Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 1S/20/2023 0823100299 14. 08. 2025 Mgr. Marián Štulajter ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100299.2
Rozhodnutie Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Štulajtera (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Dariny Štoffovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. X. XXXXX XXXX, bytom D. XX/XX, XXX XX E., občan Slovenskej republiky, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, F. G. XXX/XX, F. H. I., zast.: Mgr. Petra Hrubová, advokátka, so sídlom Mierové námestie 93, 019 01 Ilava, IČO: 42 152 321, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o odmietnutí sprístupnenia informácií č. GR ZVJS-04146/12-2023 zo dňa 22. mája 2023, takto rozhodol: rozhodol: Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Žalobca dňa 9. augusta 2021 doručil Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby so sídlom Mierové námestie č. 1, 019 17 Ilava (ďalej ako „povinná osoba“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) ako povinnej osobe podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) podanie zo dňa 4. augusta 2021, v rámci ktorého žiadal okrem iného o sprístupnenie informácií (ďalej ako „žiadosť“), a to ročných informatívno-štatistických správ o činnosti zdravotníckeho zariadenia v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava (ďalej ako „ÚVTOS a ÚVV Ilava“) za roky 2013 až 2019. 2. Povinná osoba listom č. ÚVTOSaÚVV-60-3/13-2021 zo dňa 17. augusta 2021 žalobcovi sprístupnila požadované dokumenty, v ktorých anonymizovala osobné údaje fyzických osôb uvedených v ich obsahu, okrem hodnosti, titulu, mena a priezviska vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia, ktorých povinná osoba považovala za nadriadených v služobnom pomere. O nesprístupnení anonymizovaných osobných údajov dotknutých fyzických osôb vydala povinná osoba Rozhodnutie o odmietnutí – nesprístupnení informácií sčasti č. ÚVTOSaÚVV-60-4/13-2021 zo dňa 17. augusta 2021. Povinná osoba v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že anonymizované údaje v sprístupnených dokumentoch predstavujú osobné údaje dotknutých fyzických osôb, pričom podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám je povinná sprístupniť osobné údaje len u takých osôb a v takom rozsahu, ako je uvedené v danom zákonnom ustanovení.
3. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu povinnej osoby odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 17. augusta 2021 zmenil. Žalobca napadol dané rozhodnutie žalovaného správnou žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný následne rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 17. augusta 2021 zrušil. 4. O žiadosti žalobcu rozhodla povinná osoba Rozhodnutím č. UVTOSaUVV-00935/13-IL-2023-2 zo dňa 15. marca 2023 (ďalej ako „rozhodnutie povinnej osoby“) tak, žiadosti žalobcu nevyhovuje v časti týkajúcej sa osobných údajov: dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor a údaj o dni skončenia služobného pomeru vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava A. A. F. J. a A. A. A. D., dátum narodenia, číselný identifikátor a špecializačný odbor vedúcej sestry zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava D. K. L. I. a v časti osobných údajov: meno, priezvisko, dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor, údaje o trvaní služobného pomeru / dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru vrátane dohodnutej odmeny ostatných fyzických osôb, pretože tieto informácie sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzických osôb, osobitný zákon sprístupnenie žiadaných informácií nestanovuje a povinná osoba nedisponuje písomným súhlasom dotknutých osôb. V odôvodnení rozhodnutia povinná osoba uviedla, že informácie požadované žalobcom, ktoré mu nesprístupnila, predstavujú podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o ochrane osobných údajov“) osobné údaje dotknutých fyzických osôb, ktoré sa dotýkajú ich súkromia a pracovných vzťahov. Dotknuté fyzické osoby nedali súhlas na sprístupnenie týchto informácií a zároveň ani žalobca nepreukázal súhlas dotknutých fyzických osôb. Osoby, u ktorých povinná osoba anonymizovala všetky osobné údaje (príslušníci zboru okrem vedúceho lekára a vedúcej sestry zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava) nie sú nadriadenými v služobnom pomere, resp. ide o osoby, ktoré pracovali v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava ako civilné osoby na základe dohody o pracovnej činnosti, pričom nepatria medzi taxatívne vymedzené osoby podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. U nadriadených v služobnom pomere povinná osoba nesprístupnila žalobcovi anonymizované údaje, keďže v prípade ich sprístupnenia by došlo k zásahu do osobnej identity dotknutých osôb a zároveň k zverejneniu osobných informácií týkajúcich sa pracovného vzťahu, pričom povinnej osobe nevyplýva povinnosť tieto informácie žalobcovi sprístupniť. 5. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. GR ZVJS-04146/12-2023 zo dňa 22. mája 2023 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie povinnej osoby zmenil a doplnil vedúceho lekára zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava K. A. I. D.. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný popísal priebeh administratívneho konania a obsah odvolania žalobcu proti rozhodnutiu povinnej osoby. K jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že podľa druhej časti prílohy č. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o štátnej službe príslušníkov“) sú funkcie na generálnom riaditeľstve generálny riaditeľ zboru, námestník generálneho riaditeľa zboru, riaditeľ odboru, vikár, zástupca riaditeľa odboru, vedúci úseku a v ústavoch a v nemocnici sú funkcie riaditeľ ústavu (nemocnice) zástupca riaditeľa ústavu (nemocnice), vedúci zariadenia zboru, vedúci oddelenia, zástupca vedúceho oddelenia a vedúci skupiny (úseku). Zo znenia § 9 ods. 3 písm. d) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám podľa žalovaného vyplýva, že o nadriadenom v služobnom pomere sa sprístupňuje jeho funkcia. V súvislosti s funkciou nie je uvedený v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám žiadny ďalší osobný údaj, ktorý by mal byť o osobe nadriadeného sprístupnený, a teda ani žalobcom žiadaný špecializačný odbor vedúceho lekára, resp. zdravotnej sestry. Pojem pracovné zaradenie sa v podmienkach Zboru väzenskej a justičnej stráže nepoužíva, pretože nadriadený v služobnom pomere vykonáva službu podľa Zákona o štátnej službe príslušníkov, a teda nie je pracovne zaradený. Povinná osoba preto podľa žalovaného postupovala správne, keď na sprístupnených správach anonymizovala špecializačný odbor dotknutých osôb. Údaj o ukončení funkcie nadriadeného v služobnom pomere nie je uvedený v taxatívnom výpočte osobných údajov, ktoré sa o nadriadenom v služobnom pomere sprístupňujú podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V prípade taxatívneho výpočtu nie je povinná osoba oprávnená taký výpočet údajov rozširovať a aplikovať ho na ďalšie skutočnosti, ktoré nie sú v danom ustanovení expressis verbis uvedené. Povinná osoba preto postupovala správne, keď v sprístupnených správach anonymizovala údaj o ukončení služobného pomeru. Ďalej žalovaný uviedol, že v podmienkach Zboru väzenskej a justičnej stráže sa medzi fyzické osoby taxatívne vymenované v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám
zaraďujú nadriadení v služobnom pomere. Nadriadený v služobnom pomere je definovaný v § 4 Zákona o štátnej službe príslušníkov ako policajt, ktorý je zaradený do stálej štátnej služby alebo do dočasnej štátnej služby. Dotknuté fyzické osoby nie sú nadriadenými v služobnom pomere a ani vedúcimi zamestnancami, resp. ani nadriadenými mimo výkonu, ktorých právny vzťah upravuje osobitný predpis, a teda sa na nich nevzťahuje § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože neriadia, neorganizujú, nekontrolujú a ani nehodnotia činnosti podriadených príslušníkov zboru a zamestnancov zboru. Povinná osoba preto postupovala správne, keď na sprístupnených správach anonymizovala osobné údaje fyzických osôb, ktoré nie sú nadriadenými v služobnom pomere. Žalovaný k ďalšej odvolacej námietke žalobcu uviedol, že z názvu sprístupňovaných správ je zrejmé, že sa jedná o zdravotnícke zariadenie ÚVTOS a ÚVV Ilava, a teda údaj o mieste výkonu funkcie nebol v sprístupnených správach anonymizovaný. Vo vzťahu k predmetnému údaju preto nemohlo byť povinnou osobou vydané fiktívne rozhodnutie. Informácie o mzde a plate A. D., A. J. a K. I. sa nenachádzajú v sprístupnených správach a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k vydaniu fiktívneho rozhodnutia vo vzťahu k mzdám žalobcom uvádzaných osôb. Údaj o ukončení služobného pomeru na správe z r. 2013 nebol uvedený vo výroku rozhodnutia povinnej osoby napriek tomu, že bol v sprístupnenej správe anonymizovaný. Žalovaný skonštatoval, že povinná osoba nepostupovala správne a z tohto dôvodu žalovaný zmenil výrok rozhodnutia povinnej osoby jeho doplnením tak, že nesprístupnenie informácií sa vzťahuje aj na osobné údaje K. A. I. D. v rozsahu dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor a údaj o dni skončenia služobného pomeru. Správna žaloba 5. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že rozhodnutie žalovaného napáda v rozsahu nesprístupnenia informácií o špecializačnom odbore, dni skončenia služobného pomeru a mieste výkonu funkcie vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava A. A. F. J., A. A. A. D. a K. A. I. D., informácií o špecializačnom odbore a mieste výkonu funkcie vedúcej sestry zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava D. K. L. I., mien a priezvisk, špecializačného odboru, údajov o trvaní služobného pomeru / dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, dohodnutej odmeny a mieste výkonu funkcie / pracovnej činnosti „ostatných fyzických osôb (vo vzťahu k odborným zástupcom zdravotníckych zariadení v ústave Ilava)“. 6. Vo vzťahu k nesprístupneniu informácií o špecializačnom odbore dotknutých fyzických osôb žalobca v správnej žalobe tvrdil, že špecializačný odbor ktorejkoľvek z dotknutých fyzických osôb je integrálnou súčasťou pojmu „funkcia“, resp. „pracovné zaradenie“ (§ 9 ods. 3 písm. d/ a e/ Zákona o slobodnom prístupe k informáciám), a preto mu mali byť tieto informácie sprístupnené. Žalovaný a povinná osoba podľa žalobcu uplatnili reštriktívny výklad ustanovenia § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám namiesto extenzívneho výkladu, a preto vec nesprávne právne posúdili. Podľa žalobcu všetci „vedúci / riadiaci pracovníci zdravotníckych zariadení v ústave“ vykonávajú činnosť pri riadení a organizovaní zdravotnej starostlivosti v príslušnom špecializačnom odbore, ktorý súvisí s ich funkciou / pracovným zaradením. Neexistuje preto žiadny dôvod, aby žalobcovi neboli sprístupnené informácie o špecializačnom odbore každého zdravotníckeho pracovníka, ktorý je poverený riadením, kontrolou, plánovaním a vedením ambulancie – zdravotníckeho zariadenia. Podľa žalobcu je „ex lege zdravotníckym zariadením každá jedna ambulancia prevádzkovaná v ústave a nie celá budova, hoci ju takto kompetenti ústavu (aj povinná osoba a aj žalovaný) nazývajú“. Žalobca považoval závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí za svojvoľné a nesprávne. Tvrdil, že zásadnou otázkou je výklad pojmu „zdravotnícke zariadenie“ a jeho aplikácia „v reáliách ZVJS“, čo podľa jeho názoru vykladajú žalobca a povinná osoba svojvoľne a nerešpektujú pritom platnú právnu úpravu. Žalobca citoval § 4 a § 7 ods. 1 až 3 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“) a tvrdil, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je „subjekt práva s právnou subjektivitou, ktorý prevádzkuje zdravotnícke zariadenie“ a od r. 2013 do 31. decembra 2017 ním bol ÚVTOS a ÚVV Ilava sám. Ďalej tvrdil, že od 3. januára 2018 do súčasnosti je jediným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v „ZVJS“ Nemocnica pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín. Žalobca žiadal, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť predložiť ako dôkaz všetky povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré vydal Trenčiansky samosprávny kraj ÚVTOS a ÚVV Ilava, a to na prevádzkovanie ambulancií v r. 2013 až 2017, vrátane schválených ordinačných hodín týchto ambulancií, ďalej všetky
povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky vydané pre Nemocnicu pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín a ordinačné hodiny schválené Trenčianskym samosprávnym krajom pre Nemocnicu pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín, ktoré sa týkajú ambulancií v ÚVTOS a ÚVV Ilava prevádzkovaných od 3. januára 2018 do r. 2019. Žalobca tvrdil, že „boli tam aj iné subjekty – poskytovatelia zdrav. star., (ii) pričom v tomto zdravotníckom zariadení je poskytovaná jedna z foriem zdravotnej starostlivosti“. Žalobca v správnej žalobe vymenoval jednotlivé ambulancie prevádzkované v ÚVTOS a ÚVV Ilava v r. 2013 až 2019 a uviedol, že každá jedna ambulancia predstavuje „zdravotnícke zariadenie ZJVS“ a organizačnú jednotku, ktorá má svoj personálny substrát, a teda aj vedúceho / riadiaceho pracovníka, resp. funkcionára. Žalobca následne citoval § 4 ods. 1 písm. m) a § 68 ods. 3 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 447/2006 Z. z. o organizácii poskytovania zdravotnej starostlivosti v Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov s tým, že „plne rešpektuje ustanovenie zákona č. 578/2004 Z. z. (a iných zákonov)“. Do r. 2018 bola podľa žalobcu zdravotníckym zariadením ÚVTOS a ÚVV Ilava každá jednotlivá ambulancia a prevádzkoval ju ÚVTOS a ÚVV Ilava a od 3. januára 2018 do súčasnosti je prevádzkovateľom zdravotníckych zariadení Nemocnica pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín, prípadne iné subjekty. 7. Žalobca namietal, že žalovaný vylúčil v pomeroch Zboru väzenskej a justičnej stráže aplikáciu § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Otázku, či z pojmu „vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci“, možno vylúčiť fyzickú osobu, ktorá osobne riadi, kontroluje a zodpovedá za odborné pracovné činnosti určitého úseku ústavu ZVJS (zdravotnícke zariadenie) v rámci plnenia niektorej z parciálnych úloh ozbrojeného zboru (zdravotná starostlivosť), a to len z dôvodu, že táto osoba nie je zaradená do stálej alebo dočasnej štátnej služby, ale túto činnosť vykonáva v pracovnoprávnom vzťahu, podľa žalobcu vyhodnotil žalovaný (a aj povinná osoba) svojvoľne, keď na „daný skutkový stav“ neaplikoval § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Podľa žalobcu sa má jednať o civilných odborných zástupcov, ktorí boli v postavení vedúceho pracovníka ambulancie. Žalobca tvrdil, že žalovaný opomína ustanovenie § 4 ods. 1 veta za bodkočiarkou Zákona o štátnej službe príslušníkov, ktoré predstavuje výnimku z pravidla, že nadriadeným v zbore je výlučne policajt zaradený do stálej alebo dočasnej štátnej služby. Žalovaný sa podľa žalobcu s uvedenou výnimkou v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, na skutkový stav ju neaplikoval a nevysvetlil, a preto žalobcovi nesprístupnil informácie týkajúce sa odborných zástupcov jednotlivých zdravotníckych zariadení uvedených v informatívno-štatistických správach za r. 2013 – 2019. 8. Žalobca mal v zmysle vyššie uvedeného za to, že mu mala byť sprístupnená informácia o špecializačnom odbore vedúcich lekárov, vedúcej sestry a aj každého civilného odborného zástupcu zdravotníckeho zariadenia, keďže tieto osoby podľa žalobcu vykonávali činnosť riadiacich pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach v ÚVTOS a ÚVV Ilava v r. 2013 – 2019 a ich špecializačný odbor možno zahrnúť pod pojem „funkcia“ v prípade príslušníka ZVJS a aj do pojmu „pracovné zaradenie“ v prípade civilných zamestnancov zdravotníckych zariadení. Podľa žalobcu žalovaný v tomto ohľade neuviedol v napadnutom rozhodnutí žiadnu argumentáciu, ale len stroho skonštatoval, že pojem „pracovné zaradenie“ sa v ZVJS nepoužíva, lebo nadriadený v služobnom pomere vykonáva službu podľa Zákona o štátnej službe príslušníkov, teda nie je pracovne zaradený. Žalovaný podľa žalobcu vo vzťahu k odborným zástupcom zdravotníckych zariadení ako civilným zamestnancom neuviedol žiadnu argumentáciu, pričom odvolacie námietky žalobcu účelovo ignoroval. 9. Žalobca považoval argumentáciu žalovaného vo vzťahu „k nadriadeným v služobnom pomere (funkcionárom)“ za nepreskúmateľnú a povrchnú, keď žalovaný skonštatoval, že v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je uvedený údaj o špecializačnom odbore vedúceho lekára alebo zdravotnej sestry a nie je uvedený žiadny ďalší osobný údaj, ktorý by mal byť o osobe nadriadeného sprístupnený. Podľa žalobcu je doslovný výklad žalovaného, že pojem „funkcia“ vedúceho lekára alebo sestry nezahŕňa ich špecializačný odbor, svojvoľný a nenáležitý. Každý zdravotnícky pracovník musí podľa žalobcu spĺňať podmienky pre výkon zdravotníckeho povolania, medzi ktoré patrí aj odborná spôsobilosť, t. j. špecializácia či „certifikovaná činnosť“. Takisto odborný zástupca musí mať licenciu od Slovenskej lekárskej komory na činnosť odborného zástupcu v príslušnom lekárskom špecializačnom odbore. Pokiaľ teda žalobca žiadal sprístupniť údaj o špecializačnom odbore vedúceho zamestnanca, má sa jednať len o informáciu, či vôbec spĺňa kvalifikačné predpoklady pre výkon riadiacej funkcie, čím sa „materializuje“ kontrolná funkcia práva na prístup k informáciám. Žalobca tvrdil, že len
ťažko možno aprobovať situáciu, že odborný zástupca v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo pre dospelých by bol na jednej strane nadriadený radovému lekárovi, no na druhej strane by bol podriadený tomu istému lekárovi preto, že je vedúcim lekárom zdravotníckeho zariadenia aj keď nemá príslušnú špecializáciu alebo licenciu. 10. Žalobca ďalej namietal, že mu nebola sprístupnená informácia o ukončení funkcie A. A. F. J., A. A. A. D., A. A. I. D. a „civilných“ osôb – odborných zástupcov. Rozhodnutie žalovaného považoval žalobca za nepreskúmateľné, keďže žalovaný podľa jeho názoru rezignoval na podstatu odvolacích námietok žalobcu vo vzťahu k použitiu analógie na vyplnenie medzery v právnej úprave rozsahu sprístupňovaných osobných údajov podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zároveň žalobca namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám interpretoval jazykovým výkladom. Podľa žalobcu „použiť argument a contrario iba v nadväznosti na púhy jazykový výklad je nenáležité, lebo výsledok nesmie byť v rozpore s teleologickým pozadím právneho poriadku. Takisto neexistuje ľubovoľné kyvadlo medzi analógiou a argumentom a contrario, teda vždy sa musí posúdiť, či je v danom prípade analógia prípustná alebo nie“. Neprípustnosť analógie mal žalovaný podľa žalobcu náležite vyargumentovať, pretože použitie argumentu a contrario je možné až po vylúčení možnosti dotvárania práva pomocou analógie. Žalobca tvrdil, že žalovaný a povinná osoba mali povinnosť právo dotvoriť. Ak mal zákonodarca v úmysle sprístupniť žiadateľovi o informácie údaje o mzde / plate funkcionárov, čo podľa žalobcu nevyhnutne zahŕňa aj „skončenie funkcie (posledná výplata / odmena)“ a zároveň údaje o začiatku výkonu funkcie, možno predpokladať, že chcel umožniť sprístupnenie aj údajov o skončení funkcie. Žalobca uviedol, že „Pokiaľ zákonodarca neustanovil výslovne exkluzívny vzťah A a non A z hľadiska určitej vlastnosti X (napr. vylučujúce výrazy iba, len atď.), tak je nutné vykonať teleologickú úvahu založenú predovšetkým na intuícii a predporozumení interpretácie, či také prvky non A nemajú mať vlastnosť X. Aby bola daná istota, že použitie analógie je zakázané, muselo by byť preukázané, že zákonodarca zvažoval aplikáciu sprístupnenia údaja o skončení funkcie a vedome ju zavrhol“. Zákonodarca podľa žalobcu vedome nezavrhol možnosť sprístupnenia informácie o skončení výkonu funkcie, keďže zároveň umožnil sprístupnenie informácie o mzde / plate a ďalších finančných „náležitostiach“ funkcionárov. Zákonodarca prijal úpravu § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám preto, aby bolo možné kontrolovať funkcionárov „v rozsahu získaných finančných náležitostí, a to počas celého obdobia“, čo zhŕňa aj koniec výkonu funkcie. Podľa žalobcu neexistuje žiadny racionálny dôvod, aby Zákon o slobodnom prístupe k informáciám umožňoval získať údaje o ustanovení do funkcie, ale nie údaje o skončení výkonu funkcie. 11. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný nerozhodol o odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa fiktívneho rozhodnutia o nesprístupnení informácie o mieste výkonu funkcie dotknutých osôb a nesúhlasil so záverom žalovaného, že informácie o mieste výkonu funkcie dotknutých osôb mu boli sprístupnené. Tvrdil, že v sprístupnených informačno-štatistických správach sú údaje o jednotlivých ambulanciách anonymizované, čo považoval za odmietnutie sprístupnenia informácií o mieste výkonu „činnosti“ dotknutých osôb. Podľa žalobcu žalovaný a povinná osoba pred ním zatajujú informácie o tom, kde „riadiaci pracovníci“ pôsobili a akú mali špecializáciu. V predmetných informačno-štatistických správach sú mnohé údaje anonymizované, a preto žalobca nevie, „kde sa nachádza uvedený ten-ktorý kompetent, ktorý spĺňa definičný rámec funkcionára / riadiaceho pracovníka“. Žalobca tvrdil, že „ak sa takýto kompetent nachádza uvedený v konkrétnej položke konkrétnej ambulancie (zdravotníckeho zariadenia), a tento údaj bol anonymizovaný, ide o zrejmé nesprístupnenie údajov o mieste výkonu funkcie podľa § 9 ods. 3 písm. f) ZSPI“. Ďalej tvrdil, že ak chce skontrolovať, či lekár alebo sestra ako riadiaci pracovník v ZVJS vykonáva funkciu korelujúcu s jeho vzdelaním a príslušnou špecializáciou, teda či je vôbec spôsobilý ju vykonávať, musí vedieť aj miesto výkonu funkcie, za ktoré žalobca považuje nie budovu, ale konkrétnu ambulanciu, pričom tieto údaje mu žalovaný „zjavne blokuje“ non lege artis postupom. 12. Žalobca v správnej žalobe ďalej namietal nesprístupnenie všetkých anonymizovaných údajov o odborných zástupcoch jednotlivých ambulancií ako civilných osôb, keďže tieto osoby považoval za vedúcich zamestnancov zamestnávateľa, ktorý je orgán verejnej moci v zmysle § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca mal za to, že odborný zástupca je ex lege riadiacim pracovníkom zdravotníckeho zariadenia, pričom žalovaný v tomto ohľade neuviedol žiadnu argumentáciu, v dôsledku čoho považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné. Žalobca poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v bode 5.11 správnej žaloby (bod 6. tohto rozsudku).
13. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby správny súd v celom rozsahu zrušil rozhodnutie žalovaného a zároveň uložil povinnej osobe povinnosť sprístupniť mu informatívno-štatistické správy zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 – 2019 aj v rozsahu ním požadovaných nesprístupnených údajov podľa § 193 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Zároveň žiadal, aby mu správny súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca taktiež v správnej žalobe žiadal, aby správny súd podľa § 84 SSP vyžiadal od povinnej osoby informačno-štatistické správy ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 až 2019. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe 14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí a poukázal na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/48/2022 za dňa 20. septembra 2023 v obdobnej právnej veci. Replika žalobcu 15. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného poukázal na svoju argumentáciu v správnej žalobe a uviedol, že žalovaný namiesto riadnej argumentácie iba mechanicky odcitoval niektoré body Rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/48/2022 za dňa 20. septembra 2023, ktorý však podľa žalobcu nepredstavuje „precedens, ktorý by bol hodný nasledovania, resp. by bol spôsobilý na podporu právnych záverov žalovaného“. Tvrdil, že predmetný rozsudok napadol ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie jeho ústavného práva na informácie a práva na súdnu a inú právnu ochranu. Žalobca následne uviedol svoje stanovisko k vybraným bodom predmetného rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky „ako keby boli skutkovou a právnou argumentáciou žalovaného na jednotlivé body správnej žaloby v tejto veci“. 16. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku k replike žalobcu. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 17. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 SSP a miestne príslušný súd podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože žalobca v podaní doručenom správnemu súdu dňa 19. júna 2024 súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, žalovaný o nariadenie pojednávania nežiadal a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 14. júla 2025. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. augusta 2025 (§ 137 ods. 3 SSP). 18. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené inak. 21. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
22. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 23. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám (1) Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. (3) Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 24. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 25. Podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu: a) titul, b) meno, c) priezvisko, d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie, e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti, f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva, g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu. 26. Podľa § 18 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). 27. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 28. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 29. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 30. Podľa § 2 Zákona o ochrane osobných údajov osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu.
31. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v správnej žalobe. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1, písm. e) SSP. 32. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zmenené rozhodnutie povinnej osoby, ktorým povinná osoba nesprístupnila žalobcovi požadované informácie v ročných informatívno-štatistických správach o činnosti zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 až 2019 v časti obsahujúcej osobné údaje dotknutých fyzických osôb okrem osobných údajov o hodnosti, titule, mene a priezvisku vedúcich lekárov a vedúcej sestry zdravotníckeho zariadenia, ktorých povinná osoba považovala za nadriadených v služobnom pomere, keďže osobitný zákon sprístupnenie informácií nestanovuje a povinná osoba nedisponuje písomným súhlasom dotknutých osôb. Žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného je založené na nesprávnom právnom posúdení veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto navrhoval správnemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil. 33. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že slobodný prístup verejnosti k informáciám, ktoré sú v dispozícii orgánov verejnej moci, má v demokratickej spoločnosti zásadný a nezastupiteľný význam, keďže prostredníctvom slobodného prístupu k informáciám dochádza k verejnej kontrole orgánov verejnej moci občanmi a inými subjektmi občianskej spoločnosti, čo prispieva k väčšej transparentnosti uplatňovania verejnomocenských oprávnení, efektívnejšiemu používaniu verejných prostriedkov a upevňovaniu princípov právneho štátu a demokracie, keďže orgány verejnej moci pod verejnou kontrolou majú menšiu náchylnosť k zneužitiu svojich právomocí, konaniu v rozpore so zákonom, k nedôvodnému zasahovaniu do slobody a súkromia občanov a sú motivované k väčšej odbornosti a efektivite svojho rozhodovania. Slobodný prístup verejnosti k informáciám tiež umožňuje rozvíjať informovanú verejnú diskusiu a v dôsledku toho aj participáciu občanov na správe vecí verejných, čím sa posilňuje legitimita verejnej moci a dôvera verejnosti voči nej. Tieto princípy sú v ústavnoprávnej rovine zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje všeobecnú garanciu slobody prejavu a práva na informácie. Predmetom práva na slobodný prístup k informáciám môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky je v praktickej rovine vykonaný viacerými zákonmi, z ktorých má zásadné postavenie ako lex generalis Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý sa použije vždy, keď neexistuje špeciálna zákonná úprava. Žalobca realizoval v danom prípade svoje právo na slobodný prístup k informáciám podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám žiadosťou o sprístupnenie informácií (§ 14 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám). 34. Ako vyplýva aj z citovaného ustanovenia čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo verejnosti na prístup k informáciám nie je neobmedzené a má svoje limity. Zákon môže obmedziť právo na vyhľadávanie a šírenie informácií, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu ústavou vymedzených účelov, medzi ktoré patrí aj ochrana práv a slobôd iných. Medzi osobitne chránené práva a slobody iných, ktoré môžu byť v konflikte s právom na slobodný prístup k informáciám, patria práva fyzických osôb na ochranu ich osobnosti a súkromia, predovšetkým ochranu osobných údajov. Definícia pojmu „osobný údaj“ je uvedená v § 2 Zákona o ochrane osobných údajov, pričom Zákon o slobodnom prístupe k informáciám ochranu osobných údajov zohľadňuje v ustanovení § 9 ods. 1 prvá veta, podľa ktorého „Informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.“ Účelom ustanovenia § 9 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám je tak chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Tieto informácie povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011 v tejto súvislosti
uviedol, že obsahom základného práva na ochranu osobných údajov je „ochrana jednotlivca spočívajúca v zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho spracovania údajov týkajúcich sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je nevyhnutným predpokladom na možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie týkajúce sa jeho súkromia zverejní, čím je v širších súvislostiach chránená jeho možnosť slobodne a na vlastnú zodpovednosť robiť rozhodnutia týkajúce sa jeho súkromného života.“ Ústavný súd v predmetom náleze vyjadril, že ochrana osobných údajov fyzických osôb je legitímnym dôvodom, pre ktorý možno v demokratickej spoločnosti obmedziť právo na slobodný prístup k informáciám podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a spadá preto pod výnimku upravenú v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 35. Keďže v prípade stretu práva verejnosti na slobodný prístup k informáciám a práva fyzických osôb na ochranu ich osobnosti a súkromia, čo zhŕňa aj právo na ochranu ich osobných údajov, ide o konflikt dvoch rovnocenných práv a slobôd, tento konflikt je potrebné riešiť pomocou zásady spravodlivej rovnováhy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 22/06 zo dňa 1. októbra 2008). V zmysle zásady proporcionality je tak možné ochranu osobných údajov fyzických osôb prelomiť v osobitných prípadoch, v ktorých preváži právo verejnosti na slobodný prístup k informáciám. Takýmito prípadmi sú informácie týkajúce sa výkonu verejnej funkcie alebo výkonu úradnej činnosti vysokých verejných funkcionárov, keďže verejne činné osoby musia rešpektovať, že ich zapojenie do záležitostí verejného záujmu má za následok zúženú ochranu ich súkromnej sféry a tým aj osobných údajov. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto činnosťou (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžik/1/2021 zo dňa 24. februára 2022). Normatívnym vyjadrením uvedenej výnimky je ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré povinným osobám ukladá povinnosť sprístupniť v danom ustanovení presne a taxatívne vymedzené informácie o fyzických osobách, ktoré sú rovnako taxatívne vymedzené, pričom tak dochádza v špecifických zákonom upravených prípadoch k prelomeniu ochrany súkromia a osobnej sféry fyzických osôb, keď právo verejnosti na prístup k informáciám, a teda na umožnení verejnej kontroly, preváži nad právom na ochranu osobnosti a súkromia dotknutých fyzických osôb. Keďže však ide o výnimku zo širšie poňatého práva fyzických osôb na ochranu ich osobnostnej sféry (a teda aj osobných údajov), rozsah tejto výnimky nemožno chápať rozširujúco a výnimku aplikovať na akékoľvek prípady, najmä nie je prípustné zoznam taxatívne vymedzených osôb a rozsah osobných údajov, ktoré sú vymedzené v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, rozširovať, a to ani výkladom. Ústavný súd Slovenskej republiky v už spomínanom Náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011 uviedol, že „povinnosť poskytnúť informácie sa nevzťahuje na všetky osoby, ktoré poberajú plat z verejných rozpočtov, ale len na taxatívne vymenovaných verejných funkcionárov ustanovených zákonom (vysokých štátnych úradníkov), ktorí sú buď riadiacimi pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie. Posúdenie proporcionality v danom prípade sa tak týka len zverejnenia údajov vo vzťahu k týmto osobám, a nie všetkým zamestnancom štátu.“ Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že výnimka z ochrany osobných údajov fyzických osôb podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa týka len takých verejných funkcionárov, ktorých špecifické postavenie odôvodňuje väčšiu intenzitu zásahu do ich práva na súkromie, pričom pôjde spravidla o vysokých štátnych úradníkov, ktorí sa podieľajú na prijímaní rozhodnutí orgánov verejnej moci, prípadne sa zúčastňujú na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov, a teda nepôjde o akýchkoľvek verejných zamestnancov, resp. zamestnancov, ktorých príjmy sú vyplácané z verejných zdrojov. Pri zohľadnení uvedených ústavnoprávnych východísk a účelu predmetnej právnej úpravy je tak zrejmé, že výnimka podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa nevzťahuje na verejných zamestnancov na nižších stupňoch riadenia, ktorí nedisponujú takými rozhodovacími právomocami, ktoré by mali zásadný verejný dosah bez ohľadu na to, či ich príjmy sú vyplácané z verejných zdrojov. Okolnosti každého prípadu je tak potrebné zvažovať individuálne vo svetle uvedených zásad, pričom, vychádzajúc z použitia princípu proporcionality, je potrebné použiť skôr zužujúci výklad v prípadoch, keď sa zjavne nejedná o vysokých verejných úradníkov a zamestnancov, ktorých postavenie a rozhodovacie kompetencie by mali taký širší spoločenský dopad, ktorý by odôvodňoval právo verejnosti na ich verejnú kontrolu. 36. Správny súd ďalej podotýka, že ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám je potrebné z hľadiska zachovania zásady proporcionality posudzovať reštriktívne nielen čo do výslovného výpočtu verejne činných osôb a konkrétnych taxatívne vymedzených osobných údajov, ktoré výnimke zo zákazu zverejňovania podliehajú, ale je potrebné zohľadňovať aj tú skutočnosť, či ide vôbec o takú funkciu, prostredníctvom ktorej sa fyzická osoba podieľa na výkone verejnej
moci, čo naznačil vo svojej rozhodovacej činnosti Ústavný súd Slovenskej republiky. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Rozsudku sp. zn. 1Svk/29/2024 zo dňa 26. júna 2025 v tejto súvislosti uviedol, že „ustanovenie § 9 ods. 3 infozákona zároveň vyžaduje, aby išlo o vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci. Toto ustanovenie obsahujúce uvedené slovné spojenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať materiálne, s prihliadnutím na účel infozákona ako celku (ktorým je kontrola verejnej moci) i § 9 infozákona (ktorým je zakotvenie zákonného obmedzenia v práve na prístup k informáciám z dôvodu ochrany osobnosti, súkromia a osobných údajov), sledujúc pritom zásadu proporcionality a zásadu vyvažovania verejného záujmu na prístup k informáciám a súkromného záujmu na ochranu osobných údajov, osobnosti a súkromia dotknutej osoby. ... Preto, aj keby dotknutá osoba formálne spĺňala status vedúceho zamestnanca v zmysle § 9 ods. 3 Zákonníka práce a ukladala podriadeným zamestnancom pracovné úlohy, organizovala, riadila a kontrolovala ich prácu (napr. vedúci zamestnancov vykonávajúcich upratovacie práce) a bola by formálne zamestnaná u zamestnávateľa, ktorý je orgánom verejnej moci, no samotná dotknutá osoba by sa na výkone verejnej moci či úradnej činnosti tohto orgánu nijako nepodieľa, a to ani priamo ani nepriamo, ani by nemala vzhľadom na osobitné okolnosti iné špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie, z hľadiska účelového výkladu a po materiálnej stránke by ju nebolo možné považovať za vedúceho zamestnanca orgánu verejnej moci v zmysle § 9 ods. 3 infozákona, u ktorého má prevážiť právo verejnosti na informácie nad ochranou jej osobných údajov, osobnosti a súkromia.“ Z uvedených záverov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky tak vyplýva, že aj keď u určitých dotknutých fyzických osôb možno skonštatovať, že vzhľadom na ich funkciu disponujú istou rozhodovacou právomocou, ktorá môže zahŕňať aj vedenie im podriadených zamestnancov, resp. organizovanie ich práce, nemožno ich považovať za osoby v zmysle výnimky zo zákazu sprístupňovania osobných údajov podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak sa nepodieľajú na výkone verejnej moci. 37. Žalovaný považoval vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava a zároveň aj vedúcu sestru za nadriadených v služobnom pomere, na ktorých sa vzťahuje výnimka zo zákazu sprístupňovania osobných údajov fyzických osôb podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a preto aproboval postup povinnej osoby, ktorá žalobcovi v požadovaných ročných informatívno-štatistických správach o činnosti zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 až 2019 ponechala neanonymizované len osobné údaje dotknutých osôb v rozsahu ich hodnosti, titulu, mena a priezviska, avšak anonymizovala tie osobné údaje, ktoré nie sú uvedené v taxatívnom výpočte v ustanovení § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Možno preto skonštatovať, že žalovaný postupoval v súlade s vyššie uvedenými závermi súdov, keď rozsah zverejňovaných osobných údajov poňal reštriktívne. Ostatné fyzické osoby (odborných zástupcov jednotlivých ambulancií) nepovažoval za nadriadených v služobnom pomere a ani za vedúcich zamestnancov, a preto vo vzťahu k nim aproboval postup povinnej osoby, ktorá žalobcovi nesprístupnila žiadne osobné údaje týchto osôb, keďže nie sú verejnými funkcionármi podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, čo je v súlade so znením zákona a aj s vyššie uvedenými závermi súdov Slovenskej republiky. 38. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že mu neboli sprístupnené údaje o špecializačnom odbore dotknutých fyzických osôb, pričom v správnej žalobe rozsiahlo argumentoval, prečo podľa jeho názoru je pojem špecializačný odbor potrebné považovať za súčasť pojmu „funkcia“, resp. „pracovné zaradenie“ v zmysle § 9 ods. 3 písm. d) a e) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, správny súd vyhodnotil predmetnú žalobnú námietku ako nedôvodnú. Žalobca bol toho názoru, že je potrebné uplatniť extenzívny výklad ustanovenia § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám a údaje o špecializačnom odbore dotknutých osôb mu mali byť sprístupnené, čo je však v rozpore s vyššie uvedeným právno-teoretickým prístupom k posudzovaniu proporcionality zásahu do práva na informácie a práva na ochranu osobných údajov. Pokiaľ zákonodarca v § 9 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám výslovne stanovil, že ochrana o osobných údajov fyzických osôb je zákonným dôvodom pre obmedzenie práva na prístup k informáciám, nemožno údaj o špecializačnom odbore dotknutých fyzických osôb, ktorý je ich osobným údajom, považovať za taký údaj, ktorý nepodlieha ochrane bez toho, aby bol výslovne uvedený v taxatívnom výpočte údajov v zmysle § 9 ods. 3 písm. a) až g) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalovaný preto rozhodol v súlade so zákonom, keď v napadnutom rozhodnutí uviedol, že špecializačný odbor dotknutých osôb nie je uvedený v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám ani v súvislosti s ich funkciou a ani v súvislosti s ich pracovným zaradením. Právne posúdenie žalovaného preto nemožno považovať za svojvoľné, ako sa
domnieval žalobca v správnej žalobe. Zákonnosť napadnutého rozhodnutia v predmetnom ohľade nie sú spôsobilé spochybniť vlastné úvahy a závery žalobcu prezentované v správnej žalobe, predovšetkým k charakteru odborného vedenia zdravotníckych zariadení a spôsobu jeho vykonávania bez toho, aby žalobca tvrdil, v čom je napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozpore so zákonom a s ktorým zákonným ustanovením. Žalobca sa mýli, keď v správnej žalobe tvrdil, že vo vzťahu k osobným údajom dotknutých osôb v zmysle výnimky zo zákazu zverejňovania osobných údajov podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám je potrebné uplatniť extenzívny výklad, keďže takýto záver je v rozpore s vyššie uvedenou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky. Argumentácia žalobcu je založená na účelovej dezinterpretácii argumentácie žalovaného a právne úvahy žalobcu v správnej žalobe sú založené na izolovanom výklade jednotlivých právnych noriem, čo nie je spôsobilé spochybniť právne posúdenie veci orgánmi verejnej správy. 39. Námietka žalobcu v správnej žalobe, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné vo vzťahu k otázke sprístupnenia údajov o špecializačnom odbore dotknutých osôb, je rovnako nedôvodná. Žalobca tvrdil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí ignoroval odvolacie námietky žalobcu a jeho argumentácia vo vzťahu k „nadriadeným v služobnom pomere“ je povrchná, keď podľa žalobcu žalovaný skonštatoval, že v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je uvedený údaj o špecializačnom odbore vedúceho lekára alebo zdravotnej sestry a nie je uvedený žiadny ďalší osobný údaj, ktorý by mal byť o osobe nadriadeného sprístupnený. Správny súd podotýka, že žalobca nemôže súčasne namietať, že rozhodnutie žalovaného vychádza v predmetnej otázke z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne to, že je nepreskúmateľné, keďže tieto dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súčasne popri sebe neobstoja (navzájom sa vylučujú). Ak je rozhodnutie orgánu verejnej správy nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť, nemožno z jeho obsahu vyvodiť, ako vec orgán verejnej správy právne posúdil. Naopak, ak orgán verejnej správy svoje právne hodnotenie veci v rozhodnutí uvedie a účastník konania právne posúdenie rozporuje a uvádza svoje argumenty proti nemu, nemožno uvažovať o nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Správny súd nepovažuje rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, keďže žalovaný v ňom uviedol zrozumiteľné dôvody, prečo neboli údaje o špecializačnom odbore dotknutých fyzických osôb v informatívno-štatistických správach zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 – 2019 zverejnené, a to v dôsledku toho, že Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v § 9 ods. 3 zverejnenie takýchto údajov neustanovuje. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu...“ Preskúmavané rozhodnutie žalovaného takýmito vadami netrpí, pretože obsahuje zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný nebol povinný osobitne vykladať žalobcovi pojem „nadriadený v zbore“ v zmysle § 4 ods. 1 Zákona o štátnej službe príslušníkov, resp. „nadriadený v služobnom pomere“, keďže vo vzťahu k predmetu konania a výroku napadnutého rozhodnutia poskytol dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie. Orgán verejnej správy má v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku povinnosť svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a nie viesť s účastníkom administratívneho konania polemiku ohľadom jeho názorov a subjektívneho výkladu právnych predpisov. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného považuje správny súd za dostatočné, pretože žalovaný uviedol zrozumiteľné dôvody, ktoré umožnili jednak žalobcovi argumentovať v správnej žalobe k ním tvrdenej nezákonnosti z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a jednak správnemu súdu súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného. 40. Obdobne je nedôvodná aj námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k nesprístupneniu informácie o ukončení funkcie mjr. A. F. J., A. A. A. D., A. A. I. D. a odborných zástupcov jednotlivých ambulancií v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že údaj o ukončení funkcie nadriadeného v služobnom pomere nie je uvedený v taxatívnom výpočte osobných údajov, ktoré sa o nadriadenom v služobnom
pomere sprístupňujú podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pričom v prípade taxatívneho výpočtu nie je povinná osoba oprávnená taký výpočet údajov rozširovať a aplikovať ho na ďalšie skutočnosti, ktoré nie sú v danom ustanovení expressis verbis uvedené. Uvedený záver žalovaného je v súlade s rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky (body 34. a 35. tohto rozsudku). Rozhodnutie žalovaného netrpí vadou nepreskúmateľnosti obdobne ako je uvedené v bode 39. tohto rozsudku. Úvaha žalobcu prezentovaná v správnej žalobe k nutnosti použiť analógiu na vyplnenie „medzery“ v právnej úprave nie je spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu nepreskúmateľnosti, keďže žalovaný, ako už správny súd uviedol, nie je povinný viesť vo svojom rozhodnutí polemiku s odvolacími dôvodmi žalobcu, ale ho odôvodniť tak, aby z jeho odôvodnenia boli zrejmé dôvody, ktoré žalovaného viedli k rozhodnutiu vo veci podľa výroku rozhodnutia. Napokon, z obsahu odvolacej námietky žalobcu je zrejmé, že žalobca ani v skutočnosti netvrdí, že rozhodnutie žalovaného je v predmetnom ohľade nepreskúmateľné, keďže žalobca svojou polemikou len vyjadruje nesúhlas s odôvodnením rozhodnutia žalovaného. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy nemožno ponímať tak, že je daná vždy, keď sa orgán verejnej správy nestotožní s argumentáciou účastníka konania a uvedie iné dôvody rozhodnutia, s ktorými účastník konania nesúhlasí. 41. Žalobca v správnej žalobe ďalej namietal nesprístupnenie všetkých anonymizovaných údajov o odborných zástupcoch jednotlivých ambulancií ako civilných osôb, keďže tieto osoby považoval za vedúcich zamestnancov zamestnávateľa, ktorý je orgán verejnej moci v zmysle § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nakoľko odborný zástupca je podľa žalobcu ex lege riadiacim pracovníkom zdravotníckeho zariadenia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že dotknuté fyzické osoby nie sú nadriadenými v služobnom pomere a ani vedúcimi zamestnancami, resp. ani nadriadenými mimo výkonu, ktorých právny vzťah upravuje osobitný predpis, a teda sa na nich nevzťahuje § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože neriadia, neorganizujú, nekontrolujú a ani nehodnotia činnosti podriadených príslušníkov zboru a zamestnancov zboru. Uvedený záver žalovaného je podľa správneho súdu založený na správnom právnom posúdení veci. Ako už správny súd poukázal v bode 36. tohto rozsudku, dotknutá fyzická osoba má postavenie vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak je nielen zamestnancom orgánu verejnej moci, ale ak sa aj sama podieľa na výkone verejnej moci. Len táto skutočnosť odôvodňuje väčšiu intenzitu zásahu do jej práva na ochranu osobných údajov, resp. širšie do práva na súkromie, keďže v zmysle princípu proporcionality je zásah do súkromia osôb podieľajúcich sa na výkone verejnej moci vyvažovaný verejným záujmom na ich kontrole, čo sa realizuje aj prostredníctvom práva na prístup k informáciám. Dotknuté fyzické osoby ako odborní zástupcovia jednotlivých ambulancií v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava sa však nepodieľajú na výkone verejnej moci, ale na zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti pre obvinené a odsúdené osoby, a teda nie je odôvodnený zásah do ich práva na ochranu osobných údajov a súkromia. Názor žalobcu, že odborní zástupcovia jednotlivých ambulancií v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava sú ex lege riadiacimi zamestnancami zdravotníckeho zariadenia, je založený na subjektívnom a izolovanom výklade zákona žalobcom bez zohľadnenia zmyslu a účelu právnej úpravy § 9 ods. 1 a ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Odborný zástupca je podľa § 12 ods. 9 Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti definovaný na účely daného zákona ako fyzická osoba, ktorá osobne zodpovedá za odborné poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, pričom musí byť v pracovnoprávnom vzťahu alebo obdobnom vzťahu s poskytovateľom. Táto skutočnosť však neznamená, že odborný zástupca sa bez ďalšieho automaticky stáva vedúcim zamestnancom v zmysle § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a to ani v prípade, ak je zamestnávateľom orgán verejnej moci a odborný zástupca prípadne riadi alebo organizuje prácu iných zamestnancov. Pojmy „odborný zástupca“ podľa Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a pojem „vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci“ podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám sú dva autonómne pojmy, ktorých obsah si nemožno zamieňať bez zohľadnenia ich skutočného obsahu a účelu ich vymedzenia v systematike právnej úpravy a vychádzať pri ich výklade len zo samotného slovného vyjadrenia. Nie je daný žiadny dôvod, aby činnosť odborného zástupcu podľa Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti bola bez ďalšieho automaticky považovaná za takú činnosť, ktorá danej fyzickej osobe zakladá verejnomocenské oprávnenia odôvodňujúce jej postavenie ako osoby z taxatívneho vymedzenia v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Činnosť jednotlivých ambulancií zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava je zameraná na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, čo nemožno považovať za výkon verejnej moci, a teda ani ich odborných zástupcov nemožno považovať za vedúcich zamestnancov orgánu verejnej moci. Žalovaný (a rovnako
aj povinná osoba) rozhodol v súlade so zákonom, keď vyhodnotil, že v prípade odborných zástupcov ambulancií zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava nie je daná výnimka podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám z nesprístupnenia ich osobných údajov. Správny súd v tomto ohľade odkazuje aj na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/48/2022 zo dňa 20. septembra 2023 a sp. zn. 1Svk/29/2024 zo dňa 26. júna 2025. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe tvrdil, že žalovaný v tomto ohľade neuviedol žiadnu argumentáciu, v dôsledku čoho považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, správny súd podotýka, že tvrdenie žalobcu je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného, keďže žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol zrozumiteľnú argumentáciu, s ktorou žalobca len nesúhlasí. V podrobnostiach správny súd odkazuje obdobne na body 39. a 40. tohto rozsudku. 42. Správny súd pre úplnosť uvádza, že ani vedúcich lekárov a vedúcu sestru zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava nemožno považovať za nadriadených v služobnom pomere v zmysle § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám (na rozdiel od povinnej osoby a žalovaného), keďže napriek skutočnosti, že sú v postavení nadriadených k im podriadeným zamestnancom zdravotníckeho zariadenia a riadia, organizujú, resp. usmerňujú ich prácu, nepodieľajú sa na výkone verejnej moci, ale na poskytovaní zdravotnej starostlivosti, čo v zmysle záverov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (vyššie odkazované rozsudky) nepostačuje na ich posúdenie ako verejne činných osôb, u ktorých je odôvodnená väčšia intenzita zásahu do ich práva na súkromie. 43. Námietka žalobcu, že žalovaný nerozhodol o jeho odvolacej námietke týkajúcej sa fiktívneho rozhodnutia o nesprístupnení informácie o mieste výkonu funkcie dotknutých osôb, je nedôvodná. Žalovaný na str. 9 napadnutého rozhodnutia svoje vysporiadanie sa s predmetnou odvolacou námietkou žalobcu uviedol („K bodu 6. odvolania“) s tým, že z názvu sprístupňovaných správ je zrejmé, že sa jedná o zdravotnícke zariadenie ÚVTOS a ÚVV Ilava, a teda údaj o mieste výkonu funkcie nebol na sprístupnených správach anonymizovaný. Žalobca v správnej žalobe len vyjadril svoj nesúhlas s odôvodnením žalovaného a uviedol viaceré tvrdenia špekulatívneho charakteru (žalovaný a povinná osoba pred žalobcom zatajujú informácie, z dôvodu anonymizácie „mnohých“ údajov žalobca nevie, kde sa nachádza „ten-ktorý kompetent“ a pod.), čo nie je spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Ako už správny súd uviedol v bode 40. tohto rozsudku, rozhodnutie orgánu verejnej správy nemožno považovať za nepreskúmateľné, ak orgán verejnej správy svoj záver v jeho odôvodnení uvedie, pričom účastník konania sa s ním len nestotožňuje. 44. K návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania tým, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť predložiť ako dôkaz všetky povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré vydal Trenčiansky samosprávny kraj ÚVTOS a ÚVV Ilava na prevádzkovanie ambulancií v r. 2013 až 2017, vrátane schválených ordinačných hodín týchto ambulancií, ďalej všetky povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky vydané pre Nemocnicu pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín a ordinačné hodiny schválené Trenčianskym samosprávnym krajom pre Nemocnicu pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín, ktoré sa týkajú ambulancií v ÚVTOS a ÚVV Ilava prevádzkovaných od 3. januára 2018 do r. 2019, správny súd uvádza, že v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. V správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva. Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených správnou žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. mája 2018, sp. zn. 8Sžo/282/2015). Žalobca ani neuviedol, na preukázanie akých konkrétnych skutočností odôvodňujúcich nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného by sa malo navrhované dokazovanie vykonať. Predmetný návrh na vykonanie dokazovania sa javí skôr ako samostatná (nová) žiadosť o poskytnutie informácií, pričom tieto otázky môžu byť zodpovedané len príslušnou povinnou osobou. Z uvedených dôvodov správny súd nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy. 45. Správny súd ďalej nevyhovel návrhu žalobcu, aby podľa § 193 SSP uložil žalovanému povinnosť sprístupniť žalobcovi informatívno-štatistické správy zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava
za r. 2013 – 2019 aj v rozsahu ním požadovaných nesprístupnených údajov. Podľa § 193 SSP „Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení informácie vydaného podľa osobitného predpisu správny súd môže uložiť žalovanému, aby v lehote určenej správnym súdom uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť. Ak sa nepreukáže existencia dôvodov na nesprístupnenie informácie, správny súd v rozsudku uloží osobe povinnej sprístupňovať informácie podľa osobitného predpisu povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu“. Citované ustanovenie § 193 SSP sa vzťahuje na prípady, keď z dôvodu vydania tzv. fiktívneho rozhodnutia, resp. z dôvodu zjavnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, nie sú správnemu súdu zrejmé dôvody, ktoré viedli orgán verejnej správy k nesprístupneniu požadovaných informácií. Z dôvodu materiálneho zabezpečenia práva žiadateľa na prístup k informáciám tak SSP umožňuje namiesto zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy pre nepreskúmateľnosť a vrátenia veci na ďalšie konanie orgánu verejnej správy samotnému správnemu súdu posúdiť dôvody pre nesprístupnenie informácií a v prípade, ak správny súd takéto dôvody nevzhliadne, môže sám uložiť orgánu verejnej správy povinnosť požadované informácie sprístupniť. O takýto prípad sa však v predmetnej veci nejedná. Rozhodnutie žalovaného nie je nepreskúmateľné, keďže z jeho odôvodnenia sú zrejmé dôvody, ktoré viedli povinnú osobu k nesprístupneniu anonymizovaných údajov v informatívno-štatistických správach zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 – 2019. Nie je preto daný dôvod na postup podľa § 193 SSP. Rovnako nebol daný dôvod na postup správneho súdu podľa § 84 SSP, keďže v zmysle daného ustanovenia SSP si správny súd môže a nie musí pri žalobe proti rozhodnutiu, ktorým sa odmietlo sprístupnenie informácie, dotknutú informáciu vyžiadať na účel overenia tvrdenia žalovaného. Správny súd nenadobudol pochybnosť o tvrdeniach žalovaného, keďže rozhodnutie žalovaného je založené na nesprístupnení osobných údajov dotknutých fyzických osôb, ktorých ochrana je legitímnym a zákonným dôvodom pre ich vylúčenie z práva na prístup k informáciám, pričom žalobca ani nenamietal, že nesprístupnené údaje sa netýkajú osobných údajov dotknutých fyzických osôb. 46. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanému. 48. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods.2 písm. a/ SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.