Rozhodnutie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-73S/5/2022 z 26. 10. 2023

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Banskej Bystrici BB-73S/5/2022 6022200055 26. 10. 2023 JUDr. Alena Antalová ECLI:SK:SpSBB:2023:6022200055.4

Rozhodnutie Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej a Mgr. Andreja Maukša, v právnej veci žalobcu: Slovenské elektrárne, a.s., so sídlom Mlynské nivy 47, 821 09 Bratislava, IČO: 35 829 052, zast. Hillbridges, s.r.o., so sídlom Gorkého 4, 811 01 Bratislava, IČO: 36 799 327, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, so sídlom Švermova 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti: Inžinierska a výpočtová spoločnosť Trnava, s.r.o., so sídlom Jána Hollého 5, 917 01 Trnava, IČO: 36 222 224, zast. Advokátskou kanceláriou BRICHTA & PARTNERS s.r.o., Grösslingová 6-8, 811 09 Bratislava, IČO: 35 740 809, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky č. UV 4301/II-101-2021 zo dňa 30.11.2021, takto rozhodol: rozhodol: Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Odôvodnenie Administratívne konanie 1. Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „úrad“) rozhodnutím č. PÚV 152-2005/ÚV 4301/I-135-2013 zo dňa 12.12.2013 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 44 ods. 1 písm. f) zákona č. 517/2007 Z.z. o úžitkových vzoroch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 495/2008 Z.z. (ďalej len „zákon č. 517/2007 Z.z.“) zamietol návrh žalobcu zo dňa 01.02.2013 na výmaz úžitkového vzoru s názvom „Systém na zadržanie roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe jadrového reaktora typu VVER–440/V213“ (ďalej aj „napadnutý úžitkový vzor“ alebo „napadnuté technické riešenie“ alebo „ÚV“) majiteľa Inžinierska výpočtová spoločnosť Trnava, s.r.o. (ďalej aj „ďalší účastník“ alebo „majiteľ ÚV“). 2. Úrad v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia konštatoval, že vymaže úžitkový vzor z registra, ak sa v konaní začatom na návrh tretej osoby preukáže, že neboli splnené podmienky na jeho zápis podľa predpisov platných v čase jeho zápisu. Návrh na výmaz napadnutého úžitkového vzoru bol v tomto prípade podaný z dôvodu, že nebola splnená podmienka „novosti“, podmienka presiahnutie rámca prostej odbornej schopnosti a priemyselnej využiteľnosti ÚV podľa zákona č. 478/1992 Zb. o úžitkových vzoroch v znení účinnom v čase podania prihlášky ÚV, t.j. od 01.08.2002 do 31.12.2007 (ďalej len „zákon č. 478/1992 Zb.“). Vo vzťahu k dôkazným prostriedkom proti novosti a prekročeniu rámca prostej odbornej schopnosti možno namietať všetkým, čo sa stalo súčasťou stavu techniky pred dátumom prednosti napadnutého technického riešenia, podmienka jasného datovania je nevyhnutná. Ak namietaný dokument nie je opatrený dátumom zverejnenia, alebo ak by v tomto smere mohli

vzniknúť pochybnosti, je na navrhovateľovi, aby túto skutočnosť objektívne preukázal. Ak navrhovateľ túto skutočnosť nepreukáže, nemôže byť takýto dôkaz vo výmazovom konaní úspešne uplatnený. 3. Navrhovateľ k návrhu na výmaz priložil dôkazy označené ako D0 až D7. Vo vzťahu k dokumentu D0 (odborný článok s názvom „Implementation of Severe Accident Management Strategy at the Loviisa NPP“ autorov P. Lundström, O. Kymäläinen, H. Tuomisto) prvostupňový orgán konštatoval, že ide o dokument, ktorý sa zameriava na stratégiu riadenia ťažkých nehôd vyvinutú pre jadrovú elektráreň (ďalej aj „JE“) Loviisa vo Fínsku. Z uvedeného dokumentu nie je zrejmé, a navrhovateľ to nepreukázal, či a kedy došlo k jeho zverejneniu. Zverejnenie dokumentu nevyplýva ani zo žiadnych údajov uvedených v texte, preto prvostupňový orgán tento dokument nepovažoval za relevantný stav techniky. Pokiaľ ide o dokument D1 (Správu č. 17/2003 s názvom, „Koncept udržania roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe reaktora typu VVER-440/V213“, autorov: A. B., B. C., B. C. z decembra 2003), tento bol vypracovaný na základe Zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom a majiteľom ÚV dňa 24.09.2003 (dokument P1). Podľa čl. 5.1 tejto zmluvy sú výsledky riešenia jeho časti po odovzdaní objednávateľovi (žalobcovi) jeho vlastníctvom. Poskytnutie výsledkov riešenia tretej strane môže byť realizované len po dohode zmluvných strán na základe samostatnej písomnej zmluvy. Na základe uvedeného prvostupňový orgán tento dokument nepovažoval za prístupný neobmedzenému okruhu osôb, a teda za relevantný stav techniky známy pred dátumom práva prednosti napadnutého technického riešenia. Pokiaľ ide o dokument D2 (Správa s názvom „Feasibility of in-vessel retention of corium at BOHUNICE V-2 NPP. Part I.“ autorov A. B., B. C., D. E. z decembra 2001), k nemu majiteľ predložil Zmluvu o dielo uzatvorenú medzi žalobcom ako objednávateľom a majiteľom ÚV ako zhotoviteľom (dokument P2). Navrhovateľ nepreukázal, že by bol dokument prístupný verejnosti pred dátumom práva prednosti napadnutého úžitkového vzoru a prvostupňový orgán ho posúdil ako interný dokument dvoch zmluvných strán. Vo vzťahu k dokumentu D3 (Správa s názvom „Feasibility of in-vessel retention of corium for VVER-440/V213 units. Part II.“ autorov A. B., B. C., D. E. z februára 2002) majiteľ doložil rovnako „Smlouvu o dílo“ uzatvorenú medzi spoločnosťou ČEZ, a.s. ako objednávateľom a majiteľom ÚV ako zhotoviteľom zo dňa 26.02.2002 (dokument P3). Predmetom zmluvy bolo spracovanie podkladov pre posúdenie možnosti realizácie zaplavenia šachty reaktora v jadrovej elektrárni s reaktormi typu VVER-440/V213 prostredníctvom ventilačného systému TL11. Článok 13 Zmluvy definuje utajovanie poskytnutých informácií medzi objednávateľom a zhotoviteľom, z čoho vyplýva, že tento dokument nebol verejne prístupný a bez ďalšieho ho nie je možné považovať za relevantný stav techniky známy pred právom prednosti napadnutého riešenia. K dokumentu D4 (Správa s názvom „Feasibility of invessel retention of corium for VVER-440/V213 units. Part III.“ autorov A. B., B. C., D. E. z apríla 2002) bola majiteľom doložená zmluva medzi jadrovou elektrárňou PAKS v Maďarsku a majiteľom ÚV zo dňa 11.02.2002. Pretože išlo o dielo vypracované na základe zmluvy, prvostupňový orgán konštatoval, že žalobca nepreukázal, že išlo o verejne prístupný materiál a uvedený dokument nepovažoval za relevantný stav techniky. Ďalej prvostupňový orgán hodnotil dôkazy P5, P6, P12, P13 a P14, ktoré predložil majiteľ ÚV na podporu tvrdenia o neverejnosti dokumentov D2 až D4, a aj s odkazom na ne konštatoval, že navrhovateľom (žalobcom) predložené dokumenty D2 – D4 neboli pred dátumom práva prednosti napadnutého úžitkového vzoru zverejnené spôsobom, na základe ktorého by ich bolo možné považovať za súčasť stavu techniky. Prvostupňový orgán zdôraznil, že navrhovateľovi bolo poskytnuté vyjadrenie majiteľa ÚV spolu s dôkazmi, ktoré spochybňujú zverejnenie namietaných dokumentov D2 až D4, navrhovateľ týmto tvrdeniam neoponoval a ani žiadnymi dôkazmi nepreukázal opak. Dokument pod označením D5 (odborný článok s názvom „In-vessel retention of corium at the Loviisa plant“ autorov O. Kymäläinen, H. Tuomisto, T.G. Theofanous, uverejnený v roku 1997 v medzinárodnom časopise „Nuclear Engineering and Desing 169) a D6 (Plant description The Westinghouse AP1000 Advanced Nuclear Plant, publikovaný v roku 2003) prvostupňový orgán považoval za relevantný stav techniky. Pokiaľ ide dokument pod označením D7 (Znalecký posudok číslo 13/2012 vypracovaný 13.08.2012 Znaleckým ústavom elektrotechniky a informatiky, Fakultou elektrotechniky a informatiky, Bratislava) prvostupňový orgán konštatoval, že znalecký posudok a všetky dokumenty v ňom uvedené sú vypracované, resp. zverejnené po dátume práva prednosti napadnutého technického riešenia, a teda nie je možné tento dokument pripustiť ako námietku voči podmienke novosti a presahu prostej odbornej schopnosti odborníka v danej oblasti. Dokument D7 možno považovať za relevantný jedine pri posudzovaní podmienky priemyselnej využiteľnosti napadnutého technického riešenia. 4. Prvostupňový orgán porovnal dokumenty, ktoré boli posúdené ako relevantný stav techniky (dokumenty D5, D6) s napadnutým riešením, aby zistil, či napadnuté riešenie spĺňa podmienku novosti voči riešeniam opísaným v uvedených dokumentoch. Konštatoval, že systém na zadržiavanie

roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe jadrového reaktora typu VVER-440/V213 podľa napadnutého úžitkového vzoru je v nárokoch na ochranu charakterizovaný konkrétnymi znakmi zariadenia a vzťahom medzi týmito znakmi, pričom v namietanom dokumente D5 nie je možné nájsť popis konkrétnych znakov k predmetu napadnutého technického riešenia. Z uvedeného dôvodu dokument D5 nemožno považovať za námietku proti jeho novosti. Obdobné konštatovanie prijal prvostupňový orgán aj vo vzťahu k dokumentu D6, v ktorom chýbajú konkrétne znaky predmetu napadnutého technického riešenia. V prípade preukazovania „nenovosti“ riešenia nie je možné len poukázať na rovnaký princíp – v tomto prípade na použitie vody na chladenie nádoby v koncepte zadržania roztavenej aktívnej zóny a odvod pár zo šachty reaktora, najmä v prípade, ak reaktor AP1000 má iné konštrukčné usporiadanie ako reaktor VVER-440/V213. Na základe uvedeného prvostupňový orgán konštatoval, že napadnuté riešenie, tak, ako je definované v hlavnom nároku na ochranu, je nové. Ako nové je potom nutné označiť aj ďalšie nároky č. 2 až č. 6, ktoré sú na hlavnom nároku závislé. 5. Následne prvostupňový orgán hodnotil podmienku presiahnutia rámca prostej odbornej schopnosti pri napadnutom úžitkovom vzore, pri porovnaní s riešeniami predstavujúcimi známy stav techniky. Konštatoval, že v čase projektovania výstavby reaktorov VVER-440/V213 sa neuvažovalo s možnosťou výskytu a zvládnutia ťažkých havárií s tavením jadrového paliva, a teda ani so zadržaním kória v tlakovej nádobe reaktora. Pri reaktoroch novej generácie však boli už v štádiu projektovania navrhnuté a experimentálne overené technické opatrenia zamerané na chladenie tlakovej nádoby reaktora pri ťažkej havárii. Vzhľadom na uvedené je koncept zadržania roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe jadrového reaktora známy a bol známy aj pred podaním prihlášky napadnutého úžitkového vzoru. Uplatnenie tohto konceptu na rôznych typoch reaktorov si vzhľadom na rozdielne technické a konštrukčné danosti príslušných reaktorov vyžaduje aj rozdielne technické riešenia a prístup. Prvostupňový orgán porovnal technické riešenia uvedené v namietaných dokumentoch D5 a D6 s namietaným úžitkovým vzorom, pričom konštatoval, že nie je možné tvrdiť, že napadnuté riešenie je len prenesením konceptu zadržania roztavenej aktívnej zóny z reaktora AP600 alebo AP1000 na reaktor VVER 440/V213 a zároveň, že pre odborníka v danej oblasti ide o úplne bežné a realizovateľné riešenie bez prekročenia prostej odbornej schopnosti. Ďalej konštatoval, že aj keď väčšina prvkov napadnutého technického riešenia je súčasťou jestvujúcej konštrukcie jadrového reaktora VVER-440/V213, čo vyplýva z nevyhnutnej podmienky akceptácie jestvujúceho konštrukčného stavu, napadnuté riešenie predstavuje vo vzťahu k relevantným dokumentom D5 a D6 neočakávaný technický pokrok daného riešenia a spĺňa tak podmienku § 1 zákona o úžitkových vzoroch (pozn. správneho súdu – zákona č. 478/1992 Zb.). 6. Vo vzťahu k zákonnej podmienke priemyselnej využiteľnosti prvostupňový orgán konštatoval, že navrhovateľ síce v návrhu na výmaz uviedol, že napadnuté riešenie nie je priemyselne využiteľné, ale konkrétne sa týmto tvrdením nezaoberal. Prvostupňový orgán preskúmal závery znaleckého posudku č. 13/2012 (dokument D7). Ak znalec vo svojom posudku uviedol, že v dôsledku závažných nedostatkov napadnutého technického riešenia nemôže byť bez dostatočných technických opatrení dosiahnutá funkčná spoľahlivosť, a tým aj priemyselná využiteľnosť technológie na zadržanie roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe reaktora typu VVER-440/V213, avšak bez uvedenia konkrétnych výsledkov experimentu preukazujúcich túto nefunkčnosť a majiteľ preukázal, že technické riešenie, tak, ako je definované v nárokoch na ochranu je reálne nainštalované v Slovenskej republike, v jadrových elektrárňach Jaslovské Bohunice a Mochovce, jeho priemyselnú využiteľnosť je možné považovať za preukázanú, a to aj so zohľadnením dôkazu spočívajúceho v overení jeho funkčnosti na experimentálnom zariadení CERES a dôkazu preukazujúceho, že došlo k odsúhlaseniu napadnutého riešenia Úradom jadrového dozoru Slovenskej republiky. Na základe uvedených skutočností prvostupňový orgán konštatoval, že napadnutý úžitkový vzor spĺňal v čase jeho zápisu všetky podmienky na zápis do registra, a preto návrh na jeho výmaz zamietol. 7. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu rozklad, ktorý predseda Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. UV 4301/ II/101-2021 zo dňa 30.11.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 44 ods. 1 písm. f) zákona č. 517/2007 Z.z. v nadväznosti na § 1 zákona č. 478/1992 Zb. zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobca podaný rozklad odôvodnil: i) nesprávnym zhodnotením verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4, ii) nesprávnou interpretáciou a posúdením predložených dôkazov (k čomu priložil ako dôkaz zmenšeninu výkresu č. 0-ADVA-1197 znázorňujúcu časť riešenia podľa napadnutého úžitkového vzoru vytvoreného spoločnosťou ADVING, s.r.o. v roku 2004, dôkaz označený ako

R1) a iii) formálnymi nedostatkami prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný poukázal na to, že pri rozhodovaní o rozklade je úrad viazaný jeho rozsahom, pričom z formálneho rozkladu a aj jeho vecného odôvodnenia je zrejmé, že navrhovateľ v rozklade napadol len nesprávne zhodnotenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4, nesprávnu interpretáciu a posúdenie predložených dôkazov a formálne nedostatky rozhodnutia. Okrem dôkazov D1 až D4 hodnotil žalovaný dôkazy P5, P6, P12, P14 (predložené majiteľom v rámci obrany proti návrhu na výmaz), dôkaz R1 predložený s rozkladom a dôkazy R2 až R5 predložené síce až s replikou k vyjadreniu majiteľa ÚV (t.j. nie v lehote na podanie vecného odôvodnenia), ale s konštatovaním, že žalovaný ich preskúmal v rozsahu, v akom nadväzujú na dôvody rozkladu. 8. Vo vzťahu k námietke formálnych nedostatkov prvostupňového rozhodnutia (odkazuje na zákon č. 517/2007 Z.z. namiesto zákona č. 478/1992 Zb.) žalovaný uviedol, že napadnutý úžitkový vzor bol zapísaný do registra počas platnosti zákona č. 478/1992 Zb., a preto aj v konaní o návrhu na výmaz bolo hodnotené splnenie zápisných podmienok podľa tohto zákona. Aj keď sa prvostupňový orgán v závere rozhodnutia odvolal na ustanovenia v súčasnosti platného zákona o úžitkových vzoroch (zákon č. 517/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2008), z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že v konaní boli posudzované podmienky zápisu ustanovené v § 1 až § 3 zákona č. 478/1992 Zb., a nie podmienky podľa zákona č. 517/2007 Z.z. Išlo teda o chybu v písaní, ktorá nemohla mať, a ani nemala vplyv na zákonnosť, vecnú správnosť a zrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia. 9. K námietke nesprávneho hodnotenia verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4 žalovaný konštatoval, že dokument D1 vypracovaný v decembri 2003 súvisí so Zmluvou o dielo označenou ako dôkaz P1, podľa ktorej sú výsledky riešenia a jeho časti po odovzdaní objednávateľovi (t.j. žalobcovi) jeho vlastníctvom. Poskytnutie výsledkov riešenia tretej strane môže byť realizované len po dohode zmluvných strán na základe samostatnej písomnej zmluvy. Navrhovateľ výmazu nepredložil takúto písomnú zmluvu (o poskytnutí výsledkov riešenia tretej strany), preto možno konštatovať, že namietaný dokument D1 nebol sprístupnený verejnosti, a teda ho nemožno pokladať za verejný dokument prístupný neobmedzenému okruhu osôb. Dôkazy D2, D3 a D4 (z decembra 2001, februára 2002 a apríla 2002) predstavujú technické správy o posúdení možnosti aplikácie riešenia na zadržanie roztavenej aktívnej zóny implementovaného v jadrovej elektrárni Loviisa pre štandardné bloky typu VVER-440/V213, ktoré boli vypracované v rámci projektu VERSAFE (5. rámcový program Euratom, projekt Európskej komisie pre nukleárne štiepenie a radiačnú ochranu). Pretože z ich obsahu nie je možno zistiť, kedy a či boli sprístupnené verejnosti, nemôžu byť považované za stav techniky. Namietaný dokument D2 vychádza zo Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi navrhovateľom ako objednávateľom a majiteľom ÚV ako zhotoviteľom (dokument P2), pričom predmetom diela malo byť spracovanie podkladov na rozšírenie existujúcej „Databázy JE V2 pre havarijné analýzy“, v rozsahu potrebnom na posúdenie realizovateľnosti stratégie chladenia tlakovej nádoby reaktora prostredníctvom zaplavenia šachty reaktora v prípade ťažkej havárie. Žalovaný k dokumentom P1 a P2 uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by tieto boli prístupné verejnosti pred dátumom, od ktorého patrí majiteľovi ÚV právo prednosti k napadnutému úžitkovému vzoru, a preto je tieto potrebné považovať len za interné dokumenty dvoch zmluvných strán. Vo vzťahu k dokumentu D3 žalovaný konštatoval, že účelom zmluvy (dôkaz P3), na základe ktorej bola správa – dokument vypracovaný, bola technická pomoc pri posúdení možnosti aplikovania stratégie s vonkajším chladením tlakovej nádoby reaktora v prípade ťažkej havárie. Práce nadväzovali na prvú etapu štúdií (dokument D2). V čl. 13 zmluvy sa zmluvné strany zaviazali, že budú pred tretími osobami chrániť a utajovať dôverné informácie a skutočnosti tvoriace obchodné tajomstvo, ktoré si navzájom poskytli, a to po celú dobu trvania takýchto informácií. Aj dôkaz P3 teda predstavuje interný dokument dvoch zmluvných strán, a preto ho nie je možné považovať za stav techniky. Dokument D4 bol výsledkom zmluvy uzatvorenej medzi jadrovou elektrárňou PAKS a majiteľom ÚV (dôkaz P4), išlo o štúdiu uskutočniteľnosti zadržania roztavenej aktívnej zóny v nádobe reaktora pre JE Bohunice a JE Dukovany. Správa obsahovala všeobecný opis kontajnmentu reaktora a vysvetľovala, ako je šachta reaktora prepojená s ostatnými miestnosťami. Žalovaný konštatoval, že aj v tomto prípade išlo o dielo vypracované na základe zmluvy, navrhovateľ nepreukázal, že dokument označený ako P4 je verejne prístupný, a teda ani tento nemožno považovať za stav techniky, ktorý bol zverejnený pred dátumom práva prednosti napadnutého technického riešenia. 10. Žalovaný v konaní o rozklade hodnotil aj dôkazy P5, P6, P12, P13 a P14, ktoré predložil majiteľ ÚV na podporu argumentov o neverejnom charaktere namietaných dokumentov D2 až D4. Z ich obsahu vyplýva, že tieto dokumenty boli spracované v rámci projektu VERSAFE. V dokumente P5 (časť správy

s názvom „Nuclear Fission and Radiation Protection Projects Selected for Funding 1999-2002) je na strane 114 síce uvedené, že konečná správa o projekte má byť napísaná takým spôsobom, aby sa mohla použiť ako príručka správnej praxe pri manažmente ťažkých havárií a manažmente životnosti elektrárne a zároveň má poskytnúť informácie, ktoré môžu byť použité na uľahčenie a podporu v rokovaní kandidátskych krajín pre vstup do EÚ, predmetný dokument však neobsahuje žiadny údaj umožňujúci identifikovať dátum sprístupnenia výsledkov výskumu verejnosti, resp. údaje, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že dokument P5 bol sprístupnený verejnosti pred dňom, od ktorého patrí majiteľovi právo prednosti k napadnutému úžitkovému vzoru. Len tvrdenie o sprístupnení dokumentu bez predloženia konkrétnych dôkazov, z ktorých by táto skutočnosť vyplynula, nie je postačujúce. Dôkazná povinnosť nemôže byť nahradená argumentáciou založenou na domnienkach, predpokladoch alebo obchodných zvyklostiach. Dokument P6 predstavuje metodiku definujúcu, ktoré časti projektu sú dôverné, a ktoré nie, a tiež stanovuje podmienky publikovania výsledkov projektu. V časti „A“ s názvom ,,Guidelines for contractual periodic reports“ (Smernice pre zmluvné periodické správy) je v prvom odseku uvedené, že periodické správy týkajúce sa riadenia projektu a postupu projektu sú základnými dokumentami pre vnútorný projektový manažment, plánovanie a kontrolu...Tieto správy sú dôverné... V bode 4 tejto časti s názvom ,,Note on issuing publications” (Poznámka k vydávaniu publikácií) je uvedené, že zmluvná strana smie publikovať, alebo umožniť publikáciu údajov, na akomkoľvek médiu, týkajúcich sa vedomostí, ktorých je vlastníkom, za podmienky, že to neovplyvní ochranu týchto vedomostí. Ďalšie zmluvné strany musia byť s dostatočným predstihom vopred informované o akejkoľvek plánovanej publikácii a jej plánovanom dátume, ako je definované v článku 9.3 Prílohy II k zmluve a, ak je to vhodné, v spoločenskej zmluve. V časti „C“ dokumentu P6 s názvom ,,Guidelines for the final report“ (Smernice pre záverečnú správu) je v prvom odseku uvedené, že správa by mala byť zhodnotením celého projektu. Mala by byť vhodná pre vedecké/technické posúdenie vykonanej práce bez toho, aby bolo potrebné odkazovať na ktorúkoľvek z predchádzajúcich správ alebo dokumentov. Bude sa s ňou zaobchádzať ako s dôvernou okrem časti určenej na zverejnenie, ktorá môže obsahovať celú záverečnú správu podľa uváženia konzorcia. Z dokumentu P12 vyplýva, že verejne dostupné informácie týkajúce sa projektu VERSAFE boli uvedené prostredníctvom služby CORDIS – Community Research and Development Information Service, prevádzkovanej Európskou komisiou. Z dokumentu P13 vyplynulo, že hlavné zistenia programu boli prezentované v publikácii NED, že podrobné správy sú majetkom projektových partnerov a je možné šíriť ich ďalej len po vzájomnej dohode všetkých partnerov, pričom za účelom získania prístupu k dohode, je potrebné kontaktovať projektového partnera v danej krajine. Dokument P14 sa zaoberá rozborom a posudzovaním projektov riadenia ťažkých havárií reaktorov VVER-440/ V213, pričom opisuje zameranie projektu VERSAFE vo všeobecnej rovine. V článku sú síce dokumenty D2 až D4 uvedené v referenciách, konkrétny obsah dokumentu D2, ani dokumentov D3 a D4 však uvedený nie je. 11. Pokiaľ ide o dokument R1, žalovaný zdôraznil, že tento dôkaz súvisí so zmluvou P1, podľa ktorej poskytnutie výsledkov riešenia tretej strane môže byť realizované len po dohode zmluvných strán, na základe samostatnej zmluvy, ktorá nebola predložená, preto nie je možné tento výkres vo vzťahu k napadnutému riešeniu považovať za verejne dostupný dokument. Pokiaľ žalobca tvrdil, že majiteľ ÚV nebol zmluvnou stranou projektu VERSAFE, a teda nebol viazaný jeho podmienkami, žalovaný konštatoval, že bol zmluvnou stranou zmlúv o dielo predložených ako dôkazy P1 až P4, na základe ktorých ako zhotoviteľ spracoval štúdie pre účastníkov projektu. Ako účastník predmetných zmlúv o dielo bol viazaný ich ustanoveniami a bolo v jeho záujme, aby so získanými informáciami nakladal takým spôsobom, aby nedošlo k ich verejnému sprístupneniu. 12. Žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax Európskeho patentového úradu, podľa ktorej je písomný dokument verejnosti prístupný vtedy, keď v rozhodnom období, t.j. pred dňom práva prednosti posudzovaného riešenia bolo možné, aby verejnosť získala vedomosti o obsahu tohto dokumentu a ak by neexistovala žiadna prekážka, ktorá by na základe dôvernosti dokumentu obmedzovala použitie alebo rozšírenie takejto vedomosti. Žalovaný konštatoval, že podnikovú dokumentáciu a uzatvorené dvojstranné zmluvy nie je možné bez ďalšieho považovať za sprístupnené verejnosti. Žalobca preto nemôže s úspechom namietať, že napadnuté riešenie nie je nové a že nepresahuje rámec prostej odbornej schopnosti, pokiaľ nepreukáže, že dokumenty, na ktoré sa odvoláva, boli sprístupnené verejnosti pred dňom vzniku práva prednosti napadnutého úžitkového vzoru. S ohľadom na uvedené žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán správne vyhodnotil neverejnosť dokumentov D1 až D4, a to aj v nadväznosti na dokumenty P1 až P4.

13. Žiadosti o nariadenie ústneho pojednávania žalovaný v administratívnom konaní nevyhovel, pretože písomné podania strán boli podľa jeho názoru dostatočné pre rozhodnutie v predmetnej veci. Na záver napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že sa stotožňuje s prvostupňovým orgánom vykonaným posúdením a zastáva názor, že napadnutý úžitkový vzor spĺňal v čase jeho zápisu podmienky ochrany vo vzťahu k predloženým materiálom podľa ustanovení § 1 až 3 zákona č. 478/1992 Zb., a preto prvostupňový orgán rozhodol správne, keď návrh na jeho výmaz z registra úžitkových vzorov zamietol.

Rozsah a dôvody žaloby 14. Žalobca v zákonom stanovenej lehote podal správnu žalobu, ktorou sa z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) domáhal preskúmania prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného a žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí obmedzil prieskum prvostupňového rozhodnutia iba na správnosť posúdenia, či boli dokumenty D1 až D4 zverejnené. Podľa absolútne zmätočného vyjadrenia žalovaného nebolo rozkladom napadnuté posúdenie podmienky novosti napadnutého úžitkového vzoru. Žalovaný sa v rozhodnutí o rozklade nezaoberal ani námietkami ohľadom nedostatkov prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k posúdeniu podmienky presiahnutia rámca prostej odbornej schopnosti a priemyselnej využiteľnosti napadnutého ÚV. Žalobca má za to, že rozklad posudzovaný podľa jeho obsahu smeroval proti celému prvostupňovému rozhodnutiu. Žalobca rozkladom napádal nesprávne právne posúdenie verejnosti dokumentov D0 až D4 (teda, či informácie tam uvedené boli stavom techniky, a či bol ÚV oproti týmto dokumentom nový), nesprávne hodnotenie všetkých dôkazov (t.j. aj dôkazu týkajúceho sa posúdenia presiahnutia rámca prostej odbornej schopnosti a priemyselnej využiteľnosti) a formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia. Preto postupom žalovaného, keď napriek rozkladu neposúdil ani preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu, došlo k zásadnému porušeniu ustanovení o konaní v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP. 15. Správny súd je povinný preskúmať rozhodnutie o rozklade a prvostupňové rozhodnutie podľa všetkých námietok uvedených v žalobe, a to aj za situácie, ak by neakceptoval tvrdenia a argumentáciu žalobcu, že rozklad bol v zmysle jeho obsahu podaný proti celému rozsahu prvostupňového rozhodnutia. Takýto výklad vyplýva podľa žalobcu z komentára k Správnemu súdnemu poriadku (BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTERVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1 vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2017) ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžhuv 1/2014 z 03.08.2016 (obdobne aj z rozhodnutia sp. zn. 3 Sžhuv/1/2014 z 02.12.2015), podľa ktorých skutkové a právne závery orgánu verejnej správy správny súd preskúmava v rámci riadneho posudzovania námietok uplatnených v žalobe, a to v plnom rozsahu. Žalobca namieta, že v napadnutých rozhodnutiach žalovaného (poznámka správneho súdu – žalobca takto označuje prvostupňové aj napadnuté druhostupňové rozhodnutie) absentuje zákonné posúdenie, ktoré znaky nároku na ochranu namietané dokumenty obsahujú. Základom akéhokoľvek posúdenia podmienok zápisu úžitkového vzoru je najskôr určiť, ktoré znaky nároku na ochranu príslušný namietaný dokument obsahuje. Z napadnutých rozhodnutí nie je možné zistiť, akými úvahami dospel žalovaný k záveru, že napadnutý úžitkový vzor spĺňa zákonné podmienky pre jeho zápis do registra. 16. K dokumentu D0 žalobca uviedol, že ho žalovaný v napadnutom rozhodnutí úplne opomenul ako dôkaz, vyjadril sa k nemu len prvostupňový orgán, keď konštatoval (strana 16 prvostupňového rozhodnutia), že z dokumentu nevyplýva, kedy a či bol zverejnený, ako aj to, že uznanie predmetného dokumentu za relevantný stav techniky by nemalo vplyv na posúdenie podmienok zápisu napadnutého technického riešenia. Z predmetného dôkazu vyplýva, že pôvodcovia napadnutého technického riešenia poznali riešenie uvedené v dokumente (išlo o riešenie použité v JE Loviisa, ktoré je podľa žalobcu rovnaké ako napadnuté technické riešenie). Na dokument D0 odkazoval aj dokument D3, pričom v referencii je uvedený aj dátum jeho zverejnenia, a to dátum konania workshopu o implementácii riešení ťažkých havárií, ktorý sa konal vo Švajčiarsku v dňoch 10. až 13. septembra 2001. Ustanovenia zákona č. 478/1992 Zb. nekladú žiadne bližšie nároky alebo požiadavky na zverejňovanie namietaných dokumentov (dôkazov proti novosti), informácia sa považuje za zverejnenú, ak aspoň jeden člen verejnosti má možnosť získať ku nej prístup. Pri dokumente D1 žalovaný úplne opomenul, že výsledky

riešenia z tohto dokumentu sprístupnil tretím osobám priamo majiteľ ÚV, ktorý prezentoval výsledky práce na medzinárodných workshopoch, o čom svedčí dokument R4. Žalovaný porovnal dokument D1 s napadnutým technickým riešením, z odôvodnenia rozhodnutia však nie je možné zistiť, ktoré znaky napadnutého ÚV žalovaný porovnával, keďže rozhodnutie o rozklade také posúdenie a uvedenie konkrétnych znakov neobsahuje. Dokument D1 obsahuje konkrétne znaky známeho riešenia tvoriaceho stav techniky (t.j. riešenia implementovaného na JE Loviisa), ktoré je totožné s napadnutým ÚV. To, čo vykonal majiteľ ÚV, nebola činnosť, ktorá by mohla byť chránená úžitkovým vzorom, pretože už známe technické riešenie implementované v JE Loviisa obsahovalo prístup vody k tlakovej nádobe reaktora otvormi v tepelnom tienení, problémom bola úzka časť varného kanála, ktorú sa v JE Loviisa rozhodli rozšíriť znížením tepelného tienenia reaktora. Majiteľ ÚV len vykonal matematické výpočty a vypočítal, že chladenie by malo byť možné aj pri šírke varného kanála 20 mm bez nutnosti jeho zväčšenia. V administratívnom konaní nebolo sporné, že majiteľ ÚV disponoval informáciami o riešení vonkajšieho chladenia jadrového reaktora využitím vzduchotechniky z jadrového reaktora v JE Loviisa. Majiteľ zároveň disponoval informáciami o riešení chladenia jadrového reaktora podľa projektu AP600 spoločnosti Westinghouse. Žalobca v administratívnom konaní preukázal, že diela, ktoré boli vytvorené na základe zmlúv o dielo, boli priamo majiteľom ÚV sprístupnené tretím osobám tým, že predmet skoršieho diela využil pri vytvorení ďalšieho diela. Žalovaný argumentoval, že žalobca údajne nepreukázal zverejnenie dokumentu P3 (aj P4). Opomenul pritom, že dokumenty D3 a D4 boli vypracované v rokoch 2001 až 2002 a tieto výsledky boli použité v ďalších správach (D1). K zverejneniu výsledkov diela vyhotoveného na základe zmluvy o dielo môže dôjsť aj mimo rámca práv a povinností z tejto zmluvy. Samotný majiteľ sprístupnil tretím osobám výsledky prác pri realizácii diela podľa zmluvy so spoločnosťou ČEZ, a.s. a PAKS a rovnako ich prezentoval na medzinárodnom hodnotiacom workshope vo Viedni. Ďalej žalobca v žalobe opísal dokumenty D5 a D6. Konštatoval, že majiteľ ÚV v prihláške úžitkového vzoru neuviedol opisnú časť systému inštalovaného v JE Loviisa, čím skreslil a nesprávne opísal existujúci stav techniky. To, že v JE Loviisa sú v tepelnom tienení otvory, ktoré umožňujú prístup vody k tlakovej nádoby reaktora, bolo majiteľovi známe. Dokumenty D5 a D6 boli uznané za stav techniky k napadnutému ÚV v prvostupňovom rozhodnutí, avšak ich posúdenie žalovaný žiadnym spôsobom nezohľadnil v napadnutom rozhodnutí. 17. Žalovaný prijal záver o tom, že dokumenty D1 až D4 neboli sprístupnené verejnosti aj na základe dokumentov P5, P6, P12, P13 a P14. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že majiteľ ÚV nebol partnerom projektu VERSAFE, nemal k dispozícii zmluvu, ktorou sa riadil projekt a zverejňovanie informácií o ňom. Žalovaný túto skutočnosť nezohľadnil, rovnako nezohľadnil, že dokument P6 nie je záväzným dokumentom, obsahuje metodiku definujúcu, ktoré časti výsledkov projektu sú dôverné a ktoré nie. Dokument poskytoval len usmernenie, nie záväzný postup a z jeho obsahu nemožno vyvodiť žiadne práva. V tejto súvislosti žalobca poukázal na záväzný Dohovor o jadrovej bezpečnosti, v súlade s ktorým sa realizujú aj programy financované Európskou komisiou. Podľa tohto dohovoru sú signatári povinný zdieľať technické informácie a výsledky výskumu a vývoja pre potreby zvyšovania jadrovej bezpečnosti. V ďalšej časti žaloby sa žalobca venoval dokumentom P7 až P10 a namietal ich posúdenie (žalobné body 94. až 106). K dokumentu P12 žalovaný uviedol, že z neho vyplýva, že verejne dostupné informácie týkajúce sa projektu boli uverejnené prostredníctvom služby CORDIS. Žiadnu ďalšiu úvahu alebo vysvetlenie žalovaný neuviedol, nie je preto zrejmé, ako predmetný dôkaz vyhodnotil. Obdobne, okrem konštatovania, že dokument P13 obsahuje emailovú odpoveď koordinátora projektu, žiadnu ďalšiu úvahu vo vzťahu k tomuto dôkazu žalovaný neuviedol. Žalobca namietol, že žalovaný vôbec neposúdil obsah dokumentu P14 vo vzťahu k predmetu posudzovanej veci. Žalovaný opomenul pri posudzovaní verejnosti dokumentov D2 až D4 dôležitú skutočnosť, a síce, že tieto boli uvedené v dokumente D14 ako referencia/odkaz na zdroje, z ktorých autori čerpali, čo bez ďalšieho preukazuje, že predmetné dokumenty boli verejne prístupné odbornej verejnosti. V opačnom prípade by autori článku na dané dokumenty nemohli odkazovať. V rozkladovom konaní predložil žalobca dokumenty R1 až R6. Dokument R1 žalobca predložil za účelom preukázania, že už v roku 2004 pracovala s technickým riešením, ktoré je predmetom úžitkového vzoru, tretia osoba - spoločnosť ADVING, s.r.o. To znamená, že so správami vypracovanými majiteľom ÚV (správami D1 až D4) bola odborná verejnosť oboznámená a boli stavom techniky. Žalovaný konštatoval, že dokument R2 a P14 sú totožné, čo však nie je pravda, pretože dokument R2 je výňatok záverečnej správy a dokument P14 je odborný článok. Žalovaný preto súvislosti s dokumentom R2 nedostatočne zistil skutkový stav a dospel k nesprávnym záverom ohľadom neverejnosti dokumentov D2 až D4. Dokumenty R3 až R5 obsahujú programy stretnutí - workshopov, kde boli s odbornou verejnosťou diskutované známe riešenia uchladiteľnosti aktívnej zóny jadrového reaktora. Členovia odbornej verejnosti mali možnosť oboznámiť sa a diskutovať výsledky a technické

riešenia vypracované v rámci projektu VERSAFE - odborná verejnosť bola oboznámená s riešením riadenia ťažkých havárií v JE Loviisa, ktoré je v hlavných znakov zhodné s napadnutým úžitkovým vzorom. Žalobca namietol, že žalovaný v konaní o návrhu na výmaz toho istého úžitkového vzoru, ktoré bolo začaté na základe návrhu na výmaz úžitkového vzoru podaného 24.11.2017, dospel vo vzťahu k verejnosti príručky SAM Handbook k opačnému záveru, a to, že tento dokument bol zverejnený. 18. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že cieľom technického riešenia ÚV bolo vytvorenie systému na zadržanie roztavenej aktívnej zóny tlakovej nádoby jadrového reaktora typu VVER-440/ V213, ktorý zabezpečí prístup dostatočného množstva chladiva a prietoku chladiva okolo vonkajšej steny tlakovej nádoby reaktora bez nutnosti odstránia tepelného tienenia reaktora. Podľa žalobcu však tento cieľ nemôže byť z technického hľadiska naplnený, a to z dôvodu, že technické riešenie nevyhnutne musí obsahovať ďalšie dôležité prvky, ktoré napadnutý úžitkový vzor nerieši. V bodoch 138. a nasledujúcich žaloby žalobca namieta, že žalovaný teda nesprávne posúdil priemyselnú využiteľnosť úžitkového vzoru. Využitie vonkajšieho chladenia tlakovej nádoby reaktora nie je samostatným systémom, ktorý by zabezpečil zadržanie taveniny v tlakovej nádobe reaktora. To je možné až kombináciou viacerých systémov. Podľa žalobcu napadnutý úžitkový vzor len využíva existujúcu konštrukciou jadrového reaktora VVER-440/V213 a jeho úprav tak, ako bola uskutočnená v JE Loviisa, pričom iba jednoducho vynechal znak použitia hydraulického systému na zväčšenie kritickej štrbiny. Technický znak - hydraulický systém v JE Loviisa, bol nahradený matematický výpočtami, ktoré nemôžu byť predmetom ochrany. Preto záver žalovaného, že napadnuté technické riešenie je oproti dokumentu D1 nové, keďže dokument D1 neobsahuje opis všetkých konkrétnych znakov napadnuté technického riešenia, je neodôvodnený, zmätočný a arbitrárny. Žalobca konštatoval, že dokument D1 obsahuje opis relevantného stavu techniky, t.j. známeho riešenia v JE Loviisa, pričom jeho znaky sú totožné so znakmi napadnutého ÚV. Pre žalovaného mohlo byť indíciou, že napadnutý ÚV nespĺňal podmienky zápisu aj skutočnosť, že to konštatoval príslušný orgán Maďarskej republiky. Ak je raz úžitkový vzor v inom štáte Európskej únie so spätnou účinnosťou vymazaný z dôvodu nesplnenia podmienok pre zápis (pričom ide o rovnaké technické riešenie), mal to slovenský úrad vziať do úvahy, pretože je zrejmé, že posúdenie v Maďarsku bolo výsledkom rovnakých hodnotiacich kritérií. Vzhľadom na to, že pri úžitkových vzoroch je hlavným predmetom posúdenia stav techniky, presah rámca prostej odbornej činnosti a priemyselná využiteľnosť, je potrebné využitie inštitútu odborného vyjadrenia alebo znaleckého dokazovania. V bode 183. až 219. žaloby žalobca poukázal na nesprávne posúdenie skutočnosti, že napadnuté technické riešenie predstavuje voči dokumentom D5 a D6 neočakávaný technický pokrok, a to napriek tomu, že väčšina prvkov technického riešenia je súčasťou existujúcej konštrukcie jadrového reaktora. 19. Žalovaný nenariadil v administratívnom konaní pojednávanie, a to aj napriek opakovaným námietkam žalobcu a aj v rozpore s odporúčaním Krajského súdu v Banskej Bystrici uvedenom v rozhodnutí sp. zn. 24S/82/2015 zo dňa 19.05.2016 (poznámka správneho súdu: ide o rozhodnutie, ktorým súd preskúmaval skoršie rozhodnutie žalovaného vo veci návrhu na výmaz ÚV, rozhodnutie žalovaného bolo zrušené a následne bolo vydané rozhodnutie, ktoré je predmetom prieskumu v tomto správnom súdnom konaní). Nenariadenie pojednávania žalobca považuje za procesné pochybenie žalovaného, ktorého dôsledkom bolo nesprávne hodnotenie odborných otázok, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci kľúčové. Žalobca je toho názoru, že uskutočnenie pojednávania by prispelo k správnemu skutkovému a právnemu posúdeniu veci. Žalobca poukázal na § 3 ods. 4 a 5 Správneho poriadku, podľa ktorého sú orgány verejnej správy povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania a ich rozhodnutie orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Podľa žalobcu ďalej existuje dôvodné podozrenie, že odborná komisia vymenovaná zmysle § 61 ods. 2 Správneho poriadku nebola zložená z osôb, ktoré mali akúkoľvek odbornosť v oblasti jadrovej energetiky na to, aby mohli zaručiť správne právne a skutkové posúdenie naplnenia podmienok pre zápis (resp. výmaz) úžitkového vzoru. Tým, že úrad nesplnil povinnosť zabezpečiť odbornosť a nestrannosť pri rozhodovaní, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy a orgán verejnej správy žalobcovi znemožnil realizáciu jeho ústavného práva na inú právnu ochranu garantovaného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžhuv/1/2014 podľa ktorého, ak má účastník konania výhrady a námietky k vymenovaným členom (komisie), ich odbornosti a nezaujatosti, má o nich orgán informovať len čo sa o nich dozvie. Tým, že žalovaný žalobcovi odmietol poskytnúť informáciu o dosiahnutom odbornom vzdelaní členov rozkladovej komisie, odoprel mu čo i len možnosť vzniesť výhrady a námietky k vymenovaným členom komisie, ich odbornosti a nezaujatosti. Uvedeným postupom taktiež prišlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia

vo veci. S poukazom na ustanovenie § 36 Správneho poriadku (ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, orgán ustanoví znalca) žalobca konštatoval, že na posúdenie otázok z oblasti jadrovej energetiky, respektíve jadrovej bezpečnosti, bolo nevyhnutné zabezpečiť odbornosť žalovaného. 20. V závere žaloby žalobca zhrnul, že dostatočne preukázal verejnosť dokumentov D0 až D5, resp. informácií v nich obsiahnutých. Dokumenty, ktoré predložil žalobca, boli preukázateľne sprístupnené odbornej verejnosti, a to najneskôr v deň konania workshopu vo Viedni (30.10.2002), t.j. pred rozhodným dátumom. Napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné vo vzťahu k hodnoteniam dokumentov D0 až D5, P5, R1 až R6, P1 až P23. Z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, ako žalovaný posudzoval úroveň tvorivej invencie, aby už išlo o presah prostej odbornej schopnosti. Žalovaný takéto posúdenie v rozhodnutí vôbec neuviedol. Kombinácia už známych prvkov technického riešenia tvoriacich stav techniky nespĺňa charakter zákonom vyžadovanej vynálezcovskej činnosti. Nespĺňa ho ani prípadný nový prvok, pokiaľ tento pre odborníka v danej oblasti vyplýva z doterajšieho stavu techniky. Vyjadrenie žalovaného 21. Žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pred samotným vyjadrením k žalobe vzniesol námietku voči rozsahu podanej žaloby. Uviedol, že žalobca veľkú časť žaloby venuje otázkam, ktoré neboli (a ani nemohli byť) predmetom napadnutého rozhodnutia, pretože neboli predmetom rozkladu podaného proti prvostupňovému rozhodnutiu. Taktiež poukázal na to, že žalobca prezentuje nové skutkové závery a dokonca odkazuje na vyjadrenia a podania predložené v rámci ďalšieho (v poradí druhého) návrhu na výmaz ÚV (podaného 24.11.2017). Uvedené považuje žalovaný za neprípustné a žiada, aby súd nebral do úvahy žalobné dôvody, ktoré idú nad rámec dôvodov uplatnených v rozkladovom konaní. K námietke nesprávneho posúdenia rozsahu rozkladu uviedol, že v napadnutom rozhodnutí podmienku novosti ako takú nepreskúmaval, pretože navrhovateľ výmazu (žalobca) posúdenie tejto podmienky v rozklade nenapadol. V skutočnosti napadol len zhodnotenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4, ktorá je síce predpokladom následného posúdenia naplnenia podmienok zápisnej spôsobilosti úžitkového vzoru, avšak toto zhodnotenie nemožno stotožniť s hodnotením podmienky novosti. Žalovaný dôrazne nesúhlasí s tým, že rozklad smeroval proti celému prvostupňovému rozhodnutiu. V podaní, ktoré predstavuje formálny rozklad (podanie zo 17.01.2014) je explicitne uvedené, že dôvodom podaného rozkladu je: (i) nesprávne zhodnotenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4, (ii) nesprávna interpretácia a posúdenie predložených dôkazov a (iii) formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia. Rovnaké dôvody rozkladu sú uvedené aj vo vecnom odôvodnení rozkladu. V odôvodnení rozkladu nie je ani raz spomenutá podmienka novosti, podmienka presiahnutia rámca prostej odbornej schopnosti, či podmienka priemyselnej využiteľnosti. Celé odôvodnenie rozkladu sa venuje výlučne otázke preukázania zverejnenia dokumentov D1 až D4, resp. formálnym nedostatkom prvostupňového rozhodnutia. Zákon č. 517/2007 Z.z. v § 53 ods. 3 stanovuje, že odôvodnenie rozkladu musí byť podané do dvoch mesiacov odo dňa podania rozkladu, ide o zákonnú lehotu, ktorú nie je možné predĺžiť. Žalovaný vyjadril svoje presvedčenie, že dôvod, prečo sa žalobca snaží presvedčiť žalovaného aj správny súd o tom, že podaný rozklad má väčší rozsah než tomu bolo v skutočnosti, je to, že žalobca si uvedomuje, že rozklad nebol podaný v takom rozsahu, ako to vyhovovalo ochrane jeho záujmov. Nedostatky podaného rozkladu však nie je možné odstrániť len tvrdeniami žalobcu o tom, že rozsah rozkladu mal byť vykladaný širšie, ani doplnením nových argumentov. Žalovaný uviedol, že správny súd nie je oprávnený preskúmať napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa všetkých námietok uvedených v žalobe. Takýto záver žalobcu neodôvodňujú ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžhuv2/2014 a 3Sžhuv/1/2014, na ktoré poukázal žalobca. Tvrdenie, resp. právna veta z uvádzaných rozhodnutí je podľa žalovaného vytrhnutá z kontextu a je potrebné vnímať ju v kontexte celého rozsudku. Inak povedané, preskúmanie v plnom rozsahu neznamená, že správny súd musí preskúmať napadnuté rozhodnutie v rozsahu všetkých žalobných návrhov, ale znamená, že správny súd preskúma skutkové ako aj právne závery druhostupňového rozhodnutia. Obdobne podľa názoru žalovaného aj citácia z komentára k Správnemu súdnemu poriadku bola účelová. Po žalobcom citovanej právnej vete je totiž v komentári ďalej uvedené: „Pri uplatnení tohto právneho názoru nemožno opomenúť ani predpisy správneho práva týkajúce sa opravných prostriedkov, a to, do akej miery možno v odvolacom správnom konaní prihliadať na nové skutočnosti a na návrhy nových dôkazov uvedené v odvolaní .....Možnosť uvádzať až v správnej žalobe nové skutočnosti (prípadne i dôkazy) netreba vykladať príliš extenzívne, napr. tak, že by si

účastník správneho konania mohol „odkladať“, či dokonca „schovávať“ všetky relevantné skutočnosti až pred správny súd. Zároveň je v komentári uvedené, že preskúmavacia činnosť správneho súdu spočíva všeobecne v tom, resp. vychádza zo skutkového základu, ktorý bol základom rozhodnutia alebo opatrenia správneho orgánu. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/82/2015, v ktorom krajský súd konštatoval, že súd nemôže byť viazaný všetkými žalobnými dôvodmi, ale len ich rozsahom, ako boli tieto dôvody uplatnené v rozkladovom konaní. Nakoľko žalovaný sa mohol s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti v konaní o rozklade vysporiadať len a výlučne s dôvodmi uvedenými v rozklade, súdne preskúmavacie konanie by tak nahrádzalo inštitút rozkladového konania. Predmetom súdneho prieskumu teda môžu byť len dôvody uvedené v podanom rozklade, t.j. nesprávne zhodnotenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4, nesprávna interpretácia a posúdenie predložených dôkazov a formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia. Dôvody žaloby, ktoré idú nad rozsah rozkladu, žalovaný neposudzoval, ani posudzovať nemohol, a preto nemôžu byť ani dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia správnym súdom. Vzhľadom na uvedené žalovaný nepovažuje za potrebné vyjadrovať sa k argumentom žalobcu týkajúcim sa posúdenia dôkazov, ktoré neboli predmetom hodnotenia v rámci konania o rozklade, t.j. argumentom týkajúcim sa dokumentov D5, D6, D7, P7, P8, P9, P11, P15, P16, P17, P18, P19, P20, P21, P22 a P23. Žalovaný takisto navrhuje, aby správny súd na tieto argumenty neprihliadal ani v správnom súdnom konaní. K žalobnej námietke obsiahnutej v bode 180. žaloby a nasledujúcich, kde žalobca znovu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR spisová značka 3Sžhu/2/2014, podľa ktorého správny súd si môže vyžiadať odborné vyjadrenie, prípadne znalecký posudok, či vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, žalovaný uviedol, že s uvedenou interpretáciou nemožno celkom súhlasiť. Správny súdny poriadok síce umožňuje v rámci súdneho prieskumu správnych rozhodnutí vykonať alebo zopakovať dôkazy na preukázanie skutkového stavu, takýto postup je však v zmysle § 119 a 120 SSP v doterajšej súdnej praxi skôr výnimočný, pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 73S/23/2022 z 20.01.2020, v ktorom je na strane 39 uvedené, že správny súd je v súlade s § 126 SSP viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy. Dôkazy môže vykonať len na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, nie však na vlastné zisťovanie skutkového stavu veci, resp. jeho prehodnocovanie, pretože správny súd nenahrádza činnosť orgánov verejnej správy. Navrhované dokazovanie bolo zjavne zamerané na zisťovanie skutkového stavu (navrhovaná obhliadka by mohla potvrdiť technické riešenie, konštrukčné prvky, prípadne funkčnosť zariadenia, pričom zavedenie, umiestnenie a funkcia teplomera sporné neboli) avšak správny súd je oprávnený dokazovanie vykonať len na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. K námietke nenariadenia ústneho pojednávania žalovaný uviedol, že úrad v konaniach o úžitkových vzoroch rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi predložené alebo navrhnuté. Konanie pred úradom je ovládané zásadou písomnosti. Ústne pojednávanie orgán verejnej správy nariadi obligatórne, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo fakultatívne, ak to vyžaduje povaha veci (§ 21 ods. 1 Správneho poriadku). Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 24S/82/2015 na strane 24 konštatoval, že zákon neukladá správnemu orgánu vo veciach úžitkového vzoru povinnosť nariadiť vždy ústne pojednávanie, ale takúto povinnosť má len v prípade, ak nemožno rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov konania. Ak teda žalovaný rozhodujúci o rozklade dospel k záveru, že je možné vo veci návrhu na výmaz rozhodnúť na základe podaní účastníkov konania, nepostupoval v rozpore so zákonom. Je síce pravdou, že krajský súd tiež uviedol, že vzhľadom na zložitosť veci bude potrebné, aby žalovaný zvážil prípadné nariadenie pojednávania, zdôraznil však, že samotné rozhodnutie o jeho nariadení bude plne v dispozícii žalovaného. V predmetnom prípade podľa žalovaného povaha veci nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania. Žalovaný ďalej poukázal na to, že vecná príslušnosť na rozhodovanie o rozklade je zverená vedúcemu ústredného orgánu štátnej správy, ktorý o rozklade rozhoduje na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej rozkladovej komisie, pričom vedúci ústredného orgánu štátnej správy nie je názorom komisie viazaný. Za dôležité však žalovaný považuje, že pri prieskume prvostupňového rozhodnutia vychádzal v súlade so zákonom z obsahu podaného rozkladu, a teda neposudzoval, a ani nemal dôvod posudzovať otázky týkajúce sa jadrovej energetiky, resp. jadrovej bezpečnosti, ale posudzoval otázku zverejnenia namietaných dokumentov. Preto žalovaný považuje požiadavku žalobcu týkajúcu sa odbornosti členov komisie, ako aj návrh na overenie ich odbornosti zo strany súdu, za neopodstatnený. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané 14 dní po vymenovaní odbornej komisie, pričom za takýto krátky čas komisia nemohla riadne preskúmať celé konanie, žalovaný zdôraznil, že odvolacie konanie predstavuje samostatné štádium správneho konania, všetky úkony v rámci odvolacieho konania prebiehajú na odbore odvolacích konaní, pričom z prejednávania a rozhodovania je vylúčený ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako

zamestnanec správneho orgánu prvého stupňa. Rozkladová komisia v rámci svojho rokovania prerokúva konkrétny návrh rozhodnutia vo veci pripravený na odbore odvolacích konaní, teda sama o sebe nepripravuje celé rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na predmet rokovania komisie (rozsah preskúmania prvostupňového rozhodnutia na základe obsahu podaného rozkladu) považuje žalovaný 14 dní za dostatočný čas na prerokovanie návrhu rozhodnutia a následné vydanie rozhodnutia. K požiadavke nariadenia znaleckého dokazovania žalovaný uvádza, že požiadavka na znalecké dokazovanie nebola predmetom podaného rozkladu, preto poukazovanie na podstatnú chybu konania pri zamietnutí návrhu na vykonanie dôkazu znaleckým posudkom, je potrebné taktiež považovať za bezpredmetné. Navyše, žalovaný neustanovuje znalca na posúdenie odbornej otázky, ktorej posúdenie patrí žalovanému na základe zákonom zverenej kompetencie. Žalovaný sa vyjadril len k tým dôkazom, ktorý hodnotenie bolo spochybnené rozkladom. Posúdenie dokumentu D0 nebolo namietané v podanom rozklade. Prvostupňový orgán sa dokumentom D0 zaoberal a konštatoval, že žalobca nepreukázal, či a kedy došlo k jeho zverejneniu. Žalovaný zdôraznil, že relevantný dokument proti novosti, resp. prekročeniu rámca prostej odbornej schopnosti musí vyhovovať podmienke vyplývajúcej z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 478/1992 Zb., podľa ktorého sa za stav techniky považuje všetko, čo bolo kdekoľvek pred dňom, od ktorého patrí prihlasovateľovi právo prednosti sprístupnené verejnosti akýmkoľvek spôsobom. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o dôkazné prostriedky proti novosti a prekročeniu rámca prostej odbornej schopnosti možno namietať všetkým, čo sa stalo súčasťou stavu techniky pred dátumom prednosti napadnutého riešenia, pričom je nevyhnutná podmienka jasného datovania dokumentu. Podmienka jasného datovania nemôže byť nahradená domnienkami, a to ani keď tieto domnienky vyplývajú zo súvisiacich dôkazných prostriedkov. Ak dokument nie je opatrený dátumom zverejnenia, alebo by v tomto smere mohli vzniknúť pochybnosti, je na navrhovateľovi (žalobcovi), aby túto skutočnosť preukázal. Pretože žalobca túto skutočnosť vo vzťahu k dokumentu D0 nepreukázal, nemohol byť takýto dôkaz úspešne uplatnený. K dokumentu D1 majiteľ predložil Zmluvu o dielo (dokument P1), podľa ktorej poskytnutie výsledkov riešenia tretej osobe môže byť realizované len po dohode zmluvných strán na základe samostatnej písomnej zmluvy. Pretože žalobca v konaní uvedené nepreukázal, nebolo možné tento dokument považovať za relevantný stav techniky. Vzhľadom na uvedené žalovaný ani nemal porovnávať jeho znaky so znakmi napadnutého úžitkového vzoru. 22. K námietke nefunkčnosti napadnutého technického riešenia žalovaný uviedol, že akékoľvek riešenie prihlasované na ochranu úžitkovým vzorom predstavuje samostatné riešenie určitého celku, pričom to však nemusí byť komplexné riešenie celkovej situácie. Hoci otázka posúdenia presiahnutia rámca prostej odbornej schopnosti nemala byť vzhľadom na obsah podaného rozkladu predmetom súdneho prieskumu, predsa len žalovaný považuje za žiadúce vyjadriť sa k argumentom žalobcu. Cieľom napadnutého riešenia nebolo navrhnúť systém na zväčšenie štrbiny a ani umiestnenie tepelného tienenia, ale vytvorenie systému na zadržanie roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe jadrového reaktora, ktorý zabezpečí prístup dostatočného množstva chladiva k vonkajšej stene tlakovej nádoby reaktora a prietok chladiva okolo vonkajšej steny tlakovej nádoby reaktora bez nutnosti odstránenia tepelného tienenia eliptického dna tlakovej nádoby reaktora v prípade ťažkej havárie. V jadrovej elektrárni Loviisa bola voda privádzaná do šachty reaktora cez vzduchovody ventilačného systému šachty reaktora. Avšak, aby bolo možné privedenie dostatočného množstva chladiva k vonkajšej stene tlakovej nádoby reaktora a zabezpečenie prietoku tejto vody, bolo v šachte reaktora umiestnené hydraulické zariadenie, ktoré zosunie tepelné tienenie eliptického dňa reaktora a tým sa uvoľní prístup chladiva k eliptickému dnu reaktora a aj vstup chladiva do priestoru medzi vonkajšou stenou tlakovej nádoby reaktora a tepelnou izoláciou valcovej časti reaktora. Usporiadanie systému s možnosťou zníženia tepelného tienenia eliptického dna tlakovej nádoby reaktora pomocou hydraulického systému je zobrazené na obrázku číslo 1 napadnutého úžitkového vzoru. Cieľom napadnutého úžitkového vzoru bolo práve navrhnutým systémom konštrukčných úprav zabezpečiť prístup dostatočného množstva chladiva k stene tlakovej nádoby reaktora, t.j. dostatočného množstva chladiva pre ochladenie steny pri ťažkej havárii, bez nutnosti zväčšenia kritickej štrbiny. Účelom napadnutého riešenia nebolo teda navrhovať nejaký alternatívny systém na zväčšenie štrbiny k hydraulickému zariadeniu, ktoré je použité v prípade riešenia v JE Loviisa. 23. Dokument D2, D3 a D4 predstavoval interný dokument dvoch zmluvných strán, pričom žalobca nepreukázal, že by bol tento dokument prístupný verejnosti pred dátumom prednosti napadnutého úžitkového vzoru. K dokumentom P5, P6, P12, P13 a P14 žalovaný uviedol, že tieto dokumenty predložil majiteľ úžitkového vzoru na podporu neverejnosti dokumentov D2 až D4. Dokument P5 svedčí o tom, že podávanie správ v rámci projektu VERSAFE sa riadilo príslušnými smernicami,

pričom dokument P6 definuje, ktoré časti sú dôverné a ktoré nie a tiež stanovuje podmienky publikovania v rámci tohto programu. Verejne dostupné informácie týkajúce sa projektu VERSAFE boli uvedené prostredníctvom služby CORDIS (Community Research and Development Information Service) prevádzkovanej Európskou komisiou (dokument P12). Hlavné výsledky projektu VERSAFE boli prezentované v publikácii Nuclear Engineering and De-sign (NED) v článku „Concerned utility review for VVER-440 safety research need“s (dokument P14), ktorý síce predstavuje dokument tvoriaci stav techniky, avšak v tomto texte je len všeobecne opísané zameranie projektu VERSAFE bez uvedenia technických detailov, znakov, ktoré by bolo možné porovnať s napadnutým úžitkovým vzorom. Dokumenty D2 až D4 sú síce uvedené v referenciách, avšak konkrétny obsah týchto dokumentov sa tu nenachádza. Za účelom podporenia dôkazov predložených na preukázanie neverejnej povahy projektu VERSAFE majiteľ predložil ešte mailovú správu kontaktnej osoby - koordinátora projektu (Dr. Harri Tuomisto) zo dňa 07.06.2013 (dokument P13), v ktorej uviedol, že hlavné výsledky projektu VERSAFE boli prezentované v publikácii NED. Podrobné správy pritom môžu byť rozširované iba na základe vzájomnej dohody všetkých partnerov. K dokumentom P14 a R2 žalovaný uviedol, že ich opísal ako totožné, resp. konštatoval, že sú totožné z toho dôvodu, že sa svojím obsahom týkajú projektu VERSAFE a v obidvoch sa nachádzajú referencie k dokumentom D2 až D4. Termín totožné však v tejto súvislosti nebol použitý s cieľom konštatovať, že dokumenty sú „od slova do slova totožné“, ale skôr s cieľom uviesť, že ide o dokumenty s obdobným obsahom a rovnakým vplyvom na dôkaznú situáciu a skutkový stav. V texte publikácie NED je všeobecne opísané zameranie projektu VERSAFE a dokumenty D2 až D4 sú uvedené v referenciách na strane 191, ale nie je tam ich konkrétny obsah. V záverečnej správe Európskej komisie (dokument R2) je na strane 56 a 57 uvedený zoznam referencií, medzi ktorými sa nachádzajú aj dokumenty D2 až D4, ich obsah tam však tiež zverejnený nie je. Referencie podľa žalovaného nepreukazujú, že k obsahom v nich uvedených dokumentov mal v relevantnom období ktokoľvek automaticky neobmedzený prístup, resp., že boli zverejnené. Pokiaľ žalobca spochybnil v bodoch 119. až 121. žaloby posúdenie dokumentu R1, žalovaný uvádza, že ide o pracovnú dokumentáciu spoločnosti ADVING, s.r.o., pričom skutočnosti výrobnej alebo technickej povahy nie sú bežne dostupné verejnosti. Pretože nebol preukázaný opak, žalovaný konštatoval, že informácie v archíve spoločnosti ADVING, s.r.o. sú prístupné výlučne iba určitému okruhu osôb v rámci tejto spoločnosti, t.j. existencia prekážky získať vedomosti komukoľvek je evidentná, a preto nebolo možné tento dodatočne predložený výkres vo vzťahu k napadnutému technickému riešeniu považovať za verejne prístupný. Pokiaľ ide o dokumenty R3 až R5, žalovaný zotrváva na názore, že predložené programy stretnutí v Maďarsku, v Piešťanoch a vo Viedni a správa zo zahraničnej pracovnej cesty nepredstavujú relevantný stav techniky. V správe zo služobnej cesty sa uvádza, že „relatívne“ podrobne boli popísané výsledné materiály projektu – SAM Handbook, súčasne však so záverom, že tento materiál obsahuje takmer výlučne obecné generické informácie o stave v danej oblasti, môže byť vhodným referenčným materiálom, pre konkrétne riešenie úloh však mnoho neprináša. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že ak aj bola odborná verejnosť v rámci projektu VERSAFE oboznámená s príručkou SAM Handbook, táto neobsahuje konkrétne znaky akéhokoľvek technického riešenia, ktoré by bolo možné porovnať s konštrukčnými znakmi napadnutého technického riešenia. Zároveň je potrebné v súvislosti s dôkaznými materiálmi označenými ako dokumenty R2 až R5 opätovne zdôrazniť, že tieto boli predložené žalobcom až spolu s replikou zo dňa 11.02.2019, teda neboli predložené v zákonom stanovenej lehote na podanie rozkladu. Napriek uvedenému žalovaný tieto dôkazy preskúmal v rozsahu, v ktorom nadväzujú na dôvody rozkladu. Žalovaný na doplnenie poukázal na to, že prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľovi (žalobcovi) bolo v rámci prvostupňového konania poskytnuté vyjadrenie majiteľa spolu s dôkazmi označenými ako dokumenty P1 až P22, ktoré spochybňujú zverejnenie dokumentov označených ako dokumenty D2 až D4, pričom navrhovateľ (žalobca) týmto tvrdeniam neoponoval a ani žiadnymi dôkazmi nepreukázal opak. Žalovaný teda zotrváva na tom, že z dôkazných prostriedkov hodnotených v konaní o rozklade nevyplýva, že by bolo napadnuté riešenie zverejnené pred dňom jeho práva prednosti. Žalovaný pri posudzovaní relevantných dôkazov nepochybil, a preto je potrebné tvrdenie žalobcu, že vybočil z rámca prípustnej úvahy správneho orgánu o technických otázkach a rezignoval na pravidlá hodnotenie dôkazov a povinnosť riadneho zistenia skutkového stavu a že pochybil, keď neposudzoval všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, považovať za neopodstatnené. V súvislosti s námietkou žalobcu, že v napadnutom rozhodnutí absentuje posúdenie, ktoré znaky nároku na ochranu napadnutého úžitkového vzoru sú v namietaných dokumentoch vo vzťahu k posúdeniu podmienok zápisu, žalovaný opakovane konštatuje, že porovnávanie znakov nárokov na ochranu v jednotlivých dokumentoch nebolo (a ani nemohlo byť predmetom napadnutého rozhodnutia), pretože jeho predmetom boli len dôvody uvedené v

podanom rozklade, teda nesprávne zhodnotenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4, nesprávna interpretácia a posúdenie predložených dôkazov a formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia. Vyjadrenie ďalšieho účastníka (majiteľa ÚV) 24. Majiteľ ÚV považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol jej zamietnutie. V prvom rade poukázal na podľa neho skresľujúcu interpretáciu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, z ktorej žiadnym spôsobom nevyplýva záver podsúvaný žalobcom, a to, že v prípade preskúmania rozhodnutia žalovaného má správny súd preskúmať čokoľvek, čo žalobca do žaloby ako žalobný dôvod alebo námietku uvedie. Takýto postup by bol v rozpore s koncentračným princípom uvedeným v § 53 ods. 2 zákona č. 517/2007 Z.z., ktorý umožňuje v rozkladovom konaní preskúmať prvostupňové rozhodnutie len v rozsahu uvedenom v rozklade. Je na ťarchu žalobcu, že v rozklade neuviedol dôvody, ktorých preskúmania sa domáha v tomto súdnom konaní. V plnom rozsahu sa stotožnil s postupom žalovaného, keď obmedzil posúdenie rozkladu na nesprávne zhodnotenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4, nesprávnu interpretáciu a posúdenie predložených dôkazov a formálne nedostatky rozhodnutia. Správnosť tohto postupu (obmedziť posúdenie prvostupňového rozhodnutia len na dôvody uvedené v rozklade) odobril aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 24S/82/2015. 25. Majiteľ ÚV ďalej konštatoval, že principiálny rozdiel medzi technickým riešením v JE Loviisa a napadnutým technickým riešením spočíva práve v chýbajúcom znaku použitia hydraulického systému na zväčšenie kritickej štrbiny v okolí tlakovej nádoby reaktora a prívode vody k stene nádoby reaktora novovytvoreným centrálnym otvorom v tienení dna nádoby, ktorý síce žalobca bagatelizuje, ale faktom je, že technické riešenie chránené úžitkovým vzorom dosahuje identický technický účel (cieľ) a vyžaduje na to menej prvkov (znakov) ako už známe riešenie z JE Loviisa, čo samo o sebe v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou je dôkazom novosti tohto riešenia. Vo vzťahu k podmienke novosti majiteľ ÚV zdôraznil, že dôkazné bremeno súvisiace s preukázaním predzverejnenia technického riešenia zaťažuje navrhovateľa výmazu. Majiteľ ÚV sa stotožnil s tým, že žalovaný sa najskôr vysporiadal s otázkou zverejnenia dokumentov D1 až D4 a keď zistil, že v spojitosti so žiadnym z nich žalobca nepreukázal ich zverejnenie, tieto dokumenty nevyhodnocoval po materiálnej stránke, teda, či riešenie v nich opísané aj skutočne zahŕňa alebo nezahŕňa úplný opis technického riešenia chráneného ÚV. Žalobca v celej žalobe operuje so zameniteľnosťou riešenia inštalovaného v JE Loviisa a technického riešenia chráneného ÚV s tým, že ÚV v podstate len využíva existujúcu konštrukciu jadrového reaktora, pričom iba jednoducho vynechal znak použitia hydraulického systému na zväčšenie kritickej štrbiny (bod 145. žaloby). Z toho však vyplýva, že objektívne tieto dve technické riešenia nie sú zhodné, navyše, už podľa prihlášky ÚV bolo technické riešenie v JE Loviisa existujúcim stavom techniky. K dokumentu D1 (body 50. až 54. žaloby) uviedol, že ide o správu spracovanú na základe zmluvy (dokument P1), ktorá obsahuje jednoznačnú doložku povinnosti mlčanlivosti. Na tomto nič nemení ani dokument R4 - program z workshopu z 30.10.2002, pretože dokument D1 bol vytvorený v decembri 2003. K dokumentom D2 až D4 uviedol, že ide o správy spracované majiteľom ÚV pre jednotlivých členov konzorcia v rámci projektu VERSAFE, žalobca neuniesol vo vzťahu k nim dôkazné bremeno – nepreukázal, že tieto dokumenty boli zverejnené. K dokumentu P14 majiteľ uviedol, že ide o odborný článok spracovaný všeobecne, bez toho, aby obsahoval opis znakov akéhokoľvek riešenia, navyše bol spracovaný zamestnancami partnerov projektu VERSAFE, ktorí logicky informáciu o obsahu dokumentov mať mohli, ich zaradenie medzi referencie dokumentu však žiadnym spôsobom nedokazuje sprístupnenie dokumentov verejnosti. Poukázal na to, že nie je povinnosťou žalovaného ako orgánu verejnej správy dokázať, že k zverejneniu namietaných dokumentov neprišlo, čoho sa v podstate žalobca domáha. Vo vzťahu k všetkým ostatným dokumentom a vecným dôvodom, ktoré žalobca v rozklade nespochybnil (presiahnutie rámca prostej odbornej schopnosti a priemyselnú využiteľnosť), tieto buď neboli priložené ako dôkazy k návrhu (dokumenty R1 až R5), alebo ich hodnotenie žalobca v rozklade nenamietal (dokumenty D0, D5, D6, P7 až P11), preto by nemali byť ani zo strany správneho súdu hodnotené v neprospech napadnutého rozhodnutia. Majiteľ ÚV poukázal na to, že v Maďarsku tiež príslušný orgán verejnej správy návrh na výmaz úžitkového vzoru zamietol, až súdy zmenili vydané rozhodnutie. V konaní sa však posudzovala podmienka vynálezcovskej činnosti (samozrejme na podklade iných dôkazov). V Českej republike zostal úžitkový vzor zapísaný po celú dobu ochrany, čo tamojší prevádzkovateľ jadrových elektrární nielen rešpektoval, ale s majiteľom ÚV uzavrel licenčnú zmluvu a vyplatil mu licenčnú odmenu. Žalovaný žiadnym spôsobom neodňal žalobcovi možnosť konať pred orgánom verejnej správy. V tomto prípade bolo možné vec náležite posúdiť bez nutnosti ústneho pojednávania, a to vzhľadom na predložené písomné podanie a dôkazy.

Replika žalobcu k vyjadreniu žalovaného 26. Žalobca v replike zo dňa 24.10.2022 zotrval na tom, že rozklad bol podaný voči celému prvostupňovému rozhodnutiu, a teda žalovaný mal preskúmavať toto rozhodnutie v celom rozsahu. Žalobca má za to, že správny súd vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR pri posúdení žaloby nie je limitovaný rozsahom rozkladu a môže vykonať všetky predložené dôkazy a preskúmať napadnuté rozhodnutie v rozsahu všetkých žalobných bodov. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že proti novosti ako aj presahu prostej odbornej schopnosti možno namietať len tým, čo sa stalo súčasťou stavu techniky pred dátumom prednosti napadnutého riešenia, svojvoľne rozširuje dikciu zákona. Žalobca zopakoval, že rozkladom bolo napadnuté nesprávne právne posúdenie verejnosti dokumentov D0 až D4, nesprávne hodnotenie všetkých dôkazov, t.j. aj dôkazu týkajúceho sa posúdenia podmienky presiahnutia rámca prostej odbornej schopnosti a priemyselnej využiteľnosti a formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia. V priebehu rozkladového konania žalobca svoju argumentáciu rozvíjal a dopĺňal. Koncentrácia sa týka iba správneho konania a nepresahuje do správneho súdneho konania. Žalobca súd nežiada, aby preskúmaval tvrdenia alebo dôkazy, ktoré uplatnil prvýkrát až v žalobe. Naopak, žiada o preskúmanie všetkých dôkazov, ktoré boli predložené v administratívnom konaní, ako aj právnych a skutkových záverov, ktoré vyplynuli zo správnej úvahy žalovaného v administratívnom konaní. Namieta, že správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci. Žalobca môže reagovať na tvrdenia a argumenty žalovaného a podporiť svoje tvrdenia ďalšími dôkazmi, ktoré sa stanú súčasťou spisu. Pokiaľ ide o otázku nariadenia, resp. nenariadenia pojednávania v administratívnom konaní, žalobca odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/82/2015, kde krajský súd žalovanému odporučil zváženie nariadenia pojednávania, keď jasne vyslovil, že ide o technicky a právne zložitú vec. Každý jeden dokument predložený do konania sa týkal jadrovej energetiky a konštrukcie jadrových reaktorov, čo potvrdzuje záver o zložitosti veci. Žalobca zotrváva na svojich tvrdeniach, že odborná komisia nebola zložená z osôb, ktoré mali dostatočnú odbornosť v oblasti jadrovej energetiky, a preto nebolo zaručené riadne právne a skutkové posúdenie naplnenia podmienok pre výmaz napadnutého úžitkového vzoru, a to na oboch stupňoch. Tým, že žalovaný v administratívnom konaní žalobcovi neumožnil oboznámiť sa s dosiahnutým vzdelaním jednotlivých členov komisie, znemožnil mu uplatňovať námietky voči ich odbornosti. Argument, že žalovaný sa otázkami jadrovej energetiky vlastne ani nezaoberal a hodnotil len verejnú dostupnosť dokumentov D1 až D4 vyplýva z nesprávnej aplikácie vlastnej metodiky žalovaného - opomenutia skutočnosti, že technické riešenia môžu byť verejnosti sprístupnené aj ich využitím a nielen zverejnením dokumentu, ktorý by obsahoval ucelený opis znakov toho-ktorého riešenia. Preto pri samotnom posudzovaní splnenia podmienky novosti mal žalovaný na oboch stupňoch posudzovať znaky technického riešenia aj z technického/odborného pohľadu, ich prítomnosti v iných jadrových elektrárňach a nielen vizuálne hľadať nakreslené technické riešenie a v tomto ohľade porovnávať dokumenty. V ďalšej časti sa žalobca vyjadril k jednotlivým tvrdeniam žalovaného pokiaľ ide o dokumenty D0, D1, D2, D3, D4 a dokumenty P5, P6, P12, P13 a P14. V súvislosti s dokumentom D0 nad rámec už skorších vyjadrení uviedol, že samotný majiteľ úžitkového vzoru považoval dokument za stav techniky vo vzťahu k napadnutému úžitkovému vzoru a potvrdil jeho zverejnenie pred dátumom vzniku práva prednosti napadnutého úžitkového vzoru. Teda prvostupňové rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Je zrejmé, že k sprístupneniu technického riešenia použitého v JE Loviisa došlo práve jeho využitím v tejto jadrovej elektrárni. Žalovaný však túto skutočnosť úplne opomenul a úplne účelovo sa zameral iba na jeden spôsob, akým je možné sprístupniť technické riešenie. K dokumentu D1 uviedol, že výsledky riešenia v dokumente D1 boli majiteľom úžitkového vzoru sprístupnené tretím osobám (spoločnosti ADVING, s.r.o.). Pokiaľ ide o dokument D2, žalobca namieta, že všetky dokumenty (D2 až D4) boli vytvorené v rámci projektu VERSAFE. Výsledky z tohto projektu boli zverejňované, teda ich nezverejnenie nevyplýva „z mlčanlivosti“ uvedenej v dvojstrannej zmluve. Samotný majiteľ prezentoval výsledky na medzinárodných workshopoch, príručka SAM Handbook (prezentujúca výsledky projektu) bola distribuovaná medzi prevádzkovateľov jadrových zariadení. Žalobca opätovne poukázal na to, že k zverejneniu technického riešenia môže dôjsť aj ústnym opisom (prednáškou alebo využitím). Žalobca v priebehu celého administratívneho aj súdneho konania opakovane tvrdil, že technické riešenie nemohlo byť nové, ani nemohlo byť výsledkom vynálezcovskej činnosti, pretože sa už dávno využívalo na iných jadrových reaktoroch (v JE Loviisa). K dokumentom D3 a D4 uviedol, že zmluvné dojednanie o zachovávaní mlčanlivosti podľa zmlúv P3 a P4 nie je dôkazom toho, že dokumenty neboli zverejnené. Výsledky prác podľa jednotlivých zmlúv boli použité v ďalšej práci

(a to pre iný subjekt), a preto boli sprístupnené tretej osobe. Vo vzťahu k dokumentom P5, P6, P12, P13 a P14 žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru o neverejnosti projektu VERSAFE. Žalovaný vo vyjadrení rovnako ako v napadnutom rozhodnutí ani neuviedol, čo je dokument P5, len neúplne preložil jeho názov. Nie je pravda, že dokumentom P6 sa riadilo podávanie správ v rámci projektu, ako to v rozpore s jeho obsahom vyhodnotil žalovaný. Dokument P6 nepreukazuje, že by bol súčasťou zmluvy, ktorú uzatvorili partneri projektu a že by boli podľa neho povinní postupovať. Žalobca opätovne zdôraznil, že medzinárodné projekty sa riadia uzavretou zmluvou, je však potrebné rozlišovať medzi všeobecnými informáciami a zmluvnou dohodou účastníkov projektu. Ani preklad slova „guidelines“ ako „smernica“ nie je správny, pretože v zmysle obsahu dokumentu a jeho účelu sa jedná o usmernenie, resp. návod a nie smernicu (anglický pojem „directive“). Partnermi projektu VERSAFE boli prevádzkovatelia jadrových elektrární, pričom dokument P6 obsahuje návod na podávanie hodnotiacich správ pre Európsku komisiu a nemá nič s tvorbou technických správ, ktoré sú výstupom z projektu. Závery žalovaného o dokumente P14 sú fundamentálne nesprávne. Dokumenty D2 až D4 boli uvedené v dokumente P14 ako referencia/odkaz na zdroje, z ktorých autori článku čerpali, a teda k nim mali prístup. Ak by dokumenty D2 až D4 neboli prístupné verejnosti, autori článku by z nich nemohli čerpať. V súvislosti s dokumentom R1 žalobca vytkol žalovanému, že posúdenie, ktoré uvádza vo vyjadrení k žalobe, nie je uvedené v napadnutých rozhodnutiach. V napadnutom rozhodnutí žalovaný zdôvodnil neverejnosť tohto dokumentu s poukazom na čl. 5 bod 5.1 zmluvy P1. V súvislosti s dokumentami R3 až R5 žalobca uviedol, že dokument R5 (Záznam z pracovnej cesty F. G.) potvrdzuje, že na workshope vo Viedni boli prezentované výsledky projektu VERSAFE a zároveň, že príručka SAM Handbook bola distribuovaná účastníkom workshopu. Žalobcovi nie je zrejmé, prečo žalovaný považoval subjektívny názor F. G. o príručke SAM Handbook za rozhodujúci pre posúdenie, či príručka obsahuje alebo neobsahuje konkrétne technické riešenie. Žalovanému nemohlo byť známe, za akých okolností, kedy a na základe akých kritérií F. G. uvedené hodnotenie napísal. Týmto žalovaný bez ďalšieho prevzal hodnotiaci úsudok jednej osoby, ktorá nebola účastníkom administratívneho konania a založil na ňom svoje závery. Replika žalobcu k vyjadreniu ďalšieho účastníka 27. Žalobca v replike zo dňa 24.10.2022 reagoval na námietku majiteľa ÚV, že on sám (žalobca) uviedol, že napadnuté technické riešenie len využíva existujúcu konštrukciu jadrového reaktora VVR - 440/V 213 a jeho úpravy tak, ako bola uskutočnená v JE Loviisa, pričom majiteľ ÚV len jednoducho vynechal znak použitia hydraulického systému na zväčšenie kritickej štrbiny. Túto interpretáciu považuje za zavádzajúcu, vytrhnutú z kontextu. Práve majiteľ ÚV svojou argumentáciou priznal, že napadnuté technické riešenie sa skutočne líši len absenciou hydraulického mechanizmu, teda len jediným technickým prvkom. Všetky ostatné prvky napadnutého technického riešenia už boli na reaktore VVR – 440 v JE Loviisa prítomné pred registráciou ÚV. Veľkosť kritickej štrbiny napadnutý úžitkový vzor nerieši technickými znakmi - tento problém majiteľ ÚV vyriešil len matematicky, matematické výpočty však nemajú zápisnú spôsobilosť. Majiteľ ÚV teda len prekreslil už existujúce technické prvky bez toho, aby ich akokoľvek modifikoval alebo vylepšil, a túto už všeobecne známu sústavu prvkov, ktorá existovala aj v JE Loviisa, si nechal registrovať ako vlastný úžitkový vzor (samozrejme bez hydrauliky). Majiteľ ÚV len vypočítal, že štrbina v jej najužšom mieste pri reaktore typu VVR - 440/V213 je dostatočná na ochladenie reaktora v prípade ťažkej havárie, a preto inštalácia hydraulického zariadenia nie je potrebná. Ďalej sa vyjadril k dokumentom D1 až D4 v súlade s obsahom vyjadrenia podaného už k vyjadreniu žalovaného a k dokumentom P5 a P6, ako aj k dokumentom D0, D5 a D6. V súvislosti s dokumentom R1 žalobca zdôraznil, že nesprávnosť posúdenia dokumentu R1 žalovaným spočíva v úplnom opomenutí skutočnosti, že spoločnosť ADVING, s.r.o. mala ako subdodávateľ k dispozícii správy vypracované v rámci projektu VERSAFE, čo vyplýva z bodu 2.1 dokumentu P1. Zmluva o dielo so spoločnosťou ADVING, s.r.o. rovnako v bode 2.1 obsahuje text: Predmetom diela je riešenie úlohy technického rozvoja „Koncepcia udržanie aktívnej zóny v tlakovej nádobe reaktora pre jadrové elektrárne typu VVR - 440/V213. Spoločnosť ADVING, s.r.o. nebola účastníkom projektu VERSAFE, výsledky projektu však boli odbornej verejnosti známe, minimálne preukázateľne sprístupnené spoločnosti ADVING, s.r.o. ako tretej osobe. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca reagoval na argumenty majiteľa k dokumentu P7, P8, k zápisnej nespôsobilosti matematických výpočtov, k prekonaniu prostej odbornej schopnosti a taktiež reagoval na argumentáciu majiteľa k dokumentom P9, P10, P15 až P22 týkajúcim sa priemyselnej využiteľnosti napadnutého ÚV. Zatiaľ čo v administratívnom konaní, ktorého výsledkom je žalobou napadnuté rozhodnutie, žalovaný nepovažoval príručku SAM Handbook za zverejnenú, v paralelnom konaní (v konaní o návrhu na výmaz, ktorý bol podaný ako druhý v poradí) už paradoxne dospel k

opačnému záveru, a to, že táto príručka zverejnená bola. Žalovaný pritom k takémuto opačnému záveru dospel na základe toho istého dokumentu, ktorý je v tomto konaní označený ako dokument R5. V zhode s doterajšou argumentáciou reagoval aj na argumenty majiteľa ÚV k odbornosti žalovaného. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na zabezpečenie znaleckého posudku, nemožno sa stotožniť s interpretáciou majiteľa ÚV, že otázka novosti technického riešenia nie je technickou otázkou. Aj na posúdenie toho, či sú určité technické znaky úžitkového vzoru prítomné v určitom dokumente, alebo či boli už v niektorej jadrovej elektrárni využité, je nevyhnutná odbornosť, ktorá zabezpečí riadne zistenie skutkového stavu a presvedčivé odborné závery. Preto žalobca zotrval na návrhu na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním. Duplika žalovaného 28. Žalovaný v duplike zo dňa 12.12.2022 konštatoval, že podmienka zverejnenia, t.j. podmienka, aby dokument, ktorým možno relevantne namietať v konaní o výmaz úžitkového vzoru, bol stavom techniky, platí nielen na dokumenty, ktoré majú preukazovať nesplnenie podmienky novosti, ale aj na dokumenty, ktorými sa má preukázať nesplnenie podmienky prostej odbornej schopnosti. V oboch prípadoch platí, že dokumenty musia byť v rozhodnom čase verejnosti prístupné. Hoci zákon č. 478/1992 Zb. výslovne nestanovoval, že pri skúmaní podmienky prekročenia rámca prostej odbornej schopnosti je východiskom stav techniky, táto skutočnosť je zrejmá z podstaty predmetnej podmienky, v tejto súvislosti citoval publikáciu Práva k průmyslovému vlastnictví (Horáček, R., Čada, K., Hajn, P., Praha: C.H.Beck, 2011). Žalovaný akcentoval, že jeho úlohou v konaní o výmaz úžitkového vzoru (v návrhovom konaní) je posúdiť opodstatnenosť návrhu, a to na základe podkladov účastníkov konania, oni nesú dôkazné bremeno. Nie je úlohou žalovaného preukazovať nezverejnenie dokumentov – je úlohou navrhovateľa preukázať ich zverejnenie. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe snažil bližšie vysvetliť postup pri formovaní záverov napadnutého rozhodnutia, pričom tieto vysvetlenia vznikli ako dôsledok spochybnenia záverov rozhodnutia žalobcom. S ohľadom na uvedeného nejde zo strany žalovaného o používanie nových argumentov, či vysvetlení.

Duplika ďalšieho účastníka 29. Ďalší účastník (majiteľ ÚV) vo vyjadrení zo dňa 09.01.2023 konštatoval, že žalobca sa usiluje rozšíriť možnosť súdneho prieskumu tak, že správny súd má posúdiť akékoľvek žalobné námietky týkajúce sa predmetu konania, a to bez ohľadu na skutočnosť, že ich žalobca neuplatnil v rámci rozkladu. Zdôraznil, že rozsah rozkladu bol v rozpore s tvrdeniami žalobcu celkom jednoznačne vymedzený. Argumentácia žalobcu o úplnej preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia celkom evidentne ignoruje logiku ustanovenia § 191 ods. 3 SSP, v zmysle ktorej predpokladom zrušenia prvostupňového rozhodnutia musí byť vždy najskôr zrušenie druhostupňového rozhodnutia. Celá snaha žalobcu o vyargumentovane úplného prieskumu smeruje podľa majiteľa k „zhojeniu“ nedostatočnej procesnej aktivity žalobcu v administratívnom konaní. Predmetom súdneho prieskumu nemajú byť skutočnosti a dôkazy, s ktorými sa žalovaný vysporiadal v prvostupňovom rozhodnutí a žalobca ich posúdenie nenapadol v rámci rozkladu, čím súčasne sám vylúčil možnosť ich prieskumu žalovaným. Konkrétne ide o dokumenty D0, D5 a D6 a ich hodnotenie, dokumenty P7 a P8 a ich hodnotenie, najmä v kontexte prekonania prostej odbornej schopnosti, dokumenty P9, P10, P15 až P22 osobitne v spojitosti s priemyselnou využiteľnosťou napadnutého ÚV. Rovnako pre účely vydania napadnutého rozhodnutia a jeho posúdenia správnym súdom by nemali byť relevantné dôkazy, ktoré boli žalobcom doložené po lehote na podanie rozkladu - ide o dokumenty R2 až R5. Žalobca ignoruje, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí celkom jednoznačne vysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa porovnania ÚV s technickým riešením v JE Loviisa, konkrétne s tým, že technické riešenie v tejto jadrovej elektrárni má identický účel, ale so zásadným rozdielom, ktorým je práve odstránenie tepelného tienenia eliptického dna tlakovej nádoby reaktora pomocou hydraulického zariadenia. Pretože technické riešenie chránené úžitkovým vzorom dosahuje rovnaký účel bez využitia tohto konkrétneho technického prvku, nemôže byť existujúce riešenie v JE Loviisa na prekážku jeho novosti. Tým je celkom logicky vylúčená opakovaná argumentácia žalobcu vychádzajúca zo zverejnenia technického riešenia zodpovedajúceho úžitkovému vzoru jeho použitím v JE Loviisa (bod 33, 34, 50-54, 64, 90, 527 a 137 vyjadrenia). V prípade novosti ako podmienky zápisnej spôsobilosti nemôžu byť na prekážku dokumenty, ktoré neboli sprístupnené verejnosti, keďže

tieto netvoria stav techniky. Pokiaľ teda žalovaný vyhodnotil dokumenty D1 až D4 a R1 tak, že neboli súčasťou stavu techniky, nemusel hodnotiť každý individuálny znak technických riešení opísaných v týchto dokumentoch. Majiteľ zotrval na tom, že žalovaný sa s problematikou verejnej dostupnosti všetkých namietaných dokumentov v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal. Nie je pravda, že v rozhodnutí v paralelnom konaní (t. j. v rozhodnutí o v poradí druhom návrhu na výmaz úžitkového vzoru) mali byť dokumenty D2 až D4 považované za zverejnené s poukazom na dokument R2. K návrhu na doplnenie dokazovania znalcom majiteľ ÚV poukázal na vymedzený rozsah rozkladu, ktorý bol vyhodnotený žalovaným správne a v zásade nepredstavoval technickú otázku - jednalo sa predovšetkým o posúdenie sprístupnenia dokumentov, čo absolútne neodôvodňuje znalecké dokazovanie. Reakcia žalobcu na vyjadrenie žalovaného zo dňa 12.12.2022 30. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 24.03.2023 zopakoval, že rozklad smeroval voči celému prvostupňovému rozhodnutiu a povinnosťou žalovaného bolo ho preskúmať v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené je dôsledkom nevyjadrenia sa žalovaného ku všetkým vzneseným námietkam to, že skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný výslovne nepoprel, sa v zmysle subsidiárnej aplikácie Civilného sporového poriadku považujú za nesporné. Žalovaný si svojvoľne rozšíril výklad ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 478/1992 Zb., postup ktorý si ospravedlňuje odkazom na českú odbornú literatúru. Opomína pritom, že predmetná odborná literatúra určuje podmienky pre priznanie právnej ochrany zo strany príslušného orgánu, a teda tieto podmienky bez ďalšieho nie je možné aplikovať na žalobcu. Naopak, žalobca tvrdí, že ak by žalovaný zákonné podmienky pri zápise úžitkového vzoru riadne skúmal, nepochybne by úžitkový vzor ani nikdy do registra nezapísal. Žalovaný neskúmal dokument D0 predložený v administratívnom konaní, pričom sa pokúša absurdnými a nelogickými konštrukciami obhájiť svoje pochybenie. Vo vyjadrení zo dňa 17.06.2013 sám majiteľ ÚV potvrdil zverejnenie dokumentu D0 pred dátumom vzniku práva prednosti napadnutého ÚV. Žalobca v ďalšom spochybnil to, že žalovaný obidve konania o výmaz úžitkového vzoru vedie v jednom administratívnom spise pod jedným číslom (ktorým je číslo zápisu úžitkového vzoru). Z obsahu administratívneho spisu nie je možné zistiť, ktoré vyjadrenie sa týka ktorého konania, čo samo osebe spôsobuje zmätočnosť. Spis nie je zažurnalizovaný a dokonca vôbec nie je zviazaný, čím nie je dostatočne zabránené prípadnej nezákonnej manipulácii s ním. Aj keď správnemu súdu mal byť predložený originálny administratívny spis, väčšina podaní v ňom je označená ako kópia. Nie je pritom zrejmé, akým spôsobom bola vykonaná zaručená konverzia podania podaného elektronicky do papierového spisu, rovnako pri podaní doručeného faxom nie je zrejmé, kedy a akým spôsobom boli podania následne doručené. Z toho vyplýva, že žalovaný porušil okrem iného základné pravidlá správneho konania, keď neviedol správne administratívny spis. Reakcia žalobcu na vyjadrenie ďalšieho účastníka zo dňa 09.01.2023 31. Žalobca uviedol (s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR), že námietky, ktoré by hypoteticky neboli vznesené ani v konaní o rozklade, je žalobca vždy oprávnený uplatniť v správnej žalobe a správny súd takéto námietky preskúma v plnom rozsahu. K argumentácii týkajúcej sa porovnania úžitkového vzoru s technickým riešením v JE Loviisa žalobca už v predchádzajúcich podaniach vyčerpávajúco vykreslil absenciu relevantných rozdielov medzi predmetnými riešeniami a odkazuje na tieto svoje závery. Ďalej poukázal na to, že v správnom konaní v Maďarsku bolo obdobné technické riešenie vyhodnotené ako nespôsobilé na zápis a bolo vymazané z príslušného registra. Vzhľadom na spoločnú európsku patentovú reguláciou platí, že ak znaky úžitkového vzoru neboli identifikované v Maďarsku, pri identickom technickom riešení by tieto znaky nemali byť identifikované ani v Slovenskej republike. Odstránenie hydraulického zariadenia, ktoré majiteľ ÚV opisuje ako zásadný rozdiel medzi napadnutým technickým riešením a technickým riešením v JE Loviisa v Maďarsku nepostačovalo na právnu ochranu úžitkového vzoru. Napriek skutočnosti, že riešenie v JE Loviisa tvorí stav techniky, žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom neporovnal hlavné znaky tohto riešenia s napadnutým ÚV. Úžitkový vzor je nefunkčný - neplní cieľ zabezpečenia prietoku chladiva okolo vonkajšej steny reaktora, keď nerieši viacero prvkov, ktoré sú kľúčové pre úspešné zvládnutie cieľa, a to zadržanie roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe reaktora. Pokiaľ ide o verejnú dostupnosť namietaných dokumentov, žalobca sa vyčerpávajúco vyjadril aj k mlčanlivosti, ktorá údajne bránila zverejneniu dokumentov. Žalobca preukázal, že mlčanlivosť obsiahnutá v dvojstrannej zmluve nebránila sprístupneniu predmetných dokumentov a zároveň, že zverenie dokumentu nie jediným spôsobom, ako sa dá technické riešenie považovať za sprístupnené verejnosti. Majiteľ ÚV

pri vytvorení dokumentu D1 vychádzal z výsledkov projektu VERSAFE, ktoré boli preukázateľne prezentované na medzinárodných workshopoch (dokumenty R2 až R5). Významná časť argumentácie majiteľa ÚV vo vzťahu k dokumentom D2 až D4 vychádza z jeho premisy, že úžitkový vzor a technické riešenie v JE Loviisa nie sú identické. Žalobca s týmto nesúhlasí, odkazuje na svoje predchádzajúce vyjadrenia, z ktorých vyplýva, že napadnuté technické riešenie a riešenie v JE Loviisa sú takmer identické. Požadovať informácie o dosiahnutom odbornom vzdelaní členov rozkladovej komisie je nielen oprávnené, ale vyslovene žiadúce, a to práve z dôvodu posudzovania vysoko odborných technických dokumentov jadrového zariadenia, na správne posúdenie ktorých je nevyhnutné vysoko odborné vzdelanie a vedomosti. Povinnosťou majiteľa ÚV bolo výslovne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu, inak sa považujú za nesporné. Ostatné vyjadrenie ďalšieho účastníka 32. Dňa 22.09.2023 bolo správnemu súdu doručené vyjadrenie ďalšieho účastníka (majiteľa ÚV), v ktorom zotrval na závere, že žalobca aplikuje pravidlá a princípy súdneho prieskumu správnych rozhodnutí na rozhodnutia vydané v konaní o návrhu na výmaz úžitkového vzoru spôsobom, ktorý vylučuje osobitná povaha tohto konania. V tejto súvislosti poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR v rozsudku sp. zn. 7Afs/54/2007, kde súd konštatoval, že žalobca zaiste nemôže účinne spochybňovať zákonnosť postupu žalovaného správneho orgánu a vytýkať mu ako procesnú vadu, že sa nevysporiadal so skutočnosťami, či právnymi námietkami, ktoré v správnom konaní neuviedol, alebo, ktoré uplatnil oneskorene. Podľa názoru majiteľa je žaloba a jednotlivé žalobné dôvody konštruované práve týmto spôsobom. Konanie o výmaze úžitkového vzoru je špecifické tým, že na rozdiel od štandardného správneho konania nie je postavené na princípe materiálnej pravdy, ale na princípe formálnej pravdy, pričom z hľadiska zistenia skutkového stavu sú relevantné návrhy a dôkazy označené v návrhu na výmaz, v rozkladovom konaní dôvody vymedzené podávateľom rozkladu. Na žiadne iné dôkazy, ani skutočnosti nemôže žalovaný principiálne prihliadať. Majiteľ zosumarizoval, že: (i) Skutočnosť, že technické riešenie v JE Loviisa je stavom techniky a nie je prekážkou zápisu úžitkového vzoru úrad konzistentne vyriešil v prvostupňovom rozhodnutí, túto skutočnosť žalobca nenapadol v rozklade. (ii) Úžitkový vzor nechráni matematické výpočty, ale technické riešenie, to nevylučuje, že aj s využitím matematických výpočtov preklenuli pôvodcovia úžitkového vzoru technicky predsudok, teda, že na funkčnosť riešenia nie je nutné zväčšiť priestor okolo tlakovej nádoby reaktora znížením tepelného tienenia, ako je to v JE Loviisa alebo osobitnou konštrukciou tienenia, ako je to na reaktoroch Westinghouse AP600 a AP1000. S týmto sa taktiež konzistentne a logicky vysporiadal úrad v prvostupňovom rozhodnutí a žalobca to nenapadol v rozklade. (iii) Dôkazné bremeno, že prišlo k zverejneniu určitého dokumentu je na žalobcovi. Zverejnenie dokumentov musí vyplývať z koncentrovaného podkladu konania (návrh na výmaz úžitkového vzoru a dôkazy v ňom označené), pričom s touto otázkou sa úrad konzistentne a logicky vysporiadal aj v prvostupňovom rozhodnutí a v rozsahu, v akom to žalobca v rozklade namietal, aj v napadnutom rozhodnutí. (iv) Žalovaný nemohol s poukazom na koncentračnú zásadu prihliadať na výsledky konania v Maďarsku. Na doplnenie majiteľ ÚV uviedol, že v Českej republike nebola zápisná spôsobilosť úžitkového vzoru vôbec spochybnená, pričom nie je žiadny dôvod predpokladať nižšiu odbornosť pracovníkov spoločnosti ČEZ, a.s. ako prevádzkovateľa JE Dukovany, na ktorej sa technické riešenie využíva, v porovnaní so žalobcom. (v) Námietky k interpretácii dôkazu D0, o ktorom extenzívne pojednáva žalobca vo vyjadrení z 24.03.2023 neboli predmetom námietok v rozklade. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 33. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 34. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 01.06.2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa

toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 73S/5/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. BB-73S/5/2022. 35. Žalobca na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a dôvodoch v nej uvedených. Navrhol, aby správny súd podľa § 191 SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zvýraznil najmä procesné vady, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie za nezákonné. V prvom rade ide o nedostatočnú odbornosť žalovaného, žalovaný taktiež pochybil, keď v administratívnom konaní nenariadil ústne pojednávanie, na ktorom by žalobca mohol vysvetliť určité technické a odborné skutočnosti. Podaný rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu mal byť interpretovaný podľa obsahu, v zmysle ktorého argumentácia a predložené dôkazy smerovali voči celému prvostupňovému rozhodnutiu a týkali sa všetkých namietaných podmienok zápisu úžitkového vzoru. 36. Na základe návrhu zástupcu žalobcu správny súd vypočul aj priamo žalobcu. Poverená zamestnankyňa žalobcu zdôraznila, že podstatou problému a nezákonnosti rozhodnutia žalovaného je nepochopenie, v čom je predmet sporu zo strany žalovaného. Nedostatočná odbornosť žalovaného spôsobila, že žalobca musel vysvetľovať základné technické aspekty problematiky, čo mu ale nebolo umožnené vykonať na ústnom pojednávaní. V ďalšom poukázala na vývoj reaktorov druhej a tretej generácie a problematiku riešenia ťažkých havárií na jadrových zariadeniach. Namietala nefunkčnosť napadnutého úžitkového vzoru ako aj skutočnosť, že žalovaný nepochopil opis existujúceho stavu techniky – riešenia aplikovaného v JE Loviisa. Žalovaný porušil zásady správneho konania aj tým, že žalobcovi neoznámil odbornosť (dosiahnuté vzdelanie) členov rozkladovej komisie. 37. Žalovaný na pojednávaní zotrval na napadnutom rozhodnutí a dôvodoch v ňom uvedených. Navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. Zotrval na tom, že rozklad smeroval len voči vyhodnoteniu verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4. Členovia rozkladovej komisie v rozkladovom konaní preto neposudzovali technické otázky, ale primárne otázku zverejnenia dokumentov (ich sprístupnenia verejnosti). 38. Zástupca ďalšieho účastníka konania na pojednávaní uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia k žalobe a ostatných podaní v správnom súdnom konaní. Žaloba je podľa jeho názoru nedôvodná. 39. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 40. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 41. Podľa § 493e veta pred bodkočiarkou SSP konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023. 42. Podľa § 1 zákona č. 478/1992 Zb. technické riešenia, ktoré sú nové, presahujú rámec prostej odbornej schopnosti a sú priemyselne využiteľné, sa chránia úžitkovými vzormi. 43. Podľa § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 478/1992 Zb. (1) Technické riešenie je nové, ak nie je súčasťou stavu techniky. (2) Stavom techniky na účely tohto zákona je všetko, čo bolo predo dňom, od ktorého prislúcha prihlasovateľovi úžitkového vzoru právo prednosti (§ 9), zverejnené. (3) Stavom techniky nie je také zverejnenie výsledkov práce prihlasovateľa alebo jeho právneho predchodcu, ku ktorému došlo v posledných šiestich mesiacoch pred podaním prihlášky úžitkového vzoru. 44. Podľa § 5 zákona č. 478/1992 Zb. technické riešenie je priemyselne využiteľné, ak sa môže opakovane využívať v hospodárskej činnosti. 45. Podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 517/2007 Z.z.: (1) Na návrh tretej osoby úrad vykoná výmaz úžitkového vzoru z registra, ak) predmet úžitkového vzoru nie je spôsobilý na ochranu podľa § 4 až 6, b) bola prihlasovateľom osoba, ktorá nemala právo na ochranu úžitkovým vzorom podľa § 10 ods. 1, §

10 ods. 3 alebo § 11 ods. 1, c) prihláška nespĺňa podmienku podľa § 32 ods. 3, d) predmet úžitkového vzoru ide nad rámec pôvodného podania prihlášky, e) pre toho istého prihlasovateľa bolo zapísaných viac úžitkových vzorov so zhodným predmetom, f) neboli splnené podmienky na zápis úžitkového vzoru do registra podľa predpisov platných v čase jeho zápisu. (2) Úrad môže vymazať úžitkový vzor z registra podľa odseku 1 písm. c) až e) alebo v prípade, ak predmet prihlášky nie je zjavne spôsobilý na ochranu podľa § 5, 6 a 9 alebo prihláška nespĺňala podmienku podľa § 32 ods. 3, aj z úradnej moci. 46. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 517/2007 Z.z. návrh na výmaz musí obsahovať právne a skutkové odôvodnenie a súčasne sa musia predložiť alebo označiť dôkazy, ktoré navrhovateľ výmazu predloží a o ktoré sa návrh na výmaz opiera. Rozšírenie alebo doplnenie návrhu na výmaz nie je prípustné; na také rozšírenie alebo doplnenie úrad v rámci konania a rozhodovania vo veci neprihliada. 47. Podľa § 53 ods. 1 a 2 zákona č. 517/2007 Z.z. proti rozhodnutiu úradu možno podať rozklad v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia; včas podaný rozklad má odkladný účinok. (2) Pri rozhodovaní o rozklade je úrad viazaný jeho rozsahom; to neplatí a) vo veciach, v ktorých možno začať konanie z úradnej moci, b) vo veciach spoločných práv alebo povinností týkajúcich sa viacerých účastníkov konania na jednej strane. 48. Podľa § 58 ods. 4 a 5 zákona č. 517/2007 Z.z.: (4)Na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. (5) Na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa nevzťahujú ustanovenia o prerušení konania, o čestnom vyhlásení, o lehotách pre rozhodnutie a o opatreniach proti nečinnosti podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. 49. Predmetom správneho súdneho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu úradu sp. zn. UV 4301/II-101-2021 zo dňa 30.11.2021 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sp. zn. PÚV 152-2005/ÚV 4301/I-135-2013 zo dňa 12.12.2013 a konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo. Z administratívneho spisu vyplýva, že Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky zapísal napadnutý úžitkový vzor do registra úžitkových vzorov 16.09.2005 (na základe prihlášky zo dňa 01.07.2005) podľa ustanovení zákona č. 478/1992 Zb. Žalobca podal 01.02.2013 návrh na výmaz úžitkového vzoru a namietal, že v čase jeho zápisu neboli splnené zákonné podmienky pre jeho zápis (nebola splnená podmienka novosti, presahu prostej odbornej schopnosti a priemyselnej využiteľnosti). Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový orgán nezistil existenciu uplatnených dôvodov pre výmaz úžitkového vzoru a návrh navrhovateľa (žalobcu) zamietol. Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí návrhu na výmaz ÚV potvrdil. V správnej žalobe žalobca tvrdil, že žalovaný nezistil dostatočne skutkový stav veci, nemal dostatok skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že rozhodnutie žalovaného nemá oporu v obsahu spisu a vo vykonanom dokazovaní, existujú rozpory v úsudku pri použití správnej úvahy zo strany žalovaného a rozhodnutie je nepreskúmateľné. Namietal odbornosť žalovaného pri posúdení návrhu. Namietal tiež vady konania. Žalobné námietky smerovali ku všetkým dôvodom, pre ktoré žalobca žiadal výmaz úžitkového vzoru – t.j. k otázke (ne)splnenia podmienky novosti, presiahnutia rámca prostej odbornej schopnosti a priemyselnej využiteľnosti. Žalovaný, ako aj ďalší účastník (majiteľ ÚV), vo vyjadrení k žalobe namietali rozsah podanej žaloby z dôvodu, že žalobca nad rámec dôvodov uvedených v podanom rozklade rozšíril svoje námietky - žalobou uplatnené námietky žalobca v rozkladovom konaní neuplatnil, a preto sa nimi žalovaný v napadnutom rozhodnutí o rozklade nemohol zaoberať. 50. Správny súd v prvom rade uvádza, že návrh na výmaz úžitkového vzoru musí obsahovať právne a skutkové odôvodnenie a súčasne sa musia predložiť alebo označiť dôkazy, ktoré navrhovateľ výmazu predloží a o ktoré sa návrh na výmaz opiera. Rozšírenie alebo doplnenie návrhu na výmaz nie je prípustné; na také rozšírenie alebo doplnenie úrad v rámci konania a rozhodovania vo veci neprihliada (§ 45 ods. 1 zákona č. 517/2007 Z.z.). Úrad ako príslušný orgán verejnej správy oprávnený rozhodovať o návrhu na výmaz úžitkového vzoru je teda v zmysle zákonom upravenej zásady koncentrácie viazaný dôvodmi uvedenými v návrhu, nesmie za účastníka konania dôvody svedčiace pre výmaz vyhľadávať a svoje rozhodnutie môže založiť len na dôkazoch pripojených navrhovateľom k samotnému návrhu na výmaz úžitkového vzoru. Uvedená koncentračná zásada je v konaní o výmaz úžitkového vzoru umocnená ustanovením § 52 zákona č. 517/2007 Z.z., podľa ktorého účastník konania pred úradom je povinný predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úrad rozhoduje na základe

skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené alebo navrhnuté. V konaní o výmaz úžitkového vzoru sa teda neuplatňuje zásada materiálnej pravdy, dôkazné bremeno leží na navrhovateľovi. Navrhovateľ výmazu je povinný návrh na výmaz úžitkového vzoru odôvodniť a predložiť alebo navrhnúť dôkazy priamo v návrhu. Na doplnenie a rozšírenie návrhu na výmaz úžitkového vzoru úrad neprihliada. Zisťovanie skutkového stavu je limitované rozsahom predložených alebo navrhnutých dôkazov. 51. Správnou žalobou bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorý rozhodoval o rozklade podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým úrad návrh na výmaz napadnutého úžitkového vzoru zamietol s odôvodnením, že návrh (a jeho prílohy) neosvedčujú, že v čase zápisu napadnutý úžitkový vzor nespĺňal podmienky pre jeho zápis do registra úžitkových vzorov. V rozkladovom konaní je koncentračná zásada vyjadrená tak, že pri rozhodovaní o rozklade je úrad viazaný jeho rozsahom okrem zákonom stanovených výnimiek (§ 53 ods. 2 zákona č. 517/2007 Z.z.). To znamená, že žalovaný nemohol v napadnutom rozhodnutí a jeho odôvodnení ísť nad rámec dôvodov uvedených v podanom rozklade. Pre úplnosť správny súd uvádza, že vo veci nešlo o spoločné práva alebo povinnosti týkajúce sa viacerých účastníkov konania na jednej strane (§ 53 ods. 2 písm. b/ zákona č. 517/2007 Z.z.) a ani o vec, ktorú možno začať z úradnej moci (§ 53 ods. 2 písm. a/ zákona č. 517/2007 Z.z.), pretože návrh na výmaz bol podaný z dôvodov podľa § 44 ods. 1 písm. f) zákona č. 517/2007 Z.z. Pretože žalobca v podanom rozklade namietal (i) nesprávne zhodnotenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4, (ii) nesprávnu interpretáciu a posúdenie predložených dôkazov a (iii) formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia, žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal len týmito dôvodmi tvrdenej nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia. Námietka (ii) nesprávnej interpretácie a posúdenia predložených dôkazov, ktorú žalobca vysvetľuje v správnej žalobe tak, že táto sa vzťahovala na všetky prvostupňovým orgánom hodnotené skutočnosti, je podľa obsahu administratívneho spisu žalobcom vykladaná širšie ako bola uplatnená v rozkladovom konaní. Podľa obsahu vecného odôvodnenia rozkladu (položka č. 57 administratívneho spisu) žalobca v tejto časti rozkladu odôvodňoval námietku verejnej dostupnosti dokumentov D1, resp. D2 až D4 tým, že na problematike riešenej v projekte VERSAFE pracovali nielen spoločnosti zúčastnené v projekte, ale aj tretie osoby, na preukázanie čoho predložil dokument R1 ako dôkaz, že spoločnosť ADVING, s.r.o. mala prístup k výsledkom prác podľa jednotlivých zmlúv o dielo (dokumenty P1 až P4). Odôvodnenie rozkladu v tejto časti sa teda tiež venovalo len otázke, či namietané dokumenty D2 až D4 boli zverejnené, a teda boli stavom techniky. Na konanie pred úradom sa síce podľa zákona č. 517/2007 Z.z. vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, avšak len ak tento zákon neustanovuje inak (§ 58 ods. 4 zákona č. 517/2007 Z.z.). Vzhľadom na ustanovenie § 53 ods. 2 zákona č. 517/2007 Z.z. a § 58 ods. 4 zákona č. 517/2007 Z.z. žalovaný nemohol postupovať podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku (podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu) a preskúmavať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. 52. Žalovaný, súc viazaný rozsahom rozkladu, rozhodoval v súlade so zákonom len o v rozklade uplatnených námietkach, t.j. obmedzil prieskum prvostupňového rozhodnutia na správnosť posúdenia verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4, interpretáciu a posúdenie predložených dôkazov (týkajúcich sa zverejnenia týchto dokumentov) a formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ je žalovaný viazaný rozkladom (jeho rozsahom), nepreskúmava prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu (okrem zákonom stanovených výnimiek, ktoré sa v tomto prípade neuplatnili). 53. Žalobca žiadal, aby správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu všetkých žalobných námietok (smerujúcich aj voči posúdeniu uplatnených dôvodov pre výmaz, v rozsahu ktorých žalovaný prvostupňové rozhodnutie nepreskúmaval). Žalovaný žiadal, aby správny súd nebral do úvahy žalobné dôvody, ktoré idú nad rámec dôvodov uplatnených v rozkladovom konaní (obdobne to namietal majiteľ ÚV). Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že v súlade so zákonom (§ 134 SPP) je pri prieskume zákonnosti viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, t.j. rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmava z pohľadu každej žalobnej námietky. Súčasne platí, že pre rozhodnutie je rozhodujúci stav (skutkový a právny) v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SPP v znení účinnom do 30.06.2023), čo znamená, že správny súd môže preskúmavať len skutkový a právny stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Súdne konanie nie je pokračovaním administratívneho konania a úlohou správneho súdu nie je nahrádzať činnosť orgánu verejnej správy. 54. Správny súd poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej a právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SPP), súčasne však musí dbať na ochranu zákonnosti (§

5 ods. 3 SPP) a princíp právnej istoty (§ 5 ods. 1 v spojení s čl. 2 Civilného sporového poriadku), a to osobitne v prípadoch, kedy preskúmava zákonnosť rozhodnutia vydaného v administratívnom konaní, účastníkmi ktorého boli viaceré osoby. 55. I keď v správnom súdnom konaní v žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy môžu byť uplatnené aj námietky, ktoré neboli uplatnené v administratívnom konaní, taký prístup nie je možné plne realizovať v prípadoch, v ktorých sa uplatňuje koncentračná zásada, teda, kde je stanovená povinnosť účinného uplatnenia námietok v administratívnom konaní (k tomu pozri rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 27.09.2007 č.k. 5 As 66/2006-100). Koncentračná zásada uplatňujúca sa v konaní o návrhu na výmaz úžitkového vzoru limituje žalovaného pokiaľ ide o rozhodovanie o rozklade v rozsahu prieskumu prvostupňového rozhodnutia námietkami uplatnenými v rozklade. Preto je nedôvodná námietka nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúca v tom, že v napadnutom rozhodnutí absentuje posúdenie podmienky presahu rámca prostej odbornej schopnosti a priemyselnej využiteľnosti napadnutého ÚV, keď tieto skutočnosti (ich posúdenie prvostupňovým orgánom) neboli predmetom rozkladu (námietok obsiahnutých v rozklade). Pokiaľ je odvolací orgán povinný zaoberať sa podaným odvolaním v zásade len v rozsahu uplatnených námietok, nemôže žalobca účinne namietať ako procesnú vadu, že prvostupňové rozhodnutie nebolo preskúmané v celom rozsahu (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 26.08.2008 sp. zn. 7 Afs 54/2007-66). Opačným prístupom by sa relativizoval zmysel podmienky vyčerpania riadnych opravných prostriedkov pred uplatnením súdnej správnej žaloby, pokiaľ by v rámci správneho konania nebolo možné posúdiť všetky s prípadom súvisiace skutočnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 50/2013). Týmto spôsobom by súčasne dochádzalo k obchádzaniu princípu subsidiarity na ktorom je založené správne súdnictvo. Žalobcom opakovaný výklad, že správny súd je oprávnený (ale aj povinný) preskúmať rozhodnutie o rozklade a prvostupňové rozhodnutie podľa všetkých námietok uvedených v žalobe (a to aj za situácie, ak by neakceptoval tvrdenie a argumentáciu žalobcu, že rozklad bol v zmysle jeho obsahu podaný proti celému rozsahu prvostupňového rozhodnutia) nevyplýva ani z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.08.2016 sp. zn. 3Sžhuv/2/2014. Uvedeným rozhodnutím došlo k posunu rozhodovacej praxe v tom, že najvyšší súd jednoznačne konštatoval, že otázka posúdenia, či bol predmet ochrany úžitkového vzoru v čase jeho zápisu spôsobilý na zápis, je otázkou právnou, správna úvaha orgánu verejnej správy sa preto v takomto prípade uplatní iba v obmedzenom rozsahu. Skutkové a právne závery orgánu verejnej správy o týchto otázkach (t.j. o právnych otázkach), správny súd preskúmava v rámci riadneho posudzovania námietok uplatnených v žalobe, a to v plnom rozsahu. Dovtedajšia prax totiž bola taká, že v prípade rozhodnutí, ktoré záviseli od posúdenia technického stavu veci, správne súdy preskúmavali len zákonnosť procesného postupu orgánov verejnej správy a skutočnosť, či pri posudzovaní technických otázok na základe správnej úvahy nedošlo k pochybeniu – vybočeniu z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (vychádzali z toho, že posúdenie technickej stránky veci je podľa § 248 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku vylúčené z prieskumnej činnosti správnych súdov). Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí zdôraznil, že rozsah prieskumu zo strany správnych súdov musí i vo veciach priemyselných práv naplniť požiadavku plnej jurisdikcie, a preto nestačí, aby správny súd preskúmaval iba súlad procesných postupov správnych orgánov so zákonom, ale predmetu súdneho prieskumu musí podrobiť i podstatu veci. S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatoval, že otázka posúdenia, či bol predmet ochrany úžitkového vzoru v čase jeho zápisu spôsobilý na zápis, je otázkou právnou a skutkové a právne závery orgánu verejnej správy o týchto otázkach správny súd preskúmava v plnom rozsahu. V konaní, v ktorom sa uplatní koncentračná zásada však správny súd preskúmava v plnom rozsahu len tie skutkové a právne závery, ktoré žalobou napadnuté rozhodnutie obsahuje (t.j. tie, ktoré boli v administratívnom konaní spochybnené a bolo o nich druhostupňovým orgánom rozhodované). 56. Pokiaľ ide o námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu na riadne posúdenie veci, správny súd uvádza, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa podrobne zaoberal všetkými žalobcom predloženými dôkazmi. Tieto podľa názoru správneho súdu posúdil v intenciách zásady voľného hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z nich vyvodil zodpovedajú ich obsahu. Hodnotenie dôkazov ako myšlienkový postup vzhľadom na uvedenú zásadu (zásadu voľného hodnotenia dôkazov) nie je striktne viazané schémou rigidných postupov, ide o autonómny myšlienkový postup (zamestnancov) orgánu verejnej správy, účelom ktorého je z jednotlivých dôkazov, ako aj z ich vzájomných súvislostí, získať skutkové poznatky, ktoré v súhrne predstavujú zistený skutkový stav tvoriaci podklad pre právne posúdenie veci. Myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov a tvorbe skutkových a právnych záverov z nich plynúci nemá hmotný charakter, takže nemôže byť súčasťou administratívneho spisu v inej forme

než ako slovné vyjadrenie hodnotiacich záverov v odôvodnení rozhodnutí, čo bolo v danom prípade zachované. 57. V súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia správny súd poukazuje na závery odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom konštatoval, že za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť je treba považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod tento pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť. ... Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takého vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného takýmito vadami netrpí. Závery odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyčerpávajúcim spôsobom zodpovedajú obsahu námietok uvedených v rozklade žalobcu. Žalovaný podrobne vyhodnotil všetky namietané dokumenty a skutočnosti. Súčasne správny súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca formuluje žalobnú námietku takým spôsobom, že poukáže na obsah jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku (v tomto prípade v rozklade), uvedie stanovisko žalovaného, resp. uvedie, že žalovaný sa s odvolacou námietkou vysporiadal formálne, nekvalifikovane, nedostatočne, nelogicky a následne uvedie svoje vlastné závery, takéto námietky predstavujú len polemiku žalobcu so závermi žalovaného, resp. vyjadrenie jeho nesúhlasu so skutkovými alebo právnymi závermi žalovaného, ktoré samé o sebe nemôžu spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť. V správnom súdnom konaní je na žalobcovi, aby uviedol konkrétne skutkové a právne dôvody nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca vyjadrí svoj názor o nesúhlase s posúdením (skutkovým a právnym) veci žalovaným bez podloženia tvrdení relevantnými dôkazmi alebo podkladmi, jeho tvrdenia predstavujú len vyjadrenie jeho nesúhlasu so závermi žalovaného, čo nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia. Vyjadrenie nesúhlasu s hodnotením veci žalovaným orgánom verejnej správy nezakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 58. K tvrdenej zmätočnosti rozhodnutia žalovaného, ktorá má spočívať v tom, že žalovaný konštatoval, že pokiaľ ide o podmienku novosti úžitkového vzoru, navrhovateľ (žalobca) nenapadol rozkladom jej posúdenie, správny súd uvádza nasledovné: Pred samotným skúmaním, či je napadnuté technické riešenie opísané v namietaných dokumentoch, je potrebné mať kladne zodpovedanú otázku, že namietané dokumenty boli v relevantnom čase súčasťou stavu techniky, t.j. boli pred dňom, od ktorého prislúcha prihlasovateľovi (majiteľovi) riešenia právo prednosti, zverejnené. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané zverejnenie namietaných dokumentov (D1 až D4) v relevantnom období, nebol dôvod hodnotiť, či technické riešenie ÚV je jednoznačne opísané v namietaných dokumentoch – teda posudzovať samotnú „novosť“ v jej materiálnom zmysle slova. Žalobca rozkladom napadol záver prvostupňového rozhodnutia o tom, že namietané dokumenty neboli zverejnené, čo vysvetľuje záver žalovaného, že žalobca nenapadol posúdenie samotnej novosti (otázku ktorú hodnotil prvostupňový orgán len vo vzťahu k dokumentu D5 a D6). Správny súd zhodne s vyjadrením žalovaného (vo vyjadrení k žalobe) uvádza, že zhodnotenie verejnej dostupnosti dokumentov D1 až D4 je predpokladom následného posúdenie podmienky novosti, ako aj prekročenia prostej odbornej schopnosti. Keďže však zverejnenie nebolo preukázané, neprišlo ani k ďalšiemu kroku v posudzovaní novosti (ktorá sa posudzuje akoby v dvoch krokoch). Takýto postup a záver žalovaného je podľa správneho súdu logický a súladný so zákonom. Pokiaľ nebolo preukázané zverejnenie namietaných dokumentov, žalovaný nebol povinný skúmať, ktoré znaky nároku na ochranu príslušný namietaný dokument obsahuje, ako to namieta žalobca v žalobe (bod 43. žaloby). Podmienkou takéhoto posudzovania je, aby dokumenty boli stavom techniky. 59. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový orgán správne vyhodnotil neverejnosť dokumentov D1 a D4. Napriek uvedenému (ako to vyplýva zo strany 23. napadnutého rozhodnutia) sa však v prípade dokumentu D1 vyjadril aj k jeho obsahu a konštatoval, že v dokumente D1 nie je možné nájsť popis všetkých konkrétnych znakov predmetu napadnutého riešenia.

V tomto smere sa rozhodnutie žalovaného môže javiť ako mätúce, pretože žalovaný hovorí, že ak dokument nie je zverejnený, nie je potrebné hodnotiť, či obsahuje alebo neobsahuje znaky napadnutého riešenia. Svoj postup žalovaný vysvetlil tým, že uvedený materiál (dokument D1) sa zameriava na stratégiu riadenia ťažkých nehôd vyvinutú pre JE Loviisa vo Fínsku, ktorá je predmetom aj v iných namietaných dokumentoch (napr. v dokumente D5), preto naň žalovaný prihliadal z tohto pohľadu, keď v konaní nebolo sporné, že spôsob riešenia ťažkých nehôd v JE Loviisa bol stavom techniky v čase podania prihlášky napadnutého ÚV (toto uznal majiteľ ÚV ako aj úrad v prvostupňovom rozhodnutí v súvislosti s dokumentom D5). Pretože však je napadnuté rozhodnutie založené na jednoznačnom závere, že dokument D1 nebol uznaný za stav techniky (nebolo preukázané jeho zverejnenie), nie je dôvodná námietka nezákonnosti rozhodnutia v tom, že neobsahuje podrobné posúdenie toho, ktoré konkrétne znaky napadnutého ÚV dokument D1 (ne)obsahuje. Žalobca sám uviedol, že dokument D1 obsahuje opis relevantného stavu techniky, t.j. známeho riešenia v JE Loviisa a na viacerých miestach v žalobe akcentoval, že napadnuté technické riešenie je zhodné s riešením využívaným v JE Loviisa, hoci zároveň uvádza (bod 216. žaloby), že technické riešenia sa odlišujú, a to predovšetkým vo vzťahu k umiestneniu niektorých technických znakov, hoci podľa žalobcu len v dôsledku rozdielov v konštrukcii zariadenia. Pretože stavom techniky bolo nesporne riešenie v JE Loviisa, možno akceptovať, že sa žalovaný vyjadril k porovnaniu uvedených technických riešení a konštatoval, že napadnuté technické riešenie sa odlišuje od technického riešenia aplikovaného v JE Loviisa, preto tento stav techniky nebol na prekážku zápisu ÚV (na prekážku novosti). V nadväznosti na uvedené nie je dôvodná námietka žalobcu, že žalovaný ani v jednom z dokumentov obsahujúcich stav techniky (t.j. riešenia v JE Loviisa), nevyhodnotil, ktoré znaky napadnutého úžitkového vzoru toto riešenie obsahuje a ktoré znaky neobsahuje. Pre úplnosť možno spomenúť, že aj prvostupňový orgán pri hodnotení dokumentu D0 (článok s názvom „Implementation of Severe Accident Management Strategy at the Loviisa NPP“) síce konštatoval, že žalobca nepreukázal jeho zverejnenie, no aj v prípade, ak by bolo možné tento dokument považovať za stav techniky, stratégia riadenia ťažkých nehôd vyvinutá pre JE Loviisa bola predmetom aj iných namietaných dokumentov (napr. dokumentu D5), ktorý prvostupňový orgán hodnotil a konštatoval, že technické riešenie v JE Loviisa nie je na prekážku novosti napadnutého technického riešenia, pretože sa od neho odlišuje. V žalobe žalobca namieta, že dokument D1 obsahuje konkrétne znaky známeho riešenia tvoriaceho stav techniky (riešenia implementovaného v JE Loviisa), ktoré je totožné s napadnutým ÚV. Pokiaľ však dokument D1 obsahuje znaky technického riešenia JE Loviisa, nemôže byť na prekážku novosti napadnutého úžitkového vzoru, pretože úrad konštatoval, že technické riešenie implementované v JE Loviisa nie je na prekážku novosti ÚV (skutočnosť posúdená prvostupňovým orgánom - posúdenie dokumentov D5 a D6, strana 19. až 20. prvostupňového rozhodnutia, posúdenie ktoré žalobca v rozklade nenamietal). Skutočnosť, že v dokumente D1 sú uvedené niektoré znaky napadnutého riešenia sporná nebola. Na tomto mieste správny súd podotýka, že žalobca vytýka žalovanému neodborné posudzovanie namietaných skutočností, javí sa však, že sám používa zjednodušovanie, keď hovorí, že napadnuté technické riešenie je „totožné s napadnutým ÚV“, len „iba jednoducho vynechalo znak použitia hydraulického systému na zväčšenie kritickej štrbiny“. 60. Pokiaľ ide o otázku zverejnenia dokumentu D1, žalovaný správne konštatoval, že v zmysle k nemu prináležiacemu dokumentu P1 (zmluva o dielo, na základe ktorej bola predmetná správa – dokument D1, vytvorená), výsledky riešenia mohli byť tretej strane sprístupnené len po dohode zmluvných strán na základe samostatnej písomnej zmluvy. Takúto skutočnosť žalobca v konaní nepreukázal. 61. Pokiaľ ide o otázku zverejnenia dokumentov D2 až D4 (technické správy o posúdení možnosti aplikácie riešenia na zadržanie roztavenej aktívnej zóny implementovaného v JE Loviisa pre štandardné bloky typu VVER-440/V213) v prvom rade je potrebné uviesť, že tieto dokumenty boli vypracované v rámci projektu VERSAFE, a to pre partnerov tohto projektu (žalobcu, spoločnosť ČEZ, a.s. a PAKS Nuclear Power Plant), dokumenty sú z roku 2001 a 2002. Uvedené správy vypracoval: P. Matejovič, M. Bachratý a Ľ. Vranka, t.j. osoby pôsobiace v spoločnosti majiteľa ÚV (na správach je okrem autorov uvedené: „prepared by IVS Trnava“). Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že projekt VERSAFE mal za cieľ skúmať, ako možno technické riešenie v JE Loviisa využiť v prípade ťažkých havárií v jadrových elektrárňach s jadrovými reaktormi typu VVER-440. Podstatou technického riešenia v JE Loviisa je riešenie so spúšťaním tienenia dna tlakovej nádoby reaktora. Napadnuté technické riešenie podľa záverov žalovaného nepracuje s týmto prvkom, jeho cieľom nebolo navrhnúť systém na zväčšenie štrbiny, ale vytvorenie systému na zadržanie roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe jadrového reaktora typu VVER-440/V213 bez nutnosti odstránenia tepelného tienenia eliptického dna tlakovej nádoby reaktora v prípade ťažkej havárie, pričom sa vykonajú len minimálne úpravy na jestvujúcej

inštalácii hermetickej zóny jadrového reaktora. Skutočnosť, že majiteľ (prihlasovateľ) ÚV disponoval informáciami o riešení vonkajšieho chladenia jadrového reaktora využitím existujúcej vzduchotechniky z jadrového reaktora v elektrárni Loviisa nebola v konaní sporná (majiteľ technické riešenie opísal ako stav techniky v prihláške ÚV), ale podľa záverov prvostupňového rozhodnutia (záverov rozkladom nespochybnených) v prípade ÚV nešlo o identické technické riešenie. Pre dokumenty D2, D3 a D4 platí, čo do otázky ich zverejnenia to, čo pre dokument D1. Bez splnenie podmienky preukázania, že tieto dokumenty boli stavom techniky, nebolo relevantným skúmanie ich obsahu vo väzbe na znaky napadnutého technického riešenia. 62. Pokiaľ žalovaný vyhodnotil, že dokumenty D2, D3 a D4, t.j. technické správy vyhotovené na základe zmlúv o dielo P2, P3 a P4, nepredstavovali stav techniky, pretože išlo o interné dokumenty dvoch zmluvných strán, ktoré nemožno považovať za verejne prístupné, nejde o nesprávne posúdenie. Hoci zákon č. 478/1992 Zb. nekladie konkrétne požiadavky na zverejňovanie namietaných dokumentov, z toho, ako je definovaná podmienka novosti (technické riešenie je nové, ak nie je súčasťou stavu techniky, pričom stavom techniky na účely zákona je všetko, čo bolo predo dňom, od ktorého prislúcha prihlasovateľovi úžitkového vzoru právo prednosti zverejnené) vyplýva, že dokument musí byť prístupný verejnosti. Posudzovanie tejto podmienky bližšie upravuje metodika konania úradu ako aj nadnárodnej autority – Európskeho patentového úradu. Podľa metodiky konania úradu (Metodika konania – Patenty, kap. 2.6.2.2., ktorá sa použije aj na konanie o úžitkových vzoroch): „Zverejnením sa myslí akékoľvek verejné sprístupnenie, pričom nie je nevyhnutné, aby konkrétna osoba takúto informáciu skutočne dostala. Stačí, že táto informácia sa stala prístupnou. Informácia je sprístupnená verejnosti vtedy, ak aspoň jeden člen verejnosti môže získať k nej prístup a pochopiť ju, ak vo vzťahu k tejto informácii nie je viazaný povinnosťou zachovať mlčanlivosť. Ak uvažujeme o miere sprístupnenia, uloženie jedného exempláru na mieste prístupnom neobmedzenému okruhu ľudí má za následok, že tento exemplár sa stáva súčasťou stavu techniky k dátumu uloženia. Rovnako nerozhoduje územie, na ktorom je informácia sprístupnená. Informácie sa môžu stať súčasťou zverejneného stavu techniky akýmikoľvek prostriedkami, môžu byť zverejnené písomným opisom, ústnym opisom alebo využitím. V prípade zverejnenia písomným opisom sa dokument stáva stavom techniky, ak bol písomný dokument uložený na mieste, ku ktorému má verejnosť prístup bez ohľadu na to, či nejaká konkrétna osoba do dokumentu nahliadla alebo nie. Napr. pri distribúcii kníh alebo časopisov nie je dôležitý dátum odovzdania na poštovú prepravu, ale až dátum skutočného doručenia adresátovi. V prípade zverejnenia ústnym opisom, napr. prednáškou, ktorá je prednesená na konferencii, je dobré, ak existuje magnetofónový záznam ústneho opisu, inak sú značné problémy pri dokazovaní toho, čo bolo naozaj verejnosti sprístupnené. V prípade zverejnenia využitím, využitie sa môže stať stavom techniky za predpokladu, že sú vizuálne rozoznateľné príslušné štruktúrne znaky nárokovaného vynálezu.“ 63. V nadväznosti na uvedené nie je dôvodná ani žalobná námietka prenášania neprimerane prísnych a formalistických nárokov na dôkazné bremeno na žalobcu. V konaní o návrhu na výmaz úžitkového vzoru leží dôkazné bremeno na navrhovateľovi, úrad nemôže za žalobcu dôkazy vyhľadávať. Súčasne, keď je viazaný rozsahom rozkladu, uvedené nemožno vykladať tak, že ak podávateľ rozkladu uvedie, že prišlo k nesprávnej interpretácii a posúdeniu predložených dôkazov a uvedenú námietku rozvedie výslovne len vo vzťahu k posúdeniu dôkazov D1, resp. D2 až D4, rozsah posudzovania má orgán rozhodujúci o rozklade rozšíriť na všetky ostatné dôkazy predložené s návrhom na výmaz, resp. v konaní o výmaz. Len na základe všeobecného tvrdenia o nesprávnom posúdení dôkazov nemôže orgán rozhodujúci o rozklade preskúmať posúdenie dôkazov, vo vzťahu ku ktorým podávateľ rozkladu neuviedol dôvody ich nesprávneho posúdenia. Ak by podávateľ rozkladu len uviedol, že rozhodnutie považuje za nesprávne a neuviedol by v čom, resp. z akého dôvodu, takýto rozklad by nebol podkladom, na základe ktorého by orgán rozhodujúci o rozklade mohol preskúmať prvostupňové rozhodnutie za situácie, že je rozsahom rozkladu viazaný. 64. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí odôvodnil, že v dokumente P3 je explicitne vyjadrená povinnosť mlčanlivosti, táto explicitne nie je vyjadrená v dokumentoch P2 a P4, ale stále ide o zmluvnú dokumentáciu dvoch strán, v prípade ktorej žalobca nepreukázal jej zverejnenie. Dôkazné bremeno v konaní o návrhu na výmaz úžitkového vzoru leží na navrhovateľovi, preto nie je dôvodný argument, že technické riešenie mohlo byť zverejneného aj jeho využitím, pokiaľ to žalobca ako navrhovateľ výmazu v samotnom návrhu netvrdil ani nepreukázal. Úvahy žalobcu v žalobe, že k zverejneniu výsledku diela môže dôjsť aj mimo rámca práv a povinností samotnej zmluvy, sú v tomto smere len teoretickými, pretože zverejnenie výsledkov prác nepreukázal a je namieste vychádzať z predpokladu,

že zmluvná dokumentácia dvoch strán podlieha dôvernosti. Žalobca sa mýli, keď uvádza, že sám majiteľ ÚV (ako zhotoviteľ) sprístupnil výsledky prác tým, že uzavrel ďalšiu následnú zmluvu o dielo. Opomína, že technické správy (dokumenty D2 až D4) boli vytvárané na základe zmlúv v rámci projektu VERSAFE, v ktorom boli účastníci projektu viazaní dôvernosťou. Pokiaľ žalobca tvrdil, že výsledky výskumu boli sprístupnené tretím stranám tým, že majiteľ postupne uzatvoril zmluvy o dielo označené ako dokumenty P1 až P4 s navrhovateľom, spoločnosťou ČEZ, a.s. a PAKS, pričom predmet plnenia nasledujúcej zmluvy nadväzoval na výsledky dosiahnuté v rámci predchádzajúceho výskumu, správny súd súhlasí so záverom žalovaného, že za verejné sprístupnenie výsledkov výskumu nemožno považovať ich sprístupnenie subjektom, ktoré sa podieľali na projekte VERSAFE, pretože výmena informácií týkajúcich sa výsledkov tohto projektu prebiehala len medzi týmito subjektmi a len v rozsahu a za podmienok stanovených projektom a predloženými zmluvami o dielo. Nakladanie s informáciami dosiahnutými v rámci projektu bolo vo vzťahu k verejnosti obmedzené. Uvedené nepredstavuje podľa názoru správneho súdu zverejnenie v tom význame ako ho upravuje § 4 zákona č. 478/1992 Zb. (sprístupnenie údajov tretím osobám), a to práve pre nesplnenie podmienky, že neexistovala žiadna prekážka, ktorá by na základe dôvernosti dokumentu obmedzovala použitie alebo rozšírenie takejto vedomosti. Sám žalobca uznáva, že ním predložené dokumenty len nepriamo preukazujú, že správy z projektu VERSAFE boli určené na zverejnenie. K potrebe priameho dôkazu správny súd uvádza, že nevidí nezákonnosť v tom, že žalovaný pri skúmaní, či navrhovateľ preukázal, že ním namietané dokumenty boli stavom techniky skúmal, či boli alebo neboli stavom techniky. Žalovaný dospel k záveru, že dokumenty zverejnené neboli, čo žalobca síce spochybňuje, ale ide o vyjadrenie jeho presvedčenia, než skutočnosti postavenej na argumentoch a dôkazoch. 65. Žalovaný záver o nezverejnení dokumentov D1 až D4 oprel aj o dokumenty P5, P6, P12, P13 a P14. Pokiaľ ide o dokument P5 (správa s názvom Nuclear Fission and Radiation Protection Projects Selected for Funding 1999 – 2002), z tohto dokumentu vyplýva účel, za ktorým bola zhromažďovaná dokumentácia projektu VERSAFE (vrátane dokumentov D2 až D4), a to za účelom vypracovania príručky pre riešenie ťažkých havárii v jadrových elektrárňach. Žalovaný vychádzal z toho, že dokument neobsahuje údaj umožňujúci identifikovať dátum zverejnenia výsledkov výskumu, čo je odôvodnený záver k skúmaniu podmienky, či bol tento dokument stavom techniky, a teda mohol byť na prekážku zápisu napadnutého ÚV. Nie je sporné, že výsledky projektu VERSAFE mali byť zverejnené, ale nebolo preukázané, kedy a najmä, aká časť výsledkov mala byť zverejnená. Žalovaný teda vyhodnotil dokumenty správne (tak, že nebolo preukázané ich zverejnenie). Zároveň správny súd poukazuje na skutočnosť, že všetky dokumenty P1 až P22 predložil v konaní majiteľ ÚV, teda nie žalobca. Majiteľ ich predložil práve za účelom potvrdenia vysloveného záveru o tom, že pred podaním prihlášky napadnutého úžitkového vzoru nebolo technické riešenie zverejnené. Dokument P6 (Guidelines for reporting FP 5. Nuclear Energy z novembra 2001) potvrdzuje, že nie všetky výsledky projektu VERSAFE majú byť zverejnené, ide o návod na podávanie hodnotiacich správ projektov pre Európsku komisiu. Hoci výsledky projektu VERSAFE mali byť zverejňované, súčasne nie je sporné, že existovali podmienky publikovania týchto výsledkov, metodika definujúca, ktoré časti projektu sú dôverné a ktoré nie, čo uznal sám žalobca v žalobe. Z toho, že nejaké časti projektu mali byť zverejnené, nemožno vyvodiť záver, že boli zverejnené práve dokumenty D2 až D4. Preklad slova „guidelines“ žalovaným ako „smernica“ nemá vplyv na hodnotenie dokumentu z pohľadu jeho obsahu. 66. Dokumenty P7 až P11 (body 93. až 106. žaloby) neboli predmetom rozkladu (podávateľ rozkladu nerozporoval, že by boli nesprávne posúdené), preto nie je dôvodná námietka nezákonnosti napadnutého rozhodnutia v tom, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje ich posúdenie, ako už bolo uvedené v bode 55. tohto rozhodnutia. 67. Pokiaľ ide o dokument P12 (zverejnenie informácií týkajúcich sa projektu VERSAFE prostredníctvom platformy CORDIS), žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že cez túto platformu boli informácie o projekte zverejňované. Hoci žalovaný k predmetnému dôkazu neuviedol jeho bližšie vyhodnotenie (čo žalobca namieta), neuvádza v čom (ne)posúdenie predmetného dôkazu žalovaným malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súčasne správny súd podotýka, že opäť išlo o dôkaz predložený majiteľom ÚV na podporu záverov o neverejnosti dokumentov D1 až D4, nie o dôkaz, o ktorý by žalobca ako navrhovateľ výmazu opieral svoje tvrdenia o splnení podmienok pre výmaz napadnutého úžitkového vzoru.

68. Aj dokument P13 – mailová správa od koordinátora projektu VERSAFE (H. I. J.) zo dňa 07.06.2013 potvrdzuje, že výsledky projektu boli síce prezentované, ale podrobné správy mohli byť rozširované len na základe vzájomnej dohody všetkých partnerov. V tejto súvislosti je zavádzajúcim vyjadrenie žalobcu uvedené v žalobe, aj v replike k vyjadreniu žalovaného, že pre získanie podrobných správ stačí kontaktovať partnera projektu z danej krajiny. 69. Nie je dôvodná námietka žalobcu, že žalovaný vôbec neposúdil obsah dokumentu P14 (odborný článok s názvom „Concerned utility review of VVER-440 safety research needs“ publikovaný v časopise Nuclear Engineering and Design v roku 2003). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že článok opisuje zameranie projektu VERSAFE vo všeobecnej rovine a v referenciách odkazuje na dokumenty D2 až D4, obsah dokumentov D2 až D4 však neuvádza. V zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazu neexistujú presné pravidlá, ako má vyzerať hodnotenie dôkazov a ak ide o dôkaz, ktorý má byť posúdený ako námietka novosti a žalovaný uviedol, že opisuje zameranie projektu len vo všeobecnej rovine, vyplýva z toho, že nie je dôkazom relevantným na spochybnenie novosti, pretože neobsahuje konkrétne znaky technického riešenia. Z toho, že článok odkazuje na určitý dokument nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že autor článku poznal celý dokument. Takýto záver je založený len na predpoklade žalobcu, ktorý v administratívnom konaní nebol preukázaný. Navyše, ako to uviedol majiteľ ÚV vo vyjadrení k žalobe, odborný článok bol vypracovaný zamestnancami partnerov projektu VERSAFE, ktorí mali prístup k správam D2 až D4, čo ale nepreukazuje, že tieto správy boli sprístupnené verejnosti (komukoľvek). 70. Pokiaľ žalobca poukázal na nesprávne hodnotenie dôkazu R5 - správy zo zahraničnej pracovnej cesty zamestnanca VÚJE Trnava, a.s. F. B. G. (žalobca namieta, že žalovaný bez ďalšieho prevzal hodnotiaci úsudok osoby, ktorá nebola účastníkom administratívneho konania a založil na ňom svoje závery), formulácia námietky uvedená v správnej žalobe predstavuje vo vzťahu k tejto výpovedi len vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s hodnotením samotnej výpovede žalovaným. Predmetnú výpoveď žalovaný podľa názoru správneho súdu vyhodnotil v súlade s jej obsahom, a to, že podľa tejto správy na workshope vo Viedni v októbri 2002 boli prezentované všeobecné informácie a správa nepotvrdzuje zverejnenie znakov napadnutého technického riešenia. 71. Pokiaľ ide o dokument R1 – výkres spracovaný spoločnosťou ADVING, s.r.o. v roku 2004, žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že tento dokument súvisí so zmluvou o dielo (dokument P1), pričom podľa ustanovení tejto zmluvy sa na výsledky prác vzťahovala dôvernosť. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že išlo o pracovnú dokumentáciu spoločnosti ADVING, s.r.o., pričom skutočnosti výrobnej alebo technickej povahy nie sú bežne dostupné verejnosti. Z administratívneho spisu vyplýva, že spoločnosť ADVING, s.r.o. bola subdodávateľom majiteľa ÚV (bola s ním v zmluvnom vzťahu na základe zmluvy zo dňa 04.03.2004), podľa ktorej zhotoviteľ - spoločnosť ADVING, s.r.o. môže výsledky riešenia poskytnúť tretej strane len so súhlasom objednávateľa celej úlohy technického rozvoja, t.j. so súhlasom žalobcu (bod 5. subdodávateľskej zmluvy zo dňa 04.03.2004). Žalovaný teda správne posúdil uvedený dôkaz ako dokument pripravený v rámci zmluvného vzťahu, v ktorom platila požiadavka dôvernosti (nešlo o dokument tretej strany ako to namieta žalobca). Hoci zdôvodnenie posúdenia dôkazu R1 neprilieha obsahu administratívneho spisu, do ktorého bola majiteľom ÚV okrem dokumentu P1 doplnená aj subdodávateľská zmluva so spoločnosťou ADVING, s.r.o. (dokument pripojený k vyjadreniu majiteľa ÚV k rozkladu, položka 63. administratívneho spisu), záver o posúdení dokumentu zodpovedá obsahu administratívneho spisu. Žalobca namieta, že išlo o verejne prístupný dokument, toto tvrdenie však nepreukázal a jeho argumentáciu žalovaný vyvrátil s poukazom na dôvernosť dokumentu vytvoreného v rámci zmluvného vzťahu. V zmysle čl. 12.2 Zmluvy medzi majiteľom ÚV a spoločnosťou ADVING, s.r.o. zo dňa 04.03.2004: Podklady a údaje poskytnuté objednávateľom k riešeniu sú predmetom obchodného tajomstva a podľa čl. 5.3 sa zhotoviteľ zaväzuje, že nebude podklady poskytnuté objednávateľom poskytovať tretej strane. 72. Žalovaný udržateľne vysvetlil aj konštatovanie, že dokumenty R2 (výňatok zo záverečnej správy z projektu VERSAFE) a P14 (odborný článok) sú totožné, a to v tom smere, že oba dokumenty odkazujú na dokumenty D2 až D4, samotný obsah namietaných dokumentov D2 až D4 v nich však zverejnený nie je. 73. Žalobca relevantne nespochybnil ani namietanú nesprávnosť záveru žalovaného, že z programov odborných stretnutí (workshopov) v Maďarsku, v Piešťanoch a vo Viedni nemožno zistiť, či bolo

prezentované technické riešenie s technickými znakmi napadnutého ÚV. V konaní nebolo sporné, že príručka SAM Handbook bola distribuovaná účastníkom workshopov, ale nebol spochybnený záver, že príručka neobsahovala dokumenty D2 až D4, len odkaz na ne. Taktiež sám žalobca uvádza, že na týchto stretnutiach bola odborná verejnosť oboznámená s riešením riadenia ťažkých havárií v JE Loviisa, ktoré je v hlavných znakov zhodné s napadnutým úžitkovým vzorom, z čoho však nevyplýva, že bola oboznámená s napadnutým úžitkovým vzorom. Nie je pravdivý ani záver, že úrad v prvostupňovom rozhodnutí o návrhu na výmaz ÚV, ktorý bol podaný 24.11.2017 (v konaní o v poradí druhom návrhu na výmaz) dospel k opačnému záveru vo vzťahu k verejnosti príručky SAM Handbook. Aj v tomto rozhodnutí (správny súd uvádza, že ide o prvostupňové rozhodnutie, o rozklade proti ktorému ešte rozhodnuté nebolo) úrad konštatoval, že hoci nebolo sporné, že príručka SAM Handbook bola distribuovaná verejnosti, príručka (obdobne ako dokument P14) obsahovala len odkaz na dokumenty D2 až D4, nie ich obsah a v tejto súvislosti prijal úrad rovnaký záver, že tento dôkaz (príručka SAM Handbook) nepreukazuje zverejnenie dokumentov D2 až D4. 74. Správny súd opakovane poukazuje na skutočnosť, že dôkazy D2 až D4 predstavujú technické správy o posúdení možnosti aplikácie riešenia na zadržanie roztavenej aktívnej zóny implementovaného v jadrovej elektrárni Loviisa pre štandardné bloky typu VVER-440/V213, t.j. správy o možnosti aplikácie už známeho riešenia na bloky typu VVER-440/V213, čo indikuje, že správy sa sústreďovali primárne na aplikáciu už známeho riešenia. 75. Právne posúdenie veci žalovaným, výsledkom ktorého bol záver o tom, že namietané dokumenty D1 až D4 (vrátane dokumentu R1) neboli súčasťou stavu techniky v čase pred podaním prihlášky napadnutého ÚV, a teda žalobca nepreukázal, že napadnuté technické riešenie nebolo nové, malo vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti oporu v obsahu administratívneho spisu, s ktorého obsahom bolo v súlade (opak bol tvrdený bez bližšieho vysvetlenia). Otázku zverejnenia namietaných dokumentov žalovaný v napadnutom rozhodnutí podrobne vyhodnotil, pričom postupoval podľa zákona a príslušných metodík a správny súd na základe žalobných bodov nezistil v postupe a rozhodnutí žalovaného rozpor so zákonom. Pokiaľ orgán verejnej správy skutkový stav zistil na základe všetkých dôkazov a tvrdení účastníkov konania, nemožno mu vyčítať, že nedostatočne zistil skutkový stav. Bolo na účastníkoch konania, aby na podporu svojich tvrdení predložili alebo navrhli dôkazy - dôkazné bremeno bolo výlučne na účastníkoch konania. Nedostatočné zistenie skutkového stavu žalobca teda vyčíta žalovanému bezdôvodne. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil tým, že nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, správny súd uvádza, že len samotný nesúhlas žalobcu s právnym posúdením veci žalovaným nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci by teda konkrétne spočívalo v tom, že by v tomto prípade orgán verejnej správy použil nesprávnu právnu normu alebo by síce aplikoval správnu právnu normu, ale by ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu by síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav by ju nesprávne aplikoval. Ak žalobca len všeobecne tvrdí, že právne posúdenie žalovaného je nesprávne a uvádza, ako by to malo byť podľa jeho názoru vyhodnotené, robí vyhodnotenie sám, čo pre vyslovenie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia nepostačuje, pretože ide iba o nesúhlas s hodnotením (právnym posúdením) žalovaného. 76. Správny súd nezákonnosť postupu žalovaného nezistil ani v konštatovaní žalovaného, že pre konanie o návrhu na výmaz nie je relevantný výsledok konania o výmaze identického úžitkového vzoru v Maďarsku. S ohľadom na princíp teritoriality, ktorý je typický pre duševné vlastníctvo a znamená, že práva duševného vlastníctva sú chránené len na takom území, kde im je ochrana vyslovene priznaná, nie sú výsledky konania v inom štáte záväzné pre slovenský úrad. Súčasne sa žalobca odvoláva na konanie v inom štáte bez toho, aby konkrétne uviedol, v čom boli konania rovnaké a v čom vidí rozdielne posúdenie rovnakých skutočností žalovaným. Pokiaľ sa aj posúdenie podmienok pre zápis úžitkového vzoru odvíja od rovnakých kritérií (novosť, vynálezcovská činnosť a priemyselná využiteľnosť), neznamená to, že návrhové konanie (návrh na výmaz) podaný v inom štáte bol identický (v konaní pred maďarským úradom mohli byť predmetom hodnotenia iné skutočnosti a dôkazy). 77. Námietka, že cieľ napadnutého ÚV nemôže byť z technického hľadiska naplnený (napadnuté riešenie nerieši komplexne všetko, čo súvisí so zadržaním roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe jadrového reaktora – napr. zníženie tlaku, odvedenie pary a pod.), nemá vplyv na posudzovanie podmienok pre

výmaz úžitkového vzoru. Platí, že technické riešenie je spôsobilé ochrany aj keď nerieši komplexne celý technický problém (rieši ho čiastkovo). 78. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal skutkové a právne závery ohľadom priemyselnej využiteľnosti úžitkového vzoru, správny súd mohol vychádzať len z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, v ktorom prvostupňový orgán posúdil všetky žalobcom predložené dôkazy k tejto podmienke a konštatoval, že napadnutý úžitkový vzor spĺňa podmienku priemyselnej využiteľnosti. Posúdenie tejto zákonnej podmienky žalobca v rozklade nespochybnil, preto žalovaný posúdenie uvedenej podmienky nepreskúmaval. Správny súd nemôže nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy a vychádza z toho, že posúdenie tejto zákonnej podmienky, tak, ako bolo uskutočnené prvostupňovým orgánom, nebolo spochybnené. Preto žalobné námietky uvedené v bode 138. až 146., 158. až 182. žaloby nedopadajú na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného (posúdenie dokumentov P9 a P10 nebolo predmetom rozkladu). Prvostupňový orgán v rozhodnutí vysvetlil, že podľa § 5 zákona č. 478/1992 Zb. je úžitkový vzor priemyselne využiteľný, ak sa môže opakovanie využívať v hospodárskej činnosti. Priemyselnú využiteľnosť ÚV žalobca spochybnil predložením znaleckého posudku, podľa ktorého technické riešenie podľa ÚV nie je technickým riešením na zadržanie roztavenej aktívnej zóny v tlakovej nádobe reaktora a bez dodatočných technických opatrení nemôže byť dosiahnutá jeho spoľahlivá funkčnosť, a tým aj priemyselná využiteľnosť. Prvostupňový orgán reagoval, že akékoľvek riešenie prihlasované na ochranu úžitkových vzorom predstavuje samostatné riešenie určitého celku, resp. časti celku, pričom to však (z pohľadu zápisnej spôsobilosti) nemusí byť komplexné riešenie celkovej situácie. Nie je ale možné automaticky označiť takéto samostatné riešenie časti určitého celku za nefunkčné. Ďalej prvostupňový orgán poukázal na to, že majiteľ preukazoval (dôkazmi P15 až P18), že technické riešenie, tak, ako je definované v nárokoch na ochranu, je reálne nainštalované v jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice a Mochovce ako aj dôkaz o overení jeho funkčnosti na experimentálnom zariadení CERES. Navrhovateľ výmazu (žalobca) v podanom rozklade závery prvostupňového orgánu týkajúce sa priemyselnej využiteľnosti ÚV nenapadol (nespochybnil). 79. Obdobne na zákonnosť napadnutého rozhodnutia nedopadajú ani námietky uvedené v bode 183. až 219. žaloby, v ktorých žalobca namieta nesprávne posúdenie podmienky presahu prostej odbornej schopnosti v prípade napadnutého úžitkového vzoru v tom zmysle, že napadnuté technické riešenie predstavuje vo vzťahu k dokumentom D5 a D6 neočakávaný technický pokrok. Pokiaľ žalobca uvádza, že záver žalovaného k vecnému posúdeniu informácií v dokumente D5 vybočilo zo zákonných medzí správnej úvahy a je v priamom rozpore s obsahom dokumentu, je potrebné zdôrazniť, že žalovaný dokument D5 sám priamo nehodnotil, pretože jeho posúdenie prvostupňovým orgánom nebolo v rozklade spochybnené. Prvostupňový orgán dokumenty D4 a D5 posudzoval vo vzťahu k napadnutému technickému riešeniu (skúmal, či sú na prekážku jeho zápisu), konštatoval však, že v dokumente D5 nie je možné nájsť popis konkrétnych znakov predmetu napadnutého riešenia (teda považovať ho za prekážku zápisu ÚV), taktiež v dokumente D6 chýbajú konkrétne znaky predmetu napadnutého riešenia. Správny súd nemôže nahrádzať činnosť druhostupňového orgánu, ktorý postupoval správne, keď, súc viazaný rozkladom, dokumenty D5 a D6 neposudzoval (nepreskúmaval prvostupňového rozhodnutie v časti posúdenie týchto dokumentov). Neobstojí teda žalobná námietka, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí túto vadu (arbitrárne posúdenie dokumentov) neodstránil. Pokiaľ žalobca namieta, že z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, ako žalovaný posudzoval úroveň tvorivej invencie prihlasovateľa ÚV, aby už išlo o presah prostej odbornej schopnosti, opomína, že rozkladom nebolo spochybnený záver prvostupňového orgánu, že napadnuté technické riešenie predstavuje vo vzťahu k relevantným dokumentom D5 a D6 neočakávaný technický pokrok, a teda spĺňa podmienku ustanovenia § 1 zákona č. 478/1992 Zb. 80. Skutočnosť, že žalobca s rozhodnutím žalovaného nesúhlasí, neznamená svojvôľu orgánu verejnej správy. Pokiaľ žalobca poukazuje na princíp právnej istoty, tento musí byť rešpektovaný vo vzťahu k všetkých účastníkom administratívneho konania, t.j. aj ku majiteľovi ÚV, ktorý sa ako účastník výmazového konania mohol brániť len voči vyjadreným (explicitným) námietkam navrhovateľa výmazu a bolo by v rozpore s uvedeným právnym princípom, aby v situácii, keď zákon orgán verejnej správy viaže rozsahom rozkladu, spochybnil zákonnosť postupu žalovaného v tom, že sa nevysporiadal s otázkami presahu prostej odbornej schopnosti a priemyselnej využiteľnosti napadnutého technického riešenia, pokiaľ námietky ohľadom posúdenia uvedených dvoch zápisných podmienok neboli predmetom rozkladu.

81. K námietkam žalobcu vzťahujúcim sa na konanie orgánu verejnej správy (vady konania) správny súd uvádza nasledovné: 82. Pokiaľ žalobca namietal, že jadrová energetika je oblasť techniky, kde je nevyhnutné posudzovať predmety ochrany na základe záverov znalcov a odborníkov v danej oblasti a v tejto súvislosti spochybnil odbornosť členov komisie poskytujúcej stanovisko k rozhodnutiu o rozklade, správny súd upriamuje pozornosť na zákonnú kompetenciu úradu ako ústredného orgánu štátnej správy pre oblasť priemyselného vlastníctva. Zákon č. 575/2001 Z.z. zveril úradu právo vykonávať ústrednú štátnu správu o.i. v oblasti úžitkových vzorov, vrátane rozhodovania o návrhoch na výmaz úžitkového vzoru. Úrad posudzuje i odborné otázky, pričom sa vychádza z predpokladu, že disponuje spôsobilosťou vykonávať odbornú činnosť pri posudzovaní zákonných podmienok zápisnej spôsobilosti technických riešení (ktorá sa však nemusí rovnať odbornej technickej spôsobilosti v oblasti jadrovej energetiky). 83. O rozklade (t.j. opravnom prostriedku) proti prvostupňovému rozhodnutiu úradu rozhoduje predseda úradu na základe návrhu ním ustanovenej odbornej komisie. Žalobca v žalobe spochybnil odbornosť členov komisie, nenamietal nezákonnosť jej zloženia, ani zaujatosť členov komisie. Vo všeobecnosti možno uviesť, že osobitná (rozkladová) komisia má postavenie poradného orgánu. Správny poriadok neupravil kreovanie týchto komisií. Vedúci ústredných orgánov štátnej správy v praxi postupujú podľa Zásad na zriaďovanie a činnosť osobitných (rozkladových) komisií schválených uznesením vlády Slovenskej republiky č. 1211 z roku 2002. V zmysle týchto zásad môže byť komisia vedúceho ústredného orgánu štátnej správy jeho stálym odborným poradným orgánom, alebo takúto komisiu môže zriadiť aj ad hoc. Keďže Správny poriadok jednoznačne zakotvuje, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhoduje na základe návrhu osobitnej komisie, osobitná komisia má len postavenie poradného orgánu. Návrh komisie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy nezaväzuje. V praxi nie je vylúčené, že vedúci ústredného orgánu štátnej správy rozhodne inak, než mu navrhla rozkladová komisia. Podľa čl. II Zásad na zriaďovanie a činnosť osobitných (rozkladových) komisií, členov komisie vymenúva minister (vedúci ústredného orgánu štátnej správy) spomedzi odborníkov právnej teórie a praxe, resp. z iných odborníkov z oblastí patriacich do pôsobnosti ministerstva (ústredného orgánu štátnej správy), čomu v tomto prípade zodpovedá skutočnosť, že v komisii sa nachádzali jednak osoby s právnickým vzdelaním, jednak osoby s technickým vzdelaním (odborní zamestnanci úradu). Súčasne bol zachovaný nepárny počet členov komisie a žiaden z členov odbornej komisie nebol zamestnancom útvaru, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ďalej je potrebné uviesť, že sa vychádza z premisy, že orgán menuje členov komisie z odborníkov, ktorých odborné a morálne vlastnosti sú mu známe a ktorých odbornosť a nestrannosť sú zárukou objektívneho rozhodnutia vo veci (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžhuv/1/2014). Nie je technicky možné, aby zamestnanci úradu mali vzdelanie v každom odbore techniky, vychádza sa však z predpokladu, že úrad disponuje odborne spôsobilými osobami pre jednotlivé oblasti (nie každé odvetvie) techniky. 84. Podstatným v súvislosti s touto žalobnou námietkou je však skutočnosť, že zákon (Správny poriadok) umožňuje účastníkom konania namietať výlučne (ne)zaujatosť členov odbornej komisie, nie odbornosť (podľa § 9 ods. 1 Správneho poriadku, zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti). S ohľadom na uvedené správny súd nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz – zisťovanie informácií o dosiahnutom odbornom vzdelaní členov rozkladovej komisie. Povinnosť poskytnúť informáciu o dosiahnutom vzdelaní člena komisie v administratívnom konaní orgánu verejnej správy nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Správneho poriadku. Pokiaľ žalobca namieta, že mu žalovaný odmietol poskytnúť na základe jeho žiadosti informácie o dosiahnutom odbornom vzdelaní členov komisie, a teda potenciálne namieta nevyhovenie žiadosti o poskytnutie informácie (neposkytnutie informácie), rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy v tejto otázke nie je predmetom tohto správneho súdneho konania. 85. Námietka, že komisia bola menovaná len 14 dní pred rozhodnutím o rozklade nie je podľa názoru správneho súdu z pohľadu zákonnosti rozhodnutia relevantná. V tomto smere je opodstatnené vyjadrenie žalovaného, že úkony v rámci odvolacieho konania, vrátane prípravy rozhodnutia o rozklade prebieha dlhšiu dobu na odbore odvolacích konaní. Členovia komisie sami koncept rozhodnutia nepripravujú, sú však garantom jeho odbornosti z toho pohľadu, že pripravený koncept rozhodnutia odporúčajú alebo neodporúčajú orgánu príslušnému na rozhodnutie (vedúcemu ústredného orgánu štátnej správy). Vychádzajúc z uvedeného správny súd nepovažuje námietku žalobcu, že odmietnutím

poskytnutia informácie o dosiahnutom vzdelaní členom odbornej komisie, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie vo veci. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný žalobcovi listom zo dňa 15.11.2021 oznámil mená členov komisie (ktorá bola predsedom úradu vymenovaná 15.11.2021), námietku ich zaujatosti žalobca v administratívnom konaní nevzniesol. 86. Správny súd nevyhovel ani návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania ustanovením znalca. Pokiaľ ide o dokazovanie a dôkazné prostriedky v konaní pred orgánom verejnej správy (úradom), správny súd uvádza, že podľa § 58 ods. 5 zákona č. 517/2007 Z.z. sa na konanie pred úradom síce použije subsidiárne Správny poriadok, ale sú vylúčené niektoré ustanovenia, konkrétne aj ustanovenie § 34 (Dokazovanie), ktoré upravuje rozsah dôkazných prostriedkov. Ustanovenie § 36 Správneho poriadku (Znalci) vylúčené nie je, ale v zmysle § 207 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ktorý sa subsidiárne použije v zmysle § 25 SSP aj na správne súdne konanie) platí, že znalca nemožno ustanoviť na zodpovedanie otázok právnych (podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Spv/2/2020 zo dňa 30.01.2023, bod 64, otázka, či je technické riešenie spôsobilé na ochranu úžitkovým vzorom....je otázkou právnou. Zodpovedať túto otázku nepatrí znalcovi, ale správnemu orgánu). Preto nie je dôvodná námietka žalobcu, že neustanovením znalca v konaní o výmaz úžitkového vzoru došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia o veci samej. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžh 1/2010, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „posúdenie technického stavu veci patrí do predmetu pôsobnosti Úradu priemyselného vlastníctva, je zákonnou kompetenciou Úradu priemyselného vlastníctva, a preto nie je možné na tento predmet ustanoviť znalca. Znalca v administratívnom konaní nie je možné ustanoviť na posúdenie tých skutočností, ktoré patria do správnej úvahy správneho orgánu.“ Správny súd opakovane zdôrazňuje, že konanie o výmaz úžitkového vzoru je konaním návrhovým, kde dôkazné bremeno leží na navrhovateľovi, úrad ako príslušný orgán verejnej správy za navrhovateľa dôkazy nevyhľadáva. Žalobca žiadal, aby správny súd ustanovil znalca na posúdenie, či boli alebo neboli splnené podmienky zápisnej spôsobilosti napadnutého ÚV, čo vzhľadom na uvedené nie je možné. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v správnom súdnom konaní nevyvstala konkrétna odborná (technická) otázka, ktorej zodpovedanie by bolo sporné a vyžadovalo by si osobitné odborné vedomosti (ustanovenie znalca). 87. V súvislosti s námietkou (ne)nariadenia ústneho pojednávania v administratívnom konaní, správny súd poukazuje na ustanovenia § 45 ods. 5 zákona č. 517/2007 Z.z., podľa ktorého úrad určí dátum ústneho pojednávania v prípade, ak nemožno rozhodnúť na základe písomných podaní navrhovateľa výmazu a majiteľa úžitkového vzoru. Takúto povinnosť má žalovaný orgán verejnej správy teda len v prípade, ak nemožno rozhodnúť na základe písomných podaní účastníkov konania (teda nariadenie ústneho pojednávania nie je obligatórne). Pokiaľ žalovaný, resp. prvostupňový orgán dospel k záveru, že je možné vo veci návrhu na výmaz rozhodnúť na základe podaní účastníkov konania, nepostupoval v rozpore so zákonom, ak ústne pojednávanie nenariadil. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 24S/82/2015 (skoršie konanie vo veci) síce konštatoval, že vzhľadom na zložitosť veci bude potrebné, aby žalovaný zvážil prípadné nariadenie pojednávania, neuložil však žalovanému pojednávanie nariadiť. Žalovaný vysvetlil, že vzhľadom na rozsah podaného rozkladu neboli predmetom posudzovania žalovaným samotné technické otázky, ale posúdenie namietaných dokumentov z toho pohľadu, či predstavujú stav techniky (otázka ich zverejnenia), a konštatoval, že bolo možné rozhodnúť len na základe písomných podaní účastníkov konania, ktorý záver sa správnemu súdu javí ako opodstatnený. 88. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na ustanovenie § 151 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, správny súd uvádza, že predmetné ustanovenie je síce súčasťou prvej časti Civilného sporového poriadku, ktorá sa v zmysle § 25 SPP subsidiárne použije aj na správne súdne konanie, ale je treba poukázať na to, že subsidiárne sa použijú tie ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku upravujúce inštitúty aplikovateľné na správne súdne konanie, pričom ustanovenie § 151 CSP je inštitútom z povahy veci určeným pre sporové konania (čo vyplýva z jeho obsahu a podstaty). Preskúmavacia činnosť správneho súdu spočíva všeobecne v tom, že správny súd skúma rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, či vyhovuje právu, procesnému alebo hmotnému, pričom vychádza zo skutkového podkladu, ktorý bol základom rozhodnutia alebo opatrenia správneho orgánu, t.j. ide o nesporové konanie.

89. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 24.03.2023 namietal, že žalovaný porušuje pravidlá správneho konania, keď obidve konania o výmaze ÚV vedie v jednom administratívnom spise pod jedným číslom, ktorým je číslo zápisu ÚV a z obsahu spisu nie je možné zistiť, ktoré vyjadrenie sa týka ktorého konania, čo samo o sebe spôsobuje zmätočnosť, spis nie je zviazaný, čím nie je dostatočne zabránené prípadnej nezákonnej manipulácii s ním. Správny súd v prvom rade uvádza, že túto námietku žalobca prvýkrát vzniesol až v tomto vyjadrení, t.j. po lehote na podanie správnej žaloby, pričom platí, že žalobca môže rozšíriť alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote na podanie žaloby (§ 183 SSP). Navyše, žalobca ani neuvádza, ako sa namietané skutočnosti prejavili na jeho právach ako účastníka administratívneho konania. Správny súd preto k uvedenej námietke nemohol prihliadnuť. Pre úplnosť však správny súd uvádza, že žurnalizácia spisu je tvorená samotným obsahom spisu, z prieskumu príslušného spisu nevyplýva, že by bol neúplný, nachádzajú sa v ňom listiny a dôkazy, z ktorých orgán verejnej správy vychádzal a podľa ktorých v konaní postupoval. Administratívny spis teda obsahuje všetky podklady, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. 90. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uplatnených v správnej žalobe dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v súlade s ustanovením § 190 SSP zamietol. 91. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Pretože žalobca v konaní úspešný nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Správny súd tiež nepriznal náhradu trov konania ďalšiemu účastníkovi (majiteľovi ÚV), pretože mu správnym súdom nebola uložená žiadna povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy v konaní vznikli. Neboli tak splnené zákonné podmienky uvedené v § 169 SSP na priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: P o u č e n i e: Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedené neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.