Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 12Sas/8/2023 0823106337 28. 08. 2024 JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI:SK:SpSBB:2024:0823106337.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou, v právnej veci žalobkyne: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, XXX XX E. E., právne zast.: JURAJ MACÍK advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Petelenova 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 54 459 958, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností Banská Bystrica, Trieda SNP č. 75, 974 89 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US5/SSVODPPKPC1/SOC/2023/10868-VAC zo dňa 05. septembra 2023, takto rozhodol: I. Súd rozhodnutie žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností Banská Bystrica č. UPS/US5/SSVODPPKPC1/ SOC/2023/10868-VAC zo dňa 05. septembra 2023 a prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica č. BB2/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2023/16054-102 zo dňa 01. júna 2023 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie. II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom rozsahu (100%), v sume, aká bude vyčíslená v uznesení o výške trov konania vydanom po právoplatnosti tohto rozsudku, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov. odôvodnenie: Administratívne konanie a administratívne rozhodnutia 1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica, odbor sociálnych vecí a rodiny, ako prvostupňový orgán verejnej správy (ďalej aj len „Úrad“), rozhodnutím č. BB2/OPPnKŤZPaPČ/ SOC/2023/16054-102 zo dňa 01.06.2023 uložil žalobkyni povinnosť vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie, podľa § 40 ods. 13, § 45 ods. 13, ods. 15 a § 58 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 447/2008 Z. z.“ alebo „Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu“) za obdobie od 01.03.2020 do 31.05.2020, za obdobie od 01.10.2020 do 31.10.2020, za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020, za obdobie od 01.01.2021 do 30.06.2021, za obdobie od 01.11.2021 do 31.12.2021 a za obdobie od 01.01.2022 do 28.02.2022, spolu v sume 7 138,73 Eur, najneskôr do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na účet Úradu. 2. Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyni bol vyplácaný peňažný príspevok na opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím – maloletého A. A. aj v čase, kedy jej príjem zo zamestnania bol vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom, nakoľko mala aj finančné plnenia poskytované
v rámci opatrení č. 2 a č. 4 projektu „Prvá pomoc“, ktoré sa považujú za príjem fyzickej osoby s ŤZP podľa § 18 zákona č. 447/2008 Z. z. a taktiež za príjem fyzickej osoby vykonávajúcej opatrovanie zo zamestnania na účely § 40 ods. 13 tohto zákona. Žalobkyni v uvedenom období nepatril peňažný príspevok na opatrovanie vôbec, teda jej bol vyplácaný neoprávnene, preto za uvedené obdobie vznikol preplatok peňažného príspevku na opatrovanie vo výške 7 138,73 Eur, ktorý je žalobkyňa povinná vrátiť. 3. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností Banská Bystrica, ako odvolací orgán (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. UPS/US5/SSVODPPKPC1/SOC/2023/10868-VAC zo dňa 05.09.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobkyne a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy potvrdil. Stotožnil sa v celom rozsahu s jeho záverom o povinnosti žalobkyne vrátiť poskytovaný peňažný príspevok na opatrovanie za vyššie uvedené mesiace, nakoľko v uvedenom období jej nemal byť poskytovaný vôbec, s odkazom na § 40 ods. 13 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, pretože jej príjem zo zamestnania (dotácia štátu, ošetrovné a príjem z podnikania) bol vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom. Uviedol, že žalobkyňa pri podávaní žiadosti o poskytnutie peňažného príspevku na opatrovanie dňa 10.12.2018 bola poučená o povinnostiach, ktoré jej ako žiadateľke vyplývajú vo veci peňažného príspevku na opatrovanie. Opakovane počas poskytovania peňažného príspevku na opatrovanie čestne vyhlasovala, že jej mesačný príjem zo zamestnania nie je vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom. Žalovaný poukázal na Usmernenie k príjmu na účely peňažných príspevkov na kompenzáciu zo dňa 21.01.2022 pod č. UPS/US1/SSVOPPPKPČ/10278, podľa ktorého sa finančné plnenia poskytované v rámci opatrení č. 2 a č. 4 projektu „Prvá pomoc“ považujú za príjem fyzickej osoby s ŤZP podľa § 18 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu a taktiež u fyzickej osoby vykonávajúcej opatrovanie za príjem zo zamestnania na účely § 40 ods. 13 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobkyne 4. V zákonom stanovenej lehote podala žalobkyňa na tunajšom správnom súde žalobu, ktorou sa domáhala, aby správny súd po vykonanom súdnom prieskume zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie. 5. Žalobkyňa tvrdila, že bola ukrátená na svojich právach, pretože napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie Úradu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ rozhodnutí je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, a teda v konaní žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú vady, ktoré majú jednoznačne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. 6. Podľa žalobkyne, sama urobila všetko, čo od nej bolo v danej situácii možné legitímne očakávať, aby predišla neoprávneným výplatám kompenzačných dávok. Explicitne sa dňa 29.04.2020 e-mailom pýtala pracovníčky správneho orgánu prvého stupňa na podanie informácie o povahe „Prvej pomoci“ a jej vplyvu na kompenzačný opatrovateľský príspevok, nakoľko jej táto otázka nebola jasná, v danom čase pri narýchlo prijímaných COVID opatreniach. Tvrdila, že správny orgán porušil svoju povinnosť postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a poskytovať im pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Potreba vydania Usmernenia k príjmu na účely peňažných príspevkov na kompenzáciu zo dňa 21.01.2022 jasne indikuje, že do jeho vydania pertraktovaného v napadnutom rozhodnutí žalovaného, nebol ani na úrovni štátnej správy v tejto oblasti realizovaný jej jednotný výkon. Žalobkyňa, keďže jej nebola poskytnutá žiadna kvalifikovaná informácia, sa v žalobe dožadovala postupu v zmysle záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/77/2011 zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého „Ak poberateľ peňažného príspevku na úpravu bytu poskytnutého a vyplateného neprávom nemal vedomosť o neoprávnenom prijatí dávky a ak neoprávnenú výplatu dávky nezavinil, nezodpovedá za neoprávnenú výplatu peňažného príspevku ani vtedy, ak sú dané dôvody na jeho odňatie podľa § 37, 41 ods. 5 alebo § 45 ods. 9 zákona č. 447/2008 Z. z.“. Tvrdila, že ani v jej prípade výplatu kompenzačného príspevku, ktorý jej mal byť vyplácaný neprávom, ona nezavinila. Navyše absentuje poukaz na relevantné ustanovenie § 45 ods. 9 zákona č. 447/2008 Z. z. Povinnosť
vrátiť príspevok vyplatený neprávom by jej vznikla až v prípade, keby zavinila výplatu peňažného príspevku, poskytnutého neprávom. Zastávala názor, že správne orgány (prvého a druhého stupňa) nemôžu rozhodnúť o povinnosti vrátiť neprávom vyplatenú dávku, založenej na svojom protiprávnom postupe. 7. Žalobkyňa namietala, že časť z preplatku peňažného príspevku na opatrovanie vo výške 7 138,73 Eur, na vrátenie ktorého bola zaviazaná rozhodnutím žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, je dotknutá preklúziou práva správneho orgánu, ako aj preklúziou povinnosti žalobkyne, na čo mal správny orgán prihliadať ex offo, čo však neurobil. Pokiaľ žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie Úradu zrušiť alebo zmeniť, takýto záver nekorešponduje so skutkovým a právnym stavom veci. Poukázala pri tom na znenie § 45 ods. 10 zákona č. 447/2008 Z. z., v zmysle ktorého povinnosť fyzickej osoby vrátiť peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, od ktorého peňažný príspevok nepatril alebo patril v nižšej sume. Tiež na znenie § 48 citovaného zákona, podľa ktorého právo na vrátenie peňažného príspevku na kompenzáciu vyplateného neprávom, alebo vo vyššej sume ako patril, zaniká uplynutím troch rokov odo dňa keď príslušný orgán túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, za ktorý sa peňažný príspevok na kompenzáciu vyplatil. Podľa žalobkyne nie je v tomto prípade rozhodujúce, že žalobkyňa doručila správnemu orgánu prvého stupňa dňa 02.05.2022 potvrdenie o príjme a oznámila, že mala poskytované plnenia v rámci aktívnej politiky na trhu práce podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, pretože týmito informáciami správny orgán prvého stupňa disponoval už v čase výplaty „Prvej pomoci“ žalobkyni a na tieto skutočnosti mal z úradnej povinnosti prihliadať. Rovnako mali správne orgány prihliadať na preklúziu povinnosti žalobkyne v zmysle § 45 ods. 10 zákona č. 447/2008 Z. z. vrátiť peňažný príspevok v lehote troch rokov odo dňa, od ktorého nepatril. V dôsledku opomenutia uvedenej povinnosti prihliadať na preklúziu ex offo, správne orgány oboch stupňov konali v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Konali aj v rozpore s § 3 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). 8. Žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné, nakoľko výrok rozhodnutia oboch administratívnych rozhodnutí je založený na odôvodnení v kontexte niektorých ustanovení zákona č. 447/2008 Z. z., a to § 40 ods. 13, § 45 ods. 13, ods. 15 a § 58 ods. 1 písm. c), ods. 2. Rozhodnutia považuje za nepreskúmateľné, nakoľko vôbec vo svojom odôvodnení nepojednávajú o rozbore preklúzie práva správneho orgánu a preklúzie povinnosti žalobkyne a taktiež nie je zrejmé, ktorú z hypotéz ustanovenia § 45 ods. 9 zákona č. 447/2008 Z. z. považovali správne orgány za naplnenú pre vydanie rozhodnutia o povinnosti žalobkyne vrátiť peňažný príspevok a napokon, vzhľadom na poukaz správnych orgánov v napadnutých rozhodnutiach na § 58 ods. 1 písm. c) zákona č. 447/2008 Z. z. nie je zrejmé, či a kedy bolo vydané rozhodnutie v tomto ustanovení predpokladané, keďže žalobkyňa o takomto rozhodnutí nemá žiadnu vedomosť. Vyjadrenie žalovaného 9. Žalovaný trval na zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť. Uviedol, že žalobkyňa bola pri podávaní žiadosti o poskytnutie peňažného príspevku na opatrovanie poučená o povinnostiach, ktoré jej ako žiadateľke vyplývajú, čo svojim podpisom aj potvrdila. Žalobkyňa opakovane počas poskytovania peňažného príspevku na opatrovanie čestne vyhlasovala, že jej mesačný príjem zo zamestnania nie je vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom. Nakoľko bol žalobkyni vyplatený príjem zo zamestnania za mesiac marec 2020, apríl 2020, máj 2020, október 2020, december 2020, január 2021 až jún 2021, november 2021 až február 2022 v sume vyššej ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, nepatril jej vôbec peňažný príspevok na opatrovanie za tieto mesiace, spolu v sume 7 138,73 Eur. Na základe týchto skutočností Úrad prvostupňovým rozhodnutím uložil žalobkyni povinnosť vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na účet Úradu. Odvolací orgán nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie Úradu zrušiť alebo zmeniť, preto odvolanie žalobkyne zamietol a predmetné prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 10. Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok
dôvodov, zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ rozhodnutí je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky podstatné náležitosti podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku. Rozhodnutie považuje za riadne odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. K tvrdeniu žalobkyne, že z odôvodnenia nie je zrejmé, ktorú z hypotéz ustanovenia § 45 ods. 9 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu považovali správne orgány za naplnenú uviedol, že neboli splnené zákonné predpoklady uložiť žalobkyni povinnosť vrátiť predmetný peňažný príspevok podľa § 45 ods. 9 tohto zákona, ale žalobkyni bola uložená povinnosť vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie podľa § 58 ods. 1 písm. c) v nadväznosti na § 40 ods. 13 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Závery o povinnosti vrátiť predmetný peňažný príspevok sú v napadnutom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne odôvodnené a vyplývajú z podkladov pre jeho vypracovanie. 11. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa síce žiadala o informáciu o povahe „Prvej pomoci“ a jej vplyvu na opatrovateľský príspevok od pracovníčky správneho orgánu prvého stupňa, no vzhľadom na to, že nedostala požadovanú odpoveď, žalovaný zastáva názor, že mala ďalšie možnosti o získanie informácií o povahe „Prvej pomoci“. Nie je žiadny dokument o tom, že by jej boli poskytnuté nepravdivé informácie. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vydalo dňa 25.05.2020 Usmernenie k poskytovaniu finančných príspevkov v rámci projektu „Prvá pomoc“ a následne dňa 01.07.2020 Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností Bratislava zaslalo všetkým úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v SR stanovisko k finančným príspevkom poskytovaným v rámci tohto projektu. V predmetnom stanovisku je jednoznačne uvedené, že za príjem na účely peňažných príspevkov na kompenzáciu a rovnako za príjem zo zamestnania na účely § 40 ods. 13 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sa považujú finančné príspevky poskytované v rámci opatrení č. 2 a č. 4. 12. K žalobnej námietke ohľadom prekludovania časti nároku na vrátenie neprávom poskytnutého peňažného príspevku na opatrovanie, žalovaný uviedol, že podľa § 58 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu povinnosť vrátiť peňažný príspevok zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď príslušný orgán túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, za ktorý sa peňažný príspevok na kompenzáciu vyplatil. Prvostupňový správny orgán zistil zmenu rozhodujúcich skutočností v máji 2022, keď žalobkyňa doručila Úradu potvrdenia o príjme a oznámila mu, že mala poskytované plnenia v rámci aktívnej politiky na trhu práce podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z. Keďže Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica vydal rozhodnutie 01.06.2023, je zrejmé, že od zistenia rozhodujúcich skutočností neuplynula lehota troch rokov, teda nedošlo k preklúzii. Replika žalobkyne 13. Žalobkyňa zotrvala na názore, že vzniku predmetnej kolíznej situácie nemohla predísť a vzniknutý stav nezavinila. Práve, vzhľadom na Usmernenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 25.05.2020, je dôvodná žalobná námietka, podľa ktorej správny orgán porušil svoju povinnosť postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a poskytovať im pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Podľa žalobkyne má argumentácia žalovaného, podľa ktorej „nie je žiadny dokument o tom, že jej boli poskytnuté nepravdivé informácie“ povahu ad absurdum. Žalobkyňa namietala, že ani na jej výslovnú žiadosť nevznikol žiadny dokument o tom, že by obdržala správne informácie, napriek tomu, že žalovaný sa snaží navodiť dojem, že sa malo jednať o informácie ľahko dostupné. Nesúhlasila so stanoviskom žalovaného k preklúzii a uviedla, že podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú, okrem iného, aj skutočnosti všeobecne známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Údaje v informačných systémoch verejnej správy sa považujú za všeobecne známe a tieto nemusí účastník konania správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Správny orgán prvého stupňa z dokladov vydaných správnym orgánom a/alebo z obsahu vlastných evidencií správneho orgánu, t. j. zo skutočností známych správnemu orgánu z úradnej činnosti, musel vedieť najneskôr dňa 27.05.2020, že mesačný príjem žalobkyne za mesiac (najneskôr) apríl 2020 (vyplatený práve dňa 27.05.2020) je vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom. Preto už dňa 27.05.2020 mal správny orgán za objektívne známu informáciu, že sú vylúčené podmienky pre vyplácanie kompenzačného príspevku žalobkyni. Žalobkyňa zotrvala aj na žalobnej námietke, že napadnuté administratívne rozhodnutia sú nepreskúmateľné, pretože výroky napadnutých rozhodnutí nie sú v súlade s ich odôvodnením. Žalovaný
nemá ustálené, či suma 7 138,73 Eur je peňažný príspevok na opatrovanie za obdobie od marca 2020 alebo od 01.10.2020. Duplika žalovaného 14. Žalovaný po doručení mu repliky žalobkyne, ďalšie vyjadrenie vo veci nepodal. Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom 15. Správny súd v Banskej Bystrici, ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10 SSP a § 13 ods. 3 SSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal (vrátane prvostupňového) nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie, na návrh žalobkyne (§ 107 ods. 1 písm. a) SSP). Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 15.08.2024 sa právny zástupca žalobkyne a poverená zástupkyňa žalovaného vyjadrili v zhode s ich písomnými podaniami. Po skončení pojednávania bol v súlade s § 116 SSP určený termín vyhlásenia rozsudku na deň 28.08.2024, kedy aj bol rozsudok vyhlásený za prítomnosti verejnosti. Preskúmaním veci dospel správny súd k záveru, že žaloba je dôvodná, pretože zistil dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) SSP – vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, § 191 ods. 1 písm. e) SSP - zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP - napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie, aplikujúc tieto ustanovenia v spojení s ustanoveniami § 191 odsek 3 písm. a) a ods. 4 SSP. 16. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 2 SSP). Správne súdy v súdnom preskúmavacom konaní preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súdy nenahrádzajú činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmavajú zákonnosť ich rozhodnutí/opatrení, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu, alebo rozhodnutia/opatrenia. 17. Predmetom tohto súdneho konania je posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. č. UPS/ US5/SSVODPPKPC1/SOC/2023/10868-VAC zo dňa 05.09.2023, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica č. BB2/ OPPnKŤZPaPČ/SOC/2023/16054-102 zo dňa 01.06.2023, ktorým bola žalobkyni podľa § 58 ods. 1 písm. c) zákona č. 447/2008 Z. z. uložená povinnosť za uvedené mesiace vrátiť neprávom poberaný peňažný príspevok na opatrovanie, pretože v týchto mesiacoch bol jej mesačný príjem zo zamestnania (konkrétne z podnikania s pripočítaním poskytnutej finančnej pomoci štátom v rámci projektu „Prvá pomoc“ v súvislosti s pandémiou COVID-19) vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, teda nespĺňala zákonnú podmienku pre jeho vyplácanie v zmysle § 40 ods. 13 zákona č. 447/2008 Z. z. 18. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z.; tento zákon upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom (ďalej len "preukaz"), parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím (ďalej len "parkovací preukaz") a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa osobitného predpisu. 1) 19. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z.; cieľom úpravy právnych vzťahov uvedených v odseku 1 je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za
jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 18 ods. 8 zákona č. 447/2008 Z. z.; príjem na účely poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sa zisťuje ako priemerný mesačný príjem za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom fyzická osoba požiadala o peňažný príspevok na kompenzáciu. Takto zistený príjem sa prehodnocuje pri opakovaných peňažných príspevkoch na kompenzáciu vždy v júli bežného roka a platí do konca júna nasledujúceho roka; za obdobie, za ktoré sa príjem prehodnocuje, sa považuje kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa prehodnocovanie vykonáva. 21. Podľa § 18 ods. 12 zákona č. 447/2008 Z. z.; pri zisťovaní príjmu, pri prehodnocovaní príjmu a pri rozhodovaní o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sa použijú ustanovenia podľa osobitného predpisu 29) platné v čase rozhodovania o peňažných príspevkoch na kompenzáciu alebo v čase prehodnocovania príjmu u opakovaných peňažných príspevkoch na kompenzáciu, ak § 45 ods. 9 až 11 neustanovuje inak. 22. Podľa § 40 ods. 13 zákona č. 447/2008 Z. z.; peňažný príspevok na opatrovanie možno poskytnúť aj vtedy, ak fyzická osoba, ktorá opatruje fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, vykonáva zamestnanie a jej mesačný príjem z tohto zamestnania nie je vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom; 29) vykonávanie zamestnania nesmie byť v rozpore s účelom a rozsahom opatrovania fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. 23. Podľa § 41 ods. 2 písm. a) a e) zákona č. 447/2008 Z. z.; (2) Zamestnanie na účely poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu je a) výkon práce v pracovnoprávnom vzťahu, 41) e) činnosť, z ktorej plynú príjmy z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu. 47) 24. Podľa § 45 ods. 9 zákona č. 447/2008 Z. z.; Peňažný príspevok na kompenzáciu sa dodatočne spätne prizná, odníme, odníme a zastaví sa jeho výplata, zvýši, zníži, doplatí, obnoví sa jeho výplata, dodatočne spätne sa rozhodne o povinnosti vrátiť peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť alebo sa rozhodne o zrušení povinnosti vrátiť peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť, ak príslušný orgán dodatočne zistí, že a) peňažný príspevok na kompenzáciu nepriznal, aj keď priznať mal, b) peňažný príspevok na kompenzáciu priznal neprávom, c) peňažný príspevok na kompenzáciu priznal v nižšej sume ako patril, d) peňažný príspevok na kompenzáciu priznal vo vyššej sume ako patril, e) peňažný príspevok na kompenzáciu priznal od neskoršieho dňa ako patril, f) peňažný príspevok na kompenzáciu odňal, aj keď odňať nemal, g) peňažný príspevok na kompenzáciu odňal a zastavil jeho výplatu, aj keď odňať a zastaviť jeho výplatu nemal, h) zastavil výplatu peňažného príspevku na kompenzáciu, aj keď jeho výplatu zastaviť nemal, alebo i) rozhodol o povinnosti vrátiť peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť, aj keď túto povinnosť uložiť nemal. 25. Podľa § 45 ods. 10 zákona č. 447/2008 Z. z.; za príslušný orgán podľa odseku 9 sa považuje správny orgán, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. Pri dodatočnom rozhodovaní za spätné obdobie vychádza príslušný orgán zo skutkového stavu a právneho stavu, ktorý platil v čase vydania pôvodného rozhodnutia. Proti novému rozhodnutiu sa môže fyzická osoba odvolať. Nárok na dodatočné poskytnutie a vyplatenie peňažného príspevku na kompenzáciu alebo jeho časti za spätné obdobie zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, od ktorého peňažný príspevok alebo jeho časť patril. Povinnosť fyzickej osoby vrátiť peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, od ktorého peňažný príspevok nepatril alebo patril v nižšej sume. 26. Podľa § 48 zákona č. 447/2008 Z. z.; právo na vrátenie peňažného príspevku na kompenzáciu vyplateného neprávom, alebo vo vyššej sume ako patril zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď príslušný orgán túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, za ktorý sa peňažný
príspevok na kompenzáciu vyplatil; tieto lehoty neplynú počas výkonu rozhodnutia alebo ak sa na úhradu preplatku vykonávajú zrážky z peňažného príspevku na kompenzáciu. 27. Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z.; (1) Fyzická osoba, ktorej sa poskytol alebo sa poskytuje peňažný príspevok na kompenzáciu, je povinná vrátiť peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť odo dňa, od ktorého nepatril vôbec alebo v poskytovanej výške, ak a) nesplnila povinnosť ustanovenú týmto zákonom a prijímala peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť, aj keď vedela alebo musela z okolností predpokladať, že sa vypláca neprávom alebo vo vyššej sume, ako patril, b) vedome spôsobila, že peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť sa vyplatil neprávom alebo vo vyššej sume, ako patril, c) jej bol peňažný príspevok na kompenzáciu znížený alebo odňatý a jeho výplata zastavená z dôvodu zmeny rozhodujúcich skutočností. 28. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z.; povinnosť vrátiť peňažný príspevok na kompenzáciu vyplatený neprávom alebo v nesprávnej výške zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď príslušný orgán túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, za ktorý sa peňažný príspevok na kompenzáciu vyplatil. 29. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime v znení platnom od 01.07.2019 (Opatrenie MPSVR SR č. 183/2019 Z. z.); za životné minimum fyzickej osoby alebo fyzických osôb, ktorých príjmy sa posudzujú podľa § 3 spoločne, sa považuje suma alebo úhrn súm a) 210,20 eura mesačne, ak ide o jednu plnoletú 1) fyzickú osobu. 30. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime v znení platnom od 01.07.2020 (Opatrenie MPSVR SR č. 174/2020 Z. z.); za životné minimum fyzickej osoby alebo fyzických osôb, ktorých príjmy sa posudzujú podľa § 3 spoločne, sa považuje suma alebo úhrn súm a) 214,83 eura mesačne, ak ide o jednu plnoletú 1) fyzickú osobu. 31. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime v znení platnom od 01.07.2021 (Opatrenie MPSVR SR č. 244/2021 Z. z.); za životné minimum fyzickej osoby alebo fyzických osôb, ktorých príjmy sa posudzujú podľa § 3 spoločne, sa považuje suma alebo úhrn súm a) 218,06 eura mesačne, ak ide o jednu plnoletú 1) fyzickú osobu. 32. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z.; na konanie vo veciach kompenzácie, na konanie o preukaze a na konanie o parkovacom preukaze sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní 50) s odchýlkami uvedenými v odseku 2, ak tento zákon neustanovuje inak. 33. Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 a 5 zákona č. 71/1967 Zb.; (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
34. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb.; rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 35. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.; v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 36. Podľa čl. 2 ods. 2 úst. zákona č. 460/1992 Zb.; štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 37. Z administratívneho spisu mal súd preukázané, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica, odbor sociálnych vecí a rodiny priznal žalobkyni peňažný príspevok na opatrovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím – maloletého A. A. (syna žalobkyne) rozhodnutím č. BB2/ OPPnKŤZPaPČ/SOC/2019/25993-5 zo dňa 12.02.2019 vo výške 369,36 Eur mesačne s účinnosťou od 01.12.2018. Prvostupňový správny orgán výšku peňažného príspevku na opatrovanie upravoval v zmysle platných legislatívnych a príjmových zmien a na základe účastníčkou konania preukázaných príjmov. 38. Je zrejmé, že žalobkyňa ako poberateľka peňažného príspevku na opatrovanie musí spĺňať zákonnú podmienku ustanovenú v § 40 ods. 13 zákona č. 447/2008 Z. z., t. j. mesačný príjem zo zamestnania nie je vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanoveného osobitným predpisom. V zmysle § 41 ods. 2 písm. e) zákona č. 447/2008 Z. z. zamestnaním na účely poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu je aj činnosť, z ktorej plynú príjmy z podnikania. 39. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobkyni bolo poskytované peňažné plnenie v rámci aktívnej politiky na trhu práce podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, ani obdobie v ktorom bolo poskytované a ani výška tohto plnenia. Rovnako nebolo spornou skutočnosťou, že príjem žalobkyne v mesiacoch, za ktoré jej bola uložená povinnosť vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie, so započítaním dotácie štátu, ošetrovného a príjmu z podnikania bol vyšší ako dvojnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Spornou otázkou bolo, či orgán verejnej správy postupoval správne, ak do príjmu započítal aj peňažné plnenia poskytované v rámci opatrení č. 2 a č. 4 projektu „Prvá pomoc“, teda či takýto príjem poskytovaný na osobitný účel v rámci Covid opatrení, ktorými bola podpora udržania zamestnanosti v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a odstránenie ich následkov, bez zohľadnenia na aké výdavky bola táto pomoc použitá, sa považuje za príjem fyzickej osoby vykonávajúcej opatrovanie zo zamestnania na účely § 40 ods. 13 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Druhou otázkou bolo, či po zistení Úradu, že peňažný príspevok na opatrovanie nepatril, vzhľadom na to kedy tak zistil, na základe akých skutočností a vzhľadom na konanie žalobkyne, použil pri rozhodovaní o uložení povinnosti žalobkyni vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie správny právny predpis, ak Úrad rozhodnutie oprel o § 58 ods. 1 písm. c) zákona č. 447/2008 Z. z. Napokon spornou otázkou bolo aj to, či ne/došlo k zániku povinnosti žalobkyne vrátiť časť poskytnutého príspevku v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. 40. Žalobkyňa v žalobe namietala nesprávne právne posúdenie veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak orgán verejnej správy nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia Úradu vyplýva, že Úrad uložil povinnosť žalobkyni vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie podľa § 58 ods. 1 písm. c) zákona č. 447/2008 Z. z., podľa ktorého „Fyzická osoba, ktorej sa poskytol alebo sa poskytuje peňažný príspevok na kompenzáciu, je povinná vrátiť peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť odo dňa, od ktorého nepatril vôbec alebo v poskytovanej výške, ak jej bol peňažný príspevok na kompenzáciu znížený alebo odňatý a jeho výplata zastavená z dôvodu zmeny rozhodujúcich skutočností.“. Správny súd má za to, že vykonané dokazovanie orgánom verejnej správy a z neho zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný aj Úrad vychádzali, neumožňoval podriadiť vec pod aplikovanú právnu normu - § 58 ods. 1 písm. c) citovaného zákona. Toto aplikované ustanovenie rieši inú situáciu, a to keď bol
peňažný príspevok znížený, čo ale nebol a nebol ani odňatý a jeho výplata zastavená pre zmenu rozhodujúcich skutočností. Zákon navyše pre postup podľa aplikovaného ustanovenia predpokladá rozhodnutie o znížení peňažného príspevku na kompenzáciu, alternatívne o odňatí a zastavení jeho výplaty, ktoré však nebolo vydané, resp. nie je obsahom administratívneho spisu. Podľa názoru súdu ani nebol dôvod na odňatie a zastavenie výplaty peňažného príspevku na opatrovanie, ak len v niektorých mesiacoch podľa Úradu žalobkyňa prekročila zákonom dovolený limit príjmu, kedy už nemá nárok na tento príspevok na opatrovanie. Zákon predpokladá ako dôvod zmenu rozhodujúcich skutočností, avšak z rozhodnutí nie je zrejmé z akej zmeny rozhodujúcich skutočností Úrad aj žalovaný vychádzali. Pomery na strane žalobkyne Úrad poznal, keďže ten istý orgán verejnej správy vyplácal obidva peňažné príspevky, teda jednak peňažný príspevok na opatrovanie a jednak peňažné plnenie v rámci aktívnej politiky na trhu práce podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z., mal prístup k potrebným informáciám a nemožno tvrdiť, že by Úradu nebola táto skutočnosť známa, resp., že by zmena pomerov nastala až dňa 02.05.2022 doručením oznámenia žalobkyne, resp. potvrdenia o príjme žalobkyne, z ktorého až malo vyplynúť, že jej bolo poskytované aj peňažné plnenie v rámci projektu „Prvej pomoci“, navyše ak sama žalobkyňa upozorňovala na nejednoznačnosť právnej úpravy dopytovaním sa na povahu peňažnej pomoci v rámci aktívnej politiky na trhu práce podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z., a na to, aký bude mať poberanie tejto pomoci dopad na peňažný príspevok na kompenzáciu. 41. Správny súd zastáva názor, že v období poberania peňažného príspevku na opatrovanie žalobkyňou, ktorý bolo uložené žalobkyni vrátiť, ani samotná štátna správa v čase vyplácania predmetných príspevkov nepostupovala jednotne, v záujme čoho bolo prijaté Usmernenie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, sekcia sociálnych vecí k príjmu na účely peňažných príspevkov na kompenzáciu zo dňa 21.01.2022 pod č. UPS/US1/SSVOPPPKPČ/10278 (námestníčkou sekcie sociálnych vecí), podľa ktorého sa finančné plnenia poskytované v rámci opatrení č. 2 a č. 4 projektu „Prvá pomoc“ považujú za príjem fyzickej osoby s ŤZP podľa § 18 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu a taktiež za príjem fyzickej osoby vykonávajúcej opatrovanie zo zamestnania na účely § 40 ods. 13 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Podľa rozdeľovníka bolo Usmernenie doručené všetkým riaditeľom odborov sociálnych vecí a rodiny úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor/oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností – Žilina, Banská Bystrica, Košice. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vydalo už dňa 25.05.2020 Usmernenie k poskytovaniu finančných príspevkov v rámci projektu „Prvá pomoc“ a následne dňa 01.07.2020 Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností Bratislava zaslalo všetkým úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v SR stanovisko k finančným príspevkom poskytovaným v rámci tohto projektu. V predmetnom stanovisku je jednoznačne uvedené, že za príjem na účely peňažných príspevkov na kompenzáciu a rovnako za príjem zo zamestnania na účely § 40 ods. 13 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sa považujú finančné príspevky poskytované v rámci opatrení č. 2 a č. 4. Finančné riaditeľstvo SR Banská Bystrica zverejnilo v mesiaci marec 2021 na svojej internetovej stránke Usmernenie číslo: 22/DzPaU/2021/MU, vydané odborom daňovej metodiky, k zisťovaniu základu dane alebo daňovej straty v súvislosti s prijatými plneniami podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z., z dôvodu zabezpečenia jednotného postupu daňovníkov pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty u daňovníka. 42. Správny súd k použiteľnosti usmernení pri právnom posúdení veci, poukazuje na právny názor Najvyššieho správneho súdu SR vyplývajúci z rozsudku sp. zn. 6Ssk/31/2022 zo dňa 29.06.2023 (bod 37), z ktorého vyplýva, že usmernenie je vnútorný akt verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému orgánov verejnej správy. Zaväzuje len podriadené subjekty, prípadne adresátov, pričom pre súd nie je záväzný. Správny súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžso 14/2012 zo dňa 29.05.2013 (R54/2015), podľa ktorého „Stanovisko Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR je interným normatívnym aktom orgánu verejnej správy, ktorý nemôže založiť vznik právnej povinnosti pre sociálne odkázanú osobu. Obsah stanoviska nebol publikovaný v Zbierke zákonov a nezakladá preto sociálne odkázanej osobe práva ani povinnosti a jeho dodržanie od nej nemožno vynucovať a vyvodzovať z jej konania protiprávnosť.“. 43. Z dôvodov uvedených v bodoch 40 až 42 použitá právna norma – ustanovenie § 58 ods. 1 písm. c) zákona č. 447/2008 Z. z. vzhľadom na doteraz zistený skutkový stav, neobstojí. Rovnako aj § 58 ods. 1 písm. a) zákona č. 447/2008 Z. z. keďže hypotéza nebola naplnená tiež, ak z doteraz vykonaného
dokazovania nevyplýva, že by spôsobila práve žalobkyňa, že peňažný príspevok jej bol poskytovaný neprávom a ani to, že príspevok poberala aj keď vedela alebo musela z okolností predpokladať, že sa vypláca neprávom. Nárok na vrátenie vyplateného peňažného príspevku na opatrovanie sa z pohľadu Úradu a žalovaného ukázal ako daný, až po prijatí vyššie uvedeného usmernenia. Pokiaľ bol peňažný príspevok na opatrovanie poskytovaný, dialo sa tak konaním/rozhodovaním pracovníkov Úradu, majúc za to, že v čase jeho vyplácania žalobkyňa bola oprávnená tento príspevok poberať. Zmena rozhodujúcich skutočností nemôže byť daná usmernením ako posudzovať peňažnú pomoc v rámci projektu „Prvá pomoc“, čo je na strane poskytovateľa príspevku. Zmena, ktorú mala povinnosť žalobkyňa oznámiť je zmenou na jej strane, a k takejto, ktorá by nebola známa Úradu nedošlo. Ako už bolo vyššie uvedené, Úrad je totiž ten istý orgán verejnej správy, ktorý vyplácal oba príspevky, teda peňažný príspevok na opatrovanie, ako aj príspevok v rámci „Prvej pomoci“, teda vedel o tejto skutočnosti a žalobkyňa nič nezamlčala. Jednoznačne neprichádza do úvahy ani ustanovenie § 58 ods. 1 písm. b) zákona 447/2008 Z. z., pretože nebolo preukázané, že by žalobkyňa vedome spôsobila, že peňažný príspevok na kompenzáciu sa vyplatil neprávom. 44. Nešlo o prípad, že by žalobkyňa konala v nie dobrej viere, naopak, možno dôvodne predpokladať jej dobromyseľnosť, presvedčenie, že v čase poberania peňažného príspevku na opatrovanie jej tento patril. O to viac, že jej príjem bol zvýšený osobitnou štátnou peňažnou pomocou - príspevkom, ktorý bol poskytnutý za účelom podpory SZČO, ktorej v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu na základe opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR poklesli tržby, a to v rámci projektu „Prvá pomoc“ v zmysle § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z.. Išlo o dočasnú pomoc udržania zamestnanosti a podporu samostatne zárobkovo činných osôb v období situácie spôsobenej nákazou COVID-19. Cieľom bolo kompenzovanie finančných strát v dôsledku poklesu tržieb, najmä v čase zákazu vychádzania a neskôr išlo o kompenzovanie zvýšených výdavkov v súvislosti so zabezpečením vyžadovaných hygienických opatrení a zaobstaraním potrebných dezinfekčných prostriedkov. Správny súd uvádza že išlo o opatrenia štátu v dôsledku vzniknutej situácie vis maior, ktoré nebyť pandémie, by neboli vôbec prijaté. 45. Za relevantné považuje správny súd to, či bol naplnený účel prijatej peňažnej pomoci, teda či príspevok v rámci projektu „Prvá pomoc“ bol použitý na určený účel. Postup orgánu verejnej správy je prísne formalistický, nezohľadňujúci konkrétne okolnosti predmetnej veci, čo je v rozpore so sledovaným účelom pri poskytovaní štátnej pomoci na preklenutie obdobia pandémie COVID-u. Každý z poskytovaných príspevkov žalobkyni sleduje svoj účel a nie v každom prípade príjem z titulu „Prvej pomoci“, „Prvej pomoci+“, resp. „Prvej pomoci++“, najmä ak preukázateľne bol použitý výlučne na účel, na ktorý použitý mal byť, znamená zvýšenie čistého príjmu žalobkyne ako poberateľky peňažného príspevku na opatrovanie. Neznamená totiž zvýšenie príjmu, ak bol použitý na to, na čo bol určený a bol v podstate len kompenzáciou za zníženie tržieb, za zvýšené náklady na hygienické opatrenia a dezinfekčné prostriedky a len vďaka osobitnej pomoci štátu došlo k udržaniu pracovného miesta a žalobkyňa neukončila živnosť. Pokiaľ by bol tento príspevok použitý na to, na čo bol určený, v zásade akoby nebol poskytnutý a riešil len danú mimoriadnu situáciu v súvislosti s COVID-om. Žalobkyni uložená povinnosť vrátiť za daných okolností zároveň prijímaný peňažný príspevok na opatrovanie, a to napriek tomu, že vykonávala opatrovanie zdravotne ťažko postihnutého syna, je nielen v rozpore so sledovaným účelom poberania peňažného príspevku na opatrovanie v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z., ale takýto postup orgánu verejnej správy nie je ani spravodlivý. Nad každým rozhodnutím sa nesie imperatív zákonnosti aj spravodlivosti. Odhliadnuc od toho, že v danom prípade bola vec aj nesprávne právne posúdená, keďže z doposiaľ vykonaného dokazovania nebol preukázaný taký skutkový stav, ktorý by bolo možné subsumovať pod aplikované ustanovenie § 58 ods. 1 písm. c) zákona č. 447/2008 Z. z., lebo absentuje rozhodnutie o tom, že peňažný príspevok na kompenzáciu bol znížený alebo odňatý a jeho výplata zastavená z dôvodu zmeny rozhodujúcich skutočností, pričom situácia odôvodňujúca takýto postup ani nenastala (teda rozhodnutie je nezákonné), rozhodnutie žalovaného (aj Úradu) vyznieva aj nespravodlivo, pričom spravodlivosť ako hodnotový činiteľ musí byť prítomná vždy v každom procese, ktorým sa interpretuje a aplikuje právo (rozsudok NS SR sp. zn. 9Sžsk/123/2017 zo dňa 26.09.2018). Z nálezu Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 17.12.1997 sp. zn. Pl. ÚS 33/97 vyplýva, že jazykový výklad môže zásadne slúžiť na prvotné uchopenie príslušnej normy právneho predpisu, nie však na porozumenie jeho zmyslu a účelu. Mechanická aplikácia abstrahujúca zmysel a účel právnej normy, robí z práva nástroj odcudzenia a absurdity.
46. Aj správny súd má povinnosť rozhodovať spravodlivo, hoci v prvom rade preskúmava zákonnosť rozhodnutí. Vyplýva to z ustanovenia § 5 ods. 1 SSP, ktorý odkazuje na primerané subsidiárne použitie Civilného sporového poriadku. Civilný sporový poriadok v rámci základných princípov konania v čl. 2 ods. 1 upravuje, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. V zmysle čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Teda správny súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať aj k spravodlivému výsledku. V podmienkach právneho štátu je neprípustné uprednostňovať mechanickú a formalistickú aplikáciu práva bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou. Právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 zo dňa 31.08.2017 vyplýva, že: „Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu“. 47. Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 6Ssk/31/2022 zo dňa 29.06.2023 uviedol, že systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky je založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Pri systéme sociálnej pomoci sa vychádza z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie. Uplatňuje sa princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytuje iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením. Sociálna pomoc je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na základe životného minima, ktoré je upravené v zákone č. 601/2003 Z. z. V tomto prípade životné minimum ako spoločensky uznaná hranica príjmov fyzickej osoby predstavuje kľúčový pojem, od ktorého sa odvodzuje okrem iného aj výška peňažného príspevku podľa zákona č. 447/2008 Z. z. a tu treba povedať, že peňažná pomoc v rámci „Prvej pomoci“ bola výslovne určená na preklenutie mimoriadnej núdzovej situácie za účelom udržania pracovného miesta, teda v konečnom dôsledku ak bola spotrebovaná na to, na čo bolo toto peňažné plnenie určené, pričom svojou povahou ani nejde o príjem zo zamestnania, resp. z podnikania, nemôže ísť o príjem navyše, ktorý by znamenal zlepšenú pozíciu odkázanej osoby a odstránenie chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením a preto poberanie poskytovaného peňažné plnenia v rámci aktívnej politiky na trhu práce podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v rámci opatrení č. 2 a č. 4 projektu „Prvá pomoc“ nemôže mať dopad na príjem v zmysle 40 ods. 13 zákona č. 447/2008 Z. z. poberateľa peňažného príspevku na kompenzáciu. 48. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že Úrad s ňou, ako s účastníčkou konania, nekonal v úzkej súčinnosti, pretože sa informovala ako má postupovať, resp. sa informovala na vzťah peňažnej pomoci v rámci prijatých Covidových opatrení s príspevkom na opatrovanie a namietala, že sa jej nedostalo žiadnej odpovede, správny súd k tomu uvádza, že došlo k porušeniu zásady administratívneho konania v zmysle čl. 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány musia účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Z administratívneho spisu a aj z vyjadrenia žalovaného k žalobe mal správny súd za preukázané, že úrad disponoval s usmerneniami, podľa ktorých sa finančné plnenia poskytované v rámci opatrení č. 2 a č. 4 projektu „Prvá pomoc“ považujú za príjem fyzickej osoby s ŤZP podľa § 18 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu a taktiež za príjem fyzickej osoby vykonávajúcej opatrovanie zo zamestnania na účely § 40 ods. 13 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Pokiaľ by žalobkyňa obdržala takúto odpoveď už v čase poberania
príspevku, mohla zvažovať aj nejaký iný postup. Ak jej žiadna odpoveď nebola daná a žalobkyňa poberala túto peňažnú pomoc účelovo určenú popri poskytovanom príspevku na opatrovanie zdravotne ťažko postihnutého syna, mohla z toho dôvodne vyvodiť, že na peňažný príspevok na opatrovanie má nárok, ak jej bol Úradom poskytovaný aj napriek tomu, že jej bola Úradom poskytovaná aj „Prvá pomoc“. K dožadovaniu sa postupu v zmysle právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn.: 7 Sžso/77/2011 zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého „Ak poberateľ peňažného príspevku na úpravu bytu poskytnutého a vyplateného neprávom nemal vedomosť o neoprávnenom prijatí dávky a ak neoprávnenú výplatu dávky nezavinil, nezodpovedá za neoprávnenú výplatu peňažného príspevku ani vtedy, ak sú dané dôvody na jeho odňatie v zmysle § 37, 41 ods. 5 alebo § 45 ods. 9 zákona č. 447/2008 Z. z....“. V súvislosti s tým, žalobkyňa tvrdila, že ani ona nezavinila túto situáciu a preto ak tento príspevok na kompenzáciu bol vyplácaný a vyplácaný nemal byť, teda jej bol vyplácaný neprávom, preto sa nemalo žiadať od nej jeho vrátenie. K tomuto správny súd uvádza, že nejedná sa o rovnakú situáciu, v tomto prípade nebolo rozhodované podľa § 45 ods. 9 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, keďže jednoznačne bola uložená povinnosť žalobkyni vrátiť peňažný príspevok na opatrovanie podľa § 58 ods. 1 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, kde sa vedomostná stránka nepreukazuje. 49. Ďalej žalobkyňa namietala, že časť sumy, ktorú bola napadnutým rozhodnutím zaviazaná vrátiť, je prekludovaná. Správny súd k tomu uvádza, že Úrad aj žalovaný sa mali preklúziou práva zaoberať, prihliadať na túto skutočnosť a pokiaľ tak neurobili, konali v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy a v podstate konali aj v rozpore s § 3 ods. 1, 4, 5 Správneho poriadku. Rozhodnutie je v tejto súvislosti zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, lebo tam, kde zákon upravuje prekluzívne lehoty v spojení s uplatňovaním nejakého práva, či ukladaním povinnosti, musí rozhodujúci orgán verejnej správy oprávnenosť postupu odôvodniť, teda vylúčiť prekludovanie/zánik nároku, resp. zánik povinnosti. Na preklúziu sa prihliada ex offo, preto musí byť aj z rozhodnutia zrejmé, prečo je vylúčená preklúzia uloženej povinnosti v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z.. Pokiaľ za relevantné pre počiatok plynutia prekluzívnej lehoty považoval žalovaný skutočnosť, kedy žalobkyňa písomne oznámila, že poberala aj peňažnú pomoc titulom „Prvej pomoci“, s týmto sa súd nestotožňuje, teda túto skutočnosť nepovažuje za okamih zistenia, že peňažný príspevok bol vyplatený neprávom, pretože táto skutočnosť bola Úradu známa, z dôvodov na ktoré súd už poukázal vyššie. Správny súd sa stotožňuje so žalobkyňou, že v dôsledku opomenutia uvedenej povinnosti prihliadať na preklúziu ex offo, správne orgány oboch stupňov konali v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, lebo zaniknutého nároku sa nemožno domáhať, resp. nemožno uložiť povinnosť po uplynutí prekluzívnej lehoty, na rozdiel od premlčaného nároku, kedy je relevantná námietka premlčania. 50. Správny súd vyhodnotil za opodstatnenú žalobnú námietku, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ak nepojednáva o rozbore preklúzie práva správneho orgánu a preklúzie povinnosti žalobkyne. Navyše, z napadnutého rozhodnutia nevyplýva ako žalovaný vyhodnotil konkrétne odvolacie námietky, keď porovnajúc odvolacie námietky a odôvodnenie rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný sa nimi dostatočne nezaoberal. Zo všeobecne známej judikatúry súdov vyššej autority vyplýva, že odvolací orgán nemusí dať odpoveď na všetky namietané otázky, len na podstatné a k veci sa vzťahujúce. Ak žalovaný nepovažoval v odvolaní uvádzanú argumentáciu žalobkyne za relevantnú, aj v takom prípade sa mal s tým vysporiadať a uviesť aspoň stručne, prečo argumentácia žalobkyne nemá význam pre rozhodnutie v danej veci. 51. Správny súd preskúmaním veci zistil, že orgán verejnej správy nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu ohľadom skutočného použitia peňažnej pomoci v rámci aktívnej politiky na trhu práce podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z. so zohľadnením jej účelu, čo spôsobuje tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nedostatok dôvodov. Zo zisteného skutkového stavu veci vyvodil žalovaný aj Úrad nesprávny právny záver, ak aplikovali ustanovenie § 58 ods. 1 písm. c) zákona č. 447/2008 Z. z., teda vec nesprávne právne posúdili. Preto orgán verejnej správy nanovo vykoná, resp. doplní dokazovanie, ktoré vyhodnotí a vec právne posúdi, pričom vydané rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby spĺňalo atribúty preskúmateľnosti. Pri rozhodovaní musí ex offo prihliadať na preklúziu povinnosti poberateľky príspevku na opatrovanie tento vrátiť. 52. Z dôvodov vyššie uvedených správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného aj rozhodnutie Úradu nie sú v súlade so zákonom, lebo vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto rozhodnutie žalovaného aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Úradu podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d) a písm. e) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní v zmysle § 191 ods. 6 SSP viazaný. 53. Žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, správny súd priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100 % podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
§ 439 ods. 1 SSP
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).