Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici TN-13S/18/2023 3023200063 17. 04. 2025 JUDr. Michaela Kútiková ECLI:SK:SpSBB:2025:3023200063.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Kútikovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Lukáša Kolibába v právnej veci žalobcu: TROCKEN, s. r. o., so sídlom Zemianske Lieskové 385, 913 05 Melčice – Lieskové, IČO: 46 869 590, právne zastúpený: PERSPECTA Legal, s.r.o., so sídlom Tomášikova 23/C, 821 01 Bratislava, IČO: 36 668 745, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103432625/2022 zo dňa 21.12.2022, takto rozhodol: I. Správny súd rozhodnutie žalovaného Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky č. 103432625/2022 zo dňa 21.12.2022 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %, v lehote 20 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré bude vydané po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Daňový úrad Trenčín (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“), ako vecne a miestne príslušný orgán na základe zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov po vykonanej daňovej kontrole u žalobcu vydal rozhodnutie č. 101901461/2022 zo dňa 06. júla 2022 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume 5 005,20 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2020. V preskúmavanom prípade správca dane neuznal žalobcovi odpočet dane z faktúry č. 20073005 od dodávateľa SP National s.r.o. za mediálnu kampaň – vysielanie reklamného spotu „CD A. B.“ z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že predmet fakturácie použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu č. 101901461/2022 zo dňa 06. júla 2022 žalobca v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako správny orgán II. stupňa príslušný na základe zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vydal rozhodnutie č. 103432625/2022 zo dňa 21. decembra 2022 (ďalej aj „napádané rozhodnutie“ alebo ,,druhostupňové rozhodnutie"), ktorým rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu tak, že podľa ust. § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101901461/2022 zo dňa 06. júla 2022 potvrdil. Správna žaloba a žalobné body 3. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, pričom žiadal predmetné rozhodnutie zrušiť. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. 4. Žalobca žiadal zrušiť napádané rozhodnutie z dôvodov uvedených v ust. § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č.162/2005 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ,,SSP“), a teda žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a súčasne zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 5. V odôvodnení správnej žaloby žalobca konkretizoval dôvody nezákonnosti napádaného rozhodnutia nasledovne - poukázal na to, že žalovaný v napádanom rozhodnutí opakovane vyhodnotil zistenia tak, že správca dane nadobudol podozrenie, že obchodný reťazec, predmetom ktorého bolo dodanie mediálnej kampane, bol poznačený daňovým podvodom. Avšak, nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že fakturované plnenia boli súčasťou podvodu na DPH. Podľa žalobcu rozhodnutie neobsahuje dostatočné dôkazy na preukázanie podvodného konania zo strany žalobcu. 6. Žalobca tiež tvrdil, že žalovaný v rozhodnutí neuviedol správne a presne, ktoré ustanovenie zákona o DPH nebolo splnené zo strany žalobcu. Ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH poskytuje štyri možnosti na odpočítanie dane, ale ani správca dane, ani žalovaný neuviedli konkrétne, na základe ktorého ustanovenia zákona postupovali, čo robí rozhodnutie zmätočným a nepreskúmateľným. 7. Namietal, že ani správca dane, ani žalovaný riadne nepreskúmali obchodnoprávne vzťahy medzi ním a A. B. v rámci Zmluvy o obchodnom zastúpení. Podľa žalobcu tvrdenie, že A. B. sa reprezentovala aj sama, nevyvracia skutočnosť, že bola zastupovaná žalobcom, a preto nemá relevanciu pre rozhodnutie o vyrubení dane. 8. Žalobca upozornil na to, že pri rozhodovaní správca dane a žalovaný neuviedli, z akých dôkazov vychádzali pri svojich záveroch, keď uviedli, že rozhodli na základe „rôznych informácií“. Takto sa rozhodnutie stalo nejasným a nepreskúmateľným, čo žalobca považoval za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona č. 563/2009 Z. z. Daňový poriadok. 9. Žalobca vyslovil, že v konaní bolo preukázané, že mal nárok na províziu vo výške 30 % zo sprostredkovaného obchodu pre pani A. B. na základe Zmluvy o obchodnom zastúpení. Túto zmluvu predložil ako dôkaz už vo vyrubovacom konaní, no správca dane ani žalovaný túto skutočnosť nezohľadnili a nevysporiadali sa s ňou v odôvodnení svojich rozhodnutí. Odôvodnenie rozhodnutia bolo nedostatočné, pretože oba správne orgány ignorovali existenciu tejto zmluvy, čím zasiahli do práv žalobcu na podnikanie a zmluvnú slobodu. Žalobca mal za to, že náklady, ktoré mal na vysporiadanie, boli zahrnuté v odmene za sprostredkovanie vystúpení, ktoré sa neuskutočnili pre objektívne dôvody, konkrétne pre obmedzenia spôsobené pandémiou COVID-19. Tento fakt nebol pri rozhodovaní dostatočne zohľadnený, čo považuje za nesprávne rozhodovanie zo strany správnych orgánov. Zdôraznil, že ako podnikateľ má právo slobodne rozhodovať o štruktúre svojej činnosti a spôsobe uskutočňovania plnení, aby minimalizoval svoje daňové náklady. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 17. decembra 2015, WebMindLicenses, C-419/14, bod 42, má zdaniteľná osoba možnosť vybrať si plnenie, ktoré je pre ňu výhodnejšie, a teda neexistuje povinnosť zvoliť plnenie, ktoré zahrňuje vyššie DPH. Toto právo bolo podľa žalobcu porušené tým, že správne orgány neuznali faktúru č. 20063005 ako odpočítateľný náklad. Podľa žalobcu ani správca dane, ani žalovaný nepreukázali, že by v prípade jeho vzťahu s pani A. B. išlo o fiktívnu podnikateľskú činnosť. Naopak, oba správne orgány v rozhodnutiach potvrdili existenciu reálneho obchodnoprávneho vzťahu, ale napriek tomu neuznali faktúru ako odpočítateľný náklad z dôvodu nevysporiadania vzájomných obchodnoprávnych vzťahov. Podotkol, že správne orgány pri svojom rozhodovaní opomenuli zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti, čo považuje za porušenie svojich práv na spravodlivý proces. Týmto postupom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktoré zasiahlo do jeho podnikateľských práv a práv na správny proces. 10. Žalobca poznamenal, že v Zmluve o obchodnom zastúpení bolo jasne stanovené, ako malo dôjsť k vysporiadaniu vynaložených nákladov na plnenie účelu tejto zmluvy. Plnenia uskutočňované na vstupe priamo súviseli s plneniami na výstupe, pri ktorých mala byť daň z pridanej hodnoty odpočítaná. Avšak, z dôvodu objektívnych prekážok spôsobených ochorením COVID-19 k uplatneniu tejto DPH nedošlo.
Žalobca tvrdil, že tento stav predstavuje podnikateľské riziko, ktoré mu nemožno pripísať na vrub, a preto nemožno považovať neuznanie faktúry za jeho zodpovednosť. 11. Žalobca skonštatoval, že žalovaný nesprávne interpretoval jeho tvrdenia. Žalobca nikdy netvrdil, že potenciálni klienti zrušili podujatia, ale naopak tvrdil, že k ich uskutočneniu nemohlo dôjsť z dôvodu obmedzení súvisiacich s COVID-19. Žalobca považoval tvrdenia žalovaného za nepresné a tendenčné, keď sa snažil vytvoriť dôkaznú núdzu na strane žalobcu na základe nesprávneho výkladu jeho vyjadrení. 12. Žalobca argumentoval, že správca dane a žalovaný ako orgány verejnej správy, mali povinnosť skúmať všetky predložené dôkazy v rámci konaní, aby vytvorili ucelený obraz o danom prípade. Toto je nevyhnutné pre riadne zistenie skutkového stavu, ktorý je základom pre správne rozhodnutie v danom prípade. Považoval za neprípustné, že žalovaný ignoroval nepresnosti v tvrdeniach správcu dane, najmä ohľadom argumentu, že žalobca použil mediálnu kampaň na zníženie základu dane, a že pani A. B. sa zastupovala aj sama, čo podľa žalovaného naznačovalo nepravdivosť tvrdení. Žalobca tvrdil, že žalovaný mal povinnosť riadne prešetriť skutočnosť o zastupovaní pani A. B., a to v rámci Zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá bola predložená ako dôkaz. Tento fakt mal zásadný význam pre správne zistenie okolností, za ktorých došlo k použitiu mediálnej kampane, ktorá mala byť súčasťou podnikateľskej činnosti žalobcu. Tiež považoval za nesprávne, že žalovaný argumentoval nepravdivými tvrdeniami správcu dane, a to aj napriek tomu, že tieto tvrdenia neboli riadne overené. Podľa žalobcu malo dôjsť k riadnemu preskúmaniu Zmluvy o obchodnom zastúpení, a to nielen z hľadiska faktických okolností, ale aj z právneho hľadiska, pretože len takto by bolo možné správne vyhodnotiť, že mediálna kampaň bola skutočne súčasťou podnikania žalobcu. Týmto postupom, ktorý zahŕňal nepreskúmanie právnych aspektov zmluvy, došlo k porušeniu základných práv žalobcu na riadne a spravodlivé prejednanie jeho veci. Žalobca tvrdil, že týmto spôsobom došlo k porušeniu § 3 ods. 4 a 5 Správneho poriadku, ako aj k porušeniu Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne jeho práva na spravodlivý proces. Preto považuje rozhodnutie za nezákonné, keďže neboli zohľadnené všetky relevantné dôkazy a právne aspekty, ktoré by mohli ovplyvniť správne rozhodnutie v jeho prospech. 13. V závere správnej žaloby žalobca dodal, že žalovaný, rovnako ako správca dane, neuviedol presný zákonný predpis, ktorý bol porušený, a nešpecifikoval, ktoré zo štyroch možností uvedených v § 49 ods. 2 zákona o DPH žalobca porušil. Tieto nedostatky v rozhodnutí, ktoré sa opakovane objavili v rôznych častiach rozhodnutia, spôsobujú, že rozhodnutie žalovaného je zmätočné a nepreskúmateľné. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe žalobcu 14. Žalovaný v písomnom vyjadrení ku správnej žalobe žalobcu zo dňa 03. mája 2023 v úvode poukázal na to, že námietky žalobcu uvedené v žalobe sú vo svojej podstate obdobné ako námietky uvedené v odvolaní. 15. Žalovaný zastával názor, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného boli vydané v súlade so zákonom, sú zrozumiteľné, jednoznačné a presvedčivé. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné a zmätočné. Podľa žalovaného správca dane vykonal dôkladné dokazovanie zamerané na účel mediálnej kampane a zistil, že žalobca nepreukázal, že službu mediálnej kampane použil na svoje zdaniteľné plnenia alebo že súvisela s jeho ďalšími zdaniteľnými obchodmi. Dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie dane bolo neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu. 16. Žalovaný zdôrazňnil, že daňové orgány nepochybovali o dodaní mediálnej kampane (reklamného spotu „CD A. B.“ na faktúre č. 20073005) ani o dodaní služby – reklamného spotu inzerujúceho pracovnú pozíciu u žalobcu (faktúra č. 20073106), a konštatovali splnenie podmienok na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH. Spornou otázkou však zostala existencia spojitosti medzi prijatým plnením vo forme mediálnej kampane a jeho použitím na ďalšie zdaniteľné plnenia žalobcu, čo nebolo dostatočne preukázané. 17. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že splnil všetky podmienky na odpočítanie DPH z faktúry za mediálnu kampaň „CD Janka Čonková“. Zákon o DPH stanovuje, že pre uznanie nároku na odpočítanie dane musia byť splnené všetky zákonné podmienky uvedené v § 49 až § 51, pričom nesplnenie akejkoľvek z týchto podmienok vedie k neuznaniu nároku na odpočítanie dane. V prípade žalobcu bolo nevyhnutné preukázať, že služba (mediálny spot) bola použitá na podnikateľské účely, teda na dodávky tovarov a služieb, ktoré žalobca poskytoval ako platiteľ DPH. Žalobca však nepreukázal, že si daň z tejto faktúry odpočítal oprávnene, a preto daňové orgány neuznali jeho nárok na odpočítanie DPH. Žalobca sa nemôže zbaviť svojej povinnosti preukázať účel použitia plnenia na podnikanie len odkazovaním na judikatúru. Žalovaný tiež zdôraznil, že správca dane má povinnosť zabezpečiť dodržiavanie fiškálnych záujmov štátu, a preto nie je možné očakávať, že správca dane urobí úľavu v prípade, keď žalobca nepreukázal riadne a jednoznačne účel použitia plnenia, na ktorý si chcel odpočítať DPH.
18. Podľa žalovaného, žalobca sa pokúsil preukázať nárok na odpočítanie DPH z faktúry č. 20073005 predložením formálnych dokladov a vyjadrením o účele obstarania mediálnych služieb. Podľa zákona o DPH však nárok na odpočet vzniká iba v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie je použité na uskutočnenie ekonomickej činnosti, z ktorej podnikateľ dosahuje príjem. Žalovaný preto zdôraznil, že žalobca nepreukázal, že výdavky spojené s mediálnou kampaňou, ktorú zabezpečil jeho dodávateľ SP National s.r.o., skutočne slúžili na rozvoj jeho podnikania s cieľom zisku. Žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že zabezpečoval podujatia pre speváčku C. A. B., ako tvrdil v rámci zmluvy o obchodnej spolupráci z decembra 2019. Počas daňovej kontroly ani odvolacieho konania neuviedol konkrétne festivaly, podujatia alebo organizátorov, ktorých mal oslovovať alebo s ktorými mal spolupracovať. Naopak, vyjadril sa, že plánované podujatia boli zrušené kvôli opatreniam proti COVID-19, ale nepredložil žiadne konkrétne informácie o tom, ktoré podujatia to boli alebo čo konkrétne pre speváčku zabezpečil. V tejto súvislosti daňové orgány nevyslovili podozrenie o podvodnom spojení medzi žalobcom a jeho dodávateľom, ale ťarcha dokazovania leží na žalobcovi, ktorý mal preukázať, že vynaložené prostriedky na mediálnu kampaň boli využité na podnikateľskú činnosť v súlade so zákonom o DPH. Žalobca nepredložil dostatočné dôkazy na preukázanie, že plnenie od dodávateľa bolo využité na dodávky tovarov a služieb ako súčasť jeho ekonomickej činnosti, a preto mu nebol priznaný nárok na odpočet DPH. 19. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca v júni a júli 2020 zaplatil dodávateľovi mediálnej kampane sumu 25 026,00 eur bez DPH za vysielanie reklamného spotu „CD A. B.“, avšak nepreukázal, ako táto služba súvisela s jeho obchodnou činnosťou. Nezabezpečil dôkazy, že cieľom kampane bolo podporiť odbyt jeho tovaru alebo poskytovanie služieb, ktoré by podliehali DPH. 20. Žalovaný zastával názor, že žalobné dôvody nepreukazujú nezákonnosť postupu správcu dane a žalovaného, a že žalobca nebol ukrátený na svojich právach. Rozhodnutia správcu dane a žalovaného vychádzali z konkrétnych skutočností a právnych úvah, ktoré boli v súlade s platnými právnymi predpismi. Správca dane postupoval pri vyrubení rozdielu DPH v súlade s právnymi predpismi, a žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil podmienky uplatnenia práva na odpočítanie DPH podľa zákona o DPH, pričom sa riadil ustálenou judikatúrou. Žalovaný tiež uviedol, že prípadné nedostatky v odôvodnení rozhodnutí nemajú vplyv na ich zákonnosť, ak neovplyvňujú zrozumiteľnosť celkového rozhodnutia. Záver správcu dane a žalovaného o porušení zákona o DPH je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami, pretože neboli splnené všetky podmienky pre odpočet DPH. Vo svojich rozhodnutiach správne orgány dostatočne špecifikovali skutočnosti, ktoré viedli k porušeniu zákona o DPH a daňového poriadku. 21. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že neskúmal náležitosti zmluvy o obchodnom zastúpení z právneho hľadiska. Uviedol, že nie je orgánom, ktorý by mal kompetenciu posudzovať súlad právnych úkonov so všeobecne záväznými právnymi predpismi a rozhodovať o ich platnosti alebo neplatnosti. Túto právomoc má výlučne súd. 22. K žalobcovej námietke, že tvrdenia žalovaného v napadnutom rozhodnutí nie sú podložené relevantnými dôkazmi a vychádzajú z neúplného dokazovania, žalovaný vyslovil, že správca dane podrobne zistil skutkový stav a v prvostupňovom rozhodnutí jasne objasnil všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyhodnotil v súlade so zákonom. Odôvodnenie žalovaného rozhodnutia je podľa neho v súlade s ústavným a zákonným rámcom. Žalovaný odkázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej nie je povinnosťou odpovedať na každú námietku, ale reagovať na zásadné a relevantné námietky. Žalovaný argumentoval, že pri odôvodnení rozhodnutia postupoval správne a v dostatočnej miere vysvetlil dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, a vysporiadal sa so všetkými kľúčovými námietkami žalobcu. 23. V závere svojho vyjadrenia žalovaný skonštatoval, že sa pridržiava zistených skutočností, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutého rozhodnutia, a trvá na svojom právnom názore. Navrhol, aby správny súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, pretože žalovaný aj správca dane postupovali v súlade s platnými právnymi predpismi. Replika žalobcu 24. Žalobca vo svojej replike zo dňa 05. júna 2023 namietal, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení dopustil rovnakých pochybení ako v napádanom rozhodnutí, konkrétne v nepresnom uvedení, ktoré ustanovenie zákona o DPH žalobca údajne nesplnil. Podľa žalobcu, zákon o DPH v § 49 ods. 2 obsahuje štyri možnosti na odpočítanie dane, ale žalovaný a správca dane neuviedli presne, ktoré konkrétne ustanovenie žalobca porušil. Z tohto dôvodu žalobca považuje rozhodnutie za zmätočné a nepreskúmateľné, pretože mu nebolo umožnené adekvátne reagovať na zistenia žalovaného. Žalobca žiadal súd, aby rozhodol v súlade s § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku.
25. Žalobca opätovne poukázal na nesprávny argument žalovaného, ktorý uvádza, že dôvodom neuznania nároku na odpočet DPH je fakt, že mediálna kampaň nebola fakturovaná C. A. B.. Podľa žalobcu toto tvrdenie naznačuje, že žalovaný dostatočne nepreskúmal predložené dôkazy, ako napríklad Zmluvu o obchodnom zastúpení, ktorá výslovne uvádza, že odmena žalobcu ako obchodného zástupcu je 30 % z celkovej hodnoty sprostredkovaného obchodu. Žalobca tvrdil, že vysporiadanie medzi ním a C. A. B. malo prebiehať prostredníctvom provízie, pričom C. A. B. nemala povinnosť vyplácať náklady spojené s obchodným zastupovaním. Žalobca nemal nárok na fakturáciu nákladov, pretože tie mali byť pokryté v rámci provízie. Okrem toho žalobca uviedol, že v dôsledku pandémie COVID-19 boli verejné podujatia obmedzené, čo spôsobilo neúspech obchodného zastúpenia, čo považuje za objektívny dôvod, ktorý nemôže byť pripísaný na jeho účet. 26. Žalobca namietal, že žalovaný opätovne vo svojom vyjadrení len všeobecne odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie, pričom neuviedol relevantné dôvody, prečo neuznal uplatnený odpočet DPH. Žalobca opäť kritizoval žalovaného za nedostatočné preskúmanie dôkazov, ako napríklad Zmluvy o obchodnom zastúpení, a za všeobecné poukazovanie na dôkazy bez hlbšej analýzy. Podľa žalobcu žalovaný neuviedol, z ktorých konkrétnych dôkazov vychádzal pri ustálení skutkového stavu. Žalobca považoval vyjadrenie žalovaného za nedostatočné, pretože nespĺňa procesné požiadavky, a preto ho nemožno považovať za účinný prostriedok procesnej obrany. Žalobca zdôraznil, že je úlohou žalovaného a súdu jasne vysvetliť a interpretovať rozhodnutie, ktoré by malo byť konkrétne, zrozumiteľné a určité, inak je postihnuté vadou nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti. 27. Podľa žalovaného dôvodom nepriznania nároku na odpočet DPH bolo neunesenie dôkazného bremena žalobcom, ktorý nepreukázal, že mediálna kampaň priamo súvisela so zdaniteľnými plneniami. Žalobca však argumentoval, že pandémia COVID-19 bola vyššou mocou, ktorá zabránila sprostredkovaniu vystúpení pre C. A. B. podľa Zmluvy o obchodnom zastúpení. Žalobca urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby propagoval vystúpenia, ale vzhľadom na nezvládnuteľné okolnosti nemôže byť neúspech pripísaný jemu. 28. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že nepreukázal použitie reklamnej kampane na podnikanie. Podľa žalobcu neúspech podnikateľského zámeru, spôsobený vyššou mocou (pandémia COVID-19), nemožno považovať za nesplnenie podmienok podľa zákona o DPH. Žalobca tiež kritizoval žalovaného za nešpecifikovanie použitej judikatúry, čo mu znemožnilo adekvátne reagovať. Žalobca žiadal, aby súd nezohľadnil tento argument žalovaného kvôli jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti. 29. Žalobca taktiež odmietol tvrdenie žalovaného, že predložené dôkazy boli iba formálne a nedostatočné. Podľa žalobcu výsluch C. A. B. počas daňovej kontroly potvrdil skutočnosti, ktoré žalobca uvádzal, konkrétne že cieľom mediálnej kampane bolo zabezpečiť propagáciu C. A. B.. Žalobca zdôraznil, že spôsob, akým mal dosiahnuť zisk, bol dohodnutý v Zmluve o obchodnom zastúpení, ktorá zahŕňala aj náklady na mediálnu propagáciu, a preto nebolo potrebné fakturovať tieto služby priamo C. A. B.. Žalobca tiež nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že predmet zmluvy nebol naplnený. Podľa žalobcu obchodná činnosť, ktorá mala zahŕňať sprostredkovanie umeleckých a reklamných činností C. A. B., bola vykonávaná v súlade s podmienkami Zmluvy o obchodnom zastúpení, čo potvrdzuje aj preukázaná aktivita smerujúca k uzatváraniu zmlúv s tretími stranami. Okrem toho žalobca kritizoval, že žalovaný neakceptoval objektívne okolnosti pandémie COVID-19, ktoré obmedzili možnosť preukázať dôkazy o oslovení tretích strán (organizátorov kultúrnych podujatí). Podľa žalobcu, vzhľadom na vládne nariadenia o zákaze zhromažďovania, nebolo možné tieto dôkazy predložiť, a preto ich absencia nemôže byť považovaná za dôkaz porušenia povinností zo strany žalobcu. 30. Žalobca mal za to, že žalovaný porušil daňové tajomstvo v súlade s § 11 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, keď súdu poskytol informácie o daňovej kontrole, ktorá nesúvisí s daným súdnym sporom ani s kontrolovaným obdobím. Podľa žalobcu ide o vážne porušenie jeho práv ako daňového subjektu, čím žalovaný porušil zásady správy daní, najmä povinnosť chrániť práva daňového subjektu podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku. Z tohto dôvodu žalobca požadoval, aby súd neprihliadal na tento argument žalovaného. 31. Žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne tvrdil, že žalobca nepreukázal nezákonnosť postupu správcu dane a že nebol ukrátený na svojich právach. Zároveň uviedol, že rozhodnutia vychádzali z jasných
skutočností. Žalovaný ospravedlnil nedostatky v odôvodnení rozhodnutí tým, že tieto nemajú vplyv na ich zákonnosť, pokiaľ neovplyvňujú zrozumiteľnosť rozhodnutia. Žalobca však nesúhlasil a vyslovil, že týmto tvrdením žalovaný priznal pochybenia v rozhodnutiach. Podľa žalobcu, ak správca dane a žalovaný nevedeli presne poukázať na dôkazy, z ktorých vychádzali, a ignorovali predložené dôkazy, rozhodnutia nemožno považovať za zrozumiteľné, správne a zákonné. 32. Podľa žalobcu, žalovaný v odôvodnení svojho vyjadrenia obhajuje opomenutie dôkazu – Zmluvy o obchodnom zastúpení, tvrdiac, že nemá kompetenciu posudzovať súlad právnych úkonov so zákonmi. Žalobca však nikdy nepožadoval, aby žalovaný alebo správca dane posudzovali platnosť zmluvy, ale tvrdil, že tento dôkaz bol relevantný pre daňovú kontrolu a mal byť riadne prešetrený. Žalobca predložil Zmluvu o obchodnom zastúpení ako dôkaz, ktorý upravuje vzájomné vysporiadanie medzi ním a C. A. B.. Žalobca namietal, že žalovaný a správca dane tento dôkaz ignorovali, čím nesprávne vyčítali, že nefakturoval reklamnú kampaň. Keby sa dôkaz správne preskúmal, nemohli by vznesené tvrdenia o nevysporiadaní záväzkov medzi stranami vzniesť. Žalobca skonštatoval, že žalovaný mal povinnosť vysporiadať sa s touto relevantnou námietkou, čo však neurobil, čo podľa neho dokazuje pochybenie v daňovej kontrole. Žalobca záverom vyslovil, že sa pridržiava svojho žalobného návrhu, pričom ho zopakoval tak, ako ho uviedol už v správnej žalobe.
Duplika žalovaného 33. Žalovaný v duplike zo dňa 10. októbra 2023 potvrdil, že sa plne stotožňuje so zistením skutkového stavu a právnym posúdením veci v zmysle záverov Daňového úradu Trenčín uvedených v rozhodnutí č. 101901461/2022 zo dňa 06.07.2022. 34. Poznamenal, že podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH sú podľa zákona o DPH presne a jednoznačne stanovené a musia byť splnené kumulatívne. Ak čo i len jedna z týchto podmienok nie je splnená, správca dane je oprávnený nárok na odpočet zamietnuť. V predmetnej veci správca dane dostatočne zistil skutkový stav a vyhodnotil ho podľa § 49 zákona o DPH. Zistil, že žalobca nepreukázal využitie reklamnej kampane „CD A. B.“ v súvislosti s jeho ekonomickou činnosťou, a teda nesplnil zákonné podmienky pre uplatnenie odpočtu dane. Žalobca nepredložil dôkazy, že predmetné plnenie použil na dodávky tovarov alebo služieb ako platiteľ DPH, ani že by išlo o všeobecné náklady súvisiace s jeho podnikaním. Tým neuniesol dôkazné bremeno, ktoré zákon kladie na osobu uplatňujúcu si odpočet dane. 35. Pokiaľ ide o námietku, že žalobcovi nebolo umožnené vyjadriť sa k zisteniam žalovaného, žalovaný uviedol, že táto bola vznesená len všeobecne, bez uvedenia konkrétnych skutočností. Žalovaný zároveň neuskutočnil nové dokazovanie, ale vyhodnotil dôkazy získané správcom dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, pričom dospel k rovnakému skutkovému záveru – že žalobca nepreukázal súvislosť plnenia s jeho ekonomickou činnosťou, a teda nesplnil podmienky podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Napriek opakovaným výzvam správcu dane žalobca nepredložil relevantné dôkazy, čím si nesplnil svoju zákonnú dôkaznú povinnosť na preukázanie nároku na odpočítanie dane. 36. Žalovaný upozornil, že žalobca vo veci opakovane argumentuje Zmluvou o obchodnom zastúpení, ktorú uzatvoril dňa 01.12.2019 s pani A. B. (umeleckým menom Lady Jane). Predmetom tejto zmluvy bolo, aby žalobca ako obchodný zástupca vyhľadával obchodné príležitosti a sprostredkovával uzatváranie zmlúv týkajúcich sa umeleckej a reklamnej činnosti Lady Jane. Za túto činnosť mu mala patriť provízia vo výške 30 % z hodnoty sprostredkovaného obchodu, pričom provízia mala zahŕňať aj všetky jeho náklady. Správne orgány však nespochybnili samotnú existenciu tejto zmluvy, no poukázali na to, že žalobca nepreukázal, že by v rámci obchodného zastúpenia skutočne vykonal akúkoľvek relevantnú činnosť. Neuzatvoril žiadne zmluvy s tretími osobami v mene speváčky, nevykonal žiadne preukázateľné kroky smerujúce k uzatvoreniu takýchto zmlúv, a zároveň jej nefakturoval žiadne plnenia v súlade so zmluvou. Navyše, žalobca neposkytol žiadne dôkazy o tom, že by oslovoval potenciálnych organizátorov podujatí či iné subjekty. Tieto zistenia potvrdila aj samotná pani A. B. počas výpovede pred daňovým úradom. Uviedla, že nijako neprispievala na náklady svojho zastupovania, že sa neuskutočnil žiaden predaj jej CD ani finančné vysporiadanie s obchodným zástupcom. Ako dôvod uzatvorenia zmluvy uviedla potrebu mať niekoho, kto by mohol vystavovať faktúry v jej mene, keďže nie je právnickou osobou a nemá účtovníka. Na základe týchto skutočností dospeli správne orgány k záveru, že náklady
žalobcu na mediálnu kampaň (napr. vysielanie reklamného spotu „CD A. B.“) neboli vynaložené za účelom jeho podnikateľskej činnosti. Reklama neslúžila na podporu jeho predaja tovaru alebo služieb, ale výlučne na propagáciu iného subjektu – speváčky. Takto vynaložené výdavky preto nemožno považovať za racionálne ekonomické výdavky s cieľom dosahovania príjmov podliehajúcich DPH, čo znamená, že žalobca nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. 37. K námietke žalobcu, že žalovaný vo svojom rozhodnutí neuviedol konkrétne porušené ustanovenia zákona o DPH, žalovaný uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, ktoré úkony boli vykonané, aké dôkazy boli vyhodnotené a aké závery z toho vyplynuli. Z rozhodnutia je podľa žalovaného zrejmé, ktoré ustanovenia zákona o DPH boli aplikované a prečo nebolo žalobcovi priznané právo na odpočítanie DPH. Žalovaný poukázal najmä na § 49 ods. 2 zákona o DPH a vysvetlil, že žalobca nepreukázal, že predmetné plnenie (mediálna kampaň) bolo využité na jeho zdaniteľné plnenia, čo je základná podmienka pre uznanie nároku na odpočet. 38. Žalovaný poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, konkrétne na rozsudky sp. zn. 4Sžfk/45/2021 zo dňa 28. apríla 2023 a 8Sžfk/17/2021 a zo dňa 18. augusta 2023, v ktorých sa riešili obdobné prípady neuznaného odpočtu DPH z dôvodu nepreukázania využitia prijatých plnení na podnikanie. V prvom prípade išlo o nákup vozidla Lamborghini, v druhom o náves Schmitz a prenájom pracovnej sily. V oboch prípadoch súd potvrdil závery správnych orgánov o porušení § 49 ods. 2 zákona o DPH. Na základe týchto rozhodnutí mal žalovaný za to, že aj v predmetnej veci správne a zrozumiteľne vyhodnotil skutkový stav a právne posúdil nárok žalobcu na odpočet DPH, pričom správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona o DPH. 39. Žalovaný k námietke o porušení daňového tajomstva vysvetlil, že v súvislosti s informáciami poskytnutými súdu o daňovej kontrole, ktorá sa týka iného zdaňovacieho obdobia u tých istých účastníkov, postupoval v súlade s § 11 Daňového poriadku. Podľa tohto ustanovenia, informácie, ktoré sú verejne prístupné, vrátane informácií o prebiehajúcich daňových kontrolách, nie sú považované za daňové tajomstvo. Žalovaný tiež dodal, že postupoval i v súlade so zásadami uvedenými v § 65 SSP. Na základe týchto skutočností žalovaný zopakoval, že trvá na svojom právnom názore uvedenom v napadnutom rozhodnutí a opäť navrhol, aby správny súd žalobu zamietol, pretože žalovaný aj správca dane postupovali v súlade s platnými právnymi predpismi.
Vyjadrenie žalobcu ku duplike žalovaného 40. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 13. novembra 2023 kategoricky odmietol vyjadrenie žalovaného, ktorý podľa neho prekrúca jeho tvrdenia, selektívne interpretuje dôkazy a úplne ignoruje významné spoločenské okolnosti (pandémiu COVID-19) ako formu vyššej moci, ktorá mala priamy vplyv na neúspech podnikateľského zámeru. 41. Opakovane namietal, že v rozhodnutiach správcu dane aj žalovaného nie je konkrétne uvedené, podľa ktorého zo spôsobov uvedených v § 49 ods. 2 zákona o DPH nebolo priznanie nároku na odpočet DPH uznané. Takéto nepresné označenie považoval za porušenie svojho práva podľa čl. 46 Ústavy SR a rozhodnutia opäť označil za nepreskúmateľné. 42. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že jeho námietky boli len všeobecné. Naopak, konkrétne uviedol, že rozhodnutia neuvádzali presný právny základ nepriznania DPH, že sa odvolávali na nešpecifikované „informácie z internetu“, čo považuje za porušenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku a že v odvolacom konaní bol úplne opomenutý kľúčový dôkaz – Zmluva o obchodnom zastúpení medzi ním a C. A. B., ktorá jasne upravovala spôsob vysporiadania medzi stranami. Tvrdenie žalovaného, že medzi nimi nedošlo k vysporiadaniu, preto považuje za dôsledok nedostatočného zohľadnenia skutkového stavu. 43. Žalobca tvrdil, že riadne preukázal svoju činnosť smerujúcu k naplneniu Zmluvy o obchodnom zastúpení, avšak jej úspešné naplnenie bolo znemožnené objektívnymi prekážkami – pandemickými opatreniami štátu. Preto podľa neho nemožno neúspech zvaliť na jeho konanie, keďže vznikol v dôsledku vyššej moci, ktorú nemohol ovplyvniť. 44. Žalobca odmietol tvrdenia žalovaného, že neuzavrel zmluvy s tretími stranami – naopak, uzavrel Rámcovú zmluvu o mediálnej kampani so SP National s.r.o., ktorá bola súčasťou napĺňania Zmluvy o obchodnom zastúpení. Faktúra č. 20073005 bola výsledkom tejto činnosti. Zároveň namietal, že žalovaný uznal podmienky vysporiadania (30 % provízia), ale napriek tomu mu vyčítal, že pani B.
nefakturoval služby, hoci na to nebol nárok pre nenaplnenie podmienok spôsobených pandémiou. Tiež poukázal na tendenčné a nesprávne interpretovanie výpovede pani B., ktorá sa týkala iba začiatku spolupráce, nie jej obsahu, ako tvrdí žalovaný. 45. Žalovaný opätovne vo svojom vyjadrení neuviedol presne, ktoré z podmienok uvedených v § 49 ods. 2 zákona o DPH žalobca údajne nesplnil. Tento nedostatok, ktorý sa nachádza aj v napádanom rozhodnutí, spôsobuje jeho nezrozumiteľnosť a tým aj nepreskúmateľnosť. 46. Argumentácia žalovaného podporená rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/45/2021 zo dňa 28. apríla 2023 je podľa žalobcu irelevantná, pretože skutkové okolnosti prípadu boli odlišné – v danom rozsudku išlo o zákaz odpočtu DPH pri pohostení a zábave, kým v prípade žalobcu išlo o uplatnenie odpočtu DPH pri podnikateľskej činnosti podľa Zmluvy o obchodnom zastúpení, konkrétne za služby mediálnej kampane s cieľom sprostredkovať umelecké vystúpenia. 47. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-126/14 (Sveda) zo dňa 22. októbra 2015, ktorý podľa žalobcu potvrdzuje, že aj pri absencii priamej súvislosti medzi nákladmi a konkrétnym výstupom má zdaniteľná osoba právo na odpočítanie DPH, ak výdavky slúžia na účely ekonomickej činnosti. V prípade žalobcu išlo o výdavky na mediálnu kampaň a licenčnú zmluvu, ktoré boli investíciou do plánovanej ekonomickej činnosti. Ani správca dane, ani žalovaný nevyvrátili, že žalobca konal ako zdaniteľná osoba, a preto mal právo na odpočet DPH. S ohľadom na uvedené, sa žalobca pridržiava svojho žalobného návrhu, pričom ho opäť zopakoval tak, ako ho uviedol už v správnej žalobe. Vyjadrenie žalovaného ku vyjadreniu žalobcu 48. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 22. novembra 2023 k obsahu žalobcom podanému vyjadreniu ku duplike žalovaného vyslovil, že v plnom rozsahu zotrváva na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj na svojich tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03. mája 2023 a vo vyjadrení zo dňa 10. októbra 2023. 49. Žalovaný podporil prijaté závery ohľadom neuznaného odpočítania dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že žalobca nepredložil doklady a dôkazy preukazujúce použitie fakturovaného plnenia (mediálna kampaň – vysielanie reklamného spotu „CD A. B.“) na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ a ani nepreukázal, že by išlo o všeobecné náklady spojené s hospodárskou činnosťou žalobcu odkazom na rozhodnutie českého Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp. zn. 6 Afs 213/2022 zo dňa 08. marca 2023, ktorý okrem iného uviedol, že „z judikatúry Súdneho dvora EÚ síce vyplýva, že tovary a služby môže na účely ekonomickej činnosti nadobudnúť aj jednotlivec konajúci ako zdaniteľná osoba a tovary a služby nie sú okamžite použité na jeho ekonomickú činnosť (napríklad rozsudky z 11. júla 1991, Lennartz , C-97/90, alebo z 22. októbra 2015, Sveda , C-126/14,), tieto úvahy však Súdny dvor EÚ uvádza v rámci posúdenia, či plnenie prijala zdaniteľná osoba „konajúca ako taká“, čo je tiež skutková otázka, ktorú treba posúdiť vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2012, Klub OOD, C-153/11, bod 41). Okrem toho sa citované veci týkali skôr osobitných situácií nadobudnutia investičného majetku, ktorým prejednávaná vec nezodpovedá. Zásada daňovej neutrality je teda porušená, ak po prijatých zdaniteľných plneniach nenasledujú hospodárske činnosti podliehajúce tej istej dani. Súdny dvor tiež rozhodol, že v určitých prípadoch má zdaniteľná osoba právo na odpočítanie DPH aj v situácii, keď neexistuje priama a bezprostredná súvislosť medzi konkrétnym plnením na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet, pokiaľ vynaložené náklady boli súčasťou jej celkových výdavkov a ako také spoluurčovali cenu tovarov alebo služieb poskytovaných touto osobou (rozsudok Midland Bank , už citovaný, bod 31). I v tomto prípade je určujúci objektívny vzťah medzi plnením a zdaniteľnou ekonomickou činnosťou (rozsudok D. C.), pričom ekonomická činnosť musí byť výlučnou príčinou vzniku vynaložených výdavkov (prijatých plnení).“ 50. Podľa rozsudku Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp. zn. 7 Afs 356/2018-34 zo dňa 28. novembra 2019, sú vstupné náklady spojené s ekonomickou činnosťou len vtedy, ak sú jej neoddeliteľnou súčasťou alebo ju objektívne podporujú. To však kladie vysoké dôkazné nároky na daňovníka. Žalovaný preto trval na tom, že on aj správca dane postupovali zákonne a v súlade s judikatúrou, a znovu navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Vyjadrenie žalobcu ku vyjadreniu žalovaného 51. Žalobca sa vo vyjadrení zo dňa 26. januára 2024 ohradil voči vyjadreniu žalovaného a vyhlásil, že citované rozsudky Nejvyššího správního soudu Českej republiky sú na jeho prípad nepoužiteľné, pretože v jeho prípade nebola spochybnená existencia dodaných služieb ani predložených dôkazov. Žalobca preukázal hospodársku činnosť uzavretím licenčnej zmluvy so spoločnosťou Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam (SOZA) a mediálnou propagáciou pani B.. Argumentoval, že prekážkou naplnenia zmluvy boli objektívne okolnosti pandémie COVID-19, a preto hospodársky neúspech nemožno vyhodnocovať v jeho neprospech z pohľadu DPH. 52. Žalobca protiargumentoval vyjadreniu žalovaného citovaním totožného rozsudku Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp. zn. 6 Afs 213/2022 – 43 zo dňa 08. marca 2023, ktorý v bode 32 uviedol, že správca dane nemá povinnosť dokázať, že daňovým subjektom predložené doklady nezodpovedajú skutočnosti. Správca dane musí preukázať, že existujú vážne a dôvodné pochybnosti o pravdivosti tvrdení daňového subjektu, a to na základe dôkazov, ktoré musia byť vzájomne prepojené. 53. Žalobca tvrdil, že žalovaný a aj správca dane mali dva hlavné argumenty pre pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení, t. j. nedostatok dôkazov o hospodárskom úspechu a fiktívnosť obchodného zastúpenia pani B. zo strany žalobcu. Žalobca k uvedenému podotkol, že dôvodom podnikateľského neúspechu bola pandémia COVID-19, čo nemôže byť na jeho škodu a zároveň preukázal, že vyvíjal aj inú činnosť na dosiahnutie hospodárskeho úspechu ohľadom obchodného zastupovania pani A. B. - interview v časopise Nový Populár 3/2020 a licenčnú zmluvu so SOZA, ktoré mali podporiť jeho obchodnú činnosť. 54. Správca dane bez dôkazu tvrdil, že pani B. sa zastupuje sama, pretože interview v časopise Nový Populár 3/2020 poskytla osobne. Žalobca však uviedol, že tieto tvrdenia sú neopodstatnené, pretože interview s pani B. bolo zabezpečené žalobcom a malo slúžiť na jej propagáciu. Tvrdenie žalovaného, že pani A. B. sa zastupuje sama, malo vyplývať i z „rôznych informácii” uvedených na internete, ktoré však správca dane, ako ani žalovaný nešpecifikovali. Žalobca poukázal na to, že tieto tvrdenia neboli podložené konkrétnymi dôkazmi, a preto považoval tento postup za porušenie jeho práv na právnu ochranu. Prízvukoval, že na základe uvedených skutočností nemohli ani žalovaný, ani správca dane nadobudnúť vážne a dôvodné pochybnosti o správnosti účtovných dokladov. V závere znovu skonštatoval, že sa pridržiava svojho žalobného návrhu, pričom ho opäť zopakoval tak, ako ho uviedol už v správnej žalobe. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom 55. Účastníci konania nežiadali na prejednanie veci nariadiť pojednávanie. Správny súd nezistil dôvody pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 písm. b) až e) SSP, preto rozhodnutie vo veci vyhlásil bez nariadenia pojednávania podľa § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol vyhlásený dňa 17.04.2025, oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu od 03.03.2025 do 18.04.2025. 56. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 57. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 58. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané. 59. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 60. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 61. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 62. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 63. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 64. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 65. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 66. Správny súd tiež upriamuje pozornosť, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe, z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 Tóth). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ napr. v rozhodnutí C-285/11 Bonik). Toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe. Zároveň ale každá transakcia musí byť vo vzťahu k DPH sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-267/2015 zo dňa 22.06.2016 Gemeente Woerden/Staatssecretaris van Financi?n). Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak : (1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, (2) došlo k daňovému podvodu, (3) došlo k prípadu zneužitia práva. 67. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú: (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), (3) že prijaté plnenie je príjemcom (daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok pre odpočítanie dane je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje. 68. Platiteľ dane si v zmysle Zákona o DPH môže odpočítať daň: dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) alebo služby (§ 19 ods. 2 zákona o DPH), daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH), a zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
69. Kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok je aj pri určitom judikatórnom posune naďalej základným predpokladom pre odpočet DPH. Splnenie podmienok pre odpočítanie dane vo všeobecnosti preukazuje osoba, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje. V prípade, že by boli hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnené, aj tak môže dôjsť k obmedzeniu práva na odpočítanie dane, a to v prípade daňového podvodu alebo zneužitia práva. Potreba rozlišovania dôvodov na odpočítanie dane a zamedzenie „zmiešavania“ dôvodov na nepriznanie odpočítania dane bola opakovane vyslovená v judikatúre Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/27/2021 zo dňa 30.11.2022). Potreba rozlišovania uvedených dôvodov nachádza svoj materiálny odraz aj v teórii dôkazného bremena, pretože ide o odlišné prípady pre neuznanie odpočítania dane a je pri nich odlišný obsah a rozsah dôkazného bremena daňového subjektu a správcu dane. 70. Zákon o DPH, ktorý prevzal právnu úpravu smernice o DPH stanovuje podmienky, za ktorých si daňový subjekt môže uplatniť právo na odpočítanie dane, pričom tieto sú vymedzené kumulatívne a nesplnenie čo len jednej z týchto podmienok je dôvodom pre neuznanie odpočtu DPH pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok. Splnenie týchto kumulatívne vymedzených podmienok nemožno odpustiť. Na preukázanie nároku na odpočítanie dane nestačí len predloženie faktúry a ostatných účtovných dokladov preukazujúcich formálnu stránku deklarovaného plnenia - v tomto prípade poskytnutia služby. Zákonodarca pri uplatnení nároku na odpočet DPH požaduje aj preukázanie materiálnej stránky - preukázanie reálneho uskutočnenia deklarovaného zdaniteľného plnenia. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné preukázať skutočné/reálne dodanie tovaru resp. poskytnutie služby deklarovaným dodávateľom a zároveň, že prijaté plnenie je príjemcom (daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. 71. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 103432625/2022 zo dňa 21.12.2022, ktorý rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie správcu dane č. 101901461/2022 dňa 06.07.2022 potvrdil. 72. Žalovaný v zhode so správcom dane založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že v preskúmavanom prípade absentoval priamy a bezprostredný súvis medzi plneniami fakturovanými spoločnosťou SP National s.r.o., predmetom ktorých bola mediálna kampaň – vysielanie reklamného spotu „CD A. B.“ a plneniami daňového subjektu na výstupe, resp. s jeho hospodárskou činnosťou, ktorá je zdaňovaná. Skutočnosť, že žalobca prijal služby od spoločnosti SP National s.r.o. a faktúra bola tejto spoločnosti uhradená podľa žalovaného, neznamená, že žalobcovi vznikol nárok na odpočítanie dane. Žalobca mediálnu kampaň zabezpečenú pre C. A. B. tejto speváčke nefakturoval. K naplneniu predmetu zmluvy o obchodnej spolupráci, ktorú daňový subjekt uzatvoril s C. A. B. nedošlo. Podľa názoru žalovaného je bez väčšej relevancie pre uplatnenie práva na odpočítanie dane skúmať, či daňový subjekt má v predmete činnosti zapísané aj reklamné a marketingové služby, prípadne sprostredkovateľskú činnosť v oblasti obchodu a služieb. Námietky žalobcu odkazujúce na „vyššiu moc“ a pandémiu COVID 19 sú podľa žalovaného neopodstatnené, pretože žalobca počas výkonu daňovej kontroly a ani počas vyrubovacieho konania žiadnym spôsobom nepreukázal, že ako obchodný zástupca speváčky C. A. B. oslovil alebo kontaktoval organizátorov hudobných a kultúrnych podujatí, ktoré mali byť podľa jeho tvrdení následne zrušené. Nepredložil žiadne dôkazy o tom, že by za účelom objednania osoby C. A. B. ako speváčky oslovil nejakého organizátora alebo usporiadateľa kultúrneho podujatia, neuviedol žiaden zdroj, subjekt, festival, podujatie alebo kultúrnu zložku, ktorú by v danej veci pre C. A. B. zabezpečoval. 73. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane neuznal daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie júl 2020 v celkovej sume 5005,20 eura zo spornej faktúry: faktúra č. 20073005 zo dňa 31.07.2020, dátum dodania 31.07.2020, od dodávateľa SP National s.r.o. (ďalej len „SP National s.r.o.“), Račianska 88 B, 831 02 Bratislava – Nové Mesto, IČO: 51 987 660, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: E., základ dane: 25 026,00 eur, daň z pridanej hodnoty: 5 005,20 eura, celková fakturovaná suma: 30 031,20 eura, za mediálnu kampaň – vysielanie reklamného spotu „CD Janka Čonková“. 74. V súvislosti s odpočítaním dane z pridanej hodnoty z faktúry od dodávateľa SP National s.r.o. správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval, či sa dodanie fakturovanej mediálnej kampane uskutočnilo tak, ako to bolo deklarované na faktúr. 75. Žalobca predložil Zmluvu o obchodnom zastúpení zo dňa 01.12.2019. Predmetom Zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník medzi daňovým subjektom ako obchodným zástupcom a A. B. – F. A. ako zastúpeným je vyvíjanie činnosti obchodného
zástupcu smerujúcej k uzavieraniu kúpnych alebo iných zmlúv s tretími osobami, predmetom ktorých bude umelecká a reklamná činnosť Lady Jane, za podmienok dohodnutých v tejto zmluve. Činnosť obchodného zástupcu spočíva predovšetkým vo vyhľadávaní záujemcov na uzavretie týchto zmlúv a dojednávanie týchto zmlúv (článok II., bod 1 Zmluvy). Zmluvné strany sa dohodli na provízií pre obchodného zástupcu vo výške 30% z celkovej hodnoty sprostredkovaného obchodu podľa podmienok ustanovených v tejto zmluve. Dojednaná provízia v sebe zahŕňa aj všetky náklady obchodného zástupcu súvisiace s jeho činnosťou (článok III., bod 1 Zmluvy). 76. Žalobca tiež predložil Hromadnú licenčná zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi SOZA – Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam a žalobcom ako používateľom chránených hudobných diel – výrobca zvukových alebo audiovizuálnych nosičov dňa 30.03.2020. V článku I., bod 3 je uvedené, že SOZA udeľuje touto zmluvou za podmienok stanovených ďalej licenciu na výrobu zvukového alebo audiovizuálneho záznamu s použitím hudobných diel z repertoáru SOZA, ktorých zoznam tvorí prílohu č. 1 tejto zmluvy a na využitie tohto záznamu pre výrobu 500 kusov CD, ktoré bude výrobca rozširovať formou predaja pre osobnú potrebu kupujúcich pod svojou značkou. Licencia sa vzťahuje len na udelený náklad nosičov. Právo na rozširovanie takto vyrobených nosičov získa výrobca zaplatením autorských odmien. 77. Ďalej žalobca predložil snímku webovej stránky D. , e-mailovú komunikáciu medzi C. A. B. a G. H. ohľadom účinkovania v programe Neskoro večer – Talkshow H. G., e-mailovú komunikáciu s I. J. ohľadom propagácie „Lady Jane“ v Kysuckých a Žilinských novinách, faktúru č. 20.29 vystavenú daňovým subjektom pre odberateľa AKRAN, s.r.o. za „účinkovanie LADY JANE v programe NESKORO VEČER“ s dátumom dodania 09.09.2020 (fakturovaná suma 600,00 eur), faktúru č. 13.19 vystavenú daňovým subjektom pre odberateľa PALACE HOTEL PEZINOK, s.r.o. za „organizovanie kultúrnych a iných spol. podujatí na základe obj. zo dňa 18.7.2019“ s dátumom dodania 19.07.2019 (fakturovaná suma 600,00 eur), faktúru č. 2030203239 od dodávateľa Petit Press, a.s. za propagáciu - 100 ks Žilinských novín a 100 ks Kysuckých novín (dátum dodania 30.06.2020), faktúru č. 2020083 od dodávateľa K. A. L. za prezentáciu v časopise Nový Populár 3/2020 (dátum dodania 13.07.2020). 78. Zo záverov daňových orgánov vyplýva, že žalobca nepreukázal vzťah medzi dodaným plnením (mediálna kampaň - vysielanie reklamného spotu „CD Janka Čonková“) a ďalším zdaniteľným plnením pre uplatnenie nároku na odpočet dane. Daňový subjekt nesplnil podmienku zadefinovanú v § 49 ods. 2 zákona o DPH. Daňové orgány však nespochybnili dodanie mediálnej kampane dodávateľom SP National s.r.o., pričom konštatovali splnenie hmotnoprávnej podmienky zadefinovanej v § 49 ods. 1 zákona o DPH, v zmysle ktorej právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 79. V preskúmavanej veci je však nezanedbateľným faktom, že zo Zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej medzi žalobcom ako obchodným zástupcom a C. A. B. ako zastúpenou zo dňa 01.12.2019, je v článku III. bod 1 uvedené, že odmena žalobcu, ako obchodného zástupcu, je vo výške 30% z celkovej hodnoty sprostredkovaného obchodu, a teda je zrejmé, že k vysporiadaniu medzi žalobcom a C. A. B. malo dochádzať priebežne a žalobcovi mala pariť provízia v rozsahu 30% z jej honoráru. V zmysle zmluvy o obchodnom zastúpení, dojednaná provízia v sebe zahŕňa aj všetky náklady žalobcu, ako obchodného zástupcu, súvisiace s jeho reklamnou a sprostredkovateľskou činnosťou, t. j. C. A. B. nemala povinnosť vyplatiť náklady vynaložené na jej obchodné zastúpenie a žalobca nemal nárok na fakturáciu nákladov, lebo žalobcove náklady mali byť pokryté v rámci provízii za sprostredkovaný obchod. Žalobcovi nevznikol nárok na províziu zo sprostredkovaného obchodu, nakoľko v období jún 2020 ako aj v nasledovných mesiacoch boli v značnej miere obmedzené verejné podujatia ako i samotné stretávanie sa z dôvodu vypuknutia pandémie COVlDU-19, čo je objektívny dôvod neúspechu obchodného zastúpenia, spôsobený vyššou mocou. Dané okolnosti, ktoré objektívne nastali, nemôžu byť pripísané na škodu žalobcovi. Tiež za podstatné správny súd považuje uviesť, že z predmetnej zmluvy nevyplýva exkluzivita pre obchodného zástupcu a teda, že len obchodný zástupca je oprávnený na zastupovanie a C. A. B. nemôže vyvíjať činnosť ohľadom svojej propagačnej činnosti aj sama, prípadne prostredníctvom iného obchodného zástupcu. 80. Okrem toho ak raz vznikne právo na odpočítanie dane, zostáva zachované aj vtedy, ak sa zamýšľaná hospodárska činnosť napokon neuskutočnila a v dôsledku toho neviedla k zdaniteľným plneniam, alebo ak zdaniteľná osoba nemohla používať tovary alebo služby, ktoré viedli k odpočítaniu dane v rámci zdaniteľných plnení, z dôvodu okolností nezávislých od jej vôle (rozsudok z 12. novembra 2020, Sonaecom, C-42-2019 /bod 35/). 81. Správny súd zdôrazňuje, že ak daňový subjekt preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej správy neuznať právo na oslobodenie od dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na podvode. Vo všeobecnosti je teda
potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet, resp. oslobodenie od dane a dokazovaním daňového podvodu alebo účasti daňového subjektu na ňom (obdobne viď rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021; vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021). 82. S poukazom na vyššie uvedené tak správny súd uvádza, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane, a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba sa priamo podieľa, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutým plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa/odberateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní (obdobne viď rozhodnutie SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet, resp. práva na oslobodenie od dane ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (obdobne viď rozhodnutie SD EÚ vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 09. decembra 2021), v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (obdobne viď rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020). 83. Správny súd rozhodnutie žalovaného, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím správcu dane, považoval za nesprávne, nakoľko zistený skutkový stav správcom dane nebol správne vyhodnotený, čo sa premietlo do jeho nesprávneho právneho posúdenia. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou postupovať vo vyššie naznačenom smere. 84. Splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane žalobcovi podľa doteraz zisteného skutkového stavu správcom dane svedčí. Pokiaľ daňové orgány v ďalšom konaní nepreukážu existenciu daňového podvodu a súčasnej vedomosti žalobcu o podieľaní sa na ňom, nie je dôvod pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH. 85. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100 % podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP. 86. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).