Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/49/2023 1023200262 24. 03. 2026 JUDr. Lucia Kúdelčíková ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200262.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., právne zastúpený: WEIS & Partners s.r.o., so sídlom Priemyselná 1/A, 821 09 Bratislava, IČO: 47 234 776, proti žalovanému: Slovenská lekárska komora, so sídlom Račianska 42/A, 831 02 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 08.11.2022 o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Disciplinárnej komisie Slovenskej lekárskej komory zo dňa 19.07.2022, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Správny súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Kontrolný výbor Slovenskej lekárskej komory podaním zo dňa 27.10.2021, adresovaným Disciplinárnej komisii Slovenskej lekárskej komory (ďalej len „disciplinárna komisia“), navrhol začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi za to, že I. v rozpore s usmernením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. Z078871-2021, zo dňa 07.09.2021, týkajúcim sa vakcinácie proti ochoreniu COVID-19, s odporúčaniami konzília odborníkov a odborných organizácií (napr. Slovenskej spoločnosti infektológov), ako aj v rozpore s Národnou stratégiou očkovania proti ochoreniu COVID-19 v podmienkach Slovenskej republiky, verejne spochybňoval vhodnosť a účelnosť vakcinácie obyvateľstva Slovenskej republiky proti ochoreniu COVID-19, čím porušil ods. 1 a ods. 4 časti Všeobecné povinnosti zdravotníckeho pracovníka a ods. 4 Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“), v zmysle ktorých je stavovskou povinnosťou zdravotníckeho pracovníka profesionálna starostlivosť o zdravie jednotlivca a spoločnosti a zároveň byť za všetkých okolností vo svojich profesionálnych rozhodnutiach nezávislý, zodpovedný a spoľahlivý, II. dňa 20.02.2021 počas núdzového stavu, a v čase platnosti zákazu zhromažďovania v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 284/2020 Z. z. k návrhu na prijatie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny,
vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bezpečnosti štátu v čase núdzového stavu“) vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 zo dňa 30.09.2020, platnosti a účinnosti § 4 ods. 3 písm. b) vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 45/2021 ukladajúcej povinnosť mať na verejnosti prekryté horné dýchacie cesty, sa bez prekrytia horných dýchacích ciest zúčastnil a vystúpil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave, čím konal v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a teda aj v rozpore s ods. 12 časti Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu č. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (ďalej len „Etický kódex zdravotníckeho pracovníka“), v zmysle ktorého si zdravotnícky pracovník musel byť vedomý svojho postavenia, svojej úlohy v spoločnosti a svojho vplyvu na okolie. 2. Disciplinárna komisia listom zo dňa 24.11.2021 upovedomila žalobcu, že na základe návrhu Kontrolného výboru Slovenskej lekárskej komory na začatie disciplinárneho konania začala proti nemu disciplinárne konanie. Disciplinárna komisia zároveň požiadala žalobcu, aby sa v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia písomne vyjadril k návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorý tvoril prílohu upovedomenia o začatí disciplinárneho konania. 3. Disciplinárna komisia rozhodnutím zo dňa 22.02.2022 návrh Kontrolného výboru Slovenskej lekárskej komory na začatie disciplinárneho konania a uloženie disciplinárneho opatrenia v celom rozsahu zamietla. Disciplinárna komisia v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatovala, že za účelom prejednania veci nariadila na deň 22.02.2022 ústne pojednávanie vo veci s tým, že žalobca na ústnom pojednávaní priznal, že sa dňa 20.02.2021 zúčastnil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave. Disciplinárna komisia ďalej vo vzťahu ku skutku, ktorý spočíval v tom, že žalobca sa dňa 20.02.2021 bez prekrytia horných dýchacích ciest zúčastnil a vystúpil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom, uviedla, že v danom prípade žalobca realizoval svoje ústavne garantované právo na slobodu prejavu. 4. Na základe odvolania Kontrolného výboru Slovenskej lekárskej komory proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie zo dňa 22.02.2022, a to podanom v rozsahu rozhodnutia disciplinárnej komisie v časti II. bodu návrhu na začatie disciplinárneho konania, rozhodlo Prezídium Slovenskej lekárskej komory rozhodnutím zo dňa 10.06.2022 tak, že predmetnému odvolaniu vyhovelo a rozhodnutie disciplinárnej komisie zo dňa 22.02.2022 vo výroku napadnutom odvolaním zrušilo a vec vrátilo disciplinárnej komisii na nové prejednanie a rozhodnutie. 5. Po vrátení veci na ďalšie konanie disciplinárna komisia rozhodnutím zo dňa 19.07.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla tak, že žalobca porušil povinnosť člena Slovenskej lekárskej komory vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s etickým kódexom. Predmetnú povinnosť mal žalobca porušiť tým, že dňa 20.02.2021 počas núdzového stavu, a v čase platnosti zákazu zhromažďovania a platnosti a účinnosti § 4 ods. 3 písm. b) vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 45/2021 ukladajúcej povinnosť mať na verejnosti prekryté horné dýchacie cesty, sa bez prekrytia horných dýchacích ciest zúčastnil a vystúpil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave, čím konal v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a teda aj v rozpore s ods. 12 časti Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka. Prvostupňovým rozhodnutím disciplinárna komisia žalobcovi neuložila disciplinárne opatrenie. 6. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia disciplinárna komisia konštatovala, že nebolo jej úlohou a ani nepatrilo do jej právomoci posudzovať ústavnosť, či zákonnosť prijatých protipandemických opatrení. Disciplinárna komisia bola povinná vychádzať z prezumpcie ústavnosti, čo znamenalo, že na účinnú právnu normu musel orgán aplikujúci právo pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevyslovil jej protiústavnosť. 7. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia disciplinárna komisia ďalej konštatovala, že lekár ako zdravotnícky pracovník mal v rámci spoločnosti špecifické postavenie. Toto špecifické postavenie sa následne pretavovalo aj do miery vplyvu, ktorým mohol eventuálne disponovať, či už vo vzťahu k jednotlivcom alebo spoločnosti ako takej. V tomto smere si lekár musel byť vedomý svojho postavenia a úlohy v spoločnosti, ako aj svojho vplyvu na okolie. Inými slovami, lekár musel viac ako ktokoľvek iný, vzhľadom na svoje významné spoločenské postavenie, dbať na dodržiavanie všeobecne záväzných
právnych predpisov, a tým dávať pozitívny príklad aj ostatným, osobitne vo vzťahu k témam, ktoré súviseli so zdravím alebo v situáciách, pri ktorých mohlo dôjsť k šíreniu nákazlivej choroby. V prípade, že opatrenia boli prijaté formou všeobecne záväzných právnych predpisov, bolo potrebné tieto opatrenia rešpektovať, a to aj napriek tomu, že rôzne osoby mohli mať odlišný názor na ich zákonnosť, resp. účelnosť. Odlišný názor bolo možné prezentovať aj spôsobom, ktorým by nedochádzalo k porušeniu právnych predpisov, prípadne by nedochádzalo k ohrozeniu zdravia iných osôb. 8. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia disciplinárna komisia taktiež konštatovala, že skutok tak, ako bol popísaný vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, považovala za preukázaný. Žalovaný v priebehu disciplinárneho konania ako ani v priebehu prešetrovania Kontrolným výborom Slovenskej lekárskej komory nerozporoval skutočnosť, že sa dňa 20.02.2021 zúčastnil protestného zhromaždenia v Bratislave, pričom dokonca sám uviedol, že sa dňa 20.02.2021 zúčastnil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave. Žalobca nerozporoval ani to, že na predmetnom protestnom zhromaždení vystupoval bez prekrytia horných dýchacích ciest. Na základe uvedeného disciplinárna komisia dospela k záveru, že žalobca porušil všeobecne záväzné právne predpisy ako aj Deontologický kódex Slovenskej lekárskej komory konaním uvedeným vo výroku prvostupňového rozhodnutia. 9. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Prezídium Slovenskej lekárskej komory (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím zo dňa 08.11.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolaniu žalobcu nevyhovelo a rozhodnutie disciplinárnej komisie zo dňa 19.07.2022 potvrdilo. 10. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie bolo vecne správne, a že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. V nadväznosti na odborný názor žalobcu na škodlivosť prekrytia horných dýchacích ciest, testovanie a očkovanie žalovaný uviedol, že tento bol v danom čase, ale aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia názorom minoritným. Veľká väčšina odborníkov poukazovala na významné benefity prekrytia horných dýchacích ciest z hľadiska ochrany pred šírením koronavírusu a rovnako aj na benefity testovania a očkovania. Žalobca mohol odlišný názor prezentovať na odborných medicínskych fórach s cieľom presvedčiť odbornú verejnosť o jeho názore tak, aby sa tento stal všeobecne akceptovaný a následne bol zohľadnený pri prijímaní opatrení. Keďže Hippokratova prísaha nemala záväzný charakter, konanie s odkazom na ňu, ktoré bolo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemohlo byť právom schvaľované. Žalobca v odvolaní neuvádzal žiadne skutkové ani právne dôvody, ktoré by mohli privodiť zrušenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia. II. Žaloba 11. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.02.2023, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého dňa, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia (ďalej spolu len „disciplinárne rozhodnutie žalovaného“) a priznania práva na náhradu trov konania. 12. Žalovaný vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočívalo vo formálnom posúdení právnej situácie bez uznania práva širokej verejnosti na informácie a práva žalobcu na slobodu prejavu zakotveného v čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Handyside proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 07.12.1976, sťažnosť č. 5493/72, sloboda prejavu vo všetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch predstavuje jeden zo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. To je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti. Ide o základné právo, resp. slobodu, ktorá je obsiahnutá vo všetkých relevantných ľudsko-právnych dokumentoch. 13. Danú medicínsku problematiku bol žalobca pripravený sám objasniť súdu. Preto žiadal svoje vypočutie na pojednávaní ako dôkazný prostriedok č. 1.
14. Žalobcu mrzelo, že disciplinárna komisia nezotrvala vo výroku o vine na svojom prvom rozhodnutí zo dňa 22.02.2022, v ktorom návrh Kontrolného výboru Slovenskej lekárskej komory v celom rozsahu zamietla, keďže na to stále existovali právne ako aj medicínske dôvody. Žalobcovi sa kládli za vinu porušenia dvoch bodov Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, v zmysle ktorých zdravotnícky pracovník pri výkone svojho povolania postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom si musí byť vedomý svojho postavenia, svojej úlohy v spoločnosti a svojho vplyvu na okolie. Na základe žalobcom uvádzaných medzinárodných zmlúv, judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a tvrdení relevantných právnych autorít bolo možné konštatovať, že aplikáciu právnych noriem prezentovanú žalovaným bolo možné charakterizovať ako nesprávne právne posúdenie veci. 15. Disciplinárne rozhodnutie žalovaného bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu uviedol veľa právne a skutkovo relevantných tvrdení, s ktorými sa žalovaný náležite nevysporiadal. Napadnuté rozhodnutie nespĺňalo požiadavky na zákonné odôvodnenie, keďže nereagovalo na argumenty, ktoré boli relevantné, podstatné, významné a týkajúce sa veci, a ktoré boli konkrétne, pričom boli formulované dostatočne jasným a presným spôsobom. Žalobca v nadväznosti na predmetnú žalobnú námietku poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 16. Žalobca tiež namietal, že zistenie skutkového stavu zo strany žalovaného ako orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalobca taktiež poukázal na relevantnú právnu úpravu, v zmysle ktorej správny súd nebol vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, bol v rozpore s administratívnym spisom alebo v nich nemal oporu. Záverom žaloby žalobca poukázal na viaceré štúdie a odkazy na zdroje informácií o nežiaducich účinkoch vakcín a prijatých protipandemických opatrení, pričom tieto považoval za dôkazné prostriedky, ktoré žiadal vykonať ako dôkazy. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 17. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 13.11.2023 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom tiež navrhol, aby mu bolo priznané právo na náhradu trov konania. 18. Žalobca bol uznaný vinným z disciplinárneho previnenia na tom skutkovom základe, že dňa 20.02.2021 počas núdzového stavu, a v čase platnosti zákazu zhromažďovania v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 284/2020 Z. z. k návrhu na prijatie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 zákona o bezpečnosti štátu v čase núdzového stavu vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 zo dňa 30.09.2020, platnosti a účinnosti § 4 ods. 3 písm. b) vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 45/2021 ukladajúcej povinnosť mať na verejnosti prekryté horné dýchacie cesty, sa bez prekrytia horných dýchacích ciest zúčastnil a vystúpil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave. Nebolo pritom sporné, že žalobca sa dňa 20.02.2021 zúčastnil protestného zhromaždenia v Bratislave, a že na predmetnom protestnom zhromaždení vystupoval bez prekrytia horných dýchacích ciest. Tieto skutočnosti v rámci disciplinárneho konania žalobca nerozporoval a nerozporoval ich ani v podanej žalobe. 19. Predmetom disciplinárneho konania nebolo posudzovanie žalobcových výrokov a tvrdení prednesených na predmetnom zhromaždení. Predmetom disciplinárneho konania bolo posudzovanie, či účasť žalobcu na nezákonnom zhromaždení a to, že na tomto zhromaždení vystúpil bez prekrytia horných dýchacích ciest, odporovalo alebo neodporovalo ustanoveniam Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka. Vzhľadom na uvedené boli námietky žalobcu smerujúce k tomu, že bolo porušené právo verejnosti na informácie alebo právo žalobcu na slobodu prejavu, v predmetnej právnej veci irelevantné. Napriek tomu sa žalovaný z opatrnosti vyjadril aj k otázke slobody prejavu, resp. práva na slobodu prejavu. 20. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ktokoľvek, kto vykonával právo na slobodu prejavu, mal aj určité povinnosti a niesol určitú zodpovednosť, v rámci ktorých nesmel prekročiť isté hranice stanovené v záujme štátnej bezpečnosti, ochrany práv a slobôd iných a ostatných tu vymedzených relevantných sociálnych potrieb. Právo na slobodu prejavu nebolo absolútne. Relatívna povaha práva na slobodu prejavu sa prejavovala aj v rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva, a to v dvoch zrejmých rovinách: 1. obmedzenie výkonu práva na slobodu prejavu z primeraných legálnych dôvodov, sledujúcich legitímny cieľ; 2. zákaz zneužitia práva na slobodu prejavu ako ochrana základných ľudských práv a slobôd priznaných iným osobám. 21. Žalovaný nespochybňoval právo žalobcu na odlišný názor ani jeho právo na vyjadrenie odlišného názoru. Samotné prijatie opatrení formou všeobecne záväzných právnych predpisov nevylučovalo možnosť kritiky týchto opatrení. Kritika musela byť ale vecná a konkrétna, zodpovedajúca, čo do obsahu, formy a miesta nesmela vybočovať z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznaného účelu a nesmela navádzať na porušovanie všeobecne záväzných právnych predpisov. Žalobca mal svoju kritiku protipandemických opatrení opierajúcu sa o odborný medicínsky názor prezentovať na odbornom medicínskom fóre a nie na verejnom nezákonne konajúcom sa verejnom zhromaždení, ktorého sa naviac zúčastnili predovšetkým osoby bez medicínskeho vzdelania. 22. K otázke, či bolo etické a morálne zákonnú normu nadradiť nad Hippokratovu prísahu a svedomie lekára, žalovaný uviedol, že Hippokratova prísaha nemala záväzný charakter. Konanie v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi s odkazom na Hippokratovu prísahu nemohlo byť právom schvaľované. To isté platilo aj vo vzťahu k svedomiu, a to s výnimkou prípadov, kedy zákon aproboval výhradu vo svedomí. IV. Replika žalobcu 23. Žalobca v replike zo dňa 12.01.2024 zotrval na stanovisku, že žaloba je dôvodná. 24. Mnohé incidenty spôsobené v súvislosti s ne/dodržiavaním protipandemických opatrení vyplývali z toho, že vo verejnosti existovali vážne pochybnosti o legalite a samotnej právnej záväznosti protipandemických vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. V rámci činnosti Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky boli protipandemické opatrenia najprv vydávané formou „všeobecných opatrení“ a neskôr vo forme vyhlášok. Obsah oboch správnych aktov ostal pritom totožný, len jeho pomenovanie sa formálne zmenilo z opatrenia na vyhlášku. Protipandemické „vyhlášky“ Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky predstavovali hybridný správny akt, u ktorého prevládali prvky individuálneho správneho aktu a mal byť prípustný ich prieskum v rámci správneho súdneho konania. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd bolo z ústavného hľadiska dôležité rozlišovať medzi pojmami „medze základných práv a slobôd“ a „obmedzenie základných práv a slobôd“. Medze základných práv a slobôd predstavovali vnútorné obmedzenie ich obsahu. Podmienky stanovenia medzí boli obsiahnuté v čl. 13 ods. 2 ústavy, ktorý ustanovoval, že ich medze bolo možné upraviť za podmienok ustanovených len zákonom. Na rozdiel od toho, „obmedzenie“ predstavovalo vonkajší a spravidla intenzívnejší zásad do obsahu výkonu vlastníckeho práva, resp. išlo nad rámec medzí výkonu práv a slobôd a bolo možné ho prijať len na základe zákona. Predmetné vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky boli vydané bez toho, aby na to mal Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky právomoc. Išlo o tak ťažkú vadu, ktorá spôsobovala právnu nulitu vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. Na právnu nulitu boli pritom orgány verejnej moci povinné prihliadať z úradnej moci a to aj bez návrhu. 25. Na veľké prekvapenie žalobcu orgány žalovaného sa opierali o názor, že Hippokratova prísaha nemala záväzný charakter, a že konanie v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi s odkazom na Hippokratovu prísahu nemohlo byť právom schvaľované. Žalobca bol toho názoru, že ak takýto prípad nastane, teda že všeobecne záväzné právne predpisy nútia lekára poškodzovať zdravie pacientov, tak bola v interpretácii všeobecne záväzných právnych predpisov nejaká chyba a z logiky
veci vyplývalo, že lekár mal v takomto konfliktnom prípade povinnosť riadiť sa Hippokratovou prísahou v zmysle lekárskej zásady „Nihil nocere“. V. Duplika žalovaného 26. Žalovaný v duplike zo dňa 14.02.2024 zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení, že predmetom disciplinárneho konania nebolo posudzovanie žalobcových výrokov a tvrdení prednesených na predmetnom zhromaždení. Žalovaný v odôvodnení disciplinárneho rozhodnutia vyjadril stanovisko, že žalobca svoju kritiku protipandemických opatrení mal prezentovať na odbornom medicínskom fóre ako reakciu na argumentáciu žalobcu právom na slobodu prejavu. 27. Žalovaný pri posudzovaní súladu/nesúladu konania žalobcu s vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 45/2021 vychádzal z prezumpcie ústavnosti právnych predpisov vyjadrenej v čl. 152 ústavy a princípu správnosti normatívnych právnych aktov, ktoré bol žalovaný povinný rešpektovať. Žalovaný nedisponoval právomocou hodnotiť, či vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky odporovali alebo neodporovali ústave alebo zákonom. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu spochybňujúcej súlad vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky s ústavou žalovaný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014, sp. zn. PL. ÚS 4/2021 a sp. zn. PL. ÚS 8/2021. VI. Konanie na správnom súde 28. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/49/2023 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-5S/49/2023. 29. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 24.03.2026. VII. Relevantné právne predpisy 30. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. 31. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 32. Podľa § 52 ods. 2 písm. a) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, člen komory je povinný vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s etickým kódexom, ktorý je uvedený v prílohe č. 4 zákona.
33. Podľa Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, časti - Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania, ods. 12, zdravotnícky pracovník si musí byť vedomí svojho postavenia, svojej úlohy v spoločnosti a svojho vplyvu na okolie. 34. Podľa § 4 ods. 3 písm. b) vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 45/2021, podľa § 48 ods. 4 písm. d), r), w) a y) zákona sa pre výkon hromadných podujatí v interiéri aj exteriéri ustanovujú nasledovné opatrenia: vstup a pobyt v mieste hromadného podujatia umožniť len s prekrytými hornými dýchacími cestami rúškom, respirátorom bez výdychového ventilu, šálom alebo šatkou. VIII. Právne posúdenie veci správnym súdom 35. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto správnom súdnom konaní bolo disciplinárne rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný rozhodol, že žalobca porušil povinnosť člena Slovenskej lekárskej komory vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s etickým kódexom skutkom vymedzeným vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou, a to v medziach žalobných námietok ako aj v medziach právnej úpravy ustanovenej v § 195 SSP. Pokiaľ ide o preskúmanie zákonnosti disciplinárneho rozhodnutia žalovaného v medziach žalobných námietok, správny súd pripomína, že samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, determinujú mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky. Správny súd v tejto súvislosti vo vzťahu k žalobným námietkam taktiež pripomína, že nemal oprávnenie všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti disciplinárneho rozhodnutia žalovaného uvedené v žalobe podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia disciplinárneho rozhodnutia žalovaného za žalobcu konkretizovať (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/7/2025 zo dňa 29.01.2026, ods. 34). 36. Správny súd v nadväznosti na žalobné námietky v prvom rade uvádza, že žalobca bol disciplinárnym rozhodnutím žalovaného uznaný vinným z disciplinárneho previnenia na tom skutkovom základe, že dňa 20.02.2021, teda počas zákazu zhromažďovania a v čase platnosti a účinnosti všeobecne záväzného právneho predpisu ukladajúceho povinnosť mať na verejnosti prekryté horné dýchacie cesty, sa bez prekrytia horných dýchacích ciest zúčastnil a vystúpil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave. Takto vymedzený skutok zodpovedal bodu II návrhu Kontrolného výboru Slovenskej lekárskej komory na začatie disciplinárneho konania voči žalobcovi a takto vymedzený skutok bol predmetom disciplinárneho konania vedeného voči žalobcovi v čase po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 10.06.2022 (ďalej len „v čase po vrátaní veci ďalšie konanie“). Je tak zrejmé, že predmetom rozhodovania žalovaného v disciplinárnom konaní vedenom voči žalobcovi v čase po vrátení veci na ďalšie konanie neboli výroky ani tvrdenia prednesené žalobcom na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave dňa 20.02.2021, či niekde inde alebo v inom čase. 37. Pokiaľ ide o žalobnú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho vo formálnom posúdení právnej situácie bez uznania práva širokej verejnosti na informácie a práva žalobcu na slobodu prejavu, správny súd pripomína, že predmetom disciplinárneho konania vedeného voči žalobcovi v čase po vrátení veci na ďalšie konanie bolo posúdenie toho, či účasť žalobcu na predmetnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave dňa 20.02.2021, a či jeho vystúpenie na tomto zhromaždení bez prekrytia horných dýchacích ciest, bolo porušením všeobecne záväzných právnych predpisov, a v konečnom dôsledku aj Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka v intenciách výroku prvostupňového rozhodnutia. Žalobné námietky, ktorými žalobca namietal porušenie práva širokej verejnosti na informácie a porušenie svojho práva na slobodu prejavu, preto vzhľadom na vymedzenie skutku, vo vzťahu ku ktorému bolo vedené disciplinárne konanie voči žalobcovi v čase po vrátení veci na ďalšie konanie a vo vzťahu ku ktorému bolo vydané disciplinárne rozhodnutie žalovaného, nemohli viesť k záveru o nezákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného. 38. Aj keď žalobná námietka nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v namietanom zásahu do práva žalobcu na slobodu prejavu vzhľadom na predmet disciplinárneho konania vedeného proti žalobcovi v čase po vrátení veci na ďalšie konanie nemohla viesť k záveru o nezákonnosti
disciplinárneho rozhodnutia žalovaného, správny súd považuje za príhodné pripomenúť, že právo na slobodu prejavu môže v medziach právneho poriadku podliehať obmedzeniam. V tejto súvislosti nemožno tiež opomenúť, že k žalobcom namietanému obmedzeniu jeho práva na slobodu prejavu malo dôjsť v období pandémie COVID-19, pričom (ako to ostatne konštatoval aj Európsky súd pre ľudské práva) pri obmedzeniach súvisiacich s pandémiou COVID-19 je potrebné brať na zreteľ, že k nim došlo vo veľmi špecifickom kontexte, konkrétne počas núdzového stavu v oblasti verejného zdravia a boli zavedené s ohľadom na významné zdravotné hľadiská, a to pre spoločnosť ako celok (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fenech v. Malta, č. 19090/20). Pandémia COVID-19 mohla mať podľa Európskeho súdu pre ľudské práva veľmi vážne dôsledky nielen pre zdravie, ale aj pre spoločnosť, hospodárstvo, fungovanie štátu a život vo všeobecnosti - uvedenú situáciu treba preto charakterizovať ako „výnimočný a nepredvídateľný kontext“ (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Terheş v. Rumunsko, č. 49933/20). 39. K namietanému neuznaniu práva širokej verejnosti na informácie je taktiež potrebné uviesť, že žalobca sa mohol žalobou v rámci správneho súdnictva domáhať ochrany „iba“ svojich verejných subjektívnych práv, ale nie verejných subjektívnych práv tretích osôb, resp. práv verejnosti (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžk/28/2019 zo dňa 25.02.2021, ods. 22). Námietka neuznania práva širokej verejnosti na informácie preto nemohla viesť k záveru o nezákonnosti disciplinárneho rozhodnutia žalovaného. 40. V nadväznosti na žalobnú námietku nepreskúmateľnosti disciplinárneho rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov správny súd prvotne pripomína, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je preskúmateľné, ak je zrozumiteľné a zároveň, ak obsahuje dostatok dôvodov. Naopak, ak je rozhodnutie orgánu verejnej správy nezrozumiteľné alebo neobsahuje dostatok dôvodov, je rozhodnutím nepreskúmateľným. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je teda nepreskúmateľné buď pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov s tým, že nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť spravidla predchádza nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, pretože nezrozumiteľnosť neumožňuje určiť ani to, o čom a ako orgán verejnej správy rozhodol. 41. O nezrozumiteľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy spravidla pôjde vtedy, ak je rozpor medzi výrokom a odôvodnením, ak nemožno rozpoznať, ako vôbec orgán verejnej správy vo veci rozhodol, t.j. v prípade nezrozumiteľnosti prejavu vôle orgánu verejnej správy, alebo ak je výrok zmätočný z dôvodu jeho vnútornej rozporuplnosti. Rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nezrozumiteľné aj vtedy, ak nie je nezrozumiteľnosťou postihnutý samotný výrok, ale jeho odôvodnenie. 42. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy pre nedostatok dôvodov môže mať, podobne ako nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy pre nezrozumiteľnosť, rôzne podoby. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ak nie je zrejmé, z akých skutkových záverov orgán verejnej správy vychádzal, alebo ak nie je zrejmé, na základe akých podkladov rozhodnutia dospel orgán verejnej správy k ním konštatovaným skutkovým záverom a akými úvahami sa riadil pri hodnotení podkladov. 43. V nadväznosti na žalobnú námietku nepreskúmateľnosti disciplinárneho rozhodnutia žalovaného správny súd taktiež pripomína, že v odôvodnení rozhodnutia má orgán verejnej správy uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Účelom odôvodnenia je zhrnúť a zhodnotiť všetky skutočnosti, ktoré sú podkladom pre výrok rozhodnutia. Preto musí orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia uviesť nielen hodnotenie dôkazov, ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy, lebo odôvodnenie má poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. V odôvodnení je nevyhnutné opísať podstatu veci, realizovať rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, orgán verejnej správy pritom musí reagovať na pripomienky a návrhy účastníkov konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia a musí sa vysporiadať aj s prípadnými rozpormi jednotlivých dôkazov. Tieto požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy predstavujú všeobecné východiská, pričom obsah, ako aj rozsah odôvodnenia sa môže od prípadu k prípadu líšiť v závislosti od kvality námietok, ako aj charakteru samotného konania. Zásadnou požiadavkou, ktorú možno vztiahnuť na všetky postupy pri odôvodňovaní rozhodnutí orgánov
verejnej správy je však požiadavka primeranosti, a teda každé rozhodnutie orgánu verejnej správy musí byť primerane odôvodnené (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/29/2025 zo dňa 18.12.2025, ods. 34). 44. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia orgánu verejnej správy je potrebné mať tiež na pamäti, že prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku tvoria jeden celok. Odôvodnenie rozhodnutia o riadnom opravnom prostriedku preto nie je možné vnímať izolovane, ale v kontexte a v prepojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, a to osobitne v prípadoch, keď sa orgán rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku v plnom rozsahu stotožní s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. O takýto prípad pritom ide aj v preskúmavanej právnej veci. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je preto potrebné vnímať v kontexte a v prepojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. Inými slovami, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia tvoria jeden argumentačný celok. 45. Aplikujúc vyššie uvedené východiská na preskúmavanú právnu vec správny súd v prvom rade konštatuje, že žalobná námietka nepreskúmateľnosti disciplinárneho rozhodnutia žalovaného bola formulovaná bez náležitej konkretizácie. Z obsahu predmetnej žalobnej námietky, resp. z celkového obsahu žaloby možno usudzovať, že nepreskúmateľnosť disciplinárneho rozhodnutia žalovaného mala zrejme spočívať v nedostatočnom vysporiadaní sa žalovaného s odvolacími námietkami žalobcu vznesenými voči prvostupňovému rozhodnutiu v rámci napadnutého rozhodnutia. Správny súd preto posúdil namietanú nepreskúmateľnosť disciplinárneho rozhodnutia žalovaného v týchto intenciách a dospel pritom k záveru, že táto žalobná námietka nebola dôvodná. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu vznesené voči prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré sa týkali liečby v jednom domove dôchodcov, kde žalobca liečil 88 nezaočkovaných pacientov, a ktoré sa týkali liečby F. G., tieto odvolacie námietky celkom zjavne nijako nesúviseli s vymedzením skutku, vo vzťahu ku ktorému bolo vedené disciplinárne konanie voči žalobcovi v čase po vrátení veci na ďalšie konanie. Správny súd preto v nadväznosti na tieto odvolacie námietky žalobcu súhlasí so žalovaným, keď ten v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutkové ani právne dôvody, ktoré by mohli privodiť zrušenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je tiež zrejmé, že žalovaný reagoval na odvolaciu námietku, že etika a morálka v medicíne nemôže byť podriadená politickým rozhodnutiam, ale musí byť postavená na Hippokratovej prísahe, keďže žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že Hippokratova prísaha nemá záväzný charakter, a preto konanie s odkazom na ňu, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemôže byť právom schvaľované. S týmto konštatovaním žalovaného sa správny súd v plnom rozsahu stotožňuje. Správny súd pre úplnosť uvádza, že žalovaný vo svojom disciplinárnom rozhodnutí uviedol svoje podstatné skutkové zistenia, citoval relevantné právne normy a tiež uviedol, ako relevantné právne normy aplikoval na zistený skutkový stav a ako tento skutkový stav právne posúdil. Žalovaný vo svojom disciplinárnom rozhodnutí tiež reagoval na podstatné námietky žalobcu vznesené v priebehu administratívneho konania nadväzujúce na vymedzenie skutku, vo vzťahu ku ktorému bolo vedené disciplinárne konanie voči žalobcovi v čase po vrátení veci na ďalšie konanie. 46. Sumarizujúc doposiaľ uvedené ohľadom odôvodnenia disciplinárneho rozhodnutia žalovaného možno konštatovať, že žalovaný svoje disciplinárne rozhodnutie odôvodnil spôsobom primeraným skutkovým a právnym okolnostiam preskúmavanej právnej veci. 47. Pokiaľ ide o odôvodnenie disciplinárneho rozhodnutia žalovaného, správny súd dodáva, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaný správne konštatoval, že nebolo jeho úlohou a ani nepatrilo do jeho právomoci posudzovať ústavnosť, resp. zákonnosť prijatých protipandemických opatrení. Žalovaný skutočne ako orgán verejnej správy nebol oprávnený posudzovať ústavnosť, resp. zákonnosť právnych noriem relevantných vo vzťahu ku skutku, ktorý bol predmetom disciplinárneho konania v čase po vrátení veci na ďalšie konanie. 48. V nadväznosti na námietky žalobcu vznesené v rámci jeho repliky, ktorými namietal nulitu vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, správny súd uvádza, že tieto námietky neboli dôvodné. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého „úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy oprávnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky ÚVZ)“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021,
ods. 66), a v zmysle ktorého táto súdna inštancia „rešpektuje, a to aj v rovine konformity s ústavou, vôľu zákonodarcu, ktorý sa v záujme garantovania akcieschopnosti výkonnej zložky štátnej moci pri ohrození verejného zdravia rozhodol rozšíriť právomoc orgánov verejného zdravotníctva regulovať dotknuté spoločenské vzťahy nielen formou individuálnych (prípadne zmiešaných) správnych aktov, no aj prostredníctvom delegovanej normotvorby (PL. ÚS 8/2021). Možno v tejto súvislosti upozorniť, že § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia priznáva orgánom verejného zdravotníctva právomoc normotvorby vo vzťahu ku všetkým opatreniam podľa § 12 a § 48 ods. 4, teda nielen k druhovým opatreniam podľa napadnutých a v tejto časti nálezu preskúmavaných ustanovení. Pri opatreniach, ktoré sa v individuálnej sfére ich adresátov neprejavia obmedzením osobnej slobody, vykazujú obmedzenie de minimis, prípadne nemajú vôbec za následok zásah do základných práv a slobôd, preto zavedenie normotvornej právomoci orgánov verejného zdravotníctva nevyvoláva ústavnoprávne pochybnosti“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 01.12.2021, ods. 130). Správny súd v predmetnom kontexte pripomína, že právomoc Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ukladať povinnosť používať preventívne ochranné pomôcky na prekrytie horných dýchacích ciest za určitých okolností už v konečnom dôsledku aproboval aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Stk/2/2025 zo dňa 23.10.2025, ods. 52 – 56 a sp. zn. 4Stk/5/2024 zo dňa 23.10.2024, ods. 37 - 44). Je tak zrejmé, že námietka nulity vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nebola dôvodná. Správny súd napokon ešte dodáva, že pokiaľ je Slovenská republika právnym štátom, je zásadne povinnosťou každého dodržiavať povinnosti stanovené v zmysle čl. 13 ods. 1 ústavy, teda aj povinnosti, ktoré vyplývajú z podzákonného právneho predpisu vydaného na základe zákona, pričom „každá jedna uložená povinnosť je vo svojej podstate (hoci aj drobným) obmedzením niektorého zo základných práv a slobôd. To bez ohľadu na skutočnosť, či táto povinnosť je daná zákonom alebo podzákonným právnym predpisom“ (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 31D/7/2022 zo dňa 22.11.2022, ods. 47). 49. Pokiaľ ide o žalobnú námietku zistenia skutkového stavu žalovaným v rozsahu nedostačujúcom na riadne posúdenie veci, táto nebola dôvodná. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že v samotnom odvolaní sa uvádza, že žalobca vystúpil dňa 20.02.2021 bez prekrytia „HDC“. Aj v rozhodnutí disciplinárnej komisie zo dňa 22.02.2022 sa uvádza, že žalobca priznal, že sa dňa 20.02.2021 zúčastnil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave. Z uvedeného je zrejmé, že zistenie skutkového stavu bolo dostatočné pre riadne posúdenie veci vo vzťahu ku skutku, ktorý bol predmetom disciplinárneho konania v čase po vrátaní veci na ďalšie konanie. 50. V nadväznosti na skutok, ktorý bol predmetom disciplinárneho konania vedeného proti žalobcovi v čase po vrátení veci na ďalšie konanie, správny súd pre úplnosť poukazuje na skutočnosť, že žalovaný správne identifikoval jeho dotyk s výkonom zdravotníckeho povolania, keď konštatoval, že lekár musí viac ako ktokoľvek iný, vzhľadom na svoje významné spoločenské postavenie dbať na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, a tým dávať pozitívny príklad aj ostatným, osobitne vo vzťahu k témam, ktoré súvisia so zdravím alebo v situáciách, pri ktorých by mohlo dôjsť k šíreniu nákazlivej choroby. Z disciplinárneho rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný uznal žalobcu za vinného z porušenia ods. 12 časti Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka v nadväznosti na porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku verejného zdravotníctva. Porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku verejného zdravotníctva aj podľa správneho súdu predstavuje zároveň porušenie ods. 12 časti Zdravotnícky pracovník a výkon jeho povolania Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka. 51. Keďže žalobca bol disciplinárnym rozhodnutím žalovaného uznaný vinným z disciplinárneho previnenia na tom skutkovom základe, že dňa 20.02.2021, teda počas zákazu zhromažďovania a v čase platnosti a účinnosti všeobecne záväzného právneho predpisu ukladajúceho povinnosť mať na verejnosti prekryté horné dýchacie cesty, sa bez prekrytia horných dýchacích ciest zúčastnil a vystúpil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave, čím konal v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom podstatné skutkové zistenia žalovaného majú oporu v administratívnom spise, keď samotný žalobca uviedol, že dňa 20.02.2021 vystúpil na verejnosti bez prekrytia horných dýchacích ciest, a pričom podstatnou právnou otázkou v preskúmavanej právnej veci bola otázka, či predmetným konaním žalobca porušil všeobecne záväzné právne predpisy, správny súd nevzhliadol dôvod, aby sa bližšie zaoberal medicínskymi aspektami protipandemických opatrení uvádzaných žalobcom. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že návrhu žalobcu na vykonanie ním
označených dôkazov nevyhovel, keďže sa ich vykonaním mali preukázať také okolnosti, ktoré nemali pre rozhodovanie súdu vzhľadom na predmet disciplinárneho konania v čase po vrátení veci na ďalšie konanie relevanciu. 52. Vyjadreniami žalovaného týkajúcimi sa problematiky práva na slobodu prejavu prezentovanými až v štádiu správneho súdneho konania sa správny súd bližšie nezaoberal, keďže pri správnom súdnom prieskume rozhodnutí orgánov verejnej správy zásadne vychádza z obsahu týchto rozhodnutí. Inými slovami, pre správny súd posudzujúci zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy je právne relevantná len argumentácia uvedená v preskúmavanom rozhodnutí orgánu verejnej správy. Vzhľadom na predmet disciplinárneho konania vedeného proti žalobcovi v čase po vrátení veci na ďalšie konanie vyjadrenia žalovaného týkajúce sa problematiky práva na slobodu prejavu napokon ani nemali v preskúmavanej právnej veci relevanciu. 53. Správny súd preskúmal disciplinárne rozhodnutie žalovaného aj v medziach právnej úpravy ustanovenej v § 195 SSP, avšak nezistil pritom žiadnu okolnosť, ktorá by zakladala dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia. 54. S odkazom na uvedené dôvody správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol. 55. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Správny súd pritom prihliadol na povahu žalovaného, ktorý je samosprávnou stavovskou organizáciou, ktorá združuje osoby vykonávajúce lekárske povolanie v súlade so zákonom o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Je pritom zrejmé, že súčasťou bežnej agendy žalovaného nie je konanie v rámci správneho súdneho konania. Správny súd preto dospel k záveru, že od žalobcu možno spravodlivo požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP. 56. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.