Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/265/2022 1022201449 30. 07. 2026 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:1022201449.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členiek senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Mylan IRE Healthcare Limited, so sídlom: Unit 35/36, Garage Parade, Baldoyle Industrial Estate, Dublin 13, Írsko, 2/ Viatris Healthcare Limited, so sídlom: Damastown Industrial Park, Mulhuddart, Dublin 15, Írsko, obaja právne zastúpení: LEXIA advokátska kancelária s. r. o., IČO: 53 176 014, so sídlom: Zámocká 3, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, IČO: 00 165 565, so sídlom: A. XXXX/X, XXX XX B., za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., IČO: 35 937 874, so sídlom: Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, 2/ Union zdravotná poisťovňa, a.s., IČO: 36 284 831, so sídlom: Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, 3/ AbbVie Deutschland GmbH & Co. KG, reg. číslo: HRA 9790, Knollstrasse, 67061 Ludwigshafen, Spolková republika Nemecko, právne zastúpeného: Ments s. r. o., IČO: 55 681 727, so sídlom: Rybárska brána 8, 811 01 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. K641_N1066_N1069 zo dňa 14.08.2022, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. K641_N1066_N1069 zo dňa 14.08.2022 vo výroku II. z r u š u j e a vec vo výroku II. rozhodnutia žalovaného Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. K641_N1066_N1069 zo dňa 14.08.2022 v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Súd žalobu žalobcu v rade 1/ v časti smerujúcej proti výroku I. rozhodnutia žalovaného Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. K641_N1066_N1069 zo dňa 14.08.2022 o d m i e t a. III. Súd žalobu žalobcu v rade 2/ o d m i e t a. IV. Žalobcovi v rade 1/ súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. V. Žalobca v rade 2/ n e m á právo na náhradu trov konania. VI. Žalovaný n e m á právo na náhradu trov konania. VII. Ďalším účastníkom konania v rade 1/ až 3/ súd voči žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. VIII. Ďalší účastníci konania v rade 1/, 2/ n e m a j ú voči žalobcovi v rade 1/, 2/ právo náhradu trov konania.
na
IX. Ďalšiemu účastníkovi konania v rade 3/ súd voči žalobcovi v rade 1/, 2/ spoločne nerozdielne p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.
a
odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ako orgán príslušný na konanie (ďalej len „prvostupňový orgán“ alebo aj „žalovaný“) podľa § 6 ods. 1 písm. h), § 20 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 363/2011 Z. z.“), iniciované z vlastného podnetu, rozhodnutím č. S11534-2022-OKC-25812 zo dňa 15.07.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 6 ods. 9 zákona č. 363/2011 Z. z. a § 9, § 5 a nasl. vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 435/2011 Z. z. o spôsobe určenia štandardnej dávky liečiva a maximálnej výšky úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva (ďalej len „vyhláška č. 435/2011 Z. z.“) rozhodol, že v zozname kategorizovaných liekov sa charakteristiky referenčných skupín, vrátane referenčných podskupín, určujú tak, že pre referenčné skupiny zaradené v bodoch 1. až 554. sa mení maximálna výška úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva spôsobom uvedeným v prvom výroku prvostupňového rozhodnutia (ďalej len „výrok I. prvostupňového rozhodnutia“), a súčasne druhým výrokom podľa § 20 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z. vyslovil, že nemení úhradu za štandardnú dávku liečiva vo vzťahu k týmto referenčným alebo úhradovým skupinám: L01BA01 Metotrexát parent. napl. striekačka s ihlou 15 mg R03AK11 Formoterol a flutikazón inhal. 5/125 mcg sus. inh. L04AA27 Fingolimod p.o. 0,5 mg N05AX12 Aripiprazol p.o. 10 mg L01EX01 Sunitinib p.o. 12,5 mg L01EX01 Sunitinib p.o. 25 mg L01EX01 Sunitinib p.o. 50 mg C10AB05 Fenofibrát p.o. 200 mg C10AB05 Fenofibrát p.o. nanočastice 145 mg C10AB05 Fenofibrát p.o. supra bio 160 mg C10AB05 Fenofibrát p.o. supra bio 215 mg (ďalej len „výrok II. prvostupňového rozhodnutia“). 2. Na základe podaných námietok minister zdravotníctva Slovenskej republiky ako orgán príslušný na konanie podľa § 82 ods. 11 zákona č. 363/2011 Z. z. (ďalej len „žalovaný“), podľa § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 280/2022 Z. z. o spôsobe určenia štandardnej dávky liečiva, určenia, zníženia a zvýšenia maximálnej výšky úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva a určenia, zmeny a zrušenia úhradovej skupiny (ďalej len „vyhláška č. 280/2022 Z. z.“) a § 20 ods. 8 zákona č. 363/2011 Z. z. o námietkach ďalšieho účastníka konania v rade 3/ (ďalej len „námietka č. 1“) a o námietkach žalobcu v rade 1/ (ďalej len „námietka č. 2“) proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol rozhodnutím č. K641_N1066_N1069 zo dňa 14.08.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že námietke č. 1 vyhovel a prvostupňové rozhodnutie vo výroku I. prvostupňového rozhodnutia v bodoch 384. až 405. zrušil a vec vrátil prvostupňového orgánu na ďalšie konanie (ďalej len „výrok I. napadnutého rozhodnutia“), a súčasne námietku č. 2 podľa § 20 ods. 8, § 82 ods. 13 zákona č. 363/2011 Z. z., § 6 ods. 1 písm. b), ods. 3 vyhlášky č. 280/2022 Z. z. zamietol a prvostupňové rozhodnutie vo výroku II. ako vecne správne potvrdil, konkrétne vo vzťahu k referenčnej skupine: C10AB05 Fenofibrát p.o. 200 mg C10AB05 Fenofibrát p.o. nanočastice 145 mg C10AB05 Fenofibrát p.o. supra bio 160 mg C10AB05 Fenofibrát p.o. supra bio 215 mg (ďalej len „výrok II. napadnutého rozhodnutia“). II. Žaloba 3. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), doručenou dňa 17.10.2022 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“), sa žalobcovia v rade 1/ a v rade 2/ (ďalej
spolu aj „žalobcovia“) domáhali preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“ alebo „vydané rozhodnutia“) v celom rozsahu, vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda pre nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť vydaných rozhodnutí, nedostatočne zistený skutkový stav a podstatné porušenia ustanovení o konaní, ktoré mali za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. 4. V bližšom odôvodnení žaloby poukázali na to, že vydané rozhodnutia sú nepreskúmateľné, arbitrárne a nezákonné, nespĺňajú obligatórne zákonné atribúty a závažným spôsobom porušujú ich práva a právom chránené záujmy. Preskúmavanými rozhodnutiami podľa nich došlo k porušeniu zásady legitímnych očakávaní a k významnému zásahu do procesných práv žalobcov. 5. Žalobcovia v úvode žalobnej argumentácie zhrnuli priebeh administratívneho konania, zopakovali obsah v konaní podaných pripomienok a námietok, pričom zdôraznili, že úhradová skupina U242 (do ktorej patria fenofibráty s označením C10AB05) zahŕňa lieky s obsahom rovnakého liečiva a rovnakou cestou podania, avšak s rozdielnou liekovou formou, rozdielnymi formami liečiva niekoľkých generácií, s rozdielnymi navzájom nezameniteľnými silami liečiva a s rozdielnymi registrovanými indikáciami, ktoré neumožňujú ich úplnú vzájomnú terapeutickú náhradu, a teda vzájomná zameniteľnosť liekov úhradovej skupiny U242 je vylúčená schválenými registračnými rozhodnutiami. Návrh úhrady poisťovne bol teda založený na nesprávnej prezumpcii, ktorá predpokladá, že v terapeutickej praxi je pri liečbe pacientov principiálne možné vzájomne nahradiť niektoré lieky, avšak lieky s rozdielnymi registrovanými indikáciami sú určené pre navzájom rozdielne skupiny pacientov. Podľa žalobcov táto skutočnosť odôvodňuje postup podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 435/2011 Z. z., čo žalovaný nerealizoval, namiesto toho vyslovil, že v časti fenofibrátov sa úhradová skupina nemení, a pripomienky žalobcov neboli v prvostupňovom konaní akceptované. 6. Podľa názoru žalobcov žalovaný na nesprávne zistený skutkový stav (nezohľadnenie existencie odôvodneného prípadu vzhľadom na terapeutickú nezameniteľnosť posudzovaných referenčných skupín zaradených v úhradovej skupine U242) nesprávne aplikoval príslušnú právnu normu, kedy argumentoval, že určovanie skupinovej úhrady v odôvodnených prípadoch podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 435/2011 Z. z. je rovnako naviazané na podmienku predchádzajúcej zmeny referenčnej ceny úhradovej skupiny. Žalovaný dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu, podľa ktorého predtým, ako sa pristúpi k prehodnoteniu skupinovej úhrady, je potrebné posúdiť, či existuje skutočnosť, a to zmena ceny skupinovej úhrady, na základe ktorej rozhodujúci orgán k prehodnoteniu pristúpi. Žalovaný zistil, že referenčná cena skupinovej úhrady sa nezmenila, preto podľa jeho názoru nie je dôvod na prehodnotenie skupinovej úhrady v rámci pravidelného štvrťročného prehodnotenia (revízie) úhrad. Žalobcovia označili takýto výklad § 9 ods. 4, § 5 ods. 3 vyhlášky č. 435/2011 Z. z. v celom rozsahu za nesprávny, účelový a zavádzajúci, vykazujúci znaky neprípustnej svojvôle, ktorým žalovaný poprel samotnú podstatu právnej regulácie, umožňujúcej určiť aj inú skupinovú úhradu ako vypočítanú štandardným spôsobom. Existencia odôvodneného prípadu tu nepochybne je, a to prejednávaný prípad dotknutých liekov žalobcov zahrnutých v úhradovej skupine U242 vzhľadom na ich terapeutickú nezameniteľnosť, s poukazom na aplikáciu § 20 ods. 3 zákona č. 363/2011 Z. z. Určenie jednotnej skupinovej úhrady v rámci predmetnej úhradovej skupiny je v rozpore so základnými princípmi kategorizácie liekov, v rámci ktorej sa má zohľadňovať medicínske hľadisko, dostupnosť liečby, ako aj to, aby v zmysle Dôvodovej správny k vyhláške č. 280/2022 Z. z. pacient mohol bez obmedzení prejsť z jedného lieku na iný. 7. Žalobcovia ďalej argumentovali tým, že ak žalovaný rozhodoval podľa § 6 ods. 1 písm. h) zákona č. 363/2011 Z. z., bolo potrebné dodržať kritériá kategorizácie liekov podľa § 7 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z., a teda zohľadniť okrem iného odporúčané terapeutické postupy s prihliadnutím na nákladovú efektívnosť a predpokladaný vplyv na prostriedky verejného zdravotného poistenia, účinnosť liečiva potvrdenú klinickými skúškami realizovanými na princípoch medicíny založenej na dôkazoch, účinnosť a bezpečnosť lieku potvrdenú v podmienkach bežnej terapeutickej praxe, ako aj farmaceutické charakteristiky lieku. Podľa žalobcov tak postupom žalovaného, resp. zlúčením referenčných skupín, ktoré sú terapeuticky nezameniteľné, do jednej úhradovej skupiny, neboli rešpektované pravidlá kategorizácie liekov ako ich predpokladá zákonná úprava, preto ide o rozpor najmä s § 20 ods. 3 zákona č. 363/2011 Z. z. Žalovaný je podľa § 70 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z. povinný dbať na práva a právom chránené záujmy účastníkov konania, čo zahŕňa aj právo na
dostupnosť liekov bez neodôvodnených nedoplatkov za rovnaký klinický prínos liečby. V situácii, keď žalovaný má možnosť na základe vlastného podnetu prehodnotiť charakteristiky konkrétnej úhradovej alebo referenčnej skupiny spôsobom, ktorý by mohol byť na prospech účastníkov konania alebo tretej osoby, je povinný postupovať v súlade s § 70 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 3 zákona č. 363/2011 Z. z. a skupinovú úhradu vzhľadom na preukázateľnú existenciu odôvodneného prípadu prehodnotiť podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 435/2011 Z. z. 8. Žalobcovia mali za preukázané, že úhradová skupina U242 predstavuje špecifický prípad, kedy referenčné skupiny, ktoré ju tvoria, nemožno považovať za ekvivalentné alebo zameniteľné, a teda sa podľa nich jedná o odôvodnený prípad predpokladaný § 5 ods. 3 vyhlášky č. 435/2011 Z. z., kedy žalovaný mal určiť inú skupinovú úhradu než podľa § 5 ods. 2 vyhlášky č. 435/2011 Z. z., t. j. vo výške tretej najnižšej maximálnej ceny lieku vo verejnej lekárni prepočítanej na štandardnú dávku liečiva spomedzi liekov zaradených v posudzovanej úhradovej skupine. Žalobcovia teda uzavreli, že argumentácia žalovaného v napadnutom rozhodnutí, odvolávajúca sa na absenciu zmeny referenčnej ceny úhradovej skupiny, v kontexte vyššie uvedených skutočností neobstojí, nemá oporu v príslušnej právnej úprave týkajúcej sa revízie úhrad liekov a nevytvára právne relevantný základ pre transparentný, predvídateľný a zákonne konformný rozhodovací proces žalovaného ako príslušného správneho orgánu. Názor žalovaného, že úhradu nemožno prehodnotiť, pretože nedošlo k zmene referenčnej ceny, je tendenčný a spôsobilý poškodiť žalobcov na ich právach a právom chránených záujmoch, ako aj práva pacientov na zabezpečenie náležitej zdravotnej starostlivosti. Stanovenie úhrady na referenčnú cenu lieku, ktorý nemá potrebné indikácie, totiž ostatných pacientov nelegitímne a diskriminačne oberá o prístup k hradenej liečbe, preto je dôvodná zmena úhrad, ktorú však žalovaný v rozpore s príslušnou právnou úpravou negoval. 9. Žalobcovia dodali, že pacienti s vysokým kardiovaskulárnym rizikom si tak neodôvodnene musia hradiť liečbu sami nad rámec stanovenej úhrady na úroveň údajne referenčného lieku, ktorý však potrebné indikácie nemá. Nápravou tohto nezákonného diskriminačného stavu pre pacientov a žalobcu bol navrhovaný postup podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 435/2011 Z. z., ktorý žalovaný odmietol, údajne čakajúc na zmenu ceny referenčného lieku bez patričnej indikácie, ktorá však nemusí nikdy nastať, resp. je neznáme, kedy nastane. Nezákonnosť aktuálneho stavu navyše sám žalovaný potvrdil u bioekvivalentného lieku k Fenofibrátu supra bio 215 mg, ku ktorému vydal stanovisko. Žalovaný v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil a neobjasnil, z akých skutkových a právnych zistení vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení a rozhodovaní riadil, nevyhodnotil jednotlivé zistenia z hľadiska ich relevantnosti a v ich vzájomnej súvislosti a neprihliadal, či dokonca ignoroval skutočnosti uvádzané žalobcami, čím konal v rozpore so zákonom. Podľa žalobcov zásadná absencia relevantnej argumentácie a odôvodnenia zo strany žalovaného viedla k vydaniu rozhodnutí a postupu, ktorý je arbitrárny, nepreskúmateľný a zákonne nekonformný, a teda odporujúci princípu predvídateľnosti správnych rozhodnutí. Žalobcovia namietali vydané rozhodnutia ako rozporné so základnými zásadami revíznych kategorizačných konaní, s precedenčnou zásadou, so zásadou materiálnej rovnosti účastníkov konania, zásadou legitímnych očakávaní, vyplývajúcich z úpravy § 70 ods. 1, ods. 4, § 79 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 81 ods. 2, § 92 písm. b) zákona č. 363/2011 Z. z. Vzhľadom na uvedené napadnuté rozhodnutie podľa nich nespĺňa dané atribúty a náležitosti správneho rozhodnutia, preto je arbitrárne a v rozpore s princípmi právneho štátu. Žalobcovia tvrdili, že mali iba obmedzenú možnosť sa k vydaným rozhodnutiam a postupu žalovaného v predmetnom konaní vyjadriť a plnohodnotne a kvalifikovaným spôsobom uplatňovať svoje procesné práva, najmä právo na právnu istotu, inú právnu ochranu, spravodlivý proces v zmysle Ústavy Slovenskej republiky. Tieto skutočnosti podľa nich zakladajú vady preskúmavaných rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. g) SSP. 10. V ďalšej časti svojej argumentácie žalobcovia upozornili na neprípustný postup žalovaného, ktorý je v danej veci v rozpore s jeho rozhodnutiami vydanými v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, kedy žalovaný pri rozhodovaní prihliadal na účinnosť a bezpečnosť liečby, odporúčané terapeutické postupy, pričom vzal do úvahy všetky skutočnosti mu známe z úradnej činnosti, ako aj medicínske stanoviská odborníkov, a to v súlade s § 79 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z., podľa ktorého rozsah a spôsob zisťovania podkladov určuje žalovaný. Žalobcovia v tejto súvislosti poukázali na závery žalovaného uvádzané v obdobných konaniach, napr. vedených pod sp. zn. ID 24020, v ktorej sa žalovaný zaoberal aplikáciou § 5 ods. 3 vyhlášky č. 435/2011 Z. z., ako aj terapeutickou zameniteľnosťou liekov, ktorú považoval za esenciálnu pre aplikáciu uvedeného ustanovenia,
ktoré okolnosti však naproti tomu v danej veci nezohľadnil. Obdobne sa žalovaný v konaní sp. zn. ID 15782 zaoberal odôvodnenými prípadmi aplikácie predmetného ustanovenia a jeho aplikáciu odôvodnil rozdielnosťami v úhradovej skupine. Obdobne postupoval aj v konaní sp. zn. ID 9376 a v iných. Podľa žalobcov je zrejmé, že pri vydaní preskúmavaných rozhodnutí žalovaný postupoval v striktnom rozpore s uvedenými postupmi v skutkovo obdobných prípadoch. 11. Žalobcovia poukázali aj na § 70 ods. 4 zákona č. 363/2011 Z. z. s tým, že neodôvodnený odklon od doterajšej rozhodovacej praxe žalovaného je z hľadiska rozhodovacieho postupu striktne neprípustný a svedčí o svojvôli, napriek viazanosti základnými zásadami rozhodovacieho procesu a potrebe jednoznačne a logicky zdôvodniť všetky skutočnosti, keďže sa tu jedná o aplikáciu ústavného princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí, materiálnej rovnosti a spravodlivosti, ako aj legitímnych očakávaní. Žalobcovia vyjadrili názor, že v záujme dodržania zákonnej podmienky konzistencie rozhodovania má žalovaný povinnosť prihliadnuť na tieto základné právne a ústavné princípy, ako aj na svoje stanoviská a rozhodnutia vydané v skutkovo obdobných prípadoch, čo v prejednávanej veci zásadným spôsobom absentuje. 12. Napokon žalobcovia poukázali na prebiehajúce konanie o vytvorenie samostatných úhradových skupín č. 242a až 242d a prehodnotenie koeficientu v úhradovej skupine, ktoré iniciovali v súvislosti s uplatnenými námietkami v danej veci u žalovaného. 13. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti napokon žalobcovia navrhli preskúmavané rozhodnutia ako nezákonné podľa § 191 ods. 1, ods. 3 písm. a) SSP zrušiť a priznať im právo na úplnú náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného 14. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu dňa 30.10.2024. Po zhrnutí priebehu administratívneho konania, obsahu preskúmavaných rozhodnutí a citácii aplikovanej právnej úpravy k žalobným námietkam uviedol a zdôraznil, že predmetom daného administratívneho konania nebolo v zmysle § 6 ods. 1 písm. g) zákona č. 363/2011 Z. z. určenie referenčných skupín liekov zaradených v zozname kategorizovaných liekov a ich charakteristík, ale v zmysle § 6 ods. 1 písm. h) zákona č. 363/2011 Z. z. zmena charakteristík referenčných skupín liekov zaradených v zozname kategorizovaných liekov. Z tohto dôvodu žalovaný pri rozhodovaní o zmene maximálnej výšky úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva v rámci skutkového stavu v danej veci skúmal, či došlo k zmene referenčnej ceny v rámci jednotlivých úhradových skupín. Predmetom zisťovaného skutkového stavu teda nebola skutočnosť, či jednotlivé referenčné skupiny boli zaradené do úhradovej skupiny v súlade s príslušnými právnymi predpismi. 15. Žalovaný ďalej konštatoval, že pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia postupoval v rámci zákona č. 363/2011 Z. z. a k nemu prislúchajúcej vyhlášky, ktorej účelom nie je skúmanie terapeutickej zameniteľnosti liečby. Príslušné lieky žalobcov boli v danom čase zaradené do úhradovej skupiny U242, pričom na tvorbu úhrady v úhradovej skupine sa nevzťahujú pravidlá podľa § 6 ods. 2 vyhlášky č. 435/2011 Z. z., ale pravidlá podľa § 5 ods. 2, ods. 3 predmetnej vyhlášky. 16. Žalovaný zotrval na tvrdení, že podľa § 9 ods. 4 predmetnej vyhlášky je predmetom prehodnotenia skupinovej úhrady taká skupinová úhrada, ktorej referenčná cena sa zmenila. Keďže v prípade úhradovej skupiny U242 k zmene nedošlo, skupinová úhrada sa neprehodnocovala. Aby mohlo dôjsť k následku v podobe prehodnotenia skupinovej úhrady, musí najskôr nastať právnou úpravou predpokladaná skutočnosť, spúšťač, ktorým je zmena referenčnej ceny úhradovej skupiny, čo v danej veci nebolo splnené a táto skutočnosť bola preukázaná snímkou obrazovky zoznamu kategorizovaných liekov. Skutkový stav bol preto zistený správne. K postupu podľa § 5 ods. 3 predmetnej vyhlášky teda nemohlo dôjsť. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že na určenie inej ceny úhradovej skupiny nie je právny nárok, navyše odlišnosti v súhrne charakteristických vlastností lieku nezakladajú automaticky nárok na uplatnenie výnimky podľa predmetného ustanovenia. Žalovaný konštatoval, že pri posudzovaní splnenia podmienky § 5 ods. 3 predmetnej vyhlášky zvykol prihliadať aj na komplexnú situáciu dostupnosti liečby indikovaným pacientom.
17. K namietanému odklonu od doterajšej rozhodovacej praxe uviedol, že samotná precedenčná zásada nemôže znamenať, že by rozhodovacia prax správnych orgánov mala byť nemenná. Podľa názoru žalovaného je pri jej uplatňovaní potrebné hľadať primeranú rovnováhu medzi žiaducou stabilitou a predvídateľnosťou v rozhodovaní orgánov verejnej správy a flexibilitou. K zmene rozhodovacej praxe môže pritom dôjsť aj v prípade, ak sa v súvislosti s interpretáciou právneho predpisu ponúka nová alternatíva výkladu, ktorej presvedčivosť je silnejšia ako doteraz aplikovaná interpretácia príslušného právneho predpisu (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 4 Ads 77/2007 zo dňa 04.05.2010). Žalovaný na tomto mieste zopakoval svoju argumentáciu obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí a uzavrel, že ak chceli žalobcovia zmeniť určenie úhradovej skupiny, mohli tak urobiť spôsobom podľa zákona. 18. Ďalej poukázal na prebiehajúce konanie o zmene charakteristík referenčnej skupiny, predmetom ktorého bola práve zmena úhradových skupín, konanie vedené pod sp. zn. ID 26741, ktorého výsledkom bola požadovaná zmena. To však podľa žalovaného neznamená, že by sa potvrdila domnienka žalobcov o odôvodnenom prípade výnimky podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 435/2011 Z. z. 19. Žalovaný mal tiež za to, že nedošlo k odklonu od jeho rozhodovacej praxe, nakoľko konanie sp. zn. ID 25812 pojednávalo o zmene úhrad v existujúcich úhradových skupinách a predmetom takéhoto konania nie je rozhodovanie o zákonnosti zloženia úhradových skupín; konanie sp. zn. ID 26741 pojednávalo o zmene určenia, usporiadania, existencie úhradových skupín a jeho predmetom nie je zisťovanie splnenia podmienok podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 280/2022 Z. z.; a legislatívne konanie o novelizácii úhradovej vyhlášky (t. j. vyhlášky č. 435/2011 Z. z.) sa netýkalo určenia úhradových skupín. 20. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol žalobu podľa § 190 SSP zamietnuť v plnom rozsahu a nepriznať mu právo na náhradu trov konania. IV. Replika žalobcov, vyjadrenia ďalších účastníkov konania a ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 21. Replika žalobcov k vyjadreniu žalovaného nebola podaná. 22. Uznesením Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) č. k. BA-2S/265/2022-196 zo dňa 28.10.2025, právoplatným dňa 03.12.2025, správny súd pribral do konania ďalších účastníkov konania pôvodne v rade 1/ až 4/. Podaním doručeným správnemu súdu dňa 16.02.2026 však došlo k účinnému vzdaniu sa účastníctva zo strany pôvodného ďalšieho účastníka konania v rade 2/, a to spoločnosti DÔVERA zdravotná poisťovňa, a. s. V ďalšom konaní preto správny súd konal už len s ďalšími účastníkmi konania v rade 1/ až 3/ pri ich súčasnom prečíslovanom označení tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozsudku. 23. Ďalší účastník konania v rade 2/ podaniami doručenými správnemu súdu dňa 16.01.2026 a dňa 27.03.2026 oznámil, že sa vzdáva účastníctva v konaní. Svoje podanie však nerealizoval v súlade s § 32 ods. 4 SSP, v zmysle ktorého je takýto úkon potrebné uskutočniť ústne do zápisnice na pojednávaní alebo písomne s osvedčením pravosti podpisu alebo zaručeným elektronickým podpisom, preto nedošlo k účinnému vzdaniu sa účastníctva v konaní na jeho strane. Vyjadrenie k veci nepodal. 24. Ďalší účastník konania v rade 1/ sa vyjadril podaním doručeným správnemu súdu dňa 29.01.2026. Uviedol, že v danej veci nevyužíva svoje právo a k žalobe sa vyjadrovať nebude. 25. Ďalší účastník konania v rade 3/ sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným správnemu súdu dňa 27.02.2026. Po zhrnutí skutkového stavu a relevantnej právnej úpravy upriamil pozornosť na to, že žalobcovia napadli preskúmavané rozhodnutia v celom rozsahu, čo podľa neho nereflektuje ich štruktúru ani zákonné limity aktívnej žalobnej legitimácie. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dva výroky, ktoré sú samostatné a oddeliteľné a sú adresované rôznym subjektom. Žalobcovia tak mali napadnúť žalobou len ten výrok, ktorý sa dotýka ich práv a právom chránených záujmov, t. j. výrok II. napadnutého rozhodnutia. Ak zásah do práv nepreukázali, nie sú legitimovaní na napadnutie ostatných výrokov. Žalobcovia nepreukázali ukrátenie na právach, preto sa nemôžu domáhať zrušenia napadnutého rozhodnutia v celom jeho rozsahu. V tejto časti sú tak zjavne neoprávnenou osobou s poukazom na § 98 ods. 1 písm. e) SSP.
26. S ohľadom na uvedené ďalší účastník konania v rade 3/ navrhol obmedziť prieskum uskutočnený správnym súdom len na výrok II. napadnutého rozhodnutia a vo zvyšku žalobu odmietnuť. K meritu veci uviedol, že postup žalovaného a vydané rozhodnutia vo vzťahu k nemu boli v súlade so zákonom. Zároveň upozornil na to, že v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia správnym súdom v celom rozsahu by došlo k obnoveniu pôvodného protizákonného stavu vo vzťahu k zrušujúcemu výroku I. napadnutého rozhodnutia, čím by došlo k rozporu s princípmi správneho súdnictva i Ústavy Slovenskej republiky. Navrhol žalobu v časti odmietnuť a voči žalobcom mu ako účastníkovi konania priznať právo na úplnú náhradu trov konania. 27. K vyjadreniu ďalšieho účastníka konania v rade 3/ sa vyjadril žalovaný podaním doručeným správnemu súdu dňa 01.04.2026. S jeho argumentáciou sa stotožnil a zdôraznil, že výrok I. napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom nezasahuje do práv a povinností žalobcov. Lieky žalobcov a ďalšieho účastníka konania v rade 3/ nie sú zaradené v rovnakej referenčnej skupine, a teda ani v rovnakej úhradovej skupine, pričom vzájomne nijakým spôsobom svoje ceny úhrad neovplyvňujú. Navyše vo vzťahu k zrušujúcemu výroku I. napadnutého rozhodnutia už došlo k vydaniu nových rozhodnutí. 28. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom ďalšieho účastníka konania v rade 3/, že žalobcovia prekročili svoju žalobnú legitimáciu vo výroku I. napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Konštatoval, že práv žalobcov sa týka iba výrok II. napadnutého rozhodnutia, ktorý je oddeliteľný. Opätovne navrhol žalobu zamietnuť. 29. Ďalší účastník konania v rade 1/ sa k podaným vyjadreniam vyjadril podaním doručeným správnemu súdu dňa 19.05.2026. Uviedol, že v danej veci nevyužíva svoje právo a vyjadrovať sa nebude. V. Relevantná právna úprava 30. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 31. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 32. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 33. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 34. Podľa § 191 ods. 3 SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa § 27 ods. 1. 35. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. 36. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
37. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 38. Podľa § 169 SSP ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. 39. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná. 40. Podľa § 7 písm. a) SSP správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená. 41. Podľa § 170 písm. a) SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá. 42. Podľa § 171 ods. 1 SSP ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania. 43. Podľa § 6 ods. 1 písm. h) zákona č. 363/2011 Z. z. ministerstvo rozhoduje kategorizáciou liekov o zmene charakteristík referenčných skupín liekov zaradených v zozname kategorizovaných liekov. 44. Podľa § 6 ods. 9 zákona č. 363/2011 Z. z. všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví spôsob a) určenia štandardnej dávky liečiva, b) určenia maximálnej výšky úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva, ak nie je ustanovený podľa odseku 8, a spôsob zníženia a zvýšenia maximálnej výšky úhrady zdravotnej poisťovne podľa § 20 ods. 8 až 11, c) určenia úhradovej skupiny, zmeny úhradovej skupiny a zrušenia úhradovej skupiny. 45. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z. pri kategorizácii liekov ministerstvo zohľadňuje a) účinnosť liečiva potvrdenú klinickými skúškami realizovanými na princípoch medicíny založenej na dôkazoch pri 1. záchrane života, 2. vyliečení choroby, 3. zmiernení príznakov choroby, 4. zabránení vzniku závažných zdravotných komplikácií, 5. zabránení zhoršenia závažnosti choroby alebo jej prechodu do chronického štádia, 6. účinnej profylaxii proti chorobe, b) účinnosť a bezpečnosť lieku potvrdenú v podmienkach bežnej terapeutickej praxe, c) prínos lieku pri znižovaní chorobnosti a úmrtnosti, d) výšku úhrady zdravotnej poisťovne za iné lieky určené na použitie pri rovnakých indikáciách, e) farmaceutické charakteristiky lieku, ktorými sú: 1. cesta podania, 2. lieková forma, 3. množstvo liečiva v liekovej forme, 4. dávkovanie lieku, f) porovnanie liečiva a lieku s inými dostupnými možnosťami liečby z hľadiska 1. indikácie a kontraindikácie, 2. výskytu nežiaducich účinkov, 3. liečebnej dávky na danú indikáciu, 4. dávkovania liečiva, 5. interakcie s inými liečivami,
6. liečebného prínosu liečiva, 7. nákladovej efektívnosti, 8. preskripčného obmedzenia, 9. indikačného obmedzenia, 10. obmedzenia úhrady zdravotnej poisťovne na jej predchádzajúci súhlas, g) odporúčané terapeutické postupy s prihliadnutím na nákladovú efektívnosť a predpokladaný vplyv na prostriedky verejného zdravotného poistenia, h) skutočnosť, že ide o liek na ojedinelé ochorenie, liek určený na liečbu závažného ochorenia alebo liek na inovatívnu liečbu. 46. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z. o zmene charakteristík referenčnej skupiny, okrem určenia, zmeny alebo zrušenia určenia úhradovej skupiny a koeficientu úhradovej skupiny, rozhoduje ministerstvo na základe žiadosti podľa § 14 alebo z vlastného podnetu. O určení, zmene alebo zrušení určenia úhradovej skupiny a koeficientu úhradovej skupiny rozhoduje ministerstvo z vlastného podnetu. 47. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 363/2011 Z. z. pri rozhodovaní o zmene charakteristík referenčnej skupiny sa prihliada najmä na a) účelnosť a efektívnosť vynakladania prostriedkov verejného zdravotného poistenia, b) účinnosť a bezpečnosť liečby, c) odporúčané terapeutické postupy s prihliadnutím na nákladovú efektívnosť a predpokladaný vplyv na prostriedky verejného zdravotného poistenia, d) zabezpečenie finančnej stability systému verejného zdravotného poistenia. 48. Podľa § 20 ods. 8 zákona č. 363/2011 Z. z. ministerstvo z vlastného podnetu prehodnotí maximálnu výšku úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva určenú pre referenčnú skupinu raz za kalendárny štvrťrok, ak nie je v odsekoch 9 a 10 ustanovené inak. 49. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z. v konaniach sa chránia záujmy štátu sa na zachovávanie práv a právom chránených záujmov účastníkov konania a iných osôb.
a dbá
50. Podľa § 70 ods. 4 zákona č. 363/2011 Z. z. ministerstvo dbá o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 51. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z. podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe ministerstvu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov na rozhodnutie určuje ministerstvo. Skutočnosti všeobecne známe alebo známe ministerstvu z jeho úradnej činnosti netreba dokazovať. 52. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 363/2011 Z. z. ministerstvo pri rozhodovaní vo veciach kategorizácie vychádza z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia. Ministerstvo pri rozhodovaní vo veciach úradného určenia cien liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín vychádza z európskej referenčnej ceny lieku platnej v čase začatia konania; to neplatí v prípade úradného určenia ceny lieku podľa § 16 ods. 7, porovnávania úradne určených cien podľa § 94 a zníženia úradne určenej ceny liekov podľa § 94 ods. 6 a 7. 53. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 363/2011 Z. z. ministerstvo hodnotí podklady rozhodnutie podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti.
na
54. Podľa § 81 ods. 2 zákona č. 363/2011 Z. z. v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, aké úvahy boli použité pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na ktorých základe sa rozhodovalo, spôsob vyrovnania sa s návrhmi, vyjadreniami a pripomienkami účastníkov konania a dôvody odchýlenia sa od odborného odporúčania poradných orgánov podľa § 91 ods. 2 a odborného hodnotenia inštitútu. 55. Podľa § 82 ods. 1 zákona č. 363/2011 Z. z. proti rozhodnutiu ministerstva vo veci samej môže účastník konania podať na ministerstvo námietky do siedmich dní od doručenia rozhodnutia, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak.
56. Podľa § 82 ods. 6 zákona č. 363/2011 Z. z. včas podané námietky majú odkladný účinok, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak. 57. Podľa § 82 ods. 11 zákona č. 363/2011 Z. z. o námietkach rozhoduje minister jedného mesiaca odo dňa ich doručenia ministerstvu.
do
58. Podľa § 82 ods. 13 zákona č. 363/2011 Z. z. ak sú na to dôvody, minister rozhodnutie zmení alebo zruší, inak námietky zamietne a rozhodnutie potvrdí. 59. Podľa § 92 písm. b) zákona č. 363/2011 Z. z. ministerstvo v rámci svojej pôsobnosti vydáva rozhodnutia odôvodnené objektívnymi a overiteľnými kritériami vo veciach 1. kategorizácie liekov, 2. kategorizácie zdravotníckych pomôcok, 3. kategorizácie špeciálnych zdravotníckych materiálov, 4. kategorizácie dietetických potravín, 5. úradného určenia cien liekov, ktoré nie sú zaradené v zozname kategorizovaných liekov. 60. Podľa § 5 ods. 2 vyhlášky č. 435/2011 Z. z. skupinová úhrada sa určuje vo výške a) násobku referenčnej ceny úhradovej skupiny a koeficientu uvedeného v prílohe alebo b) podľa § 7, ak ide o úhradovú skupinu, ktorá v prílohe nemá uvedený koeficient. 61. Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 435/2011 Z. z. pre úhradovú skupinu možno v odôvodnených prípadoch určiť aj inú skupinovú úhradu než ako úhradu vypočítanú podľa odseku 2, maximálne však vo výške tretej najnižšej maximálnej ceny lieku vo verejnej lekárni prepočítanej na štandardnú dávku liečiva spomedzi liekov zaradených v posudzovanej úhradovej skupine. 62. Podľa § 9 ods. 4 vyhlášky č. 435/2011 Z. z. ak sa zmenila referenčná cena úhradovej skupiny, skupinová úhrada sa určí tak, aby podiel maximálnej výšky doplatku poistenca za referenčný liek úhradovej skupiny a maximálnej ceny referenčného lieku úhradovej skupiny vo verejnej lekárni zostal nezmenený; uvedené sa nevzťahuje na určovanie skupinovej úhrady podľa § 5 ods. 3. 63. Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 280/2022 Z. z. pre úhradovú skupinu možno v odôvodnených prípadoch určiť aj inú skupinovú úhradu ako úhradu vypočítanú podľa odseku 2, maximálne však vo výške tretej najnižšej maximálnej ceny lieku vo verejnej lekárni prepočítanej na štandardnú dávku liečiva spomedzi liekov zaradených v posudzovanej úhradovej skupine. 64. Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky č. 280/2022 Z. z. prehodnotenie úhrad poisťovne a skupinových úhrad (ďalej len "prehodnotenie úhrad") sa vykoná, ak a) sa zmenila referenčná cena lieku, b) sa zmenila referenčná cena úhradovej skupiny, alebo c) liek, pre ktorého nedostupnosť sa úhrada poisťovne pre referenčnú skupinu alebo skupinová úhrada určila podľa odseku 6, je opätovne dostupný na trhu. 65. Podľa § 6 ods. 3 vyhlášky č. 280/2022 Z. z. ak sa zmenila referenčná cena úhradovej skupiny, skupinová úhrada sa určí tak, aby podiel maximálnej výšky doplatku poistenca za referenčný liek úhradovej skupiny a maximálnej ceny referenčného lieku úhradovej skupiny vo verejnej lekárni zostal nezmenený; uvedené sa nevzťahuje na určovanie skupinovej úhrady pre úhradovú skupinu podľa § 5 ods. 3. VI. Posúdenie veci správnym súdom 66. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2S/265/2022, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-2S/265/2022. 67. Správny súd pre absenciu dôvodov podľa § 107 ods. 1 SSP rozhodol vec bez nariadenia pojednávania, v zložení senátu, v ktorom neprítomného člena senátu 5S JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. zastupovala v zmysle aktuálneho Rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2026 predsedníčka senátu 6S JUDr. Lucia Kúdelčíková, a rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 30.07.2026. Termín a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu dňa 12.06.2026 (oznámenie bolo vyvesené od 12.06.2026 do 30.07.2026), teda bola dodržaná zákonná 5-dňová lehota v zmysle § 137 ods. 4 SSP. Dňom vyhlásenia rozsudku v zmysle § 137 ods. 3 SSP je deň 30.07.2026. 68. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a to vo vzťahu k žalobcovi v rade 1/ v časti výroku II. napadnutého rozhodnutia. 69. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, ktorými žalovaný po uskutočnení pravidelnej, ním iniciovanej revízii úhrad v zmysle § 20 ods. 8 zákona č. 363/2011 Z. z., výrokom I. prvostupňového rozhodnutia zmenil maximálnu výšku úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva vo vzťahu k niektorým referenčným skupinám uvedeným v bodoch 1. až 554., a zároveň výrokom II. prvostupňového rozhodnutia vyslovil, že vo vzťahu k niektorým referenčným skupinám, vrátane skupiny fenofibrátov, túto úhradu nemení. Napadnutým rozhodnutím žalovaný námietke č. 1, ktorú podal ďalší účastník konania v rade 3/ proti výroku I. prvostupňového rozhodnutia v časti týkajúcej sa bodov 384. až 405., vyhovel a v tejto časti prvostupňové rozhodnutie výrokom I. napadnutého rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Námietku č. 2, podanú žalobcom v rade 1/ proti výroku II. prvostupňového rozhodnutia v časti týkajúcej sa fenofibrátov, výrokom II. napadnutého rozhodnutia zamietol a v tejto časti prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Žalobou žalobcov boli napadnuté preskúmavané rozhodnutia ako jeden celok. 70. S ohľadom na rozsah a obsah žaloby a preskúmavaných rozhodnutí, ako aj na námietky nedostatku žalobnej legitimácie žalobcov vznesené ďalším účastníkom konania v rade 3/ a žalovaným v tomto správnom súdnom konaní, správny súd považoval v prvom rade za potrebné vysporiadať sa s rozsahom prieskumu, ktorý je v danom konaní možné zo strany správneho súdu uskutočniť. 71. Dospel pritom k záveru, že žalobu žalobcu v rade 1/ vo vzťahu k výroku I. napadnutého rozhodnutia je potrebné podľa § 98 ods. 1 písm. g) v spojení s § 7 písm. a) SSP odmietnuť. Vychádzal zo skutočnosti, že v tejto časti, ktorá sa týkala výroku I. prvostupňového rozhodnutia v jeho bodoch 384. až 405., podal námietky proti prvostupňovému rozhodnutiu výlučne ďalší účastník konania v rade 3/, čo je preukázané obsahom administratívneho spisu a tiež samotným napadnutým rozhodnutím. Je zrejmé, že žalobca v rade 1/ nepodal v tejto časti proti prvostupňovému rozhodnutiu žiadne námietky, a teda v tejto časti nevyužil riadny opravný prostriedok, čo vylučuje správny súdny prieskum žaloby v tejto časti v zmysle § 7 písm. a) SSP. Povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje jedine na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, teda žalobcovi v rade 1/ táto povinnosť v plnom rozsahu prislúcha. Zároveň je potrebné dodať, že námietky v kategorizačnom konaní s poukazom na § 82 ods. 1, ods. 6 zákona č. 363/2011 Z. z. predstavujú riadny opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu. Správny súd preto výrokom II. tohto rozsudku podľa § 98 ods. 1 písm. g) v spojení s § 7 písm. a) SSP žalobu vo vzťahu k žalobcovi v rade 1/ v časti výroku I. napadnutého rozhodnutia ako neprípustnú odmietol. 72. Vo vzťahu k žalobcovi v rade 2/ ďalej správny súd zistil, že proti prvostupňovému rozhodnutiu nepodal žiadne námietky, o ktorých by žalovaný konal v zmysle § 82 zákona č. 363/2011 Z. z., čo je rovnako preukázané obsahom administratívneho spisu a samotným napadnutým rozhodnutím. Žalobca v rade 2/ tak, ako je identifikovaný v záhlaví tohto rozsudku a ako bol identifikovaný
aj v podanej žalobe, vôbec nevyužil možnosť podať riadny opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu v predmetnom administratívnom konaní, hoci sa na neho pre prípad podania žaloby táto povinnosť vzťahovala a súčasne nejde o výnimku podľa § 7 písm. a) SSP. Správny súd preto výrokom III. tohto rozsudku podľa § 98 ods. 1 písm. g) v spojení s § 7 písm. a) SSP žalobu vo vzťahu k žalobcovi v rade 2/ ako neprípustnú v celom rozsahu odmietol. 73. Vychádzajúc z vyjadreného správny súd konštatuje, že predmetom meritórneho prieskumu v tomto správnom súdnom konaní je žalobou napadnutý výrok II. napadnutého rozhodnutia v spojení s výrokom II. prvostupňového rozhodnutia v časti fenofibrátov, a to len vo vzťahu k žalobcovi v rade 1/ (ďalej aj „žalobca“), ktorý bol v tejto časti preskúmavanými rozhodnutiami priamo dotknutý a ktorý v tejto časti využil riadny opravný prostriedok. Správny súd sa preto zameral na preskúmanie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí v takto vymedzenom rozsahu. 74. Správny súd v prvom rade zdôrazňuje, že úlohou súdu v správnom súdnom konaní je chrániť práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP), a to najmä pred svojvôľou a porušovaním ich práv ako účastníkov konania zo strany orgánov verejnej správy, ktoré sú v rozpore s princípmi právneho štátu. Úlohou správneho súdu v tomto správnom súdnom konaní teda bolo, na základe podanej žaloby a v medziach žalobcom vznesených žalobných námietok a dôvodov posúdiť, či žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Správny súd bol pri tomto prieskume viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), ako aj stavom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP). 75. V rámci preskúmania veci sa správny súd najskôr zameral na posúdenie existencie uplatneného žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, teda námietky nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v relevantnej časti. Ustálenie existencie či neexistencie tohto žalobného dôvodu je totiž predpokladom pre možnosť posúdenia ďalších uplatnených žalobných dôvodov, keďže nepreskúmateľnosť rozhodnutia je takou zásadnou vadou, ktorá nielenže znemožňuje zistiť účastníkom konania dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané, a následne uplatniť možnosť sa proti nemu brániť, ale znemožňuje i prieskum takéhoto rozhodnutia správnym súdom a porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní. 76. Za nepreskúmateľné sa považuje také rozhodnutie, ktoré je nezrozumiteľné, teda nejasné alebo protirečivé, a rozhodnutie, ktoré je nedostatočne odôvodnené, teda také, z ktorého nie je možné jednoznačne zistiť dôvody, ktoré k nemu viedli, resp. úvahy, ktorými sa administratívny orgán pri formovaní záverov v ňom vyjadrených riadil. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) sa v rámci svojej rozhodovacej praxe už vo všeobecnosti vyjadril ku kvalite rozhodnutí orgánov verejnej správy, keď vyslovil, že je potrebné, aby orgán verejnej správy „náležite dbal na dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a úplné zdôvodnenie, ako aj uvedenie konkrétnych odborných argumentov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá. Je vecou správnych orgánov dbať o to, aby ich rozhodnutia boli po obsahovej stránke náležite vyčerpávajúce a predstavovali relevantný podklad pre vyvodenie právnych záverov samotného správneho orgánu...Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom...nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované ani prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením správneho orgánu (prípadne vysvetlením prijatých záverov v kasačnej sťažnosti, napr. vo vzťahu k dôkazom predloženým žalobcom v odvolacom konaní...) a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať svojimi úvahami a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom...“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 5Sžfk/61/2019 zo dňa 28.07.2022). Taktiež bolo v tejto súvislosti judikované, že „Za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom nemožno považovať rozhodnutie, ktoré je zrozumiteľné iba pre správny orgán, ktorý ho vydal...“ (R 3/2014). 77. Vychádzajúc z uvedených premís správny súd zameral svoju pozornosť na obsah preskúmavaných rozhodnutí cez prizmu žalobnej námietky o ich nepreskúmateľnosti, resp. nedostatku ich odôvodnenia, a
to najmä vo vzťahu k vysporiadaniu sa so všetkými kritériami kategorizácie, ako aj k vo vzťahu k odklonu žalovaného od ustálenej rozhodovacej praxe v nastolených otázkach. 78. V nadväznosti na uvedené z obsahu prvostupňového rozhodnutia správny súd zistil, že žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia po zhrnutí priebehu administratívneho konania, podaných pripomienok účastníkov konania a relevantnej právnej úpravy zameral na posúdenie vznesených pripomienok. K pripomienke č. 13, ktorú vzniesol žalobca, uviedol, že vo vzťahu k úhradovej skupine U242, resp. do nej patriacej skupiny fenofibrátov, nedošlo k zmene referenčnej ceny úhradovej skupiny, preto nie je dôvodné navýšenie úhrady. K terapeutickej nezameniteľnosti liekov patriacich do tejto úhradovej skupiny uviedol, že na túto argumentáciu nemôže prihliadať, nakoľko konanie vo veci revízie úhrad nie je legislatívnym konaním pre posudzovanie určenia úhradových skupín. Konštatoval, že pri poslednej novelizácii vyhlášky č. 435/2011 Z. z. zohľadňoval rôzne aspekty, najmä nezameniteľnosť liekov v rámci úhradových skupín, finančné dopady rozdelenia úhradových skupín a zachovanie dostupnosti liekov v zmysle zabezpečenia sociálne akceptovateľného doplatku lieku, resp. liekov bez doplatku. Ďalej opätovne konštatoval, že v rámci existujúcej stanovenej úhradovej skupiny nedošlo k zmene referenčnej ceny úhradovej skupiny, nie je teda dôvodná zmena výšky úhrady za štandardnú dávku liečiva v úhradovej skupine. Poukázal na znenie § 9 ods. 4 vyhlášky č. 435/2011 Z. z. a uzavrel, že v aktuálnom konaní nie je možné zmeniť výšku úhrady v predmetnej úhradovej skupine. Dodal, že ak by podiel maximálnej výšky doplatku poistenca za referenčný liek úhradovej skupiny a maximálnej ceny referenčného lieku úhradovej skupiny vo verejnej lekárni nemal zostať zmenený z dôvodu, že uvedené sa nevzťahuje na určovanie skupinovej úhrady podľa § 5 ods. 3 predmetnej vyhlášky, nevzťahovanie zachovania podielu je späté s tým, že sa zmení podiel pri zmene referenčnej ceny úhradovej skupiny. Pripomienky žalobcu preto nepovažoval za opodstatnené. 79. Výrok II. napadnutého rozhodnutia, ktorým boli zamietnuté námietky žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, vychádzajúc z odporúčania kategorizačnej rady, žalovaný v napadnutom rozhodnutí odôvodnil tým, že námietky sú neopodstatnené s poukazom na to, že predmetom prehodnotenia skupinovej úhrady je len skupinová úhrada, ktorej referenčná cena sa zmenila. Keďže v predmetnom prípade sa referenčná cena úhradovej skupiny nezmenila, skupinová úhrada sa v tomto konaní neprehodnocuje, resp. nemení. Vychádzajúc z § 6 ods. 1 písm. b), ods. 3 vyhlášky č. 280/2022 Z. z. mal žalovaný za to, že predmetná právna úprava stanovuje, ako má správny orgán konať, ak nastane určitá skutočnosť, teda stanovuje príčinu a následok. Inými slovami, na to, aby mohlo dôjsť k následku (prehodnoteniu skupinovej úhrady), musí najskôr nastať právnou úpravou predpokladaná skutočnosť, a teda zmena referenčnej ceny úhradovej skupiny. Referenčná ceny úhradovej skupiny sa nezmenila, preto nie je prítomný dôvod na jej prehodnotenie v rámci revízie úhrad. Pre posúdenie tohto stavu je podľa žalovaného relevantné to, aké skutkové okolnosti sú platné ku dňu vydania rozhodnutia a aké boli stanovené bezprostredne predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím o určení, zvýšení alebo znížení skupinovej úhrady, pričom zistil, že výška referenčnej ceny je v oboch prípadoch rovnaká (17,75 Eur), o čom svedčí snímka obrazovky, ktorá bola súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. S ohľadom na uvedené žalovaný považoval námietky žalobcu za neopodstatnené, vrátane potreby aplikácie § 5 ods. 3 vyhlášky č. 280/2022 Z. z. 80. Žalovaný ďalej konštatoval, že súčasťou námietok žalobcu (ako držiteľa registrácie) bol rozpor prvostupňového rozhodnutia s jeho predchádzajúcou rozhodovacou praxou, resp. s konkrétne označenými rozhodnutiami v obdobných veciach. Podľa názoru žalovaného však ani táto námietka neobstojí, pretože žalobca dôvodil rozhodovacou praxou žalovaného z obdobia rokov 2017 a 2019, počas ktorého žalovaný prehodnocoval všetky úhrady poisťovne stanovené pre referenčné skupiny, ako aj všetky skupinové úhrady bez ohľadu na skutočnosť, či došlo alebo nedošlo k zmene referenčnej ceny lieku. Žalovaný konštatoval, že preskúmaním rozhodovacej činnosti žalovaného zistil, že rozhodnutím žalovaného z 15.07.2020 došlo k zmene dovtedajšej praxe prehodnocovať výšky úhrad zdravotných poisťovní všetkých referenčných skupín a skupinových úhrad a pristúpil k prehodnocovaniu len tých úhrad referenčných skupín a skupinových úhrad, v ktorých došlo k zmene ceny referenčného lieku. Žalovaný konštatoval, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti uplatňovanej od júla 2020 explicitne odmieta prehodnotiť úhradu v prípadoch, v ktorých nedošlo k zmene referenčnej ceny, čo bolo uskutočnené vo viacerých rozhodnutiach žalovaného označených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Žalovaný uzavrel, že námietky žalobcu sú preto neopodstatnené.
81. Správny súd v prvom rade poukazuje na to, že proces kategorizácie liekov v zmysle § 6 zákona č. 363/2011 Z. z. zahŕňa nielen zaradenie konkrétneho lieku do zoznamu kategorizovaných liekov a úradné určenie jeho ceny, čím sa umožňuje, aby už registrované lieky boli uhrádzané z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, ale do tohto procesu patrí aj následné rozhodovanie žalovaného ako regulačného orgánu zabezpečujúceho stabilitu kategorizačného systému v ďalších veciach, resp. konaniach týkajúcich sa rozsahu a podmienok úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia (§ 1 zákona č. 363/2011 Z. z.). Takýmto konaním vo veciach kategorizácie liekov je i konanie žalovaného podľa § 6 ods. 1 písm. h) zákona č. 363/2011 Z. z. o zmene charakteristík referenčných skupín liekov zaradených v zozname kategorizovaných liekov. 82. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 363/2011 Z. z. pre každý liek zaradený v zozname kategorizovaných liekov sa určuje referenčná skupina a jej charakteristiky. Referenčná skupina obsahuje lieky zaradené v zozname kategorizovaných liekov, ktoré obsahujú rovnaké liečivo, majú rovnakú cestu podania, majú rovnakú alebo porovnateľnú liekovú formu a obsahujú rovnaké množstvo liečiva v jednej dávke lieku, majú rovnakú koncentráciu liečiva alebo rovnaké množstvo liečiva v balení lieku. Pre každú referenčnú skupinu sa určujú charakteristiky zahŕňajúce štandardnú dávku liečiva a maximálnu výšku úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva (§ 6 ods. 3, ods. 5 zákona č. 363/2011 Z. z.), pričom spôsob určenia štandardnej dávky liečiva, maximálnej výšky úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva, spôsob zníženia a zvýšenia maximálnej výšky úhrady zdravotnej poisťovne, ako aj určenie úhradovej skupiny, zmeny úhradovej skupiny a zrušenia úhradovej skupiny upravuje všeobecne záväzný právny predpis (pôvodne vyhláška č. 435/2011 Z. z. a následne vyhláška č. 280/2022 Z. z.). 83. Zmenou charakteristík referenčných skupín liekov sa vzhľadom na uvedené rozumie zmena štandardnej dávky liečiva alebo maximálnej výšky úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva, ktoré konanie vedie žalovaný, pričom ho môže sám iniciovať. Pre každé takéto konanie platia kritériá kategorizácie liekov upravené v § 7 zákona č. 363/2011 Z. z., ktorými je žalovaný povinný sa riadiť a zohľadniť ich. Medzi takéto kritériá patrí účinnosť liečiva, účinnosť a bezpečnosť lieku, prínos lieku pri znižovaní chorobnosti a úmrtnosti, výška úhrady zdravotnej poisťovne za iné lieky určené na použitie pri rovnakých indikáciách, farmaceutické charakteristiky lieku (cesta podania, lieková forma, množstvo liečiva v liekovej forme, dávkovanie lieku), ako aj porovnanie liečiva a lieku s inými dostupnými možnosťami liečby, odporúčané terapeutické postupy s prihliadnutím na nákladovú efektívnosť a predpokladaný vplyv na prostriedky verejného zdravotného poistenia, či skutočnosť, že ide o liek na ojedinelé ochorenie, liek určený na liečbu závažného ochorenia alebo liek na inovatívnu liečbu. Ide o všeobecné kategorizačné kritériá pre všetky konania vo veci kategorizácie liekov v zmysle § 6 zákona č. 363/2011 Z. z. Osobitne pre rozhodovanie o zmene charakteristík referenčnej skupiny, ktoré je upravené v § 20 zákona č. 363/2011 Z. z., platí, že je potrebné prihliadať osobitne aj na účelnosť a efektívnosť vynakladania prostriedkov verejného zdravotného poistenia, účinnosť a bezpečnosť liečby, odporúčané terapeutické postupy s prihliadnutím na nákladovú efektívnosť a predpokladaný vplyv na prostriedky verejného zdravotného poistenia, zabezpečenie finančnej stability systému verejného zdravotného poistenia. Zohľadnenie uvedených skutočností je zákonnou povinnosťou žalovaného. Ich vyhodnotenie a riadne odôvodnenie v rámci vydaných rozhodnutí je predpokladom zachovania princípu transparentnosti kategorizačného procesu, resp. jeho otvorenosti, pochopiteľnosti a čitateľnosti. 84. Správny súd, posudzujúc argumentáciu žalovaného v preskúmavaných rozhodnutiach ako jeden celok, dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť námietke žalobcu o existencii vady nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v časti výroku II. podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP pre nedostatok dôvodov, na ktorých je založené. 85. Z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí tak, ako boli popísané v predchádzajúcich častiach tohto rozsudku, vyplýva, že žalovaný v prejednávanej veci nepostupoval v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami a nevysporiadal sa s relevantnými skutočnosťami súvisiacimi s predpokladmi vydania kategorizačného rozhodnutia, čím založil vadu nedostatku odôvodnenia vydaných rozhodnutí a opodstatnenosť žalobných námietok v tomto smere. V odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí sa nevysporiadal konkrétne s otázkou kritérií kategorizácie liekov podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 písm. h) zákona č. 363/2011 Z. z., ani so zohľadnením skutočností podľa § 20 ods. 3 zákona č. 363/2011 Z. z., tak, ako mu to prikazuje zákon. K týmto sa nevyjadril ani samostatne, ani v kontexte s vlastnou doterajšou rozhodovacou činnosťou. Neuviedol, či zákonom stanovené kritériá zohľadnil, akým spôsobom a ako ich v kontexte skutkových a právnych okolností danej
veci a podaných pripomienok žalobcu posúdil a vyhodnotil. Nevysvetlil svoje myšlienkové postupy ani relevantné dôvody pre svoje závery a vydané rozhodnutia založil výlučne na konštatovaní absencie zmeny referenčnej ceny úhradovej skupiny, súvisiacej s aplikáciou podzákonného právneho predpisu. Takéto odôvodnenie vydaných rozhodnutí je podľa názoru správneho súdu nepostačujúce, zvlášť za situácie, ak žalobca v rámci svojich pripomienok formuloval aj argumentáciu týkajúcu sa terapeutickej nezameniteľnosti revíziou dotknutých liekov s rozdielnou liekovou formou, formami liečiva niekoľkých generácií, rozdielnymi silami liečiva a registrovanými indikáciami, teda skutočností súvisiacich s kritériami kategorizácie. 86. Správny súd taktiež prisvedčil námietke žalobcu o nedostatku dôvodov pre vydanie preskúmavaných rozhodnutí s poukazom na absenciu riadneho odôvodnenia odklonu od rozhodovacej praxe, ktorý žalobca žalovanému vytýkal už v námietkovom konaní, a teda išlo o jednu z námietok, s ktorými bol žalovaný povinný sa v rámci revízie prvostupňového rozhodnutia riadne zaoberať a presvedčivo vysporiadať. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti konštatoval, že sa v danej veci odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe, podmieňujúc, počnúc rokom 2020 v rámci svojej novej rozhodovacej činnosti, revíziu úhrad zmenou referenčnej ceny úhradovej skupiny, resp. zmenou referenčnej ceny lieku. Bližšie však dôvody tohto odklonu nielenže nevysvetlil, ale striktne odmietol zachovávať svoj doterajší postup bez akéhokoľvek logického a presvedčivého zdôvodnenia. Správny súd zastáva názor, že absencia akejkoľvek argumentácie, ktorá by ozrejmovala dôvody, pre ktoré žalovaný námietkam žalobcu nevyhovel, hoci jeho tvrdenia o odklone sám potvrdil, predstavuje existenciu hrubej vady arbitrárnosti, ba až svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré sú v právnom štáte neprípustné. Správny súd v tejto súvislosti len okrajovo poukazuje na už notoricky opakované závery najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorých „Súčasťou náležitého odôvodnenia je aj náležité vysporiadanie sa s námietkami účastníka ako poistka proti svojvôli ... Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s princípom zákazu svojvôle vyplývajúceho z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods.1 Ústavy SR a princípom objektivity, ktorý je imanentnou súčasťou každého základného práva alebo slobody, o ktorých sa koná. Bez náležitého odôvodnenia nie je možné preskúmať správnosť právneho posúdenia veci. Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať...(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/53/2011 zo dňa 26.04.2012), pričom tieto sú aplikovateľné aj na prejednávanú vec. 87. Správny súd zdôrazňuje, že nie je súladné so zákonom také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je zrozumiteľné len pre orgán, ktorý ho vydal. Žalobca ako účastník predmetného administratívneho konania mal právo dozvedieť sa, z čoho žalovaný pri formovaní svojich záverov vychádzal a aké úvahy ho k prijatým záverom viedli. V tomto kontexte nepostačuje ani dodatočné vysvetlenie žalovaného poskytnuté vo vyjadrení k žalobe či v ďalších jeho podaniach uskutočnených v priebehu tohto správneho súdneho konania (napr. argumentácia v bode 17. tohto rozsudku). Žalovaný bol povinný dbať na to, aby preskúmavané rozhodnutia aj pre ich zásadný dopad na systém úhrad spĺňali parametre riadneho odôvodnenia v zmysle § 81 ods. 2 zákona č. 363/2011 Z. z. 88. Správny súd s ohľadom na uvedené rezultuje, že je potrebné prisvedčiť námietke žalobcu, smerujúcej proti výroku II. napadnutého rozhodnutia, o existencii vady nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP pre nedostatok dôvodov, na ktorých je založené. Nedostatok dôvodov správny súd identifikoval vo vzťahu k vysporiadaniu sa s otázkou kritérií kategorizácie liekov podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 písm. h) a skutočností podľa § 20 ods. 3 zákona č. 363/2011 Z. z., na ktoré je pri kategorizácii potrebné prihliadať, keďže kategorizáciou sa rozhoduje aj o zmene charakteristík referenčných skupín liekov zaradených v zozname kategorizovaných liekov. K týmto skutočnostiam samostatne, ani v kontexte s vlastnou doterajšou rozhodovacou činnosťou, sa žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach nevyjadril vôbec. 89. Správny súd taktiež prisvedčil námietke nedostatku dôvodov pre vydanie preskúmavaných rozhodnutí s poukazom na absenciu riadneho odôvodnenia odklonu od rozhodovacej praxe, ktorý žalobca vytýkal v námietkovom konaní. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že sa v danej veci odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe, podmieňujúc revíziu úhrad zmenou referenčnej ceny úhradovej skupiny, resp. zmenou referenčnej ceny lieku. Správny súd zastáva názor, že argumentácia žalovaného v tejto časti neobstojí, keďže jej základom je len
konštatovanie zmeny rozhodovacej praxe bez ďalšieho vysvetlenia jej dôvodov, čo zakladá vadu arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. 90. Správny súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku II. potrebné ako nepreskúmateľné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vec výrokom I. tohto rozsudku vo výroku II. napadnutého rozhodnutia vrátiť na ďalšie konanie žalovanému, ktorý je viazaný právnym názorom správneho súdu a je povinný v ďalšom konaní zákonným postupom odstrániť vytýkané nedostatky, predovšetkým riadne sa zaoberať kritériami kategorizácie, ktoré sa vzťahujú aj na konanie podľa § 6 ods. 1 písm. h) zákona č. 363/2011 Z. z., a riadne a presvedčivo ich v novom rozhodnutí odôvodniť, rovnako tak svoj odklon od doterajšej rozhodovacej praxe, ktorý žalovaný sám v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval. 91. Na dôvažok je potrebné dodať, že súd nepostupoval podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, teda nepristúpil spolu so zrušením napadnutého rozhodnutia aj k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia v zmysle žalobného petitu, a to s poukazom na potrebu minimalizácie zásahov do právoplatne vydaných rozhodnutí a právnu istotu účastníkov konania, a so zreteľom na to, že rozhodovanie orgánov verejnej správy v ich inštančnom postupe tvorí jeden celok a vytknuté nedostatky je možné zhojiť ďalším vhodne zvoleným zákonným postupom žalovaného. 92. Pre úplnosť súd dodáva, že ďalšími žalobnými námietkami [žalobné dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g) SSP] sa nezaoberal, keďže ich hodnotenie je s ohľadom na vytýkané vady napadnutého rozhodnutia v podobe jeho nepreskúmateľnosti v tomto konaní predčasné. VII. Náhrada trov konania 93. O náhrade trov konania vo vzťahu k zrušujúcemu výroku I. tohto rozsudku rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a čiastočne úspešnému žalobcovi v rade 1/ (konkrétne úspešnému v rozsahu zrušenia výroku II. napadnutého rozhodnutia, ktorý predstavuje 50 % úspech) výrokom IV. tohto rozsudku priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania voči žalovanému v rozsahu 50 %. Vo zvyšnej časti bola žaloba tohto účastníka výrokom II. tohto rozsudku odmietnutá, preto žalobca v rade 1/ nemá v tejto časti právo na náhradu trov konania v zmysle § 170 písm. a) SSP. Priznanie náhrady trov konania nie je odôvodnené ani titulom zavinenia v zmysle § 171 ods. 1 SSP, keďže odmietnutie žaloby v tejto časti zavinil práve žalobca v rade 1/. 94. Výrokom V. správny súd vyslovil, že žalobca v rade 2/ s poukazom na § 170 písm. a) SSP nemá nárok na náhradu trov konania, keďže vo vzťahu k nemu bola žaloba výrokom III. tohto rozsudku v celom rozsahu odmietnutá. Odmietnutie žaloby zavinil žalobca v rade 2/, preto vo vzťahu k nemu neprichádza do úvahy ani aplikácia § 171 ods. 1 SSP. 95. Výrokom VI. správny súd vyslovil, že žalovaný s poukazom na § 170 písm. a) SSP nemá nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k odmietnutiu žaloby výrokmi II. a III. tohto rozsudku. Správny súd nezistil ani existenciu trov titulom zavinenia v zmysle § 171 ods. 1 SSP, keďže žalovaný je orgánom verejnej správy, ktorému sa náhrada trov konania priznáva len výnimočne, navyše mu v tomto konaní žiadne trov nevznikli a žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nežiadal náhradu trov priznať. Pre úplnosť správny súd dodáva, že vo vzťahu k zrušujúcemu výroku I. tohto rozsudku je potrebné z hľadiska náhrady trov konania konštatovať, že žalovaný nebol úspešný, preto mu táto náhrada v zmysle § 168 SSP neprináleží a správny súd o nej nerozhodoval osobitným výrokom. 96. Výrokom VII. správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania ďalším účastníkom konania v rade 1/ až 3/ voči žalovanému vo vzťahu k zrušenému výroku II. napadnutého rozhodnutia (výrok I. tohto rozsudku), keďže z obsahu súdneho spisu nezistil, že by im v zmysle § 169 SSP v súvislosti s plnením súdom uloženej povinnosti vznikli trovy (por. uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025). 97. Výrokom VIII. tohto rozsudku správny súd vyslovil, že ďalší účastníci konania v rade 1/, 2/ nemajú právo na náhradu trov konania vo vzťahu k odmietnutiu žaloby (výroky II. a III. tohto rozsudku),
s poukazom na § 170 písm. a) SSP, s tým, že správny súd vo vzťahu k týmto účastníkom nezistil ani existenciu trov titulom zavinenia v zmysle § 171 ods. 1 SSP, keďže im v konaní žiadne trovy nevznikli. 98. Výrokom IX. tohto rozsudku správny súd vo vzťahu k odmietnutiu žaloby (výroky II. a III. tohto rozsudku) priznal právo na náhradu trov konania ďalšiemu účastníkovi konania v rade 3/ voči žalobcom v rade 1/, 2/ spoločne a nerozdielne titulom zavinenia v rozsahu 50 %, a to s poukazom na § 171 ods. 1 SSP. Žalobcovia v rade 1/, 2/ podali žalobu spoločne a spoločne zavinili jej odmietnutie v polovičnom rozsahu, t. j. vo vzťahu k výroku I. napadnutého rozhodnutia. Trovy, ktoré vznikli ďalšiemu účastníkovi konania v rade 3/ podaním vyjadrenia k veci zo dňa 27.02.2026 s tým, že bol v konaní právne zastúpený, a teda mu vznikli aj trovy právneho zastúpenia za účelom jeho efektívnej procesnej obrany realizovanej podaným vyjadrením, tak žalobcovia v rade 1/, 2/ zavinili v rozsahu 50 % spoločne a nerozdielne. Správny súd teda priznal ďalšiemu účastníkovi konania v rade 3/ náhradu trov konania v rozsahu uskutočneného procesného úkonu - podaného vyjadrenia k veci zo dňa 27.02.2026 a trov právneho zastúpenia tohto úkonu, ktoré trovy sú povinní v rozsahu 50 % nahradiť spoločne a nerozdielne žalobca v rade 1/ a 2/. 99. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 100. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.