Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-16Sa/23/2022 z 11. 6. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Banskej Bystrici ZA-16Sa/23/2022 5022200239 11. 06. 2025 JUDr. Ing. Linda Kovandová, LL.M. ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX, XXX XX D., proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí, so sídlom Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OUZA-OOP1-2022/010387-002 zo dňa 03. marca 2022, takto rozhodol: I. Správnu žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Rozhodnutím Okresného úradu Čadca, odbor krízového riadenia č. OU-CA-OKR-2021/004291-017 zo dňa 11.11.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, ktorého sa dopustila tým, že neuposlúchla pokyny vlády, ktoré vyhlasujú a vydávajú v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany a to uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 z 17.03.2021 k návrhu na rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa v čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020, týkajúceho sa obmedzenia slobody pohybu a zákazu vychádzania a nesplnila určené výnimky, keď dňa 30.03.2021 v čase o 11:50 hod, po tom ako cestovala vo vlaku Os 3940 zo žst. Kysucké Nové Mesto do žst. Čadca, nepredložila na vyzvanie hliadke ŽP Žilina negatívny výsledok RT-PCR testu nie staršie ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ nie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší ako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo je osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID-19, pričom hliadke uviedla, „že test má, ale, že ho nepredloží / nakoľko označila konanie hliadky slovami za protiústavné, že sa má hliadka hanbiť, bude spoluzodpovedná za svoje konanie /“ pričom s hliadkou odmietala komunikovať. Za uvedený priestupok bola žalobkyni podľa § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva s poukazom na § 11 ods. 1, písm. a) cit. zák. v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 cit. zák. č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch uložená sankcia: pokarhanie. Zároveň bola žalobkyni uložená povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,00 EUR do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán uviedol, že na základe odstúpeného spisového materiálu z Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, odboru Železničnej polície PZ Žilina, č. KRPZ-

ZA-ZP1-P-206/2021 zo dňa 30.03.2021, ako aj na základe úradného záznamu hliadky ŽP Žilina zo dňa 30.03.2021, mal správny orgán dostatočne preukázané, že žalobkyňa svojím konaním naplnila znaky skutkovej podstaty priestupku, ktorý jej bol kladený za vinu a preto správny orgán nenariadil vo veci ústne konanie o priestupku, ale rozhodol v rozkaznom konaní tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozkazu. Rozkazom zo dňa 03.05.2021 bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku a bola jej uložená sankcia - pokarhanie. Proti rozkazu bol v zákonom stanovenej lehote žalobkyňou podaný odpor, kde v rozsiahlom odôvodnení žalobkyňa uvádzala, že s uvedeným rozkazom o uložení sankcie nesúhlasí, pričom má za to, že svojím konaním uplatňovala svoje základné práva a slobody, ktoré jej priznáva platný právny poriadok Slovenskej republiky bez toho, aby porušila akúkoľvek zákonnú povinnosť. 3. Ďalej prvostupňový správny orgán uviedol, že žalobkyňa ako obvinená pred správnym orgánom vypovedala, že čo sa týka obvinenia zo spáchania predmetného priestupku na úseku civilnej ochrany, ktorý sa jej kladie za vinu, v celom rozsahu zotrváva na skutočnostiach uvedených v podanom odpore, viac k danej veci uvádzať nebude. Bola oboznámená s podkladmi pre rozhodnutie a nežiadala ich doplnenie. Správny orgán vydal dňa 02.06.2021 rozhodnutie č. OU-CA-OKR-2021/004291. 4. Rozhodnutie správneho orgánu prevzala žalobkyňa dňa 26.06.2021, pričom v zákonnej lehote podala proti nemu sťažnosť a túto následne aj doplnila. Dňa 15.07.2021 správny orgán OÚ Čadca, odboru krízového riadenia, odstúpil spisový materiál spoločne so sťažnosťou žalobkyne. Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, dňa 16.09.2021 pod č. OU-ZA-OOPI-2021/0321159-002 podľa § 59 ods. 3 správneho poriadku rozhodnutie Okresného úradu Čadca, odboru krízového riadenia, č. OU-CAOKR-2021/004291 zo dňa 03.05.2021 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. 5. V danej veci bolo na deň 15.10.2021 vytýčené prejednanie priestupku žalobkyne, avšak na tento termín sa žalobkyňa spoločne s jej právnou zástupkyňou nedostavila a ani sa neospravedlnila. Následne bolo opätovne na deň 09.11.2021 vytýčené prejednanie priestupku žalobkyne, avšak na tento termín sa obvinená spoločne s právnou zástupkyňou nedostavila, pričom žalobkyňa doručila dňa 09.11.2021 na podateľňu Okresného úradu v Čadci písomnosť vyhotovenú právnou zástupkyňou E. F. B. a to podanie k prejednaniu priestupku v neprítomnosti obvinenej, kde uviedla, že vo veci predvolania na prejednanie priestupku nevyužíva svoje právo byť prítomná na prejednaní veci a žiada správny orgán, aby konal a rozhodol v jej neprítomnosti, za účelom rozhodnutia žiadala prejednať jej odvolanie zo dňa 12.07.2021 v spojení s týmto podaním zo dňa 08.11.2021. Žalobkyňa namietala zmätočné vymedzenie skutku kladeného jej za vinu, že toto vymedzenie skutku nemá oporu v zákone, uvádzala, že neporušila žiadnu právnu povinnosť, nakoľko rozhodnutia vlády Slovenskej republiky či iných orgánov verejnej moci prijaté počas núdzového stavu, ktoré obmedzujú základné práva a slobody spôsobom, ktorý je v rozpore s ústavnoprávnymi princípmi, sú neúčinné, nevykonateľné a nesankcionovateľné v časti, ktorou by sa snažili obmedziť základné práva a slobody iným spôsobom, než umožňuje ústava, či ústavné zákony, mala za to, že jej konanie nie je priestupkom a navrhovala konanie zastaviť a uplatňovala si trovy konania. 6. Následne správny orgán hodnotiac jednotlivé dôkazné prostriedky podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že vykonané dôkazy sú postačujúce na objasnenie predmetu konania a uznal obvinenú vinnou zo spáchania priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva. Správny orgán poukázal na čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu, podľa ktorého môže núdzový stav vyhlásiť len vláda, ako aj na čl. 5 ods. 3 tohto ústavného zákona. Ústavný zákon výslovne nehovorí o tom, akou formou má byť vyhlásený núdzový stav, ani akou formou majú byť v núdzovom stave obmedzené základné práva a slobody. Poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 387/2002 Z. z., v zmysle ktorého o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu vláda prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie, pričom podľa § 2 písm. a) tohto zákona sa za krízovú situáciu považuje obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány môžu po splnení podmienok ustanovených v ústavnom zákone alebo v osobitnom zákone na jej riešenie vyhlásiť výnimočný stav, núdzový stav alebo mimoriadnu situáciu. Uvedené ustanovenie je pritom generálnym ustanovením, ktoré podľa správneho orgánu splnomocňuje vládu SR prijímať opatrenia v krízových situáciách a teda aj v núdzovom stave, pričom ak má o obmedzovaní základných práv a slobôd v núdzovom stave právomoc rozhodovať vláda, nemôže tak učiniť zákonom, ale len uznesením alebo nariadením vlády. Správny orgán poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uviedol, že právnym základom

konania vlády ako štátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. a zároveň vylučuje výklad, že by povinnosti museli byť ukladané výslovne zákonom. 7. Správny orgán poukázal aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014 sp. zn. PL ÚS 10/2013 a konštatoval, že v zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu SR postačuje, ak by základ stanovenia povinnosti, respektíve obmedzenia práva bol daný v zákone, resp. v ústavnom zákone (ktorým je zákon č. 227/2002 Z. z.) a konkrétna povinnosť, resp. zákaz by boli uložené podzákonným právnym predpisom, ktorým môže byť aj uznesenie Vlády SR č. 203 zo dňa 16.04.2021. Správny orgán poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v zmysle ktorého ústavný súd explicitne uznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením. Správny orgán tak zastáva názor, že ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. je lex specialis k Ústave SR v rozsahu základných práv a slobôd, ktoré dovoľujú obmedziť, pričom uvedený názor sa vyskytuje aj v odbornej právnej sfére. Na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. Ústavu SR ako prameň práva a stáva sa voči ústave dominantným. Každé zo základných práv, ktoré sa uvádzajú v taxatívnom výpočte čl. 5 ods. 3 pritom možno obmedziť. Odborná literatúra dokonca uvažuje ohľadom právnej povahy rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ešte inak, a to ako o individuálnom právnom akte adresovanom väčšiemu počtu subjektov práva, a teda nie o normatívnom právnom akte, z čoho možno vyvodiť, že rozhodnutie vlády SR o vyhlásení výnimočného stavu, ako aj rozhodnutie vlády SR o skončení núdzového stavu predstavuje individuálny právny akt adresovaný väčšiemu počtu subjektov práva, ktorý sa z praktických príčin uverejňuje v Zbierke zákonov SR kvôli tomu, aby sa obsah tohto individuálneho právneho aktu stal dostupným širokej verejnosti. 8. V závere prvostupňového rozhodnutia správny orgán uviedol, že pri určení druhu sankcie a jej výmery za spáchaný priestupok prihliadol na závažnosť priestupku, spôsob a okolnosti, za ktorých bol spáchaný, kde skutok bol spáchaný komisívne (aktívnym konaním obvinenej), pričom musela vedieť, že koná protiprávne. Správny orgán ďalej prihliadol na osobu páchateľa, ktorá nebola postihnutá za spáchanie priestupku, berúc do úvahy, že sankcia je opatrením štátneho donútenia, ktorá je ukladaná správnym orgánom za priestupok jeho páchateľovi, pričom mu spôsobuje určitú ujmu a zároveň vyslovuje morálne odsúdenie priestupku a jeho páchateľovi, s cieľom pôsobiť výchovne a s dôrazom na odvrátenie od ďalšieho protiprávneho konania. Na základe uvedených skutočností správny orgán rozhodol tak ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia, pričom poukázal aj na to, že podľa § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch možno priestupkovú vec prejednať v neprítomnosti obvineného vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez náležitého dôvodu. Obvinená ako aj právna zástupkyňa ako účastníci konania boli riadne predvolaní na ústne pojednávanie, odmietli sa dostaviť a oboznámiť so všetkými podkladmi. 9. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP1-2022/010387-002 zo dňa 03. marca 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 10. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný zhrnul priebeh administratívneho konania a skonštatoval, že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu považuje prvostupňové rozhodnutie za zákonné. 11. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že právnym základom konania vlády alebo štátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., preto možno konštatovať, že vláda koná na základe zákona, ak koná v súlade so spomínaným ústavným zákonom. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR platí, že povinnosti možno ukladať aj na základe zákona. To umožňuje preto aj výklad uloženia, napríklad zákazu zhromažďovania sa aktom vlády na základe ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a zároveň vylučuje výklad, že by povinnosti museli byť ukladané výhradne zákonom. V tomto smere žalovaný poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 10/2013 zo dňa 10.12.2014. 12. Žalovaný ďalej uviedol, že na základe administratívneho spisu polície, na základe úradného záznamu zo dňa 30.03.2021, npráp. E. G., berúc do úvahy podanie žalobkyne doručené na prvostupňový správny orgán dňa 09.11.2021, je bezpochybné, že žalobkyňa sa skutku tak, ako sa jej kladie za vinu, dopustila. Skutkové okolnosti spáchania priestupku tak nie sú sporné. Žalobkyňa ani vo svojom podaní nepopierala, že sa skutku tak, ako sa jej kladie za vinu nedopustila, avšak podľa názoru žalobkyne jej

konanie nemožno považovať za spáchanie priestupku tak ako to má na zreteli § 2 zákona o priestupkoch a § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Žalovaný sa s týmto názorom žalobkyne nestotožnil. Žalovaný poukázal na legálnu definíciu priestupku a na jej formálne a materiálne znaky, ktoré bližšie rozpísal a v tomto smere poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 55/2008. 13. Žalovaný konštatoval, že konanie žalobkyne tak ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia je bezpochybne konaním, ktoré má na zreteli § 2 zákona o priestupkoch, teda je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Pokiaľ ide o subjekt ako jeden zo štyroch obligatórnych znakov skutkovej podstaty priestupku, týmto je páchateľ priestupku, pričom subjektom môže byť len fyzická osoba. Podmienkou je deliktuálna spôsobilosť osoby, teda spôsobilosť naplniť svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty priestupku (vek 15 rokov, neexistencia dôvodov vylučujúcich nepríčetnosť) - žalobkyňa. Subjektívna stránka ako ďalší znak skutkovej podstaty priestupku predstavuje zavinenie, ktoré môže byť úmyselné alebo z nedbanlivosti, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie hoci len z nedbanlivosti, ak zákon nevyžaduje výslovne úmysel. V prípade priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva postačuje na naplnenie subjektívnej stránky priestupku už zavinenie nedbanlivostné a nevyžaduje sa prítomnosť úmyslu páchateľa. V situácii, kedy zákonodarca explicitne nepredpokladá prítomnosť úmyslu ako jedného zo znakov skutkovej podstaty priestupku, je potrebné prihliadnuť na § 3 zákona o priestupkoch, podľa ktorého na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Objektom skutkovej podstaty priestupku sú vybrané spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené zákonom a proti ktorým konanie smeruje - v tomto prípade je objektom priestupku civilná ochrana v rozsahu ustanovenom zákonom o civilnej ochrane obyvateľstva - chrániť život, zdravie a majetok a utvárať podmienky na prežitie pri mimoriadnych udalostiach a počas vyhlásenej mimoriadnej situácie. Objektívna stránka je daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnou súvislosťou medzi konaním a následkom (kauzálny nexus) - žalobkyňa nepredložila na vyzvanie hliadke Železničnej polície Žilina negatívny výsledok RT-PCR testu nie starší ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ nie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší ako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo je osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID 19, pričom hliadke uviedla, že test má, ale že ho nepredloží a s hliadkou odmietala komunikovať, čím porušila obmedzenie slobody pohybu a pobytu v čase zákazu vychádzania. Žalobkyňa tak podľa žalovaného obligatórne naplnila všetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku a to kumulatívne, naplnila taktiež materiálny znak priestupku a tak bolo možné priestupok vedený proti jej osobe objasniť a sankcionovať. 14. Žalovaný ďalej poukázal na znenie uznesenia Vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením Vlády SR č. 587 z 30.09.2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Týmto uznesením bol schválený návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu na obdobie štyridsiatich dní s účinnosťou od 20.03.2021 na postihnutom území Slovenskej republiky. Spomínané uznesenie tak zároveň taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, na ktoré sa toto obmedzenie nevzťahuje za súčasného preukázania sa príslušným testom, dokladom o očkovaní a podobne. Žalovaný poukázal aj na čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého môže núdzový stav vyhlásiť len vláda, pričom podľa čl. 5 ods. 3 tohto zákona možno v čase núdzového stavu v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území a to najviac v rozsahu uvedenom v tomto ustanovení. Ústavný zákon výslovne nehovorí o tom, akou formou má byť vyhlásený núdzový stav, ani akou formou majú byť v núdzovom stave obmedzené základné práva a slobody. Žalovaný poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 387/2002 Z. z. a tiež jeho § 2 písm. a) a konštatoval, že uvedené ustanovenie je generálnym ustanovením, ktoré podľa názoru žalovaného splnomocňuje vládu SR prijímať opatrenia v krízových situáciách, a teda aj v núdzovom stave. Ak má o obmedzovaní základných práv a slobôd v núdzovom stave právomoc rozhodovať vláda, nemôže tak učiniť zákonom, ale len uznesením alebo nariadením vlády. Právnym základom konania vlády ako štátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., preto možno konštatovať, že vláda koná na základe zákona, ak koná v súlade so

spomínaným ústavným zákonom. Žalovaný opakovane poukázal na čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, ako aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014, sp. zn. PL ÚS 10/2013. Žalovaný tak má za to, že v zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu SR postačuje, ak by základ stanovenia povinnosti, respektíve obmedzenie práva, bol daný v zákone, respektíve v ústavnom zákone, ktorým je zákon č. 227/2002 Z. z. a konkrétna povinnosť, respektíve zákaz, by boli uložené podzákonným právnym predpisom, ktorým je napríklad uznesenie Vlády SR č. 160 zo 17.03.2021. 15. Žalovaný upozornil aj na ďalší nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v ktorom ústavný súd rozhodoval o súlade uznesenia vlády vydaného v súvislosti s núdzovým stavom s Ústavou SR. Ústavný súd SR pritom skonštatoval, že z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť. Ústavný súd SR teda explicitne uznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením. Žalovaný zastáva názor, že ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. je lex specialis k Ústave SR v rozsahu základných práv a slobôd, ktoré dovoľuje obmedziť, pričom uvedený názor sa vyskytuje aj v odbornej právnej sfére. Na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. Ústavu SR ako prameň práva a stáva sa voči Ústave SR dominantným. Každé zo základných práv, ktoré sa uvádzajú v taxatívnom výpočte čl. 5 ods. 3 pritom možno obmedziť. Odborná literatúra dokonca uvažuje ohľadom právnej povahy rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ešte inak a to ako o individuálnom právnom akte adresovanom väčšiemu počtu subjektov práva, a teda nie o normatívnom právnom akte. Z toho možno vyvodiť, že rozhodnutie Vlády SR o vyhlásení výnimočného stavu, ako aj rozhodnutie Vlády SR o skončení núdzového stavu, predstavuje individuálny právny akt adresovaný väčšiemu počtu subjektov práva, ktorý sa z praktických príčin uverejňuje v Zbierke zákonov SR kvôli tomu, aby sa obsah tohto individuálneho právneho aktu stal dostupný širokej verejnosti. 16. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán postupoval zákonne aj pri ukladaní sankcie za spáchanie priestupku žalobkyňou, pričom poukázal na to, že uložená pokuta má postihovať protiprávne konanie osoby, ktorá bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku a má plniť úlohu výchovnú, represívnu, ako aj preventívnu, najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností (generálne pôsobenie), ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho konania. Prvostupňový správny orgán vzhľadom na zákonné znenie § 87 ods. 4 zákona o priestupkoch (obvinenému z priestupku nemožno uložiť iný druh sankcie s výnimkou pokarhania alebo vyššiu výmeru sankcie, než bola uvedená v rozkaze, ak sa pri prejednávaní priestupku nezistia nové podstatné skutkové okolnosti) musel uložiť žalobkyni sankciu - pokarhanie. Pokiaľ ide o rozhodnutie v časti náhrady trov konania, žalovaný skonštatoval, že prvostupňový správny orgán postupoval podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch, kde je uvedené, že občanovi, ktorý bol uznaný vinným z priestupku, uloží sa povinnosť uhradiť štátu trovy spojené s prejednaním priestupku, pričom trovy konania sa uhrádzajú paušálnou sumou, ktorú ustanoví Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom. 17. K odvolacej námietke žalobkyne ohľadom nedostatku vecnej pôsobnosti správneho orgánu na konanie a jej návrhu na zastavenie konania žalovaný uviedol, že podľa § 32 ods. 2 zákona o civilnej ochrane obyvateľstva pokuty za priestupky podľa § 32 ods. 1 ukladá okresný úrad. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov štátnu správu vykonáva odbor okresného úradu alebo organizačný útvar odboru okresného úradu. Podľa smernice Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 14/2018, ktorou sa upravujú podrobnosti o vnútornej organizácii okresného úradu v znení neskorších predpisov a Prehľadu činností okresného úradu zverejneného v Operatívnych pokynoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre okresné úrady v čiastke 8/2019, 1/2020 a 8/2021 zabezpečuje výkon štátnej správy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva odbor krízového riadenia. Na základe uvedeného žalovaný vyhodnotil námietku žalobkyne spochybňujúcu vecnú pôsobnosť prvostupňového správneho orgánu konať a rozhodnúť v merite veci ako zjavne nedôvodnú. 18. K požiadavke žalobkyne, ktorou si táto uplatnila náhradu trov konania, žalovaný uviedol že sa s ňou nestotožňuje. V rámci priestupkového konania, ktoré bolo riadené ustanoveniami zákona o priestupkoch, taktiež zákona o civilnej ochrane obyvateľstva a správneho poriadku, sa nepremieta tzv. zásada úspechu, ktorá je typická pre občianskoprávne konanie. Správny poriadok je založený na tzv. solidarite úhrady trov konania. Poukázal na znenie § 31 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého trovy vzniknuté na strane správneho orgánu uhrádza správny orgán a trovy vzniknuté účastníkom konania

znášajú účastníci konania a trovy, ktoré vznikli zúčastnenej osobe znáša táto osoba. Tiež poukázal na § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch, podľa ktorého občanovi, ktorý bol uznaný vinným z priestupku, ako aj navrhovateľovi, ak bolo konanie začaté na jeho návrh zastavené podľa § 76 ods. 1 písm. a), b), c) alebo j), uloží sa povinnosť uhradiť trovy spojené s prejednaním priestupku. Ide teda o úpravu špeciálnu pre konanie o priestupkoch. Pri riešení otázok súvisiacich s náhradami trov konania, ktoré zákon o priestupkoch nerieši, sa s ohľadom na § 51 zákona o priestupkoch využije subsidiárne § 31 správneho poriadku, podľa ktorého trovy, ktoré v konaní vznikli účastníkovi konania, znáša tento účastník. Z uvedeného dôvodu v priestupkovom konaní v zásade nie je možné priznať obvinenému náhradu trov konania tak ako si ich nesprávne nárokovala žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne. 19. K odvolacej námietke žalobkyne o tom, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie o opravnom prostriedku v tom smere, že ustanovenie § 81 je označené ako „cit. zákona“ a že takéto krátenie zákonnej normy v časti poučenie je nedovolené a spôsobuje neurčitosť poučenia, žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán na prvej strane v prvom odstavci rozhodnutia zo dňa 11.11.2021 uviedol k zákonu č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej cit. zák.) a tak niet pochýb, ktorý právny predpis táto skratka jednoznačne definuje. Žalovaný tiež poukázal na to, že prvostupňový správny orgán na ústne prejednanie veci predvolával aj právnu zástupkyňu žalobkyne a takisto jej zasielal aj rozhodnutie v merite veci tak ako to žiadala žalobkyňa. 20. K ostatným odvolacím námietkam žalobkyne o tom, že v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany sa nevydávajú pokyny podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., že objektom priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva je ochrana civilného obyvateľstva, nie obrana a bezpečnosť štátu podľa zákona č. 227/2002 Z. z., že objektívna stránka predmetného priestupku spočíva v neuposlúchnutí pokynu vlády v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany podľa zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, nie v súvislosti s ochranou a bezpečnosťou štátu podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., že subjektom je trestne zodpovedná osoba, ktorá mala povinnosť uloženú orgánmi verejnej moci podľa zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, nie podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., že subjektívna stránka priestupku spočíva v úmyselnom konaní vyhnúť sa povinnosti uloženej orgánmi verejnej moci podľa zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, nie ústav. zák. 227/2002 Z. z. a napokon k námietke žalobkyne, že prvostupňový správny orgán nebol vecne príslušný na konanie v predmetnej veci, žalovaný uviedol, že s týmito odvolacími námietkami sa vysporiadal už v rámci predchádzajúceho odôvodnenia svojho rozhodnutia a tak len poukázal na predchádzajúci text odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 21. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie v súlade so zákonmi, v konaní dodržal všetky práva účastníka konania, ktoré mu zákon priznáva, dôsledne sa riadil procesnými zásadami upravenými v správnom poriadku a v zákone o priestupkoch, vykonal vo veci náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, aby bolo jasné a nesporné, z akých dôkazných prostriedkov vychádzal a ktoré dôkazy vyhodnocoval. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobkyne žalovaný nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa pri rešpektovaní princípu právnej istoty odchýlil od právneho názoru prvostupňového správneho orgánu a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Správna žaloba, žalobné body 22. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a navrhovala napadnuté rozhodnutie zrušiť, event. vyhlásiť za nulitné a priznať žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 23. V úvode žaloby žalobkyňa poukázala na výroky napadnutého rozhodnutia a prvostupňového správneho rozhodnutia. Následne uvádzala citácie z právnych predpisov a iných aktov, konkrétne čl. 2 ods. 2, ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 2, čl. 51 ods. 2, čl. 72, čl. 108, čl. 119 písm. n), r), čl. 120 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, čl. 1 ods. 2, čl. 5 ods. 3 písm. g), čl. 6 ods. 2 písm. f) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, § 1 ods. 1, § 4 ods. 3, § 13 písm. e) zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 a § 1aa zákona č. 575/2001 Z.

z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, čl. 13 ods. 1 Rokovacieho poriadku vlády Slovenskej republiky, § 1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 6 ods. 1 až 4 a § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, § 122 zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku. 24. Poukázala aj na uznesenie vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020, č. 268/2020 Z. z. s tým, že toto uznesenie bolo dané na vykonanie členom vlády, nebolo dané nikomu na vedomie a nie je nikým podpísané. Ďalej poukázala na uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021, č. 104/2021 Z. z. s tým, že vláda uvedeným uznesením obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 20. marca 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predlženého týmto uznesením, teda uplynutím 28. apríla 2021, s výnimkami podľa uznesenia. Žalobkyňa uviedla, že uznesenie bolo dané na vykonanie členom vlády, predsedovi Správy štátnych hmotných rezerv SR, bolo dané na vedomie prezidentke SR, predsedovi Národnej rady SR, predsedom vyšších územných celkov, primátorom miest, starostom obcí, hlavnému hygienikovi SR a tiež uviedla, že uznesenie nie je nikým podpísané. 25. Žalobkyňa citovala z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 27.02.1997, sp. zn. PL. ÚS 7/96, poukazovala na čl. 120 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 Ústavy SR namietala, že podľa týchto ustanovení vláda nemôže nariadením ustanoviť medze základných práv a slobôd, nemôže tieto práva a slobody obmedziť, či už určením povinnosti alebo akokoľvek inak. Ústavné splnomocnenie podľa čl. 120 ods. 1 nedovoľuje vláde obmedziť práva upravené v druhej hlave ústavy. V ďalšom texte žaloby žalobkyňa citovala vybrané časti nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/02, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžso 85/2008, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 323/2016, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžr 52/2016, nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 354/08, sp. zn. I. ÚS 698/2016, sp. zn. PL. ÚS 17/08 a sp. zn. I. ÚS 575/2016. 26. Žalobkyňa namietala, že uznesenia vlády SR č. 160 zo dňa 17.03.2021 a č. 587 z 30.09.2020 nie sú pokyny, ale sú to právne akty v zmysle § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. (nesprávne) vydané podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. V rámci tohto zákona vláda prijíma iba opatrenia na zmiernenie a odstraňovanie škôd a iných následkov spôsobených čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu podľa jeho čl. 6 ods. 2 písm. f). S poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vláda nemá právomoc obmedziť základné práva a slobody podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., aj keď vyhlasuje núdzový stav, rovnako ako prezident nemá právomoc obmedziť základné práva a slobody podľa čl. 2 ods. 3, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 4 cit. zákona, aj keď tieto právne stavy vypovedá a vyhlasuje. Citované ustanovenia ústavného zákona určujú, že práva a slobody možno obmedziť. Keďže však nie je ustanovené, ktorý orgán tak vykoná, rozsah obmedzení určí Národná rada SR, iba tento zákonodarný orgán je oprávnený určiť medze základných práv a slobôd. Podľa čl. 120 ods. 1 Ústavy SR na vykonanie zákona vláda vydáva nariadenia, nie uznesenia, tieto nie sú nástrojom uplatnenia výkonnej moci. Avšak ani nariadením vlády nemožno obmedziť základné práva a slobody. 27. Ďalej žalobkyňa namietala, že formulácia výroku v časti vyhlásenia a vydania posudzovaných pokynov vlády v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany je právna nesprávnosť, pretože citované právne akty vlády nie sú vyhlásené a vydané v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Už toto znenie výrokovej vety je právna zmätočnosť. V súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany sa nevydávajú právne akty podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., ale podľa zákona č. 42/1994 Z. z.. Podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. sa vydávajú právne akty v súvislosti s plnením úloh na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti. Správny orgán teda vyložil a uplatnil citovaný ústavný zákon v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. 28. Podľa žalobkyne obmedzenie základných práv a slobôd podľa druhej hlavy ústavy je výlučne v právomoci zákonodarného zboru podľa čl. 72 Ústavy SR a vláda nemôže sama určovať nové povinnosti, konkrétne v čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., nemôže určiť medze slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania. Môže tak vykonať iba Národná rada SR, ktorá je jediným zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, čo deklarujú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR - nálezy sp. zn. PL. ÚS 7/96 a sp. zn. III. ÚS 100/02. 29. Žalobkyňa namietala, že výrok v časti o neuposlúchnutí pokynu vlády je formulovaný tak, že sa týka obmedzenia slobody pohybu a zákazu vychádzania, čo je osobitná právna nesprávnosť, pretože

uznesením č. 160 zo dňa 17.03.2021, č. 104/2021 Z. z., vláda neurčila reguláciu „zloženú z dvoch útokov“, ale obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania. Nejde teda o dve skutkové podstaty 1/ obmedzenie slobody pohybu a 2/ zákaz vychádzania, ale o jednu skutkovú podstatu obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania. Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. sloboda pohybu a pobytu nie je obmedzená zákazom vychádzania, preto vláda nemá právomoc takto sama dokonca uznesením obmedziť tieto základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy. Obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania je expressis verbis dané iba v čase vojny, v čase výnimočného stavu a v čase vojnového stavu. Vláda však svojvoľne a bez opory v zákone obmedzila slobodu pohybu a pobytu a to práve zákazom vychádzania. 30. S poukazom na čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 Ústavy SR a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/02 nemôže byť vo všeobecne záväznom nariadení uložená nová povinnosť, ktorá neexistuje v zákone. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 výkonná moc sa môže uplatniť normatívnou činnosťou podľa čl. 120 ústavy alebo podľa čl. 123 ústavy, nie teda uznesením vlády, ale nariadením vlády, pričom ani nariadením vláda nemôže ustanoviť medze základných práv a slobôd či už určením povinnosti alebo akokoľvek inak. Ústavné splnomocnenie podľa čl. 120 ods. 1 teda nedovoľuje vláde obmedziť práva upravené v druhej hlave ústavy. Ak vláda nariadením ustanoví podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, uplatňuje svoju normotvornú pôsobnosť spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, lebo svojím nariadením upravuje otázky, ktoré ústava dovoľuje regulovať jedine zákonom. Navyše podľa žalobkyne vláda v rozpore s ustanoveniami Ústavy SR obmedzila základné práva a slobody uložením takého obmedzenia - zákaz vychádzania, ktoré pre stupeň ohrozenia bezpečnosti štátu v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. neexistuje v zákone. 31. Žalobkyňa namietala, že sloboda pohybu a pobytu zákazom vychádzania nie je určená zákonom, preto žalobkyňa ako obvinená z priestupku nemala zákonom určený zákaz vychádzania v posudzovanom čase. Správny orgán nesprávne vec posúdil, ak konanie žalobkyne vybavil ako priestupok podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch a § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, pretože neuposlúchnutie pokynu vlády podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. nie pokynom v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany, zároveň podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 citovaného ústavného zákona nie je určený zákaz vychádzania. Objektom priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. je ochrana života, zdravia a majetku civilného obyvateľstva, nie obrana štátu a zachovanie jeho bezpečnosti vrátane ochrany života, zdravia a majetku osôb, dodržiavania základných práv a slobôd, odvrátenia ohrozenia alebo obnova narušeného hospodárstva a riadneho fungovania ústavných orgánov. Objektívna stránka spočíva v neuposlúchnutí príslušných povinností vydaných v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany podľa zákona č. 42/1994 Z. z., nie povinnosti v súvislosti s obranou štátu a zachovanie jeho bezpečnosti podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Subjektom skutku je osoba, ktorá mala povinnosť uloženú na základe zákona č. 42/1994 Z. z., nie na základe ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Spáchať priestupok podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. porušením povinnosti podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. je objektívne nemožné a de iure ide o právnu nezmyselnosť. Z materiálneho hľadiska však vôbec neexistuje porušená povinnosť zákazu vychádzania v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. 32. V ďalšej časti správnej žaloby žalobkyňa namietala, že uznesenie vlády nie je všeobecne záväzným právnym predpisom. Uznesenie vlády je podľa § 13 písm. e) zákona č. 400/2015 Z. z. iným aktom, ktorý je s poukazom na § 19 ods. 3 citovaného zákona vyhlásený ako iný akt, týmto sa stáva záväzný a to voči orgánom, ktoré ho realizujú a priamo dotknutým subjektom. Adresátom - subjektom povinným vykonať posudzované uznesenia vlády sú členovia vlády a predseda Správy štátnych hmotných rezerv SR, nie subjekty súkromného práva. Podľa žalobkyne v rozpore s § 1 ods. 1, § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. v spojení s čl. 13 ods. 1 Rokovacieho poriadku vlády SR posudzované uznesenia trpia nedostatkom obligatórnej náležitosti - podpisu zákonom určenej osoby. Ako vyplýva z posudzovaných uznesení Vlády SR, ktoré sú publikované v Zbierke zákonov SR, nie sú podpísané nikým. Nezaväzovali teda ani osoby, ktorým boli určené na vykonanie, nie to ešte osoby súkromného práva, ktorým ani určené neboli. Posudzované uznesenia vlády tak trpia ťažkými vadami majúcimi za následok ich ničotnosť, na základe toho sú nulitnými aj prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie, ktoré trpia tiež nedostatkom vecnej príslušnosti správnych orgánov na ich vydanie.

Vyjadrenie žalovanej k žalobe 33. Žalovaný v jeho vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zotrváva na svojom právnom názore vyjadrenom v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí, nestotožňuje sa s právnym názorom žalobkyne vyjadreným v podanej žalobe, svoje skutkové aj právne závery v preskúmavanej veci považuje za správne a súladné so zákonom a navrhoval, aby súd žalobu žalobkyne v súlade s ustanoveniami Správneho súdneho poriadku zamietol. 34. Žalovaný uviedol, že zo spisového materiálu a zo zabezpečených dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa sa dopustila skutku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Odvolávajúc sa na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, konanie žalobkyne, tak ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, je bezpochybne konaním, ktoré má na zreteli § 2 zákona o priestupkoch, teda je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. 35. Žalovaný poukázal na to, že skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi: subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka. Subjektom je páchateľ priestupku, môže ním byť len fyzická osoba, podmienkou je deliktuálna spôsobilosť osoby, teda spôsobilosť naplniť svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty priestupku (vek 15 rokov, neexistencia dôvodov vylučujúcich nepríčetnosť) - žalobkyňa. Subjektívna stránka predstavuje zavinenie, ktoré môže byť úmyselné alebo z nedbanlivosti, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie, hoci len z nedbanlivosti, ak zákon nevyžaduje výslovne úmysel. V prípade priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva postačuje na naplnenie subjektívnej stránky priestupku zavinenie nedbanlivostné a nevyžaduje sa prítomnosť úmyslu páchateľa. V situácii, kedy zákonodarca explicitne nepredpokladá prítomnosť úmyslu ako jedného zo znakov skutkovej podstaty priestupku, je potrebné prihliadnuť na § 3 zákona o priestupkoch, podľa ktorého na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti. Objektom sú vybrané spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené zákonom a proti ktorým konanie smeruje - v našom prípade objektom priestupku civilná ochrana v rozsahu ustanovenom zákonom o civilnej ochrane obyvateľstva - chrániť život, zdravie a majetok a utvárať podmienky na prežitie pri mimoriadnych udalostiach a počas vyhlásenej mimoriadnej situácie. Objektívna stránka je daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnou súvislosťou medzi konaním a následkom (kauzálny nexus) - žalobkyňa nepredložila na vyzvanie hliadke Železničnej polície Žilina negatívny výsledok RT-PCR testu nie starší ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ nie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší ako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID-19, pričom hliadke uviedla, že test má, ale že ho nepredloží a s hliadkou odmietla komunikovať, čím porušila obmedzenie slobody pohybu a pobytu v čase zákazu vychádzania. Žalobkyňa procesnom postavení obvinenej tak svojím konaním obligatórne naplnila všetky štyri znaky kumulatívne, naplnila taktiež materiálny znak priestupku a tak bolo možné priestupok vedený proti osobe objasniť a sankcionovať. 36. Podľa uznesenia vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30.09.2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., bol schválený návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu na obdobie 40 dní s účinnosťou od 20.03.2021 na postihnutom území Slovenskej republiky. Spomínané uznesenie zároveň taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, na ktoré sa toto obmedzenie nevzťahuje za súčasného preukázania sa príslušným testom, dokladom o očkovaní a podobne. Žalovaný poukázal aj na znenie čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého môže núdzový stav vyhlásiť len vláda. Podľa čl. 5 ods. 3 možno v čase núdzového stavu v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, a to najviac v rozsahu uvedenom v tomto ustanovení. Ústavný zákon výslovne nehovorí o tom, akou formou má byť vyhlásený núdzový stav, ani akou formou majú byť v núdzovom stave obmedzené základné práva a slobody.

37. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 387/2002 Z. z. vláda prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie, pričom podľa § 2 písm. a) tohto zákona sa za krízovú situáciu považuje obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány môžu po splnení podmienok ustanovených v ústavnom zákone alebo osobitnom zákone na jej riešenie vyhlásiť výnimočný stav, núdzový stav alebo mimoriadnu situáciu. Uvedené ustanovenie je generálnym ustanovením, ktoré podľa názoru žalovaného splnomocňuje vládu SR prijímať opatrenia v krízových situáciách, a teda aj v núdzovom stave. Ak má o obmedzovaní základných práv a slobôd v núdzovom stave právomoc rozhodovať vláda, nemôže tak učiniť zákonom, ale len uznesením alebo nariadením vlády. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uviedol, že právnym základom konania vlády ako štátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., preto možno konštatovať, že vláda koná na základe zákona, ak koná v súlade so spomínaným ústavným zákonom. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR platí, že povinnosti možno ukladať aj na základe zákona. To umožňuje preto aj výklad uloženia napr. zákazu zhromažďovania sa aktom vlády na základe ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a zároveň vylučuje výklad, že by povinnosti museli byť ukladané výhradne zákonom. 38. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014, sp. zn. PL. ÚS 10/2013 a konštatoval, že v zmysle tohto nálezu Ústavného súdu SR mal za to, že postačuje, aby základ stanovenia povinnosti, resp. obmedzenia práva, bol daný v zákone, resp. v ústavnom zákone (ktorým je zákon č. 227/2002 Z. z.) a konkrétna povinnosť, resp. zákaz, by boli uložené podzákonným právnym predpisom, ktorým je napríklad uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021. Žalovaný upriamil pozornosť aj na ďalší nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v ktorom tento rozhodoval o súlade uznesenia vlády vydaného v súvislosti s núdzovým stavom s Ústavou SR, pričom z uvedeného nálezu vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť, čím Ústavný súd SR explicitne uznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením. 39. V závere svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. je lex specialis k Ústave SR v rozsahu základných práv a slobôd, ktoré dovoľuje obmedziť, pričom uvedený názor sa vyskytuje aj v odbornej právnej sfére. Na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. Ústavu SR ako prameň práva a stáva sa voči Ústave SR dominantným. Každé zo základných práv, ktoré sa uvádzajú v taxatívnom výpočte čl. 5 ods. 3 pritom možno obmedziť. Odborná literatúra dokonca uvažuje ohľadom právnej povahy rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ešte inak a to ako o individuálnom právnom akte adresovanom väčšiemu počtu subjektov práva, a teda nie o normatívnom právnom akte. Z toho možno vyvodiť, že rozhodnutie vlády SR o vyhlásení výnimočného stavu, ako aj rozhodnutie vlády SR o skončení núdzového stavu, predstavuje individuálny právny akt adresovaný väčšiemu počtu subjektov práva, ktorý sa z praktických príčin uverejňuje v Zbierke zákonov SR kvôli tomu, aby sa obsah tohto individuálneho právneho aktu stal dostupný širokej verejnosti. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 40. V replike žalobkyňa poukázala na uznesenia vlády SR č. 587 z 30.09.2020 a č. 160 zo 17.03.2021, opakovane zdôraznila, že uznesenie vlády nie je všeobecne záväzným predpisom, tieto nezaväzujú subjekty súkromného práva, ale ide o právne akty účinné dovnútra štátnej správy, a to s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/08. S poukazom na čl. 5 ods. 3 písm. g) a čl. 5 ods. 4 zákona č. 227/2002 Z. z. bolo podľa názoru žalobkyne možné obmedziť základné práva a slobody najviac v rozsahu obmedzenia slobody pohybu a pobytu, pričom uznesením vlády SR č. 160 bolo toto právo obmedzené zákazom vychádzania v určenom čase, čo ústavný zákon v čase núdzového stavu neupravuje – teda nedovoľuje, teda vláda nemôže uložiť povinnosť ani meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené. Žalobkyňa ďalej zhrnula svoje žalobné námietky a v závere repliky upravila petit svojej žaloby tak, že žiada, aby správny súd napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a konanie o priestupku zastavil a súčasne, aby správny súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %. 41. Žalovaná k replike žalobkyne, ktorá jej bola doručená zo strany správneho súdu dňa 04.04.2025, dupliku nepodala. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

42. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. 43. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len správny súd) ako vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP a podľa § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe podanej správnej žaloby v režime § 194 a nasledujúcich SSP preskúmal zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP); skutočnosti v zmysle § 195 SSP správny súd nezistil. 44. Nakoľko nebol daný žiadny z dôvodov pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP, správny súd vo veci rozhodoval postupom podľa § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.06.2025. 45. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. Podľa § 23 ods. 2 písm. a) SSP účinnom do 30. júna 2023 sudca na správnom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách vo veciach správneho trestania podaných proti rozhodnutiu alebo opatreniu o priestupku. Vo veci preto rozhodoval sudca správneho súdu. 46. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení relevantnom pre prejednávanú vec (ďalej len „zákon o civilnej ochrane obyvateľstva“), civilná ochrana je systém úloh a opatrení zameraných na ochranu života, zdravia a majetku, spočívajúcich najmä v analýze možného ohrozenia a v prijímaní opatrení na znižovanie rizík ohrozenia, ako aj určenie postupov a činnosti pri odstraňovaní následkov mimoriadnych udalostí. 47. Podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, priestupku na úseku civilnej ochrany sa dopustí ten, kto neuposlúchne varovné signály, pokyny a výzvy vlády, ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných ústredných štátnych orgánov, okresných úradov, obcí, právnických osôb a fyzických osôb, ktoré vyhlasujú a vydávajú v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany. 48. Podľa čl. 1 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení relevantnom pre posudzovanú vec (ďalej aj len „ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.“ alebo „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“), bezpečnosť je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie. 49. Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., v čase núdzového stavu, okrem núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v tomto rozsahu: obmedziť slobodu pohybu a pobytu. 50. Podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).

51. Podľa čl. 6 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., vláda zodpovedá za obranu a bezpečnosť štátu. 52. Podľa čl. 6 ods. 2 písm. f) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., vláda prijíma opatrenia na zmiernenie a odstraňovanie škôd a iných následkov spôsobených v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. 53. Podľa čl. 11 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., rozhodnutia o vypovedaní vojny a o uzavretí mieru, o vyhlásení vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a o ich skončení, o predĺžení výnimočného stavu a o predĺžení núdzového stavu a o obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností, uznesenie národnej rady podľa čl. 5 ods. 2, ako aj uznesenia Parlamentnej rady, Bezpečnostnej rady a bezpečnostných rád krajov a bezpečnostných rád okresov sa bezodkladne vyhlasujú v tlači a vo vysielaní rozhlasu a televízie a ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. 54. Podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení relevantnom pre posudzovanú vec, vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 55. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení relevantnom pre posudzovanú vec (ďalej len „zákon o krízových situáciách“), vláda prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie. 56. Podľa § 10b zákona o krízových situáciách, orgány krízového riadenia uvedené v § 3 písm. a) až c), e), g) a h) sú oprávnené v krízovej situácii podľa tohto zákona ukladať povinnosti a vyžadovať plnenie opatrení hospodárskej mobilizácie v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom. 57. Podľa čl. 13 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení relevantnom pre posudzovanú vec (ďalej len „Ústava SR“), povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 58. Podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. 59. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 60. Predmetom prieskumu v posudzovanej veci bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým tento zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, ktorého sa dopustila tým, že neuposlúchla pokyny vlády, ktoré vyhlasujú a vydávajú v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany a to uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 z 17.03.2021 k návrhu na rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020, týkajúceho sa obmedzenia slobody pohybu a zákazu vychádzania a nesplnila určené výnimky, keď dňa 30.03.2021 v čase o 11:50 hod, po tom ako cestovala vo vlaku Os 3940 zo žst. Kysucké Nové Mesto do žst. Čadca, nepredložila na vyzvanie hliadke ŽP Žilina negatívny výsledok RT-PCR testu nie starší ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ nie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší ako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo je osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID-19, pričom hliadke uviedla, „že test má, ale že ho nepredloží / nakoľko označila konanie hliadky slovami za protiústavné, že sa má hliadka hanbiť, bude spoluzodpovedná za svoje konanie /“ pričom s hliadkou odmietala komunikovať.

Za uvedený priestupok bola žalobkyni podľa § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva s poukazom na § 11 ods. 1, písm. a) cit. zák. v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 cit. zák. č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch uložená sankcia: pokarhanie. Zároveň bola žalobkyni uložená povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,00 EUR do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. 61. Z obsahu spisového materiálu mal správny súd za preukázané, že prvostupňový správny orgán začal konanie na základe administratívneho spisu z Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, odboru Železničnej polície PZ Žilina, č. KRPZ-ZA-ZP1-P-206/2021. Dňa 03.05.2021 prvostupňový správny orgán vydal rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. OU-CA-OKR-2021/004291-002, ktorým uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, ktorého sa dopustila konaním popísaným vo výrokovej časti tohto rozkazu. V zákonnej lehote podala žalobkyňa voči rozkazu odpor, čím sa podľa § 87 ods. 4 zákona o priestupkoch rozkaz zrušil a prvostupňový správny orgán pokračoval v konaní nariadením ústneho prejednania veci, ktoré vyústilo do vydania meritórneho rozhodnutia. Dňa 02.06.2021 vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. OU-CA-OKR-2020/004291, ktorým uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva a uložil jej podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch a § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva sankciu - pokarhanie, ako aj podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch jej uložil povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,- EUR. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodoval Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, ktorý svojím rozhodnutím zo dňa 16.09.2021 č. OU-ZAOOP1-2021/0321159-002 pôvodné prvostupňové rozhodnutie zo dňa 02.06.2021 zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Prvostupňový správny orgán vo veci znova konal, nariadil aj ústne pojednávanie, na ktoré riadne predvolal žalobkyňu a jej vtedajšiu právnu zástupkyňu, tieto sa z účasti na prejednaní ospravedlnili, žalobkyňa požiadala o rozhodnutie bez jej prítomnosti. Následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie č. OU-CA-OKR-2021/004291-017 zo dňa 11.11.2021, voči ktorému podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. O odvolaní rozhodol žalovaný správnou žalobou napadnutým rozhodnutím č. OU-ZA-OOP1-2022/010387-002 zo dňa 03.03.2022 tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 62. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, pričom jej žalobné námietky možno zhrnúť (ako to viacmenej urobila v závere správnej žaloby aj žalobkyňa) nasledovne: 1/ uznesenie vlády nie je všeobecne záväzným predpisom, nezaväzuje subjekty súkromného práva, teda ani žalobkyňu, 2/ dotknuté uznesenia vlády nie sú nikým podpísané, sú ničotné / nulitné, 3/ vláda SR nebola oprávnená obmedziť základné práva a slobody a už vôbec nie uznesením, 4/ ústavný zákon o bezpečnosti štátu neukladá v čase núdzového stavu obmedzenie, resp. povinnosť zákazu vychádzania v určenom čase, vláda takúto reguláciu nad rámec ústavného zákona preto nemôže upraviť, 5/ nenaplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, pretože právne akty podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. nie sú aktami v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany, ale úloh na obranu štátu a zachovania jeho bezpečnosti, 6/ konanie žalobkyne nie je priestupkom, pretože zákaz vychádzania v čase núdzového stavu nie je určený zákonom, 7/ nedostatok právneho základu zákazu vychádzania v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a neexistencia tejto povinnosti v tomto čase ohrozenia bezpečnosti štátu, posudzované uznesenie obsahuje požiadavku fakticky nemožného plnenia, 8/ nedostatok právomoci výkonného orgánu - vlády určiť medze základných práv a slobôd ani určiť novú povinnosť, ktorá nie je v zákone - zákaz vychádzania v čase núdzového stavu. 63. K námietkam žalobkyne označeným správnym súdom bodmi 1/, 3/ a 8/ správny súd konštatuje, že podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. uznesenia vlády nepodliehajú preskúmaniu súdom. Správny súd tak v tomto konaní neposudzuje a ani nemôže posudzovať žalobkyňou napádané uznesenia vlády, avšak vzhľadom na argumentáciu žalobkyne správny súd k uvedenému poukazuje na to, že žalobkyňou napádané uznesenia boli predmetom prieskumu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý k veci zaujal stanovisko a rozhodol aj o tom, že žalobkyňou napadnuté uznesenia vlády sú súladné s Ústavou Slovenskej republiky a ústavnými zákonmi. V tomto smere správny súd poukazuje najmä na to, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Vláda svojimi uzneseniami vydávanými v núdzovom stave obmedzujúcimi základné práva a slobody neukladala nové povinnosti,

ktoré zákon nepozná. Vláda nimi len aplikovala právo vyjadrené v Ústave SR, ústavných zákonoch a zákonoch a v rámci svojej právomoci a kompetencie zákon len vykonávala. Na základe čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 5 ods. 3 písm. g) a h) ústavného zákona o bezpečnosti štátu za účelom ochrany života a zdravia v núdzovom stave je vláda oprávnená obmedziť slobodu pohybu a pobytu, či obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať a na ten účel prijímať určité opatrenia v zákonom stanovenej forme a v zákonom stanovenom rozsahu. Uvedené opatrenia prijíma formou rozhodnutia na základe zákona, ktoré je každý, koho sa takéto rozhodnutie týka, povinný rešpektovať. Takáto povinnosť vyplýva pre každého priamo z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Právne predpisy v tomto prípade umožňujú, aby vláda, ak to uzná za vhodné a primerané, obmedzila určité základné práva a slobody v zákonom stanovenom rozsahu, čo vláda urobila svojimi uzneseniami. Tieto uznesenia sú vo svojej podstate rozhodnutiami vlády ako aktmi aplikácie práva, ktorými dochádza k priamej realizácii jej právomoci vynucovať od občanov plnenie zákonom stanovených povinností strpieť dočasné obmedzenie výkonu svojich základných práv a slobôd v zákonom stanovenom nevyhnutnom rozsahu, na nevyhnutný čas a z dôvodu predvídaného priamo zákonom. Tým sú bez ďalšieho naplnené ústavné požiadavky pre takéto obmedzenie. Uvedené konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, keď uviedol: „Rovnako čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu vymedzuje tri druhy rozhodnutí vlády súvisiacich s núdzovým stavom: (a) rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu, (b) rozhodnutie o skončení núdzového stavu a (c) rozhodnutie o obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností (to nevylučuje, že rozhodnutie o vyhlásení a obmedzení nemôže byť v jednom uznesení). Napokon túto koncepciu naznačuje aj dôvodová správa k čl. 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu: „V súlade s princípom pozitívneho vymenovania sa v odseku 3 návrhu ústavného zákona vymedzuje súpis základných práv a slobôd, ktoré môže vláda Slovenskej republiky obmedziť na ohrozenom území pri vyhlásení núdzového stavu alebo počas jeho trvania. Vláda Slovenskej republiky môže tak urobiť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia. V nadväznosti na čl. 51 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zveruje návrh ústavného zákona vláde Slovenskej republiky právomoc obmedziť taxatívne vymenované základné práva a slobody, a to s cieľom riešiť núdzový stav v štáte. Vláda Slovenskej republiky môže obmedziť všetky podmienky práva a slobody súčasne alebo len niektoré z nich, pričom je pri rozhodovaní o tomto rozsahu viazaná závažnosťou ohrozenia bezpečnosti v súvislosti s núdzovým stavom. Všetky citované základné práva a slobody však možno obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.“ Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť. (bod 60) Ako už bolo uvedené, na základe núdzového stavu možno fakultatívne uznesením vlády priamo obmedziť základné práva alebo uložiť povinnosti. Okrem toho sa vo viacerých ustanoveniach právneho poriadku nachádza pojem, resp. okolnosť núdzového stavu, ktorý v prípade vyhlásenia spôsobuje predvídané následky, pričom existencia a povaha aktivačných účinkov núdzového stavu v konkrétnom právnom predpise sú po vyhlásení núdzového stavu niekde jednoznačné a na iných miestach je potrebné ich interpretovať. (bod 62)“. Z vyššie uvedeného je preto zrejmé, že uznesenia vlády vydávané počas núdzového stavu nemajú povahu právneho predpisu, ako by to bolo napríklad pri nariadeniach vlády, ale ide o iné akty zverejňované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Tieto iné akty sú svojou povahou rozhodnutiami vlády vydávanými na základe čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 5 ods. 3 písm. g) a h) ústavného zákona o bezpečnosti štátu, čo predpokladá aj ústava. Teda slovenský právny poriadok umožňuje, aby vláda svojimi rozhodnutiami v čase núdzového stavu priamo obmedzila základné práva a slobody v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, tak ako tento záver potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Za daných okolností preto neobstojí záver, že by vládou vydané uznesenia obmedzujúce základné práva a slobody počas núdzového stavu boli nulitným aktmi, teda právne nejestvujúcimi a že by boli ako také pre obyvateľov Slovenskej republiky nezáväznými. Práve naopak, ako to už potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, uznesenia vlády obmedzujúce niektoré práva a slobody vydávané počas núdzového stavu na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu, sú rozhodnutiami vlády v súvislosti s núdzovým stavom, ktoré je vláda na základe citovaného zákona oprávnená núdzovom stave vydávať. Z toho vyplýva, že obmedzenia základných práv a slobôd musia adresáti týchto uznesení vlády plne rešpektovať. V opačnom prípade sa ich nerešpektovanie stáva protiprávnym konaním, ktoré môže byť sankcionované. 64. K námietke 2/ o tom, že uznesenia vlády nie sú nikým podpísané, správny súd opätovne poukazuje na to, že podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. uznesenia vlády nepodliehajú preskúmaniu súdom, ak osobitný predpis neustanovuje inak, pričom v danom prípade sa o zákonnú výnimku v zmysle odkazu pod čiarou vzťahujúcou sa k predmetnému zákonnému ustanoveniu nejedná. Tiež správny súd poukazuje

na prezumpciu ústavnosti a zákonnosti právnych predpisov (analogicky aj iných aktov) vyhlásených a zverejnených v Zbierke zákonov SR a na to, že ústavodarca zveril v čl. 129 ods. 6 Ústavy SR ústavnému súdu právomoc rozhodovať o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Ústavný systém Slovenskej republiky tak predpokladá právnu kontrolu núdzového stavu ústavným súdom. Námietky žalobkyne spochybňujúce uznesenia vlády, ich platnosť / záväznosť či ústavnosť, formálne náležitosti, resp. týkajúce sa ich žalobkyňou tvrdenej ničotnosti / nulitnosti, žalobkyňa vzťahovala (podľa názvu jej bodu IV. žaloby) predovšetkým už k uzneseniu vlády č. 587 z 30.09.2020, publikovanému v Zbierke zákonov SR pod č. 268/2020 Z. z., ako aj k naň nadväzujúcemu uzneseniu vlády č. 160 zo 17.03.2021, publikovanému pod č. 104/2021 Z. z.. V tomto smere správny súd poukazuje na to, že uznesením vlády č. 587 z 30.09.2020 bol vyhlásený núdzový stav na obdobie 45 dní dňom 01.10.2020 na postihnutom území Slovenskej republiky a uznesením vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 bolo trvanie tohto núdzového stavu opakovane predĺžené. Správny súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo 14. októbra 2020, ktorým ústavný súd rozhodol, že uznesenie vlády č. 587 z 30.09.2020 oznámené v Zbierke zákonov SR 01.10.2020 pod č. 268/2020 Z. z., ktorým bol vyhlásený núdzový stav, je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy SR a čl. 1 ods. 1 až 4 a čl. 5 ods. 1 až 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Rovnako správny súd poukazuje aj na Nález ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 2/2021-80 zo dňa 31.03.2021, ktorým ústavný súd rozhodol o tom, že aj uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 tohto ústavného zákona, uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 104/2021 Z. z. je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. V náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2021 ústavný súd okrem iného uviedol aj to, že „i keď sa môže javiť, že proces prijímania rozhodnutia vlády a jeho forma nemá požadované náležitosti, takéto procesné požiadavky zo znenia domnele porušených ustanovení ústavy a ústavného zákona nemožno vyvodiť.“ O otázke súladu uznesení vlády so zákonom či rokovacím poriadkom vlády, na ktorý poukazovala žalobkyňa, správny súd nie je oprávnený rozhodovať v zmysle § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z.. Správny súd je vyššie uvedenými nálezmi Ústavného súdu SR viazaný (aj analogicky podľa § 131 SSP). Nakoľko Ústavný súd SR vyslovil, že obe uznesenia vlády, ktoré žalobkyňa napádala, sú v súlade s Ústavou SR a ústavným zákonom o bezpečnosti štátu, je potrebné rozhodnutia ústavného súdu plne rešpektovať a považovať vyhlásenie núdzového stavu ako aj jeho následné predĺženie a prijatie s tým spojených opatrení za platné a záväzné. Námietky žalobkyne týkajúce sa ňou napádaných uznesení vlády preto vyhodnotil správny súd tiež ako nedôvodné. 65. V súvislosti s námietkou žalobkyne uvedenej pod č. 3/ o tom, že vláda SR nebola oprávnená obmedziť základné práva a slobody uznesením, správny súd nad rámec už vyššie uvedeného, obdobne ako žalovaný, upriamuje pozornosť na existenciu nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013 zo dňa 10.12.2014, v ktorom sa uvádza, že: „Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jej medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Dominantnou črtou v tomto ustanovení je výhrada zákona vzhľadom na ukladanie povinností. Avšak výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie povinností. Z uvedeného vyplýva, že samotnú povinnosť možno uložiť uznaným prameňom práva - jednak zákonom alebo tak môže urobiť na základe výslovného zákonného splnomocnenia aj podzákonný právny predpis (vykonávací právny predpis), ktorý sa bude pohybovať v medziach tohto splnomocnenia. Inak povedané, povinnosti môžu byť ukladané v podzákonných predpisoch, ale nie na základe podzákonných predpisov. Na účely ochrany základných práv a slobôd je nevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a) interpretovať veľmi striktne ako ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise výhradne et intralegem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie formálnej podmienky (zmocnenie výslovne uvedené v zákone) spolu so splnením podmienky náležitej kvality uvedeného zmocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná.“ Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, povinnosti možno ukladať nielen zákonom, ale aj na základe zákona. Žalobkyňa však z kontextu vyníma len prvú časť predmetného ustanovenia - „zákonom“ a opomína, že tak možno urobiť aj „na základe zákona“. To, že povinnosti možno ukladať aj nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2, ako to vyplýva z čl. 13 ods. 1 písm. c) Ústavy SR, je len jednou z možností, nevylučuje to však možnosť uloženia povinnosti na základe zákona podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) aj inak než nariadením vlády. Správny súd tiež opakovane poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v ktorom rozhodoval ústavný súd o súlade uznesenia vlády vydaného v súvislosti s núdzovým stavom s Ústavou SR, pričom v bode 60.

tohto nálezu ústavný súd skonštatoval, že „Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť“. Ústavný súd Slovenskej republiky teda explicitne uznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením. 66. K námietke žalobkyne uvedenej pod č. 4/, teda, že vláda SR nebola oprávnená určiť medze základných práv a slobôd a už vôbec nie uznesením, správny súd poukazuje na už vyššie uvedené ako aj na to, že napriek tomu, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu síce výslovne nestanovuje, ktorý štátny orgán má právomoc obmedzovať základné práva a slobody počas núdzového stavu a akým formálnym aktom tak činí, je možné jazykovým a systematickým výkladom dotknutých ustanovení ústavného zákona o bezpečnosti štátu aj s ohľadom na ustanovenia Ústavy SR a zákona o krízových situáciách dospieť k záveru, že touto právomocou v čase núdzového stavu disponuje práve vláda. Článok 6 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o bezpečnosti štátu stanovuje, že vláda zodpovedá za obranu a bezpečnosť štátu a podľa čl. 6 ods. 2 písm. f) uvedeného ústavného zákona, vláda prijíma opatrenia na zmiernenie a odstraňovanie škôd a iných následkov spôsobených v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Obdobne je tomu podľa zákona o krízových situáciách, v zmysle ktorého krízovým riadením mimo času vojny a vojnového stavu je súhrn riadiacich činností orgánov krízového riadenia, ktoré sú zamerané okrem iného aj na prijímanie preventívnych opatrení, či organizovanie, realizáciu a kontrolu činností vykonávaných pri príprave na krízové situácie a pri ich riešení a podľa § 4 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona vláda ako vrcholný orgán krízového riadenia prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie a podľa § 10b cit. zákona má výslovne vláda právomoc v krízovej situácii ukladať povinnosti podľa daného zákona a vyžadovať plnenie opatrení hospodárskej mobilizácie v rozsahu stanovenom osobitným predpisom. Vydávať opatrenia v čase núdzového stavu vláda odvodzovala od čl. 5 ods. 3 písm. g) a čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. s tým, že Ústava SR stanovuje, že medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Jedným z takýchto zákonov je práve ústavný zákon o bezpečnosti štátu, ktorého základné ustanovenia zakotvujú, že základnou úlohou verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu je vykonávať všetky potrebné opatrenia na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku, na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo na obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov. Správny súd opakovane poukazuje aj na vyššie citovaný bod 60. nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, podľa ktorého „Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť“. Ústavný súd Slovenskej republiky teda explicitne uznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením. Správny súd poukazuje aj na vývoj judikatúry a má za to, že je vždy potrebné vychádzať z aktuálnejších nálezov ústavného súdu (v situácii, kedy by sa právny názor v určitých nálezoch líšil), avšak v danom prípade správny súd rozpor s nálezmi prezentovanými žalobkyňou buď nezistil, prípadne žalobkyňa jednotlivé rozhodnutia citovala bez prepojenia na konkrétny posudzovaný prípad a správny súd v konaní, kedy je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, nemá oprávnenie ani povinnosť takéto prepojenia nad rámec žaloby dohľadávať. 67. K námietke žalobkyne označenej správnym súdom ako bod 5/ ohľadom nenaplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, pretože právne akty podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. nie sú aktami v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany, ale úloh na obranu štátu a zachovania jeho bezpečnosti, správny súd poukazuje predovšetkým na definíciu pojmu bezpečnosť v ústavnom zákone č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého (čl. 1 ods. 3) bezpečnosť je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie. Pojem civilná ochrana je v zákone č. 42/1994 Z. z. (§ 2 ods. 1) definovaný ako systém úloh a opatrení zameraných na ochranu života, zdravia a majetku, spočívajúcich najmä v analýze možného ohrozenia a v prijímaní opatrení na znižovanie rizík ohrozenia, ako aj na určenie postupov a činností pri odstraňovaní následkov mimoriadnych udalostí. Poslaním civilnej ochrany je v rozsahu ustanovenom týmto zákonom chrániť život, zdravie a majetok a utvárať podmienky na prežitie pri mimoriadnych udalostiach a počas

vyhlásenej mimoriadnej situácie. Podľa názoru správneho súdu je potrebné vnímať prepojenie oboch uvedených právnych predpisov. Ak pojem bezpečnosť v zmysle ústavného zákona o bezpečnosti štátu zahŕňa okrem iného aj ochranu života a zdravia osôb, akty spojené so zachovaním bezpečnosti štátu v konkrétnom prípade možno vnímať aj ako akty spojené s civilnou ochranou obyvateľstva. 68. K námietkam žalobkyne uvedeným pod č. 6/ a 7/ teda, že konanie žalobkyne nie je priestupkom, pretože zákaz vychádzania v čase núdzového stavu nie je určený zákonom a k námietke o nedostatku právneho základu zákazu vychádzania v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a neexistencie tejto povinnosti v tomto čase ohrozenia bezpečnosti štátu (t. j. nemožného plnenia), správny súd uvádza, že podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g) h) alebo j). Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. v čase núdzového stavu, okrem núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky a to najviac v rozsahu: obmedziť slobodu pohybu a pobytu. Správny súd sa nestotožňuje s námietkami žalobkyne o tom, že by nebolo možné v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie uložiť zákaz vychádzania, pretože zákaz vychádzania je nepochybne obmedzením slobody pohybu a pobytu. Je logické, že právne normy musia byť koncipované tak, aby pokryli širšiu škálu situácií a nie je možné taxatívne vymedziť každú jednu formu obmedzenia slobody pohybu a pobytu vo vyššie uvedených dotknutých zákonných ustanoveniach. Ak však čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. umožňoval v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie obmedziť slobodu pohybu a pobytu, čo tento v zmysle jeho znenia výslovne umožňoval a toto nepopierala vo svojich podaniach ani žalobkyňa, podľa správneho súdu bolo prípustné obmedzenie slobody pohybu a pobytu napríklad zákazom vychádzania v určenom čase. Obmedzením práva sa rozumie zásah do „priestoru práva“, teda medzi hranice, ktorými je právo vymedzené. Podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou a to formou zákona, pričom zákonmi, ktoré v čase vyhláseného núdzového stavu stanovujú možnosti a podmienky úpravy medzí základných práv a slobôd, t. j. ich obmedzenia, sú ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v z.n.p. a zákon č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v z.n.p.. Zákaz vychádzania obmedzuje fyzické osoby práve na ich základnom práve slobodne sa pohybovať a teda takýmto zákazom sa zasahuje práve do práva uvedeného v čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., ktorý upravuje materiálne obmedzenie slobody pohybu a pobytu a to v čl. 5 ods. 4, podľa ktorého v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j). Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. možno obmedziť slobodu pohybu a pobytu. Znenie uvedených článkov ústavného zákona vymedzuje základné právo, respektíve slobodu, ktorú je možné obmedziť, neurčuje však formu, akou má byť toto právo alebo sloboda obmedzená. Obmedzenie formulované v uznesení vlády v podobe zákazu vychádzania v určenom čase tak bolo len bližšou špecifikáciou obmedzenia slobody pohybu a pobytu, aby toto obmedzenie bolo dostatočne určité a vykonateľné. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 414/2020 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 29.12.2020 novelizoval zákon o bezpečnosti štátu, pričom v tejto dôvodovej správe sa uvádza, že „s rovnakým cieľom sa upravuje aj možnosť obmedziť slobodu pohybu a pobytu tak, aby boli nesporne povolené nie len výrazné obmedzenia vo forme zákazu vychádzania, ale aj obmedzenia, ktoré subtílnejšie reagujú na požiadavky riešenia krízovej situácie v núdzovom stave, a teda viac napĺňajú požiadavku proporcionality.“ Je tak zrejmé, aj s prihliadnutím na túto dôvodovú správu a všetko vyššie uvedené, že ak má vláda právo v núdzovom stave obmedziť slobodu pohybu a pobytu, potom má súčasne aj právo stanoviť zákaz vychádzania, ktorý je implicitne obsiahnutý vo

všeobecnom oprávnení obmedziť slobodu pohybu a pobytu. Námietky žalobkyne tak správny súd vyhodnotil ako nedôvodné. 69. Nad rámec vyššie uvedeného ešte správny súd spoločne k argumentácii žalobkyne označenej správnym súdom pod bodmi 4/, 6/, 7/ a 8/ dopĺňa aj to, že nálezom Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 2/2021-80 zo dňa 31.03.2021 ústavný súd rozhodol, že uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., je v súlade s Ústavou SR a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., pričom vo výrokovej časti tohto nálezu sa výslovne uvádza, že predmetné uznesenie vlády je súladné okrem iného aj s čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Aj vzhľadom na uvedené sú dotknuté námietky žalobkyne neopodstatnené. 70. Záverom správny súd dodáva, že hoci žalobkyňa pomerne rozsiahlo citovala z právnych predpisov a z rozhodnutí Ústavného súdu SR resp. Najvyššieho súdu SR, tieto citácie boli v prevažnej miere bez prepojenia na konkrétnu vec a preto správny súd viazaný dôvodmi žaloby podľa § 134 ods. 1 SSP (keďže nešlo o prípady podľa § 195 SSP) sa nemohol k nim bližšie vyjadriť. 71. Z vyššie uvedených dôvodov preto správny súd rozhodol tak, že správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 72. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 175 ods. 1 SSP) a to tak, že účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve má len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobkyňa nebola v konaní úspešná, preto jej správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému, ktorý v konaní úspešný bol, správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože takýto postup sa podľa § 168 SSP uplatní len vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať a správny súd takéto podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanému nezistil. Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.