť použitá na pravidelne opakované činnosti. Žalobca v rámci uvedenej námietky tvrdil, že v preskúmavanom prípade žalobca jasne špecifikoval výsledok práce v dohodách uzavretých so zamestnancami B. a D., pričom pracovné činnosti ako „roztriedenie, kontrola a uloženie vecí na opätovné použitie“ alebo „vykonanie nakládky a vykládky predmetov vhodných na opätovné použitie“, predstavujú podľa žalobcu výsledok jednorazovej pracovnej úlohy, ktorý bol splnený a skutočnosť, že tieto činnosti mohli byť rozložené na viac dní, neznamená, že išlo o pravidelne opakované činnosti. Takto formulovaná námietka predstavuje len prezentáciu vlastného hodnotenia predmetu dohody o vykonaní práce žalobcom, resp. vyjadrenie nesúhlasu so záverom žalovaného, že pracovné činnosti uvedené v predmetných dohodách o vykonaní práce je potrebné považovať za pravidelne opakované činnosti. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry (napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/12/2016 z 20.02.2018, Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Stk/5/2021 z 29.03.2023) nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že správny súd (obdobne orgán verejnej správy) použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, alebo právnu normu správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Aby tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení malo oporu v zákone, bol žalobca povinný v správnej žalobe uviesť konkrétnu právnu normu a vykonať jej rozbor na prospech svojho tvrdenia. Takúto argumentáciu správna
žaloba neobsahuje. Tak, ako žalobca formuloval svoju námietku, ide v podstate len o prezentáciu žalobcovho výkladu ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce, identifikáciu „vymedzenia pracovnej úlohy“ a vyjadrenie nesúhlasu so záverom žalovaného, že išlo o opakujúce sa činnosti. Napriek všeobecnosti formulácie uvedenej žalobnej námietky, ktorej podstatou bolo tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení pracovnoprávneho vzťahu zo strany žalovaného, správny súd uvádza, že po preskúmaní obsahu predmetných dohôd o vykonaní práce dospel k záveru, že tak, ako boli tieto dohody o vykonaní práce (uzatvorené medzi žalobcom a A. B., resp. medzi žalobcom a C. D.) formulované, tieto neboli vymedzené výsledkom, a teda nešlo o pracovné úlohy vymedzené výsledkom, ale išlo o pracovné činnosti určené druhovo a výkon práce pozostával z opakovania činností. Správny súd predovšetkým poukazuje na ustálenú judikatúru vo vzťahu k otázke uzatvárania dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, v zmysle ktorej formu dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru môže zamestnávateľ využívať iba za predpokladu Zákonníkom práce ustanovených kritérií (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Asan/4/2016, rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/25/2023). Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). Podľa § 226 ods. 1, 2 Zákonníka práce dohodu o vykonaní práce zamestnávateľ môže uzatvoriť s fyzickou osobou, ak rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorý sa táto dohoda uzatvára, nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Do rozsahu práce sa započítava aj práca vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa na základe inej dohody o vykonaní práce. Dohodu o vykonaní práce možno uzatvoriť najviac na 12 mesiacov. Dohoda o vykonaní práce sa uzatvára písomne, inak je neplatná. V dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená pracovná úloha, dohodnutá odmena za jej vykonanie, doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať, a rozsah práce, ak jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy. Písomná dohoda o vykonaní práce sa uzatvára najneskôr deň pred dňom začatia výkonu práce. V zmysle ustálenej judikatúry sa za pracovnú úlohu nepovažuje opakujúca sa činnosť, ale iba začatie, plnenie a ukončenie konkrétnej úlohy. 27. Z Dohody o vykonaní práce uzatvorenej podľa § 226 v nadväznosti na § 223 a § 223a Zákonníka práce dňa 05.12.2023 medzi žalobcom (ďalej ako „zamestnávateľ“) a A. B. (ďalej „ako zamestnanec“), čl. I.2. Predmet dohody, vyplýva, že zamestnanec sa zaväzuje pre zamestnávateľa vykonať pracovné úlohy spočívajúce v roztriedení, kontrole a uložení vecí na ich opätovné použitie. Zmluvné strany sa dohodli, že zamestnanec odovzdá zamestnávateľovi v dohodnutom časovom úseku vytriedené predmety vhodné/nevhodné na opätovné použitie, a to v závislosti od prijatého množstva. Súčasťou pracovnej úlohy je aj všetky vytriedené predmety zaradiť do určených kategórií (knihy, hračky, nábytok a pod.) a uložiť na predajnú plochu. Zamestnanec v rámci plnenia pracovnej úlohy vykoná realizáciu zberu predmetov vhodných na opätovné použitie v určených mestských častiach Bratislavy. Z Dohody o vykonaní práce uzatvorenej podľa § 226 v nadväznosti na § 223 a § 223a Zákonníka práce dňa 05.12.2023 medzi žalobcom (ďalej ako „zamestnávateľ“) a C. D. (ďalej ako „zamestnanec“), čl. I.2. Predmet dohody, vyplýva, že zamestnanec sa zaväzuje pre zamestnávateľa vykonať pracovné úlohy spočívajúce vo: vykonaní nakládky, prevozu a vykládky predmetov vhodných na opätovné použitie zo zberných miest do skladu, alebo na určené miesto podľa pokynov. Súčasťou pracovnej úlohy je aj rozdistribuovanie nástrojov zberu kuchynského odpadu v množstve a na miesta určené harmonogramom distribúcie. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že zamestnanec odovzdá zamestnávateľovi v dohodnutom časovom úseku vytriedené predmety vhodné/nevhodné na opätovné použitie, a to v závislosti od prijatého množstva. Súčasťou pracovnej úlohy je aj všetky vytriedené predmety zaradiť do určených kategórií (knihy, hračky, nábytok a pod.) a uložiť na predajnú plochu. Zamestnanec v rámci plnenia pracovnej úlohy vykoná realizáciu zberu predmetov vhodných na opätovné použitie v určených mestských častiach Bratislavy. Z vyššie uvedenej formulácie predmetu jednotlivých dohôd o vykonaní práce je zrejmé, že v rámci dohodnutých „pracovných úloh“ sa nejedná o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom, tak ako to vyžaduje § 223 ods. 1 Zákonníka práce, ale jedná sa o opakujúcu sa pracovnú činnosť vymedzenú druhom práce. Opakujúcu sa pracovnú činnosť vymedzenú druhom práce nemožno považovať za pracovnú úlohu vymedzenú výsledkom. Pracovná úloha musí byť dostatočne, t.j. konkrétne, vymedzená výsledkom tak, aby bolo možné identifikovať, akú konkrétnu pracovnú úloha má zamestnanec vykonať (v dohodnutom čase) a čo konkrétne je dohodnutým výsledkom tejto práce. V predmetných dohodách práca/pracovná úloha nebola vymedzená jej výsledkom, ale bol dohodnutý priebežný výkon druhovej práce. Z práce, resp. činností, ktoré majú vyššie uvedení zamestnanci
uvedené v predmetných dohodách o vykonaní práce, je zrejmé, že výkonom takto dohodnutej práce, resp. vykonaním dohodnutých činností, nie je možné zachytiť výsledný konkrétny produkt zamestnancami realizovanej aktivity (a tento v dohodách ani nebol konkrétne špecifikovaný), pretože sa jedná o opakujúce sa činnosti. Správny súd pritom nespochybňuje fakt, že k dosiahnutiu určitého výsledku práce je potrebné vykonať určité jednotlivé opakované činnosti alebo úlohy, a teda súčasťou konkrétne vymedzenej úlohy môžu byť aj opakované čiastkové úkony, ktoré vedú k dohodnutému, resp. určenému výsledku, avšak u žalobcu sa o takýto prípad nejedná. 28. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že medzi žalobcom a zamestnancami A. B. a C. D. bol v Dohodách o vykonaní práce namiesto pracovnej úlohy (ktorá má byť vymedzená výsledkom), dojednaný druh práce na pravidelne sa opakujúcu činnosť. Konkrétne v prípade A.. B. sa jednalo o roztriedenie, kontrolu a uloženie (bližšie neurčených vecí, ani len druhovo vymedzených) na ich opätovné použitie, pričom zamestnankyňa mala odovzdať zamestnávateľovi v dohodnutom časovom úseku (bližšie neurčenom) vytriedené predmety (bez uvedenia ich množstva alebo objemu) vhodné/ nevhodné na opätovné použitie, a to v závislosti od prijatého množstva (ktoré rovnako nebolo ani len orientačne určené za príslušný časový úsek). Súčasťou „pracovnej úlohy“ bolo aj všetky vytriedené predmety zaradiť do určených kategórií a uložiť na predajnú plochu (bližšie nešpecifikovanú, pričom správny súd poukazuje na to, že miesto výkonu práce v zmysle čl. IV.1. Dohody o vykonaní práce bolo uvedené rovnako neurčito ako „priestory a objekty zamestnávateľa na území mesta Bratislavy podľa potreby“). Ďalej mala zamestnankyňa „v rámci plnenia pracovnej úlohy“ vykonať realizáciu zberu predmetov vhodných na opätovné použitie v určených mestských častiach Bratislavy (pričom „zber predmetov“ nebol bližšie určený ani druhovo, ani čo do množstva, spôsobu zberu či miesta vykonávania „zberu"). Spôsob dojednania času/termínu na vykonanie „pracovnej úlohy" (od 01.01.2024 do 31.12.2024, a to v rozsahu max. 350 hodín) tiež naznačuje, že išlo o dojednanie opakovaných činností v priebehu jedného roka. V predmetnej dohode teda žalobca nevymedzil pracovnú úlohu jej výsledkom (napr. spôsobom, že zamestnankyňa vytriedi, skontroluje a uloží v mieste zberného dvora „x“ alebo v prevádzke žalobcu „x“ veci vhodné na ich opätovné použitie v množstve, resp. objeme „x“, za čas „x“ a za odmenu „x“, resp. vykoná realizáciu zberu predmetov vhodných na opätovné použitie v rozsahu, resp. množstve alebo objeme „x“ a pod., pričom výsledkom pracovnej činnosti bude roztriedenie celkového množstva predmetov v objeme/množstve „x“ do termínu „x“). Zároveň žalobca v predmetnej dohode nedohodol odmenu za vykonanie pracovnej úlohy, ale dohodol hodinovú odmenu (8,- eur/hod.). K tvrdeniu splnomocnenej zástupkyne žalobcu na pojednávaní, že Zákonník práce nevylučuje aj v prípade dohôd o vykonaní práce dohodnúť hodinovú mzdu, správny súd zdôrazňuje, že formu dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru môže zamestnávateľ využívať iba za predpokladu splnenia Zákonníkom práce stanovených kritérií (viď. napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Stk/5/2021), pričom z ustanovenia § 226 ods. 2 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že v dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená pracovná úloha a dohodnutá odmena za jej vykonanie. Nie je pritom vylúčené, že pokiaľ bola dohodnutá odmena za vykonanie pracovnej úlohy (čo nie je tento prípad), bolo by možné dohodnúť so zamestnancom aj čiastkové vyplatenie odmeny za čiastkové splnenie pracovnej úlohy. Vymedzenie pracovnej úlohy je jednou z podstatných náležitostí dohody o vykonaní práce, ktorú je potrebné chápať ako vymedzenie práce jej výsledkom. Vymedzená pracovná úloha má teda predstavovať výsledok vykonanej práce, pričom pracovná úloha musí byť, tak ako už bolo vyššie uvedené, dostatočne vymedzená (konkrétna) čo do kvality a kvantity tak, aby mohlo byť určené, aká úloha má byť vykonaná, čo je dohodnutým výsledkom, za ktorý (výsledok) sa vyplatí odmena. Z predloženej dohody však vyplýva, že žalobca v nej nevymedzil pracovnú úlohu z kvalitatívneho ani z kvantitatívneho hľadiska, ale druhovo vymedzil pracovné činnosti „roztriedenie, kontrola a uloženie vecí“ ... „vykonanie realizácie zberu predmetov ... v určených mestských v častiach Bratislavy“, t.j. výkon prác pozostával z opakovania určitých činností, resp. predmetná dohoda o vykonaní práce popisuje druh práce a zakladá svojím charakterom opakujúcu činnosť. Pokiaľ splnomocnená zástupkyňa žalobcu na pojednávaní tvrdila, že „nebolo potrebné určiť jednotlivé kusy alebo kvalitu tejto práce, pretože išlo triedenie odpadu“, takúto argumentáciu nemožno akceptovať, keďže aj v prípade triedenia odpadu je možné (a aj nutné, ak by skutočne išlo o vymedzenie jednotlivej pracovnej úlohy vymedzenej výsledkom) vymedziť konkrétne množstvo vytriedeného odpadu (napr. uvedením jeho objemu alebo hmotnosti) a rovnako kvalitu práce, čo napokon vyplýva aj z čl. II.7. predmetnej dohody, v zmysle, ktorého „Zamestnávateľ má právo, bez ďalšieho vysvetlenia, odstúpiť od tejto dohody, ak sa pracovná úloha nevykoná v dohodnutej dobe, v požadovanom množstve a kvalite ...“. Argumentácia splnomocnenej zástupkyne žalobcu na pojednávaní k tvrdeniu, že „nešlo o pravidelne opakujúce sa činnosti“, s odôvodnením, že „tento výkon činnosti závisel od toho,
koľko vecí došlo a následne tieto boli potom predmetom triedenia, pričom žalobca nevedel dopredu, kedy a v akom rozsahu budú práce vykonávané a prítomnosť zamestnancov závisela od konkrétneho časového obdobia, kedy mali túto prácu vykonávať“, naopak, nasvedčuje tomu, že nešlo o jednotlivo dojednanú pracovnú úlohu vymedzenú výsledkom, ale o druhovo určenú opakujúcu sa pracovnú činnosť vykonávanú v období od 01.01.2024 do 31.12.2024. Obdobne tomu bolo i v prípade dohody o vykonaní práce uzatvorenej medzi žalobcom a C. D., s ktorým bol namiesto pracovnej úlohy (ktorá má byť vymedzená výsledkom), dojednaný druh práce na pravidelne sa opakujúcu činnosť, konkrétne „vykonanie nakládky, prevozu a vykládky predmetov vhodných na opätovné použitie zo zberných miest do skladu alebo na určené miesto podľa pokynov, z čoho vyplýva, že nebolo vopred určené, že zamestnanec vykoná jeden krát nakládku, prevoz a vykládku z konkrétneho zberného miesta a v určenom rozsahu -objeme alebo množstve, nebol určený ani celkový rozsah (objem alebo množstvo) prevážaných predmetov; rovnako z popisu pracovnej úlohy „rozdistribuovanie nástrojov zberu kuchynského odpadu v množstve a na miesta určené harmonogramom distribúcie“, je zrejmé, že „množstvo“ ani „miesto“ neboli v dohode vopred vymedzené; to isté sa týka aj dohodnutej „pracovnej úlohy“, v rámci plnenia ktorej mal zamestnanec C. D. „vykonať realizáciu zberu predmetov vhodných na opätovné použitie (rovnako bez určenia konkrétneho objemu alebo množstva) v určených mestských častiach Bratislavy.“ Vo vzťahu k obsahu dohody čl. II.7. (dôvody na odstúpenie od dohody o vykonaní práce zo strany zamestnávateľa, čl. IV.1. (miesto výkonu práce), čl. III.1. (dohodnutej hodinovej odmeny), správny súd poukazuje na argumentáciu uvedenú v súvislosti s vyhodnotením dohody o vykonaní práce uzatvorenej medzi žalobcom a A.. B.. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa správneho súdu možné uzavrieť, že z vymedzenia predmetu dohôd o vykonaní práce uzatvorených s A.. B. a C. D. vyplýva, že dojednané „pracovné úlohy“ v preskúmavanom prípade nie sú dojednané individuálne, ale druhovo, čo znamená, že žalobca neurčil konkrétnu úlohu (vymedzenú jej výsledkom), ktorú má zamestnanec vykonať, ale zakladajú svojím charakterom opakujúcu sa činnosť, a teda žalovaný pracovnoprávne vzťahy správne posúdil. Správny súd preto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 29. K námietke žalobcu, že žalovaný nevzal do úvahy rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky publikované pod číslom R 27/1980, správny súd predovšetkým uvádza (a to aj vzhľadom na vyjadrenie žalovaného, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR nemožno aplikovať, pretože „za rozhodovaciu prax súdov je možné považovať rozhodnutia alebo stanoviská Najvyššieho správneho súdu SR, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov“), že rozhodnutia zo Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk z čias Československa (ČSSR) možno v Slovenskej republike aplikovať, avšak s určitými obmedzeniami a podmienkami. Ich použiteľnosť závisí od toho, či sú súladné s aktuálnym právnym poriadkom a ústavnými princípmi. Kľúčovými aspektmi ich aplikácie sú: pretrvávajúca judikatúra (mnohé rozhodnutia, resp. judikáty publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí, sa stále považujú za relevantné, ak interpretujú ustanovenia zákonov, ktoré zostali v platnosti aj po roku 1993), súlad s ústavou (staršie rozhodnutia nesmú byť v rozpore s Ústavou SR, medzinárodnými zmluvami alebo aktuálnou judikatúrou Ústavného súdu SR), využitie v právnej praxi (súdy, prokurátori a advokáti môžu takéto rozhodnutia používať ako argumentačnú podporu, najmä ak ide o výklad ustálených právnych pojmov), kontextová zmena (pri aplikácii sa musí zohľadniť zmena spoločenských a právnych pomerov, pričom judikáty k súkromnoprávnym vzťahom môžu byť stále aktuálne). Všeobecne platí, že historická judikatúra (vrátane ČSSR) slúži ako významný interpretačný prameň, ak neexistuje novšia judikatúra, ktorá by pôvodný výklad prekonala. Správny súd však považuje za potrebné zároveň zdôrazniť, že v prípade, ak žalobca poukazuje na konkrétne rozhodnutie alebo judikát, nepostačuje naň odkázať, prípadne odcitovať jeho parciálnu časť (v tomto prípade navyše žalobca len parafrázoval časť textu z uvedeného rozhodnutia), ale musí ozrejmiť aj konkrétny skutkový a právny základ tohto rozhodnutia a uviesť, v čom je uvedený prípad obdobný alebo rovnaký (skutkovo i právne) s preskúmavaným prípadom. Zároveň musí uviesť, aký dopad mala tvrdená neaplikácia citovaného rozhodnutia na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, resp. opatrenia. V tomto prípade takéto ozrejmenie zo strany žalobcu v správnej žalobe absentuje. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na hlavné závery z odkazovaného rozhodnutia, ktoré smerujú k otázke zániku dohody o vykonaní práce, aplikácii Zákonníka práce (nemožnosť analogicky použiť ustanovenia Zákonníka práce v prípade dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru), vzťah k predchádzajúcej praxi (rozhodnutie reflektuje vtedajšiu judikatúru a interpretáciu dohôd, zdôrazňujúc ich odlišnosť od klasického pracovného pomeru). Zároveň je potrebné zohľadniť skutočnosť, že definícia/charakteristika dohody o vykonaní práce (§ 232 ods. 3 Zákonníka práce účinného v období ČSSR) je odlišná od definície dohody o vykonaní práce podľa
platnej právnej úpravy (zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov), v obidvoch prípadoch je však možné uviesť, že sa jedná (jednalo) o dohodu, ktorá je (bola) uzatváraná písomne na konkrétne vymedzenú pracovnú úlohu, s konkrétnym výsledkom, nejedná sa (nešlo) o trvalú (alebo opakovanú) činnosť. V odkazovanom rozhodnutí sa uvádza: „V praxi môže byť rozlíšenie dohody o pracovnej činnosti a dohody o vykonaní práce niekedy obtiažne, pretože na jednej strane každá opakovaná činnosť sa skladá zo série ojedinelých pracovných úloh a naopak pod pojem ojedinelej pracovnej úlohy je často možné zahrnúť celú sériu opakujúcich sa činností alebo ojedinelých úloh, ktoré sú súčasťou celkovej ojedinelej úlohy väčšieho rozsahu.“ Poukazom na uvedené však žalobca bez akejkoľvek argumentácie vzťahujúcej sa na konkrétny prípad len konštatoval, že „žalovaný nesprávne vyhodnotil pracovné úlohy ako pravidelne opakované, bez zohľadnenia skutočnej povahy a výsledku práce“. Takto formulovaná námietka je všeobecná, nekonkrétna a predstavuje len vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s hodnotením predmetu dohôd o vykonaní práce vykonaným žalovaným. Obdobne, pokiaľ žalobca s poukazom na uvedené rozhodnutie R 27/1980 konštatoval, že „rozlišovanie medzi dohodou o vykonaní práce a opakujúcimi sa činnosťami musí byť posudzované individuálne“, avšak bez toho, aby tvrdil, že žalovaný neposudzoval predmetné dohody individuálne, resp. bez toho, aby konkretizoval, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalovaný dohodu o vykonaní práce neposudzoval individuálne, nie je možné konštatovať nezákonnosť postupu žalovaného. Správny súd napokon poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudky sp. zn. 5Asan/4/2016 zo dňa 28.03.2018, sp. zn. 3Sžo/34/2012 zo dňa 09.10.2012, sp. zn. 8Sžo/69/2015 zo dňa 22.06.2017) a Najvyššieho správneho súdu SR (napr. rozsudky sp. zn. 3Stk/5/2021 zo dňa 29.03.2023, sp. zn. 7Ssk/25/2023 zo dňa 31.01.2024), z ktorých vyplýva záver, že vymedzenie pracovnej úlohy je jednou z podstatných náležitostí dohody o vykonaní práce, ktorú je v zmysle pracovnoprávnej teórie potrebné chápať ako vymedzenie práce jej výsledkom. Najvyšší správny súd SR v Rozsudku sp. zn. 3Stk/5/2021 zo dňa 29.03.2023, bod 34. uviedol: „Pokiaľ ide o porušenie povinnosti podľa § 226 ods. 2 Zákonníka práce, kasačný súd uvádza, že formu dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru môže zamestnávateľ využívať iba za predpokladu splnenia Zákonníkom práce ustanovených kritérií. Kasačný súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Asan/4/2016, podľa ktorého „ ... za pracovnú úlohu sa nepovažuje opakujúca sa činnosť, ale iba začatie, plnenie a ukončenie konkrétnej úlohy. Dojednané pracovné úlohy nie sú dojednané individuálne, ale druhovo, čo znamená, že neurčujú konkrétnu úlohu, ktorú má zamestnanec vykonať, ale zakladajú svojím charakterom opakujúcu sa činnosť“. Správny súd opakovane poukazuje aj na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/25/2023 zo dňa 31.01.2024, bod 15., v ktorom sa uvádza: „Zákonník práce v deviatej časti upravuje dohody o prácach vykonávaných mimo pracovnej činnosti. Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce môže zamestnávateľ na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce podľa § 226) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti podľa § 228a, dohoda o brigádnickej práci študentov podľa § 227). Rozlíšenie medzi dohodou o vykonaní práce a dohodou o pracovnej činnosti nemusí byť vždy jednoduché, keďže každá opakovaná činnosť sa skladá z ojedinelých pracovných úloh a pod pracovnú úlohu sa často dá podradiť rada opakujúcich sa činností tvoriacich úlohu väčšieho rozsahu (porov. judikát R 27/1280). Za pracovnú úlohu však nie je možné považovať všeobecne opísanú opakujúcu sa činnosť, ale iba začatie, plnenie a ukončenie konkrétnej úlohy.“ Správny súd vzhľadom na všeobecnosť žalobcovej námietky (a vyššie uvedené skutočnosti) nezistil žalobcom tvrdené neprihliadnutie žalovaného k odkazovanému rozhodnutiu R 27/1980, pričom v Protokole zistený nedostatok spočívajúci v uzavretí dohody o vykonaní práce (ktorú žalovaný vyhodnotil ako prácu, ktorá nie je vymedzená výsledkom) žalovaný posúdil v intenciách vyššie uvedenej ustálenej judikatúry, uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 30. Žalobca ďalej v správnej v žalobe namietal nevykonateľnosť „nariadenia“ o zmene pracovnoprávneho vzťahu, keď žalobcovi bolo nariadené do troch dní od ukončenia inšpekcie práce zmeniť druh pracovnoprávneho vzťahu na pozície, ktoré zastávali A. B. a C. D.. Námietka žalobcu o nevykonateľnosti a neopodstatnenosti „nariadenia“ (opatrenia, pozn. správneho súdu) je založená len na žalobcovom tvrdení, resp. presvedčení, že dohody o vykonaní práce boli uzatvorené na základe jednorazových pracovných úloh s konkrétnym výsledkom. Pri uvedených tvrdeniach žalobcu absentuje argumentácia odôvodňujúca dôvodnosť uvedenej námietky a tieto tvrdenia tak predstavujú len prezentáciu vlastného názoru žalobcu (vychádzajúc z iného posúdenia pracovnoprávneho vzťahu, než prezentoval žalovaný). Obdobne tvrdenie žalobcu, že „nariadenie“ je v rozpore s § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce, bez konkrétnej argumentácie predstavuje len všeobecné tvrdenie,
ktoré neumožňuje súdny prieskum predmetného opatrenia. V tejto súvislosti však správny súd pre úplnosť uvádza, že v prípade, ak inšpektor práce zistil, resp. konštatoval, že bolo porušené ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce (pretože v predmetných dohodách o vykonaní práce nejde o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom, ale jedná sa o opakované činnosti), potom bol v zmysle § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov, a to vo forme opatrenia, ktorým nariadil zosúladiť zistený stav so Zákonníkom práce. Vzhľadom na to, že výkon inšpekcie práce sa neriadi ustanoveniami Správneho poriadku a nejde o správne konanie, v rámci ktorého sa vykonáva „dokazovanie“, nezisťuje sa „skutkový stav“, Protokol neobsahuje konečné „právne posúdenie veci“ a opatrenie nemá charakter rozhodnutia, nemožno hovoriť ani o jeho „právoplatnosti“ a „vykonateľnosti“, resp. „nevykonateľnosti“. Z konkrétne uloženej povinnosti v predmetnom opatrení je možné vyvodiť, že žalobcovi bola uložená povinnosť zmeniť druh pracovnoprávneho vzťahu v prípade zamestnancov A. B. a C. D. a zvoliť si príslušný druh pracovnoprávneho vzťahu tak, aby tento (s prihliadnutím na vykonávanú prácu uvedených zamestnancov) zodpovedal ustanoveniam Zákonníka práce a aby zo strany žalobcu nedochádzalo k porušovaniu ustanovení Zákonníka práce. Uvedenú námietku preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 31. V rámci uplatnenej námietky porušenia zásady proporcionality žalobca uviedol, že v zmysle tejto zásady musí byť každé opatrenie primerané cieľu, ktorý sleduje. Mal za to, že „žalovaný v tomto prípade neprimerane nariadil zmenu pracovnoprávnych vzťahov bez toho, aby riadne zhodnotil charakter práce a prihliadol na argumenty predložené žalobcom“. Takto všeobecne formulovaná námietka opäť predstavuje len vyjadrenie nesúhlasu s obsahom vydaného opatrenia, resp. vlastné hodnotenie postupu žalovaného žalobcom, na základe ktorého nie je možné konštatovať porušenie uvedenej zásady. Žalobca neuviedol v správnej žalobe žiadnu bližšiu argumentáciu, ku ktorej by správny súd mohol zaujať stanovisko a posúdiť, či k porušeniu uvedenej zásady nariadením konkrétneho opatrenia došlo alebo mohlo dôjsť. Všeobecné tvrdenie, že žalovaný riadne nezhodnotil charakter práce a neprihliadol na (bližšie nešpecifikované) argumenty predložené žalobcom, ani tvrdenie, že takéto „rozhodnutie“ spôsobuje žalobcovi „neodôvodnené ťažkosti a predstavuje porušenie zásady primeranosti“, nepostačujú na vyvodenie záveru o porušení zásady proporcionality. Správny súd napriek tomu vo všeobecnosti uvádza, že zásada proporcionality (primeranosti) je právny princíp, ktorý je možné zaradiť medzi princípy dobrej verejnej správy, ktoré tvoria súčasť princípov správneho práva a ktorý vyžaduje, aby zásahy do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb boli nevyhnutné, vhodné a v rovnováhe s dosahovaným cieľom. Na účely posúdenia dodržania princípu proporcionality sa uplatňuje test proporcionality, v rámci ktorého sa posudzuje proporcionalita vo viacerých krokoch: zákonnosť (postup v súlade so zákonom), vhodnosť (opatrenie musí byť schopné dosiahnuť sledovaný cieľ), nevyhnutnosť (musí sa zvoliť najmenej obmedzujúce prostriedok z možných alternatív), proporcionalita v užšom zmysle (závažnosť zásahu do práva nesmie byť vyššia ako dôležitosť sledovaného cieľa, vyvažovanie konfliktných práv a slobôd, resp. práva a verejného záujmu). V správnom konaní je uvedený princíp aplikovaný zväčša v rámci správnej úvahy, pričom pojem správna úvaha predstavuje právom založený priestor pre voľbu určitého postupu, riešenia, resp. rozhodnutia, pričom sa musí odvíjať od ustanovenia právneho predpisu. V rámci správnej úvahy má orgán verejnej správy istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. V kontexte preskúmavaného prípadu, v ktorom uložené opatrenie jednak nepredstavuje rozhodnutie v zmysle Správneho poriadku, ktoré by bolo výsledkom správneho konania (keďže na výkon inšpekcie práce sa nevzťahuje Správny poriadok a nejedná sa o správne konanie), a jednak v opatrení nie je uvedená správna úvaha, na základe ktorej inšpektor práce uložil žalobcovi konkrétne opatrenie (takúto povinnosť Zákon o inšpekcii práce neukladá), správny súd konštatuje, že žalobca v správnej žalobe ani nekonkretizoval, do ktorého konkrétneho práva žalobcu malo byť uloženým opatrením zasiahnuté (nepostačuje iba všeobecné konštatovanie, že takéto opatrenie spôsobuje žalobcovi neodôvodnené ťažkosti), ani neuviedol, či a z akých dôvodov vydané opatrenie bolo neprimerané cieľu, ktorý sleduje. Pokiaľ žalobca v replike i na pojednávaní poukázal na to, že nariadením opatrenia došlo k popretiu práva žalobcu vyplývajúceho z Čl. 2 Zákonníka práce (Základné zásady), správny súd uvádza, že túto argumentáciu žalobca uplatnil až po uplynutí lehoty stanovenej v § 183 SSP. Podľa cit. Čl. 2 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Z citovaného článku však súčasne vyplýva aj to, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade
s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Vychádzajúc zo znenia cit. Čl. 2 Zákonníka práce, je možné konštatovať, že právu žalobcu ako zamestnávateľa zabezpečovať predmet svojej činnosti prostredníctvom zamestnancov, ktorých si vyberie v potrebnom počte a štruktúre a určí podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, vrátane voľby vhodného pracovnoprávneho vzťahu (pracovná zmluva alebo výnimočne dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru - dohoda o vykonaní práce, dohoda o brigádnickej práci študentov, dohoda o pracovnej činnosti) zodpovedá povinnosť vykonávať práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi a so zákonom, a to tak, aby nedošlo k zásahu do práv zamestnancov. V prípade, ak zamestnanci vykonávajú práce, ktoré spĺňajú kritériá určitého pracovnoprávneho inštitútu, zamestnávateľ je povinný so zamestnancami uzatvoriť taký typ pracovnoprávneho vzťahu, ktorý vykonávanej práci zodpovedá a zabezpečiť tak zamestnancom všetky práva z neho vyplývajúce. V opačnom prípade by sa jednalo o porušovanie ustanovení Zákonníka práce, resp. obchádzanie jeho kogentných ustanovení, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k zásahu do práv zamestnancov, k zhoršeniu ich postavenia, resp. k odňatiu niektorých nárokov (napr. nárok na dovolenku, na poskytnutie náhrad v prípade prekážky v práci na strane zamestnávateľa, nárok na stravné a pod.). Konkrétne opatrenie, ktorým žalovaný nariadil žalobcovi odstrániť zistený nedostatok v bode B)1. Protokolu – od ukončenia inšpekcie práce do troch dní vyhotoviť iný druh pracovnoprávneho vzťahu na výkon práce A. B. a C. D., sledovalo legitímny cieľ, a to dodržiavanie ustanovení Zákonníka práce, nepredstavuje neprimeraný zásah do práv žalobcu (ktoré žalobca napokon ani nekonkretizoval) a nariadenie opatrenia je výsledkom postupu žalovaného v súlade so Zákonom o inšpekcii práce. Správny súd nezistil porušenie zásady proporcionality. 32. Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť Protokolu (v znení Dodatku č. 1 a 2) z dôvodu porušenia § 12 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce, pričom tvrdil, že „žalovaný nesplnil svoju povinnosť objektívne zistiť skutkový stav veci v súlade s cit. § 12 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce“, pretože pri posudzovaní pracovnoprávnych vzťahov žalobcu nezohľadnil všetky relevantné skutočnosti, najmä charakter uzatvorených dohôd a vymedzenie práce výsledkom, z takto formovaného dôvodu nie je možné konštatovať nezákonnosť Protokolu. Napriek tomu, že uvedená námietka žalobcu má všeobecný charakter a neobsahuje podrobnejšiu argumentáciu, správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výkon inšpekcie práce nie je správnym konaním, a preto sa na výkon inšpekcie práce nevzťahuje Správny poriadok. Inšpektor práce pri výkone inšpekcie práce disponuje oprávneniami v zmysle § 12 ods. 1, 2 Zákona o inšpekcii práce, pričom zo žalobcom označeného ust. § 12 ods. 2 nevyplýva, že by inšpektor práce mal vo veci „zistiť skutkový stav veci a vykonať dokazovanie“. Z cit. ust. § 12 ods. 2 vyplývajú pre inšpektora práce oprávnenia, ktoré sú špecifikované pod písm. a) až j), ktoré je oprávnený využiť na základe výsledkov inšpekcie práce a podľa závažnosti zistených skutočností. Z ust. § 2 ods. 1 Zákona o inšpekcii práce vyplýva, že inšpekcia práce je okrem iného dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie (písm. a) bod 1.), ako aj právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (písm. a) bod 4.), ktoré oblasti boli predmetom výkonu inšpekcie práce v preskúmavanom prípade. Vykonávanie inšpekcie práce zabezpečuje podľa § 7 ods. 3 Zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce ako orgán štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, a to prostredníctvom inšpektorov práce (§ 7 ods. 11 cit. zákona). Ustanovenie § 12 ods. 1 cit. zákona vymedzuje oprávnenia inšpektora práce pri samotnom výkone inšpekcie a ustanovenie § 12 ods. 2 upravuje jeho oprávnenia v nadväznosti na výsledky inšpekcie práce. Vzhľadom na to, že inšpektor práce pri výkone inšpekcie práce vykonávanej u žalobcu zistil nedostatky (ktoré boli uvedené v Protokole, v časti: Zistené nedostatky, ktorá nepodlieha súdnemu prieskumu), bol oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov v súlade s § 12 ods. 2 a písm. b) Zákona o inšpekcii práce, a to aj vo forme konkrétne uloženej povinnosti žalobcovi (smerujúcej k odstráneniu zistených nedostatkov), a preto nie je možné konštatovať, že inšpektori práce postupovali v rozpore s § 12 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce, ani nie je možné považovať Protokol (v znení Dodatku číslo 1 a 2) za nezákonný zo žalobcom (len všeobecne, bez relevantnej argumentácie) označeného dôvodu. Výstupom z inšpekcie práce môže byť protokol alebo záznam. Podľa § 13 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovanej osoby je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten s ňou prerokovať. Podľa § 14 ods. 2 cit. zákona v protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h) a i) a uloží povinnosť kontrolovanej osobe a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení
predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že protokol (a v ňom uvedené opatrenie) predstavuje jeden z podkladov, z ktorého môže inšpektorát práce vychádzať pri ukladaní pokuty podľa § 19 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce, ktorým sa predbežne vyhodnocuje zistený skutkový stav, oboznamujú sa dôkazy a zamestnávateľovi (kontrolovanému subjektu) sa v ňom ukladajú opatrenia, ktoré je povinný prijať na odstránenie zistených nedostatkov. Vykonávanie šetrenia inšpektorov, ako aj postup pri vyhotovovaní protokolu (a ani jeho náležitosti), sa neriadia Správnym poriadkom, má neformálny charakter a je upravený osobitným predpisom -Zákonom o inšpekcii práce. Protokol obsahuje len predbežné zistenia, z ktorých sa následne vychádza v konaní o uložení pokuty (sankcie) a až toto konanie (sankčné konanie) sa riadi Správnym poriadkom. Opatrenia na nápravu (odstránenie) zistených nedostatkov, ktoré môže uložiť inšpektor práce na základe výsledkov inšpekcie práce podľa § 12 ods. 2 písm. b) Zákona o inšpekcii práce, sú súčasťou protokolu z inšpekcie práce. Neukladajú sa však vo forme rozhodnutia, na ktoré by sa vzťahoval procesný postup podľa Správneho poriadku a ktoré by nadobúdalo právoplatnosť alebo vykonateľnosť. 33. Obdobne ako všeobecnú a nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu, v ktorej namietal porušenie § 3 Správneho poriadku, podľa ktorého musí orgán verejnej správy rozhodovať v súlade so zákonom, na základe úplného a riadneho zistenia skutkového stavu, pričom žalobca tvrdil, že v tomto prípade bolo „rozhodnuté“ na základe neúplného posúdenia pracovných vzťahov a nevykonania potrebných krokov na zabezpečenie objektívneho zhodnotenia situácie. Správny súd k tejto námietke predovšetkým uvádza, že Protokol nie rozhodnutím, inšpektor práce ho vypracuje len v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného subjektu, pričom jeho obsah, resp. formálne náležitosti, tak, ako je uvedené vyššie, sa neriadia Správnym poriadkom, ale Zákonom o inšpekcii práce (§14). Pokiaľ teda splnomocnená zástupkyňa žalobcu na pojednávaní namietala, že žalovaný v Protokole neuviedol žiadne úvahy, na základe ktorých predmet uvedený v Dohodách o vykonaní práce posúdil, k tejto námietke nebolo možné prihliadnuť, pretože z ust. § 14 Zákona o inšpekcii práce takáto povinnosť pre žalovaného nevyplýva. V tejto súvislosti správny súd (v súlade s ustálenou judikatúrou) uvádza, že aj v prípade, ak sa na konanie alebo postup orgánu verejnej správy nevzťahujú ustanovenia Správneho poriadku, je potrebné prihliadať k zásadám správneho konania, resp. aplikovať princípy „dobrej správy“, avšak v tomto smere žalobca v správnej žalobe neuviedol žiadnu námietku, ani žiadnu argumentáciu. Správny súd pre úplnosť uvádza, že v postupe inšpektorov práce nezistil žiadne porušenie ustanovení Zákona o inšpekcii práce, nezistil ani nedostatok náležitostí Protokolu (v znení Dodatku č. 1 a 2), resp. v postupe pri jeho prerokovaní. 34. K návrhu splnomocnenej zástupkyne žalobcu na pojednávaní, aby správny súd vykonal dokazovanie výsluchom zamestnanca žalobcu I. F. (riaditeľa ľudských zdrojov) za účelom objasnenia skutkového stavu a posúdenia pracovných činností, ktoré boli predmetom dohôd o vykonaní práce, správny súd uvádza, že správny súd jednak nie je skutkovým súdom, a preto nemôže vykonávať, resp. dopĺňať dokazovanie namiesto orgánu verejnej správy, a jednak predmetom preskúmavacieho konania bol Protokol z výkonu inšpekcie práce v časti vydaného opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, ktoré opatrenie nebolo vydané v správnom konaní, v ktorom by bolo vykonané dokazovanie. Posúdenie predmetu dohôd o vykonaní práce v zmysle, či ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom alebo ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce, napokon nie je skutkovou, ale právnou otázkou, na ktorú sa dokazovanie nevykonáva. 35. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého opatrenia žalovaného z dôvodov uvedených v správnej žalobe dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 36. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania pred správnym súdom nepriznal. Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanému podľa § 168 SSP. 37. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie: Rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť jeho doručením (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.