Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/33/2020 1020200193 16. 01. 2026 JUDr. Michaela Machová, Ph.D. ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200193.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 10 BA-2S/33/2020
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph. D., a z členov senátu JUDr. Lukáša Galla (sudca spravodajca) a JUDr. Natálie Stahovcovej, vo veci žalobcu: A. B. C. A., nar. XX. XX. XXXX, naposledy prechodným pobytom B. XXXX/X, XXX XX D. – C. B., štátny občan Irackej republiky, zastúpeného: Mgr. Toni Khuri, advokát, so sídlom Dlhé diely II/13, 841 04 Bratislava, proti žalovanému: Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2019/059639-004 zo dňa 02. 12. 2019, takto rozhodol: 9 BA-2S/33/2020
I. Správny súd rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, č.: PPZHCP-BA2-2019/059639-004 zo dňa 02. 12. 2019 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: 7 BA-2S/33/2020
I. Priebeh administratívneho konania 1. Rozhodnutím Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán“) č. PPZ-HCPBA6-3898-028/2019-PPC zo dňa 11. 09. 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bola žiadosť žalobcu zo dňa 21. 03. 2019 o obnovenie prechodného pobytu na účely podnikania (ďalej len „žiadosť“)
podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zamietnutá z dôvodov podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán uviedol, že na základe ním vyžiadaného stanoviska Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), podľa ktorého podnikateľská činnosť žalobcu nepredstavuje prínos pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, nie je obnovenie prechodného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky vo verejnom záujme. V danom prípade bolo podľa prvostupňového orgánu potrebné uprednostniť verejný záujem Slovenskej republiky na regulovaní počtu štátnych príslušníkov tretích krajín pred záujmom účastníka konania na uplatňovanie práva na podnikanie, pričom zásah do tohto práva bol podľa prvostupňového orgánu uskutočnený v medziach zákona, keďže došlo k naplneniu dôvodov na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6 písm. g) s poukazom na § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový orgán v závere uviedol, že na základe predložených listinných dôkazov a zistených skutočností nepovažoval za dôvodné obnoviť účastníkovi konania prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účely podnikania. 2. Na základe žalobcom podaného odvolania žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2019/059639-004 zo dňa 02. 12. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“) potvrdil. Žalovaný vo svojom rozhodnutí v úvode argumentácie konštatoval, že v rámci žiadosti boli zo strany žalobcu pripojené všetky doklady podľa zákona o pobyte cudzincov, ale len doloženie predpísaných dokladov nie je jedinou podmienkou pre obnovenie prechodného pobytu, keďže zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva povinnosť správneho orgánu, aby obnovil prechodný pobyt na účel podnikania bez priestoru na správnu úvahu. Prínos podnikateľskej činnosti účastníka konania je podľa žalovaného spojený s verejným záujmom Slovenskej republiky, aby sa na jej území zdržiavali takí cudzinci, ktorých podnikateľská činnosť je prínosná pre jej hospodárstvo a tým aj pre jej občanov. Podľa žalovaného nie je možné žalobcu označiť ako nositeľa všeobecného či verejného záujmu pre štát, jeho ekonomické štruktúry a celé obyvateľstvo. V prípade žalobcu nie je možné podľa žalovaného vidieť verejný záujem ani v majetkovom prospechu, ktorý má Slovenská republika z jeho podnikania, keďže žalobca dosiahnutím zisku v sledovanom období roka 2018 splnil len zákonom určené podmienky na obnovenie pobytu. Cudzincovi podľa žalovaného priamo nevyplýva zo zákona povinnosť doložiť ďalšie doklady, ale predložením dokladov ako zmluvy, faktúry, cenníky, osvedčenia a iné, preukazuje plnenie si udeleného účelu pobytu, ako aj prínos podnikateľskej činnosti pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania by malo byť uskutočnené len cudzincovi, ktorého podnikateľská činnosť je prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky a jeho prítomnosť je nevyhnutná na dosiahnutie podnikateľských zámerov. Žalovaný zároveň zdôraznil, že zákon o pobyte cudzincov prikazuje účastníkovi konania navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe, pričom správny orgán pri zamietnutí žiadosti nesleduje svoj prospech, ale sa rozhoduje na základe informácií, ktoré mu účastník konania v rámci konania o obnovení prechodného pobytu poskytne. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že pred vydaním rozhodnutia sa prvostupňový orgán za účelom posúdenia otázky prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky obrátil na ministerstvo, ako na oprávnený orgán, a vyžiadal si od neho stanovisko, ktoré tvorilo podklad pre samotné rozhodnutie. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že zo žalobcom predložených zmlúv je zrejmé, že tieto v danom období sám nepodpísal a preto pre sledované obdobie nebolo preukázané konanie žalobcu v mene obchodnej spoločnosti SALSABEEL EUROPE, s. r. o. 3. Žalovaný ohľadom doručovania prvostupňového rozhodnutia uviedol, že žalobca v súvislosti so žiadosťou pripojil splnomocnenie oprávňujúce na konanie advokátsku kanceláriu AGM partners s. r. o. (ďalej len „advokátska kancelária“), so súhlasom dať sa zastupovať aj advokátskym koncipientom tejto advokátskej kancelárie a tiež žalovaný odkázal na oprávnenie žalobcu na zastupovanie jeho osoby akoukoľvek inou treťou osobou. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že spolu so žiadosťou bolo predložené splnomocnenie uvedenej advokátskej kancelárie, ktorá splnomocnila pani E. C. (ďalej len „zamestnankyňa“) k zastupovaniu žalobcu v konaní o obnovení prechodného pobytu. V závere žalovaný uzavrel, že prvostupňový orgán riadne odôvodnil a preukázal, že pobyt žalobcu nie je vo verejnom záujme. II. Správna žaloba
4. Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca včas podanou správnou žalobou, doručenou pôvodne na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) dňa 05. 02. 2020, pretože mal za preukázané, že rozhodnutím žalovaného ako aj prvostupňovým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného ohľadne oprávnenia ministerstva na posudzovanie dopadov vykonávania podnikateľskej činnosti subjektov na hospodárstvo Slovenskej republiky, pretože ministerstvo posudzuje žiadosť prvostupňového orgánu o zaujatie stanoviska len z hľadiska hospodárskeho prínosu pre Slovenskú republiku a podľa vlastného interného predpisu. Stanovisko ministerstva má podľa žalobcu podobu substanoviska, ktoré má odporúčací a doplňujúci charakter, neopiera sa o rozhodnutia policajného orgánu a nemá záväzný charakter, na ktorom by žalovaný mal odôvodniť celú argumentáciu zamietnutia žiadosti. Stanovisko, ktoré podľa vlastného vyjadrenia žalobcu mu prvostupňový orgán nezaslal a mohol sa s ním oboznámiť len prostredníctvom nahliadania v správnom spise, považuje žalobca za podklad, ktorý nemá žiadnu výpovednú hodnotu. V tomto stanovisku sa podľa žalobcu neuvádzajú žiadne dôvody, pre ktoré nie je podnikateľská činnosť žalobcu v záujme hospodárstva Slovenskej republiky. Táto skutočnosť nedáva podľa názoru žalobcu mu možnosť náležite reagovať na závery ministerstva. 5. K splnomocneniu voči zamestnankyni žalobca uviedol, že predmetné splnomocnenie bolo udelené za účelom nahliadania do spisu, prípadne na úkony s tým súvisiace, ale nemalo suplovať a ani nahrádzať plnú moc, ktorú žalobca udelil advokátskej kancelárii. Prvostupňové rozhodnutie preto nemalo byť doručované zamestnankyni ale len advokátskej kancelárii. Týmto došlo k porušeniu ustanovení § 51 ods. 1 správneho poriadku, čo podľa žalobcu zakladá dôvod pre zrušenie prvostupňového rozhodnutia. 6. V dôsledku uvedeného postupu prvostupňového orgánu došlo podľa žalobcu k vydaniu arbitrárneho prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného. Žalobca konštatoval, že prechodný pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky by nepochybne priniesol majetkový prospech, ako aj iný prospech pre mnohých občanov a bol by prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky. 7. V ďalšej časti argumentácie žalobca uviedol, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán nerešpektovali Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), keďže zamietnutie žiadosti predstavuje zásah do žalobcovho práva na podnikanie, ktoré ani nemôže na území Slovenskej republiky vykonávať z dôvodu podmienenia jeho vykonávania udelením prechodného pobytu na účely podnikania. Týmto došlo podľa žalobcu k odopretiu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života garantované čl. 8 Dohovoru, pričom žalovaný sa nevysporiadal s otázkou stretu dvoch základných práv, a to práva uskutočňovať podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky a práva štátu na zásah do práva na podnikanie. Žalovaný podľa žalobcu neodôvodnil, prečo uprednostnil verejný záujem štátu a nie právo na podnikanie žalobcu spôsobom, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia žalovaného posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu, nebolo obmedzené, resp. odopreté právo žalobcu na podnikanie na území Slovenskej republiky. V závere žaloby preto žalobca navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného a ďalšie vyjadrenia 8. K žalobe sa podaním doručeným dňa 25. 06. 2020 vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení rekapituloval konanie pred prvostupňovým orgánom, uvádzal argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní a v podanej žalobe a opätovne uviedol argumentáciu, ktorá bola obsahom rozhodnutia žalovaného. Vo vyjadrení ďalej uviedol, že prvostupňový orgán riadne zdôvodnil a preukázal, že pobyt žalobcu nie je vo verejnom záujme a odkázal na dve nesúhlasné stanoviská ministerstva. K žalobným námietkam ohľadne otázky doručovania prvostupňového rozhodnutia oprávnenej osobe žalovaný uviedol, že zamestnankyňa bola splnomocnená aj na preberanie poštových a iných zásielok, a to vrátane tých, ktoré sú určené do vlastných rúk. Prvostupňový orgán preto podľa žalovaného postupoval správne. 9. Podľa žalovaného nebol dôvod spochybňovať stanoviská ministerstva ako štátneho orgánu, ktorý má oprávnenie a dostatočné prostriedky na posudzovanie dopadov vykonávania podnikateľskej činnosti subjektov pre hospodárstvo Slovenskej republiky. V tejto súvislosti odkázal tiež na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sažk/7/2017 zo dňa 20. 06. 2017. Žalovaný v závere uviedol, že na svojom rozhodnutí trvá a navrhuje žalobu zamietnuť.
10. K vyjadreniu, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 30. 06. 2020, sa žalobca vyjadril podaním doručeným dňa 15. 07. 2020. Žalobca vo vyjadrení uvádzal ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 34 ods. 3, ods. 5, ods. 7, ods. 10, ods. 15 zákona o pobyte cudzincov a rekapituloval postup a argumentáciu žalovaného, s ktorými sa nestotožnil. Vyjadrenie ministerstva k prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu nebolo vyjadrením o tom, že obnovenie jeho pobytu bude vo verejnom záujme alebo nie a takéto stanovisko nie je záväzné. K odôvodneniu rozhodnutia žalovaného ohľadne nepreukázania aktívneho výkonu podnikateľskej činnosti v mene spoločnosti SALSABEEL EUROPE, s. r. o. žalobca uviedol, že neznamená, že ak niektorý z konateľov neuzatvára zmluvy (kontrakty), tak že tým nevykonáva podnikateľskú činnosť v mene tejto spoločnosti. Funkcia konateľa spoločnosti nezahŕňa len podpisové právo, ale v jeho kompetencii je množstvo činností, ktoré v mene spoločnosti zabezpečuje v rámci rozdelenia úloh medzi konateľmi. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca zotrval na svojej argumentácii uvedenej v žalobe. 11. K vyjadreniu žalobcu, ktoré bolo doručené žalovanému dňa 27. 07. 2020, sa žalovaný následne nevyjadril. VI. Relevantná právna úprava 12. Podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu. 13. Podľa § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliada na a) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia, b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, c) stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu. 14. Podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 15. Podľa § 34 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar zamietne žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z dôvodov podľa § 33 ods. 6; policajný útvar však nezamietne žiadosť o obnovenie prechodného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny z dôvodu podľa a) § 33 ods. 6 písm. b) v prípade ohrozenia verejného zdravia, ak ide o prechodný pobyt podľa § 27, b) § 33 ods. 6 písm. d) a h), ak ide o prechodný pobyt podľa § 23 ods. 5. VII. Právne posúdenie žaloby 16. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende vo všetkých veciach z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s Rozvrhom práce správneho súdu na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025, bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého senátu a registra 10S správneho súdu. 17. O žalobe rozhodol správny súd rozsudkom bez nariadenia pojednávania podľa § 137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom k 30. 06. 2023 (ďalej len „SSP“) dňa 16. 01. 2026, ktorý bol v rovnaký deň podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP vyhlásený vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia na úradnej tabuli súdu. So zreteľom na dátum nápadu žaloby správny súd v súlade s § 493e SSP v aktuálne platnom a účinnom znení konal a rozhodoval vo veci podľa ustanovení SSP v znení účinnom k 30. júnu 2023.
18. Podstata žalobnej argumentácie žalobcu smerovala proti záveru žalovaného, podľa ktorého je ministerstvo oprávnené posudzovať prínos podnikateľskej činnosti žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky, ďalej proti nemožnosti vyjadriť sa k stanovisku ministerstva, z ktorého žalovaný vychádzal, ako aj proti záverom žalovaného o doručovaní prvostupňového rozhodnutia. Žalobca zároveň namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. 19. Z judikatúry Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 1Sak/4/2021 alebo 10Sžak/2/2020) vyplýva, že verejný záujem v rámci rozhodovania o udelení povolenia na prechodný pobyt možno chápať ako záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom, pričom preukázať skutočnosť, že udelenie prechodného pobytu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nie je vo verejnom záujme je povinnosťou správnych orgánov. Pri posudzovaní podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny z hľadiska jeho možných benefitov či už pre hospodárstvo SR, ale aj benefitov pre lokálne časti územia, v ktorom cudzinec mieni podnikať, je žiadúce vychádzať tak zo stanovísk ministerstva ako aj miestnych úradov mestských častí, najmä z hľadiska posúdenia ich záujmu o prípadné rozširovanie podnikateľských činností podľa predmetu podnikania, resp. živnosti daného štátneho príslušníka tretej krajiny. Je však povinnosťou správnych orgánov v prípade negatívneho stanoviska dotknutých orgánov, najmä ak chýbajú bližšie dôvody negatívneho stanoviska, takéto nedostatky odstrániť a vyžiadať bližšiu identifikáciu dôvodov, ktoré sa stanú základom pre správne uváženie správnych orgánov pri rozhodovaní o udelení/obnovení prechodného pobytu, resp. pri rozhodovaní o zrušení povolenia na prechodný pobyt. 20. Pokiaľ správne orgány v rozhodnutiach vychádzajú iba z nesúhlasného stanoviska ministerstva, ich postup je nutné označiť za neobjektívny, keďže nedošlo z ich strany k vysporiadaniu sa s dôkazmi, ktoré by mohli byť žalobcovi na prospech. Predmetné stanovisko ministerstva pritom pre orgány verejnej správy nie je záväzné. 21. Ďalej správny súd považoval za potrebné uviesť, že pri posudzovaní žiadosti o udelenie (obnovenie) prechodného pobytu je potrebné sa jednak vysporiadať s dopadom napadnutého rozhodnutia na súkromný život žiadateľa, ako aj na jeho osobné a rodinné pomery, finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu. Hodnotenie dôkazných prostriedkov musí byť dôveryhodným a postačujúcim spôsobom vyjadriteľné aj navonok, kedy orgány verejnej správy majú uviesť analýzu úvahy, ktorou sa spravovali pri hodnotení dôkazov svedčiacich tak v prospech, ako aj neprospech žiadateľa. 22. Správny súd so zreteľom na uvádzané závery judikatúry, ako aj uvádzané žalobné námietky, vykonal prieskum rozhodnutia žalovaného. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán posudzovali žiadosť žalobcu cez podmienky verejného záujmu, a to najmä podľa prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Žalovaný vychádzal zo stanoviska ministerstva, pričom kládol dôraz na právomoci ministerstva podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (tzv. kompetenčný zákon). Žalovaný uviedol, že stanovisko ministerstva si vyžiadal ako podklad pred vydaním rozhodnutia a následne aj jeho prehodnotenie, a to aj napriek existencii daňových nedoplatkov obchodnej spoločnosti, v ktorej je žalobca konateľom. Zároveň konštatoval, že zo strany žalobcu nebolo preukázané konanie v mene tejto obchodnej spoločnosti. 23. Odôvodnenie žalovaného v časti prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky nemohol správny súd považovať za dostatočné. Žalovaný si síce vyžiadal stanovisko ministerstva, ktoré označil za podklad svojho rozhodnutia, avšak toto stanovisko nijak vecne nevyhodnotil a obmedzil sa len na konštatovanie, že bolo vydané oprávneným orgánom a že s týmto orgánom postupoval v súčinnosti. Z odôvodnenia rozhodnutia zároveň nevyplýva, či žalovaný považoval predmetné stanovisko za postačujúci podklad pre rozhodnutie o žiadosti žalobcu, ani či považoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie na účely posúdenia prínosu pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Správny súd pritom zastáva názor, že práve vyžiadanie si konkrétnych dôvodov týkajúcich sa záveru stanoviska malo byť základom pre riadnu aplikáciu správnej úvahy orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o obnovení prechodného pobytu žalobcu. Pokiaľ takéto dôvody žalovaný nemal k dispozícii,
bolo dôvodné prisvedčiť žalobcovi, že na závery ministerstva nemohol náležite reagovať, čo predstavuje podstatné porušenie jeho procesných práv. 24. Správny súd sa môže z obsahu odôvodnenia len domnievať, že žalovaný implicitne považoval stanovisko za relevantný a zároveň záväzný podklad pre rozhodnutie. Pokiaľ ide o záver žalovaného, podľa ktorého nebolo preukázané konanie žalobcu v mene spoločnosti, tieto skutočnosti samé osebe, vzhľadom na komplexnosť otázky posudzovania obnovenia prechodného pobytu, nepostačujú na posúdenie materiálnej podmienky prínosu žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky. 25. Rovnako správny súd nepovažuje za dostatočnú ani tú časť odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, v ktorej posudzoval súlad žiadosti žalobcu s verejným záujmom. Ako už bolo uvedené, dôkazné bremeno v otázke rozporu udelenia prechodného pobytu s verejným záujmom zaťažuje prvostupňový orgán, ako aj žalovaného. V tejto súvislosti podľa názoru správneho súdu nepostačuje len stručné konštatovanie žalovaného, uvedené na strane 7 napadnutého rozhodnutia, že žalobcu nemožno považovať za nositeľa všeobecného alebo verejného záujmu pre štát, jeho ekonomické štruktúry a obyvateľstvo. Takýto záver žalovaný nijako bližšie argumentačne nerozvinul ani ho nepodložil konkrétnymi dôkazmi. Za tejto situácie sú pre správny súd nepresvedčivé aj ďalšie konštatovania žalovaného, podľa ktorých žalobca splnil „len“ zákonom ustanovené podmienky na obnovenie prechodného pobytu a predložil zákonom vyžadované doklady. Pokiaľ žalovaný na jednej strane fakticky konštatuje splnenie zákonných podmienok, potom na strane druhej jeho záver o neobnovení prechodného pobytu žalobcu správny súd nepovažuje za dostatočne odôvodnený a presvedčivý. 26. Žalovaný v rámci svojho odôvodnenia poukázal na to, že pri posudzovaní žiadosti postupoval podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte, pričom bez bližších dôvodov neuviedol, prečo neposudzoval žiadosť aj podľa písmena b) tohto ustanovenia, ktoré sú spoločne v danom paragrafe uvedené ako kumulatívne a nie ako alternatívne podmienky. Týmto aj podľa citovanej judikatúry ostali bez preskúmania otázky týkajúce sa osobných a rodinných pomerov žalobcu a tiež doterajšia dĺžka prechodného pobytu, keďže žalobcovi už raz prechodný pobyt na území Slovenskej republiky udelený bol. O to viac bolo preto podľa správneho súdu potrebné uviesť žalovaným dostatok presvedčivých dôvodov pre neobnovenie prechodného pobytu. 27. Zhrnutím uvedených záverov preto správny súd konštatuje dôvodnosť žalobných námietok týkajúcich sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov ako aj námietok podstatného porušenia ustanovení zákona v konaní pred žalovaným a prvostupňovým orgánom, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia žalovaného. 28. Pokiaľ ide o žalobné námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho doručovania prvostupňového rozhodnutia, správny súd konštatuje nedostatočnú argumentáciu žalobcu ohľadne zásahu do žalobcových subjektívnych práv. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že už v splnomocnení, ktoré žalobca pripojil ku svojej žiadosti, bol vyslovený jeho súhlas s tým, aby sa uvedený splnomocnenec (pozn. advokátska kancelária, ktorá v zastúpení žalobcu spísala aj samotnú správnu žalobu) nechal zastupovať treťou osobou. Na tento účel pritom žalobca predložil dve splnomocnenia, kedy sa advokátska kancelária ako splnomocnenec žalobcu nechala zastupovať najskôr advokátskou koncipientkou a následne aj p. E. C.. Rozsah týchto splnomocnení bol v obidvoch prípadoch uvedený na akékoľvek úkony súvisiace so žiadosťou žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti neuvádza, aký dopad, resp. zásah do práv žalobcu malo doručovanie prvostupňového rozhodnutia substitútovi, keďže žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie a následne aj správnu žalobu. Pokiaľ žalobca neprezentoval zásah do jeho subjektívnych práv, správny súd aj v kontexte ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 502/2015 zo 6. októbra 2015) ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. 3Svk/53/2023 zo dňa 27.02.2025) má za to, že tejto časti žaloby nebolo možné priznať právnu ochranu. 29. Na základe uvedených skutočností preto správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) a písm. f) SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 30. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného opätovne preskúmať žiadosť žalobcu a posúdiť ju v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov, so zreteľom na právne závery správneho súdu. Ak v súvislosti s touto žiadosťou opätovne vydá negatívne rozhodnutie, musí ho
náležite, presvedčivo a konkrétne odôvodniť, a to vo vzťahu k otázke rozporu žiadosti s verejným záujmom, k otázke prínosu podnikateľských aktivít žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky, ako aj k otázke prípadnému zásahu do osobných sfér žalobcu. 31. O trovách konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP, kedy žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal právo na úplnú náhradu trov konania. 32. Rozsudok bol prijatý senátom správneho súdu v pomere hlasov 3:0 Poučenie: 2 BA-2S/33/2020 Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.