Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 20SaZ/9/2026 0726101447 25. 09. 2026 Mgr. Pavel Ištók ECLI:SK:SpSBA:2026:0726101447.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom Mgr. Pavlom Ištókom, v právnej veci žalobcu: Anatolii LEMEHA, narodený XX. XXXXX XXXX, štátny príslušník Ukrajiny, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Medveďov 244, 930 07 Medveďov, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, 945 01 Komárno, IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, so sídlom Račianska 62, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu žalovaného č. A./XXXX-XX zo dňa 02. septembra 2026, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. A./XXXX-XX zo dňa 02.09.2026, ktorým bol žalobca Anatolii LEMEHA, narodený XX. XXXXX XXXX, štátny príslušník Ukrajiny, bez dokladu totožnosti, dňom 02. septembra 2026 zaistený na čas nevyhnutne potrebný najviac do 02. novembra 2026, z r u š u j e . II. Žalovanému n a r i a ď u j e žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustiť. III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 01.09.2026 v čase o 21:15 hod. bol žalobca predvedený na Obvodné oddelenie Policajného zboru Bratislava Nové Mesto – Východ, kde uvádzal, že je štátnym príslušníkom Poľskej republiky. Žalobca bol stotožnený na základe fotografie cestovného dokladu nachádzajúcej sa v jeho mobilnom telefóne. Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že nemá udelený na území Slovenskej republiky žiadny druh pobytu. Žalobcu si dňa 02.09.2026 v čase o 00:15 hod. prevzala hliadka Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava z dôvodu začatia konania o administratívnom vyhostení. 2. Žalovaný podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodnutím č. A./XXXX-XX zo dňa 02. septembra 2026 administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky a z územia všetkých členských štátov na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov uložila zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 2 (dva) roky a podľa § 83 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov neurčila lehotu na vycestovanie z dôvodu
existencie rizika úteku. Na tomto rozhodnutí bola vyznačená doložka právoplatnosti dňom 02.09.2026. K prekážkam administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 a 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný uviedol iba že „nezistil prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky“, pričom na strane 6 odôvodnenia odôvodnil možnosť zaistenia žalobcu citáciou ustanovenia „§ 88 ods. 1 písm. k) zákona o pobyte cudzincov“. 3. Žalovaný následne rozhodnutím č. A./XXXX-XX zo dňa 02. septembra 2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) ako zaistil žalobcu dňa 02.09.2026 v čase o 11:30 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 02.11.2026 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). 4. Rozhodnutie žalovaný odôvodnil ustanoveniami § 88 ods. 1 písm. b), § 88 ods. 2, § 88 ods. 4, § 88 ods. 5, § 84 ods. 1 písm. a) a d), § 89 ods. 1 písm. a) a b), § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Uviedol, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nachádza bez platného cestovného dokladu a pobytového oprávnenia, pričom na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení mu nebola určená lehota na vycestovanie. Riziko úteku odôvodnil absenciou dokladov, nelegálnym pobytom, nedostatkom finančných prostriedkov a neexistenciou väzieb na území SR. K účelu zaistenia žalovaný výslovne uviedol: „Útvar policajného zaistenia pre cudzincov bude počas doby zaistenia účastníka konania preverovať možnosť vyhostenia účastníka konania do domovskej krajiny, resp. do inej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho príjme. Následne bude zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie návratu, taktiež je potrebné účastníkovi konania zabezpečiť náhradný cestovný doklad, nakoľko účastník konania takýmto dokladom nedisponuje.“. Skúmal aj možnosť uloženia miernejších donucovacích opatrení podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, pričom dospel k záveru, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky, keďže nepreukázal zabezpečenie ubytovania a finančných prostriedkov vo výške 56 eur na deň podľa vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 499/2011 Z. z. II. Žaloba 5. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou zo dňa 10. septembra 2026, doručenou žalovanému dňa 11. septembra 2026, domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. A./XXXX-XX zo dňa 02. septembra 2026, nariadenia bezodkladného prepustenia zo zaistenia a priznania náhrady trov konania. 6. Žalobca namietal, že jeho zaistenie je za daného skutkového stavu neúčelné, nepreskúmateľné a nezákonné. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie je iba mechanickou reprodukciou zákonného textu bez náležitého odôvodnenia. Poukázal na zásadný zásah do osobnej slobody garantovanej čl. 8 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 Dohovoru. Namietal porušenie zásady materiálnej pravdy a povinnosti správneho orgánu zistiť skutkový stav ex offo podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku (s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/34/2010). 7. Ako nosný hmotnoprávny dôvod žalobca uviedol, že je štátnym občanom Ukrajiny, v ktorej prebieha ozbrojený konflikt. V prípade návratu do krajiny pôvodu existuje reálne riziko ohrozenia jeho života v zmysle čl. 3 Dohovoru. Žalobca uviedol, že sa do bojov zapojiť nechce, bojí sa o svoj život v prípade návratu a zdôraznil, že hoci konanie o vyhostení a konanie o zaistení sú dve odlišné konania, nie sú izolované, pričom nerealizovateľnosť vyhostenia priamo zakladá neúčelnosť zaistenia cudzinca. III. Vyjadrenie a ďalšie podanie žalovaného 8. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 15. septembra 2026 navrhol, aby Správny súd v Bratislave správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. Trval na tom, že zaistenie žalobcu je účelné, primerané a v súlade so zákonom. Poukázal na formulačné nedostatky žaloby (§ 83 ods. 2 písm. c/ namiesto písm. a/) a tvrdil, že samotná existencia ozbrojeného konfliktu neznamená automatické porušenie čl. 3 Dohovoru a žalobca neuviedol individuálne okolnosti prenasledovania. Žalovaný predložil vyjadrenie a administratívny spis súdu dňa 15.09.2026.
9. Následne dňa 18. septembra 2026 žalovaný predložil správnemu súdu písomné doplnenie, ktorého prílohou bolo oznámenie Národnej ústredne Interpol Bratislava zo dňa 17. septembra 2026, obsahujúce správu Interpolu Kyjev vydanú na základe žiadosti žalovaného zo dňa 14. septembra 2026. Z tohto oznámenia vyplýva, že podľa dostupných evidencií Ukrajiny bola potvrdená totožnosť žalobcu a bolo zistené, že po žalobcovi je na Ukrajine vyhlásené pátranie v súvislosti s trestným konaním pre skutok podľa § 407 ods. 5 Trestného zákonníka Ukrajiny, pričom bolo vydané aj uznesenie ukrajinského súdu, ktorým bolo nariadené zadržanie žalobcu za účelom jeho predvedenia. IV. Relevantná právna úprava 10. Podľa § 206 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 11. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 12. Podľa § 206 ods. 5 SSP správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 13. Podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 15. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. 16. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 17. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Podľa § 81 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2. 18. Podľa článku 15 ods. 1 druhej vety smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. 19. Podľa článku 15 ods. 4 návratovej smernice keď sa ukáže, že odôvodnený predpoklad na odsun z právnych alebo iných dôvodov už neexistuje, alebo že prestali platiť podmienky ustanovené v odseku 1, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí. 20. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
21. Podľa čl. 3 Dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 22. Podľa čl. 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 23. Podľa § 501 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vydanie osoby do cudziny na trestné stíhanie alebo na výkon trestu je neprípustné, ak ide o trestný čin výlučne politickej alebo vojenskej povahy. V. Právne posúdenie veci správnym súdom 24. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a/ SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, v režime konania o správnej žalobe vo veciach zaistenia (druhý diel štvrtej hlavy tretej časti SSP) v zákonnej lehote podľa § 228 SSP. 25. Správny súd v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 206 ods. 3 SSP, podľa ktorého správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Ako už Správny súd v Bratislave vo viacerých veciach uzavrel (napr. sp. zn. 17Saz/1/2023 -rozsudok zo dňa 24. 11. 2023) a sp. zn. 15Saz/2/2024 - rozsudok zo dňa 30. 01. 2024), skutočnosť, že právny zástupca žalobcu v žalobe uviedol nepresné zákonné ustanovenia (zámena § 88 ods. 1 písm. c/ za písm. b/, resp. poukaz na § 83 ods. 2 písm. c/ namiesto písm. a/ zákona o pobyte cudzincov), nebráni meritórnemu prieskumu zákonnosti zaistenia. Správny súd je oprávnený a povinný posúdiť dôvodnosť žaloby aj z iného dôvodu, než uviedol žalobca. Inštitút zaistenia cudzinca totiž predstavuje kvalifikovaný zásah do osobnej slobody zaručenej čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 1 Dohovoru, ktorý je prípustný len za prísne vymedzených podmienok (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30. 3. 2016). 26. Správny súd považuje za potrebné pripomenúť, že zásada non-refoulement je jedným zo základných princípov medzinárodného, európskeho aj vnútroštátneho práva. Ustanovenie § 81 zákona o pobyte cudzincov predstavuje priame vnútroštátne vyjadrenie tejto zásady v zmysle čl. 3 Dohovoru, čl. 19 ods. 2 Charty základných práv EÚ a čl. 5 návratovej smernice (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/1/2025 zo dňa 21. 2. 2025). 27. Na rozdiel od iných práv (napríklad čl. 8 Dohovoru chrániaceho súkromný a rodinný život, kde správny orgán na stranách 6 – 7 rozhodnutia o vyhostení vyvažoval práva jednotlivca s verejným poriadkom a bezpečnosťou), článok 3 Dohovoru a § 81 zákona o pobyte cudzincov majú absolútny charakter. pri čl. 3 Dohovoru nie je prípustné žiadne vyvažovanie s verejným záujmom, záujmom štátu na ochrane hraníc, neoprávneným pobytom cudzinca, ani s rizikom jeho úteku. Žiaden z týchto dôvodov nemôže ospravedlniť vyhostenie osoby tam, kde by čelila riziku neľudského zaobchádzania alebo ohrozenia života. 28. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že žalobca nepožiadal o medzinárodnú ochranu ani o dočasné útočisko. Táto argumentácia však neobstojí. Zákaz vyhostenia podľa čl. 3 Dohovoru a prekážky vyhostenia podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov chránia cudzinca priamo zo zákona bez ohľadu na to, či formálne inicioval azylové konanie. Správny orgán je povinný rešpektovať prekážky vyhostenia v každom konaní o administratívnom vyhostení; táto povinnosť nevzniká až podaním žiadosti o azyl. 29. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 1Sza/4/2015 zo dňa 3. 7. 2015) je správny orgán povinný zaoberať sa prekážkami vyhostenia podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov z úradnej povinnosti (ex offo) už v konaní o zaistení, a to osobitne pri existencii vojenského konfliktu v cieľovej krajine. V súlade so zásadou materiálnej pravdy (§ 34 ods. 3 Správneho poriadku a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/34/2010 zo dňa 4. 5. 2010) nemôže byť správny orgán viazaný iba vyjadreniami účastníka a nesmie preniesť celú ťarchu dokazovania o bezpečnostnej situácii na zaistenú osobu. Žalovaný v konaní o vyhostení odbavil prekážky vyhostenia jedinou paušálnou frázou, do spisu
nezaložil žiadne správy o stave v krajine pôvodu a v napadnutom rozhodnutí o zaistení na strane 4 rezignoval na akékoľvek predbežné posúdenie situácie s odôvodnením, že možnosť vyhostenia bude v budúcnosti „preverovať“. 30. Argumentácia žalovaného, podľa ktorej vojna na Ukrajine nezakladá automatickú prekážku vyhostenia a žalobca nepreukázal individuálne ohrozenie, je v rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou správnych súdov. Krajský súd v Prahe v rozsudku č. j. 48 A 15/2026-14 zo dňa 05. 08. 2026 (body 16 – 19) výslovne uviedol, že „na Ukrajine prebiehajúca vojna zasahuje celé jej územie a jej dôsledkom je existencia skutočného nebezpečenstva pre všetkých jej obyvateľov“. Nemožnosť vnútorného presídlenia v rámci Ukrajiny je notorietou (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Českých Budějoviciach č. j. 60 Az 2/2025-33 zo dňa 09. 02. 2026), keďže ruské vzdušné a dronové útoky cielia na civilné obyvateľstvo a energetickú infraštruktúru naprieč celým štátom bez ohľadu na vzdialenosť od frontovej línie. Zmena náhľadu na existenciu tohto nebezpečenstva by vyžadovala preukázanie podstatnej a dlhodobej zmeny okolností (rebus sic stantibus), čo žalovaný nepreukázal. 31. Mestský súd v Prahe v rozsudku č. j. 34 Az 5/2026 zo dňa 28. 08. 2026 (body 48 – 53) označil tézu o bezpečných západných regiónoch Ukrajiny za rýdzo špekulatívnu a pripomenul záväzné zjednocujúce uznesenie Najvyššieho správneho súdu ČR č. j. 21 Azs 39/2026-20 zo dňa 23. 07. 2026, podľa ktorého „nelze nikoho zajistit za účelem správního vyhoštění na Ukrajinu, protože samotné vyhoštění by bylo v rozporu se zásadou nenavracení“. K tomu pristupujú aj rozsudky Mestského súdu v Prahe č. j. 43 A 20/2026-22 zo dňa 29. 07. 2026, č. j. 23 Az 4/2026-37 zo dňa 19. 06. 2026 a Krajského súdu v Prahe č. j. 40 Az 9/2026-29 zo dňa 08. 06. 2026, dokumentujúce masívne zintenzívnenie útokov zasahujúcich aj západné oblasti Ukrajiny v priebehu rokov 2025 a 2026. 32. Pre porovnanie s praxou tunajšieho súdu, je možné poukázať na rozsudok Správneho súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 15SaZ/4/2026 zo dňa 25. 08. 2026, ktorým zrušil rozhodnutie správneho orgánu práve pre ignorovanie rizík vojenského konfliktu a mobilizácie. 33. Dňa 18.09.2026 žalovaný predložil súdu správu Interpolu Kyjev, z ktorej vyplýva, že po žalobcovi je na Ukrajine vyhlásené pátranie pre trestný čin podľa § 407 ods. 5 Trestného zákonníka Ukrajiny a súd vydal uznesenie o nariadení jeho zadržania za účelom predvedenia. Toto nové zistenie má zásadné dôsledky, ktoré nezákonnosť zaistenia žalobcu ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku výrazne prehlbujú. 34. Kým žalovaný vo vyjadrení z 15.09.2026 tvrdil, že žalobca nepreukázal individuálne ohrozenie, oznámenie Interpolu Kyjev paradoxne predložené samotným žalovaným, individualizuje žalobcove tvrdenia. Žalobca (XX-XXXXX muž, nar. XX.XX.XXXX) nie je civilistom v bežnom postavení, ale osobou trestne stíhanou za skutok podľa § 407 ods. 5 Trestného zákonníka Ukrajiny, t. j. za samovoľné opustenie vojenskej časti alebo miesta služby spáchané v podmienkach vojnového stavu (vojenská dezercia), za čo mu hrozí trest odňatia slobody na 5 až 10 rokov. V prípade jeho núteného návratu na Ukrajinu by žalobca nebol navrátený ako bežný občan, ale bol by okamžite zatknutý a uväznený v podmienkach prebiehajúceho vojnového stavu s bezprostredným rizikom núteného nasadenia do bojových operácií. Tým je preukázané konkrétne, bezprostredné a individualizované riziko porušenia čl. 3 Dohovoru a existencia prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. 35. Správny súd zdôrazňuje, že ak je po cudzincovi v zahraničí vyhlásené pátranie v súvislosti s trestným stíhaním a súdnym príkazom na zatknutie, odovzdanie osoby na účely trestného stíhania sa môže realizovať výlučne v režime medzinárodnoprávnej pomoci v trestných veciach – vydávacieho konania (extradície) podľa § 498 a nasl. Trestného poriadku, pod kontrolou prokuratúry, v právomoci trestného súdu a ministra spravodlivosti. Správny orgán cudzineckej polície nesmie využiť inštitút administratívneho vyhostenia a zaistenia cudzinca ako nástroj zastretého vydania do rúk orgánov cudzieho štátu na trestné stíhanie. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä rozsudok Bozano proti Francúzsku zo dňa 18. 12. 1986, séria A č. 111) využitie vyhostenia na obídenie prísnych procesných záruk extradičného konania predstavuje zneužitie právomoci a robí pozbavenie osobnej slobody svojvoľným a nezákonným v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 36. Skutok podľa § 407 ods. 5 Trestného zákonníka Ukrajiny (samovoľné opustenie vojenskej služby) predstavuje trestný čin výlučne vojenskej povahy. Podľa § 501 písm. c) Trestného poriadku Slovenskej republiky je vydanie osoby na trestné stíhanie do cudziny zákonom výslovne vylúčené, ak ide o trestný
čin výlučne politickej alebo vojenskej povahy. Rovnako je vydanie neprípustné pri riziku mučenia či neľudského zaobchádzania podľa § 501 písm. a) Trestného poriadku a čl. 3 Dohovoru. Správny orgán preto nemôže prostredníctvom administratívneho vyhostenia docieliť to, čo samotný Trestný poriadok v extradičnom konaní kogentne zakazuje. 37. Správny súd nemôže opomenúť ani skutočnosť, že žalovaný požiadal Národnú ústredňu Interpol Bratislava o lustráciu až dňa 14. septembra 2026, teda až po tom, čo mu bola dňa 11. septembra 2026 doručená správna žaloba žalobcu vo veci zaistenia. Tento postup napĺňa závery tunajšieho súdu z rozsudku sp. zn. 17Saz/1/2023 (bod 21 – 22) a sp. zn. 18Saz/3/2023 (bod 26): úkony iniciované policajným orgánom až po doručení správnej žaloby nesvedčia o konaní s náležitou starostlivosťou od začiatku zaistenia, ale predstavujú iba dodatočnú snahu o zhojenie vlastnej nečinnosti. 38. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ (Veľká komora) vo veci Said Shamilovich Kadzoev (Huchbarov), C-357/09 PPU zo dňa 30. 11. 2009 (body 63 – 67, výrok 5), článok 15 ods. 4 Návratovej smernice vyžaduje, aby zaistenie cudzinca bolo podmienené existenciou reálnej vyhliadky na úspešné vykonanie odsunu (reasonable prospect of removal). Táto vyhliadka neexistuje, ak je nepravdepodobné, že osoba bude prijatá do cieľovej krajiny. Ak reálna vyhliadka odsunu odpadne z právnych (prekážka nonrefoulement, zákaz zastretého vydania) alebo faktických dôvodov, zaistenie okamžite stráca svoje odôvodnenie a dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená. 39. SDEÚ v rozsudku Kadzoev (body 68 – 71, výrok 6) uviedol, že nedostatok platných dokladov totožnosti, absencia finančných prostriedkov či ubytovania neoprávňujú štát ponechať osobu v zaistení, ak neexistuje reálna vyhliadka na vyhostenie. Dôvody verejného poriadku nemôžu samy osebe slúžiť ako náhrada za chýbajúci účel zaistenia. 40. Túto doktrínu plne prevzal Najvyšší správny súd SR: - v rozsudku sp. zn. 1Szak/3/2024 zo dňa 29. 10. 2024 výslovne nadviazal na bod 67 rozsudku Kadzoev a zdôraznil, že zaistenie nestačí odôvodniť formálnou existenciou rozhodnutia o vyhostení ani neuplynutím lehoty; - v rozsudku sp. zn. 2Sak/3/2023 zo dňa 27. 3. 2023 potvrdil, že zaistenie bez reálnej a prakticky vykonateľnej cesty odsunu je neúčelné a neefektívne a zakladá povinnosť bezodkladného prepustenia; - v rozsudku sp. zn. 1Szak/4/2024 zo dňa 19. 12. 2024 a sp. zn. 1Szak/6/2021 zo dňa 4. 3. 2021 uzavrel, že abstraktné tvrdenia o vyhostení do „iných krajín“ bez reálnych podkladov nemôžu založiť zákonnosť zaistenia; - a v rozsudku sp. zn. 6Szak/2/2024 zo dňa 12. 6. 2024 (priamo k štátnemu príslušníkovi Ukrajiny) potvrdil, že zaistenie musí byť spojené s reálne uskutočniteľným odsunom. 41. K tomu pristupuje konštantná judikatúra Najvyššieho súdu SR priamo k vyhosteniu na Ukrajinu: - v rozsudku sp. zn. 10Sža/55/2011 zo dňa 02. 11. 2011 (Najvyšší súd SR zrušil zaistenie a uzavrel že „logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený, a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný“ - rozsudkoch sp. zn. 10Szak/12/2016 zo dňa 17. 10. 2016, sp. zn. 8Sžz/3/2012 zo dňa 29. 05. 2012, sp. zn. 10SZa/6/2013 zo dňa 06. 05. 2013 a sp. zn. 1SZa/4/2013 zo dňa 03. 05. 2013 Najvyšší súd SR opakovane zrušil rozhodnutia o zaistení cudzincov na účel ich vrátenia na Ukrajinu a nariadil ich bezodkladné prepustenie zo zaistenia pre nerealizovateľnosť odsunu; - rovnako Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 557/2012 zo dňa 18. 04. 2013 vyslovil porušenie čl. 5 ods. 1 písm. f) a ods. 4 Dohovoru a zdôraznil povinnosť prepustenia zo zaistenia, ak jeho účel (návrat na Ukrajinu) nemožno dosiahnuť. 42. Vo výrokovej časti rozhodnutia o vyhostení č. A./XXXX-XX zo dňa 02.09.2026 žalovaný určil ako jedinú cieľovú krajinu vyhostenia Ukrajinu. Keďže vyhostenie na Ukrajinu naráža na prekážku nonrefoulement podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov a čl. 3 Dohovoru a na zákaz zastretého vydania za vojenský trestný čin, zaistenie žalobcu stratilo reálnu vyhliadku na odsun v zmysle rozsudku Kadzoev a čl. 15 ods. 4 návratovej smernice, a stalo sa nezákonným a neúčelným. 43. Správny súd v Bratislave ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci nastala skutkovo aj právne totožná situácia, akú tunajší súd riešil v rozsudku sp. zn. 18Saz/3/2023 zo dňa 29. 12. 2023, keďže žalovaný zaistil žalobcu napadnutým rozhodnutím dňa 02.09.2026. Do predloženia administratívneho spisu a
vyjadrenia k žalobe súdu dňa 15.09.2026 (teda za obdobie dvoch týždňov) žalovaný nevykonal vo veci ani jeden jediný úkon smerujúci k výkonu administratívneho vyhostenia. Administratívny spis žalovaného dokumentuje iba skutkový stav ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení (02.09.2026) a neobsahuje žiadne doklady o lustrácii, žiadosti o náhradný cestovný doklad na Zastupiteľskom úrade Ukrajiny ani overovanie možnosti readmisie. Žalovaný požiadal Národnú ústredňu Interpol Bratislava o lustráciu až dňa 14. septembra 2026, teda až po tom, čo mu bola dňa 11. septembra 2026 doručená správna žaloba žalobcu vo veci zaistenia. Tento postup vedie súd k záveru, že úkony iniciované policajným orgánom až po doručení správnej žaloby nesvedčia o konaní s náležitou starostlivosťou od začiatku zaistenia, ale predstavujú iba dodatočnú snahu o zhojenie vlastnej nečinnosti. 44. Ako už Správny súd v Bratislave opakovane uviedol, ak správny orgán bezodkladne po zaistení nepreukáže v administratívnom spise aktívne konanie s náležitou starostlivosťou smerujúce k odsunu, zaistenie cudzinca je čisto formálne, neúčelné, neefektívne a samoúčelné. 45. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí na strane 4 iba všeobecne deklaroval, že bude v budúcnosti úkony vykonávať, avšak v spise nie je zaznamenaný žiaden reálny úkon, takéto zaistenie nemôže z ústavného hľadiska obstáť (čl. 8 ods. 2 Listiny a čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru). 46. Vzhľadom na kumuláciu vyššie uvedených dôvodov – absenciu reálnej vyhliadky na vyhostenie na Ukrajinu v zmysle rozsudku SDEÚ Kadzoev, rozpor vyhostenia so zásadou non-refoulement podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov a čl. 3 Dohovoru, zákaz zastretého vydania na trestné stíhanie za vojenský trestný čin (§ 501 písm. c/ Trestného poriadku) a pasivitu žalovaného po zaistení žalobcu – Správny súd v Bratislave vyhodnotil správnu žalobu ako dôvodnú. 47. Správny súd preto napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP zrušil a zároveň žalovanému nariadil bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia. 48. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 v spojení s § 175 ods. 1 SSP s poukazom na výsledok konania a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmich dní od jeho doručenia na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.