Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici BB-75S/61/2022 6022200467 31. 10. 2024 JUDr. Katarína Petráň Vinczeová ECLI:SK:SpSBB:2024:6022200467.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej (sudca spravodajca) a členov senátu Mgr. Denisy Slivovej a JUDr. Miroslavy Štefčekovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C. A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom E. F. XXXX/XXXX, XXX XX G. G., právne zastúpená: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, prezident finančnej správy, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 228153/2022 zo dňa 27. mája 2022, takto rozhodol: Správny súd žalobu z a m i e t a . Žalobkyni a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: Priebeh administratívneho konania Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu 1. Rozhodnutím č. 144496/2022 zo dňa 11.04.2022 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) prezident finančnej správy Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“) podľa § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 35/2019 Z. z.“) písomnej žiadosti žalobkyne o príspevok na rekreáciu zaevidovanej dňa 03.12.2021 nevyhovel. 2. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia viedol, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 29.11.2021 požiadala o príspevok na rekreáciu za rok 2021, ktorá sa konala od 07.06.2021 do 10.06.2021. Prílohou žiadosti bol aj účtovný doklad č. 18487 zo dňa 09.06.2021, vystavený vzdelávacím a doškoľovacím zariadením VS Financie, z ktorého vyplynulo, že z celkovej zaplatenej sumy 168,59 Eur predstavuje ubytovanie sumu 20,40 Eur, stravovanie a s ním spojené služby sumu 139,19 Eur a miestny poplatok sumu 9,- Eur. 3. Poukázal na to, že podľa ustanovenia § 152a ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákonník práce“) platí: „Oprávnenými výdavkami podľa odseku 1 sú preukázané výdavky zamestnanca na: a) služby cestovného ruchu spojené s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky, b) pobytový balík obsahujúci ubytovanie najmenej na dve prenocovania a stravovacie služby alebo iné služby súvisiace s rekreáciou na území Slovenskej republiky,
c) ubytovanie najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky, ktorého súčasťou môžu byť stravovacie služby, d) organizované viacdenné aktivity a zotavovacie podujatia počas školských prázdnin na území Slovenskej republiky pre dieťa zamestnanca navštevujúce základnú školu alebo niektorý z prvých štyroch ročníkov gymnázia s osemročným vzdelávacím programom; za dieťa zamestnanca sa považuje aj dieťa zverené do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o osvojení alebo iné dieťa žijúce so zamestnancom v spoločnej domácnosti“. 4. Vyššie uvedené ustanovenie § 152a ods. 4 Zákonníka práce vymedzuje podľa vyjadrenia prvostupňového správneho orgánu výdavky zamestnanca, ktoré môže zamestnávateľ na účely vyplatenia príspevku na rekreáciu považovať za oprávnené. Sú nimi napr. preukázané výdavky zamestnanca na služby cestovného ruchu spojené s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky. 5. Prvostupňový správny orgán ďalej poukázal na to, že „Prenocovaním“ sa na účely ustanovenia § 2 písm. d) zákona č. 91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 91/2010 Z. z.) rozumie prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu daň za ubytovanie. „Ubytovacie zariadenie“ definuje ustanovenie § 1 ods. 2 písm. h) Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 18. júna 2008 o podrobnostiach a požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorej sa ubytovacím zariadením pre cestovný ruch rozumie budova alebo jej časť, v ktorej sa verejnosti poskytuje prechodné ubytovanie a s ním spojené služby; ubytovacie zariadenie je aj sezónne ubytovacie zariadenie poskytujúce ubytovanie a sním spojené služby najviac deväť mesiacov v roku. 6. V kontexte vyššie uvedeného prvostupňový správny orgán zdôraznil, že za službu cestovného ruchu sa nepovažuje len ubytovanie, ale okrem iného aj stravovacie (pohostinské) služby, služby cestovných kancelárií a cestovných agentúr, sprievodcovské služby, prepravné služby (cestná doprava, železničná doprava, letecká doprava, doprava po vode, lanovky a vleky), informačné služby, športovo – rekreačné služby, kúpeľné a zdravotné služby, wellness služby, služby cestovného poistenia. Podmienkou však je, aby výdavky na služby cestovného ruchu súviseli s ubytovaním najmenej na dve prenocovania a súčasťou účtovného dokladu bolo označenie zamestnanca. 7. Prvostupňový správny orgán ďalej poukázal na to, že Finančné riaditeľstvo SR vydalo Usmernenie k príspevkom na rekreáciu s riešenými praktickými príkladmi č. 157946/2019 zo dňa 21.03.2019 a Usmernenie č. 4DzPaÚ/2019/MÚ z marca 2019, pričom na intranete finančnej správy zverejnilo aj podporné stanoviská. Za účelom overenia a zhodnotenia správnosti realizácie vyplácania príspevkov na rekreáciu pre príslušníkov finančnej správy v zmysle § 152a Zákonníka práce bol v roku 2020 Ministerstvom financií SR (ďalej aj len „MF SR“) vykonaný vo Finančnom riaditeľstve SR vnútorný audit, ktorého výsledkom bola záverečná správa o správnosti postupov pri uplatňovaní žiadosti o príspevok na rekreáciu. Z výsledkov záverečnej správy podľa odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákona) v znení neskorších predpisov a zákona č. 91/2010 Z. z. poskytovanie príspevku na rekreáciu na základe účtovného dokladu od podnikateľských subjektov, fyzických osôb a organizácií, ktoré nie sú právnickými osobami alebo fyzickými osobami (živnostník, SZČO), a ktorých predmetom, výkonom a oprávnením ich podnikateľských aktivít je oblasť cestovného ruchu, tak ako to definuje ustanovenie § 152a Zákonníka práce. 8. Vzhľadom na skutočnosť, že vzdelávacie zariadenie VS – Financie, so sídlom Tatranská Lomnica č. 128, 059 60 Vysoké Tatry je rozpočtovou organizáciou MF SR, ktorá nevykonáva podnikateľskú činnosť, nebolo možné podľa názoru prvostupňového správneho orgánu v danom prípade príspevok na rekreáciu poskytnúť. Z uvedeného vyplýva, že predmetné zariadenie nie je určené na podnikania v cestovnom ruchu, v dôsledku čoho za oprávnené výdavky nemožno považovať úhrady vykonané na základe účtovného dokladu vystaveného nepodnikateľským subjektom bez živnostenského oprávnenia. Z uvedeného dôvodu nebol žalobkyni príspevok na rekreáciu poskytnutý a jej písomnej žiadosti vyhovené nebolo.
9. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote dňa 04.05.2022 odvolanie. Žalobkyňa v podanom odvolaní uviedla, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je výsledkom nevykonaného dokazovania a nesprávne zisteného skutkového stavu. Podľa žalobkyne rozhodnutie nespĺňa jeho formálne náležitosti, výrok je neurčitý, pričom absentujú údaje jeho vyhotoviteľa. Zároveň poukázala na nesprávny postup, týkajúci sa posudzovania nároku na príspevok na rekreáciu, ktorý bol voči nej ako príslušníčke finančnej správy poškodzujúci a diskriminačný. Žalobkyňa dala do pozornosti ustanovenie § 152a Zákonníka práce, ktorý tento nárok zakladá a neustanovuje na poskytovanie ubytovania žiadne ďalšie kritéria, ani povinnosti, ani vo svojich ustanoveniach neodkazuje na ďalšie právne predpisy. Žalobkyňa taktiež vytýkala, že ani vnútorné predpisy nemôžu nárok vyplývajúci z vyššie uvedeného príspevku na rekreáciu zužovať a ukladať povinnosti nad rámec zákona. Uviedla že k vyplateniu príspevku na rekreáciu predložila všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom poukázala na fakt, že vnútorný predpis prezentovaný v napadnutom rozhodnutí jej nie je známy a s jeho obsahom nebola pred vydaním rozhodnutia orgánom oprávneným vo veci konať oboznámená. Súčasne vytýkala, že zákon neobmedzuje zamestnanca na predloženie faktúry od podnikateľského subjektu za poskytnuté ubytovanie. 10. Žalobkyňa časť odvolania označila ako „sťažnosť“, v ktorej namietala i spôsob vybavenia predmetnej žiadosti, t. j. poukázala na omeškanie služobného úradu vo veci vybavenia žiadosti o príspevok na rekreáciu a samotné neuznanie nároku, nakoľko príspevok na rekreáciu jej mal byť na základe predložených dokladov vyplatený v najbližšom výplatnom termíne. Ďalej poznamenala, že keďže nebola včas informovaná o tom, že jej nárok nie je dôvodný, prišla o možnosť predloženia iných dokladov, ktorými počas roka 2021 disponovala. V tejto súvislosti zároveň poukázala, že nedôvodné štvormesačné posudzovanie jej žiadosti je v rozpore s princípom legálneho očakávania, čo vyznieva voči jej osobe šikanózne, diskriminačne a poškodzuje ju v majetkovej sfére. 11. Žalobkyňa sa súčasne nestotožnila s procesným postupom správneho orgánu ohľadom vybavenia svojej žiadosti, nakoľko ak žiadosť príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia je predmetom konania vo veciach služobného pomeru, má byť ukončená rozhodnutím, a nie formou listu (pozn.: písomnosť č. 10207/2022 zo dňa 21.012021). Žalobkyni z obsahu rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho orgán oprávnený vo veci konať rozhodol, ani označenie osoby, ktorej sa výrok týka. V závere podaného odvolania žalobkyňa podotkla, že nemohla nahliadnuť do spisu, keďže nebola o vedení tohto konania upovedomená. 12. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalobkyňa žiadala, aby žalovaný ako odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že jej prizná uplatnený nárok v celom rozsahu, a to v lehote 3 dní podľa ustanovenia § 291 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. Rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu – žalovaného 13. Prezident finančnej správy ako odvolací orgán (ďalej iba ako „žalovaný“) podľa § 280 ods. 3 druhá veta zákona č. 35/2019 Z. z. vo veci odvolania žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu podľa § 294 ods. 4 zákona č. 35/2019 Z. z. o rozhodol rozhodnutím č. 228153/2022 zo dňa 27.05.2022 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že ho zamietol a rozhodnutie prezidenta finančnej správy č. 144496/2022 zo dňa 11.04.2022 potvrdil. 14. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že preskúmal v plnom rozsahu napadnuté rozhodnutie, ako aj námietky uvedené žalobkyňou v podanom odvolaní a dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné odvolanie žalobkyne zamietnuť a predmetné rozhodnutie potvrdiť. Odvolací orgán pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z dokumentov tvoriacich spisový materiál k odvolaniu, ako aj zo všeobecne záväzných a interných právnych predpisov (podľa ustanovenia § 331b ods. 3, § 278 písm. d) bodu 16 a § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z. z., § 152a ods. 1 a § 152a ods. 4 Zákonníka práce). 15. Žalovaný konštatoval, že vyššie citované ustanovenie § 152a ods. 4 Zákonníka práce vymedzuje výdavky zamestnanca, ktoré môže zamestnávateľ na účely vyplatenia príspevku na rekreáciu považovať za oprávnené. Sú nimi napr. preukázané výdavky zamestnanca na služby cestovného ruchu spojené
s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že z ustanovenia §file_0.jpg file_1.wmf 2 písm. d) zákona č. 91/2010 Z. z. vyplýva, že prenocovaním sa rozumie prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu daň za ubytovanie. 16. Ďalej konštatoval, že na účely ustanovenia § 1 ods. 2 písm. h) Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 18. júna 2008 o podrobnostiach a požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia v znení neskorších predpisov, sa ubytovacím zariadením pre cestovný ruch rozumie budova alebo jej časť v ktorej sa verejnosti poskytuje prechodné ubytovanie a s ním spojené služby; ubytovacie zariadenie je aj sezónne ubytovacie zariadenie poskytujúce ubytovanie a s ním spojené služby najviac deväť mesiacov v roku. 17. Zároveň žalovaný, tak ako už prvostupňový správny orgán poukázal na to, že v nadväznosti na vyššie uvedené vydalo Finančné riaditeľstvo SR Usmernenie k príspevkom na rekreáciu s riešenými praktickými príkladmi č. 157946/2019 zo dňa 21.03.2019 a Usmernenie č. 4/DzPaÚ/2019/MÚ z marca 2019, pričom na intranete finančnej správy zverejnilo aj podporné stanoviská. 18. K námietke žalobkyne, podľa ktorej rozhodnutie prvostupňového orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je výsledkom nevykonaného dokazovania a nesprávne zisteného skutkového stavu, pričom zároveň nespĺňa formálne náležitosti, jeho výrok je neurčitý a absentujú v ňom údaje jeho vyhotoviteľa, žalovaný uviedol, že táto námietka žalobkyne neobstojí. K uvedenému konštatoval, že nesprávne právne posúdenie veci by v tomto konkrétnom prípade spočívalo v tom, že prvostupňový správny orgán by použil nesprávnu právnu normu, resp. by aplikoval správnu právnu normu, ale nesprávne by ju interpretoval, alebo právnu normu by správne vyložil, avšak na zistený skutkový stav by ju nesprávne aplikoval. S daným výkladom sa žalovaný nestotožnil, keďže z predloženého spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom, pričom na daný skutkový stav aplikoval správnu právnu normu, ktorú správne interpretoval a aplikoval. Z uvedeného je zrejmé, že skutkový stav bol subsumovaný pod normu hmotného práva, ktorá má v hypotéze také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Žalovaný mal za to, že záver napadnutého rozhodnutia je založený na dostatočne vykonanom dokazovaní, s náležite vyhodnotenými dôkaznými prostriedkami jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. S tvrdením žalobkyne, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie trpí vadami, spočívajúcimi vo formálnych náležitostiach rozhodnutia a v neurčitosti výrokovej časti, odvolací orgán nesúhlasil. V nadväznosti na uvedené žalovaný konštatoval, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu spĺňa po formálnej stránke všetky zákonom predpísané náležitosti, vyplývajúce z ustanovenia § 291 ods. 1 a 2 zákona č. 35/2019 Z. z. 19. Čo sa týka výrokovej časti rozhodnutia, ani v tejto podľa vyjadrenia žalovaného neabsentuje žiadna z povinných náležitostí, vyplývajúca z ustanovenia § 291 ods. 3 prvá veta zákona č. 35/2019 Z. z., pričom obsahuje presné označenie osoby, o ktorej právach sa rozhodovalo, s uvedením ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. 20. K námietke žalobkyne, podľa ktorej k zamietnutiu nároku na príspevok na rekreáciu došlo v dôsledku nesprávneho postupu, ktorý je voči nej poškodzujúci a diskriminačný, žalovaný uviedol, že oprávnený orgán pri posudzovaní danej veci vychádzal z príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj interných riadiacich aktov, a rovnako dôkladné objasňoval všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčili v prospech alebo neprospech žalobkyne. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňou namietaný dôvod nemôže predstavovať porušenie zákazu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože zakázané diskriminačné dôvody sú vždy nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou a nie s procesným postupom služobného úradu súvisiacim s vykonávaním, hodnotením dôkazov, resp. s ich skutkovými zisteniami. Žalobkyňa pritom nepredložila žiadne také dôkazy, na základe ktorých možno podľa názoru
žalovaného dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalovaný podotkol, že oprávnený orgán sa riadil zásadou materiálnej rovnosti, kedy rozhodnutia v obdobných prípadoch sa riadia rovnakým postupom, a teda nemožno sa ani v tejto veci odchýliť od zaužívanej praxe a zákonného postupu. 21. K námietke žalobkyne, že ustanovenie § 152a Zákonníka práce neurčuje poskytovateľovi ubytovania žiadne ďalšie kritériá ani povinnosti, ani neodkazuje na ďalšie právne predpisy, žalovaný uviedol, že uvedenú námietku taktiež nemožno považovať za dôvodnú. Zariadenie, v ktorom žalobkyňa absolvovala rekreáciu, nie je určené na podnikanie v cestovnom ruchu, v dôsledku čoho za oprávnené výdavky nemožno považovať úhrady vykonané na základe účtovného dokladu vystaveného nepodnikateľským subjektom bez živnostenského oprávnenia. Uvedené odvodňuje skutočnosť, že poskytnutie príspevku na rekreáciu na základe účtovného dokladu, vystaveného nepodnikateľským subjektom, fyzickou osobou, alebo organizáciou, ktorá nie je právnickou alebo fyzickou osobou (živnostník, SZČO), a ktorej predmetom činnosti je oblasť cestovného ruchu, tak ako to definuje ustanovenie § 152a Zákonníka práce, by bolo v rozopre s ustanoveniami zákona č. 455/1991 Zb. a zákona č. 91/2010 Z. z. Tieto skutočnosti deklaruje záverečná správa z vnútorného auditu, vykonaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky ako nadriadeným orgánom, ktorej závery poukazujú na dodržiavanie správneho postupu, súvisiaceho s poskytovaním príspevku na rekreáciu. 22. S ďalším tvrdením žalobkyne, že vnútorný predpis prezentovaný v napadnutom rozhodnutí jej nie je známy a s jeho obsahom nebola pred vydaním rozhodnutia orgánom oprávneným vo veci konať oboznámená, sa žalovaný rovnako nestotožnil dôvodiac, že usmernenia služobného úradu, týkajúce sa rekreačných poukazov, sú zverejnené na intranete finančnej správy, v sekcii osobného úradu, v časti rekreačné poukazy, pričom uvedené dokumenty sú dostupné k nahliadnutiu každému príslušníkovi finančnej správy a nevyplýva z nich žiadna povinnosť na strane služobného úradu, na základe ktorej by bolo potrebné podriadených príslušníkov finančnej správy s informáciami tam uvedenými jednotlivo oboznamovať. 23. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že podmienky pre uplatnenie nároku na príspevok na rekreáciu, bližšie upravené v usmerneniach služobného úradu, nijakým spôsobom neukladajú povinnosti nad rámec zákona (§ 152a Zákonníka práce), ani ich nijak neobchádzajú, naopak vychádzajú z ustanovení § 152a Zákonníka práce, pričom len bližšie konkretizujú a interpretujú problematiku z nich vyplývajúcu za účelom ich správneho využitia. Žalovaný zdôraznil, že práve prostredníctvom vnútorných predpisov je služobný úrad povinný uviesť postup, lehoty, formu a ďalšie podrobnosti poskytovania príspevku na rekreáciu alebo rekreačných poukazov. Uvedené vyplýva priamo zo Zákonníka práce, ktorý umožňuje zamestnávateľovi v uvedenom prípade rozhodnúť sa pre niektorú z foriem poskytnutia rekreácie. Ak má zamestnanec nárok na príspevok na rekreáciu, zamestnávateľ prijme a preplatí účtovný doklad v súlade so svojimi internými predpismi, prípadne kolektívnou zmluvou, resp. poskytne zamestnancovi rekreačný poukaz. 24. K námietke žalobkyne, že zákon nijako neobmedzuje zamestnanca na predloženie faktúry od podnikateľského subjektu za poskytnuté ubytovanie žalovaný uviedol, že už priamo z ustanovenia § 152a ods. 6 prvá veta Zákonníka práce vyplýva, že zamestnanec preukáže zamestnávateľovi oprávnené výdavky podľa ods. 4 a 5 najneskôr do 30 dní odo dňa skončenia rekreácie predložením účtovných dokladov, ktorých súčasťou musí byť označenie zamestnanca. Z uvedeného vyplýva, že zákon ukladá zamestnancovi povinnosť na predloženie účtovného dokladu, avšak týmto účtovným dokladom nemusí byt' výslovne predloženie faktúry. 25. K námietke žalobkyne, na základe ktorej zariadenie finančnej správy nie je oprávnené na vystavenie faktúry, žalovaný uviedol že táto je vo vzťahu k posudzovanej veci úplne irelevantná. Podotkol, že faktúru na uvedený účel je potrebné posudzovať ako doklad, ktorým sa fyzická osoba – nepodnikateľ dožaduje úhrady záväzku v dohodnutej lehote splatnosti. Zároveň zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by nepodnikateľský subjekt nebol na vystavenie faktúry oprávnený, pričom faktúra v posudzovanom prípade nebola vystavená za účelom dosiahnutia zisku, ale za účelom zúčtovania poskytnutých tovarov a služieb. 26. K námietke týkajúcej sa spôsobu vybavenia žiadosti o príspevok na rekreáciu a omeškania oprávneného orgánu súvisiaceho s vybavovaním danej veci žalovaný uviedol, že predmetná žiadosť
bola vybavená zákonným spôsobom, bez zbytočných prieťahov, pričom podotkol, že lehota plynie oprávnenému orgánu len vtedy, ak sú podmienky pre poskytnutia príspevku na rekreáciu splnené, čo sa nevzťahuje na žiadosť žalobkyne. K uvedenému žalovaný poznamenal, že zamestnávateľ poskytne zamestnancovi príspevok na rekreáciu po predložení účtovných dokladov v najbližšom výplatnom termíne, určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne inak. Napriek tomu, že žalobkyňa neopodstatnene namietala omeškanie oprávneného orgánu vo veci vybavenia žiadosti, sama nesplnila zákonné lehoty, ktorých dodržanie vyžaduje predloženie žiadosti o príspevok na rekreáciu vrátane účtovných dokladov najneskôr do 30 dní odo dňa skončenia rekreácie. Žalobkyňa sama uvedenú podmienku nesplnila, keďže žiadosť o príspevok na rekreáciu spolu s účtovnými dokladmi predložila až po márnom uplynutí stanovenej lehoty, t.j. 03.12.2021, pričom lehota na podanie predmetnej žiadosti uplynula dňom 10.07.2021. 27. Námietku žalobkyne, že jej nebola poskytnutá včasná informácia o zamietnutí nároku na príspevok na rekreáciu, v dôsledku čoho prišla o možnosť predloženia iných dokladov, ktorými počas roka 2021 disponovala, považoval žalovaný vo vzťahu k posudzovanej veci za účelovú a neopodstatnenú. Žalobkyňa predložila na účely poskytnutia príspevku na rekreáciu žiadosť spolu s príslušnými prílohami až v poslednom mesiaci roka 2021, (pozn. žalovaného.: rekreácia sa konala v období od 07.06.2021 do 10.06.2021), čím sa sama ukrátila o možnosť predloženia iných dokladov, ktorými počas roka 2021 disponovala. V kontexte uvedeného žalovaný dôraznil, že keby sa bola žalobkyňa oboznámila s usmerneniami, týkajúcimi sa rekreačných poukazov, ktoré sú zverejnené na intranete finančnej správy, a nachádzajú sa v tej istej časti dokumentov, kde je zverejnený aj vzor predmetnej žiadosti, nebola by o svoje vyššie uvádzané možnosti prišla. 28. Námietku žalobkyne, súvisiacu s omeškaním oprávneného orgánu vo veci posudzovania žiadosti, ktoré je podľa názoru žalobkyne v rozopre s princípom legálneho očakávania, čo vyznieva voči jej osobe šikanózne, diskriminačne a poškodzuje ju v majetkovej sfére, vyhodnotil žalovaný ako neopodstatnenú. Žalovaný je toho názoru, že žalobkyňa mala na mysli princíp legitímneho očakávania, ktorý pripomína zásadu, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných veciach je orgán rozhodujúci vo veci povinný postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a taktiež zásadu prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že táto zásada nie je absolútna, a nie všetky očakávania účastníka konania sa považujú za legitímne. Očakávanie účastníka konania musí byť opodstatnené, a to buď vzhľadom na platnú právnu úpravu, alebo na postup orgánov verejnej moci v zhodných alebo podobných veciach. Na základe uvedeného žalovaný nepovažoval ani túto námietku žalobkyne za dôvodnú. 29. K procesnému postupu ohľadom vybavenia žiadosti o príspevok na rekreáciu, v súvislosti s ktorým žalobkyňa namietala, že: „ak žiadosť príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia je predmetom konania vo veciach služobného pomeru, má byť ukončená rozhodnutím, a nie formou listu”, žalovaný uviedol, že v danej veci oprávnený orgán vydal rozhodnutie č. 144496/2022 zo dňa 11.04.2022, ktorým žalobkyni z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok poskytnutie príspevku na rekreáciu zamietol a jej písomnej žiadosti zo dňa 29.11.2021 nevyhovel. K uvedenému žalovaný dodal, že písomnosť č. 10207/2022 zo dňa 21.01.2021, označená ako „Žiadosť o poskytnutie príspevku na rekreáciu – zamietnutie”, ktorá predchádzala rozhodovaciemu procesu a vydaniu napadnutého rozhodnutia, mala len informatívny charakter, na základe čoho je preukázané, že žiadosť žalobkyne o priznanie plnenia bola ukončená zákonným spôsobom. 30. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého jej nie je zrejmé, na základe čoho orgán príslušný vo veci konať rozhodol, žalovaný poznamenal, že oprávneným orgánom príslušným na rozhodnutie v konaní podľa § 278 písm. d) bodov 14 až 17 zákona č. 35/2019 Z z., platného a účinného v čase podania žiadosti o príspevok na rekreáciu, je prezident finančnej správy, čo deklaruje aj napadnuté rozhodnutie, pričom uvedená skutočnosť priamo vyplýva z čl. 2, bod 1, písm. be) Prílohy k personálnemu opatreniu ministra financií SR č. 1/2021, ktorej obsah je zverejnený na intranete finančnej správy. 31. Námietku, podľa ktorej výroková časť napadnutého rozhodnutia neobsahuje označenie osoby, voči ktorej výrok smeruje, považoval žalovaný taktiež za neopodstatnenú, keďže výrok napadnutého rozhodnutia túto skutočnosť jednoznačne preukazuje.
32. Vyjadrenie žalobkyne, že nemohla nahliadnuť do spisu z dôvodu, že nebola upovedomená o vedení tohto konania, žalovaný považoval vo vzťahu k posudzovanej veci za irelevantné. Je nepochybné, že konanie začalo na základe návrhu žalobkyne, ktorým bola v tomto prípade žiadosť o príspevok na rekreáciu. Žalobkyňa si teda musela byť vedomá toho, že konanie začalo na základe jej návrhu, pričom nič nebránilo tomu, aby do spisu nahliadla. 33. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že pri preskúmaní prvostupňového rozhodnutia nenašiel pochybenia v postupe orgánu oprávneného rozhodovať v prvom stupni, ani v obsahu napadnutého rozhodnutia a po predchádzajúcom prerokovaní v osobitnej komisii konštatoval, že rozhodnutie č. 144496/2022 zo dňa 11.04.2022 bolo vydané v súlade so zákonom č. 35/2019 Z. z.
Správna žaloba – žalobné body 34. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. 35. Žalobkyňa je toho názoru, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu prvostupňového rozhodnutia, ako aj rozhodnutia žalovaného, došlo k nezákonnému postupu ústiaceho do účelového výkladu práva a ukladaniu povinností a podmienok nad rámec zákona, čím bola ukrátená a poškodená na svojich právach. Samotným nezákonným rozhodnutím tak došlo k vzniku škody, pretože v nemajetkovej sfére žalobkyne je ujma vo výške nepriznaného príspevku na rekreáciu. 36. Vo vzťahu k meritu veci žalobkyňa poukázala na to, že jej nárok má právny základ v ustanovení § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z. z. podľa ktorého „Príslušníkovi finančnej správy patrí príspevok na rekreáciu v rozsahu a za podmienok ustanovených v § 152a Zákonníka práce“. Žalobkyňa zdôraznila, že § 152a Zákonníka práce neodkazuje na žiadny iný právny predpis a ani na možnosť pre zamestnávateľov vytvárať a stanovovať ďalšie podmienky a vyžadovať preukazovanie iných skutočností. Naopak, podľa presvedčenia žalobkyne argumentácia žalovaného, že prenocovanie musí byť len u podnikateľa neobstojí. Skutočnosť, že ubytovacie rekreačné zariadenie má pridelené DIČ podľa názoru žalobkyne preukazuje, že je ekonomickým subjektom, ktoré zrazilo a odviedlo i miestnu daň za prenocovanie. O uvedenom svedčí ňou správnemu orgánu predložený hotelový účet za prenocovanie na území SR. 37. Žalobkyňa má za to, že odvolávanie sa na interné a metodické pokyny a akty nemá oporu v zákonnej úprave, naviac aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/39/2009 zo dňa 17.03.2010 metodický pokyn úradu nepredstavuje záväzný výklad zákona. 38. V ďalšom texte podanej žaloby žalobkyňa poukázal na to, že už v odvolaní namietala, že „Na základe čoho rozhodol orgán, ktorý rozhodnutie vydal (vecná príslušnosť) – oprávnenosť orgánu konať podľa § 280 zákona č. 35/2019 Z. z. (ďalej len tento zákon, výslovne nie je uvedené inak)“. Na túto otázku a defacto na všetky relevantné odvolacie dôvody žalovaný podľa jej názoru nereflektoval – ignoroval vystavenú faktúru, miestnu daň, pridelenie DIČ, odvolávajúc sa na mimoprávne akty a závery, ukladajúc povinnosti nad rámec zákona a najmä nevysvetlil, prečo konal a rozhodol. Podľa § 8 zákona č. 35/2019 Z.z. totiž sú upravené okruhy problematiky, v ktorých konanie vo veciach služobného pomeru prebieha. Avšak v § 278 písm. e) bod 13 zákona č. 35/2019 Z. z. je uvedené, že predmetom konania je konanie, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa tohto zákona okrem plnení podľa § 117 ods. 7, § 149 ods. 3, § 185 až 203 a § 213 práve § 213 ods. 8 a 9. A práve § 213 ods. 8 predstavuje rekreačný príspevok. Toto žalovaný nevysvetlil a konal ďalej, čím mal diskriminovať žalobkyňu v postavení o jej nárokoch. Z tohto vyplýva, že nárok podľa § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z. z. nie je predmetom konania vo veciach služobného pomeru. Tento záver je podľa názoru žalobkyne logický, pretože ide o nároky zamestnanecké (resp. obdobné pre príslušníkov ozbrojených zložiek), ktoré podľa Zákonníka práce a § 316 CSP predstavujú individuálny pracovný spor. Jedná sa o pakt, ktorý je výsledkom konania nad rámec právomoci. 39. Žalobkyňa je toho presvedčenia, že žalovaný flagrantne porušil čl. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. (princíp zákonnosti, a to v materiálnom i formálnom smere). Žalovaný žalobkyňu neoboznámil s ukončením dokazovania, ani s obsahom správneho spisu. Prvostupňové rozhodnutie podľa vyjadrenia žalobkyne
je po formálnej stránke nezvládnuté, pretože nemá podľa § 291 zákona č. 35/2019 Z. z. náležitosti, a to najmä podľa ods. 1 a 3, nakoľko nebolo uvedené, kto je príslušným orgánom a na základe čoho, zároveň je otázne, kto je odvolací orgán na preskúmanie rozhodnutia prezidenta finančnej správy. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe, duplika žalovaného 40. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 14.10.2022 k námietke žalobkyne, že § 152a Zákonníka práce neodkazuje na žiadny iný právny predpis a ani na možnosť pre zamestnávateľov vytvárať a stanovovať ďalšie podmienky a vyžadovať preukazovanie iných skutočností uviedol, že s uvedeným názorom žalobkyne nesúhlasí. 41. Poukázal na to, že ustanovenie § 152a Zákonníka práce upravuje otázku príspevku na rekreáciu zamestnanca, jedná sa o ustanovenie účinné od 01.01.2019 (novela č. 347/2018 Z. z.). Z dôvodovej správy k zákonu č. 347/2018 Z. z. vyplýva, že: „Cieľom návrhu zákona je podpora domáceho cestovného ruchu prostredníctvom zavedenia nových nástrojov financovania rozvoja cestovného ruchu. Medzi navrhované nástroje financovania cestovného ruchu patria rekreačný poukaz, podpora rozvoja cykloturistiky a poskytovanie investičnej pomoci pre oblasť cestovného ruchu. Rekreačný poukaz v spojitosti so zavedením nového inštitútu do Zákonníka práce (príspevku na rekreáciu zamestnancov) vytvorí možnosť a zvýši motiváciu pre ekonomicky aktívnych obyvateľov a ich najbližších rodinných príslušníkov stráviť dovolenku v Slovenskej republike za finančne zvýhodnených podmienok.“ Z uvedeného je zrejmé, že toto ustanovenie bolo do Zákonníka práce prijaté ako súčasť balíka zmien v oblasti cestovného ruchu s cieľom jeho podpory (novela Zákona o podpore cestovného ruchu), a preto ho nemožno vykladať izolovane od predmetného zákona, ktorý vymedzuje aj pojmy „prenocovanie“, alebo „rekreačný poukaz“. 42. V kontexte vyššie uvedeného žalovaný uviedol, že pojem prenocovanie upravuje § 2 písm. d) zákona č. 91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení neskorších predpisov, pričom prenocovaním sa rozumie prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu daň za ubytovanie. Z uvedenej definície žalovaný bližšie analyzoval pojmy: 1. Ubytovanie 2. Daň za ubytovanie 43. K pojmu ubytovanie žalovaný poukázal na to, že je potrebné odlišovať ubytovanie dlhodobého charakteru (dlhodobý nájom) a ubytovanie krátkodobého charakteru. Ubytovanie je možné poskytnúť na základe zmluvy o ubytovaní, ktorá je ako zmluvný typ upravená zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (§ 754 a nasl). V kontexte uvedeného dal žalovaný do pozornosti komentár k § 754 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov podľa ktorého: „Predmetom zmluvy o ubytovaní je poskytnutie prechodného ubytovania, ktoré je spojené s určitými nevyhnutnými službami, prípadne na základe osobitnej dohody aj s ďalšou službou. Prechodnosť ubytovania vyplýva spravidla z dohodnutej doby ubytovania. Môže však vyplývať aj z účelu ubytovania (napr. prechodné ubytovanie na dobu vykonávania určitej činnosti, na dobu trvania školenia alebo školského roka a pod.). Prechodné ubytovanie sa poskytuje v zariadeniach na to určených. Zákon uvádza hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia. Vzhľadom na to, že tzv. iné zariadenia nie sú bližšie špecifikované, možno sem zahrnúť aj celý rad iných zariadení, akými sú vysokoškolské a stredoškolské internáty, sanatóriá a ubytovne v kúpeľoch, podnikové rekreačné zariadenia, kempingy, rekreačné chaty, časti súkromných domov a časti bytov, pokiaľ v nich ich vlastníci poskytujú iným osobám prechodné ubytovanie. Na poskytovanie prechodného ubytovania sa vyžaduje, aby ubytovateľ mal príslušnéživnostenské oprávnenie na poskytovanie ubytovacích služieb.“ Z uvedeného jasne vyplýva, že služby ubytovania nie je možné poskytovať bez živnostenského oprávnenia. Ak sa zamestnanec „ubytuje“ (priamo, cez sprostredkovateľa) u fyzickej/právnickej osoby, ktorá vlastní byt, dom, chatu, pričom túto činnosť nevykonáva ako podnikanie a doklad vydá ako fyzická/právnická osoba, takýto doklad nemožno uznať, pretože tento subjekt nie je ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania (a zariadenie teda nie je ubytovacím zariadením). 44. K pojmu dani za ubytovanie žalovaný uviedol, že predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení, ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie
zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely (§ 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov). Žalovaný ďalej poukázal na to, že s účinnosťou od 15.10.2014 zákonom č. 268/2014 Z. z. sú priamo v ustanovení predmetu dane za ubytovanie vymedzené ubytovacie zariadenia. Touto úpravou predmetu dane sa preto vo vzťahu k vymedzeniu ubytovacieho zariadenia už ďalej nepoužije vyhláška Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenie pri ich zaraďovaní do kategórií a tried. Novým taxatívnym vymedzením ubytovacích zariadení sa za ubytovacie zariadenie považuje hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely. 45. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne, že tým, že má rekreačné zariadenie pridelené DIČ je ekonomickým subjektom žalovaný poukázal na skutočnosť, že vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie VS – Financie Tatranská Lomnica (ďalej aj „VDZ VS – Financie“) nie je žiadne rekreačné zariadenie. Uvedené vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie Ministerstva financií SR bolo zriadené vzmysle zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, rozhodnutím ministra financií Slovenskej republiky č. 14/1996 z 5. júna 1996, č. j. 2251/1996-sekr. VDZ VS – Financie je rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojím rozpočtom zapojená na rozpočet rozpočtovej kapitoly ministerstva. VDZ VS –Financie je právnická osoba, ktorá v právnych vzťahoch vystupuje vo svojom mene. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že VDZ VS – Financie nie je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely. 46. Pokiaľ ide o výdavky v rozsahu § 152a ods. 4 ZP na zamestnanca a iné osoby podľa § 152a ods. 5 Zákonníka práce žalovaný zdôraznil, že Zákonník práce upravuje, že účtovný doklad má obsahovať i označenie (meno) zamestnanca, pričom náležitosti účtovného dokladu vychádzajú zo zákona o účtovníctve. Žalobkyňou predložený doklad tieto údaje neobsahoval. Základom je, aby z dokladu vyplývalo, na koho meno bol vydaný, kto ho vydal, aké služby boli poskytnuté (faktúra, doklad o ubytovaní) a aby existoval aj doklad, ktorým sa preukáže platba v pokladnici. 47. V nadväznosti na skutočnosť, že VDZ VS – Financie nemá živnostenského oprávnenie nie je možné podľa názoru žalovaného poskytnutie prenocovania v tomto prípade hodnotiť ako ubytovanie v zmysle príslušných právnych predpisov. 48. K námietke žalobkyne, že metodické pokyny nie sú záväzné, žalovaný len v skratke uviedol, že samozrejme nie sú záväzné, avšak dopomáhajú k výkladovému objasňovaniu zákona. Tým, že príjem zamestnávateľa zamestnancovi v peňažnom vyjadrení príspevku na rekreácie, max. 275 Eur, je oslobodený od dane z príjmu, Finančné riaditeľstvo SR vydalo k tomuto ustanoveniu a tým súvisiacich pravidiel metodický pokyn (aby nebolo sporné, kedy nejde o príjem oslobodený). 49. Ohľadom námietky žalobkyne týkajúcej sa právomoci na vydanie rozhodnutia žalovaný uviedol, že svoju právomoc v napadnutom rozhodnutí jasne odôvodnil. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 278 písm. e) bod 13 zákona č. 35/2019. V kontexte uvedeného žalovaný dal do pozornosti žalobkyne novelu zákona č. 35/2019 Z. z. účinnú od 1.1.2022 – zákon č. 431/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý znie nasledovne: „Zákon č.35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 126/2020 Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z. a zákona č. 186/2021 Z. z. sa mení a dopĺňa takto ..... „V § 278 písm. e) bode 13 sa slovo „a“ nahrádza čiarkou a na konci sa pripájajú tieto slová: „a § 213 ods. 8 a 9.“ Podľa ustanovenia § 331b ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. platí:„Na konanie podľa § 278 začaté a právoplatne neskončené pred 1. januárom 2022 sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2021“. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie žalobkyne začalo dňom podania žiadosti 03.12.2021 (poznámka žalovaného: § 283 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. „Konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo z podnetu oprávneného orgánu“) musel oprávnený orgán aplikovať právny stav platný do 31.12.2021.
50. K námietke žalobkyne, že žalovaný ju neoboznámil so skončením dokazovania, žalovaný reagoval odkazom na § 283 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z., druhá veta: „Ak nejde o konanie vo veci služobného hodnotenia, prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 258 ods. 1 písm. j) alebo písm. p) alebo konanie, v ktorom sa prejednáva disciplinárne previnenie príslušníka finančnej správy podľa§ 127 ods. 1 alebo priestupok spáchaný príslušníkom finančnej správy podľa§ 127 ods. 2, prvým úkonom oprávneného orgánu voči účastníkovi konania je oznámenie rozhodnutia.“ Z uvedené je zrejmé, že konanie vo veci služobného pomeru, je konaním „sui generis“, kedy pokiaľ nejde o vyššie uvedené konanie stačí vydanie rozhodnutia. 51. Vo vzťahu k príslušnosti na vydanie prvostupňového rozhodnutia, žalovaný poukázal na to, že z § 73 zákona č. 35/2019 Z. z. a čl. 2, bod 1, písm. be) Prílohy k personálnemu opatreniu ministra financií SR č. 1/2021, ktorej obsah je zverejnený na intranete finančnej správy, príslušnosť odvolacieho orgánu vyplýva priamo z § 280 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. Podľa § 73 zákona č. 35/2019 Z. z. platí: „Na účely tohto zákona je nadriadeným minister a v ním vymedzenom rozsahu príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie, ak § 105 ods. 5 a 6 neustanovujú inak. Vo veciach služobného pomeru v mene štátu koná a rozhoduje a právne úkony robí nadriadený, ak § 271 ods. 1 písm. b),písm. c), ods. 5 alebo § 280 neustanovujú inak. Príslušníkom finančnej správy ustanoveným do riadiacej funkcie je príslušník finančnej správy, ktorý je ustanovený do funkcie, s ktorou je spojený príplatok podľa § 165 alebo § 166. Rozsah konaní a právnych úkonov vo veciach služobného pomeru, v ktorých je príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie nadriadeným, vymedzí minister personálnym opatrením. V tomto personálnom opatrení minister môže zároveň upraviť podmienky, za ktorých je prezident oprávnený preniesť určité svoje právomoci konať a rozhodovať vo veciach služobného pomeru a svoje oprávnenia vykonávať úkony vo veciach služobného pomeru na iného príslušníka finančnej správy ustanoveného do riadiacej funkcie.“ 52. Vychádzajúc z uvedeného vydal minister financií SR Personálne opatrenie č. 1/2021. Podľa čl. 2, bod 1, písm. be) Prílohy k personálnemu opatreniu ministra financií SR č. 1/2021 platilo: Prezident finančnej správy rozhoduje v konaní podľa § 278 písm. d) bodov 14 až 17 zákona“ Podľa § 280 ods. 3, druhá veta zákona č. 35/2019 Z. z. platí: „O odvolaní proti rozhodnutiu prezidenta vydanému v prvom stupni rozhoduje prezident na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.“ Z citovaných ustanovení kompetencie prezidenta Finančnej správy ako prvostupňového orgánu, aj ako druhostupňového orgánu v spojení s osobitnou komisiou nemôžu byť podľa presvedčenia žalovaného sporné. 53. V nadväznosti na vyššie opísané skutočnosti žiadal žalovaný žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. 54. Žalobkyňa repliku k vyjadreniu žalovaného zo dňa 14.10.2022 nepodala. 55. Správny súd v Banskej Bystrici bol zriadený zákonom č. 151/2022 Z. z., pričom podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva od 1. júna 2023 prešiel z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých bola od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici vedie už na Správnom súde v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“). 56. Pojednávania dňa 31.10.2024 sa zúčastnil právny zástupca žalobkyne, žalobkyňa a zástupca žalovaného. Právny zástupca žalobkyne zotrval na obsahu podanej žaloby, s akcentom na naplnenie kritérií upravených v § 152a Zákonníka práce zo strany žalobkyne a žiadal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo zrušiť. Žalovaný na predmetnom pojednávaní prostredníctvom povereného zamestnanca zotrval na svojich vyjadreniach a argumentoch v nich uvedených a navrhol žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť a rozhodnutia žalovaného potvrdiť. 57. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou
oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal. Po oboznámení sa so žalobou, s písomným vyjadrením žalovaného, s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným a prednesmi prítomných osôb na pojednávaní dospel správny súd k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech. Právny rámec 58. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 59. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 60. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 61. Podľa § 331b ods. 3 zákona č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 35/2019 Z. z.“), na konanie podľa § 278 začaté a právoplatne neskončené pred 1. januárom 2022 sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2021. 62. Podľa § 278 písm. d) bod 16 zákona č. 35/2019 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2021, konaním vo veciach služobného pomeru je konanie, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa tohto zákona okrem plnení podľa § 117 ods. 7, § 149 ods. 3 a § 185 až 203. 63. Podľa § 278 písm. e) bod 13 zákona č. 35/2019 Z. z., konaním vo veciach služobného pomeru je konanie, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa tohto zákona okrem plnení podľa § 117 ods. 7, § 149 ods. 3, § 185 až 203 a § 213 ods. 8 a 9. 64. Podľa § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019, príslušníkovi finančnej správy patrí príspevok na rekreáciu v rozsahu a za podmienok ustanovených v § 152a Zákonníka práce. 65. Podľa § 152a ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 49 zamestnancov, poskytne zamestnancovi, ktorého pracovný pomer u zamestnávateľa trvá nepretržite najmenej 24 mesiacov, na jeho žiadosť príspevok na rekreáciu v sume 55 % oprávnených výdavkov, najviac však v sume 275 eur za kalendárny rok. U zamestnanca, ktorý má dohodnutý pracovný pomer na kratší pracovný čas, sa najvyššia suma príspevku na rekreáciu za kalendárny rok podľa prvej vety zníži v pomere zodpovedajúcom kratšiemu pracovnému času. Príspevok na rekreáciu môže za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu poskytnúť zamestnancovi aj zamestnávateľ, ktorý zamestnáva menej ako 50 zamestnancov. Splnenie podmienok na poskytnutie príspevku na rekreáciu sa posudzuje ku dňu začatia rekreácie; počet zamestnávaných zamestnancov je priemerný evidenčný počet zamestnancov za predchádzajúci kalendárny rok. Príspevok na rekreáciu sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. 66. Podľa § 152a ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže rozhodnúť, že príspevok na rekreáciu poskytne zamestnancovi prostredníctvom rekreačného poukazu podľa osobitného predpisu. Pri poskytovaní príspevku na rekreáciu prostredníctvom rekreačného poukazu na základe zmluvy s vydavateľom rekreačného poukazu podľa osobitného predpisu je výška poplatku za sprostredkovanie služieb podľa odseku 4 maximálne 3 % z hodnoty rekreačného poukazu. 67. Podľa § 152a ods. 3 Zákonníka práce, zamestnanec môže za kalendárny rok požiadať o príspevok na rekreáciu len u jedného zamestnávateľa. Zamestnanca, ktorý požiada o príspevok na rekreáciu, nemožno žiadnym spôsobom znevýhodniť v porovnaní so zamestnancom, ktorý o tento príspevok nepožiada.
68. Podľa § 152a ods. 4 Zákonníka práce, oprávnenými výdavkami podľa odseku 1 sú preukázané výdavky zamestnanca na a) služby cestovného ruchu spojené s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky, b) pobytový balík obsahujúci ubytovanie najmenej na dve prenocovania a stravovacie služby alebo iné služby súvisiace s rekreáciou na území Slovenskej republiky, c) ubytovanie najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky, ktorého súčasťou môžu byť stravovacie služby, d) organizované viacdenné aktivity a zotavovacie podujatia počas školských prázdnin na území Slovenskej republiky pre dieťa zamestnanca navštevujúce základnú školu alebo niektorý z prvých štyroch ročníkov gymnázia s osemročným vzdelávacím programom; za dieťa zamestnanca sa považuje aj dieťa zverené zamestnancovi do náhradnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu alebo dieťa zverené zamestnancovi do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o osvojení alebo iné dieťa žijúce so zamestnancom v spoločnej domácnosti. 69. Podľa § 283 ods. 3, druhá veta zákona č. 35/2019, ak nejde o konanie vo veci služobného hodnotenia, prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 258 ods. 1 písm. j) alebo písm. p) alebo konanie, v ktorom sa prejednáva disciplinárne previnenie príslušníka finančnej správy podľa § 127 ods. 1 alebo priestupok spáchaný príslušníkom finančnej správy podľa § 127 ods. 2, prvým úkonom oprávneného orgánu voči účastníkovi konania je oznámenie rozhodnutia; na vydanie rozhodnutia sa primerane vzťahuje postup podľa § 281. 70. Podľa § 73 ods. 1 až 4 zákona č. 35/2019 Z. z., (1) na účely tohto zákona je nadriadeným minister a v ním vymedzenom rozsahu príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie, ak § 105 ods. 5 a 6 neustanovujú inak. (2) Vo veciach služobného pomeru v mene štátu koná a rozhoduje a právne úkony robí nadriadený, ak § 271 ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 5 alebo § 280 neustanovujú inak. Príslušníkom finančnej správy ustanoveným do riadiacej funkcie je príslušník finančnej správy, ktorý je ustanovený do funkcie, s ktorou je spojený príplatok podľa § 165 alebo § 166. (4) Rozsah konaní a právnych úkonov vo veciach služobného pomeru, v ktorých je príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie nadriadeným, vymedzí minister personálnym opatrením. V tomto personálnom opatrení minister môže zároveň upraviť podmienky, za ktorých je prezident oprávnený preniesť určité svoje právomoci konať a rozhodovať vo veciach služobného pomeru a svoje oprávnenia vykonávať úkony vo veciach služobného pomeru na iného príslušníka finančnej správy ustanoveného do riadiacej funkcie. 71. Podľa § 280 ods. 3, druhá veta zákona č. 35/2019 Z. z., o odvolaní proti rozhodnutiu prezidenta vydanému v prvom stupni rozhoduje prezident na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. O odvolaní proti rozhodnutiu ministra v prvom stupni rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Posúdenie veci správnym súdom 72. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu, vyjadrenia žalovaného, ako aj administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného vedúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že žalovaný z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Zároveň sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. 73. Správny súd zdôrazňuje, že vzhľadom na dispozičnú zásadu uplatňovanú v predmetnej veci, nie je súdny prieskum absolútny, ale je vymedzený rozsahom žalobných bodov, t.j. skutkových a právnych tvrdení žalobkyne, pre ktoré sa domnieva, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné. Úlohou správneho súdu pri výkone správneho súdnictva nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, či pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou orgán verejnej správy rešpektoval príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
74. Úlohou správneho súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 228153/2022 zo dňa 27.05.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie prezidenta finančnej správy č. 144496/2022 zo dňa 11.04.2022 a odvolanie žalobkyne smerujúce proti nemu zamietol. 75. Správny súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalobkyne, že § 152a Zákonníka práce neodkazuje na žiadny iný právny predpis a ani na možnosť pre zamestnávateľov vytvárať a stanovovať ďalšie podmienky a vyžadovať preukazovanie iných skutočností vo vzťahu k príspevkom na rekreáciu. K uvedenej námietke správny súd poukazuje na to, že z dôvodovej správy k zákonu č. 347/2018 Z. z. ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení neskorších predpisov (ďalej iba ako „zákon č. 91/2020 Z. z.“), ktorým sa do Zákonníka práce ako § 152a zaviedla „rekreácia zamestnancov“ vyplýva, že cieľom návrhu zákona bola podpora domáceho cestovného ruchu prostredníctvom zavedenia nových nástrojov financovania rozvoja cestovného ruchu. Medzi navrhované nástroje financovania cestovného ruchu patril rekreačný poukaz, podpora rozvoja cykloturistiky a poskytovanie investičnej pomoci pre oblasť cestovného ruchu. Rekreačný poukaz v spojitosti so zavedením nového inštitútu do Zákonníka práce (príspevku na rekreáciu zamestnancov) mal vytvoriť možnosť a zvýši motiváciu pre ekonomicky aktívnych obyvateľov a ich najbližších rodinných príslušníkov stráviť dovolenku v Slovenskej republike za finančne zvýhodnených podmienok. Možno zhrnúť, že cieľom legislatívnej úpravy bola podpora domáceho cestovného ruchu a zníženie nákladov zamestnancov na dovolenku absolvovanú v Slovenskej republike. Rovnako ako žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, tak i správny súd zdôrazňuje, že vyššie citované zákonné ustanovenie bolo prijaté ako súčasť balíka zmien v oblasti cestovného ruchu s cieľom jeho podpory, takže ho skutočne nemožno vykladať izolovane od zákona č. 91/2010 Z. z., ktorý vymedzuje pojmy „prenocovanie“ alebo „rekreačný poukaz“. 76. Pojem prenocovanie upravuje práve § 2 písm. d) zákona č. 91/2010 Z. z., pričom pod pojmom prenocovanie sa rozumie prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu daň za ubytovanie. 77. K pojmu ubytovanie správny súd rovnako ako žalovaný poukazuje na to, že je potrebné odlišovať ubytovanie dlhodobého charakteru (dlhodobý nájom) a ubytovanie krátkodobého charakteru. Ubytovanie je možné poskytnúť na základe zmluvy o ubytovaní, ktorá je ako zmluvný typ upravená zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (§ 754 a nasl), pričom predmetom zmluvy o ubytovaní je poskytnutie prechodného ubytovania, ktoré je spojené s určitými nevyhnutnými službami, prípadne na základe osobitnej dohody aj s ďalšou službou. Prechodnosť ubytovania vyplýva spravidla z dohodnutej doby ubytovania. Môže však vyplývať aj z účelu ubytovania (napr. prechodné ubytovanie na dobu vykonávania určitej činnosti, na dobu trvania školenia alebo školského roka a pod.). Prechodné ubytovanie sa poskytuje v zariadeniach na to určených. Zákon uvádza hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia. Vzhľadom na to, že tzv. iné zariadenia nie sú bližšie špecifikované, možno sem zahrnúť aj celý rad iných zariadení, akými sú vysokoškolské a stredoškolské internáty, sanatóriá a ubytovne v kúpeľoch, podnikové rekreačné zariadenia, kempingy, rekreačné chaty, časti súkromných domov a časti bytov, pokiaľ v nich ich vlastníci poskytujú iným osobám prechodné ubytovanie. Na poskytovanie prechodného ubytovania sa vyžaduje, aby ubytovateľ mal príslušné živnostenské oprávnenie na poskytovanie ubytovacích služieb. 78. Predmetom dane za ubytovanie je podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení (ďalej len „zariadenie“), ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely a iné zariadenie poskytujúce odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osobe. 79. Žalobkyňa v podanej žalobe namietala, že ňou navštívené ubytovacie rekreačné zariadenie má pridelené DIČ, v čoho dôsledku ho možno považovať za ekonomický subjekt, čím je podľa presvedčenia žalobkyne naplnená podmienka, že sa v prípade ňou navštíveného ubytovacieho zariadia jedná
o oprávnene vzniknuté výdavky. V tomto prípade však podľa názoru správneho súdu zohráva podstatnú úlohu to, že vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie VS – Financie Tatranská Lomnica plní úlohy vzdelávacieho a doškoľovacieho zariadenia, ktoré bolo zriadené v zmysle zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách. Nejedná sa teda o rekreačné zariadenie špecifikované vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Za oprávnené výdavky podľa § 152a Zákonníka práce teda v danom prípade skutočne nebolo možné považovať úhrady vykonané na základe účtovného dokladu, ktorý žalobkyni vystavil subjekt, ktorý nemá živnostenské oprávnenie. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností podľa názoru správneho súdu nebolo cieľom zákonodarcu poskytovať príspevok na rekreáciu za služby poskytnuté v charaktere zariadení, ktoré žalobkyňa navštívila, keďže sa jedná o také zariadenie, ktorého hlavnou oblasťou činnosti nie je poskytovanie služieb v cestovnom ruchu. Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil správny súd námietku žalobkyne ohľadom oprávnenosti ňou uplatnených výdavkov za nedôvodnú. 80. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že metodické pokyny nie sú záväzné správny súd súhlasí s názorom žalobkyne, že tieto skutočne záväzné nie sú, avšak v danom prípade slúžili k objasňovaniu zákona. Ich použitie podľa názoru správneho zákonu nemalo za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutiu, keďže neboli v rozpore s právnymi predpismi na základe ktorých si žalobkyňa svoj nárok uplatnila. 81. Ohľadom námietky žalobkyne týkajúcej sa právomoci žalovaného na vydanie rozhodnutia poukazujúc na aktuálne znenie zákonného ustanovenia § 278 písm. e) bod 13 zákona č. 35/2019, v zmysle ktorého je konaním vo veciach služobného pomeru konanie, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa tohto zákona okrem plnení podľa § 117 ods. 7, § 149 ods. 3, § 185 až 203 a § 213 ods. 8 a 9, správny súd poukazuje na to, že toto znenie bolo prijaté až od 01.01.2020 zákonom č. 431/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Práve vyššie uvedeným zákonným ustanovením sa v § 278 písm. e) bod 13 slovo „a“ nahradilo čiarkou a na konci sa pripojili tieto slová: „a § 213 ods. 8 a 9. Zároveň platí, že podľa ustanovenia § 331b ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. sa na konanie podľa § 278 začaté a právoplatne neskončené pred 1. januárom 2022 vzťahujú ustanovenia tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2021. Keďže konanie žalobkyne začalo dňom podania žiadosti 03.12.2021, prvostupňový správny orgán podľa názoru správneho súdu správne aplikoval právny stav platný do 31.12.2021. V danom prípade sa teda jednalo o konanie vo veci služobného pomeru žalobkyne. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil správny súd i túto námietku žalobkyne ako neopodstatnenú. 82. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že žalovaný ju neoboznámil so skončením dokazovania správny súd poukazuje na zákonné ustanovenie § 283 ods. 3, druhá vetá zákona č. 35/2019 Z. z. podľa ktorého „ak nejde o konanie vo veci služobného hodnotenia, prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 258 ods. 1 písm. j) alebo písm. p) alebo konanie, v ktorom sa prejednáva disciplinárne previnenie príslušníka finančnej správy podľa§ 127 ods. 1 alebo priestupok spáchaný príslušníkom finančnej správy podľa § 127 ods. 2, prvým úkonom oprávneného orgánu voči účastníkovi konania je oznámenie rozhodnutia“. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia má správny súd za to, že i táto žalobná námietka žalobkyne je nedôvodná. 83. Ohľadom námietky príslušnosti na vydanie prvostupňového rozhodnutia správny súd poukazuje na to, že z § 73 zákona č. 35/2019 Z. z. a čl. 2, bod 1, písm. be) Prílohy k personálnemu opatreniu ministra financií SR č. 1/2021, ktorého obsah je súčasťou administratívneho spisu vyplýva, že príslušnosť odvolacieho orgánu vyplýva priamo z § 280 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z., pričom podľa § 73 zákona č. 35/2019 Z. z. platí, že na účely tohto zákona je nadriadeným minister a v ním vymedzenom rozsahu príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie, ak § 105 ods. 5 a 6 neustanovujú inak. Vo veciach služobného pomeru v mene štátu koná a rozhoduje a právne úkony robí nadriadený, ak § 271 ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 5 alebo § 280 neustanovujú inak. Príslušníkom finančnej správy ustanoveným do riadiacej funkcie je príslušník finančnej správy, ktorý je ustanovený do funkcie, s ktorou je spojený príplatok podľa§ 165 alebo § 166. Rozsah konaní a právnych úkonov vo veciach služobného pomeru, v ktorých je príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie nadriadeným, vymedzí minister personálnym opatrením. V tomto personálnom opatrení minister môže zároveň upraviť podmienky, za ktorých je prezident oprávnený preniesť určité svoje právomoci konať a
rozhodovať vo veciach služobného pomeru a svoje oprávnenia vykonávať úkony vo veciach služobného pomeru na iného príslušníka finančnej správy ustanoveného do riadiacej funkcie. 84. Z vyššie uvedenej zákonnej úpravy bolo podľa názoru správneho súdu oprávnenie prezidenta Finančnej správy ako prvostupňového orgánu, aj ako druhostupňového orgánu v spojení s osobitnou komisiou dané. Preto vyhodnotil správny súd i túto námietku žalobkyne ako nedôvodnú. 85. Záverom správny súd konštatuje, že žalobkyňou napadnuté rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovenia § 291 zákona č. 35/2019 Z. z. Rozhodnutie bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vychádza zo skutočného stavu veci. V písomnom vyhotovení rozhodnutia je uvedené, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie účastníka konania. Rozhodnutie je podpísané s uvedením mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal. Rozhodnutie obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Zároveň výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. V odôvodnení rozhodnutia je uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. 86. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. Správny súd konštatuje, že prvostupňový správny orgán vykonal vo veci dostatočné a na účely predmetu konania orientované zistenie skutkového a právneho stavu, o čom svedčí obsah administratívneho spisu. Z vykonaného zisťovania v konaní vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup prvostupňového správneho orgánu a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Preto s poukazom na § 190 SSP správny súd žalobu žalobkyne zamietol. 87. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobkyňa v konaní úspešná nebola, správny súd jej náhradu trov konania nepriznal. Rovnako správny súd nepriznal náhradu trov konania ani žalovanému keďže mal za to, že neboli splnené podmienky pre jej priznanie podľa § 168 SSP, t.j. výnimočnosť situácie. 88. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.