Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave NR-15S/49/2023 4023200240 03. 06. 2026 JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:4023200240.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, A., B. a JUDr. Andrey Hríňovej, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava – Petržalka, IČO: 31 820 174, zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Regionálny úrad pre územné plánovanie a výstavbu Nitra, so sídlom C. XXXX/XXX, XXX XX C., zastúpený: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom D. XXXXX/XXX, XXX XX E., IČO: 54 669 464, za účasti: KIARA s.r.o., so sídlom Šafárikova 429, 924 01 Galanta, IČO: 36 353 639, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Nitra, odboru výstavby a bytovej politiky č. OUNR-OVBP2-2023/019630-002 zo dňa 13.03.2023, takto rozhodol: I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 15.05.2023 z a m i e t a . II. Súd žalobu z a m i e t a . III. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . IV. Ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Ďalší účastník konania podal dňa 01.08.2022 žiadosť o vydanie stavebného povolenia podľa § 58 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), a to vo vzťahu k stavbe – Polyfunkčný bytový dom F. A. II. Jednalo sa o stavebné povolenie v rozsahu: hlavný objekt; prípojka a vonkajšie rozvody vody; prípojka a vonkajšie rozvody kanalizácie; prípojka a vonkajšie rozvody splaškovej kanalizácie; drobná architektúra a terénne a sadovnícke úpravy. 2. Mesto Šaľa ako prvostupňový orgán vydalo rozhodnutie č. 3737/2023/SU/616, 3130/2022 zo dňa 22.02.2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcu vylúčilo z konania o vydanie stavebného povolenia, začaté na podklade žiadosti ďalšieho účastníka konania. Prvostupňový orgán uviedol, že žalobca nie je podľa § 59 stavebného zákona účastníkom stavebného konania, pričom súčasne uviedol, že stavba sa ani neposudzovala podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon EIA“), t. j. nezisťoval sa vplyv činnosti prevádzky na životné prostredie, a preto na uvedenú stavbu nebolo vydané rozhodnutie podľa zákona EIA. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 24.02.2023. 3. Na podklade podaného odvolania vydal Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutie č. OU-NR-OVBP2-2023/019630-002 zo dňa 13.03.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 4. Žalovaný uviedol, že správny orgán je povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty spĺňajú podmienky na priznanie účastníka. Žalovaný poukázal na to, že ak je vymedzenie okruhu účastníkov stavebného konania upravené v stavebnom zákone (v § 59), nepoužije sa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Ďalej uviedol, že v prípade, ak by stavebnému konaniu predchádzalo aj konanie podľa zákona EIA, účastník konania by podľa § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona mohol v konaní uplatniť len námietky v rozsahu nesúladu stavby (projektovej dokumentácie) s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu. 5. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu, že dôvody, ktorými žalobca preukazoval právo byť účastníkom stavebného konania nebolo možné považovať za dostatočné. Stavebný zákon ako osobitný predpis v § 59 jasne vymedzil okruh účastníkov stavebného konania, ako aj určil podmienky, ktoré musí účastník konania v stavebnom konaní spĺňať. Pokiaľ konaniu nepredchádzalo zisťovacie konanie a ani povinné hodnotenie podľa zákona EIA, účastníkom konania nie je osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. 6. Žalobca nebol stavebníkom, vlastníkom pozemku pod stavbou, vlastníkom susedného pozemku alebo najbližšej stavby, stavebným dozorom alebo kvalifikovanou osobou, ani projektantom v časti, ktorá sa týka projektu, a preto nebol účastníkom konania podľa § 59 v spojení s § 139 ods. 2 stavebného zákona. II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu 7. Žalobca podal na Krajský súd v Nitre správnu žalobu zo dňa 15.05.2023 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca podal žalobu ako zainteresovaná verejnosť v oblasti životného prostredia. 8. Žalobca namietol, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci; je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov; skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom alebo v nich nemá oporu a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 9. Žalobca poukázal na chápanie pojmu „účastník konania“ podľa § 14 správneho poriadku, pričom mal za to, že pri zisťovaní okruhu účastníkov nemožno reštriktívne vychádzať z vymedzenia okruhu osôb ustanovených v osobitnom predpise, ale je potrebné prihliadať aj na osoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Žalobca ďalej uviedol, že ak sa aj vylúčila aplikácia všeobecného správneho predpisu, osobitným zákonom zakladajúcim účasť v kolaudačnom konaní (pozn. správneho súdu – žalobca na strane 6 žaloby priamo uviedol „v kolaudačnom konaní“) pre zainteresovanú verejnosť je zákon EIA. S odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobca uviedol, že ak neexistuje osobitná zákonná úprava účastníkov konania podľa osobitných predpisov, aplikuje sa § 14 správneho poriadku a dotknutej verejnosti sa prizná právo účasti v konaní. Tým, že došlo k nepriznaniu postavenia účastníka konania, došlo k porušeniu práva žalobcu ako verejnosti na prístup k úplným a pravdivým informáciám týkajúcim sa životného prostredia v zmysle Aarhuského dohovoru. 10. Žalobca mal za to, že správne orgány svojim postupom znemožnili žalobcovi ako verejnosti uplatniť si svoje práva. Postupovali spôsobom, aby procesné postavenie žalobcu neumožňovalo uplatnenie jeho práv podľa stavebného zákona. Žalobca odôvodňoval svoje postavenie nielen poukazom na § 14
správneho poriadku, ale aj poukazom na § 178 ods. 3 a § 7 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), ako aj § 15 a 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o životnom prostredí“). Žalobca mal za to, že sa žalovaný nevysporiadal s jeho námietkou, v zmysle ktorej žalobcovi svedčalo postavenie účastníka konania podľa § 14 správneho poriadku v súbehu s § 178 ods. 3 SSP a § 19 zákona o životnom prostredí. III. Vyjadrenie žalovaného Ďalšie podania účastníkov konania 11. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 14.08.2023, pričom uviedol, že dôvody, pre ktoré žalobca chcel byť účastníkom stavebného konania, neboli dostatočné. Žalobca nepreukázal, že bol stavebníkom, vlastníkom pozemku pod stavbou, vlastníkom susedného pozemku alebo najbližšej stavby, stavebným dozorom alebo kvalifikovanou osobou, ani projektantom v časti, ktorá sa týka projektu, a preto nebol účastníkom konania podľa § 59 v spojení s § 139 ods. 2 stavebného zákona. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. 12. Žalobca sa vyjadril replikou zo dňa 18.09.2023, pričom zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii. 13. Ďalšie písomné podania vo veci samej zo strany účastníkov konania neboli podané. IV. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov 14. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. NR-15S/49/2023. 15. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii orgánu verejnej správy dáva správny súd do pozornosti, že v súlade s § 35 ods. 1 SSP v spojení s § 180 ods. 1 až 3 SSP konal so žalovaným - Regionálnym úradom pre územné plánovanie a výstavbu Nitra, na ktorý v zmysle § 12 a § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2025 Z. z. Stavebný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Stavebný zákon) v znení účinnom od 01.04.2025 (ďalej len „nový stavebný zákon“) prešla pôsobnosť vykonávať štátnu správu v druhom stupni pre rozhodnutia stavebného úradu. Regionálny úrad je explicitne označený ako odvolací orgán pre rozhodnutia stavebného úradu, resp. je zaradený medzi orgány štátnej správy vo výstavbe. Zároveň podľa § 84 ods. 9 nového stavebného zákona je regionálny úrad druhostupňovým správnym orgánom príslušným rozhodnúť o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu obce vydanom podľa odsekov 4 až 8. V danom prípade ide preto pre účely súdneho konania podľa SSP o tzv. administratívnu procesnú subjektivitu orgánu verejnej správy, ktorá je odvodená od pôsobnosti a právomoci orgánu verejnej správy konať a rozhodovať v administratívnom konaní, hoci osobitným zákonom takémuto správnemu orgánu nemusí byť právna subjektivita priznaná. Zo znenia § 35 ods. 1 SSP vyplýva, že orgán verejnej správy má procesnú subjektivitu aj v prípade, ak by nemal všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti. Ak je aj regionálny úrad preddavkovou organizáciou podľa § 7 ods. 3 zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní v znení neskorších predpisov, pričom preddavková organizácia nie je právnickou osobou (§ 22 ods. 2 štvrtá veta zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), a teda nemá plnú spôsobilosť mať práva a povinnosti, neznamená to, že regionálny úrad nie je orgánom štátnej správy. Z toho dôvodu má regionálny úrad ako orgán štátnej správy administratívnu procesnú subjektivitu na účel správneho súdneho konania. S odkazom na uvedené tak správny súd konal s Regionálnym úradom pre územné plánovanie a výstavbu Nitra ako žalovaným. Pre úplnosť správny súd zároveň uvádza, že od 01.03.2026 bol novelizovaný zákon č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o územnom plánovaní“), pričom s odkazom na § 7 ods. 5 zákona o územnom plánovaní Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky koná za regionálny úrad v súdnom konaní, exekučnom konaní alebo ak je regionálny úrad účastníkom konania pred iným orgánom verejnej moci. Správny súd tak ustálil, že Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky je zákonným zástupcom žalovaného v danom súdnom konaní. 16. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a s odkazom na § 190 SSP žalobu zamietol. 17. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl. SSP na deň 03.06.2026, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP. 18. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 19. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 20. Podľa § 59 ods. 1 stavebného zákona, účastníkmi stavebného konania sú: a) stavebník, b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, d) stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba, e) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby. 21. Podľa § 140 stavebného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 22. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, ktorými bol žalobca vylúčený ako účastník konania z konania o vydanie stavebného povolenia. Úlohou správneho súdu bolo, na podklade žalobných bodov, preskúmať, či orgány verejnej správy správne aplikovali príslušné právne predpisy, či dostatočne zistili skutkový stav veci a či dávajú napadnuté rozhodnutia dostatočné odpovede na relevantné otázky. K účastníctvu konania podľa stavebného zákona 23. Keďže podstatou žaloby je to, že žalobca tvrdil, že mal byť účastníkom konania s odkazom na § 14 správneho poriadku, pričom orgány verejnej správy aplikovali stavebný zákon, správny súd považuje za potrebné sa vysporiadať s otázkou, aký právny predpis mal byť aplikovaný. Vo vzťahu k danej problematike správny súd poukazuje na už ustálenú prax kasačného súdu (a to aj vo veciach totožného žalobcu) (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Svk/11/2023 zo dňa 25.09.2024 alebo sp. zn. 7Svk/3/2023 zo dňa 31.03.2025), ktorý uviedol: „29. V súvislosti s postavením účastníka v stavebnom konaní kasačný súd už opakovane uviedol, že účastníctvo v stavebnom konaní je osobitne upravené v § 59 Stavebného zákona. A v tejto súvislosti upriamuje pozornosť sťažovateľa na § 140 Stavebného zákona upravujúci práve konkurenciu Správneho poriadku a Stavebného zákona, a to v zhode s jedným so základných právnych princípov spočívajúcim v aplikačnej prednosti osobitnej (špeciálnej) právnej úpravy pred úpravou všeobecnou (lex specialis derogat legi generali). Vzhľadom na to, že ustanovenie § 59 Stavebného zákona obsahuje komplexnú osobitnú úpravu účastníctva v konaní o povolení stavby, na postavenie účastníka v stavebnom konaní sa neaplikuje Správny poriadok (napr. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023, 5Svk/47/2022 alebo 3Svk/35/2022). Ak v tejto súvislosti správny súd pripustil aplikáciu ustanovenia § 14 Správneho poriadku aj na stavebné konanie, išlo z jeho strany o nesprávny právny záver, ktorý ale nemal vplyv na konečné rozhodnutie, keďže ustálil, že ani podľa tohto ustanovenia
sťažovateľovi postavenie účastníka nepatrí. Vzhľadom na parciálnosť daného záveru preto kasačný súd nevidel dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku správneho súdu. 30. Vychádzajúc z uvedeného, postavenie sťažovateľa ako účastníka stavebného konania mohlo vyplývať z § 59 Stavebného zákona, čo správne právne vyhodnotil žalovaný ako aj správny súd, že mu takéto postavenie nepatrí. Sťažovateľ jednak nepreukazoval žiadne vlastnícke či iné práva k pozemkom či stavbám, ktoré by mohli byť dotknuté, a rovnako mu právo na účasť v konaní nevyplývalo ani zo zákona EIA. Zákonodarca v stavebnom konaní síce pripúšťa, aby sa účastníkmi konania stali aj osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu (§ 59 ods. 1 písm. c/ Stavebného zákona), pričom takýmto predpisom je napríklad v zmysle poznámky pod čiarou zákon EIA, konkrétne jeho ustanovenia § 24 až § 27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, ale sťažovateľovi ani podľa týchto ustanovení postavenie účastníka v stavebnom konaní nevzniklo. Rozšírenie okruhu účastníkov stavebného konania o zainteresovanú verejnosť je totiž možné iba za predpokladu, že vec súvisí s procesmi podľa zákona EIA upravenými v tretej časti zákona EIA (§ 24 ods. 2 zákona EIA). Hoci v tejto veci sťažovateľ tvrdil, že pred posudzovaným stavebným konaním prebiehalo zisťovacie konanie podľa § 29 zákona EIA, toto svoje tvrdenie ničím nepodložil a uvedenú skutočnosť vylúčil tak prvostupňový orgán ako aj žalovaný. Vzhľadom na to, že ani v konaní pred správnym súdom sťažovateľ neuviedol, aké konkrétne konanie podľa zákona EIA malo stavebnému konaniu, v ktorom si uplatňoval postavenie účastníka konania, predchádzať, kasačný súd ustálil, že postavenie účastníka konania mu nevzniklo ani podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona, čo je v súlade so závermi správneho súdu. 31. Kasačný súd už opakovane tiež povedal, že pri teleologickom výklade s ohľadom na ratio legis (účel právnej úpravy), ktorým je ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu účastníkov konania o zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie podľa zákona EIA prebiehať malo, ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval. (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023). Uvedené však nie je prípad tu posudzovanej veci, keďže sťažovateľ jednak netvrdil, že konanie podľa zákona EIA malo v tejto veci predchádzať a žiadnymi relevantnými skutočnosťami v tomto smere neargumentoval, a zároveň z povahy predmetu administratívneho konania vyplýva, že žiadosť o vydanie stavebného povolenia sa dotýkala špecifických stavebných objektov - komunikácie a stacionárna doprava v rozsahu, ktorých realizácia nespôsobuje významný vplyv na životné prostredie (príloha č. 8 časť B zákona EIA). 32. Sťažovateľ tiež namietal, že postavenie účastníka mu malo vyplývať z § 19 zákona o životnom prostredí. Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v tom, že pod citované ustanovenie Stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom prostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy. Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo všeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho postavenie a vôľu byť účastníkom príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odvodzovať alternatívne ani od § 19 zákona o životnom prostredí. 33. Sťažovateľovi kasačný súd prisviedča v tom, že Súdny dvor Európskej únie priznal postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti aj v konaniach, ktorým nepredchádzalo konanie podľa zákona EIA, a to v súvislosti s aplikáciou čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Súdny dvor tak pripustil postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti napr. v správnom konaní týkajúcom sa poskytnutia výnimky z režimu ochrany medveďa hnedého (rozsudok z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C-240/09,) alebo v konaní o povolení projektu, ktorý môže byť v rozpore s povinnosťou zabrániť zhoršeniu stavu vodných útvarov stanovenej v článku 4 smernice 2000/60/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur-, Artenund Landschaftsschutz Umweltorganisation, C-664/15). Súdny dvor však jasne stanovil, že práva účasti, ktoré verejnosti priznáva článok 6 Aarhuského dohovoru, sa uplatnia iba vtedy, ak ide o prijatie rozhodnutia vo veci navrhovaných činností majúcich významný vplyv na životné prostredie (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur-, Arten- und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C-664/15, body 64 až 67). Nepôjde teda o prípady, kedy je identifikovaný zanedbateľný alebo nepatrný vplyv na životné prostredie. Hoci je sťažovateľ mimovládnou organizáciou, ktorá deklaruje záujem na ochrane životného prostredia, postavenie účastníka konania jej teda nevzniká v akomkoľvek povoľovacom
konaní, ale iba v takom, ktoré môže mať významný vplyv na životné prostredie a takýmto vplyvom aj takáto mimovládna organizácia argumentuje. Uplatňujúc uvedené na posudzovaný prípad, sťažovateľ v správnom konaní vôbec neargumentoval vplyvom povoľovanej činnosti na životné prostredie (len uplatnil pripomienky bez ich aplikácie na konkrétny prípad) a neargumentoval tak ani v konaní pred súdom. Nie je pritom povinnosťou súdu bez konkrétnej argumentácie o zásadnom vplyve na životné prostredie, povoľovanú činnosť vyhodnotiť z tohto hľadiska ex offo. Kasačný súd rovnako uvádza, že povoľovaná činnosť nie je činnosťou, ktorá by podliehala zisťovaciemu konaniu alebo posudzovaniu vplyvov na životné prostredie (príloha č. 8 časť A a B zákona EIA) a preto je možné predpokladať, že jej vplyv na životné prostredie nie je relevantný. Kasačný súd preto námietku sťažovateľa, ktorou žiadal o priamu aplikáciu Aarhuského dohovoru, rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú.“ K prejednávanej veci žalobcu 24. S odkazom na vyššie uvedené judikatórne východiská tak správny súd uvádza, že orgány verejnej správy nepochybili, ak vo vzťahu k žalobcovi aplikovali výlučne stavebný zákon, pretože s odkazom na § 140 stavebného zákona správny poriadok aplikovať nemohli. Z administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca nepreukázal, že je účastníkom konania podľa § 59 stavebného zákona, a teda, že je a) stavebníkom, b) osobou, ktorá má vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, c) ďalšou osobou, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, d) stavebným dozorom alebo kvalifikovanou osobou, e) projektantom v časti, ktorá sa týka projektu stavby. 25. Ak žalobca tvrdil, že je účastníkom konania s odkazom na jeho postavenie zainteresovanej verejnosti, zo žaloby konkrétne a špecificky nevyplynulo, na podklade akého zisťovacieho konania podľa zákona EIA mal byť účastníkom konania. Naopak, z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že Okresný úrad Šaľa, odbor starostlivosti o životné prostredie vydal záväzné stanovisko zo dňa 22.02.2023, ktorým uviedol, že navrhovaná činnosť „Polyfunkčný bytový dom F. A. II“ nie je predmetom zisťovacieho konania ani povinného hodnotenia, a nie je potrebné ju posudzovať podľa zákona EIA. Z uvedeného dôvodu teda nemohol byť žalobca účastníkom stavebného konania ani s odkazom na zisťovacie konanie. 26. Súhrnom tak možno uviesť, že orgány verejnej správy nepochybili, ak žalobcu vylúčili ako účastníka stavebného konania, pretože mu nesvedčalo účastníctvo podľa § 59 stavebného zákona. K návrhu žalobcu na prerušenie konania 27. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na prerušenie súdneho konania a s tým spojené podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie o výklade práva Európskej únie, správny súd nezistil potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Žalobca nevysvetlil, výkladu ktorého konkrétneho ustanovenia európskeho práva alebo ktorej konkrétnej oblasti judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa má jeho otázka týkať a správny súd takéto ustanovenia práva Európskej únie taktiež neidentifikoval. Žalobca len všeobecne uviedol obsah možnej prejudiciálnej otázky ako: „či postup správneho orgánu, ktorým sa neumožní verejnosti chrániacej životné prostredie byť účastníkom konania je súladné s právom Európskej únie.“ Ako to správny súd zároveň uviedol vyššie, a to aj s odkazom na judikatúru kasačného súdu, otázka, ktorej sa žalobca domáhal, už bola vyriešená rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie. Správny súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. 28. S odkazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol. 29. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu v súdnom konaní právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli. Správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania ani ďalšiemu účastníkovi konania, pretože si právo na náhradu trov konania neuplatnil a správny súd súčasne nezistil, že mu trovy vznikli a je nutné pristúpiť k vydaniu rozhodnutia o ich náhrade. 30. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).