{"guid": "01d48854-d4b7-43eb-b383-cae681b014f1:135a0210-5528-4ecf-9270-e0b872cf91a4", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100320.2", "spisova_znacka": "3S/25/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3S/25/2024 z 10. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici z 10. septembra 2025, sp. zn. 3S/25/2024, ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100320.2", "identifikacne_cislo": "0824100320", "sud": {"guid": "sud_177", "nazov": "Správny súd v Banskej Bystrici", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-banskej-bystrici"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Račko", "sudca_id": 5, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miroslav-racko-5", "datum_vydania": "2025-09-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "7Svk/2/2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "guid": "e7e09672-81e6-44bf-b237-e0fc9b128bd0:bc6aad62-1101-4988-8f47-601916d09d22", "datum": "2026-03-25", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1967/71", "nazov": "SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/17", "nazov": "zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/17-1992"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/135a0210-5528-4ecf-9270-e0b872cf91a4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100320.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100320.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100320.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Banskej Bystrici\n3S/25/2024\n0824100320\n10. 09. 2025\nJUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová\nECLI:SK:SpSBB:2025:0824100320.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej\nRúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu a JUDr. Andrey Soukupovej,\nv právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02\nBratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 041\n01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Martin, odbor\ncestnej dopravy a pozemných komunikácií, so sídlom Námestie S. H. Vajanského 1, 036 01 Martin,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-MT-OCDPK-2024/002837 zo dňa 05.03.2024,\ntakto\nrozhodol:\nI. Správnu žalobu z a m i e t a.\nII. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nAdministratívne konanie\n1. Univerzita Komenského, Jesseniova lekárska fakulta, Malá Hora 4/A, 036 01 Martin ako stavebník\npodala dňa 16.06.2023 žiadosť o vydanie stavebného povolenia na dopravnú stavbu „Parkovacie plochy\npred vysokoškolským internátom JLF UK Martin“ v rozsahu: SO 01 Spevnené plochy, na pozemku parc.\nč. KN-C 172/2 v k. ú. A.. Na uvedenú stavbu bolo vydané Mestom Martin ako stavebným úradom územné\nrozhodnutie č. SÚ-38888/132286/2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2022.\n2. V podaní zo dňa 01.09.2023 žalobca v prebiehajúcom stavebnom konaní doručil Mestu Martin ako\nstavebnému úradu Vyjadrenie účastníka stavebného konania podľa § 62 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o\núzemnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len\n„Stavebný zákon“). Žalobca vo svojom podaní uviedol, že si uplatňuje právo účastníka konania podľa §\n14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj len „Správny poriadok“) a podľa § 15 a § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v\nznení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o životnom prostredí“). Žalobca v podaní uviedol, že si\nneodvodzuje svoje právo účastníka konania ani z ustanovenia z § 14 ods. 1 Správneho poriadku, ani\nz ustanovenia § 59 Stavebného zákona. Žalobca ďalej v podaní uviedol, že na základe Oznámenia o\nzačatí stavebného konania č. ŠSÚ-40385/2023 identifikoval porušenie interného riadiaceho aktu, ktorým\nsa mal stavebný úrad spravovať a v dôsledku ktorého by mohlo nastať ohrozenie verejných záujmov vôd\npodľa vodného zákona. V tejto súvislosti poukázal na usmernenie Ministerstva životného prostredia SR\nč. 1/2021-4, v zmysle ktorého sa záväzným spôsobom pre konanie stavebných úradov a projektantov\nurčil spôsob akým sa majú navrhovať a povoľovať stavby riešenia odvodu dažďových vôd z povrchového\nodtoku. Podľa žalobcu to má za následok, že parkoviská takéhoto typu majú byť vodopriepustné s\n\nplošnou infiltráciou dažďových vôd (ochrana vôd pred znečistením sa realizuje použitím protiropnej fólie)\nv kombinácii so sklonom vozovky do priľahlej zelene. Podľa žalobcu z oznámenia stavebného konania\nvyplýva, že toto usmernenie nebolo rešpektované, čo má za následok riziko ohrozenia záujmov vôd.\nZ oznámenia podľa žalobcu vyplýva, že projektant realizoval svoju povinnosť podľa § 6 ods. 3 zákona\nč. 138/1992 Zb. o autorizovaných stavebných inžinieroch, teda poslúchol zadania investora. Žalobca\npoukázal na ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona, v zmysle ktorého má projektant povinnosť rešpektovať\nvšetky právne predpisy, a to najmä tie na úseku ochrany vôd. Poukázal aj na ustanovenie § 6 ods. 2 tohto\nzákona, v zmysle ktorého má povinnosť napomáhať právu verejnosti na priaznivé životné prostredie.\n3. Na základe uvedeného podania žalobcu Mesto Martin ako orgán verejnej správy 1. stupňa a stavebný\núrad príslušný pre miestne a účelové cesty podľa § 3a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných\nkomunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov ďalej aj len („Cestný zákon“) a podľa § 120\nods. 1 Stavebného zákona oznámil Oznámením o začatí správneho konania o nepriznaní postavenia\núčastníka správneho konania č. ŠSÚ-40385/2023 zo dňa 08.09.2023 začatie správneho konania o\nnepriznaní postavenia účastníka konania žalobcu v neukončenom stavebnom konaní podľa § 18 v\nspojení s § 14 ods. 2 Správneho poriadku, a to z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok vymedzených\nv § 59 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona.\n4. Žalobca v podaní zo dňa 11.09.2023 uviedol, že si neuplatnil procesné postavenie podľa § 14 ods.\n1 Správneho poriadku ani podľa § 59 Stavebného zákona, a teda je vedené konanie vo veci, ktorej\nsa žalobca nedomáhal. Žiadal stavebný úrad, aby konanie zastavil, nakoľko nie je dôvod na konanie o\ntakomto predmete. Žalobca uviedol, že hoci nemá procesné postavenie účastníka konania podľa § 14\nods. 1 Správneho poriadku ani podľa § 59 Stavebného zákona, táto vec nie je ani sporná, tak stavebný\núrad uznáva, že má postavenie účastníka konania z dôvodov uvedených v podaní žalobcu, a teda\nuznáva jeho postavenie účastníka konania podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku v kombinácii s § 15\na 19 Zákona o životnom prostredí, keďže o tomto dôvode nie je konané.\n5. Mesto Martin ako orgán verejnej správy 1. stupňa následne rozhodnutím č. ŠSÚ-40385/2023 zo\ndňa 15.12.2023 rozhodlo podľa § 3a ods. 4 Cestného zákona, § 120 ods. 1 Stavebného zákona,\npodľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona v spojení s § 14 Správneho poriadku tak, že žalobcovi\nnepriznáva postavenie účastníka konania v stavebnom konaní vo veci povolenia dopravnej stavby\n„Parkovacie plochy pred vysokoškolským internátom JLF UK Martin“ v rozsahu SO 01 Spevnené\nplochy, na pozemku parc. č. KN-C 172/2 v k. ú. A., stavebníka Univerzita Komenského, Jesseniova\nlekárska fakulta, IČO: 00 397 865, Malá hora 4/A, 036 01 Martin, vedenom na stavebnom úrade\npod číslom ŠSÚ-40385/2023. Orgán verejnej správy 1. stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že\nznakom účastníka konania je hmotnoprávny pomer k veci, ktorá je predmetom konania. Správny orgán\nje povinný spresňovať okruhu účastníkov konania počas celého konania. Povinnosťou je dodržiavanie\nurčitých lehôt, povinnosť navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe, predložiť listiny potrebné na dôkazné\nkonanie, strpieť miestnu ohliadku, dostaviť sa na predvolanie správneho orgánu, doplniť náležitosti\npodania predpísané právnymi normami. Pre realizáciu uvedených práv a povinností sa predpokladá\naktivita účastníka konania. Účastník konania môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má\nspôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba zodpovednosť. Orgán verejnej správy\n1. stupňa ďalej poukázal na ustanovenia § 59 ods. 1 a 2 Stavebného zákona a na poznámku 1g),\nna ktorú odkazuje ustanovenie § 59 ods. 1 Stavebného zákona a citoval aj ustanovenie § 24 ods. 2\nzákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o EIA“), na ktoré odkazuje poznámka 1g)\nv § 59 ods. 1 Stavebného zákona. Orgán verejnej správy 1. stupňa uviedol, že Stavebný zákon ako\nšpeciálny predpis osobitne upravuje v ustanovení § 59 účastníkov konania, preto sa neuplatňuje §\n14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom všeobecným. Okruh účastníkov stavebného konania je\nvymedzený osobitne v stavebnom konaní, kde je to stavebník, osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné\npráva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke\nalebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, ďalšie\nosoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba,\nprojektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby. Predovšetkým je tu existencia vlastníckeho alebo iného\npráva v súlade s § 139 Stavebného zákona a priama dotknutosť tohto práva podaným návrhom. Ďalšou\npodmienkou pri vymedzení účastníkov konania podľa tohto ustanovenia je naplnenie skutkovej podstaty\na uplatnenie Zákona o EIA. Tento predpis, ktorý umožňuje postavenie účastníka konania, sa v tomto\nkonaní neuplatnil, nakoľko stavba, ktorá je predmetom stavebného konania, svojím rozsahom nespĺňa\n\nkritériá posudzovania podľa Zákona o EIA, nebola predmetom zisťovacieho konania, ani procesu\nposudzovania vplyvov na životné prostredie. Odvedenie dažďových vôd je dostatočne rozpracované,\nčo je podľa orgánu verejnej správy 1. stupňa zrejmé zo stanoviska Slovenského vodohospodárskeho\npodniku, š. p. PHV, OZ Ružomberok č. CS SVP OZ PN 2437/2023/3 zo dňa 11.04.2023 a vyjadrenia\nOkresného úradu Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-MT-OSZP- 2023/006368-Hš zo\ndňa 21.04.2023.\n6. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalobca tvrdil, že hmotnoprávnym pomerom\nk veci je záujem na ochrane životného prostredia podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí,\nčím sa stavebný úrad vôbec nezaoberal, preto je jeho rozhodnutie vecne nesprávne, arbitrárne a\nsvojvoľné. Ďalej žalobca poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa\ndostatočného odôvodnenia rozhodnutia a v tejto súvislosti poukázal na to, že stavebný úrad sa\nžiadnym spôsobom nezaoberal jeho tvrdením ohľadne jeho materiálneho vzťahu k prejednávanej veci\nz titulu záujmu na životnom prostredí podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí, na ktoré sa\nodvolával. Za nesprávnu označil žalobca úvahu stavebného úradu, v zmysle ktorej Stavebný zákon\nako špeciálny predpis osobitne upravuje v ustanovení § 59 účastníkov konania, a preto sa neuplatňuje\n§ 14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom všeobecným. Táto úvaha je podľa žalobcu nesprávna\na v rozpore so zásadou legality konania orgánov verejnej moci podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako\naj v rozpore s § 46 Správneho poriadku. Stavebný úrad sa neriadil dôsledne ustanoveniami Ústavy\nSR a zákonov. Úvaha stavebného úradu je podľa žalobcu v rozpore s výrokom rozhodnutia, ktoré\nuvádza, že stavebný úrad rozhodol vo veci aj podľa § 14 Správneho poriadku, teda výrok rozhodnutia\nje v rozpore s jeho odôvodnením. Rozhodnutie je zmätočné, nelogické, svojvoľné a nepochopiteľné\npre nedostatok dôvodov a vnútornú logickú rozpornosť. Ustanovenie § 14 Správneho poriadku podľa\nžalobcu neumožňuje viesť konanie o nepriznaní procesného postavenia účastníka konania. Procesné\npostavenie účastníka je právna skutočnosť, ktorá vyplýva priamo zo zákona, a to buď všeobecného\nalebo osobitného. Žalobca vyjadril presvedčenie, že má procesné postavenie účastníka konania aj\npodľa § 14 Správneho poriadku a podľa § 59 Stavebného zákona. Výrok rozhodnutia o procesnom\npostavení musí znieť, či je osoba účastníkom konania, a v prípade, že sa rozhodne, že účastníkom\nkonania nie je, tak od ktorého momentu nie je účastníkom konania. Procesné postavenie účastníka nie\nje stav, ktorý by mal stavebný úrad oprávnenie priznávať či nepriznávať, ako ani nemá právo účastníka\nz konania vylučovať. Takýto procesný postup Správny poriadok ani Stavebný zákon neumožňujú.\nProcesné postavenie účastníka konania je nutné rešpektovať konaním úradu podľa § 3 ods. 2 Správneho\nporiadku alebo rozhodnutím konštatovať, že osoba toto postavenie nemá. Žalobca ďalej uviedol, že z\nustanovenia § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona vyplýva, že účastníkom stavebného konania sú\naj „ďalšie osoby“, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu a legislatívny odkaz 1g), ktorý\nodkazuje na ustanovenia Zákona o EIA, nie je súčasťou právnej normy, je len výkladovou pomôcka,\nakým spôsobom je potrebné vykladať ustanovenia Stavebného zákona rozširujúce okruh účastníkov.\nTýmto osobitným predpisom je podľa žalobcu aj ustanovenie § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí, čím\nsa stavebný úrad vôbec nezaoberal. Ustanovenia § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí podľa žalobcu\npredstavovali materiálny vzťah k prejednávanej veci z titulu záujmu na ochrane životného prostredia.\nŽalobca ďalej uviedol, že pokiaľ by sa aj uvažovalo o tom, že legislatívny odkaz 1g) odkazuje len na\nZákon o EIA, a teda nezakladá vzťah k Zákonu o životnom prostredí, potom je nutné skonštatovať, že na\nriešenie otázky uplatnenia práva podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí samotný Stavebný zákon\nneposkytuje dostatočné inštrumentárium. Podľa žalobcu mu postavenie účastníkov konania prináleží\npodľa § 14 Správneho poriadku v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Ustanovenia §\n15 a § 19 Zákona o životnom prostredí nie sú v rozpore s § 59 Stavebného zákona a tieto ustanovenia\npredstavujú rozširujúci materiálny základ a vzťah k predmetnému stavebnému konaniu vo vzťahu k\nochrane životného prostredia, ktorá je tiež predmetom stavebného konania. Uvedeným sa stavebný\núrad vôbec nezaoberal. Žalobca ďalej poukázal na záver rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8Sžp/12/2023 o tom, že pri prieskume rozhodnutí vydaných v správnych konaniach je nutné preskúmať\nich aj z toho hľadiska, či neporušujú niektorú základnú slobodu alebo niektoré základné právo. Z toho\nvyplýva, že pri riešení otázky procesného postavenia verejnosti v stavebnom konaní musí správny orgán\nsúčasne riešiť, či niektoré základné právo alebo sloboda nie je materiálnym dôvodom pre postavenie\nnejakej osoby ako účastníka konania, pričom stavebný úrad podľa žalobcu toto vôbec nezisťoval,\nhoci sa žalobca domáhal svojho základného práva na životné prostredie podľa čl.1 a 6 Aarhuského\ndohovoru, podľa čl. 37 a 41 Charty základných práv občanov EÚ, ako aj podľa čl. 44 až 46 Ústavy SR.\nStavebný úrad uprel žalobcovi základné právo na spravodlivosť v oblasti životného prostredia podľa čl.\n9 Aarhuského dohovoru a podľa čl. 4 Dohovoru o ľudských právach. Stavebný úrad nedôsledne zistil\n\nskutkový stav, či žalobca je alebo nie je dotknutý na niektorom základnom práve, ktoré by bolo dôvodom\nna konštatovanie procesného postavenia účastníka konania. Za nezákonne, nesprávne a v rozpore s\nustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov žalobca označil aj konštatovanie stavebného úradu\no tom, že odvedenie dažďových vôd je dostatočne rozpracované s odkazom na stanoviská príslušných\norgánov. V tejto súvislosti poukázal na závery judikatúry Najvyššieho súdu SR týkajúce sa záväzných\nstanovísk. Uviedol ďalej, že ak jeho námietka ako domnelého účastníka smerovala proti obsahu\nzáväzných stanovísk dotknutých orgánov, potom procesne správnym riešením tejto námietky je postup\n§ 140b ods. 5 Stavebného zákona. Stavebný úrad z vecnej stránky námietky žalobcu prednesené\nv tomto smere odignoroval s tým, že ich neakceptáciu založil na potvrdení doručených záväzných\nstanovísk, na čo však nie je stavebný úrad oprávnený, ale výlučne nadriadený dotknutý orgán ako\nto vyplýva z ustanovenia § 140b ods. 5 Stavebného zákona. Stavebný úrad tak porušil § 40 ods. 1\nSprávneho poriadku, kedy si o predbežnej otázke námietky voči obsahu záväzného stanoviska urobil\núsudok sám, hoci riešenie tejto otázky je vyhradené inému správnemu orgánu. Stavebný úrad riešenie\nvecnej námietky ochrany záujmov životného prostredia riešil nielen procesne nesprávne, ale aj obsahovo\nnesprávne, lebo v rozpore s § 32 ods. 1 Správneho poriadku si nezistil úplne a presne skutkový stav\nveci. Ak si stavebný úrad urobil o predbežnej otázke záver sám, postupoval v rozpore s § 40 ods. 1\nSprávneho poriadku, čo znamená, že porušil § 32 ods. 1 Správneho poriadku a nezabezpečil si úplne a\npresne zistenie skutkového stavu, ktoré je možné zabezpečiť výlučne procesným postupom podľa § 142\nods. 5 Stavebného zákona. Následkom je nezákonnosť rozhodnutia podľa § 46 Správneho poriadku,\npretože rozhodnutie bolo založené na nedôslednom zistení skutkového stavu. Rozhodnutie stavebného\núradu svojvoľne rozhoduje o základných ľudských právach na životné prostredie v rozpore s hmotnými\na procesnými predpismi a svojvoľne bráni osobám, ktoré si svoje právo na životné prostredie chcú\nchrániť, spôsobom uprenia procesných prostriedkov, ktorými by si tieto základné právo mohli v súlade\ns právnymi predpismi uplatňovať. Podľa žalobcu ide o šikanózny výkon práva. Žalobca ďalej navrhoval\nvykonať dôkaz spočívajúci v zabezpečení potvrdzujúcich alebo pozmeňujúcich stanovísk podľa § 145\nods. 2 Stavebného zákona, ktorých obsah namietal. Žiadal, aby odvolacie konanie bolo prerušené až\ndo doby zabezpečenia potvrdzujúcich alebo pozmeňujúcich záväzných stanovísk podľa § 140b ods. 5\nStavebného zákon a aby odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie\npodľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku.\n7. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-MT-OCDPK- 2024/002837 zo dňa\n05.03.2023 tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové\nrozhodnutie potvrdil. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo všetkých prípadoch je znakom\núčastníka konania hmotnoprávny pomer fyzickej alebo právnickej osoby k veci, ktorá je predmetom\nkonania. Správny poriadok vymedzuje, kto je účastníkom konania, ale odpoveď na to, na koho sa táto\ndefinícia vzťahuje, dávajú predpisy hmotného práva, z ktorých vyplýva okruhu osôb, ktoré sú alebo\nsa môžu stať nositeľmi práv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje. Špeciálne kritériá teda\nobsahujú osobitné predpisy, ktoré môžu upravovať pojem účastníka konania odchylne. Okruh subjektov,\nktorým toto postavenie priznávajú, môže byť oproti Správnemu poriadku formulovaný buď užšie alebo\nširšie. Postavenie účastníka konania môžu dokonca priznať aj tomu, na koho sa ustanovenie § 14\nods. 1 Správneho poriadku vôbec nevzťahuje. Tieto osobitné predpisy majú v aplikačnom procese\nprednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v Správnom poriadku, čo vyplýva z ustanovenia §\n140 Stavebného zákona. Podľa § 140 Stavebného zákona sa na konanie podľa tohto zákona vzťahujú\nvšeobecné predpisy o správnom konaní, ak nie je výslovne ustanovené inak. V danom prípade sa podľa\nžalovaného jedná o ustanovenia týkajúce sa rozhodovania o tom, či niekto je alebo nie účastníkom\nkonania. Povinnosťou každého účastníka je uviesť konkrétne dôvody, ktoré majú svedčiť o tom, ktoré\njeho práva alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím vo veci priamo dotknuté. Ten, kto tvrdí, že sa s ním\nkonať ako s účastníkom má, musí špecifikovať svoje právo, ktoré môže byť potenciálne zasiahnuté\nrozhodnutím a ktoré je chránené právnymi predpismi, pričom svoje tvrdenia musí oprieť o konkrétne\nskutkové dôvody. Na účastníctvo v konaní nestačí len všeobecne tvrdiť, že účastník môže byť dotknutý\nna právach, ale musí preukázať, čím konkrétne môže byť dotknutý alebo je dotknutý. Tieto tvrdenia musia\nbyť kvalifikované a musieť napĺňať zákonom predpokladané náležitosti, aby bolo možné konštatovať\nriadne splnenie povinnosti. Opačný prístup by znamenal možnosť, že ktokoľvek môže byť účastníkom\nkonania, napríklad len preto, že právo na priaznivé životné prostredie sa zaručuje každému. Naplnenie\nreálneho obsahu práv a povinnosti obsiahnutých v čl. 44 Ústavy SR je zabezpečené aj tým, že\nosobitné predpisy umožňujú, aby sa konaní a procesov, ktorých predmetom sú otázky súvisiace so\nživotným prostredím, mohla zúčastňovať aj verejnosť, v niektorých právnych predpisoch označovaná\nako dotknutá, v iných zainteresovaná. Tento procesný subjekt v administratívnom konaní háji verejný\n\nzáujem na ochrane životného prostredia a osobitné právne predpisy vymedzujú, v ktorých konaniach a\nza akých podmienok je prípustná ingerencia tohto subjektu. Právo účasti zainteresovanej resp. dotknutej\nverejnosti v administratívnom konaní musí byť teda zakotvené v osobitnom právnom predpise, ktorý\nupravuje také konanie a procesy, v ktorých by mohli byť dotknuté záujmy životného prostredia a\nzainteresovaná alebo dotknutá verejnosť nemá právo zúčastniť sa akéhokoľvek druhu administratívneho\nkonania ale len takého, kde takéto právo zákon priznáva.\n8. Okruh účastníkov stavebného konania vymedzuje Stavebný zákon v § 59 ods. 1 a keďže\nStavebný zákon ako lex specialis obsahuje osobitnú právnu úpravu účastníkov stavebného konania,\nje ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku vylúčené, a to s poukazom na § 140 Stavebného\nzákona. Stavebný zákon obsahuje vlastné vymedzenie okruhu účastníkov konania. Z ustanovenia §\n59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona vyplýva, že účastníkom stavebného konania je aj ten, komu\ntoto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Osobitným predpisom, na ktorý odkazuje Stavebný\nzákon, sú ustanovenia § 24 až § 27 Zákona o EIA. Žalovaný poukázal aj na závery nálezu Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2017 zo dňa 12.12.2017, podľa ktorého Stavebný zákon osobitne upravuje\nokruh účastníkov konania, preto sa neuplatní § 14 Správneho poriadku. Z uvedeného nálezu s\nodkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/1/2010 zo dňa 29.03.2011 súčasne vyplýva,\nže ďalším osobám priznáva Stavebný zákon právo účastníka stavebného konania len vtedy, ak by\nrozhodnutím mohli byť dotknuté ich vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj\nk susedným pozemkom a stavbám, vrátane bytov. Slovné spojenie „priamo dotknuté“ vyjadruje stav\nznačnej bezprostrednej intenzity porušenia a individualizácie subjektu, ktorý je porušením dotknutý a\ntento stav musí byť preukázaný. Extenzívny výklad ustanovenia § 14 ods. 2 Správneho poriadku nie\nje namieste, lebo Stavebný zákon upravuje účastníctvo v § 59 osobitným spôsobom a úprava v § 14\nSprávneho poriadku je vylúčená účinkami subsidiárneho pôsobenia osobitnej a všeobecnej úpravy, na\nktoré odkazuje § 140 Stavebného zákona.\n9. Zainteresovaná verejnosť má právo na účasť v administratívnom konaní len tam, kde je to v osobitných\nprávnych predpisoch uvedené. Žalobca podľa žalovaného nemohol rozširovať svoje možnosti stať\nsa účastníkom konania s poukazom na § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Z ustanovenia\n§ 19 Zákona o životnom prostredí vyplýva, že by bolo povinnosťou odvrátiť hrozbu alebo zmierniť\nnásledky poškodenia životného prostredia a bez meškania ohlásiť túto skutočnosť orgánu štátnej\nsprávy. Z ustanovenia § 19 Zákona o životnom prostredí podľa žalovaného vyplýva, že práva a\npovinnosti vyplývajúce z tohto ustanovenia prináležia každému a z tohto ustanovenia nevyplývajú\nžiadne osobitné oprávnenia alebo povinnosti len žalobcovi. Nemožno akceptovať podľa žalovaného\nžalobcom prednesenú rozširujúcu argumentáciu, pretože jej pripustenie by malo za následok, že\nktokoľvek by mohlo byť účastníkom akéhokoľvek druhu administratívneho konania, v ktorom by mohli\nbyť dotknuté záujmy životného prostredia a kde by mohlo dôjsť k ohrozeniu alebo poškodeniu životného\nprostredia z titulu povinnosti ohlásiť hrozbu alebo poškodenie životného prostredia. Takýto výklad\nnie je v súlade s cieľmi sledovanými § 19 Zákona o životnom prostredí, kde je zakotvené pravidlo\nsprávania sa s cieľom predchádzať škodám na životnom prostredí a toto ustanovenie predpokladá skôr\nfaktické konanie odvracajúce poškodenie životného prostredia. V § 15 Zákona o životnom prostredí\nzákonodarca vymedzil právo každému sa určeným spôsobom domáhať na príslušnom orgáne svojich\npráv vyplývajúcich z tohto zákona a ďalších predpisov upravujúcich veci životného prostredia. Toto právo\nodvolateľa nebolo porušené, bolo mu umožnené si ho uplatniť na príslušnom orgáne. Z ustanovení\nZákona o životnom prostredí - § 15 a § 19, na základe ktorých sa v spojení s § 14 ods. 2 Správneho\nporiadku žalobca domáha účastníctva v stavebnom konaní, podľa žalovaného nevyplýva žalobcovi\nprávo byť účastníkom v predmetnom konaní. Keďže žalobca neodvodzoval svoje právo byť účastníkom\nkonania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku a podľa § 59 Stavebného zákona, k týmto ustanoveniam\nsa žalovaný nevyjadril. Pokiaľ žalobca vyžadoval postup podľa § 140b ods. 5 Stavebného zákona,\nžalovaný uviedol, že toto ustanovenie upravuje postup pri podávaní námietok proti obsahu záväzného\nstanoviska, ale toto právo majú len účastníci konania, preto sa týmito námietkami nezaoberal. Podľa\nžalovaného tieto námietky priamo nesúvisia s konaním o priznaní resp. o nepriznaní postavenia\núčastníka predmetného stavebného konania.\n10. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozhodnutia súdov, žalovaný uviedol, že tieto námietky sú všeobecné\na neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho tvrdenie o priznaní postavenia\núčastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom\nprostredí. Podľa žalovaného žalobca nemá procesnú legitimáciu vyplývajúcu zo zákona, ktorá by mu\n\npriznávala oprávnenie vystupovať v stavebnom konaní ako účastník konania. V odvolaní neuviedol\nžiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho právo na priznanie postavenia účastníka v\npredmetnom stavebnom konaní a uviedol len citácie ustanovení zákona v teoretickej rovine.\nSprávna žaloba – žalobné body\n11. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy 1. stupňa, ich zrušenia a vrátenia\nveci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.\n12. Podľa žalobcu správnou žalobou napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej\naj len „SSP“)), je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. l písm.\nd) SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore\ns administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP) a v konaní došlo zároveň\naj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za\nnásledok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. l písm. g) SSP).\n13. Žalobca zopakoval, že hmotno-právnym pomerom k veci je jeho záujem na ochrane životného\nprostredia podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Týmto tvrdením sa podľa žalobcu\nstavebný úrad vôbec nezaoberal, a preto je jeho rozhodnutie vecne nesprávne, arbitrárne, svojvoľné\na nepochopiteľné pre nedostatok dôvodov.\n14. Žalobca uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je nutné\nrozhodnutie orgánu verejnej moci odôvodniť dostatočne konkrétne a relevantne (well-based) a následne\nvecne vyhodnotiť, či je rozhodnutie v zmysle ďalších relevantných právnych predpisov vecne správne,\na teda či je vecne v súlade aj s ďalšími relevantnými normami práva (well-founded); rovnako je nutné\nv rozhodnutí orgánu verejnej moci vyhodnotiť či sú pripomienky a námietky účastníka relevantné a\ndostatočne konkrétne (dôvodnosť=„well-based“) a následne či sú aj vecne správne v zmysle právnych\npredpisov (opodstatnené=„well-founded“), a teda či nezakladajú dôvod na zrušenie napadnutého\nrozhodnutia. Ak by tak orgán verejnej moci neurobil, rozhodol by v rozpore s čl.6 Dohovoru o ľudských\nprávach svojvoľne, a teda by išlo o denegatio iustitiae.\n15. Tým, že sa správny orgán žiadnym spôsobom nezaoberal tvrdeniami žalobcu ohľadne jeho\nmateriálneho vzťahu k prejednávanej veci z titulu záujmu na životnom prostredí podľa §15 a § 19\nZákona o životnom prostredí, správny orgán rozhodol svojvoľne, bez akéhokoľvek zdôvodnenia k tomuto\ntvrdeniu. Správny orgán tak postupoval v rozpore s čl. 4 Dohovoru o ľudských právach, a teda aj v\nrozpore s čl. 1 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a zákony vykladal v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.\nŽalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 306/2010, kde ústavný súd uvádza: „Orgánom\nverejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný\nformalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný\ndoslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história\njeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii\nprávnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a\nvetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“\n16. Úvaha orgánov verejnej správy, že Stavebný zákon ako špeciálny predpis osobitne upravuje v\nustanovení § 59 účastníkov konania, preto sa neuplatňuje § 14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom\nvšeobecným, je podľa žalobcu nesprávna a je v rozpore so zásadou legality konania orgánov verejnej\nmoci podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore s § 46 Správneho poriadku. Zásada lex specialis\nderogat lege generalis neznamená, že sa všeobecný predpis neuplatňuje; táto zásada znamená, že sa\nuplatňuje, ale subsidiárne. Subsidiárne použitie právnej normy znamená, že sa používa ako pomocná\nnorma, ak osobitná právna norma upravuje vzťahy odlišne ale nie kolízne, a nepoužíva sa len vtedy, ak\nosobitná právna norma upravuje vzťahy kolízne s osobitnou.\n17. Žalobca ďalej poukázal na to, že úvaha stavebného úradu o vzťahu Stavebného zákona a Správneho\nporiadku je v rozpore s výrokom rozhodnutia, ktoré uvádza, že stavebný úrad rozhodol vo veci aj podľa\n§ 14 Správneho poriadku; výrok rozhodnutia je v rozpore s odôvodnením rozhodnutia. Rozhodnutie\n\nje teda zmätočné, nelogické, svojvoľné a nepochopiteľné pre nedostatok dôvodov a vnútornú logickú\nrozporuplnosť.\n18. Ust. § 14 Správneho poriadku, na ktorom stavebný úrad vo výroku zakladá napadnuté rozhodnutie,\nneumožňuje viesť konanie o nepriznaní procesného postavenia účastníka konania. Procesné postavenie\núčastníka je právna skutočnosť, ktorá vyplýva priamo zo zákona, a to buď všeobecného zákona (Správny\nporiadok) alebo osobitného zákona (Stavebný zákon). Žalobca má procesné postavenie účastníka\nkonania aj podľa § 14 Správneho poriadku, aj podľa § 59 Stavebného zákona. Výrok rozhodnutia o\nprocesnom postavení musí znieť, či je osoba účastníkom konania, a v prípade, že úrad rozhodne,\nže osoba nie je účastníkom konania, tak od ktorého momentu nie je účastníkom konania. Procesné\npostavenie účastníka nie je stav, na ktorý by mal stavebný úrad oprávnenie priznávať či nepriznávať,\nako ani nemá právo účastníka z konania vylučovať. Takýto procesný postup Správny poriadok ale\nani Stavebný zákon neumožňuje. Procesné postavenie účastníka je nutné rešpektovať konaním úradu\npodľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku alebo rozhodnutím konštatovať, že daná osoba toto postavenie\nnemá.\n19. Vo vzťahu k argumentu, že žalobcovi nevzniklo postavenie účastníka v zmysle § 59 ods. 1 písm.\nc) Stavebného zákona žalobca uviedol, že legislatívny odkaz 1g) nie je súčasťou právnej normy,\nje len výkladovou pomôckou, akým spôsobom je potrebné vykladať ustanovenie Stavebného zákona\nrozširujúce okruh účastníkov. Takýmto osobitným predpisom, podľa ktorého ZDS vyplýva účastníctvo\nv konaní, je aj ustanovenie § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Touto možnosťou sa stavebný\núrad nezaoberal, nijakým spôsobom ju neskúmal, a preto v rozpore s § 46 Správneho poriadku založil\nsvoje rozhodnutie na nedôsledne zistenom stave veci; v rozpore s § 32 ods. l si nezistil úplne a presne\nskutkový stav objasňujúci oprávnenosť tvrdenia žalobcu, že ust. § 15 a § 19 Zákona o životnom\nprostredí predstavujú materiálny vzťah k prejednávanej veci z titulu záujmu na ochrane životného\nprostredia. Nemožno podľa žalobcu akceptovať ani argumentáciu žalovaného k § 19 Zákona o životnom\nprostredí. Správny orgán opomenul jednak aplikáciu ustanovenie čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru,\nktorý má prednosť pred slovenskými vnútroštátnymi predpismi. Slovenská republika je Aarhuským\ndohovorom viazaná, a teda musí zabezpečiť, aby zainteresovaná verejnosť mala prístup do konania\nešte v čase, keď ho môže efektívne ovplyvniť.\n20. Rovnako správny orgán postupoval nezákonne, keď opomenul zohľadniť Rozhodnutie Súdneho\ndvora EÚ č. C-240/09, kde SDEÚ uvádza: ,,Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký\nvýklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho\nopravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku\n9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby\nmohla organizácia na ochranu životného prostredia ... napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci\nsprávneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“ Správny\norgán teda neposkytol taký výklad práva, ktorý by umožňoval následne napadnúť samotné rozhodnutie,\nale formalisticky obmedzil účasť ekologického spolku v konaní tak, aby nemohlo domáhať účinného\nprostriedku nápravy v zmysle čl. 47 Charty základných práv SR (zrejme EÚ – pozn. správneho súdu) .\n21. Podľa žalobcu, ak by sa aj uvažovalo o tom, že legislatívny odkaz lg) v § 59 ods. l písm. c) Stavebného\nzákona odkazuje len na Zákon o EIA, a teda nezakladá vzťah k Zákonu o životnom prostredí, potom\nje nutné skonštatovať, že na riešenie otázky uplatnenia práva podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom\nprostredí samotný Stavebný zákon neposkytuje dostatočné inštrumentárium. To však znamená, že je\nnutné túto otázku riešiť subsidiárnym uplatnením § 14 Správneho poriadku v spojení s §15 a § 19 Zákona\no životnom prostredí a skúmať, či žalobcovi nevyplýva postavenie účastníka z tohto titulu.\n22. Žalobca spĺňal postavenie účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku v spojení s § 15 a\n§ 19 Zákona o životnom prostredí. Keďže ustanovenia § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí nie\nsú v rozpore s ustanoveniami § 59 Stavebného zákona, potom tieto ustanovenia predstavujú rozširujúci\nmateriálny základ a vzťah k predmetnému stavebnému konaniu vo vzťahu k ochrane životného\nprostredia, ktoré je tiež predmetom stavebného konania. Je nepochybné, že predmetom stavebného\nkonania je aj ochrana verejných záujmov životného prostredia podľa § 126 Stavebného zákona. Z\nuvedeného vyplýva, že v takomto prípade je ustanovenie § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí\nmateriálny vzťah toho, kto si uplatňuje právo na životné prostredie v prejednávanej veci, ktorej súčasťou\nje aj ochrana životného prostredia. Nakoľko § 59 Stavebného zákona neposkytuje dostatočnú právnu\n\núpravu na riešenie tejto otázky, potom nastupuje ako subsidiárny právny predpis Správny poriadok a jeho\n§ 14 v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí, ktoré takto predstavujú rozšírenie účastníkov\nkonania aj na tie osoby, ktoré tvrdia, že si chcú uplatniť práva na životné prostredie podľa Zákona o\nživotnom prostredí. Touto možnosťou sa stavebný úrad nezaoberal, nijakým spôsobom ju neskúmal, a\npreto v rozpore s § 46 Správneho poriadku založil svoje rozhodnutie na nedôsledne zistenom stave veci;\nv rozpore s § 32 ods. l si nezistil úplne a presne skutkový stav objasňujúci oprávnenosť tvrdenia žalobcu,\nže ustanovenia §15 a § 19 Zákona o životnom prostredí predstavujú materiálny vzťah k prejednávanej\nveci z titulu záujmu na ochrane životného prostredia. Žalovaný zas nesprávne poskytol taký výklad práva,\nktorý obmedzil účasť žalobcu v konaní, čím porušil právo ekologického spolku byť účastníkom konania\nvo veci životného prostredia.\n23. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp/12/2023: „...pri prieskume\nrozhodnutí vydaných v správnych konaniach nutné preskúmať aj z toho hľadiska, či neporušujú niektorú\nzákladnú slobodu alebo niektoré základné právo.“ Z uvedeného zároveň vyplýva, že pri riešení otázky\nprocesného postavenia verejnosti v stavebnom konaní musí správny orgán súčasne riešiť, či niektoré\nzákladné právo alebo sloboda nie je materiálnym dôvodom pre postavenie nejakej osoby ako účastníka\nkonania. Túto otázku správne orgány vôbec nezisťovali, hoci vo svojej podstate sa žalobca domáhal\nsvojho základného práva na životné prostredie podľa čl. l a čl. 6 Aarhuského dohovoru, podľa čl. 37 a\nčl. 41 Charty základných práv občanov EÚ, ako aj podľa základného práva podľa čl. 44 až čl. 46 Ústavy\nSR Týmto postupom správne orgány súčasne upreli žalobcovi základné právo na spravodlivosť v oblasti\nživotného prostredia podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru a podľa čl. 4 Dohovoru o ľudských právach.\nSprávne orgány v rozpore s § 46 Stavebného zákona nedôsledne zistili skutkový stav, či je alebo nie je\nžalobca dotknutý na niektorom základnom práve, ktoré by bolo dôvodom na konštatovanie procesného\npostavenia účastníka konania a za týmto účelom si v rozpore s § 32 ods. l Správneho poriadku nezistili\núplne a presne skutkový stav prejednávanej veci.\n24. Podľa žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v zmysle § 14 ods. 2 Správneho poriadku\nv súbehu s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí má právo domáhať sa svojich práv na ochranu\nživotného prostredia, čo je nutné interpretovať ako hmotnoprávne naplnenie podmienky pre vznik\núčastníctva v tomto konaní. Správny orgán použil a používa procesné prostriedky spôsobom, ktorým\nupiera verejnosti právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 a čl. 45 Ústavy SR, ako aj právo podľa\n§ 15a § 19 Zákona o životnom prostredí. Správny orgán nesprávne právne vyhodnotil a aplikoval Zákon o\nživotnom prostredí, ktorý sa uplatňuje naprieč celým právnym poriadkom, je normou integračnou a vždy,\nkeď je predmetom rozhodovania životné prostredie alebo jeho ochrana, upravuje všeobecné zásady,\nktoré v takýchto prípadoch musia byť dodržané, čo sa v tomto prípade nestalo.\n25. Žalobca ešte poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/13/2013, kde sa uvádza:\n„Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v\nodsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve,\nak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu\nnapadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej\nvnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.“ Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu je\npreto zrejmé, že správny orgán postupoval nezákonne, keď nepriznal žalobcovi postavenie účastníka\nkonania\n26. Žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvoru EÚ C-240/09 [L.Z.V.] zo dňa 08.03.2011 s tým,\nže odopretím postavenia účastníka konania správny orgán obmedzil žalobcu z možnosti nielen účasti\nna konaní, ale aj z možnosti na súdny prieskum prípadného rozhodnutia, čím samo o sebe spôsobil\nnezákonnosť rozhodnutia.\n27. Podľa čl. 51 ods. l Ústavy SR sa práva na priaznivé životné prostredie a práva na spravodlivý proces\nmožno domáhať len spôsobom, ktorý ustanoví príslušný vykonávací predpis. Z toho súčasne vyplýva,\nže dochádza k pomerne veľkému prekrytiu súkromno-právnej povahy činnosti občianskych združení a\nich osvetovej činnosti s verejno-právnou povahou domáhania sa právnej ochrany záujmov a práv na\nživotné prostredie v správnych konaniach podľa vykonávacích právnych predpisov. Žalobca poukázal\nna rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžk/15/2017 zo dňa 01.08.2018, kde sa uvádza: „Podľa čl.\nl ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie\n\nmateriálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa\nprezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej\nsamosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý\njednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho\nštátu prezentoval v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem\niných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu),\nčo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré\nsú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich\nuplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané “(„.) Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz, že v\nsúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka\nvšeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem;\nmedzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako\naj zásada primeranosti, resp. proporcionality.“ Správne orgány začali konanie aj za účasti žalobcu, ale\nnamiesto riadneho priebehu konania vylúčili žalobcu ako účastníka konania, čo žalobca považuje za\nnezákonný postup.\n28. Žalobca tvrdil, že nebolo zo strany správny orgánov postupované v zmysle „princípov dobrej\nverejnej správy“. Tieto princípy vo svojej podstate znamenajú výkon právomoci správneho orgánu ako\nslužbu občanom, nezneužívanie voľnej úvahy správneho orgánu a výkon jeho právomoci len za účelom\nustanoveným zákonom. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/38/2015\nzo dňa 25.05.2016 a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/3/2017 zo dňa 27.04.2018.\nSprávny orgán sa ani nezaoberal tým, či postupuje v súlade s princípmi dobrej verejnej správy, ale\npredpojato sa postavil k účasti žalobcu na administratívnom konaní. „Dobrý správny postup“ je terminus\ntechnicus, ktorý je v Európskej únii naviazaný na Európsky kódex dobrej správnej praxe, ktorý má súvis\ns právom podľa čl. 41 Charty základných práv občanov Európskej únie. Uvedené znamená, že ak aj\nnárodné právo a jeho aplikácia doteraz neboli v súlade s dobrou správnou praxou, v rámci harmonizácie\npráva je povinnosťou národných orgánov postupne preberať zásady dobrej správnej praxe. Iným slovom,\nEurópsky kódex dobrej správnej praxe a požiadavky, ktoré sú označené za dobrú správnu prax, sú\nviac než len odporúčaním; sú očakávanou normou správania úradníkov Európskej únie, čo vzhľadom\nna povahu európskeho práva ako tzv. soft-law neznižuje jeho záväznosť ale práve naopak, smeruje\nk uznaniu ako kogentnej normy správania. Postup žalovaného ako aj prvostupňového orgánu však\nnemožno v žiadnom prípade považovať za dobrý správny postup.\n29. Podľa žalobcu postupom správneho orgánu boli porušené jeho práva podľa Charty základných práv\nEurópskej únie, a to konkrétne právo podľa čl. 37 charty na ochranu životného prostredia, ako aj právo\npodľa čl. 41 na dobrú správu vecí verejných a následne obmedzený aj prístup k spravodlivosti podľa čl. 47\ncharty. Právo na ochranu životného prostredia a na dobrú správu vecí verejných boli porušené odopretím\npostavenia účastníka v kolaudačnom konaní bez opory v zákone, pričom takéto postavenie vyplýva\nžalobcovi ex lege. Odopretím účasti na konaní taktiež bolo upreté právo na prístup k spravodlivosti,\nkeďže si nemohol uplatňovať svoje práva v rámci administratívneho konania, ale ani následne nemohol\npožiadať príslušný správny súd prieskum rozhodnutia v konaní.\n30. Na základe vyššie uvedeného postupu správneho orgánu bolo žalobcovi upreté procesné právo ako\núčastníkovi konania a s ním úzko súvisiace právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy\nSR a právo na spravodlivý proces vychádzajúce z Ústavy SR.\nVyjadrenie žalovaného k správnej žalobe\n31. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zotrváva na správnou žalobou napadnutom\nrozhodnutí.\nPosúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom\n32. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na\nžiadosť žalobcu na deň 10.09.2025. Žalobca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní podaním\nzo dňa 09.09.2025, v ktorom oznámil, že na základe pokynu od žalobcu sa na pojednávaní pred\nsprávnym súdom nezúčastní žalobca a ani právny zástupca žalobcu s tým, že žiadajú, aby správny súd\nv predmetnej veci rozhodol bez ich účasti. Žalobca uviedol, že sa pridržiava argumentácie uvedenej\n\nv správnej žalobe ako aj v písomných vyjadreniach a žiadal, aby správny súd rozhodol tak, ako je\nuvedené v žalobnom návrhu a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný\nospravedlnil neúčasť na pojednávaní podaním zo dňa 10.09.2025, v ktorom oznámil, že sa pojednávania\npred správnym súdom nezúčastní a vyjadril súhlas, aby správny súd vec prejednal a rozhodol v jeho\nneprítomnosti. Správny súd preto nariadil pojednávanie v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 114\nSSP.\n33. Úvodom správny súd uvádza, že v rámci správnej žaloby žalobca označil ako ďalšieho účastníka\nkonania 1/ orgán verejnej správy prvého stupňa, ktorý však v administratívnom konaní nemal postavenie\núčastníka konania v zmysle § 32 ods. 3 písm. c) SSP. Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím\npredpokladaným ustanovením § 27 ods. 1 SSP, teda podkladovým rozhodnutím pre iné rozhodnutie\norgánu verejnej správy, ktoré samostatne súdnemu prieskumu nepodlieha. Prvostupňové rozhodnutie\norgánu verejnej správy bolo správnym súdom preskúmané v spojení s napadnutým rozhodnutím\nžalovaného, pretože vo vzťahu k výsledku administratívneho konania predstavuje jeden celok.\n34. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie\nžalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa, ktorým nebolo žalobcovi priznané\npostavenie účastníka konania v stavebnom konaní.\n35. Podľa § 59 Stavebného zákona; (1) Účastníkmi stavebného konania sú:\na) stavebník,\nb) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich\npozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť\nstavebným povolením priamo dotknuté,\nc) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, 1g)\nd) stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba,\ne) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby.\n(2) Účastníkmi stavebného konania podľa odseku 1 písm. b) nie sú nájomcovia bytov a nebytových\npriestorov.\n1g) § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov.\n36. Podľa § 140 Staveného zákona; Ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa\ntohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.\n37. Podľa § 14 Správneho poriadku; Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených\nzáujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti\nmôžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím\nvo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času,\nkým sa preukáže opak.\n38. Podľa § 15 Zákona o ochrane životného prostredia; Každý sa môže určeným spôsobom domáhať\nna príslušnom orgáne svojich práv vyplývajúcich z tohto zákona a ďalších predpisov upravujúcich veci\nživotného prostredia.\n39. Podľa § 19 Zákona o ochrane životného prostredia; Každý, kto zistí, že hrozí poškodenie životného\nprostredia alebo že k nemu už došlo, je povinný urobiť v medziach svojich možností nevyhnutné\nopatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie následkov a bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti\norgánu štátnej správy; povinnosť zasiahnuť nemá ten, kto by tým ohrozil život alebo zdravie svoje alebo\nblízkej osoby.\n40. Vo vzťahu k žalobným námietkam správny súd úvodom považuje za potrebné uviesť, že judikatúra\nsúdov už ustálila, že pre aplikáciu § 14 ods. 1 Správneho poriadku nie je v konaniach vedených\npodľa Stavebného zákona priestor, pretože Stavebný zákon má vlastnú právnu úpravu účastníctva\nv jednotlivých konaniach, ktoré sú v Stavebnom zákone upravené. Stavebný zákon pomenúva\núčastníkov každého konania osobitne a odlišne a jeho ustanovenie § 140 vylučuje aplikáciu Správneho\nporiadku vo vzťahu k účastníkom konania (viď. napr. závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu\nSR sp. zn. 7Svk/67/2022 zo dňa 31.01.2024).\n\n41. Taktiež v rozhodnutí sp. zn. 4Sžk/23/2017 zo dňa 01.03.2018 Najvyšší súd SR uviedol: „...K\nnámietke žalobcu, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia účastníctva žalobcu v konaní o\ndodatočnom povolení stavby správnymi orgánmi i krajským súdom, keď vylúčili aplikáciu všeobecnej\ndefinície účastníka v konaní podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku, kasačný súd uvádza, že správny\nporiadok ako všeobecný predpis o správnom konaní, sa použije vo všeobecnosti vždy, pokiaľ orgán\nverenej správy v oblasti verejnej správy rozhoduje o práve, právom chránenom záujme alebo\npovinnosti konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby. 4.32 Osobitné zákony (v danom prípade stavebný\nzákon) však môžu administratívne konanie upraviť odlišne od ustanovení správneho poriadku, v\nnadväznosti na osobitosti jednotlivých konaní podľa týchto zákonov, pričom osobitný zákon môže\ntiež aplikáciu ustanovení správneho poriadku úplne vylúčiť (napr. § 163 zákona č. 563/2009 Z.\nz.). Práve osobitný zákon upravuje či a v akom rozsahu možno na konanie podľa osobitného\nzákona aplikovať ustanovenia správneho poriadku. 4.33 Z ust. § 140 stavebného zákona vyplýva,\nže na konanie podľa stavebného zákona (v danom prípade konanie o dodatočnom povolení stavby),\nsa použijú ustanovenia správneho poriadku vtedy, ak sám stavebný zákon neupravuje konkrétnu\nprávnu otázku inak. Stavebný zákon vo svojich ustanoveniach upravuje účastníctvo v jednotlivých\nkonaniach vedených podľa stavebného konania rôzne. Účastníkov územného konania (§ 34 stavebného\nzákona) definuje odlišne ako účastníkov stavebného konania (§ 59 stavebného zákona). Inak je\nupravené účastníctvo v konaní v § 78 stavebného zákona (kolaudačné konanie), § 97 stavebného\nzákona (údržba stavby, odstránenie stavby, dodatočné povolenie stavby, vypratanie stavby), v §\n113a stavebného zákona (vyvlastnenie). Základnou charakteristikou úpravy účastníctva vo vyššie\nuvedených konaniach je, že zákonodarca upravil okruh účastníkov tzv. pozitívnou enumeráciou,\nuvedením konkrétnych subjektov, ktorým postavenie účastníka v konaní priznáva. Vzhľadom k tomu,\nže stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov každého konania podľa stavebného zákona osobitne\na odlišne, ako sú účastníci konania definovaní vo všeobecnom predpise o správnom konaní, kasačný\nsúd má za to, že ustanovenie § 140 stavebného zákona vylučuje aplikáciu ustanovení správneho\nporiadku vo vzťahu k účastníkom konania. Podľa názoru kasačného súdu predpokladom pre to, aby sa\núčastníkom konania stal aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (§ 14 ods. 2 správneho\nporiadku) je úplná pôsobnosť ustanovení správneho poriadku (na administratívne konanie sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní), prípadne absencia osobitnej úpravy v osobitnom zákone alebo\nneúplná úprava danej otázky v osobitnom zákone. ...“\n42. Z uvedených ustálených záverov rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a aj Najvyššieho\nsprávneho súdu SR nepochybne vyplýva, že vylúčenie aplikácie § 14 ods. 1 Správneho priadku sa\nvzťahuje na všetky prípady osobitných konaní upravených v Stavebnom zákone. Zároveň z ustálených\nzáverov judikatúry vyšších súdnych autorít vo vzťahu k aplikácii § 14 ods. 1 Správneho poriadku časť vety\nza bodkočiarkou (účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,\nprávom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže\nopak) vyplýva, že táto časť ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku sa vzťahuje aj na konania\npodľa Stavebného zákona, pretože zmysel citovaného ustanovenia nespočíva vo vlastnom vymedzení\nalebo rozšírení hmotnoprávnych podmienok, za ktorých je určitá osoba účastníkom konania, ale v\nzaložení domnienky existencie týchto hmotnoprávnych podmienok. Táto časť citovaného ustanovenia\ntak v podstate na správny orgán presúva dôkazné bremeno, že určitá osoba nie je účastníkom konania,\na zároveň upravuje postavenie tejto osoby v danom konaní do okamihu, než sa správnemu orgánu\ntakýto dôkaz podarí vo forme riadne odôvodneného rozhodnutia, ktorým túto osobu ako účastníka\nvylúči (závery rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžk/23/2021 zo dňa\n27.04.2022, sp. zn. 6Sžk/10/2021 zo dňa 19.10.2022). Ust. § 14 ods. 1 Stavebného zákona časť\nza bodkočiarkou ale nezakladá postavenie účastníka administratívneho konania vedeného podľa\nStavebného zákona. Orgány verejnej správy preto postupovali správne, pokiaľ v prípade, že nastal spor\no účastníctve žalobcu v stavebnom konaní, vydali rozhodnutie, v ktorom sa touto otázkou zaoberali\na žalobca sa považoval za účastníka stavebného konania až do právoplatného vyriešenia otázky jeho\núčastníctva.\n43. V časti A. body 1. až 5. správnej žaloby žalobca namietal, že stavebný úrad ako orgán verejnej správy\n1. stupňa sa nezaoberal jeho tvrdením, pokiaľ odôvodňoval svoju účasť v stavebnom konaní podľa §\n15 a §19 Zákona o životnom prostredí. K týmto námietkam správny súd uvádza, že ide o rovnaké\nnámietky aké žalobca predniesol v odvolaní a s týmito námietkami sa vysporiadal žalovaný v správnou\nžalobou napadnutom rozhodnutí. Je pravdou, že orgán verejnej správy 1. stupňa sa v odôvodnení svojho\nrozhodnutia nevyjadril konkrétne k možnosti aplikácie § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí, ale týmito\n\nskutočnosťami sa zaoberal žalovaný, pričom rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy 1. stupňa tvoria jeden celok, a teda žalobca dostal odpovede aj na tvrdenia a námietky, v ktorých\nsvoje postavenie účastníka konania odvodzoval od ust. § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí.\n44. Žalobca v správnej žalobe uvádza vetu : „Žalobca má procesné postavenie účastníka aj podľa § 14\nSprávneho poriadku aj podľa § 59 Stavebného zákona.“, napriek tomu, že v podaní, ktorým sa prihlásil\no účasť v konaní zo dňa 01.09.2023 uviedol, že svoje právo účastníka konania neodvodzuje od ust. §\n14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 59 Stavebného zákona.\n45. Správnemu súdu je známe, že v rámci rozhodovacej činnosti súdov už boli vyslovené závery o tom,\nže pri teleologickom výklade právnej úpravy s ohľadom na ratio legis (účel právnej úpravy), ktorým\nje ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu účastníkov konania\no zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie podľa Zákona EIA prebiehať malo, ale správny orgán\nho v rozpore so zákonom nerealizoval (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.\n7Svk/7/2023). Žalobca ale v tu prejednávanej veci neprednáša žalobné námietky, ktorými by tvrdil, že\nnastalo pochybenie konajúcich orgánov verejnej správy v tomto smere.\n46. Žalobca v správnej žalobe a aj v odvolaní odvodzoval svoje postavenie účastníka stavebného\nkonania od ust. § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí v spojení s § 14 ods. 1 Správneho poriadku.\nPoukazoval na to, že odkaz v poznámke 1g) v ust. § 59 ods. 1 Stavebného zákona je len výkladovou\npomôckou a v zmysle tohto odkazu nemožno prihliadať len na v tejto poznámke vymedzené ust. § 24\naž 24 Zákona o EIA, ale môže to byť aj Zákon o životnom prostredí, konkrétne § 15 a 19 tohto zákona.\n47. K obdobným námietkam žalobcu, v ktorých žalobca argumentoval odkazom na ustanovenie §\n19 Zákona o životnom prostredí a od tohto ustanovenia odvodzoval postavenie účastníka konania\nv administratívnom konaní vedenom podľa Stavebného zákona, sa už vyjadril Najvyšší správny súd\nSR. V rozhodnutí sp. zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28.11.2024 k obdobným námietkam žalobcu uviedol:\n„Sťažovateľ tiež namietal, že postavenie účastníka mu malo vyplývať z § 19 zákona o životnom\nprostredí. Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 59\nods.1 písm. c) Stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol\nbyť aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v\ntom, že pod citované ustanovenie Stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom\nprostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú\npovinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania\nohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy. Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo\nvšeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade\nlen o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho postavenie a vôľu\nbyť účastníkom príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie\núčastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odvodzovať alternatívne ani od\n§ 19 zákona o životnom prostredí“. Rovnako v rozhodnutí sp. zn. 3Svk/35/2022 zo dňa 23.11.2023\nNajvyšší správny súd SR uviedol : „...27. Pokiaľ sťažovateľ svoje postavenie účastníka konania a\ns tým spojenú aktívnu žalobnú legitimáciu odvodzoval od § 14 správneho poriadku, tak kasačný\nsúd poukazuje na skutočnosť, že išlo o otázku účastníctva v stavebnom konaní, ktoré je upravené\nv stavebnom zákone. Je pravdou, že pri účastníctve v konaní o povolení stavby nie je explicitne vylúčená\npôsobnosť správneho poriadku tak ako to predpokladá § 140 stavebného zákona, avšak túto otázku je\npotrebné posudzovať podľa zásad aplikovaných pri konkurencii právnych predpisov, v zmysle ktorých\nje potrebné uplatniť osobitnú právnu úpravu pred úpravou všeobecnou ( lex specialis derogat legi\ngenerali ). V prejednávanej veci stavebný zákon obsahuje komplexnú osobitnú úpravu účastníctva v\nkonaní o povolení stavby, keďže v § 59 stavebného zákona upravuje ich okruh. Vzhľadom na uvedené\nnie je za danej skutkovej a právnej situácie, o akú ide v prejednávanej veci, možné rozširovať okruh\núčastníkov prostredníctvom všeobecného predpisu o správnom konaní. 28. Zákonodarca pomýšľal i na\nurčité ,,rozšírenie“ okruhu účastníkov na základe osobitného predpisu, čo je vyjadrené v cit. ustanovení\nods. 1 písm. c) stavebného zákona, kde je vyjadrené, že účastníkmi stavebného konania sú ďalšie osoby,\nktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Pokiaľ ide o identifikáciu osobitného predpisu,\ntýmto má byť v zmysle poznámky pod čiarou zákon č. 24/2006 Z. z., konkrétne jeho ustanovenia § 24 až\n27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní. Napriek skutočnosti, že poznámky pod\nčiarou nedisponujú normatívnou záväznosťou, je na ne možné nahliadať ako na interpretačnú pomôcku.\n29. Podľa kasačného súdu tak primárne pôjde o rozšírenie okruhu účastníkov konania o zainteresovanú\n\nverejnosť za predpokladu, že vec súvisí s posudzovaním vplyvov na životné prostredie, resp. pokiaľ v\ndanej veci či už prebieha zisťovacie konanie, alebo pri prípadnom extenzívnom výklade a aj s ohľadom\nna cieľ samotného cit. zákona, ktorým je ochrana životného prostredia, zisťovacie konanie prebiehať\nmalo, ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval. Je dôležité pripomenúť, že úprava\nobsiahnutá v zákone o EIA je úzko prepojená s právami účastníka konania v rámci zisťovacieho konania\nrealizovaného podľa cit. zákona. Keďže stavebný zákon v časti upravujúcej účastníctvo v § 59 ods. 1\npísm. c/ stavebného zákona odkazuje primárne na konkrétne ustanovenia osobitného predpisu, ktorými\nsú § 24 až 27 zákona o EIA, ktoré upravujú účasť verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, možno\nkonštatovať, že odkazuje na úpravu, ktorá sa taktiež týka otázok účastníctva. Z uvedeného potom\nvyplýva, že pokiaľ je v § 59 stavebného zákona upravená otázka účastníctva, tak pokiaľ táto časť právnej\nnormy (t. j. ods. 1 písm. c/ cit. ust.) v sebe obsahuje odkaz na osobitný predpis, tak je logické, že\ntento osobitný predpis bude upravovať otázku obsahovo totožnú (t. j. otázku účastníctva) alebo bude\ndopĺňať túto úpravu o otázky súvisiace (napr. rozšírený katalóg práv a pod.). 30. Pokiaľ teda aj kasačný\nsúd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona\nje len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť aj iný zákon, než len zákon\nč. 24/2006 Z. z., sťažovateľova argumentácia spočívajúca v tom, že pod cit. ustanovenie stavebného\nzákona možno subsumovať i § 19 zákona o životnom prostredí, neobstojí. Sťažovateľom uvedený §\n19 zákona o životnom prostredí sa totiž nedotýka ani nesúvisí s otázkou účastníctva. Preto pokiaľ\nsťažovateľ pod pojem ,,osobitný predpis“ uvedený v § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona subsumoval\n§ 19 zákona o životnom prostredí, kasačný súd sa s takýmto rozširujúcim výkladom nestotožňuje,\npretože cit. ustanovenie, ktoré ukladá každému povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri\npoškodení životného prostredia povinnosť bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy,\nsa nedotýka práva, ktoré by vo všeobecnosti vyplývalo z účastníctva, ide v zásade len o oznamovaciu\npovinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho postavenie a vôľu byť účastníkom príslušného\nkonania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie účastníka konania podľa § 59\nods. 1 písm. c/ stavebného zákona odvodzovať od § 19 zákona o životnom prostredí.“\n48. Správny súd vychádzajúc aj z vyššie uvedenej argumentácie dospel k záveru, že pokiaľ aj ust. 59\nods. 1 písm. c) Stavebného zákona odkazuje na poznámku pod čiarou 1g), ktorá je interpretačným\npravidlom a pomôckou, okruh účastníkov konania by mohol byť zadefinovaný aj v inom právnom\npredpise ako v Zákone o EIA, ale takýmto ustanovením nemôže byť ust. § 19 Zákona o životnom\nprostredí, pretože nerieši otázku účastníctva v konaní ale prevenčnú a oznamovaciu povinnosť každého\nvo vzťahu k hroziacej škode na životnom prostredí a zásahovú a oznamovaciu povinnosť každého vo\nvzťahu ku škode na životnom prostredí, ku ktorej už došlo.\n49. Obdobná argumentácia platí aj vo vzťahu k ust. § 15 Zákona o životnom prostredí, ktoré je\nvšeobecným ustanovením, odkazujúcim na iné ustanovenia Zákona o životnom prostredí, prípadne\nustanovenia iných právnych predpisov. Toto zákonné ustanovenie zakotvuje pre každého právo domáhať\nsa určeným spôsobom na príslušnom orgáne svojich práv vyplývajúcich zo Zákona o životnom prostredí\nalebo z iného právneho predpisu upravujúceho veci životného prostredia. Ani toto ustanovenie zákona\nnerieši otázku účastníctva, ale vo všeobecnej rovine zakotvuje právo každého domáhať sa v právnom\npredpise upraveným postupom (ako účastník konania alebo dotknutá verejnosť) ochrany svojich práv,\nktoré vyplývajú zo Zákona o životnom prostredí alebo z iného právneho predpisu upravujúceho ochranu\nživotného prostredia. Toto zákonné ustanovenie je v Zákone o životnom prostredí zaradené v časti\noznačenej ZÁSADY OCHRANY ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA, z čoho vyplýva, že ide o ustanovenie\nvymedzujúce jednu zo základných zásad ochrany životného prostredia, teda nejde o úpravu konkrétneho\npráva v konkrétnom druhu administratívneho konania. Ide o vyjadrenie práva na prístup k ochrane\nživotného prostredia pre každého, pričom tento prístup môže byť realizovaný postupom, ktorý je\nupravený v príslušnej právnej norme.\n50. Pokiaľ sa žalobca domáhal priamej aplikácie Aarhuského dohovoru a poukazoval na súvisiacu\njudikatúru Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ani tieto námietky neboli\ndôvodné. Súdny dvor EÚ priznal postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti aj v takých\nkonaniach, ktorým nepredchádzalo konanie podľa Zákona o EIA, a to napr. v administratívnom konaní,\nv ktorom sa udelila výnimka z ochrany medveďa hnedého alebo v súvislosti s ochranou vôd (C-240/09\nLesoochranárske zoskupenie VLK a C-664/15 Protect Natur). Avšak Súdny dvor EÚ jasne stanovil,\nže práva účasti, ktoré verejnosti priznáva čl. 6 Aarhuského dohovoru, sa uplatnia iba vtedy, ak ide\no rozhodnutie vo veci takých navrhovaných činností, ktoré majú významný vplyv na životné prostredie\n\n(C-664/15). Nepôjde teda o prípady, keď je identifikovaný zanedbateľný alebo nepatrný vplyv na\nživotné prostredie. Žalobcovi ako subjektu, ktorý má v predmete činnosti ochranu životného prostredia,\nnevzniká právo na účasť v akomkoľvek povoľovacom konaní, ale iba v takom, ktorého predmetom je\nposúdenie otázky, ktorá môže mať významný vplyv na životné prostredie. Žalobca v správnej žalobe\nnepredniesol také konkrétne žalobné námietky, ktorými by v tomto smere argumentoval, teda žalobca\nneargumentoval, že by povoľovaná stavba mohla mať významný vplyv na životné prostredie.\n51. Správny súd v medziach žalobných bodov nezistil pochybenie orgánov verejnej správy, rozhodnutia\nobsahujú všetky formálne náležitosti a sú zrozumiteľne a preskúmateľne odôvodnené, pričom žalobca\ndostal zo strany žalovaného odpovede na prednesené odvolacie námietky. Nedošlo ani k porušeniu\nprincípu dobrej verejnej správy. Žiada sa ešte uviesť, že v bode 10. v časti D správnej žaloby žalobca\nargumentuje o porušení práv v súvislosti s odopretím postavenia účastníka konania v kolaudačnom\nkonaní a v prejednávnej veci išlo o stavebné nie o kolaudačné konanie.\n52. Správny súd zodpovedal námietky, ktoré obsahovali konkrétnu argumentáciu vzťahujúcu sa k meritu\nveci. Ostatné námietky mali všeobecný charakter, bez konkrétnej veci priliehajúcej argumentácie, ktorou\nby žalobca brojil proti zákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia.\n53. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na\nnáhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.\n54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.\nToto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nDoručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).\nProti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP,\na § 439 ods. 3 SSP a contr.).\n\n§ 439 ods. 1 SSP\n\nO kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.\n2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)\nv lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná\nsťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).\nPodľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania\npodľa § 57 uviesť\na) označenie napadnutého rozhodnutia,\nb) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len \"sťažnostné body\"),\nd) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\n(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nPodľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej\nsťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa musia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak\na) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na\nkasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),\nc) je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {"stav": {"sz": "7Svk/2/2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "guid": "e7e09672-81e6-44bf-b237-e0fc9b128bd0:bc6aad62-1101-4988-8f47-601916d09d22", "datum": "2026-03-25", "vztah": "zamietnute"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:4589e5c2-ad13-4849-a4bd-a72283f0c768", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.752.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 752/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.752.2017.1"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "47d71405-6909-4e31-a300-311aebf43d48:b60f58dd-2e1d-4ec7-8d5c-0ce3d4ecba1c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:8015201174.1", "spisova_znacka": "10Asan/3/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/3/2017 z 27. 4. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8015201174.1"}, {"guid": "5c56b1ab-2d88-45a4-b4ec-286be1794d42:e272a304-90ea-49d9-b589-c62489bdd8a9", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200006.1", "spisova_znacka": "3Svk/41/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/41/2023 z 28. 11. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200006.1"}, {"guid": "5855b828-1c9e-4e76-9099-bb4cdde4bc07:e0c21184-a1be-4a32-814f-481be14d64aa", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:6020200110.1", "spisova_znacka": "7Svk/67/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/67/2022 z 31. 1. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-01-31", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:6020200110.1"}, {"guid": "1c5b900f-9509-460d-9c07-3e0913b0c1c5:d5525d88-1285-4048-a279-8fe99f583c52", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:6020200518.1", "spisova_znacka": "3Svk/35/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/35/2022 z 23. 11. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-11-23", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:6020200518.1"}], "citovane_v": []}