{"guid": "2365903f-3741-4584-b51e-a209ac0e350b:8a9b9863-4ba0-4232-ac27-d143c944afe6", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201876.2", "spisova_znacka": "BA-6S/319/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/319/2021 z 13. 8. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 13. augusta 2026, sp. zn. BA-6S/319/2021, ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201876.2", "identifikacne_cislo": "1021201876", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "Mgr. Iveta Bebejová", "sudca_id": 989, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-iveta-bebejova-989", "datum_vydania": "2026-08-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/330/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 330/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/330/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/330-1991/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229", "nazov": "zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-59.odsek-2", "nazov": "§ 59 ods. 2 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-59.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-59"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229", "nazov": "zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757", "nazov": "zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/330#paragraf-5", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-59"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8a9b9863-4ba0-4232-ac27-d143c944afe6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201876.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201876.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201876.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-6S/319/2021\n1021201876\n13. 08. 2026\nJUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.\nECLI:SK:SpSBA:2026:1021201876.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,\nLL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča,\nPhD., v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: C. XX, XXX XX D., 2/ E. F. G.,\nnar. XX.XX.XXXX, bydliskom: H. XX, XXX XX D., 3/ I. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: E. X, XXX\nXX D. (pôvodne: I. E. H., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý dňa XX.XX.XXXX, naposledy bydliskom: K. XX,\nXXX XX D.), 4/ B. A. L. M., N., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: Malokarpatské nám. 10, 841 03 Bratislava,\n5/ O. N. P., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: Q. XX, XXX XX D., všetci právne zastúpení: JUDr. Radoslav\nOlijáš, Ph.D., advokát, so sídlom: Záhradnícka 36, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad\nBratislava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom: Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, za účasti ďalších\núčastníkov konania: 1/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, so sídlom:\nPrimaciálne nám. 429/1, 811 01 Bratislava, 2/ Zoologická záhrada Bratislava, IČO: 00 179 710, so\nsídlom: Mlynská dolina 6079/1A, 842 27 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. OU-BA-OOP6-2021/099345 zo dňa 07.09.2021, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Okresného úradu Bratislava, odbor opravných\nprostriedkov č. OU-BA-OOP6-2021/099345 zo dňa 07.09.2021 z r u š u j e\na vec v r a c\ni a žalovanému na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi v rade 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov\nkonania.\nIII. Ďalším účastníkom konania v rade 1/ a 2/ súd právo na náhradu trov konania voči žalovanému n\ne p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh administratívneho konania\n1. Okresný úrad Bratislava, odbor pozemkový a lesný (ďalej len „prvostupňový orgán“) ako orgán\npríslušný podľa § 5 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového\nvlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení\nneskorších predpisov, vo veci uplatneného práva\nna navrátenie vlastníctva k pozemkom\nv zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu\nmajetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“ alebo aj „reštitučný zákon“)\nrozhodnutím zn. OU-BA-PLO-2021/010315-030, č. k. 34/92 zo dňa 21.04.2021 (ďalej len „prvostupňové\nrozhodnutie“) vyslovil, že žalobcovia v rade 1/, 2/, 4/, 5/ a pôvodný žalobca v rade 3/ nespĺňajú\npodmienky podľa § 6 ods. 1 písm. m), písm. n), písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., teda že vlastníctvo\n\nk uplatneným pozemkom neprešlo z pôvodných vlastníkov na štát alebo na inú právnickú osobu\nv dôsledku vyvlastnenia za náhradu, nehnuteľnosť neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, v dôsledku\nvyvlastnenia bez vyplatenia náhrady, a v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, a preto\nsa im nepriznáva vlastnícke právo k pozemkom ani právo na náhradu za pozemky v k. ú. H. Q., zapísané\nna LV č. XXX, parc. č. XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, Q.: XXXX E.2, XXX E.2 R. XXXX E.2, v podiele\n1/1 (ďalej len „reštituované pozemky“ alebo „dotknuté pozemky“).\n2. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. OU-BA-OOP6-2021/099345 zo dňa 07.09.2021 (ďalej\nlen „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní\n(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) odvolanie žalobcov\nv rade 1/, 2/, 4/, 5/ a pôvodného žalobcu v rade 3/ zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil\nsa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, ktoré považoval za vecne správne, a odvolacie námietky\nvyhodnotil ako neopodstatnené.\nII.\nŽaloba\n3. Všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“) podanou dňa 24.11.2021\nna\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“), sa žalobcovia v rade 1/, 2/, 4/, 5/ a pôvodný\nžalobca v rade 3/, na ktorého miesto v priebehu správneho súdneho konania z dôvodu jeho úmrtia,\nna základe uznesenia Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/319/2021-126 zo dňa 20.03.2026,\nprávoplatného 30.04.2026, nastúpila žalobkyňa v rade 3/ ako jeho právna nástupkyňa (ďalej spolu\nlen „žalobcovia“), domáhali preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného\nv spojení s prvostupňovým rozhodnutím prvostupňového orgánu (ďalej spolu aj „preskúmavané\nrozhodnutia“ alebo aj „vydané rozhodnutia“) z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e),\npísm. f), písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „SSP“), teda s poukazom na nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť napadnutého\nrozhodnutia, nedostatočné zistenie skutkového stavu a absenciu jeho opory v administratívnom spise,\na existenciu takého podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré\nmalo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. V bližšom odôvodnení žaloby žalobcovia uviedli,\nže napadnuté rozhodnutie je nesprávne a vychádza z účelového výkladu zákonných ustanovení do tej\nmiery, že absolútne popiera ich význam a zmysel.\n4. K prevzatiu nehnuteľnosti bez právneho dôvodu podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991\nZb. uviedli, že je úplne nesprávny názor žalovaného, že prešetrovanie, či bola resp. nebola doručená\nlistina konkrétnemu účastníkovi, resp. či nastala fikcia doručenia, je vecou dokazovania, ktoré presahuje\nrámec konania podľa zákona č. 229/1991 Zb. Ak totiž zákon\nč. 229/1991 Zb.\nzveril do právomoci správneho orgánu rozhodovať v reštitúcii o naplnení podmienok v tomto zákone\ndefinovaných reštitučných titulov, vrátane odňatia veci bez právneho dôvodu, tak správny orgán je\npovinný vykonať úplné dokazovanie a právne posúdenie za účelom, či tento reštitučný titul – odňatie\nveci bez právneho dôvodu – je naplnený. Tu je podľa žalobcu plne použiteľný právny názor Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) publikovaný pod č. R 38/2020, podľa ktorého „v zmysle\nrelevantnej judikatúry všeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti aplikovaná) prevzatím nehnuteľnosti\n(štátom) bez právneho dôvodu sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t. j. bez\ntoho, aby k tomu existoval akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho\nrozhodnutia (napr. o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť...“.\nŽalobcovia dodali, že v prípade vyvlastňovacieho konania štát mohol nadobudnúť vlastnícke právo až\nna základe právoplatného rozhodnutia o vyvlastnení, čo vyplýva z nasledovných právnych záverov: Ak\nsa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným,\na ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia (§ 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka); ak má\nbyť právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva štátu rozhodnutie o vyvlastnení, také rozhodnutie\nmusí byť vydané v správnom konaní a musí byť právoplatné; to potom znamená, že štát nemôže\nnadobudnúť vlastnícke právo na základe neprávoplatného rozhodnutia o vyvlastnení; rozhodnutie o\nvyvlastnení vydané v správnom konaní sa nemôže stať právoplatným, kým nie je Správnym poriadkom\npredpokladaným spôsobom riadne doručené všetkým účastníkom konania (vyvlastňovaným); zákonné\ndoručenie rozhodnutia o vyvlastnení je nutným predpokladom právoplatnosti takého rozhodnutia, inak\nprávoplatnosť nemôže nikdy nastať; závada v doručení rozhodnutia má za následok, že rozhodnutie\n\nnebolo zákonným spôsobom doručené, a preto sa nemôže stať právoplatným (aj keď sa o rozhodnutí\ndozvie účastník inak), neprávoplatné rozhodnutie určite nie je verejnou listinou.\n5. Žalobcovia ďalej uviedli, že v tejto veci z originálu spisu Obvodného národného výboru Bratislava\nIV, odboru výstavby a územného plánovania sp. zn. 260/157/79, ako aj\nz\noriginálu spisu Ministerstva výstavby a techniky SSR sp. zn. 12178/80-12/Hk vyplýva, že rozhodnutie\nONV Bratislava IV. o vyvlastnení dotyčného pozemku zo dňa 12.03.1979 sp. zn. 260/157/79-183 nikdy\nnenadobudlo právoplatnosť, pretože nebolo účastníkom konania účinne doručené, to má za následok,\nže vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo, a štát v minulosti reštituovaný pozemok len fakticky a\nsvojvoľne zaberal. Rovnako tak rozhodnutie Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy zo dňa\n05.06.1980 sp. zn. OÚPA-1755-330/1980/Vá týkajúce sa výšky náhrady za vyvlastnenie a na neho\nnadväzujúce rozhodnutie Ministerstva výstavby a techniky SSR zo dňa 10.02.1981 sp. zn. 12178/80-12/\nHk (ďalej spolu aj „vyvlastňovacie rozhodnutia“ alebo „rozhodnutia o vyvlastnení“) tiež nikdy nenadobudli\nprávoplatnosť pre závady v doručení účastníkom konania. V korešpondencii týkajúcej sa vyvlastnenia sa\nsíce spomína, že tieto rozhodnutia sú právoplatné, avšak toto tvrdenie je vyvrátené samotným obsahom\nspisov, ktoré sú všetky kompletné a doručenky v nich založené ako verejné listiny preukazujú množstvo\nzávad v doručení. Od sporného vyvlastnenia do pádu komunistického režimu uplynulo len 10 rokov,\ntakže podľa žalobcov ide o dosť krátku dobu na to, aby bola dôvodom na domnievanie sa o neúplnosti\nspisov.\n6. Rozhodnutia vydané v správnom konaní museli byť doručené účastníkovi konania do vlastných rúk\n(§ 24 ods. 1 Správneho poriadku). Na to, aby nastala fikcia doručenia, musel byť zo spisu správneho\norgánu preukázaný postup pri doručovaní do vlastných rúk podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku.\nDoručovanie rozhodnutí obyčajnou poštou zákon neumožňoval a toto nemalo za následok účinné\ndoručenie rozhodnutia pre rozpor s § 24 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku. Otázkou doručovania\nzásielok v správnom konaní a dôsledkov prípadného nesprávneho doručovania sa zaoberal NS SR napr.\nv rozhodnutiach sp. zn. 3Sžo/13/2011 zo dňa 20.09.2011\na sp. zn. 2Sžo/45/2015 zo\ndňa 24.05.2017, v odôvodnení ktorých uviedol právny názor:\n„S doručovaním sa\nv práve spájajú významné dôsledky. Doručovanie rozhodnutí v správnom konaní má vplyv na splnenie\nprocesných podmienok odvolacieho konania, ako aj konania následného súdneho prieskumu správnych\nrozhodnutí v správnom súdnictve. Ak nebolo rozhodnutie správne doručené podľa zákonných predpisov,\ns takouto vadou sú spojené závažné procesnoprávne následky, nemôže začať plynúť lehota na podanie\nodvolania alebo žaloby\na rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť, pretože doručenie\nrozhodnutia vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného skončenia veci. Kvalifikovanou\nformou doručovania je doručovanie do vlastných rúk, pri ktorom písomnosť môže prevziať len adresát a\nmožnosť doručiť písomnosť náhradnému prijímateľovi je vylúčená, okrem splnomocnenca na preberanie\nzásielok. Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti\nurčenej do vlastných rúk, písomnosť nie je možné považovať za doručenú a takéto doručenie inej osobe,\nnemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do\nrúk účastníka dostala. V správnom konaní je otázka doručenia do vlastných rúk upravená v ustanovení\n§ 24 a § 25 zákona č. 71/1967 Zb.“\n7. O skutočnosti, že rozhodnutie o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 nenadobudlo právoplatnosť pre\nzávadu v doručovaní, podľa žalobcov svedčí nasledovné:\n1. Spisy ONV Bratislava IV., Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy, a Ministerstva výstavby\na techniky SSR, ktoré sú všetky kompletné a riadne archivované, vrátane doručeniek tam, kde\ndochádzalo k doručovaniu do vlastných rúk, dokonca sú v nich založené duplicitne rovnopisy aj menej\npodstatných písomností a ich prepisy na písacom stroji;\n2. V pôvodnom spise Okresného národného výboru Bratislava IV. nie je právoplatnosť rozhodnutia\no vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 vôbec vyznačená, ani na žiadnom inom rovnopise uvedeného\nrozhodnutia; právoplatnosť nie je vôbec vyznačená ani na následných rozhodnutiach. Jedinou výnimkou\nje spis zo zbierky listín katastra Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, týkajúci sa sporného\nvyvlastnenia, ktorý obsahuje značné množstvo rozporov, čo svedčí aj o účelovom manipulovaní s\npodacou pečiatkou a o účelovom pozmeňovaní danej listiny za účelom vyfabrikovania právoplatnosti\ndaného rozhodnutia, a pri dodržaní pravidiel počítania lehôt podľa § 27 Správneho poriadku aj v prípade\ndoručenia dňa 03.04.1979 toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť dňa 18.04.1979,\npretože v tento deň by ešte plynula lehota na odvolanie, a navyše je vylúčené, aby rozhodnutie bolo\n\ndoručené všetkým účastníkom konania v jeden deň, obzvlášť za situácie, keď účastníčka N. P. sa v daný\nčas preukázateľne nachádzala v Bagdade v Iraku;\n3. K rozhodnutiu o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 nie sú pripojené žiadne doručenky preukazujúce,\nže by toto rozhodnutie bolo účastníkom konania doručované do vlastných rúk, naproti tomu k inej\nkorešpondencii týkajúcej sa dotyčného vyvlastnenia doručenky už pripojené sú;\n4. Absencia doručeniek k rozhodnutiu o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 je vysvetlená iba tým, že boli\núčelovo zo spisu vytrhané, zrejme obsahovali údaje o závadách v doručení;\n5. Ak by bolo rozhodnutie o vyvlastnení účastníkom doručované obyčajnou poštou, takéto doručenie je\nv rozpore s § 24 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku a nemá za následok účinné doručenie rozhodnutia,\nplynutie lehoty na odvolanie a právoplatnosť;\n6. V čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 účastníčka konania N. P. sa v mieste\ndoručovania ani v Československu preukázateľne nezdržiavala, nakoľko už od februára 1975 sa\nnachádzala v Bagdade v Iraku z dôvodu pobytu jej manžela,\na od 01.12.1976 do 31.01.1980\npracovala na československom zastupiteľskom úrade v Bagdade\nv Iraku, kde dňa 31.01.1980\nukončila pracovný pomer a dňa 02.02.1980 odletela natrvalo\ndo Československa, čo\npreukazuje množstvo dôkazov, napr. Prípis Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie\npreukazujúci pobyt N. P. v Bagdade, Irak, minimálne do 31.12.1979, Pracovná zmluva medzi Federálnym\nministerstvom zahraničných vecí a N. P. zo dňa 26.01.1977, Evidenčný list zmluvnej zamestnankyne\nZastupiteľského úradu v Bagdade zo dňa 05.12.1976, a iné. Už NS SR vyslovil na danú právnu otázku\njasné právne názory (napr. sp. zn. 4 Sž 35/2002, 4 Sž 80/1998 ), že podmienkou fikcie doručenia je, aby\nsa adresát v mieste doručenia zdržiaval, čím sa rozumie, že sa zdržuje na území mesta, v ktorom má\nbydlisko, t. j. nie je mimo mesta, na dovolenke, na pracovnej ceste, teda ak má možnosť oboznámiť sa\ns oznámeniami doručovateľa, ak adresát písomnosti, ktorá sa mala doručiť do vlastných rúk, v mieste\ndoručenia nezdržiaval, neboli splnené zákonné podmienky na uloženie písomnosti na pošte;\n7. Predvolanie zo dňa 12.01.1979 na ústne jednanie o vyvlastnení, ktoré sa malo konať dňa 31.01.1979,\nbolo síce doručované účastníkom konania, avšak s množstvom závad v doručení, nakoľko účastníčke\nF. B. predvolanie doručené bolo, avšak nevedno kedy, S. B. predvolanie doručené nebolo, pretože toto\npredvolanie prevzala účastníčka F. B. (podpis na doručenkách je zhodný), účastníkovi B. B. predvolanie\ndoručené bolo, avšak nevedno kedy, za účastníčku N. P. doručenku podpísal niekto cudzí, nakoľko\ntáto sa v danej dobe zdržovala v Bagdade v Iraku a podpis na doručenke sa očividne nezhoduje s\ninými podpismi patriacimi N. P. na listinách v spise, a účastníčke E. M. predvolanie nebolo ani vôbec\ndoručované; tieto závady v doručení potvrdzuje zápisnica z ústneho jednania o vyvlastnení zo dňa\n31.01.1979, na ktorom sa zúčastnil iba účastník B. B.; 8. Oznámenie zo dňa 11.03.1980 o tom, že\nrozhodnutie o vyvlastnení zo dňa 12.3.1979 bude predmetom preskúmania mimo odvolacieho konania,\nbolo doručované iba účastníkovi B. B., hoci z jeho hlavičky je zrejmé, že malo byť doručované aj\nostatným účastníkom konania; 9. Rozhodnutie Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy zo\ndňa 05.06.1980 sp. zn. OÚPA-1755-330/1980/Vá (ktorým bolo mimo odvolacieho konania preskúmané\nrozhodnutie o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979), podľa doručeniek k nemu pripojených bolo doručované\núčastníkovi B. B., ktorý ho prevzal, avšak nevedno kedy, F. B., ktorá ho prevzala, tiež nevedno kedy\n(doručenka neobsahuje dátum prevzatia písomnosti), rovnopis uvedeného rozhodnutia adresovaný S.\nB. prevzala F. B. (podpis na doručenke je zhodný s podpisom F. B.), za účastníka L. M. prevzal toto\nrozhodnutie jeho syn O. M. (ktorý v tom čase mal 8 rokov), rovnopis rozhodnutia pôvodne určený E. M. sa\ndoručiť nepodarilo, správny orgán sa pokúšal rozhodnutie doručiť ešte raz E. M., pričom podľa doručenky\nzo dňa 04.08.1980 rozhodnutie adresované E. M. prevzala N. P. a do doručenky uviedla „dcéra“;\n10. Na odvolanie účastníkov proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Národného výboru hlavného mesta\nSSR Bratislavy zo dňa 05.06.1980 rozhodlo Ministerstvo výstavby a techniky SSR rozhodnutím zo dňa\n10.02.1981 sp. zn. 12178/80-12/Hk tak, že odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu\npotvrdilo; avšak z jeho obsahu vyplýva, že ani nebolo doručované účastníčke N. P.;\n11. Proti rozhodnutiu o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 účastníci nepodali odvolanie, hoci zo spisu\nvyplýva, že účastníci sa do tej doby dobrovoľnému odpredaju či vyvlastneniu dotyčného pozemku bránili;\n12. Podľa rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 určené náhrady bol povinný zaplatiť vyvlastniteľ\nihneď po právoplatnosti rozhodnutia za predpokladu, že vyvlastnený mu predtým hodnoverne preukáže,\nže orgány príslušné na vyberanie štátnych príjmov s výplatou súhlasia, naproti tomu ale k žiadnemu\nvyplateniu náhrady ihneď po právoplatnosti nedošlo;\n13. Opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vyvlastnení zo dňa 12.03.1979 ako podnet\nna preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podával iba Finančný odbor Národného výboru\nHlavného mesta SSR Bratislavy, aj to len v časti sumy náhrady za vyvlastnenie, lebo nebol spokojný\ns jej výškou;\n\n14. Oznámenie o začatí mimo odvolacieho konania zo dňa 11.03.1980 v časti náhrady\nza\nvyvlastnenie bolo podľa obsahu doručeniek doručované len účastníkovi B. B. (ktorý ho prevzal dňa\n31.03.1980), ale nie ostatným účastníkom konania;\n15. Podľa listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. H. Q. pod pvz. 219/80 bola majetková podstata vyčiarknutá\nz listu vlastníctva, avšak pod pvz. 219/80 (vyše rok po vydaní rozhodnutia\no\nvyvlastnení zo dňa 12.03.1979) je zapísaná poznámka „Pozemky v užívaní soc. organizácie- 219/80“,\nteda vyše rok po vydaní rozhodnutia o vyvlastnení sa vykonal len zápis zmeny užívateľského vzťahu\n(kde štát dotyčný pozemok zabral fakticky už v roku 1973 ako hotovú vec), nie však zápis prechodu\nvlastníckeho práva (čo by malo byť v prípade právoplatného vyvlastnenia).\nVzhľadom na uvedené žalobcovia navrhli vykonať aj dôkazy v podobe kompletných vyvlastňovacích\nspisov.\n8. Závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí ohľadom zákonnosti doručenia vyvlastňovacieho\nrozhodnutia zo dňa 12.03.1979 sú podľa žalobcov účelovo jednostranné, spočívajúce v selekcii len\ntakých dôkazov, ktoré podporujú vyprodukovanú vhodnú verziu,\na ignorancii dôkazov, ktoré\ntakúto verziu vyvracajú, a svojvoľnými úvahami tam, kde nie sú dôkazy. Správny orgán je povinný zistiť\npresne a úplne skutočný stav veci, naproti tomu závery žalovaného o zákonnosti doručenia sú nelogické\na rozporuplné, pri absencii akýchkoľvek dôkazov do tej miery, že nedokázal zistiť, akým spôsobom,\nkomu, kde, kedy a na základe akého právneho titulu bolo doručené vyvlastňovacie rozhodnutie zo dňa\n12.03.1979 adresované účastníčke N. P., ktorá ho neprevzala osobne, ani u nej nemohla nastať fikcia\ndoručenia pre jej pobyt v Bagdade v Iraku (čo mal žalovaný za preukázané). Potom do úvahy ako\nzákonu zodpovedajúce spôsoby doručenia prichádzajú do úvahy už len ustanovenie opatrovníka (§ 16\nSprávneho poriadku) alebo zvolenie si zástupcu na zastupovanie v konaní (§ 17 Správneho poriadku);\nv spisoch však o tom nie je žiadny dôkaz. Ničím nepreukázané plnomocenstvo\nna\npreberanie pošty ani teoreticky nemohlo mať za následok zákonu zodpovedajúce doručenie. Správny\norgán je povinný v každom štádiu konania mať za preukázané a vykonať dôkazy o tom, či a odkedy je\núčastník konania zastúpený, kto je jeho zástupcom, rozsah oprávnenia na zastupovanie, a či zastúpenie\nnezaniklo; už judikatúra NS SR, napr. R 55/1995, prezentuje právny názor použiteľný aj v tejto veci:\n„Ak správny orgán nezisťoval, či a v akom rozsahu účastník správneho konania splnomocnil advokáta\nzastupovaním v správnom konaní, ide o nedostatok správneho konania, ktorý podľa okolností prípadu\nmôže byť dôvodom pre zrušenie správneho rozhodnutia súdom.“.\n9. Záver žalovaného o hypotetickom zástupcovi N. P.\nvo vyvlastňovacom\nkonaní nevyplýva absolútne zo žiadneho dôkazu, a žalovaný ani sám nevie pomenovať také podstatné\nokolnosti, kto mal údajne byť zástupcom, rozsah oprávnení zástupcu, kedy a akým spôsobom údajne\nvyvlastňovacie rozhodnutie prevzal zástupca. O tom, že doručovanie vo vyvlastňovacom konaní nebolo\nvykonávané zákonným spôsobom, svedčí kvantum závad v doručení tam, kde doručenky v spise ostali.\nPodľa žalobcov je plne použiteľný právny názor Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR\nv uznesení zo dňa 07.10.2020 sp. zn. 1VCdo/6/2019: „Veľký senát sa stotožňuje s názorom senátu,\nktorý mu vec postúpil a ustálil, že súd rozhodujúci vo veci, pre rozhodnutie v ktorej má význam otázka\nprávoplatného skončenia iného konania, má oprávnenie posúdiť správnosť doložky osvedčujúcej takúto\nskutočnosť. Pri takomto posudzovaní nie je obmedzený žiadnou lehotou, nakoľko stále platí, že jedinou\ncestou k nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia je jeho doručenie zákonom ustanoveným spôsobom.\nIde tu pritom o zákonnú podmienku, ktorej splnenie nemožno ničím nahradiť a práve preto musí byť\nvylúčené, aby právoplatnosť nastala aj bez jej splnenia.“ Žalovaný úplne ignoroval notoricky opakované\nprávne názory NS SR k doručovaniu v správnom konaní použiteľné aj na danú vec napr. v rozhodnutiach\nsp. zn. 3Sžo/13/2011, 2Sžo/45/2015, 4Sžo/56/2014, 1Sžd/32/2014, 4Sžo/85/2015, 3Sžo/101/2015,\n3Sžo/271/2015 a iné.\n10. Žalobcovia zdôraznili, že závadu v doručení rozhodnutia možno napraviť len opakovaným a zákonu\nzodpovedajúcim doručením. Zákonnosť správneho konania je povinný zabezpečiť správny orgán z\núradnej povinnosti, prípadné vady konania je tiež povinný odstrániť\nz úradnej povinnosti,\núčastník nemá právnu povinnosť urgovať správny orgán na nápravu vád správneho konania; nápravu\nmusí zjednať správny orgán z úradnej povinnosti novým zákonu zodpovedajúcim doručením bez toho,\naby účastník bol povinný čokoľvek robiť. S ohľadom\nna záver žalovaného, že má za\npreukázané, že N. P. sa v čase doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 12.03.1979 zdržovala\nv Iraku, je tento záver nepreskúmateľný pre absenciu akýchkoľvek dôkazov.\n\n11. K vyvlastneniu z dôvodu, že nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila k účelu,\nna ktorý bola\nvyvlastnená, podľa § 6 ods. 1 písm. m) zákona č. 229/1991 Zb. žalobcovia ďalej dôvodili, že napadnuté\nrozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože úplne opomína také dôkazy, ktoré\njeho skutkové zistenia vyvracajú. Predovšetkým za účelom preukázania, že reštituované pozemky nikdy\nneslúžili účelu, na ktorý boli vyvlastnené, ako prílohu žalovanému predložili dôkaz Mapu ZOO z augusta\n1987 s vyznačením aktuálneho aj plánovaného účelového využívania pozemkov pre akciu sťahovanie\nZOO. V uvedenej mape je zakreslený aktuálny stav skutočného užívania pozemkov pre účely ZOO k\naugustu 1987 s vyznačením konkrétneho účelu využívania pozemkov, ako aj plán účelového využívania\npozemkov po presťahovaní ZOO a nové hranice ZOO po presťahovaní; z uvedenej mapy podľa žalobcov\nvyplýva, že reštituované pozemky v auguste 1987 pre účely ZOO využívané vôbec neboli, ani v\nbudúcnosti sa s ich využívaním ZOO nepočítalo, dokonca neboli zahrnuté ani do areálu ZOO po jej\nplánovanom presťahovaní; tento dôkaz žalovaný ignoroval. Súčasne k danej okolnosti navrhli vypočuť\nsvedkyňu I. B. E., ktorú žalovaný nevypočul (svedkyňa je vlastníčkou nehnuteľností v bezprostrednom\nsusedstve reštituovaných pozemkov). Záver krajského súdu o tom, že dotyčný pozemok nie je oplotený,\nale nachádza sa v oplotenom areáli, vôbec neznamená, že vyvlastnené pozemky slúžili na účely\nvyvlastnenia, konkrétne ako krmovinová základňa, na pestovanie ďateliny, trávy, a pod., či na pasenie\nmuflónov. Minimálne časť dotyčného pozemku účelu vyvlastnenia nikdy neslúžila. Minimálne od roku\n1979 dotyčné pozemky ležali ladom, neboli využívané absolútne na nič, zarástli burinou (vyše 2 m),\nnáletovými kríkmi a drevinami a pôvodne vysadené stromy spustli a divoko sa rozrástli, čo by v prípade\nobhospodarovania pozemku na účely pestovania rastlín či pasenia muflónov bolo vylúčené. Závery\nžalovaného v napadnutom rozhodnutí ohľadom naplnenia účelu vyvlastnenia sú účelovo jednostranné\nspočívajúce v selekcii len takých dôkazov, ktoré podporujú vyprodukovanú vhodnú verziu, a účelovej\nignorancii dôkazov, ktoré takúto verziu vyvracajú.\n12. K vyvlastneniu bez vyplatenia náhrady podľa § 6 ods. 1 písm. n) zákona č. 229/1991 Zb.\nžalobcovia uviedli, že skutkové zistenia žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože\nadministratívny spis obsahuje aj opačné dôkazy. Podľa žalobcov nie je preukázané, že účastníkom\nvyvlastňovacieho konania bola reálne vyplatená náhrada za vyvlastnenie. Vzhľadom na uvedené závady\nv doručení rozhodnutí je zjavné, že náhrada za vyvlastnenie účastníkom konania vyplatená nebola práve\nz dôvodu, že správne orgány si boli závad v doručení vedomé, chýbalo im právoplatné rozhodnutie\no vyvlastnení, a preto prostriedky určené na vyplatenie náhrady za vyvlastnenie nevyplatili. Vyvlastniteľ\nbol povinný zaplatiť prostriedky na voľný účet vyvlastnených v Štátnej sporiteľni v Bratislave ihneď\npo právoplatnosti rozhodnutia za predpokladu, že vyvlastnený mu predtým hodnoverne preukáže, že\norgány príslušné na vyberanie štátnych príjmov s výplatou súhlasia. Podmienkou reálneho vyplatenia\nnáhrady za vyvlastnenie teda bol súhlas orgánov príslušných na vyberanie štátnych príjmov, ktorý\nsúhlas však preukázaný nie je (nebol daný), takže náhrada za vyvlastnenie nebola vyplatená pre\nabsenciu súhlasu orgánu príslušného na vyberanie štátnych príjmov (zrejme preto, že rozhodnutie\no vyvlastnení nebolo právoplatné), tiež neexistuje žiadna dokumentácia o reálnom vyplatení náhrady za\nvyvlastnenie účastníkom. Neexistuje žiadna dokumentácia o reálnom vyplatení náhrady za vyvlastnenie\núčastníkom. Povinné osoby ani nikdy nepopierali tvrdenú skutočnosť, že\nk\nreálnemu vyplateniu náhrady za vyvlastnenie nedošlo. Závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí\nohľadom vyplatenia náhrady za vyvlastnenie sú účelovo jednostranné spočívajúce\nv selekcii\nlen takých dôkazov, ktoré podporujú vyprodukovanú vhodnú verziu, a účelovej ignorancii dôkazov, ktoré\ntakúto verziu vyvracajú.\n13. Vzhľadom na uvedené žalobcovia mali za to, že napadnuté rozhodnutie trpí vadami uvedenými v §\n191 ods. 1 písm. c) až g) SSP, rovnakými vadami trpí aj prvostupňové rozhodnutie, preto navrhli zrušiť\nobe preskúmavané rozhodnutia a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, pri súčasnom\npriznaní náhrady trov konania v celom rozsahu.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného, replika žalobcov\n14. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému\nsúdu dňa 14.01.2022 (datované 11.01.2022). Zhrnul priebeh administratívneho konania, zopakoval svoje\nargumenty uvedené v napadnutom rozhodnutí a poukázal na to, že účel vyvlastnenia splnený bol, a\npreto žalobcovia nespĺňajú reštitučný titul uvedený v § 6 ods. 1 písm. m) reštitučného zákona. K § 6 ods.\n1. písm. n) reštitučného zákona, vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady, žalovaný uviedol, že žiadatelia\n\nprostredníctvom právneho zástupcu tvrdia, že je podľa nich splnený aj tento reštitučný titul, nakoľko\nim nebola vyplatená náhrada za vyvlastnené nehnuteľnosti. Toto tvrdenie označil za účelové, keďže\nžalobcovia prichádzajú s týmto tvrdením až v roku 2019. Doteraz žiadna zmienka o tom, že by im náhrada\nvyplatená nebola nie je, skôr naopak, všade uvádzali, že im náhrada vyplatená bola a v prípade potreby\nju vrátia späť. Žalovaný poukázal na nelogické tvrdenie, že ak nemali vyplatenú náhradu, predsa by nikto\nnechcel vrátiť peniaze, ktoré nedostal. Na dôveryhodnosti tvrdenia, že im nebola vyplatená náhrada,\nnepridáva podľa žalovaného ani fakt, že to žiadatelia začali tvrdiť až po tom, ako si pozisťovali, že\npríslušné orgány nedisponujú dokladmi o prevzatí — vyplatení náhrady. Je známe, že v tom období sa\nvyplatenie náhrady za vyvlastnené pozemky realizovalo tak, že finančné poukazy sa posielali Slovenskej\nštátnej sporiteľni a peniaze (náhradu) následne Slovenská štátna sporiteľňa vyplácala vyvlastňovaným.\nTiež je už dnes známe, že Slovenská štátna sporiteľňa, resp. jej nástupnícka organizácia Slovenská\nsporiteľňa, a.s., ktorá by mohla reálne vyplatenie náhrady preukázať, archivovala doklady ohľadom\nvyplácania len 10 rokov, a teda v súčasnosti sa v ich archívoch takéto doklady už nenachádzajú.\n15. Žalovaný ďalej skonštatoval, že o vyplatení náhrady svedčia listiny doložené žalobcami. Na základe\nuvedených skutočností skonštatoval, že žiadatelia nepreukázali splnenie podmienok uvedených § 6 ods.\n1 písm. n) reštitučného zákona, nepreukázali, že im náhrada\nza vyvlastnené nehnuteľnosti\nnebola vyplatená, skôr naopak, všetky doklady, písomnosti a ich vyjadrenia svedčia o tom, že náhrada\nza vyvlastnené nehnuteľnosti vyplatená bola. K § 6 ods. 1 písm. p) reštitučného zákona, k prevzatiu\nnehnuteľností bez právneho dôvodu, žalovaný uviedol, že je fakt, že doručenky ohľadom doručovania\nvyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 12.3.1979 sa v súčasnosti v archívnom spise nenachádzajú, avšak\nto nedokazuje, že toto rozhodnutie nebolo doručené v minulosti účastníkom konania. To, že v súčasnosti,\npo 40-tich rokoch, sa v archíve nenachádzajú doručenky ohľadom doručovania rozhodnutia, nie je\ndôkazom toho, že písomnosť doručená nebola a že sa tieto doručenky v minulosti v spise nenachádzali.\nNavyše konanie ohľadom vyvlastnenia prebiehalo aj v roku 1980 a 1981, kedy už p. P. nebola v zahraničí\n(vrátila sa 02.02.1980). Aj keby nikto neprevzal za ňu vyvlastňovacie rozhodnutie, a teda rozhodnutie\nnemalo nadobudnúť právoplatnosť, mohla sa zákonnými spôsobmi brániť, mohla ho napadnúť, keď sa\nvrátila. Nakoľko archívne listiny sa nachádzajú v stave, že chýbajú doručenky ohľadom doručovania,\nnie je možné v súčasnosti preukázať, že skutočne nedošlo k legálnemu doručeniu tejto písomnosti\nvšetkým účastníkom konania. V neprospech účastníkov slúži aj fakt, že v priebehu celého konania\nnebolo preukázané, že by sa spoluvlastníci vyvlastnených nehnuteľností bránili zákonným spôsob podľa\nich súčasných vyjadrení a tvrdení nezákonnému vyvlastneniu, nevyplateniu náhrad resp. nevyužitiu\núčelu využitia pozemkov, podľa vtedy platného právneho poriadku, a to mimoriadnymi opravnými\nprostriedkami alebo žalobou.\n16. Žalovaný ďalej uviedol, že verejné listiny sú listiny vydané súdmi alebo inými štátnymi orgánmi\nv medziach ich právomoci, ako aj iné listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné,\npotvrdzujú, že ide o nariadenie, alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný\nopak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Správny orgán je v tomto konaní\npovinný ex offo prihliadať len na to, či sa v prípade predloženej verejnej listiny (pozn. rozhodnutí\no vyvlastnení) nejedná o nulitný právny akt. Žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie o vyvlastnení\nani naň nadväzujúce rozhodnutia nemožno považovať za nulitný akt, pretože preukázateľne vo veci\nrozhodol oprávnený a príslušný správny orgán na zákonnom podklade, akt bol vydaný v medziach\nprávomoci vecne príslušným správnym orgánom. Prešetrovanie, či bola resp. nebola doručená listina\nv roku 1979 konkrétnemu účastníkovi, resp. či nastala fikcia doručenia, je vecou dokazovania, ktoré\npresahuje rámec konania podľa zákona č. 229/1991 Zb. Reštitučné konanie nie je pokračovaním\nani preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí o vyvlastnení. Na základe vyššie uvedeného žalovaný\nskonštatoval, že žalobcovia nepreukázali splnenie podmienky uvedenej v § 6 ods. 1 písm. p) reštitučného\nzákona, t. j. nepreukázali, že nehnuteľnosti prešli na štát bez právneho dôvodu.\n17. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno,\nnepreukázali splnenie podmienok uvedených v § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. Námietky žalobcov\nneboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, preto žalovaný skonštatoval, že\nrozhodnutie prvostupňového orgánu je vecne správne, zákonné\na preto rozhodol o zamietnutí\nodvolania a potvrdil ho. Žalobcovia podľa neho neuvádzajú žiadne relevantné tvrdenia o nezákonnosti\nvydaných rozhodnutí, ktoré vychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, sú vecne správne\na vydané v súlade so zákonom. Žalobcovia v podstate neuviedli žiadne relevantne právne významné\n\nskutočnosti, s ktorými by sa žalovaný v odvolacom konaní nevysporiadal, a preto na základe vyššie\nuvedených dôvodov navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n18. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrili podaním doručeným krajskému súdu dňa\n13.04.2022, datované 12.04.2022 (replika), v ktorom uviedli, že vyjadrenie opakuje to isté, čo obsahuje\naj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a neprináša nič nové, čo by bolo v stave vyvrátiť dôvodnosť\npodanej žaloby. Podľa ich názoru bola žaloba podaná dôvodne, preto jej žiadali vyhovieť v celom\nrozsahu.\n\nIV.\nVyjadrenia ďalších účastníkov konania a ďalšie vyjadrenie žalobcov\n19. K žalobe sa vyjadril ďalší účastník konania v rade 1/ podaním doručeným krajskému\nsúdu dňa 11.01.2022 (datované 05.01.2022). V plnom rozsahu sa stotožnil s preskúmavanými\nrozhodnutiami a s ich odôvodnením. Zdôraznil, že reštitučný zákon neumožňuje konajúcemu správnemu\norgánu posudzovať platnosť a neplatnosť právnych úkonov, na základe ktorých v minulosti došlo\nk zmene vlastníka nehnuteľnosti. Nebol na to zriadený a nemá takú právomoc. V tomto prípade\nišlo o spochybnenie úkonu iného správneho orgánu vykonaného pred vyše 40 rokmi, ktorého\nprešetrovanie presahuje rámec konania podľa reštitučného zákona. Za celé obdobie nebola platnosť či\nprávoplatnosť vyvlastňovacích listín nikým spochybnená a reštituované pozemky boli nerušene užívané.\nVyvlastňovacie rozhodnutia vydal vecne príslušný orgán, v medziach svojich právomocí, vyplynuli z nich\nprávne následky, došlo k zmene vlastníka a nejde o nulitné právne akty. Nadobudnutiu právoplatnosti\nvyvlastňovacích rozhodnutí svedčia aj vypracované finančné poukazy na uhradenie odplaty.\n20. Ďalej ďalší účastník konania v rade 1/ uviedol, že od konania o vyvlastnení uplynulo veľmi veľa\nrokov, a nie je jasné, či sa v archívoch dochovali celé spisy, preto nie je možné jednoznačne tvrdiť, že\ntieto spisy sú kompletné a riadne archivované. Toto tvrdenie nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Časti\npôvodných spisov mohli byť skartované, poškodené, zlikvidované alebo postrácané. Vyvlastňovacie\nrozhodnutia mohli byť s poukazom na § 24 ods. 4 Správneho poriadku riadne doručované aj v čase\nneprítomnosti osoby v krajine a mohli riadne nadobudnúť právoplatnosť. To, že sa doklad o zástupcovi\nalebo opatrovníkovi nezachoval, neznamená, že v relevantnom čase neexistoval. Právoplatnosť\nvyvlastňovacích rozhodnutí bola riadne vyznačená.\nÚčel vyvlastnenia bol splnený, keďže reštituované pozemky slúžili a stále slúžia pre potreby zoologickej\nzáhrady. Na základe uvedeného ďalší účastník konania v rade 1/ žiadal, aby súd preskúmavané\nrozhodnutia „ako vecne správne potvrdil“.\n21. K vyjadreniu ďalšieho účastníka konania v rade 1/ sa vyjadrili žalobcovia podaním doručeným\nkrajskému súdu dňa 13.04.2022 (datované 12.04.2022). Podľa ich názoru toto vyjadrenie neobsahuje\nžiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť dôvodnosť podanej žaloby, obsahuje však viacero\nklamlivých a účelových tvrdení. Žalobcovia zvýraznili, že vyvlastňovacie spisy sú všetky kompletné\na riadne archivované, vrátane doručeniek tam, kde dochádzalo k doručovaniu do vlastných rúk, dokonca\nsú v nich založené duplicitne rovnopisy aj menej podstatných písomností a ich prepisy na písacom stroji.\nDôkazom je pritom to, čo v spise skutočne je, a nie to, čo v ňom nie je, ale mohlo byť. Obsah týchto spisov\npritom umožňuje vytvoriť si jasný obraz o celom priebehu vyvlastňovacieho konania. Od ukončenia\nvyvlastňovacieho konania v roku 1981 do uplatnenia reštitučného nároku v roku 1991 uplynulo necelých\n10 rokov, teda nebol dôvod s vyvlastňovacím spisom manipulovať.\n22. Podľa žalobcov je výslovne klamlivé tvrdenie, že účastníčke konania N. P. bolo vyvlastňovacie\nrozhodnutie z 12.03.1979 riadne doručené, ale vraj sa doklad o zástupcovi alebo opatrovníkovi\nnedochoval. Z tohto rozhodnutia pritom vyplýva, že príslušný národný výbor konal s touto účastníčkou\nosobne bez zástupcu a doručoval rozhodnutie priamo jej. Vzhľadom na uvedené mali žalobcovia za to,\nže žaloba je dôvodná a žiadali jej vyhovieť v celom rozsahu.\n23. Žalobcovia sa k vyjadreniu ďalšieho účastníka konania v rade 1/ vyjadrili aj podaním doručeným\nsúdu dňa 19.04.2024 (datované 19.04.2024), v ktorom poukázali na to, že jeho tvrdenia sú účelové a\n\nzavádzajúce a vzhľadom na predložené predpisy nemôžu obstáť. Z pripojenej smernice Povereníctva\nvnútra o ukladaní a vyraďovaní (skartácii) písomností na výkonných orgánoch národných výborov č.\n24/1959 Zbierky inštrukcií pre výkonné orgány NV, ktorá bola účinná aj v čase sporného vyvlastnenia,\npodľa nich vyplýva, že písomnosťami na výkonných orgánoch národných výborov sú všetky dokumenty,\nspisy a ich evidenčné pomôcky, evidencie, hlásenia, pokyny, kópie všetkého druhu, mapy, plány\na podobne, uschovacie lehoty vyjadrujú počet rokov a počítajú sa od konca roku, v ktorom bola skupina\npísomností rovnakej povahy alebo jednotlivá písomnosť vybavená a v prípadoch majetku nadobúdaného\nštátom spisy majú zostať po vybavení veci uložené v spisovniach prípadne na inom mieste na výkonných\norgánoch národných výborov po dobu 15 rokov, a po jej uplynutí sa majú odovzdať na trvalé uloženie\ndo príslušného archívu, stanovené uschovacie lehoty sa nesmú skracovať a bez písomného súhlasu\npríslušného archívneho orgánu sa nesmú nijaké písomnosti zničiť alebo odovzdať príslušným zberným\npodnikom. Písomnosť bez trvalej dokumentárnej hodnoty bolo dovolené zničiť len s písomným súhlasom\narchívneho orgánu a písomnosťami, ktoré možno považovať za archívne dokumenty podľa ich obsahu\nsa rozumejú písomnosti národných výborov všetkých stupňov a ich výkonných orgánov. Vo vzťahu k\ndanej veci to znamená, že v prípade sporného vyvlastnenia sa jednalo o nadobúdanie majetku štátom\nod súkromných osôb, spis týkajúci sa vyvlastnenia sa vôbec nesmel zničiť ani sa s ním nesmelo\nnijako manipulovať ani nič z neho vyberať, vec bola skončená v roku 1981, a preto počnúc 01.01.1982\npo dobu 15 rokov spis mal byť nedotknutý uložený v spisovni národného výboru, v roku 1990 bol\nuplatnený reštitučný nárok, a spis po zrušení národných výborov prešiel rovno z národného výboru na\nmajetkoprávny odbor Magistrátu Hlavného mesta SR Bratislavy; po uplatnení reštitučného nároku sa\njednalo o „živý“ spis.\n24. Z pripojenej inštrukcie Spisová služba národných výborov vydaná Ministerstvom vnútra SSR v roku\n1975 podľa žalobcov vyplýva, že čistopisy listov sa píšu v úprave podľa pripojeného vzoru č. 1, v\nktorého texte sa popisujú všetky náležitosti čistopisu a ich umiestnenie, asi 40 mm pod záhlavím sa\nnapíše adresa príjemcu, i na čistopise (nielen na obálke) musí byť adresa vždy úplná, všetky písomné\nrozhodnutia sa zasielajú doporučene na návratku s označením „do vlastných rúk adresáta“ (strana\n16 inštrukcie), zasielanie písomností národných výborov do cudziny sa uskutočňuje cez rezortné\nministerstvá a ústredné úrady, prostredníctvom Federálneho ministerstva zahraničných vecí (strana 17\ninštrukcie). Vo vzťahu k danej veci to znamená, že\nv prípade sporného vyvlastnenia sa národný\nvýbor uvedenou inštrukciou zjavne spravoval v tej časti, keď na písomnom vyhotovení rozhodnutia o\nvyvlastnení zo dňa 12.03.1979 výslovne\na v súlade s uvedenou inštrukciou pod záhlavím\nrozhodnutia uviedol príjemcu rozhodnutia a úplnú adresu príjemcu. Potom podľa žalobcov absentuje\nracionálne vysvetlenie či dôkaz, že by národný výbor doručoval niekomu inému a na inú adresu.\n25. Ďalší účastník konania v rade 2/ sa k veci vyjadril podaním doručeným súdu 26.09.2024 (datované\n18.09.2024). V celom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím, rovnako aj s jeho odôvodnením,\nako i s vyjadrením ďalšieho účastníka konania v rade 1/. Súčasne upozornil na skutočnosť, že žalobcovia\nrozšírili reštitučný titul, ktorého existencie sa dovolávali. Nejedná sa pritom o nové skutočnosti, a\nžalobcovia mali, resp. museli mať vedomosť o ich existencii už v čase uplatnenia reštitučného nároku.\nJe nepochybné, že nie je možné bez akéhokoľvek časového vymedzenia robiť nové podania, ktorých\npredmetom je uplatnenie nového nároku. Zákon stanovil lehotu pre uplatnenie práva na vydanie\nnehnuteľnosti a jej dodržanie, resp. nedodržanie sankcionuje zánikom práva. Teda bez akýchkoľvek\npochybností právo na vydanie nehnuteľností oprávneným osobám z titulu prevzatia nehnuteľnosti\nbez právneho dôvodu a právo na vydanie nehnuteľnosti z titulu bez vyplatenia náhrady zaniklo jeho\nneuplatnením v lehote\ndo 31.12.1992. Žalobcovia celých 27 rokov tvrdili, že nehnuteľnosti\nim boli vyvlastnené\na za náhradu, ktorú sľubovali vrátiť. Náhla zmena\npostoja žalobcov je priehľadne účelová. Žalovaný nie je a ani nebol aktívne legitimovaný posudzovať\nalebo skúmať právoplatnosť rozhodnutia o vyvlastnení. Vzhľadom na uvedené účastník navrhol žalobu\nzamietnuť v celom rozsahu ako bezdôvodnú.\n26. Ďalší účastník konania v rade 1/ sa k veci vyjadril aj podaním doručeným súdu dňa 28.11.2024\n(datované 18.11.2024), v ktorom sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozhodnutím a s jeho\nodôvodnením. Žalobcovia sa vo vyjadreniach sústredili predovšetkým\nna preukázanie\ndoručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia, pričom nepreukázali, že správny orgán alebo odvolací orgán\nje oprávnený v rámci reštitučného konania určiť, či je spomínané rozhodnutie právoplatné alebo nie.\nZákon č. 229/1991 Zb. v konaní o uplatnenom reštitučnom nároku neumožňuje konajúcemu správnemu\norgánu posudzovať platnosť a neplatnosť právnych úkonov, na základe ktorých prišlo v minulosti k\n\nzmene vlastníka nehnuteľnosti. Zákony takúto právomoc v reštitučnom konaní konajúcim orgánom\nnedali. V prebiehajúcom správnom konaní správny orgán môže vykonávať len také úkony, ktoré mu\nplatné právne predpisy dovoľujú, nesmie konať nad ich rámec a musí rešpektovať princípy právneho\nštátu. Preto predložené rozhodnutia o vyvlastnení nehnuteľností opatrené doložkou právoplatnosti musí\nsprávny orgán vziať do úvahy a na ich základe posúdiť podaný nárok. Správny súd vo veci preskúmania\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia nie je oprávnený na základe žaloby posúdiť právoplatnosť\nvyvlastňovacích rozhodnutí vydaných pred 40 rokmi, ani posúdiť správnosť doložky osvedčujúcej túto\nskutočnosť a rozhodnúť tak o ich prípadnej platnosti, či neplatnosti.\n27. Dodal, že žalovaný bol pri rozhodovaní v tejto veci viazaný právnym názorom krajského súdu\nč. k. 19S/311/02-37 zo dňa 10.05.2004. Súd konštatoval, že v danom prípade došlo k vyvlastneniu\nnehnuteľností za náhradu, ktorá bola vyplatená na základe relevantných listín preukazujúcich prechod\nvlastníckeho práva na štát, a to právoplatných vyvlastňovacích rozhodnutí. Ak by kompetentné orgány v\ntom čase mali za to, že tieto listiny nie sú vydané v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, nedošlo\nby ani k vyplateniu v nich uvedených náhrad. Realizované vyvlastnenia teda neboli považované za\nsporné. Reštituenti sa v tomto konaní v minulosti sami vyjadrili, že im náhrady boli vyplatené. Žalobcovia\nbez dôkazov obviňujú z manipulovania zo spisom, ničenia, či vyberania listín. Sami žalobcovia si pritom\npodľa priebehu reštitučného konania prispôsobujú tituly pre ich nárok podľa toho, ako im to práve\nvyhovuje. Na základe uvedených skutočností ďalší účastník konania v rade 1/ žiadal, aby súd napadnuté\nrozhodnutie ako vecne správne potvrdil.\n28. Žalobcovia sa ďalej k veci vyjadrili podaním doručeným súdu dňa 28.11.2024\n(datované\n28.11.2024), v ktorom uviedli, že reštitučný zákon upravuje okrem iného aj reštitúciu\npoľnohospodárskeho majetku a reštitučným nárokom sa rozumie týmto zákonom daný nárok.\nV\ndanej veci bol reštitučný nárok uplatnený včas a riadne a spĺňal všetky náležitosti vyžadované\n§\n9 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. Počas celého konania pred žalovaným žalobcovia neuplatnili\nžiadny nový alebo ďalší reštitučný nárok, lebo nepožadovali pozemok vo väčšej výmere, ako im bol\nodňatý, ani žiadny iný, ďalší ev. náhradný pozemok, ani peňažnú náhradu; vždy žiadali vydať „in natura“\nlen ten pozemok, ktorý im bol odňatý, preto o nejakom novom reštitučnom nároku tu nemôže byť ani reči.\n29. Žalobcovia ďalej zdôraznili, že § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. ustanovuje iba zákonné podmienky,\nktoré musí oprávnená osoba splniť, aby bolo jej reštitučnému nároku vyhovené, neupravuje žiadne\nprávne tituly zakladajúce konkrétne subjektívne právo. Skutkový stav vyplývajúci z dokazovania sa má\nposúdiť podľa všetkých ustanovení zákona, ktoré na neho dopadajú. Preto ak počas konania pred\nsprávnym orgánom sú predložené dôkazy, ktoré dokazujú splnenie viacerých podmienok uvedených v\n§ 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., t. j. viacero spôsobov prechodu nehnuteľnosti na štát, tak potom je\nreštitučný nárok opodstatnený, ak je preukázaná čo len jedna z podmienok definovaných v § 6 ods. 1.\nNie je povinnosťou účastníka konania reštitučný nárok právne kvalifikovať; zákonné požiadavky účastník\nsplní, keď z jeho písomného prejavu vyplýva, že chce vrátiť štátom odňatý pozemok a počas konania\npred správnym orgánom uvedie skutočnosti a predloží dôkazy, ktoré dokazujú splnenie jednej alebo aj\nviacerých podmienok uvedených v § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. Dôkazy môže účastník predložiť\naž do času vydania rozhodnutia odvolacieho orgánu (v tomto smere žiadna koncentrácia konania\nneplatí na rozdiel od civilného konania). V danej veci žalobcovia ďalšie dôkazy preukazujúce viaceré\nspôsoby prechodu ich pozemkov na štát uvedené v § 6 ods. 1 písm. n), písm. p) zákona č. 229/1991\nZb. (vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady, prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu) predkladali\npočas konania pred prvostupňovým správnym orgánom za účelom preukázania opodstatnenosti ich\nreštitučného nároku na vydanie odňatých pozemkov „in natura“, a teda včas, a bolo povinnosťou\nsprávnych orgánov sa s takýmito dôkazmi zákonným spôsobom vysporiadať, čo správne orgány\nneurobili, a preto žalobcovia podali správnu žalobu.\n30. Podľa žalobcov je priehľadne účelová práve argumentácia ďalšieho účastníka konania v rade\n2/, pretože boli predložené jednoznačné dôkazy vyvracajúce právoplatnosť rozhodnutia o vyvlastnení\npre závadu v doručení, a žiadny z ostatných účastníkov konania jednoznačné dôkazy dokazujúce\nzákonné doručenie rozhodnutia o vyvlastnení nebol v stave ani len konkrétne označiť. K námietke,\nže správny orgán nie je ani nebol aktívne legitimovaný posudzovať alebo skúmať právoplatnosť\nrozhodnutia o vyvlastnení, táto námietka podľa žalobcov je evidentne účelová a neopodstatnená a už\nsamotné znenie žalobných bodov takúto argumentáciu vyvracia. V tomto smere sú použiteľné na vec\njednoznačné právne názory NS SR, konkrétne judikáty R 77/2021, R 38/2020 a iné. Je povinnosťou\n\nsúdu preskúmavať, či správny akt vydaný v minulosti nie je ničotný, či bol účastníkovi konania riadne\ndoručený a či nadobudol právoplatnosť, pričom len na základe právoplatného rozhodnutia mohlo prejsť\nvlastnícke právo na štát. Ak by správny orgán nemal v právomoci posúdenie predbežnej otázky (čo\nsamozrejme v právomoci má podľa § 40 Správneho poriadku), tak by potom nemal ani v právomoci\nposúdenie, či došlo k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu, a v takom prípade by stratilo\nzmysel a bolo by nevykonateľné ustanovenie § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., pojednávajúce\no prevzatí nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Žaloba je preto podaná dôvodne.\nV.\nRelevantná právna úprava\n31. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona\nv znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\n32. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n33. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.\n34. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť\nalebo nedostatok dôvodov.\n35. Podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu\nverejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy\nza základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore\ns administratívnymi\nspismi alebo v nich nemá oporu.\n36. Podľa § 191 ods. 3 SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného,\nv závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy\nalebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, b) zrušiť aj skôr vydané\nrozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa § 27\nods. 1.\n37. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže\naj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu\nverejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie\nrozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení\nvšetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.\n38. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo\nna\núplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom\nalebo sčasti úspech.\n39. Podľa § 169 SSP ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri\nzúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní\núspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im\nsprávny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo\nna náhradu ďalších trov konania.\n40. Podľa § 6 ods. 1 písm. m), písm. n), písm. p) reštitučného zákona oprávneným osobám sa vydajú\nnehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku\nm) vyvlastnenia\nza náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená,\nn) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,\np) prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu.\n\n41. Podľa § 13 ods. 1 reštitučného zákona právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže\noprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1 písm. a) začne\nosemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol výrok zrušený, ak\ndôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona. Neuplatnením práva\nv\nlehote právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred pozemkovým úradom\nsa spravujú všeobecnými predpismi o správnom konaní.\n42. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo\nspoľahlivo zisteného stavu veci.\n43. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne\na\núplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je\nviazaný len návrhmi účastníkov konania.\n44. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.\n45. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.\n46. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s\nnávrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\nVI.\nPosúdenie veci správnym súdom\n47. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč.\n151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon\nsúdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave\nna Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých\nje od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce\nsprávneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/319/2021,\nv zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov\nschválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu,\nkde je vedená pod sp. zn. BA-6S/319/2021.\n48. Správny súd vo veci rozhodol rozsudkom na pojednávaní nariadenom v súlade\ns § 107 ods. 1\npísm. a) SSP na deň 13.08.2026, ktorého sa zúčastnili žalobca v rade 1/, 2/, právny zástupca žalobcov a\npoverený zamestnanec ďalšieho účastníka konania v rade 1/. Žalovaný a ďalší účastník konania v rade\n2/, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní, sa bez ospravedlnenia nedostavili, preto súd\npojednával v ich neprítomnosti.\n49. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP\na § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s\nprvostupňovým rozhodnutím orgánu verejnej správy, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo,\nv rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.\n50. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, ktorými\nžalobcom nebol priznaný nimi uplatnený reštitučný nárok k reštituovaným pozemkom\nv k. ú. H.\nQ. na základe reštitučných dôvodov podľa § 6 ods. 1 písm. m), písm. n), písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.\n51. V prvom rade správny súd uvádza judikatórne východiská, z ktorých\npri\nposudzovaní danej veci vychádzal. V tejto súvislosti poukazuje najmä na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27.04.2010 (R 16/2010, právna\nveta), ktorý rieši posudzovanie podmienok reštitučného nároku a podľa ktorého „V reštitučnom konaní,\n\nktoré sa vyznačuje obťažnosťou dokazovania spôsobenou vplyvom značného časového odstupu od\npriebehu okolností slúžiacich ako skutkový základ rozhodovania, je povinnosťou štátnych orgánov\nposudzovať tvrdenia žiadateľa o relevantných skutočnostiach zhovievavo, teda v situácii dôkaznej\nnúdze brať do úvahy aj nepriame dôkazy rešpektujúc pritom dôsledne účel reštitučných právnych\npredpisov. Táto požiadavka je osobitne naliehavá v situácii, keď štát nedokáže spoľahlivo preukázať,\nže o súvisiacich právnych nárokoch žiadateľa uplatnených v minulosti, ktoré majú bezprostredný vplyv\nna právne posúdenie v súčasnosti uplatneného reštitučného nároku, bolo rozhodnuté. Vyžadovať v\ntakom prípade od žiadateľa nespochybniteľné preukázanie skutočností odôvodňujúcich jeho reštitučný\nnárok je v rozpore s požiadavkou spravodlivého rozdelenia dôkazného bremena v reštitučnom konaní,\na tak aj v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu.“ Ďalej ÚS SR vyslovil, že\n„Reštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristupovala aspoň k čiastočnému\nzmierneniu následkov mnohých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne\nuznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Riadiacim princípom v týchto konaniach sú\nzásady materiálneho právneho štátu...“ (Zb. Ús. 29/2010) a že „Rozhodnutiu všeobecného súdu v\nreštitučnej veci musí predchádzať konanie správneho orgánu, ktoré musí preukázať mimo rozumných\npochybností záver, že došlo k naplneniu všetkých procesných náležitostí požadovaných v konaní\norgánu verejnej moci o vznesených nárokoch. Orgány verejnej moci, ale aj všeobecné súdy pri úprave\nmajetkových krívd musia vziať do úvahy argumenty o konaniach, ktoré boli založené na zásadách\nprotirečiacich materiálnej ochrane práv a slobôd a ich výsledkom bola spáchaná krivda...“ (R 52/2010,\nprávna veta). „...Podľa názoru ústavného súdu prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy\na iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac\nsa zásadami materiálneho právneho štátu pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou\nveľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy,\nnajmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci.\nRozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať\nna vrub oprávnenej osoby...Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. III.\nÚS 148/05) uviedol, že v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania,\nnapr. doručenie rozhodnutia správneho orgánu musí byť preukázané mimo \"rozumných pochybností\".\nPokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo\nrozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. V rozpore\ns uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byť pri rozhodovaní v reštitučných\nveciach uplatňované, závery najvyššieho súdu, v ktorých celkom prevážil názor o nespochybniteľnosti\nrozhodnutí orgánov štátu v dobe neslobody, svedčia o jeho neústretovom formalistickom prístupe, ktorý\nprotirečí materiálnemu chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv\nzo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou...“ (R 52/2010). NS\nSR k interpretácii zákona č. 229/1991 Zb. zdôraznil, že „...v prípade uvedeného zákona sa jedná o\njeden z reštitučných zákonov, ktorými sa právny štát snaží vyrovnať s kvalitou právnych titulov pre\nprechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu v období rokov 1948 -1989. Reštitúcia podľa tohto\nzákona je originárnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Reštitúcia je zásah do vlastníckeho\npráva, ktorého titul v spojení správnym prostredím rokov 1948-1989 nezodpovedá kritériám právneho\nštátu a právne uznaným spôsobom pozbavenia a nadobúdania vlastníckeho práva. Tieto tituly sú\nvymedzené v § 6 zákona a pôde...V prvom rade je nevyhnutné poukázať na to, že vlastnícke tituly\nvymedzené v § 6 zákona o pôde zákonodarca vymedzil ako reštitučné, t. j. kvalitatívne tak, že môžu\nbyť na žiadosť oprávnenej osoby podrobené skúmaniu a pri zistení ich existencie a splnení ďalších\npodmienok môžu byť prelomené v prospech oprávnenej osoby na jej žiadosť vydaním rozhodnutia o\nvydaní nehnuteľností, výrokom o priznaní vlastníckeho práva...Z tohto dôvodu stav dôkaznej núdze\nnemožno pripočítať na ťarchu oprávnenej osoby...Rozloženie dôkazného bremena treba hľadať aj v\nsystéme zákona o pôde, t. j vo vzájomných súvislostiach jednotlivých ustanovení. Systematický výklad\nvychádza z predpokladu, že právo je materiálne a formálne jednotný celok v ktorom si právne normy\nnavzájom neodporujú, ale sa dopĺňajú...“ (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/213/2010 zo 07.07.2011). Podľa\nÚS SR „zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri\nuplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem,\nbol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu Ústavou\nSlovenskej republiky garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky\norgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie\nÚstavou Slovenskej republiky (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a\nslobôd...“ (Zb. Us. 10/2007). Podľa Preambuly reštitučného zákona Federálne zhromaždenie Českej a\nSlovenskej Federatívnej Republiky v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým\n\ndošlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť\nzlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov\nk pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v\nsúlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia uznieslo sa na tomto zákone.\n52. Správny súd ďalej považoval za potrebné vyjadriť sa k námietke ďalšieho účastníka konania\nv rade 2/ o nemožnosti rozšírenia uplatneného nároku žalobcov na základe iného reštitučného dôvodu\npodľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., ktorou námietkou bola de facto spochybnená aj možnosť\npreskúmať reštitučný nárok súdom v celom rozsahu, preto ide o zásadnú námietku, s ktorou je potrebné\nsa vysporiadať v poradí ako s prvou. Ďalší účastník konania v rade 2/ v tomto smere v podstate\nvychádzal z toho, že uplatnenie reštitučného nároku je viazané na prekluzívnu lehotu a ak sa nárok,\ndaný konkrétnym reštitučným dôvodom vymedzeným v § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. neuplatní\nv tejto lehote, zaniká. Správny súd, vychádzajúc pri riešení tejto otázky z vyššie uvedených premís,\nnajmä z povinnosti všetkých orgánov postupovať zhovievavo, s určitou veľkorysosťou a tak, aby\nnedochádzalo k sekundárnym zásahom do práv dotknutých osôb, a teda k vytváraniu ďalších krívd, a tiež\nvychádzajúc z ústavnokonformného výkladu právnych noriem a zo samotného reštitučného zákona,\nv tejto súvislosti upriamuje pozornosť na to, že reštitučný zákon žiadne takéto obmedzenie neupravuje\na toto nevyplýva ani z iných právnych predpisov. Z § 13 ods. 1 reštitučného zákona vyplýva, že právo\nna vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992 a neuplatnením\nv danej lehote toto právo zanikne. Je teda zrejmé, že sám zákonodarca nemal v úmysle viazať\npreklúziu danej lehoty na uplatnenie konkrétneho reštitučného dôvodu, ale na uplatnenie práva ako\ntakého, čo žalobcovia splnili a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania ani sporná. Takýto\nvýklad zákona napokon možno považovať za súladný aj s princípom vyjadreným v čl. 2 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Navyše nie je vylúčené,\nže v praxi môže nastať situácia, kedy sa až v priebehu samotného reštitučného konania a s ním\nspojeného dokazovania zistí, že do úvahy prichádza aj ďalší reštitučný dôvod, odlišný od toho, ktorý\nbol uplatnený pri podaní reštitučného návrhu, limitovaného lehotou. Podľa názoru správneho súdu\nby výklad reštitučného zákona ako právneho predpisu určeného práve na zmierňovanie majetkových\nkrívd, popierajúci právo na rozšírenie reštitučných dôvodov v priebehu konania, nebol ústavnokonformný\nani spravodlivý. S ohľadom na uvedené správny súd uzatvára, že táto námietka nie je opodstatnená,\npreto bolo potrebné pristúpiť k prieskumu napadnutého rozhodnutia ako celku, teda vo vzťahu ku\nvšetkým reštitučným dôvodom podľa § 6 ods. 1 písm. m), písm. n), písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.,\nktoré boli žalobcami riadne uplatnené a ktorými sa správne orgány v predmetnom administratívnom\nkonaní zaoberali.\n53. Po vyriešení tejto otázky a oboznámení sa s obsahom žalobných námietok, súdneho spisu\na administratívneho spisu, sa správny súd zameral na posúdenie existencie žalobného dôvodu podľa §\n191 ods. 1 písm. d) SSP, keďže tento žalobný dôvod, resp. existencia nepreskúmateľnosti rozhodnutia, je\npredpokladom (prekážkou) pre možné skúmanie ďalších žalobných dôvodov. S ohľadom na skutočnosť,\nže pre konanie o navrátenie vlastníctva k pozemkom platia všeobecné predpisy o správnom konaní,\nteda Správny poriadok (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/213/2010 zo 07.07.2011), správny súd poukazuje\nna to, že Správny poriadok v ustanovení § 47 ods. 3 stanovuje požiadavky, ktorými sa zabezpečuje\nriadne odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu. V zmysle označeného ustanovenia je esenciálnou\nnáležitosťou rozhodnutia uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, uvedenie úvah,\nktorými bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri aplikácii právnych\npredpisov, na základe ktorých rozhodoval, a tiež to, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov\nkonania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V rozpore so zákonom je také rozhodnutie, ktoré\nneobsahuje niektorú z uvedených náležitostí.\n54. Za nepreskúmateľné sa považuje také rozhodnutie, ktoré je nezrozumiteľné, teda nejasné\nalebo protirečivé, a rozhodnutie, ktoré je nedostatočne odôvodnené, teda také, z ktorého nie je\nmožné jednoznačne zistiť dôvody, ktoré k nemu viedli, resp. úvahy, ktorými sa administratívny\norgán pri formovaní záverov v ňom vyjadrených riadil, vrátane úvah týkajúcich sa podstatných\nnámietok vznesených účastníkmi konania v konkrétnej veci. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je jednou\nz najzávažnejších vád, ktorými môže byť rozhodnutie vydané v ktoromkoľvek administratívnom konaní\nzaťažené, pretože táto vada nielenže znemožňuje zistiť účastníkovi konania dôvody, pre ktoré bolo\nrozhodnutie vydané a pre ktoré prípadne nebolo vyhovené jeho námietkam, a následne uplatniť\nmožnosť sa proti nemu brániť, ale znemožňuje i riadny prieskum takéhoto rozhodnutia správnym súdom\n\na porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní. Správny súd zdôrazňuje, že pre zachovanie\npráv účastníkov konania nie je zo strany orgánov verejnej správy potrebné dať odpoveď na všetky otázky,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (m.\nm. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07, ako i rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo\nveciach J. proti M., J. D. proti T., U. proti Grécku).\n55. Správny súd konštatuje, že v kontexte vyššie uvedených požiadaviek odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia žalovaného nie je možné považovať za postačujúce, a to nielen s ohľadom na zachovanie\nprocesných práv účastníkov administratívneho (správneho) konania, medzi ktoré patrí aj právo\ndozvedieť sa dôvody napadnutého rozhodnutia a mať možnosť sa proti nemu procesne brániť, resp.\nargumentovať vo svoj prospech, ktoré právo bolo takýmto odôvodnením žalobcom bolo odňaté, ale\nnajmä s ohľadom na právne následky napadnutého rozhodnutia. Právnymi následkami napadnutého\nrozhodnutia sa totiž žalobcom de facto odníma právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom, na ktoré\nby inak mali právny nárok. Napadnutým rozhodnutím žalovaný negatívnym spôsobom zasiahol do sféry\nvlastníckeho práva žalobcov, ktoré je jedným zo základných ľudských práv chránených nielen Ústavou\nSlovenskej republiky, ale aj medzinárodnými dohovormi. Účelom reštitučného konania je zmierňovanie\nmajetkových krívd, ku ktorým dochádzalo v období nedemokratických štátnych režimov odňatím\nvlastníckeho práva, prináležiaceho konkrétnym právnickým a fyzickým osobám, bez právneho dôvodu,\nresp. bez primeranej náhrady, a účelom reštitúcií (z lat. restitutio – nahradiť, obnoviť) bolo predovšetkým\nobnoviť pôvodný stav. Takýto zásadný zásah do práv fyzických osôb, ktorým reštitučné rozhodnutie\nnepochybne je, preto odôvodňuje zvýšené požiadavky na zrozumiteľnosť, presvedčivosť a dostatočnú\nargumentačnú vybavenosť vydaného rozhodnutia, ktoré musí dávať odpovede na všetky nastolené\nskutkové a právne otázky veci, čo však v prejednávanej veci nebolo ani elementárne naplnené.\n56. Každý reštitučný dôvod, teda dôvod pre vydanie nehnuteľnosti v zmysle § 6 ods. 1 zákona č.\n229/1991 Zb., má osobitný charakter, a preto je k potrebné ku každému z nich pristupovať osobitne.\nRozhodujúci orgán je vždy povinný zistiť skutočný stav veci tak, aby podklady rozhodnutia boli pre\nvydanie reštitučného rozhodnutia a odôvodnenie existencie či neexistencie reštitučného nároku na\nzáklade konkrétneho reštitučného dôvodu dostatočné. To platí pre všetky reštitučné nároky a reštitučné\ndôvody, vrátane § 6 ods. 1 písm. p) reštitučného zákona, teda prechod nehnuteľností na štát v dôsledku\nprevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Otázka existencie reštitučného dôvodu je výlučne na\nposúdení správneho orgánu, ktorý v tomto smere vykonáva dokazovanie, a v prípade, ak je pre jeho\nzávery potrebné vyriešiť súvisiacu otázku, správny orgán postupuje podľa § 40 Správneho poriadku.\n57. Takouto súvisiacou predbežnou otázkou pre uplatnenie nároku podľa § 6 ods. 1 písm. p) reštitučného\nzákona je aj otázka právoplatnosti vyvlastňovacích rozhodnutí, správnosť a účinnosť ich doručovania,\nkeďže prevzatím veci bez právneho dôvodu sa rozumie aj prípad, keď došlo k prevzatiu veci na základe\nprávneho dôvodu síce existujúceho, ale nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky (m. m. R\n38/2020, právna veta). V zmysle existujúcej judikatúry všeobecných súdov, ktoré pôvodne o reštitučných\nnárokoch rozhodovali, prevzatím nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu sa rozumie i prevzatie\nnehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia (napr. o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a\nnenadobudlo právnu účinnosť (por. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/93/2010 z 27.02.2012). Tieto\nzávery sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na prejednávanú vec. Bolo preto povinnosťou žalovaného\nako konajúce správneho orgánu zaoberať sa a vyhodnotiť ako predbežnú otázku účinnosti doručovania\nvyvlastňovacích rozhodnutí, ktorými v danej veci boli konkrétne 3 rozhodnutia, a to rozhodnutie ONV\nBratislava IV. sp. zn. 260/157/79-183 zo dňa 12.03.1979, rozhodnutie Národného výboru hlavného\nmesta SSR Bratislavy sp. zn. OÚPA-1755-330/1980/Vá zo dňa 05.06.1980 a rozhodnutie Ministerstva\nvýstavby a techniky SSR sp. zn. 12178/80-12/Hk zo dňa 10.02.1981. Vyvlastňovacie rozhodnutia boli\nvydané v období, ktoré sa vyznačovalo výraznými zásahmi do práv fyzických a právnických osôb\na absenciou ich garancie a rešpektu, preto je o to zvlášť potrebné v reštitučných veciach dôsledne\nskúmať a v tomto kontexte vyhodnocovať okolnosti konkrétnej veci, nevynímajúc skúmanie dodržania\nzákonných pravidiel pri doručovaní vyvlastňovacích rozhodnutí, ktoré mohli byť postihnuté rovnakými\nzásahmi. Uvedenými otázkami sa žalovaný riadne nezaoberal, hoci to bolo pre posúdenie existencie\npredmetného reštitučného dôvodu zásadné. Správny súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného,\nže posúdenie správnosti a účinnosti doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí nespadá do kompetencie\nsprávnych orgánov v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a ani do kompetencie správneho súdu.\n\n58. Žalovaný sa riadne nezaoberal tým, či označené vyvlastňovacie rozhodnutia bolo možné považovať\nza riadne a účinne doručené, resp. či vôbec nadobudli právoplatnosť, a teda aj právne účinky, ergo či boli\nriadnym a účinným právnym titulom na prevzatie nehnuteľnosti štátom, čím založil nedostatok dôvodov\npre vydanie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný neuviedol, z akých dôkazov a z akého ním zisteného\nskutočného stavu veci vychádzal, ktoré dôkazy na tento účel vykonal a ako ich vyhodnotil v kontexte so\nsvojou povinnosťou v zmysle § 3 ods. 4, ods. 5 Správneho poriadku. Nereflektoval ani na skutočnosť,\nže žalobkyňa v rade 5/ sa v spornom období doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí nachádzala\ndlhodobo v zahraničí, čo bolo preukazované početnými dôkazmi v administratívnom konaní, pričom túto\nskutočnosť žalovaný považoval za preukázanú, čím založil vadu nezrozumiteľnosti napadnutého\nrozhodnutia pre jeho zmätočnosť, spôsobenú nejasným vyhodnotením tejto otázky vo vzťahu k výsledku\nkonania. Ak mal túto skutočnosť žalovaný za preukázanú, neodrazilo sa to v jeho úvahách ani v záveroch\nnapadnutého rozhodnutia, hoci bola podstatná z hľadiska dôkazného bremena žalobcov. K zmätočnosti\nprijatých záverov prispelo aj konštatovanie žalovaného obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, že z\narchívnych záznamov je zrejmá absencia doručeniek, ktorá skutočnosť aj v zmysle vyššie uvádzaných\njudikatórnych záverov evidentne svedčila v prospech reštitučného nároku žalobcov. Nie je zrejmé, čo\nvlastne žalovaného k vydaniu napadnutého rozhodnutia viedlo, a napadnuté rozhodnutie ako celok\nneposkytuje dostatočný skutkový a právny základ pre konštatovanie nesplnenia podmienok pre reštitúciu\ndotknutých nehnuteľností vo vzťahu k žalobcom.\n59. Napadnuté rozhodnutie žalovaný založil na úvahách a domnienkach, ktoré nemajú oporu v zistenom\nskutkovom stave ani v administratívnom spise, a ktoré nereflektujú na uvedené skutočnosti a okolnosti\ndanej veci. Konkrétne išlo o domnienky žalovaného týkajúce sa doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí\nžalobkyni v rade 5/ prostredníctvom opatrovníka či zástupcu a úvahy o tom, ako k riadnemu doručeniu\nmohlo dôjsť, či vyhodnocovanie pravdepodobnosti existencie inej osoby, ktorá mala zásielku prevziať.\nŽalovaný sa nekoncentroval na obsah administratívneho spisu a zabezpečené dôkazy, z ktorých by\nvyvodil zodpovedajúce skutkové a právne závery, ale zameral sa na zvýrazňovanie skutočností, ktoré by\nmali byť dôvodom na ospravedlnenie nedostatkov v doručovaní a absencie dôkazov, a na nekritickom\npredpoklade o správnosti doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí bez ďalšieho bližšieho zdôvodnenia.\n60. Správny súd konštatuje, že v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, na základe\nktorých by bolo možné závery žalovaného vo vzťahu k ním konštatovanému účinnému doručeniu\nvyvlastňovacích rozhodnutí a ich právoplatnosti verifikovať, nenachádzajú sa tam žiadne dôkazy\nz archívnych záznamov, ani všetky vyvlastňovacie rozhodnutia, a to napriek skutočnosti, že podľa\nobsahu administratívneho spisu žalobcovia už v odvolacom konaní navrhli vykonať ako dôkazy archívne\nspisy z vyvlastňovacieho konania. K vykonaniu tohto dôkazu sa žalovaný ani nevyjadril. Správny súd\nnezistil, ktorý z dôkazov prípadne už obsiahnutých v administratívnom spise predstavuje ten konkrétny\ndôkaz, ktorý žalovaného presvedčil\no správnosti doručovania vyvlastňovacích\nrozhodnutí a sám žalovaný to ani nevysvetlil. Jeho tvrdenia smerom k použitým dôkazom sú tak pre\nabsenciu relevantného zdôvodnenia nepreskúmateľné a nemajú oporu v administratívnom spise.\n61. Dokazovanie v reštitučnom konaní je síce primárne nastavené tak, že dôkazné bremeno preukázania\nsvojho reštitučného nároku nesie oprávnená osoba – navrhovateľ, teda v tomto prípade žalobcovia,\navšak vzhľadom na produkovanú judikatúru je potrebné v danej veci prihliadnuť aj na to, že\npreukazovanie niečoho, čo neexistuje, resp. sa nestalo, nie je možné. Je teda potrebné vychádzať\nz logiky veci a vyhodnotiť dôkazy, ktoré sú k dispozícii, pričom ich absencia nemôže byť na ťarchu\nžalobcov. Správny súd osobitne v tejto súvislosti poukazuje aj na názor ÚS SR, podľa ktorého „v\nšpecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie rozhodnutia\nsprávneho orgánu musí byť preukázané mimo \"rozumných pochybností\". Pokiaľ všeobecný súd nemá\npreukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí\nvychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré\npodľa názoru ústavného súdu musia byť pri rozhodovaní v reštitučných veciach uplatňované, závery\nnajvyššieho súdu, v ktorých celkom prevážil názor o nespochybniteľnosti rozhodnutí orgánov štátu v\ndobe neslobody, svedčia o jeho neústretovom formalistickom prístupe, ktorý protirečí materiálnemu\nchápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci\na v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou...“ (R 52/2010). Podľa názoru správneho súdu\nvyhodnotenie danej veci žalovaným odporuje uvedeným právnym záverom. Žalovaný v neprospech\nžalobcov vyhodnotil dokonca aj absenciu dôkazov o tom, že došlo k porušeniu zákona a že sa\nžalobcovia domáhali nápravy, čo explicitne vyplýva z preskúmavaných rozhodnutí. Žalovaný napadnuté\n\nrozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím založil na nepreukázaní reštitučného dôvodu podľa\n§ 6 ods. 1 písm. p) reštitučného zákona, a teda neunesení dôkazného bremena na strane žalobcov,\navšak nevysvetlil, ako do tohto záveru zapadá osvedčenie neprítomnosti žalobkyne v rade 5/ v čase\ndoručovania vyvlastňovacích rozhodnutí v štáte, absencia doručeniek v archívnych spisoch, a tiež\nabsencia ďalších dôkazov, preukazujúcich nezákonnosť, ktoré žalovaný pripísal na ťarchu žalobcov.\n62. Správny súd vo vzťahu k ostatným reštitučným dôvodom, ktoré žalobcovia uplatnili, teda k § 6 ods.\n1 písm. m), písm. n) reštitučného zákona, už len dodáva, že v ďalšom konaní bude potrebné, aby sa\nžalovaný vyjadril k tomu, ako sa vysporiadal so žalobcami navrhnutými dôkazmi a ako ich vyhodnotil,\nkonkrétne vo vzťahu k dôkazom v podaní adresovanom prvostupňovému orgánu, doručenom dňa\n07.05.2019, nachádzajúcom sa v administratívnom spise, a to predložená Mapa ZOO z augusta 1987\ns vyznačením aktuálneho aj plánovaného účelového využívania pozemkov pre akciu sťahovanie ZOO,\na návrh na výsluch svedkyne I. B. E., ktorá v čase sporného vyvlastnenia mala bývať v bezprostrednom\nsusedstve reštituovaných pozemkov. Prvostupňový orgán na tieto navrhované dôkazy vo svojom\nrozhodnutí nijako nereflektoval a napriek tomu, že táto skutočnosť bola namietaná žalobcami aj\nv odvolaní, žalovaný ju v rámci revízie prvostupňového rozhodnutia nevzal do úvahy, nevyhodnotil a ani\nnevykonal predmetné dôkazy. Správny súd v tejto súvislosti podotýka, že z hľadiska zachovania práv\núčastníkov konania je podstatné nie to, aby im bolo\nza každých okolností vyhovené,\npokiaľ ide o navrhnuté dôkazy, ale aby predovšetkým dostali priestor ich predkladať a aby od konajúceho\norgánu dostali odpoveď na to, prečo nimi predložené dôkazy nebudú vykonané, prečo nie sú relevantné,\nresp. aký vplyv majú na výsledok konania a ako boli vyhodnotené, hoci by prípadne ich relevancia ani\nnebola daná. Žalovaný aj prvostupňový orgán rezignovali na svoju povinnosť vecou sa riadne zaoberať\na v tomto smere zachovávať práva účastníkov konania na zodpovedanie pre vec podstatných otázok,\nčo je neakceptovateľné.\n63. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie ako celok trpí vadou\nnepreskúmateľnosti, pretože je nielen nezrozumiteľné a zmätočné, ale neposkytuje ani dostatok\ndôvodov, na ktorých je založené. Takéto rozhodnutie je svojvoľné a porušuje princípy právneho štátu,\nvrátane práva účastníkov na spravodlivé konanie.\n64. Správny súd vzhľadom na uvedené rezultuje, že je potrebné prisvedčiť žalobným námietkam o\nexistencii vady nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok jeho\ndôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, a vady nedostatku opory skutkového stavu ako základu\nnapadnutého rozhodnutia v administratívnom spise podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP s poukazom na\nto, že žalovaný napadnuté rozhodnutie pokiaľ ide o nenaplnenie reštitučného dôvodu podľa § 6 ods.\n1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., spočívajúceho v prevzatí reštituovanej nehnuteľnosti štátom bez\nprávneho dôvodu, ku ktorému malo v danej veci dôjsť titulom neúčinného doručovania vyvlastňovacích\nrozhodnutí - založil na úvahách, ktoré sú vágne, z hľadiska dôvodov pre odmietnutie reštitučného\nnároku nedostatočné a zmätočné, a ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch, nachádzajúcich sa\nv administratívnom spise. Žalovaný sa riadne nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobkyňa v rade 5/\nsa v spornom období doručovania vyvlastňovacích rozhodnutí nachádzala dlhodobo v zahraničí, ani\ns tým, že z archívnych záznamov je zrejmá absencia doručeniek, ktoré by boli spôsobilé preukázať,\nže k účinnému doručeniu vyvlastňovacích rozhodnutí skutočne došlo. Napadnuté rozhodnutie založil\nna úvahách\na domnienkach, ktoré nemajú oporu v zistenom skutkovom\nstave ani v administratívnom spise,\na ktoré nereflektujú na uvedené skutočnosti.\nV administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné závery\nžalovaného vo vzťahu k ním konštatovanému účinnému doručeniu vyvlastňovacích rozhodnutí a ich\nprávoplatnosti verifikovať. Napadnuté rozhodnutie tak neposkytuje dostatočný skutkový a právny základ\npre konštatovanie nesplnenia podmienok pre reštitúciu dotknutých nehnuteľností vo vzťahu k žalobcom.\n65. Správny súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť z\ndôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), písm. f) SSP a vec vrátiť na ďalšie konanie žalovanému, ktorý je\nviazaný právnym názorom správneho súdu a je povinný v ďalšom konaní zákonným postupom odstrániť\nvytýkané nedostatky.\n66. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je\norgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval\nv súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej\n\nsprávy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu\nv zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.\n67. Správny súd pre úplnosť dodáva, že ostatnými žalobnými dôvodmi sa už nezaoberal, keďže ich\nhodnotenie je s ohľadom na vytýkané vady napadnutého rozhodnutia v podobe jeho nepreskúmateľnosti\na absencie opory skutkového stavu v administratívnom spise v tomto konaní predčasné. Až po tom, ako\nžalovaný odstráni vytýkané nedostatky a vysporiada sa s otázkami podstatnými pre konanie v danej veci\ntak, ako bolo naznačené v predchádzajúcich častiach rozsudku, v nadväznosti na ktoré vysloví svoje\nzávery, tieto dostatočným, zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodní, a doplní administratívny\nspis, bude možné tieto závery v prípadnom novom konaní podrobiť aj ďalšiemu testu zákonnosti v zmysle\n§ 191 ods. 1 SSP. V prípade, že žalovaný dôjde k záveru, že skutkové okolnosti danej veci nie sú\ndostatočné na to, aby umožňovali dospieť k jednoznačným záverom, bude jeho úlohou dokazovanie\ndoplniť, prípadne zopakovať, a tento postup zrealizovať pri zachovaní práv účastníkov konania.\n68. Na dôvažok je potrebné dodať, že súd nepostupoval podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, teda\nnepristúpil spolu so zrušením napadnutého rozhodnutia aj k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia\nv zmysle žalobného petitu, a to s poukazom na potrebu minimalizácie zásahov do právoplatne vydaných\nrozhodnutí a právnu istotu účastníkov konania, a so zreteľom na to, že rozhodovanie orgánov verejnej\nsprávy v ich inštančnom postupe tvorí jeden celok a vytknuté nedostatky je možné zhojiť ďalším vhodne\nzvoleným zákonným postupom žalovaného.\n69. Pokiaľ ide o žalobcami navrhnuté dôkazy oboznámením pripojených vyvlastňovacích spisov, správny\nsúd vzhľadom na dôvody zrušenia napadnutého rozhodnutia a zásadu subsidiarity správneho súdnictva,\nako aj s poukazom na § 120 písm. a) SSP, nepovažoval ich vykonanie za potrebné a v tomto štádiu veci\nza účelné, preto návrhu žalobcov nevyhovel.\n70. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešným žalobcom\npriznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu (dôvodne vynaložených) trov konania,\no výške\nktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, vydaným súdnym úradníkom podľa § 175 ods. 2 SSP.\n71. Vo vzťahu k ďalším účastníkom konania v rade 1/ a 2/ súd rozhodol podľa § 169 SSP a náhradu\ntrov konania im nepriznal, keďže z obsahu súdneho spisu nezistil, že by im\nv\nsúvislosti s plnením súdom uloženej povinnosti v tomto správnom súdnom konaní nejaké trovy vznikli\n(por. uznesenie NSS SR sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025).\n72. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442\nSSP), a to v lehote jedného mesiaca\nod jeho doručenia na Správny súd v Bratislave.\nZmeškanie lehoty nemožno odpustiť.\nV kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého\nrozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich\nskutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva\n(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len\ndo uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nV kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na\npreukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera\no dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.\n\nDôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred\nsprávnym súdom.\nV konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ\nalebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo\nho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe\npodľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}