Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/330/2021 1021201943 27. 05. 2026 JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201943.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M. a JUDr. Andrey Hríňovej, v právnej veci žalobcu: MARKET CENTRUM, s. r. o., so sídlom Gessayova 10, 851 03 Bratislava, IČO: 46 448 438, zastúpený JUDr. Ing. Ľubomír Havlík, Záhradnícka 51, 821 08 Bratislava – mestská časť Ružinov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101744432/2021 zo dňa 17.09.2021, takto rozhodol: I. Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101744432/2021 zo dňa 17.09.2021 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 100908197/2021 zo dňa 25.05.2021 a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Daňový úrad Bratislava (ďalej „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej „DPH“) za zdaňovacie obdobia január až december 2016. O výsledku tejto kontroly bol vyhotovený Protokol z daňovej kontroly č. 101122337/2020/9106405/Sip zo dňa 03.07.2020 (ďalej len „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole daňovému subjektu doručený dňa 09.07.2020. 2. Správca dane rozhodnutím č. 100908197/2021 zo dňa 25.05.2021 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „daňový poriadok“) vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eur na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016. 3. Správca dane dospel k záveru, že u daňového subjektu nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik práva na odpočet DPH podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „zákon o DPH“) pri deklarovanom dodaní tovaru (mäsové a mliečne výrobky) od dodávateľských spoločností FOOD Distribution s.r.o., IČO: 48 223 930 (ďalej len „FOOD Distribution“) a SALIM SK, s.r.o., IČO: 44 982 259 (ďalej len „SALIM“).
4. Žalobca si uplatnil právo na odpočet DPH na základe predložených faktúr. Faktúrami deklarovaný tovar mal nadobudnúť v tuzemsku od dodávateľov uvádzaných na faktúrach, čo však na základe výsledkov vykonaného dokazovania nebolo podľa záverov správcu dane preukázané. Spoločnosť FOOD Distribution ako jeden z deklarovaných dodávateľov na výzvu správcu dane nepredložila žiadne doklady a dôkazy o tom, že tovary, ktoré mala dodať v zdaňovacom období jún 2016 kontrolovanému daňovému subjektu, reálne nadobudla, vrátane nadobudnutia práva nakladať s tovarom ako vlastník. Správca dane mal na základe spolupráce s iným správcom dane (Daňový úrad Banská Bystrica) k dispozícii informáciu, že Daňový úrad Banská Bystrica pristúpil u FOOD Distribution za zdaňovacie obdobie jún 2016 k určovaniu dane podľa pomôcok. 5. FOOD Distribution tvrdila dodanie tovaru pre kontrolovaný daňový subjekt, avšak neboli predložené dostatočné dôkazy, ktoré by preukázali reálne obchodovanie s bravčovým, hovädzím a hydinovým mäsom, ako aj s rôznymi druhmi syrov, touto spoločnosťou. FOOD Distribution zároveň sídlila na virtuálnej adrese, nemala žiadnych zamestnancov, nevlastnila žiadny majetok, sklady, motorové vozidlá, neprenajímala si žiadne kancelárske priestory ani sklady. V súhrne nemal správca dane vo vzťahu k deklarovanej dodávateľskej spoločnosti FOOD Distribution preukázaný vznik daňovej povinnosti v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 a 4 zákona o DPH, dodanie tovaru kontrolovanému daňovému subjektu podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a uskutočnenie zdaniteľného obchodu, ktorý by bol predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 6. Druhý deklarovaný dodávateľ, spoločnosť SALIM, ako ani jeho právny nástupca, na základe výzvy správcu dane nepredložili žiadne doklady a dôkazy týkajúce sa dodania tovaru kontrolovanému daňovému subjektu. Nebola preukázaná ani vierohodnosť faktúr predložených kontrolovaným daňovým subjektom. V súhrne nemal správca dane vo vzťahu k deklarovanej dodávateľskej spoločnosti SALIM preukázaný vznik daňovej povinnosti v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 a 4 zákona o DPH, dodanie tovaru kontrolovanému daňovému subjektu podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a uskutočnenie zdaniteľného obchodu, ktorý by bol predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 7. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101744432/2021 zo dňa 17.09.2021 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný zhodnotil, že správca dane pri daňovej kontrole a následne vo vyrubovacom konaní postupoval v zmysle platných právnych predpisov, dôsledne posudzoval dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov a dospel k správnemu záveru o nepreukázaní podmienok pre vznik práva žalobcu na odpočet DPH, s následkom vyrubenia rozdielu dane za kontrolované zdaňovacie obdobie jún 2016. Prvostupňové rozhodnutie považoval žalovaný za vecne správne, vydané zákonným spôsobom a obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti. 8. Žalovaný potvrdil závery správcu dane o tom, že nebola splnená základná podmienka potrebná na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Žalobcom nebolo jednoznačne preukázané, že zdaniteľné plnenia uvedené na faktúrach uskutočnil dodávateľ, ktorý bol na faktúrach uvedený a v týchto prípadoch tak išlo iba o formálnu existenciu faktúr. Podľa žalovaného správca dane správne nespochybnil samotnú existenciu tovarov, ktoré boli na základe potvrdení z medzinárodnej výmeny informácií (ďalej len „MVI“) prepravené z územia iných členských štátov Európskej únie (ďalej len „EÚ“) do tuzemska, ale spochybnil prevod práva nakladať s tovarmi ako vlastník na žalobcu v preverovaných zdaniteľných obchodoch od spoločností FOOD Distribution a SALIM. Žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov práve od spoločností FOOD Distribution a SALIM, ktoré mali byť jeho priamymi a bezprostrednými dodávateľmi, pričom túto základnú skutočnosť, že obchody boli uskutočnené takým spôsobom, ako sú deklarované v predložených faktúrach, nepreukázal, keď v priebehu daňovej kontroly nepredložil ani nedoručil relevantné, vierohodné a jednoznačné dôkazy o tvrdených skutočnostiach. II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu 9. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave včas správnu žalobu zo dňa 05.12.2021, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, zistenie skutkového stavu správcom dane bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia nemá oporu v administratívnom spise. 10. Žalobca uviedol, že tovar riadne kúpil a nadobudol od spoločností FOOD Distribution a SALIM pri splnení všetkých zákonných podmienok vyplývajúcich zo zákona o DPH a daňového poriadku. Existenciu tovaru nespochybňovali ani daňové orgány. Tvrdil, že nešlo o fiktívny tovar a že bol v deklarovanom množstve riadne dodaný. Podľa žalobcu z dôkazov zabezpečených správcom dane vyplýva, že si tovar objednal u spoločností FOOD Distribution a SALIM, ktoré mu ho následne aj dodali a fakturovali, pričom priame dodanie tovaru od výrobcu (zahraničné spoločnosti) do skladu žalobcu alebo do skladu jeho odberateľa (spoločnosť NiKA, s. r. o) je v potravinárskom priemysle pri druhu deklarovaného tovaru (mäso a syry) bežné. Pokiaľ by aj dodávatelia žalobcu neboli vlastníkmi tovaru, žalobca nadobudol tovar podľa § 443 ods. 1 a § 436 Obchodného zákonníka a mohol s ním ďalej nakladať ako vlastník. 11. Následne žalobca namietal, že daňové orgány nepostupovali ani podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku a nehodnotili zabezpečené dôkazy vo vzájomných súvislostiach, neprihliadli na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, a zistené skutočnosti interpretovali výlučne v neprospech žalobcu. Žalobca sa nestotožňoval s tvrdením správcu dane, že predložené dodacie listy nedeklarujú skutočné fyzické odovzdanie a prevzatie tovarov, ale iba formálne potvrdzujú dodanie tovarov, pri ktorom sa kupujúci a predávajúci spolu nezúčastnili. V obchodnej praxi je absolútne bežné, že v prípade prepravy tovaru špedičnou spoločnosťou alebo iným prepravcom sa kupujúci a predávajúci pri odovzdaní tovaru spolu nestretnú. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením správcu dane o tom, že ním predložené faktúry neobsahujú špecifikáciu tovarov a nespĺňajú formálne náležitosti. Argumentoval tým, že z protokolu i z prvostupňového rozhodnutia správcu dane jednoznačne vyplýva, že každá žalobcom predložená faktúra obsahovala presnú identifikáciu dodaného tovaru, ktorú správca dane v uvedených dokumentoch aj citoval. 12. Žalobca zastával názor, že nepreukázanie nadobudnutia dodávaného tovaru dodávateľmi žalobcu bolo jediným dôvodom, prečo mu nebolo priznané právo na odpočítanie dane. V tejto súvislosti tiež uviedol, že ako kontrolovanému daňovému subjektu mu nemôže byť na ťarchu, že deklarovaní dodávatelia boli v daňovom konaní nekontaktní. III. Vyjadrenie žalovaného Ďalšie podania účastníkov konania 13. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 23.02.2022, pričom ju navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. 14. Žalovaný zotrval na argumentoch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Bol toho názoru, že pokiaľ nebolo preukázané dodanie tovaru na faktúrach označenými spoločnosťami ako ani ďalšími spoločnosťami, od ktorých mali dodávatelia tovar v tuzemsku nadobudnúť, nebolo možné daňovému subjektu priznať nárok na odpočet DPH. Skutočnosť, že žalobca disponoval tovarom, ktorý predal svojim odberateľom, bez ďalšieho nie je dôkazom toho, že tovar nadobudol práve od dotknutých spoločností. 15. Žalobca nebol počas daňovej kontroly plne súčinný, nepredložil požadované doklady a nevyjadril sa k viacerým podstatným nezrovnalostiam, časť dokumentácie týkajúcej sa dodávateľských spoločností FOOD Distribution a SALIM mal správca dane k dispozícii výlučne na základe zabezpečenia formou spolupráce s iným správcom dane. Preverované zahraničné spoločnosti Glomex, s.r.o. (Česká republika), KOVÁŘ plus s.r.o. (Česká republika) a OKRĘGOWA SPÓŁDZIELNIA MLECZARSKA (Poľská republika) nepreukázali fyzické dodanie tovarov do tuzemska im deklarovaným odberateľom, na ktorých malo prejsť právo nakladať s tovarom ako vlastník. 16. Správca dane ako ani žalovaný sa v rámci vydaných rozhodnutí nezaoberali podvodným konaním či možnej účasti dotknutých daňových subjektov na transakciách súvisiacich s podvodom, keď nemali preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH podľa § 49 až § 51 zákona o DPH.
17. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. 18. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli súdu doručené. IV. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov 19. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-6S/330/2021. 20. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 21. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl. SSP na deň 27.05.2026, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP. 22. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 23. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 24. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 25. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 27. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia, na podklade ktorého žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pričom orgány finančnej správy vyrubili žalobcovi rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016 v sume XX.XXX,XX eur. Úlohou správneho súdu tak bolo, na podklade žalobných námietok vyhodnotiť, či orgány finančnej správy postupovali v súlade so zákonom o DPH, ustálenou súdnou praxou a či ich závery, týkajúce sa vyrubenia dane majú oporu v administratívnom spise. Všeobecne k východiskám odpočítania dane 28. Správny súd dáva primárne do pozornosti, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane, (ii) došlo k daňovému podvodu alebo (iii) došlo k zneužitiu práva (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022 alebo sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022). Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami, a to (i) preukazovaním splnenia materiálnych podmienok odpočtu DPH a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Pri preukazovaní splnenia materiálnych podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového podvodu na správcovi dane. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v zásade vychádza z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené. 29. V zmysle zákona o DPH sa za hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane považujú (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať daň z pridanej hodnoty má dve povinnosti, a to (i) povinnosť tvrdiť a (ii) povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet dane z pridanej hodnoty za splnenia zákonom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. 30. Úlohou správcu dane (vo všeobecnosti) je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje relevantnými dôkazmi. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 569/2022 zo dňa 07.02.2023). Riadne zistenie a ustálenie skutkového stavu, ktoré má správca dane za preukázané a skutočností, ohľadne ktorých existujú pochybnosti, nepochybne nadväzuje na rozsah dôkazného bremena, ktoré zaťažuje žalobcu preukazujúceho splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Správca dane musí pomenovať svoje pochybnosti dostatočne jasne, aby daňový subjekt poznal rozsah svojho dôkazného bremena a na základe informácií správcu dane vedel, aké skutočnosti má doložiť ďalšími dôkazmi. K námietke nepreukázania deklarovaných dodávateľov ako dôvodu nepriznania práva na odpočítanie DPH 31. Správca dane v prejednávanej veci spochybňoval tak dodanie fakturovaných služieb označenými dodávateľmi, ako aj to, že plnenie bolo reálne poskytnuté, hoci odpovede z MVI potvrdili materiálnu existenciu plnenia a jeho dodanie v tuzemsku. Konkrétne uvádza žalovaný v napadnutom rozhodnutí, že z odpovedí daňových orgánov Českej republiky a Poľskej republiky na žiadosti o MVI o preverenie dodávok tovarov a ich prepravy vyplynulo, že prepravy tovarov (mäso a syry), ktoré mali dodať zahraničné spoločnosti OKREGOWA SPÓLDZIELNIA MLECZARSKA, Glomex, s.r.o. a KOVÁŘ plus s.r.o. spoločnosti Import Slovakia s. r. o. mali uskutočniť zahraniční prepravcovia (TRANSBUDKONTENERY sp. z o.o., W & K Sp. z o. o., MD logistika, a.s. a A. B. - C.) z území iných členských štátov EÚ do tuzemska na základe objednávok od zahraničných spoločností a zahraničná spoločnosť KOVÁŘ plus s.r.o. v postavení prepravcu. Motorové vozidlá, ktorými boli tovary prepravené, vykonali jazdy z území iných členských štátov EÚ (Česká republika a Poľsko) v smere, z miesta naloženia do miesta vyloženia (bez prekládky) tovarov, priamo na adresu Púchovská 16 v Bratislave a na adresu spoločnosti NiKA, s.r.o. (syry), kde boli následne tovary vyložené (str. 26 a 27 napadnutého rozhodnutia). Žalovaný mal za to, že nebolo potvrdené dodanie tovaru deklarovanými spoločnosťami, keď konštatuje, že: „Správca dane preto samotnú existenciu tovarov (ktoré boli prepravené z územia iných členských štátov EÚ priamo na vyššie uvedené adresy) vyhodnotením dôkazov nespochybnil, ale spochybnil prevod práva nakladať s tovarmi ako vlastník na odvolávajúceho sa v preverovaných zdaniteľných obchodoch od spoločností FOOD Distribution s.r.o. a SALIM SK, s.r.o. Odvolávajúci sa nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov práve od spoločností FOOD Distribution s.r.o. a SALIM SK, s.r.o., ktoré mali byť jeho priamymi a bezprostrednými dodávateľmi, pričom túto základnú skutočnosť, že obchody boli uskutočnené takým spôsobom, ako sú deklarované v predložených faktúrach, nepreukázal,
keď v priebehu daňovej kontroly nepredložil ani nedoručil relevantné, vierohodné a jednoznačné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.“ (str. 27 napadnutého rozhodnutia). 32. Správny súd k citovanému uvádza, že závery, že v prípade, ak existujúce zdaniteľné plnenie nie je uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúre, potom len formálna existencia faktúry, ako aj jej úhrada, nie je bez ďalšieho predpokladom na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH, boli prekonané judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie zo dňa 09.12.2021 (pozri tiež napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/4/2023 zo dňa 29.01.2025). Na podklade uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie hmotnoprávnou podmienkou odpočtu totiž nie je stotožnenie skutočného dodávateľa so subjektom uvedeným na faktúre, ale status dodávateľa, ktorý musí byť zdaniteľnou osobou. Nedodržanie formálnych podmienok môže mať za následok nepriznanie odpočtu DPH, ak porušenie takýchto formálnych požiadaviek znemožňuje predloženie jasného dôkazu o tom, že hmotnoprávne požiadavky boli splnené. Doterajšia judikatúra vychádzala z predpokladu, že je potrebné postaviť naisto, kto bol dodávateľom a následne je možné overiť jeho postavenie ako platiteľa DPH. Rozsudok vo veci Kemwater ProChemie tak pripúšťa tiež možnosť, že sa preukáže iba to, že dodávateľ mal nutne postavenie platiteľa DPH. Preukázanie tejto skutočnosti však podľa Súdneho dvora Európskej únie leží na daňovom subjekte, ibaže by správca dane sám mal údaje potrebné na overenie postavenia dodávateľa ako platiteľa DPH. 33. Pokiaľ by teda zo skutkových okolnosti veci vyplývali zistenia, ktoré by nasvedčovali možnému uskutočneniu plnení takto určeným dodávateľom, resp. by jeho postavenie ako platiteľa dane bolo následne v daňovom konaní preukázané, išlo by o skutočnosť, ktorá by odôvodňovala priznanie nároku na odpočet DPH. V prípade existencie uvedených skutkových okolností veci je pritom potrebné vždy daňový subjekt s takýmto právnym náhľadom na vec konfrontovať. Platí to však len vtedy, ak existuje nejaká indícia ukazujúca na osobu odlišnú od deklarovaného dodávateľa, ktorá mohla fakticky dodať sporné plnenie. 34. Orgány finančnej správy pochybili, ak svoje závery založili na tom, že nebolo preukázané dodanie služieb deklarovanými dodávateľmi – ako to správny súd uviedol vyššie, uvedené závery boli prekonané aktuálnou judikatúrou. Došlo tak k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. K námietke nesprávneho vyhodnotenia dodania tovaru žalobcovi 35. Žalobca v žalobe namieta, že v rámci odpovede na žiadosť o MVI do Českej republiky bolo potvrdené, že spoločnosť Glomex, s.r.o. obchodovala so spoločnosťou Import Slovakai s.r.o a Corporation Trade, s.r.o. Tovar bol dodávaný na adresu MARKET CENTRUM, s.r.o., Púchovská 16, Bratislava. Zároveň uvádza, že dodanie tovaru, od jeho výrobcu do veľkoskladu žalobcu alebo k odberateľovi žalobcu (spoločnosť NiKA, sr.r.o.) je pri potravinárskom tovare, ktorý rýchlo podlieha skaze, úplne bežné. MVI tak podľa žalobcu potvrdzuje, že tovar nebol fiktívny, že bol dodaný. Žalobca namieta nedostatočne zistený skutkový stav a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia nemá oporu v administratívnom spise. 36. Z administratívneho spisu i odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odpovede na MVI z Poľskej republiky (preverovaná spoločnosť OKREGOWA SPÓLDZIELNIA MLECZARSKA) explicitne potvrdili, okrem iného, že: „• tovary boli doručené, dodané na adresy: MARKET CENTRUM s.r.o, Púchovská 16, Bratislava a NiKA spol. s.r.o. Nová 135, 017 01 Považská Bystrica“ (str. 10 napadnutého rozhodnutia). 37. Z administratívneho spisu i odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odpovede na MVI z Českej republiky (preverovaná spoločnosť Glomex, s.r.o.) explicitne potvrdili, okrem iného, že: „• tovary boli doručené na adresu: MARKET CENTRUM, s. r. o., Púchovská 16, 831 01 Bratislava • českej spoločnosti bolo uvedené, že spoločnosť FOOD Distribution s.r.o. je logistická spoločnosť odberateľov, spoločností Import Export s.r.o. a Corporation Trade s.r.o. • česká spoločnosť so spoločnosťou FOOD Distribution s.r.o. neobchodovala ani neobchoduje a pána D. E. nikto z českej spoločnosti nepozná“ (str. 12 napadnutého rozhodnutia).
38. Z administratívneho spisu i odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odpovede na MVI z Českej republiky (preverovaná spoločnosť KOVÁŘ plus s.r.o.) explicitne potvrdili, okrem iného, že: „• tovary boli doručené na adresu Púchovská (sklad odvolávajúceho sa) [...] • tovary boli objednané spolu s dopravou prostredníctvom e-mailu do skladov odvolávajúceho sa v Bratislave alebo do skladu v Turanoch [...] • nakládka tovarov prebiehala v sklade v sídle spoločnosti Kovář plus s. r. o. a vykládka tovarov podľa dispozícií odberateľa, buď do skladu odvolávajúceho sa alebo do skladu v Turanoch“ (str. 15 a 16 napadnutého rozhodnutia). 39. Úloha správneho súdu sa v zmysle žalobnej námietky podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP obmedzuje na kontrolu, či voľná úvaha príslušného orgánu pri hodnotení dôkazov má oporu v samotnom obsahu týchto dôkazov, teda či zjavne neprehliada (neignoruje) obsah určitého dôkazu alebo, naopak, nerobí závery, ktoré sa z obsahu dôkazov myšlienkovo správne nedajú odvodiť (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/32/2025 zo dňa 30.07.2025). Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane i žalovaný ignorovali skutkový stav zistený prostredníctvom MVI, že tovar bol dodaný žalobcovi na adrese Púchovská cesta v Bratislave (na ktorej deklaroval žalobca existenciu svojej prevádzky), resp. jeho odberateľovi – spoločnosti NiKA s.r.o. Pokiaľ boli tovary, ktoré mali byť prepravované bez prekládky z Poľska a z Českej republiky, dodávané priamo na adresu skladov/ prevádzky žalobcu v Bratislave alebo spoločnosti NiKA s.r.o., čo žalovaný explicitne potvrdzuje aj na str. 21 napadnutého rozhodnutia („Tovary, ktoré mali byť prepravované bez prekládky z Poľska a z Českej republiky, boli dodávané priamo na adresu skladov odvolávajúceho sa alebo spoločnosti NiKA s.r.o.“), potom záver žalovaného, že v rámci MVI sa nepotvrdilo reálne dodanie tovarov žalobcovi a že žalobca nenadobudol právo nakladať s tovarmi ako vlastník, nezodpovedá riadnemu vyhodnoteniu skutkového stavu, ktorý vyplýva z administratívneho spisu. Žalovaný bez náležitého vysvetlenia prehliada obsah odpovedí z MVI týkajúcich sa potvrdenia dodávky tovaru žalobcovi (alebo priamo jeho odberateľovi) vo vzťahu k identifikácii iného ako deklarovaného dodávateľa žalobcu. V tomto smere nemá skutkový stav (nenadobudnutie práva žalobcu nakladať s tovarom ako vlastník), tak ako ho konštatuje žalovaný, dostatočnú oporu v administratívnom spise, keďže odpovede z MVI svedčia o opačnom závere, ako si vyvodil správca dane zo zabezpečených dôkazov. V spojení s nesprávnym právnym posúdením hmotnoprávnej podmienky na priznanie práva na odpočet DPH, ktoré správny súd identifikoval vyššie, mal nedostatok vyhodnotenia výstupov z MVI zásadný vplyv na závery správcu dane a žalovaného. Ak výstupy z MVI odporovali iným dôkazom či zisteniam správcu dane, mali byť tieto rozpory jasne vysvetlené v kontexte ostatných podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise a nie úplne opomenuté. 40. Správny súd na tomto mieste nijako nespochybňuje, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie dodávateľského reťazca žalobcu. Využitie MVI bolo v tomto smere isto podstatným zdrojom informácií za situácie, kedy žalobca a ani jeho dodávatelia, resp. subjekty identifikované v danom reťazci obchodných spoločností, neprodukovali samy jednoznačné dôkazy potvrdzujúce tvrdenia žalobcu. Napriek tomu je správny súd toho názoru, že skutkový stav tak, ako ho pomenovali daňové orgány, nemá dostatočný základ v administratívnom spise vo vzťahu k vysporiadaniu sa s vyššie citovanými zisteniami z MVI, resp. vo vzťahu k tomu, či mohli byť tovary dodané žalobcovi na adrese jeho prevádzky či skladu Púchovská 16 v Bratislave, resp. či na tejto adrese mohol žalobca využívať skladové priestory (či už vlastné alebo prenajaté alebo inou právnou formou zabezpečené na využite pre žalobcu) za účelom ďalšej distribúcie tovarov odberateľom žalobcu. 41. Žalovaný zároveň na str. 26 napadnutého rozhodnutia uvádza, že prepravné doklady, CMR, obsahujú v kolónke č. 24 odtlačky pečiatky spoločnosti FOOD Distribution a odtlačky pečiatky spoločnosti NiKA, s.r.o., t. j. spoločností, ktoré si mali skutočne prevziať tovary deklarované v sporných faktúrach v mieste vykládky, pričom v skutočnosti boli vyložené a odovzdané vodičmi zahraničných a tuzemských prepravcov v skladoch žalobcu na adrese F. XX G. H. a na adrese spoločnosti NiKA, s.r.o. Žalovaný uzavrel, že „údaje na CMR nepreukazujú, že tovary a právo nakladať s nimi ako vlastník nadobudli spoločnosti FOOD Distribution s.r.o. a SALIM SK, s.r.o. a mohli ho dodať odvolávajúcemu sa“. Z uvedeného je jednoznačné, že správca dane a žalovaný zameral zisťovanie skutkového stavu na preukázanie dodania tovaru žalobcovi priamo a výlučne od deklarovaných dodávateľov a v žiadnom rozsahu nezisťovali skutkový stav v tom smere, či iná zdaniteľná osoba nebola skutočným dodávateľom
žalobcu. Ak žalovaným zabezpečené odpovede na MVI potvrdzujú dodanie tovaru žalobcovi na adrese F. I. G. H., resp. priamo odberateľovi žalobcu NiKA, s.r.o., závery daňových orgánov o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na priznanie práva na odpočet DPH nemajú oporu v administratívnom spise. 42. Správny súd považuje a vhodné na tomto mieste citovať z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/22/2021 zo dňa 28.04.2021, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/89/2019 zo dňa 22.09.2020, ktorým boli zrušené rozhodnutia správcu dane a žalovaného vo veci totožného žalobcu, ktorými bol vyrubený rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014: „30. Sťažovateľ však tvrdí, že materiálne podmienky pre daňový odpočet splnené neboli a že pochybná a nepreukázaná zostala skutočnosť, že predmetný tovar dodali žalobcovi práve dodávatelia uvedení na faktúrach. Je toho názoru, že nakoľko nebolo preukázané, že dodávateľským spoločnostiam vznikla v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť, nevzniklo žalobcovi právo na odpočítanie dane. Opiera sa o zistenia týkajúce sa jednak dodávateľských spoločností, ktoré v čase daňovej kontroly so správcom dane efektívne nespolupracovali a nepredložili doklady preukazujúce vznik daňovej povinnosti z dodávok tovarov v prospech žalobcu, no najmä o zistenia o spoločnostiach, ktoré mali predmetný tovar dodať žalobcovým dodávateľom - JJ-ATOR s.r.o., MD3 s.r.o. a PEPO 1 BB s.r.o. Tie podľa správcu dane v relevantnom čase vôbec nevykonávali podnikateľskú činnosť a nemohli tovar dodať žalobcovým dodávateľom. 31. Z uvedeného urobil sťažovateľ záver, že nakoľko nadobudnutie tovaru je nepreukázané u spoločností MäsoPonitrie s.r.o. a MG WOOD-CORP s.r.o. (dodávateľov žalobcu), zostali pochybné aj dodávky od dodávateľov k žalobcovi, ktorý podľa sťažovateľa žiadne ďalšie doklady vyvracajúce pochybnosti o nadobudnutí tovaru nepredložil. Žalobca teda podľa sťažovateľa neuniesol dôkazné bremeno plynúce mu z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku na preukázanie svojich tvrdení o prijatí tovaru od deklarovaných dodávateľov, hoci sťažovateľ považuje za nesporné, že predmetný tovar prijal a dodal ho svojim odberateľom. 32. Sťažovateľ teda v kasačnej sťažnosti nekonštatuje, že by v súvislosti s dodávateľským reťazcom došlo k podvodu na dani (nedovolenému daňovému úniku) a že by bol žalobca do tohto podvodného konania zapojený a preto je toho názoru, že na vec nedopadá judikatúra Súdneho dvora EÚ, na ktorú sa odvoláva správny súd. [...] 37. Skutočnosti, o ktoré sťažovateľ opiera pochybnosti správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených dokladov, sa netýkajú dodávok medzi žalobcom a spoločnosťami MäsoPonitrie s.r.o. a MG WOOD-CORP s.r.o., ale predchádzajúceho stupňa dodávateľského reťazca, teda obchodov medzi dodávateľmi žalobcu a spoločnosťami JJ-ATOR s.r.o., MD3 s.r.o. a PEPO 1 BB s.r.o. Tu treba uznať, že pochybnosti správcu dane v naznačenom smere ako aj ich príčiny boli jasne pomenované a doložené skutkovými zisteniami. Zistenia o subdodávateľoch však nepredstavujú dostatočne zrozumiteľný podklad pre pochybnosti o dodaní tovaru od dodávateľov k žalobcovi. Sťažovateľ totiž neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti na strane spoločností MäsoPonitrie s.r.o. a MG WOOD-CORP s.r.o., ktoré by realizáciu dodávok tak, ako sú zaznamenané v žalobcom predložených dokladoch, robili nemožnými, nepravdepodobnými či nepreukázanými. Záver správcu dane i sťažovateľa, že pokiaľ tovar nenadobudli dodávatelia od subdodávateľov, nemohol ho nadobudnúť ani žalobca od dodávateľov, je nesprávny a platí len pod podmienkou, ktorú s odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ definoval správny súd. [...] 40. Možno predpokladať, že hlavnou motiváciou správcu dane k preverovaniu obchodov žalobcu s dodávateľmi bola skutočnosť, že niektorý z dodávateľov alebo subdodávateľov v rámci dodávateľského reťazca nepriznal alebo neodviedol daň a nasledujúci obchodný článok si túto daň uplatnil, pričom existovali podozrenia z účasti žalobcu na takomto nedovolenom daňovom úniku. Sťažovateľ však žiadny nedovolený daňový únik v konaní netvrdil a ani nepreukazoval účasť žalobcu na takomto konaní. Aj v kasačnej sťažnosti uvádza, že účasť na daňovom podvode nepovažoval za právny dôvod vyrubenia
rozdielu dane žalobcovi. Svoje závery oprel predovšetkým o vnútroštátnu legislatívu a judikatúru Najvyššieho súdu, ktorú však nesprávne interpretoval, keď v podstate zastal názor, že žalobcovi sa majú pripísať právne následky nemožnosti preverenia uskutočnenia posudzovaných transakcií u žalobcových dodávateľov či podozrení o fiktívnosti obchodov medzi dodávateľmi a ich subdodávateľmi. 41. Pokiaľ aj na strane žalobcových dodávateľov alebo subdodávateľov došlo k nedovolenému daňovému úniku (daňovému podvodu), nemá to bez ďalšieho za následok, že žalobcovi nepatrí právo na odpočítanie dane z predmetných dodávok, ktorých prijatie od deklarovaných dodávateľov doložil hodnovernými dokladmi a použil dodávky na ďalšie zdaniteľné plnenia. Oprávnenie odpočítať daň z tovarov určených alebo použitých na dodávky tovarov a služieb, predpísaným spôsobom uplatnenú dodávateľom, by bolo s ohľadom na zásadu neutrality DPH možné žalobcovi odoprieť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ len v prípade, ak by sa žalobca vedome zúčastnil na takomto nedovolenom konaní alebo by ho svojou nedbalosťou pri uskutočnení obchodov umožnil. Ako však správne konštatoval i správny súd, dôkazné bremeno, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že prijaté zdaniteľné plnenia zakladajúce nárok na odpočet dane sú súčasťou daňového podvodu zo strany subjektov zúčastnených v dodávateľskom reťazci, je na strane orgánov daňovej správy. V tomto zmysle správny súd dôvodne citoval z relevantných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (C-80/11 z 21.6.2012 Mahageben a Dávid, bod 50-53, C-18/13 zo dňa 13.2.2014 Maks Pen EOOD, body 31, 32). [...] 43. Pokiaľ teda nie je sporné, že tovar uvedený na faktúrach bol žalobcovi dodaný, dodávky sú doložené obvyklými dokladmi, boli potvrdené bývalým konateľom dodávateľa, ktorý so žalobcom v relevantnom čase reálne obchodoval a žalobca mu vystavené faktúry bezhotovostne uhradil, nie sú zistenia správcu dane ohľadom pohybu tovaru medzi dodávateľmi a ich subdodávateľmi dostatočným podkladom zakladajúcim objektívne pochybnosti o uskutočnení posudzovaných dodávok tak, ako boli deklarované. Za daných okolností by bolo možné žalobcovi odoprieť právo na odpočítanie dane z takýchto dodávok len za predpokladu preukázania, že došlo v dodávateľskom reťazci u niektorých z jeho účastníkov k nedovolenému daňovému úniku, ktorý bol dôsledkom podvodného alebo iného zneužívajúceho konania, pričom posudzované zdaniteľné obchody boli s týmto konaním spojené a žalobca o tom vedel alebo mohol a mal vedieť, bez ohľadu na to, či mal z takéhoto konania prospech.“. 43. Na rozdiel od citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prejednávanom prípade dodávky tovarov od dodávateľa FOOD Distribution a SALIM neboli potvrdené bývalými konateľmi týchto dodávateľov. Dodávateľské spoločnosti, resp. v prípade SALIM jeho právny nástupca, boli nekontaktné (v prípade SALIM došlo k zániku už v roku 2017) a nespolupracovali so správcom dane. Táto skutočnosť však sama o sebe nemôže ísť na ťarchu žalobcu v prípade, ak skutkový stav vo vzťahu k dodaniu tovaru žalobcovi nemá oporu v časti administratívneho spisu týkajúceho sa odpovedí na žiadosti o MVI (body 36 až 38 tohto rozsudku) a ak správca dane a žalovaný konštatujú dodanie tovaru žalobcovi (bod 39 toto rozsudku), resp. spochybňujú len dodanie konkrétnymi dodávateľmi. Aj v tomto prípade nie sú zistenia správcu dane ohľadom pohybu tovaru medzi dodávateľmi a ich subdodávateľmi dostatočným podkladom zakladajúcim objektívne pochybnosti o uskutočnení posudzovaných dodávok žalobcovi. Záver 44. S odkazom na uvedené tak správny súd vyhodnotil podanú žalobu ako dôvodnú, a preto s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) a f) SSP napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Keďže sa identifikované nedostatky právneho posúdenia a vyhodnotenia skutkového stavu vyplývajúceho z administratívneho spisu týkali už postupu správcu dane, súd považoval za potrebné v záujme dosiahnutia účelu tohto súdneho konania zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie. 45. V rámci ďalšieho konania sú orgány verejnej správy viazané právnym názorom správneho súdu, v súlade s ktorým budú v ďalšom konaní postupovať a rozhodnú vo veci samej. Správca dane opätovne vyhodnotí zistený skutkový stav, resp. dôkaznú situáciu v súlade s právnym názorom správneho súdu a recentnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít odkazovanú v tomto rozsudku, odstránia rozpory v záveroch zistených zo skutkového stavu vyplývajúceho z administratívneho spisu, ktorý vzali orgány
za základ rozhodnutia. Po dôslednom vysporiadaní sa s celým rozsahom dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise prijme správca dane jednoznačný a dostatočne presvedčivo odôvodnený záver na podklade riadne zisteného skutkového stavu. 46. Správny súd však považuje za potrebné dodať, že závery prezentované v tomto rozsudku automaticky neznamenajú, že žalobcovi má byť priznané právo na odpočet dane z predmetného dodania tovaru. Úlohou finančných orgánov však bude buď relevantne spochybniť splnenie materiálnych podmienok na priznanie práva na odpočet DPH a zreteľne oznámiť žalobcovi, ktorú podmienku považujú za spochybnenú s následným umožnením žalobcovi preukázať jej splnenie alebo preukázať, že žalobca buď priamo participoval na daňovom podvode alebo mal a mohol vedieť, že k daňovému podvodu dochádza v rámci obchodného reťazca (na jeho iných stupňoch), ktorého bol súčasťou, alebo že došlo k zneužitiu práva. 47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP. 48. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).