Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/319/2021 z 13. 8. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave BA-6S/319/2021 1021201876 13. 08. 2026 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201876.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: C. XX, XXX XX D., 2/ E. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: H. XX, XXX XX D., 3/ I. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: E. X, XXX XX D. (pôvodne: I. E. H., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý dňa XX.XX.XXXX, naposledy bydliskom: K. XX, XXX XX D.), 4/ B. A. L. M., N., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: Malokarpatské nám. 10, 841 03 Bratislava, 5/ O. N. P., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: Q. XX, XXX XX D., všetci právne zastúpení: JUDr. Radoslav Olijáš, Ph.D., advokát, so sídlom: Záhradnícka 36, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom: Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, so sídlom: Primaciálne nám. 429/1, 811 01 Bratislava, 2/ Zoologická záhrada Bratislava, IČO: 00 179 710, so sídlom: Mlynská dolina 6079/1A, 842 27 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BA-OOP6-2021/099345 zo dňa 07.09.2021, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Okresného úradu Bratislava, odbor opravných prostriedkov č. OU-BA-OOP6-2021/099345 zo dňa 07.09.2021 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi v rade 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. III. Ďalším účastníkom konania v rade 1/ a 2/ súd právo na náhradu trov konania voči žalovanému n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Okresný úrad Bratislava, odbor pozemkový a lesný (ďalej len „prvostupňový orgán“) ako orgán príslušný podľa § 5 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, vo veci uplatneného práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“ alebo aj „reštitučný zákon“) rozhodnutím zn. OU-BA-PLO-2021/010315-030, č. k. 34/92 zo dňa 21.04.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyslovil, že žalobcovia v rade 1/, 2/, 4/, 5/ a pôvodný žalobca v rade 3/ nespĺňajú podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. m), písm. n), písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., teda že vlastníctvo

k uplatneným pozemkom neprešlo z pôvodných vlastníkov na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, nehnuteľnosť neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, a v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, a preto sa im nepriznáva vlastnícke právo k pozemkom ani právo na náhradu za pozemky v k. ú. H. Q., zapísané na LV č. XXX, parc. č. XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, Q.: XXXX E.2, XXX E.2 R. XXXX E.2, v podiele 1/1 (ďalej len „reštituované pozemky“ alebo „dotknuté pozemky“). 2. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. OU-BA-OOP6-2021/099345 zo dňa 07.09.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) odvolanie žalobcov v rade 1/, 2/, 4/, 5/ a pôvodného žalobcu v rade 3/ zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, ktoré považoval za vecne správne, a odvolacie námietky vyhodnotil ako neopodstatnené. II. Žaloba 3. Všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“) podanou dňa 24.11.2021 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“), sa žalobcovia v rade 1/, 2/, 4/, 5/ a pôvodný žalobca v rade 3/, na ktorého miesto v priebehu správneho súdneho konania z dôvodu jeho úmrtia, na základe uznesenia Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/319/2021-126 zo dňa 20.03.2026, právoplatného 30.04.2026, nastúpila žalobkyňa v rade 3/ ako jeho právna nástupkyňa (ďalej spolu len „žalobcovia“), domáhali preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím prvostupňového orgánu (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“ alebo aj „vydané rozhodnutia“) z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), teda s poukazom na nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nedostatočné zistenie skutkového stavu a absenciu jeho opory v administratívnom spise, a existenciu takého podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. V bližšom odôvodnení žaloby žalobcovia uviedli, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne a vychádza z účelového výkladu zákonných ustanovení do tej miery, že absolútne popiera ich význam a zmysel. 4. K prevzatiu nehnuteľnosti bez právneho dôvodu podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. uviedli, že je úplne nesprávny názor žalovaného, že prešetrovanie, či bola resp. nebola doručená listina konkrétnemu účastníkovi, resp. či nastala fikcia doručenia, je vecou dokazovania, ktoré presahuje rámec konania podľa zákona č. 229/1991 Zb. Ak totiž zákon č. 229/1991 Zb. zveril do právomoci správneho orgánu rozhodovať v reštitúcii o naplnení podmienok v tomto zákone definovaných reštitučných titulov, vrátane odňatia veci bez právneho dôvodu, tak správny orgán je povinný vykonať úplné dokazovanie a právne posúdenie za účelom, či tento reštitučný titul – odňatie veci bez právneho dôvodu – je naplnený. Tu je podľa žalobcu plne použiteľný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) publikovaný pod č. R 38/2020, podľa ktorého „v zmysle relevantnej judikatúry všeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti aplikovaná) prevzatím nehnuteľnosti (štátom) bez právneho dôvodu sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t. j. bez toho, aby k tomu existoval akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia (napr. o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť...“. Žalobcovia dodali, že v prípade vyvlastňovacieho konania štát mohol nadobudnúť vlastnícke právo až na základe právoplatného rozhodnutia o vyvlastnení, čo vyplýva z nasledovných právnych záverov: Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia (§ 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka); ak má byť právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva štátu rozhodnutie o vyvlastnení, také rozhodnutie musí byť vydané v správnom konaní a musí byť právoplatné; to potom znamená, že štát nemôže nadobudnúť vlastnícke právo na základe neprávoplatného rozhodnutia o vyvlastnení; rozhodnutie o vyvlastnení vydané v správnom konaní sa nemôže stať právoplatným, kým nie je Správnym poriadkom predpokladaným spôsobom riadne doručené všetkým účastníkom konania (vyvlastňovaným); zákonné doručenie rozhodnutia o vyvlastnení je nutným predpokladom právoplatnosti takého rozhodnutia, inak právoplatnosť nemôže nikdy nastať; závada v doručení rozhodnutia má za následok, že rozhodnutie

nebolo zákonným spôsobom doručené, a preto sa nemôže stať právoplatným (aj keď sa o rozhodnutí dozvie účastník inak), neprávoplatné rozhodnutie určite nie je verejnou listinou. 5. Žalobcovia ďalej uviedli, že v tejto veci z originálu spisu Obvodného národného výboru Bratislava IV, odboru výstavby a územného plánovania sp. zn. 260/157/79, ako aj z originálu spisu Ministerstva výstavby a techniky SSR sp. zn. 12178/80-12/Hk vyplýva, že rozhodnutie ONV Bratislava IV. o vyvlastnení dotyčného pozemku zo dňa 12.03.1979 sp. zn. 260/157/79-183 nikdy nenadobudlo právoplatnosť, pretože nebolo účastníkom konania účinne doručené, to má za následok, že vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo, a štát v minulosti reštituovaný pozemok len fakticky a svojvoľne zaberal. Rovnako tak rozhodnutie Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy zo dňa 05.06.1980 sp. zn. OÚPA-1755-330/1980/Vá týkajúce sa výšky náhrady za vyvlastnenie a na neho nadväzujúce rozhodnutie Ministerstva výstavby a techniky SSR zo dňa 10.02.1981 sp. zn. 12178/80-12/ Hk (ďalej spolu aj „vyvlastňovacie rozhodnutia“ alebo „rozhodnutia o vyvlastnení“) tiež nikdy nenadobudli právoplatnosť pre závady v doručení účastníkom konania. V korešpondencii týkajúcej sa vyvlastnenia sa síce spomína, že tieto rozhodnutia sú právoplatné, avšak toto tvrdenie je vyvrátené samotným obsahom spisov, ktoré sú všetky kompletné a doručenky v nich založené ako verejné listiny preukazujú množstvo závad v doručení. Od sporného vyvlastnenia do pádu komunistického režimu uplynulo len 10 rokov, takže podľa žalobcov ide o dosť krátku dobu na to, aby bola dôvodom na domnievanie sa o neúplnosti spisov. 6. Rozhodnutia vydané v správnom konaní museli byť doručené účastníkovi konania do vlastných rúk (§ 24 ods. 1 Správneho poriadku). Na to, aby nastala fikcia doručenia, musel byť zo spisu správneho orgánu preukázaný postup pri doručovaní do vlastných rúk podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Doručovanie rozhodnutí obyčajnou poštou zákon neumožňoval a toto nemalo za následok účinné doručenie rozhodnutia pre rozpor s § 24 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku. Otázkou doručovania zásielok v správnom konaní a dôsledkov prípadného nesprávneho doručovania sa zaoberal NS SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. 3Sžo/13/2011 zo dňa 20.09.2011 a sp. zn. 2Sžo/45/2015 zo dňa 24.05.2017, v odôvodnení ktorých uviedol právny názor: „S doručovaním sa v práve spájajú významné dôsledky. Doručovanie rozhodnutí v správnom konaní má vplyv na splnenie procesných podmienok odvolacieho konania, ako aj konania následného súdneho prieskumu správnych rozhodnutí v správnom súdnictve. Ak nebolo rozhodnutie správne doručené podľa zákonných predpisov, s takouto vadou sú spojené závažné procesnoprávne následky, nemôže začať plynúť lehota na podanie odvolania alebo žaloby a rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť, pretože doručenie rozhodnutia vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného skončenia veci. Kvalifikovanou formou doručovania je doručovanie do vlastných rúk, pri ktorom písomnosť môže prevziať len adresát a možnosť doručiť písomnosť náhradnému prijímateľovi je vylúčená, okrem splnomocnenca na preberanie zásielok. Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti určenej do vlastných rúk, písomnosť nie je možné považovať za doručenú a takéto doručenie inej osobe, nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do rúk účastníka dostala. V správnom konaní je otázka doručenia do vlastných rúk upravená v ustanovení § 24 a § 25 zákona č. 71/1967 Zb.“ 7. O skutočnosti, že rozhodnutie o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 nenadobudlo právoplatnosť pre závadu v doručovaní, podľa žalobcov svedčí nasledovné: 1. Spisy ONV Bratislava IV., Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy, a Ministerstva výstavby a techniky SSR, ktoré sú všetky kompletné a riadne archivované, vrátane doručeniek tam, kde dochádzalo k doručovaniu do vlastných rúk, dokonca sú v nich založené duplicitne rovnopisy aj menej podstatných písomností a ich prepisy na písacom stroji; 2. V pôvodnom spise Okresného národného výboru Bratislava IV. nie je právoplatnosť rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 vôbec vyznačená, ani na žiadnom inom rovnopise uvedeného rozhodnutia; právoplatnosť nie je vôbec vyznačená ani na následných rozhodnutiach. Jedinou výnimkou je spis zo zbierky listín katastra Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, týkajúci sa sporného vyvlastnenia, ktorý obsahuje značné množstvo rozporov, čo svedčí aj o účelovom manipulovaní s podacou pečiatkou a o účelovom pozmeňovaní danej listiny za účelom vyfabrikovania právoplatnosti daného rozhodnutia, a pri dodržaní pravidiel počítania lehôt podľa § 27 Správneho poriadku aj v prípade doručenia dňa 03.04.1979 toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť dňa 18.04.1979, pretože v tento deň by ešte plynula lehota na odvolanie, a navyše je vylúčené, aby rozhodnutie bolo

doručené všetkým účastníkom konania v jeden deň, obzvlášť za situácie, keď účastníčka N. P. sa v daný čas preukázateľne nachádzala v Bagdade v Iraku; 3. K rozhodnutiu o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 nie sú pripojené žiadne doručenky preukazujúce, že by toto rozhodnutie bolo účastníkom konania doručované do vlastných rúk, naproti tomu k inej korešpondencii týkajúcej sa dotyčného vyvlastnenia doručenky už pripojené sú; 4. Absencia doručeniek k rozhodnutiu o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 je vysvetlená iba tým, že boli účelovo zo spisu vytrhané, zrejme obsahovali údaje o závadách v doručení; 5. Ak by bolo rozhodnutie o vyvlastnení účastníkom doručované obyčajnou poštou, takéto doručenie je v rozpore s § 24 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku a nemá za následok účinné doručenie rozhodnutia, plynutie lehoty na odvolanie a právoplatnosť; 6. V čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 účastníčka konania N. P. sa v mieste doručovania ani v Československu preukázateľne nezdržiavala, nakoľko už od februára 1975 sa nachádzala v Bagdade v Iraku z dôvodu pobytu jej manžela, a od 01.12.1976 do 31.01.1980 pracovala na československom zastupiteľskom úrade v Bagdade v Iraku, kde dňa 31.01.1980 ukončila pracovný pomer a dňa 02.02.1980 odletela natrvalo do Československa, čo preukazuje množstvo dôkazov, napr. Prípis Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie preukazujúci pobyt N. P. v Bagdade, Irak, minimálne do 31.12.1979, Pracovná zmluva medzi Federálnym ministerstvom zahraničných vecí a N. P. zo dňa 26.01.1977, Evidenčný list zmluvnej zamestnankyne Zastupiteľského úradu v Bagdade zo dňa 05.12.1976, a iné. Už NS SR vyslovil na danú právnu otázku jasné právne názory (napr. sp. zn. 4 Sž 35/2002, 4 Sž 80/1998 ), že podmienkou fikcie doručenia je, aby sa adresát v mieste doručenia zdržiaval, čím sa rozumie, že sa zdržuje na území mesta, v ktorom má bydlisko, t. j. nie je mimo mesta, na dovolenke, na pracovnej ceste, teda ak má možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa, ak adresát písomnosti, ktorá sa mala doručiť do vlastných rúk, v mieste doručenia nezdržiaval, neboli splnené zákonné podmienky na uloženie písomnosti na pošte; 7. Predvolanie zo dňa 12.01.1979 na ústne jednanie o vyvlastnení, ktoré sa malo konať dňa 31.01.1979, bolo síce doručované účastníkom konania, avšak s množstvom závad v doručení, nakoľko účastníčke F. B. predvolanie doručené bolo, avšak nevedno kedy, S. B. predvolanie doručené nebolo, pretože toto predvolanie prevzala účastníčka F. B. (podpis na doručenkách je zhodný), účastníkovi B. B. predvolanie doručené bolo, avšak nevedno kedy, za účastníčku N. P. doručenku podpísal niekto cudzí, nakoľko táto sa v danej dobe zdržovala v Bagdade v Iraku a podpis na doručenke sa očividne nezhoduje s inými podpismi patriacimi N. P. na listinách v spise, a účastníčke E. M. predvolanie nebolo ani vôbec doručované; tieto závady v doručení potvrdzuje zápisnica z ústneho jednania o vyvlastnení zo dňa 31.01.1979, na ktorom sa zúčastnil iba účastník B. B.; 8. Oznámenie zo dňa 11.03.1980 o tom, že rozhodnutie o vyvlastnení zo dňa 12.3.1979 bude predmetom preskúmania mimo odvolacieho konania, bolo doručované iba účastníkovi B. B., hoci z jeho hlavičky je zrejmé, že malo byť doručované aj ostatným účastníkom konania; 9. Rozhodnutie Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy zo dňa 05.06.1980 sp. zn. OÚPA-1755-330/1980/Vá (ktorým bolo mimo odvolacieho konania preskúmané rozhodnutie o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979), podľa doručeniek k nemu pripojených bolo doručované účastníkovi B. B., ktorý ho prevzal, avšak nevedno kedy, F. B., ktorá ho prevzala, tiež nevedno kedy (doručenka neobsahuje dátum prevzatia písomnosti), rovnopis uvedeného rozhodnutia adresovaný S. B. prevzala F. B. (podpis na doručenke je zhodný s podpisom F. B.), za účastníka L. M. prevzal toto rozhodnutie jeho syn O. M. (ktorý v tom čase mal 8 rokov), rovnopis rozhodnutia pôvodne určený E. M. sa doručiť nepodarilo, správny orgán sa pokúšal rozhodnutie doručiť ešte raz E. M., pričom podľa doručenky zo dňa 04.08.1980 rozhodnutie adresované E. M. prevzala N. P. a do doručenky uviedla „dcéra“; 10. Na odvolanie účastníkov proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy zo dňa 05.06.1980 rozhodlo Ministerstvo výstavby a techniky SSR rozhodnutím zo dňa 10.02.1981 sp. zn. 12178/80-12/Hk tak, že odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdilo; avšak z jeho obsahu vyplýva, že ani nebolo doručované účastníčke N. P.; 11. Proti rozhodnutiu o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 účastníci nepodali odvolanie, hoci zo spisu vyplýva, že účastníci sa do tej doby dobrovoľnému odpredaju či vyvlastneniu dotyčného pozemku bránili; 12. Podľa rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 určené náhrady bol povinný zaplatiť vyvlastniteľ ihneď po právoplatnosti rozhodnutia za predpokladu, že vyvlastnený mu predtým hodnoverne preukáže, že orgány príslušné na vyberanie štátnych príjmov s výplatou súhlasia, naproti tomu ale k žiadnemu vyplateniu náhrady ihneď po právoplatnosti nedošlo; 13. Opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 ako podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podával iba Finančný odbor Národného výboru Hlavného mesta SSR Bratislavy, aj to len v časti sumy náhrady za vyvlastnenie, lebo nebol spokojný s jej výškou;

14. Oznámenie o začatí mimo odvolacieho konania zo dňa 11.03.1980 v časti náhrady za vyvlastnenie bolo podľa obsahu doručeniek doručované len účastníkovi B. B. (ktorý ho prevzal dňa 31.03.1980), ale nie ostatným účastníkom konania; 15. Podľa listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. H. Q. pod pvz. 219/80 bola majetková podstata vyčiarknutá z listu vlastníctva, avšak pod pvz. 219/80 (vyše rok po vydaní rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979) je zapísaná poznámka „Pozemky v užívaní soc. organizácie- 219/80“, teda vyše rok po vydaní rozhodnutia o vyvlastnení sa vykonal len zápis zmeny užívateľského vzťahu (kde štát dotyčný pozemok zabral fakticky už v roku 1973 ako hotovú vec), nie však zápis prechodu vlastníckeho práva (čo by malo byť v prípade právoplatného vyvlastnenia). Vzhľadom na uvedené žalobcovia navrhli vykonať aj dôkazy v podobe kompletných vyvlastňovacích spisov. 8. Závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí ohľadom zákonnosti doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 12.03.1979 sú podľa žalobcov účelovo jednostranné, spočívajúce v selekcii len takých dôkazov, ktoré podporujú vyprodukovanú vhodnú verziu, a ignorancii dôkazov, ktoré takúto verziu vyvracajú, a svojvoľnými úvahami tam, kde nie sú dôkazy. Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci, naproti tomu závery žalovaného o zákonnosti doručenia sú nelogické a rozporuplné, pri absencii akýchkoľvek dôkazov do tej miery, že nedokázal zistiť, akým spôsobom, komu, kde, kedy a na základe akého právneho titulu bolo doručené vyvlastňovacie rozhodnutie zo dňa 12.03.1979 adresované účastníčke N. P., ktorá ho neprevzala osobne, ani u nej nemohla nastať fikcia doručenia pre jej pobyt v Bagdade v Iraku (čo mal žalovaný za preukázané). Potom do úvahy ako zákonu zodpovedajúce spôsoby doručenia prichádzajú do úvahy už len ustanovenie opatrovníka (§ 16 Správneho poriadku) alebo zvolenie si zástupcu na zastupovanie v konaní (§ 17 Správneho poriadku); v spisoch však o tom nie je žiadny dôkaz. Ničím nepreukázané plnomocenstvo na preberanie pošty ani teoreticky nemohlo mať za následok zákonu zodpovedajúce doručenie. Správny orgán je povinný v každom štádiu konania mať za preukázané a vykonať dôkazy o tom, či a odkedy je účastník konania zastúpený, kto je jeho zástupcom, rozsah oprávnenia na zastupovanie, a či zastúpenie nezaniklo; už judikatúra NS SR, napr. R 55/1995, prezentuje právny názor použiteľný aj v tejto veci: „Ak správny orgán nezisťoval, či a v akom rozsahu účastník správneho konania splnomocnil advokáta zastupovaním v správnom konaní, ide o nedostatok správneho konania, ktorý podľa okolností prípadu môže byť dôvodom pre zrušenie správneho rozhodnutia súdom.“. 9. Záver žalovaného o hypotetickom zástupcovi N. P. vo vyvlastňovacom konaní nevyplýva absolútne zo žiadneho dôkazu, a žalovaný ani sám nevie pomenovať také podstatné okolnosti, kto mal údajne byť zástupcom, rozsah oprávnení zástupcu, kedy a akým spôsobom údajne vyvlastňovacie rozhodnutie prevzal zástupca. O tom, že doručovanie vo vyvlastňovacom konaní nebolo vykonávané zákonným spôsobom, svedčí kvantum závad v doručení tam, kde doručenky v spise ostali. Podľa žalobcov je plne použiteľný právny názor Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR v uznesení zo dňa 07.10.2020 sp. zn. 1VCdo/6/2019: „Veľký senát sa stotožňuje s názorom senátu, ktorý mu vec postúpil a ustálil, že súd rozhodujúci vo veci, pre rozhodnutie v ktorej má význam otázka právoplatného skončenia iného konania, má oprávnenie posúdiť správnosť doložky osvedčujúcej takúto skutočnosť. Pri takomto posudzovaní nie je obmedzený žiadnou lehotou, nakoľko stále platí, že jedinou cestou k nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia je jeho doručenie zákonom ustanoveným spôsobom. Ide tu pritom o zákonnú podmienku, ktorej splnenie nemožno ničím nahradiť a práve preto musí byť vylúčené, aby právoplatnosť nastala aj bez jej splnenia.“ Žalovaný úplne ignoroval notoricky opakované právne názory NS SR k doručovaniu v správnom konaní použiteľné aj na danú vec napr. v rozhodnutiach sp. zn. 3Sžo/13/2011, 2Sžo/45/2015, 4Sžo/56/2014, 1Sžd/32/2014, 4Sžo/85/2015, 3Sžo/101/2015, 3Sžo/271/2015 a iné. 10. Žalobcovia zdôraznili, že závadu v doručení rozhodnutia možno napraviť len opakovaným a zákonu zodpovedajúcim doručením. Zákonnosť správneho konania je povinný zabezpečiť správny orgán z úradnej povinnosti, prípadné vady konania je tiež povinný odstrániť z úradnej povinnosti, účastník nemá právnu povinnosť urgovať správny orgán na nápravu vád správneho konania; nápravu musí zjednať správny orgán z úradnej povinnosti novým zákonu zodpovedajúcim doručením bez toho, aby účastník bol povinný čokoľvek robiť. S ohľadom na záver žalovaného, že má za preukázané, že N. P. sa v čase doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 12.03.1979 zdržovala v Iraku, je tento záver nepreskúmateľný pre absenciu akýchkoľvek dôkazov.

11. K vyvlastneniu z dôvodu, že nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila k účelu, na ktorý bola vyvlastnená, podľa § 6 ods. 1 písm. m) zákona č. 229/1991 Zb. žalobcovia ďalej dôvodili, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože úplne opomína také dôkazy, ktoré jeho skutkové zistenia vyvracajú. Predovšetkým za účelom preukázania, že reštituované pozemky nikdy neslúžili účelu, na ktorý boli vyvlastnené, ako prílohu žalovanému predložili dôkaz Mapu ZOO z augusta 1987 s vyznačením aktuálneho aj plánovaného účelového využívania pozemkov pre akciu sťahovanie ZOO. V uvedenej mape je zakreslený aktuálny stav skutočného užívania pozemkov pre účely ZOO k augustu 1987 s vyznačením konkrétneho účelu využívania pozemkov, ako aj plán účelového využívania pozemkov po presťahovaní ZOO a nové hranice ZOO po presťahovaní; z uvedenej mapy podľa žalobcov vyplýva, že reštituované pozemky v auguste 1987 pre účely ZOO využívané vôbec neboli, ani v budúcnosti sa s ich využívaním ZOO nepočítalo, dokonca neboli zahrnuté ani do areálu ZOO po jej plánovanom presťahovaní; tento dôkaz žalovaný ignoroval. Súčasne k danej okolnosti navrhli vypočuť svedkyňu I. B. E., ktorú žalovaný nevypočul (svedkyňa je vlastníčkou nehnuteľností v bezprostrednom susedstve reštituovaných pozemkov). Záver krajského súdu o tom, že dotyčný pozemok nie je oplotený, ale nachádza sa v oplotenom areáli, vôbec neznamená, že vyvlastnené pozemky slúžili na účely vyvlastnenia, konkrétne ako krmovinová základňa, na pestovanie ďateliny, trávy, a pod., či na pasenie muflónov. Minimálne časť dotyčného pozemku účelu vyvlastnenia nikdy neslúžila. Minimálne od roku 1979 dotyčné pozemky ležali ladom, neboli využívané absolútne na nič, zarástli burinou (vyše 2 m), náletovými kríkmi a drevinami a pôvodne vysadené stromy spustli a divoko sa rozrástli, čo by v prípade obhospodarovania pozemku na účely pestovania rastlín či pasenia muflónov bolo vylúčené. Závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí ohľadom naplnenia účelu vyvlastnenia sú účelovo jednostranné spočívajúce v selekcii len takých dôkazov, ktoré podporujú vyprodukovanú vhodnú verziu, a účelovej ignorancii dôkazov, ktoré takúto verziu vyvracajú. 12. K vyvlastneniu bez vyplatenia náhrady podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona č. 229/1991 Zb. žalobcovia uviedli, že skutkové zistenia žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože administratívny spis obsahuje aj opačné dôkazy. Podľa žalobcov nie je preukázané, že účastníkom vyvlastňovacieho konania bola reálne vyplatená náhrada za vyvlastnenie. Vzhľadom na uvedené závady v doručení rozhodnutí je zjavné, že náhrada za vyvlastnenie účastníkom konania vyplatená nebola práve z dôvodu, že správne orgány si boli závad v doručení vedomé, chýbalo im právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení, a preto prostriedky určené na vyplatenie náhrady za vyvlastnenie nevyplatili. Vyvlastniteľ bol povinný zaplatiť prostriedky na voľný účet vyvlastnených v Štátnej sporiteľni v Bratislave ihneď po právoplatnosti rozhodnutia za predpokladu, že vyvlastnený mu predtým hodnoverne preukáže, že orgány príslušné na vyberanie štátnych príjmov s výplatou súhlasia. Podmienkou reálneho vyplatenia náhrady za vyvlastnenie teda bol súhlas orgánov príslušných na vyberanie štátnych príjmov, ktorý súhlas však preukázaný nie je (nebol daný), takže náhrada za vyvlastnenie nebola vyplatená pre absenciu súhlasu orgánu príslušného na vyberanie štátnych príjmov (zrejme preto, že rozhodnutie o vyvlastnení nebolo právoplatné), tiež neexistuje žiadna dokumentácia o reálnom vyplatení náhrady za vyvlastnenie účastníkom. Neexistuje žiadna dokumentácia o reálnom vyplatení náhrady za vyvlastnenie účastníkom. Povinné osoby ani nikdy nepopierali tvrdenú skutočnosť, že k reálnemu vyplateniu náhrady za vyvlastnenie nedošlo. Závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí ohľadom vyplatenia náhrady za vyvlastnenie sú účelovo jednostranné spočívajúce v selekcii len takých dôkazov, ktoré podporujú vyprodukovanú vhodnú verziu, a účelovej ignorancii dôkazov, ktoré takúto verziu vyvracajú. 13. Vzhľadom na uvedené žalobcovia mali za to, že napadnuté rozhodnutie trpí vadami uvedenými v § 191 ods. 1 písm. c) až g) SSP, rovnakými vadami trpí aj prvostupňové rozhodnutie, preto navrhli zrušiť obe preskúmavané rozhodnutia a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, pri súčasnom priznaní náhrady trov konania v celom rozsahu. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcov 14. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 14.01.2022 (datované 11.01.2022). Zhrnul priebeh administratívneho konania, zopakoval svoje argumenty uvedené v napadnutom rozhodnutí a poukázal na to, že účel vyvlastnenia splnený bol, a preto žalobcovia nespĺňajú reštitučný titul uvedený v § 6 ods. 1 písm. m) reštitučného zákona. K § 6 ods. 1. písm. n) reštitučného zákona, vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady, žalovaný uviedol, že žiadatelia

prostredníctvom právneho zástupcu tvrdia, že je podľa nich splnený aj tento reštitučný titul, nakoľko im nebola vyplatená náhrada za vyvlastnené nehnuteľnosti. Toto tvrdenie označil za účelové, keďže žalobcovia prichádzajú s týmto tvrdením až v roku 2019. Doteraz žiadna zmienka o tom, že by im náhrada vyplatená nebola nie je, skôr naopak, všade uvádzali, že im náhrada vyplatená bola a v prípade potreby ju vrátia späť. Žalovaný poukázal na nelogické tvrdenie, že ak nemali vyplatenú náhradu, predsa by nikto nechcel vrátiť peniaze, ktoré nedostal. Na dôveryhodnosti tvrdenia, že im nebola vyplatená náhrada, nepridáva podľa žalovaného ani fakt, že to žiadatelia začali tvrdiť až po tom, ako si pozisťovali, že príslušné orgány nedisponujú dokladmi o prevzatí — vyplatení náhrady. Je známe, že v tom období sa vyplatenie náhrady za vyvlastnené pozemky realizovalo tak, že finančné poukazy sa posielali Slovenskej štátnej sporiteľni a peniaze (náhradu) následne Slovenská štátna sporiteľňa vyplácala vyvlastňovaným. Tiež je už dnes známe, že Slovenská štátna sporiteľňa, resp. jej nástupnícka organizácia Slovenská sporiteľňa, a.s., ktorá by mohla reálne vyplatenie náhrady preukázať, archivovala doklady ohľadom vyplácania len 10 rokov, a teda v súčasnosti sa v ich archívoch takéto doklady už nenachádzajú. 15. Žalovaný ďalej skonštatoval, že o vyplatení náhrady svedčia listiny doložené žalobcami. Na základe uvedených skutočností skonštatoval, že žiadatelia nepreukázali splnenie podmienok uvedených § 6 ods. 1 písm. n) reštitučného zákona, nepreukázali, že im náhrada za vyvlastnené nehnuteľnosti nebola vyplatená, skôr naopak, všetky doklady, písomnosti a ich vyjadrenia svedčia o tom, že náhrada za vyvlastnené nehnuteľnosti vyplatená bola. K § 6 ods. 1 písm. p) reštitučného zákona, k prevzatiu nehnuteľností bez právneho dôvodu, žalovaný uviedol, že je fakt, že doručenky ohľadom doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 12.3.1979 sa v súčasnosti v archívnom spise nenachádzajú, avšak to nedokazuje, že toto rozhodnutie nebolo doručené v minulosti účastníkom konania. To, že v súčasnosti, po 40-tich rokoch, sa v archíve nenachádzajú doručenky ohľadom doručovania rozhodnutia, nie je dôkazom toho, že písomnosť doručená nebola a že sa tieto doručenky v minulosti v spise nenachádzali. Navyše konanie ohľadom vyvlastnenia prebiehalo aj v roku 1980 a 1981, kedy už p. P. nebola v zahraničí (vrátila sa 02.02.1980). Aj keby nikto neprevzal za ňu vyvlastňovacie rozhodnutie, a teda rozhodnutie nemalo nadobudnúť právoplatnosť, mohla sa zákonnými spôsobmi brániť, mohla ho napadnúť, keď sa vrátila. Nakoľko archívne listiny sa nachádzajú v stave, že chýbajú doručenky ohľadom doručovania, nie je možné v súčasnosti preukázať, že skutočne nedošlo k legálnemu doručeniu tejto písomnosti všetkým účastníkom konania. V neprospech účastníkov slúži aj fakt, že v priebehu celého konania nebolo preukázané, že by sa spoluvlastníci vyvlastnených nehnuteľností bránili zákonným spôsob podľa ich súčasných vyjadrení a tvrdení nezákonnému vyvlastneniu, nevyplateniu náhrad resp. nevyužitiu účelu využitia pozemkov, podľa vtedy platného právneho poriadku, a to mimoriadnymi opravnými prostriedkami alebo žalobou. 16. Žalovaný ďalej uviedol, že verejné listiny sú listiny vydané súdmi alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj iné listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie, alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Správny orgán je v tomto konaní povinný ex offo prihliadať len na to, či sa v prípade predloženej verejnej listiny (pozn. rozhodnutí o vyvlastnení) nejedná o nulitný právny akt. Žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie o vyvlastnení ani naň nadväzujúce rozhodnutia nemožno považovať za nulitný akt, pretože preukázateľne vo veci rozhodol oprávnený a príslušný správny orgán na zákonnom podklade, akt bol vydaný v medziach právomoci vecne príslušným správnym orgánom. Prešetrovanie, či bola resp. nebola doručená listina v roku 1979 konkrétnemu účastníkovi, resp. či nastala fikcia doručenia, je vecou dokazovania, ktoré presahuje rámec konania podľa zákona č. 229/1991 Zb. Reštitučné konanie nie je pokračovaním ani preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí o vyvlastnení. Na základe vyššie uvedeného žalovaný skonštatoval, že žalobcovia nepreukázali splnenie podmienky uvedenej v § 6 ods. 1 písm. p) reštitučného zákona, t. j. nepreukázali, že nehnuteľnosti prešli na štát bez právneho dôvodu. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali splnenie podmienok uvedených v § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. Námietky žalobcov neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, preto žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie prvostupňového orgánu je vecne správne, zákonné a preto rozhodol o zamietnutí odvolania a potvrdil ho. Žalobcovia podľa neho neuvádzajú žiadne relevantné tvrdenia o nezákonnosti vydaných rozhodnutí, ktoré vychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, sú vecne správne a vydané v súlade so zákonom. Žalobcovia v podstate neuviedli žiadne relevantne právne významné

skutočnosti, s ktorými by sa žalovaný v odvolacom konaní nevysporiadal, a preto na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 18. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrili podaním doručeným krajskému súdu dňa 13.04.2022, datované 12.04.2022 (replika), v ktorom uviedli, že vyjadrenie opakuje to isté, čo obsahuje aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a neprináša nič nové, čo by bolo v stave vyvrátiť dôvodnosť podanej žaloby. Podľa ich názoru bola žaloba podaná dôvodne, preto jej žiadali vyhovieť v celom rozsahu.

IV. Vyjadrenia ďalších účastníkov konania a ďalšie vyjadrenie žalobcov 19. K žalobe sa vyjadril ďalší účastník konania v rade 1/ podaním doručeným krajskému súdu dňa 11.01.2022 (datované 05.01.2022). V plnom rozsahu sa stotožnil s preskúmavanými rozhodnutiami a s ich odôvodnením. Zdôraznil, že reštitučný zákon neumožňuje konajúcemu správnemu orgánu posudzovať platnosť a neplatnosť právnych úkonov, na základe ktorých v minulosti došlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti. Nebol na to zriadený a nemá takú právomoc. V tomto prípade išlo o spochybnenie úkonu iného správneho orgánu vykonaného pred vyše 40 rokmi, ktorého prešetrovanie presahuje rámec konania podľa reštitučného zákona. Za celé obdobie nebola platnosť či právoplatnosť vyvlastňovacích listín nikým spochybnená a reštituované pozemky boli nerušene užívané. Vyvlastňovacie rozhodnutia vydal vecne príslušný orgán, v medziach svojich právomocí, vyplynuli z nich právne následky, došlo k zmene vlastníka a nejde o nulitné právne akty. Nadobudnutiu právoplatnosti vyvlastňovacích rozhodnutí svedčia aj vypracované finančné poukazy na uhradenie odplaty. 20. Ďalej ďalší účastník konania v rade 1/ uviedol, že od konania o vyvlastnení uplynulo veľmi veľa rokov, a nie je jasné, či sa v archívoch dochovali celé spisy, preto nie je možné jednoznačne tvrdiť, že tieto spisy sú kompletné a riadne archivované. Toto tvrdenie nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Časti pôvodných spisov mohli byť skartované, poškodené, zlikvidované alebo postrácané. Vyvlastňovacie rozhodnutia mohli byť s poukazom na § 24 ods. 4 Správneho poriadku riadne doručované aj v čase neprítomnosti osoby v krajine a mohli riadne nadobudnúť právoplatnosť. To, že sa doklad o zástupcovi alebo opatrovníkovi nezachoval, neznamená, že v relevantnom čase neexistoval. Právoplatnosť vyvlastňovacích rozhodnutí bola riadne vyznačená. Účel vyvlastnenia bol splnený, keďže reštituované pozemky slúžili a stále slúžia pre potreby zoologickej záhrady. Na základe uvedeného ďalší účastník konania v rade 1/ žiadal, aby súd preskúmavané rozhodnutia „ako vecne správne potvrdil“. 21. K vyjadreniu ďalšieho účastníka konania v rade 1/ sa vyjadrili žalobcovia podaním doručeným krajskému súdu dňa 13.04.2022 (datované 12.04.2022). Podľa ich názoru toto vyjadrenie neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť dôvodnosť podanej žaloby, obsahuje však viacero klamlivých a účelových tvrdení. Žalobcovia zvýraznili, že vyvlastňovacie spisy sú všetky kompletné a riadne archivované, vrátane doručeniek tam, kde dochádzalo k doručovaniu do vlastných rúk, dokonca sú v nich založené duplicitne rovnopisy aj menej podstatných písomností a ich prepisy na písacom stroji. Dôkazom je pritom to, čo v spise skutočne je, a nie to, čo v ňom nie je, ale mohlo byť. Obsah týchto spisov pritom umožňuje vytvoriť si jasný obraz o celom priebehu vyvlastňovacieho konania. Od ukončenia vyvlastňovacieho konania v roku 1981 do uplatnenia reštitučného nároku v roku 1991 uplynulo necelých 10 rokov, teda nebol dôvod s vyvlastňovacím spisom manipulovať. 22. Podľa žalobcov je výslovne klamlivé tvrdenie, že účastníčke konania N. P. bolo vyvlastňovacie rozhodnutie z 12.03.1979 riadne doručené, ale vraj sa doklad o zástupcovi alebo opatrovníkovi nedochoval. Z tohto rozhodnutia pritom vyplýva, že príslušný národný výbor konal s touto účastníčkou osobne bez zástupcu a doručoval rozhodnutie priamo jej. Vzhľadom na uvedené mali žalobcovia za to, že žaloba je dôvodná a žiadali jej vyhovieť v celom rozsahu. 23. Žalobcovia sa k vyjadreniu ďalšieho účastníka konania v rade 1/ vyjadrili aj podaním doručeným súdu dňa 19.04.2024 (datované 19.04.2024), v ktorom poukázali na to, že jeho tvrdenia sú účelové a

zavádzajúce a vzhľadom na predložené predpisy nemôžu obstáť. Z pripojenej smernice Povereníctva vnútra o ukladaní a vyraďovaní (skartácii) písomností na výkonných orgánoch národných výborov č. 24/1959 Zbierky inštrukcií pre výkonné orgány NV, ktorá bola účinná aj v čase sporného vyvlastnenia, podľa nich vyplýva, že písomnosťami na výkonných orgánoch národných výborov sú všetky dokumenty, spisy a ich evidenčné pomôcky, evidencie, hlásenia, pokyny, kópie všetkého druhu, mapy, plány a podobne, uschovacie lehoty vyjadrujú počet rokov a počítajú sa od konca roku, v ktorom bola skupina písomností rovnakej povahy alebo jednotlivá písomnosť vybavená a v prípadoch majetku nadobúdaného štátom spisy majú zostať po vybavení veci uložené v spisovniach prípadne na inom mieste na výkonných orgánoch národných výborov po dobu 15 rokov, a po jej uplynutí sa majú odovzdať na trvalé uloženie do príslušného archívu, stanovené uschovacie lehoty sa nesmú skracovať a bez písomného súhlasu príslušného archívneho orgánu sa nesmú nijaké písomnosti zničiť alebo odovzdať príslušným zberným podnikom. Písomnosť bez trvalej dokumentárnej hodnoty bolo dovolené zničiť len s písomným súhlasom archívneho orgánu a písomnosťami, ktoré možno považovať za archívne dokumenty podľa ich obsahu sa rozumejú písomnosti národných výborov všetkých stupňov a ich výkonných orgánov. Vo vzťahu k danej veci to znamená, že v prípade sporného vyvlastnenia sa jednalo o nadobúdanie majetku štátom od súkromných osôb, spis týkajúci sa vyvlastnenia sa vôbec nesmel zničiť ani sa s ním nesmelo nijako manipulovať ani nič z neho vyberať, vec bola skončená v roku 1981, a preto počnúc 01.01.1982 po dobu 15 rokov spis mal byť nedotknutý uložený v spisovni národného výboru, v roku 1990 bol uplatnený reštitučný nárok, a spis po zrušení národných výborov prešiel rovno z národného výboru na majetkoprávny odbor Magistrátu Hlavného mesta SR Bratislavy; po uplatnení reštitučného nároku sa jednalo o „živý“ spis. 24. Z pripojenej inštrukcie Spisová služba národných výborov vydaná Ministerstvom vnútra SSR v roku 1975 podľa žalobcov vyplýva, že čistopisy listov sa píšu v úprave podľa pripojeného vzoru č. 1, v ktorého texte sa popisujú všetky náležitosti čistopisu a ich umiestnenie, asi 40 mm pod záhlavím sa napíše adresa príjemcu, i na čistopise (nielen na obálke) musí byť adresa vždy úplná, všetky písomné rozhodnutia sa zasielajú doporučene na návratku s označením „do vlastných rúk adresáta“ (strana 16 inštrukcie), zasielanie písomností národných výborov do cudziny sa uskutočňuje cez rezortné ministerstvá a ústredné úrady, prostredníctvom Federálneho ministerstva zahraničných vecí (strana 17 inštrukcie). Vo vzťahu k danej veci to znamená, že v prípade sporného vyvlastnenia sa národný výbor uvedenou inštrukciou zjavne spravoval v tej časti, keď na písomnom vyhotovení rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 výslovne a v súlade s uvedenou inštrukciou pod záhlavím rozhodnutia uviedol príjemcu rozhodnutia a úplnú adresu príjemcu. Potom podľa žalobcov absentuje racionálne vysvetlenie či dôkaz, že by národný výbor doručoval niekomu inému a na inú adresu. 25. Ďalší účastník konania v rade 2/ sa k veci vyjadril podaním doručeným súdu 26.09.2024 (datované 18.09.2024). V celom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím, rovnako aj s jeho odôvodnením, ako i s vyjadrením ďalšieho účastníka konania v rade 1/. Súčasne upozornil na skutočnosť, že žalobcovia rozšírili reštitučný titul, ktorého existencie sa dovolávali. Nejedná sa pritom o nové skutočnosti, a žalobcovia mali, resp. museli mať vedomosť o ich existencii už v čase uplatnenia reštitučného nároku. Je nepochybné, že nie je možné bez akéhokoľvek časového vymedzenia robiť nové podania, ktorých predmetom je uplatnenie nového nároku. Zákon stanovil lehotu pre uplatnenie práva na vydanie nehnuteľnosti a jej dodržanie, resp. nedodržanie sankcionuje zánikom práva. Teda bez akýchkoľvek pochybností právo na vydanie nehnuteľností oprávneným osobám z titulu prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a právo na vydanie nehnuteľnosti z titulu bez vyplatenia náhrady zaniklo jeho neuplatnením v lehote do 31.12.1992. Žalobcovia celých 27 rokov tvrdili, že nehnuteľnosti im boli vyvlastnené a za náhradu, ktorú sľubovali vrátiť. Náhla zmena postoja žalobcov je priehľadne účelová. Žalovaný nie je a ani nebol aktívne legitimovaný posudzovať alebo skúmať právoplatnosť rozhodnutia o vyvlastnení. Vzhľadom na uvedené účastník navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako bezdôvodnú. 26. Ďalší účastník konania v rade 1/ sa k veci vyjadril aj podaním doručeným súdu dňa 28.11.2024 (datované 18.11.2024), v ktorom sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozhodnutím a s jeho odôvodnením. Žalobcovia sa vo vyjadreniach sústredili predovšetkým na preukázanie doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia, pričom nepreukázali, že správny orgán alebo odvolací orgán je oprávnený v rámci reštitučného konania určiť, či je spomínané rozhodnutie právoplatné alebo nie. Zákon č. 229/1991 Zb. v konaní o uplatnenom reštitučnom nároku neumožňuje konajúcemu správnemu orgánu posudzovať platnosť a neplatnosť právnych úkonov, na základe ktorých prišlo v minulosti k

zmene vlastníka nehnuteľnosti. Zákony takúto právomoc v reštitučnom konaní konajúcim orgánom nedali. V prebiehajúcom správnom konaní správny orgán môže vykonávať len také úkony, ktoré mu platné právne predpisy dovoľujú, nesmie konať nad ich rámec a musí rešpektovať princípy právneho štátu. Preto predložené rozhodnutia o vyvlastnení nehnuteľností opatrené doložkou právoplatnosti musí správny orgán vziať do úvahy a na ich základe posúdiť podaný nárok. Správny súd vo veci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia nie je oprávnený na základe žaloby posúdiť právoplatnosť vyvlastňovacích rozhodnutí vydaných pred 40 rokmi, ani posúdiť správnosť doložky osvedčujúcej túto skutočnosť a rozhodnúť tak o ich prípadnej platnosti, či neplatnosti. 27. Dodal, že žalovaný bol pri rozhodovaní v tejto veci viazaný právnym názorom krajského súdu č. k. 19S/311/02-37 zo dňa 10.05.2004. Súd konštatoval, že v danom prípade došlo k vyvlastneniu nehnuteľností za náhradu, ktorá bola vyplatená na základe relevantných listín preukazujúcich prechod vlastníckeho práva na štát, a to právoplatných vyvlastňovacích rozhodnutí. Ak by kompetentné orgány v tom čase mali za to, že tieto listiny nie sú vydané v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, nedošlo by ani k vyplateniu v nich uvedených náhrad. Realizované vyvlastnenia teda neboli považované za sporné. Reštituenti sa v tomto konaní v minulosti sami vyjadrili, že im náhrady boli vyplatené. Žalobcovia bez dôkazov obviňujú z manipulovania zo spisom, ničenia, či vyberania listín. Sami žalobcovia si pritom podľa priebehu reštitučného konania prispôsobujú tituly pre ich nárok podľa toho, ako im to práve vyhovuje. Na základe uvedených skutočností ďalší účastník konania v rade 1/ žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 28. Žalobcovia sa ďalej k veci vyjadrili podaním doručeným súdu dňa 28.11.2024 (datované 28.11.2024), v ktorom uviedli, že reštitučný zákon upravuje okrem iného aj reštitúciu poľnohospodárskeho majetku a reštitučným nárokom sa rozumie týmto zákonom daný nárok. V danej veci bol reštitučný nárok uplatnený včas a riadne a spĺňal všetky náležitosti vyžadované § 9 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. Počas celého konania pred žalovaným žalobcovia neuplatnili žiadny nový alebo ďalší reštitučný nárok, lebo nepožadovali pozemok vo väčšej výmere, ako im bol odňatý, ani žiadny iný, ďalší ev. náhradný pozemok, ani peňažnú náhradu; vždy žiadali vydať „in natura“ len ten pozemok, ktorý im bol odňatý, preto o nejakom novom reštitučnom nároku tu nemôže byť ani reči. 29. Žalobcovia ďalej zdôraznili, že § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. ustanovuje iba zákonné podmienky, ktoré musí oprávnená osoba splniť, aby bolo jej reštitučnému nároku vyhovené, neupravuje žiadne právne tituly zakladajúce konkrétne subjektívne právo. Skutkový stav vyplývajúci z dokazovania sa má posúdiť podľa všetkých ustanovení zákona, ktoré na neho dopadajú. Preto ak počas konania pred správnym orgánom sú predložené dôkazy, ktoré dokazujú splnenie viacerých podmienok uvedených v § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., t. j. viacero spôsobov prechodu nehnuteľnosti na štát, tak potom je reštitučný nárok opodstatnený, ak je preukázaná čo len jedna z podmienok definovaných v § 6 ods. 1. Nie je povinnosťou účastníka konania reštitučný nárok právne kvalifikovať; zákonné požiadavky účastník splní, keď z jeho písomného prejavu vyplýva, že chce vrátiť štátom odňatý pozemok a počas konania pred správnym orgánom uvedie skutočnosti a predloží dôkazy, ktoré dokazujú splnenie jednej alebo aj viacerých podmienok uvedených v § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. Dôkazy môže účastník predložiť až do času vydania rozhodnutia odvolacieho orgánu (v tomto smere žiadna koncentrácia konania neplatí na rozdiel od civilného konania). V danej veci žalobcovia ďalšie dôkazy preukazujúce viaceré spôsoby prechodu ich pozemkov na štát uvedené v § 6 ods. 1 písm. n), písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. (vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady, prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu) predkladali počas konania pred prvostupňovým správnym orgánom za účelom preukázania opodstatnenosti ich reštitučného nároku na vydanie odňatých pozemkov „in natura“, a teda včas, a bolo povinnosťou správnych orgánov sa s takýmito dôkazmi zákonným spôsobom vysporiadať, čo správne orgány neurobili, a preto žalobcovia podali správnu žalobu. 30. Podľa žalobcov je priehľadne účelová práve argumentácia ďalšieho účastníka konania v rade 2/, pretože boli predložené jednoznačné dôkazy vyvracajúce právoplatnosť rozhodnutia o vyvlastnení pre závadu v doručení, a žiadny z ostatných účastníkov konania jednoznačné dôkazy dokazujúce zákonné doručenie rozhodnutia o vyvlastnení nebol v stave ani len konkrétne označiť. K námietke, že správny orgán nie je ani nebol aktívne legitimovaný posudzovať alebo skúmať právoplatnosť rozhodnutia o vyvlastnení, táto námietka podľa žalobcov je evidentne účelová a neopodstatnená a už samotné znenie žalobných bodov takúto argumentáciu vyvracia. V tomto smere sú použiteľné na vec jednoznačné právne názory NS SR, konkrétne judikáty R 77/2021, R 38/2020 a iné. Je povinnosťou

súdu preskúmavať, či správny akt vydaný v minulosti nie je ničotný, či bol účastníkovi konania riadne doručený a či nadobudol právoplatnosť, pričom len na základe právoplatného rozhodnutia mohlo prejsť vlastnícke právo na štát. Ak by správny orgán nemal v právomoci posúdenie predbežnej otázky (čo samozrejme v právomoci má podľa § 40 Správneho poriadku), tak by potom nemal ani v právomoci posúdenie, či došlo k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu, a v takom prípade by stratilo zmysel a bolo by nevykonateľné ustanovenie § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., pojednávajúce o prevzatí nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Žaloba je preto podaná dôvodne. V. Relevantná právna úprava 31. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 32. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 34. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 35. Podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. 36. Podľa § 191 ods. 3 SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa § 27 ods. 1. 37. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. 38. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 39. Podľa § 169 SSP ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. 40. Podľa § 6 ods. 1 písm. m), písm. n), písm. p) reštitučného zákona oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, p) prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu.

41. Podľa § 13 ods. 1 reštitučného zákona právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1 písm. a) začne osemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol výrok zrušený, ak dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred pozemkovým úradom sa spravujú všeobecnými predpismi o správnom konaní. 42. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. 43. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 44. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. 45. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 46. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. VI. Posúdenie veci správnym súdom 47. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/319/2021, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-6S/319/2021. 48. Správny súd vo veci rozhodol rozsudkom na pojednávaní nariadenom v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP na deň 13.08.2026, ktorého sa zúčastnili žalobca v rade 1/, 2/, právny zástupca žalobcov a poverený zamestnanec ďalšieho účastníka konania v rade 1/. Žalovaný a ďalší účastník konania v rade 2/, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní, sa bez ospravedlnenia nedostavili, preto súd pojednával v ich neprítomnosti. 49. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím orgánu verejnej správy, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 50. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, ktorými žalobcom nebol priznaný nimi uplatnený reštitučný nárok k reštituovaným pozemkom v k. ú. H. Q. na základe reštitučných dôvodov podľa § 6 ods. 1 písm. m), písm. n), písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. 51. V prvom rade správny súd uvádza judikatórne východiská, z ktorých pri posudzovaní danej veci vychádzal. V tejto súvislosti poukazuje najmä na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27.04.2010 (R 16/2010, právna veta), ktorý rieši posudzovanie podmienok reštitučného nároku a podľa ktorého „V reštitučnom konaní,

ktoré sa vyznačuje obťažnosťou dokazovania spôsobenou vplyvom značného časového odstupu od priebehu okolností slúžiacich ako skutkový základ rozhodovania, je povinnosťou štátnych orgánov posudzovať tvrdenia žiadateľa o relevantných skutočnostiach zhovievavo, teda v situácii dôkaznej núdze brať do úvahy aj nepriame dôkazy rešpektujúc pritom dôsledne účel reštitučných právnych predpisov. Táto požiadavka je osobitne naliehavá v situácii, keď štát nedokáže spoľahlivo preukázať, že o súvisiacich právnych nárokoch žiadateľa uplatnených v minulosti, ktoré majú bezprostredný vplyv na právne posúdenie v súčasnosti uplatneného reštitučného nároku, bolo rozhodnuté. Vyžadovať v takom prípade od žiadateľa nespochybniteľné preukázanie skutočností odôvodňujúcich jeho reštitučný nárok je v rozpore s požiadavkou spravodlivého rozdelenia dôkazného bremena v reštitučnom konaní, a tak aj v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu.“ Ďalej ÚS SR vyslovil, že „Reštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristupovala aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov mnohých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Riadiacim princípom v týchto konaniach sú zásady materiálneho právneho štátu...“ (Zb. Ús. 29/2010) a že „Rozhodnutiu všeobecného súdu v reštitučnej veci musí predchádzať konanie správneho orgánu, ktoré musí preukázať mimo rozumných pochybností záver, že došlo k naplneniu všetkých procesných náležitostí požadovaných v konaní orgánu verejnej moci o vznesených nárokoch. Orgány verejnej moci, ale aj všeobecné súdy pri úprave majetkových krívd musia vziať do úvahy argumenty o konaniach, ktoré boli založené na zásadách protirečiacich materiálnej ochrane práv a slobôd a ich výsledkom bola spáchaná krivda...“ (R 52/2010, právna veta). „...Podľa názoru ústavného súdu prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby...Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 148/05) uviedol, že v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie rozhodnutia správneho orgánu musí byť preukázané mimo "rozumných pochybností". Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byť pri rozhodovaní v reštitučných veciach uplatňované, závery najvyššieho súdu, v ktorých celkom prevážil názor o nespochybniteľnosti rozhodnutí orgánov štátu v dobe neslobody, svedčia o jeho neústretovom formalistickom prístupe, ktorý protirečí materiálnemu chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou...“ (R 52/2010). NS SR k interpretácii zákona č. 229/1991 Zb. zdôraznil, že „...v prípade uvedeného zákona sa jedná o jeden z reštitučných zákonov, ktorými sa právny štát snaží vyrovnať s kvalitou právnych titulov pre prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu v období rokov 1948 -1989. Reštitúcia podľa tohto zákona je originárnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Reštitúcia je zásah do vlastníckeho práva, ktorého titul v spojení správnym prostredím rokov 1948-1989 nezodpovedá kritériám právneho štátu a právne uznaným spôsobom pozbavenia a nadobúdania vlastníckeho práva. Tieto tituly sú vymedzené v § 6 zákona a pôde...V prvom rade je nevyhnutné poukázať na to, že vlastnícke tituly vymedzené v § 6 zákona o pôde zákonodarca vymedzil ako reštitučné, t. j. kvalitatívne tak, že môžu byť na žiadosť oprávnenej osoby podrobené skúmaniu a pri zistení ich existencie a splnení ďalších podmienok môžu byť prelomené v prospech oprávnenej osoby na jej žiadosť vydaním rozhodnutia o vydaní nehnuteľností, výrokom o priznaní vlastníckeho práva...Z tohto dôvodu stav dôkaznej núdze nemožno pripočítať na ťarchu oprávnenej osoby...Rozloženie dôkazného bremena treba hľadať aj v systéme zákona o pôde, t. j vo vzájomných súvislostiach jednotlivých ustanovení. Systematický výklad vychádza z predpokladu, že právo je materiálne a formálne jednotný celok v ktorom si právne normy navzájom neodporujú, ale sa dopĺňajú...“ (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/213/2010 zo 07.07.2011). Podľa ÚS SR „zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie Ústavou Slovenskej republiky (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd...“ (Zb. Us. 10/2007). Podľa Preambuly reštitučného zákona Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým

došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia uznieslo sa na tomto zákone. 52. Správny súd ďalej považoval za potrebné vyjadriť sa k námietke ďalšieho účastníka konania v rade 2/ o nemožnosti rozšírenia uplatneného nároku žalobcov na základe iného reštitučného dôvodu podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., ktorou námietkou bola de facto spochybnená aj možnosť preskúmať reštitučný nárok súdom v celom rozsahu, preto ide o zásadnú námietku, s ktorou je potrebné sa vysporiadať v poradí ako s prvou. Ďalší účastník konania v rade 2/ v tomto smere v podstate vychádzal z toho, že uplatnenie reštitučného nároku je viazané na prekluzívnu lehotu a ak sa nárok, daný konkrétnym reštitučným dôvodom vymedzeným v § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. neuplatní v tejto lehote, zaniká. Správny súd, vychádzajúc pri riešení tejto otázky z vyššie uvedených premís, najmä z povinnosti všetkých orgánov postupovať zhovievavo, s určitou veľkorysosťou a tak, aby nedochádzalo k sekundárnym zásahom do práv dotknutých osôb, a teda k vytváraniu ďalších krívd, a tiež vychádzajúc z ústavnokonformného výkladu právnych noriem a zo samotného reštitučného zákona, v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na to, že reštitučný zákon žiadne takéto obmedzenie neupravuje a toto nevyplýva ani z iných právnych predpisov. Z § 13 ods. 1 reštitučného zákona vyplýva, že právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992 a neuplatnením v danej lehote toto právo zanikne. Je teda zrejmé, že sám zákonodarca nemal v úmysle viazať preklúziu danej lehoty na uplatnenie konkrétneho reštitučného dôvodu, ale na uplatnenie práva ako takého, čo žalobcovia splnili a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania ani sporná. Takýto výklad zákona napokon možno považovať za súladný aj s princípom vyjadreným v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Navyše nie je vylúčené, že v praxi môže nastať situácia, kedy sa až v priebehu samotného reštitučného konania a s ním spojeného dokazovania zistí, že do úvahy prichádza aj ďalší reštitučný dôvod, odlišný od toho, ktorý bol uplatnený pri podaní reštitučného návrhu, limitovaného lehotou. Podľa názoru správneho súdu by výklad reštitučného zákona ako právneho predpisu určeného práve na zmierňovanie majetkových krívd, popierajúci právo na rozšírenie reštitučných dôvodov v priebehu konania, nebol ústavnokonformný ani spravodlivý. S ohľadom na uvedené správny súd uzatvára, že táto námietka nie je opodstatnená, preto bolo potrebné pristúpiť k prieskumu napadnutého rozhodnutia ako celku, teda vo vzťahu ku všetkým reštitučným dôvodom podľa § 6 ods. 1 písm. m), písm. n), písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., ktoré boli žalobcami riadne uplatnené a ktorými sa správne orgány v predmetnom administratívnom konaní zaoberali. 53. Po vyriešení tejto otázky a oboznámení sa s obsahom žalobných námietok, súdneho spisu a administratívneho spisu, sa správny súd zameral na posúdenie existencie žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, keďže tento žalobný dôvod, resp. existencia nepreskúmateľnosti rozhodnutia, je predpokladom (prekážkou) pre možné skúmanie ďalších žalobných dôvodov. S ohľadom na skutočnosť, že pre konanie o navrátenie vlastníctva k pozemkom platia všeobecné predpisy o správnom konaní, teda Správny poriadok (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/213/2010 zo 07.07.2011), správny súd poukazuje na to, že Správny poriadok v ustanovení § 47 ods. 3 stanovuje požiadavky, ktorými sa zabezpečuje riadne odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu. V zmysle označeného ustanovenia je esenciálnou náležitosťou rozhodnutia uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, uvedenie úvah, ktorými bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri aplikácii právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a tiež to, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V rozpore so zákonom je také rozhodnutie, ktoré neobsahuje niektorú z uvedených náležitostí. 54. Za nepreskúmateľné sa považuje také rozhodnutie, ktoré je nezrozumiteľné, teda nejasné alebo protirečivé, a rozhodnutie, ktoré je nedostatočne odôvodnené, teda také, z ktorého nie je možné jednoznačne zistiť dôvody, ktoré k nemu viedli, resp. úvahy, ktorými sa administratívny orgán pri formovaní záverov v ňom vyjadrených riadil, vrátane úvah týkajúcich sa podstatných námietok vznesených účastníkmi konania v konkrétnej veci. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je jednou z najzávažnejších vád, ktorými môže byť rozhodnutie vydané v ktoromkoľvek administratívnom konaní zaťažené, pretože táto vada nielenže znemožňuje zistiť účastníkovi konania dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané a pre ktoré prípadne nebolo vyhovené jeho námietkam, a následne uplatniť možnosť sa proti nemu brániť, ale znemožňuje i riadny prieskum takéhoto rozhodnutia správnym súdom

a porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní. Správny súd zdôrazňuje, že pre zachovanie práv účastníkov konania nie je zo strany orgánov verejnej správy potrebné dať odpoveď na všetky otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (m. m. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07, ako i rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach J. proti M., J. D. proti T., U. proti Grécku). 55. Správny súd konštatuje, že v kontexte vyššie uvedených požiadaviek odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je možné považovať za postačujúce, a to nielen s ohľadom na zachovanie procesných práv účastníkov administratívneho (správneho) konania, medzi ktoré patrí aj právo dozvedieť sa dôvody napadnutého rozhodnutia a mať možnosť sa proti nemu procesne brániť, resp. argumentovať vo svoj prospech, ktoré právo bolo takýmto odôvodnením žalobcom bolo odňaté, ale najmä s ohľadom na právne následky napadnutého rozhodnutia. Právnymi následkami napadnutého rozhodnutia sa totiž žalobcom de facto odníma právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom, na ktoré by inak mali právny nárok. Napadnutým rozhodnutím žalovaný negatívnym spôsobom zasiahol do sféry vlastníckeho práva žalobcov, ktoré je jedným zo základných ľudských práv chránených nielen Ústavou Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými dohovormi. Účelom reštitučného konania je zmierňovanie majetkových krívd, ku ktorým dochádzalo v období nedemokratických štátnych režimov odňatím vlastníckeho práva, prináležiaceho konkrétnym právnickým a fyzickým osobám, bez právneho dôvodu, resp. bez primeranej náhrady, a účelom reštitúcií (z lat. restitutio – nahradiť, obnoviť) bolo predovšetkým obnoviť pôvodný stav. Takýto zásadný zásah do práv fyzických osôb, ktorým reštitučné rozhodnutie nepochybne je, preto odôvodňuje zvýšené požiadavky na zrozumiteľnosť, presvedčivosť a dostatočnú argumentačnú vybavenosť vydaného rozhodnutia, ktoré musí dávať odpovede na všetky nastolené skutkové a právne otázky veci, čo však v prejednávanej veci nebolo ani elementárne naplnené. 56. Každý reštitučný dôvod, teda dôvod pre vydanie nehnuteľnosti v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., má osobitný charakter, a preto je k potrebné ku každému z nich pristupovať osobitne. Rozhodujúci orgán je vždy povinný zistiť skutočný stav veci tak, aby podklady rozhodnutia boli pre vydanie reštitučného rozhodnutia a odôvodnenie existencie či neexistencie reštitučného nároku na základe konkrétneho reštitučného dôvodu dostatočné. To platí pre všetky reštitučné nároky a reštitučné dôvody, vrátane § 6 ods. 1 písm. p) reštitučného zákona, teda prechod nehnuteľností na štát v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Otázka existencie reštitučného dôvodu je výlučne na posúdení správneho orgánu, ktorý v tomto smere vykonáva dokazovanie, a v prípade, ak je pre jeho závery potrebné vyriešiť súvisiacu otázku, správny orgán postupuje podľa § 40 Správneho poriadku. 57. Takouto súvisiacou predbežnou otázkou pre uplatnenie nároku podľa § 6 ods. 1 písm. p) reštitučného zákona je aj otázka právoplatnosti vyvlastňovacích rozhodnutí, správnosť a účinnosť ich doručovania, keďže prevzatím veci bez právneho dôvodu sa rozumie aj prípad, keď došlo k prevzatiu veci na základe právneho dôvodu síce existujúceho, ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky (m. m. R 38/2020, právna veta). V zmysle existujúcej judikatúry všeobecných súdov, ktoré pôvodne o reštitučných nárokoch rozhodovali, prevzatím nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu sa rozumie i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia (napr. o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (por. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/93/2010 z 27.02.2012). Tieto závery sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na prejednávanú vec. Bolo preto povinnosťou žalovaného ako konajúce správneho orgánu zaoberať sa a vyhodnotiť ako predbežnú otázku účinnosti doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí, ktorými v danej veci boli konkrétne 3 rozhodnutia, a to rozhodnutie ONV Bratislava IV. sp. zn. 260/157/79-183 zo dňa 12.03.1979, rozhodnutie Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy sp. zn. OÚPA-1755-330/1980/Vá zo dňa 05.06.1980 a rozhodnutie Ministerstva výstavby a techniky SSR sp. zn. 12178/80-12/Hk zo dňa 10.02.1981. Vyvlastňovacie rozhodnutia boli vydané v období, ktoré sa vyznačovalo výraznými zásahmi do práv fyzických a právnických osôb a absenciou ich garancie a rešpektu, preto je o to zvlášť potrebné v reštitučných veciach dôsledne skúmať a v tomto kontexte vyhodnocovať okolnosti konkrétnej veci, nevynímajúc skúmanie dodržania zákonných pravidiel pri doručovaní vyvlastňovacích rozhodnutí, ktoré mohli byť postihnuté rovnakými zásahmi. Uvedenými otázkami sa žalovaný riadne nezaoberal, hoci to bolo pre posúdenie existencie predmetného reštitučného dôvodu zásadné. Správny súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že posúdenie správnosti a účinnosti doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí nespadá do kompetencie správnych orgánov v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a ani do kompetencie správneho súdu.

58. Žalovaný sa riadne nezaoberal tým, či označené vyvlastňovacie rozhodnutia bolo možné považovať za riadne a účinne doručené, resp. či vôbec nadobudli právoplatnosť, a teda aj právne účinky, ergo či boli riadnym a účinným právnym titulom na prevzatie nehnuteľnosti štátom, čím založil nedostatok dôvodov pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný neuviedol, z akých dôkazov a z akého ním zisteného skutočného stavu veci vychádzal, ktoré dôkazy na tento účel vykonal a ako ich vyhodnotil v kontexte so svojou povinnosťou v zmysle § 3 ods. 4, ods. 5 Správneho poriadku. Nereflektoval ani na skutočnosť, že žalobkyňa v rade 5/ sa v spornom období doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí nachádzala dlhodobo v zahraničí, čo bolo preukazované početnými dôkazmi v administratívnom konaní, pričom túto skutočnosť žalovaný považoval za preukázanú, čím založil vadu nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia pre jeho zmätočnosť, spôsobenú nejasným vyhodnotením tejto otázky vo vzťahu k výsledku konania. Ak mal túto skutočnosť žalovaný za preukázanú, neodrazilo sa to v jeho úvahách ani v záveroch napadnutého rozhodnutia, hoci bola podstatná z hľadiska dôkazného bremena žalobcov. K zmätočnosti prijatých záverov prispelo aj konštatovanie žalovaného obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, že z archívnych záznamov je zrejmá absencia doručeniek, ktorá skutočnosť aj v zmysle vyššie uvádzaných judikatórnych záverov evidentne svedčila v prospech reštitučného nároku žalobcov. Nie je zrejmé, čo vlastne žalovaného k vydaniu napadnutého rozhodnutia viedlo, a napadnuté rozhodnutie ako celok neposkytuje dostatočný skutkový a právny základ pre konštatovanie nesplnenia podmienok pre reštitúciu dotknutých nehnuteľností vo vzťahu k žalobcom. 59. Napadnuté rozhodnutie žalovaný založil na úvahách a domnienkach, ktoré nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v administratívnom spise, a ktoré nereflektujú na uvedené skutočnosti a okolnosti danej veci. Konkrétne išlo o domnienky žalovaného týkajúce sa doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí žalobkyni v rade 5/ prostredníctvom opatrovníka či zástupcu a úvahy o tom, ako k riadnemu doručeniu mohlo dôjsť, či vyhodnocovanie pravdepodobnosti existencie inej osoby, ktorá mala zásielku prevziať. Žalovaný sa nekoncentroval na obsah administratívneho spisu a zabezpečené dôkazy, z ktorých by vyvodil zodpovedajúce skutkové a právne závery, ale zameral sa na zvýrazňovanie skutočností, ktoré by mali byť dôvodom na ospravedlnenie nedostatkov v doručovaní a absencie dôkazov, a na nekritickom predpoklade o správnosti doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí bez ďalšieho bližšieho zdôvodnenia. 60. Správny súd konštatuje, že v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné závery žalovaného vo vzťahu k ním konštatovanému účinnému doručeniu vyvlastňovacích rozhodnutí a ich právoplatnosti verifikovať, nenachádzajú sa tam žiadne dôkazy z archívnych záznamov, ani všetky vyvlastňovacie rozhodnutia, a to napriek skutočnosti, že podľa obsahu administratívneho spisu žalobcovia už v odvolacom konaní navrhli vykonať ako dôkazy archívne spisy z vyvlastňovacieho konania. K vykonaniu tohto dôkazu sa žalovaný ani nevyjadril. Správny súd nezistil, ktorý z dôkazov prípadne už obsiahnutých v administratívnom spise predstavuje ten konkrétny dôkaz, ktorý žalovaného presvedčil o správnosti doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí a sám žalovaný to ani nevysvetlil. Jeho tvrdenia smerom k použitým dôkazom sú tak pre absenciu relevantného zdôvodnenia nepreskúmateľné a nemajú oporu v administratívnom spise. 61. Dokazovanie v reštitučnom konaní je síce primárne nastavené tak, že dôkazné bremeno preukázania svojho reštitučného nároku nesie oprávnená osoba – navrhovateľ, teda v tomto prípade žalobcovia, avšak vzhľadom na produkovanú judikatúru je potrebné v danej veci prihliadnuť aj na to, že preukazovanie niečoho, čo neexistuje, resp. sa nestalo, nie je možné. Je teda potrebné vychádzať z logiky veci a vyhodnotiť dôkazy, ktoré sú k dispozícii, pričom ich absencia nemôže byť na ťarchu žalobcov. Správny súd osobitne v tejto súvislosti poukazuje aj na názor ÚS SR, podľa ktorého „v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie rozhodnutia správneho orgánu musí byť preukázané mimo "rozumných pochybností". Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byť pri rozhodovaní v reštitučných veciach uplatňované, závery najvyššieho súdu, v ktorých celkom prevážil názor o nespochybniteľnosti rozhodnutí orgánov štátu v dobe neslobody, svedčia o jeho neústretovom formalistickom prístupe, ktorý protirečí materiálnemu chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou...“ (R 52/2010). Podľa názoru správneho súdu vyhodnotenie danej veci žalovaným odporuje uvedeným právnym záverom. Žalovaný v neprospech žalobcov vyhodnotil dokonca aj absenciu dôkazov o tom, že došlo k porušeniu zákona a že sa žalobcovia domáhali nápravy, čo explicitne vyplýva z preskúmavaných rozhodnutí. Žalovaný napadnuté

rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím založil na nepreukázaní reštitučného dôvodu podľa § 6 ods. 1 písm. p) reštitučného zákona, a teda neunesení dôkazného bremena na strane žalobcov, avšak nevysvetlil, ako do tohto záveru zapadá osvedčenie neprítomnosti žalobkyne v rade 5/ v čase doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí v štáte, absencia doručeniek v archívnych spisoch, a tiež absencia ďalších dôkazov, preukazujúcich nezákonnosť, ktoré žalovaný pripísal na ťarchu žalobcov. 62. Správny súd vo vzťahu k ostatným reštitučným dôvodom, ktoré žalobcovia uplatnili, teda k § 6 ods. 1 písm. m), písm. n) reštitučného zákona, už len dodáva, že v ďalšom konaní bude potrebné, aby sa žalovaný vyjadril k tomu, ako sa vysporiadal so žalobcami navrhnutými dôkazmi a ako ich vyhodnotil, konkrétne vo vzťahu k dôkazom v podaní adresovanom prvostupňovému orgánu, doručenom dňa 07.05.2019, nachádzajúcom sa v administratívnom spise, a to predložená Mapa ZOO z augusta 1987 s vyznačením aktuálneho aj plánovaného účelového využívania pozemkov pre akciu sťahovanie ZOO, a návrh na výsluch svedkyne I. B. E., ktorá v čase sporného vyvlastnenia mala bývať v bezprostrednom susedstve reštituovaných pozemkov. Prvostupňový orgán na tieto navrhované dôkazy vo svojom rozhodnutí nijako nereflektoval a napriek tomu, že táto skutočnosť bola namietaná žalobcami aj v odvolaní, žalovaný ju v rámci revízie prvostupňového rozhodnutia nevzal do úvahy, nevyhodnotil a ani nevykonal predmetné dôkazy. Správny súd v tejto súvislosti podotýka, že z hľadiska zachovania práv účastníkov konania je podstatné nie to, aby im bolo za každých okolností vyhovené, pokiaľ ide o navrhnuté dôkazy, ale aby predovšetkým dostali priestor ich predkladať a aby od konajúceho orgánu dostali odpoveď na to, prečo nimi predložené dôkazy nebudú vykonané, prečo nie sú relevantné, resp. aký vplyv majú na výsledok konania a ako boli vyhodnotené, hoci by prípadne ich relevancia ani nebola daná. Žalovaný aj prvostupňový orgán rezignovali na svoju povinnosť vecou sa riadne zaoberať a v tomto smere zachovávať práva účastníkov konania na zodpovedanie pre vec podstatných otázok, čo je neakceptovateľné. 63. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie ako celok trpí vadou nepreskúmateľnosti, pretože je nielen nezrozumiteľné a zmätočné, ale neposkytuje ani dostatok dôvodov, na ktorých je založené. Takéto rozhodnutie je svojvoľné a porušuje princípy právneho štátu, vrátane práva účastníkov na spravodlivé konanie. 64. Správny súd vzhľadom na uvedené rezultuje, že je potrebné prisvedčiť žalobným námietkam o existencii vady nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok jeho dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, a vady nedostatku opory skutkového stavu ako základu napadnutého rozhodnutia v administratívnom spise podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP s poukazom na to, že žalovaný napadnuté rozhodnutie pokiaľ ide o nenaplnenie reštitučného dôvodu podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., spočívajúceho v prevzatí reštituovanej nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu, ku ktorému malo v danej veci dôjsť titulom neúčinného doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí - založil na úvahách, ktoré sú vágne, z hľadiska dôvodov pre odmietnutie reštitučného nároku nedostatočné a zmätočné, a ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch, nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Žalovaný sa riadne nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobkyňa v rade 5/ sa v spornom období doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí nachádzala dlhodobo v zahraničí, ani s tým, že z archívnych záznamov je zrejmá absencia doručeniek, ktoré by boli spôsobilé preukázať, že k účinnému doručeniu vyvlastňovacích rozhodnutí skutočne došlo. Napadnuté rozhodnutie založil na úvahách a domnienkach, ktoré nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v administratívnom spise, a ktoré nereflektujú na uvedené skutočnosti. V administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné závery žalovaného vo vzťahu k ním konštatovanému účinnému doručeniu vyvlastňovacích rozhodnutí a ich právoplatnosti verifikovať. Napadnuté rozhodnutie tak neposkytuje dostatočný skutkový a právny základ pre konštatovanie nesplnenia podmienok pre reštitúciu dotknutých nehnuteľností vo vzťahu k žalobcom. 65. Správny súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), písm. f) SSP a vec vrátiť na ďalšie konanie žalovanému, ktorý je viazaný právnym názorom správneho súdu a je povinný v ďalšom konaní zákonným postupom odstrániť vytýkané nedostatky. 66. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej

správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 67. Správny súd pre úplnosť dodáva, že ostatnými žalobnými dôvodmi sa už nezaoberal, keďže ich hodnotenie je s ohľadom na vytýkané vady napadnutého rozhodnutia v podobe jeho nepreskúmateľnosti a absencie opory skutkového stavu v administratívnom spise v tomto konaní predčasné. Až po tom, ako žalovaný odstráni vytýkané nedostatky a vysporiada sa s otázkami podstatnými pre konanie v danej veci tak, ako bolo naznačené v predchádzajúcich častiach rozsudku, v nadväznosti na ktoré vysloví svoje závery, tieto dostatočným, zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodní, a doplní administratívny spis, bude možné tieto závery v prípadnom novom konaní podrobiť aj ďalšiemu testu zákonnosti v zmysle § 191 ods. 1 SSP. V prípade, že žalovaný dôjde k záveru, že skutkové okolnosti danej veci nie sú dostatočné na to, aby umožňovali dospieť k jednoznačným záverom, bude jeho úlohou dokazovanie doplniť, prípadne zopakovať, a tento postup zrealizovať pri zachovaní práv účastníkov konania. 68. Na dôvažok je potrebné dodať, že súd nepostupoval podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, teda nepristúpil spolu so zrušením napadnutého rozhodnutia aj k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia v zmysle žalobného petitu, a to s poukazom na potrebu minimalizácie zásahov do právoplatne vydaných rozhodnutí a právnu istotu účastníkov konania, a so zreteľom na to, že rozhodovanie orgánov verejnej správy v ich inštančnom postupe tvorí jeden celok a vytknuté nedostatky je možné zhojiť ďalším vhodne zvoleným zákonným postupom žalovaného. 69. Pokiaľ ide o žalobcami navrhnuté dôkazy oboznámením pripojených vyvlastňovacích spisov, správny súd vzhľadom na dôvody zrušenia napadnutého rozhodnutia a zásadu subsidiarity správneho súdnictva, ako aj s poukazom na § 120 písm. a) SSP, nepovažoval ich vykonanie za potrebné a v tomto štádiu veci za účelné, preto návrhu žalobcov nevyhovel. 70. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešným žalobcom priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu (dôvodne vynaložených) trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, vydaným súdnym úradníkom podľa § 175 ods. 2 SSP. 71. Vo vzťahu k ďalším účastníkom konania v rade 1/ a 2/ súd rozhodol podľa § 169 SSP a náhradu trov konania im nepriznal, keďže z obsahu súdneho spisu nezistil, že by im v súvislosti s plnením súdom uloženej povinnosti v tomto správnom súdnom konaní nejaké trovy vznikli (por. uznesenie NSS SR sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025). 72. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.

Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.