Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici ZA-30S/19/2023 5023200067 13. 02. 2025 Mgr. Denisa Rybárová Slivová ECLI:SK:SpSBB:2025:5023200067.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Denisy Slivovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Petra Molčana a JUDr. Ing. Matúša Škarbalu, v právnej veci žalobcu: SLOVIMEX – TRADING, s.r.o., so sídlom Scheerova 2, 010 01 Žilina, IČO: 31 634 281, právne zastúpený: JUDr. Bohumil Novák, ml., advokát, so sídlom Horná 27, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 54 216 125, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103418437/2022 zo dňa 20.12.2022, takto rozhodol: Súd žalobu zamieta. Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca ako správca dane rozhodnutím č. 101874809/2022 zo dňa 30.06.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil daňovému subjektu SLOVIMEX – TRADING, s.r.o., so sídlom Scheerova 2, 010 01 Žilina, IČO: 31 634 281 (ďalej len „daňový subjekt“ alebo „žalobca“) rozdiel dane v sume 32.500 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2020. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2020. Daňová kontrola bola začatá podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku dňa 19.03.2021 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. 100378790/2021 zo dňa 04.03.2021. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č.100360937/2022 zo dňa 22.02.2022 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktorá bola jeho súčasťou. Protokol bol žalobcovi doručený dňa 24.02.2022. Dňom doručenia protokolu bola daňová kontrola ukončená. Vo vyrubovacom konaní správca dane vyhodnotil vykonané dôkazy a písomné pripomienky k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly. Správca dane z predložených dokladov zistil, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z prijatej faktúry vyhotovenej dodávateľom TRW PLAY s.r.o., Hlavná 23, 917 01 Trnava (ďalej len „TRW PLAY s.r.o.“) č. 2020990006 zo dňa 10.9.2020 za dodanie tovaru – automobil MV Mercedes-Benz AMG G 63, VIN:A., XXXX/XXXXXX/XXXXXXXX, rok výroby 26.6.2020 ( ďalej len „Marcedes-Benz“), základ dane v sume 162.500,00 Eur, DPH 20% v sume 32.500,00 Eur. K faktúre bola predložená zálohová faktúra č. 3020209901 zo dňa 02.09.2020 na sumu 95.000,00 Eur, Kúpna zmluva zo dňa 02.09.2020 a Preberací protokol zo dňa 10.09.2020.
Správca dane po preverení rozhodujúcich skutočností na zistenie vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa TRW PLAY s.r.o. pri predaji vozidla Mercedes-Benz ukončil dokazovanie a uznal faktúru č. 2020990006 zo dňa 10.09.2020 (interné č. 20200000165) ako doklad o nákupe predmetného vozidla. Konštatoval, že žalobca splnil podmienku pre uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. V preskúmavanom prípade bolo spornou otázkou použitie motorového vozidla Mercedes-Benz žalobcom na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Správca dane predvolal konateľa žalobcu - B. C. D. na ústne pojednávanie. Dňa 10.08.2021 sa správca dane skontaktoval s konateľom vo veci oznámeného ústneho pojednávania. Konateľ na otázku správcu dane, či môže prísť na ústne pojednávanie predmetným vozidlom uviedol, že nevie momentálne uviesť, či bude možné prísť s autom, nakoľko je v týchto dňoch pripravené na nakladanie z dôvodu prevozu do zahraničia na základe prenájmu vozidla. Správca dane požiadal konateľa, aby na ústnom pojednávaní predložil všetky relevantné doklady a dokumenty k prenájmu a prevozu vozidla. Dňa 11.08.2021 sa uskutočnilo ústne pojednávanie s konateľom žalobcu, o ktorom bola vyhotovená zápisnica č. 101466972 zo dňa 11.08.2021. Konateľ sa nedostavil s predmetným vozidlom, podal k tomu na začiatku ústneho pojednávania vyjadrenie, s vozidlom neprišiel z dôvodu, že konečne sa pravdepodobne podarí realizovať nejaký obchodný prípad na uvedenom vozidle. Vozidlo je aktuálne na v kamióne na ceste do Nemecka, v prípade neúspešného predaja vozidla bude transportované do Anglicka, kde bude používané na základe pripravovanej nájomnej zmluvy. Ďalej uviedol, že vozidlo Mercedes-Benz bolo kúpené za účelom podnikateľského zámeru spoločnosti, mali klientov na jeho užívanie na základe nájomného vzťahu ale i potenciálnych klientov na jeho kúpu. Na otázku správcu dane, kedy a prečo sa rozhodli zmeniť pôvodný zámer predaja resp. prenájmu vozidla a zaradiť vozidlo do majetku spoločnosti, odpovedal, že simultánne s tým hľadali ďalšie možnosti, aby vozidlo nestálo, čo je z technickej stránky veľmi nevhodné, tak ho zaradili do majetku spoločnosti a chceli ho používať pre potreby spoločnosti pre zákazníkov hotela, alebo vozidlo prenajímať. Na otázku, ako bolo predmetné vozidlo v roku 2021 až doteraz využívané, kto konkrétne ho používal a na aké účely, a či viedli evidenciu prevádzky vozidla, odpovedal, že vozidlo bolo používané veľmi málo, boli realizované najmä jazdy kvôli potrebe používať vozidlo, jazdy na prevádzku vozidla. Boli skúšobné, predvádzacie, prezentačné jazdy pre potenciálnych záujemcov. Vozidlo používal on a zriedkavo jeho syn. Evidencia jázd sa viedla. Na otázku správcu dane, ako konkrétne vozidlo bolo využité v roku 2020, aby vysvetlili cieľ cesty uvedený v predloženej evidencii prevádzky vozidla – preprava hotelových hostí – svedok uviedol, že vozili sa klienti na stanicu ako bonus. Na auto nebolo uzatvorené ani havarijné poistenie. Na otázku, aké výdavky doteraz vznikli spoločnosti v súvislosti s predmetným vozidlom Mercedes-Benz (napr. benzín, povinné zmluvné poistenie, havarijné poistenie, parkovanie, diaľničná známka, parkovacia karta), odpovedal, že to boli výdavky: benzín, povinné zmluvné poistenie, diaľničná známka. Na otázku, kde predmetné vozidlo parkovalo, konateľ uviedol, že v garáži pri bytovom dome syna. Na otázku, aké konkrétne aktívne kroky a kedy podnikol vo veci prenájmu vozidla, odpovedal, že telefonicky dávali na známosť známym, že má k dispozícii vozidlo na predaj alebo prenájom. Iné kroky nebolo podľa jeho názoru potrebné robiť, pretože sa vždy nejaký potenciálny záujemca objavil, avšak napokon to vždy zlyhalo vo finálnej fáze. Dňa 08.09.2021 žalobca elektronicky zaslal správcovi dane kópiu faktúry za prepravu k budúcemu nájomcovi predmetného motorového vozidla. Nájomná zmluva predložená nebola. Správca dane poukázal na to, že faktúrou deklarovaný dátum prepravy (27.08.2021) a cieľ prepravy – Brugge je v rozpore s vyjadrením konateľa do zápisnice dňa 11.08.2021. Správca dane o pochybnostiach o oprávnenosti nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH oboznámil žalobcu podaním zo dňa 16.09.2021. Žalobca sa v odpovedi na výzvu nevyjadril ku konkrétnym nezrovnalostiam a pochybnostiam správcu dane, nevyjadril sa k zásadnej pochybnosti správcu dane – preprave vozidla do Anglicka. Nepredložil požadované doklady ako CMR, objednávka prepravy, doklad o úhrade faktúry za prepravu a ani sa k požadovaným dokladom nevyjadril. Nájomná zmluva s E. D. uvedená v texte faktúry za prenájom, podpísaná dňa 01.09.2021 nebola predložená, predložená bola až po urgencii správcovi dane 16.12.2021. Dokumenty k avizovanému nájmu od 01.10.2021 neboli v podaní dňa 04.10.2021 zaslané, hoci v tom čase už bola podpísaná nájomná zmluva (01.10.2021), ako aj protokol o odovzdaní vozidla (01.10.2021). Dokumenty boli zaslané dodatočne dňa 15.12.2021 až na požiadanie správcu dane. Dňa 30.11.2021 správca dane opätovne vykonal s konateľom žalobcu ústne pojednávanie, o čom vyhotovil zápisnicu z ústneho pojednávania č. 102427967/2021. Na otázku správcovi dane, ako prebehla preprava vozidla Mercedes-Benz do Anglicka sa konateľ vyjadril, že vozidlo bolo prebraté v Hraniciach na Moravě, odovzdal ho osobne p. F., ktorý si ho prevzal a po vlastnej osi odviezol auto do Nemecka a následne do Belgicka – mesta Brugge. Časť prepravnej trasy bolo auto vezené nielen po vlastnej osi. Počas cesty bolo uskutočnených niekoľko
obhliadok predmetného vozidla, žiadna nebola obchodne úspešná. Pri obhliadkach bol prítomný okrem potencionálnych záujemcov iba p. F., nakoľko uvedená ponuková činnosť nebola úspešná, rozhodli sa vozidlo vrátiť naspäť, pretože o prenájom prejavil záujem jeho syn E. D. a rozhodol sa používať vozidlo na Slovensku a nie v Anglicku. Správca dane poukázal na skutočnosť, že túto verziu prepravy vozidla a odovzdania vozidla na prenájom v SR (01.09.2021) konateľ spoločnosti vedel už v čase zaslania faktúry za prepravu (08.09.2021), pričom ju správcovi dane nijako nespomenul a faktúru zaslal s komentárom - zasielam kópiu faktúry za prepravu k budúcemu nájomcovi predmetného motorového vozidla, nájomná zmluva je v prípravnom konaní, po jej uzavretí bude zaslaná tiež. Správca dane ďalej poukázal na jediný, avšak rozporný dôkaz k preprave, ktorý predložil daňový subjekt. Žalobca pri ústnom pojednávaní dňa 11.08.2021 ako dôkaz toho, že automobil sa nachádza v kamióne na ceste do Nemecka správcovi dane predložil k nahliadnutiu vo svojom mobile fotografiu naloženého auta Mercedes-Benz AMG G 63. G. XXXXX v neidentifikovanom návese. Uviedol, že hneď po pojednávaní, v ten deň zašle správcovi dane e-mailom fotodokumentáciu k preprave vozidla, vrátane fotografie. Žiadna fotodokumentácia nebola správcovi dane predložená ani na urgenciu správcu dane. Na základe všetkých zistení k údajnej preprave vozidla do zahraničia správca dane konštatoval, že preprava (prevoz auta) do zahraničia za účelom obchádzania potencionálnych záujemcov o kúpu vozidla v Nemecku a Belgicku nebola preukázaná. K priebehu prepravy boli zo strany samotného žalobcu podané rôzne a zásadne odlišné verzie bez akýchkoľvek vierohodných dôkazov, k preprave bola doložená faktúra bez základných údajov k preprave, vystavená neexistujúcou osobou. Po údajných neúspešných pokusoch o predaj vozidla v Nemecku a Belgicku žalobca deklaroval prenájom vozidla v SR E. D. (prenájom na september 2021) a spoločnosti MK Car, s.r.o. (prenájom na obdobie od 01.10.2021 do 31.12.2021). Správca dane konštatoval, že zmluva o nájme pre odberateľa E. D. bola správcovi dane poskytnutá až po 3,5 mesiacoch od jej podpisu, a pre MK Car, s.r.o. po 2,5 mesiacoch od jej podpisu, čo vyvoláva pochybnosti, že boli vypracované dodatočne, keď správca dane vo výzve zo dňa 16.09.2021 konštatoval, že doteraz nebol preukázaný nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH. Správca dane ďalej konštatoval, že predložené zmluvy o nájme sú svojím obsahom iba formálne zmluvy, v ktorých je uvedený iba prenajímateľ, nájomca, predmet náhmu a doba nájmu a cena nájmu. Neobsahuje žiadne ďalšie ustanovenia štandardnej zmluvy o prenájme vozidla, ako sú napr. povinnosti nájomcu, poistenie a škody, náhrada škody, spôsob fakturácie a platby. V štandardom obchodnom vzťahu by takéto zmluvy neboli uzatvorené. O formálnom deklarovaní prenájmu nasvedčuje aj protokol o odovzdaní, ktorý je vyplnený len formálne, nie je uvedený napr. stav tachometra. Správca dane spochybnil reálnosť prenájmu vozidla E. D. na Slovensku. E. D. od roku 2018 žije v Anglicku, kde je hráčom anglického tímu Newcastle United. Jeho pobyt na Slovensku a používanie vozidla na Slovensku v čase sezóny zápasov (september) je nereálny. Správca dane nadobudol pochybnosť o skutočnom prenájme vozidla spoločnosťou MK CAR, s.r.o. Žilina. Spoločnosť MK CAR, s.r.o. je jednoosobová spoločnosť, jediným spoločníkom je E. H.. Spoločnosť MK CAR, s.r.o. má autopožičovňu áut, podľa informácií z web stránky autopožičovňa MKCAR, s.r.o. patrí medzi najväčšie a najprofesionálnejšie autopožičovne na Slovensku, v súčasnosti má k dispozícii 150 vozidiel na prenájom. Konateľ spoločnosti má teda k dispozícii akékoľvek vozidlo na účely pracovnej cesty aj rodinnú lyžovačku a to za neporovnateľných finančných podmienok. Účel, za akým si spoločnosť MK CAR, s.r.o. prenajala vozidlo Mercedes-Benz je nevierohodný. Medzi pánom H., konateľom spoločnosti MK CAR, s.r.o. a B. C. D., konateľom spoločnosti SLOVIMEX-TRADING, s.r.o. je osobný a obchodný vzťah, čo potvrdil B. D. aj do zápisnice. O obchodnom vzťahu svedčí aj údaj z Obchodného registra, že dňa 03.09.2021 bola založená spoločnosť MJMholding, s.r.o., Veľký Diel 3323, 010 08 Žilina, spoločníkmi a konateľmi sú osoby: E. H., E. D. a B. C. D.. Ide teda o vzájomne prepojené osoby, vierohodnosť reálneho prenájmu spoločnosti MK CAR, s.r.o. je z tohto dôvodu spochybnená. Správca dane preveroval použitie vozidla aj v roku 2022. Dňa 11.02.2021 zaslal žalobca podanie s vyjadrením, že ďalšie použitie motorového vozidla Mercedes-Benz je uzavretie nájomného vzťahu s novým nájomcom, nakoľko ostatný nájomca MK CAR s.r.o. za daných okolností nemal záujem v nájme pokračovať. O nájdenie záujemcu aktuálne vyvíja aktivity na základe plnej moci jeho syn E. D.. V prílohe podania boli k tomu zaslané dokumenty, - udelenie generálnej plnej moci E. D. zo dňa 21.01.2022 na všetky úkony spojené s predajom alebo nájmom motorového vozidla Mercedes-Benz. Správca dane konštatoval, že poskytnutie vozidla E. D. do Anglicka za účelom nájdenia záujemcu o nájom vozidla je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nevierohodné. Nebolo ani špecifikované, či pôjde o nájom v Anglicku, aké konkrétne aktívne kroky chce vynaložiť Martin Dúbravka na nájdenie nového nájomcu. Správca dane vykonaným dokazovaním zistil porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH a na základe zistení z daňovej kontroly neuznal odpočítanie dane z nákupu motorového vozidla MercedesBenz z dôvodu, že daňový subjekt sa uvedené vozidlo nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.
Správca dane ďalej konštatoval, že predmetné vozidlo bolo zakúpené za účelom zábavy, prezentácie a imidžu futbalistu E. D., čím došlo k porušeniu § 49 ods. 7 zákona o DPH. 2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu rozhodovalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „odvolací správny orgán“ alebo „žalovaný“), ktoré rozhodnutím č. 103418437/2022 zo dňa 20.12.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdilo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia zreprodukoval podstatnú argumentáciu žalobcu v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, priebeh a zistenia správcu dane ako aj ich vyhodnotenie učinené správcom dane. V odvolacom konaní proti rozhodnutiu správcu dane odvolací orgán preskúmal skutkový stav veci, postup správcu dane, dodržanie zákonných podmienok na vydanie rozhodnutia a opodstatnenosť pripomienok a námietok odvolávajúceho sa, pričom zistil, že správca dane postupoval správne, keď neuznal odvolávajúcemu sa odpočítanie dane z nákupu motorového vozidla MercedesBenz, ktoré odvolávajúci sa nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Správca dane preukázateľne spochybnil použitie vozidla Mercedes-Benz na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Správca dane svoje pochybnosti jasne a zrozumiteľne formuloval, vyjadril a oboznámil s nimi odvolávajúceho sa, čím preniesol dôkazné bremeno na odvolávajúceho sa. Žalobca nepredložil relevantné dôkazy, ktoré by odstránili dôvodné pochybnosti správcu dane. Žalobca v priebehu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania deklaroval rôzne zámery nákupu predmetného vozidla ako aj jeho použitie na účely podnikania platiteľa. Použitie vozidla deklaroval, že bolo zakúpené za účelom jeho okamžitého predaja resp. dlhodobého prenájmu a tiež na použitie na propagáciu obchodných aktivít spoločnosti. Tiež konštatoval, že vozidlo bude použité na krátkodobý prenájom najskôr v Anglicku, neskôr na Slovensku. Nepredkladal v úzkej súčinnosti so správcom dane všetky dôkazy svojich tvrdení a vysvetlenia k pochybnostiam, ktoré odvolávajúci sa podával a vyhodnotil ako nevierohodné, nedostatočné a protichodné vyjadrenia. Žalovaný uviedol, že podstatnými skutočnosťami, z ktorých vyplynulo, že motorové vozidlo nebolo žalobcom použité v súlade s ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH na účely jeho podnikania a u správcu dane vznikli oprávnené pochybnosti o využití predmetného vozidla na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ boli vyjadrenia konateľa žalobcu do Zápisníc z ústneho pojednávania dňa 11.08.2021 a dňa 30.11.2021. Konateľ vo svojom vyjadrení dňa 11.8.2021 najprv uviedol, že automobil nebol použitý na žiadne zdaniteľné plnenia, zároveň deklaroval, že automobil bol kamiónom prepravený do Nemecka za účelom jeho predaja resp. prenájmu a ako dôkaz správcovi dane predložil fotografiu vozidla v kamióne. Žiadne iné dôkazy odvolávajúci sa na preukázanie svojho tvrdenia nepredložil. Dňa 30.11.2021 do zápisnice uviedol, že motorové vozidlo bolo prepravnou spoločnosťou Fa.Lochmann, Entenmuhlstr. 70, D-66 424 Homburg/Saar, Deutschland prevezené z mesta Hranice na Morave do Belgicka a späť. Správca dane preverovaním zistil, že spoločnosť Fa.Lochmann je neexistujúcou osobou. Žalobcom neboli predložené žiadne dôkazy – protokol o odovzdaní automobilu prepravnej spoločnosti, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti aj vzhľadom k tomu, že sa jednalo o luxusný terénny automobil vyššej kategórie. Žalobca sa k prepravám automobilu nevedel uviesť dátumy realizácie prepravy, dobu jej trvania a správcovi dane ani dodatočne tieto informácie k preprave do Nemecka neposkytol. Žalobcom aj napriek opakovaným výzvam správcu dane neboli predložené nájomné zmluvy resp. kúpne zmluvy s potencionálnymi záujemcami o kúpu motorového vozidla, CMR doklady potvrdzujúce prepravu tovaru mimo územia SR, objednávky prepravy, ani žiadne vysvetlenie k priebehu vykonaných prepráv. Žalobcom neboli predložené dôkazy potvrdzujúce, aké aktívne kroky boli uskutočnené v roku 2020 a 2021 vo veci predaja resp. prenájmu vozidla. Na základe uvedeného vznikli dôvodné pochybnosti, že automobil bol prepravený do Nemecka resp. do Belgicka s následným dodaním do Anglicka. Žalobcom nebolo relevantnými dôkazmi preukázané použitie vozidla na prepravu hotelových hostí na stanicu. Len samotné tvrdenie, že preprava bola realizovaná ako bonus hotelovým zákazníkom je nepostačujúce. Taktiež za všeobecné možno považovať tvrdenie odvolávajúceho sa, že automobil bol využívaný na obchodné rokovania s obchodnými partnermi. Bez konkrétnej špecifikácie kde a s akými obchodnými partnermi sa jednania uskutočnili je takéto tvrdenie irelevantné. Žalobcom neboli preukázané žiadne bližšie skutočnosti, ani dôkazy o potencionálnych klientoch na kúpu vozidla. Záujemca o nákup vozidla, ktorý údajne odstúpil od nákupu nebol v predmetnom identifikovaný. Deklarovaný zámer, kvôli ktorému nadobudol vozidlo (jeho predaj) nemal odvolávajúci sa nijako zabezpečený napr. Zmluvou o budúcej zmluve, objednávkou, zálohovou platbou. Jedná sa o neštandardný obchodný postup, ktorý odporuje bežným obchodným zvyklostiam. Žalovaný orgán poukázal na skutočnosť, že nákup luxusného terenného vozidla so špecifickým, obmedzeným použitím za účelom jeho finančne výhodného prenájmu je taktiež nevierohodný. Jedná sa o veľmi špecifické vozidlo s obmedzenou možnosťou jeho prenájmu.
Vo veci prenájmu vozidla spoločnosti MK CAR, s.r.o. a synovi E. D. taktiež vznikli dôvodné pochybnosti správcu dane, pretože zaslané zmluvy o prenájme sú svojím obsahom iba formálnymi zmluvami, v ktorých je uvedený iba prenajímateľ, nájomca, predmet nájmu a cena nájmu. Zmluva neobsahuje žiadne ďalšie ustanovenia štandardnej zmluvy o prenájme vozidla ako sú povinnosti nájomcu, poistenie, náhrada škody, spôsob fakturácie a platby. Uzatvorenie takýchto zmlúv je neštandardné a v rozpore s bežnou obchodnou praxou. Žalovaný mal za to, že žalobca vo svojich výpovediach menil svoje vyjadrenia vo veci použitia predmetného vozidla, neprodukoval žiadnu relevantnú argumentáciu. Práve naopak jeho vyjadrenia vniesli oprávnené pochybnosti o reálnosti, že prijaté plnenie – nadobudnutie motorového vozidla je žalobcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Vyššie uvedené zistenia boli správcom dane dôvodne vyhodnotené ako zásadné pochybnosti, ktorými bolo spochybnené využitie automobilu na tovary a služby platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Konkrétne k námietkam uvedeným v odvolaní, v ktorom žalobca namietal, že podmienka použitia predmetného automobilu na účely podnikania platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH bola preukázaná, pretože vozidlo bolo používané na prepravu hostí, propagáciu obchodného mena a aktivít, prenájom. t.j. na zdaniteľné plnenia podliehajúce DPH na výstupe, ďalej žalobca nesúhlasil s konštatovaním správcu dane, že predmetné vozidlo bolo zakúpené na účelom zábavy, imidžu futbalistu E. D. a tie pre účely zábavy B. C. D., ktorý záver považoval za ničím nepodložený, ďalej namietal, že správca dane neoprávnene spochybňuje prenájmy ako zdaniteľné obchody, taktiež namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spôsobuje arbitrárnosť rozhodnutia, poukazujúc na rozsiahly opis priebehu daňovej kontroly, daňového konania, preukázané kontrolné zistenia v priebehu daňovej kontroly a vyhodnotenie dôkazov, vyhodnotenie dôkazov predložených odvolávajúcim sa v priebehu daňovej kontroly týkajúcich sa nákupu vozidla, teda nesmierne množstvo vykonaných úkonov, z ktorých je zrejmé, že niektoré sú duplicitné, opätovné, a zároveň z úkonov vyplýva výzva na predloženie ďalších dôkazov pre žalobcu, majúc za to, že vykonané dokazovanie je zámerné, s jediným cieľom spochybniť reálnosť obchodného prípadu od nákupu motorového vozidla s následným jeho použitím na podnikateľské účely a nárokom na odpočet dane z pridanej hodnoty; žalovaný uviedol, že samotné predloženie daňových dokladov (faktúra a iných písomností) nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako je deklarované faktúrou, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Správca dane preto preveroval tak formálne deklaráciu predmetného plnenia, ako aj jeho skutočný obsah, aby doklad odrážal reálne zdaniteľné plnenie v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty, a to aj s prihliadnutím na cieľ uznania podľa Smernice Rady 2006/112/ES, týkajúcej sa boja proti podvodom, resp. zneužívaniu práv v oblasti dane z pridanej hodnoty. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať skutočnosť, že daň bola uplatnená voči tomu platiteľovi v tuzemsku, ktorý vyhotovil faktúru, ktorý dodal predmetný tovar alebo službu, a že tento platiteľ tovar použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Podmienkou odpočítania dane z tovarov a služieb je v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH použitie nákupu tovarov a služieb na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane musí existovať priama väzba medzi jednotlivým prijatým zdaniteľným plnením a poskytnutým zdaniteľným plnením. Náklady prijatého plnenia musia byť priamo obsiahnuté v poskytnutom zdaniteľnom plnení. V danom prípade uvedená skutočnosť preukázaná nebola. Pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu platí zásada prejednávacia, nie zásada vyhľadávacia. Nie je teda povinnosťou správcu dane vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by boli podkladom k tomu, aby si daňový subjekt mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty, ale je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že uplatnené odpočítanie dane je oprávnené. Ak správca dane pri preverovaní preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 3 daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na platiteľovi, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Predloženie faktúr, prípadne ďalších dokladov, resp. poskytnutie vyjadrení však bez reálneho základu a bez možnosti ich overenia preverovaných zdaniteľných obchodov nie je možné považovať za unesenie dôkazného bremena kontrolovaného daňového subjektu pri preukazovaní skutočností, ním uvedených v podanom daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobca nesúhlasil s konštatovaním správcu dane, že predmetné vozidlo bolo zakúpené za účelom zábavy, prezentácie a imidžu futbalistu E. D., čím došlo k porušeniu ust. § 49 ods. 7 zákona o DPH, žalovaný uviedol, že toto konštatovanie správcu dane súvisí so skutočnosťou, že sa jedná o typ vozidla – luxusné terénne vozidlo so špecifickým využitím. Avšak zásadnými skutočnosťami, na základe ktorých správca dane nepriznal odpočítanie dane, bolo spochybnené samotné použitie automobilu na tovary a služby platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.
K námietke k obsahu, štruktúre a rozsahu rozhodnutia žalovaný poukázal na ustanovenie § 63 Daňového poriadku, v ktorom sú náležitosti rozhodnutia presne stanovené. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom, a musí byť vydané príslušným orgánom. Okrem formálnych náležitostí je súčasťou rozhodnutia aj odôvodnenie, ktorého obsahom sú skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, a taktiež použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Nakoľko dokazovanie správcu dane bolo dôkladné, rozsiahle a všetky zistené skutočnosti slúžili ako podklad pre vydanie rozhodnutia, bolo potrebné uviesť ich do rozhodnutia. Samotný rozsah rozhodnutia ovplyvnili taktiež rozsiahle vyjadrenia a námietky žalobcu, s ktorými sa správca dane musel v rámci rozhodnutia vysporiadať, preto tvrdenie, že rozhodnutie správcu dane bolo bez akejkoľvek prehľadnej štruktúry a rozsiahle je irelevantné. Žalovaný uzavrel, že záver správcu dane vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že nebolo žalobcom preukázané, že tovar – motorové vozidlo – bolo použité na dodávky tovarov a služieb platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Námietky uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane a vrátenie veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Konanie pred správnym súdom 3. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou zo dňa 03.03.2023 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia vecí ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutia považoval za nezákonné a tvrdil, že nim bol ukrátený na svojich právach. V prvom žalobnom bode namietal, že prvostupňové rozhodnutie vydala organizačná zložka – pobočka Daňového úradu Žilina v Čadci, ktorá nemá oprávnenie vystupovať navonok ako samostatný verejný orgán, nemá vlastnú právnu subjektivitu, nie je oprávnená používať úradnú pečiatku a nemá ani vecnú príslušnosť v tejto veci konať. Žalobca poukázal na zmätočnosť rozhodnutia, v ktorom sa raz uvádza ako vydavateľ „Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca“ a následne už len „Daňový úrad Žilina“. Zdôraznil, že podobné chyby sa opakovane vyskytovali vo všetkých výzvach, oznámeniach a iných úkonoch počas celej daňovej kontroly. Svoje tvrdenie podoprel argumentáciou podľa § 64 ods. 2 písm. a) Daňového poriadku, podľa ktorého sú rozhodnutia vydané orgánom bez právomoci nulitné. V druhom žalobnom bode žalobca namietal, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný, keďže neobsahuje povinné náležitosti stanovené zákonom. Poukázal na absenciu názvu a sídla správcu dane, pričom zdôraznil, že v protokole je uvedené len sídlo pobočky. Považoval za podstatné, že tento nedostatok už nemožno napraviť, keďže protokol z daňovej kontroly už nie je možné meniť. Z tohto dôvodu označil použitie takéhoto protokolu vo vyrubovacom konaní za nezákonné a zdôraznil, že rozhodnutie, ktoré na ňom stálo, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V treťom žalobnom bode žalobca namietal nezákonnosť samotného oznámenia o začatí daňovej kontroly, ktoré mu bolo doručené. Tvrdil, že správca dane v ňom nesprávne uviedol konkrétnu hodinu začiatku kontroly, hoci podľa zákona daňová kontrola začína automaticky o 00:00 hod. v deň uvedený v oznámení. Rovnako poukázal na to, že správca dane určil ako miesto výkonu kontroly priestory pobočky Čadca, bez akéhokoľvek zdôvodnenia, prečo kontrola neprebieha u daňového subjektu. Ako osobitne šikanózny vnímal prvý úkon daňovej kontroly – výzvu na predloženie dokladov v priestoroch daňového úradu. Žalobca tvrdil, že išlo nezákonný a šikanózny postup, v rámci ktorého správca dane zamieňal zákonnú povinnosť predkladať doklady za povinnosť nosiť ich osobne, čím podľa neho porušil princípy rovnosti a súčinnosti pri správe daní, čo spôsobuje aj nezákonnosť celej daňovej kontroly. Vo štvrtom žalobnom bode žalobca namietal zaujatosť konkrétnych zamestnankýň správcu dane, kontrolórok B. I. a B. J., ktoré podľa neho vo veci konali napriek tomu, že mali byť z konania vylúčené. Tvrdil, že tieto zamestnankyne už v rámci daňovej kontroly hodnotili dôkazy a dospeli k záveru, že žalobcovi nepatrí nadmerný odpočet DPH. Podľa neho si tým vytvorili vzťah k veci, ktorý ich mal diskvalifikovať z následného vyrubovacieho konania. Zdôraznil, že samotné poverenie na vykonanie daňovej kontroly skončilo doručením protokolu a po tomto okamihu už nemali v konaní žiadne oprávnenie. Z ich ďalšej činnosti vyvodil porušenie práva na nestranné konanie a porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podotkol, že nejde len o subjektívny pocit zaujatosti, ale o objektívny konflikt záujmov, keďže tie isté osoby posudzovali svoj vlastný postup. V piatom žalobnom bode žalobca argumentoval, že správca dane vykonal nezákonný procesný úkon – tzv. „oboznámenie daňového subjektu s výsledkami dokazovania vo vyrubovacom konaní“. Podľa žalobcu takýto úkon nie je upravený žiadnym ustanovením Daňového poriadku a ide o svojvoľné konanie, ktoré nemá oporu v právnom poriadku. Vyslovene požadoval, aby správca dane preukázal, na základe ktorého právneho predpisu tento úkon vykonal. Tento bod podporil aj argumentáciou čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého
môže orgán verejnej moci konať len v medziach zákona a na základe zákona. V šiestom žalobnom bode žalobca nesúhlasil s obsahom protokolu z daňovej kontroly, ktorý podľa neho bol zmätočný a zbytočne rozsiahly. Kritizoval, že protokol neobsahuje žiadne skutočné vyhodnotenie dôkazov, len ich uvedenie a takmer doslovný obsah, pričom nie je možné zistiť, aké konkrétne závery správca dane z jednotlivých dôkazov vyvodil – či už samostatne, alebo vo vzájomných súvislostiach. Tvrdil, že správca dane síce tvrdí, že všetko vyhodnotil, ale v protokole nie sú uvedené žiadne konkrétne úvahy, ktoré by to potvrdzovali. Týmto podľa neho došlo k porušeniu § 63 ods. 5 Daňového poriadku a rozhodnutie je nepreskúmateľné. V siedmom žalobnom bode žalobca namietal, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný po prvýkrát uviedol nový skutkový a právny záver, ktorý nebol predmetom rozhodovania správcu dane. Išlo o tvrdenie, že obchodné transakcie deklarované na predložených faktúrach sa neuskutočnili osobou, na nich uvedenou (strana 22 napadnutého rozhodnutia, odsek 4). Tento nový záver považoval za úplne neaplikovateľný na prejednávanú vec, pretože všetky osoby, ktoré sa k transakciám vyjadrovali, potvrdili ich uskutočnenie. Z uvedeného dôvodu považoval rozhodnutie žalovaného za zmätočné a nepreskúmateľné. V ôsmom žalobnom bode žalobca argumentoval, že z rozhodnutia správcu dane nie je možné zistiť, čo považuje za dôkazy a čo iba za vlastné zistenia. Uviedol, že rozhodnutie obsahuje takmer doslovný opis obsahu spisu, no nie je v ňom uvedený ani jeden dokaz a už vôbec žiadne jeho hodnotenie jednotlivo alebo vo vzájomných súvislostiach. Takýto prístup označil za porušenie základných zásad správy daní podľa § 3 ods. 2 a 8, ako aj porušenie § 63 ods. 5 daňového poriadku. Zdôraznil, že ani v protokole z daňovej kontroly sa správca dane sa nevysporiadal s návrhmi a námietkami daňového subjektu, neobsahuje na úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov ani jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach. Namietal, že zo všetkých zistení, ktoré správca dane uviedol v rozhodnutí sa nedá nájsť ani jeden dokaz, ktorý by spochybňoval žalobcom predložené odklady a zákonný nárok na odpočítanie dane. V deviatom žalobnom bode žalobca uviedol, že počas daňovej kontroly predložil všetky požadované doklady, ktoré mal k dispozícii, a ktoré správca dane žiadal. Tieto doklady zakladajú zákonný podklad pre správne vystavenie faktúr a spĺňajú požiadavky vyplývajúce z platných právnych predpisov. Zdôraznil, že ich perfektnosť správca dane počas celej daňovej kontroly ani raz nespochybnil, tým si žalobca splnil dôkazné bremeno. Uviedol, že ak daňový subjekt predloží všetky jemu dostupné a v obchodnom styku obvyklé doklady, dôkazné bremeno sa prenáša na správcu dane. Ten však žiadne dôkazy nepredložil. Žalobca tvrdil, že v tomto prípade neexistoval žiadny právny ani skutkový dôvod na zamietnutie nároku na odpočítanie dane. V desiatom žalobnom bode žalobca zdôraznil, že sa počas celej daňovej kontroly aj v priebehu vyrubovacieho konania snažil správcovi dane vysvetliť osobitosti trhu a obchodovania daňového subjektu, ktoré vplývali na jeho konanie. Uviedol, že správca dane nie je oprávnený vstupovať do súkromnoprávnych vzťahy daňového subjektu, pokiaľ nie sú v rozpore s právnymi predpismi, a že takáto situácia v tomto prípade nenastala. Podotkol, že správca dane nikde netvrdil, že zmluvy o nájme vozidla boli v rozpore s právnym predpisom. Z toho dôvodu podľa žalobcu správca dane nemal inú možnosť, než tieto zmluvy rešpektovať. Rovnako sa podľa neho preukázalo, že vozidlo bolo reálne v nájme, a že z tohto nájmu spoločnosť dosiahla príjmy. To podľa žalobcu nevyvrátiteľne preukazuje, že vozidlo bolo použité na zdaniteľné plnenia. V jedenástom žalobnom bode žalobca namietal spôsob, akým správca dane spochybňoval využívanie vozidla na podnikateľské účely. Považoval za neprípustné, že správca dane označil zmluvy za „formálne“ či „neštandardné“, hoci takéto hodnotenie nie je zákonné a nevychádza z objektívnych dôkazov. Tvrdil, že konateľ žalobcu jasne vysvetlil špecifiká obchodných vzťahov a že ak má správca dane na tieto postupy iný názor, nie je to dôvodom na odmietnutie nároku. Za neakceptovateľné označil tiež vyjadrenia správcu dane, že nájomná zmluva s E. D. bola predložená až po urgencii. Táto skutočnosť podľa žalobcu nijako nesúvisí s podstatou uplatňovaného nároku. Rovnako tvrdenie správcu dane, že ide o špecifické vozidlo, ktoré sa bežne neprenajíma, označil žalobca za subjektívny názor bez opory v dôkazoch. Zopakoval, že výpovede svedkov potvrdili reálnosť nájomných vzťahov a žiadny vykonaný dôkaz ich nevyvrátil. Namietal, že správca dane neuviedol žiadne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by žalobca porušil. Zdôraznil, že Ústavný súd SR v náleze III. ÚS 401/09 konštatuje, že pochybnosti správcu dane musia byť preukázané dôkazmi, nie len pocitmi alebo dohadmi. Správca dane však podľa žalobcu žiadne preukázateľné dôkazy nepredložil a žalovaný iba nekriticky prebral jeho tvrdenia. V dvanástom žalobnom bode žalobca uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ nemožno daňovému subjektu odoprieť právo na odpočítanie DPH, pokiaľ sú splnené všetky podmienky – teda že ide o zdaniteľnú osobu, ktorá nakúpila tovar od iného platiteľa DPH a tento tovar použila na vlastné zdaniteľné plnenie. Tvrdil, že všetky tieto podmienky splnil, a preto neexistoval dôvod na zamietnutie nároku. To, že správca dane nespochybňuje dodanie tovaru, len spochybňuje, že spoločnosť využíva tento tovar pre svoje zdaniteľné plnenia, nemôže byt teda dôvodom pre neuznanie práva na odpočítanie dane.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 21.07.2023 zreplikoval časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že záver správcu dane vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobcom nebolo preukázané, že tovar – motorové vozidlo bolo použité na dodávky tovarov a služieb platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov obsahovali všetky zákonom požadované náležitosti a boli riadne odôvodnené. Postup správcu dane ani žalovaného nebol podľa jeho názoru v rozpore s platnými právnymi predpismi. Zdôraznil, že rozsiahle dokazovanie bolo vykonané v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pričom sa prihliadalo na povinnosť zistiť rozhodujúce skutočnosti čo najúplnejšie. K žalobným námietkam v bode 1-6 týkajúcim sa procesného postupu počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalovaný uviedol, že žalobca počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nevzniesol žiadne námietky proti postupu správcu dane. Tvrdenie žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane je nulitné, pretože bolo vydané „niekým neexistujúcim“, považoval žalovaný za neopodstatnené. Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vecne a miestne príslušným Daňovým úradom Žilina, pričom uvedenie pobočky Čadca v hlavičke predstavovalo len formálnu úpravu bez vplyvu na zákonnosť. Žalovaný ďalej považoval námietky voči zákonnosti protokolu z daňovej kontroly a údajnú zaujatosť zamestnancov správcu dane za irelevantné. Uviedol, že Daňový poriadok neukladá povinnosť, aby konkrétny zamestnanec bol písomne poverený vykonaním vyrubovacieho konania, a že konanie môže vykonať ktorýkoľvek zamestnanec správcu dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Žiadny z nich podľa žalovaného nemal k daňovému subjektu pomer hodný zreteľa, ktorý by mohol mať vplyv na pochybnosti o ich nezaujatosti. Správca dane jasne a zrozumiteľne formuloval svoje pochybnosti a oboznámil s nimi žalobcu, čím na neho preniesol dôkazné bremeno. Žalobca však nepredložil relevantné dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti vyvrátili. K námietke 7/ o nesprávne formulovanej vete v rozhodnutí žalovaný uviedol, že ide o chybu v písaní, ktorá nemala vplyv na samotné závery správnych orgánov. Napadnuté rozhodnutie bolo podľa žalovaného vydané v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku - obsahovalo odôvodnenie, skutkové zistenia, vysporiadanie sa s námietkami, úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov a aplikáciu právnych predpisov. Správca dane zistil všetky rozhodujúce skutočnosti zákonným spôsobom a vyhodnotil ich vo vzájomných súvislostiach. Na základe toho prijal právny záver, že žalobca nepreukázal použitie vozidla na účely svojho podnikania, a preto mu nevznikol nárok na odpočítanie dane. 5. Žalobca v replike zo dňa 12.09.2023 zotrval na správnej žalobe v plnom rozsahu. Uviedol, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení nevysporiadal s podstatou žalobných námietok, ktoré preukazovali zjavnú nezákonnosť postupu správcu dane počas celej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Podľa žalobcu žalovaný len opakoval svoje skoršie tvrdenia, bez reakcie na konkrétne argumenty uvedené v žalobe. Žalobca poukázal na to, že rozhodnutia boli vydané pobočkou daňového úradu, ktorá nie je verejným orgánom, a preto nemala právomoc rozhodovať. Takto vydané rozhodnutia považoval za nulitné podľa § 64 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku. K otázke zaujatosti uviedol, že žalovaný nepochopil podstatu – nešlo o konkrétnych zamestnancov, ale o neexistenciu pobočky ako oprávneného orgánu. Taktiež namietal, že zamestnanci, ktorí vykonávali daňovú kontrolu, nemohli objektívne vykonávať aj vyrubovacie konanie. Žalobca upozornil, že hoci správca dane priznal chybu v písaní, doteraz ju neopravil. Tvrdil tiež, že rozhodnutie správcu dane neobsahovalo všetky zákonné náležitosti a nebolo možné z neho zistiť rozhodujúce skutočnosti. Nakoniec žalobca tvrdil, že splnil všetky zákonné podmienky na odpočítanie DPH – vozidlo bolo zaradené v obchodnom majetku, používalo sa na podnikanie a daňový subjekt preukázal jeho využitie aj predloženými dokladmi a výpoveďami. Rozhodnutie správcu dane preto označil za arbitrárne, nepreskúmateľne a v rozpore so zisteným stavom veci v daňovom konaní. 6. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil. 7. Na pojednávanie dňa 13.02.2025 sa dostavil konateľ žalobcu a právny zástupca žalobcu. Žalovaný neúčasť na pojednávaní ospravedlnil. Právny zástupca žalobcu zotrval na žalobe a namietal nezákonnosť daňovej kontroly najmä z dôvodu nesprávneho oznámenia o jej začatí a určenia miesta výkonu. Tvrdil, že pobočka Daňového úradu Čadca nemala právomoc vydávať rozhodnutia, keďže nie je správcom dane. Kontrola prebiehala v Čadci napriek tomu, že subjekt sídlil v Žiline, čo považoval za neodôvodnené a šikanózne. Počas kontroly správca dane viackrát zmenil dôvod neuznania nároku na odpočítanie DPH, hoci žalobca preukázal podnikateľské využitie vozidla – prepravu hostí, obchodné stretnutia a prenájom. Správca dane tieto dôkazy spochybňoval a tvrdil, že ide o výdavky na zábavu, čo
žalobca odmietal. Apeloval aj na zaujatosť zamestnankýň, ktoré vykonali daňovú kontrolu aj vyrubovacie konanie, čo podľa žalobcu narušilo objektivitu rozhodovania. Právny rámec 8. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. júla 2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 10. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia – 04.01.2023 (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov,1) duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. 11. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 12. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 13. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 14. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 15. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia – 04.01.2023 (ďalej len „Daňový poriadok“) sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 16. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 17. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
18. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebo daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 19. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 20. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 21. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 22. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 23. Podľa § 44 ods. 2 Daňového poriadku daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. 24. Podľa § 60 ods. 1 Daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. 25. Podľa § 60 ods. 3 Daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu zúčastnený na daňovom konaní je povinný neodkladne oznámiť príslušnému nadriadenému zamestnancovi tohto orgánu skutočnosti uvedené v odsekoch 1 a 2 a ďalšie skutočnosti preukazujúce zaujatosť zamestnanca príslušného orgánu. 26. Podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať podľa písm. a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. 27. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo 28. Podľa § 4 ods. 1 Daňového poriadku je správcom dane daňový úrad, colný úrad a obec. 29. Podľa § 6 ods. 1 Daňového poriadku na správu daní je vecne príslušný správca dane podľa osobitných predpisov. Ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú, ktorý správca dane je vecne príslušný, na správu daní je vecne príslušný daňový úrad. 30. Podľa § 7 ods. 1 Daňového poriadku miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u fyzickej osoby miestom jej trvalého pobytu a u právnickej osoby jej sídlom.
31. Podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z.z.“) sú orgánmi štátnej správy v oblasti daní a poplatkov daňové úrady. 32. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z.z. na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu a kontaktné miesto daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu. 33. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 479/2009 Z.z. daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Posúdenie veci správnym súdom 34. Správny súd v Banskej Bystrici na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 107 ods. 1 písm. a) SSP, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a s listinami obsiahnutými v súdnom spise, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie vrátane postupu, ktorý vydaniu predmetných rozhodnutí predchádzal, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP), rešpektujúc nastúpenie účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná z nasledujúcich dôvodov: 35. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako i napadnutého rozhodnutia žalovaného tak, ako sú konštatované v podstatnom obsahu v bode 1 a 2 odôvodnenia tohto rozsudku. Správny súd vyhodnocoval dôvodnosť žaloby vychádzajúc zo žalobných bodov, ktoré boli obsiahnuté vo včas podanej správnej žalobe. 36. Žalobca okrem ďalších námietok smerujúcich k vymedzeniu vecných rozporov rozhodnutia správcu dane a žalovaného so zákonom namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre zmätočnosť ako aj pre nedostatok dôvodov z dôvodu absencie hodnotenia dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti (šiesty a ôsmy žalobný bod). Správny súd sa preto primárne zaoberal vyhodnotením námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného, keďže vo všeobecnej rovine platí, že len v prípade, ak rozhodnutie správneho orgánu spĺňa kvalitatívne a kvantitatívne parametre preskúmateľnosti, a teda je vo vzťahu k nemu daný atribút preskúmateľnosti, môže správny súd pristúpiť k podstate svojej činnosti, a teda k vecnému prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a k posúdeniu súladu alebo rozporu preskúmavaného rozhodnutia s príslušnou právnou úpravou v nadväznosti na vymedzené žalobné body. Rozhodnutie správneho orgánu, ktoré atribút preskúmateľnosti nespĺňa týmto primárne neumožňuje účastníkovi administratívneho konania náležite sformulovať svoje námietky voči rozhodnutiu a tiež nevytvára dostatočný priestor ani pre správny súd podrobiť takéto rozhodnutie vecnému prieskumu zákonnosti. 37. Správny súd poukazuje na to, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný prevzal záver správcu dane, podľa ktorého nebolo žalobcom preukázané, že tovar- motorové vozidlo Mercedes Benz bolo použité na dodávky tovarov a služieb platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, s tým, že žalovaný v podstate aj na odvolaciu námietku neaproboval záver o porušení § 49 ods. 7 zákona o DPH, ktorý žalobca namietal aj na pojednávaní, avšak tu správny súd poukazuje na jednotu administratívneho konania. Správny súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa vyhodnotil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ako nedôvodnú. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa obsahuje všetky zákonné náležitosti vyžadované v cit. ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku v nadväznosti na ust. zákona o DPH. V odôvodnení rozhodnutia správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov, ako použili správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami daňového subjektu. Správny súd poukazuje na to, že žalobca v odvolaní naopak namietal rozsiahlosť aj vo vzťahu k vyhodnoteniu dôkazov. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, aké dôkazy správca dane vykonal a ako ich správca hodnotil, napr. vyhodnotenie výpovedí konateľa žalobcu na
ústnych pojednávaniach, hodnotenie predložených písomných dôkazov - zmluvy o nájme. Námietku o vyslovenom novom závere v napadnutom rozhodnutí (strana 22 napadnutého rozhodnutia, odsek 4), že obchodné transakcie deklarované na faktúrach sa neuskutočnili osobou deklarovanou na faktúrach, vyhodnotil správny súd ako zrejmú nesprávnosť, ktorá je rozpoznateľná z celkového kontextu, a teda nejde o nový prekvapivý záver v napadnutom rozhodnutí (siedmy žalobný bod). Na základe vyššie uvedeného správny súd uzavrel, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v spojení prvostupňovým rozhodnutím vo vzťahu k zdôvodneniu predmetu fakturácie obsahuje dostatok myšlienkových úvah a premostení, z ktorých možno usudzovať na závery správcu dane a žalovaného a z akého pemza skutkových záverov z vykonaného dokazovania dospeli k týmto záverom, a preto námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. 38. V predmetnej veci bolo sporné použitie motorového vozidla Mercedes Benz žalobcom na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a to, že splnil všetky zákonné podmienky na priznanie práva na odpočítanie dane a ich preukázanie výpoveďou svedkov, predložením účtovnej evidencie a ďalších listinných dôkazov. Namietal, že pochybnosti správcu dane nespĺňajú podmienku na prenos zákonného bremena na žalobcu keďže spochybnenie vierohodnosti, pravdivosti alebo úplnosti dôkazov predložených daňovým subjektom správcom dane musí byť preukázateľné (deviaty, desiaty a jedenásty žalobný bod). 39. Námietku nesprávneho zistenia skutkového stavu a následného neprimeraného zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Je už ustálenou rozhodovacou praxou, že ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že prioritne zaťažil dôkazným bremenom práve daňový subjekt. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej povinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb, ktorým to zákon vymedzuje. Nepostačuje len samotné uvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia § 19 zákona o DPH, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH na faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie DPH u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania svojich vlastných zdaniteľných plnení (na účely svojho podnikania). V priebehu daňového konania musí byť preukázaný jednak obsah, ale aj skutočný význam plnení deklarovaných daňových subjektom prostredníctvom relevantného daňového dokladu. Samotná existencia faktúry však určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. 40. Obchodné transakcie nepostačuje deklarovať len po formálnej stráne, vystavenou faktúrou, zmluvou, predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade pochybnosti preukazuje daňový subjekt. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia (pozn.: podľa správneho súdu uvedené sa vzťahuje m.m. aj na podmienku obstarania plnení na účely svojho podnikania), vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017). Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019). 41. Správny súd za dôkaznej situácie, aká je v prejedávanej veci a ktorá je detailne opísaná v rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného, dospel k uzáveru, že správca dane dostatočne spochybnil žalobcom tvrdené skutočnosti o používaní nakúpeného tovaru - automobilu Mercedes Benz na zdaniteľné plnenia žalobcu. 42. Pochybnosti o nákupe auta za účelom predaja a jeho prevoze do Nemecka a Belgicka, pochybnosti o využívané automobilu Mercedes Benz na propagáciu obchodných aktivít spoločnosti, ďalej o skutočnom prenájme automobilu E. K. vzhľadom na neštandarnosť zmluvných podmienok v rozpore s bežnou obchodnou praxou boli podľa správneho súdu správcom dane ako aj žalovaným dôvodne vyhodnotené ako zásadne pochybnosti, podporené dôkazmi, a to vyjadreniami samotného konateľa žalobcu na ústnych pojednávaniach dňa 11.08.20221 a dňa 30.11.2021, ktorý nevedel uviesť dátumy realizácie prepravy, dobu jej trvania a ďalej predloženými zmluvami o nájme, ktorými bolo spochybnené využitie automobilu na dodávky tovarov a služieb platiteľa podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Žalobcom neboli predložené žiadne rozumne očakávateľné dôkazy, ako napr. protokol o odovzdaní automobilu prepravnej spoločnosti, poistenie, teda žiadne aktívne kroky uskutočnené v roku 2020 a 2021 vo veci predaja vozidla. 43. Pokiaľ ide vznik a rozsah práva na odpočítanie dane, SD EÚ konštantne odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi konkrétnou transakciou na vstupe a jednou alebo viacerými transakciami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočítanie dane je v zásade potrebná na to, aby sa priznalo zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe a tiež na určenie rozsahu takéhoto práva. Súdny dvor však spresňuje, že právo na odpočítanie dane sa rovnako priznáva zdaniteľnej osobe dokonca aj pri absencii priamej a bezprostrednej súvislosti medzi konkrétnou transakciou na vstupe a jednou alebo viacerými transakciami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočítanie dane, ak náklady na predmetné služby tvoria súčasť celkových nákladov vynaložených zdaniteľnou osobou a sú ako také podstatnými prvkami tvoriacimi cenu tovarov alebo služieb, ktoré táto osoba poskytuje. Takéto náklady totiž priamo a bezprostredne súvisia s celkovou ekonomickou činnosťou zdaniteľnej osoby. Jedno z ostatných rozhodnutí, v ktorom tak SD EÚ učinil, napr. rozsudok C-696/22 zo dňa 13.06.2024. 44. Správny súd uzatvára, že bezprostredný súvis nákupu automobilu s jednou alebo viacerými transakciami na výstupe nebol preukázaný. Súvis s celkovou hospodárskou činnosťou žalobca len všeobecne tvrdil napr. ohľadom vozenia hotelových hostí, propagácie žalobcu, ale neprodukoval žiadne dôkazy. Správny súd uzatvára, že správca dane a žalovaný zákonné vyhodnotil, že žalobca dôkazné bremeno vyplývajúcemu mu z § 24 ods. 1 Daňového poriadku neuniesol. 45. Pokiaľ ide o námietky procesného charakteru (prvý, druhý a piaty žalobný bod), správny súd ich posúdil ako nedôvodné. Primárne poukazuje správny súd na to, že v rámci týchto námietok absentuje odkaz na konkrétne porušené práva žalobcu, ktoré mali byť dotknuté ich uplatnením. Námietka žalobcu, že protokol a napadnuté rozhodnutia sú nulitné z dôvodu ich vydania organizačnou zložkou bez kompetencie, bola správnym súdom vyhodnotená ako neopodstatnená. Napadnuté rozhodnutie bolo totiž vydané vecne príslušným správcom dane – Daňovým úradom Žilina, ktorý je príslušný podľa sídla kontrolovaného daňového subjektu, teda žalobcu. V zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z.z.
môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky a kontaktné miesta daňových úradov. Ich zriadenie a zrušenie podlieha súhlasu ministra financií Slovenskej republiky. Tieto pobočky a kontaktné miesta sú organizačnými zložkami daňových úradov. Rozhodnutím ministra financií Slovenskej republiky č. MF/27507/2011-76 zo dňa 10.11.2011 boli zriadené pobočky daňových úradov a ich kontaktné miesta, vrátane pobočky Čadca Daňového úradu Žilina. Táto pobočka je teda organizačnou zložkou Daňového úradu Žilina. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané samotným Daňovým úradom Žilina, ktorý je vo všetkých formálnych náležitostiach rozhodnutia riadne uvedený ako vydávajúci orgán. Rozhodnutie obsahuje presnú identifikáciu správneho orgánu – Daňový úrad Žilina – a je vydané na základe zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, zákona č. 479/2009 Z.z., zákona č. 563/2009 Z.z. (daňový poriadok) a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, všetky v znení neskorších predpisov. Skutočnosť, že v záhlaví napadnutého rozhodnutia je uvedený aj názov pobočky (Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca), nijakým spôsobom nespochybňuje zákonnosť tohto rozhodnutia. Ide len o formálny prvok zodpovedajúci organizačnej štruktúre Daňového úradu Žilina a nemá vplyv na vecnú ani právnu správnosť rozhodnutia. Námietku, že úkon oboznámenia daňového subjektu so zistenými skutočnosťami vo vyrubovacom konaní je nezákonným úkonom, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Keďže správca dane na základe vyjadrenia žalobcu o protokolu pokračoval v dokazovaní, bolo na mieste oboznámiť žalobcu o priebehu a výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní. 46. Vo vzťahu k námietkam, ktoré boli obsahom tretieho žalobného bodu (hodina začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly), správny súd konštatuje, že nie sú dôvodné. Námietku určenia presnej hodiny v oznámení o začatí daňovej kontroly ako dôvod nezákonnosti rozhodnutia je nedôvodná. Je v súlade so zásadou úzkej súčinnosti podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, keď správca dane konkretizuje hodinu začatia daňovej kontroly. Správny súd považuje miesto výkonu daňovej kontroly za irelevantné vo vzťahu k výsledkom predmetnej daňovej kontroly. Žalobca prezentoval len vágne tvrdenie, že v dôsledku výkonu daňovej kontroly v sídle správcu dane, resp. pobočky ide o nezákonný a svojvoľný postup. Žalobca nekonkretizoval, aké konkrétne práva si nemohol v predmetnom daňovom konaní uplatniť, ani v čom mala spočívať nezákonnosť zásahu do jeho práv ako daňového subjektu. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné skonštatovať, že vykonanie daňovej kontroly v mieste sídla správcu dane nepredstavuje vadu daňového konania a neodôvodňuje ani žalobcom namietanú nezákonnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného z tohto dôvodu. Ustanovenie § 44 ods. 2 Daňového poriadku jednoznačne umožňuje správcovi dane vykonať daňovú kontrolu aj inde ako u daňového subjektu. A ako uvádza odborná literatúra: Ak daňový subjekt podniká, je povinný zabezpečiť vhodné miesto a vhodné podmienky na vykonanie daňovej kontroly [§ 45 ods. 2 písm. b)]. Povinnosť daňového subjektu zabezpečiť vhodné miesto na vykonanie daňovej kontroly neznamená, že na tomto mieste sa daňová kontrola musí aj vykonať. Daňový subjekt nemôže poskytnúť akékoľvek miesto na vykonanie daňovej kontroly. Miesto musí vyhovovať aj zamestnancom správcu dane. (KUBINCOVÁ, Soňa. § 44 [Daňová kontrola]. In: KUBINCOVÁ, Soňa. Daňový poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, ISBN 978-80-89603-28-2.) 47. Ohľadom námietky (štvrtý žalobný bod), že zamestnankyne správcu dane B. I. a B. J. mali samé oznámiť svoju zaujatosť vo veci, správny súd poukazuje na to, že skutočnosť, že zamestnankyne zaverovali porušenia ustanovení Zákona o DPH v daňovej kontrole neprestavuje pomer k veci, pre ktorý by sa mali vylúčiť. Pomer k veci v zmysle § 60 ods. 3 v spojení s § 60 ods. 1 Daňového poriadku predstavuje osobný záujem na výsledku konania, ktorý žalobca nešpecifikoval. 48. Ohľadom poukazu žalobcu na to, že s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ napr. vo veci C-18/13 Maks Pen odmietnutie práva na odpočítanie danie správcom dane v zásade nie je možné (dvanásty žalobný bod) správny súd uvádza, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi (i) požiadavkou na preukázanie hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) požiadavkou na preukázanie formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane) a (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu, (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva. 49. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) aby
zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a) Smernice, ale aj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci L. M. H., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Správny súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/ zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom. Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo, v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok. V predmetnej veci sa jednalo o zamietnutie nároku na nadmerný odpočet DPH z dôvodu nepreukázania tzv. tretej hmotnoprávnej podmienky, preukázanie splnenia ktorej primárne ťaží daňový subjekt. 50. Vyhodnotiac všetky žalobné námietky ako nedôvodné správny súd žalobu pri aplikácii § 190 SSP zamietol. 51. Žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario, keďže nevzhliadol v okolnostiach prípadu danosť výnimočných dôvodov pre priznanie náhrady trov konania žalovanému ako orgánu štátnej správy. 52. Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu, prostredníctvom správneho súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.