Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici TN-13S/61/2022 3022200204 16. 05. 2024 JUDr. Alena Antalová ECLI:SK:SpSBB:2024:3022200204.3
Rozhodnutie Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej a Mgr. Mariána Štulajtera (sudca spravodajca) v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. X. XXXXX XXXX, bytom D. XX/XX, XXX XX E., občan Slovenskej republiky, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, F. G. XXX/XX, F. H. I. proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-02760/21-2022 zo dňa 13. apríla 2022, takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Žalobca dňa 2. februára 2022 doručil Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby so sídlom Mierové námestie č. 1, 019 17 Ilava (ďalej ako „povinná osoba“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) ako povinnej osobe podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) žiadosť o sprístupnenie informácií zo dňa 31. januára 2022 (ďalej ako „žiadosť“). Žalobca žiadal sprístupnenie fotokópií rozhodnutí Trenčianskeho samosprávneho kraja o zmene odborného zástupcu zodpovedného za poskytovanie zdravotnej starostlivosti v odbore stomatológia za obdobie od r. 2014 do r. 2020 a o sprístupnenie údajov o vyplatených odmenách A. J. D., ktorá od r. 2014 vykonávala odbornú zástupkyňu - zubnú lekárku v špecializačnom odbore stomatológia v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava (ďalej ako „ÚVTOS a ÚVV Ilava“). Žalobca žiadal poskytnutie údajov za obdobie od roku 2014 do roku 2019. Žalobca v žiadosti uviedol, že odborný zástupca spĺňa definíciu vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, resp. zamestnanca vykonávajúceho práce vo verejnom záujme podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. 2. Povinná osoba vydala dňa 11. februára 2022 Rozhodnutie č. UVTOSaUVV-00537/13-IL-2022 (ďalej ako „rozhodnutie povinnej osoby“ alebo „rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa“), ktorým nesprístupnila žalobcovi informácie v časti obsahujúcej informácie o trvalom pobyte K. A. H. a A. F. C., o dátume narodenia, štátnej príslušnosti a trvalom pobyte A. J. L., A. J. D., A. M. A. a A. M. N. a o vyplatených odmenách A. J. D. s tým, že časť požadovaných informácií nesprístupňuje, pretože požadované informácie sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, pričom osobitný zákon sprístupnenie informácií nestanovuje a povinná osoba nedisponuje písomným súhlasom dotknutých osôb.
3. Povinná osoba v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že disponuje jedným rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja o zmene odborného zástupcu v odbore stomatológia za obdobie rokov 2014 až 2017, a teda sprístupňuje žalobcovi na základe jeho žiadosti predmetné rozhodnutie č. TSK/2014/02617zdrav.-2 zo dňa 26. marca 2014, v ktorom však anonymizovala časti obsahujúce informácie o trvalom pobyte K. A. H. a A. F. C., o dátume narodenia, štátnej príslušnosti a trvalom pobyte A. J. L., A. J. D., A. M. A. a MUDr. Evy Spotovej. Povinná osoba zároveň nesprístupnila žalobcovi údaje o vyplatených odmenách A. J. D.. Povinná osoba uviedla, že informácie požadované žalobcom, ktoré žalobcovi nesprístupnila, predstavujú podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o ochrane osobných údajov“) osobné údaje fyzickej osoby. Uvedené informácie o dátume narodenia, trvalom pobyte, štátnom občianstve fyzickej osoby, ako aj informácia o vyplatených odmenách, sa dotýkajú súkromia a pracovných vzťahov fyzickej osoby. Ustanovenie § 9 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám neukladá povinnej osobe povinnosť žiadať o písomný súhlas dotknutú osobu. K tvrdeniu žalobcu v žiadosti, že odborný zástupca zodpovedný za poskytovanie zdravotnej starostlivosti spĺňa definíciu vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, resp. zamestnanca vykonávajúceho práce vo verejnom záujme, povinná osoba poukázala na ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám a uviedla, že v podmienkach ÚVTOS a ÚVV Ilava je v zdravotníckom zariadení vedúcim zamestnancom, resp. nadriadeným v služobnom pomere, keďže ide o funkčné miesto príslušníka, vedúci lekár zdravotníckeho zariadenia, pod ktorého sú služobne zaradení ďalší lekári, vrátane zubného lekára. Osoba pracujúca ako zubný lekár nie je v ÚVTOS a ÚVV Ilava nadriadeným v služobnom pomere a ani vedúcim zamestnancom. A. J. D. nemožno len podľa skutočnosti, že bola rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja ustanovená za odbornú zástupkyňu za poskytovanie zdravotnej starostlivosti v špecializačnom odbore stomatológia automaticky považovať za vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Uvedená lekárka vykonávala práce v stomatologickej ambulancii na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, ktorá nie je povinne zverejňovanou zmluvou a zároveň táto osoba nepatrí medzi taxatívne vymedzené osoby podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pri ktorých zákon ustanovuje sprístupnenie presne určených osobných údajov týchto fyzických osôb na účely informovania verejnosti. V prípade sprístupnenia týchto údajov žalobcovi by podľa povinnej osoby došlo k zásahu do osobnej identity fyzickej osoby a zároveň k zverejneniu osobných informácií týkajúcich sa pracovného vzťahu, pričom povinná osoba nemá povinnosť bez súhlasu fyzickej osoby tieto informácie žalobcovi sprístupniť. 4. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. GR ZVJS-02760/21-2022 zo dňa 13. apríla 2022 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie povinnej osoby potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný stručne popísal obsah žiadosti žalobcu, priebeh administratívneho konania a podstatný obsah rozhodnutia povinnej osoby a odvolania žalobcu. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia povinnej osoby a doplnil, že Zákon o ochrane osobných údajov v § 2 upravuje definíciu osobných údajov, medzi ktoré okrem iného zaraďuje aj znaky a charakteristiky tvoriace sociálnu a ekonomickú identitu fyzickej osoby, teda aj údaje o vyplatených odmenách. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v § 9 ods. 1 a 2 poskytuje všeobecnú ochranu osobných údajov každej fyzickej osoby. Tento princíp je prelomený § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, podľa ktorého povinná osoba sprístupní aj informácie o činnosti a platových pomeroch verejných činiteľov, vedúcich zamestnancov a iných osôb, ktoré sa podieľajú na rozhodovaní o verejných prostriedkoch. Povinnosť sprístupňovať vybrané osobné údaje sa však nevzťahuje na všetky fyzické osoby, ktoré poberajú plat z verejných rozpočtov, ale ako konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. PL. ÚS 1/2009 zo dňa 19. januára 2011 „... len na taxatívne vymenovaných verejných funkcionárov ustanovených zákonom (vysokých štátnych úradníkov), ktorí sú buď riadiacimi pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie.“ V podmienkach Zboru väzenskej a justičnej stráže sa medzi fyzické osoby taxatívne uvedené v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám zaraďujú nadriadení v služobnom pomere. Nadriadený v služobnom pomere je definovaný v § 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru“) ako policajt, ktorý je zaradený do stálej štátnej služby alebo do dočasnej štátnej služby; to neplatí, ak ide o nadriadeného mimo výkonu, ktorého právny vzťah upravuje osobitný predpis. Nadriadený v ustanovenom rozsahu riadi, organizuje, kontroluje a hodnotí výkon štátnej služby podriadených policajtov. V ústavoch na výkon väzby a ústavoch
na výkon trestu odňatia slobody sú nadriadenými v služobnom pomere riaditeľ ústavu, zástupca riaditeľa ústavu, vedúci oddelenia, zástupca vedúceho oddelenia a vedúci skupiny. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že dotknutá fyzická osoba nie nadriadeným v služobnom pomere. Žalovaný súčasne skonštatoval, že dotknutá fyzická osoba nie je ani vedúcou zamestnankyňou, a teda sa na ňu nevzťahuje § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalovaný mal za to, že povinná osoba pri vybavovaní žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií postupovala zákonným spôsobom, a preto odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie povinnej osoby potvrdil. Žaloba 5. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobca v správnej žalobe popísal priebeh administratívneho konania, obsah svojej žiadosti, odvolania a rozhodnutí povinnej osoby a žalovaného. Žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 6. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že z rozhodnutia povinnej osoby a aj z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že povinná osoba a žalovaný použili vo svojich rozhodnutiach pojem „odborný zástupca“ vo význame v zmysle zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“ alebo „zákon č. 578/2004 Z. z.“), teda rovnako ako žalobca vo svojej žiadosti. Podľa žalobcu je jedinou spornou otázkou, či možno odborného zástupcu považovať za vedúceho zamestnanca v zmysle § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, teda či ide o vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci. Podľa žalobcu povinná osoba a žalovaný vec nesprávne právne posúdili, keď ustálili, že dotknutá osoba (A. J. D.) ako odborná zástupkyňa v odbore stomatológia v zdravotníckom zariadení v ÚVTOS a ÚVV Ilava nie je vedúcou zamestnankyňou, a teda sa na ňu nevzťahuje § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. 7. Žalobca následne uviedol citácie § 4 ods. 1 písm. m) a § 68 ods. 3 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších prepisov (ďalej ako „Zákon o ZVJS“), § 4 Zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, § 12 ods. 3 písm. a), § 12 ods. 9, § 68 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a § 9 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, pričom podľa žalobcu z citovaných ustanovení právnych predpisov vyplýva, že „odborný zástupca“ je vedúcim zamestnancom zamestnávateľa (ÚVTOS a ÚVV Ilava / Nemocnica pre obvinených a odsúdených a Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne), keďže len on môže po odbornej stránke riadiť stomatologickú ambulanciu. Podľa žalobcu si len ťažko možno predstaviť, že všeobecný lekár bude riadiť a kontrolovať stomatológa a dávať mu záväzné pokyny, keď na to nemá predpísanú odbornú spôsobilosť. Žalobca tvrdil, že A. J. D. bola odborným zástupcom, ktorý sa podieľal na plnení úloh zboru podľa § 68 ods. 3 Zákona o ZVJS, pričom len ona mohla byť odborným zástupcom pre stomatológiu. Podľa žalobcu tak neobstojí tvrdenie, že vedúcim zamestnancom v zbore je len vedúci zdravotníckeho zariadenia, pod ktorého sú služobne zaradení ďalší lekári, vrátane zubného lekára, keďže vedúci lekár by musel byť stomatológ, aby mohol byť vedúcim zamestnancom A. J. D.. V zmysle výnimky podľa § 4 Zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru môže byť podľa žalobcu riadiacim pracovníkom v zbore aj „civil.“ Žalobca ďalej uviedol, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi pojmami „zdravotnícke povolanie zubný lekár“ a „odborný zástupca v povolaní zubný lekár,“ čo sú dva samostatné pojmy, ktoré majú svoj vlastný obsah. A. J. D. nebola podľa žalobcu len zubná lekárka, ktorá vykonávala zdravotnícke povolanie v ÚVTOS a ÚVV Ilava, ale bola aj odbornou zástupkyňou s licenciou na výkon činnosti, ktorú jej vydala Slovenská komora zubných lekárov v Bratislave dňa 21. februára 2014 pod č. 4973/2014, čím bola splnená podmienka pre vydanie povolenia na prevádzkovanie stomatologickej ambulancie v ÚVTOS a ÚVV Ilava. Ak odborný zástupca osobne zodpovedá za odborné poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, je to on, kto riadi po odbornej stránke činnosť zdravotníckych pracovníkov v stomatologickej ambulancii. Podľa žalobcu existuje viacero úrovní riadenia a „do tejto kategórie riadenia patrí aj odborné riadenie.“ Lekár s atestáciou zubného lekára už z povahy veci nemôže prijímať pokyny od všeobecného lekára. Riadiť, kontrolovať prácu a ukladať záväzné pokyny môže len vedúci zamestnanec poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý je odborným zástupcom s licenciou, a týmto odborným zástupcom bola v rokoch 2014 až 2019 A. J. D.. Podľa žalobcu sa
Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti vzťahuje aj na zbor (ÚVTOS a ÚVV Ilava/Nemocnica pre obvinených a odsúdených a Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne), pričom ÚVTOS a ÚVV Ilava nemôže prostredníctvom svojho organizačného poriadku obchádzať kogentné ustanovenia Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Neplatí, že v podmienkach ÚVTOS a ÚVV Ilava je v zdravotníckom zariadení vedúcim zamestnancom iba vedúci lekár zdravotníckeho zariadenia, pod ktorého sú funkčne zaradení ďalší lekári, vrátane zubného lekára. Rovnako podľa žalobcu nie je správne tvrdenie žalovaného, že v podmienkach zboru sa medzi fyzické osoby taxatívne vymenované v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám zaraďujú nadriadení v služobnom pomere. Samotné ustanovenie § 4 Zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru obsahuje výnimku, ktorú žalovaný podľa žalobcu účelovo prehliada. A. J. D. bola ako odborná zástupkyňa pre stomatologickú ambulanciu vedúcou zamestnankyňou, napr. pre zdravotnú sestru, či iného zubného lekára, aj keď títo „boli v služobnom pomere a ona „len“ v obdobnom zamestnaneckom pomere (na základe dohody o pracovnej činnosti).“ A. J. D. tak podľa žalobcu bola vedúcou zamestnankyňou podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám a žalobcovi mali byť sprístupnené informácie o odmenách, ktoré jej boli vyplatené za roky 2014 až 2019. 8. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď vo vzťahu k pojmu „vedúci zamestnanec“ žalovaný uviedol iba jednu vetu. Žalovaný podľa žalobcu „neposkytol žiadnu zmysluplnú odpoveď či preskúmateľnú argumentáciu.“ Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe 9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zotrváva na dôvodoch nesprístupnenia informácií požadovaných žalobcom uvedených v rozhodnutí povinnej osoby. Vo vzťahu k činnosti dotknutej fyzickej osoby A. J. D. konštatoval, že v ÚVTOS a ÚVV Ilava neriadila, neorganizovala, nekontrolovala a ani nehodnotila výkon štátnej služby príslušníkov zboru a ani zamestnancov zboru, a teda sa na ňu nevzťahuje § 4 Zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Z tohto dôvodu na sprístupňovanie osobných údajov fyzickej osoby nemožno aplikovať § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, keďže dotknutá fyzická osoba nebola nadriadeným v služobnom pomere a nevykonávala ani iné vedúce funkcie uvedené v predmetnom ustanovení, a to ani v prípade vykonávania činnosti odborného zástupcu, pretože ustanovenia Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti nepodmieňujú výkon činnosti odborného zástupcu žiadnou z činností prináležiacich vedúcej funkcii. Replika žalobcu 10. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že „svojím vyjadrením sa žalovaný sám usvedčil z toho, že v odvolacom konaní nezabezpečil, nevykonal a nevyhodnotil žiadne dôkazy vo vzťahu ku skutkovej okolnosti (a to podstatnej), či A. D. mala postavenie vedúcej zamestnankyne,“ ktoré by bolo možné subsumovať pod § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalovaný sa podľa žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia nevenoval otázke, či A. J. D. vykonávala činnosť vedúceho zamestnanca. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu trpí vadu nepreskúmateľnosti, keďže žalovaný oprel dôvody svojho rozhodnutia o skutočnosti v konaní nezisťované. Z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, aký skutkový základ mal žalovaný za preukázaný a ako ho následne právne hodnotil. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný predložil nové skutkové tvrdenia a ich hodnotenie, čo žalobca považoval za postup „non lege artis.“ V odvolacom konaní žalovaný podľa žalobcu ignoroval odvolacie námietky žalobcu a zaoberal sa len parciálne otázkou, či A. J. D. bola nadriadenou v služobnom pomere, „hoci to nikto netvrdil.“ Žalovaný vôbec neriešil postavenie A. J. D. ako vedúcej zamestnankyne zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci. 11. Žalobca poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1 vetu za bodkočiarkou Zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktoré podľa žalobu predstavuje výnimku z pravidla, že nadriadeným v zbore je výlučne policajt zaradený do stálej alebo dočasnej štátnej služby. Podľa žalobcu môže byť nadriadeným aj osoba mimo výkonu štátnej služby, a teda neobstojí záver žalovaného, že na postavenie A. J. D. sa nevzťahuje § 4 ods. 1 Zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. S uvedenou výnimkou sa žalovaný podľa žalobcu nijako nevysporiadal, z čoho vyvodil názor, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Žalobca považoval za zásadnú otázku, či civilný zamestnanec pracujúci v zdravotníckom zariadení zboru môže mať postavenie vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci. Mal za
to, že z pojmu „vedúci zamestnanec“ zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nemožno vylúčiť civilného zamestnanca, ktorý je v pracovnoprávnom vzťahu so zborom a podieľa sa na plnení úloh zboru (poskytovanie zdravotnej starostlivosti). 12. Žalobca ďalej tvrdil, že A. J. D. nevykonávala činnosti „rádovej zubárky,“ ale mala postavenie vedúcej zamestnankyne titulom výkonu činnosti odborného zástupcu v zmysle Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Odborný zástupca je podľa žalobcu už z podstaty veci vedúcim zamestnancom, ktorý odborne riadi a kontroluje činnosť stomatologickej ambulancie. Pojem „zdravotnícke zariadenie“ je podľa žalobcu potrebné vykladať v zmysle Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, pričom každá jedna ambulancia je ex lege „zdravotníckym zariadením.“ Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri určovaní pracovných povinností svojich zamestnancov nemá úplne voľné ruky a je limitovaný podmienkou odbornosti zdravotníckeho pracovníka. Keďže A. J. D. mala uzatvorené dohody o pracovnej činnosti, podľa žalobcu nešlo o výkon zdravotníckeho povolania na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ale vykonávala zdravotnícke povolanie v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkoval zbor. Ak bola A. J. D. jedinou odborne spôsobilou osobou v zubnom lekárstve, podľa žalobcu tak nevyhnute musela byť vedúcou zamestnankyňou, minimálne v rozsahu činnosti odborného zástupcu. Žalobca následne v replike rozsiahlo prezentoval vo všeobecnosti svoje poňatie pojmov odborný zástupca, vedúci zamestnanec, člen štatutárneho orgánu právnickej osoby a „manažér.“ A. J. D. podľa žalobcu vykonávala činnosť vedúcej stomatologickej ambulancie aj keby to nebolo v dohodách o pracovnej činnosti výslovne uvedené. 13. Žalobca v replike zároveň navrhol správnemu súdu vykonanie dokazovania tým, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť predložiť dohody o pracovnej činnosti uzatvorené medzi A. J. D. a ÚVTOS a ÚVV Ilava za obdobie od r. 2014 do r. 2022 a oboznámiť ich obsah. Ďalej žalobca navrhol, aby správny súd zabezpečil písomné vyjadrenie Slovenskej komory zubných lekárov ohľadom úloh „odborného zástupcu“ v lekárskom odbore stomatológia a či táto činnosť zhŕňa kompetencie „vedúceho zamestnanca.“ Taktiež žalobca navrhol, aby správny súd vyžiadal od Trenčianskeho samosprávneho kraja všetky rozhodnutia o schválení (určení) odborného zástupcu v odbore stomatológia v ÚVTOS a ÚVV Ilava a v Nemocnici pre obvinených a odsúdených a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne za obdobie od r. 2014 do r. 2019 za účelom preukázania skutočnosti, že A. J. D. bola v ÚVTOS a ÚVV Ilava odbornou zástupkyňou v stomatologickej ambulancii od r. 2014 do r. 2019. Duplika žalovaného 14. Žalovaný v duplike k replike žalobcu uviedol, že zotrváva na dôvodoch nesprístupnenia informácií požadovaných žalobcom uvedených v rozhodnutí povinnej osoby a súčasne zotrváva aj na svojom vyjadrení k žalobe. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 15. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 13S/61/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. TN-13S/61/2022. 16. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) a miestne príslušný súd podľa § 13 ods. 2 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože žalobca podaním doručeným Krajskému súdu v Trenčíne dňa 24. apríla 2023 súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, žalovaný nariadenie pojednávanie nežiadal a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 10. apríla 2024. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16. mája 2024 (§ 137 ods. 3 SSP).
17. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 18. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené inak. 20. Podľa § 135 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30. júna 2023 na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 21. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 22. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám (1) Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. (3) Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 23. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje, ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre jeho naplnenie. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 24. Podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu: a) titul, b) meno, c) priezvisko, d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie, e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti, f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva, g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu. 25. Podľa § 18 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). 26. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
27. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 28. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 29. Podľa § 2 Zákona o ochrane osobných údajov osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu. 30. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1, písm. e) SSP. 31. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie povinnej osoby, ktorým povinná osoba nesprístupnila žalobcovi požadované informácie v časti obsahujúcej údaje o trvalom pobyte K. A. H. a A. F. C., o dátume narodenia, štátnej príslušnosti a trvalom pobyte A. J. L., A. J. D., A. M. A. a A. M. N. a o vyplatených odmenách A. J. D., pretože požadované informácie, ktoré povinná osoba nesprístupnila, sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, pričom osobitný zákon sprístupnenie informácií nestanovuje a povinná osoba nedisponuje písomným súhlasom dotknutých osôb. Žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného je založené na nesprávnom právnom posúdení veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto navrhoval správnemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil. 32. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že slobodný prístup verejnosti k informáciám, ktoré sú v dispozícii orgánov verejnej moci, má v demokratickej spoločnosti zásadný a nezastupiteľný význam, keďže prostredníctvom slobodného prístupu k informáciám dochádza k verejnej kontrole orgánov verejnej moci občanmi a inými subjektmi občianskej spoločnosti, čo prispieva k väčšej transparentnosti uplatňovania verejnomocenských oprávnení, efektívnejšiemu používaniu verejných prostriedkov a upevňovaniu princípov právneho štátu a demokracie, keďže orgány verejnej moci pod verejnou kontrolou majú menšiu náchylnosť k zneužitiu svojich právomocí, konaniu v rozpore so zákonom, k nedôvodnému zasahovaniu do slobody a súkromia občanov a sú motivované k väčšej odbornosti a efektivite svojho rozhodovania. Slobodný prístup verejnosti k informáciám tiež umožňuje rozvíjať informovanú verejnú diskusiu a v dôsledku toho aj participáciu občanov na správe vecí verejných, čím sa posilňuje legitimita verejnej moci a dôvera verejnosti voči nej. Tieto princípy sú v ústavnoprávnej rovine zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje všeobecnú garanciu slobody prejavu a práva na informácie. Predmetom práva na slobodný prístup k informáciám môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky je v praktickej rovine vykonaný viacerými zákonmi, z ktorých má zásadné postavenie ako lex generalis Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý sa použije vždy, keď neexistuje špeciálna zákonná úprava. Žalobca realizoval v danom prípade svoje právo na
slobodný prístup k informáciám podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám žiadosťou o sprístupnenie informácií (§ 14 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám) zo dňa 31. januára 2022. 33. Ako vyplýva aj z citovaného ustanovenia čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo verejnosti na prístup k informáciám nie je neobmedzené a má svoje limity. Zákon môže obmedziť právo na vyhľadávanie a šírenie informácií, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu ústavou vymedzených účelov, medzi ktoré patrí aj ochrana práv a slobôd iných. Medzi osobitne chránené práva a slobody iných, ktoré môžu byť v konflikte s právom na slobodný prístup k informáciám, patria práva fyzických osôb na ochranu ich osobnosti a súkromia, predovšetkým ochranu osobných údajov. Definícia pojmu „osobný údaj“ je uvedená v § 2 Zákona o ochrane osobných údajov, pričom Zákon o slobodnom prístupe k informáciám ochranu osobných údajov zohľadňuje v ustanovení § 9 ods. 1 prvá veta, podľa ktorého „Informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.“ Účelom ustanovenia § 9 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám je tak chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Tieto informácie povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011 v tejto súvislosti uviedol, že obsahom základného práva na ochranu osobných údajov je „ochrana jednotlivca spočívajúca v zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho spracovania údajov týkajúcich sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je nevyhnutným predpokladom na možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie týkajúce sa jeho súkromia zverejní, čím je v širších súvislostiach chránená jeho možnosť slobodne a na vlastnú zodpovednosť robiť rozhodnutia týkajúce sa jeho súkromného života.“ Ústavný súd v predmetom náleze vyjadril, že ochrana osobných údajov fyzických osôb je legitímnym dôvodom, pre ktorý možno v demokratickej spoločnosti obmedziť právo na slobodný prístup k informáciám podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a spadá preto pod výnimku upravenú v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 34. Keďže v prípade stretu práva verejnosti na slobodný prístup k informáciám a práva fyzických osôb na ochranu ich osobnosti a súkromia, čo zhŕňa aj právo na ochranu ich osobných údajov, ide o konflikt dvoch rovnocenných práv a slobôd, tento konflikt je potrebné riešiť pomocou zásady spravodlivej rovnováhy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 22/06 zo dňa 1. októbra 2008). V zmysle zásady proporcionality je tak možné ochranu osobných údajov fyzických osôb prelomiť v osobitných prípadoch, v ktorých preváži právo verejnosti na slobodný prístup k informáciám. Takýmito prípadmi sú informácie týkajúce sa výkonu verejnej funkcie alebo výkonu úradnej činnosti vysokých verejných funkcionárov, keďže verejne činné osoby musia rešpektovať, že ich zapojenie do záležitostí verejného záujmu má za následok zúženú ochranu ich súkromnej sféry a tým aj osobných údajov. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto činnosťou (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžik/1/2021 zo dňa 24. februára 2022). Normatívnym vyjadrením uvedenej výnimky je ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré povinným osobám ukladá povinnosť sprístupniť v danom ustanovení presne a taxatívne vymedzené informácie o fyzických osobách, ktoré sú rovnako taxatívne vymedzené, pričom tak dochádza v špecifických zákonom upravených prípadoch k prelomeniu ochrany súkromia a osobnej sféry fyzických osôb, keď právo verejnosti na prístup k informáciám, a teda na umožnení verejnej kontroly, preváži nad právom na ochranu osobnosti a súkromia dotknutých fyzických osôb. Keďže však ide o výnimku zo širšie poňatého práva fyzických osôb na ochranu ich osobnostnej sféry (a teda aj osobných údajov), rozsah tejto výnimky nemožno chápať rozširujúco a výnimku aplikovať na akékoľvek prípady, najmä nie je prípustné zoznam taxatívne vymedzených osôb a rozsah osobných údajov, ktoré sú vymedzené v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, rozširovať, a to ani výkladom. Ústavný súd Slovenskej republiky v už spomínanom Náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011 uviedol, že „povinnosť poskytnúť informácie sa nevzťahuje na všetky osoby, ktoré poberajú plat z verejných rozpočtov, ale len na taxatívne vymenovaných verejných funkcionárov ustanovených zákonom (vysokých štátnych úradníkov), ktorí sú buď riadiacimi pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie. Posúdenie proporcionality v danom prípade sa tak týka len zverejnenia údajov vo vzťahu k týmto osobám, a nie všetkým zamestnancom štátu.“ Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že výnimka z ochrany osobných údajov fyzických osôb podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám sa týka len takých verejných funkcionárov, ktorých špecifické postavenie odôvodňuje väčšiu intenzitu zásahu do ich práva na súkromie, pričom pôjde spravidla o vysokých štátnych úradníkov, ktorí sa podieľajú na prijímaní rozhodnutí orgánov verejnej moci, prípadne sa zúčastňujú na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov, a teda nepôjde o akýchkoľvek verejných zamestnancov, resp. zamestnancov, ktorých príjmy sú vyplácané z verejných zdrojov. Pri zohľadnení uvedených ústavnoprávnych východísk a účelu predmetnej právnej úpravy je tak zrejmé, že výnimka podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa nevzťahuje na verejných zamestnancov na nižších stupňoch riadenia, ktorí nedisponujú takými rozhodovacími právomocami, ktoré by mali zásadný verejný dosah bez ohľadu na to, či ich príjmy sú vyplácané z verejných zdrojov. Okolnosti každého prípadu je tak potrebné zvažovať individuálne vo svetle uvedených zásad, pričom, vychádzajúc z použitia princípu proporcionality, je potrebné použiť skôr zužujúci výklad v prípadoch, keď sa zjavne nejedná o vysokých verejných úradníkov a zamestnancov, ktorých postavenie a rozhodovacie kompetencie by mali taký širší spoločenský dopad, ktorý by odôvodňoval právo verejnosti na ich verejnú kontrolu. 35. Povinná osoba nesprístupnila žalobcovi požadované informácie o vyplatených odmenách A. J. D. práve z dôvodu, že informácie požadované žalobcom predstavujú jej osobné údaje, pričom nebola daná výnimka z ochrany osobných údajov podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože A. J. D. nie je fyzickou osobou taxatívne uvedenou v danom zákonnom ustanovení a povinná osoba nedisponovala súhlasom A. J. D. s poskytnutím takýchto informácií. Žalovaný sa s právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutia povinnej osoby stotožnil a odôvodnenie rozhodnutia povinnej osoby rozšíril o svoje odôvodnenie. 36. Námietka žalobcu v správnej žalobe, že povinná osoba a žalovaný vec nesprávne právne posúdili, keď ustálili, že dotknutá osoba (A. J. D.) ako odborná zástupkyňa v odbore stomatológia v zdravotníckom zariadení v ÚVTOS a ÚVV Ilava nie je vedúcou zamestnankyňou zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, a teda sa na ňu nevzťahuje § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nie je dôvodná. Žalobca v správnej žalobe nespochybnil, že ním požadované informácie o vyplatených odmenách A. J. D. sú osobnými údajmi a sú teda ochránené pred ich sprístupnením, avšak argumentoval, že A. J. D. je osobou uvedenou v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a teda nepožíva ochranu jej osobných údajov podľa § 9 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca svoju úvahu oprel o skutočnosť, že A. J. D. bola odbornou zástupkyňou pre prevádzkovanie stomatologickej ambulancie v ÚVTOS a ÚVV Ilava v zmysle Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, pričom sa tak stala vedúcou zamestnankyňou zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, čo odôvodňuje výnimku podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Správny súd však uvádza, že tento záver žalobcu je mylný a je založený na subjektívnom a izolovanom výklade zákona žalobcom bez zohľadnenia zmyslu a účelu právnej úpravy § 9 ods. 1 a ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Odborný zástupca podľa § 12 ods. 9 Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je definovaný na účely daného zákona ako fyzická osoba, ktorá osobne zodpovedá za odborné poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, pričom musí byť v pracovnoprávnom vzťahu alebo obdobnom vzťahu s poskytovateľom. Táto skutočnosť však neznamená, že odborný zástupca sa bez ďalšieho automaticky stáva vedúcim zamestnancom, a to ani v prípade ak je zamestnávateľom orgán verejnej moci. Pojmy „odborný zástupca“ podľa Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a pojem „vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci,“ sú dva autonómne pojmy, ktorých obsah si nemožno zamieňať bez zohľadnenia ich skutočného obsahu a účelu ich vymedzenia v systematike právnej úpravy a vychádzať pri ich výklade len zo samotného slovného vyjadrenia. V zásade možno súhlasiť s tvrdením žalobcu v správnej žalobe, že len riadne ustanovený odborný zástupca v špecializačnom odbore stomatológia môže po odbornej stránke riadiť stomatologickú ambulanciu, avšak účelom odborného riadenia stomatologickej ambulancie je správne a odborné poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nie výkon verejnej moci. Nie je daný žiadny dôvod, aby činnosť odborného zástupcu podľa Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti bola bez ďalšieho automaticky považovaná za takú činnosť, ktorá danej fyzickej osobe zakladá verejnomocenské oprávnenia odôvodňujúce jej postavenie ako osoby z taxatívneho vymedzenia v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Na to, aby A. J. D. bolo možno považovať za vedúcu zamestnankyňu zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, by musela v zmysle interpretačného východiska stanoveného Ústavným súdom v Náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011 disponovať takými rozhodovacími právomocami, ktoré by odôvodňovali jej postavenie ako vysokej verejnej funkcionárky, u ktorej je žiadúce podrobiť výkon jej funkcie verejnej kontrole. Takouto osobou však A. J. D. podľa
správneho súdu nie je a povinná osoba a žalovaný rozhodli správne a v súlade so zákonom, keď vyhodnotili, že v jej prípade nie je daná výnimka podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám z nesprístupnenia jej osobných údajov, konkrétne údajov o vyplatených odmenách. Správny súd v tomto ohľade odkazuje aj na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/48/2022 zo dňa 20. septembra 2023, ktorého predmetom bolo posudzovanie zhodnej otázky, teda či odborného zástupcu pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti v stomatologickej ambulancii možno považovať za vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, a v ktorom Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uviedol: „Pri akceptácii výkladu sťažovateľa, že vedúcim zamestnancom je aj taká osoba, ktorá je platená z verejných zdrojov a je jediným odborným zástupcom v príslušnom odbore na pracovisku, by došlo k zákonom nepredpokladanému a podľa názoru kasačného súdu aj k neproporcionálnemu rozšíreniu zoznamu funkcionárov v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. Pritom je potrebné zohľadniť, že v predmetnej veci sa dotknutá osoba nesporne nepodieľala na výkone verejnej moci (ale na zabezpečení práva na poskytnutie zdravotnej starostlivosti odsúdeným/obvineným osobám), nemožno ju označiť za vysokú štátnu úradníčku a nemá ani iné zákonom definované špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva na súkromie.“ K argumentácii žalobcu, že v zmysle § 4 Zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru je daná aj výnimka, v zmysle ktorej môže plniť úlohy zboru aj „civil“ a teda nie je vylúčené, že aj civilná osoba môže byť nadriadeným v služobnom pomere (pojem použitý v taxatívnom vymedzení osôb podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám), správny súd zhodne so záverom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v Rozsudku sp. zn. 4Svk/48/2022 zo dňa 20. septembra 2023 uvádza, že argumentácia žalobcu je založená na účelovej dezinterpretácii argumentácie žalovaného a právne úvahy žalobcu v správnej žalobe sú založené na izolovanom výklade jednotlivých právnych noriem a poznámok k nim a tieto neboli spôsobilé spochybniť právne posúdenie veci orgánmi verejnej správy. 37. Žalobná námietka žalobcu, že napadnutého rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď žalobca tvrdil, že vo vzťahu k pojmu „vedúci zamestnanec“ žalovaný uviedol iba jednu vetu a rovnako neposkytol „žiadnu zmysluplnú odpoveď či preskúmateľnú argumentáciu,“ nie je dôvodná. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu...“ Preskúmavané rozhodnutie žalovaného takýmito vadami netrpí, pretože obsahuje zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia odkázal na argumentáciu povinnej osoby s tým, že sa s ňou stotožňuje, pričom povinná osoba podľa správneho súdu v rozhodnutí dostatočne odôvodnila svoj záver, že A. J. D. nie je osobou v zmysle § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, keď uviedol, že osoba pracujúca ako zubný lekár nie je v ÚVTOS a ÚVV Ilava nadriadeným v služobnom pomere a ani vedúcim zamestnancom, pričom A. J. D. nemožno len podľa skutočnosti, že bola rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja ustanovená za odbornú zástupkyňu za poskytovanie zdravotnej starostlivosti v špecializačnom odbore stomatológia automaticky považovať za vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Povinná osoba rovnako uviedla, že v prípade sprístupnenia požadovaných údajov žalobcovi by došlo k zásahu do osobnej identity fyzickej osoby a zároveň k zverejneniu osobných informácií týkajúcich sa pracovného vzťahu, pričom povinná osoba nemá povinnosť bez súhlasu fyzickej osoby tieto informácie žalobcovi sprístupniť. Žalovaný odôvodnenie doplnil, že povinnosť sprístupňovať vybrané osobné údaje sa nevzťahuje na všetky fyzické osoby, ktoré poberajú plat z verejných rozpočtov, pričom poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/2009 zo dňa 19. januára 2011. Rovnako žalovaný uviedol, že v podmienkach Zboru väzenskej a justičnej stráže sa medzi fyzické osoby taxatívne uvedené v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám zaraďujú nadriadení v služobnom pomere, pričom dotknutá fyzická osoba nie je takýmto nadriadeným v služobnom pomere. Žalovaný nebol povinný osobitne vykladať žalobcovi pojem „vedúci zamestnanec,“ keďže v tomto ohľade poskytla dostatočné odôvodnenie
povinná osoba, na ktorej odôvodnenie žalovaný odkázal. K námietke žalobcu, že žalobca neposkytol „žiadnu zmysluplnú odpoveď či preskúmateľnú argumentáciu,“ správny súd uvádza, že orgán verejnej správy má v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku povinnosť svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a nie viesť s účastníkom administratívneho konania polemiku ohľadom jeho názorov a subjektívneho výkladu právnych predpisov. Odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej správy považuje správny súd za dostatočné, pretože tak povinná osoba ako aj žalovaný uviedli zrozumiteľné dôvody, ktoré umožnili jednak žalobcovi argumentovať v správnej žalobe k ním tvrdenej nezákonnosti z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a jednak správnemu súdu súdny prieskum napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy. 38. K argumentácii žalobcu v replike správny súd uvádza, že žalobca dôvody nezákonnosti predložil po uplynutí lehoty podľa § 183 SSP, podľa ktorého môže žalobca rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Táto lehota žalobcovi uplynula dňa 21. júna 2022, pričom svoju repliku žalobca doručil správnemu súdu až dňa 13. septembra 2023. Správny súd v tomto ohľade uvádza, že žalobca môže v namietať v správnom súdnom konaní nezákonnosť rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy len za zákonom stanovených podmienok. K zákonným obmedzeniam žalobcu v uplatňovaní dôvodov nezákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy dochádza zavedením tzv. koncentračného princípu, podľa ktorého je žalobca povinný sústrediť svoje žalobné dôvody v určitom časovom úseku stanovenom priamo zákonom, pričom po uplynutí takto stanovenej lehoty už nie je možné na uplatnené dôvody nezákonnosti prihliadnuť. V zmysle koncentračnej zásady je uvádzanie žalobných dôvodov (námietok) časovo obmedzené až na výnimky stanovené zákonom uplynutím lehoty na podanie správnej žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania pred správnym súdom vznášať ďalšie námietky, resp. skôr uplatnené námietky dodatočne dopĺňať a rozširovať, a to ani v replike k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe a ani na pojednávaní pred správnym súdom. Ustanovenie § 183 SSP nemožno podľa správneho súdu vykladať ani tak, že postačí, keď žalobca v lehote na podanie správnej žaloby vznesie len všeobecné námietky, prípadne blanketné námietky (uvedením len samotných slovných formulácií žalobných dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) až g) SSP) a tieto po uplynutí lehoty následne „iba argumentačne“ doplní, keďže by tak dochádzalo k obchádzaniu účelu a zmyslu zákonnej koncentrácie uplatňovania žalobných dôvodov. Správny súd preto na argumentáciu žalobcu v jeho replike k vyjadreniu žalovaného nemohol prihliadnuť a vykonať v jej rozsahu súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného. 39. K návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania správny súd uvádza, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. V správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva. Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených správnou žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2018, sp. zn. 8Sžo/282/2015). K návrhu žalobcu, aby správny súd zabezpečil písomné vyjadrenie Slovenskej komory zubných lekárov ohľadom úloh „odborného zástupcu“ v lekárskom odbore stomatológia a či táto činnosť zhŕňa kompetencie „vedúceho zamestnanca,“ správny súd uvádza, že navrhovaný dôkaz sa týka nie preukázania skutkových otázok, ale právneho posúdenia veci, ktoré vykonáva správny súd. Navyše, pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia takáto informácia nebola potrebná. K návrhu žalobcu, aby správny súd vyžiadal od Trenčianskeho samosprávneho kraja všetky rozhodnutia o schválení (určení) odborného zástupcu v odbore stomatológia v ÚVTOS a ÚVV Ilava a v Nemocnici pre obvinených a odsúdených a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne za obdobie od r. 2014 do r. 2019 za účelom preukázania skutočnosti, že A. J. D. bola v ÚVTOS a ÚVV Ilava odbornou zástupkyňou v stomatologickej ambulancii od r. 2014 do r. 2019, a rovnako aj k návrhu žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému predložiť dohody o pracovnej činnosti uzatvorené s A. J. D. od r. 2014 do r. 2022 správny súd uvádza, že daný návrh na vykonanie dokazovania sa javí ako samostatná (nová) žiadosť o poskytnutie informácií, pričom tieto otázky môžu byť zodpovedané len príslušnou povinnou osobou. Žalobca taktiež neuviedol, za akým účelom uvedené dokumenty žiadal a aké konkrétne skutočnosti odôvodňujúce
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného by sa mali vykonaním daných dôkazov preukázať. Z uvedených dôvodov správny súd nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy. 40. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 41. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanému. 42. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods.2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Poznámka: Rozhodnutie nepodpísala predsedníčka senátu JUDr. Alena Antalová z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.