Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/55/2021 1021200430 26. 06. 2026 JUDr. Michaela Machová, Ph.D. ECLI:SK:SpSBA:2026:1021200430.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D., a z členov senátu JUDr. Lukáša Galla (sudca spravodajca) a JUDr. Natálie Stahovcovej, vo veci žalobcu: PROCESS MANAGEMENT, s.r.o., so sídlom Gaštanová 13, 811 04 Bratislava, IČO: 36 356 794, zastúpeného: act legal s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100208461/2021 zo dňa 05.02.2021, takto rozhodol: I. Správny súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100208461/2021 zo dňa 05.02.2021 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101583787/2020 zo dňa 15. 10. 2020 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán“) č. 101583787/2020 zo dňa 15. 10. 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2017 (ďalej len „zdaňovacie obdobie“) v sume 8000,- Eur a súčasne došlo k zvýšeniu rozdielu dane na DPH na sumu 19 006,40 Eur. Prvostupňový orgán najskôr poukázal na vykonanú daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2017 (ďalej len „daňová kontrola“) s jej začiatkom dňa 12.06.2018 a s jej ukončením dňa 09.07.2019, kedy bol žalobcovi doručený aj protokol o výsledku daňovej kontroly č. 101640277/2019 zo dňa 04.07.2019, s ktorým sa ukončenie daňovej kontroly spája. Daňová kontrola bola prvostupňovým orgánom prerušená dvakrát, a to od 25.04.2019 do 10.06.2019 a od 15.04.2020 do 05.10.2020. Na základe vykonanej daňovej kontroly prvostupňový orgán nepriznal žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie v sume 8000,- Eur z dodávateľskej faktúry č. 14091705 vystavenej spoločnosťou AKYS s. r. o. (ďalej len „AKYS“ alebo aj ako „dodávateľ“), v celkovej sume 48 000,- Eur, ktorej predmetom bolo poskytovanie reklamných služieb pre žalobcu. Uplatnené právo žalobcu na odpočet dane prvostupňový orgán nepriznal z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v relevantnom znení (ďalej len „zákon
o DPH“), pretože nedošlo ku preukázaniu vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, t. j. dodania predmetu dane dodávateľom uvedeným na faktúre. 2. Na základe podaného odvolania žalobcom žalovaný rozhodnutím č. 100208461/2021 zo dňa 05. 02. 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil. V úvode žalovaný skonštatoval, že prerušenie daňovej kontroly bolo účelné a nevyhnutné, pretože to bolo potrebné na získanie výsledkov z daňovej kontroly u spoločnosti AKYS. Samotná daňová kontrola bola podľa žalovaného vykonaná v zákonnej lehote a protokol má povahu zákonne získaného dôkazného prostriedku. Žalovaný odmietol odvolaciu námietku žalobcu o tom, že prvostupňové rozhodnutie má povahu nulitného rozhodnutia. Podľa žalovaného mal žalobca na základe obsahu svoji námietok, ktoré vzniesol voči protokolu, k oboznámeniu z vyrubovacieho konania aj z námietok uvedených v odvolaní dostatočnú vedomosť o dôvodoch a dôkazoch, na základe ktorým mu nebola priznaná DPH z deklarovaných reklamných služieb od dodávateľa. Z uskutočneného dokazovania podľa žalovaného vyplýva, že nebolo zistené reálne vykonanie reklamných služieb tak, ako bolo deklarované na dokladoch medzi obchodnými spoločnosťami v reťazci GASS, s. r. o. (ďalej len GASS), resp. Bright Industry s. r. o. (ďalej len „Bright Industry“) › PETAS, spol. s r. o. (ďalej len „PETAS“) › AKYS › žalobca. Z výpovedi konateľov spoločností GASS, Bright Industry, PETAS, podľa žalovaného vyplývalo, že títo nevedeli odpovedať a vysvetliť na ústnych pojednávaniach pred prvostupňovým orgánom, čo znamenajú pojmy reklamný a mediálny priestor, pojem reklamné práva, nevedeli uviesť predmet obchodovania a ani nemali vedomosti vykonávaní ekonomickej činnosti týchto spoločností. Pokiaľ spoločnosť PETAS hradila úhrady deklarovanými dodávateľom až potom, ako jej vykonal úhradu deklarovaný odberateľ AKYS, to nie je podľa žalovaného pri reálnom vykonávaní ekonomickej činnosti možné. Na základe vykonaného výsluchu konateľa spoločnosti AKYS žalovaný uviedol, že konateľ vo svojich výpovediach uvádzal všeobecné informácie, nepreukázal nadobudnutie reklamných služieb od PETAS a ich následné dodanie odberateľom, ktorým vystavil faktúry, o. i. aj žalobcovi. Keďže podľa žalovaného AKYS nepreukázal vykonanie reklamných služieb pre žalobcu, prešla dôkazná povinnosť na žalobcu za účelom preukázania skutočností uvedených na predložených dokladoch. Na základe realizácie výsluchu konateľa žalobcu žalovaný uviedol, že ani na základe tejto výpovede nedošlo k preukázaniu služieb deklarovaných na žalobcom predložených dokladoch a preto mu nebolo priznané právo na odpočítanie dane. Celý obchodný reťazec, do ktorého bol zahrnutý aj žalobca, bol vytvorený účelovo, s cieľom uplatniť si neoprávnene právo na odpočítanie dane. Podľa žalovaného tento reťazec nemal iné opodstatnenie, keďže organizáciu kultúrnych a športových podujatí a ich vyhodnotenie vykonávali samotné reklamné agentúry. Žalovaný tiež poukazom na rozpor medzi faktúrami a zmluvou o poskytnutí reklamných služieb konštatoval, že propagácia obchodného mena a loga žalobcu nie je reklamnou službou. Podľa žalovaného nebol žalobca ukrátený na svojich procesných právach tým, že sa nezúčastnil výpovedí množstva svedkov, pretože protokol z daňovej kontroly AKYS bol použitý ako dôkaz pri daňovej kontrole žalobcu, s ktorými sa mohol oboznámiť a preukázať vecnými dôkazmi pravdivosť údajov uvedených na predložených faktúrach. II. Správna žaloba 3. Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca včas podanou správnou žalobou, doručenou pôvodne na Krajský súd v Bratislave dňa 12. 04. 2021. Napadnuté rozhodnutie žalobca považoval za nezákonné, pretože podľa neho trpí vadami nesprávneho právneho posúdenia veci, vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý zobral žalovaný za základ svojho rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Žalobca prezentoval tvrdenie, že prvostupňový orgán zneužil inštitút prerušenia daňovej kontroly za účelom obídenia zákonnom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Tomuto záveru podľa žalobcu nasvedčuje skutočnosť, že prvostupňový orgán k prerušeniu daňovej kontroly pristúpil až v jej závere, kedy neuvádza predmet predbežnej otázky, neuvádza výsledok konania o predbežnej otázke a ako bol tento výsledok premietnutý do záverov prvostupňového orgánu. Prerušenie daňovej kontroly preto bolo podľa žalobcu nezákonné, čo spôsobuje aj nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly, ktorý nebolo možné použiť ako podklad pre rozhodnutie žalovaného, ktoré je rovnako nezákonné. 4. V ďalšej časti žalobných bodov žalobca uviedol, že rozhodnutie žalovaného je nulitné a vydané omylom, pretože sa týka daňovej kontroly AKYS a netýka sa daňovej kontroly žalobcu. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sa podľa žalobcu uvádza označenie spoločnosti PETAS ako dodávateľa
služieb, pričom medzi žalobcom a týmto subdodávateľom neexistoval žiadny právny vzťah. Z tejto skutočnosti je preto podľa žalobcu zrejmé, že prvostupňový orgán sa zaoberal obchodmi medzi AKYS a PETAS a nie obchodmi medzi žalobcom a AKYS, ktoré žalobca od začiatku preukazuje. Týmto je súčasne podľa žalobcu zrejmé, že predmetom prvostupňového rozhodnutia nebolo zamietnutie práva na odpočet DPH žalobcu, ale spoločnosti AKYS. Žalovaný podľa žalobcu vo svojom rozhodnutí nijak neodôvodnil svoj záver, že prvostupňové rozhodnutie náležitosti nulitného rozhodnutia podľa § 64 ods. 2 písm. b) daňového poriadku nespĺňa a nevysporiadal sa so žiadnymi námietkami žalobcu ohľadne konkrétnych častí prvostupňového rozhodnutia ohľadne obchodov medzi spoločnosťami AKYS a PETAS, medzi ktoré bolo včlenených pár častí odôvodnenia týkajúcich sa žalobcu. 5. Žalovaný podľa názoru žalobcu nezohľadnil dôkazy svedčiace v jeho prospech, tieto vykladal na jeho ťarchu a v jeho neprospech vyhodnotil aj také skutočnosti, ktoré sa týkajú výlučne tretích osôb (subdodávateľov). Žalobca v rámci svojej argumentácie konštatoval, že v konaní preukázal všetky fázy obchodného vzťahu medzi ním a dodávateľom, a to prostredníctvom listín, výpoveďami štatutárnych zástupcov žalobcu a dodávateľa a úhradami poskytnutých služieb v plnej výške na základe bankových prevodov. Tieto dôkazy neboli prvostupňovým orgánom podľa žalobcu nijak zohľadnené a ich nezohľadnenie nebolo nijak odôvodnené. Podľa žalobcu je neprípustné, aby záver prvostupňového orgánu o neposkytnutí zdaniteľného plnenia dodávateľom bol založený len na vzťahu AKYS a dodávateľom PETAS, pričom služby boli žalobcovi dodané práve spoločnosťou AKYS bez ohľadu to, či tak učinila svojpomocne alebo subdodávateľsky. Pokiaľ daňové orgány skonštatujú nesprávnosť, nepresvedčivosť alebo irelevantnosť žalobcom predložených dôkazov bez odôvodnenia, je takýto postup podľa žalobcu považovať za arbitrárny. Daňové orgány sa podľa žalobcu bez uvedenia dôvodov odmietli zaoberať jeho námietkou týkajúcou sa zabezpečenia a vykonania dokladov týkajúcich sa poštovej komunikácie medzi žalobcom a AKYS zaistených Kriminálnym úradom Finančnej správy ďalej existenciou fotodokumentácie a obsahom označených webových stránok a vykonaním plnej úhrady ceny za poskytnuté služby. Žalobca tiež namietal, že dokazovaním nebolo preukázané, že žalobca bol jedným zo sponzorov podujatí a že v tejto súvislosti bolo jeho meno a logo zobrazené na príslušných materiáloch. 6. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ak daňové orgány tvrdenia, že prezentácia loga a obchodného mena nie je reklamnou službou. S poukazom na § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame“) žalobca prezentoval záver, že prezentácia obchodného mena, príp. loga je reklamou. Žalobca odmietol, že by mal v rámci právneho vzťahu s AKYS záujem o sponzoring. Záujmom žalobcu bolo, aby prostredníctvom uskutočnenej reklamy sa zvýšilo povedomie o existencii žalobcu v rámci určitého druhu subjektov ako o veľkej, úspešnej a dôveryhodnej spoločnosti. Reklamné služby boli podľa žalobcu dodané, čím vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a žalobca podľa svojich tvrdení za tieto služby zaplatil. Právo na odpočet DPH by podľa žalobcu mu bolo možné odoprieť len za situácie, že by mal vedomosť o tom, že plnenie bolo súčasťou daňového podvodu, čo podľa žalobcu daňové orgány neuviedli, pričom to bolo ich dôkazným bremenom. Samotná skutočnosť, že plnenie nebolo vykonané dodávateľom uvedeného na faktúre podľa žalobcu nie je dôvodom na odopretie práva na odpočet DPH. Žalobca skonštatoval svoje transakcie podrobne zdokladoval a prípadnú problematickosť dodávateľa nemohol žalobca zistiť. 7. Žalobca v záverečnej časti argumentácie uvádzal námietky v súvislosti s výsluchom svedkov, pričom o týchto výsluchoch nebol upovedomený, nemohol sa na ich vykonaní zúčastniť a klásť svedkom otázky. Tieto svedecké výpovede boli zahrnuté do protokolu z daňovej kontroly AKYS. Pokiaľ prvostupňový orgán chcel tieto výpovede použiť ako dôkaz v tomto konaní, mal zopakovať samotné výsluchy a tým rešpektovať procesné práva žalobcu klásť vypočúvaným svedkom otázky. Porušenie tohto práva nemohli daňové orgány zhojiť tým, že žalobcovi bolo dodatočne umožnené oboznámiť sa s výsluchom týchto svedkov. 8. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a priznal žalobcovi náhradu trov konania. III. Vyjadrenie k žalobe a ďalšie vyjadrenia účastníkov
9. K žalobe sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu dňa 21. 05. 2021. Prerušením daňovej kontroly podľa žalovaného prvostupňový orgán neobchádzal zákonnú lehotu na vykonanie kontroly. Jej prerušenie podľa žalovaného nebolo iba formálne, pretože protokol z daňovej kontroly spoločnosti AKYS bol použitý ako dôkaz podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku. Tento protokol bol podľa žalovaného použitý aj vo veci daňovej kontroly žalobcu. Tvrdenia žalobcu o jeho bezvýnimočnom práve byť prítomný pri vypočutí svedka považoval žalovaný za subjektívny názor žalobcu, pričom so šetreniami a výpoveďami sa mal možnosť žalobca oboznámiť cestou nahliadnutia do spisu u prvostupňového orgánu. Práve protokol z daňovej kontroly u spoločnosti AKYS obsahuje podľa žalovaného skutočnosti, tkoré nepotvrdili zdaniteľné obchody tak, ako to deklarovali obchodné spoločnosti na predložených dokladoch. Pokiaľ je pre žalobcu poštová komunikácia medzi ním a spoločnosťou AKYS významný dôkaz, tak ju mal podľa žalovaného predložiť, pretože ich musel mať k dispozícii. Navyše žalovaný dodal, že táto komunikácia nie je dôkazom o realizácii reklamných služieb od spoločnosti AKYS a takýmito dôkazmi nie sú ani predložené zmluvy a ani preberacie protokoly. Daňové orgány podľa žalovaného nemajú dôvod pri nepriznaní dane z deklarovaných obchodov objasňovať a zdôvodňovať kto iný zabezpečil logo a obchodné meno žalobcu na podujatiach ako sponzora. Už pred zadaním reklamy musí byť obchodná spoločnosť schopná preukázať účel reklamy, jej odôvodnenie potreby, očakávanie prínosu a jej návratnosť. Žalobca preto podľa žalovaného nepreukázal žiadny podnikateľský plán, z ktorého by bolo možné predpokladať zabezpečenie, udržanie alebo zvýšenie príjmov. Sponzoring podľa žalovaného nie je predmetom dane, pričom žalobca vystupoval na daných podujatiach ako sponzor, kde mal uvedené svoje obchodné meno, logo, ktoré nie je spôsobilé informovať širokú verejnosť o existencii, kvalite výrobkov a služieb žalobcu s cieľom zvýšiť ich predaj. V závere vyjadrenia žalovaný zotrval na svojich stanoviská uvedených v napadnutom rozhodnutí. 10. K vyjadreniu žalovaného sa podaním doručeným dňa 14. 06. 2021 vyjadril žalobca (replika). Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach o nezákonnosti vykonanej daňovej kontroly ako aj nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly. Rovnako zotrval aj na tvrdeniach o tom, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa netýka daňovej kontroly žalobcu ale dodávateľa AKYS, bolo vydané voči žalobcovi omylom, čo má za následok jeho nulitnosť. Opätovne uvádzal, že platná práva úprava neumožňuje zhojiť porušenie práva daňového subjektu zúčastniť sa na výsluchu svedkov a klásť im otázky tým, že mu je dodatočne umožnené oboznámiť sa s týmito výsluchmi. Žalobca tiež nesúhlasil s tým, že mal byť na podujatiach uvedený ako sponzor, keďže táto skutočnosť nebola daňovými orgánmi preukázaná pričom poskytnuté reklamné služby dodávateľom spĺňajú definíciu reklamy tak, ako to vyplýva zo zákona o reklame. V ďalších častiach repliky žalobca odkázal na svoje tvrdenia uvedené v žalobe. 11. Žalovaný sa k replike vyjadril podaním doručeným na súd dňa 20. 10. 2023. Prerušenie daňovej kontroly, či už zákonné alebo nezákonné, nemôže podľa žalovaného spôsobiť obmedzenie práv žalobcu a nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu. Navyše daňovú kontrolu považoval žalovaný za vykonanú v zákonnej lehote. Napadnuté rozhodnutie žalovaný nepovažoval za nulitné, keďže nebola splnená ani jedna zákonná podmienka na prijatie záveru o jeho nulitnosti. Podľa žalovaného nebol preukázaný predmet dane, z čoho vyplýva, že nedošlo k splneniu podmienok podľa zákona o DPH na právo na odpočítanie dane. Vec považoval žalovaný za správne skutkovo a právne posúdenú, pričom v napadnutom rozhodnutí došlo k vysporiadaniu sa so všetkými namietanými dôvodmi žalobcu. IV. Relevantná právna úprava 12. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 13. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 14. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
15. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. 16. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 17. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 18. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 19. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 20. Podľa § 493e Správneho súdneho poriadku v aktuálne platnom a účinnom znení konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. V. Právne posúdenie veci správnym súdom 21. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende vo všetkých veciach z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s Rozvrhom práce správneho súdu na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025, bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého senátu a registra 10S správneho súdu. 22. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného v rozsahu žaloby a uplatnených žalobných bodov, ktorými bol v tomto konaní viazaný, pričom nezistil splnenie podmienok podľa § 134 ods. 2 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok v znení ku dňu 30. 06. 2023 (ďalej len „SSP“), kedy by rozsahom a dôvodmi žaloby viazaný nebol. 23. Žalobca v rámci žalobných bodov vo svojej podstate namietal nezákonnosť uskutočnenej daňovej kontroly ako aj nezákonnosť protokolu o daňovej kontrole, napadnuté rozhodnutie považoval za nulitné a arbitrárne z dôvodu vyhodnotenia skutkového stavu iba v jeho neprospech. Žalobcova argumentácia zároveň smerovala voči nesprávnemu právnemu posúdeniu deklarovaných obchodov ako sponzoringu, voči samotnému právnemu posúdeniu odopretia nároku na odpočet DPH a v námietkach voči podstatnému porušeniu práv žalobcu z dôvodu odopretia účasti pri výsluchu svedkov a možnosti klásť svedkom otázky. 24. Správny súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že daňová kontrola žalobcu vykonaná v rámci mesiacov január 2017 – december 2017, v rámci ktorej boli preskúmavané deklarované obchody medzi žalobcom a dodávateľom AKYS, bola za rovnakého skutkového a právneho stavu predmetom posúdenia iných senátov správneho súdu v jednotlivých zdaňovacích obdobiach, a to v konaniach pod sp. zn.
BA/1S/52/2021 (február 2021), sp. zn. BA/1S/53/2021 (marec 2017), sp. zn. BA/1S/58/2021 (apríl 2017), sp. zn. BA/2S/60/2021 (máj 2017), sp. zn. BA/6S/57/2021 (jún 2017), sp. zn. BA/2S/59/2021 (júl 2017), sp. zn. BA/2S/61/2021 (október 2017), sp. zn. BA/6S/58/2021 (november 2017) a sp. zn. BA/1S/51/2021 (december 2017). 25. Vo všetkých uvedených konaniach senáty správneho súdu vydanými rozsudkami vyhoveli podanej žalobe a zrušili príslušné rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, ktorému súčasne vrátili vec na ďalšie konanie. 26. Vzhľadom na skutočnosť, že aj aktuálne posudzovaná právna vec žalobcu sa týka totožného predmetu konania, správny súd zistil splnenie podmienok podľa § 140 SSP, kedy v rámci odôvodnenia už poukáže len na totožný rozsudok správneho súdu v inom konaní (BA-2S/59/2021 – 141 zo dňa 18.12.2025), a to v nasledovnom znení: „53. Prvú žalobnú námietku ohľadom nevykonania daňovej kontroly v zákonom stanovenej dĺžke vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Správny súd prioritne uvádza, že daňová kontrola je procesom v rámci daňového konania, prostredníctvom ktorého správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Začatie daňovej kontroly aktivuje oprávnenia správcu dane (korešpondujúce s povinnosťami daňového subjektu), ktoré umožňujú intenzívnym a invazívnym spôsobom zasahovať do základných práv a slobôd daňového subjektu, pričom tento je povinný sa daným úkonom podriadiť. Výsledkom daňovej kontroly je protokol, ktorý predstavuje jeden z najdôležitejších dôkazov v daňových konaniach nadväzujúcich na uskutočnenú daňovú kontrolu (§ 47 a nasl. daňového poriadku). 54. Invazívny charakter zásahu daňovej kontroly do individuálnej a autonómnej sféry daňového subjektu vymedzenej jeho základnými právami a slobodami spôsobuje, že osobitný význam získava aj časový rámec pre výkon daňovej kontroly. Ten je vymedzený limitom v § 46 ods. 10 daňového poriadku ako „najviac jeden rok odo dňa jej začatia“. Právna úprava predvída tiež možnosť prerušenia daňovej kontroly (§ 46 ods. 10 v spojení s § 61 daňového poriadku), pričom s momentom prerušenia daňovej kontroly spája aj prerušenie plynutia lehoty na jej vykonanie (§ 46 ods. 10 v spojení s § 61 ods. 5 daňového poriadku). Zákonodarca rozlišuje medzi obligatórnym a fakultatívnym prerušením daňovej kontroly (§ 61 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 daňového poriadku). Zatiaľ čo pri obligatórnom prerušení daňovej kontroly správca dane nemá priestor pre úvahu, v prípade fakultatívneho prerušenia daňovej kontroly je jej prerušenie práve na úvahe správcu dane. Pri fakultatívnom prerušení daňovej kontroly je správca dane stále viazaný požiadavkou výkonu daňovej kontroly (ako celku) v nevyhnutnom rozsahu (§ 44 ods. 1 daňového poriadku) a požiadavkou dbať pri výkone daňovej kontroly na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu (§ 3 ods. 1 daňového poriadku). Nemožno pritom opomínať skutočnosť, že hoci počas prerušenia daňovej kontroly lehota na jej vykonanie neplynie, aj počas prerušenia daňovej kontroly môže dochádzať k zásahu do základných práv a slobôd daňového subjektu (napr. trvanie zadržania nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH). Zásahom do právneho stavu kontrolovaného daňového subjektu je pritom nepochybne aj celková doba právnej neistoty spojená s otáznym výsledkom daňovej kontroly (možné finančné nároky vo vzťahu k daňovému subjektu), či opätovným výkonom oprávnení správcu dane po odpadnutí dôvodu prerušenia daňovej kontroly. 55. Fakultatívne prerušenie daňovej kontroly nemožno vnímať ako faktický prostriedok predĺženia lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ale je dôsledne potrebné sledovať jeho účel. Správca dane preto musí zvažovať, či je fakultatívne prerušenie daňovej kontroly z hľadiska jej výkonu dôvodné a účelné. Podľa ustanovenia § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku správca dane môže prerušiť daňovú kontrolu, ak sa buď začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo, ak je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 56. Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že správca dane vydal rozhodnutie o prerušení, pričom (i) vo výroku tohto rozhodnutia správca dane odkázal na § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku a na začaté konanie o predbežnej otázke, avšak (ii) v odôvodnení poukázal na skutočnosť, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia - poukázal na daňovú
kontrolu u spoločnosti AKYS, teda dôvod podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku. V rozhodnutí o prerušení je tak zrejmý rozpor. 57. Aj napriek tomu, že v rámci rozhodnutia o prerušení je viditeľný rozpor, správny súd uvádza, že v rovine subjektívnych práv žalobcu správny súd nevidel žiadne rozumné pochybnosti o tom, že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu inej daňovej kontroly - u spoločnosti AKYS, a teda jednalo sa o konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Pokiaľ ide o samotný nedostatok rozhodnutia o prerušení, správny súd tento nedostatok vyhodnotil ako formálnu vadu, ktorá nemala za následok nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly. Rozhodnutie o prerušení je v prvom rade označené číslom konania, je na ňom označený žalobca a napokon vo výrokovej časti tohto rozhodnutia je uvedené, že sa prerušuje daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobia. Aj napriek chybnému označeniu dôvodu prerušenia daňovej kontroly, z celého kontextu tohto rozhodnutia bolo možné vyvodiť, že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia - daňová kontrola u dodávateľa žalobcu - spoločnosti AKYS. Preto toto pochybenie podľa názoru správneho súdu nedosahuje takú intenzitu, ktorá by mala za následok nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly. 58. Správny súd zároveň nespochybňuje tvrdenia žalobcu, podľa ktorých je základnou zásadou daňového konania zásada zákonnosti. Žalobca však z uvedenej zásady odvodzuje nesprávny záver, že každé procesné pochybenie daňového orgánu musí nutne zakladať nezákonnosť, a teda aj protiústavnosť celého rozhodnutia. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ústavnú relevanciu majú len „závažné procesné pochybenia... ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty základných práv“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo dňa 16. decembra 2015). Uvedené rozhodnutie potvrdzuje Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. III. ÚS 215/2021 zo dňa 09. marca 2021, v ktorom uviedol, že „zásadu zákonnosti ... nemožno vykladať tak, že každé porušenie zákona pri rozhodovaní o výške daňovej povinnosti bez ohľadu na jeho závažnosť zakladá dôvod na zrušenie vydaného rozhodnutia. Aj prieskum rozhodnutí vydaných v správnom súdnictve je založený na tom, že k zrušeniu rozhodnutia môže viesť len podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej [porovnaj § 191 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku]. Nesprávna je teda už východisková téza..., podľa ktorej každé porušenie ustanovení daňového poriadku zakladá nezákonnosť výsledného rozhodnutia. Naopak to, či tá-ktorá vada mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, je predmetom súdneho prieskumu, a len v prípade, že je tento vplyv preukázaný, ide o dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia“ (k tomu aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/106/2020 zo dňa 27. februára 2023). 59. Pochopiteľne, je úlohou správcu dane, aby postupoval podľa príslušných právnych predpisov a vyvaroval sa zrejmých chýb, avšak ako to správny súd konštatoval vyššie, nie každé pochybenie má za následok nezákonnosť rozhodnutia. Po preskúmaní rozhodnutia o prerušení správny súd súčasne uvádza, že (i) správca dane prerušil konanie v rámci daňovej kontroly tak, ako to predpokladá daňový poriadok - je teda nedôvodná námietka žalobcu, že daňová kontrola bola prerušená účelovo ku koncu daňovej kontroly, (ii) správca dane daňovú kontrolu prerušil zo zákonného dôvodu a jej účel bol zrejmý - zistiť rozhodné skutočnosti ohľadom dodávateľa žalobcu a (iii) prerušenie daňovej kontroly bolo primerané - správny súd má za to, že správca dane prerušil daňovú kontrolu len na nevyhnutne potrebný čas, pričom po odpadnutí dôvodu prerušenia bezodkladne v daňovej kontrole pokračoval. Na podklade uvedeného tak správny súd nemohol prisvedčiť námietke žalobcu o tom, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonnej lehote, a preto bol protokol z daňovej kontroly zákonne získaným dôkazom. 60. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku ohľadom nulity napadnutého rozhodnutia. Daňový poriadok nulitné rozhodnutie upravuje v § 64, pričom pre toto konanie je podstatný § 64 ods. 2 písm. b) daňového poriadku, ktorý upravuje, že pri správe daní je nulitným rozhodnutím rozhodnutie, ktoré bolo vydané omylom inej osobe. Po preskúmaní administratívneho spisu má správny súd za preukázané, že ako prvostupňové rozhodnutie, tak aj napadnuté rozhodnutie boli vydané daňovému subjektu - žalobcovi, pričom v predmetnom prípade bola daňová kontrola a vyrubovacie konanie zamerané na zdaňovacie obdobie február 2017. Adresátom týchto rozhodnutí tak bol výlučne žalobca, daňová povinnosť (vo vzťahu k vyrubeniu rozdielu dane) bola uložená žalobcovi a daňové konanie bolo
zamerané vo vzťahu k žalobcovi. Na podklade uvedeného tak neboli naplnené predpoklady na to, aby sa na uvedené rozhodnutia nazeralo ako na nulitné. 61. Aj napriek tomu, že správny súd vyhodnotil námietku nulity napadnutého rozhodnutia ako nedôvodnú, správny súd sa stotožnil s námietkou žalobcu o zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Po preskúmaní obidvoch rozhodnutí dáva správny súd žalobcovi za pravdu, že ako správca dane, tak aj žalovaný sa formalisticky a bezmyšlienkovito stotožnili so závermi protokolu z daňovej kontroly vykonanej u dodávateľa žalobcu spoločnosti AKYS, pričom opomenuli to, že ich úlohou bolo vyhodnotiť dôkazy vo vzťahu k žalobcovi. Súčasne je potrebné dať za pravdu žalobcovi, že tým, že správca dane a následne žalovaný poukazovali na protokol z daňovej kontroly vykonanej u dodávateľa žalobcu - spoločnosti AKYS, na viacerých miestach v napadnutých rozhodnutiach (v častiach, kde finančné orgány jednoznačne hovoria o tom, že daňový subjekt /spoločnosť AKYS/ nepreukázala vykonanie služieb spoločnosťou PETAS, spol. s r.o.) hovoria o daňovom subjekte, avšak myslia ním spoločnosť AKYS a nie žalobcu. Správny súd tak zastal názor (zhodne so žalobcom), že správca dane a žalovaný sa viac venovali daňovej kontrole spoločnosti AKYS a jej dodávateľským vzťahom, ako právu žalobcu na odpočítanie DPH a jeho dodávateľským vzťahom. 62. Správny súd nevylučuje, aby boli v rámci daňovej kontroly využité poznatky aj z iných daňových kontrol. Uvedené judikoval aj kasačný súd (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/76/2020 zo dňa 02. februára 2022), ktorý konštatoval, o. i. aj to, že ak svedkovia vypočúvaní v rámci inej daňovej kontroly neboli vypočúvaní aj v daňovej kontrole daňového subjektu, nie je porušením procesných práv daňového subjektu to, ak o výsluchu takýchto svedkov nebol upovedomený. Uvedené však neznamená, že je vylúčené, aby ako dôkaz v daňovej kontrole nemohli byť použité ako podklady aj listiny z daňovej kontroly iných daňových subjektov, avšak tieto listiny budú použité ako dôkaz podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ktorý musí správca dane posúdiť v okolnostiach celého prípadu, vo vzťahu k preverovanému zdaňovaciemu obdobiu a preverovanému daňovému subjektu. Správca dane sa nemôže uspokojiť len s tým, že mechanicky prevezme závery z inej daňovej kontroly bez toho, aby tieto závery na základe voľného hodnotenia dôkazov vyhodnotil tak, ako to predpokladá aj § 3 ods. 3 daňového poriadku (teda v kontexte celého prípadu). 63. Správny súd s odkazom na vyššie uvedené dáva do pozornosti, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, (ii) došlo k daňovému podvodu alebo (iii) došlo k zneužitiu práva (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022 alebo rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26. októbra 2022). Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami, a to (i) preukazovaním splnenia materiálnych podmienok odpočtu DPH a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Pri preukazovaní splnenia materiálnych podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového podvodu na správcovi dane. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v zásade vychádza z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené. 64. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v platnom znení (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (i) že poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status dodávateľa), (ii) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (iii) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Formálne podmienky priznania práva na odpočet zodpovedajú najmä náležitostiam faktúry (čl. 178 písm. a) Smernice 2006/112/ES, rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 09. decembra 2021, bod 24). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne
uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 09. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27). 65. Správny súd dodáva, že materiálne podmienky priznania práva na odpočítanie dane sa v zásade týkajú individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom - daňovým subjektom odberateľom daňového subjektu. Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca alebo časti nasledujúcej po odberateľovi daňového subjektu nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych/ materiálnych podmienok práva na odpočítanie dane (pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sfk/67/2022 zo dňa 30. mája 2024). Práve z tohto dôvodu „pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia“ (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako ZNSS 23/2022). 66. Správny súd s odkazom na uvedené uvádza, že finančné orgány sa v danom prípade majoritne zamerali na vzťah dodávateľa - spoločnosti AKYS a jeho dodávateľov - finančné orgány sa venovali jednotlivým dodávateľom spoločnosti AKYS, pričom ich hlavnou úlohou bolo dokazovanie vo vzťahu spoločnosť AKYS - žalobca. Samozrejme, správny súd nevylučuje, aby finančné orgány preverovali aj subdodávateľov v prípade, ak by daňovú kontrolu zamerali za účelom vyhodnotenia daňového podvodu, o čo sa však v danom prípade nejednalo, keďže žalobcovi nebol priznaný odpočet DPH z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok. 67. Vychádzajúc z administratívneho spisu správny súd uvádza, že finančné orgány nespochybnili dodanie služieb, ale spochybnili dodanie týchto služieb zo strany spoločnosti AKYS. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že daňový subjekt nevie preukázať, že služby dodal ním deklarovaný dodávateľ, prípadne ho zabezpečil prostredníctvom subdodávateľských subjektov, k čomu však zjavne vedú závery správcu dane a žalovaného, ktorí spochybnili to, že spoločnosť AKYS dodala žalobcovi služby. ... 68. Z administratívneho spisu mal súčasne správny súd za preukázané, že medzi žalobcom a spoločnosťou AKYS boli uzatvorené jednotlivé zmluvy o poskytnutí reklamných služieb, pričom spoločnosť AKYS sa zaviazala pre žalobcu poskytnúť komplexné marketingové a reklamné služby a za tým účelom sa zaviazala uskutočňovať aktivity a činnosti smerujúce k prezentácii a propagácii objednávateľa (článok 1 zmlúv). Z článku 2 zmlúv (bod 2.8) vyplynulo, že spoločnosť AKYS bola oprávnená svoje záväzky plniť aj prostredníctvom tretích subjektov, a teda tieto služby mohli dodať aj subdodávatelia. V administratívnom spise sa nachádzajú aj preberacie protokoly, prostredníctvom ktorých boli spoločnosti AKYS odovzdané dizajn manuály. Na podklade uvedeného sa tak mali finančné orgány zamerať na vzťah spoločnosť AKYS a žalobcu. 69. Správny súd ďalej vyhodnotil ako dôvodnú aj námietku, týkajúcu sa charakteru zabezpečených služieb. Tu správny súd poukazuje na už ustálenú súdnu prax kasačného súdu, ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti už niekoľkokrát uviedol, že rozlišovanie v kvalifikácii plnenia ako sponzoringu (sponzorského odkazu) alebo ako reklamnej služby nie je pre odpočet DPH významné. Napríklad v rozsudku sp. zn. 8Sžfk/18/2021 zo dňa 27. júla 2023 v bode 39 uviedol: „pre záver o zákonnosti odpočítania dane z prijatej služby dodávateľa nie je rozhodujúce, či išlo o reklamu alebo sponzoring, pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota zaň plní aj iné funkcie.“ Ďalej v rozsudku sp. zn. 5Sfk/20/2021 zo dňa 27. júna 2023 v bode 24 konštatoval: „zákon č. 222/2004 Z. z. na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by boli služby spojené zo zabezpečením sponzorského odkazu zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH.“ Obdobne je v rozsudku sp. zn. 4Sfk/55/2021 zo dňa 22. marca 2023 v bode 41 kasačný súd toho názoru, že „na účely právneho posúdenia, či si daňový subjekt môže odpočítať DPH z prijatej reklamnej služby, nie je rozhodujúce, či túto službu správca dane zadefinuje ako sponzoring
alebo reklamu“ (ďalej pozri napríklad aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/58/2022 zo dňa 27. júna 2024). 70. Z hľadiska práva na odpočítanie DPH je rozhodujúcou práve odpoveď na otázku, či služba dodávateľa priamo a bezprostredne súvisela s ďalšími zdaniteľnými obchodmi žalobcu a či sa investícia do takejto prezentácie mohla premietnuť do všeobecných ekonomických nákladov žalobcu. Správny súd ďalej podotýka, že rovnako nie je z hľadiska vplyvu na výkon práva na odpočítanie DPH relevantným ani analyzovanie nárastu obratu daňového subjektu v časovom období po dodaní reklamnej služby. Uvedené právne závery vychádzajú z niekoľkých rozsudkov kasačného súdu (napr. sp. zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28. februára 2022, sp. zn. 10Sžfk/21/2020 zo dňa 26. apríla 2022, sp. zn. 2Sžfk/9/2021 zo dňa 27. júna 2022, sp. zn. 2Sfk/118/2022 zo dňa 26. októbra 2023 alebo sp. zn. 2Sfk/93/2022 zo dňa 30. novembra 2023), v zmysle ktorých nie je pre odpočet DPH podstatné, či plnenie nazveme sponzorským odkazom alebo reklamnou službou. Rozhodujúce je, či bolo preukázané, že deklarovaná reklamná služba mala priamy a bezprostredný súvis s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami daňového subjektu na výstupe. Žalobná námietka tak bola vyhodnotená ako dôvodná.“ 27. Správny súd záverom konštatuje, že v tomto konaní nezistil dôvody, pre ktoré by sa mal od záverov iných senátov odchýliť a preto sa s nimi v rámci rozhodovania o veci samej v plnej miere stotožnil. So zreteľom na uvedené závery správny súd rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil a vec vrátil podľa § 191 ods. 4 prvá veta SSP na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu. 28. Po vrátení veci na ďalšie konanie daňové orgány opätovne posúdia nárok žalobcu na odpočet DPH a v prípade, že by tento nárok bolo nutné odoprieť, ustáli dôvod odopretia nároku na odpočet DPH v súlade s právnymi závermi vyslovenými v tomto rozsudku a s citovanou judikatúrou. Súčasne bude úlohou daňových orgánov buď relevantne spochybniť splnenie materiálnych podmienok a zreteľne oznámiť žalobcovi, ktorú podmienku považujú za spochybnenú s následným umožnením žalobcovi preukázať jej splnenie, alebo preukázať, že žalobca priamo participoval na daňovom podvode, resp. mal a mohol vedieť, že k daňovému podvodu dochádza v rámci obchodného reťazca (na jeho iných stupňoch), ktorého bol súčasťou, alebo že došlo k zneužitiu práva. 29. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v plnom rozsahu. 30. Rozsudok prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30.06.2023). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.