{"guid": "8a9c1883-7c9c-4239-af95-8070c82d8bb1:6c52aa76-c0cc-4aaf-be77-f564ecc37934", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6", "spisova_znacka": "ZA-16Sa/23/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-16Sa/23/2022 z 11. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici z 11. júna 2025, sp. zn. ZA-16Sa/23/2022, ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6", "identifikacne_cislo": "5022200239", "sud": {"guid": "sud_177", "nazov": "Správny súd v Banskej Bystrici", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-banskej-bystrici"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Račko", "sudca_id": 5, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miroslav-racko-5", "datum_vydania": "2025-06-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1994/42", "nazov": "zákon č. 42/1994 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky o civilnej ochrane obyvateľstva", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1994/42", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/42-1994"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/227", "nazov": "ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/227", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/227-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/575", "nazov": "zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/575", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/575-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c52aa76-c0cc-4aaf-be77-f564ecc37934", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Banskej Bystrici\nZA-16Sa/23/2022\n5022200239\n11. 06. 2025\nJUDr. Ing. Linda Kovandová, LL.M.\nECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M.,\nv právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX, XXX XX D., proti\nžalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí, so sídlom\nVysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OUZA-OOP1-2022/010387-002 zo dňa 03. marca 2022, takto\nrozhodol:\nI. Správnu žalobu z a m i e t a .\nII. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nAdministratívne konanie\n1. Rozhodnutím Okresného úradu Čadca, odbor krízového riadenia č. OU-CA-OKR-2021/004291-017\nzo dňa 11.11.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania\npriestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane\nobyvateľstva, ktorého sa dopustila tým, že neuposlúchla pokyny vlády, ktoré vyhlasujú a vydávajú v\nsúvislosti s plnením úloh civilnej ochrany a to uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 z 17.03.2021\nk návrhu na rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa v čl. 5 ústavného zákona č.\n227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu\nv znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra\n2020, týkajúceho sa obmedzenia slobody pohybu a zákazu vychádzania a nesplnila určené výnimky, keď\ndňa 30.03.2021 v čase o 11:50 hod, po tom ako cestovala vo vlaku Os 3940 zo žst. Kysucké Nové Mesto\ndo žst. Čadca, nepredložila na vyzvanie hliadke ŽP Žilina negatívny výsledok RT-PCR testu nie staršie\nako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ nie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala\nochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší ako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti\nCOVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo je osoba, ktorej\nzdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID-19, pričom hliadke uviedla, „že test má, ale, že\nho nepredloží / nakoľko označila konanie hliadky slovami za protiústavné, že sa má hliadka hanbiť, bude\nspoluzodpovedná za svoje konanie /“ pričom s hliadkou odmietala komunikovať. Za uvedený priestupok\nbola žalobkyni podľa § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva s poukazom\nna § 11 ods. 1, písm. a) cit. zák. v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 cit. zák. č. 372/1990 Z. z.\no priestupkoch uložená sankcia: pokarhanie. Zároveň bola žalobkyni uložená povinnosť uhradiť štátu\ntrovy konania vo výške 16,00 EUR do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán uviedol, že na základe odstúpeného\nspisového materiálu z Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, odboru Železničnej polície PZ Žilina, č. KRPZ-\n\nZA-ZP1-P-206/2021 zo dňa 30.03.2021, ako aj na základe úradného záznamu hliadky ŽP Žilina zo dňa\n30.03.2021, mal správny orgán dostatočne preukázané, že žalobkyňa svojím konaním naplnila znaky\nskutkovej podstaty priestupku, ktorý jej bol kladený za vinu a preto správny orgán nenariadil vo veci ústne\nkonanie o priestupku, ale rozhodol v rozkaznom konaní tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozkazu.\nRozkazom zo dňa 03.05.2021 bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku a bola jej uložená\nsankcia - pokarhanie. Proti rozkazu bol v zákonom stanovenej lehote žalobkyňou podaný odpor, kde\nv rozsiahlom odôvodnení žalobkyňa uvádzala, že s uvedeným rozkazom o uložení sankcie nesúhlasí,\npričom má za to, že svojím konaním uplatňovala svoje základné práva a slobody, ktoré jej priznáva\nplatný právny poriadok Slovenskej republiky bez toho, aby porušila akúkoľvek zákonnú povinnosť.\n3. Ďalej prvostupňový správny orgán uviedol, že žalobkyňa ako obvinená pred správnym orgánom\nvypovedala, že čo sa týka obvinenia zo spáchania predmetného priestupku na úseku civilnej ochrany,\nktorý sa jej kladie za vinu, v celom rozsahu zotrváva na skutočnostiach uvedených v podanom odpore,\nviac k danej veci uvádzať nebude. Bola oboznámená s podkladmi pre rozhodnutie a nežiadala ich\ndoplnenie. Správny orgán vydal dňa 02.06.2021 rozhodnutie č. OU-CA-OKR-2021/004291.\n4. Rozhodnutie správneho orgánu prevzala žalobkyňa dňa 26.06.2021, pričom v zákonnej lehote podala\nproti nemu sťažnosť a túto následne aj doplnila. Dňa 15.07.2021 správny orgán OÚ Čadca, odboru\nkrízového riadenia, odstúpil spisový materiál spoločne so sťažnosťou žalobkyne. Okresný úrad Žilina,\nodbor opravných prostriedkov, dňa 16.09.2021 pod č. OU-ZA-OOPI-2021/0321159-002 podľa § 59 ods.\n3 správneho poriadku rozhodnutie Okresného úradu Čadca, odboru krízového riadenia, č. OU-CAOKR-2021/004291 zo dňa 03.05.2021 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.\n5. V danej veci bolo na deň 15.10.2021 vytýčené prejednanie priestupku žalobkyne, avšak na tento\ntermín sa žalobkyňa spoločne s jej právnou zástupkyňou nedostavila a ani sa neospravedlnila. Následne\nbolo opätovne na deň 09.11.2021 vytýčené prejednanie priestupku žalobkyne, avšak na tento termín\nsa obvinená spoločne s právnou zástupkyňou nedostavila, pričom žalobkyňa doručila dňa 09.11.2021\nna podateľňu Okresného úradu v Čadci písomnosť vyhotovenú právnou zástupkyňou E. F. B. a to\npodanie k prejednaniu priestupku v neprítomnosti obvinenej, kde uviedla, že vo veci predvolania na\nprejednanie priestupku nevyužíva svoje právo byť prítomná na prejednaní veci a žiada správny orgán,\naby konal a rozhodol v jej neprítomnosti, za účelom rozhodnutia žiadala prejednať jej odvolanie zo dňa\n12.07.2021 v spojení s týmto podaním zo dňa 08.11.2021. Žalobkyňa namietala zmätočné vymedzenie\nskutku kladeného jej za vinu, že toto vymedzenie skutku nemá oporu v zákone, uvádzala, že neporušila\nžiadnu právnu povinnosť, nakoľko rozhodnutia vlády Slovenskej republiky či iných orgánov verejnej\nmoci prijaté počas núdzového stavu, ktoré obmedzujú základné práva a slobody spôsobom, ktorý je v\nrozpore s ústavnoprávnymi princípmi, sú neúčinné, nevykonateľné a nesankcionovateľné v časti, ktorou\nby sa snažili obmedziť základné práva a slobody iným spôsobom, než umožňuje ústava, či ústavné\nzákony, mala za to, že jej konanie nie je priestupkom a navrhovala konanie zastaviť a uplatňovala si\ntrovy konania.\n6. Následne správny orgán hodnotiac jednotlivé dôkazné prostriedky podľa svojej úvahy a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že vykonané dôkazy sú postačujúce\nna objasnenie predmetu konania a uznal obvinenú vinnou zo spáchania priestupku na úseku civilnej\nochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva. Správny\norgán poukázal na čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového\nstavu, výnimočného stavu, podľa ktorého môže núdzový stav vyhlásiť len vláda, ako aj na čl. 5 ods.\n3 tohto ústavného zákona. Ústavný zákon výslovne nehovorí o tom, akou formou má byť vyhlásený\nnúdzový stav, ani akou formou majú byť v núdzovom stave obmedzené základné práva a slobody.\nPoukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 387/2002 Z. z., v zmysle ktorého o riadení štátu v krízových situáciách\nmimo času vojny a vojnového stavu vláda prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a\nna ich riešenie, pričom podľa § 2 písm. a) tohto zákona sa za krízovú situáciu považuje obdobie,\npočas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány môžu po\nsplnení podmienok ustanovených v ústavnom zákone alebo v osobitnom zákone na jej riešenie vyhlásiť\nvýnimočný stav, núdzový stav alebo mimoriadnu situáciu. Uvedené ustanovenie je pritom generálnym\nustanovením, ktoré podľa správneho orgánu splnomocňuje vládu SR prijímať opatrenia v krízových\nsituáciách a teda aj v núdzovom stave, pričom ak má o obmedzovaní základných práv a slobôd v\nnúdzovom stave právomoc rozhodovať vláda, nemôže tak učiniť zákonom, ale len uznesením alebo\nnariadením vlády. Správny orgán poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uviedol, že právnym základom\n\nkonania vlády ako štátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. a zároveň\nvylučuje výklad, že by povinnosti museli byť ukladané výslovne zákonom.\n7. Správny orgán poukázal aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014 sp. zn. PL ÚS 10/2013\na konštatoval, že v zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu SR postačuje, ak by základ stanovenia\npovinnosti, respektíve obmedzenia práva bol daný v zákone, resp. v ústavnom zákone (ktorým je zákon\nč. 227/2002 Z. z.) a konkrétna povinnosť, resp. zákaz by boli uložené podzákonným právnym predpisom,\nktorým môže byť aj uznesenie Vlády SR č. 203 zo dňa 16.04.2021. Správny orgán poukázal aj na nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v zmysle ktorého ústavný súd explicitne\nuznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením.\nSprávny orgán tak zastáva názor, že ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. je lex specialis k Ústave SR v\nrozsahu základných práv a slobôd, ktoré dovoľujú obmedziť, pričom uvedený názor sa vyskytuje aj v\nodbornej právnej sfére. Na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.\nÚstavu SR ako prameň práva a stáva sa voči ústave dominantným. Každé zo základných práv, ktoré sa\nuvádzajú v taxatívnom výpočte čl. 5 ods. 3 pritom možno obmedziť. Odborná literatúra dokonca uvažuje\nohľadom právnej povahy rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ešte inak, a to ako o individuálnom\nprávnom akte adresovanom väčšiemu počtu subjektov práva, a teda nie o normatívnom právnom akte,\nz čoho možno vyvodiť, že rozhodnutie vlády SR o vyhlásení výnimočného stavu, ako aj rozhodnutie\nvlády SR o skončení núdzového stavu predstavuje individuálny právny akt adresovaný väčšiemu počtu\nsubjektov práva, ktorý sa z praktických príčin uverejňuje v Zbierke zákonov SR kvôli tomu, aby sa obsah\ntohto individuálneho právneho aktu stal dostupným širokej verejnosti.\n8. V závere prvostupňového rozhodnutia správny orgán uviedol, že pri určení druhu sankcie a jej\nvýmery za spáchaný priestupok prihliadol na závažnosť priestupku, spôsob a okolnosti, za ktorých bol\nspáchaný, kde skutok bol spáchaný komisívne (aktívnym konaním obvinenej), pričom musela vedieť,\nže koná protiprávne. Správny orgán ďalej prihliadol na osobu páchateľa, ktorá nebola postihnutá za\nspáchanie priestupku, berúc do úvahy, že sankcia je opatrením štátneho donútenia, ktorá je ukladaná\nsprávnym orgánom za priestupok jeho páchateľovi, pričom mu spôsobuje určitú ujmu a zároveň\nvyslovuje morálne odsúdenie priestupku a jeho páchateľovi, s cieľom pôsobiť výchovne a s dôrazom\nna odvrátenie od ďalšieho protiprávneho konania. Na základe uvedených skutočností správny orgán\nrozhodol tak ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia, pričom poukázal aj na to, že podľa § 74 ods.\n1 zákona o priestupkoch možno priestupkovú vec prejednať v neprítomnosti obvineného vtedy, ak sa\nodmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého\nospravedlnenia alebo bez náležitého dôvodu. Obvinená ako aj právna zástupkyňa ako účastníci konania\nboli riadne predvolaní na ústne pojednávanie, odmietli sa dostaviť a oboznámiť so všetkými podkladmi.\n9. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol\nžalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP1-2022/010387-002 zo dňa 03. marca 2022 (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.\n10. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný zhrnul priebeh administratívneho konania a\nskonštatoval, že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu považuje\nprvostupňové rozhodnutie za zákonné.\n11. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že právnym základom konania vlády alebo\nštátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., preto možno konštatovať,\nže vláda koná na základe zákona, ak koná v súlade so spomínaným ústavným zákonom. Podľa čl. 13\nods. 1 písm. a) Ústavy SR platí, že povinnosti možno ukladať aj na základe zákona. To umožňuje preto\naj výklad uloženia, napríklad zákazu zhromažďovania sa aktom vlády na základe ústavného zákona č.\n227/2002 Z. z. a zároveň vylučuje výklad, že by povinnosti museli byť ukladané výhradne zákonom.\nV tomto smere žalovaný poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 10/2013 zo dňa\n10.12.2014.\n12. Žalovaný ďalej uviedol, že na základe administratívneho spisu polície, na základe úradného záznamu\nzo dňa 30.03.2021, npráp. E. G., berúc do úvahy podanie žalobkyne doručené na prvostupňový\nsprávny orgán dňa 09.11.2021, je bezpochybné, že žalobkyňa sa skutku tak, ako sa jej kladie za vinu,\ndopustila. Skutkové okolnosti spáchania priestupku tak nie sú sporné. Žalobkyňa ani vo svojom podaní\nnepopierala, že sa skutku tak, ako sa jej kladie za vinu nedopustila, avšak podľa názoru žalobkyne jej\n\nkonanie nemožno považovať za spáchanie priestupku tak ako to má na zreteli § 2 zákona o priestupkoch\na § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Žalovaný sa s týmto názorom žalobkyne\nnestotožnil. Žalovaný poukázal na legálnu definíciu priestupku a na jej formálne a materiálne znaky,\nktoré bližšie rozpísal a v tomto smere poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Sžo 55/2008.\n13. Žalovaný konštatoval, že konanie žalobkyne tak ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového\nrozhodnutia je bezpochybne konaním, ktoré má na zreteli § 2 zákona o priestupkoch, teda je zavinené\nkonanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto\nalebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov,\nalebo o trestný čin. Pokiaľ ide o subjekt ako jeden zo štyroch obligatórnych znakov skutkovej podstaty\npriestupku, týmto je páchateľ priestupku, pričom subjektom môže byť len fyzická osoba. Podmienkou je\ndeliktuálna spôsobilosť osoby, teda spôsobilosť naplniť svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty\npriestupku (vek 15 rokov, neexistencia dôvodov vylučujúcich nepríčetnosť) - žalobkyňa. Subjektívna\nstránka ako ďalší znak skutkovej podstaty priestupku predstavuje zavinenie, ktoré môže byť úmyselné\nalebo z nedbanlivosti, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie hoci len z nedbanlivosti, ak zákon\nnevyžaduje výslovne úmysel. V prípade priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm.\na) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva postačuje na naplnenie subjektívnej stránky priestupku už\nzavinenie nedbanlivostné a nevyžaduje sa prítomnosť úmyslu páchateľa. V situácii, kedy zákonodarca\nexplicitne nepredpokladá prítomnosť úmyslu ako jedného zo znakov skutkovej podstaty priestupku, je\npotrebné prihliadnuť na § 3 zákona o priestupkoch, podľa ktorého na zodpovednosť za priestupok stačí\nzavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Objektom\nskutkovej podstaty priestupku sú vybrané spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené zákonom a proti ktorým\nkonanie smeruje - v tomto prípade je objektom priestupku civilná ochrana v rozsahu ustanovenom\nzákonom o civilnej ochrane obyvateľstva - chrániť život, zdravie a majetok a utvárať podmienky na\nprežitie pri mimoriadnych udalostiach a počas vyhlásenej mimoriadnej situácie. Objektívna stránka\nje daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnou súvislosťou medzi konaním a\nnásledkom (kauzálny nexus) - žalobkyňa nepredložila na vyzvanie hliadke Železničnej polície Žilina\nnegatívny výsledok RT-PCR testu nie starší ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ\nnie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší\nako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania\nuplynulo aspoň 14 dní, alebo je osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID 19,\npričom hliadke uviedla, že test má, ale že ho nepredloží a s hliadkou odmietala komunikovať, čím porušila\nobmedzenie slobody pohybu a pobytu v čase zákazu vychádzania. Žalobkyňa tak podľa žalovaného\nobligatórne naplnila všetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku a to kumulatívne, naplnila taktiež\nmateriálny znak priestupku a tak bolo možné priestupok vedený proti jej osobe objasniť a sankcionovať.\n14. Žalovaný ďalej poukázal na znenie uznesenia Vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 k návrhu na opakované\npredĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.\no bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení\nneskorších predpisov vyhláseného uznesením Vlády SR č. 587 z 30.09.2020 a na prijatie opatrení\npodľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Týmto uznesením bol schválený návrh na\nopakované predĺženie času trvania núdzového stavu na obdobie štyridsiatich dní s účinnosťou od\n20.03.2021 na postihnutom území Slovenskej republiky. Spomínané uznesenie tak zároveň taxatívnym\nspôsobom vymedzuje prípady, na ktoré sa toto obmedzenie nevzťahuje za súčasného preukázania sa\npríslušným testom, dokladom o očkovaní a podobne. Žalovaný poukázal aj na čl. 5 ods. 1 ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého môže núdzový stav vyhlásiť len vláda, pričom podľa čl. 5 ods.\n3 tohto zákona možno v čase núdzového stavu v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa\nzávažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo\nna bezprostredne ohrozenom území a to najviac v rozsahu uvedenom v tomto ustanovení. Ústavný\nzákon výslovne nehovorí o tom, akou formou má byť vyhlásený núdzový stav, ani akou formou majú\nbyť v núdzovom stave obmedzené základné práva a slobody. Žalovaný poukázal na § 4 ods. 1 zákona\nč. 387/2002 Z. z. a tiež jeho § 2 písm. a) a konštatoval, že uvedené ustanovenie je generálnym\nustanovením, ktoré podľa názoru žalovaného splnomocňuje vládu SR prijímať opatrenia v krízových\nsituáciách, a teda aj v núdzovom stave. Ak má o obmedzovaní základných práv a slobôd v núdzovom\nstave právomoc rozhodovať vláda, nemôže tak učiniť zákonom, ale len uznesením alebo nariadením\nvlády. Právnym základom konania vlády ako štátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon\nč. 227/2002 Z. z., preto možno konštatovať, že vláda koná na základe zákona, ak koná v súlade so\n\nspomínaným ústavným zákonom. Žalovaný opakovane poukázal na čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a)\nÚstavy SR, ako aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014, sp. zn. PL ÚS 10/2013. Žalovaný\ntak má za to, že v zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu SR postačuje, ak by základ stanovenia\npovinnosti, respektíve obmedzenie práva, bol daný v zákone, respektíve v ústavnom zákone, ktorým je\nzákon č. 227/2002 Z. z. a konkrétna povinnosť, respektíve zákaz, by boli uložené podzákonným právnym\npredpisom, ktorým je napríklad uznesenie Vlády SR č. 160 zo 17.03.2021.\n15. Žalovaný upozornil aj na ďalší nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020,\nv ktorom ústavný súd rozhodoval o súlade uznesenia vlády vydaného v súvislosti s núdzovým stavom\ns Ústavou SR. Ústavný súd SR pritom skonštatoval, že z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona\no bezpečnosti štátu vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako\nto bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť. Ústavný súd SR teda explicitne\nuznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením.\nŽalovaný zastáva názor, že ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. je lex specialis k Ústave SR v rozsahu\nzákladných práv a slobôd, ktoré dovoľuje obmedziť, pričom uvedený názor sa vyskytuje aj v odbornej\nprávnej sfére. Na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. Ústavu\nSR ako prameň práva a stáva sa voči Ústave SR dominantným. Každé zo základných práv, ktoré sa\nuvádzajú v taxatívnom výpočte čl. 5 ods. 3 pritom možno obmedziť. Odborná literatúra dokonca uvažuje\nohľadom právnej povahy rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ešte inak a to ako o individuálnom\nprávnom akte adresovanom väčšiemu počtu subjektov práva, a teda nie o normatívnom právnom akte.\nZ toho možno vyvodiť, že rozhodnutie Vlády SR o vyhlásení výnimočného stavu, ako aj rozhodnutie\nVlády SR o skončení núdzového stavu, predstavuje individuálny právny akt adresovaný väčšiemu počtu\nsubjektov práva, ktorý sa z praktických príčin uverejňuje v Zbierke zákonov SR kvôli tomu, aby sa obsah\ntohto individuálneho právneho aktu stal dostupný širokej verejnosti.\n16. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán postupoval zákonne aj pri ukladaní sankcie za\nspáchanie priestupku žalobkyňou, pričom poukázal na to, že uložená pokuta má postihovať protiprávne\nkonanie osoby, ktorá bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku a má plniť úlohu výchovnú, represívnu,\nako aj preventívnu, najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností (generálne\npôsobenie), ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho konania. Prvostupňový správny orgán\nvzhľadom na zákonné znenie § 87 ods. 4 zákona o priestupkoch (obvinenému z priestupku nemožno\nuložiť iný druh sankcie s výnimkou pokarhania alebo vyššiu výmeru sankcie, než bola uvedená v\nrozkaze, ak sa pri prejednávaní priestupku nezistia nové podstatné skutkové okolnosti) musel uložiť\nžalobkyni sankciu - pokarhanie. Pokiaľ ide o rozhodnutie v časti náhrady trov konania, žalovaný\nskonštatoval, že prvostupňový správny orgán postupoval podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch, kde\nje uvedené, že občanovi, ktorý bol uznaný vinným z priestupku, uloží sa povinnosť uhradiť štátu trovy\nspojené s prejednaním priestupku, pričom trovy konania sa uhrádzajú paušálnou sumou, ktorú ustanoví\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.\n17. K odvolacej námietke žalobkyne ohľadom nedostatku vecnej pôsobnosti správneho orgánu na\nkonanie a jej návrhu na zastavenie konania žalovaný uviedol, že podľa § 32 ods. 2 zákona o civilnej\nochrane obyvateľstva pokuty za priestupky podľa § 32 ods. 1 ukladá okresný úrad. Podľa § 2 ods. 2\nzákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov štátnu správu vykonáva odbor okresného úradu alebo organizačný útvar\nodboru okresného úradu. Podľa smernice Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 14/2018, ktorou sa\nupravujú podrobnosti o vnútornej organizácii okresného úradu v znení neskorších predpisov a Prehľadu\nčinností okresného úradu zverejneného v Operatívnych pokynoch Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky pre okresné úrady v čiastke 8/2019, 1/2020 a 8/2021 zabezpečuje výkon štátnej správy\nna úseku civilnej ochrany obyvateľstva odbor krízového riadenia. Na základe uvedeného žalovaný\nvyhodnotil námietku žalobkyne spochybňujúcu vecnú pôsobnosť prvostupňového správneho orgánu\nkonať a rozhodnúť v merite veci ako zjavne nedôvodnú.\n18. K požiadavke žalobkyne, ktorou si táto uplatnila náhradu trov konania, žalovaný uviedol že sa\ns ňou nestotožňuje. V rámci priestupkového konania, ktoré bolo riadené ustanoveniami zákona o\npriestupkoch, taktiež zákona o civilnej ochrane obyvateľstva a správneho poriadku, sa nepremieta tzv.\nzásada úspechu, ktorá je typická pre občianskoprávne konanie. Správny poriadok je založený na tzv.\nsolidarite úhrady trov konania. Poukázal na znenie § 31 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého trovy\nvzniknuté na strane správneho orgánu uhrádza správny orgán a trovy vzniknuté účastníkom konania\n\nznášajú účastníci konania a trovy, ktoré vznikli zúčastnenej osobe znáša táto osoba. Tiež poukázal na\n§ 79 ods. 1 zákona o priestupkoch, podľa ktorého občanovi, ktorý bol uznaný vinným z priestupku, ako\naj navrhovateľovi, ak bolo konanie začaté na jeho návrh zastavené podľa § 76 ods. 1 písm. a), b), c)\nalebo j), uloží sa povinnosť uhradiť trovy spojené s prejednaním priestupku. Ide teda o úpravu špeciálnu\npre konanie o priestupkoch. Pri riešení otázok súvisiacich s náhradami trov konania, ktoré zákon o\npriestupkoch nerieši, sa s ohľadom na § 51 zákona o priestupkoch využije subsidiárne § 31 správneho\nporiadku, podľa ktorého trovy, ktoré v konaní vznikli účastníkovi konania, znáša tento účastník. Z\nuvedeného dôvodu v priestupkovom konaní v zásade nie je možné priznať obvinenému náhradu trov\nkonania tak ako si ich nesprávne nárokovala žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne.\n19. K odvolacej námietke žalobkyne o tom, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie\no opravnom prostriedku v tom smere, že ustanovenie § 81 je označené ako „cit. zákona“ a že takéto\nkrátenie zákonnej normy v časti poučenie je nedovolené a spôsobuje neurčitosť poučenia, žalovaný\nuviedol, že prvostupňový správny orgán na prvej strane v prvom odstavci rozhodnutia zo dňa 11.11.2021\nuviedol k zákonu č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej cit. zák.) a tak\nniet pochýb, ktorý právny predpis táto skratka jednoznačne definuje. Žalovaný tiež poukázal na to, že\nprvostupňový správny orgán na ústne prejednanie veci predvolával aj právnu zástupkyňu žalobkyne a\ntakisto jej zasielal aj rozhodnutie v merite veci tak ako to žiadala žalobkyňa.\n20. K ostatným odvolacím námietkam žalobkyne o tom, že v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany\nsa nevydávajú pokyny podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., že objektom priestupku podľa §\n32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva je ochrana civilného obyvateľstva, nie obrana\na bezpečnosť štátu podľa zákona č. 227/2002 Z. z., že objektívna stránka predmetného priestupku\nspočíva v neuposlúchnutí pokynu vlády v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany podľa zákona\no civilnej ochrane obyvateľstva, nie v súvislosti s ochranou a bezpečnosťou štátu podľa ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z., že subjektom je trestne zodpovedná osoba, ktorá mala povinnosť uloženú\norgánmi verejnej moci podľa zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, nie podľa ústavného zákona č.\n227/2002 Z. z., že subjektívna stránka priestupku spočíva v úmyselnom konaní vyhnúť sa povinnosti\nuloženej orgánmi verejnej moci podľa zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, nie ústav. zák. 227/2002\nZ. z. a napokon k námietke žalobkyne, že prvostupňový správny orgán nebol vecne príslušný na\nkonanie v predmetnej veci, žalovaný uviedol, že s týmito odvolacími námietkami sa vysporiadal už v\nrámci predchádzajúceho odôvodnenia svojho rozhodnutia a tak len poukázal na predchádzajúci text\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia.\n21. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán vydal\nrozhodnutie v súlade so zákonmi, v konaní dodržal všetky práva účastníka konania, ktoré mu zákon\npriznáva, dôsledne sa riadil procesnými zásadami upravenými v správnom poriadku a v zákone o\npriestupkoch, vykonal vo veci náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, aby bolo jasné\na nesporné, z akých dôkazných prostriedkov vychádzal a ktoré dôkazy vyhodnocoval. Na základe\nzisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobkyne\nžalovaný nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa pri rešpektovaní princípu právnej istoty odchýlil od\nprávneho názoru prvostupňového správneho orgánu a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej\nčasti napadnutého rozhodnutia.\nSprávna žaloba, žalobné body\n22. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia\nv spojení s prvostupňovým rozhodnutím a navrhovala napadnuté rozhodnutie zrušiť, event. vyhlásiť za\nnulitné a priznať žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n23. V úvode žaloby žalobkyňa poukázala na výroky napadnutého rozhodnutia a prvostupňového\nsprávneho rozhodnutia. Následne uvádzala citácie z právnych predpisov a iných aktov, konkrétne čl. 2\nods. 2, ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 2, čl. 51 ods. 2, čl. 72, čl. 108, čl. 119 písm. n), r), čl.\n120 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, čl. 1 ods. 2, čl. 5 ods. 3 písm. g), čl. 6 ods. 2 písm.\nf) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného\nstavu a núdzového stavu, § 1 ods. 1, § 4 ods. 3, § 13 písm. e) zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe\nprávnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 a § 1aa zákona č. 575/2001 Z.\n\nz. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, čl. 13 ods. 1 Rokovacieho poriadku\nvlády Slovenskej republiky, § 1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 6 ods. 1 až 4 a § 32 ods. 1 písm. a) zákona č.\n42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, § 122\nzák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku.\n24. Poukázala aj na uznesenie vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020, č. 268/2020 Z. z. s tým, že toto\nuznesenie bolo dané na vykonanie členom vlády, nebolo dané nikomu na vedomie a nie je nikým\npodpísané. Ďalej poukázala na uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021, č. 104/2021 Z. z. s tým,\nže vláda uvedeným uznesením obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 20.\nmarca 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr však\ndo konca núdzového stavu opakovane predlženého týmto uznesením, teda uplynutím 28. apríla 2021,\ns výnimkami podľa uznesenia. Žalobkyňa uviedla, že uznesenie bolo dané na vykonanie členom vlády,\npredsedovi Správy štátnych hmotných rezerv SR, bolo dané na vedomie prezidentke SR, predsedovi\nNárodnej rady SR, predsedom vyšších územných celkov, primátorom miest, starostom obcí, hlavnému\nhygienikovi SR a tiež uviedla, že uznesenie nie je nikým podpísané.\n25. Žalobkyňa citovala z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 27.02.1997, sp. zn. PL. ÚS 7/96,\npoukazovala na čl. 120 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 Ústavy SR namietala, že podľa týchto ustanovení vláda\nnemôže nariadením ustanoviť medze základných práv a slobôd, nemôže tieto práva a slobody obmedziť,\nči už určením povinnosti alebo akokoľvek inak. Ústavné splnomocnenie podľa čl. 120 ods. 1 nedovoľuje\nvláde obmedziť práva upravené v druhej hlave ústavy. V ďalšom texte žaloby žalobkyňa citovala vybrané\nčasti nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/02, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžso\n85/2008, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 323/2016, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8 Sžr 52/2016, nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 354/08, sp. zn. I. ÚS 698/2016, sp. zn. PL.\nÚS 17/08 a sp. zn. I. ÚS 575/2016.\n26. Žalobkyňa namietala, že uznesenia vlády SR č. 160 zo dňa 17.03.2021 a č. 587 z 30.09.2020 nie\nsú pokyny, ale sú to právne akty v zmysle § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. (nesprávne) vydané podľa\nústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. V rámci tohto zákona vláda prijíma iba opatrenia na zmiernenie a\nodstraňovanie škôd a iných následkov spôsobených čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu\na núdzového stavu podľa jeho čl. 6 ods. 2 písm. f). S poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vláda nemá\nprávomoc obmedziť základné práva a slobody podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002\nZ. z., aj keď vyhlasuje núdzový stav, rovnako ako prezident nemá právomoc obmedziť základné práva\na slobody podľa čl. 2 ods. 3, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 4 cit. zákona, aj keď tieto právne stavy vypovedá a\nvyhlasuje. Citované ustanovenia ústavného zákona určujú, že práva a slobody možno obmedziť. Keďže\nvšak nie je ustanovené, ktorý orgán tak vykoná, rozsah obmedzení určí Národná rada SR, iba tento\nzákonodarný orgán je oprávnený určiť medze základných práv a slobôd. Podľa čl. 120 ods. 1 Ústavy SR\nna vykonanie zákona vláda vydáva nariadenia, nie uznesenia, tieto nie sú nástrojom uplatnenia výkonnej\nmoci. Avšak ani nariadením vlády nemožno obmedziť základné práva a slobody.\n27. Ďalej žalobkyňa namietala, že formulácia výroku v časti vyhlásenia a vydania posudzovaných\npokynov vlády v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany je právna nesprávnosť, pretože citované\nprávne akty vlády nie sú vyhlásené a vydané v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany podľa čl. 5\nústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Už toto znenie výrokovej vety je právna zmätočnosť. V súvislosti\ns plnením úloh civilnej ochrany sa nevydávajú právne akty podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.,\nale podľa zákona č. 42/1994 Z. z.. Podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. sa vydávajú právne akty\nv súvislosti s plnením úloh na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti. Správny orgán teda vyložil\na uplatnil citovaný ústavný zákon v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.\n28. Podľa žalobkyne obmedzenie základných práv a slobôd podľa druhej hlavy ústavy je výlučne v\nprávomoci zákonodarného zboru podľa čl. 72 Ústavy SR a vláda nemôže sama určovať nové povinnosti,\nkonkrétne v čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., nemôže určiť medze slobody\npohybu a pobytu zákazom vychádzania. Môže tak vykonať iba Národná rada SR, ktorá je jediným\nzákonodarným orgánom Slovenskej republiky, čo deklarujú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR - nálezy\nsp. zn. PL. ÚS 7/96 a sp. zn. III. ÚS 100/02.\n29. Žalobkyňa namietala, že výrok v časti o neuposlúchnutí pokynu vlády je formulovaný tak, že sa\ntýka obmedzenia slobody pohybu a zákazu vychádzania, čo je osobitná právna nesprávnosť, pretože\n\nuznesením č. 160 zo dňa 17.03.2021, č. 104/2021 Z. z., vláda neurčila reguláciu „zloženú z dvoch\nútokov“, ale obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania. Nejde teda o dve skutkové\npodstaty 1/ obmedzenie slobody pohybu a 2/ zákaz vychádzania, ale o jednu skutkovú podstatu\nobmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania. Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z. sloboda pohybu a pobytu nie je obmedzená zákazom vychádzania, preto vláda\nnemá právomoc takto sama dokonca uznesením obmedziť tieto základné práva a slobody podľa druhej\nhlavy ústavy. Obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania je expressis verbis dané iba\nv čase vojny, v čase výnimočného stavu a v čase vojnového stavu. Vláda však svojvoľne a bez opory v\nzákone obmedzila slobodu pohybu a pobytu a to práve zákazom vychádzania.\n30. S poukazom na čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 Ústavy SR a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.\nÚS 100/02 nemôže byť vo všeobecne záväznom nariadení uložená nová povinnosť, ktorá neexistuje\nv zákone. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 výkonná moc sa môže\nuplatniť normatívnou činnosťou podľa čl. 120 ústavy alebo podľa čl. 123 ústavy, nie teda uznesením\nvlády, ale nariadením vlády, pričom ani nariadením vláda nemôže ustanoviť medze základných práv\na slobôd či už určením povinnosti alebo akokoľvek inak. Ústavné splnomocnenie podľa čl. 120 ods. 1\nteda nedovoľuje vláde obmedziť práva upravené v druhej hlave ústavy. Ak vláda nariadením ustanoví\npodmienky obmedzujúce základné práva a slobody, uplatňuje svoju normotvornú pôsobnosť spôsobom,\nktorý nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, lebo svojím nariadením upravuje otázky, ktoré ústava\ndovoľuje regulovať jedine zákonom. Navyše podľa žalobkyne vláda v rozpore s ustanoveniami Ústavy\nSR obmedzila základné práva a slobody uložením takého obmedzenia - zákaz vychádzania, ktoré pre\nstupeň ohrozenia bezpečnosti štátu v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného zákona\nč. 227/2002 Z. z. neexistuje v zákone.\n31. Žalobkyňa namietala, že sloboda pohybu a pobytu zákazom vychádzania nie je určená\nzákonom, preto žalobkyňa ako obvinená z priestupku nemala zákonom určený zákaz vychádzania\nv posudzovanom čase. Správny orgán nesprávne vec posúdil, ak konanie žalobkyne vybavil ako\npriestupok podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch a § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane\nobyvateľstva, pretože neuposlúchnutie pokynu vlády podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. nie\npokynom v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany, zároveň podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 citovaného\nústavného zákona nie je určený zákaz vychádzania. Objektom priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a)\nzákona č. 42/1994 Z. z. je ochrana života, zdravia a majetku civilného obyvateľstva, nie obrana štátu a\nzachovanie jeho bezpečnosti vrátane ochrany života, zdravia a majetku osôb, dodržiavania základných\npráv a slobôd, odvrátenia ohrozenia alebo obnova narušeného hospodárstva a riadneho fungovania\nústavných orgánov. Objektívna stránka spočíva v neuposlúchnutí príslušných povinností vydaných v\nsúvislosti s plnením úloh civilnej ochrany podľa zákona č. 42/1994 Z. z., nie povinnosti v súvislosti s\nobranou štátu a zachovanie jeho bezpečnosti podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Subjektom\nskutku je osoba, ktorá mala povinnosť uloženú na základe zákona č. 42/1994 Z. z., nie na základe\nústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Spáchať priestupok podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994\nZ. z. porušením povinnosti podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. je objektívne nemožné a de iure\nide o právnu nezmyselnosť. Z materiálneho hľadiska však vôbec neexistuje porušená povinnosť zákazu\nvychádzania v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z..\n32. V ďalšej časti správnej žaloby žalobkyňa namietala, že uznesenie vlády nie je všeobecne záväzným\nprávnym predpisom. Uznesenie vlády je podľa § 13 písm. e) zákona č. 400/2015 Z. z. iným aktom, ktorý\nje s poukazom na § 19 ods. 3 citovaného zákona vyhlásený ako iný akt, týmto sa stáva záväzný a to voči\norgánom, ktoré ho realizujú a priamo dotknutým subjektom. Adresátom - subjektom povinným vykonať\nposudzované uznesenia vlády sú členovia vlády a predseda Správy štátnych hmotných rezerv SR, nie\nsubjekty súkromného práva. Podľa žalobkyne v rozpore s § 1 ods. 1, § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z.\nv spojení s čl. 13 ods. 1 Rokovacieho poriadku vlády SR posudzované uznesenia trpia nedostatkom\nobligatórnej náležitosti - podpisu zákonom určenej osoby. Ako vyplýva z posudzovaných uznesení Vlády\nSR, ktoré sú publikované v Zbierke zákonov SR, nie sú podpísané nikým. Nezaväzovali teda ani osoby,\nktorým boli určené na vykonanie, nie to ešte osoby súkromného práva, ktorým ani určené neboli.\nPosudzované uznesenia vlády tak trpia ťažkými vadami majúcimi za následok ich ničotnosť, na základe\ntoho sú nulitnými aj prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie, ktoré trpia tiež nedostatkom\nvecnej príslušnosti správnych orgánov na ich vydanie.\n\nVyjadrenie žalovanej k žalobe\n33. Žalovaný v jeho vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zotrváva na svojom právnom názore\nvyjadrenom v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí, nestotožňuje sa s právnym názorom žalobkyne\nvyjadreným v podanej žalobe, svoje skutkové aj právne závery v preskúmavanej veci považuje za\nsprávne a súladné so zákonom a navrhoval, aby súd žalobu žalobkyne v súlade s ustanoveniami\nSprávneho súdneho poriadku zamietol.\n34. Žalovaný uviedol, že zo spisového materiálu a zo zabezpečených dôkazov jednoznačne vyplýva,\nže žalobkyňa sa dopustila skutku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia.\nOdvolávajúc sa na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, konanie žalobkyne, tak ako je uvedené vo\nvýrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, je bezpochybne konaním, ktoré má na zreteli § 2 zákona\no priestupkoch, teda je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za\npriestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný\npodľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.\n35. Žalovaný poukázal na to, že skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi\nznakmi: subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka. Subjektom je páchateľ priestupku,\nmôže ním byť len fyzická osoba, podmienkou je deliktuálna spôsobilosť osoby, teda spôsobilosť naplniť\nsvojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty priestupku (vek 15 rokov, neexistencia dôvodov\nvylučujúcich nepríčetnosť) - žalobkyňa. Subjektívna stránka predstavuje zavinenie, ktoré môže byť\númyselné alebo z nedbanlivosti, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie, hoci len z nedbanlivosti,\nak zákon nevyžaduje výslovne úmysel. V prípade priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32\nods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva postačuje na naplnenie subjektívnej stránky\npriestupku zavinenie nedbanlivostné a nevyžaduje sa prítomnosť úmyslu páchateľa. V situácii, kedy\nzákonodarca explicitne nepredpokladá prítomnosť úmyslu ako jedného zo znakov skutkovej podstaty\npriestupku, je potrebné prihliadnuť na § 3 zákona o priestupkoch, podľa ktorého na zodpovednosť za\npriestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti. Objektom sú vybrané spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené\nzákonom a proti ktorým konanie smeruje - v našom prípade objektom priestupku civilná ochrana v\nrozsahu ustanovenom zákonom o civilnej ochrane obyvateľstva - chrániť život, zdravie a majetok a\nutvárať podmienky na prežitie pri mimoriadnych udalostiach a počas vyhlásenej mimoriadnej situácie.\nObjektívna stránka je daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnou súvislosťou\nmedzi konaním a následkom (kauzálny nexus) - žalobkyňa nepredložila na vyzvanie hliadke Železničnej\npolície Žilina negatívny výsledok RT-PCR testu nie starší ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný\nna území EÚ nie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní\ndoklad nie starší ako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a\nod tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie\ntestu na COVID-19, pričom hliadke uviedla, že test má, ale že ho nepredloží a s hliadkou odmietla\nkomunikovať, čím porušila obmedzenie slobody pohybu a pobytu v čase zákazu vychádzania. Žalobkyňa\nprocesnom postavení obvinenej tak svojím konaním obligatórne naplnila všetky štyri znaky kumulatívne,\nnaplnila taktiež materiálny znak priestupku a tak bolo možné priestupok vedený proti osobe objasniť a\nsankcionovať.\n36. Podľa uznesenia vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania\nnúdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. vyhláseného uznesením vlády\nSR č. 587 z 30.09.2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z.\nz., bol schválený návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu na obdobie 40 dní s\núčinnosťou od 20.03.2021 na postihnutom území Slovenskej republiky. Spomínané uznesenie zároveň\ntaxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, na ktoré sa toto obmedzenie nevzťahuje za súčasného\npreukázania sa príslušným testom, dokladom o očkovaní a podobne. Žalovaný poukázal aj na znenie\nčl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého môže núdzový stav vyhlásiť len vláda.\nPodľa čl. 5 ods. 3 možno v čase núdzového stavu v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa\nzávažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na\nbezprostredne ohrozenom území, a to najviac v rozsahu uvedenom v tomto ustanovení. Ústavný zákon\nvýslovne nehovorí o tom, akou formou má byť vyhlásený núdzový stav, ani akou formou majú byť v\nnúdzovom stave obmedzené základné práva a slobody.\n\n37. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 387/2002 Z. z. vláda prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým\nsituáciám a na ich riešenie, pričom podľa § 2 písm. a) tohto zákona sa za krízovú situáciu považuje\nobdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány\nmôžu po splnení podmienok ustanovených v ústavnom zákone alebo osobitnom zákone na jej riešenie\nvyhlásiť výnimočný stav, núdzový stav alebo mimoriadnu situáciu. Uvedené ustanovenie je generálnym\nustanovením, ktoré podľa názoru žalovaného splnomocňuje vládu SR prijímať opatrenia v krízových\nsituáciách, a teda aj v núdzovom stave. Ak má o obmedzovaní základných práv a slobôd v núdzovom\nstave právomoc rozhodovať vláda, nemôže tak učiniť zákonom, ale len uznesením alebo nariadením\nvlády. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uviedol, že právnym základom konania vlády ako\nštátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., preto možno konštatovať,\nže vláda koná na základe zákona, ak koná v súlade so spomínaným ústavným zákonom. Podľa čl.\n13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR platí, že povinnosti možno ukladať aj na základe zákona. To umožňuje\npreto aj výklad uloženia napr. zákazu zhromažďovania sa aktom vlády na základe ústavného zákona č.\n227/2002 Z. z. a zároveň vylučuje výklad, že by povinnosti museli byť ukladané výhradne zákonom.\n38. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014, sp. zn. PL. ÚS 10/2013 a\nkonštatoval, že v zmysle tohto nálezu Ústavného súdu SR mal za to, že postačuje, aby základ stanovenia\npovinnosti, resp. obmedzenia práva, bol daný v zákone, resp. v ústavnom zákone (ktorým je zákon č.\n227/2002 Z. z.) a konkrétna povinnosť, resp. zákaz, by boli uložené podzákonným právnym predpisom,\nktorým je napríklad uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021. Žalovaný upriamil pozornosť aj na ďalší\nnález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v ktorom tento rozhodoval o súlade\nuznesenia vlády vydaného v súvislosti s núdzovým stavom s Ústavou SR, pričom z uvedeného nálezu\nvyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe\nuznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť, čím Ústavný súd SR explicitne uznal právomoc\nvlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením.\n39. V závere svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. je lex specialis\nk Ústave SR v rozsahu základných práv a slobôd, ktoré dovoľuje obmedziť, pričom uvedený názor sa\nvyskytuje aj v odbornej právnej sfére. Na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavný zákon\nč. 227/2002 Z. z. Ústavu SR ako prameň práva a stáva sa voči Ústave SR dominantným. Každé zo\nzákladných práv, ktoré sa uvádzajú v taxatívnom výpočte čl. 5 ods. 3 pritom možno obmedziť. Odborná\nliteratúra dokonca uvažuje ohľadom právnej povahy rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ešte inak\na to ako o individuálnom právnom akte adresovanom väčšiemu počtu subjektov práva, a teda nie o\nnormatívnom právnom akte. Z toho možno vyvodiť, že rozhodnutie vlády SR o vyhlásení výnimočného\nstavu, ako aj rozhodnutie vlády SR o skončení núdzového stavu, predstavuje individuálny právny akt\nadresovaný väčšiemu počtu subjektov práva, ktorý sa z praktických príčin uverejňuje v Zbierke zákonov\nSR kvôli tomu, aby sa obsah tohto individuálneho právneho aktu stal dostupný širokej verejnosti.\nĎalšie vyjadrenia účastníkov konania\n40. V replike žalobkyňa poukázala na uznesenia vlády SR č. 587 z 30.09.2020 a č. 160 zo 17.03.2021,\nopakovane zdôraznila, že uznesenie vlády nie je všeobecne záväzným predpisom, tieto nezaväzujú\nsubjekty súkromného práva, ale ide o právne akty účinné dovnútra štátnej správy, a to s poukazom na\nuznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/08. S poukazom na čl. 5 ods. 3 písm. g) a čl. 5 ods.\n4 zákona č. 227/2002 Z. z. bolo podľa názoru žalobkyne možné obmedziť základné práva a slobody\nnajviac v rozsahu obmedzenia slobody pohybu a pobytu, pričom uznesením vlády SR č. 160 bolo toto\nprávo obmedzené zákazom vychádzania v určenom čase, čo ústavný zákon v čase núdzového stavu\nneupravuje – teda nedovoľuje, teda vláda nemôže uložiť povinnosť ani meniť alebo dopĺňať právnu\núpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené. Žalobkyňa ďalej\nzhrnula svoje žalobné námietky a v závere repliky upravila petit svojej žaloby tak, že žiada, aby správny\nsúd napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a konanie o priestupku\nzastavil a súčasne, aby správny súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu\n100 %.\n41. Žalovaná k replike žalobkyne, ktorá jej bola doručená zo strany správneho súdu dňa 04.04.2025,\ndupliku nepodala.\nPosúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom\n\n42. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z\nkrajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc\nsprávnych súdov a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu\nv Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici.\n43. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len správny súd) ako vecne príslušný podľa § 10 zákona\nč. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne\npríslušný podľa § 13 ods. 1 SSP a podľa § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych\nsúdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe podanej správnej žaloby v režime § 194\na nasledujúcich SSP preskúmal zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj postup, ktorý\npredchádzal ich vydaniu a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP); skutočnosti\nv zmysle § 195 SSP správny súd nezistil.\n44. Nakoľko nebol daný žiadny z dôvodov pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP, správny\nsúd vo veci rozhodoval postupom podľa § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol\nverejne vyhlásený dňa 11.06.2025.\n45. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona\nv znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. Podľa § 23 ods. 2 písm.\na) SSP účinnom do 30. júna 2023 sudca na správnom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách\nvo veciach správneho trestania podaných proti rozhodnutiu alebo opatreniu o priestupku. Vo veci preto\nrozhodoval sudca správneho súdu.\n46. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení relevantnom pre\nprejednávanú vec (ďalej len „zákon o civilnej ochrane obyvateľstva“), civilná ochrana je systém úloh a\nopatrení zameraných na ochranu života, zdravia a majetku, spočívajúcich najmä v analýze možného\nohrozenia a v prijímaní opatrení na znižovanie rizík ohrozenia, ako aj určenie postupov a činnosti pri\nodstraňovaní následkov mimoriadnych udalostí.\n47. Podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, priestupku na úseku civilnej\nochrany sa dopustí ten, kto neuposlúchne varovné signály, pokyny a výzvy vlády, ministerstiev,\nostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných ústredných štátnych orgánov, okresných úradov,\nobcí, právnických osôb a fyzických osôb, ktoré vyhlasujú a vydávajú v súvislosti s plnením úloh civilnej\nochrany.\n48. Podľa čl. 1 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového\nstavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení relevantnom pre posudzovanú vec (ďalej aj len\n„ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.“ alebo „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“), bezpečnosť je stav,\nv ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná\ncelistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy\na zdravie osôb, majetok a životné prostredie.\n49. Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., v čase núdzového stavu, okrem\nnúdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom\npandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť\nzákladné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území,\nktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v tomto rozsahu: obmedziť slobodu\npohybu a pobytu.\n50. Podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu\nohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom\nrozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť\npovinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie\nSlovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).\n\n51. Podľa čl. 6 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., vláda zodpovedá za obranu\na bezpečnosť štátu.\n52. Podľa čl. 6 ods. 2 písm. f) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., vláda prijíma opatrenia na zmiernenie\na odstraňovanie škôd a iných následkov spôsobených v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného\nstavu a núdzového stavu.\n53. Podľa čl. 11 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., rozhodnutia o vypovedaní vojny a o\nuzavretí mieru, o vyhlásení vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a o ich skončení,\no predĺžení výnimočného stavu a o predĺžení núdzového stavu a o obmedzení základných práv a\nslobôd a uložení povinností, uznesenie národnej rady podľa čl. 5 ods. 2, ako aj uznesenia Parlamentnej\nrady, Bezpečnostnej rady a bezpečnostných rád krajov a bezpečnostných rád okresov sa bezodkladne\nvyhlasujú v tlači a vo vysielaní rozhlasu a televízie a ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky.\n54. Podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej\nsprávy v znení relevantnom pre posudzovanú vec, vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády;\nuznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.\n55. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo\nčasu vojny a vojnového stavu v znení relevantnom pre posudzovanú vec (ďalej len „zákon o krízových\nsituáciách“), vláda prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie.\n56. Podľa § 10b zákona o krízových situáciách, orgány krízového riadenia uvedené v § 3 písm. a) až\nc), e), g) a h) sú oprávnené v krízovej situácii podľa tohto zákona ukladať povinnosti a vyžadovať plnenie\nopatrení hospodárskej mobilizácie v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom.\n57. Podľa čl. 13 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení relevantnom pre\nposudzovanú vec (ďalej len „Ústava SR“), povinnosti možno ukladať\na) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,\nb) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb\nalebo právnických osôb, alebo\nc) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\n58. Podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení\nvýnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli\nvydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.\n59. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej\nustanovené inak.\n60. Predmetom prieskumu v posudzovanej veci bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým tento zamietol\nodvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou zo\nspáchania priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o\ncivilnej ochrane obyvateľstva, ktorého sa dopustila tým, že neuposlúchla pokyny vlády, ktoré vyhlasujú a\nvydávajú v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany a to uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 z\n17.03.2021 k návrhu na rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a\nnúdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č.\n587 z 30. septembra 2020, týkajúceho sa obmedzenia slobody pohybu a zákazu vychádzania a nesplnila\nurčené výnimky, keď dňa 30.03.2021 v čase o 11:50 hod, po tom ako cestovala vo vlaku Os 3940 zo\nžst. Kysucké Nové Mesto do žst. Čadca, nepredložila na vyzvanie hliadke ŽP Žilina negatívny výsledok\nRT-PCR testu nie starší ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ nie starší ako 7 dní,\nalebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší ako 3 mesiace, alebo\nbola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania uplynulo aspoň 14 dní,\nalebo je osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID-19, pričom hliadke uviedla,\n„že test má, ale že ho nepredloží / nakoľko označila konanie hliadky slovami za protiústavné, že sa má\nhliadka hanbiť, bude spoluzodpovedná za svoje konanie /“ pričom s hliadkou odmietala komunikovať.\n\nZa uvedený priestupok bola žalobkyni podľa § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane\nobyvateľstva s poukazom na § 11 ods. 1, písm. a) cit. zák. v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1\ncit. zák. č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch uložená sankcia: pokarhanie. Zároveň bola žalobkyni uložená\npovinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,00 EUR do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\n61. Z obsahu spisového materiálu mal správny súd za preukázané, že prvostupňový správny orgán začal\nkonanie na základe administratívneho spisu z Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, odboru Železničnej\npolície PZ Žilina, č. KRPZ-ZA-ZP1-P-206/2021. Dňa 03.05.2021 prvostupňový správny orgán vydal\nrozkaz o uložení sankcie za priestupok č. OU-CA-OKR-2021/004291-002, ktorým uznal žalobkyňu\nvinnou zo spáchania priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994\nZ. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, ktorého sa dopustila konaním popísaným vo výrokovej časti\ntohto rozkazu. V zákonnej lehote podala žalobkyňa voči rozkazu odpor, čím sa podľa § 87 ods. 4\nzákona o priestupkoch rozkaz zrušil a prvostupňový správny orgán pokračoval v konaní nariadením\nústneho prejednania veci, ktoré vyústilo do vydania meritórneho rozhodnutia. Dňa 02.06.2021 vydal\nprvostupňový správny orgán rozhodnutie č. OU-CA-OKR-2020/004291, ktorým uznal žalobkyňu vinnou\nzo spáchania priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane\nobyvateľstva a uložil jej podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch a § 32 ods.\n2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva sankciu - pokarhanie, ako aj podľa § 79\nods. 1 zákona o priestupkoch jej uložil povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,- EUR.\nProti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodoval Okresný\núrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, ktorý svojím rozhodnutím zo dňa 16.09.2021 č. OU-ZAOOP1-2021/0321159-002 pôvodné prvostupňové rozhodnutie zo dňa 02.06.2021 zrušil a vec vrátil\nprvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Prvostupňový správny orgán\nvo veci znova konal, nariadil aj ústne pojednávanie, na ktoré riadne predvolal žalobkyňu a jej vtedajšiu\nprávnu zástupkyňu, tieto sa z účasti na prejednaní ospravedlnili, žalobkyňa požiadala o rozhodnutie\nbez jej prítomnosti. Následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie č. OU-CA-OKR-2021/004291-017\nzo dňa 11.11.2021, voči ktorému podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. O odvolaní rozhodol\nžalovaný správnou žalobou napadnutým rozhodnutím č. OU-ZA-OOP1-2022/010387-002 zo dňa\n03.03.2022 tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.\n62. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia\nv spojení s prvostupňovým rozhodnutím, pričom jej žalobné námietky možno zhrnúť (ako to viacmenej urobila v závere správnej žaloby aj žalobkyňa) nasledovne: 1/ uznesenie vlády nie je všeobecne\nzáväzným predpisom, nezaväzuje subjekty súkromného práva, teda ani žalobkyňu, 2/ dotknuté\nuznesenia vlády nie sú nikým podpísané, sú ničotné / nulitné, 3/ vláda SR nebola oprávnená obmedziť\nzákladné práva a slobody a už vôbec nie uznesením, 4/ ústavný zákon o bezpečnosti štátu neukladá\nv čase núdzového stavu obmedzenie, resp. povinnosť zákazu vychádzania v určenom čase, vláda\ntakúto reguláciu nad rámec ústavného zákona preto nemôže upraviť, 5/ nenaplnenie objektívnej stránky\nskutkovej podstaty priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva,\npretože právne akty podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. nie sú aktami v súvislosti s plnením úloh\ncivilnej ochrany, ale úloh na obranu štátu a zachovania jeho bezpečnosti, 6/ konanie žalobkyne nie je\npriestupkom, pretože zákaz vychádzania v čase núdzového stavu nie je určený zákonom, 7/ nedostatok\nprávneho základu zákazu vychádzania v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z. a neexistencia tejto povinnosti v tomto čase ohrozenia bezpečnosti štátu,\nposudzované uznesenie obsahuje požiadavku fakticky nemožného plnenia, 8/ nedostatok právomoci\nvýkonného orgánu - vlády určiť medze základných práv a slobôd ani určiť novú povinnosť, ktorá nie je\nv zákone - zákaz vychádzania v čase núdzového stavu.\n63. K námietkam žalobkyne označeným správnym súdom bodmi 1/, 3/ a 8/ správny súd konštatuje,\nže podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. uznesenia vlády nepodliehajú preskúmaniu súdom. Správny\nsúd tak v tomto konaní neposudzuje a ani nemôže posudzovať žalobkyňou napádané uznesenia vlády,\navšak vzhľadom na argumentáciu žalobkyne správny súd k uvedenému poukazuje na to, že žalobkyňou\nnapádané uznesenia boli predmetom prieskumu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý k\nveci zaujal stanovisko a rozhodol aj o tom, že žalobkyňou napadnuté uznesenia vlády sú súladné\ns Ústavou Slovenskej republiky a ústavnými zákonmi. V tomto smere správny súd poukazuje najmä\nna to, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Vláda svojimi uzneseniami\nvydávanými v núdzovom stave obmedzujúcimi základné práva a slobody neukladala nové povinnosti,\n\nktoré zákon nepozná. Vláda nimi len aplikovala právo vyjadrené v Ústave SR, ústavných zákonoch\na zákonoch a v rámci svojej právomoci a kompetencie zákon len vykonávala. Na základe čl. 5 ods.\n4 v spojení s čl. 5 ods. 3 písm. g) a h) ústavného zákona o bezpečnosti štátu za účelom ochrany\nživota a zdravia v núdzovom stave je vláda oprávnená obmedziť slobodu pohybu a pobytu, či obmedziť\nalebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať a na ten účel prijímať určité opatrenia\nv zákonom stanovenej forme a v zákonom stanovenom rozsahu. Uvedené opatrenia prijíma formou\nrozhodnutia na základe zákona, ktoré je každý, koho sa takéto rozhodnutie týka, povinný rešpektovať.\nTakáto povinnosť vyplýva pre každého priamo z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Právne predpisy v tomto\nprípade umožňujú, aby vláda, ak to uzná za vhodné a primerané, obmedzila určité základné práva\na slobody v zákonom stanovenom rozsahu, čo vláda urobila svojimi uzneseniami. Tieto uznesenia\nsú vo svojej podstate rozhodnutiami vlády ako aktmi aplikácie práva, ktorými dochádza k priamej\nrealizácii jej právomoci vynucovať od občanov plnenie zákonom stanovených povinností strpieť dočasné\nobmedzenie výkonu svojich základných práv a slobôd v zákonom stanovenom nevyhnutnom rozsahu,\nna nevyhnutný čas a z dôvodu predvídaného priamo zákonom. Tým sú bez ďalšieho naplnené ústavné\npožiadavky pre takéto obmedzenie. Uvedené konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom\nnáleze sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, keď uviedol: „Rovnako čl. 11 ods. 1 ústavného\nzákona o bezpečnosti štátu vymedzuje tri druhy rozhodnutí vlády súvisiacich s núdzovým stavom: (a)\nrozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu, (b) rozhodnutie o skončení núdzového stavu a (c) rozhodnutie\no obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností (to nevylučuje, že rozhodnutie o vyhlásení\na obmedzení nemôže byť v jednom uznesení). Napokon túto koncepciu naznačuje aj dôvodová správa\nk čl. 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu: „V súlade s princípom pozitívneho vymenovania sa v\nodseku 3 návrhu ústavného zákona vymedzuje súpis základných práv a slobôd, ktoré môže vláda\nSlovenskej republiky obmedziť na ohrozenom území pri vyhlásení núdzového stavu alebo počas jeho\ntrvania. Vláda Slovenskej republiky môže tak urobiť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas\npodľa závažnosti ohrozenia. V nadväznosti na čl. 51 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zveruje návrh\nústavného zákona vláde Slovenskej republiky právomoc obmedziť taxatívne vymenované základné\npráva a slobody, a to s cieľom riešiť núdzový stav v štáte. Vláda Slovenskej republiky môže obmedziť\nvšetky podmienky práva a slobody súčasne alebo len niektoré z nich, pričom je pri rozhodovaní o tomto\nrozsahu viazaná závažnosťou ohrozenia bezpečnosti v súvislosti s núdzovým stavom. Všetky citované\nzákladné práva a slobody však možno obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.“\nZ čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že vláda môže počas\nnúdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie\nje povinná tak urobiť. (bod 60) Ako už bolo uvedené, na základe núdzového stavu možno fakultatívne\nuznesením vlády priamo obmedziť základné práva alebo uložiť povinnosti. Okrem toho sa vo viacerých\nustanoveniach právneho poriadku nachádza pojem, resp. okolnosť núdzového stavu, ktorý v prípade\nvyhlásenia spôsobuje predvídané následky, pričom existencia a povaha aktivačných účinkov núdzového\nstavu v konkrétnom právnom predpise sú po vyhlásení núdzového stavu niekde jednoznačné a na iných\nmiestach je potrebné ich interpretovať. (bod 62)“. Z vyššie uvedeného je preto zrejmé, že uznesenia\nvlády vydávané počas núdzového stavu nemajú povahu právneho predpisu, ako by to bolo napríklad\npri nariadeniach vlády, ale ide o iné akty zverejňované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Tieto\niné akty sú svojou povahou rozhodnutiami vlády vydávanými na základe čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 5\nods. 3 písm. g) a h) ústavného zákona o bezpečnosti štátu, čo predpokladá aj ústava. Teda slovenský\nprávny poriadok umožňuje, aby vláda svojimi rozhodnutiami v čase núdzového stavu priamo obmedzila\nzákladné práva a slobody v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, tak ako tento záver potvrdil\naj Ústavný súd Slovenskej republiky. Za daných okolností preto neobstojí záver, že by vládou vydané\nuznesenia obmedzujúce základné práva a slobody počas núdzového stavu boli nulitným aktmi, teda\nprávne nejestvujúcimi a že by boli ako také pre obyvateľov Slovenskej republiky nezáväznými. Práve\nnaopak, ako to už potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, uznesenia vlády obmedzujúce niektoré\npráva a slobody vydávané počas núdzového stavu na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu,\nsú rozhodnutiami vlády v súvislosti s núdzovým stavom, ktoré je vláda na základe citovaného zákona\noprávnená núdzovom stave vydávať. Z toho vyplýva, že obmedzenia základných práv a slobôd musia\nadresáti týchto uznesení vlády plne rešpektovať. V opačnom prípade sa ich nerešpektovanie stáva\nprotiprávnym konaním, ktoré môže byť sankcionované.\n64. K námietke 2/ o tom, že uznesenia vlády nie sú nikým podpísané, správny súd opätovne poukazuje\nna to, že podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. uznesenia vlády nepodliehajú preskúmaniu súdom, ak\nosobitný predpis neustanovuje inak, pričom v danom prípade sa o zákonnú výnimku v zmysle odkazu pod\nčiarou vzťahujúcou sa k predmetnému zákonnému ustanoveniu nejedná. Tiež správny súd poukazuje\n\nna prezumpciu ústavnosti a zákonnosti právnych predpisov (analogicky aj iných aktov) vyhlásených\na zverejnených v Zbierke zákonov SR a na to, že ústavodarca zveril v čl. 129 ods. 6 Ústavy SR\nústavnému súdu právomoc rozhodovať o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo\nnúdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou\nalebo s ústavným zákonom. Ústavný systém Slovenskej republiky tak predpokladá právnu kontrolu\nnúdzového stavu ústavným súdom. Námietky žalobkyne spochybňujúce uznesenia vlády, ich platnosť /\nzáväznosť či ústavnosť, formálne náležitosti, resp. týkajúce sa ich žalobkyňou tvrdenej ničotnosti /\nnulitnosti, žalobkyňa vzťahovala (podľa názvu jej bodu IV. žaloby) predovšetkým už k uzneseniu vlády\nč. 587 z 30.09.2020, publikovanému v Zbierke zákonov SR pod č. 268/2020 Z. z., ako aj k naň\nnadväzujúcemu uzneseniu vlády č. 160 zo 17.03.2021, publikovanému pod č. 104/2021 Z. z.. V tomto\nsmere správny súd poukazuje na to, že uznesením vlády č. 587 z 30.09.2020 bol vyhlásený núdzový stav\nna obdobie 45 dní dňom 01.10.2020 na postihnutom území Slovenskej republiky a uznesením vlády SR\nč. 160 zo 17.03.2021 bolo trvanie tohto núdzového stavu opakovane predĺžené. Správny súd poukazuje\nna Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo 14. októbra 2020, ktorým ústavný súd rozhodol,\nže uznesenie vlády č. 587 z 30.09.2020 oznámené v Zbierke zákonov SR 01.10.2020 pod č. 268/2020\nZ. z., ktorým bol vyhlásený núdzový stav, je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy SR a čl. 1 ods.\n1 až 4 a čl. 5 ods. 1 až 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Rovnako správny súd poukazuje aj\nna Nález ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 2/2021-80 zo dňa 31.03.2021, ktorým ústavný súd rozhodol\no tom, že aj uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania\nnúdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a na prijatie opatrení podľa čl.\n5 ods. 4 tohto ústavného zákona, uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 104/2021 Z. z. je v súlade\ns čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z.. V náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2021 ústavný súd okrem iného uviedol aj to, že\n„i keď sa môže javiť, že proces prijímania rozhodnutia vlády a jeho forma nemá požadované náležitosti,\ntakéto procesné požiadavky zo znenia domnele porušených ustanovení ústavy a ústavného zákona\nnemožno vyvodiť.“ O otázke súladu uznesení vlády so zákonom či rokovacím poriadkom vlády, na ktorý\npoukazovala žalobkyňa, správny súd nie je oprávnený rozhodovať v zmysle § 1aa zákona č. 575/2001\nZ. z.. Správny súd je vyššie uvedenými nálezmi Ústavného súdu SR viazaný (aj analogicky podľa § 131\nSSP). Nakoľko Ústavný súd SR vyslovil, že obe uznesenia vlády, ktoré žalobkyňa napádala, sú v súlade\ns Ústavou SR a ústavným zákonom o bezpečnosti štátu, je potrebné rozhodnutia ústavného súdu plne\nrešpektovať a považovať vyhlásenie núdzového stavu ako aj jeho následné predĺženie a prijatie s tým\nspojených opatrení za platné a záväzné. Námietky žalobkyne týkajúce sa ňou napádaných uznesení\nvlády preto vyhodnotil správny súd tiež ako nedôvodné.\n65. V súvislosti s námietkou žalobkyne uvedenej pod č. 3/ o tom, že vláda SR nebola oprávnená\nobmedziť základné práva a slobody uznesením, správny súd nad rámec už vyššie uvedeného, obdobne\nako žalovaný, upriamuje pozornosť na existenciu nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013\nzo dňa 10.12.2014, v ktorom sa uvádza, že: „Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti je\nmožné ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jej medziach a pri zachovaní základných práv a\nslobôd. Dominantnou črtou v tomto ustanovení je výhrada zákona vzhľadom na ukladanie povinností.\nAvšak výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie povinností. Z uvedeného vyplýva, že\nsamotnú povinnosť možno uložiť uznaným prameňom práva - jednak zákonom alebo tak môže urobiť\nna základe výslovného zákonného splnomocnenia aj podzákonný právny predpis (vykonávací právny\npredpis), ktorý sa bude pohybovať v medziach tohto splnomocnenia. Inak povedané, povinnosti môžu\nbyť ukladané v podzákonných predpisoch, ale nie na základe podzákonných predpisov. Na účely\nochrany základných práv a slobôd je nevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a) interpretovať\nveľmi striktne ako ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise\nvýhradne et intralegem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie formálnej\npodmienky (zmocnenie výslovne uvedené v zákone) spolu so splnením podmienky náležitej kvality\nuvedeného zmocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých\nje podzákonná úprava prípustná.“ Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, povinnosti možno ukladať\nnielen zákonom, ale aj na základe zákona. Žalobkyňa však z kontextu vyníma len prvú časť predmetného\nustanovenia - „zákonom“ a opomína, že tak možno urobiť aj „na základe zákona“. To, že povinnosti\nmožno ukladať aj nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2, ako to vyplýva z čl. 13 ods. 1 písm. c) Ústavy\nSR, je len jednou z možností, nevylučuje to však možnosť uloženia povinnosti na základe zákona podľa\nčl. 13 ods. 1 písm. a) aj inak než nariadením vlády. Správny súd tiež opakovane poukazuje na nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v ktorom rozhodoval ústavný súd o\nsúlade uznesenia vlády vydaného v súvislosti s núdzovým stavom s Ústavou SR, pričom v bode 60.\n\ntohto nálezu ústavný súd skonštatoval, že „Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti\nštátu teda vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na\nzáklade uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť“. Ústavný súd Slovenskej republiky teda\nexplicitne uznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve\nuznesením.\n66. K námietke žalobkyne uvedenej pod č. 4/, teda, že vláda SR nebola oprávnená určiť medze\nzákladných práv a slobôd a už vôbec nie uznesením, správny súd poukazuje na už vyššie uvedené\nako aj na to, že napriek tomu, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu síce výslovne nestanovuje, ktorý\nštátny orgán má právomoc obmedzovať základné práva a slobody počas núdzového stavu a akým\nformálnym aktom tak činí, je možné jazykovým a systematickým výkladom dotknutých ustanovení\nústavného zákona o bezpečnosti štátu aj s ohľadom na ustanovenia Ústavy SR a zákona o krízových\nsituáciách dospieť k záveru, že touto právomocou v čase núdzového stavu disponuje práve vláda.\nČlánok 6 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o bezpečnosti štátu stanovuje, že vláda zodpovedá za\nobranu a bezpečnosť štátu a podľa čl. 6 ods. 2 písm. f) uvedeného ústavného zákona, vláda prijíma\nopatrenia na zmiernenie a odstraňovanie škôd a iných následkov spôsobených v čase vojny, vojnového\nstavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Obdobne je tomu podľa zákona o krízových situáciách,\nv zmysle ktorého krízovým riadením mimo času vojny a vojnového stavu je súhrn riadiacich činností\norgánov krízového riadenia, ktoré sú zamerané okrem iného aj na prijímanie preventívnych opatrení,\nči organizovanie, realizáciu a kontrolu činností vykonávaných pri príprave na krízové situácie a pri ich\nriešení a podľa § 4 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona vláda ako vrcholný orgán krízového riadenia\nprijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie a podľa § 10b cit. zákona má\nvýslovne vláda právomoc v krízovej situácii ukladať povinnosti podľa daného zákona a vyžadovať plnenie\nopatrení hospodárskej mobilizácie v rozsahu stanovenom osobitným predpisom. Vydávať opatrenia\nv čase núdzového stavu vláda odvodzovala od čl. 5 ods. 3 písm. g) a čl. 5 ods. 4 ústavného zákona\nč. 227/2002 Z. z. s tým, že Ústava SR stanovuje, že medze základných práv a slobôd možno upraviť\nza podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Jedným z takýchto zákonov je práve ústavný\nzákon o bezpečnosti štátu, ktorého základné ustanovenia zakotvujú, že základnou úlohou verejnej\nmoci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu je vykonávať všetky\npotrebné opatrenia na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia\nosôb, na ochranu majetku, na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo\nna obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných\nslužieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov. Správny súd opakovane poukazuje aj\nna vyššie citovaný bod 60. nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020,\npodľa ktorého „Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že\nvláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia\nč. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť“. Ústavný súd Slovenskej republiky teda explicitne uznal\nprávomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením.\nSprávny súd poukazuje aj na vývoj judikatúry a má za to, že je vždy potrebné vychádzať z aktuálnejších\nnálezov ústavného súdu (v situácii, kedy by sa právny názor v určitých nálezoch líšil), avšak v danom\nprípade správny súd rozpor s nálezmi prezentovanými žalobkyňou buď nezistil, prípadne žalobkyňa\njednotlivé rozhodnutia citovala bez prepojenia na konkrétny posudzovaný prípad a správny súd v konaní,\nkedy je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, nemá oprávnenie ani povinnosť takéto prepojenia\nnad rámec žaloby dohľadávať.\n67. K námietke žalobkyne označenej správnym súdom ako bod 5/ ohľadom nenaplnenia objektívnej\nstránky skutkovej podstaty priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva,\npretože právne akty podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. nie sú aktami v súvislosti s plnením\núloh civilnej ochrany, ale úloh na obranu štátu a zachovania jeho bezpečnosti, správny súd poukazuje\npredovšetkým na definíciu pojmu bezpečnosť v ústavnom zákone č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého (čl.\n1 ods. 3) bezpečnosť je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický\nporiadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody\na v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie. Pojem civilná ochrana\nje v zákone č. 42/1994 Z. z. (§ 2 ods. 1) definovaný ako systém úloh a opatrení zameraných na\nochranu života, zdravia a majetku, spočívajúcich najmä v analýze možného ohrozenia a v prijímaní\nopatrení na znižovanie rizík ohrozenia, ako aj na určenie postupov a činností pri odstraňovaní\nnásledkov mimoriadnych udalostí. Poslaním civilnej ochrany je v rozsahu ustanovenom týmto zákonom\nchrániť život, zdravie a majetok a utvárať podmienky na prežitie pri mimoriadnych udalostiach a počas\n\nvyhlásenej mimoriadnej situácie. Podľa názoru správneho súdu je potrebné vnímať prepojenie oboch\nuvedených právnych predpisov. Ak pojem bezpečnosť v zmysle ústavného zákona o bezpečnosti štátu\nzahŕňa okrem iného aj ochranu života a zdravia osôb, akty spojené so zachovaním bezpečnosti štátu\nv konkrétnom prípade možno vnímať aj ako akty spojené s civilnou ochranou obyvateľstva.\n68. K námietkam žalobkyne uvedeným pod č. 6/ a 7/ teda, že konanie žalobkyne nie je priestupkom,\npretože zákaz vychádzania v čase núdzového stavu nie je určený zákonom a k námietke o nedostatku\nprávneho základu zákazu vychádzania v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného\nzákona č. 227/2002 Z. z. a neexistencie tejto povinnosti v tomto čase ohrozenia bezpečnosti štátu (t.\nj. nemožného plnenia), správny súd uvádza, že podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.\nv čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti\nso vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia\nobmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne\nohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa\nodseku 3 písm. a), b), e), g) h) alebo j). Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z.\nz. v čase núdzového stavu, okrem núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia\nosôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas\npodľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom\nalebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky a\nto najviac v rozsahu: obmedziť slobodu pohybu a pobytu. Správny súd sa nestotožňuje s námietkami\nžalobkyne o tom, že by nebolo možné v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života\na zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie uložiť zákaz vychádzania, pretože zákaz\nvychádzania je nepochybne obmedzením slobody pohybu a pobytu. Je logické, že právne normy musia\nbyť koncipované tak, aby pokryli širšiu škálu situácií a nie je možné taxatívne vymedziť každú jednu formu\nobmedzenia slobody pohybu a pobytu vo vyššie uvedených dotknutých zákonných ustanoveniach. Ak\nvšak čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. umožňoval v čase\nnúdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia v príčinnej súvislosti so vznikom\npandémie obmedziť slobodu pohybu a pobytu, čo tento v zmysle jeho znenia výslovne umožňoval a\ntoto nepopierala vo svojich podaniach ani žalobkyňa, podľa správneho súdu bolo prípustné obmedzenie\nslobody pohybu a pobytu napríklad zákazom vychádzania v určenom čase. Obmedzením práva sa\nrozumie zásah do „priestoru práva“, teda medzi hranice, ktorými je právo vymedzené. Podľa čl. 13\nods. 2 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto\nústavou a to formou zákona, pričom zákonmi, ktoré v čase vyhláseného núdzového stavu stanovujú\nmožnosti a podmienky úpravy medzí základných práv a slobôd, t. j. ich obmedzenia, sú ústavný zákon č.\n227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu\nv z.n.p. a zákon č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového\nstavu v z.n.p.. Zákaz vychádzania obmedzuje fyzické osoby práve na ich základnom práve slobodne sa\npohybovať a teda takýmto zákazom sa zasahuje práve do práva uvedeného v čl. 5 ods. 4 v spojení s čl.\n5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., ktorý upravuje materiálne obmedzenie slobody\npohybu a pobytu a to v čl. 5 ods. 4, podľa ktorého v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu\nohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom\nrozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť\npovinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie\nSlovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).\nPodľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. možno obmedziť slobodu pohybu\na pobytu. Znenie uvedených článkov ústavného zákona vymedzuje základné právo, respektíve slobodu,\nktorú je možné obmedziť, neurčuje však formu, akou má byť toto právo alebo sloboda obmedzená.\nObmedzenie formulované v uznesení vlády v podobe zákazu vychádzania v určenom čase tak bolo len\nbližšou špecifikáciou obmedzenia slobody pohybu a pobytu, aby toto obmedzenie bolo dostatočne určité\na vykonateľné. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 414/2020\nZ. z., ktorým sa s účinnosťou od 29.12.2020 novelizoval zákon o bezpečnosti štátu, pričom v tejto\ndôvodovej správe sa uvádza, že „s rovnakým cieľom sa upravuje aj možnosť obmedziť slobodu pohybu\na pobytu tak, aby boli nesporne povolené nie len výrazné obmedzenia vo forme zákazu vychádzania, ale\naj obmedzenia, ktoré subtílnejšie reagujú na požiadavky riešenia krízovej situácie v núdzovom stave,\na teda viac napĺňajú požiadavku proporcionality.“ Je tak zrejmé, aj s prihliadnutím na túto dôvodovú\nsprávu a všetko vyššie uvedené, že ak má vláda právo v núdzovom stave obmedziť slobodu pohybu\na pobytu, potom má súčasne aj právo stanoviť zákaz vychádzania, ktorý je implicitne obsiahnutý vo\n\nvšeobecnom oprávnení obmedziť slobodu pohybu a pobytu. Námietky žalobkyne tak správny súd\nvyhodnotil ako nedôvodné.\n69. Nad rámec vyššie uvedeného ešte správny súd spoločne k argumentácii žalobkyne označenej\nsprávnym súdom pod bodmi 4/, 6/, 7/ a 8/ dopĺňa aj to, že nálezom Ústavného súdu SR č. k. PL.\nÚS 2/2021-80 zo dňa 31.03.2021 ústavný súd rozhodol, že uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021\nk návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona\nč. 227/2002 Z. z. a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., je v súlade\ns Ústavou SR a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., pričom vo výrokovej časti tohto nálezu sa výslovne\nuvádza, že predmetné uznesenie vlády je súladné okrem iného aj s čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona\nč. 227/2002 Z. z.. Aj vzhľadom na uvedené sú dotknuté námietky žalobkyne neopodstatnené.\n70. Záverom správny súd dodáva, že hoci žalobkyňa pomerne rozsiahlo citovala z právnych predpisov\na z rozhodnutí Ústavného súdu SR resp. Najvyššieho súdu SR, tieto citácie boli v prevažnej miere bez\nprepojenia na konkrétnu vec a preto správny súd viazaný dôvodmi žaloby podľa § 134 ods. 1 SSP (keďže\nnešlo o prípady podľa § 195 SSP) sa nemohol k nim bližšie vyjadriť.\n71. Z vyššie uvedených dôvodov preto správny súd rozhodol tak, že správnu žalobu ako nedôvodnú\npodľa § 190 SSP zamietol.\n72. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie\nkončí (§ 175 ods. 1 SSP) a to tak, že účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania.\nPodľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve má len taký\nžalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobkyňa nebola v konaní úspešná, preto\njej správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému, ktorý\nv konaní úspešný bol, správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože takýto postup sa\npodľa § 168 SSP uplatní len vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať a správny súd takéto podmienky\npre priznanie náhrady trov konania žalovanému nezistil.\nPoučenie:\nTento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním\nkasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP v znení účinnom\ndo 30. júna 2023).\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP,\n§ 439 ods. 1 SSP a §\n439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok\n(§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).\nO kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.\n2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)\nv lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná\nsťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).\nPodľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania\npodľa § 57 uviesť\na) označenie napadnutého rozhodnutia,\nb) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len \"sťažnostné body\"),\nd) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\n(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nPodľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej\nsťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť\na iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa musia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak\n\na) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na\nkasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),\nc) je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:43dd9506-5602-41ec-8c6e-67d4a0456e72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2021 z 24. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-24", "citacie_n": 21, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.2.2021.2"}, {"guid": "ussr:0b9eb070-33a2-44a3-b12b-3d4ba443dfc2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.22.2020.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 z 14. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-14", "citacie_n": 24, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.22.2020.2"}, {"guid": "ussr:90ef4513-52c9-4203-8464-9cc2c952ce0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 575/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 575/2016 z 6. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-06", "citacie_n": 19, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.575.2016.1"}, {"guid": "ussr:4f0de300-2e21-400b-8c3e-db05f319e60c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.698.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 698/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 698/2016 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 23, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.698.2016.1"}, {"guid": "ussr:ead34c72-9e02-45cc-a349-12a29af4b6f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.323.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 323/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 323/2016 z 18. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-18", "citacie_n": 11, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.323.2016.1"}, {"guid": "ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-10", "citacie_n": 83, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:3fbe07ac-2cbe-427d-acf1-a309c369b88f"}, {"guid": "ussr:ca2e90c3-9f05-4de2-84cd-d59edd047b2d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 354/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 354/08 z 22. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-22", "citacie_n": 334, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:ca2e90c3-9f05-4de2-84cd-d59edd047b2d"}, {"guid": "ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 21. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-21", "citacie_n": 158, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:0b18b639-0d5d-4203-a5f1-eda1d2c35ba4"}, {"guid": "ussr:2b798bb0-16ea-472d-b829-cb652d95a159", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 102/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 6, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:2b798bb0-16ea-472d-b829-cb652d95a159"}, {"guid": "ussr:9c260f4a-f02e-4cc6-b2bb-b4958cd99420", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 100/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/02 z 30. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-30", "citacie_n": 24, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:9c260f4a-f02e-4cc6-b2bb-b4958cd99420"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}], "citovane_v": []}