Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 3S/5/2024 3824200040 06. 08. 2025 JUDr. Andrea Soukupová ECLI:SK:SpSBB:2025:3824200040.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Soukupovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Ing. Matúša Škarbalu, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D., proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva SR, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava, IČO: 00 607 223, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ÚVZSR/OLP/1064/32837/2023 zo dňa 19. októbra 2023, takto rozhodol: I. Súd správnu žalobu z a m i e t a . II. Žalobkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Prievidza (ďalej len „orgán verejnej správy prvého stupňa“) bolo dňa 06.11.2021 postúpené oznámenie Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi, obvodné oddelenie PZ o konaní majúcom znaky priestupku podľa § 56 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase spáchania priestupku dňa 27.10.2021 (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“). Orgán verejnej správy prvého stupňa vydal dňa 18.11.2021 rozkaz, ktorým uznal žalobkyňu za vinnú zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., ktorého sa dopustila dňa 2 3S/5/2024 27.10.2021 v čase o 18.12 h tým, že sa v priestoroch OD Lidl, ul. Necplaská cesta, Prievidza pohybovala bez riadneho prekrytia horných dýchacích ciest, a teda nesplnila nariadené opatrenie pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z.z., a to používať preventívne a iné ochranné pomôcky, uvedené v § 2 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR (ďalej len „žalovaného“) č. 250/2021 V. v. zo dňa 01.10.2021, ktorá nariaďuje všetkým osobám riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) použitím respirátora na verejnosti, vo všetkých priestoroch interiérov budov, v prostriedkoch verejnej dopravy, taxislužbách, alebo inej preprave s osobami, ktoré nie sú členmi spoločnej domácnosti. Žalobkyňa porušila aj povinnosť podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého sú fyzické osoby povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ochoreniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až aa) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva. Za uvedený priestupok bola žalobkyni podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. uložená pokuta 50 eur.
2. Proti rozkazu podala žalobkyňa odpor, čím došlo k jeho zrušeniu v súlade s § 87 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Orgán verejnej správy prvého stupňa nariadil vo veci ústne pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 23.08.2022. 3. Rozhodnutím č. B/2022/1111-COV/5735 zo dňa 13.09.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) orgán verejnej správy prvého stupňa uznal žalobkyňu za vinnú z priestupku na tom istom skutkovom základe ako bolo uvedené v rozkaze, za čo jej podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. uložil pokutu 50 eur. V odôvodnení uviedol, že z úradného záznamu Okresného riaditeľstva PZ Prievidza, Obvodné oddelenie PZ Prievidza vyplynulo, že policajná hliadka bola vyslaná do OD Lidl, ul. Necpalská cesta, Prievidza dňa 27.10.2021 v čase o 18.12 h, kde sa mala nachádzať skupinka ľudí v počte 20, ktorí stáli za pokladňami, pretože predavačky ich pri pokladni odmietli vybaviť, nakoľko nerešpektovali protipandemické opatrenia, nemali prekryté horné dýchacie cesty. Tieto osoby boli najskôr poučené pracovníkom SBS OD Lidl, že si majú horné dýchacie cesty prekryť, ktorého nerešpektovali a následne zo svojej kancelárie privolal policajnú hliadku. V čase príchodu hliadky bol OD Lidl zatvorený. Následne po dohode s hovorcom OD Lidl, pánom B. bola pre tieto osoby otvorená jedna z pokladní, kde mohli zaplatiť za tovar, ktorý si vybrali na predajnej ploche. Po úhrade vyšli von, kde bola u všetkých osôb zisťovaná totožnosť podľa § 18 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Jednou z osôb bola stotožnená žalobkyňa. Vzhľadom na uvedené mal orgán verejnej správy prvého stupňa za nepochybné, že žalobkyňa sa dopustila priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa ustanovení uvedených vo výroku rozhodnutia. Výšku pokuty orgán verejnej správy prvého stupňa odôvodnil tým, že konaním žalobkyne došlo k ohrozeniu verejného zdravia v dôsledku možnosti prenosu COVIDu-19, ktorý sa prenáša kvapôčkami, a preto je nevyhnutné aplikovať opatrenia na zabránenie jeho šíreniu. 3 3S/5/2024 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. UVZSR/OLP/1064/32837/2023 zo dňa 19.10.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový správny orgán postupoval pri rozhodovaní o priestupku správne, rozhodnutie riadne odôvodnil, skutkový stav bol riadne zistený, skutková podstata priestupku bola naplnená a výška sankcie náležite odôvodnená. Následne sa vyjadril k námietkam žalobkyne uvedeným v odvolaní, ktoré považoval za nedôvodné, nakoľko smerovali k nedostatku právomoci žalovaného na vydanie všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2021 a Nález sp. zn. PL. ÚS 17/2024, na § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. a uviedol, že v podanom odvolaní žalobkyne nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Podľa žalovaného žalobkyňa nepreukázala, že sa nedopustila spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva. Správna žaloba – žalobné body 5. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobu odôvodnila vadou v konaní spočívajúcou v neprerušení konania o uložení povinností bez ohľadu na ich podstatu a zmysel vo vyhláške č. 133/2021 a neobrátení sa na Ústavný súd SR v zmysle § 162 zákona č. 160/2015 Z. z. Uviedla, že právo na spravodlivý proces je jedným zo základných ľudských práv s poukazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Vyslovila otázku, ako sa fyzická alebo právnická osoba tohto práva domôže a odcitovala § 74 písm. b) zákona č. 314/2018 Z. z. a čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy SR. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/44/2022 a sp. zn. 4Svk/51/2022, vyhlášky žalovaného a uznesenia Vlády SR o COVID-19 majú predstavovať normatívne právne akty a nie sú preskúmateľné v správnom súdnictve. Zároveň sa ich prieskumu fyzické a právnické osoby nemôžu domáhať ani v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR, kde je Ústavný súd SR viazaný prezumpciou ich správnosti (s poukazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR). Priamy postup na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) bol vyhlásený za neprijateľný s poukazom na rozhodnutie ESĽP, podľa ktorého Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd neposkytuje priestor na podávanie žalôb kýmkoľvek vo verejnom záujme. S poukazom na čl. 130 Ústavy SR začne Ústavný súd SR konanie na návrh tam vymenovaných subjektov, pričom ani jeden z týchto subjektov sa nemusí obrátiť s návrhom na Ústavný súd SR, resp. nemusí mu vyhovieť. V zmysle judikatúry sa za účinný nepovažuje prostriedok, použitie ktorého závisí od úvahy orgánu verejnej moci. Ani v prípadoch, keď bol návrh na Ústavný súd SR podaný, nebolo zaručené, že k prieskumu vyhlášok došlo. Vo veciach sp. zn. PL. ÚS 15/2022 o súlade
vyhlášok žalovaného č. 258/2021 V. v. a č. 259/2021 V. v.; sp. zn. PL. ÚS 11/2021 o súlade vyhlášky žalovaného č. 231/2021 V. v. a sp. zn. PL. ÚS 10/2021 o súlade vyhlášky žalovaného č. 226/2021 V. v. boli konania zastavené. Vyjadrenie žalovaného 4 3S/5/2024 6. V úvode vyjadrenia žalovaný zopakoval priebeh administratívneho konania, pričom poukázal na správnosť záverov tak prvostupňového rozhodnutia, ako i napadnutého rozhodnutia žalovaného a navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Jednotlivé námietky žalobcu považoval za nedôvodné, pričom zdôraznil, že žaloba nie je správnou žalobou proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy a argumentácia žalobkyne nesmeruje voči samotnému rozhodnutiu žalovaného. Žalobu považoval za nezrozumiteľnú a zmätočnú, pričom sa následne vyjadril k Ústavným súdom SR akceptovanou právomocou orgánu verejnej správy na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov. Vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného (replika žalobkyne) 7. Vo vyjadrení žalobkyňa uviedla, že súd je povinný preskúmať ústavnosť vyhlášok a ak nie je schopný rozhodnúť, je povinný obrátiť sa na Ústavný súd SR. Tvrdila, že nemala žiadnu povinnosť nosiť náhubok, a preto nemohla ani nič porušiť. Vyhlášky považovala za vydané v rozpore so zákonom. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom 8. Správny súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane ich postupu v administratívnom konaní, a to v rozsahu žalobných námietok, ale aj z hľadísk uvedených v § 195 písm. a) až e) SSP, keďže predmetná správna žaloba je žalobou v oblasti správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 9. Správny súd preskúmal správnu žalobu a administratívny spis, vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 06.08.2025 postupom podľa § 137 ods. 3 SSP vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, keďže účastníci nežiadali nariadenie pojednávania, ani správny súd nevzhliadol iný dôvod na nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu od 16.07.2025 do 10.08.2025. 10. Podľa § 2 písm. a), b), h) zákona č. 355/2007 Z.z.; Na účely tohto zákona a) verejné zdravotníctvo je systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia, b) verejné zdravie je úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá úrovni poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ochrany a podpory zdravia a ekonomickej úrovni spoločnosti, h) prevencia ochorení a iných porúch zdravia je systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere vplývajú životné, pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života, a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia. 5 3S/5/2024 11. Podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z.; Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva. 12. Podľa § 6 písm. l) zákona č. 355/2007 Z.z.; Regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58. 13. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z.z.; Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok.
14. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z.z.; Fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) a z) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie. 15. Podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z.; Priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrození verejného zdravia podľa § 4 ods. 1 písm. g) alebo § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) a z). 16. Podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z.; Za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 1 659 eur a v blokovom konaní do 99 eur, ak odsek 2 alebo odsek 4 neustanovuje inak. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur. 17. Podľa § 56 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z.z.; Priestupky podľa tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g), ak odsek 4 neustanovuje inak. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis (zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). 18. Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z.z.; Orgány verejného zdravotníctva v konaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. To platí aj pre nariadenie opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4, ak § 59b neustanovuje inak. 19. Podľa § 59b ods. 1 zákona č. 355/2007 Z.z.; Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre 6 3S/5/2024 skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom. 20. Podľa § 59b ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.; Na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 ministerstvom zdravotníctva sa vzťahuje osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov (zákon č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov); tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva. 21. Podľa § 59b ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z.; Všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. 22. Podľa § 59b ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z.; Vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. 23. Podľa § 59b ods. 5 zákona č. 355/2007 Z.z.; Úrad verejného zdravotníctva a regionálny úrad verejného zdravotníctva zabezpečia, aby ich vyhláška podľa odseku 1 bola uverejnená aj iným vhodným spôsobom, najmä na úradných tabuliach okresných úradov a obcí na dotknutom území; toto uverejnenie nemá vplyv na platnosť a účinnosť vyhlášky. 24. Podľa § 59b ods. 6 zákona č. 355/2007 Z.z.; Vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva musí byť okrem toho prístupná na nazretie na orgáne, ktorý ju vydal; vyhláška úradu verejného zdravotníctva aj na každom regionálnom úrade verejného zdravotníctva.
25. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“); správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 26. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP; (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 27. Podľa § 134 ods. 1 SSP; Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 7 3S/5/2024 28. Podľa § 134 ods. 2 SSP; Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa. 29. Podľa § 135 ods. 1 SSP; Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 30. Správny súd dáva do pozornosti, že v konaniach vo veciach správneho trestania je pre rozhodnutie správneho súdu základom skutkový stav zistený orgánom verejnej správy, ktorým však nie je viazaný (§ 120 písm. b) SSP). Správny súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo zistil orgán verejnej správy, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Správny súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených orgánom verejnej správy, a ak pritom zistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať tým, že uloží orgánu verejnej správy ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám. Správny súd môže doplniť dokazovanie aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný. Z povahy správneho súdnictva vyplýva, že potreba dokazovania pred správnym súdom musí byť ponechaná výlučne na úvahe správneho súdu, keďže správny súd nie je súdom skutkovým. Z dôvodu vyváženosti delenia moci medzi mocou výkonnou, reprezentovanou orgánmi verejnej správy, a mocou súdnou musí byť základom pre rozhodnutie správneho súdu skutkový stav zistený orgánom verejnej správy, vo vzťahu ku ktorému môže byť dokazovanie správnym súdom zopakované alebo doplnené. Inak povedané, nemôže ísť o dokazovanie nad mieru signifikantnú pre správne súdnictvo. Preto pokiaľ správny súd ustáli, že dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy bolo nedostatočné pre riadne posúdenie veci, táto skutočnosť by bola dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP. 31. Preskúmaním veci správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa dôsledne riadil vyššie citovanou právnou úpravou, zistil skutkový stav v dostatočnej miere, vyvodil správne skutkové závery, a preto jednotlivé žalobné námietky správny súd nepovažuje za relevantné privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. 32. V rámci žalobných bodov žalobkyňa namietala v podstate len to, že ako fyzická osoba nemá možnosť iniciovať konanie o prieskume zákonnosti vyhlášok vydávaných žalovaným, keďže nie je oprávneným subjektom podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy SR v konaní pred Ústavným súdom SR, nemôže sa tohto prieskumu domáhať v rámci sťažnosti pred Ústavným súdom SR podľa čl. 127 Ústavy SR, ani sa nemôže priamo obrátiť na ESĽP. 8 3S/5/2024 33. K tejto argumentácii správny súd uvádza, že nie je oprávnený preskúmať zákonnosť vyhlášky žalovaného ako všeobecne záväzného právneho predpisu, nakoľko to výslovne vylučuje § 7 písm. c) SSP. Výnimku predstavuje len všeobecne záväzné nariadenie obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja v zmysle § 357 a nasl. SSP, kam však vyhlášky žalovaného nemožno zaradiť. V prípade, ak správny súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo
jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje Ústave SR, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR alebo zákonu, môže správny súd v súlade s § 100 ods. 1 písm. b) SSP konanie prerušiť a dať Ústavnému súdu SR (ktorý má právomoc preskúmavať všeobecne záväzné právne predpisy vrátane vyhlášok vydávaných žalovaným) návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 v spojení s čl. 144 ods. 2 Ústavy SR. Práve týmto postupom sa môže žalobkyňa domôcť prieskumu vyhlášky žalovaného uplatnenej pri rozhodovaní v jeho veci. Samotná absencia vecnej legitimácie žalobkyne aktívnej na iniciovanie konania o súlade vyhlášok žalovaného s právnymi predpismi vyššej právnej sily nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutí preskúmavaných v predmetnej veci. 34. Správny súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného uvedenou vo vyjadrení žalovaného, že obsah správnej žaloby tvoria názory, resp. vyjadrenia a prejavy nesúhlasu žalobkyne ako aj jej výhrady vo vzťahu k zmieneným všeobecne záväzným právnym predpisom a z nich plynúce všeobecné závery o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu ku kvalite takýchto žalobných námietok považuje správny súd za potrebné poukázať na závery vyplývajúce z Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/23/2011 zo dňa 22.08.2012, podľa ktorých: „Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť. Ak žalobca poukazuje na skutočnosť, že postupom správnych orgánov mu bola odňatá možnosť ochrany jeho práv, musí uviesť, pri ktorom procesnom úkone sa tak malo stať, aké vyjadrenia chcel v priebehu správneho konania uplatniť a čo je dôsledkom znemožnenia ich uplatnení, teda aké subjektívne právo žalobcu malo byť v tejto súvislosti porušené. Pokiaľ tak neurobí, nie je možné všeobecne formulované žalobné námietky meritórne prejednať.“ Z uvedeného vyplýva, že bez vyjadrenia jasného stanoviska žalobkyne k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení dôkazov a pri právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným, len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobkyne bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie jeho zákonnosti nepostačuje k tomu, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. 35. Navyše treba uviesť, že v predmetnej veci bola aplikovaná vyhláška žalovaného č. 250/2021 V. v. publikovaná vo Vestníku Vlády SR dňa 01.10.2021, konkrétne § 2 ods. 1 tejto 9 3S/5/2024 vyhlášky, za porušenie ktorého bola žalobkyňa sankcionovaná. Preskúmaním tohto predpisu správny súd nedospel k záveru o jeho nesúlade s predpismi vyššej právnej sily, a preto neinicioval konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR. Uvedenú vyhlášku vydal žalovaný v súlade s § 59b ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. (účinného od 15.10.2020), v zmysle ktorého ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich (...) úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] (...) všeobecne záväzným právnym predpisom, pričom podľa odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva (...) vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie bolo predmetom prieskumu pred Ústavným súdom SR, ktorý nálezom PL. ÚS 8/2021 z 01. 12. 2021 nevyhovel návrhu na vyslovenie nesúladu § 59b ods. 1 v časti „úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)]“, § 59b ods. 2 v časti „tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva“, § 59b ods. 3, 4, 5 a 6 a § 63l zákona č. 355/2007 Z.z. s Ústavou SR a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. 36. Správny súd podrobne odkazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021, ktorý uviedol nasledovné (body 59. až 66. nálezu) : „Ústava v čl. 123 umožňuje, aby tak ministerstvá, ako aj iné orgány štátnej správy vydávali všeobecne záväzné právne predpisy, ak ich na to splnomocní
zákonodarca. Z druhej vety čl. 123 vyplýva, že takéto právne predpisy musia byť vyhlásené, pričom spôsob tohto vyhlásenia ustanoví zákon. Ústavný súd tak musí testovať, či zákonodarca splnomocnil: (a) orgán štátnej správy na vydanie všeobecne záväzného predpisu, (b) ktorý musí byť vyhlásený na základe právnej úpravy s právnou silou zákona. Článok 123 ústavy ustanovuje, že autoritami, ktoré môžu prijímať všeobecne záväzné právne predpisy na vykonanie zákona, môžu byť len orgány štátnej správy. Ústavný súd tak musí ustáliť, či ÚVZ a RÚVZ sú orgánmi štátnej správy. Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o ochrane verejného zdravia orgánmi verejného zdravotníctva. Tento pojem je však podľa § 1 písm. f) cit. zákona len legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva“, teda ÚVZ aj RÚVZ sú orgánmi štátnej správy (pre oblasť verejného zdravotníctva) [§ 1 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia: Tento zákon ustanovuje opatrenia orgánov štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva (ďalej len „orgány verejného zdravotníctva“)]. Skutočnosť, že zákon o ochrane verejného zdravia (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1) označuje ÚVZ aj RÚVZ zároveň za rozpočtové organizácie, je z tohto hľadiska nepodstatná, pretože tým je určené len ich rozpočtové postavenie na rozdiel napríklad od príspevkového hospodárenia. Ide o kategóriu hospodársku, nie o kategóriu typu právnej entity. Rozpočtovými organizáciami sú v zásade všetky štátne orgány vrátane ministerstiev (§ 21 ods. 1 a 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), napriek tomu nikdy nebol sporný ich status orgánov štátnej správy. Zamieňanie jednotlivých vlastností verejnoprávnych 10 3S/5/2024 entít samotných a taktiež verejnoprávnych a súkromnoprávnych entít navzájom (nositeľ moci, rozpočtová organizácia, právna subjektivita) súvisí s teoreticky nedôslednou zmenou konceptu organizácii na štátne orgány a právnické osoby (porov. napr. II. ÚS 80/09, II. ÚS 152/2016, PL. ÚS 19/2017 – poľovnícka komora). Úrad verejného zdravotníctva a RÚVZ boli riadne zriadené zákonom v súlade s čl. 122 ústavy, podľa ktorého sa zákonom zriaďujú ústredné orgány a miestne orgány štátnej správy, a tiež v súlade s čl. 86 písm. e) ústavy, podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady patrí zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy. Ústavný súd už v čase pred prijatím posudzovanej novely, zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým boli zavedené vyhlášky ÚVZ, v senátnom náleze sp. zn. IV. ÚS 249/2021 nepochyboval, že ÚVZ je orgánom štátnej správy: «Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona o ochrane zdravia úrad verejného zdravotníctva je rozpočtová organizácia štátu s pôsobnosťou pre územie Slovenskej republiky, pričom tento úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik, ktorého vymenúva a odvoláva na návrh ministra zdravotníctva vedúci služobného úradu ministerstva zdravotníctva. K povahe tohto subjektu ústavný súd dodáva, že pojem „rozpočtová organizácia štátu“ znamená spôsob financovania a iné okolnosti, ktoré nie sú pre riešenú problematiku podstatné. Zároveň však ide o „úrad“, teda orgán štátnej správy, ktorý je zriadený zákonom [aj keď nie je ústredným orgánom štátnej správy, keďže tak nie je označený v § 21 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Je teda vybavený právomocou na vydávanie právnych aktov, a to pokiaľ ide o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov, na základe čl. 123 ústavy (vydáva ich len na základe zákonov a v ich medziach, pričom z hľadiska označeného ustanovenia ide o „iný“ orgán štátnej správy, teda iný než ministerstvo).» K postaveniu úradu verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaného orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie a jeho pozícii z hľadiska ústavy možno uviesť, že ústava na viacerých miestach zdôrazňuje osobitné postavenie „ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy“, ktorým sa odlišujú od všetkých ostatných orgánov štátnej správy. Z čl. 80 ods. 1 (právo poslanca interpelovať člena vlády alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej správy) a čl. 85 (právo žiadať účasť vedúceho ústredného orgánu štátnej správy na schôdzi národnej rady) možno vyvodiť, že ústredné orgány štátnej správy sú v priamom vzťahu demokratickej zodpovednosti voči volenému parlamentu práve preto, že stoja na čele hierarchie orgánov štátnej správy. Z čl. 60 ods. 2 písm. a) ústavy (Kontrolná pôsobnosť najvyššieho kontrolného úradu sa vzťahuje v rozsahu uvedenom v odseku 1 na vládu Slovenskej republiky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky a na orgány im podriadené) možno napríklad vyvodiť, že iné orgány štátnej správy sú spravidla podriadené niektorému ústrednému orgánu štátnej správy (ministerstvu alebo inému takému orgánu). Z uvedených ustanovení ústavy možno potom vyabstrahovať záver, že orgány štátnej správy sa vždy členia na najvyššie, ktoré ústava označuje ako „ústredné“, a ostatné, ktoré sú týmto orgánom podriadené a ktoré sa na niektorých miestach označujú ako „miestne“, a na iné orgány štátnej správy, ktoré sa osobitným prívlastkom neoznačujú. K dekoncentrovaným orgánom štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie patrí napríklad aj Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Ústredné riaditeľstvo Slovenskej obchodnej inšpekcie alebo Dopravný úrad. Už v čase prijatia ústavy existovala napríklad Štátna plavebná správa v Bratislave s pôsobnosťou pre celé územie, ktorá nebola ústredným 11 3S/5/2024 orgánom štátnej správy, ale výslovne bola oprávnená vydávať vyhlášky (§ 2 zákona č. 26/1964 Zb. o vnútrozemskej plavbe). Právny poriadok pozná tento typ orgánov štátnej správy, ku ktorému patrí aj úrad verejného zdravotníctva a ústava ich nevylučuje. Z ústavy, ako bolo už uvedené, vyplýva, že jednotlivé orgány štátnej správy sú priamo alebo sprostredkovane podriadené orgánu s demokratickou legitimitou, typicky ministerstvu. Ide o vzťahy nadriadenosti a podriadenosti v rámci exekutívnej moci, a nie o vzťahy deľby moci medzi jednotlivými mocami. K pozícii úradu verejného zdravotníctva je z tejto perspektívy potrebné uviesť, že ministerstvo zdravotníctva ako vládny ústredný orgán štátnej správy podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia určuje zásadné smery a priority štátnej zdravotnej politiky na úseku verejného zdravia a kontroluje výkon verejného zdravotníctva v Slovenskej republike. Podľa § 5 ods. 2 hlavného hygienika vymenúva a odvoláva vedúci služobného úradu ministerstva zdravotníctva na návrh ministra zdravotníctva a úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky. Úrad verejného zdravotníctva je podľa § 5 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva (nemá teda vlastnú rozpočtovú kapitolu). Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú na základe týchto zákonných ustanovení síce v pozícii nepriamej podriadenosti ministerstvu zdravotníctva, avšak nepochybne ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci. Zverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je v zásade vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca. Na základe čl. 123 ústavy je potom napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia právnym základom, ústavou požadovaným zákonným splnomocnením, na základe ktorého môžu ÚVZ a RÚVZ vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Zároveň toto ustanovenie určuje aj medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne záväzné právne predpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia, a to buď na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení (na rozdiel od konania o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach konkrétnych fyzických a právnických osôb, kde orgány štátnej správy na úseku verejného zdravia postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, a to aj pri nariaďovaní opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 – § 59 ods. 1). Ústavný súd preto konštatuje, že úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy oprávnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky ÚVZ).“ 37. Vo vyššie citovanom Náleze sa Ústavný súd SR vyjadril aj k otázke právnej záväznosti vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, hoci nie sú vyhlasované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (body 74. až 80. nálezu): „Ústava na viacerých miestach ustanovovala a ustanovuje, že právne predpisy majú byť vyhlásené spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 87 ods. 5, čl. 120 ods. 3, čl. 123). Pri zákonoch podmieňuje vyhlásením ich platnosť. Pri žiadnom druhu predpisu ústava neustanovuje priamo spôsob vyhlásenia ani platformu vyhlásenia. Ústava od času jej prijatia nepredpisovala ani jednotný spôsob vyhlásenia právnych predpisov, ani jednotný publikačný nástroj. Možno sa 12 3S/5/2024 domnievať, že dôvodom bolo vznikanie nového štátu a pravdepodobne formulačná nadväznosť na ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii (čl. 45 ods. 3). Znenie čl. 87 ods. 4, čl. 120 a čl. 123 ústavy v platnom znení zveruje úpravu spôsobu vyhlásenia právnych predpisov prijímaných národnou radou (čl. 87 ods. 4), vládou (čl. 120) a orgánmi štátnej správy (čl. 123) zákonu, teda norme prijatej národnou radou podľa čl. 86 písm. a) ústavy. „Národná rada sa môže rozhodnúť, či zriadi jeden alebo viac publikačných nástrojov, či a ako upraví ich vydávanie (elektronicky či listinne), ako sa budú právne predpisy do nich zaraďovať. Toto svoje rozhodnutie môže národná rada rovnako, teda zákonom, aj zmeniť.“ Prijatím zákona č. 400/2015 Z. z. sa národná rada rozhodla, že právne predpisy vymedzené v § 1 [„Tento zákon upravuje základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými sú (...) vyhlášky iných orgánov štátnej správy (...) a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov.“] a v § 12 tohto
zákona sa budú vydávať v elektronickej a v listinnej podobe v publikačnom prostriedku – Zbierke zákonov Slovenskej republiky. To však nevylučovalo a nevylučuje, aby národná rada prijatím iného zákona toto svoje rozhodnutie zmenila alebo zrušila, ako sa to stalo prijatím napadnutej úpravy v § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ktorá výslovne vylúčila Zbierku zákonov z tvorby a vyhlasovania vyhlášok (napadnuté ustanovenie § 59b ods. 2) a výslovne stanovila, že vyhlášky sa budú vyhlasovať uverejnením vo Vestníku vlády (napadnuté ustanovenie § 59b ods. 3 a 5). Zákon č. 400/2015 Z. z. je (ako uvádza navrhovateľ) predĺženou rukou ústavy (body 7 a 43 a 83), ústavný súd však dodáva, že v nižšej právnej sile zákona a s možnosťou jeho zmeny. Podľa aktuálneho právneho stavu je zákonom, ktorý ustanovuje spôsob vyhlásenia prijatých zákonov (čl. 87 ods. 4) a nariadení vlády (čl. 120) zákon č. 400/2015 Z. z. Článok 123 ústavy, ktorý upravuje normotvorbu orgánov štátnej správy je z hľadiska spôsobu vyhlasovania predpisov vykonaný viacerými zákonmi. Vyhlasovanie noriem ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov štátnej správy vykonáva zákon č. 400/2015 Z. z. Vo zvyšnej časti (normotvorba ďalších iných orgánov štátnej správy) je čl. 123 ústavy vykonaný jednak ustanovením § 5 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy, ako aj napadnutými ustanoveniami § 59b ods. 2, 3 a 5 zákona o ochrane verejného zdravia (možno ešte dodať, že na základe čl. 56 ods. 1 ústavy môže Národná banka Slovenska vydávať všeobecné právne predpisy, ktoré sa na základe zákona publikujú v Zbierke zákonov a vo Vestníku Národnej banky Slovenska). Vyhlasovanie vyhlášok ÚVZ je tak upravené zákonom stanoveným spôsobom. Ústava Zbierku zákonov výslovne zmieňuje, ale nie v súvislosti s normotvorbou. Zbierka zákonov je výslovne uvedená iba v čl. 115 ods. 3 ako miesto, kde má byť uverejnené rozhodnutie prezidenta o poverení vykonávania pôsobnosti vlády do vymenovania novej vlády, ak táto stratí dôveru v národnej rade. Z uvedeného vyplýva, že ústava explicitne neustanovuje, že sa vyhlášky (iných) správnych orgánov majú vyhlasovať, resp. publikovať v Zbierke zákonov. V referenčnom čl. 123 je stanovené, že iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zreteľne splnomocnilo orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy („Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad 13 3S/5/2024 verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom“) a zároveň v právnej sile zákona stanovil spôsob publikácie. Ústavná podmienka výhrady zákona z čl. 123 bola tak splnená. Ústava teda nevylučuje viacero publikačných nástrojov. Z koncepčného hľadiska, teda mimo ústavný prieskum možno uviesť, že obidva publikačné nástroje majú vo vzťahu ku publikácii vyhlášok ÚVZ odlišné vlastnosti. Voľbou koncepcie publikácie v Zbierke zákonov by sa akcentoval význam vyhlášok, ich celoštátne pôsobenie a ich vzťah k ľudským právam. Na druhej strane normotvorba vyhlášok musí operatívne reagovať na meniace sa podmienky (z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie § 59b ods. 2 vylučuje pri tvorbe vyhlášok aplikáciu zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov) a úrad verejného zdravotníctva je vláde nepriamo podriadená zložka exekutívy – dekoncentrovaný orgán štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou, čomu viac vyhovuje publikácia vo Vestníku vlády. Z hľadiska evidenčnej funkcie zbierok môže byť rozumné uverejňovať vo Vestníku vlády všetky normy ÚVZ – celoštátne aj regionálne (porov. napr. vyhlášku Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre č. 1/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia pre okres Nitra) a neštiepiť ich medzi Zbierku zákonov a Vestník vlády. Zákonodarca si v demokratickom procese vybral jednu z týchto koncepcií a v dôvodovej správe ju riadne vysvetlil (porov. bod 54). Z hľadiska už zmieneného vývoja publikačného práva (body 67 – 70) možno uviesť, že zmyslom zbierky nie je jednota zbierky, ale idea jednoty štátu. Tá zaiste nie je oslabená, ak má štát dve zbierky, ktorých obsah sa vzájomne dopĺňa. Zbierka môže byť dvojkoľajná, pretože ide stále o jednu trať. Ústavný súd tým nespochybňuje istú exkluzivitu Zbierky zákonov. Vestník vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla 1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v právnom poriadku. Tým, že zákony, zvlášť zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a čl. V zákona č. 295/1992 Zb. o niektorých opatreniach v miestnej samospráve a v štátnej správe Vestník vlády poznajú, tak má Vestník vlády zákonnú oporu, aj keď podrobnejšia právna úprava je stanovená uznesením vlády (aktuálne zásady vydávania Vestníka vlády Slovenskej republiky schválené uznesením vlády č. 180/2021 7. apríla 2021 uverejnené pod č.
185/2021 V. v.). Vo vzťahu k preskúmavanému § 59b zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva priamo zo samotného napadnutého zákona, aký všeobecne záväzný právny predpis má byť vyhlásený – vyhláška (§ 59b ods. 3), ďalej ako nadobúda platnosť a účinnosť (§ 59b ods. 3 a 4), a čo je osobitne dôležité, že vyhlásenie sa uskutočňuje uverejnením (§ 59b ods. 5). Podľa ústavného súdu sú takto strohým, ale v zásade dostatočným spôsobom splnené ústavné požiadavky vyhlásenia „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ústavný súd nad rámec ústavného prieskumu dodáva, že by považoval za vhodné podrobnejšie ustanoviť kontúry tvorby a spôsobu vyhlasovania noriem vo Vestníku vlády, a to predpisom s právnou silou zákona. Pre prerokúvanú vec je relevantné, že Vestník vlády je zákonným publikačným nástrojom komunikujúcim právne normy navonok, a nie obežníkom niektorého z ministerstiev. Oficiálna zbierka má podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu normotvornú – na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú – adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej zmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych predpisov. Ako 14 3S/5/2024 podporu doterajšej argumentácie možno konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky spĺňa.“ Z citovaného znenia nálezu ústavného súdu, s ktorým sa správny súd plne stotožňuje bez potreby ďalšieho odôvodnenia plynie, že väčšina žalobných námietok nebola dôvodných ani zakladajúcich dôvod na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. 38. Vzhľadom na to, že ide o správnu žalobu vo veciach správneho trestania bol správny súd povinný preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia aj bez návrhu z hľadiska dôvodov vymedzených v ust. § 194 a nasl. SSP. Správny súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v ust. § 195 písm. a/ až e/ SSP, ktorý by odôvodňoval zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zistenie skutkového stavu bolo dostatočné na riadne posúdenie veci a skutkový základ napadnutého rozhodnutia je v súlade s obsahom administratívneho spisu, nakoľko z podkladov rozhodnutia je možné spoľahlivo dospieť k preukázanému záveru, že boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku v zmysle ust. § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. Pokuta vo výške 50 Eur bola uložená v zákonnom rozpätí, ktorú je v zmysle § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. možné uložiť do 1 659 eur a v blokovom konaní do 99 Eur. Správne konanie o priestupku bolo začaté po včas podanom odpore účastníčkou konania, pričom orgán verejnej správy následne pokračoval v konaní o priestupku žalobkyne. Správny súd nezistil porušenie základných zásad trestného konania, pretože správne konanie o priestupku bolo začaté, vedené a napadnutým rozhodnutím skončené na základe preukázaného porušenia zákona, ktoré bolo zistené zákonným postupom a konanie prebehlo so zachovaním procesných práv žalobkyne. Správny súd nezistil ani porušenie zásad ukladania trestov, ktoré boli uplatniteľné aj pri posudzovaní sankcie uloženej za priestupok, ktorého sa žalobkyňa preukázateľne dopustila a ktorého neodvratným právnym následkom v zmysle § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. bola práve pokuta uložená v primeranej a odôvodnenej výške. 39. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol. 40. Na záver správny súd uvádza, že v čase rozhodovania správneho súdu bola odo dňa 08.11.2024 účinná právna úprava č. 286/2024 Z. z. v znení Uznesenia vlády SR č. 682 zo dňa 06.11.2014 o udelení amnestie vo veciach priestupkov spáchaných v súvislosti s protipandemickými opatreniami, ktorá sa však na danú vec nevzťahovala, nakoľko sa nejednalo o súdny prieskum doteraz nevykonanej sankcie, resp. jej zvyšku uloženej právoplatným rozhodnutím za priestupok ako predpokladá Článok I. tohto uznesenia : „Odpúšťajú sa doteraz nevykonané sankcie alebo ich zvyšky uložené právoplatným rozhodnutím za priestupky spáchané v období od 12. marca 2020 od 06.00 hod. do 15. septembra 2023 do 06.00 hod. v súvislosti s protipandemickými opatreniami zavedenými z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeného koronavírusom SARS-CoV-2.“ Rovnako neboli splnené podmienky na postup uvedený v Článku II. tohto uznesenia : „Nariaďuje sa, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo konanie o priestupkoch spáchaných v období od 12. marca 2020 od 06.00 hod. do 15. septembra 2023 do 06.00 hod. v súvislosti s 15 3S/5/2024
protipandemickými opatreniami koronavírusom SARS-CoV-2.“
zavedenými
z
dôvodu
ochorenia
COVID-19
spôsobeného
41. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 42. Žalobkyňa nebola v konaní pred správnym súdom úspešná, preto jej správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. 43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP v znení účinnom od 1. júla 2023). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contrario), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak 16 3S/5/2024 a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.