Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 3S/25/2024 0824100320 10. 09. 2025 JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100320.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu a JUDr. Andrey Soukupovej, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 041 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Martin, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, so sídlom Námestie S. H. Vajanského 1, 036 01 Martin, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-MT-OCDPK-2024/002837 zo dňa 05.03.2024, takto rozhodol: I. Správnu žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Univerzita Komenského, Jesseniova lekárska fakulta, Malá Hora 4/A, 036 01 Martin ako stavebník podala dňa 16.06.2023 žiadosť o vydanie stavebného povolenia na dopravnú stavbu „Parkovacie plochy pred vysokoškolským internátom JLF UK Martin“ v rozsahu: SO 01 Spevnené plochy, na pozemku parc. č. KN-C 172/2 v k. ú. A.. Na uvedenú stavbu bolo vydané Mestom Martin ako stavebným úradom územné rozhodnutie č. SÚ-38888/132286/2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2022. 2. V podaní zo dňa 01.09.2023 žalobca v prebiehajúcom stavebnom konaní doručil Mestu Martin ako stavebnému úradu Vyjadrenie účastníka stavebného konania podľa § 62 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Stavebný zákon“). Žalobca vo svojom podaní uviedol, že si uplatňuje právo účastníka konania podľa § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Správny poriadok“) a podľa § 15 a § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o životnom prostredí“). Žalobca v podaní uviedol, že si neodvodzuje svoje právo účastníka konania ani z ustanovenia z § 14 ods. 1 Správneho poriadku, ani z ustanovenia § 59 Stavebného zákona. Žalobca ďalej v podaní uviedol, že na základe Oznámenia o začatí stavebného konania č. ŠSÚ-40385/2023 identifikoval porušenie interného riadiaceho aktu, ktorým sa mal stavebný úrad spravovať a v dôsledku ktorého by mohlo nastať ohrozenie verejných záujmov vôd podľa vodného zákona. V tejto súvislosti poukázal na usmernenie Ministerstva životného prostredia SR č. 1/2021-4, v zmysle ktorého sa záväzným spôsobom pre konanie stavebných úradov a projektantov určil spôsob akým sa majú navrhovať a povoľovať stavby riešenia odvodu dažďových vôd z povrchového odtoku. Podľa žalobcu to má za následok, že parkoviská takéhoto typu majú byť vodopriepustné s
plošnou infiltráciou dažďových vôd (ochrana vôd pred znečistením sa realizuje použitím protiropnej fólie) v kombinácii so sklonom vozovky do priľahlej zelene. Podľa žalobcu z oznámenia stavebného konania vyplýva, že toto usmernenie nebolo rešpektované, čo má za následok riziko ohrozenia záujmov vôd. Z oznámenia podľa žalobcu vyplýva, že projektant realizoval svoju povinnosť podľa § 6 ods. 3 zákona č. 138/1992 Zb. o autorizovaných stavebných inžinieroch, teda poslúchol zadania investora. Žalobca poukázal na ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona, v zmysle ktorého má projektant povinnosť rešpektovať všetky právne predpisy, a to najmä tie na úseku ochrany vôd. Poukázal aj na ustanovenie § 6 ods. 2 tohto zákona, v zmysle ktorého má povinnosť napomáhať právu verejnosti na priaznivé životné prostredie. 3. Na základe uvedeného podania žalobcu Mesto Martin ako orgán verejnej správy 1. stupňa a stavebný úrad príslušný pre miestne a účelové cesty podľa § 3a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov ďalej aj len („Cestný zákon“) a podľa § 120 ods. 1 Stavebného zákona oznámil Oznámením o začatí správneho konania o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania č. ŠSÚ-40385/2023 zo dňa 08.09.2023 začatie správneho konania o nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcu v neukončenom stavebnom konaní podľa § 18 v spojení s § 14 ods. 2 Správneho poriadku, a to z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok vymedzených v § 59 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona. 4. Žalobca v podaní zo dňa 11.09.2023 uviedol, že si neuplatnil procesné postavenie podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku ani podľa § 59 Stavebného zákona, a teda je vedené konanie vo veci, ktorej sa žalobca nedomáhal. Žiadal stavebný úrad, aby konanie zastavil, nakoľko nie je dôvod na konanie o takomto predmete. Žalobca uviedol, že hoci nemá procesné postavenie účastníka konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku ani podľa § 59 Stavebného zákona, táto vec nie je ani sporná, tak stavebný úrad uznáva, že má postavenie účastníka konania z dôvodov uvedených v podaní žalobcu, a teda uznáva jeho postavenie účastníka konania podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku v kombinácii s § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí, keďže o tomto dôvode nie je konané. 5. Mesto Martin ako orgán verejnej správy 1. stupňa následne rozhodnutím č. ŠSÚ-40385/2023 zo dňa 15.12.2023 rozhodlo podľa § 3a ods. 4 Cestného zákona, § 120 ods. 1 Stavebného zákona, podľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona v spojení s § 14 Správneho poriadku tak, že žalobcovi nepriznáva postavenie účastníka konania v stavebnom konaní vo veci povolenia dopravnej stavby „Parkovacie plochy pred vysokoškolským internátom JLF UK Martin“ v rozsahu SO 01 Spevnené plochy, na pozemku parc. č. KN-C 172/2 v k. ú. A., stavebníka Univerzita Komenského, Jesseniova lekárska fakulta, IČO: 00 397 865, Malá hora 4/A, 036 01 Martin, vedenom na stavebnom úrade pod číslom ŠSÚ-40385/2023. Orgán verejnej správy 1. stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že znakom účastníka konania je hmotnoprávny pomer k veci, ktorá je predmetom konania. Správny orgán je povinný spresňovať okruhu účastníkov konania počas celého konania. Povinnosťou je dodržiavanie určitých lehôt, povinnosť navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe, predložiť listiny potrebné na dôkazné konanie, strpieť miestnu ohliadku, dostaviť sa na predvolanie správneho orgánu, doplniť náležitosti podania predpísané právnymi normami. Pre realizáciu uvedených práv a povinností sa predpokladá aktivita účastníka konania. Účastník konania môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba zodpovednosť. Orgán verejnej správy 1. stupňa ďalej poukázal na ustanovenia § 59 ods. 1 a 2 Stavebného zákona a na poznámku 1g), na ktorú odkazuje ustanovenie § 59 ods. 1 Stavebného zákona a citoval aj ustanovenie § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o EIA“), na ktoré odkazuje poznámka 1g) v § 59 ods. 1 Stavebného zákona. Orgán verejnej správy 1. stupňa uviedol, že Stavebný zákon ako špeciálny predpis osobitne upravuje v ustanovení § 59 účastníkov konania, preto sa neuplatňuje § 14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom všeobecným. Okruh účastníkov stavebného konania je vymedzený osobitne v stavebnom konaní, kde je to stavebník, osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba, projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby. Predovšetkým je tu existencia vlastníckeho alebo iného práva v súlade s § 139 Stavebného zákona a priama dotknutosť tohto práva podaným návrhom. Ďalšou podmienkou pri vymedzení účastníkov konania podľa tohto ustanovenia je naplnenie skutkovej podstaty a uplatnenie Zákona o EIA. Tento predpis, ktorý umožňuje postavenie účastníka konania, sa v tomto konaní neuplatnil, nakoľko stavba, ktorá je predmetom stavebného konania, svojím rozsahom nespĺňa
kritériá posudzovania podľa Zákona o EIA, nebola predmetom zisťovacieho konania, ani procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie. Odvedenie dažďových vôd je dostatočne rozpracované, čo je podľa orgánu verejnej správy 1. stupňa zrejmé zo stanoviska Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p. PHV, OZ Ružomberok č. CS SVP OZ PN 2437/2023/3 zo dňa 11.04.2023 a vyjadrenia Okresného úradu Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-MT-OSZP- 2023/006368-Hš zo dňa 21.04.2023. 6. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalobca tvrdil, že hmotnoprávnym pomerom k veci je záujem na ochrane životného prostredia podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí, čím sa stavebný úrad vôbec nezaoberal, preto je jeho rozhodnutie vecne nesprávne, arbitrárne a svojvoľné. Ďalej žalobca poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa dostatočného odôvodnenia rozhodnutia a v tejto súvislosti poukázal na to, že stavebný úrad sa žiadnym spôsobom nezaoberal jeho tvrdením ohľadne jeho materiálneho vzťahu k prejednávanej veci z titulu záujmu na životnom prostredí podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí, na ktoré sa odvolával. Za nesprávnu označil žalobca úvahu stavebného úradu, v zmysle ktorej Stavebný zákon ako špeciálny predpis osobitne upravuje v ustanovení § 59 účastníkov konania, a preto sa neuplatňuje § 14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom všeobecným. Táto úvaha je podľa žalobcu nesprávna a v rozpore so zásadou legality konania orgánov verejnej moci podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore s § 46 Správneho poriadku. Stavebný úrad sa neriadil dôsledne ustanoveniami Ústavy SR a zákonov. Úvaha stavebného úradu je podľa žalobcu v rozpore s výrokom rozhodnutia, ktoré uvádza, že stavebný úrad rozhodol vo veci aj podľa § 14 Správneho poriadku, teda výrok rozhodnutia je v rozpore s jeho odôvodnením. Rozhodnutie je zmätočné, nelogické, svojvoľné a nepochopiteľné pre nedostatok dôvodov a vnútornú logickú rozpornosť. Ustanovenie § 14 Správneho poriadku podľa žalobcu neumožňuje viesť konanie o nepriznaní procesného postavenia účastníka konania. Procesné postavenie účastníka je právna skutočnosť, ktorá vyplýva priamo zo zákona, a to buď všeobecného alebo osobitného. Žalobca vyjadril presvedčenie, že má procesné postavenie účastníka konania aj podľa § 14 Správneho poriadku a podľa § 59 Stavebného zákona. Výrok rozhodnutia o procesnom postavení musí znieť, či je osoba účastníkom konania, a v prípade, že sa rozhodne, že účastníkom konania nie je, tak od ktorého momentu nie je účastníkom konania. Procesné postavenie účastníka nie je stav, ktorý by mal stavebný úrad oprávnenie priznávať či nepriznávať, ako ani nemá právo účastníka z konania vylučovať. Takýto procesný postup Správny poriadok ani Stavebný zákon neumožňujú. Procesné postavenie účastníka konania je nutné rešpektovať konaním úradu podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku alebo rozhodnutím konštatovať, že osoba toto postavenie nemá. Žalobca ďalej uviedol, že z ustanovenia § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona vyplýva, že účastníkom stavebného konania sú aj „ďalšie osoby“, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu a legislatívny odkaz 1g), ktorý odkazuje na ustanovenia Zákona o EIA, nie je súčasťou právnej normy, je len výkladovou pomôcka, akým spôsobom je potrebné vykladať ustanovenia Stavebného zákona rozširujúce okruh účastníkov. Týmto osobitným predpisom je podľa žalobcu aj ustanovenie § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí, čím sa stavebný úrad vôbec nezaoberal. Ustanovenia § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí podľa žalobcu predstavovali materiálny vzťah k prejednávanej veci z titulu záujmu na ochrane životného prostredia. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ by sa aj uvažovalo o tom, že legislatívny odkaz 1g) odkazuje len na Zákon o EIA, a teda nezakladá vzťah k Zákonu o životnom prostredí, potom je nutné skonštatovať, že na riešenie otázky uplatnenia práva podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí samotný Stavebný zákon neposkytuje dostatočné inštrumentárium. Podľa žalobcu mu postavenie účastníkov konania prináleží podľa § 14 Správneho poriadku v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Ustanovenia § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí nie sú v rozpore s § 59 Stavebného zákona a tieto ustanovenia predstavujú rozširujúci materiálny základ a vzťah k predmetnému stavebnému konaniu vo vzťahu k ochrane životného prostredia, ktorá je tiež predmetom stavebného konania. Uvedeným sa stavebný úrad vôbec nezaoberal. Žalobca ďalej poukázal na záver rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp/12/2023 o tom, že pri prieskume rozhodnutí vydaných v správnych konaniach je nutné preskúmať ich aj z toho hľadiska, či neporušujú niektorú základnú slobodu alebo niektoré základné právo. Z toho vyplýva, že pri riešení otázky procesného postavenia verejnosti v stavebnom konaní musí správny orgán súčasne riešiť, či niektoré základné právo alebo sloboda nie je materiálnym dôvodom pre postavenie nejakej osoby ako účastníka konania, pričom stavebný úrad podľa žalobcu toto vôbec nezisťoval, hoci sa žalobca domáhal svojho základného práva na životné prostredie podľa čl.1 a 6 Aarhuského dohovoru, podľa čl. 37 a 41 Charty základných práv občanov EÚ, ako aj podľa čl. 44 až 46 Ústavy SR. Stavebný úrad uprel žalobcovi základné právo na spravodlivosť v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru a podľa čl. 4 Dohovoru o ľudských právach. Stavebný úrad nedôsledne zistil
skutkový stav, či žalobca je alebo nie je dotknutý na niektorom základnom práve, ktoré by bolo dôvodom na konštatovanie procesného postavenia účastníka konania. Za nezákonne, nesprávne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov žalobca označil aj konštatovanie stavebného úradu o tom, že odvedenie dažďových vôd je dostatočne rozpracované s odkazom na stanoviská príslušných orgánov. V tejto súvislosti poukázal na závery judikatúry Najvyššieho súdu SR týkajúce sa záväzných stanovísk. Uviedol ďalej, že ak jeho námietka ako domnelého účastníka smerovala proti obsahu záväzných stanovísk dotknutých orgánov, potom procesne správnym riešením tejto námietky je postup § 140b ods. 5 Stavebného zákona. Stavebný úrad z vecnej stránky námietky žalobcu prednesené v tomto smere odignoroval s tým, že ich neakceptáciu založil na potvrdení doručených záväzných stanovísk, na čo však nie je stavebný úrad oprávnený, ale výlučne nadriadený dotknutý orgán ako to vyplýva z ustanovenia § 140b ods. 5 Stavebného zákona. Stavebný úrad tak porušil § 40 ods. 1 Správneho poriadku, kedy si o predbežnej otázke námietky voči obsahu záväzného stanoviska urobil úsudok sám, hoci riešenie tejto otázky je vyhradené inému správnemu orgánu. Stavebný úrad riešenie vecnej námietky ochrany záujmov životného prostredia riešil nielen procesne nesprávne, ale aj obsahovo nesprávne, lebo v rozpore s § 32 ods. 1 Správneho poriadku si nezistil úplne a presne skutkový stav veci. Ak si stavebný úrad urobil o predbežnej otázke záver sám, postupoval v rozpore s § 40 ods. 1 Správneho poriadku, čo znamená, že porušil § 32 ods. 1 Správneho poriadku a nezabezpečil si úplne a presne zistenie skutkového stavu, ktoré je možné zabezpečiť výlučne procesným postupom podľa § 142 ods. 5 Stavebného zákona. Následkom je nezákonnosť rozhodnutia podľa § 46 Správneho poriadku, pretože rozhodnutie bolo založené na nedôslednom zistení skutkového stavu. Rozhodnutie stavebného úradu svojvoľne rozhoduje o základných ľudských právach na životné prostredie v rozpore s hmotnými a procesnými predpismi a svojvoľne bráni osobám, ktoré si svoje právo na životné prostredie chcú chrániť, spôsobom uprenia procesných prostriedkov, ktorými by si tieto základné právo mohli v súlade s právnymi predpismi uplatňovať. Podľa žalobcu ide o šikanózny výkon práva. Žalobca ďalej navrhoval vykonať dôkaz spočívajúci v zabezpečení potvrdzujúcich alebo pozmeňujúcich stanovísk podľa § 145 ods. 2 Stavebného zákona, ktorých obsah namietal. Žiadal, aby odvolacie konanie bolo prerušené až do doby zabezpečenia potvrdzujúcich alebo pozmeňujúcich záväzných stanovísk podľa § 140b ods. 5 Stavebného zákon a aby odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku. 7. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-MT-OCDPK- 2024/002837 zo dňa 05.03.2023 tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo všetkých prípadoch je znakom účastníka konania hmotnoprávny pomer fyzickej alebo právnickej osoby k veci, ktorá je predmetom konania. Správny poriadok vymedzuje, kto je účastníkom konania, ale odpoveď na to, na koho sa táto definícia vzťahuje, dávajú predpisy hmotného práva, z ktorých vyplýva okruhu osôb, ktoré sú alebo sa môžu stať nositeľmi práv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje. Špeciálne kritériá teda obsahujú osobitné predpisy, ktoré môžu upravovať pojem účastníka konania odchylne. Okruh subjektov, ktorým toto postavenie priznávajú, môže byť oproti Správnemu poriadku formulovaný buď užšie alebo širšie. Postavenie účastníka konania môžu dokonca priznať aj tomu, na koho sa ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku vôbec nevzťahuje. Tieto osobitné predpisy majú v aplikačnom procese prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v Správnom poriadku, čo vyplýva z ustanovenia § 140 Stavebného zákona. Podľa § 140 Stavebného zákona sa na konanie podľa tohto zákona vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak nie je výslovne ustanovené inak. V danom prípade sa podľa žalovaného jedná o ustanovenia týkajúce sa rozhodovania o tom, či niekto je alebo nie účastníkom konania. Povinnosťou každého účastníka je uviesť konkrétne dôvody, ktoré majú svedčiť o tom, ktoré jeho práva alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím vo veci priamo dotknuté. Ten, kto tvrdí, že sa s ním konať ako s účastníkom má, musí špecifikovať svoje právo, ktoré môže byť potenciálne zasiahnuté rozhodnutím a ktoré je chránené právnymi predpismi, pričom svoje tvrdenia musí oprieť o konkrétne skutkové dôvody. Na účastníctvo v konaní nestačí len všeobecne tvrdiť, že účastník môže byť dotknutý na právach, ale musí preukázať, čím konkrétne môže byť dotknutý alebo je dotknutý. Tieto tvrdenia musia byť kvalifikované a musieť napĺňať zákonom predpokladané náležitosti, aby bolo možné konštatovať riadne splnenie povinnosti. Opačný prístup by znamenal možnosť, že ktokoľvek môže byť účastníkom konania, napríklad len preto, že právo na priaznivé životné prostredie sa zaručuje každému. Naplnenie reálneho obsahu práv a povinnosti obsiahnutých v čl. 44 Ústavy SR je zabezpečené aj tým, že osobitné predpisy umožňujú, aby sa konaní a procesov, ktorých predmetom sú otázky súvisiace so životným prostredím, mohla zúčastňovať aj verejnosť, v niektorých právnych predpisoch označovaná ako dotknutá, v iných zainteresovaná. Tento procesný subjekt v administratívnom konaní háji verejný
záujem na ochrane životného prostredia a osobitné právne predpisy vymedzujú, v ktorých konaniach a za akých podmienok je prípustná ingerencia tohto subjektu. Právo účasti zainteresovanej resp. dotknutej verejnosti v administratívnom konaní musí byť teda zakotvené v osobitnom právnom predpise, ktorý upravuje také konanie a procesy, v ktorých by mohli byť dotknuté záujmy životného prostredia a zainteresovaná alebo dotknutá verejnosť nemá právo zúčastniť sa akéhokoľvek druhu administratívneho konania ale len takého, kde takéto právo zákon priznáva. 8. Okruh účastníkov stavebného konania vymedzuje Stavebný zákon v § 59 ods. 1 a keďže Stavebný zákon ako lex specialis obsahuje osobitnú právnu úpravu účastníkov stavebného konania, je ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku vylúčené, a to s poukazom na § 140 Stavebného zákona. Stavebný zákon obsahuje vlastné vymedzenie okruhu účastníkov konania. Z ustanovenia § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona vyplýva, že účastníkom stavebného konania je aj ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Osobitným predpisom, na ktorý odkazuje Stavebný zákon, sú ustanovenia § 24 až § 27 Zákona o EIA. Žalovaný poukázal aj na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2017 zo dňa 12.12.2017, podľa ktorého Stavebný zákon osobitne upravuje okruh účastníkov konania, preto sa neuplatní § 14 Správneho poriadku. Z uvedeného nálezu s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/1/2010 zo dňa 29.03.2011 súčasne vyplýva, že ďalším osobám priznáva Stavebný zákon právo účastníka stavebného konania len vtedy, ak by rozhodnutím mohli byť dotknuté ich vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám, vrátane bytov. Slovné spojenie „priamo dotknuté“ vyjadruje stav značnej bezprostrednej intenzity porušenia a individualizácie subjektu, ktorý je porušením dotknutý a tento stav musí byť preukázaný. Extenzívny výklad ustanovenia § 14 ods. 2 Správneho poriadku nie je namieste, lebo Stavebný zákon upravuje účastníctvo v § 59 osobitným spôsobom a úprava v § 14 Správneho poriadku je vylúčená účinkami subsidiárneho pôsobenia osobitnej a všeobecnej úpravy, na ktoré odkazuje § 140 Stavebného zákona. 9. Zainteresovaná verejnosť má právo na účasť v administratívnom konaní len tam, kde je to v osobitných právnych predpisoch uvedené. Žalobca podľa žalovaného nemohol rozširovať svoje možnosti stať sa účastníkom konania s poukazom na § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Z ustanovenia § 19 Zákona o životnom prostredí vyplýva, že by bolo povinnosťou odvrátiť hrozbu alebo zmierniť následky poškodenia životného prostredia a bez meškania ohlásiť túto skutočnosť orgánu štátnej správy. Z ustanovenia § 19 Zákona o životnom prostredí podľa žalovaného vyplýva, že práva a povinnosti vyplývajúce z tohto ustanovenia prináležia každému a z tohto ustanovenia nevyplývajú žiadne osobitné oprávnenia alebo povinnosti len žalobcovi. Nemožno akceptovať podľa žalovaného žalobcom prednesenú rozširujúcu argumentáciu, pretože jej pripustenie by malo za následok, že ktokoľvek by mohlo byť účastníkom akéhokoľvek druhu administratívneho konania, v ktorom by mohli byť dotknuté záujmy životného prostredia a kde by mohlo dôjsť k ohrozeniu alebo poškodeniu životného prostredia z titulu povinnosti ohlásiť hrozbu alebo poškodenie životného prostredia. Takýto výklad nie je v súlade s cieľmi sledovanými § 19 Zákona o životnom prostredí, kde je zakotvené pravidlo správania sa s cieľom predchádzať škodám na životnom prostredí a toto ustanovenie predpokladá skôr faktické konanie odvracajúce poškodenie životného prostredia. V § 15 Zákona o životnom prostredí zákonodarca vymedzil právo každému sa určeným spôsobom domáhať na príslušnom orgáne svojich práv vyplývajúcich z tohto zákona a ďalších predpisov upravujúcich veci životného prostredia. Toto právo odvolateľa nebolo porušené, bolo mu umožnené si ho uplatniť na príslušnom orgáne. Z ustanovení Zákona o životnom prostredí - § 15 a § 19, na základe ktorých sa v spojení s § 14 ods. 2 Správneho poriadku žalobca domáha účastníctva v stavebnom konaní, podľa žalovaného nevyplýva žalobcovi právo byť účastníkom v predmetnom konaní. Keďže žalobca neodvodzoval svoje právo byť účastníkom konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku a podľa § 59 Stavebného zákona, k týmto ustanoveniam sa žalovaný nevyjadril. Pokiaľ žalobca vyžadoval postup podľa § 140b ods. 5 Stavebného zákona, žalovaný uviedol, že toto ustanovenie upravuje postup pri podávaní námietok proti obsahu záväzného stanoviska, ale toto právo majú len účastníci konania, preto sa týmito námietkami nezaoberal. Podľa žalovaného tieto námietky priamo nesúvisia s konaním o priznaní resp. o nepriznaní postavenia účastníka predmetného stavebného konania. 10. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozhodnutia súdov, žalovaný uviedol, že tieto námietky sú všeobecné a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho tvrdenie o priznaní postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Podľa žalovaného žalobca nemá procesnú legitimáciu vyplývajúcu zo zákona, ktorá by mu
priznávala oprávnenie vystupovať v stavebnom konaní ako účastník konania. V odvolaní neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho právo na priznanie postavenia účastníka v predmetnom stavebnom konaní a uviedol len citácie ustanovení zákona v teoretickej rovine. Správna žaloba – žalobné body 11. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy 1. stupňa, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 12. Podľa žalobcu správnou žalobou napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „SSP“)), je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. l písm. d) SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP) a v konaní došlo zároveň aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. l písm. g) SSP). 13. Žalobca zopakoval, že hmotno-právnym pomerom k veci je jeho záujem na ochrane životného prostredia podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Týmto tvrdením sa podľa žalobcu stavebný úrad vôbec nezaoberal, a preto je jeho rozhodnutie vecne nesprávne, arbitrárne, svojvoľné a nepochopiteľné pre nedostatok dôvodov. 14. Žalobca uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je nutné rozhodnutie orgánu verejnej moci odôvodniť dostatočne konkrétne a relevantne (well-based) a následne vecne vyhodnotiť, či je rozhodnutie v zmysle ďalších relevantných právnych predpisov vecne správne, a teda či je vecne v súlade aj s ďalšími relevantnými normami práva (well-founded); rovnako je nutné v rozhodnutí orgánu verejnej moci vyhodnotiť či sú pripomienky a námietky účastníka relevantné a dostatočne konkrétne (dôvodnosť=„well-based“) a následne či sú aj vecne správne v zmysle právnych predpisov (opodstatnené=„well-founded“), a teda či nezakladajú dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ak by tak orgán verejnej moci neurobil, rozhodol by v rozpore s čl.6 Dohovoru o ľudských právach svojvoľne, a teda by išlo o denegatio iustitiae. 15. Tým, že sa správny orgán žiadnym spôsobom nezaoberal tvrdeniami žalobcu ohľadne jeho materiálneho vzťahu k prejednávanej veci z titulu záujmu na životnom prostredí podľa §15 a § 19 Zákona o životnom prostredí, správny orgán rozhodol svojvoľne, bez akéhokoľvek zdôvodnenia k tomuto tvrdeniu. Správny orgán tak postupoval v rozpore s čl. 4 Dohovoru o ľudských právach, a teda aj v rozpore s čl. 1 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a zákony vykladal v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 306/2010, kde ústavný súd uvádza: „Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ 16. Úvaha orgánov verejnej správy, že Stavebný zákon ako špeciálny predpis osobitne upravuje v ustanovení § 59 účastníkov konania, preto sa neuplatňuje § 14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom všeobecným, je podľa žalobcu nesprávna a je v rozpore so zásadou legality konania orgánov verejnej moci podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore s § 46 Správneho poriadku. Zásada lex specialis derogat lege generalis neznamená, že sa všeobecný predpis neuplatňuje; táto zásada znamená, že sa uplatňuje, ale subsidiárne. Subsidiárne použitie právnej normy znamená, že sa používa ako pomocná norma, ak osobitná právna norma upravuje vzťahy odlišne ale nie kolízne, a nepoužíva sa len vtedy, ak osobitná právna norma upravuje vzťahy kolízne s osobitnou. 17. Žalobca ďalej poukázal na to, že úvaha stavebného úradu o vzťahu Stavebného zákona a Správneho poriadku je v rozpore s výrokom rozhodnutia, ktoré uvádza, že stavebný úrad rozhodol vo veci aj podľa § 14 Správneho poriadku; výrok rozhodnutia je v rozpore s odôvodnením rozhodnutia. Rozhodnutie
je teda zmätočné, nelogické, svojvoľné a nepochopiteľné pre nedostatok dôvodov a vnútornú logickú rozporuplnosť. 18. Ust. § 14 Správneho poriadku, na ktorom stavebný úrad vo výroku zakladá napadnuté rozhodnutie, neumožňuje viesť konanie o nepriznaní procesného postavenia účastníka konania. Procesné postavenie účastníka je právna skutočnosť, ktorá vyplýva priamo zo zákona, a to buď všeobecného zákona (Správny poriadok) alebo osobitného zákona (Stavebný zákon). Žalobca má procesné postavenie účastníka konania aj podľa § 14 Správneho poriadku, aj podľa § 59 Stavebného zákona. Výrok rozhodnutia o procesnom postavení musí znieť, či je osoba účastníkom konania, a v prípade, že úrad rozhodne, že osoba nie je účastníkom konania, tak od ktorého momentu nie je účastníkom konania. Procesné postavenie účastníka nie je stav, na ktorý by mal stavebný úrad oprávnenie priznávať či nepriznávať, ako ani nemá právo účastníka z konania vylučovať. Takýto procesný postup Správny poriadok ale ani Stavebný zákon neumožňuje. Procesné postavenie účastníka je nutné rešpektovať konaním úradu podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku alebo rozhodnutím konštatovať, že daná osoba toto postavenie nemá. 19. Vo vzťahu k argumentu, že žalobcovi nevzniklo postavenie účastníka v zmysle § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona žalobca uviedol, že legislatívny odkaz 1g) nie je súčasťou právnej normy, je len výkladovou pomôckou, akým spôsobom je potrebné vykladať ustanovenie Stavebného zákona rozširujúce okruh účastníkov. Takýmto osobitným predpisom, podľa ktorého ZDS vyplýva účastníctvo v konaní, je aj ustanovenie § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Touto možnosťou sa stavebný úrad nezaoberal, nijakým spôsobom ju neskúmal, a preto v rozpore s § 46 Správneho poriadku založil svoje rozhodnutie na nedôsledne zistenom stave veci; v rozpore s § 32 ods. l si nezistil úplne a presne skutkový stav objasňujúci oprávnenosť tvrdenia žalobcu, že ust. § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí predstavujú materiálny vzťah k prejednávanej veci z titulu záujmu na ochrane životného prostredia. Nemožno podľa žalobcu akceptovať ani argumentáciu žalovaného k § 19 Zákona o životnom prostredí. Správny orgán opomenul jednak aplikáciu ustanovenie čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru, ktorý má prednosť pred slovenskými vnútroštátnymi predpismi. Slovenská republika je Aarhuským dohovorom viazaná, a teda musí zabezpečiť, aby zainteresovaná verejnosť mala prístup do konania ešte v čase, keď ho môže efektívne ovplyvniť. 20. Rovnako správny orgán postupoval nezákonne, keď opomenul zohľadniť Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-240/09, kde SDEÚ uvádza: ,,Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia ... napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“ Správny orgán teda neposkytol taký výklad práva, ktorý by umožňoval následne napadnúť samotné rozhodnutie, ale formalisticky obmedzil účasť ekologického spolku v konaní tak, aby nemohlo domáhať účinného prostriedku nápravy v zmysle čl. 47 Charty základných práv SR (zrejme EÚ – pozn. správneho súdu) . 21. Podľa žalobcu, ak by sa aj uvažovalo o tom, že legislatívny odkaz lg) v § 59 ods. l písm. c) Stavebného zákona odkazuje len na Zákon o EIA, a teda nezakladá vzťah k Zákonu o životnom prostredí, potom je nutné skonštatovať, že na riešenie otázky uplatnenia práva podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí samotný Stavebný zákon neposkytuje dostatočné inštrumentárium. To však znamená, že je nutné túto otázku riešiť subsidiárnym uplatnením § 14 Správneho poriadku v spojení s §15 a § 19 Zákona o životnom prostredí a skúmať, či žalobcovi nevyplýva postavenie účastníka z tohto titulu. 22. Žalobca spĺňal postavenie účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Keďže ustanovenia § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí nie sú v rozpore s ustanoveniami § 59 Stavebného zákona, potom tieto ustanovenia predstavujú rozširujúci materiálny základ a vzťah k predmetnému stavebnému konaniu vo vzťahu k ochrane životného prostredia, ktoré je tiež predmetom stavebného konania. Je nepochybné, že predmetom stavebného konania je aj ochrana verejných záujmov životného prostredia podľa § 126 Stavebného zákona. Z uvedeného vyplýva, že v takomto prípade je ustanovenie § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí materiálny vzťah toho, kto si uplatňuje právo na životné prostredie v prejednávanej veci, ktorej súčasťou je aj ochrana životného prostredia. Nakoľko § 59 Stavebného zákona neposkytuje dostatočnú právnu
úpravu na riešenie tejto otázky, potom nastupuje ako subsidiárny právny predpis Správny poriadok a jeho § 14 v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí, ktoré takto predstavujú rozšírenie účastníkov konania aj na tie osoby, ktoré tvrdia, že si chcú uplatniť práva na životné prostredie podľa Zákona o životnom prostredí. Touto možnosťou sa stavebný úrad nezaoberal, nijakým spôsobom ju neskúmal, a preto v rozpore s § 46 Správneho poriadku založil svoje rozhodnutie na nedôsledne zistenom stave veci; v rozpore s § 32 ods. l si nezistil úplne a presne skutkový stav objasňujúci oprávnenosť tvrdenia žalobcu, že ustanovenia §15 a § 19 Zákona o životnom prostredí predstavujú materiálny vzťah k prejednávanej veci z titulu záujmu na ochrane životného prostredia. Žalovaný zas nesprávne poskytol taký výklad práva, ktorý obmedzil účasť žalobcu v konaní, čím porušil právo ekologického spolku byť účastníkom konania vo veci životného prostredia. 23. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp/12/2023: „...pri prieskume rozhodnutí vydaných v správnych konaniach nutné preskúmať aj z toho hľadiska, či neporušujú niektorú základnú slobodu alebo niektoré základné právo.“ Z uvedeného zároveň vyplýva, že pri riešení otázky procesného postavenia verejnosti v stavebnom konaní musí správny orgán súčasne riešiť, či niektoré základné právo alebo sloboda nie je materiálnym dôvodom pre postavenie nejakej osoby ako účastníka konania. Túto otázku správne orgány vôbec nezisťovali, hoci vo svojej podstate sa žalobca domáhal svojho základného práva na životné prostredie podľa čl. l a čl. 6 Aarhuského dohovoru, podľa čl. 37 a čl. 41 Charty základných práv občanov EÚ, ako aj podľa základného práva podľa čl. 44 až čl. 46 Ústavy SR Týmto postupom správne orgány súčasne upreli žalobcovi základné právo na spravodlivosť v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru a podľa čl. 4 Dohovoru o ľudských právach. Správne orgány v rozpore s § 46 Stavebného zákona nedôsledne zistili skutkový stav, či je alebo nie je žalobca dotknutý na niektorom základnom práve, ktoré by bolo dôvodom na konštatovanie procesného postavenia účastníka konania a za týmto účelom si v rozpore s § 32 ods. l Správneho poriadku nezistili úplne a presne skutkový stav prejednávanej veci. 24. Podľa žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v zmysle § 14 ods. 2 Správneho poriadku v súbehu s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí má právo domáhať sa svojich práv na ochranu životného prostredia, čo je nutné interpretovať ako hmotnoprávne naplnenie podmienky pre vznik účastníctva v tomto konaní. Správny orgán použil a používa procesné prostriedky spôsobom, ktorým upiera verejnosti právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 a čl. 45 Ústavy SR, ako aj právo podľa § 15a § 19 Zákona o životnom prostredí. Správny orgán nesprávne právne vyhodnotil a aplikoval Zákon o životnom prostredí, ktorý sa uplatňuje naprieč celým právnym poriadkom, je normou integračnou a vždy, keď je predmetom rozhodovania životné prostredie alebo jeho ochrana, upravuje všeobecné zásady, ktoré v takýchto prípadoch musia byť dodržané, čo sa v tomto prípade nestalo. 25. Žalobca ešte poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/13/2013, kde sa uvádza: „Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.“ Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu je preto zrejmé, že správny orgán postupoval nezákonne, keď nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania 26. Žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvoru EÚ C-240/09 [L.Z.V.] zo dňa 08.03.2011 s tým, že odopretím postavenia účastníka konania správny orgán obmedzil žalobcu z možnosti nielen účasti na konaní, ale aj z možnosti na súdny prieskum prípadného rozhodnutia, čím samo o sebe spôsobil nezákonnosť rozhodnutia. 27. Podľa čl. 51 ods. l Ústavy SR sa práva na priaznivé životné prostredie a práva na spravodlivý proces možno domáhať len spôsobom, ktorý ustanoví príslušný vykonávací predpis. Z toho súčasne vyplýva, že dochádza k pomerne veľkému prekrytiu súkromno-právnej povahy činnosti občianskych združení a ich osvetovej činnosti s verejno-právnou povahou domáhania sa právnej ochrany záujmov a práv na životné prostredie v správnych konaniach podľa vykonávacích právnych predpisov. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžk/15/2017 zo dňa 01.08.2018, kde sa uvádza: „Podľa čl. l ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie
materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané “(„.) Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality.“ Správne orgány začali konanie aj za účasti žalobcu, ale namiesto riadneho priebehu konania vylúčili žalobcu ako účastníka konania, čo žalobca považuje za nezákonný postup. 28. Žalobca tvrdil, že nebolo zo strany správny orgánov postupované v zmysle „princípov dobrej verejnej správy“. Tieto princípy vo svojej podstate znamenajú výkon právomoci správneho orgánu ako službu občanom, nezneužívanie voľnej úvahy správneho orgánu a výkon jeho právomoci len za účelom ustanoveným zákonom. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/38/2015 zo dňa 25.05.2016 a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/3/2017 zo dňa 27.04.2018. Správny orgán sa ani nezaoberal tým, či postupuje v súlade s princípmi dobrej verejnej správy, ale predpojato sa postavil k účasti žalobcu na administratívnom konaní. „Dobrý správny postup“ je terminus technicus, ktorý je v Európskej únii naviazaný na Európsky kódex dobrej správnej praxe, ktorý má súvis s právom podľa čl. 41 Charty základných práv občanov Európskej únie. Uvedené znamená, že ak aj národné právo a jeho aplikácia doteraz neboli v súlade s dobrou správnou praxou, v rámci harmonizácie práva je povinnosťou národných orgánov postupne preberať zásady dobrej správnej praxe. Iným slovom, Európsky kódex dobrej správnej praxe a požiadavky, ktoré sú označené za dobrú správnu prax, sú viac než len odporúčaním; sú očakávanou normou správania úradníkov Európskej únie, čo vzhľadom na povahu európskeho práva ako tzv. soft-law neznižuje jeho záväznosť ale práve naopak, smeruje k uznaniu ako kogentnej normy správania. Postup žalovaného ako aj prvostupňového orgánu však nemožno v žiadnom prípade považovať za dobrý správny postup. 29. Podľa žalobcu postupom správneho orgánu boli porušené jeho práva podľa Charty základných práv Európskej únie, a to konkrétne právo podľa čl. 37 charty na ochranu životného prostredia, ako aj právo podľa čl. 41 na dobrú správu vecí verejných a následne obmedzený aj prístup k spravodlivosti podľa čl. 47 charty. Právo na ochranu životného prostredia a na dobrú správu vecí verejných boli porušené odopretím postavenia účastníka v kolaudačnom konaní bez opory v zákone, pričom takéto postavenie vyplýva žalobcovi ex lege. Odopretím účasti na konaní taktiež bolo upreté právo na prístup k spravodlivosti, keďže si nemohol uplatňovať svoje práva v rámci administratívneho konania, ale ani následne nemohol požiadať príslušný správny súd prieskum rozhodnutia v konaní. 30. Na základe vyššie uvedeného postupu správneho orgánu bolo žalobcovi upreté procesné právo ako účastníkovi konania a s ním úzko súvisiace právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces vychádzajúce z Ústavy SR. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe 31. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zotrváva na správnou žalobou napadnutom rozhodnutí. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom 32. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na žiadosť žalobcu na deň 10.09.2025. Žalobca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní podaním zo dňa 09.09.2025, v ktorom oznámil, že na základe pokynu od žalobcu sa na pojednávaní pred správnym súdom nezúčastní žalobca a ani právny zástupca žalobcu s tým, že žiadajú, aby správny súd v predmetnej veci rozhodol bez ich účasti. Žalobca uviedol, že sa pridržiava argumentácie uvedenej
v správnej žalobe ako aj v písomných vyjadreniach a žiadal, aby správny súd rozhodol tak, ako je uvedené v žalobnom návrhu a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný ospravedlnil neúčasť na pojednávaní podaním zo dňa 10.09.2025, v ktorom oznámil, že sa pojednávania pred správnym súdom nezúčastní a vyjadril súhlas, aby správny súd vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Správny súd preto nariadil pojednávanie v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 114 SSP. 33. Úvodom správny súd uvádza, že v rámci správnej žaloby žalobca označil ako ďalšieho účastníka konania 1/ orgán verejnej správy prvého stupňa, ktorý však v administratívnom konaní nemal postavenie účastníka konania v zmysle § 32 ods. 3 písm. c) SSP. Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím predpokladaným ustanovením § 27 ods. 1 SSP, teda podkladovým rozhodnutím pre iné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré samostatne súdnemu prieskumu nepodlieha. Prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo správnym súdom preskúmané v spojení s napadnutým rozhodnutím žalovaného, pretože vo vzťahu k výsledku administratívneho konania predstavuje jeden celok. 34. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa, ktorým nebolo žalobcovi priznané postavenie účastníka konania v stavebnom konaní. 35. Podľa § 59 Stavebného zákona; (1) Účastníkmi stavebného konania sú: a) stavebník, b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, 1g) d) stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba, e) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby. (2) Účastníkmi stavebného konania podľa odseku 1 písm. b) nie sú nájomcovia bytov a nebytových priestorov. 1g) § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov. 36. Podľa § 140 Staveného zákona; Ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 37. Podľa § 14 Správneho poriadku; Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. 38. Podľa § 15 Zákona o ochrane životného prostredia; Každý sa môže určeným spôsobom domáhať na príslušnom orgáne svojich práv vyplývajúcich z tohto zákona a ďalších predpisov upravujúcich veci životného prostredia. 39. Podľa § 19 Zákona o ochrane životného prostredia; Každý, kto zistí, že hrozí poškodenie životného prostredia alebo že k nemu už došlo, je povinný urobiť v medziach svojich možností nevyhnutné opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie následkov a bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy; povinnosť zasiahnuť nemá ten, kto by tým ohrozil život alebo zdravie svoje alebo blízkej osoby. 40. Vo vzťahu k žalobným námietkam správny súd úvodom považuje za potrebné uviesť, že judikatúra súdov už ustálila, že pre aplikáciu § 14 ods. 1 Správneho poriadku nie je v konaniach vedených podľa Stavebného zákona priestor, pretože Stavebný zákon má vlastnú právnu úpravu účastníctva v jednotlivých konaniach, ktoré sú v Stavebnom zákone upravené. Stavebný zákon pomenúva účastníkov každého konania osobitne a odlišne a jeho ustanovenie § 140 vylučuje aplikáciu Správneho poriadku vo vzťahu k účastníkom konania (viď. napr. závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/67/2022 zo dňa 31.01.2024).
41. Taktiež v rozhodnutí sp. zn. 4Sžk/23/2017 zo dňa 01.03.2018 Najvyšší súd SR uviedol: „...K námietke žalobcu, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia účastníctva žalobcu v konaní o dodatočnom povolení stavby správnymi orgánmi i krajským súdom, keď vylúčili aplikáciu všeobecnej definície účastníka v konaní podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku, kasačný súd uvádza, že správny poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní, sa použije vo všeobecnosti vždy, pokiaľ orgán verenej správy v oblasti verejnej správy rozhoduje o práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby. 4.32 Osobitné zákony (v danom prípade stavebný zákon) však môžu administratívne konanie upraviť odlišne od ustanovení správneho poriadku, v nadväznosti na osobitosti jednotlivých konaní podľa týchto zákonov, pričom osobitný zákon môže tiež aplikáciu ustanovení správneho poriadku úplne vylúčiť (napr. § 163 zákona č. 563/2009 Z. z.). Práve osobitný zákon upravuje či a v akom rozsahu možno na konanie podľa osobitného zákona aplikovať ustanovenia správneho poriadku. 4.33 Z ust. § 140 stavebného zákona vyplýva, že na konanie podľa stavebného zákona (v danom prípade konanie o dodatočnom povolení stavby), sa použijú ustanovenia správneho poriadku vtedy, ak sám stavebný zákon neupravuje konkrétnu právnu otázku inak. Stavebný zákon vo svojich ustanoveniach upravuje účastníctvo v jednotlivých konaniach vedených podľa stavebného konania rôzne. Účastníkov územného konania (§ 34 stavebného zákona) definuje odlišne ako účastníkov stavebného konania (§ 59 stavebného zákona). Inak je upravené účastníctvo v konaní v § 78 stavebného zákona (kolaudačné konanie), § 97 stavebného zákona (údržba stavby, odstránenie stavby, dodatočné povolenie stavby, vypratanie stavby), v § 113a stavebného zákona (vyvlastnenie). Základnou charakteristikou úpravy účastníctva vo vyššie uvedených konaniach je, že zákonodarca upravil okruh účastníkov tzv. pozitívnou enumeráciou, uvedením konkrétnych subjektov, ktorým postavenie účastníka v konaní priznáva. Vzhľadom k tomu, že stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov každého konania podľa stavebného zákona osobitne a odlišne, ako sú účastníci konania definovaní vo všeobecnom predpise o správnom konaní, kasačný súd má za to, že ustanovenie § 140 stavebného zákona vylučuje aplikáciu ustanovení správneho poriadku vo vzťahu k účastníkom konania. Podľa názoru kasačného súdu predpokladom pre to, aby sa účastníkom konania stal aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (§ 14 ods. 2 správneho poriadku) je úplná pôsobnosť ustanovení správneho poriadku (na administratívne konanie sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní), prípadne absencia osobitnej úpravy v osobitnom zákone alebo neúplná úprava danej otázky v osobitnom zákone. ...“ 42. Z uvedených ustálených záverov rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a aj Najvyššieho správneho súdu SR nepochybne vyplýva, že vylúčenie aplikácie § 14 ods. 1 Správneho priadku sa vzťahuje na všetky prípady osobitných konaní upravených v Stavebnom zákone. Zároveň z ustálených záverov judikatúry vyšších súdnych autorít vo vzťahu k aplikácii § 14 ods. 1 Správneho poriadku časť vety za bodkočiarkou (účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak) vyplýva, že táto časť ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku sa vzťahuje aj na konania podľa Stavebného zákona, pretože zmysel citovaného ustanovenia nespočíva vo vlastnom vymedzení alebo rozšírení hmotnoprávnych podmienok, za ktorých je určitá osoba účastníkom konania, ale v založení domnienky existencie týchto hmotnoprávnych podmienok. Táto časť citovaného ustanovenia tak v podstate na správny orgán presúva dôkazné bremeno, že určitá osoba nie je účastníkom konania, a zároveň upravuje postavenie tejto osoby v danom konaní do okamihu, než sa správnemu orgánu takýto dôkaz podarí vo forme riadne odôvodneného rozhodnutia, ktorým túto osobu ako účastníka vylúči (závery rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžk/23/2021 zo dňa 27.04.2022, sp. zn. 6Sžk/10/2021 zo dňa 19.10.2022). Ust. § 14 ods. 1 Stavebného zákona časť za bodkočiarkou ale nezakladá postavenie účastníka administratívneho konania vedeného podľa Stavebného zákona. Orgány verejnej správy preto postupovali správne, pokiaľ v prípade, že nastal spor o účastníctve žalobcu v stavebnom konaní, vydali rozhodnutie, v ktorom sa touto otázkou zaoberali a žalobca sa považoval za účastníka stavebného konania až do právoplatného vyriešenia otázky jeho účastníctva. 43. V časti A. body 1. až 5. správnej žaloby žalobca namietal, že stavebný úrad ako orgán verejnej správy 1. stupňa sa nezaoberal jeho tvrdením, pokiaľ odôvodňoval svoju účasť v stavebnom konaní podľa § 15 a §19 Zákona o životnom prostredí. K týmto námietkam správny súd uvádza, že ide o rovnaké námietky aké žalobca predniesol v odvolaní a s týmito námietkami sa vysporiadal žalovaný v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí. Je pravdou, že orgán verejnej správy 1. stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyjadril konkrétne k možnosti aplikácie § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí, ale týmito
skutočnosťami sa zaoberal žalovaný, pričom rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa tvoria jeden celok, a teda žalobca dostal odpovede aj na tvrdenia a námietky, v ktorých svoje postavenie účastníka konania odvodzoval od ust. § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí. 44. Žalobca v správnej žalobe uvádza vetu : „Žalobca má procesné postavenie účastníka aj podľa § 14 Správneho poriadku aj podľa § 59 Stavebného zákona.“, napriek tomu, že v podaní, ktorým sa prihlásil o účasť v konaní zo dňa 01.09.2023 uviedol, že svoje právo účastníka konania neodvodzuje od ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 59 Stavebného zákona. 45. Správnemu súdu je známe, že v rámci rozhodovacej činnosti súdov už boli vyslovené závery o tom, že pri teleologickom výklade právnej úpravy s ohľadom na ratio legis (účel právnej úpravy), ktorým je ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu účastníkov konania o zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie podľa Zákona EIA prebiehať malo, ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/7/2023). Žalobca ale v tu prejednávanej veci neprednáša žalobné námietky, ktorými by tvrdil, že nastalo pochybenie konajúcich orgánov verejnej správy v tomto smere. 46. Žalobca v správnej žalobe a aj v odvolaní odvodzoval svoje postavenie účastníka stavebného konania od ust. § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí v spojení s § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Poukazoval na to, že odkaz v poznámke 1g) v ust. § 59 ods. 1 Stavebného zákona je len výkladovou pomôckou a v zmysle tohto odkazu nemožno prihliadať len na v tejto poznámke vymedzené ust. § 24 až 24 Zákona o EIA, ale môže to byť aj Zákon o životnom prostredí, konkrétne § 15 a 19 tohto zákona. 47. K obdobným námietkam žalobcu, v ktorých žalobca argumentoval odkazom na ustanovenie § 19 Zákona o životnom prostredí a od tohto ustanovenia odvodzoval postavenie účastníka konania v administratívnom konaní vedenom podľa Stavebného zákona, sa už vyjadril Najvyšší správny súd SR. V rozhodnutí sp. zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28.11.2024 k obdobným námietkam žalobcu uviedol: „Sťažovateľ tiež namietal, že postavenie účastníka mu malo vyplývať z § 19 zákona o životnom prostredí. Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 59 ods.1 písm. c) Stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v tom, že pod citované ustanovenie Stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom prostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy. Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo všeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho postavenie a vôľu byť účastníkom príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odvodzovať alternatívne ani od § 19 zákona o životnom prostredí“. Rovnako v rozhodnutí sp. zn. 3Svk/35/2022 zo dňa 23.11.2023 Najvyšší správny súd SR uviedol : „...27. Pokiaľ sťažovateľ svoje postavenie účastníka konania a s tým spojenú aktívnu žalobnú legitimáciu odvodzoval od § 14 správneho poriadku, tak kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že išlo o otázku účastníctva v stavebnom konaní, ktoré je upravené v stavebnom zákone. Je pravdou, že pri účastníctve v konaní o povolení stavby nie je explicitne vylúčená pôsobnosť správneho poriadku tak ako to predpokladá § 140 stavebného zákona, avšak túto otázku je potrebné posudzovať podľa zásad aplikovaných pri konkurencii právnych predpisov, v zmysle ktorých je potrebné uplatniť osobitnú právnu úpravu pred úpravou všeobecnou ( lex specialis derogat legi generali ). V prejednávanej veci stavebný zákon obsahuje komplexnú osobitnú úpravu účastníctva v konaní o povolení stavby, keďže v § 59 stavebného zákona upravuje ich okruh. Vzhľadom na uvedené nie je za danej skutkovej a právnej situácie, o akú ide v prejednávanej veci, možné rozširovať okruh účastníkov prostredníctvom všeobecného predpisu o správnom konaní. 28. Zákonodarca pomýšľal i na určité ,,rozšírenie“ okruhu účastníkov na základe osobitného predpisu, čo je vyjadrené v cit. ustanovení ods. 1 písm. c) stavebného zákona, kde je vyjadrené, že účastníkmi stavebného konania sú ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Pokiaľ ide o identifikáciu osobitného predpisu, týmto má byť v zmysle poznámky pod čiarou zákon č. 24/2006 Z. z., konkrétne jeho ustanovenia § 24 až 27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní. Napriek skutočnosti, že poznámky pod čiarou nedisponujú normatívnou záväznosťou, je na ne možné nahliadať ako na interpretačnú pomôcku. 29. Podľa kasačného súdu tak primárne pôjde o rozšírenie okruhu účastníkov konania o zainteresovanú
verejnosť za predpokladu, že vec súvisí s posudzovaním vplyvov na životné prostredie, resp. pokiaľ v danej veci či už prebieha zisťovacie konanie, alebo pri prípadnom extenzívnom výklade a aj s ohľadom na cieľ samotného cit. zákona, ktorým je ochrana životného prostredia, zisťovacie konanie prebiehať malo, ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval. Je dôležité pripomenúť, že úprava obsiahnutá v zákone o EIA je úzko prepojená s právami účastníka konania v rámci zisťovacieho konania realizovaného podľa cit. zákona. Keďže stavebný zákon v časti upravujúcej účastníctvo v § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona odkazuje primárne na konkrétne ustanovenia osobitného predpisu, ktorými sú § 24 až 27 zákona o EIA, ktoré upravujú účasť verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, možno konštatovať, že odkazuje na úpravu, ktorá sa taktiež týka otázok účastníctva. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ je v § 59 stavebného zákona upravená otázka účastníctva, tak pokiaľ táto časť právnej normy (t. j. ods. 1 písm. c/ cit. ust.) v sebe obsahuje odkaz na osobitný predpis, tak je logické, že tento osobitný predpis bude upravovať otázku obsahovo totožnú (t. j. otázku účastníctva) alebo bude dopĺňať túto úpravu o otázky súvisiace (napr. rozšírený katalóg práv a pod.). 30. Pokiaľ teda aj kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť aj iný zákon, než len zákon č. 24/2006 Z. z., sťažovateľova argumentácia spočívajúca v tom, že pod cit. ustanovenie stavebného zákona možno subsumovať i § 19 zákona o životnom prostredí, neobstojí. Sťažovateľom uvedený § 19 zákona o životnom prostredí sa totiž nedotýka ani nesúvisí s otázkou účastníctva. Preto pokiaľ sťažovateľ pod pojem ,,osobitný predpis“ uvedený v § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona subsumoval § 19 zákona o životnom prostredí, kasačný súd sa s takýmto rozširujúcim výkladom nestotožňuje, pretože cit. ustanovenie, ktoré ukladá každému povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia povinnosť bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy, sa nedotýka práva, ktoré by vo všeobecnosti vyplývalo z účastníctva, ide v zásade len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho postavenie a vôľu byť účastníkom príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona odvodzovať od § 19 zákona o životnom prostredí.“ 48. Správny súd vychádzajúc aj z vyššie uvedenej argumentácie dospel k záveru, že pokiaľ aj ust. 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odkazuje na poznámku pod čiarou 1g), ktorá je interpretačným pravidlom a pomôckou, okruh účastníkov konania by mohol byť zadefinovaný aj v inom právnom predpise ako v Zákone o EIA, ale takýmto ustanovením nemôže byť ust. § 19 Zákona o životnom prostredí, pretože nerieši otázku účastníctva v konaní ale prevenčnú a oznamovaciu povinnosť každého vo vzťahu k hroziacej škode na životnom prostredí a zásahovú a oznamovaciu povinnosť každého vo vzťahu ku škode na životnom prostredí, ku ktorej už došlo. 49. Obdobná argumentácia platí aj vo vzťahu k ust. § 15 Zákona o životnom prostredí, ktoré je všeobecným ustanovením, odkazujúcim na iné ustanovenia Zákona o životnom prostredí, prípadne ustanovenia iných právnych predpisov. Toto zákonné ustanovenie zakotvuje pre každého právo domáhať sa určeným spôsobom na príslušnom orgáne svojich práv vyplývajúcich zo Zákona o životnom prostredí alebo z iného právneho predpisu upravujúceho veci životného prostredia. Ani toto ustanovenie zákona nerieši otázku účastníctva, ale vo všeobecnej rovine zakotvuje právo každého domáhať sa v právnom predpise upraveným postupom (ako účastník konania alebo dotknutá verejnosť) ochrany svojich práv, ktoré vyplývajú zo Zákona o životnom prostredí alebo z iného právneho predpisu upravujúceho ochranu životného prostredia. Toto zákonné ustanovenie je v Zákone o životnom prostredí zaradené v časti označenej ZÁSADY OCHRANY ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA, z čoho vyplýva, že ide o ustanovenie vymedzujúce jednu zo základných zásad ochrany životného prostredia, teda nejde o úpravu konkrétneho práva v konkrétnom druhu administratívneho konania. Ide o vyjadrenie práva na prístup k ochrane životného prostredia pre každého, pričom tento prístup môže byť realizovaný postupom, ktorý je upravený v príslušnej právnej norme. 50. Pokiaľ sa žalobca domáhal priamej aplikácie Aarhuského dohovoru a poukazoval na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ani tieto námietky neboli dôvodné. Súdny dvor EÚ priznal postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti aj v takých konaniach, ktorým nepredchádzalo konanie podľa Zákona o EIA, a to napr. v administratívnom konaní, v ktorom sa udelila výnimka z ochrany medveďa hnedého alebo v súvislosti s ochranou vôd (C-240/09 Lesoochranárske zoskupenie VLK a C-664/15 Protect Natur). Avšak Súdny dvor EÚ jasne stanovil, že práva účasti, ktoré verejnosti priznáva čl. 6 Aarhuského dohovoru, sa uplatnia iba vtedy, ak ide o rozhodnutie vo veci takých navrhovaných činností, ktoré majú významný vplyv na životné prostredie
(C-664/15). Nepôjde teda o prípady, keď je identifikovaný zanedbateľný alebo nepatrný vplyv na životné prostredie. Žalobcovi ako subjektu, ktorý má v predmete činnosti ochranu životného prostredia, nevzniká právo na účasť v akomkoľvek povoľovacom konaní, ale iba v takom, ktorého predmetom je posúdenie otázky, ktorá môže mať významný vplyv na životné prostredie. Žalobca v správnej žalobe nepredniesol také konkrétne žalobné námietky, ktorými by v tomto smere argumentoval, teda žalobca neargumentoval, že by povoľovaná stavba mohla mať významný vplyv na životné prostredie. 51. Správny súd v medziach žalobných bodov nezistil pochybenie orgánov verejnej správy, rozhodnutia obsahujú všetky formálne náležitosti a sú zrozumiteľne a preskúmateľne odôvodnené, pričom žalobca dostal zo strany žalovaného odpovede na prednesené odvolacie námietky. Nedošlo ani k porušeniu princípu dobrej verejnej správy. Žiada sa ešte uviesť, že v bode 10. v časti D správnej žaloby žalobca argumentuje o porušení práv v súvislosti s odopretím postavenia účastníka konania v kolaudačnom konaní a v prejednávnej veci išlo o stavebné nie o kolaudačné konanie. 52. Správny súd zodpovedal námietky, ktoré obsahovali konkrétnu argumentáciu vzťahujúcu sa k meritu veci. Ostatné námietky mali všeobecný charakter, bez konkrétnej veci priliehajúcej argumentácie, ktorou by žalobca brojil proti zákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. 53. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. 54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
§ 439 ods. 1 SSP
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.