Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 5S/14/2023 0823100243 15. 05. 2025 JUDr. Katarína Petráň Vinczeová ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100243.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej (sudca spravodajca) a členov senátu Mgr. Denisy Slivovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: KRONOSPAN, s.r.o., so sídlom Lučenecká cesta č. 1335/21, 960 01 Zvolen, IČO: 36 059 323, právne zastúpený: Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655, proti žalovanému: Krajský súd v Banskej Bystrici, so sídlom Skuteckého 7, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. 1SprI/44/2023 zo dňa 23.05.2023, takto rozhodol: Správny súd v Banskej Bystrici žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie Prvostupňové rozhodnutie 1) Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“ alebo ako „povinná osoba“) podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o slobode informácií“), o žiadosti žalobcu rozhodol podľa § 18 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 3 zákona o slobode informácií rozhodnutím č. k 1SprI 8/2023-16 zo dňa 14.04.2023 tak, že jej nevyhovel. 2) Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že dňa 13.04.2023 bola Okresnému súdu Zvolen doručená žiadosť žalobcu (ďalej aj ako „žiadateľ“) o sprístupnenie informácií v zmysle zákona o slobode informácií, a to: „Odpovede vo forme Áno/Nie na otázku, či bol A. B., nar. XX.XX.XXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. v roku 2023 právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin“. Zároveň žiadateľ žiadal o uvedenie dňa, kedy rozsudok podľa uvedenej otázky nadobudol právoplatnosť. V žiadosti sa žiadateľ odvolával aj na ustanovenie § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a § 68 Zákonníka práce. V závere žiadosti žiadateľ, v prípade nevyhovenia žiadosti o informáciu žiadal v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako súd reflektuje na skutočnosť, že bez považovanej informácie je jeho Zákonníkom práce priznané právo v praxi nevykonateľné, resp. teoretické, teda nech súd uvedie ako reálne môže žiadateľ bez tejto informácie svoje právo využiť. 3) Prvostupňový správny orgán uviedol, že právo na informácie zakotvuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1, pričom v zmysle čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky je ozrejmený obsah záväzku štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky, postup, rozsah a obmedzenia slobodného prístupu k informáciám upravuje v podrobnostiach zákon o slobode informácií. 4) V ďalšom texte odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia Okresný súd Zvolen poukázal na to, že Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha medzi právom na informácie na jednej strane a právom na súkromie na druhej strane. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií upravuje, že informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby a informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Účelom ustanovenia § 9 zákona o slobode informácií, je chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Zásady ochrany osobných údajov stanovuje zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 18/2018 Z. z.“) tak, že osobným údajom je informácia týkajúca sa fyzickej osoby, ktorá je „určená“ alebo „určiteľná“ priamo alebo nepriamo, resp. ktorá je na základe určitého súboru rôznych údajov konkrétne identifikovateľná a nezameniteľná s inou osobou. Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií, či sprístupnenie dokumentov, na základe osobných údajov fyzickej osoby, povinná osoba ich podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o súkromí alebo osobný údaj). Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu alebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby alebo ak súhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/9/2013 z 19.03.2014). 5) Prvostupňový správny orgán taktiež dôvodil, že možnosť sprístupnenia informácií nemôže ísť proti právu na ochranu osobnosti. Uvedené vyplýva aj zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Právo na ochranu osobných údajov fyzických osôb je jednou z neoddeliteľných častí práva na rešpektovanie súkromného života, a preto požíva vysoký stupeň právnej ochrany. Problematika ochrany osobných údajov je upravená zákonom o ochrane osobných údajov a vzťahuje sa a upravuje ochranu osobných údajov fyzických osôb pri ich spracúvaní. Spracúvaním osobných údajov fyzických osôb sa v kontexte zákona o slobode informácií rozumie aj ich zverejňovanie. Na tento účel je povinná osoba povinná posúdiť všetky informácie, ktoré sú predmetom povinného zverejňovania aj z pohľadu ochrany osobných údajov, a tieto potom buď zverejniť alebo obmedziť ich prístup verejnosti. 6) Zákon o ochrane osobných údajov ako základný všeobecný záväzný právny predpis v oblasti ochrany osobných údajov v právnom poriadku Slovenskej republiky neupravuje konkrétny zoznam údajov, ktoré sú považované za osobné údaje, a ktorých zverejnenie je tak povinná osoba povinná obmedziť v prípade neexistencie právneho základu. Zákon o ochrane osobných údajov poskytuje však demonštratívny výpočet charakteristík určujúcich fyzickú osobu. Definícia osobných údajov nevyžaduje, aby išlo o konkrétnu identitu fyzickej osoby, ale postačuje, aby za splnenia daných podmienok bola osoba určiteľná. Z vecnej stránky sa pojem osobných údajov vzťahuje na také údaje, ktoré sa týkajú identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, t.j. určenej alebo určiteľnej, či už priamo alebo nepriamo. 7) Prvostupňový správny orgán ďalej uviedol, že z pohľadu ochrany osobných údajov sa „určiteľnosťou“ rozumie taký stav, keď na základe jedného alebo viacerých údajov možno osobu identifikovať. Identifikácia sa teda realizuje prostredníctvom konkrétnych charakteristických znakov, tzv. „identifikátorov“, ktoré možno priradiť ku konkrétnej fyzickej osobe. Miera, do akej sú určité identifikátory dostačujúce pre dosiahnutie identifikácie konkrétnej fyzickej osoby závisí od komplexného posúdenia dostupných údajov v ich vzájomnej súvislosti a zároveň aj situácie ako celku. Preto v závislosti od viacerých faktorov, ktorými sú najmä kvalita, kvantita a druh údajov sa v určitom momente, ktorý nemožno presne stanoviť, konvertuje určiteľnosť do určenia osoby. Fyzickú osobu považujeme za určitú, keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb v danom informačnom systéme.
8) Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Okresný súd Zvolen postupoval podľa § 18 ods. 2 a § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií a časti žiadosti žiadateľa o uvedenie odpovede vo forme Áno/Nie na otázku, či bol A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. v roku 2023 právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a o uvedenie dňa, kedy rozsudok podľa uvedenej otázky nadobudol právoplatnosť nevyhovel, keďže sa jednalo o informáciu na základe osobných údajov fyzickej osoby a poskytnutím požadovanej informácie o menovanej osobe, by došlo k porušeniu ochrany osobných údajov fyzickej osoby, a tým aj súkromia fyzickej osoby zaručenej mu v § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, pretože pri sprístupnení požadovaných informácií by povinná osoba nepriamo potvrdila, o ktorú fyzickú osobu sa jedná, identifikovateľnú a nezameniteľnú podľa údajov: mena, priezviska, dátumu narodenia a bydliska. 9) Keďže žiadateľ požiadal o sprístupnenie informácií na základe osobných údajov fyzickej osoby, prvostupňový správny orgán konštatoval, že ako povinná osoba informáciu podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobodnom prístupe k informácií sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o súkromí alebo osobný údaj). Nakoľko tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu o súhlas. V kontexte uvedeného Okresný súd Zvolen podotkol, že žalobca ako žiadateľ o informáciu nepreukázal takýto súhlas dotknutej osoby, preto mu povinná osoba informáciu nesprístupnila. 10) Pokiaľ žalobca opieral svoju žiadosť aj o ustanovenie § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o súdoch“), prvostupňový správny orgán uviedol, že takejto žiadosti je možné vyhovieť len v prípade, že žiadateľ presne uvedie len označene rozhodnutia Okresného súdu Zvolen a dátum vydania rozhodnutia, ktoré požaduje sprístupniť, ale aj to iba v anonymizovanej forme, t.j. bez všetkých osobných údajov, ktoré podliehajú anonymizácii podľa § 5 ods. 1 Vyhlášky č. 482/2011 Z. z. 11) Pokiaľ žalobca vo svojom podaní uviedol: „ako súd reflektuje na skutočnosť, že bez požadovanej informácie je ich Zákonníkom práce priznané právo v praxi nevykonateľné, resp. teoretické, teda nech súd uvedie, ako reálne môže žiadateľ bez tejto informácie svoje právo využiť“, prvostupňový správny orgán uviedol, že takúto informáciu nemožno poskytnúť na základe zákona o slobode informácií, a to s poukazom na vyššie uvedené dôvody. Ak však žalobca poukázal na dôvod, pre ktorý žiadal poskytnúť požadované informácie (na pracovnoprávne účely), Okresný súd Zvolen s poukazom na § 69 ods. 1 Trestného poriadku uviedol, že má možnosť ako „iná osoba“ v rámci trestného konania so súhlasom predsedu senátu nazrieť do súdneho spisu, a to i s poukazom na § 82a ods. 5 zákona o súdoch. Druhostupňové rozhodnutie 12) Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutím sp. zn. 1SprI/44/2023 zo dňa 23.05.2023 (ďalej aj len „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 13) V odôvodnení rozhodnutia žalovaný v prvom rade zosumarizoval priebeh administratívneho konania pred prvostupňovým správnym orgánom. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia, odvolania žalobcu, ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa požiadavky zákonnosti a vecnej správnosti, obsahuje predpísané náležitosti a vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci. 14) Žalovaný konštatoval, že sa pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zaoberal otázkou, či Okresný súd Zvolen ako povinná osoba pri vybavovaní žiadosti žalobcu ako žiadateľa postupoval správne, ak žalobcovi nesprístupnil, t.j. odmietol poskytnúť informácie s odkazom na § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, podľa ktorého povinná osoba sprístupní informáciu dotýkajúcu sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Žalovaný teda skúmal, či v prípade žalobcom požadovaných informácií existovali dôvody sprístupnenia požadovaných informácií tak, ako to žiadal žalobca a dospel k záveru, že v danom prípade nebol daný dôvod sprístupnenia požadovaných informácií s poukazom na § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií.
15) V ďalšom texte napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na to že účelom ustanovenia § 9 zákona o slobode informácií je chrániť informácie týkajúce sa osobnosti, súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Právo na ochranu súkromia je právo osoby rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či, v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným. Právo na súkromie zahŕňa aj právo na ochranu informácií a skutočností, ktoré sa nedajú kvalifikovať ako osobné údaje. Ide napríklad o písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy. Právo na ochranu súkromia a prejavov osobnej povahy je tiež súčasťou práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Pri aplikácii ustanovení § 9 ods. 1 a 2 platí všeobecná zásada, podľa ktorej informácie o súkromí a osobných údajoch fyzickej osoby možno v podmienkach tohto zákona povinnou osobou sprístupniť len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu fyzickej osoby. V prípade sprístupnenia informácií, ktoré podliehajú ochrane podľa § 9 ods. 1 a 2 bez právneho základu, ktorým môže byť len osobitný zákon alebo písomný súhlas, by došlo k porušeniu zákona o slobode informácií. 16) Žalovaný má za to, že žiadny zákon, ani Zákonník práce, ktorý podľa § 68 ods. 1 písm. a) umožňuje zamestnávateľovi okamžite skončiť pracovný pomer zo zamestnancom, ktorý bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, neobsahuje ustanovenia, na ktoré odkazuje § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, na základe ktorého by povinná osoba (v danom prípade Okresný súd Zvolen) na základe žiadosti o poskytnutie informácií bola oprávnená bez predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby zverejniť informáciu, či konkrétny zamestnanec žiadateľa, t.j. dotknutá osoba (identifikovaný menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom) bol odsúdený za úmyselný trestný čin vo forme odpovede Áno/Nie tak, ako o to požiadal žalobca. 17) Z dôvodu, že podľa vyjadrenia žalovaného Zákonník práce ani iný zákon neustanovuje povinnej osobe povinnosť sprístupniť žalobcovi ako žiadateľovi, či bol presne identifikovaný zamestnanec žalobcu odsúdený za úmyselný trestný čin, pre účely možnosti aplikácie ustanovenia § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, žalovaný považoval za nutné dodať, že v danej veci nemá preukázanú ani existenciu písomného súhlasu dotknutej osoby na poskytnutie informácie s poukazom na § 9 ods. 1 a 2 Zákona o slobode informácií. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný uzavrel, že Okresný súd Zvolen postupoval správne podľa § 18 ods. 2 zákon o slobode informácií, keď informáciu na základe žiadosti o informácie ku konkrétnej osobe, nesprístupnil. 18) Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že povinná osoba v napadnutom rozhodnutí neuviedla, ako presne má žalobca aplikovať § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, keď mu súd (povinná osoba) odmietne poskytnúť informáciu predstavujúcu hypotézu tejto normy, ktorú nemá ako inak získať, žalovaný uviedol, že povinná osoba v zmysle zákona o slobode informácií nie je povinná poskytovať právne poradenstvo, právnu pomoc, analyzovať právne predpisy a vyvodzovať právne závery podľa požiadaviek žalobcu. Správna žaloba – žalobné body 19) Správnou žalobou doručenou tunajšiemu súd v zákonom stanovenej lehote dňa 14.07.2023 sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) za to, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj preto, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Súčasne žalobca v súlade s § 191 ods. 3 písm. a) SSP navrhol zrušenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia. 20) Z odôvodnenia správnej žaloby vyplýva, že žalobca nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia videl v tom, že sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podľa názoru žalobcu nijako podrobnejšie nevysporiadal s ustanovením § 68 Zákonníka práce, a taktiež so skutočnosťami týkajúcimi sa uplatnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tieto otázky boli pritom rozhodujúcim pre posúdenie veci. Žalovaný nijako bližšie nerozvinul svoju argumentáciu prečo § 68 Zákonníka práce nie je ustanovením, na základe ktorého v súvislosti so zákonom o slobode informácií je možné poskytnúť informáciu o odsúdení zamestnanca, a to osobitne s poukazom na to, že žiadny iný zdroj tejto informácie pre
zamestnávateľa neexistuje. Preto považoval žalobca takého rozhodnutie žalovaného za arbitrárne a neodôvodnené. 21) Žalobca žalovanému vytýkal, že žalovaný vo svojom odôvodnení nijak nenačrtol riešenie, ako inak má zamestnávateľ aplikovať ustanovenie § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v prípade, keď mu je poskytnutie tejto informácie zo strany súdu odmietnuté. Žalobca odvodzuje svoje právo na prístup k požadovaným informáciám z ústavne súladného výkladu ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií a § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a to najmä s poukazom na princíp právnej istoty. Tento je podľa názoru žalobcu v napadnutom rozhodnutí flagrantne opomenutý, a miesto toho, aby žalovaný v odôvodnení rozhodnutia jasne, zrozumiteľne a hlavne v súlade s Ústavou vysvetlil, prečo informáciu neposkytol napriek jej nevyhnutnosti na uplatnenie práv zamestnávateľa, naopak len stroho vyhlásil, že právne poradenstvo neposkytuje. Podľa žalobcu nie je prípustné, aby správne orgány neodôvodňovali svoje rozhodnutia, resp. nedali odpoveď na zásadnú otázku pre svoje rozhodnutie s vysvetlením, že „neposkytujú právne poradenstvo“. 22) V ďalšom texte žaloby citoval žalobca z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/1/2009, sp. zn. 4So/254/207, ako aj sp. zn. 5Sžo/11/2013 poukazujúc na to, že odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy o nesprístupnení informácií musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, apelujúc na individuálne zdôvodnenie rozhodnutia a na výklad obsahu právnej normy, aby účastníci konania pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. 23) Taktiež žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/203/2016 v zmysle ktorého: „Krajský súd konštatoval, že žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcov nevysporiadal a ani tento postup neodôvodnil. Správny orgán v odôvodnení rozhodnutia musí uviesť nielen hodnotenie dôkazov ktoré vykonal, ale reagovať aj na námietky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy, lebo odôvodnenie má poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. Je preto potrebné súhlasiť s námietkami žaloby, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti. Správny súd zdôrazňuje, že nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotil námietky účastníka správneho konania.“ 24) Ohľadom námietky nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca v prvom rade poukázal na to, že sa ako zamestnávateľ dozvedel o tom, že jeho zamestnanec mal byť odsúdený za trestný čin. V tejto súvislosti chcel uplatniť svoje právo podľa § 68 ods. 1 psím. a) Zákonníka práce, na uplatnenie ktorého však nevyhnutne potreboval s istotou vedieť, či bol jeho zamestnanec právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a vzhľadom na prekluzívnu lehotu na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru aj to, kedy rozsudok, ktorým bol odsúdený nadobudol právoplatnosť, a teda či žalobca mohol ešte uplatniť okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa názoru žalobcu je úplne zrejmé, že ustanoviť zamestnávateľovi právo, ktoré je možné vykonať len hazardom a „tipom“ bez možnosti získať náležité informácie nikdy nemohlo byť účelom zákonodarcu a takáto interpretácia právnej normy zo strany správnych orgánov neobstojí. 25) Vychádzajúc z vyššie uvedenej námietky žalobca v ďalšom texte rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 podľa ktorého: „Orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“ 26) Odkazujúc na princíp právnej istoty na ktorom je Slovenská republika ako právny štát založená žalobca citoval jednak z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp/1/2010 ako aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 67/07. 27) Následne žalobca v podanej žalobe zdôraznil, že vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií mal žalobca podľa jeho presvedčenia postupovať tak, že pod „ak to ustanovuje osobitný zákon“ mal zaradiť ustanovenie § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a teda mal
žalobcovi poskytnúť potrebné informácie. Ak tak nepostupoval, tak konal v rozpore s účelom a znením zákona a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. 28) V závere žaloby žalobca uviedol, že má na základe vyššie uvedeného za to, že interpretácia noriem obsiahnutých v ním v žalobe citovaných ustanovení zákona o slobode informácií a Zákonníka práce, ktorá neumožňuje poskytnúť informácie o ktoré žalobca žiadal spôsobuje, že právo žalobcu podľa § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce je len iluzórne, nevyužiteľné a toto ustanovenie zákona je v praxi neaplikovateľné. Takýto výklad právnych predpisov v ich vzájomnej súvislosti je však podľa názoru žalobcu jednoznačne v rozpore s ústavne zakotveným princípom právnej istoty a ústavne konformnou interpretáciou zákonov a je preto výsledkom nesprávneho právneho posúdenia žalovaného. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe – duplika žalovaného 29) Vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.08.2023 žalovaný uviedol, že sa so žalobnými námietkami žalobcu uvedenými v správnej žalobe nestotožňuje a navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. 30) Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe v prvom rade poukázal na to že, primeranú rovnováhu medzi právom na informácie na jednej strane a právom na súkromie na strane druhej, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky upravuje § 9 zákona o slobode informácií, ktorý obsahuje taxatívny výpočet zákonných obmedzení, ktoré štátnym orgánom v postavení povinných osôb priznáva práva k zákonnému obmedzeniu práva na informácie. Právo rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti z osobného súkromia fyzickej osoby sprístupnené iným, je jednou z hlavných zložiek práva na ochranu súkromia. Pri aplikácii § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií platí však všeobecná zásada, podľa ktorej informácie o súkromí a osobných údajoch fyzickej osoby možno v podmienkach tohto zákona povinnou osobou sprístupniť len vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis (takýmto nie je ustanovenie § 68 Zákonníka práce) alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu fyzickej osoby (takýto súhlas daný nebol). Žalovaný preto zdôraznil, že v prípade sprístupnenia informácií, ktoré podliehajú ochrane podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií bez právneho základu, ktorým môže byť len osobitný zákon alebo písomný súhlas, by došlo k porušeniu zákona o slobode informácií. Žalovaný zdôraznil, že už v žalobou napadnutom rozhodnutí akcentoval, že Zákonník práce, ktorý umožňuje zamestnávateľovi okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin neobsahuje ustanovenie, na ktoré odkazuje § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, na základe ktorého by povinná osoba na základe žiadosti o poskytnutie informácií bola oprávnená bez predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby zverejniť informácie, či konkrétny zamestnanec žiadateľa t.j. dotknutá osoba, ktorá bola identifikovaná menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom, bola odsúdená za úmyselný trestný čin vo forme odpovede áno/nie, tak ako to v tejto veci žiadateľ požadoval. 31) Žalovaný doplnil, že mu je známe aj rozhodnutie jeho nadriadeného orgánu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 15RM/2016-142-I zo dňa 12. 7. 2016 a č. 38RM/2016-142- I zo dňa 19.12.2016, v ktorom sa zhodne konštatuje, že odlišná by bola situácia, ak by žiadateľ požadoval sprístupnenie rozhodnutia na základe konkrétnych spisových značiek a súdu, ktorý ho vydal, a v takom prípade nie je dôvod pre nesprístupnenie požadovaných informácií, nakoľko tie povinná osoba sprístupní po vylúčení zákonom chránených informácií v rozsahu § 8 až § 12 zákona o slobode informácií, i keď ani pri takomto spôsobe žiadania o sprístupnenie konkrétneho súdneho rozhodnutia nie je možné vylúčiť, že žiadosť smeruje k získaniu súdneho rozhodnutia dotýkajúceho sa konkrétnej osoby. Označenie konkrétneho účastníka konania už v samotnej žiadosti o informácie bráni povinnej osobe k naplneniu jej povinnosti v zmysle poslednej vety § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch t. j. vykonanie opatrení smerujúcich k ochrane práv a právom chránených záujmov v zmysle § 8 až 12 zákona o slobode informácií, pričom túto skutočnosť nie je možné zo strany orgánov rozhodujúcich o jeho žiadosti ignorovať. 32) Žalovaný taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/40/2014 zo dňa 28.01.2015, obdobne aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/32/2014 zo dňa 26.10.2015, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že k žiadosti, v ktorej bola fyzická osoba identifikovaná údajmi podľa zákona o ochrane osobných údajov, nie je možné sprístupňovať informácie v právnom režime zákona o slobode informácií, pretože poskytnutím informácie by povinná osoba implicitne potvrdila – verifikovala, že fyzická osoba s uvedenými osobnými
údajmi sa nachádza v ich registri. Sprístupňovanie súdnych rozhodnutí upravuje § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií v spojení s § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. zákona o súdoch. Súdy sú povinné pri sprístupňovaní rozhodnutí robiť opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov, teda rozhodnutia pred sprístupnením anonymizovať. V tejto súvislosti zároveň žalovaný doplnil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane konštatoval, že ak je povinnou osobou súd, v zásade všetky informácie, ktoré o účastníkoch (fyzických osobách) spracúva, by mali byť osobnými údajmi (sp. zn. 10Sžik/2/2017, 4Sžik/3/2019). 33) Zároveň však žalobca, či už v podanej žiadosti, v odvolaní, ale ani v správnej žalobe neuviedol, či vyzval zamestnanca ako dotknutú osobu na udelenie písomného súhlasu na poskytnutie informácií s poukazom na § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. 34) Žalovaný zdôraznil, že povinná osoba pri posudzovaní žiadosti o informácie prihliada len na charakter požadovanej informácie, ktorú žiadateľ požaduje a či sprístupneniu informácie nebráni niektoré zo zákonných ustanovení. Neskúma účel, na aký má byť informácia použitá. Okolnosti, či poskytnutím informácie dôjde alebo nie k odstráneniu právnej neistoty žiadateľa, preto nie sú pri poskytovaní informácie v zmysle zákona o slobode informácií relevantné a ani podstatné pre vyhovenie alebo nevyhovenie žiadosti. Naopak, informácie musí povinná osoba žiadateľovi sprístupniť bez toho, aby žiadateľ musel uviesť, či preukázať dôvod, pre ktorý informáciu žiada, alebo preukázať oprávnenosť či opodstatnenosť žiadosti. Ide o princíp, ktorý je európskym štandardom. Povinná osoba teda nemôže podmieňovať sprístupnenie informácie podaním vysvetlenia, za akým účelom žiadateľ informáciu požaduje a tiež nie je oprávnená zisťovať dôvod žiadosti. Na prípadné otázky zamestnancov povinnej osoby, prečo alebo na aký účel žiadateľ informáciu požaduje, nie je žiadateľ povinný odpovedať. 35) V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že žalobca, resp. žiadateľ okamžité skončenie pracovného pomeru so svojím zamestnancom uplatnil vzhľadom na prekluzívnu lehotu na uplatnenie tohto právneho úkonu. Okolnosti, či došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru budú predmetom konania pred všeobecným súdom Slovenskej republiky aplikujúc ustanovenia Zákonníka práce, avšak len v tom prípade, ak zamestnanec využije svoje právo podať žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru. 36) Žalovaný odmietol, že by sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre právny záver o tom, že povinná osoba nemá povinnosť poskytovať informácie podľa zákona o slobode informácií, teda, že by išlo o rozhodnutie arbitrárne. Úlohou žalovaného podľa jeho presvedčenia nebolo v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia sa vysporiadať s § 68 Zákonníka práce a jeho výkladom. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že povinná osoba v napadnutom rozhodnutí neuviedla ako presne má zamestnávateľ, teda žiadateľ aplikovať § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, žalovaný doplnil, že povinná osoba v zmysle zákona o slobode informácií nie je povinná poskytovať právne poradenstvo, právnu pomoc analyzovať právne predpisy a vyvodzovať právne závery podľa požiadaviek žiadateľa. Uvedené vyplýva z § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, podľa ktorého má síce každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, avšak právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii a najmä na vytváranie výkladových stanovísk rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladu právnych predpisov a na vytváranie názorov. 37) Zákon o slobode informácií je všeobecným právnym predpisom poskytujúcim spoločnú úpravu, ktorá sa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna. Vo vzťahu k iným zákonom teda pôsobí ako lex generalis; príslušný špeciálny zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v akom sám problematiku poskytovania informácií upravuje. Osobitné zákony môžu výslovne stanoviť, že niektoré druhy informácií sa verejnosti na základe zákona o slobode informácií nesprístupňujú alebo že sú prístupné výlučne iba určitému okruhu osôb (napr. zbierka listín katastra nehnuteľností). V takom prípade má osobitná úprava v týchto zákonoch prednosť pred zákonom o slobode informácií. Tieto informácie sa nesprístupňujú na základe zákona o slobode informácií, ale podľa osobitných zákonov (napr. katastrálny zákon). 38) Ak žalobca v odvolaní a v žalobe poukázal na svoje ústavné práva žalovaný doplnil, že ústavné právo na informácie môže byť obmedzené zákonom iba pokiaľ ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Nesprístupnenie informácie, ktorá je osobným údajom fyzickej osoby je potrebné
považovať za opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných. V prípade žiadosti žiadateľa nebol daný dôvod sprístupnenia požadovaných informácií s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, ako všeobecného právneho predpisu. 39) V závere svojho vyjadrenia sa žalovaný vyslovil, že nemá za to, že by bolo jeho úlohou ako správneho orgánu odstraňovať nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom vo vzťahu k § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, keďže takýmto výkladom by došlo k nahrádzaniu legislatívnej činnosti a narušeniu ústavného princípu trojdelenia štátnej moci. Tak, ako to žalobca konštatoval aj s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 274/07, sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vytvárať, ak účelom zákona o slobode informácií nie je odstraňovanie právnej neistoty strán sporu či žiadateľov. 40) Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že nebol naplnený ani jeden zo žalobcom uvedených žalobných bodov a považuje žalobou napadnuté rozhodnutie za zákonné. Vyjadrenie žalobcu k duplike žalovaného – replika žalobcu 41) Žalobca na dupliku žalovaného reagoval vo svojom podaní zo dňa 20.09.2023. V prvom rade poukázal na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zotrval a zopakoval svoj záver o tom, že príslušné ustanovenie Zákonníka práce umožňujúce okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom nie je ustanovením, na ktoré by odkazovala norma uvedená v § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Tento záver žalovaný vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí uviedol jednoznačne. V kontexte uvedeného však žalobca zdôraznil, že v správnej žalobe poukazuje práve na to, že tento záver žalovaný nijako náležite nezdôvodnil. Záver žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu nie je nijako vysvetlený, žalovaný neposkytol podľa názoru žalobcu akýkoľvek náhľad do jeho myšlienkových pochodov pri interpretácií právnej normy. Správny orgán mal uviesť, na akú právnu normu teda odkazuje 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, ako takáto norma musí znieť aby mala súvis so zákonom o slobode informácií, a prečo ustanovenie § 68 Zákonníka práce takouto normou nie je, resp. aké vlastnosti táto norma nemá, ktoré by ju inak podradili pod odkaz ustanovenia § 9 zákona o slobode informácií. 42) Vo vzťahu k rozhodnutiu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 15RM/2016-142-1 na ktoré žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe poukázal, žalobca konštatoval, že situácia v prejednávanom prípade bola úplne iná, ako pri sprístupňovaní rozhodnutí na základe konkrétnej spisovej značky. Ak by si bol žalobca istý spisovou značkou súdneho konania svojho zamestnanca, nebolo by vôbec nutné žiadať o informácie o odsúdení za úmyselný trestný čin, keďže rozsudok je zverejnený a z neho by to bolo zrejmé. Ani to by však neriešilo otázku dátumu právoplatnosti odsúdenia. V prípade žalobcu preto nešlo o zverejnenie rozhodnutia ako takého, predmetom jeho žiadosti nebolo rozhodnutie, ale informácie o právoplatnom odsúdení jeho zamestnanca, ktoré je možné získať len žalobcom aplikovaným postupom. Informácie, ktoré žalobca požadoval, boli pritom podľa jeho presvedčenia v najmenšom možnom rozsahu potrebnom na uplatnenie jeho práv v zmysle § 68 Zákonníka práce. Sprístupňovanie rozhodnutí cez spisové značky, resp. pri poznaní konkrétneho rozhodnutia, ktoré žiadateľ požaduje, preto jednak nemá súvis s prejednávanou vecou, a tiež nepokrýva všetky informácie ktoré žalobca žiadal (dátum právoplatnosti). 43) V ďalšom texte svojho vyjadrenia žalobca poukázal na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/40/2014 a 5Sži/32/2014, kde v zmysle vyjadrenia žalovaného súd dospel k záveru, že k žiadosti, v ktorej bola fyzická osoba identifikovaná údajmi podľa zákona o ochrane osobných údajov, nie je možné sprístupňovať informácie v právnom režime zákona o slobode informácií, pretože poskytnutím informácie by povinná osoba implicitne potvrdila – verifikovala, že fyzická osoba s uvedenými osobnými údajmi sa nachádza v ich registri. Žalobca trval na tom, že ani jedno z týchto rozhodnutí nie je možné aplikovať na prejednávaný prípad. Vo vyššie uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu slovenskej republiky podľa názoru žalobcu: 1. Nebolo predmetom posudzovania, či žiadosť o sprístupnenie informácií má oporu v zmysle § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií v osobitnom zákone. V danom prípade sa žiadateľ nedomáhal sprístupnenia na základe ustanovení osobitného právneho predpisu, akým je Zákonník práce.
2. Žiadateľ sa domáhal sprístupnenia informácií, ku ktorým mu ustanovujú prístup osobitné procesné predpisy, a ktoré mohol poľahky získať výslovne zákonom predpokladaným a ustanoveným spôsobom v inom režime, ako podľa zákona o slobode informácií. 3. Rozhodnutia nijako neriešili praktické uplatňovanie a súvis ustanovenia § 68 Zákonníka práce s ostatnými právnymi predpismi. 4. Žiadosti žiadateľa v danej veci jednoznačne predstavovali zbytočné zaťažovanie súdov. Žiadateľ v podstate od súdov požadoval službu – aby mu zosumarizovali prebiehajúce súdne konania s jeho dlžníkmi, čo by bol schopný urobiť aj sám. Takýto šikanózny charakter žiadosť žalobcu nemala. 5. Rozhodnutia správnych orgánov v citovanej veci obsahovali jednoznačné odôvodnenie, na základe čoho a ako aplikovali právne normy, pričom výslovne uviedli rozdiel medzi postupom v ktorom žiadateľ žiadal informácie, a iným postupom v ktorom sa takéto informácie poskytujú. 44) V zmysle vyššie uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že medzi situáciou v citovaných rozhodnutiach a prejednávaným prípadom sú podstatné rozdiely, a citované rozhodnutia nedávajú odpovede na podstatné otázky vo veci žiadosti žalobcu. 45) Ohľadom otázky skúmania účelu informácie žalobca poznamenal, že táto otázka nemôže nič zmeniť na tom, že súd musí skúmať naplnenie hypotézy právnej normy. V prípade § 9 ods. 1 a 2 tým je možnosť sprístupnenia informácie, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Ide o výslovné znenie tohto ustanovenia, ktoré musí súd interpretovať a aplikovať. V zmysle žiadosti žalobcu bolo podľa jeho vyjadrenia úplne jednoznačné, že sa domáha sprístupnenia informácií práve prostredníctvom osobitného zákona – Zákonníka práce, ktorý je podľa jeho názoru nutné podradiť pod § 9 ods. 1 alebo 2 zákona o slobode informácií. To, že pri sprístupňovaní informácií podľa zákona o slobode informácií správny orgán neskúma účel informácií neznamená, že môže prehliadať výslovný odkaz na osobitný zákon v § 9 ods. 1 a 2. 46) V závere svojho vyjadrenia žalobca poukázal na to, že je zrejmé, že sám žalovaný považuje právnu úpravu vo veci žiadosti žalobcu za nedostatočnú. To však nemôže znamenať, že práva, ktoré žalobcovi podľa jeho presvedčenia zákon jednoznačne priznáva v § 68 Zákonníka práce, správny orgán odmietne uplatňovať jednoducho preto, že právna úprava je v otázke procesného uplatnenia týchto práv nedostatočná. Je povinnosťou správnych orgánov, aby vykladali zákony vo vzájomnej súvislosti a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, a ich nedostatky nemôžu byť ťarchou subjektom práva. 47) Vzhľadom na všetko vyššie uvedené je podľa názoru žalobcu nesprávny názor žalovaného, že nebolo jeho povinnosťou odstraňovať nedostatky právnej normy, naopak, jeho úlohou je práve akékoľvek takéto situácie prekonať vhodnou interpretáciou právnej normy. Z uvedeného dôvodu žalobca i naďalej trval na podanej žalobe. 48) Na repliku žalobcu žalovaný ďalej nereagoval. Konanie pred správnym súdom 49) Správny súd v Banskej Bystrici, ako správny súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 ods. 3 SSP, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, pretože nezistil žiadny z dôvodov na nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP. Rozsudok bol dňa 15.05.2025 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené od 25.03.2025 (§ 137 ods. 4 SSP). 50) Predmetom súdneho prieskumu je žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie o nesprístupnení informácií podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, keď povinná osoba s poukazom na ustanovenie § 18 ods. 2 a § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií v časti žiadosti o sprístupnenie informácií zo dňa 29.03.2023 – o uvedenie odpovede vo forme Áno/Nie na otázku, či bol A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., v roku 2023 právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a o uvedenie dňa, kedy rozsudok podľa predmetnej otázky nadobudol právoplatnosť nevyhovela, zastávajúc názor, že sa jedná o informáciu na základe
osobných údajov fyzickej osoby a poskytnutím požadovanej informácie o menovanej osobe, by došlo k porušeniu ochrany osobných údajov fyzickej osoby, a tým aj súkromia fyzickej osoby zaručenej jej v § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií, pretože pri sprístupnení požadovaných informácií by povinná osoba nepriamo potvrdila, o ktorú fyzickú osobu sa jedná, identifikovateľnú a nezameniteľnú podľa údajov: mena, priezviska, dátumu narodenia a bydliska. Relevantné zákonné ustanovenia 51) Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z. z. (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 52) Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 písm. a) SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 53) Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 54) Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 55) Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov. 56) Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 57) Podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 58) Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná
osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie. 59) Podľa § 12 ods. 1 zákona o slobode informácií, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 60) Podľa § 14 ods. 1 zákon o slobode informácií, žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom. 61) Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). 62) Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. 63) Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Odvolací orgán upovedomí žiadateľa o dátume, keď mu bolo odvolanie doručené. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. 64) Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 65) Podľa § 1 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 18/2018 Z. z.“), tento zákon upravuje a) ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným spracúvaním ich osobných údajov, b) práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb, c) postavenie, pôsobnosť a organizáciu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“). 66) Podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z., osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu. 67) Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z. z., tento zákon sa vzťahuje na spracúvanie osobných údajov vykonávané úplne alebo čiastočne automatizovanými prostriedkami a na spracúvanie osobných údajov inými než automatizovanými prostriedkami, ak ide o osobné údaje, ktoré tvoria súčasť informačného systému alebo sú určené na to, aby tvorili súčasť informačného systému. 68) Podľa § 82a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej okrem súhlasu s poskytnutím údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa osobitného predpisu, súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov a príkazu podľa Trestného poriadku; súhlas však sprístupnia osobe, ktorej sa súhlas týka,
ak tým nebude ohrozené alebo zmarené plnenie úloh štátu. Súdy pritom robia opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. 69) Podľa § 1 ods. 1 písm. a) Vyhlášky MS SR č. 482/2011 Z. z. o zverejňovaní súdnych rozhodnutí (ďalej len „Vyhláška č. 482/2011 Z. z.“), táto vyhláška upravuje postup súdov pri zverejňovaní súdnych rozhodnutí a kategórie údajov, ktoré sa zo súdnych rozhodnutí pred zverejnením vylúčia. 70) Podľa § 5 ods. 1 Vyhlášky č. 482/2011 Z. z., údajmi, ktoré podliehajú anonymizácii, sú: a) rodné číslo, b) dátum narodenia, c) číslo občianskeho preukazu, cestovného dokladu alebo iného dokladu preukazujúceho totožnosť osoby, d) bydlisko, e) telefónne číslo, faxové číslo, e-mailová adresa, adresa internetového protokolu (IP), URL adresa, f) názov a kód banky alebo pobočky zahraničnej banky, číslo bankového účtu, názov účtu, IBAN, číslo klienta, g) označenie katastrálneho územia, h) číslo listu vlastníctva, i) utajované skutočnosti a obchodné tajomstvo, j) meno a priezvisko fyzickej osoby, ak nejde o fyzické osoby uvedené v odseku 2, k) mená a priezviská zákonných zástupcov účastníkov a strán v konaní a opatrovníkov účastníkov konania, strán v konaní, iných osôb zúčastnených na konaní.
71) Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 311/ 2001 Z. z. (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec: a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu. 72) Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5. 73) Podľa § 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej iba ako „Správny poriadok“), rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 74) Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípade zistené vady odstráni. 75) Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 76) Podľa čl. 26 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 77) Podľa č. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 78) Podľa č. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou. Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom 79) Každý, kto sa cíti dotknutý na svojich právach alebo právom chránených záujmoch rozhodnutím orgánu verejnej správy, má Ústavou SR zaručené právo na súdnu ochranu. Je len na ňom, ako svoje právo využije. Správny súd poskytuje ochranu právam a právom chráneným záujmom účastníkom administratívnych konaní pred nezákonnosťou rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak obsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom konaní. Nemá oprávnenie dôvody nezákonnosti z obsahu administratívnych rozhodnutí, ani z obsahu administratívnych spisov za žalobcu vyhľadávať a tak žalobné dôvody
nezákonnosti za žalobcu dopĺňať a ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu a rozhodnutí na daný prípad konkretizovať (§ 182 ods. 1 SSP). To znamená, že všeobecne uplatnené námietky nezákonnosti bez ich konkretizácie na daný prípad neumožňujú súdny prieskum zákonnosti. 80) V preskúmavanej veci žalobca napadol zákonnosť rozhodnutia žalovaného o potvrdení prvostupňového rozhodnutia povinnej osoby, ktorá nesprístupnila žalobcovi požadované informácie. 81) Medzi účastníkmi konania bola sporná otázka, či existoval dôvod na nesprístupnenie požadovaných informácií s poukazom na ustanovenie § 9 zákona o slobode informácií, pričom v dôsledku uvedeného postupu povinnej osoby došlo podľa názoru žalobcu k popretiu účelu normy ustanovenej v § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, keďže sa žalobca ako zamestnávateľ domnieva, že na poskytnutie ním požadovanej informácie mu prináležalo právo. 82) Správny sú rovnako ako povinná osoba poukazuje na to, že Ústava SR v čl. 26 síce zaručuje právo na informácie, avšak zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha medzi právom na informácie na jednej strane a právom na súkromie na druhej strane. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií upravuje, že informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby a informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Účelom ustanovenia § 9 zákona o slobode informácií, je chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Zásady ochrany osobných údajov stanovuje zákon č. 18/2018 Z. z. tak, že osobným údajom je informácia týkajúca sa fyzickej osoby, ktorá je „určená“ alebo „určiteľná“ priamo alebo nepriamo, resp. ktorá je na základe určitého súboru rôznych údajov konkrétne identifikovateľná a nezameniteľná s inou osobou. Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií, či sprístupnenie dokumentov, na základe osobných údajov fyzickej osoby, povinná osoba ich podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o súkromí alebo osobný údaj). Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu alebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby alebo ak súhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/9/2013 z 19.03.2014). 83) Žalobca v podanej správnej žalobe dôvodil, že žalovaný mal v prejednávanej veci postupovať tak, že vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií mal pod slovné spojenie: ak to ustanovuje osobitný zákon“ zaradiť aj ustanovenie § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, a teda mal žalobcovi poskytnúť potrebné informácie. Ak tak nepostupoval, tak konal v rozpore s účelom a znením zákona a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 84) Ohľadom vyššie uvedenej žalobnej námietky správny súd v prvom rade poukazuje na to, že pre obmedzenie základného práva na prístup k informáciám nie sú relevantné len ustanovenia § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z. z., explicitne vymedzujúce obmedzenia v prístupe k informáciám, ale aj ustanovenia iných zákonných právnych predpisov chrániace práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 96/2010-14 zo dňa 09.03.2010). Aj z uvedeného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť záver, že zákon o slobode informácií nie je možné aplikovať ako izolovaný právny predpis. Právne predpisy správneho práva sa v mnohých oblastiach prelínajú, dopĺňajú a navzájom obmedzujú. Preto aj bez výslovného odkazu na iný právny predpis je nevyhnutné na tieto implicitné obmedzenia prihliadať. Povinná osoba preto musí vždy vyhodnotiť, či sprístupnením informácie neohrozí záujem chránený iným zákonom a nedostane sa s ním do rozporu. Súdnou praxou potvrdená koncepcia implicitného zákazu však vyžaduje, aby bol vždy zrozumiteľne odôvodnený v rozhodnutí, ktorým žiadosti nebolo vyhovené. Z napadnutého administratívneho rozhodnutia je zrejmé a dostatočne odôvodnené, že požadovanú informáciu nebolo možné poskytnúť z dôvodu, že v prípade poskytnutia informácie o dotknutej osobe, či bola alebo nebola odsúdená za úmyselný trestný čin, na základe žiadosti, ktorej určujúcim kritériom boli osobné údaje tejto fyzickej osoby, by to bolo v rozpore s ustanoveniami § 9 ods.
1 a 2 zákona o slobode informácií. Poskytnutím žalobcom požadovaných informácií v právnom režime zákona o slobode informácií by žalovaný totiž implicitne verifikoval, že žalobcom označená fyzická osoba (jeho zamestnanec) sa nachádza v registri povinnej osoby. 85) Správny súd súhlasí s názorom tak prvostupňového správneho orgánu, ako i žalovaného, že ustanovenie § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce nemožno považovať za „osobitný zákon“ na podklade ktorého mali byť žalobcovi ním požadované informácie sprístupnené. Takýmto osobitným predpisom sa rozumie napr. zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktorý výslovne napr. v § 68 ods. 3 ustanovuje, že zbierka listín katastra nehnuteľností je prístupná len presne vymedzenému okruhu subjektov. Osobitné zákony teda môžu výslovne ustanoviť, že niektoré druhy informácií sa verejnosti na základe zákona o slobode informácií buď nesprístupňujú alebo, že sú prístupné výlučne iba určitému okruhu osôb, ako je to vo vyššie spomínanom príklade zbierky listín katastra nehnuteľností. V takomto prípade má osobitná úprava samozrejme prednosť pred zákonom o slobode informácií. Keďže Zákonník práce takúto osobitnú úpravu neobsahuje, preto prvostupňový správy orgán ako i žalovaný podľa názoru správneho súdu postupovali v prejednávanej veci správne, keď na žalobcom požadované informácie aplikovali ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd vyhodnotil námietky žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci za neodôvodnenú. 86) Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, z dôvodu, že sa žalobca podrobnejšie nevysporiadal s použitím ustanovenia § 68 Zákonníka práce, a taktiež so skutočnosťami týkajúcimi sa okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnanca žalobcu, správny súd konštatuje, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov môže znamenať buď chýbajúce odôvodnenie, alebo keď v odôvodnení rozhodnutia nie sú uvedené skutočnosti, ktoré správny orgán viedli k rozhodnutiu. Teda, keď chýbajú dôvody skutkové a právne. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nespôsobujú čiastkové chyby odôvodnenia. Skutkové dôvody chýbajú vtedy, keď rozhodnutie je založené na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom. Takýmito nedostatkami rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu nie sú zaťažené. Naopak, majú všetky právnou úpravou vyžadované náležitosti, jasne a zrozumiteľne odôvodňujú jednotlivé výroky rozhodnutia. Tak prvostupňový správny orgán, ako i žalovaný sa vysporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre právny záver o tom, že povinná osoba nemala povinnosť poskytnúť žalobcom požadované informácie. Žalobou napadnuté rozhodnutie podľa názoru správneho súdu tak nemožno považovať za arbitrárne. 87) Pokiaľ žalobca apeloval na to, že mu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nebola poskytnutá odpoveď ako má ako zamestnávateľ pri aplikácii ustanovenia § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce postupovať, správny súd konštatuje, že žalobca nekonal v rozpore so zákonom o slobodne informácií, keď žalobcovi neposkytol svoje právne závery vychádzajúc z požiadaviek žalobcu, keďže mu takáto povinnosť neprináleží. V kontexte uvedeného správny súd poznamenáva, že podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov. 88) Pokiaľ žalobca svoju žiadosť o sprístupnenie informácií opieral aj o ustanovenie § 82a ods. 5 zákona o súdoch, správny súd je rovnako ako povinná osoba toho názoru, že takejto žiadosti žalobcu by bolo možné vyhovieť, avšak len za situácie, ak by žalobca uviedol označenie rozhodnutia súdu a dátum vydania rozhodnutia. Za tohto predpokladu by bol podľa názoru správneho súdu Okresný súd Zvolen oprávnený žalobcom požadované rozhodnutie sprístupniť, hoci iba v jeho anonymizovanej forme, keďže súdy sú povinné pri sprístupňovaní rozhodnutí robiť opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. 89) Záverom správny súd dodáva, že v prejednávanej veci nebola potvrdená ani existencia písomného súhlasu dotknutej osoby na poskytnutie informácie s poukazom na § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Aj vzhľadom na absenciu tohto súhlasu nebola povinná osoba oprávnená na poskytnutie žalobcom požadovanej informácie.
90) Preskúmaním veci správny súd zistil, že žalobné námietky neboli spôsobilé spochybniť podstatné skutkové a právne závery žalovaného, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. 91) O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže vo vzťahu k žiadnemu z účastníkov konania nevzhliadol dôvod na ich priznanie. Žalobca nemal v konaní úspech, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom správny súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovanému nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 4 SSP).
(§ 139 ods. (§ 139 ods.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.