Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 17SaZ/5/2026 0726100955 23. 09. 2026 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100955.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X. XXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: C. D. E., bez dokladu totožnosti, povolenie na pobyt č. F., adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: G. H. – H. H. I., F. J., C., toho času: K. XX, H., A. E., zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, 945 01 Komárno, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného L.: B./XXXX-X z 3. júna 2026, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Dňa 10. apríla 2025 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce, ako súdom ustanovený opatrovník v tom čase maloletému žalobcovi, pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal za neho o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) z dôvodu obavy o jeho život pred militantným hnutím Taliban. Na účely odôvodnenia žiadosti bol so žalobcom ako žiadateľom dňa 13. mája 2025 vykonaný vstupný pohovor. V jeho priebehu uviedol, že nikdy nebol trestne stíhaný, väznený, zatknutý ani zadržaný a nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani organizácie. O udelenie azylu požiadal z dôvodu obavy o svoj život pred hnutím Taliban. Žalobca ako žiadateľ uviedol, že v januári 2025 bol príslušníkmi hnutia Taliban po prvýkrát odvedený z domu na ich základňu. Odtiaľ sa mu prostredníctvom ukradnutého mobilného telefónu podarilo kontaktovať rodinu, ktorá sa obrátila na radu starších. Tá mala následne sprostredkovať jeho prepustenie. Po návrate domov bol po dvoch až troch dňoch znova Talibanom násilne odvedený, pričom aj v tomto prípade mala rada starších dosiahnuť jeho prepustenie. Keď sa po niekoľkých dňoch Taliban dostavil k jeho domu tretíkrát, žiadateľ sa tam už nenachádzal, keďže z krajiny odišiel. Následne sa mali Talibanci rodičom vyhrážať a odviezť mladšieho brata, ktorého tiež následne za pomoci rady starších rodina vypýtala späť. V januári 2025 žalobca pešo odišiel smerom k hraniciam s Pakistanom. Následne pokračoval striedavo autom a pešo v sprievode iných afganských občanov až k iránskym hraniciam, ktoré prekročil mimo oficiálneho hraničného priechodu. V nelegálnej ceste pokračoval cez Turecko, Bulharsko, Srbsko a Maďarsko. Pri priblížení sa k maďarsko-slovenskorakúskym hraniciam nesprávne odbočil a vstúpil na územie Slovenska, hoci jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko, kam sa chcel dostať cez Rakúsko. Po zadržaní na území SR a po ustanovení opatrovníka požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy pred hnutím Taliban. Iné dôvody na podanie žiadosti neuviedol.
2. Žalovaný vydal dňa 20. augusta 2025 rozhodnutie L.: B./XXXX-X, ktorým žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) a zároveň mu poskytol doplnkovú ochranu podľa § 13a zákona o azyle. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne správnu žalobu. 3. Správny súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 12Saz/2/2025 zo dňa 15. decembra 2025 rozhodnutie migračného úradu v časti o neudelení azylu žalobcovi zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19. decembra 2025. Správny súd uložil migračnému úradu povinnosť zamerať sa na preskúmateľné posúdenie existencie nebezpečenstva v podobe hrozieb voči žalobcovi v súvislosti s jeho opakovaným odmietavým postojom k službe Talibanu, a to aj so zreteľom na skutočnosť, že ide o maloletú osobu. Na tento účel, ak to bude možné, mal žalovaný doplniť spisový materiál o informácie vzťahujúce sa k uvedeným situáciám, ktoré tvrdenia žalobcu v danej súvislosti buď podporia alebo vyvrátia. Ak takéto informácie nebudú k dispozícii, žalovaný pristúpi k starostlivému hodnoteniu vierohodnosti týchto tvrdení žalobcu a pravdepodobnosti dôsledkov z nich vyplývajúcich. Správny súd zároveň poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C-550/16), podľa ktorej sa v prípade maloletých uplatňuje osobitne citlivý prístup aj v prípade dosiahnutia plnoletosti počas konania. 4. Žalovaný následne po vykonaní doplňujúceho pohovoru so žalobcom dňa 17. marca 2026 a získaní informácií o krajine jeho pôvodu opätovne vyhodnotil jeho žiadosť o azyl a rozhodnutím L.: B./XXXXX z 3. júna 2026 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol, že sa žalobcovi neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. 5. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že neudelenie azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný právne odôvodnil ustanoveniami § 8, § 2 písm. d), § 2 písm. e) a § 19a zákona o azyle. Skonštatoval, že v predmetnom azylovom konaní bolo dôležité precízne opísať okolnosti verbovania (nátlak, násilie, hrozby, vek, sankcie) a prepojiť ich s dôvodmi prenasledovania. Z výpovede žalobcu mal žalovaný za preukázané, že svoju žiadosť o azyl naďalej zakladal na obave o svoju bezpečnosť pred členmi hnutia Taliban. Žalobcu sa mal Taliban podľa jeho prvej výpovede snažiť 3x regrutovať, pričom bol 2x za použitia násilia vzatý na Talibanskú základňu, odkiaľ ho mala následne 2x vypýtať rada starších. Prvýkrát žalobcu odviezli bez vedomia rodičov, keď sa z brigády blížil k domu. Žalobca podľa vlastnej výpovede na základni ukradol mobil a zavolal rodine, ktorá ho za pomoci rady starších vypýtala od Talibanu späť domov s tým, že si doma premyslia nasledujúce kroky a menovaného Talibanu vrátia. Po asi dvoch či troch dňoch znova prišiel Taliban k nim domov a násilím ho pred rodičmi znova odviezli na základňu, odkiaľ ho znova mala vypýtať rada starších, s čím Taliban znova súhlasil. Po pár dňoch opätovne prišli po žalobcu už tretíkrát, avšak ten už sa doma nenachádzal, lebo už bol na ceste do Iránu. 6. Žalovaný poukázal, že základom posudzovania prenasledovania v prípade žalobcu mal byť akt násilného verbovania Talibanom, a preto bolo potrebné v konaní posúdiť mieru pravdivosti a hodnovernosti tvrdení žalobcu. Dal do pozornosti, že na preukázanie pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi, a preto jeho vyhlásenia a tvrdenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti svojej osoby. V tomto kontexte žalovaný poukázal na to, že žalobca na doplňujúcom pohovore pri objasňovaní samotného aktu jeho regrutácie zo strany Talibanu uviedol úplne diametrálne odlišný príbeh, obsahujúci zásadný nesúlad v uvedených informáciách zo vstupného pohovoru. 7. Za rozhodujúce kritérium žalovaný nepovažoval samotnú existenciu podobných praktík v Afganistane ako všeobecného javu, ale skutočnosť, či žiadateľ hodnoverným spôsobom preukázal, že bol alebo mohol byť takémuto konaniu individuálne a reálne vystavený. V danom prípade zhodnotil výpovede žalobcu ako nevykazujúce potrebnú mieru konzistentnosti a vierohodnosti. Na doplňujúcom pohovore žalobca uviedol, že bol z rodného domu odvedený iba raz, pričom nebol prevezený na základňu Talibanu, ale do starého domu v tej istej obci. Tomuto odvedeniu mali predchádzať tri návštevy príslušníkov Talibanu, z ktorých pri prvých dvoch sa pred nimi údajne pre istotu ukryl v pivnici, rodičia tvrdili, že sa doma nenachádza, a po prehliadke domu bez použitia násilia mali Talibanci odísť. Až pri tretej návšteve ho mali doma zastihnúť a bez akéhokoľvek násilia po dohode odviezť. Uvedená verzia je však v priamom rozpore s jeho predchádzajúcimi tvrdeniami. Vo vstupnom pohovore totiž uviedol, že
ho Talibanci prvýkrát odviedli spred domu bez vedomia rodičov a za použitia násilia a druhýkrát ho mali násilne odvliecť priamo pred ich očami, pričom jeho matka mala na mieste plakať. 8. Žalovaný vyhodnotil, že tieto zásadné rozdiely sa netýkajú nepodstatných detailov, ale samotnej podstaty údajného prenasledovania, teda počtu zásahov, ich priebehu aj použitia násilia a vyvodenia následkov. Ďalšie rozpory žalovanému vyplynuli zo žalobcových tvrdení o priebehu zadržiavania. Podľa doplňujúcej výpovede mal byť držaný v starom dome tri dni bez akéhokoľvek fyzického alebo psychického útoku, pričom sa mu malo podariť ujsť jednoduchým spôsobom v čase, keď strážca zaspal a objekt nebol nijako zabezpečený. Žalovaný ďalej poukázal, že žalobca mal súčasne uviesť, že počas návratu domov nikoho telefonicky nekontaktoval. Tieto tvrdenia žalovaný vyhodnotil ako rozporné so skoršími výpoveďami žalobcu, v ktorých uvádzal, že bol Talibancami násilne odvedený dvakrát a že jeho prepustenie bolo v oboch prípadoch výsledkom zásahu rady starších, sprostredkovaného prostredníctvom telefonátu z ukradnutého mobilného telefónu. 9. V konkrétnostiach žalovaný uviedol, že vo vstupnom pohovore žalobca uvádzal verziu, podľa ktorej mal po svojom odvedení Talibanom v dome ukradnúť mobilný telefón, prostredníctvom ktorého kontaktoval svoju rodinu. Tá mala následne s pomocou rady starších dosiahnuť jeho prepustenie, a to dokonca dvakrát, pričom rodina mala Talibanu prisľúbiť, že sa doma poradia o ďalšom postupe a žalobcu im následne opätovne vrátia. Takto popísaný priebeh udalostí považoval žalovaný už v čase vstupného pohovoru za značne neštandardný, najmä pokiaľ ide o údajne opakovanú ochotu Talibanu vydať osobu, ktorú mal záujem zregrutovať, len na základe sprostredkovania miestnej komunity, najmä keď mala byť táto osoba údajne vzatá násilím. Tieto pochybnosti považoval žalovaný za ešte prehĺbenejšie keď na doplňujúcom pohovore žalobca svoju pôvodnú verziu zásadným spôsobom zmenil. Jednoznačne uviedol, že žiaden mobilný telefón neukradol, nikoho nekontaktoval a s Talibanom neprebiehala žiadna komunikácia sprostredkovaná telefonátom. Zároveň poprel, že by rada starších zasahovala opakovane. Podľa novej verzie mala rada starších prísť za Talibanom iba raz a ich snaha o prepustenie žalobcu mala byť neúspešná. Takto prezentovanú výpoveď považoval žalovaný za priamo rozpornú s pôvodným tvrdením nielen v počte zásahov rady starších, ale aj v samotnom mechanizme jeho údajného prepustenia. Uvedené zásadné diskrepancie nepovažoval žalovaný za drobné nepresnosti či dôsledok časového odstupu, ale za podstatné rozpory, ktoré sa dotýkajú samotného jadra azylového príbehu žalobcu. Žalovaný skonštatoval, že skutočnosť, že žalobca menil základné fakty týkajúce sa kontaktu s rodinou, existencie mobilného telefónu, počtu zásahov Talibanu a následne rady starších aj ich výsledku, zásadne oslabila vierohodnosť jeho tvrdení. Žalovaný preto dospel k záveru, že tvrdenia žalobcu sú účelové, nekonzistentné a prispôsobované aktuálnej fáze konania a ako také nemôžu byť považované za dôveryhodný dôkaz individuálneho prenasledovania v zmysle azylového práva. 10. Žalovaný ďalej argumentoval ďalšími podstatnými rozpormi vo výpovediach žalobcu, a to vo vzťahu k údajnému ohrozeniu jeho mladšieho brata. Konkrétne vo vstupnom pohovore mal žalobca uviesť, že jeho 12-ročný brat nenavštevuje školu z obavy pred hnutím Taliban, konkrétne pre strach z vyhrážok v súvislosti s osobou žiadateľa. Takto formulované tvrdenie malo navodzovať dojem rozšíreného a pretrvávajúceho ohrozenia celej rodiny, ktorej sa mal Taliban raz aj vyhrážať. Na doplňujúcom pohovore však žalobca mal túto verziu zásadným spôsobom zmeniť, keď uviedol, že dôvodom, prečo jeho brat neštuduje, je potreba finančne prispievať rodine. Žalovaný poukázal na tvrdenie žalobcu, že po jeho odchode musia bratia zabezpečovať príjem domácnosti, keďže žalobca sa nachádza mimo Afganistanu a bol vyše roka umiestnený v Centre pre deti a rodiny Medzilaborce bez akéhokoľvek finančného príjmu, zatiaľ čo v Afganistane pracoval. Uvedenú zmenu výpovede žalovaný považoval za jednoznačne spochybňujúcu pôvodnú verziu o tom, že jeho brat sa mal skrývať pred Talibanom, alebo že sa mal Taliban rodine nejako vyhrážať. Naopak z nej žalovanému vyplynulo, že neprítomnosť brata v škole má ekonomické, nie bezpečnostné dôvody, čo zásadne oslabuje tvrdenie o cielenej hrozbe zo strany hnutia Taliban voči rodine žalobcu. Žalovaný vyhodnotil za nepresvedčivé aj ďalšie tvrdenie žalobcu zo vstupného pohovoru, podľa ktorého mal byť mladší brat raz násilne odvedený Talibanom a následne úspešne vyžiadaný späť radou starších. Túto verziu žalovaný spochybnil vzhľadom na vek dieťaťa a v kontexte ostatných výpovedí žalobcu. V obdobnej situácii totiž podľa žalobcovej vlastnej doplňujúcej výpovede rada starších v prípade samotného žalobcu úspešná nebola. Neexistuje žiadne logické ani vecné vysvetlenie, prečo by mala byť rada starších schopná efektívne zasiahnuť v prípade mladšieho brata. Žalovaný doplnil, že podľa aktuálnych informácií sa mladší brat voľne pohybuje na verejnosti a chodí do práce, čo je v priamom rozpore s tvrdeniami o jeho ohrození alebo nutnosti skrývania sa, pričom
k žiadnemu vyhrážaniu sa jemu alebo rodine zo strany Talibanu, nedochádza. Tento fakt ďalej oslabuje vierohodnosť tvrdení o systematickom nátlaku či perzekúcii zo strany Talibanu. 11. Ďalší významný rozpor žalovaný detegoval vo výpovedi žalobcu ohľadom zdravotného stavu jeho otca. Podľa pôvodnej výpovede mal jeho otec utrpieť zlomeninu nohy počas konfliktu s Talibanom pri odvádzaní mladšieho brata, a to v čase, keď už žalobca nebol prítomný v domácnosti. Na doplňujúcom pohovore však žiadateľ uviedol, že otec nepracuje pre vyšší vek a pre bližšie nešpecifikované zdravotné problémy s nohou, pričom neuviedol ich pôvod ani súvislosť s akýmkoľvek incidentom s Talibanom. Obmedzil sa len na všeobecné tvrdenie, že v Afganistane neexistujú lekári, ktorí by vedeli určiť diagnózu alebo príčinu jeho problémov. Takto formulované a meniace sa tvrdenia žalovaný vyhodnotil za pôsobiace neurčito a účelovo a neumožňujú overiť ich pravdivosť. Uvedené nejasnosti a rozpory vo výpovediach týkajúcich sa mladšieho brata, a aj otca žalobcu, podkopávajú podľa žalovaného celkovú dôveryhodnosť azylového príbehu žalobcu a potvrdzujú, že tvrdenia o rodinnom ohrození nie sú podložené presvedčivými a konzistentnými skutočnosťami. Žalovaný tiež poukázal, že záverom žalobca mal uviesť, že rodina údajne ohlásila Talibanu jeho fiktívnu smrť, preto rodina už údajne ani len nedochádza do akéhokoľvek kontaktu s Talibancami v kontexte so žalobcom. Takisto, čo sa týka jeho mladšieho brata, ten nezažíva žiadne problémy ani konfrontáciu zo strany Talibanu, slobodne sa pohybuje na verejnosti a pracuje bez akéhokoľvek vyhrážania sa jemu alebo jeho rodine. 12. Na základe všetkých zistených skutočností, ako aj početných a podstatných rozporov vo výpovediach žalobcu, dospel žalovaný k záveru, že dôvod jeho odchodu z krajiny pôvodu nebol zapríčinený individuálnym prenasledovaním zo strany hnutia Taliban, ale mal predovšetkým ekonomický charakter. Skonštatoval, že spôsob, akým žalobca postupne upravoval a menil svoj príbeh, pričom jednotlivé verzie reagovali na známe a všeobecne dostupné informácie o situácii v Afganistane, vyvoláva dôvodné pochybnosti o jeho autentickosti a vytvára dojem účelovo naučeného naratívu, prispôsobovaného potrebám azylového konania. 13. Žalovaný poukázal na príručku Agentúry Európskej únie pre azyl (Afghanistan: Country Focus z januára 2026), v ktorej je upozorňované na závažnú hospodársku krízu v Afganistane, ktorá vyvíja extrémny finančný tlak na miestne obyvateľstvo. Táto situácia núti predovšetkým mladých afganských mužov opúšťať krajinu pôvodu s cieľom vyhľadať si ekonomické uplatnenie v Európe a následne finančne podporovať rodiny, ktoré zostali v Afganistane. Uvedené skutočnosti poskytujú podľa žalovaného logické a vierohodné vysvetlenie správania žalobcu, ktoré je v súlade s jeho sociálnym a ekonomickým profilom, avšak nie s tvrdeným individuálnym prenasledovaním. 14. Žalovaný zároveň skonštatoval, že zohľadnil, že v čase podania žiadosti išlo o maloletého cudzinca bez sprievodu a že bezpečnostná situácia v Afganistane je vzhľadom na nepredvídateľný charakter vlády Talibanu nestabilná. Z tohto dôvodu bola žalobcovi poskytnutá doplnková ochrana, ktorú žalovaný považoval v prípade žiadateľa za dostatočnú. 15. V ďalšej časti žalovaný rozoberal informácie o krajine pôvodu vo vzťahu k nútenému náboru maloletých Talibanom. Dospel pritom k záveru, že postoj Talibanu je oficiálne odmietavý voči regrutovaniu neplnoletých detí do ich radov. Aj keď sa vyskytujú informácie o tom, že sa Taliban v niektorých oblastiach k občasnému regrutovaniu maloletých uchyľuje, ide o zlyhanie jednotlivca, nie celého systému, ktorý Taliban oficiálne zastáva. Samotná existencia tohto javu však ešte nepostačuje na priznanie medzinárodnej ochrany. Poukázal, že v právnom štáte žiadosť o azyl nemôže byť založená výlučne na objektívnych informáciách o krajine pôvodu. Pokiaľ individuálna výpoveď žiadateľa nie je vierohodná a nie je schopná presvedčivým spôsobom preukázať osobné, konkrétne a individualizované riziko prenasledovania, správny orgán nie je povinný udeliť medzinárodnú ochranu, a to ani v prípade, ak sa opisované javy v krajine pôvodu všeobecne vyskytujú. Zároveň platí, že azyl neslúži ako nástroj na riešenie všeobecného nebezpečenstva, ekonomickej núdze alebo nestability v krajine pôvodu, ale výlučne na ochranu jednotlivca pred konkrétnym prenasledovaním z dôvodov taxatívne vymedzených zákonom. V predmetnom prípade nemal žalovaný za preukázané, že by údajná snaha o zregrutovanie žalobcu Talibanom bola motivovaná rasovými, národnostnými alebo náboženskými dôvodmi, politickým presvedčením ani príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že podmienky na udelenie azylu neboli splnené.
16. Záverom žalovaný skonštatoval, že aj maloletý žiadateľ má primerane svojmu veku povinnosť spolupracovať, vypovedať pravdivo a neprotirečiť sám sebe v podstatných skutočnostiach. Žalobca mal v čase vykonania vstupného pohovoru 17 rokov, čo je dostatočne vysoký vek na to, aby vedel objektívne opísať udalosti, ktoré zásadným spôsobom zmenili jeho životnú dráhu. Podľa názoru žalovaného, nedôveryhodnosť výpovede nemožno automaticky ospravedlniť maloletosťou, pokiaľ ide o zásadné protirečenia. Vstupný pohovor bol vedený za prítomnosti povereného opatrovníka, pričom samotný pohovor bol tlmočený tlmočníkom s rokmi overenou praxou. Detegované rozpory sa týkajú samotného jadra azylového príbehu, a nie iba nepodstatných detailov, ktoré by bolo možné pripísať veku žiadateľa, alebo chybe pri tlmočení. Žalovaný dôvodil, že žalobca mal na objasnenie rozporov vo svojich výpovediach dostatočný priestor na to, aby k ním zaujal svoje stanovisko, avšak počas doplňujúceho pohovoru pri priamej konfrontácii s podrobnými skutočnosťami ohľadom snahy o jeho zregrutovanie Talibanom reagoval podráždene a neisto, pričom všetky nezrovnalosti ospravedlňoval iba neporozumením si s tlmočníkom počas pohovoru v Centre v Medzilaborciach. Takéto stanovisko k nezrovnalostiam žalovaný nepovažoval za dostatočné, nakoľko porozumenie medzi tlmočníkom a žalobcom bolo počas vstupného pohovoru viackrát preverené. V prípade žalobcu teda žalovaný poukázal na nedôveryhodnosť jeho osoby a jeho výpovede, ktorá je základným prvkom, z ktorého správny orgán musí v azylovom konaní vychádzať a musí ju posúdiť. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/4/2012 uviedol, že práve nekonzistentnosť žalobcovej výpovede s objektívnymi informáciami, ale aj diametrálne odlišné popisovanie niektorých skutkov, ktoré sa mu udiali v krajine pôvodu, je tým najpodstatnejším dôvodom, prečo žalovaný nepovažoval žalobcovu výpoveď za dôveryhodnú, pričom z odôvodnenia je zrejmé, že nejde iba o nepatrné, ale o zásadné nezrovnalosti, ktoré narušujú a spochybňujú celý príbeh žalobcu. II. Správna žaloba 17. Žalobca sa správnou žalobou z 1. júla 2026 (doručenou tunajšiemu súdu totožného dňa), domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný nedostatočne odôvodnil neudelenie azylu žalobcovi a nesprávne vyhodnotil všetky okolnosti týkajúce sa žalobcu. Zotrval na vyjadrení, že v prípade návratu do krajiny pôvodu je ohrozený jeho život, nakoľko sa odmietol pridať k hnutiu Taliban. Vo vzťahu k identifikovaným rozporom v jeho výpovediach uviedol, že pri pohovoroch si nerozumel s tlmočníkom a taktiež treba brať do úvahy aj jeho životnú situáciu pri vstupnom pohovore. Ako maloletý bol nútený opustiť domovskú krajinu, bez sprievodu rodičov alebo iného člena svojej rodiny. Aj keď žalovaný uvádza, že mal v čase vstupného pohovoru 17 rokov, čo je dostatočný vek na to, aby vedel objektívne opísať udalosti, ktoré sa udiali v domovskej krajine, vzhľadom na situáciu a okolnosti, v ktorých sa žalobca ocitol, je potrebné brať do úvahy aj jeho aktuálnu životnú situáciu, prežité stresové situácie a obavy o svoj život. Poukázal, že v prípade návratu do krajiny pôvodu je vystavený ohrozeniu svojho života, nakoľko sa ho Taliban v minulosti pokúsil naverbovať, s čím on nesúhlasil a odmietol vstúpiť do ich radov. Ak by sa vrátil do krajiny pôvodu, Taliban by ho za odmietnutie poslušnosti popravil. 18. Dal do pozornosti, že žalovaný sám priznáva, že núteným náborom aj zo strany Talibanu dochádza, a preto je žalobca presvedčený o tom, že jeho obava o to, že bude regrutovaný, je objektívna a predstavuje opodstatnený strach a má oporu v objektívnej situácii v jeho domovskej krajine. Z dostupných správ, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, bolo jednoznačne preukázané, že chlapci sú náchylnejší na nábor ako dievčatá, často vo veku od 14 do 17 rokov, a môžu byť zraniteľní voči náboru kvôli chudobe, kultúrnym normám alebo rodinným väzbám na členov Talibanu. Správy naznačujú aj to, že niektorí predstavitelia Talibanu falšujú vek, aby mohli náborovať maloletých chlapcov a niektorí chlapci sú vystavení sexuálnemu zneužívaniu. Vytýkal preto žalovanému, že zľahčuje fakt, že žalobca v prípade návratu do domovskej krajiny by mohol byť násilne regrutovaný a tiež zľahčuje aj skutočnosť, aké dopady by čo i len krátkodobá účasť v týchto ozbrojených jednotkách spôsobila na žalobcovi. Najvyšší súd SR vo svojej judikatúre opätovne zdôrazňuje špecifikum azylového konania, a to zásadu, že pri splnení podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ – „benefit of doubt“. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu 19. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 28. júla 2026 navrhol súdu, aby správnu žalobu zamietol, považujúc napadnuté rozhodnutie za zákonné a vecne správne. Odmietol tvrdenia žalobcu spochybňujúce záver o
nedôveryhodnosti a skutočnosť, že rozpory, resp. nezrovnalosti vo výpovediach žalobcu sú spôsobené nedorozumením s tlmočníkom pri vstupnom pohovore, a sú dôsledkom žalobcom prežitých udalostí pred príchodom žalobcu na územie Slovenskej republiky. Poukázal na zásadnú skutočnosť, a to, že okolnosti nútenej násilnej regrutácie zo strany Talibanu boli žalobcom v doplňujúcom pohovore uvádzané diametrálne odlišným príbehom, obsahujúcim zásadný nesúlad s informáciami uvádzanými vo vstupnom pohovore, pričom rozsudok sp. zn. 10Sžak/16/2017 z 25.10.2017, akcentuje význam dejovej línie popisovania skutočností relevantných pre rozhodnutie v azylovom konaní. 20. Námietku žalobcu voči zrozumiteľnosti počas tlmočenia považoval za účelovú, ktorej snahou je odôvodniť rozpory vo výpovediach, vyhodnotených v rozhodnutí žalovaného v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti dal do pozornosti, že žalobca v správnej žalobe nešpecifikoval nezrozumiteľnosť tlmočenia, ktorá mohla ovplyvniť žalobcom uvádzané zásadné rozpory v odpovediach. Komunikácia so žalobcom počas pohovorov prebiehala bez výhrad k zrozumiteľnosti tlmočenia, pričom vzájomná zrozumiteľnosť a stav maloletého žalobcu boli počas pohovorov opakovane overované. Ani v jednom z pohovorov žalobca nespochybnil, že komunikácia nie je zrozumiteľná a má problém s porozumením. 21. K zásade benefit of the doubt, ktorej aplikovanie sa žalobca dovolával, žalovaný uviedol, že jej uplatnenie je podmienené splnením zákonných a judikatúrne ustálených predpokladov, predovšetkým tých, že žiadateľ poskytol pravdivé, konzistentné a vierohodné tvrdenia, aktívne spolupracoval pri zisťovaní skutkového stavu a prípadné nejasnosti alebo rozpory hodnoverne vysvetlil. Žalovaný však nedospel k záveru, že skutkový stav zostal neobjasnený pre objektívnu dôkaznú núdzu, ale z dôvodu, že samotné tvrdenia žalobcu nebolo možné považovať za vierohodné. Podľa názoru žalovaného si žalobca vo svojej argumentácii zamieňa existenciu pochybností o jednotlivých skutkových okolnostiach so záverom o celkovej nedôveryhodnosti jeho osoby. Poukázal, že zásada benefit of the doubt slúži na preklenutie objektívnej dôkaznej núdze pri inak vierohodnom žiadateľovi; nemožno ju však aplikovať na odstránenie dôsledkov zistení o nedostatočnej vierohodnosti jeho výpovedí. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že výklad žalobcu by viedol k popretiu samotného účelu hodnotenia dôkazov a inštitútu posudzovania dôveryhodnosti žiadateľa v konaní o medzinárodnej ochrane. Poukázal na čl. 4 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ, podľa ktorého možno tvrdenia žiadateľa akceptovať aj bez ďalších dôkazov len za splnenia podmienok, medzi ktoré patrí najmä skutočnosť, že žiadateľ predložil všetky dostupné skutočnosti, jeho tvrdenia sú koherentné a hodnoverné a bola preukázaná jeho všeobecná dôveryhodnosť. Aplikácia zásady benefit of doubt, v prípade žalobcu preto nebola možná. 22. Žalovaný argumentoval, že u žalobcu bola v konaní zistená nedôveryhodnosť, táto bola odôvodnená a predstavuje legitímny podklad pre právne posúdenie veci. Žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu, nakoľko nebolo objektívne preukázané, že by bol, alebo v prípade návratu mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných, alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd v zmysle § 8 zákona o azyle. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009. 23. Žalobca na výzvu súdu v súdom stanovenej lehote replikou na vyjadrenie žalovaného nereagoval. IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal 24. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 25. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 26. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
27. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 28. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 29. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 30. Podľa § 19a /Posúdenie žiadosti o udelenie azylu/ ods. 1 zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo. 31. Podľa § 19a ods. 3 zákona o azyle ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu, b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 32. Podľa § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. V. Konanie na správnom súde
33. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 23. septembra 2026, lebo boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 34. K rozhodnutiu bez nariadenia pojednávania správny súd dopĺňa, že žiaden z účastníkov o jeho nariadenie nepožiadal [§ 107 ods. 1 písm. a) SSP], pričom právny zástupca žalobcu priamo v žalobe oznámil, že žalobca na svojej osobnej účasti netrvá a ospravedlnil jeho neúčasť. Správny súd nemal dôvod pochybovať o autentickosti tohto procesného postoja tlmočeného kvalifikovaným zástupcom. Zároveň na rozdiel od vecí, v ktorých azylový príbeh žiadateľa nie je spochybnený a osobný výsluch pred súdom môže mať opodstatnenie, v posudzovanom prípade žalovaný založil rozhodnutie na spochybnení dôveryhodnosti výpovede žalobcu pre zásadné rozpory, ktoré vyplynuli z dvoch vykonaných pohovorov. Úlohou správneho súdu bolo predovšetkým preskúmať uvedené vyhodnotenie dôveryhodnosti žalovaným (vyjadrené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) na podklade administratívneho spisu, a teda preskúmať jeho zákonnosť a logickú udržateľnosť, a preto ani zo strany správneho súdu nevzišla potreba nariaďovať vo veci pojednávanie za účelom výsluchu žalobcu. 35. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného L.: B./XXXX- M. z 3. júna 2026 o neudelení azylu žalobcovi podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, nakoľko dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 8 tohto zákona o azyle. Zároveň správny súd pre úplnosť dáva do pozornosti, že žalobcovi už bola predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím žalovaného poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13a tohto zákona. 36. Správny súd sa v prvom rade zaoberal procesnou otázkou viazanosti žalovaného právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku Správneho súdu v Košiciach zo dňa 15. decembra 2025, sp. zn. 12Saz/2/2025. Podľa § 191 ods. 6 SSP je správny orgán v ďalšom konaní viazaný právnym názorom správneho súdu, táto viazanosť sa však vzťahuje výlučne na právne posúdenie daného, nezmeneného skutkového stavu. Z obsahu predchádzajúceho rozsudku sp. zn. 12Saz/2/2025 vyplýva, že Správny súd v Košiciach v odseku 35 výslovne vychádzal zo zistenia, že žalovaný v pôvodnom konaní pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu vôbec nespochybňoval a ani súd vtedy nezistil nedostatky v jeho výpovedi. Z tohto dôvodu správny súd uložil žalovanému povinnosť preskúmateľne posúdiť, či odmietavý postoj žalobcu a jeho rodiny k verbovaniu do radov hnutia Taliban a následný útek z krajiny pôvodu nezakladajú prenasledovanie z dôvodu imputovaného politického názoru (§ 19a ods. 6 zákona o azyle), osobitne so zreteľom na maloletosť žiadateľa. Pokiaľ však žalovaný v intenciách tohto súdneho pokynu vykonal dňa 17. marca 2026 so žalobcom doplňujúci pohovor a v jeho priebehu vyšli najavo nové, zásadne odlišné skutkové okolnosti, žalovaný nebol viazaný pôvodnými skutkovými východiskami, ale bol povinný v súlade so zásadou materiálnej pravdy vyhodnotiť dôkazy podľa ich nového obsahu. 37. Správny súd preto podrobil preskúmaniu kľúčový záver žalovaného, ktorým je celková nedôveryhodnosť azylového príbehu žalobcu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/4/2012 z 28. februára 2012 „Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.“ Rovnaký právny štandard aplikuje aj Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý napr. v rozsudku sp. zn. 4 Azs 24/2013-34 judikoval, že pokiaľ sa žiadateľ po celý čas konania drží jednej základnej dejovej línie, drobné nepresnosti tvoria len nepodstatné rysy azylového príbehu a neodôvodňujú záver o nevierohodnosti.
38. Na význam stability dejovej línie popisu rozhodujúcich skutočností poukázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžak/16/2017 z 25. októbra 2017, ktorý v bodoch 29 až 32 v tejto súvislosti uviedol: „...vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/73/2008 zo dňa 27. mája 2008, v ktorom uviedol, že „dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.“ Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú.“ (dôraz doplnený) 39. V posudzovanej veci žalovaný v napadnutom rozhodnutí detailne a presvedčivo odôvodnil, že rozdiely medzi výpoveďou žalobcu pri vstupnom pohovore zo dňa 13. mája 2025 a jeho výpoveďou pri doplňujúcom pohovore zo dňa 17. marca 2026 nepredstavujú nepodstatné odchýlky, ale znamenajú úplný rozpad pôvodnej dejovej línie v samotnom jadre azylového príbehu. 40. Správny súd z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl a vstupného pohovoru z 13. mája 2025) zistil, že žalobca bol upozornený na to, že musí vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti o ktorých vie, pre ktoré sa rozhodol požiadať o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Zároveň na otázku či dobre rozumie tlmočníkovi, odpovedal, že mu rozumie dobre. Taktiež žalobca odpovedal kladne na záver pohovoru na otázky, či uviedol všetky dôvody svojej žiadosti, či otázky pochopil, či odpovedal na všetky otázky pravdivo a opakovane kladne odpovedal aj na otázku, či pánovi tlmočníkovi dobre rozumel. Zároveň uvedený pohovor sa uskutočnil za prítomnosti povereného zástupcu súdom ustanoveného opatrovníka žalobcu. Ten sa kladne vyjadril na otázku, či súhlasí s priebehom pohovoru s maloletým žiadateľom. Na otázku, či chce niečo uviesť, dodať k žiadosti o azyl maloletého, uviedol, že maloletý žiadateľ je vo veku, kedy vie vyjadriť svoj názor, ktorý aj vyjadril a mal túto možnosť na tomto pohovore. Obdobne aj zo zápisnice z doplňujúceho pohovoru zo 17. marca 2026 vyplýva, že žalobca bol pred doplňujúcim pohovorom upozornený na to, že musí vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie jeho žiadosti o azyl. Rovnako tak zo zápisnice vyplýva, že žalobca bol dopytovaný otázkami, či rozumie/rozumel dobre tlmočníkovi na začiatku aj na konci pohovoru (žalobca odpovedal kladne), taktiež zo zápisnice vyplýva, že pochopil otázky, ktoré mu boli kladené, a že všetky informácie, ktoré poskytol, boli pravdivé. Uvedený doplňujúci pohovor sa uskutočnil za prítomnosti dvoch zástupcov zvoleného právneho zástupcu (Centra právnej pomoci). Správny súd preto nedetegoval žiadne nedostatky vo vzťahu k vedeniu pohovorov so žalobcom ako s maloletým žiadateľom o azyl. 41. Následne sa správny súd zameral na obsah predmetných zápisníc z uvedených pohovorov. Správny súd zistil, že kým pri vstupnom pohovore žalobca tvrdil, že ho uniesol Taliban 3x, pričom pri opise únosov tvrdil, že bol Talibanom dvakrát odvedený na vojenskú základňu, odkiaľ prostredníctvom ukradnutého telefónu privolal rodinu a rada starších (v ktorej je aj jeho strýko a ujo) dvakrát úspešne vyjednala jeho prepustenie, a tretíkrát keď prišli, tak sa schoval (str. 3 zápisnice), následne všeobecne konštatoval (na str. 7), že ho 3x uniesli a vždy sa mu podarilo od nich nejako dostať naspäť domov. Pri doplňujúcom pohovore uviedol, že 2x ho Talibanci hľadali doma a on sa zakaždým úspešne skryl v pivnici a až tretíkrát ho našli. Teda odvedený bol iba raz, pričom bol umiestnený v starom dome v tej istej dedine, H.. Tam mal byť tri dni a následne, keď jeden Talibanec zaspal, tak ušiel. Na okolie domu (poznávací bod) nevedel odpovedať, z dôvodu, že bola noc a nepamätal sa už. Žalobca tiež pri druhom výsluchu nevedel vysvetliť, prečo pri prvom pohovore uviedol, že ho Talibanci odviedli na stanicu 2x a že telefonicky kontaktoval rodinu ukradnutým telefónom. Uviedol, že si nepamätá, čo prvýkrát uviedol, že si nerozumel s tlmočníkom ako aj v dôsledku stresu. Taktiež pri druhom pohovore uviedol, že keď utiekol z toho domu, nikomu nevolal. Zároveň tiež uviedol, že rada starších intervenovala iba raz a neúspešne, a preto sám
utiekol. Poprel však, že by povedal, že Taliban ho pustil, aby sa poradil s rodinou, či sa pridá k Talibanu (čo však vyplýva zo str. 3 zápisnice zo vstupného pohovoru). 42. Rovnako diametrálne rozpory detegoval správny súd (obdobne ako žalovaný) pri tvrdeniach týkajúcich sa rodinných príslušníkov žalobcu. V pôvodnej výpovedi žalobca totiž uvádzal, že aj jeho mladšieho brata chcú Talibanci (str. 3 a str. 7 zápisnice zo vstupného pohovoru z 13. mája 2025) a tiež ho mali aj raz uniesť. Taktiež v pôvodnej verzii tvrdil, že brata pustili, pretože strýko a ujo sú v rade starších a tiež ho boli vypýtať ako žalobcu. Tvrdil, že brat je schovaný a Talibanu hovoria, že nevedia kam zmizol a kam odišiel a bojí sa o brata (strana 7 zápisnice zo vstupného pohovoru z 13. mája 2025). Následne z doplňujúceho pohovoru vyplýva, že žalobca je v kontakte s rodinou, pričom pri otázke čomu sa venujú jeho bratia odpovedal, že 15 ročný pracuje ako elektrikár, resp. len ako pomocník a najmladší má 12 a tiež chodí pomáhať do práce, lebo musia rodine vypomáhať finančne, a preto ani nechodí do školy. Žalobca pri otázke, či jeho rodina zažíva nejaké problémy v Afganistane uviedol, že sa Talibanci pýtajú len na žalobcu, avšak jeho rodina im povedala, že zomrel. Z uvedeného vyplýva, že obaja mladší bratia žalobcu sa voľne pohybujú na verejnosti a vykonávajú prácu bez akéhokoľvek obťažovania zo strany Talibanu, hoci, ako bolo naznačené, vo vstupnom pohovore žalobca tvrdil, že aj o jeho mladšieho brata má Taliban záujem, tiež ho uniesli a pred Talibanom je schovaný. Nie je preto logické, že sa podľa novšej žalobcovej verzie Taliban pýta len na žalobcu, keď aj o jeho mladšieho brata mal mať Taliban v minulosti záujem, pritom žalobcov brat by bol v podstate k dispozícii Talibanu ihneď (ak by mal oňho skutočný záujem), keďže sa v mieste pôvodného bydliska žalobcu zdržuje. Napriek uvedenému, má žalobcov brat podľa poslednej žalobcovej výpovede vykonávať bez akýchkoľvek problémov prácu. Taktiež pôvodné tvrdenie o tom, že otec žalobcu utrpel zlomeninu nohy pri fyzickom konflikte s Talibanom, žalobca neskôr zmenil na tvrdenie o chronických zdravotných ťažkostiach spôsobených vysokým vekom a zlou lekárskou diagnostikou. 43. Za tohto stavu je záver žalovaného, že žalobcom prezentovaný príbeh nezodpovedá skutočnosti, vykazuje znaky účelovo vykonštruovaného naratívu a skutočným motívom jeho odchodu bola nepriaznivá finančná situácia, plne logický a preskúmateľný. 44. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, podľa ktorej boli uvedené rozpory spôsobené jazykovou bariérou a neporozumením si s tlmočníkom pri vstupnom pohovore. K tejto otázke Najvyšší správny súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 2 Azs 18/2009-79 v odseku 23 a v uznesení sp. zn. 2 Azs 42/2010-115 konštatoval, že všeobecná námietka nekvalitného tlmočenia vznesená až v súdnom konaní nemôže byť úspešná, ak bol pohovor vedený v jazyku zvolenom žiadateľom, žiadateľ podpísal protokol potvrdzujúci súhlas s jeho obsahom a v žalobe neoznačil konkrétne pasáže či otázky, ktoré mali byť preložené nesprávne. Žalobca v podanej správnej žalobe uplatnil túto námietku výlučne v paušálnej rovine bez akejkoľvek špecifikácie konkrétnych pochybení tlmočníka. Zo spisového materiálu pritom vyplýva, že pri vstupnom pohovore bol prítomný kolízny opatrovník maloletého, vzájomná zrozumiteľnosť bola kontrolovaná a zápisnica bola po spätnom pretlmočení podpísaná bez akýchkoľvek výhrad. Z vecného hľadiska je vylúčené, aby tlmočnícka nepresnosť spôsobila takéto zásadné rozdiely, akými sú zámena dvoch (resp. troch) únosov, za jedno odvezenie do dedinského domu, ukrývanie sa pri prvých návštevách 2x v pivnici (namiesto schovania sa mimo domova pri tretej návšteve), vyslobodenie s pomocou odcudzeného telefónu a úspešnej ingerencie rady starších namiesto neúspešnej ingerencie rady starších a následného úteku žalobcu počas spánku Talibanca. Žalovaný sa s touto námietkou v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal. 45. Pokiaľ žalobca poukazuje na svoj vek v čase podania žiadosti a na traumatizujúce zážitky z cesty, správny súd plne rešpektuje koncept statusovej zraniteľnosti maloletého cudzinca bez sprievodu, pri ktorom sa nezrelosť a závislosť pokladajú za definičné znaky dieťaťa, čo vyžaduje uplatňovanie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v procesnej i hmotnoprávnej rovine (pozri odsek 32 rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sak/3/2026 zo dňa 28. apríla 2026). 46. Správny súd rovnako zohľadnil rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-550/16, v zmysle ktorého dosiahnutie plnoletosti počas azylového konania nezbavuje žiadateľa priaznivejšieho posudzovania viažuceho sa k maloletým osobám, pokiaľ bol maloletým v čase podania žiadosti (k tomu pozri aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/5/2023, body 62 a 63). Ako však Najvyšší správny súd SR výslovne uviedol v odseku 33 rozsudku sp. zn. 6Sak/3/2026, samotná okolnosť, že žiadateľom o azyl je maloletá osoba (navyše bez sprievodu), automaticky bez ďalšieho nezakladá dôvod
na udelenie azylu, pretože aj v týchto prípadoch je potrebné vychádzať z príslušných ustanovení zákona o azyle (najmä § 2 a § 8). 47. Osobitná zraniteľnosť a nízky vek (v danom prípade 17 rokov pri vstupe na územie) odôvodňujú zvýšenú citlivosť pri vedení výsluchu a toleranciu nepresností v detailoch, nemôžu však slúžiť ako ospravedlnenie pre predkladanie nepravdivých skutkových verzií v základných rysoch príbehu. 48. K námietke žalobcu, že v jeho prospech mala byť aplikovaná zásada „benefit of the doubt“ (v pochybnostiach v prospech žiadateľa), správny súd uvádza, že predpoklady pre uplatnenie tohto pravidla sú taxatívne vymedzené v § 19a ods. 3 zákona o azyle a v čl. 4 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ. V zmysle tejto právnej úpravy sa benefit of the doubt uplatňuje výlučne v situácii dôkaznej núdze pri inak vierohodnom žiadateľovi, ktorého tvrdenia sú súvislé, hodnoverné a neodporujú dostupným informáciám. Ak je žiadateľ nevierohodný vo všetkých relevantných aspektoch svojej žiadosti, správny orgán ho môže bez ďalšieho posúdiť ako nevierohodného a nemusí detailne skúmať jednotlivé čiastkové tvrdenia (pozri bod 7 uznesenia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 Azs 50/2021-24). Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sža/10/2015 zdôraznil, že v stave dôkaznej núdze je kľúčovým faktorom celková vierohodnosť žiadateľa. Keďže žalobca v posudzovanom konaní nepreukázal všeobecnú dôveryhodnosť svojej osoby a jeho výpovede vykazovali zásadnú vnútornú nekonzistentnosť, zákonné podmienky pre uplatnenie pravidla benefit of the doubt splnené neboli. 49. Správny súd neprehliadol, že z informácií o krajine pôvodu zhromaždených v administratívnom spise vyplýva, že celková bezpečnostná situácia v Afganistane zostáva naďalej nestabilná a zložitá, pričom v niektorých regiónoch pretrvávajú ozbrojené strety a bezpečnostný tlak na civilné obyvateľstvo. Táto všeobecne nepriaznivá situácia však sama osebe nezakladá nárok na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, nakoľko azyl ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany je viazaný na preukázanie opodstatnených obáv z cieleného a individualizovaného prenasledovania z taxatívne vymedzených dôvodov. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu SR (rozsudok sp. zn. 6Sak/3/2026, odseky 33 a 34) ako aj judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-238/19) vyplýva možnosť prisúdenia politického názoru jednotlivcovi, ktorý útekom prejavil nesúhlas s praktikami vládnuceho režimu, avšak táto doktrína je aplikovateľná výlučne za predpokladu, že je preukázaný aspoň základný a hodnoverný skutkový predpoklad, že k pokusu o nútené verbovanie žiadateľa a k jeho úteku pred týmto konkrétnym zásahom skutočne došlo. 50. V posudzovanej veci však bol tento individuálny skutkový základ vyvrátený samotnou zmenou výpovede žalobcu a jeho tvrdením, že jeho rodina v krajine pôvodu naďalej žije bez obťažovania Talibanom a mladší bratia tam voľne vykonávajú prácu, obťažovanie zo strany Talibanu neuvádzal ani vo vzťahu k svojmu staršiemu bratovi (25r.). Doktrínu imputovaného politického názoru nemožno konštruovať abstraktne a oddelene od reálneho skutkového deja, ak absentuje akýkoľvek vierohodný akt odporu či individuálneho prenasledovania na strane žiadateľa. Práve na riešenie situácií, kedy žiadateľ nepreukáže individualizované prenasledovanie z azylových dôvodov podľa § 8 zákona o azyle, avšak v krajine pôvodu čelí všeobecnému riziku vážneho bezprávia vyplývajúcemu z celkovej bezpečnostnej nestability a jeho zraniteľnosti, slúži inštitút doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Skutočnosť, že žalovaný žalobcovi túto doplnkovú ochranu právoplatne poskytol, plne pokrýva jeho potrebu medzinárodnoprávnej ochrany v súlade s vnútroštátnym i európskym právom bez toho, aby bol priznávaný status azylanta osobe, u ktorej neboli splnené zákonné podmienky jeho udelenia. 51. Už len pre úplnosť správny súd uvádza, že pokiaľ ide o otázku možnej príslušnosti k sociálnej skupine (verbovaní slobodní maloletí chlapci) v zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle, je potrebné vo vzťahu k žalobcovi skonštatovať, že riešenie tejto teoreticko-právnej otázky je v posudzovanej veci pre rozhodnutie vo veci samej bezpredmetné. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle totiž popri samotnej existencii azylovo relevantného dôvodu nevyhnutne vyžaduje aj preukázanie opodstatnenej obavy z individuálneho prenasledovania, ktoré musí byť v príčinnej súvislosti práve s týmto dôvodom. Ako Najvyšší správny súd SR pripomenul už v rozsudku sp. zn. 2Sak/17/2022, určitú sociálnu skupinu nemôže definovať len samotné prenasledovanie jej členov, alebo spoločná obava z prenasledovania, pretože prenasledovanie (či odôvodnená obava, že k nemu dôjde) je samostatným kritériom, ktoré musí byť pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle tiež splnené. Keďže v prípade žalobcu došlo v dôsledku zásadných rozporov v jeho výpovediach k úplnému rozpadu skutkového základu o hrozbách, únosoch
a nátlaku zo strany Talibanu, a naopak bolo preukázané, že jeho rodina v krajine pôvodu žije bez akýchkoľvek perzekúcií a mladší bratia tam voľne pracujú, problémy neuvádzal ani vo vzťahu k svojmu staršiemu bratovi, žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom samotnej hrozby prenasledovania. Za tohto stavu, kedy bola výpoveď žalobcu ako žiadateľa v kľúčových skutkových okolnostiach vyhodnotená celkovo ako nedôveryhodná, je nadbytočné a právne irelevantné skúmať žalobcovu príslušnosť k sociálnej skupine, nakoľko žalobca touto svojou výpoveďou nepreukázal, že mu hrozí prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k nej. 52. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil závažné porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 219 SSP). 53. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Doručený rozsudok správneho súdu je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.