Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 6S/42/2025 1018201688 29. 07. 2026 JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:1018201688.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M., a z členov senátu JUDr. Lukáša Galla (sudca spravodajca) a JUDr. Natálie Stahovcovej, vo veci žalobcu: mesto Veľké Kapušany, L. N. Tolstého 1, 079 01 Veľké Kapušany, zastúpeného JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r. o., so sídlom Zelinárska 8, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 45941815, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, Ružová dolina 10, 821 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 11882-P/2018 zo dňa 27. 09. 2018, takto rozhodol: I. Správny súd rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie č. spisu 11882-P/2018 zo dňa 27.09.2018 a rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie č. spisu 6501-3000/2018 zo dňa 25.06.2018 zrušuje a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Správny súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. III. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej aj ako „Úrad“), odbor legislatívno-právny (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) č. 6501-3000/2018 zo dňa 25. 06.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bola žalobcovi podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „zákon o VO“ alebo „zákon o verejnom obstarávaní“) uložená pokuta vo výške 99 499,08 eur z dôvodu, že žalobca pri zadávaní zákazky na uskutočnenie stavebných prác na predmet „Modernizácia, rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia“, ktorého výsledkom bolo uzavretie koncesnej zmluvy č. 196/2016/OZI zo dňa 03.06.2016 (ďalej len „Zmluva“), použil postup obchodnej verejnej súťaže podľa § 281 až § 288 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v relevantnom znení (ďalej len „ObZ“), napriek skutočnosti, že predmetná zákazka nespĺňala požiadavky na koncesiu na stavebné práce podľa § 15 zákona o VO, ale išlo o zákazku na uskutočnenie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 zákona o VO, čím žalobca ako účastník konania konal v rozpore s § 9 ods. 1 zákona o VO, pretože sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu podľa zákona o verejnom obstarávaní, spôsobom alebo postupom ustanoveným zákonom o verejnom obstarávaní. 2. Prvostupňový orgán s odkazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-206/08 WAZV Gotha proti Eurawasser Aufbereitungs- und Entsorgungsgesellschaft mbH) a s odkazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní
koncesií (ďalej len „Smernica“) uviedol, že špecifickým znakom koncesie, ktoré ju odlišuje od klasickej zákazky, je špecifická forma odplatnosti, ktorá je determinovaná ďalším osobitným znakom koncesie, ktorým je prenos rizika z verejného obstarávateľa na dodávateľa. Vyhodnotením jednotlivých článkov Zmluvy dospel prvostupňový orgán k záveru, že spoločnosť SIEMENS s. r. o. (ďalej len „uchádzač“), s ktorým žalobca uzatvoril zmluvu, nenesie žiadne významné prevádzkové riziko, ktoré by mohlo napĺňať znak koncesie. Prvostupňový orgán ďalej doplnil, že uchádzač nenesie rovnako žiadnu zodpovednosť v prípade poškodenia osvetlenia pri okolnostiach vylučujúcich zodpovednosť a ani pri škodách vzniknutých v dôsledku zlyhania energetických alebo iných zariadení, ktoré nemá v užívaní, a ani v dôsledku výpadku elektrickej energie. Rovnako prvostupňový orgán dodal, že oprávnenie uchádzača predať po predchádzajúcom písomnom súhlase obstarávateľa časti osvetlenia, ktoré pre úplné opotrebenie alebo poškodenie, zrejmú zastaranosť alebo nehospodárnosť v prevádzke, nezodpovedá protiplneniu od tretích subjektov ako jednému zo znakov koncesie. Ďalej prvostupňový orgán poukázal na to, že z obsahu zmluvy nevyplýva pre uchádzača možnosť na získanie protiplnenia od tretích subjektov a tiež, že táto zmluva ustanovuje obsah práva užívania osvetlenia úspešným uchádzačom, pričom je zrejmé, že predmetné užívanie je obmedzené vyslovene za účelom výstavby a údržby verejného osvetlenia. V záverečnej časti prvostupňový orgán dodal, že žalobca pri postupe zadávania zákazky formou koncesie nespĺňal definičné znaky koncesie na uskutočnenie stavebných prác, teda ani definičné znaky koncesie ako takej podľa zákona o VO. Prvostupňový orgán zároveň konštatoval, že v predmetnom prípade išlo o podlimitnú zákazku na uskutočnenie stavebných prác podľa § 4 ods. 3 písm. b) bod 2. zákona o VO a žalobca mal preto postupovať na základe zákonom stanovených pravidiel určených pre zadávanie podlimitných zákaziek bez využitia elektronického trhoviska podľa § 91 v nadväznosti na § 100 až § 102 zákona o VO, a nie postupom verejnej obchodnej súťaže podľa Obchodného zákonníka. Pri určovaní výšky sankcie správny orgán postupoval na základe § 149 ods. 1 písm. a) a ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní, kedy odkázal na jej výšku určenú priamo zákonom o VO, kedy nie je ponechaná na jeho úvahe. Z tohto dôvodu bola výška pokuty určená 5 % zmluvnej ceny. Základ pre výpočet výšky sankcie tak predstavuje cena (súhrn mesačných platieb s DPH za koncesné obdobie) vo výške 1 989 981,60 eur s DPH (ďalej len „zmluvná cena“), z ktorej 5% predstavuje 99 499,08 eur. 3. Na základe podaného rozkladu žalobcom Predseda Úradu ako odvolací orgán rozhodnutím č. 11882P/2018 zo dňa 27.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo aj „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Úvodom žalovaný konštatoval, že Protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 1872-7000/2017-ODII/7 zo dňa 15.05.2017 (ďalej len „Protokol“) bol prerokovaný dňa 27.09.2017, čo je deň určujúci pre začatie plynutia subjektívnej lehoty, ktoré podľa neho môže plynúť len v rámci objektívnej trojročnej lehoty. Žalovaný sa stotožnil s názorom prvostupňového orgánu, že charakteristickým znakom koncesie, ktorý ju odlišuje od klasickej zákazky, je špecifická forma odplatnosti, ktorá je determinovaná ďalším osobitným znakom koncesie, a to prenosom rizika z verejného obstarávateľa na dodávateľa. Verejný obstarávateľ podľa žalovaného môže v súlade s koncesnou zmluvou koncesionárovi poskytnúť čiastočné peňažné plnenie, avšak toto nesmie byť takého charakteru, že koncesionárovi zaručí náhradu vynaložených finančných prostriedkov a odstráni tým podstatnú časť rizika, ktoré koncesionár nesie. Žalovaný sa preto stotožnil so záverom prvostupňového orgánu, že oprávnenie uchádzača predať po predchádzajúcom písomnom súhlase obstarávateľa časti osvetlenia z dôvodov úplného opotrebenia, poškodenia, zastaranosti, alebo z iných závažných dôvodov osobe, ktorá sa zaoberá výkupom druhotných surovín (príp. zabezpečuje ich likvidáciu), nezodpovedá protiplneniu od tretích subjektov. Dané ustanovenie bolo podľa žalovaného dohodnuté zrejme len za účelom zákonnej likvidácie odpadov a nie za účelom dosiahnutia „zisku“. Ziskovosť v rámci koncesie závisí podľa žalovaného od ekonomického správania sa tretích subjektov, t. j. tretie subjekty sa rozhodnú, či ponuku koncesionára využijú alebo nie. Predaj starých častí verejného osvetlenia je podľa žalovaného viazaný na predchádzajúci súhlas žalobcu a že o prípadnom predaji by teda v konečnom dôsledku rozhodovala vôľa samotného účastníka konania. 4. Žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na úlohy žalobcu ako jednotku územnej samosprávy a jej zákonných povinností, ktorá v čase zadania zákazky zabezpečuje verejnoprospešné služby, medzi ktoré patrí okrem iných aj správa a údržba verejného osvetlenia. Z povahy plnenia teda vyplýva, že verejné osvetlenie je zabezpečené priamo účastníkom konania, ktorý koncesionárovi uhradí cenu za plnenie. Podľa žalovaného z obsahu zmluvy nevyplýva pre koncesionára možnosť na získanie protiplnenia od tretích subjektov na základe prenájmu sústavy verejného osvetlenia za účelom poskytovania služieb,
pretože táto zmluva jednoznačne ustanovuje obsah práva užívania osvetlenia koncesionárom, pričom je zrejmé, že predmetné užívanie je obmedzené vyslovene za účelom výstavby a údržby verejného osvetlenia. Podľa žalovaného žalobca tak v konaní na prvom stupni, ako ani v podanom rozklade nepreukázal, že ním zvolený postup, t. j. zadanie zákazky na predmet „Modernizácia, rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia“ postupom obchodnej verejnej súťaže podľa § 281 až § 288 ObZ bol súladný so zákonom o VO. II. Správna žaloba 5. Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca včas podanou správnou žalobou, ktorú doručil pôvodne na Krajský súd v Bratislave dňa 28.11.2018. Rozhodnutie žalovaného napadol z dôvodu jeho nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru žalobcu pri zadávaní zákazky postupoval súlade s ustanoveniami zákona o VO, a to so zachovaním princípu rovnakého zaobchádzania, princípu nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princípu transparentnosti a princípu hospodárnosti a efektívnosti. Žalobca podľa svojich tvrdení nepostupoval podľa ustanovení zákona o VO, pretože predpokladaná hodnota zákazky nedosahovala hodnotu 5 000 000 eur, kedy verejný obstarávateľ podľa § 66 ods. 1 zákona o VO nemá povinnosť postupovať podľa ustanovení zákona o VO. V tejto súvislosti sa žalobca tiež odvolal na § 187 ods. 2 zákona o VO, ktoré nevyžadovalo oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania, pričom aj podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy by verejné obstarávanie podlimitnej koncesie prebiehalo rovnako obchodnou verejnou súťažou. 6. V ďalšej časti argumentácie žalobca uviedol, že konanie, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, bolo začaté dňa 25.04.2018, teda takmer dva roky po tom, ako sa žalovaný o údajnom porušení zákona dozvedel. O koncesnej zmluve sa žalovaný mohol podľa žalobcu dozvedieť na základe jej zverejnenia na webovej stránke žalobcu dňa 16.06.2016. Žalovaný preto postupoval podľa žalobcu protizákonne a nebol oprávnený vydať napadnuté rozhodnutie z dôvodu uplynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty podľa § 149 ods. 7 zákona o VO. Rozhodnutie žalovaného žalobca označil za nejasné a vzájomne odporujúce, keď vo výroku uvádza, že došlo k porušeniu zákona pri zadávaní zákazky na uskutočnenie stavebných prác a v bode č. 44 uviedol, že je irelevantné, či išlo o koncesiu na poskytnutie služby alebo na uskutočnenie stavebných prác. Žalobca namietal nesprávnu interpretáciu Smernice žalovaným v tom zmysle, že Zmluva nespĺňa znaky koncesie, lebo plnenia za služby poskytované koncesionárom sú uhrádzané len verejným obstarávateľom a nie občanmi alebo tretími subjektami. Smernica podľa žalobcu jednoznačne počíta aj s existenciou koncesných zmlúv, kde odplatu za poskytované služby poskytuje výlučne verejný obstarávateľ. Súčasne žalobca namietal, že žalovaný zámerne cituje judikatúru pochádzajúcu zo skoršieho obdobia ako je platná Smernica. Rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie podľa žalobcu neobsahujú žiadne ekonomické analýzy, znalecké posudky a ani obyčajné číselné vyjadrenia, z ktorých by vyplývali závery o odstránení podstatnej časti rizika, ktoré úspešný uchádzač ako koncesionár nesie. Takéto odôvodnenie považoval žalobca za svojvoľné a bez dôkazov, ktoré nemajú oporu v zistenom skutkovom stave. 7. Na základe uvedených skutočností preto žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného s prvostupňovým rozhodnutím a vrátil vec na ďalšie konanie žalovanému. III. Vyjadrenie k žalobe 8. K žalobe sa podaním doručeným krajskému súdu dňa 31.01.2019 vyjadril žalovaný. Počítanie subjektívnej prekluzívnej lehoty žalobcom považoval žalovaný za iracionálne, pretože nie je možné reálne očakávať, že žalovaný v momente zverejnenia Zmluvy vyvodí záver o jej súlade, príp. podozrenie z dôvodu jej rozporu so zákonom. Podľa žalovaného bolo správne konanie začaté v lehote podľa § 149 ods. 7 zákona o VO, t. j. do jedného roka odo dňa prerokovania protokolu v rámci výkonu kontroly podľa § 146 zákona o VO. K tvrdenému rozporu žalobcu medzi výrokom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca vetu vytrhol z kontextu, pretože prvostupňovým rozhodnutím bol len zdôraznený rozdiel medzi zákazkou na uskutočnenie stavebných prác a koncesiou na uskutočnenie stavebných prác. V danom prípade bolo žalobcovi podľa žalovaného len vysvetlené, že nie je podstatné, o ktorý druh koncesie išlo, keďže nedošlo vôbec k naplneniu znakov koncesie ako
takej. Podľa žalovaného nie je potrebné sa zamýšľať, podľa akého zákona mala byť koncesia zadávaná, keďže o koncesiu vôbec nešlo. 9. Samotný fakt, že Smernica pripúšťa existenciu určitých dohôd, za ktoré poskytuje odplatu výlučne verejný obstarávateľ ešte podľa žalovaného neznamená, že za takú je možné považovať aj Zmluvu v posudzovanom prípade. Podľa Zmluvy uchádzač podľa žalovaného nenesie žiadnu zodpovednosť ani v prípade poškodenia osvetlenia pri okolnostiach vylučujúcich zodpovednosť, ani pri škodách vzniknutých v dôsledku zlyhania energetických alebo iných zariadení a ani pri škodách spôsobených vandalizmom a poškodením osvetlenia zo strany tretích osôb, a to ani v prípade, ak tieto osoby nebudú známe. Uchádzač podľa žalovaného nenesie žiadne významné riziko, ktoré by mohlo napĺňať znaky koncesie. 10. S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol. IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 11. K vyjadreniu žalovaného sa podaním doručeným súdu dňa 19.02.2019 vyjadril žalobca (replika). Opätovne uviedol, že Zmluva bola žalovanému známa odo dňa 13.06.2016, kedy ju nezískal výkonom kontroly, ale na základe faktov, ktoré mu boli známe už v uvedený dátum, pričom k začatiu konania došlo až 25.04.2018, t. j. po uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty. Vyjadrenie žalovaného ohľadne uvádzaného rozporu v rámci prvostupňového rozhodnutia podľa žalobcu len potvrdzuje zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia. V súvislosti s otázkou splnenia požiadaviek na koncesnú zmluvu žalobca odkázal na svoje žalobné body a ďalej zotrval na žalobnom návrhu. 12. K replike sa žalovaný ďalej nevyjadril. V. Rozsudok krajského súdu a kasačného súdu 13. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6S/206/2018-52 zo dňa 10.11.2022 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátení veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. V odôvodnení krajský súd uviedol, že prijatý záver žalovaného o tom, že posudzovaná Zmluva nemá znaky koncesie, nie je podložený dôkazmi, ktoré by boli obsiahnuté v administratívnom spise, a ktorú skutočnosť namietal žalobca v podanej žalobe. Obdobne tiež uviedol, že žalovaný svoje tvrdenia o tom, že koncesionár nenesie prevádzkové riziko zodpovedajúce koncesii nevyplýva z dôkazov uvedených v preskúmavaných rozhodnutiach a takéto dôkazy nie sú ani súčasťou administratívneho spisu a odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí nemá oporu ani vo vykonanom dokazovaní. Tvrdenia žalovaného o neprenesení rizika na koncesionára s odkazom na výšku dojednaných mesačných platieb boli podľa krajského súdu neodôvodnené a dodal, že žalovaný tieto závery nedal do žiadnej komparácie s prevádzkovými nákladmi koncesionára, ktoré tento by mal vynaložiť počas trvania zmluvy za prevádzku, údržbu a opravu prevádzkovaného verejného osvetlenia. Podľa krajského súdu z administratívneho konania absentuje zo strany žalovaného akýkoľvek výpočet, z ktorého by vyplývalo tvrdenie žalovaného ohľadom toho, že koncesionár žiadne významné riziko nenesie. Dojednanie úpravy ceny plnenia za elektrickú energiu ako úpravy ceny opráv a údržby verejného osvetlenia považoval krajský súd za zaužívanú prax, ktorú nie je možné vyhodnotiť ako skutočnosť, ktorá sama osebe vylučuje danú zákazku ako koncesiu. Žalovaným prezentovaný zistený skutkový stav vo veci, ktorý vzal ako základ pre odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí nemal podľa krajského súdu oporu v dôkazoch obsiahnutých v administratívnom spise. Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie bolo preto podľa krajského súdu potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku. 14. Rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sfk/10/2023 zo dňa 31.03.2025 (ďalej len „rozsudok kasačného súdu“) došlo k zrušeniu rozsudku krajského súdu a vráteniu veci Správnemu súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) na ďalšie konanie. V odôvodnení kasačný súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnú argumentáciu, v nedostatočnej miere reflektuje na podstatné dôvody uvádzané v napadnutých rozhodnutiach. Podľa kasačného súdu krajský súd nedostatočne ozrejmil vlastné úvahy pri právnom posúdení veci, ale
viac menej len prevzal tvrdenia a argumentáciu žalobcu. Keďže podľa kasačného súdu výroku rozsudku nekorešponduje relevantné odôvodnenie reflektujúce na konkrétny skutkový a právny stav v prejednávanej veci, kasačný súd ani nemá možnosť posúdiť, či je rozhodnutie krajského súdu vo výroku vecne správne. V závere kasačný súd dodal, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby a následne vo veci rozhodnúť, pričom krajský súd bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť. VI. Konanie správneho súdu po vrátení veci kasačným súdom 15. Správny súd v Bratislave postupom podľa § 196 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) oznámil účastníkom konania prípisom zo dňa 24.10.2025 (ďalej len „výzva“) zistenie vád správneho trestania podľa § 195 písm. d) SSP. V oznámení správny súd vyzval účastníkov konania, aby sa v lehote 10 dní vyjadrili k otázke možnej aplikácii zásady ukladania trestov v súlade s § 2 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, a to v súvislosti s ukladaním sankcie za skutok, ktorý bol predmetom rozhodnutia žalovaného, na ktorý sa pôvodne aplikovali ustanovenia zákona č. 149 ods. 1 písm. a) zákona o VO a na ktorý by bolo možné aplikovať neskoršie ustanovenia § 181 ods. 1, ods. 9 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.08.2024 (ďalej len „zákon o VO 2“). 16. K výzve sa podaním doručeným správnemu súdu dňa 28.10.2025 vyjadril žalobca. Uviedol, že výzvu berie na vedomie, pričom podľa jeho názoru podal všeobecnú správnu žalobu podľa § 176 SSP a nie správnu žalobu vo veciach správneho trestania podľa § 194 a nasl. SSP. Žalobca zotrval na svojom závere, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné. Vo vyjadrení ďalej skonštatoval, že novšia právna úprava je pre neho priaznivejšia a že zotrváva na svojich žalobných bodoch a na žalobnom návrhu. 17. Žalovaný sa k výzve vyjadril podaním doručeným dňa 05.11.2025. Vo vyjadrení uviedol, že pri ukladaní sankcie postupoval prísne podľa legislatívnej úpravy platnej a účinnej v čase rozhodovania, kedy ešte pre žalobcu neexistovala priaznivejšia právna úprava. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že priaznivejšia právna úprava nadobudla účinnosť po 01.08.2024, a to v čase prebiehajúceho správneho súdneho konania. Uviedol tiež, že si je vedomý nevyhnutnosti postupu konajúceho súdu aplikovať povinnú reatroaktivitu v prospech páchateľa. Pre prípad, že súd pristúpi k rozhodnutiu v zmysle petitu žaloby, požaduje rozhodnutie o trovách konania podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP tak, aby nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. VII. Relevantná právna úprava 18. Podľa § 3 ods. 1 zákona o VO zákazka na účely tohto zákona je zmluva s peňažným plnením uzavretá medzi jedným alebo viacerými verejnými obstarávateľmi alebo obstarávateľmi na jednej strane a jedným alebo viacerými úspešnými uchádzačmi na strane druhej, ktorej predmetom je dodanie tovaru, uskutočnenie stavebných prác alebo poskytnutie služby. 19. Podľa § 3 ods. 3 zákona o VO zákazka na uskutočnenie stavebných prác na účely tohto zákona je zákazka, ktorej predmetom je uskutočnenie stavebných prác alebo vypracovanie projektovej dokumentácie a uskutočnenie stavebných prác súvisiacich s niektorou z činností uvedených v oddiele 45 Spoločného slovníka obstarávania (ďalej len „slovník obstarávania“), alebo uskutočnenie stavby. Stavba na účely tohto zákona je výsledok stavebných prác ako celku, ktorý spĺňa ekonomickú funkciu alebo technickú funkciu, a uskutočnenie stavby zodpovedá požiadavkám verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa. 20. Podľa § 3 ods. 4 zákona o VO zákazka na poskytnutie služby na účely tohto zákona je zákazka, ktorej predmetom je poskytnutie služby, okrem zákazky uvedenej v odsekoch 2 a 3. Zákazka, ktorej predmetom je poskytnutie služby a ktorá zahŕňa ako vedľajšiu činnosť stavebné práce uvedené v oddiele 45 slovníka obstarávania, sa považuje za zákazku na poskytnutie služby. Zákazka, ktorej predmetom je dodanie tovaru aj poskytnutie služby, sa považuje za zákazku na poskytnutie služby, ak predpokladaná hodnota služby prevyšuje predpokladanú hodnotu tovaru.
21. Podľa § 15 ods. 1 zákona o VO koncesia na stavebné práce je zákazka rovnakého typu ako zákazka na uskutočnenie stavebných prác s tým rozdielom, že protiplnením za stavebné práce, ktoré sa majú uskutočniť je buď len právo na využívanie stavby na dohodnutý čas alebo toto právo spojené s peňažným plnením. V koncesnej zmluve verejný obstarávateľ a koncesionár dohodnú rozsah práva na využívanie stavby, ktorého súčasťou môže byť aj poberanie úžitkov z nej, ako aj výšku a podmienky prípadného peňažného plnenia. 22. Podľa § 15 ods. 2 zákona o VO koncesia na služby je zákazka rovnakého typu ako zákazka na poskytnutie služby s tým rozdielom, že protiplnením za služby, ktoré sa majú poskytnúť je buď len právo využívať poskytované služby na dohodnutý čas alebo toto právo spojené s peňažným plnením. V koncesnej zmluve verejný obstarávateľ a koncesionár dohodnú rozsah využívania poskytovaných služieb, ktorého súčasťou môže byť aj poberanie úžitkov z nich, ako aj výšku a podmienky prípadného peňažného plnenia. 23. Podľa § 9 ods. 1 zákona o VO verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona. 24. Podľa § 9 ods. 3 zákona o VO pri zadávaní zákaziek sa musí uplatňovať princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princíp transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti. 25. Podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona o VO úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu vo výške 5 % zmluvnej ceny, ak sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu alebo koncesnú zmluvu podľa tohto zákona, spôsobom alebo postupom ustanoveným týmto zákonom, alebo ak uzavrel zmluvu rokovacím konaním bez splnenia podmienok na jeho použitie. 26. Podľa § 182 ods. 1 písm. a) zákona o VO 2 Úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu vo výške od 0,1 % do 5 % zmluvnej ceny, ak sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu, koncesnú zmluvu alebo rámcovú dohodu podľa tohto zákona, spôsobom alebo postupom ustanoveným týmto zákonom. 27. Podľa § 149 ods. 7 zákona o VO konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa, keď sa úrad dozvedel o porušení zákona, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu došlo. Ak sa úrad o porušení zákona dozvedel z výkonu kontroly podľa § 146, konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa prerokovania protokolu o výkone kontroly. 28. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. 29. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. VIII. Posúdenie veci správnym súdom 30. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť správny súd, na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende vo všetkých veciach z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s Rozvrhom práce správneho súdu na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025, bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého senátu a registra 10S správneho súdu. 31. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného v rozsahu žaloby a uplatnených žalobných bodov a vzhľadom na to, že ide o žalobu vo veciach správneho trestania, rozhodnutie preskúmal aj podľa § 195 SSP za účelom zistenia, či je prítomná existencia tzv. vád trestania. 32. Žalovaný pri ukladaní sankcie aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia
zákona o VO, kedy podľa § 149 ods. 1 písm. a) tohto zákona bolo možné za posudzované konanie uložiť žalobcovi sankciu vo výške 5 % zmluvnej ceny. Rovnaká úprava výšky sankcie za protiprávne konanie žalobcu bola ponechaná aj v neskoršom zákone o VO 2 v jeho ustanovení § 182 ods. 1 písm. a). 33. Neskorším zákonom č. 179/2024 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“) došlo k zmene ustanovenia § 182 ods. 1 písm. a) zákona o VO 2, kedy pôvodná výška sankcie 5 % zmluvnej ceny bola zmenená na zákonom ustanovené rozpätie od 0,1% do 5% zmluvnej ceny. Za posudzované konanie žalobcu by teda po uvedenej novelizácii bolo možné uložiť miernejšiu (priaznivejšiu) sankciu oproti sankcii, ktorú bolo možné uložiť za účinnosti predchádzajúceho zákona o VO. 34. Z ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že správne trestanie sa analogicky riadi základnými zásadami platnými v trestnom práve. Modifikácia zásady zákazu spätnej časovej pôsobnosti práva sa prejavuje pri trestaní, pre ktoré sa uplatňuje povinná retroaktivita v prospech páchateľa, vyplývajúca priamo z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných dohovorov. Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň odkazuje na zásadu č. 2 Odporúčania Výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991, podľa znenia ktorej, ak po spáchaní činu nadobudli účinnosť menej represívne sankcie, mali by sa uplatniť tak, aby to bolo výhodné pre osobu, o uložení sankcie proti ktorej správny orgán rozhoduje (obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/2/2019 zo dňa 05.11.2019). 35. Rešpektujúc princípy správneho trestania, ak správne orgány v rámci konania o správnom delikte uložili sankciu v súlade s právnou úpravou účinnou v čase, keď o tejto sankcii rozhodovali, avšak následne v priebehu súdneho prieskumu došlo k zmene právnej úpravy v prospech páchateľa, je povinnosťou správneho súdu prihliadať na zmenu v právnej úprave sankcie, a to aj v prípade, že táto zmena nastala hoci až po právoplatnosti rozhodnutí správnych orgánov vo veci samej. Správne súdy sú v zmysle § 195 písm. d) SSP povinné prihliadať na výnimku zo zásady retroaktivity vyplývajúcej z čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, resp. § 2 ods. 1 Trestného zákona, a to z úradnej povinnosti aj nad rámec rozsahu a dôvodov správnej žaloby (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/59/2025 zo dňa 22.08.2025). 36. Správny súd so zreteľom na citované závery preto prihliadol na zmenu zákonnej úpravy, ktorá priniesla pre žalobcu eventuálnu možnosť byť za konštatované protiprávne konanie postihnutý miernejšie, ako to bolo v čase rozhodovania prvostupňového orgánu a samotného žalovaného. 37. Súčasne je nutné pripomenúť, že do § 182 ods. 9 zákona o VO 2 bol novelou zakomponovaný aj inštitút mimoriadneho zníženia sankcie o 50 % v prípade, že by verejný obstarávateľ za stanovených podmienok súhlasil s vytýkanými porušeniami zákona a vyjadril súhlas s tým, že sa dopustil prejednávaných správnych deliktov. 38. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia preto správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Uvedené rozhodnutia sa zrušujú aj v spojitosti so zistenou vadou trestania podľa § 195 písm. d) SSP, keďže ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania v rámci posudzovanej veci. 39. Správny súd považoval za potrebné dať odpoveď aj na podstatu žalobných námietok žalobcu, ktorá spočívala v nesprávnom právnom posúdení konania žalobcu ohľadne uzatvorenia koncesnej zmluvy, v námietke uplynutia prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty žalovaným a zmätočnosti napadnutého rozhodnutia.
40. V prvom rade správny súd poukazuje na najnovšiu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-856/24 zo dňa 09.07.2026, Sad Trasporto Locale SpA v. Provincia autonoma di Bolzano, z ktorej vyplýva, že pojem „koncesia na služby“ sa vzťahuje na odplatnú zmluvu, prostredníctvom ktorej verejný obstarávateľ poveruje poskytovaním a riadením služieb hospodársky subjekt, pričom jej protiplnením je právo na využívanie predmetných služieb, prípadne spolu s peňažným plnením. Udelenie koncesie na služby zahŕňa prenesenie prevádzkového rizika na koncesionára, ktoré zahŕňa riziko na strane dopytu alebo ponuky, alebo obe tieto riziká, čo znamená neistotu, pokiaľ ide o možnosť návratnosti uskutočnených investícií alebo nákladov vzniknutých pri poskytovaní služieb. Z toho vyplýva, že rozdiel medzi verejnou zákazkou na služby a koncesiou na služby spočíva v protiplnení zaplatenom poskytovateľovi za poskytnuté služby. Zákazka na služby zahŕňa odmenu, ktorá je poskytovateľovi služieb vyplatená priamo verejným obstarávateľom, zatiaľ čo protiplnenie koncesionára spočíva v práve využívať službu, ktorá je predmetom koncesie, alebo je toto právo spojené s peňažným plnením. Udelenie koncesie teda zahŕňa prenesenie prevádzkového rizika na koncesionára. 41. Vzhľadom na námietku žalobcu, že žalovaný cituje judikatúru, ktorá nereflektuje zmenený právny stav a je zo skoršieho obdobia, ako je platná Smernica, správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci veci C-452/23 zo dňa 29.04.2025, Fastned Deutschland GmbH & Co. KG v. Die Autobahn GmbH des Bundes (bod 43.), v ktorej uviedol, že „už pred prijatím smernice 2014/23 sa pripustilo, že skutočnosť, že odmena zmluvného partnera verejného obstarávateľa nepochádza od dotknutého verejného orgánu, ale zo súm zaplatených tretími osobami za používanie dotknutého diela alebo služieb, znamená, že poskytovateľ znáša s tým súvisiace prevádzkové riziko, a teda charakterizuje koncesiu, a nie verejnú zákazku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2005, Parking Brixen, C-458/03, EU:C:2005:605, bod 40). Toto kritérium na rozlíšenie medzi koncesiou a verejnou zákazkou, opísané v odôvodnení 18 smernice 2014/23, je teraz zakotvené v článku 5 bode 1 tejto smernice.“ 42. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-451/08 zo dňa 25.03.2010 - Helmut Müller GmbH proti Bundesanstalt für Immobilienaufgaben (body 71 a 75) vyplýva, že verejná koncesia na práce je podľa článku 1 ods. 3 smernice 2004/18 zákazka rovnakého druhu ako verejná zákazka na práce s tým rozdielom, že protiplnením za práce, ktoré sa majú vykonať, je buď len právo na využívanie diela, alebo toto právo spojené s peňažným plnením. Navyše treba uviesť, že podstata koncesie spočíva v skutočnosti, že samotný koncesionár znáša hlavné alebo v každom prípade podstatné hospodárske riziko, ktoré sa viaže na využívanie. 43. V tejto súvislosti preto správny súd odmieta námietku žalobcu o tom, že žalovaný cituje judikatúru zo skoršieho obdobia ako je aktuálne platná Smernica. Výklad pojmu koncesia je judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie jednotný a prierezový, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o aktuálnu Smernicu alebo o pôvodnú Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby. Najnovšia judikatúra pritom v rámci argumentácie odkazuje na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sú ešte staršie, ako je citovaná judikatúra žalovaným. 44. Žalovaný, ako aj prvostupňový orgán poukázali na jednotlivé články Zmluvy, v ktorých sú upravené mesačné platby žalobcu pre uchádzača v pevných sumách (spotreba + prevádzka, údržba a oprava osvetlenia), na právo uchádzača tieto platby upravovať podľa pohybu priemernej ročnej ceny elektrickej energie (jej poklesu alebo nárastu), a na právo uchádzača požadovať od žalobcu navýšenie cien o mieru inflácie. Rovnako poukázali na ustanovenia Zmluvy ohľadne vylúčenia akejkoľvek zodpovednosti uchádzača za škody, okrem zodpovednosti za priamu a zavinenú škodu samotným uchádzačom. Žalovaný a prvostupňový orgán hlavne poukázali na skutočnosť, ktorá je aj podľa citovanej judikatúry základným znakom koncesie, a to, že Zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia o protiplnení tretích subjektov, t. j. samotných občanov, ako to býva v prípade služieb verejného parkovania, príp. verejnej autobusovej dopravy. 45. Po prieskume relevantných ustanovení Zmluvy sa preto správny súd stotožňuje jednak s uvedenými skutkovými zisteniami žalovaného a prvostupňového orgánu a tiež s ich závermi, že v danom prípade sa nejedná o koncesiu, ale o zákazku na stavebné práce. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že podľa Zmluvy žalobca v podstate nepreniesol na uchádzača žiadne prevádzkové riziko a najmä je nutné uviesť, že uchádzač na základe Zmluvy neprijíma žiadne iné plnenia od tretích subjektov (od občanov, ako uvádza žalovaný), ale iba od samotného žalobcu. Takto nastavený zmluvný vzťah preto
nijak nepreukazuje, že sa jedná o koncesiu podľa znakov uvedených v zákone o VO, Smernici a ani podľa citovanej judikatúry. 46. Na tomto závere nemenia nič ani námietky žalobcu, že žalovaný nepredložil žiadne ekonomické analýzy, znalecké posudky, príp. číselné vyjadrenia. Tieto skutočnosti sú pre daný zmluvný vzťah medzi žalobcom a uchádzačom irelevantné, keďže koncesia už v samotnom základe zmluvnej spolupráce medzi žalobcom a uchádzačom nespĺňa svoje základné znaky, teda prenos rizika na uchádzača a plnenia od tretích subjektov. Za riziko v danom prípade nie je možné považovať prípadnú nefunkčnosť svietidiel ako uvádzal žalobca v žalobných námietkach, keďže sa nejedná o trhové riziko spojené s neistotou návratu investícii a ani riziko na strane dopytu alebo ponuky. Funkčnosť alebo nefunkčnosť svietidiel súvisí so základným poskytovaním služby a nie s otázkou posudzovania, či sa jedná o koncesiu. 47. Pokiaľ tiež žalobca uvádza, že zadanie koncesie cestou priameho zadania bez použitia postupov podľa zákona o VO nevylučoval ani § 66 ods. 1 zákona o VO, tak táto námietka nemôže obstáť, pretože ako už bolo uvedené, v posudzovanom prípade nešlo o koncesiu z dôvodu nenaplnenia ich zákonných znakov a jej priame zadanie by bolo odôvodnené len vtedy, ak by zákazka tieto znaky koncesie splnila. 48. Žalobné námietky ohľadne splnenia predpokladov na zadanie koncesie preto správny súd považoval za nedôvodné. 49. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu týkajúcou sa zmeškania lehoty na uloženie pokuty žalovaným (tzv. subjektívnou prekluzívnou lehotou). Začiatok plynutia jednoročnej prekluzívnej subjektívnej lehoty na uloženie pokuty, ako sám uvádza žalovaný vo svojom rozhodnutí, je nutné spájať s dňom prerokovania Protokolu a nie s dňom zverejnenia Zmluvy na webovej stránke žalobcu. Prvostupňový orgán (žalovaný) sa nedozvedá o porušení povinností jednotlivých subjektov tým, že akýkoľvek subjekt v pozícii verejného obstarávateľa zverejní na svojej webovej stránke odplatnú zmluvu. Argumentáciu ohľadne plynutia subjektívnej a objektívnej prekluzívnej lehoty žalovaný uviedol v bode 38. svojho rozhodnutia, kedy sa vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobcu v tejto veci. 50. Pokiaľ ide o namietanú zmätočnosť prvostupňového rozhodnutia medzi jeho výrokovou časťou a odôvodnením v bode 44. tohto rozhodnutia, správny súd ju nepovažuje za dôvodnú. V danom prípade nejde o zmätočnosť, pretože vo výrokovej časti bolo definované samotné konanie žalobcu ako zadanie zákazky na uskutočnenie stavebných prác, pričom bod 44. sa venuje tvrdeniami žalobcu o koncesii na stavebné práce alebo o koncesii na poskytnutie služieb, teda hovorí stále len o koncesii. 51. Zostávajúcu žalobnú argumentáciu preto správny súd považoval za nedôvodnú. 52. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP. Správny súd na dôvažok odkazuje na už ustálenú judikatúru kasačného súdu (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Stk/8/2025 zo dňa 30.04.2026), ktorý rozhodol o nároku na náhradu trov konania v prípade, ak k zrušeniu napadnutých rozhodnutí došlo z dôvodu zmeny právnej úpravy v prospech žalobcu - zásada úspechu v konaní je vyjadrená najmä v § 167 ods. 1 a 2 SSP a predstavuje základné pravidlo pre rozhodovanie o náhrade trov konania. Úspech vo veci sa posudzuje podľa výsledku meritórneho rozhodnutia vo vzťahu k žalobnému návrhu. Žalobca je plne úspešný vtedy, ak správny súd jeho žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie; ako vyplýva z výroku tohto rozsudku, žalobca bol v konaní pred správnym súdom plne úspešný, a preto mu zásadne patrí právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. V konaní zároveň správny súd nevzhliadol žiadne také okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 167 ods. 3 písm. a) SSP, a teda nepriznať žalobcovi náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ako to uviedol kasačný súd vo vyššie špecifikovanom rozhodnutí (v ktorom bol žalovaným práve Úrad pre verejné obstarávanie), samotná skutočnosť, že v priebehu súdneho konania došlo k zmene právnej úpravy priaznivejšej pre žalobcu, bez ďalšieho nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 167 ods. 3 písm. a) SSP. Ide o všeobecný dôsledok výkonu zákonodarnej moci, nie o individuálnu okolnosť na strane účastníkov konania alebo o takú zvláštnosť prípadu, ktorá by odôvodňovala nepriznanie trov úspešnému žalobcovi. V konaniach o správnom trestaní je správny súd povinný rešpektovať princípy trestania vrátane zásady použitia neskoršieho priaznivejšieho zákona. Ak teda v priebehu súdneho
prieskumu nadobudne účinnosť právna úprava priaznivejšia pre sankcionovaný subjekt, správny súd je povinný na túto zmenu prihliadnuť. Takýto postup nepredstavuje mimoriadnu okolnosť v neprospech žalobcu, ale zákonom predpokladaný dôsledok princípov správneho trestania. 53. Správny súd zároveň nepriznal žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania, a to aj napriek úspechu v kasačnom konaní, keďže mu žiadne trovy v kasačnom konaní nevznikli. 54. Rozsudok prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30.06.2023). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.