Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16SaZ/7/2026 0726101106 15. 10. 2026 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2026:0726101106.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., narodený X. XXXXXXX XXXX, štátny príslušník B. D. E., bez dokladov totožnosti, adresa posledného pobytu v krajine pôvodu: F. G. – bez bližšieho určenia, okres H. I., J. A., B., toho času J. XX, G., zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného K.: H./XXXX-X zo dňa 29. júna 2026, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Dňa 29. júna 2026 vydal žalovaný rozhodnutie č. H./XXXX-X, ktorým žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“). 2. Žalovaný úvodom zhrnul skutkové zistenia a doterajší priebeh administratívneho konania. Po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky a následnom zadržaní žalobcu, v tom čase maloletého cudzinca bez sprievodu, mu bol ustanovený opatrovník, ktorý za neho dňa 11. apríla 2025 požiadal o udelenie azylu resp. poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o jeho život pred hnutím Taliban, ktoré ho chcelo naverbovať do svojich radov. Tak žalobca ako aj jeho opatrovník boli poučení o právach a povinnostiach počas konania o azyle. 3. V rámci vstupného pohovoru, ktorý sa uskutočnil dňa 29. apríla 2025, žalobca uviedol, že v krajine pôvodu chodil päť rokov do školy, no šiesty ročník z finančných dôvodov nedokončil. K dôvodom svojej žiadosti uviedol, že asi mesiac pred odchodom z krajiny pôvodu prišli k nim domov členovia skupiny Taliban a povedali rodičom, aby vydali svojich synov do tábora, kde by prešli výcvikom a vstúpili do ich radov. Rodičia členom Talibanu povedali, že si to premyslia a dajú im vedieť, no keďže sa rodičia o svojich synov báli, žalobcu na druhý deň poslali k strýkovi do L., a ostatní synovia sa tiež niekde skryli. Keď sa Talibanci vrátili a rodičov sa pýtali na synov, tí im povedali, že nevedia kde sú, na čo príslušníci Talibanu reagovali, že je to zrada a keď ich nájdu rozhodnú, ako budú postupovať. Od toho času sa Talibanci rodičov na žalobcu a jeho bratov opakovane pýtali a vyhrážali sa, že keď sa k nim dobrovoľne nepridajú, zoberú ich nasilu. V dôsledku uvedeného sa žalobca spolu s rodičmi rozhodli, že z Afganistanu odíde preč. Začiatkom roka 2025 spolu s ďalšími štyrmi cudzincami prešiel nelegálne do Pakistanu, odkiaľ v ceste pokračoval pešo aj dopravnými prostriedkami cez Irán, Turecko, Bulharsko, Srbsko a Maďarsko, až sa dopravil k rakúsko - slovenským hraniciam. Jeho cieľom bolo dostať sa do Nemecka, no vybral sa nesprávnym smerom, a tak sa dostal na územie Slovenskej republiky, kde sa prihlásil na polícii.
Ustanovený opatrovník za neho požiadal o azyl z dôvodu obavy o jeho život, pretože ho skupina Taliban ho chcela naverbovať do svojich radov. 4. V nadväznosti na uvedené zistenia vydal žalovaný dňa 10. septembra 2025 rozhodnutie č. H./XXXXX (ďalej len „prvé rozhodnutie o medzinárodnej ochrane“), ktorým žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle neudelil, no poskytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Voči výroku I. o neudelení azylu podal žalobca správnu žalobu na Správny súd v Košiciach, ktorý prvé rozhodnutie o medzinárodnej ochrane v uvedenom rozsahu výroku I. zrušil rozsudkom sp. zn. 8Saz/1/2025 z 8. januára 2026 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, upozorňujúc žalovaného, že na žalobcu bolo potrebné prihliadať ako na maloletého a použiť priaznivejšie podmienky, hoci po podaní žiadosti o azyle a v priebehu konania už plnoletosť dosiahol. Žalovaný osobitne poukázal na body 50 až 54 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 8Saz/1/2025 z 8. januára 2026. V nadväznosti na vyslovený právny názor vykonal žalovaný dňa 17. marca 2026 so žalobcom doplňujúci pohovor, v ktorom uviedol, že sa pridržiava svojich skôr prezentovaných dôvodov žiadosti o udelenie azylu. Nad rámec toho dodal, že situácia v krajine pôvodu je ešte horšia, pretože začala vojna s Pakistanom. Pri vysvetlení aktuálnej situácie svojich bratov uviedol, že vzhľadom k tomu, že žijú blízko pakistanských hraníc a do začiatku konfliktu pracovali pri nakládke kamiónov, v dôsledku konfliktu už uvedené práce nevykonávajú, čo je dôvodom ich ekonomických problémov, no iné problémy nemajú. Celá rodina sa však obáva o svoj život, pretože bývajú v blízkosti aktuálneho konfliktu. 5. Žalovaný, zistiac nezrovnalosti v informáciách, ktoré žalobca poskytol najskôr vo vstupnom pohovore a neskôr v doplňujúcom pohovore, vykonal so žalobcom dňa 16. júna 2026 ďalší doplňujúci pohovor, v priebehu, ktorého žalobca dostal možnosť tieto rozdiely vo výpovediach vysvetliť. 6. Prvým rozporom vo výpovediach bol opis cesty žalobcu z rodnej krajiny. Podľa vyjadrení uvedených vo vstupnom pohovore mal krajinu pôvodu opustiť približne mesiac po jeho odchode zo školy, čo bolo približne 3 mesiace pred jeho príchodom na Slovensko. Začiatkom roka 2025, mali spolu s ďalšími cudzincami prechádzať Pakistanom, Iránom až do Turecka, odtiaľ do Bulharska, Maďarska a následne na Slovensko, pričom v každej z týchto krajín sa mal zdržať iba pár dní. V druhom doplňujúcom pohovore uviedol, že po odchode zo školy ešte takmer rok spolu s bratrancom G. predával hranolky, aby finančne pomohol rodine. Ďalej uviedol, že z Afganistanu odišiel už v roku 2022 do Pakistanu a následne do Iránu, kde zotrval 2 roky a pracoval vo fabrike na topánky. Po odchode z Iránu v roku 2024 pokračoval v ceste do Istanbulu, kde sa zdržal ďalšie takmer 2 roky, počas ktorých pracoval v hoteli. Časť zarobených peňazí posielal rodine, zvyšnú časť použil na financovanie svojej cesty ďalej do Európy. 7. K situácii jeho súrodencov v druhom doplňujúcom pohovore zopakoval, že má päť bratov a šesť sestier. Všetci bratia sú ženatí a bývajú v spoločnej domácnosti s rodičmi, tak ako aj jedna slobodná sestra. Najmladší, približne XX ročný brat do školy nechodí, pretože rodina nemá na financovanie školy peniaze, a preto pomáha staršiemu bratovi s predajom čipsov. Ďalší slobodný brat sa zdržiava doma, nikde nepracuje, pretože v Afganistane je ťažké si nájsť prácu. Žalovaný zdôraznil, že pri vstupnom pohovore žalobca pri všetkých bratoch uviedol aspoň približne ich vek, avšak v poslednom pohovore nevedel uviesť ani len to. Taktiež uviedol, že bratia a ich rodiny, slobodná sestra a rodičia, sa majú dobre a sú v poriadku. S vydatými sestrami nie je nikto z rodiny v kontakte, pretože bývajú samostatne so svojimi manželmi a deťmi. 8. Čo sa týka verbovania žalobcu, vo vstupnom pohovore uviedol, že asi mesiac pred jeho odchodom z krajiny pôvodu prišli ku nim domov Talibanci a od rodičov chceli, aby sa k nim spolu s bratmi pridali, išli do tábora, kde absolvujú výcvik, naučia sa narábať so zbraňou a následne vstúpia do ich radov. Keď s tým rodičia, bratia ani žalobca nesúhlasili, Talibanci sa im mali vyhrážať, že ich unesú. Rodičia na to reagovali tak, že si premyslia, ktorých zo synov by vedeli Talibanu poskytnúť na výcvik. Po tejto udalosti mali rodičia žalobcu poslať za strýkom do L. a ostatní bratia sa ukryli niekde v rodnej obci. Rodičia Talibancom následne uviedli, že všetci synovia ušli a nevedia kde sa nachádzajú, na čo Talibanci reagovali, že je to zrada a že rozhodnú, ako budú ďalej postupovať. Žalobca taktiež uviedol, že od odchodu z Afganistanu nie je s bratmi v kontakte a že si myslí, že sa stále pred Talibanom skrývajú. Raz sa skontaktoval s bratom G., ktorý mu povedal, že je dobre, že odišiel, pretože Talibanci sa na neho aj na bratov už viackrát pýtali rodičov. Okrem problému s Talibanom viackrát uviedol, že celá rodina má aj finančné problémy, podobne ako každá domácnosť v Afganistane. V doplňujúcom pohovore žalobca vyhlásil, že odkedy odišiel z domu a rodina Talibancom povedala, že zmizol, viac sa už naňho nepýtali. Pri druhom doplňujúcom pohovore už problém s Talibanom opísal úplne inak, keď uviedol, že Talibanci pri svojej prvej ani druhej návšteve do domu vôbec nevošli, ale prišli len na dvor. Prvýkrát žalobca doma nebol a keď sa vrátil, rodičia mu povedali, že Talibanci chceli, aby išiel s nimi bojovať. Asi po týždni alebo dvoch mali znova prísť ku ním na dvor s tou istou požiadavkou. Vtedy doma bol, ale ukryl sa na toalete. Po ich odchode žalobca odišiel do okresu A., kde čakal na vhodnú chvíľu,
aby mohol prekročiť hranicu s Pakistanom. Po odchode z Afganistanu bol v kontakte s jedným z bratov, ktorý mu povedal, že Taliban ku nim ešte raz prišiel a pýtal sa na neho. Keď bratia príslušníkom Talibanu povedali, že žalobca z Afganistanu ušiel, viac k nim už neprišli. Na tomto pohovore žalobca uviedol, že Talibanci sa zaujímali iba o neho, o jeho bratov nie, pretože sú ženatí a majú svoje rodiny. Bratia sa pred Talibanom nikdy neskrývali a naďalej pracovali aby uživili svojej rodiny, rodičov a súrodencov, ktorí nepracovali. S rodinou bol naposledy v kontakte cez aplikáciu WhatsApp asi pred týždňom a zopakoval, že v Afganistane je veľmi zlá ekonomická situácia, ale inak sa všetci majú dobre. 9. Pri vstupnom pohovore navyše uviedol, že nikdy žiadne doklady totožnosti ani M. nemal, ani nemá, a že nikdy žiadne doklady totožnosti nepotreboval. Na druhom doplňujúcom pohovore už uviedol, že M. stratil po ceste na Slovensko. 10. Na základe prezentovaných zistení a s odkazom na relevantnú právnu úpravu pristúpil žalovaný opätovne k posúdeniu žiadosti žalobcu o udelenie azylu. Keďže základom posudzovania prenasledovania v prípade žalobcu mal byť akt jeho násilného verbovania Talibanom, bolo potrebné v konaní posúdiť mieru pravdivosti a hodnovernosti týchto tvrdení. V tomto kontexte pokladal žalovaný za dôležité zdôrazniť, že žalobca najmä počas druhého doplňujúceho pohovoru uviedol diametrálne iné informácie ako vo vstupnom pohovore. Pri posúdení konzistentnosti a dôveryhodnosti výpovede žalobcu bolo potrebné poukázať na množstvo nezrovnalostí v jeho jednotlivých výpovediach, ktoré hodnovernosť výraznou mierou spochybnili. Žalovaný preto pristúpil k posúdeniu celkovej dôveryhodnosti žalobcu, a to prostredníctvom štvorstupňového testu dôveryhodnosti tak, ako to vyplýva z Praktickej príručky Európskeho podporného úradu pre azyl. 11. V prvom rade žalovaný vyhodnotil, či sa vyskytujú nejaké nezrovnalosti/rozpory medzi opismi, ktoré žalobca poskytol alebo opismi a inými dôkazmi predloženými žalobcom. V prípade žalobcu žalovaný konštatoval, že takéto nezrovnalosti sa vyskytli v početnej miere, napríklad v prípade opisu svojej cesty z Afganistanu až na Slovensko, rozdielnych informáciách o dokladoch totožnosti, a najmä iným spôsobom opísal samotný dôvod, pre ktorý tu požiadal o azyl. Žalobca bol pritom pred každým pohovorom upozornený na povinnosť vypovedať pravdivo, pričom na konci každého pohovoru prehlásil, že všetko, čo v danom pohovore uviedol, je pravda. 12. V druhom rade sa žalovaný venoval tomu, či sa nezrovnalosti alebo rozpory týkajú vecných skutočností a vedú k jasnému a presvedčivému záveru, že dôkazy žalobcu nie sú vnútorne dôveryhodné. V prípade žalobcu nemožno opomenúť, že jeho výpovede sú základným predpokladom objektívneho posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, keďže sa nachádzal v dôkaznej núdzi. Výpoveď žalobcu bola teda jediným dôkazným prostriedkom v azylovom konaní. Vyhodnotením výpovedí bolo objektívne preukázané uvádzanie rozporuplných a nekonzistentný informácií, najmä, no nielen pri popisovaní údajného verbovania, teda samotného dôvodu žiadosti žalobcu o azyl. 13. Žalovaný ďalej potvrdil, že žalobcovi bola poskytnutá možnosť vysvetliť a objasniť, nezrovnalosti alebo rozpory ktoré vystali v priebehu azylového konania a to v priebehu troch pohovorov, pričom vo všetkých mal dostatočný čas a priestor prezentovať svoje dôvody, ako je aj doplniť. Cieľom najmä druhého doplňujúceho pohovoru bolo ozrejmenie nezrovnalosti ohľadom okolnosti údajného verbovania žalobcu, jeho cesty a pobytov v krajinách po odchode z Afganistanu, či jeho dokladov totožnosti. 14. Žalovaný napokon uviedol, že žalobca vysvetlenie nezrovnalostí alebo rozporov odôvodnil tak, že nakoľko mal za sebou ťažkú cestu, a bol pri prvom pohovore v strese, bál sa a nevedel čo má rozprávať. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca bol na území Slovenskej republiky zadržaný 28. marca 2025, kedy mu bol ako maloletému cudzincovi bez sprievodu ustanovený opatrovník a bol umiestnený v Centre pre deti a rodiny Medzilaborce (ďalej len „centrum“). Po približne dvoch týždňoch, dňa 11. apríla 2025 v jeho mene opatrovník požiadal o azyl, a až po ďalších dvoch týždňoch, dňa 29. apríla 2025, bol so žalobcom v priestore centra vykonaný vstupný pohovor. Práve centrum je zariadenie, kde sú umiestňovaní maloletí cudzinci bez sprievodu, sú tam vytvorené podmienky zodpovedajúce ich veku a poskytované odborné pedagogické, či psychologické poradenstvo, ako aj potrebná odborná zdravotná starostlivosť. Žalobca mal pred vstupným pohovorom dostatočný časový priestor na oddych a regeneráciu po nepochybne náročnej ceste z krajiny pôvodu na územie Slovenskej republiky a pri pohovore žiadnym spôsobom, ani len nenaznačil čo i len minimálnu nepohodu, stres alebo akékoľvek iné okolnosti, ktoré by mu bránili pravdivo a dôsledne vypovedať. Pri každom z pohovorov mu bola v úvode povereným pracovníkom žalovaného položená otázka, či mu jeho zdravotný stav dovoľuje vypovedať, na čo zakaždým jednoznačne odpovedal, že sa cíti dobre a vypovedať môže. Jeho prípadnú nepohodu alebo diskomfort mal možnosť odkomunikovať, či už so svojim opatrovníkom, ktorý bol na tomto pohovore prítomný alebo pracovníkom žalovaného, ktorý pohovor viedol. Súdom ustanovený opatrovník v závere vstupného pohovoru ničím nenamietal priebeh pohovoru a vyjadril sa, že žalobca v čase vstupného pohovoru bol vo veku, kedy vedel
a aj vyjadril svoj názor, k čomu mal dostatočný priestor. Pri svojej poslednej výpovedi žalobca vyhlásil, že si je vedomý, že v predchádzajúcich výpovediach svoje dôvody a mnohé ďalšie skutočnosti opisoval inak, i keď na konci každého pohovoru uviedol, že hovoril pravdu. Pri poslednej výpovedi opäť prehlásil, že to, čo v nej uviedol bola pravda. Žalovaný s poukazom na uvedené jeho vysvetlenia nezrovnalostí nepovažuje za rozumné. 15. Žalovaný konštatoval, že vykonaným testom dôveryhodnosti boli preukázané rozporuplnosť výpovede žalobcu a meniace sa a vzájomne nekonzistentné tvrdenia týkajúce sa podstatných aspektov jeho azylového príbehu. Keďže žalobca nepredložil presvedčivé vysvetlenie zistených rozporov, žalovaný jeho výpovede vyhodnotil ako nedôveryhodné a nepriznal im takú dôkaznú hodnotu, ktorá by umožňovala založiť na nich skutkové zistenia rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. 16. Žalovaný uviedol, že tvrdenia žalobcu o pokusoch hnutia Taliban o jeho oslovenie alebo získanie pre spoluprácu neboli v priebehu konania konzistentné, konkrétne a vzájomne súladné. Zistené rozpory sa týkali kľúčový skutočností, na ktorých žalobca zakladal dôvody svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu, a preto ich nemožno považovať za nepodstatné nepresnosti. Tieto nezrovnalosti významným spôsobom oslabujú vierohodnosť tvrdení žalobcu a súčasne spochybňujú jeho celkovú dôveryhodnosť vo vzťahu k ním uvádzaným dôvodom odchodu z krajiny pôvodu a tvrdeným obávam z návratu. 17. Vo vzťahu k problematike verbovania nových členov skupinou Taliban si žalovaný do konania zabezpečil spoľahlivé informácie z viacerých významných a relevantných zdrojov. Zo správy o Afganistane Rakúskeho spolkového úradu pre prisťahovalectvo a azyl zo 7. novembra 2025 vyplynulo, že členstvo v bezpečnostných štruktúrach Talibanu v období od júna do októbra 2023 bolo obľúbené, a nebol odkázaný na nútený nábor nových členov. V dôsledku nedostatku iných pracovných príležitostí má Taliban dostatok mužov a mnohí sú ochotní slúži dobrovoľne, a to aj bez nároku na odmenu. Zo správy Ministerstva zahraničných vecí USA z 12. augusta 2025 vyplynulo, že Taliban zakázal nábor detí, a nedovolí deťom mladším ako 18 rokov vstúpiť do žiadnej zo svojich jednotiek. V minulosti sa Taliban skutočne uchyľoval k rôznym praktikám, vrátane vyhrážok a núteného náboru civilných obyvateľov krajiny do svojich radov, avšak v súčasnej dobe je Taliban štátnym aktérom, a k takýmto praktikám už v podstate nie je nútený. Rovnaké informácie vyplývajú aj zo správy Nórskeho centra informácií o krajinách pôvodu z 20. januára 2025, podľa ktorej Talibanu nechýbajú dobrovoľníci, skôr sa považuje za výsadu stať sa súčasťou bezpečnostnej štruktúry, a teda nedochádza k nútenému náboru. Žalovaný zhrnul, že aktuálne relevantné informácie nepreukazujú existenciu systematickej a plošnej praxe násilného náboru obyvateľstva po prevzatí moci Talibanom v roku 2021, práve naopak, nútená regrutácia je skôr výnimočná, a Taliban disponuje dostatočným počtom dobrovoľníkov motivovaných ideologicky alebo ekonomicky. Na tomto základe žalovaný konštatoval, že objektívny prvok opodstatnenosti strachu pred prenasledovaním absentuje. V prípade žalobcu taktiež chýba prepojenie s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením, či príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. Samotná všeobecná obava mladého muža z možného verbovania do ozbrojených štruktúr v krajine pôvodu bez ďalších individualizujúcich okolností nepostačuje na záver o existencii odôvodneného strachu z prenasledovania tak, ako je definovaný v zákone o azyle. 18. Čo sa týka zhoršenia bezpečnostnej situácie v oblasti odkiaľ žalobca pochádza v dôsledku eskalácie napätia a ozbrojených incidentov v pohraničných oblastiach Afganistanu a Pakistanu, kde žije aj jeho rodina, žalovaný uviedol, že tieto tvrdenia žalobcu korešpondujú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, avšak samy o sebe nepredstavujú dôvod na udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Napriek zhoršenej bezpečnostnej situácii žalobca počas druhého doplňujúceho pohovoru uviedol, že celá rodina sa má dobre a sú v poriadku. Žalovaný však dodal, že žalobcovi v súčasnosti nehrozí návrat do krajiny pôvodu, pretože mu bola poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky podľa zákona o azyle, ktorá sa ďalej považuje za poskytnutú podľa zákona č. 69/2026 Zb. o medzinárodnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 19. Žalovaný uzavrel, že nepovažuje žalobcu za dôveryhodného, pretože jeho výpovede boli nekonzistentné, vzájomne rozporné a v podstatných častiach ich menil. So žalobcom vykonal dva doplňujúce pohovory a do konania zabezpečil aktuálne relevantné informácie o krajine pôvodu, z ktorých nebolo preukázané, že by žalobcovi v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu hrozilo prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov. 20. Záverom, a vo vzťahu k stanovisku Centra právnej pomoci doručeného žalovanému dňa 11. mája 2026 uviedol, že aktuálne informácie o krajine pôvodu neposkytujú dostatočný podklad pre záver, že by žalobcovi hrozilo individuálne a cielené násilné verbovanie zo strany Talibanu. Žalobca nepreukázal, že by bol v osobitnom záujme Talibanu alebo že by mu z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, politického presvedčenia alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine hrozilo
prenasledovanie v zmysle zákona o azyle. Pokiaľ centrum právnej pomoci poukazuje na nepriaznivú bezpečnostnú a humanitárnu situáciu v Afganistane, žalovaný uviedol, že tieto okolnosti bez preukázania prenasledovania z niektorého zo zákonom ustanovených azylových dôvodov nezakladajú dôvod na udelenie azylu. Vo vzťahu k potrebe priznania azylu aj z humanitárnych dôvodov žalovaný uviedol, že z dôvodu, že žalobcovi bola poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13 a zákona o azyle, udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle z humanitárnych dôvodov by bolo v rozpore so zákonom o azyle v znení novely účinnej od 1. júna 2022. II. Správna žaloba 21. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, namietajúc dôvody nezákonnosti podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a navrhujúc ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 22. Žalobca uviedol, že trvá na svojich vyjadreniach o ohrození života v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, pretože sa odmietol pridať k Talibanu, za čo mu hrozí poprava. Žalovaný pritom založil napadnuté rozhodnutie práve na nedostatočnom preukázaní opodstatnenosti obavy z prenasledovania z uvedeného dôvodu. Je známe, že v krajine pôvodu dochádza k násilnému regrutovaniu mladých chlapcov k Talibanu a prípadná neposlušnosť sa prísne trestá. Počas pohovorov navyše došlo ku značným nezrovnalostiam vo výpovediach žalobcu, zapríčinených tlmočníkom, ktorému dobre nerozumel. Žalobca poukázal na jeho životnú situáciu, stresové situácie a obavy o svoj život, keď musel opustiť domovskú krajinu bez sprievodu rodičov alebo člena svojej rodiny. III. Vyjadrenie žalovaného 23. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý ju navrhol pre jej nedôvodnosť zamietnuť. 24. Úvodom označil vyjadrenia žalobcu, podľa ktorého boli nezrovnalosti vo výpovediach spôsobené nedorozumeniami s tlmočníkom a sú dôsledkom prežitých udalostí pred príchodom žalobcu na územie Slovenskej republiky, za účelové a všeobecné. Žalobca ani v žalobe nešpecifikoval konkrétnu nezrozumiteľnosť tlmočenia, ktorá mohla ovplyvniť žalobcom prezentovaný azylový príbeh. Komunikácia so žalobcom počas pohovorov pritom prebehla za účasti opatrovníka bez výhrad k zrozumiteľnosti tlmočenia a vzájomná zrozumiteľnosť a stav maloletého žalobcu boli počas pohovorov opakované overované. Ani pri jednom z pohovorov žalobca neuviedol, že by mal problémy s porozumením ustanovenému tlmočníkovi. 25. Žalovaný v prvom rade poukázal na odlišnosti prezentované počas doplňujúceho pohovoru týkajúce sa násilnej regulácie zo strany Talibanu, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/16/2017 z 25. októbra 2017, ktorý „akcentuje význam dejovej línie popisovania skutočností relevantných pre rozhodnutie v azylovom konaní“. Vyjadrenia žalobcu nevykazujú potrebnú mieru konzistentnosti a dôveryhodnosti, keďže rozdiely sa netýkajú nepodstatných detailov, ale samotnej podstaty údajného prenasledovania žalobcu Talibanom, a to najmä okolností odchodu z krajiny pôvodu, keď vo vstupnom pohovore uviedol, že z Afganistanu odišiel tri mesiace príchodom na Slovensko (v roku 2025) prechodom cez Pakistan, Irán, Turecko, Bulharsko a Maďarsko, pričom v každej z uvedených krajín zotrval len niekoľko dní. V doplňujúcom pohovore zo 16. júna 2026 uviedol skutočnosti, z ktorých vyplynulo, že krajinu pôvodu opustil už niekedy medzi rokmi 2019 až 2021. V tom istom pohovore sa žalobca následne vyjadril, že z Afganistanu odišiel už v roku 2022 do Pakistanu a Iránu, kde pracoval dva roky vo fabrike, následne na čo odišiel do Istanbulu, kde strávil ďalších 22 mesiacov. V súvislosti s konštatovaním nedôveryhodnosti azylového príbehu žalobcu žalovaný poukázal na rozsudky kasačného súdu sp. zn. 1Sža/10/2015 z 21. apríla 2015 a 1Sža/4/2012 z 28. februára 2012. 26. Žalovaný sa ďalej nestotožnil s potrebou aplikácie zásady benefit of the doubt v prípade žalobcu, keďže za týmto účelom by musel primárne poskytnúť pravdivé, konzistentné a vierohodné tvrdenia, aktívne spolupracoval pri zisťovaní skutkového stavu a prípadné nejasnosti alebo rozpory hodnoverne vysvetlil. Žalovaný nedospel k záveru, že skutkový stav by zostal neobjasnený pre objektívnu dôkaznú núdzu, ale z dôvodu, že samotné tvrdenia žalobcu nebolo možné považovať za dôveryhodné. Zmienená zásada slúži na preklenutie objektívnej dôkaznej núdze pri inak dôveryhodnom žiadateľovi, a teda, nemožno ju aplikovať na odstránenie dôsledkov zistení o nedostatočnej vierohodnosti jeho výpovedí. V tejto súvislosti poukázal na čl. 4 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ. 27. Žalovaný uzavrel, že nedôveryhodnosť žalobcu bola riadne zistená a predstavuje legitímny podklad pre právne posúdenie veci. Žalobca preto nespĺňa podmienky na udelenie azylu, pretože nebolo preukázané, že by mohol byť v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu prenasledovaný z azylovo relevantných dôvodov.
28. Záverom poukázal na skutočnosť, že žalobca je osobou požívajúcou doplnkovú ochranu, navyše, vychádzajúc z novej právnej úpravy zákona č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých zákonov udelenú na dobu neurčitú. 29. Žalobca svoje právo na repliku napriek výzve správneho súdu nevyužil. IV. Posúdenie veci správnym súdom 30. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia, administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 31. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 15. októbra 2026, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Žiaden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania nepožiadal, pričom žalobca výslovne súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti a ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Správny súd navyše nevzhliadol potrebu pojednávanie nariaďovať podľa § 107 ods. 1 písm. b) alebo d) SSP. Na rozdiel od vecí, v ktorých azylový príbeh žiadateľa nie je spochybnený a osobný výsluch pred súdom môže mať opodstatnenie, v posudzovanom prípade žalovaný založil napadnuté rozhodnutie na spochybnení dôveryhodnosti výpovede žalobcu pre zásadné rozpory, ktoré vyplynuli z dvoch vykonaných pohovorov a nepodarilo sa ich rozptýliť ani tretím pohovorom, v ktorom bol žalobcovi poskytnutý priestor zistené nedostatky azylového príbehu vysvetliť. Úlohou správneho súdu bolo predovšetkým preskúmať uvedené vyhodnotenie dôveryhodnosti žalovaným (vyjadrené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) na podklade administratívneho spisu, a teda preskúmať jeho zákonnosť a logickú udržateľnosť. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 32. Predmetom prieskumu je napadnuté rozhodnutie vo veci neudelenia azylu žalobcovi podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 8 zákona o azyle, pričom kľúčovým bolo konštatovanie, že žalobca a ním prezentovaný azylový príbeh je nedôveryhodný. Žalovaný preto nevzhliadol žiaden azylovo relevantný dôvod, pre ktorý by mal byť žalobca v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu prenasledovaný. 33. Keďže napadnuté rozhodnutie je v poradí už druhým rozhodnutím žalovaného o žiadosti žalobcu o poskytnutie medzinárodnej ochrany, pričom prvé rozhodnutie o medzinárodnej ochrane zrušil Správny súd v Košiciach rozsudkom č. k. 8SaZ/1/2025-49 z 8. januára 2026 (ďalej len „rozsudok Správneho súdu v Košiciach“) a vec mu s právnym názorom vrátil na ďalšie konanie, správny súd sa v prvom rade zaoberal procesnou otázkou viazanosti takýmto názorom podľa § 191 ods. 6 SSP. Viazanosť upravená v predmetnom ustanovení sa však vzťahuje výlučne na právne posúdenie daného, nezmeneného skutkového stavu. Z obsahu predchádzajúceho rozsudku Správneho súdu v Košiciach vyplýva, že ten výslovne vychádzal zo zistenia, že žalovaný v pôvodnom konaní pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu vôbec nespochybňoval a ani súd vtedy nezistil nedostatky v jeho výpovedi zachytenej v zápisnici o vstupnom pohovore. Z tohto dôvodu Správny súd v Košiciach uložil žalovanému povinnosť preskúmateľne posúdiť, či odmietavý postoj žalobcu a jeho rodiny k verbovaniu do radov hnutia Taliban a následný útek z krajiny pôvodu nezakladajú prenasledovanie z dôvodu imputovaného politického názoru (§ 19a ods. 6 zákona o azyle), osobitne so zreteľom na maloletosť žiadateľa. V ďalšom administratívnom konaní však v rámci dvoch doplňujúcich pohovorov ktoré sa uskutočnili dňa 17. marca 2026 a 16. júna 2026 žalobca prezentoval nové, zásadne odlišné skutkové okolnosti, v dôsledku čoho žalovaný už ďalej nebol viazaný výlučne pôvodnými skutkovými východiskami, ale bol povinný v súlade so zásadou materiálnej pravdy vyhodnotiť dôkazy podľa ich nového obsahu. To malo zároveň za následok, že právny názor Správneho súdu v Košiciach vyslovený v súvislosti s pôvodne ustáleným skutkovým stavom podstatne znížil svoju relevanciu a záväznosť. 34. Správny súd preto podrobil preskúmaniu kľúčový záver žalovaného, ktorým je celková nedôveryhodnosť azylového príbehu žalobcu. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť. 35. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti
azylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť o udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle. 36. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným spôsobom a v jej kontexte. 37. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4 ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy obsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom (čo umožňuje § 19a ods. 3 zákona o azyle a citovaný článok smernice č. 2011/95/EÚ je do toho ustanovenia priamo premietnutý), tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú kumulatívne splnené tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 38. Sám žalobca pritom namietal, že zásada „benefit of the doubt“ (v pochybnostiach v prospech žiadateľa) vyjadrená v uvedenom článku mala byť v jeho prípade a v jeho prospech aplikovaná. Ako však vyplýva z predchádzajúceho bodu, predpoklady pre uplatnenie tohto pravidla sú taxatívne vymedzené v § 19a ods. 3 zákona o azyle a v čl. 4 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/ EÚ. V zmysle tejto právnej úpravy sa benefit of the doubt uplatňuje výlučne v situácii dôkaznej núdze pri inak vierohodnom žiadateľovi, ktorého tvrdenia sú súvislé, hodnoverné a neodporujú dostupným informáciám. To napokon konštatoval aj sám žalovaný vo vyjadrení ku správnej žalobe. Ak je žiadateľ nevierohodný vo všetkých relevantných aspektoch svojej žiadosti, správny orgán ho môže bez ďalšieho posúdiť ako nevierohodného a nemusí detailne skúmať jednotlivé čiastkové tvrdenia (pozri bod 7 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 Azs 50/2021-24). Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sža/10/2015 zdôraznil, že v stave dôkaznej núdze je kľúčovým faktorom celková vierohodnosť žiadateľa. 39. Podobne aj Najvyšší správny súd Českej republiky zdôraznil, že „záver žalovaného o tom, že azylový príbeh žiadateľa či jeho časť sú nedôveryhodné, je podmienený dôsledným preskúmaním dôveryhodnosti tejto výpovede, na čo by sa mal zamerať pohovor so žiadateľom a jeho výpoveď by následne mala byť riadne vyhodnotená podľa všeobecne uznávaných indikátorov dôveryhodnosti, ako sú zhrnuté v čl. 4 ods. 5 kvalifikačnej smernice. Medzi nich patrí predovšetkým vnútorná a vonkajšia konzistencia žiadateľovej výpovede, otázka, či je táto výpoveď dostatočne konkrétna, jej plauzibilita vo svetle relevantných informácií o zemi pôvodu atď..“ (pozri napr. rozsudky NSS zo 6. februára 2008, čj. 1 Azs 18/2007-55, z 28. júla 2009, čj. 5 Azs 40/2009-74, z 25. júna 2015, čj. 4 Azs 71/2015-54, č. 3279/2015 Sb. NSS, alebo z 12. apríla 2021, čj. 5 Azs 97/2019-41). 40. Následne až druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je vlastné právne posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať. 41. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/4/2012 z 28. februára 2012 „Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.“ Rovnaký právny štandard aplikuje aj Najvyšší
správny súd Českej republiky, ktorý napr. v rozsudku sp. zn. 4 Azs 24/2013-34 judikoval, že pokiaľ sa žiadateľ po celý čas konania drží jednej základnej dejovej línie, drobné nepresnosti tvoria len nepodstatné rysy azylového príbehu a neodôvodňujú záver o nedôveryhodnosti. 42. Na význam stability dejovej línie popisu rozhodujúcich skutočností poukázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžak/16/2017 z 25. októbra 2017, ktorý v bodoch 29 až 32 v tejto súvislosti uviedol: „...vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/73/2008 zo dňa 27. mája 2008, v ktorom uviedol, že „dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.“ Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú.“ (dôraz doplnený) 43. S konkretizáciou na prejednávanú vec, žalovaný v napadnutom rozhodnutí detailne a presvedčivo odôvodnil, že rozdiely medzi výpoveďou žalobcu pri vstupnom pohovore zo dňa 29. apríla 2025, jeho výpoveďou pri doplňujúcom pohovore zo dňa 17. marca 2026 a pri druhom doplňujúcom pohovore vykonanom dňa 16. júna 2026 za účelom odstránenia rozporov, nepredstavujú nepodstatné odchýlky, ale znamenajú úplný rozpad pôvodnej dejovej línie v samotnom jadre azylového príbehu. 44. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca bol pri každom jednom pohovore upozornený na to, že musí vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti o ktorých vie, pre ktoré sa rozhodol požiadať o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a ktoré sú relevantné pre posúdenie jeho žiadosti. Zároveň na otázku, či dobre rozumie tlmočníkovi, odpovedal, že mu rozumie dobre. Taktiež žalobca odpovedal kladne na záver pohovoru na otázky, či uviedol všetky dôvody svojej žiadosti, či otázky pochopil, či odpovedal na všetky otázky pravdivo a opakovane kladne odpovedal aj na otázku, či pánovi tlmočníkovi dobre rozumel. Vstupný pohovor sa navyše uskutočnil za prítomnosti povereného zástupcu súdom ustanoveného opatrovníka žalobcu, keďže žalobca bol v tom čase maloletým žiadateľom o azyl bez sprievodu. Ten sa kladne vyjadril na otázku, či súhlasí s priebehom pohovoru s maloletým žiadateľom. Na otázku, či chce niečo k žiadosti o azyl maloletého dodať, uviedol, že maloletý žiadateľ je vo veku, kedy vie vyjadriť svoj názor, ktorý aj vyjadril a mal túto možnosť na tomto pohovore. Doplňujúci pohovor dňa 17. marca 2026 sa uskutočnili za prítomnosti dvoch zástupcov zvoleného právneho zástupcu (Centra právnej pomoci), pričom právny zástupca bol volaný aj na druhý doplňujúci pohovor, avšak oznámil, že sa ho nezúčastní. Správny súd preto nedetegoval žiadne nedostatky vo vzťahu k vedeniu pohovorov so žalobcom ako s maloletým žiadateľom o azyl. 45. Následne sa správny súd zameral na obsah zápisníc z uvedených pohovorov. Správny súd zistil, že zatiaľ čo pri vstupnom pohovore žalobca tvrdil, že Talibanci prišli asi mesiac pred jeho odchodom z krajiny pôvodu v roku 2025 ku nim domov dopytovať sa rodičov, ktorý z ich synov by sa mohol pridať do ich radov, v doplňujúcom pohovore dňa 16. júna 2026 uviedol, že tento incident sa mal udiať ešte v roku 2022 a Talibanci zostali po celý čas vonku. Podľa vyjadrení, ktoré uviedol pri vstupnom pohovore, mali rodičia poslať žalobcu ihneď na druhý deň po návšteve Talibancov ku jeho strýkovi do L. aby sa skryl, a Talibanci sa prišli rodičov pýtať sa na jeho a jeho bratov opätovne hneď na ďalší deň. Podľa vyjadrení v doplňujúcich pohovoroch mal byť žalobca naopak aj pri druhej návšteve Talibancov stále doma, skrytý v kúpeľni, a medzi prvou a druhou návštevou ubehol jeden alebo dva týždne. Rozpory detegoval správny súd (obdobne ako žalovaný) aj pri tvrdeniach týkajúcich sa rodinných príslušníkov žalobcu. V pôvodnej výpovedi žalobca totiž uvádzal, že Taliban sa zaujímal aj o jeho bratov, ktorí sa museli pred nimi neustále skrývať, pričom v doplňujúcom pohovore vyhlásil, že jeho bratia s Talibanom problémy nemali pretože majú založené rodiny a chceli naverbovať iba jeho. Zároveň z vyjadrení uskutočnených počas doplňujúcich pohovorov vyplynulo, že bratia v Afganistane pracujú, neskrývajú sa a odhliadnuc od zhoršenej bezpečnostnej situácie v dôsledku konfliktu s Pakistanom sa majú dobre. Žalobca má túto vedomosť priamo od jeho bratov, s ktorými je v kontakte (prevažne s G.), hoci pri vstupnom pohovore
uviedol, že s nimi v kontakte nie je. V doplňujúcom pohovore dňa 16. júna 2026 navyše uviedol, že je v kontakte s celou rodinou s ktorou telefonoval asi týždeň dozadu a rodina, bratia aj rodičia, sa majú dobre. Zásadné nezrovnalosti, na ktoré poukázal aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa teda týkali okolností odchodu žalobcu z krajiny pôvodu (kedy Afganistan opustil, cez ktoré krajiny cestoval a koľko sa v nich zdržal), jeho rodiny a ich situácie v krajine pôvodu ako aj okolností jeho (a jeho bratov) verbovania do radov Talibanu. 46. Správny súd dodáva, že žalovaný nad rámec výpočtu nezrovnalostí vo výpovediach žalobcu tieto postavil do kontextu aktuálnej situácie a informácií o krajine pôvodu. Porovnaním sa pritom ukázalo, že udalosti, ktoré žalobca opisoval, vykazujú náznaky neaktuálnosti a tieto sa mohli uskutočniť nanajvýš niekoľko rokov dozadu, v čase jeho skutočného odchodu z Afganistanu v roku 2022, kedy sa situácia verbovania mladých chlapcov Talibanom menila. V dnešnej dobe, a teda aj v roku 2025, už totiž k nútenému či násilnému verbovaniu mladých chlapcov resp. mužov nedochádza, keďže služby v radoch Talibanu sú považované za privilégium a hnutie má dostatok dobrovoľných dospelých členov. Aj uvedené, všeobecné zistenia, indukujú nedôveryhodnosť azylového príbehu žalobcu. 47. Za tohto stavu je záver žalovaného, že žalobcom prezentovaný príbeh nezodpovedá skutočnosti, vykazuje znaky účelovo vykonštruovaného naratívu a skutočným motívom jeho odchodu resp. príchodu na územie Slovenskej republiky bola nepriaznivá finančná situácia, plne logický a preskúmateľný. Správny súd konštatuje, že pokiaľ by žalovaný vychádzal iba z informácií prezentovaných žalobcom pri vstupnom pohovore, mohol by dospieť k presvedčeniu, že žalobca skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť, avšak vykonaním ďalších doplňujúcich pohovorov bol tento prvotný záver rozptýlený. Žalobca totiž následne v druhom doplňujúcom pohovore, ktorý sa uskutočnil dňa 16. júna 2026, neposkytol uspokojivé vysvetlenie týkajúce nedostatkov a rozporov, ktoré vystali po prvom doplňujúcom pohovore uskutočnenom dňa 17. marca 2026. Napokon bolo zistené, že vyhlásenia žalobcu sú v rozpore s aktuálnymi a dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu. Na tomto základe nebola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žalobcu. 48. Správny súd ďalej konštatuje, že vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, podľa ktorej boli uvedené rozpory spôsobené jazykovou bariérou a neporozumením si s tlmočníkom pri vstupnom pohovore. Odhliadnuc od jeho vyhlásenia pri doplňujúcom pohovore dňa 16. júna 2026, v ktorom nezrovnalosti zdôvodnil tak, že pri vstupnom pohovore sa bál a nevedel čo má hovoriť a preto len rozprával (a teda sa priznal, že vedome nehovoril pravdu), poukazuje správny súd na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 18/2009-79 v odseku 23 a uznesenie sp. zn. 2 Azs 42/2010-115, v ktorých konštatoval, že všeobecná námietka nekvalitného tlmočenia vznesená až v súdnom konaní nemôže byť úspešná, ak bol pohovor vedený v jazyku zvolenom žiadateľom, žiadateľ podpísal protokol potvrdzujúci súhlas s jeho obsahom a v žalobe neoznačil konkrétne pasáže či otázky, ktoré mali byť preložené nesprávne. Žalobca v podanej správnej žalobe uplatnil túto námietku výlučne v paušálnej rovine bez akejkoľvek špecifikácie konkrétnych pochybení tlmočníka. Zo spisového materiálu pritom vyplýva, že pri vstupnom pohovore bol prítomný kolízny opatrovník maloletého, vzájomná zrozumiteľnosť bola kontrolovaná a zápisnica bola po spätnom pretlmočení podpísaná bez akýchkoľvek výhrad. Z vecného hľadiska je vylúčené, aby tlmočnícka nepresnosť spôsobila takéto zásadné rozdiely, akými sú napríklad ukrývanie sa žalobcu pri prvých návštevách Talibancov v dome na toalete, verzus že mal rodný dom opustiť po prvej návšteve Talibancov a ukryť u strýka v L., či diametrálne odlišné okolnosti a časové súvislosti odchodu žalobcu z krajiny pôvodu (rozdiel 3 roky). Žalovaný sa s touto námietkou v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal. 49. Pokiaľ žalobca poukazuje na svoj vek v čase podania žiadosti a na traumatizujúce zážitky z cesty, správny súd plne rešpektuje koncept statusovej zraniteľnosti maloletého cudzinca bez sprievodu, pri ktorom sa nezrelosť a závislosť pokladajú za definičné znaky dieťaťa, čo vyžaduje uplatňovanie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v procesnej i hmotnoprávnej rovine (pozri odsek 32 rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sak/3/2026 zo dňa 28. apríla 2026). Nemožno však opomenúť skutočnosť, že vstupný pohovor bol so žalobcom vykonaný až približne mesiac po tom, ako bol zadržaný na území Slovenskej republiky a teda mal dostatočne dlhý čas na regeneráciu ako aj poskytnuté podmienky (keďže bol umiestnený v centre kde mal dostupné odborné pedagogické, či psychologické poradenstvo, ako aj potrebná odborná zdravotná starostlivosť) na prípravu naň a na prípadnú konzultáciu s povereným zástupcom či opatrovníkom. Tvrdenia o únave a strese z cesty tak strácajú relevanciu. 50. Správny súd rovnako zohľadnil rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-550/16, v zmysle ktorého dosiahnutie plnoletosti počas azylového konania nezbavuje žiadateľa priaznivejšieho posudzovania viažuceho sa k maloletým osobám, pokiaľ bol maloletým v čase podania žiadosti (k tomu pozri aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/5/2023, body 62 a 63). Ako však Najvyšší správny súd SR výslovne uviedol v odseku 33 rozsudku sp. zn. 6Sak/3/2026, samotná okolnosť, že
žiadateľom o azyl je maloletá osoba (navyše bez sprievodu), automaticky bez ďalšieho nezakladá dôvod na udelenie azylu, pretože aj v týchto prípadoch je potrebné vychádzať z príslušných ustanovení zákona o azyle (najmä § 2 a § 8). Osobitná zraniteľnosť a nízky vek (v danom prípade 17 rokov pri vstupe na územie) odôvodňujú zvýšenú citlivosť pri vedení výsluchu a toleranciu nepresností v detailoch, nemôžu však slúžiť ako ospravedlnenie pre predkladanie nepravdivých skutkových verzií v základných rysoch príbehu. 51. Napokon, k už skôr načrtnutej námietke žalobcu, že v jeho prospech mala byť aplikovaná zásada „benefit of the doubt“, keďže žalobca v posudzovanom konaní nepreukázal všeobecnú dôveryhodnosť svojej osoby a jeho výpovede vykazovali zásadnú vnútornú nekonzistentnosť, zákonné podmienky pre uplatnenie pravidla benefit of the doubt splnené neboli. 52. Správny súd neprehliadol, že z informácií o krajine pôvodu zhromaždených v administratívnom spise vyplýva, že celková bezpečnostná situácia v Afganistane zostáva naďalej nestabilná a zložitá, pričom v niektorých regiónoch, najmä v tých pohraničných, kde je usídlená aj rodina žalobcu, pretrvávajú ozbrojené strety a bezpečnostný tlak na civilné obyvateľstvo. Táto všeobecne nepriaznivá situácia však sama osebe nezakladá nárok na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, nakoľko azyl ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany je viazaný na preukázanie opodstatnených obáv z cieleného a individualizovaného prenasledovania z taxatívne vymedzených dôvodov. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu SR (rozsudok sp. zn. 6Sak/3/2026, odseky 33 a 34) ako aj judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-238/19) vyplýva možnosť prisúdenia politického názoru jednotlivcovi, ktorý útekom prejavil nesúhlas s praktikami vládnuceho režimu, avšak táto doktrína je aplikovateľná výlučne za predpokladu, že je preukázaný aspoň základný a hodnoverný skutkový predpoklad, že k pokusu o nútené verbovanie žiadateľa a k jeho úteku pred týmto konkrétnym zásahom skutočne došlo. 53. V posudzovanej veci však bol tento individuálny skutkový základ vyvrátený samotnou zmenou výpovede žalobcu a jeho tvrdením, že jeho rodina v krajine pôvodu naďalej žije bez obťažovania Talibanom a jeho bratia tam voľne vykonávajú prácu. Doktrínu imputovaného politického názoru nemožno konštruovať abstraktne a oddelene od reálneho skutkového deja, ak absentuje akýkoľvek vierohodný akt odporu či individuálneho prenasledovania na strane žiadateľa. Práve na riešenie situácií, kedy žiadateľ nepreukáže individualizované prenasledovanie z azylových dôvodov podľa § 8 zákona o azyle, avšak v krajine pôvodu čelí všeobecnému riziku vážneho bezprávia vyplývajúcemu z celkovej bezpečnostnej nestability a jeho zraniteľnosti, slúži inštitút doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Žalovaný vo vyjadrení ku žalobe poukázal na skutočnosť, že žalobca je aj naďalej osobou požívajúcou doplnkovú ochranu ako inú formu medzinárodnej ochrany, ktorá mu je v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane poskytnutá na dobu neurčitú. Jeho návrat do krajiny pôvodu preto za daného stavu nehrozí. Skutočnosť, že žalovaný žalobcovi túto doplnkovú ochranu právoplatne poskytol, plne pokrýva jeho potrebu medzinárodnoprávnej ochrany v súlade s vnútroštátnym i európskym právom bez toho, aby bol priznávaný status azylanta osobe, u ktorej neboli splnené zákonné podmienky jeho udelenia. 54. Už len pre úplnosť správny súd uvádza, že pokiaľ ide o otázku možnej príslušnosti k sociálnej skupine (verbovaní slobodní maloletí chlapci) v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle, je potrebné vo vzťahu k žalobcovi skonštatovať, že riešenie tejto teoreticko-právnej otázky je v posudzovanej veci pre rozhodnutie vo veci samej bezpredmetné. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle totiž popri samotnej existencii azylovo relevantného dôvodu nevyhnutne vyžaduje aj preukázanie opodstatnenej obavy z individuálneho prenasledovania, ktoré musí byť v príčinnej súvislosti práve s týmto dôvodom. Ako Najvyšší správny súd SR pripomenul už v rozsudku sp. zn. 2Sak/17/2022, určitú sociálnu skupinu nemôže definovať len samotné prenasledovanie jej členov, alebo spoločná obava z prenasledovania, pretože prenasledovanie (či odôvodnená obava, že k nemu dôjde) je samostatným kritériom, ktoré musí byť pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle tiež splnené. Keďže v prípade žalobcu došlo v dôsledku zásadných rozporov v jeho výpovediach k úplnému rozpadu skutkového základu o hrozbách a nátlaku zo strany Talibanu, a naopak bolo preukázané, že jeho rodina v krajine pôvodu žije bez akýchkoľvek perzekúcií a bratia tam voľne pracujú, žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom samotnej hrozby prenasledovania. Navyše, aktuálne informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že Taliban od núteného verbovania členov upustil. Za tohto stavu, kedy bola výpoveď žalobcu ako žiadateľa v kľúčových skutkových okolnostiach vyhodnotená celkovo ako nedôveryhodná, je nadbytočné a právne irelevantné skúmať žalobcovu príslušnosť k sociálnej skupine, nakoľko žalobca touto svojou výpoveďou nepreukázal, že mu hrozí prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k nej. 55. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil závažné porušenie zákona, ani porušenie práv a právom
chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 219 SSP). 56. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave [§ 443 ods. 1 SSP a § 444 ods. 1 SSP]. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [písm. a)]; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) [písm. b)]; je žalovaným Centrum právnej pomoci [písm. c)].