Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 1S/8/2024 0824100136 22. 01. 2026 Mgr. Marián Štulajter ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100136.3
Rozhodnutie Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Štulajtera (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Dariny Štoffovej v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. X. XXXXXXX XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX D. C., zast. JUDr. Ondrej Zachar, advokát so sídlom ul. 1. mája 1018/81, 031 01 Liptovský Mikuláš, adresa pracoviska: Horná 65/A, 974 05 Banská Bystrica, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1, 974 01 Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, v konaní o preskúmanie zákonnosti Rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP6-2024/005620-005 zo dňa 5. januára 2024, takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a . Žalobkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Okresnému úradu Rimavská Sobota, pozemkovému a lesnému odboru (ďalej ako „orgán verejnej správy prvého stupňa“) bolo dňa 3. mája 2022 doručené podanie žalobkyne, ktorým sa domáhala vydania rozhodnutia „vo veci pôvodného návrhu na uznanie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov po neb. A. E., D. F., ktorá by mala byť domnelým vlastníkom“ (ďalej ako „podanie“). Žalobkyňa svoje podanie následne doplnila listami zo dňa 21. júna 2022 a 20. apríla 2023. Žalobkyňa v podaní mimo iného uviedla, že ako zákonná dedička a právna nástupkyňa po A. E., D. F. žiada podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Reštitučný zákon“) o uznanie vlastníctva k popísaným pozemkom a inému majetku po A. E., D. F., ktorá by mala byť ich domnelou vlastníčkou. 2. Orgán verejnej správy prvého stupňa dňa 2. mája 2023 vydal Rozhodnutie č. OU-RSPLO-2023/001465-021 (ďalej ako „rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa“), ktorým konanie vo veci podnetu žalobkyne zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“). V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa popísal obsah podania žalobkyne, priebeh konania a jeho zistenia. Zistil, že žalobkyňa v podnete žiadala uznať vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným podľa stavu v pozemkovej knihe v k. ú. G. H., I. B. a G. B., ktorých spoluvlastníkmi boli pred prechodom do vlastníctva štátu podľa zápisov v príslušných pozemno-knižných vložkách C. J. a J. J.. Išlo o tie isté nehnuteľnosti, ku ktorým žalobkyňa žiadala uznať vlastníctvo už aj početnými predchádzajúcimi žiadosťami, o ktorých bolo rozhodnuté viacerými popísanými rozhodnutiami orgánu verejnej správy prvého stupňa a jeho predchodcov, ktoré boli následne potvrdené odvolacími orgánmi verejnej správy a súdmi. Rozhodnutiami bol zamietnutý uplatnený nárok žalobkyne, resp. jej matky A. E. (zomr. XX. XXXXXXX XXXX) z dôvodu, že žalobkyňa ako vnučka súrodencov rodičov pôvodných pozemno-
knižných vlastníkov nespĺňa zákonné podmienky na priznanie postavenia oprávnenej osoby podľa § 4 ods. 2 Reštitučného zákona a zároveň nie je (resp. ňou označené osoby) podľa predložených dokladov ani domnelou vlastníčkou podľa § 4a ods. 3 písm. a) Reštitučného zákona, prípadne bolo konanie zastavené podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku z dôvodu, že v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej zistil, že žalobkyňa žiada o uznanie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 4a Reštitučného zákona na základe tých istých dôkazov, ktoré už boli predložené v predchádzajúcich konaniach a na základe ktorých už bol reštitučný nárok posúdený a zamietnutý. Keďže žalobkyňa nepredložila žiadne nové dôkazy, nepreukázala, že domnelým vlastníkom mala byť A. E., resp. K. J. a D. J., D. F.. Orgán verejnej správy prvého stupňa vec posúdil tak, že účastník konania je totožný (žalobkyňa, resp. jej matka A. E.), predmet konania je tiež totožný (žalobkyňa žiadala reštituovať tie isté nehnuteľnosti, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami orgánov verejnej správy), pričom skutkový stav sa nezmenil a ani sa zmeniť nemohol, keďže je daný minulosťou. Orgán verejnej správy prvého stupňa skonštatoval, že všetky tieto zistenia sú žalobkyni už známe, ale vzhľadom na skutočnosť, že podala ďalší podnet na vydanie rozhodnutia napriek tomu, že bola poučená, že vo veci predmetného reštitučného nároku je zbytočné podávať opätovné žiadosti len so zmenenou štylizáciou, pretože sa tým nič nezmení na posúdení reštitučného nároku, pričom trvala na vydaní rozhodnutia, orgán verejnej správy prvého stupňa konanie zastavil. 3. O odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. OU-BB-OOP6-2024/005620-005 zo dňa 5. januára 2024 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah odvolania žalobkyne a priebeh administratívneho konania pred orgánom verejnej správy prvého stupňa. Ďalej popísal svoje zistenia z administratívneho spisu a skonštatoval, že orgán verejnej správy obligatórne zastaví konanie, ak je daný niektorý z taxatívne vymenovaných dôvodov podľa § 30 ods. 1 Správneho poriadku. V predmetnom prípade je oproti poslednému rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa v tej istej veci č. OÚ-RSPLO-2018/002558-4-Vn 2079/2017 zo dňa 18. januára 2018 totožnosť veci daná totožnosťou žalobkyne ako účastníčky konania, ako aj totožnosťou predmetu konania, pričom nedošlo k žiadnej zmene skutkového stavu. Rozhodnutie orgánu verenej správy prvého stupňa č. OÚ-RS-PLO-2018/002558-4-Vn 2079/2017 zo dňa 18. januára 2018 bolo potvrdené žalovaným ako odvolacím orgánom verejnej správy jeho Rozhodnutím č. OU-BB-OOP4-2018/011783-003 zo dňa 5. marca 2018. Krajský súd v Banskej Bystrici následne Rozsudkom sp. zn. 24S/58/2018 zo dňa 18. apríla 2019 zamietol správnu žalobu žalobkyne proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom sp. zn. 4Sžrk/5/2019 zo dňa 6. októbra 2020 zamietol kasačnú sťažnosť žalobkyne proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že bolo porušené jej právo na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalovaný uviedol, že v prípade formálneho prieskumu, v ktorom nie je vykonané dokazovanie a len sa zhodnotí predložený podnet, nedochádza k porušeniu práv účastníka konania tým, že mu nebolo zaslané upovedomenie podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Žalovaný skonštatoval, že nezistil pochybenia v postupe a rozhodovaní orgánu verejnej správy prvého stupňa, pričom žalobkyňa v odvolaní neuviedla také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa. Správna žaloba 6. Žalobkyňa sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa. Žalobkyňa v správnej žalobe stručne popísala priebeh administratívneho konania a doslovne zopakovala vybrané časti svojho odvolania proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa zo dňa 18. mája 2023. Niektoré časti svojho odvolania žalobkyňa v správnej žalobe doplnila o skutkové tvrdenia týkajúce sa okolností prechodu nehnuteľností, na ktoré si žalobkyňa v konaní pred orgánmi verejnej správy uplatnila reštitučný nárok, na štát a okolností rodinných vzťahov jej predkov. Žalobkyňa žiadala, aby „Správny súd Banská Bystrica rozhodol podľa dokladov a zákonov, ktoré doklady boli predložené A. E. v konaniach č. Vn 50/92 a Vn 124/92 a boli jej doporučene vrátené dňa 25. 8. 1992“, pričom predmetné doklady a ďalšie doklady žalobkyňa zaslala orgánu verejnej správy prvého stupňa k jej podaniu listom zo dňa 25. mája 2022 a uviedla ich číslovaný zoznam. Zároveň uviedla, že žiada vydať celú nehnuteľnosť podľa § 21 Reštitučného zákona.
7. Žalobkyňa v správnej žalobe uviedla, že podľa jej názoru bolo rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré mal k dispozícii, čo bolo dôvodom pre podanie odvolania. Ďalej uviedla, že vo veci jej „odvolania zo dňa 18.5 2023 proti rozhodnutiu Okresného úradu Rimavská Sobota, pozemkového a lesného odboru č. OU-RS-PLO-2023/001465-021 zo dňa 2. 5. 2023 a opravy odvolania zo dňa 17. 6. 2023“ nesúhlasí so spisovou dokumentáciou týkajúcou sa predchádzajúcich konaní od 8. decembra 1995 do 3. mája 2022, ktorú orgán verejnej správy prvého stupňa zaslal žalovanému ako odvolaciemu orgánu verejnej správy, a žiadala, aby správny súd „pri rozhodovaní na ňu neprihliadal“ a aby bola posudzovaná „len spisová dokumentácia č. OU-RS-PLO-2023/001465 týkajúca sa môjho podnetu zo dňa 3.5.2022 na vydanie rozhodnutia vo veci pôvodného návrhu podaného A. E., L. B. a M. C. dňa 28.8.1991 na uznanie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov A. E. ako domnelej vlastníčke, resp. jej dedičke A. B.“. 8. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa žiadala, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby „na prejednanie veci bol predvolaný môj právny zástupca L. N. O. a môj splnomocnený zástupca L. B.“. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe 9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 25. septembra 2024 uviedol, že žalobkyňa už niekoľkokrát predložila identickú žiadosť v rovnakej veci orgánu verejnej správy prvého stupňa, pričom len mení formuláciu žiadosti a dožaduje sa rozhodnutia vo veci, ktorá už bola rozhodnutá. Žalovaný potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým bolo konanie obligatórne zastavené podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, pretože rovnako ako v Rozhodnutí č. OU-BBOOP4-2018/011783-003 zo dňa 5. mája 2018, ktoré bolo „potvrdené“ Najvyšším súdom Slovenskej republiky Rozsudkom sp. zn. 4Sžrk/5/2019 zo dňa 6. októbra 2020, má žalovaný za to, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Žalovaný uviedol, že sa v plnej miere pridržiava právneho názoru uvedeného v napadnutom rozhodnutí, ktoré považuje za zákonné, dostatočne odôvodnené, zrozumiteľné a mal za to, že vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalovaný preto žiadal, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Replika žalobcu k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe 10. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe zo dňa 16. októbra 2024 uviedla, že s vyjadrením žalovaného k správnej žalobe nesúhlasí a v plnom rozsahu zotrváva na podanej správnej žalobe, všetkých argumentoch, vyjadreniach a označených dôkazoch. Mala za to, že doposiaľ nebolo rozhodnuté „o uplatnení nároku“ tak, ako je uvedené v správnej žalobe. 11. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku k replike žalobkyne Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 12. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 SSP a miestne príslušný súd podľa § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 22. januára 2026, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s § 108 ods. 2 SSP v neprítomnosti žalovaného, ktorý podaním doručeným správnemu súdu dňa 20. januára 2026 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu pracovnej vyťaženosti, pričom súhlasil s prejednaním veci bez jeho účasti. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa z dôvodov uplatnených v správnej žalobe správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 13. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podanej správnej žaloby a skutočností v nej uvedených, na ktoré odkázal. Zároveň poukázal, že orgány verejnej správy si nesprávne interpretovali zákon a skutkové okolnosti v danej veci, keďže predmetné pozemky neboli použité na účely pozemkovej reformy a teda zostávajú v reštitúcii, pričom podľa
názoru žalobkyne tento jej nárok na reštituovanie predmetných pozemkov stále trvá. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam právny zástupca žalobkyne poukázal, že tieto sú nezákonné, a to z dôvodu, že nerešpektovali jednotlivé ustanovenia Reštitučného zákona, ktoré sa na vec vzťahujú. Žiadal, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň na otázku predsedu senátu vo vzťahu k formulácii na strane 6, predposledný odsek správnej žaloby uviedol, že táto predstavuje vysvetlenie skutočností, ktoré boli namietané v konaní pred orgánmi verejnej správy a netvorí petit žalobného návrhu správnej žaloby, ktorá je predmetom tohto konania. 14. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 15. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené inak. 17. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 18. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“). 19. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 20. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. 21. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v správnej žalobe. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené, pričom žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (t.j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, proti ktorému žaloba smeruje). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v správnom konaní oprávnenou samostatne zisťovať skutkový stav veci a prípadne modifikovať skutkové, či právne závery orgánov verejnej správy, pretože nenahrádza ich činnosť. Úlohou správneho súdu je v rozsahu podľa žalobných dôvodov posúdiť, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t. j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými predpismi. 22. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým bolo konanie o reštitučnom nároku žalobkyne na základe jej podania doručeného orgánu verejnej správy prvého stupňa dňa 3. mája 2022 zastavené podľa § 30 ods.
1 písm. i) Správneho poriadku z dôvodu, že o nároku žalobkyne už bolo právoplatne rozhodnuté, pričom účastník konania je totožný, predmet konania je totožný a skutkový stav veci sa nezmenil a ani sa zmeniť nemohol, keďže je daný minulosťou. Predmet súdneho prieskumu tak tvorí procesné rozhodnutie orgánu verejnej správy, pričom orgán verejnej správy nerozhodoval vo veci samej a neskúmal žalobkyňou uplatnený reštitučný nárok k nehnuteľnostiam v k. ú. G. H., I. B. a G. B., okres D. C., a to z dôvodu prekážky veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata), pričom skutkový stav sa podstatne nezmenil. 23. Orgán verejnej správy je v zmysle § 30 ods. 1 Správneho poriadku vždy povinný aj bez návrhu skúmať, či vo veci môže konať a či nenastal niektorý z dôvodov na zastavenie konania uvedených pod písm. a) až j) daného ustanovenia. Ak zistí, že takýto dôvod v konaní nastal, musí konanie obligatórne zastaviť, čo je zrejmé z dikcie „správny orgán konanie zastaví“. Orgán verejnej správy tak nemôže v konaní pokračovať a vo veci meritórne rozhodnúť, keďže zákon mu v tomto ohľade neumožňuje správnu úvahu (znenie § 30 ods. 1 Správneho poriadku neuvádza, že orgán verejnej správy konanie „môže“ zastaviť z dôvodov uvedených pod písm. a/ až j/) a rovnako ani nepodmieňuje rozhodnutie o zastavení konania súhlasom účastníka daného konania (istú výnimku predstavuje dôvod podľa § 30 ods. 1 písm. b/ Správneho poriadku). Orgán verejnej správy je tak povinný z dôvodu podľa 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku správne konanie zastaviť vždy, keď zistí, že sú splnené zákonné predpoklady, a to aj v prípade, ak účastník konania so zastavením konania nesúhlasí a želá si, aby orgán verejnej správy v konaní pokračoval a vo veci meritórne rozhodol. Vo vzťahu k podmienkam podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku je potrebné zdôrazniť, že orgán verejnej správy nemôže konanie zastaviť len preto, že zistil, že vo veci sa už právoplatne rozhodlo, čo je dané totožnosťou účastníkov a predmetu konania, ale je vždy povinný skúmať aj to, či sa nevyskytli nové skutkové okolnosti danej veci. Orgán verejnej správy sa preto musí zaoberať každým podaním a vyhodnotiť ho zo zákonom predpokladaných hľadísk. Orgán verejnej správy prvého stupňa sa dôsledne zaoberal podaním žalobkyne, pričom zistil, že o nároku žalobkyne, ktorý si v podaní uplatnila, už bolo hmotnoprávne rozhodnuté Rozhodnutím Okresného úradu v Rimavskej Sobote, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. j. PPLH/P-728/97-Vn 1704/96-9 z 3. februára 1997, ktorým žalobkyni nepriznal spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v k. ú. G. H., I. B. a G. B. po J. a C. J.. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené Rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/16/97 zo dňa 27. marca 1997. O reštitučnom nároku matky žalobkyne A. E. spolu s ďalšími navrhovateľmi bolo rozhodnuté Rozhodnutím Pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. Vn 50/92-14 zo dňa 11. mája 1992 tak, že sa navrhovateľom predmetné nehnuteľnosti, ktorých pôvodnými vlastníkmi boli J. J. a C. J., nevydávajú, pričom navrhovatelia nemajú právo na náhradu za tieto nehnuteľnosti. Dané rozhodnutie bolo potvrdené Rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/82/92 zo dňa 30. júna 1992. Orgán verejnej správy prvého stupňa na str. 2 až 4 svojho rozhodnutia podrobne popísal aj spôsob rozhodnutia o následných početných obsahovo zhodných žiadostiach žalobkyne, vrátane výsledku súdneho prieskumu ich zákonnosti v správnom súdnictve, naposledy Rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa č. OÚ-RS-PLO-2018/002558-4-Vn 2079/2017 zo dňa 18. januára 2018, ktoré bolo potvrdené Rozhodnutím žalovaného č. OU-BB-OOP4-2018/011783-003 zo dňa 5. marca 2018. Orgán verejnej správy prvého stupňa tak zistil, že bola splnená prvá podmienka v zmysle § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku pre zastavenie konania, a to existencia právoplatného rozhodnutia, ktorým sa o nároku žalobkyne hmotnoprávne rozhodlo, čo zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Zároveň zistil, že skutkový stav sa po nadobudnutí právoplatnosti uvedených rozhodnutí podstatne nezmenil, keďže žalobkyňa nepredložila žiadne nové dôkazy, pričom sa ani zmeniť nemohol vzhľadom na skutočnosť, že je daný minulosťou. Orgán verejnej správy prvého stupňa tak zistil splnenie aj druhej podmienky v zmysle § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku pre zastavenie konania, a to skutočnosti, že skutkový stav sa podstatne nezmenil. V dôsledku uvedeného tak orgán verejnej správy prvého stupňa obligatórne konanie o podaní žalobkyne, ktoré mu bolo doručené dňa 3. mája 2022, zastavil. Žalovaný sa stotožnil so záverom orgánu verejnej správy prvého stupňa a jeho rozhodnutie správnou žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil. 24. Podstatnú časť správnej žaloby žalobkyne tvorili formulácie, ktoré sa doslovne zhodujú s odvolaním žalobkyne proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa zo dňa 18. mája 2023, pričom žalobkyňa ich len doplnila o opis vybraných skutkových okolností týkajúcich sa tvrdeného reštitučného nároku. Takéto formulácie správny súd nemohol považovať za relevantné žalobné body v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP, na základe ktorých by mohol vykonať súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, keďže ich obsahom nie je namietanie nezákonnosti rozhodnutí z dôvodov podľa § 191 ods. 1 SSP, ale prezentácia prevažne
skutkových okolností týkajúcich sa žalobkyňou uplatňovaného reštitučného nároku na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam po J. a C. J. v k. ú. G. H., I. B. a G. B., okres D. C.. Správny súd zdôrazňuje, že v zmysle § 6 ods. 1 SSP na základe správnych žalôb preskúmava zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Znamená to, že správny súd nekoná ako ďalšia inštancia v správnom konaní, ktorá by bola oprávnená hmotnoprávne posudzovať nároky účastníkov správneho konania, ale ako nezávislý a nestranný súd (orgán súdnej moci podľa siedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky), ktorý nie je súčasťou sústavy orgánov verejnej správy (orgány výkonnej moci podľa šiestej hlavy Ústavy Slovenskej republiky), preskúmava v konaní o všeobecnej správnej žalobe, ktorou je aj správna žaloba žalobkyne, zákonnosť už existujúcich a právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy, to znamená rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v už skončených správnych konaniach, a to výlučne z dôvodov, ktoré žalobca uvedie v správnej žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) a ktoré musia smerovať k namietaniu zákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP). Správny súd nemá právomoc prehodnocovať skutkové zistenia orgánov verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP) a rozhodovať o právach a povinnostiach účastníka správneho konania vyplývajúcich z príslušných hmotnoprávnych a procesných predpisov správneho práva. Správny súd sa nemôže z vecnej stránky zaoberať uplatneným reštitučným nárokom žalobkyne na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam po J. a C. J. v k. ú. G. H., I. B. M. G. B., N. D. C., vykonávať dokazovanie v tomto ohľade a ani o ňom vecne rozhodnúť. Správny súd preto nemôže rozhodnúť „podľa dokladov a zákonov“, na ktoré žalobkyňa poukazovala v správnej žalobe. Právny zástupca žalobkyne napokon na pojednávaní dňa 22. januára 2026 aj korigoval žiadosť žalobkyne na str. 6 správnej žaloby tak, že táto nepredstavuje žalobný petit správnej žaloby. Správny súd nespochybňuje, že žalobkyňa subjektívne pociťuje krivdu v súvislosti s nevyhovením ňou uplatňovanému reštitučnému nároku orgánmi verejnej správy, avšak nemôže sa týmto nárokom žalobkyne sám vecne zaoberať a ani o ňom rozhodnúť, keďže by tak prekročil svoju zákonom zverenú právomoc. 25. Ako už správny súd uviedol, napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa môže preskúmať len z hľadiska ich zákonnosti, a to výlučne z dôvodov uvedených v správnej žalobe, keďže je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP). Znamená to, že nemôže sám vyhľadávať, v čom je napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nezákonné, ale môže pri súdnom prieskume vychádzať len z toho rozsahu, aký vymedzila žalobkyňa v správnej žalobe. Ak má žalobkyňa za to, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je nezákonné, musí túto nezákonnosť sama v správnej žalobe dostatočne konkrétne a určito namietať, resp. popísať. Nestačí len uviesť, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je v rozpore so zákonom a vyjadriť nesúhlas s jeho výrokom a dôvodmi, ale je potrebné, aby žalobkyňa sama konkretizovala, v čom sa orgán verejnej správy mýli, z akých konkrétnych dôvodov, prípadne aké ustanovenie právneho predpisu porušil a ako tým zasiahol do jej práv a právom chránených záujmov. Správny súd nemôže túto povinnosť žalobkyne (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) sám nahradiť vlastnou aktivitou, keďže by tak prestal byť nezávislým a nestranným súdom v neprospech žalovaného, ktorý má so žalobkyňou v správnom súdnom konaní rovné postavenie (§ 5 ods. 9 SSP). Žalobkyňa v tomto ohľade v správnej žalobe neuviedla žiadne konkrétne námietky proti zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a orgánu verejnej správy. Tvrdenie v správnej žalobe, že rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré mal k dispozícii, čo bolo dôvodom pre podanie odvolania, sa jednak opätovne zhoduje s formuláciou odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa, pričom táto námietka už bola predmetom posúdenia žalovaného v odvolacom konaní, jednak je potrebné uviesť, že ak by aj správny súd podľa obsahu vyhodnotil uvedenú formuláciu ako žalobnú námietku v správnom súdnom konaní, nemohol by na jej základe vykonať súdny prieskum rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, a to z dôvodu jej všeobecnosti a nekonkrétnosti. Žalobkyňa neuviedla, v čom malo spočívať namietané nedostatočné zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy prvého stupňa, teda ktoré skutkové okolnosti relevantné pre rozhodnutie vo veci neboli orgánom verejnej správy zistené, a ktoré konkrétne dôkazy boli nesprávne vyhodnotené a prečo. Správny súd nemôže tieto tvrdenia žalobkyne sám konkretizovať podľa obsahu napadnutých rozhodnutí a administratívneho spisu. Pokiaľ žalobkyňa uviedla, že vo veci jej „odvolania zo dňa 18.5. 2023 proti rozhodnutiu Okresného úradu Rimavská Sobota, pozemkového a lesného odboru č. OU-RS-PLO-2023/001465-021 zo dňa 2. 5. 2023 a opravy odvolania zo dňa 17. 6. 2023“ nesúhlasí so spisovou dokumentáciou týkajúcou sa predchádzajúcich konaní od 8. decembra 1995 do 3. mája 2022 a žiadala, aby správny súd „pri rozhodovaní na ňu neprihliadal“ a posudzoval len spisovú dokumentáciu týkajúcu sa konania pred orgánom verejnej správy č. OU-RS-PLO-2023/001465 o podnete žalobkyne zo dňa 3. mája 2022, správny súd uvádza, že takáto
žiadosť žalobkyne je bezpredmetná. Žalobkyňa v správnom súdnom konaní nemôže sama určovať, akú spisovú dokumentáciu orgánu verejnej správy má správny súd zohľadniť a akú nie. Správny súd zohľadňuje tú spisovú dokumentáciu, ktorá bola vytvorená orgánom verejnej správy v konaní, v ktorom bolo vydané preskúmavané rozhodnutie, resp. jej súčasti, ktoré boli v súlade so všeobecno-záväzným právnym predpisom prevzaté z iných konaní (prípadne pripojené celé administratívne spisy z iných správnych konaní). Čo je súčasťou administratívneho spisu upravujú príslušné všeobecno-záväzné právne predpisy, ktoré sú záväzné tak pre orgán verejnej správy, ako aj pre správny súd a rovnako pre účastníkov správnych konaní a správnych súdnych konaní. Správny súd preto pri súdnom prieskume v tomto konaní vychádzal z administratívnych spisov orgánu verejnej správy prvého stupňa a žalovaného tak, ako boli tieto správnemu súdu predložené podľa § 102 ods. 1 SSP. Pre úplnosť správny súd zdôrazňuje, že ani v preskúmavanom správnom konaní orgány verejnej správy neposudzovali reštitučný nárok žalobkyne z vecného hľadiska, keďže tento už bol v minulosti hmotnoprávne posúdený (viď bod 23. tohto rozsudku). Rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa má výslovne procesný charakter, pričom orgán verejnej správy prvého stupňa nezisťoval skutkový stav vo vzťahu k reštitučnému nároku žalobkyne ako takému, ale zisťoval len to, či sú splnené podmienky pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku. 26. Pokiaľ žalobkyňa v správnej žalobe žiadala, aby bol v konaní predvolaný na pojednávanie popri splnomocnenom právnom zástupcovi ako ďalší zástupca aj p. L. B., správny súd uvádza, že v zmysle § 89 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 25 SSP „Ak je strana zastúpená advokátom, zastupovanie iným zástupcom ako advokátom je vylúčené“. Žalobkyňa udelila dňa 7. marca 2024 písomnú plnú moc na zastupovanie v konaní pred správnym súdom advokátovi (táto sa nachádza v súdnom spise na č. l. 7), čo v zmysle citovaného ustanovenia vylučuje, aby mohla byť v konaní zastúpená aj iným zástupcom. Napokon, žalobkyňa správnemu súdu ani nepredložila žiadnu plnú moc na jej zastupovanie v konaní pred správnym súdom udelenú p. L. B.. Správny súd preto na pojednávanie dňa 22. júna 2026 predvolal len splnomocneného advokáta žalobkyne. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa a konania, ktoré im predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 28. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobkyňa nebola v konaní úspešná, preto jej správny súd právo na náhradu trov konania pred správnym súdom nepriznal. Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanému. 29. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu. Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.