Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici BB-74S/17/2023 6023200099 12. 02. 2025 JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová ECLI:SK:SpSBB:2025:6023200099.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a členov senátu JUDr. Andrey Soukupovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Ing. Matúša Škarbalu, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. B. E. XXX/XXX, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Ondrej Krempaský, advokát so sídlom Račianska 66, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 10342/2023 zo dňa 12. januára 2023, takto rozhodol: I. Súd správnu žalobu
z a m i e t a.
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Podľa § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe v znení účinnom od 01.11.2022 do 31.12.2022 (ďalej len „zákon č. 35/2019 Z. z.“) navrhol námestník riaditeľa colného úradu E. G. G. C. prepustiť žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu splnenia podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšenia veku 55 rokov príslušníka finančnej správy. 2. Rozhodnutím č. 503019/2022 zo dňa 25.11.2022 riaditeľ colného úradu E. A. H. I. (ďalej len „orgán verejnej správy prvého stupňa“) prepustil žalobcu zo služobného pomeru príslušníka finančnej správy citujúc ustanovenie § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z., nakoľko žalobca spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov. V nadväznosti na splnenie podmienok na prepustenie a predložený návrh bezprostredne nadriadeného na prepustenie žalobcu orgán verejnej správy rozhodol. Zároveň bolo žalobcovi dané poučenie o možnosti podať odvolanie. 3. Voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa podal dňa 12.12.2022 žalobca odvolanie. V odôvodnení uviedol, že podľa jeho názoru skutočným dôvodom na jeho prepustenie mali byť výhrady zástupcov armády Slovenskej republiky a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky k výkonu colného dohľadu a colnej kontroly vykonávanej ozbrojenými príslušníkmi finančnej správy Pobočky Colného úradu Zvolen – nácestné stredisko (ďalej len „PCÚ Zvolen“) na medzinárodnom letisku Sliač v súvislosti s humanitárnou pomocou pre Ukrajinu a jeho zodpovednosť za tento výkon, pričom opísal priebeh výkonu jeho činnosti v konkrétnej veci. Rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa považoval za zastretý a simulovaný právny úkon, pretože týmto rozhodnutím bol § 258 ods. 2 zákona č. 35/2009 Z. z. použitý v rozpore s účelom a zmyslom zákona a zároveň mu bola odňatá možnosť účinnej právnej ochrany brániť sa proti prípadným, až doteraz žiadnym spôsobom nešpecifikovaným výhradám voči výkonu služby jeho osobou, ktoré by dosahovali takú intenzitu, že by bolo možné konštatovať porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti. Prepustenie zo služobného pomeru vo veku 61 rokov považoval za výrazný zásah do osobného aj rodinného života, pričom týmto rozhodnutím bol
vyradený z aktívneho pracovného života, pričom ešte nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok. Rozhodnutie považoval za diskriminačné a nezákonné. 4. Na základe odporúčania poradnej komisie v zmysle § 294 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. žalovaný rozhodol v zmysle § 294 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. rozhodnutím č. 10342/2023 zo dňa 12.01.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia zopakoval priebeh administratívneho konania a poukázal na odvolacie dôvody žalobcu, pričom k jednotlivým odvolacím námietkam zaujal stanovisko. 5. Uviedol, že žalobca nesplnil podmienky na starobný dôchodok, ale splnil podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“), pretože jeho služobný pomer trval nepretržite od 01.04.1993. Na to, aby bol žalobca prepustený zo služobného pomeru v zmysle § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. postačuje splnenie čo i len jednej zákonnej možnosti, a teda splnenie podmienky na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšenia veku 55 rokov alebo splnenie podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu. Ďalej uviedol, že žalobca vo veľkej časti namieta skutočnosti, ktoré podľa žalovaného nijako nesúvisia s dôvodom jeho prepustenia. Tvrdenie žalobcu, že skutočným dôvodom jeho prepustenia mala byť nespokojnosť nadriadených s výkonom colného dohľadu na letisku Sliač v súvislosti s humanitárnou pomocou pre Ukrajinu, kde žalobca vykonával funkciu vedúceho pobočky, vyhodnotil žalovaný za nedôvodné, keďže v takom prípade by bol žalobca riešený cez uplatnenie disciplinárnej zodpovednosti v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z., čo sa však v tomto prípade nestalo. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa je zastretý a simulovaný právny úkon. Rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa je podľa žalovaného konštitutívnym individuálnym právnym aktom, ktorý vydaním rozhodnutia vytvára nový právny stav, a teda je právnou skutočnosťou, ktorou podmieňuje vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov. Rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa je individuálnym správnym aktom, nakoľko vyvoláva všetky právne účinky a nadobudnutím právoplatnosti sa stáva nezmeniteľným. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie o prepustení príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru podľa § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. je diskriminačné, nakoľko je vždy na rozhodnutí príslušného nadriadeného, či v konkrétnom prípade príslušníka finančnej správy uplatní tento dôvod prepustenia alebo ho ponechá v služobnom pomere aj napriek skutočnosti, že na strane dotknutého príslušníka finančnej správy sú zákonné podmienky daného prepúšťacieho dôvodu splnené. K názoru žalobcu o diskriminácii uviedol, že z vnútroštátnej právnej úpravy vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania zaťažuje žalobcu, avšak tento žiadny diskriminačný dôvod neuviedol. V závere napadnutého rozhodnutia uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa má zákonom delegovanú právomoc rozhodnúť o. i. aj o prepustení jemu podriadených príslušníkov finančnej správy, ak naplnia niektorý z dôvodov prepustenia v § 258 ods. 1 až 3 zákona č. 35/2019 Z. z.. V tejto súvislosti poukázal na obdobný prípad príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžo/23/2011). Správna žaloba žalobcu – žalobné body 6. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote všeobecnú správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa a navrhol tieto rozhodnutia pre ich nezákonnosť zrušiť a vec vrátiť orgánu verejnej správy prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. 7. Namietal, že orgán verejnej správy prvého stupňa na pokyn nadriadených rozhodol o skončení služobného pomeru prepustením, za použitia ustanovenia § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. napriek neexistencii materiálneho dôvodu na tento postup, ktorý predpokladá § 115 ods. 1 v spojení s § 115 ods. 9 zákona č. 35/2019 Z. z.. K účelovému a nezákonnému skončeniu služobného pomeru prepustením došlo podľa žalobcu potom, čo žalobca (v tom čase vedúci PCÚ Zvolen) nevyhovel požiadavkám uplatňovaným tretími stranami pri prerokovaní vojenského materiálu určeného na dodanie Ukrajine, pretože nimi navrhovaný postup bol v rozpore s colnými predpismi upravujúcimi colný dohľad pri preprave tohto typu tovaru do tretích krajín. Táto skutočnosť, aj keď žalovaný to popiera, bola podľa žalobcu skutočným dôvodom skončenia služobného pomeru so žalobcom.
8. Ako dôkaz o preukázaní správnosti svojich tvrdení predložil žalobca zvukový záznam, vyhotovený bez vedomia námestníka riaditeľa colného úradu, ktorý podľa žalobcu preukazuje, že postup žalovaného i orgánu verejnej správy prvého stupňa bol v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a zákazom diskriminácie. Tvrdil, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu princípov zákonnosti, nestrannosti, stability, profesionality a zároveň bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, keďže mal za to, že žalovaný preskúmaval v odvolacom konaní svoje vlastné rozhodnutie, ktorého vydanie procesne zrealizoval námestník riaditeľa colného úradu a orgán verejnej správy prvého stupňa. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na mailovú komunikáciu s prezidentom Finančnej správy Slovenskej republiky, ktorého požiadal o stretnutie z dôvodu, že bol žalobcovi oznámený dôvod, pre ktorý ho musia prepustiť zo služobného pomeru príslušníka finančnej správy. 9. Žalobca namietal nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. žalovaným v napadnutom rozhodnutí. Žalobcova interpretácia uvedeného ustanovenia naopak vychádza zo zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Prijatím interpretácie ustanovenia z hľadiska oprávnení nadriadeného podľa žalobcu znamená odopretie právnej ochrany žalobcu v takej kvalite a rozsahu, aká je podľa žalobcu poskytovaná iným príslušníkom, čo je podľa žalobcu v rozpore s pravidlami rovnakého zaobchádzania v zmysle čl. 4 Smernice Rady 2000/78/ES zo dňa 27.11.2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (ďalej len „Smernica“). Právomoc nadriadeného nie je podľa žalobcu inštitútom, ktorá by mala zabezpečovať vyváženie vekovej štruktúry v záujme podpory zamestnávania nových pracovníkov. Tá v podmienkach ozbrojených zborov aj finančnej správy, je zabezpečovaná prostredníctvom systemizácie funkčných miest a zákonu ako celku, a preto podľa názoru žalobcu závery v Rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „NSS SR“), sp. zn. 4Sžk/24/2020 zo dňa 27.10.2021, nemôžu byť v súlade so zákonom, pričom túto otázku NSS SR nebral do úvahy [§ 43 ods. 6 zákona č. 73/1993 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“)]. Príslušník finančnej správy môže byť prepustený nie preto, že nadriadený má oprávnenie rozhodnúť o prepustení, ale preto, že nemôže byť zaradený do zálohy. Podľa žalobcu nadriadený musí skúmať aj dôvody, či v rámci systemizácie nemôže byť príslušník finančnej správy zaradený na iné voľné funkčné miesto, na ktoré má odborné aj kvalifikačné predpoklady. Pretože riaditeľ nemal zákonný dôvod na odvolanie žalobcu z funkcie, aj keď na príkaz nadriadeného, zvolil podľa žalobcu nezákonný postup v konečnom dôsledku vyhovujúci aj námestníkovi, ktorý návrh na prepustenie na základe § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. spracoval a čo zvukový záznam rozhovoru námestníka riaditeľa so žalobcom preukazuje. 10. Ďalej žalobca v správnej žalobe poukázal na právnu úpravu štátnej služby ozbrojených zborov, ozbrojených síl, hasičských a záchranných zborov, ktoré prihliadajú na požiadavky Smernice. Žalobca namietal, že ani jeden z uvedených právnych predpisov neustanovuje vekovú hranicu, do ktorej môže ozbrojený príslušník finančnej správy, policajt atď. zotrvať v štátnej službe. Uviedol, že trvanie služobného pomeru a za akých podmienok sa služobný pomer končí u všetkých príslušníkov upravuje zákon. V prípade príslušníkov ozbrojených zborov, medzi ktoré patrí aj ozbrojený zbor finančnej správy, maximálna doba trvania služobného pomeru nie je stanovená. Podľa názoru žalobcu, právne predpisy, na základe ktorých môže byť príslušník finančnej správy prepustený zo služobného pomeru pri dosiahnutí veku 55 rokov a vzniku nároku na dôchodok, nie sú právnymi predpismi, ktorými sa stanovuje minimálna a maximálna veková hranica v rámci politiky zamestnanosti. Ustanoveniu § 285 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. by takýto právny význam mohol byť pripisovaný vtedy, ak by v deň splnenia obidvoch zákonných podmienok bol skončený služobný pomer vždy (ak zákon neustanovuje z týchto predpokladov výnimky) s každým príslušníkom finančnej správy (policajtom). 11. V závere správnej žaloby žalobca namietal, že interpretácii ustanovenia § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. predkladanej žalovaným, že podľa uvedeného ustanovenia riaditeľ môže skončiť služobný pomer podľa toho kedy sa tak rozhodne, bránia ustanovenia § 71 ods. 4, § 75 ods. 4 a 5 zákona č. 35/2019 Z. z.. Rozhodnutie riaditeľa a žalovaného a ich postup nie sú podľa žalobcu realizáciou ich diskrečnej právomoci, ale arbitrárnymi individuálnym správnymi aktami, ktorými bolo nezákonným spôsobom zasiahnuté do práv žalobcu len preto, že pri výkone svojich právomocí sa riadil právnymi predpismi, dodržal služobnú prísahu a chránil verejný záujem, čo zjavne nezodpovedalo predstavám nadriadených. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe žalobcu
12. Žalovaný uviedol, že rozhodnutia konajúcich správnych orgánov boli vydané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), pri aplikácii ktorej súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, neposudzujúc však účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. V tejto súvislosti dal žalovaný do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí III. ÚS 479/2011 z 26. októbra 2011 v súvislosti so správnym uvážením konštatoval: „Všeobecné súdy mali preskúmať správne uváženie z pohľadu, či nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ak zistili, že je v súlade s pravidlami logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom súdy nemohli z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahli do správneho uváženia príslušného správneho orgánu.“ 13. K námietke zneužitia postavenia nadriadeného voči podriadenému a pomstu zo strany nadriadených za postup pri výkone štátnej služby žalovaný uviedol, že nie je dôvodná. Dôvodom prepustenia žalobcu bolo splnenie podmienok uvedených v § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. Ide len o subjektívny pocit žalobcu, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím o prepustení zo služobného pomeru. Uviedol, že v konaní nebolo preukázané žiadne zneužitie postavenia nadriadeného voči žalobcovi. Podľa názoru žalovaného sa žalobca zrejme cíti dotknutý tým, že prezident finančnej správy (ktorý je zamestnávateľom/služobným úradom cca 9 000 zamestnancov/príslušníkov finančnej správy) nereagoval na email žalobcu obratom dňa 8.11.2022, ale až dňa 25.11.2022. Žalovaný dodal, že pokiaľ bol žalobca presvedčený, že pokyn jeho nadriadeného pri prerokovaní vojnového materiálu určeného na pomoc Ukrajine bol v rozpore s colnými predpismi, mal využiť jemu patriace zákonné ustanovenia. Žalobca takúto možnosť nevyužil a podľa žalovaného účelovo využíva tento argument. 14. Ďalej žalovaný upozornil na nezákonne získaný dôkaz, ktorý predložil žalobca v konaní, a ku ktorému nepovažoval za podstatné sa vyjadrovať, pričom v rámci predloženého spisu zaslaným súdom, žalovaný si tento dôkaz nevedel ani vypočuť. Tieto záznamy neboli získané legálnou cestou. Dotknutá osoba nedala súhlas s vykonaním takéhoto dôkazu, a teda jeho vykonaním by došlo k porušeniu § 12 Občianskeho zákonníka. Na margo takéhoto nezákonného konania žalobcu žalovaný uviedol, že v prípade keby takýto dôkaz žalobca predložil v čase, keď bol ešte príslušníkom finančnej správy, bez pochýb by nadriadený začal konanie vo veci prepustenia služobného pomeru pre porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom. 15. K námietke žalobcu, že § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. mal byť interpretovaný v rozpore so Smernicou a § 75 zákona č. 35/2019 Z. z. považoval za nutné uviesť, že spôsob skončenia služobného pomeru vyplývajúci z § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. nemožno považovať za odporujúci antidiskriminačnej legislatíve, nakoľko možnosť stanovenia minimálnych a maximálnych vekových hraníc v rámci politiky zamestnanosti za podmienok stanovených v antidiskriminačnom zákone vychádza zo Smernice. Smernica hovorí o tom, že rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s vekom možno za určitých okolností odôvodniť, a preto si vyžaduje osobitné predpisy, ktoré môžu byť v závislosti od situácie v členských štátoch rôzne. Bezpodmienečne preto treba rozlišovať medzi rozdielnym zaobchádzaním, ktoré je odôvodnené najmä oprávnenými cieľmi v oblasti politiky zamestnanosti, politiky trhu práce a odbornej prípravy a nelegitímnou diskrimináciou, ktorá je z právneho hľadiska neprípustná. Žalovaný mal za to, že žalobca neuviedol žiadne tvrdenia, ktoré by diskriminačné konanie žalovaného aspoň v základnej miere načrtávali alebo preukazovali, ale naopak sa snažil svoje osobné dojmy zamaskovať a včleniť do jednotlivých dôvodov žaloby. V prípade nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania žalovaný poukázal na možnosť využitia postupu podľa § 75 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z., ktorý odkazuje na zákon č. 365/2004 Z. z. a možnosti domáhať sa ochrany podľa tohto zákona podaním žaloby na všeobecnom súde. 16. K námietke ohľadom aplikácie inštitútu zálohy žalovaný uviedol, že ustanovenie § 115 zákona č. 35/2019 Z. z. upravuje zálohu pre prechodne nezaradených príslušníkov finančnej správy. Záloha je pre príslušníka finančnej správy nástrojom k zachovaniu služobnému pomeru, ktorý bol odvolaný z funkcie a nie je možné ho ustanoviť do inej funkcie, lebo takáto funkcia nie je voľná. Do zálohy nemožno zaradiť príslušníka finančnej správy, ktorému má skončiť služobný pomer, lebo sú naplnené zákonné dôvody skončenia služobného pomeru. V prípade zálohy sa jedná o ochranu pred prepustením príslušníkov finančnej správy, avšak uvedené ustanovenie § 115 ods. 1 a 9 zákona č. 35/2019 Z. z. podľa žalovaného absolútne nesúvisí s § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z.. Žalobca nebol odvolaný z funkcie, a teda pokiaľ žalovaný prepúšťa zo služobného pomeru príslušníka finančnej správy, končí služobný pomer
príslušníka finančnej správy ako celok, a nie je nutné príslušníka finančnej správy odvolávať z funkcie. Odvolanie z funkcie zo zákona č. 35/2019 Z. z. sa predpokladá pri prevedení/preložení (§ 107 ods. 10), pri zaradení zo zálohy (§ 113 ods. 5), ale nie pri skončení služobného pomeru. Preto je podľa žalovaného argument žalobcu, že ho mal nadriadený ustanoviť do inej funkcie nedôvodný. Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného – replika žalobcu 17. Po oboznámení sa s obsahom vyjadrenia žalobca dospel k záveru, že na skutkových tvrdeniach a právnej argumentácii v správnej žalobe nemení nič ani vyjadrenie žalovaného, ktorý v konaní na súde je jeden z účastníkov (stranou sporu) a nie autoritatívnym orgánom. Nesúhlasil s vyjadrením žalovaného, nakoľko podľa žalobcu sa má žalovaný vyjadrovať k právnej argumentácii žalobcu a dôvodom, pre ktoré namietal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom je úlohou súdu posúdiť, či správna úvaha správnych orgánov má oporu v hodnotení dôkazov a použitých právnych predpisoch. 18. Námietka žalovaného k nezákonnosti dôkazu (zvukový záznam rozhovoru medzi žalobcom a námestníkom riaditeľa colného úradu) nie je pre žalobcu prekvapením, pretože ide o dôkaz preukazujúci skutkové tvrdenia žalobcu. Žalobca poukázal na to, že vyhotovenie zvukového záznamu v posledný deň služobného pomeru bol jediný spôsob ako zabezpečiť usvedčujúci dôkaz o účelovom, cielenom a koordinovanom postupe nadriadených voči žalobcovi. Na margo tejto veci žalobca dal do pozornosti tú skutočnosť, že pre vyhotovenie zvukového záznamu sa rozhodol po tom, čo mu riaditeľ colného úradu pri osobnom rozhovore uviedol skutočné dôvody, pre ktoré ho podľa tvrdení žalobcu musel prepustiť, ako aj dôvody prečo bola zvolená aplikácia § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z.. Podľa názoru žalobcu použitie dôkazu, preukazujúceho porušenie jeho práv konaním nadriadených odporujúcim právnym predpisom, neznamená automaticky jeho odmietnutie. 19. Ďalej žalobca uviedol, že v správnej žalobe sa nezaoberal otázkou pôsobnosti, t.j. kto rozhoduje vo veci služobného pomeru, kto rozhoduje v prvej inštancii a kto v odvolacom konaní. Na čele Finančnej správy SR je prezident, v ktorého záujme, resp. záujme generálneho riaditeľa sekcie colnej, bolo so žalobcom skončiť služobný pomer a čo zrealizované bolo. Zaznamenaný rozhovor žalobcu s námestníkom riaditeľa colného úradu preukazuje toto skutkové tvrdenie (uvedené v správne žalobe) aj jeho námietku porušenia jednej zo zásad, a to dvojinštančnosti konania. 20. K argumentácii žalovaného žalobca uviedol, že v podanej správnej žalobe sa nezaoberal tým, či prijatá právna úprava je alebo nie je v súlade so Smernicou. Rozpor ustanovenie § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. so Smernicou nebol namietaný a nie je ani predmetom konania. Žalobca namietal nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného. Smernica bola implementovaná do zákona, avšak ak žalovaný vychádzal z ustanovenia § 8 ods. 3 písm. a) (zákona č. 365/2004 Z. z. - pozn. správneho súdu) mal by si podľa žalobcu v prvom rade žalovaný uvedomiť, že zásadnou a rozhodujúcou podmienkou je to, že tieto postupy sa uplatňujú vždy a voči každému, kto patrí do danej kategórie osôb. 21. Žalobca zdôraznil, že v tejto právnej veci je nesporné, že so žalobcom nebol skončený služobný pomer prepustením z dôvodu podpory zamestnanosti. Jednoducho žalovaný sa chcel žalobcu zbaviť a služobný pomer žalobcu skončil v rozpore s právnymi predpismi. Žalovaný podľa žalobcu ustanovenie § 258 ods. 2 zák. č. 35/2019 Z. z. interpretoval účelovo, v rozpore s jeho významom. Interpretácia uvedeného ustanovenia žalovaným a jeho aplikácia neguje zákonné záruky príslušníkov finančnej správy, zjavne podporuje svojvoľné konanie nadriadených, vytvára priestor na diskrimináciu a z uvedeného ustanovenia robí univerzálny nástroj na zbavovanie sa príslušníkov finančnej správy, ktorí odmietajú konať v rozpore s právnymi predpismi, ako to bolo aj v prípade žalobcu. Naopak interpretácia tohto ustanovenia žalobcom, vychádza aj zo zákonných ustanovení súvisiacich s § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z., zneužitie práva zo strany nadriadených vylučuje a chráni príslušníkov finančnej správy pred svojvôľou a diskrimináciou. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu – duplika žalovaného 22. Žalovaný uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na podanom vyjadrení k podanej žalobe. Podľa žalovaného žalobca v replike neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ku ktorým by mal žalovaný zaujať stanovisko.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom 23. Na základe zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel 01.06.2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V dôsledku uvedeného došlo aj k prechodu výkonu súdnictva z Krajského súdu v Banskej Bystrici na Správny súd v Banskej Bystrici a vec pôvodne vedená na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 74S/17/2023 je vedená na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. BB-74S/17/2023. 24. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) na žiadosť žalobcu na deň 12.02.2025. Právny zástupca žalobcu v rámci prednesu uviedol, že zotrváva na dôvodoch podanej správnej žaloby a zdôraznil, že ustanovenie § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. bolo zneužité v situácii, keď neexistovali dôvody na to, aby bol skončený služobný pomer. Žalobca ako dôkaz predložil nahrávku, ktorá dosvedčuje, že tu sa rieši zástupný problém, teda nebol tu iný dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru. Uviedol, že pokiaľ je vnútroštátna právna úprava v rozpore so Smernicou, tak vnútroštátny súd je povinný túto neaplikovať. Poverená zástupkyňa žalovaného uviedla, že sa pridržiava písomného vyjadrenia k podanej správnej žalobe a zdôraznila, že je vecou správneho orgánu, aby na základe správnej úvahy rozhodol o tom, či žalobcu ponechá v služobnom pomere. Na základe návrhu právneho zástupcu žalobcu predstúpil samotný žalobca, ktorý považoval za potrebné podrobnejšie opísať skutkové okolnosti, ktoré mali predchádzať jeho prepusteniu zo služobného pomeru. 25. Správny súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 26. Podľa § 71 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z. z. ozbrojeným príslušníkom finančnej správy sa rozumie príslušník finančnej správy, ktorý je ustanovený do funkcie spojenej s pridelením strelnej zbrane služobným úradom (ďalej len „funkcia so zbraňou“), ak § 327 neustanovuje inak. Takýto príslušník finančnej správy zostáva ozbrojeným príslušníkom finančnej správy, aj ak je neskôr zaradený do zálohy alebo ustanovený do funkcie inej, než je funkcia so zbraňou (ďalej len „funkcia bez zbrane“) a spĺňa podmienky podľa § 84 ods. 2; to neplatí, ak sa uplatní ustanovenie § 107 ods. 5, § 108, § 113 ods. 6 štvrtej vety alebo § 262 ods. 4. Na účely splnenia podmienky zdravotnej spôsobilosti podľa druhej vety postačuje zdravotná klasifikácia podľa § 271 ods. 2 písm. b). 27. Podľa § 73 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. vo veciach služobného pomeru v mene štátu koná a rozhoduje a právne úkony robí nadriadený, ak § 271 ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 5 alebo § 280 neustanovujú inak. 28. Podľa § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. príslušník finančnej správy môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu. 29. Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. návrh na prepustenie príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru spracúva spravidla jeho bezprostredne nadriadený a predkladá ho bezodkladne nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru; návrh na prepustenie duchovného finančnej správy zo služobného pomeru spracúva bezprostredne nadriadený na základe rozhodnutia príslušného cirkevného orgánu. 30. Podľa § 268 ods. 1 a 2 zákona č. 35/2019 Z. z. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a ohliadka. 31. Podľa § 280 ods. 1 až 3 zákona č. 35/2019 Z. z. vo veciach služobného pomeru koná a rozhoduje oprávnený orgán. (2) Oprávneným orgánom príslušným na konanie v prvom stupni je nadriadený;
ak ide o prieskumné konanie podľa § 272, oprávneným orgánom je služobný posudkový lekár. (3) Oprávneným orgánom príslušným na konanie o odvolaní (ďalej len „odvolací orgán“) je nadriadený oprávneného orgánu, ktorý vydal prvostupňové rozhodnutie, ak § 271 ods. 5 neustanovuje inak. O odvolaní proti rozhodnutiu prezidenta vydanému v prvom stupni rozhoduje prezident na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. O odvolaní proti rozhodnutiu ministra v prvom stupni rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. 32. Správny súd uvádza, že podstata žalobcom uvedených námietok smeruje k ním tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa z dôvodu absencie materiálneho naplnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z., a to z dôvodu, že skutočným dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka finančnej správy boli výhrady nadriadených žalobcu k výkonu colného dohľadu na letisku Sliač v súvislosti s vývozom humanitárnej pomoci a zbraní na Ukrajinu. 33. V prvom rade správny súd uvádza, že predmetom prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým prepustil žalobcu zo služobného pomeru príslušníka finančnej správy citujúc ustanovenie § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z., nakoľko žalobca spĺňal podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov. V tejto súvislosti správny súd neprihliadol na argumentáciu žalobcu uvedenú v správnej žalobe a tiež v rámci prednesu na nariadenom pojednávaní ohľadom tvrdeného odvolania žalobcu nadriadeným z funkcie vedúceho príslušníka finančnej správy. 34. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca dosiahol vek 55 rokov a splnil podmienky na vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu (zákona č. 328/2002 Z. z.) v súlade s § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. v znení účinnom od 01.11.2022 do 31.12.2022, pričom takéto skutkové zistenia orgánov verejnej správy neboli spochybnené ani z takto objektívne zisteného stavu veci v správnom konaní. Treba uviesť, že jednak po vecnej, ako aj formálnej stránke boli splnené zákonné podmienky, aby mohol voči žalobcovi nadriadený služobný orgán využiť v rámci svojej diskrečnej právomoci svoje oprávnenie a prepustiť žalobcu podľa § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. zo služobného pomeru príslušníka finančnej správy. 35. Správny súd nemal preukázané, že k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru príslušníka finančnej správy došlo pre naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 258 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z., pričom zákon len pri prepustení príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru podľa § 258 ods. 1 písm. i) až n), p) alebo q) v zmysle § 258 ods. 5 zákona č. 35/2019 Z. z. stanovuje lehotu troch mesiacov, v ktorej musí o prepustení nadriadený orgán rozhodnúť, odkedy sa dozvedel o dôvode prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. 36. Ustanovenie § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. neustanovuje nadriadenému lehotu, v ktorej musí, resp. môže uvedený dôvod prepustenia príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru aplikovať s tým, že inak mu daná zákonná právomoc na prepustenie príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru zanikla. Správny súd sa nestotožnil s výkladom tohto ustanovenia, ktorý žalobca v správnej žalobe uvádzal. Jediným predpokladom na postup v zmysle tohto ustanovenia zákona je splnenie podmienok príslušníka finančnej správy, a to nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšenie veku 55 alebo splnenie podmienok pre nárok na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu (zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení). V § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. nie je zákonom ustanovené, že k prepusteniu príslušníka finančnej správy môže dôjsť pri naplnení zákonných podmienok len v kalendárnom roku dovŕšenia veku 55 rokov, prípadne len v ten v deň, mesiac, a pod. 37. Správny súd uvádza, že bolo skutočne vecou orgánu verejnej správy v rámci svojej správnej úvahy rozhodnúť, o tom či ponechá žalobcu v služobnom pomere alebo ho prepustí zo služobného pomeru pri splnení zákonných podmienok. Dôvody uvedené v rozhodnutí, teda kritérium veku a splnenie nároku na výsluhový dôchodok podľa súdu boli v medziach zákona a žiadnym spôsobom nevybočili zo zákonného rámca. Pokiaľ žalobca v rámci prednesu na nariadenom pojednávaní namietal zvolený postup orgánu verejnej správy a poukazoval na možnosť zvolenia i iného postupu, napríklad vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti orgánu verejnej správy voči žalobcovi, tak správny súd uvádza, že nemôže posudzovať účelnosť a vhodnosť zvoleného postupu orgánu verejnej správy, nakoľko by tým zasiahol do právomoci, ktorá mu nepatrí. Takýto postup by bol možný, len ak by
správna úvaha orgánu verejnej správy vybočila z daného rámca, alebo by bola zjavne neprimeraná, čo však v danom prípade preukázané nebolo. Správny súd považuje za potrebné pripomenúť, že pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí alebo hľadísk ustanovených zákonom. Správny súd neposudzuje účelnosť, hospodárnosť alebo vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 27 ods. 2, 3 SSP).Vzhľadom na uvedené nemal správny súd preukázané žalobcom uvedené nenaplnenie materiálneho dôvodu na postup v zmysle uvedeného § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z.. 38. Ďalej žalobca namietal, že orgány verejnej správy oboch stupňov postupovali v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a zákazom diskriminácie. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), v zmysle ktorého „sa tento zákon nevyťahuje na rozdielne zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru; to neplatí, ak ide o zamestnanca, ktorý vykonáva prácu v pracovnoprávnom vzťahu.“ Uvedené v správnej žalobe žalobca nakoniec ani nerozporoval a sám poukazoval na osobitnú úpravu uvedenú v osobitných predpisoch, v prejednávanom prípade zákon č. 35/2019 Z. z.. 39. Právna úprava zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ktorá je uvedená v zákone č. 35/2019 Z. z. vychádza z článku 1 Smernice, v zmysle ktorého „účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“ Zároveň treba poukázať na článok 4 ods. 1 Smernice, v zmysle ktorého „bez ohľadu na článok 2 ods.1 a 2 môžu členské štáty stanoviť, že rozdiel v zaobchádzaní, ktorý je založený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov podľa článku 1, nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činnosti alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná.“ 40. Správny súd uvádza, že samotná Smernica a jej výklad je priblížený prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, pričom ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaniach, resp. povolaniach, a to aj v rámci diskriminácie na základe veku. Aplikácie predmetnej Smernice vzhľadom na podmienky veku, príp. fyzickej spôsobilosti a verejného záujmu, priznáva právo vnútroštátnym orgánom pri aplikácii správnej úvahy a rovnováhy pri ich využívaní. Žalobca v správnej žalobe poukazoval na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-555/07 zo dňa 19.01.2010, ktorý však v danom prípade nemožno aplikovať, nakoľko sa jedná o odlišné skutkové okolnosti, kde bola preukázaná diskriminácia na základe veku zamestnankyne voči inému zamestnancovi. V predmetnej veci žalobca neuvádzal, že by bol diskriminovaný aplikáciou uvedenej právnej úpravy zákona č. 35/2019 Z. z. v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania s iným príslušníkom finančnej správy. Pokiaľ žalobca uvádzal, že žiadny iný príslušník finančnej správy pôsobiaci na úseku colnom, Colný úrad Banská Bystrica, dosiaľ nebol prepustený zo služobného pomeru podľa § 258 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z., nemožno prisvedčiť jeho argumentácii o automatickom porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ako predpokladajú právne predpisy týkajúce sa zákazu diskriminácie a zásady rovnakého zaobchádzania. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-159/15 zo dňa 16.06.2016 (bod 23 a 24) „Najmä z článku 6 ods. 2 uvedenej smernice vyplýva, že členské štáty môžu určiť, že v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia nie je stanovenie veku pre zapojenie sa do systému alebo nárok na dôchodkové dávky alebo dávky v invalidite diskrimináciou na základe veku. Keďže uvedené ustanovenie umožňuje členským štátom stanoviť výnimku zo zásady zákazu diskriminácie na základe veku, toto ustanovenie sa musí vykladať reštriktívne (rozsudok z 26. septembra 2013, HK Danmark, C-476/11, EU:C:2013:590, bod 46 a citovaná judikatúra).“ 41. V rámci sociálnej politiky finančnej správy pri vzniku nároku na výsluhový dôchodok a veku 55 rokov pre príslušníkov finančnej správy, kedy môže byť tento prepustený zo služobného pomeru, je možné podporne aplikovať napríklad Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-229/08 zo dňa 12.01.2010 (bod 35. a 36.) „podľa samotného znenia článku 4 ods. 1 Smernice „rozdiel v zaobchádzaní,
ktorý je založený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov podľa článku 1 [tejto Smernice], nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná“. Z toho vyplýva, že nie dôvod, na ktorom sa zakladá rozdiel v zaobchádzaní, ale charakteristika súvisiaca s týmto dôvodom musí tvoriť skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie. Na účely zistenia, či je rozdiel v zaobchádzaní na základe veku obsiahnutý v dotknutej vnútroštátnej právnej úprave odôvodnený, treba preskúmať, či fyzická spôsobilosť je charakteristika, ktorá sa spája s vekom, a či tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na dotknuté povolanie alebo jeho výkon natoľko, že cieľ sledovaný touto právnou úpravou je oprávnený a táto požiadavka je primeraná.“ 42. Správny súd na podporu argumentácie poukazuje na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 7Ssk/94/2022 zo dňa 27.09.2023, kde kasačný súd v bode 11. uviedol: „Pokiaľ správny súd dospel k záveru, že podmienka na prepustenie žalobkyne zo služobného pomeru uvedená v § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia je u nej splnená, je potrebné sa s takýmto názorom správneho súdu stotožniť. Citované ustanovenie obsahuje dve skutkové podstaty, ktoré umožňujú prepustiť policajta zo služobného pomeru. Prvou je, že spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok a dovŕšil vek 62 rokov a druhou je, že spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o soc. poistení.“ Kasačný súd ďalej v bode 12. uviedol: „Podľa názoru kasačného súdu správny súd správne poukázal na skutočnosť, že bolo vecou správneho orgánu v rámci svojej správnej úvahy rozhodnúť o tom, či ponechá žalobkyňu v služobnom pomere alebo ju prepustí zo služobného pomeru pri splnení zákonných podmienok uvedených v § 192 ods. 2 cit. zákona. Dôvod uvedený v prvostupňovom rozhodnutí, teda splnenie podmienok nároku na starobný dôchodok, bol v medziach zákona a žiadnym spôsobom nevybočil zo zákonného rámca.“ 43. V tejto súvislosti považoval správny súd za nedôvodnú aj námietku žalobcu, ktorou tvrdil porušenie postupu predpokladaného ustanovením § 115 ods. 1 v spojení s § 115 ods. 9 zákona č. 35/2019. Podľa § 113 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. príslušník finančnej správy, ktorý nemôže vykonávať doterajšiu, a ani inú funkciu z dôvodov uvedených v § 114 až 116, sa zaradí do zálohy. Podľa dôvodovej správy sa podľa predchádzajúcej úpravy štátnej služby colníkov ustanovili tri druhy zálohy – činná záloha, záloha pre prechodne nezaradených príslušníkov finančnej správy a neplatená záloha. Činná záloha je určená pre príslušníka finančnej správy, ktorý je s jeho súhlasom vyslaný na výkon štátnej služby v zahraničí. Záloha pre prechodne nezaradených príslušníkov finančnej správy je jedným z inštitútov garantujúcich stabilitu služobného pomeru príslušníka finančnej správy v situáciách, kedy nie je možné príslušníka finančnej správy ustanoviť do funkcie (konkrétne dôvody pre zaradenie do takejto zálohy sa taxatívne uvádzajú v § 115 zákona č. 35/2019 Z. z.). Inštitút zálohy pre prechodne nezaradených príslušníkov finančnej správy môže služobný úrad využiť len vtedy, ak neprichádza do úvahy prevedenie alebo preloženie dotknutého príslušníka finančnej správy podľa § 107 zákona č. 35/2019 Z. z.. Správny súd však preskúmaním administratívneho spisu nemal preukázané naplnenie zákonného postupu pre zaradenie žalobcu do zálohy v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z.. Navyše ustanovenie § 115 ods. 9 zákona č. 35/2019 Z. z. vylučuje, aby do zálohy pre prechodne nezaradených príslušníkov finančnej správy zaradili príslušníka finančnej správy, ktorý môže byť prepustený zo služobného pomeru podľa § 258 ods. 2. 44. Napokon mal správny súd zo zákona č. 35/2019 Z. z. preukázané, že vo veci služobného pomeru žalobcu rozhodol v prvom stupni riaditeľ colného úradu, Colný úrad Banská Bystrica v súlade s ust. § 73 zákona č. 35/2019 Z. z. v spojení s čl. 5 bod 1 písm. as) prílohy Personálneho opatrenia ministra financií Slovenskej republiky č. 1/2021 zn. MF/008696/2021 z 14.06.2021 v znení Dodatku č. 1, pričom ako odvolací orgán rozhodol v súlade s § 280 ods. 3 v spojení s čl. 10 ods. 5 prílohy k Personálneho opatrenia ministerstva financií SR č. 1/2021 v znení Dodatku č. 1 a 2 – teda bezprostredne nadriadený – generálny riaditeľ sekcie colnej. Nakoniec žalobca nenamietal porušenie zákona alebo osobitného predpisu týkajúceho sa úpravy vzťahov priamej nadriadenosti, resp. odvolacieho orgánu, ale vyjadril nesúhlas s postupom jeho priameho nadriadeného pri skončení služobného pomeru príslušníka finančnej správy. 45. Správny súd uvádza, že návrh na prepustenie príslušníka finančnej správy vypracoval námestník riaditeľa colného úradu, úsek colný, Colný úrad Banská Bystrica v súlade s § 259 ods. 1 zákona č. 35/2019 z. z., pričom následne o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka finančnej správy rozhodol v prvom stupni riaditeľ colného úradu, Colný úrad Banská Bystrica. Správny súd nemal
preukázané porušenie zákona č. 35/2019 Z. z., pretože ako odvolací orgán rozhodol generálny riaditeľ sekcie, sekcia colná, a teda sa nejednalo o porušenie zásady dvojinštančnosti. 46. Správny súd na záver uvádza, že zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania vykonaním dôkazu zvukovou nahrávkou, nakoľko táto bola získaná bez vedomia osoby, s ktorou je na nahrávke zachytený rozhovor a použitie takého dôkazu by bolo v rozpore s ustanovením § 268 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z.. Uvedené nakoniec sám žalobca potvrdil v správnej žalobe, keď uviedol, že táto bola získaná bez vedomia námestníka riaditeľa colného úradu. Pokiaľ žalobca na nariadenom pojednávaní poukazoval na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1774/14 o výnimočnom použití tohto dôkazu v prípade ak ide o konanie so slabšou stranou správny súd uvádza, že nevzhliadol osobitosť skutkových okolností, ktorá by vyžadovala použitie daného dôkazu získaného nezákonne z dôvodu, že predmetom súdneho prieskumu bolo využitie zákonnej možnosti orgánu verejnej správy prepustiť žalobcu zo služobného pomeru. 47. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 167 ods. 1 a contrario SSP. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contrario). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Podľa § 445 ods. 1 a 2 SSP v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1 a 2 SSP sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.