Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 4S/132/2025 1019200247 01. 04. 2026 JUDr. Lucia Tóth ECLI:SK:SpSBA:2026:1019200247.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: WERNER & Co. s.r.o., so sídlom Žltá 2/F, 851 07 Bratislava, IČO: 36 869 643, proti žalovanej: Národná banka Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. NBS1-000-027-006 zo dňa 11.12.2018, takto rozhodol: I. Správny súd rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. NBS1-000-027-006 zo dňa 11.12.2018 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie. II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, v plnom rozsahu. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaná pri výkone dohľadu nad finančným trhom vykonaného za účelom prešetrenia obsahu podnetov spotrebiteľa zo dňa 28.11.2016 a 15.02.2017 dospela k záveru, že žalobca porušil povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov a rozhodnutím č. NBS1-000-010-632 zo dňa 30.10.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uložila žalobcovi podľa § 35f ods. 1 písm. a) v spojení s § 35h ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o dohľade“) pokutu vo výške 7.000,- eur za porušenie povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov, ktorého sa žalobca dopustil voči finančnému spotrebiteľovi A. B. (ďalej len„finančný spotrebiteľ“, „spotrebiteľ“) v súvislosti s vymáhaním spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č. 701501198 zo dňa 09.05.2013, a to tým, že porušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase spáchania skutku ako aj v čase vydania prvostupňového a napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) použitím nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 ods. 1, 2 zákona o ochrane spotrebiteľa tým, že žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľského úveru pri vymáhaní dlžnej sumy zo zmluvy o úvere č. 701501198 v rozpore s odbornou starostlivosťou: - listom zo dňa 02.11.2016 vyzval finančného spotrebiteľa na uhradenie dlžnej sumy vo výške 694,39 eura (vyčíslenej k 31.10.2016), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj nároky žalobcu, ktoré boli zamietnuté skorším rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 7C/91/2016 zo dňa 08.06.2016, právoplatného dňa 02.08.2016;
- listom zo dňa 27.01.2017 vyzval spotrebiteľa prostredníctvom tretej osoby na uhradenie dlžnej sumy vo výške 666,62 eura (vyčíslenej k 27.01.2017), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj nároky žalobcu, ktoré boli zamietnuté skorším rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 7C/91/2016 zo dňa 08.06.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.08.2016; a zároveň žalobca finančnému spotrebiteľovi v predmetných listoch pre prípad, že nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na úhradu celého dlhu alebo jeho časti, ponúkal refinancovanie pôvodného spotrebiteľského úveru zo zmluvy o úvere č. 701501198 novým spotrebiteľským úverom účelovo viazaným na úhradu uvádzanej dlžnej sumy, čím táto obchodná praktika mohla podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, ktorý sa na základe nekalej obchodnej praktiky žalobcu mohol rozhodnúť uhradiť neexistujúci nárok, prípadne uzatvoriť zmluvu na nový spotrebiteľský úver za účelom refinancovania neexistujúcich pohľadávok účastníka konania. 2. Žalovaná v prvostupňovom rozhodnutí podľa § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 35h ods. 1 zákona o dohľade taktiež uložila žalobcovi zákaz používať nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 ods. 1, 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorou žalobca akýmkoľvek spôsobom uplatňuje u finančného spotrebiteľa podľa ustanovenia § 1 ods. 3 písm. c) zákona o dohľade nároky, ktoré všeobecný súd zamietol meritórnym rozhodnutím, čím nekalá obchodná praktika môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. 3. Na rozklad žalobcu Banková rada žalovanej rozhodnutím č. NBS1-000-027-006 zo dňa 11.12.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zmenila prvostupňové rozhodnutie tak, že uložila žalobcovi pokutu (výrok I.) vo výške 7.000,- eur podľa § 35f ods. 1 písm. a) v spojení s § 35h ods. 1 zákona o dohľade a súbežne podľa ustanovení § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s § 35h ods. 1 zákona o dohľade za porušenie § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, a to za nedostatky v činnosti žalobcu, ktorých sa dopustil voči finančnému spotrebiteľovi v súvislosti s vymáhaním spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č. 701501198 zo dňa 09.05.2013, a to použitím nekalej obchodnej praktiky vymedzenej v § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľov tým, že žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľského úveru pri vymáhaní dlžnej sumy zo zmluvy o úvere č. 701501198 v rozpore s odbornou starostlivosťou: - listom zo dňa 02.11.2016 vyzval finančného spotrebiteľa na uhradenie dlžnej sumy vo výške 694,39 eura (vyčíslenej k 31.10.2016), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj také nároky účastníka konania, ktoré už boli zamietnuté meritórnym rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7C/91/2016 zo dňa 08.06.2016, právoplatným dňa 02.08.2016; - listom zo dňa 27.01.2017 vyzval finančného spotrebiteľa v súvislosti s vymáhaním spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č. 701501198 zo dňa 09.05.2013 - prostredníctvom tretej osoby (kontaktnej osoby, ktorou bol C. B., bytom D. XXX, XXX XX D.), na uhradenie dlžnej sumy vo výške 666,62 eura (vyčíslenej k 27.01.2017), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj také nároky účastníka konania, ktoré už boli zamietnuté meritórnym rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7C/91/2016 zo dňa 08.06. 2016, právoplatným dňa 02.08.2016. - Zároveň žalobca v rámci predmetných listov (výziev) zo dňa 02.11.2016 a zo dňa 27.01.2017 zaslal spotrebiteľovi aj ponuku, ktorá spočívala v tom, že pokiaľ tento nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami na úhradu požadovaného celého dlhu alebo jeho časti, tak žalobca ponúkal spotrebiteľovi refinancovanie pôvodného spotrebiteľského úveru zo zmluvy o úvere č. 701501198 novým spotrebiteľským úverom účelovo viazaným na úhradu žalobcom uvádzanej dlžnej sumy, čím táto obchodná praktika mohla podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, ktorý sa na základe nekalej obchodnej praktiky žalobcu mohol rozhodnúť uhradiť neexistujúci nárok, prípadne uzatvoriť zmluvu na nový spotrebiteľský úver na účely refinancovania neexistujúcich pohľadávok žalobcu. 4. V napadnutom rozhodnutí žalovaná súbežne (výrok II.) uložila žalobcovi zákaz podľa § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s § 35h ods. 1 zákona o dohľade používať nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 ods. 2 písm. a) a b) a ods. 5 v spojení s § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, a to akýmkoľvek spôsobom pri konaní žalobcu vo vzťahu k finančnému spotrebiteľovi a pri uplatňovaní akéhokoľvek nároku žalobcu voči finančnému spotrebiteľovi [vymedzenému v § 1 ods. 3 písm. c) zákona o dohľade], ktorý súd zamietol meritórnym rozhodnutím, pretože žalobca postupoval voči finančnému spotrebiteľovi v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od poskytovateľa spotrebných úverov, čím sa mohlo podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného finančného spotrebiteľa a zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.
5. Zároveň Banková rada žalovanej rozklad žalobcu vrátane jeho doplnenia zamietla (výrok III.). II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu 6. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, zrušenia napadnutého rozhodnutia a priznania náhrady trov konania. Alternatívne navrhol aplikáciu sankčnej moderácie a uloženie pokuty vo výške 1.000,- eur, prípadne upustenie od potrestania. 7. Žalobca namietal nezákonnosť postupu žalovanej, ktorá zmenila v celom rozsahu prvostupňové rozhodnutie a rozklad žalobcu súčasne zamietla; pokiaľ žalovaná zvolila postup pre zmenu napadnutého rozhodnutia, nemohla rozklad zamietnuť. Banková rada žalovanej identifikovala (aj žalobcom namietané) vady výroku prvostupňového rozhodnutia, práve v ktorej časti (náležité označenie finančného spotrebiteľa, označenie kontaktnej osoby, absencia odkazu na § 7 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa), čím uznala rozklad žalobcu za dôvodný, a teda ho súčasne nemohla zamietnuť. Výrok napadnutého rozhodnutia je neurčitý, opiera sa o zákon o dohľade a zákon o ochrane spotrebiteľa bez toho, že by tieto zákony špecifikoval uvedením čísla, pod ktorým boli zverejnené v Zbierke zákonov SR a uvedením rozhodného znenia; žalobca nepôsobí v oblasti poskytovania finančných úverov ani spotrebných úverov, ale má udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Výrok napadnutého rozhodnutia je ďalej rozporný vo vzťahu k dátumu jeho vydania, keď na prvej strane uvádza najprv 12.12.2018 a následne uvádza, že ide o rozhodnutie Bankovej rady zo dňa 11.12.2018. Vo vzťahu k p. A. B. nepoužíva žalovaná žiadnu skratku, avšak uvádza, že ide o dotknutého finančného spotrebiteľa alebo finančného spotrebiteľa. Následne však v časti I. používa pojem spotrebiteľ, pričom vôbec nie je zrejmé, koho má tým na mysli (či p. A. B. alebo p. C. B., ktorý nemôže byť spotrebiteľom, alebo úplne inú osobu). Z hľadiska spôsobilosti narušiť ekonomické správanie časť II. výroku napadnutého rozhodnutia uvádza priemerného finančného spotrebiteľa, čo je však neprípustným zmiešaním pojmu finančný spotrebiteľ v zmysle § 1 ods. 1 písm. c) zákona o dohľade a § 7 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa. 8. Výrok II. napadnutého rozhodnutia je nezákonný aj pre rozpor s § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý k tomu, aby existovala nekalá obchodná praktika, požaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: (A) konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou a (B) podstatné narušenie alebo spôsobilosť podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, avšak žalovaná preukázala existenciu nekalej obchodnej praktiky iba podmienkou A, z ktorej automaticky vyvodila aj existenciu podmienky B, a tak kumulatívne splnenie definičných znakov nekalej obchodnej praktiky stavia do podoby „hypotéza – dispozícia“. 9. Žalobca namietal, že autoritatívnym žiadaním nielen predloženia dokladov zo strany žalobcu pred začatím konania (t.j. vydaním rozkazu o uložení sankcie), ale predovšetkým vlastného vyjadrenia žalobcu k otázke spáchania správneho deliktu, bola porušená zásada zákazu sebaobviňovania, a preto bol zistený skutkový stav nezákonný. 10. Výšku uloženej pokuty považoval žalobca za nepreskúmateľnú, keď žalovaná bola povinná zaoberať sa každým kritériom pre uloženie pokuty samostatne, neuvádzať skutočnosti všeobecné, ale iba skutočnosti individualizujúce prípad, priradiť každej skutočnosti charakter poľahčujúcej alebo priťažujúcej a na základe ich vzájomného pomerovania vybrať sankciu a stanoviť jej výšku. 11. Došlo tiež k porušeniu zásady zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius), keďže pôvodne bola žalobcovi rozkazom uložená pokuta vo výške 4.000,- eur, ktorá bola prvostupňovým rozhodnutím zvýšená na 7.000,- eur a naviac bol uložený aj zákaz používania nekalej obchodnej praktiky. Orgán dohľadu pri tých istých skutkových a právnych okolnostiach pristúpil k zvýšeniu uloženej pokuty a k nej pridal aj zákaz nekalej obchodnej praktiky. 12. Žalovaná naviac nepreukázala existenciu žiadnej závažnej priťažujúcej okolnosti a nedostatočne vzala do úvahy existenciu poľahčujúcich okolností, keďže sa jednalo o ojedinelý prípad týkajúci sa jednej zmluvy a jedného spotrebiteľa, nešlo o prípad hromadnej alebo systémovej povahy, uložená
pokuta je zjavne neprimeraná, až arbitrárna. Ku konaniu žalobcu došlo v dôsledku technickej chyby v informačnom systéme, spotrebiteľ neutrpel žiadnu škodu ani inú ujmu, žalobca sa mu za chybu osobným listom ospravedlnil. Uložená pokuta bola cca 10x vyššia ako vymáhaný dlh, čo považoval žalobca za neprimerané. III. Vyjadrenie žalovanej 13. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 30.09.2019 pričom navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť postupom podľa § 190 zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov(ďalej len „SSP“). 14. Žalovaná s poukazom na § 32 ods. 2 zákona o dohľade uviedla, že prvostupňový orgán správne zistil skutkový stav, avšak rozhodnutie bolo nesprávne, pretože prvostupňový orgán neuviedol dostatočne zrozumiteľným spôsobom označenie finančného spotrebiteľa, voči ktorému sa žalobca dopustil nezákonného konania, a preto na základe vlastných zistení pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia zmenila príslušnú časť výroku prvostupňového rozhodnutia, spresnila výrok uvedením § 7 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Banková rada bola povinná rozhodnúť aj o podanom rozklade, a preto ho zamietla. Napadnuté rozhodnutie považovala žalovaná za zákonné, určité a spĺňajúce všetky zákonné obsahové náležitosti. 15. Vyjadrenia a listiny predložené žalobcom boli získané v rámci dohľadu na diaľku pri vybavovaní podania spotrebiteľa v súlade s § 35j zákona o dohľade. Právo odoprieť výpoveď sa nevzťahuje na dôkazné prostriedky, ktoré existujú objektívne, nezávisle od vôle žalobcu, ani na dokumenty a informácie, ktoré je žalobca povinný orgánu dohľadu poskytovať, keďže je subjektom dohliadaným podľa osobitného zákona. Orgán dohľadu môže požadovať predloženie takýchto dokumentov a toto predloženie autoritatívne vynútiť bez toho, aby došlo k porušeniu práva odoprieť výpoveď. Z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (napr. veci Saunders a Fayed), predbežné konanie, ktoré je vo svojej podstate prieskumné, nepodlieha zárukám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ani vtedy, keď je ich účelom zistiť a zaznamenať skutočnosti, ktoré môžu byť následne použité ako základ pre konanie iných príslušných orgánov, pokiaľ nerozhodujú o veci formou či obsahom. 16. Žalovaná sa pri ukladaní pokuty podrobne zaoberala jednotlivými hľadiskami podľa § 35f ods. 1 zákona o dohľade; tieto boli dostatočne podrobne rozobraté tak v prvostupňovom ako aj v napadnutom rozhodnutí; uloženú pokutu považovala za primeranú. Banková rada neukladala trest nanovo, ani nemenila výšku pokuty, iba sa zaoberala námietkami uplatnenými v rozklade, a preto pokiaľ nenašla pochybenie pri ukladaní sankcie, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemusí opakovať úvahy prvostupňového rozhodnutia, ani obsahovať novú a úplnú úvahu o ukladanej sankcii. 17. Žalovaná k namietanému porušeniu zásady reformatio in peius uviedla, že ani v trestnom konaní podľa ustanovenia § 355 ods. 4 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) na hlavnom pojednávaní nie je samosudca viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze, a teda uvedená zásada sa neuplatní ani pri rozhodovaní po podaní odporu voči rozkazu. Podaním odporu došlo k zrušeniu rozkazu o uložení sankcie podľa § 35c ods. 4 zákona o dohľade, a preto nie je možné naň prizerať. IV. Ďalší priebeh konania 18. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. BA-1S/25/2019 – 100 zo dňa 06.11.2024 žalobu ako nedôvodnú zamietol. 19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky na základe kasačnej sťažnosti žalobcu rozsudkom sp. zn. 4Stk/11/2025 zo dňa 22.10.2025 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.
20. V súvislosti s právnou úpravou rozkazov v rámci správneho trestania (t. j. nie v režime trestného práva), poukázal kasačný súd na § 87 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o priestupkoch“), podľa ktorého v konaní po zrušení rozkazu nemožno obvinenému uložiť iný druh sankcie (s výnimkou pokarhania) alebo vyššiu výmeru sankcie ako uloženej v rozkaze, ak sa pri prejednávaní priestupku nezistia nové podstatné skutkové okolnosti. Kasačný súd v tejto súvislosti poukázal aj na závery odbornej literatúry, z ktorých vyplynulo, že zákaz zmeny k horšiemu sa musí analogicky uplatniť aj v prípade, ak sa v neskrátenom konaní prejednáva priestupok z predchádzajúceho blokového konania, v ktorom obvinený z priestupku nebol ochotný pokutu zaplatiť; zákaz zmeny k horšiemu sa neuplatní, pokiaľ sa v neskrátenom konaní zistia nové podstatné skutkové okolnosti. 21. Kasačný súd poukázal tiež na § 31 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorých „(5) Prevádzkovateľovi vozidla obvinenému zo spáchania správneho deliktu podľa § 28 ods. 1 písm. a), b) alebo písm. e) nemožno v konaní o správnom delikte vedenom po zrušení rozkazu uložiť vyššiu pokutu, než bola uvedená v rozkaze.“ a „(6) Včasným podaním odporu, ktorý nebol odmietnutý podľa odseku 3, sa rozkaz zrušuje v celom rozsahu a okresný úrad pokračuje v konaní o správnom delikte prevádzkovateľa vozidla [...]“.Obdobný zákonný režim účinkov odporu proti rozkazu vyplýva napr. aj zo zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 138 ods. 5). 22. Zo zákona o priestupkoch, ale aj z príkladmo uvedených iných osobitných zákonov potom vyplýva opačný prístup k interpretácii právnych následkov podania rozkazu ako tomu bolo v účinnom znení zákona o dohľade. Východiskom právnej úpravy v zákone o dohľade je v zásade „neexistencia viazanosti“, kým zákon o priestupkoch (a iné – demonštratívne uvedené - predpisy správnoprávnej povahy) so zrušením rozkazu na základe odporu viažu opačný účinok – vychádza sa z „viazanosti rozkazom“ a z tohto pravidla sa určujú výnimky – v zásade zistenie nových (podstatných) skutkových okolností. Naviac ani doktrína k § 355 ods. 3 Trestného poriadku nepodporuje všeobecný záver o tom, že podanie odporu a zrušenie rozkazu poskytuje súdu absolútnu neviazanosť od záverov uvedených v rozkaze, keď zistený stav, na základe ktorého bol trestný rozkaz vydaný, sa môže na základe dokazovania na hlavnom pojednávaní zmeniť tak, že to ovplyvní samotnú kvalifikáciu skutku, druh a výmeru trestu v neprospech obvineného. 23. Kasačný súd tiež zdôraznil, že v rozhodnom čase § 35c ods. 4 zákona o dohľade určoval len to, že „Včasným podaním odporu s odôvodnením sa rozkaz o uložení sankcie zrušuje a Národná banka Slovenska pokračuje v konaní v prvom stupni“ a – naopak – formálnoprávne neurčoval, že by sa v neskrátenom konaní poskytovala správnemu orgánu „absolútna voľnosť“, resp. „neviazanosť“ v rámci konania a rozhodovania vo veci (v porovnaní s rozkazným konaním). 24. Správnemu súdu bolo uložené, aby v ďalšom konaní posúdil, či ustanovenie § 35c ods. 4 zákona o dohľade v rozhodnom čase umožňovalo žalovanej uložiť žalobcovi prísnejšiu – nominálne vyššiu pokutu ako mu bola uložená v skrátenom konaní (rozkaze); v prípade záveru, že zmena výšky pokuty vylúčená nebola, avšak bola napr. viazaná na určité predpoklady/podmienky (napr. doplnenie dokazovania v rámci neskráteného konania, preukázanie nových skutočností, ktoré neboli známe v čase vydania rozkazu, iná právna kvalifikácia skutku, iné okolnosti, na ktoré sa prihliadalo pri ukladaní sankcie a pod.), uvedie, aké okolnosti opodstatňovali zmenu sankcie a preskúma, či predmetné okolnosti vo veci nastali. Následne potom opätovne posúdi kvalitu odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia, a to s osobitným zameraním na okolnosti, ktoré vyhodnotí vo veci ako relevantné – vrátane súvisiaceho odôvodnenia pokuty a jej primeranosti. V. Konanie na správnom súde po vrátení veci kasačným súdom 25. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní, pričom vychádzal z vyššie uvedených právne záväzných záverov kasačného súdu. 26. Správny súd v Bratislave vo veci opätovne rozhodol a rozsudok verejne vyhlásil dňa 01.04.2026, pričom na verejnom vyhlásení rozsudku bol prítomný právny zástupca žalobcu.
27. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP. Žalobca v žalobe požiadal o nariadenie pojednávania a uvedenej žiadosti Správny súd v Bratislave vyhovel nariadením pojednávania dňa 06.11.2024, na ktorom mali možnosť účastníci konania možnosť vyjadriť sa k žalobe a k listinným dôkazom, ako aj možnosť predniesť svoje konečné návrhy, pričom právny zástupca žalobcu sa z účasti na uvedenom pojednávaní ospravedlnil, a preto súd pojednával v jeho neprítomnosti postupom podľa § 114 SSP. Na uvedenom pojednávaní bol aj vyhlásený skorší rozsudok (zrušený kasačným súdom). Správny súd zohľadnil, že žiadosti žalobcu o nariadenie pojednávania bolo vyhovené v pôvodnom konaní pred správnym súdom a po vrátení bol správny súd z dôvodu kasačnej záväznosti v ďalšom konaní viazaný právnym názorom najvyššieho správneho súdu vysloveným v rozsudku sp. zn. 4Stk/11/2025 zo dňa 22.10.2025, a preto pre účastníkov konania nemôže byť tento ďalší rozsudok prekvapivým. Po vrátení veci správnemu súdu preto v danom prípade nebolo potrebné, ani hospodárne, opätovne nariaďovať pojednávanie na prejednanie žaloby. 28. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler- Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky (čo je aj prejednávaný prípad), postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. 29. Podľa § 35c ods. 4 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia), dohliadaný subjekt, proti ktorému bol vydaný rozkaz o uložení sankcie, môže Národnej banke Slovenska proti vydanému rozkazu o uložení sankcie podať do 15 dní od jeho doručenia písomne odpor, ktorý musí byť odôvodnený. Včasným podaním odporu s odôvodnením sa rozkaz o uložení sankcie zrušuje a Národná banka Slovenska pokračuje v konaní v prvom stupni. Ak pred vydaním rozkazu o uložení sankcie nebol proti účastníkovi konania urobený iný úkon, po včasnom podaní odporu s odôvodnením sa doručenie rozkazu o uložení sankcie účastníkovi považuje za prvý úkon v konaní. 30. Vo vzťahu k namietanému porušeniu zákazu reformatio in peius t.j. zmeny k horšiemu, správny súd uvádza, že § 35 ods. 4 zákona o dohľade aplikovaný prvostupňovým orgánom v danom čase účinnom znení explicitne neobsahoval vymedzenie neviazanosti skôr vydaným rozkazom o uložení sankcie (či už vo vzťahu k skôr zistenému skutkovému stavu alebo k výške a druhu uloženej sankcie). 31. Pokiaľ § 35c ods. 4 zákona o dohľade ustanovuje, že po zrušení rozkazu žalovaná „..pokračuje v konaní v prvom stupni“, správny súd dospel k záveru, že uvedená zákonná úprava nevyjadruje nič iné len to, že žalovaná nie je viazaná skôr zisteným skutkovým stavom, a teda nie je zbavená povinnosti za jeho riadne a náležité zistenie (keďže je povinná pokračovať v konaní); dohliadaný subjekt je oprávnený uplatniť v rámci riadneho konania všetky svoje procesné práva vrátane práva predkladať svoje vyjadrenia (tvrdenia) a navrhovať a predkladať dôkazy. 32. Neviazanosť zisteným skutkovým stavom však nemožno interpretovať tak, že bez ďalšieho zodpovedá možnosti uloženia prísnejšej sankcie, inak povedané neviazanosť zisteným skutkovým stavom nemožno stotožňovať s možnosťou uložiť prísnejšiu sankciu. Uvedené vyjadruje iba to, že žalovaná môže aj po zrušení rozkazu zisťovať skutkový stav a vykonávať aj ďalšie doposiaľ nevykonané dôkazy (t. j. pokračuje v konaní) a až na základe takto „novo“ zisteného skutkového stavu a v príčinnej súvislosti s ním následne nie je viazaná ani druhom a výškou skôr uloženej sankcie (a to prípadne aj v neprospech dohliadaného subjektu). Tieto dve okolnosti (skutkový stav – sankcia) podľa správneho súdu pôsobia vo vzťahu vzájomnej podmienenosti. Zmeny v zistenom skutkovom stave v neprospech dohliadaného subjektu sú nevyhnutnou podmienkou pre možnosť uloženia prísnejšej sankcie. Zmeny v zistenom skutkovom stave a možnosť uloženia prísnejšej/inej sankcie, nemožno vnímať oddelene, pretože ide o dve korelujúce okolnosti.
33. Právna úprava rozkazného konania vo všeobecnosti vychádza z fakultatívneho uplatnenia tohto skráteného spôsobu rozhodovania. Žalovaná má (len) možnosť, pri ktorej ak považuje skutkový stav za spoľahlivo zistený, uložiť za správny delikt sankciu v maximálnej výške 5.000,- eur (prípadne opatrenie na odstránenie nedostatkov). Patrí teda do oblasti správnej úvahy žalovanej či konkrétne konanie bude viesť v skrátenom režime alebo považuje zistený správny delikt za tak závažný, že je potrebné uložiť vyššiu sankciu, a teda je nevyhnutné viesť riadne konanie. Zákonnou podmienkou pre vydanie rozkazu je spoľahlivé zistenie skutkového stavu. Je to práve úsudok žalovanej o tom, že zistený skutkový stav spoľahlivo preukazuje spáchanie správneho deliktu, vrátane úsudku o jeho závažnosti a následkoch, ktorý je rozhodujúcou okolnosťou pre vydanie rozkazu. Žalovaná má tak možnosť na základe všetkých zistených okolností posúdiť aj primeranosť či dostatočnosť ukladanej sankcie. Žalovaná tak už pred vydaním rozkazu zváži, či závažnosť zisteného správneho deliktu zodpovedá uloženiu pokuty v sadzbe do 5.000,- eur (prípadne uloží opatrenie na odstránenie a nápravu zisteného nedostatku). 34. Pokiaľ budú po zrušení rozkazu na základe odôvodneného odporu zistené podstatné skutočnosti, ktoré neboli žalovanej známe pred vydaním rozkazu, je potrebné vychádzať z premisy, že skutkový stav nebol zistený spoľahlivo, dôsledkom čoho nemôže byť žalovaná viazaná obsahom rozkazu, ale opäť výlučne v súvislosti so skutočnosťami, ktoré neboli skôr zistené, či neboli žalovanej známe, pred vydaním rozkazu. 35. Takýto záver napokon zodpovedá aj právnej úprave trestného rozkazu v § 355 ods. 3 Trestného poriadku (na ktorú správny súd len analogicky poukazuje použitím argumentu a maiori ad minus), ktorá nedáva ani trestnému súdu po zrušení trestného rozkazu možnosť ľubovoľne uložiť prísnejší trest bez zodpovedajúcej zmeny zisteného skutkového stavu v neprospech obžalovaného (bod 22 vyššie, rovnako body 125, 126 rozsudku kasačného súdu). Okolnosťou, ktorá by mohla privodiť pre obžalovaného uloženie prísnejšieho trestu je práve zistenie nových rozhodujúcich skutočností v priebehu hlavného pojednávania, ktoré neboli súdu známe pri vydávaní trestného rozkazu. 36. Správny súd vo svetle týchto záverov preskúmal, či skutkový stav v čase vydania prvostupňového rozhodnutia bol v zásade odlišný od stavu v čase vydania rozkazu a či uloženie prísnejšej sankcie malo podklad v zistení podstatných okolností svedčiacich v neprospech žalobcu. 37. Z obsahu predloženého administratívneho spisu správny súd zistil, že po zrušení rozkazu bolo žalovanej dňa 13.06.2017 doručené podanie finančného spotrebiteľa, ktorým žalovanú informoval o „nových taktikách a postupoch“ žalobcu, a predložil text dohody o urovnaní medzi žalobcom a spotrebiteľom, obsahom ktorej je aj záväzok spotrebiteľa, že nebude podávať akékoľvek podnety na kontrolné orgány a súčasne podané podnety vezme späť bez zbytočného odkladu; rovnako sa spotrebiteľ zaväzuje vziať späť žalobu o určenie neplatnosti zmluvy č. 701501142 podanú na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. 11Csp/135/2017. Ďalej sú súčasťou spisového materiálu v zásade už len listiny a výzvy žalovanej a vyjadrenia a podania žalobcu. 38. Uvedené podanie spotrebiteľa spolu s prílohami žalovaná v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia len spomenula, ale nijako bližšie sa ním nezaoberala. V súvislosti s konaním žalobcu opísaným v tomto podaní nebola nijako menená skutková veta zisteného deliktu. Obsah tohto podania nebol nijako reflektovaný ani pri odôvodnení uloženej výšky pokuty. V súvislosti s touto listinou tak správny súd nezistil, že by bol žalovanou akýmkoľvek spôsobom skutkový stav vyhodnotený ako zmenený v neprospech žalobcu v porovnaní so skutkovým stavom zisteným pred vydaním rozkazu resp. že by táto písomnosť mala na zistený správny delikt či jeho trvanie vôbec nejaký vplyv. 39. Odôvodnenie prvostupňového ani napadnutého rozhodnutia tiež neposkytuje žiadne náležité vysvetlenie okolností, ktoré by osvetľovali pohnútky žalovanej, pre ktoré mala za to, že sankcia uložená rozkazom bola neprimeraná; výlučne odkaz žalovanej na pomer výšky uloženej pokuty k maximálne možnej výške pokuty neposkytuje náležité vysvetlenie pre uloženie prísnejšej sankcie (rovnako závery kasačného súdu, bod 129 rozsudku kasačného súdu). K argumentu žalovanej, že v konaní o rozkaze môže byť uložená pokuta v maximálnej výške „len“ 5.000,- eur správny súd zdôrazňuje, že je voľbou žalovanej aký procesný postup zvolí pri výkone dohľadu nad finančným trhom (podrobnejšie bod 34 tohto rozsudku).
40. Na základe uvedených východísk správny súd dospel k záveru, že vo veci neboli splnené zákonné podmienky, aby žalovaná v konaní o správnom delikte, tak ako bol ustálený vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, uložila žalobcovi prísnejšiu sankciu /nominálne vyššiu pokutu a súčasne aj zákaz používať nekalú obchodnú praktiku/; z napadnutého rozhodnutia žiadne relevantné argumenty odôvodňujúce tento postup ani nevyplývajú, a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť ako nezákonné podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. 41. Správny súd pre úplnosť zdôrazňuje, že pre potreby tohto rozsudku sa zaoberal výlučne právnou úpravou § 35c ods. 4 zákona o dohľade účinnou v rozhodnom čase tak ako mu to bolo uložené kasačným súdom (bod 130 rozsudku kasačného súdu). 42. Správny súd sa v ďalšom nezaoberal ostatnými námietkami žalobcu týkajúcimi sa vád výroku napadnutého rozhodnutia a porušenia zákazu sebaobviňovania, keďže tieto boli predmetom právneho posúdenia v skoršom rozsudku tunajšieho súdu. Správny súd tieto námietky považoval za nedôvodné a kasačný súd toto právne posúdenie vyhodnotil ako správne. Z uvedeného dôvodu v tejto súvislosti v podrobnostiach, v súlade so zásadou hospodárnosti, správny súd poukazuje na body 85 až 109 rozsudku kasačného súdu. 43. Správny súd sa nezaoberal ani výškou a primeranosťou uloženej pokuty a moderačným návrhom žalobcu, keďže dospel k záveru o potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia. 44. Žalovaná v ďalšom konaní pre prejednanie správneho deliktu žalobcu zvolí vhodný procesný postup. V prípade, že ustáli, že sú splnené podmienky pre uloženie sankcie, jej výšku náležite odôvodní, s tým, že je viazaná právnym názorom správneho súdu vysloveným v tomto rozsudku. 45. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, v plnom rozsahu. 46. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 1 mesiac od jeho doručenia /§ 443 ods. 1 SSP/. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).