Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 9S/37/2026 0726100498 31. 08. 2026 JUDr. Ina Šingliarová ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100498.2
Uznesenie Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcov: 1/ Združenie Čechánky, o. z., Dr. Herza 26, 984 01 Lučenec, IČO: 56 835 132, 2/ Združenie Slatinka, J. Kozáčeka 2182/11, 960 01 Zvolen, IČO: 31 936 105, 3/ Klima Fokus, Haanova 2599/40, 851 04 Bratislava, IČO: 54 605 580, 4/ VIA IURIS, Komenského 482/21, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00 631 213, spoločne právne zastúpení: JUDr. Tatiana Jamrichová, PhD., advokátka, M. Rázusa 20, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 394 872, 5/ A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, D. E. F. XX, XXX XX G., právne zastúpený: Mgr. Michal Kiča, advokát, Ševčenkova 31, 851 01 Bratislava, IČO: 42 254 884, proti žalovanému: 1/ Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Nám. Ľudovíta Štúra 1, 812 35 Bratislava a 2/ Vláda Slovenskej republiky, Nám. slobody 1, 813 70 Bratislava, za účasti: Vodohospodárska výstavba, š. p., Karloveská 2, P.O.BOX 45, 842 04 Bratislava, IČO: 00 156 752, o preskúmanie zákonnosti osvedčenia žalovaného 1/ č. 1/2026 z 24. februára 2026 a uznesenia žalovaného 2/ č. 57 z 11. februára 2026, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave návrh žalobcov 1/ - 4/ na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zo 7. apríla 2026 zamieta. II. Správny súd v Bratislave žaloby odmieta. III. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Predmet správneho súdneho prieskumu 1. Žalobcovia 1/ až 4/ sa správnou žalobou zo 7. apríla 2026 doručenou Správnemu súdu v Bratislave 11. apríla 2026 domáhali súdneho prieskumu uznesenia vlády Slovenskej republiky (žalovaný 2/) č. 57 z 11. februára 2026 (uznesenie vlády) a osvedčenia Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (žalovaný 1/) o významnej investícii č. 1/2026 z 24. februára 2026 (osvedčenie). 2. Žalobca 5/ sa žalobou z 13. apríla 2026 domáhal súdneho prieskumu uznesenia žalovaného 2/ a osvedčenia žalovaného 1/. 3. Uznesením vlády žalovaný 2/ schválil návrh na vydanie osvedčenia na investičný projekt „PVE H. – G.“ podľa zákona o významných investíciách (zákon č. 371/2021 Z. z.) a uložil podpredsedovi vlády a ministrovi životného prostredia vydať osvedčenie o významnej investícii pre štátny podnik Vodohospodárska výstavba (ďalší účastník 1/) na projekt PVE (prečerpávacia vodná elektráreň) H. – G.. 4. Žalovaný 1/ v osvedčení uviedol, že cieľom investičného projektu PVE H. – G. je maximalizácia hydroenergetického potenciálu prepojením vodnej nádrže H. s hornou nádržou G., ktorého realizáciu bude zabezpečovať ďalší účastník 1/. Ide o významnú investíciu, ktorej uskutočnenie je vo verejnom záujme podľa § 3 ods. 1 zákona o významných investíciách a v súlade s uznesením vlády č.
799/2024 z 18. decembra 2024. Uznesením vlády č. 799/2024 bolo uložené ministrovi životného prostredia zabezpečiť prostredníctvom ďalšieho účastníka 1/ štúdiu realizovateľnosti pre technickú inováciu a modernizáciu vodnej nádrže H. s prepojením s hornou nádržou pri E. F., a to s cieľom získať riešenie s čo najvyšším hydroenergetickým potenciálom a v prípade, že zo štúdie vyplynie realizovateľnosť tohto projektu, zabezpečiť ďalšie procesné kroky k jeho realizácii a následnú prevádzku. Účel významnej investície spočíva v maximalizácii hydroenergetického potenciálu prepojením vodnej nádrže H. s hornou nádržou G.. Identifikačné údaje územia, na ktorom sa bude významná investícia realizovať, sú uvedené v prílohe č. 1, 2 a 3 k osvedčeniu. Osvedčenie ďalej poukázalo na § 7 ods. 4, § 10 ods. 1 a § 15 ods. 1 zákona o významných investíciách. Napokon žalovaný 1/ poukázal na odôvodnenie žiadosti o posúdenie investičného projektu uskutočneného ďalším účastníkom 1/, podľa ktorého ide o projekt strategického významu, ktorý zabezpečuje energetickú stabilitu v prenosovej sústave. Podporuje dosahovanie cieľov EÚ pri znižovaní emisií skleníkových plynov a energetickej sebestačnosti s pozitívnym vplyvom na zmierňovanie dôsledkov klimatickej zmeny a je nevyhnutným predpokladom na zabezpečenie stability elektrizačnej sústavy. Zvýši odolnosť prenosovej sústavy na účely dekarbonizácie slovenského priemyslu. Napokon uviedol, že spĺňa všetky atribúty stavby vo verejnom záujme. 5. Uznesením č. k. 9S/37/2026-132 zo 17. júna 2026 spojil Správny súd v Bratislave vec vedenú pod sp. zn. 9S/37/2026, 9S/46/2026 a 2S/27/2026 na spoločné konanie, keďže smerujú voči totožnému uzneseniu vlády a totožnému osvedčeniu ministerstva životného prostredia, s tým, že ďalej budú vedené pod sp. zn. 9S/37/2026, 9S/46/2026. II. Správna žaloba 6. Z hľadiska odôvodnenia tohto uznesenia a z dôvodu jeho zrozumiteľnosti správny súd konštatuje, že argumentácia týkajúca sa jednotlivých žalobných bodov v správnych žalobách žalobcov 1/ až 4/ a žalobcu 5/ je v značnej časti totožná. Z daného dôvodu preto, pokiaľ v ďalších odsekoch tohto odôvodnenia správny súd uvádza pojem „žalobcovia“, ide o žalobný bod (a jeho odôvodnenie), ktorý je totožný pre všetkých 5 žalobcov a uplatnený v oboch žalobách. Tam, kde ide o osobitosť uplatneného žalobného bodu v jednej alebo druhej žalobe, používa správny súd na identifikáciu pojmy „žalobcovia 1/ - 4“, a to pre žalobný bod uplatnený v správnej žalobe zo 7. apríla 2026 a pojem „žalobca 5/“ pre žalobný bod uplatnený v správnej žalobe z 13. apríla 2026. 7. Žalobcovia sa včas podanou správnou žalobou domáhali preskúmania uznesenia žalovaného 2/ a osvedčenia žalovaného 1/ a ich zrušení, keď ich označili za nezákonné z dôvodu, že i) vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, ii) sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, iii) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, iv) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, v) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, t. j. domáhali sa ich zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP (zákon č. 162/2015 Z. z.). 8. Podľa žalobcov žiadosťou na vydanie osvedčenia sa malo zaoberať príslušné ministerstvo, do ktorého pôsobnosti patrí energetika a nie ochrana životného prostredia, čo odvodili z cieľu projektu, ktorým je získať riešenie s čo najvyšším hydroenergetickým potenciálom. Energetika patrí do pôsobnosti ministerstva hospodárstva a nie žalovaného 1/, ktorý tak nedisponuje v oblasti energetiky dostatkom odborných kapacít na posúdenie verejného záujmu. 9. Vo veci nedošlo k posúdeniu a preukázaniu verejného záujmu; ten je podľa žalobcov len konštatovaný, čo však bez uvedenia správnej úvahy a odkázania na konkrétne analýzy nemožno považovať za jeho preukázanie. Žalobcovia uviedli, že Vodná nádrž H. leží priamo v srdci chránenej oblasti na hornom toku rieky Ipľa (CHOPAV), ktorého celé povodie je prísne sledované, aby sa do nádrže dostávala voda, ktorá vyžaduje len minimálnu úpravu na pitnú vodu. Plánovaná investícia je v rozpore s platnou Koncepciou vodnej politiky Slovenskej republiky do roku 2030. Prínos projektu v oblasti obnoviteľných zdrojov energie je tiež nepreukázaný, keďže v štúdii Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústavy absentuje. Projekt je navyše aj v rozpore s územnými plánmi Banskobystrického samosprávneho
kraja, územnými plánmi obcí a samosprávy s ním nesúhlasia. Odôvodnenie verejného záujmu cez splnenie významných úloh v oblasti vodného hospodárstva vrátane protipovodňovej ochrany tiež nebolo dôvodné, pretože platný strategický dokument Plán manažmentu povodňového rizika Slovenskej republiky - aktualizácia 2021 neidentifikuje v strategickom území ani v okolí žiadnu geografickú oblasť s existujúcim významným povodňovým rizikom alebo pravdepodobným výskytom potenciálne významného povodňového rizika. Žalovaný 1/ uviedol, že projekt priamo podporuje ciele ustanovené v zákone o podpore obnoviteľných zdrojov energie (zákon č. 309/2009 Z. z.) a že sa nachádza v Integrovanom národnom energetickom a klimatickom pláne; tento projekt sa však nenachádza v žiadnom z aktuálnych strategických dokumentov štátu, vrátane spomínaného Integrovaného národného energetického a klimatického plánu. Žalovaný 1/ sa nevysporiadal s možnými variantnými riešeniami, ktoré by mohli mať menší dopad na životné prostredie. Vodná nádrž predstavuje zdroje zásobovania pitnou vodou pre zhruba 63.000 ľudí, pričom absolútne sa nevysporiadal s rizikom pre kvalitu pitnej vody. Ohrozením zdroja pitnej vody je priamo dotknuté aj základné ľudské právo na vodu chránené medzinárodnými dokumentami. 10. Uznesenie žalovaného 2/ o tom, že by bol investičný projekt vo verejnom záujme, vôbec neobsahuje rozhodnutie o verejnom záujme; žalovaný 2/ iba schválil návrh na vydanie osvedčenia. Táto vada zároveň spôsobila aj vadu napadnutého osvedčenia. 11. Podľa § 2 písm. e) zákona o významných investíciách sa investičným projektom rozumie príprava strategického územia alebo investícia v oblasti verejných služieb. Investičným projektom preto nemohol byť PVE H. - G.. Uznesenie žalovaného 2/ a osvedčenie žalovaného 1/ tak trpia vadou zmätočnosti. 12. Podľa uznesenia vlády č. 799/2024 mala predchádzať vydaniu uznesenia žalovaného 2/ a osvedčenia žalovaného 1/ štúdia realizovateľnosti projektu PVE H. - G.. Štúdia realizovateľnosti mala byť vypracovaná v rámci posudzovania investičného projektu a až následne na to mal žalovaný 2/ rozhodnúť o tom, že ide o investičný projekt vo verejnom záujme. Tento postup nebol dodržaný. 13. Opatrenie žalovaného 1/ neobsahuje náležitosti ustanovené zákonom, a to popis významnej investície a jej účel, ako ani povinnosti držiteľa osvedčenia (t. j. ďalšieho účastníka 1/). 14. Uznesenie žalovaného 2/ bolo vydané v rozpore so Smernicou na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády, keď nedošlo k vypracovaniu zápisníc z rozporových konaní v 1. a v 2. kole. V 2. kole rokovaní mali byť odstránené rozpory, pričom jednostranné vyhlásenie ministra životného prostredia o tom, že rozpory z 1. kola pretrvávajú, nemožno považovať za prerokovanie pripomienok. 15. Osvedčenie žalovaného 1/ predstavuje podklad pre obmedzenie vlastníckeho práva a je tiež podklad pre ďalšie konania, čo môže mať zásadný dopad na životné prostredie. Žalovaný 1/ a 2/ iba deklarovali, že realizácia projektu je verejným záujmom, ale nevysporiadali sa so skutočnosťou, že jeho realizácia môže mať devastačné dopady na životné prostredie najmä na zdroj pitnej vody. Okrem toho k zásahu do životného prostredia dochádza aj z hľadiska výrubu pomerne rozsiahlej časti lesa a veľkej časti poľnohospodárskej pôdy, čo bude mať vplyv na biodiverzitu daného územia. Uznesenie žalovaného 2/ a osvedčenie žalovaného 1/ sú výsledkom administratívneho konania a sú opatrením a rozhodnutím s dopadom na životné prostredie. S poukazom na princíp prevencie, princíp predbežnej opatrnosti, ako aj ústavno-konformný, resp. euro-konformný výklad právnych predpisov dospeli žalobcovia 1/ až 4/ k záveru, že zainteresovaná verejnosť musí mať vo veci garantovaný prístup k spravodlivosti (čl. 9 Aarhuského dohovoru). 16. Nad tento rozsah žalobca 5/ ďalej argumentoval aj nedodržaním minimálnych procesnoprávnych garancií ochrany vlastníckeho práva (k procesným zárukám ochrany vlastníctva je zaraďované riadne a plnohodnotné správne konanie, ktoré vo veci neprebehlo), zásahom do práva na súkromie (táto ochrana je garantovaná čl. 8 ods. 2 Dohovoru, avšak v dôsledkoch konania vo veci žalobca 5/ už vyše roka zažíva obdobie neistoty a ohrozenia základných životných istôt) a zásahom do práva na prístup k spravodlivosti (účasť vlastníkov dotknutých pozemkov bola fakticky redukovaná na možnosť predkladať pripomienky v rámci pripomienkového konania, ktoré však z povahy veci nemá charakter konania o právach a povinnostiach konkrétnych subjektov a neposkytuje procesné záruky porovnateľné s postavením účastníka konania).
17. Žalobcovia 1/ až 4/ odvodili svoju aktívnu vecnú legitimáciu od § 178 ods. 3 SSP. 18. Žalobca 5/ svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodil od toho, že je dotknutou vlastníčkou pozemkov, na ktorých sa má realizovať investičný projekt I. H. - G.. 19. Podľa žalobcov pasívna legitimácia žalovaného 1/ vyplýva z toho, že vydal nezákonné opatrenie, voči ktorému nebolo možné podať opravný prostriedok. Mali za to, že pasívna legitimácia žalovaného 2/ je daná tým, že má konštitutívny prvok vo vzťahu k verejnému záujmu. Uznesenie vlády nie je typickým správnym aktom, avšak ide o akt vydaný v rámci administratívneho konania. Vláda nie je typickým orgánom verejnej správy, avšak podľa § 4 písm. e) SSP orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú aj štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Ust. § 1aa kompetenčného zákona (zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy) tu neobstojí, keďže Ústava SR má prednosť pred zákonom, a to aj pred kompetenčným zákonom. Okrem toho možnosť súdneho prieskumu uznesenia vlády, ktoré má podľa zákona o významnej investícii charakter konštitutívneho správneho aktu, vyplýva z čl. 9 Aarhuského dohovoru, ako aj z judikatúry súdneho dvora (napríklad vo veci C-873/19, C-752/18 Deutsche Umwelthilfe, C-664/15 Protect, vec C-243/15 Lesoochranárske zoskupenie). Poukázali aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/36/2013 a 7Sžo/242/2015, podľa ktorých odmietajúce rozhodnutie len na konštatovaní, že vláda nie je orgánom verejnej správy, a teda jej rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva, je nepostačujúce. 20. Žalobcovia 1/ až 4/ taktiež navrhli správnej žalobe priznať odkladný účinok, a to z dôvodu, že v dôsledku uznesenia žalovaného 2/ a osvedčenia žalovaného 1/ hrozí závažná ujma na životnom prostredí. Argumentovali tým, že strategické územie je v I., II. a III. stupni ochranného pásma zdroja pitnej vody, pričom žalovaný 1/ sa nevysporiadal so skutočnosťou, či geologický prieskum, ktorý ďalší účastník 1/ plánuje uskutočniť, nebude mať vplyv na tento zdroj pitnej vody. Z osvedčenia žalovaného 1/ nebolo zrejmé ani to, v akej vzdialenosti od zdroja pitnej vody, t. j. v akom ochrannom pásme sa vrty budú uskutočňovať. Geologický prieskum môže mať značné dopady aj na iné oblasti životného prostredia, čím môže dôjsť k zničeniu prirodzených biotopov v tejto oblasti. Poukázali aj na list, ktorým bolo zo strany ďalšieho účastníka 1/ oznámené, že geologický prieskum bude prebiehať od 1. apríla 2026 do 31. decembra 2026. V dôsledku osvedčenia žalovaného 1/ došlo k značnému obmedzeniu vlastníckeho práva fyzických osôb a právnických osôb k nehnuteľnostiam, keďže na listoch vlastníctva sú aktuálne vyznačené plomby a vlastníci sú tak obmedzení v obvyklom užívaní nehnuteľnosti a práva tretích osôb zanikli. Osvedčenie žalovaného 1/ je aj podkladom pre vyvlastňovacie konanie. Ochrana zdroja pitnej vody je pritom zásadnou prioritou nielen pre Slovenskú republiku, ale aj Európsku úniu. III. Vyjadrenia žalovaných 21. Pre úplnosť správny súd úvodom zhrnutia podstatných častí vyjadrenia žalovaného 1/ a žalovaného 2/ uvádza, že tie boli doručené po spojení veci (odsek 5 odôvodnenia) a oboje vyjadrenia sa tak vyjadrujú spoločne k obidvom podaným správnym žalobám. 22. Žalovaný 1/ sa k správnej žalobe vyjadril v podaní z 13. júla 2026, kde v prvej časti vyjadrenia navrhol žalobu odmietnuť a v druhej časti vyjadrenia zaujal stanovisko k jednotlivým žalobným bodom. 23. K uzneseniu žalovaného 2/ uviedol, že to nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu pretože uznesenie vlády nie je rozhodnutím a ani opatrením podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) SSP. Uznesenie nebolo vydané orgánom verejnej správy; nebolo vydané v administratívnom konaní; nezakladá, nemení, nezrušuje ani nedeklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby; nie sú a nemôžu ním byť priamo dotknuté právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, resp. verejný záujem v oblasti životného prostredia. Ďalej poukázal aj na § 1aa kompetenčného zákona, podľa ktorého uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Argumentácia ústavou neobstojí, pretože uznesenie nie je rozhodnutím ani opatrením a nijako nezasahuje do základných práv a slobôd garantovaných ústavou. Uznesenie nemožno podrobiť súdnemu prieskumu ani s poukazom na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, z ktorého explicitne nevyplýva právo verejnosti na súdny prieskum
uznesenia vlády. Poukázal aj na rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 4S/62/2025. Podľa žalovaného 1/ neobstojí ani poukazovanie na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/36/2013 a 7Sžo/242/2015, pretože v predmetnej veci išlo o rozhodovanie vlády o udelení/ neudelení súhlasu podľa zákona o vysokých školách na pôsobenie súkromnej vysokej školy. 24. K osvedčeniu žalovaného 1/ uviedol, že nespochybňuje postavenie žalobcov ako zainteresovanej verejnosti. Poukázal však na § 42 ods. 1 písm. a) SSP, podľa ktorého zainteresovaná verejnosť má právo podať správnu žalobu vtedy, ak mala právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia. Podľa žalovaného 1/ napadnuté osvedčenie bolo vydané v určitom type administratívneho konania a mohlo by teoreticky spadať do kategórie individuálneho správneho aktu, či skôr správneho aktu sui generis. Išlo tu však o konanie s jediným účastníkom konania – ďalším účastníkom 1/, ktorému ako jedinému osvedčenie založilo určité práva a povinnosti. Žalovanému 1/ tak nebolo zrejmé, akým spôsobom by osvedčením mohol byť dotknutý verejný záujem na ochrane životného prostredia, keď uvedené konanie ani neumožňuje účasť zainteresovanej verejnosti. Osvedčenie je adresované výlučne jeho držiteľovi – ďalšiemu účastníkovi 1/. Aktívna legitimácia zainteresovanej verejnosti je podmienená jej právom na účasť v administratívnych konaniach zakotvených v osobitných predpisoch. Zainteresovaná verejnosť tak bude mať právo na účasť v nasledujúcich konaniach, ako je posudzovanie vplyvov na životné prostredie či stavebné konanie. Žalovaný 1/ tak mal za to, že samotným osvedčením nemohlo ani teoreticky dôjsť k porušeniu či ohrozeniu verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Všetky zásahy či potenciálne ohrozenia životného prostredia sú podmienené splnením ďalších zákonných podmienok a vydaním príslušných individuálnych správnych aktov príslušnými orgánmi verejnej správy. 25. Následne žalovaný 1/ k jednotlivým žalobným bodom argumentoval tak, že sú nedôvodné. 26. Vo vzťahu k vecnej príslušnosti žalovaného 1/ uviedol, že projekt PVE H. – G. je v prvom rade vodnou stavbou podľa zákona o vodách (zákon č. 364/2004 Z. z.), ktorého gestorom je žalovaný 1/. Žalobcovia zamieňali ekonomický cieľ investora s právnou povahou stavby a jej primárnou reguláciou. Ani ministerstvo hospodárstva v rámci medzirezortného pripomienkového konania nespochybnilo gestorskú príslušnosť žalovaného 1/. 27. K preukázaniu verejného záujmu uviedol, že uvedený výklad žalobcov nemá oporu v zákone o významných investíciách; zákon konštruuje povinnosť odôvodnenia ako povinnosť žiadateľa (ďalšieho účastníka 1/) a nie príslušného ministerstva. Autoritatívne rozhodnutie o tom, že investičný projekt je realizovaný vo verejnom záujme, patrí podľa zákona výlučne do kompetencie vlády (žalovaný 2/). Osvedčenie je vstupným aktom do sústavy následných povolení, nie je konečným rozhodnutím o prípustnosti projektu; až po jeho vydaní sa uskutoční konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, integrované povoľovanie, stavebné konanie a vyvlastňovacie konanie. To, že Desaťročný plán rozvoja prenosovej sústavy na rok 2026 – 2035 neobsahuje zmienku o predmetnom projekte je irelevantné, pretože zákon o energetike (zákon č. 251/2012 Z. z.) nepredpisuje, aby ten obsahoval výpočet konkrétnych výrobných zdrojov. 28. Žalovaný 1/ nevidel ani rozpor s Koncepciou vodnej politiky Slovenskej republiky do roku 2030 s výhľadom do roku 2050, keďže prípadný nesúlad investičného projektu s koncepciou nemôže sám o sebe zakladať nezákonnosť osvedčenia a I. H. – G. je zariadením pracujúcim výhradne s vodou bez aplikácie znečisťujúcich látok. Pokiaľ ide o CHOPAV Horné povodie Ipľa, Rimavice a Slatiny, to označuje územie prirodzenej akumulácie vôd a nie samotnú vodnú nádrž H. ako akumulačnú vodnú stavbu. 29. Námietka rozporu nesúladu projektu s platnými územnými plánmi Banskobystrického samosprávneho kraja a dotknutých obcí ignoruje hierarchicky vzťah dvoch zákonov, a to zákona o územnom plánovaní (zákon č. 200/2022 Z. z.), ktorý je všeobecným právnym predpisom, a zákona o významných investíciách, ktorý je k nemu osobitným právnym predpisom. Vydanie osvedčenia tak vytvára odlišný procesný rámec, v ktorom sa štandardné požiadavky územného plánovania uplatňujú modifikovaným spôsobom. 30. K Plánu manažmentu povodňového rizika Slovenskej republiky - aktualizácia 2021 (čiastkové povodie Ipeľ) uviedol, že tento dokument identifikuje existujúce povodňové riziká, no nie vyčerpávajúcim spôsobom, a tak absencia projektu neznamená, že je projekt v rozpore s protipovodňovou ochranou.
Rovnako nezákonnosť nespôsobuje ani absencia explicitnej zmienky o projekte v Integrovanom národnom a energetickom a klimatickom a pláne; nejde o vyčerpávajúci zoznam a Slovenská republika podľa európskych záväzkov pripravuje a predloží Európskej komisii nový integrovaný plán a novú nízko uhlíkovú stratégiu to od 1. januára 2029, kde tento projekt bude. Stanovisko Stredoslovenskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti bolo vydané v marci 2025, a to v čase pred akýmkoľvek technickým rozpracovaním projektu, a tak takéto stanovisko môže mať len charakter preventívneho upozornenia. 31. Podľa žalovaného tvrdenie žalobcov, že nikde v Európe neexistuje PVE obdobnej kapacity priamo na vodárenskom zdroji, nie je podložené žiadnym odborným zdrojom To, že výstavba vyžaduje proces vypúšťania a opätovného napúšťania vodárenskej nádrže na dobu 15 a viac rokov, je tiež len špekulatívnym záverom bez opory v odborných podkladoch, o to viac keď v štádiu vydania osvedčenia ešte neexistuje projektová dokumentácia. 32. Pokiaľ ide o rozpor s Rámcovou smernicou o vode (smernica 2000/60/ES) alebo s Rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 64/292 z roku 2010 a na ňu nadväzujúce medzinárodnoprávne dokumenty, ktoré zakotvujú právo na vodu, uviedol, že osvedčenie túto legislatívu neobchádza, pretože projekt ešte len v nasledujúcich konaniach musí prejsť posúdením podľa všetkých relevantných predpisov, ktoré zakotvujú právo verejnosti na prístup k informáciám, ako aj na účasť na rozhodovaní. 33. Zákon nevyžaduje, aby uznesenie žalovaného 2/ obsahovalo ako samostatný výrok aj doslovnú formuláciu, že projekt je vo verejnom záujme; súlad logicky nevyhnutne implikuje samotné kladné rozhodnutie žalovaného 2/. 34. Rozpor s § 2 písm. e) zákona o významných investíciách nenastal, pretože ide o realizáciu konkrétnej stavby a nie o prípravu strategického územia a ani o investíciu v oblasti verejných služieb. 35. Pokiaľ ide o štúdiu realizovateľnosti, ktorá mala byť vypracovaná ešte pred rozhodnutím žalovaného 2/, tak tá stojí na nesprávnom výklade zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy (zákon č. 523/2004 Z. z.) zo strany žalobcov. Zákon o významných investíciách predpokladá vydanie osvedčenia v prípravnej fáze projektu, vrátane fázy pred vypracovaním štúdie realizovateľnosti, inak by to zákonodarca výslovne uviedol v normatívnom texte zákona. Ďalší účastník 1/ nie je subjektom verejnej správy, nepostupuje podľa zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Pokiaľ ide o námietku nedodržania § 5 ods. 2 písm. c) zákona o významných investíciách, to nenastalo, keďže zákon vyžaduje zobrazenie na geometrickom pláne vrátane parciel alebo zobrazenie na katastrálnej mape vrátane parciel. Existencia ochranných pásiem vodnej nádrže H. je skutočnosťou verejne evidovanou príslušným orgánom štátnej správy a je notoricky známou, a teda nie je závislá od výslovného vyznačenia v žiadosti. Navyše, formálne nedostatky by mohli zakladať povinnosť žalovaného 1/ vyzvať žiadateľa (ďalšieho účastníka 1/) na ich doplnenie, nezakladajú však nezákonnosť samotného osvedčenia. 36. Pokiaľ ide o nesúlad s náležitosťami podľa § 7 ods. 3 zákona o významných investíciách, ten naplnený nebol, keďže osvedčenie obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom. Vo vzťahu k námietke, že z osvedčenia nebolo zrejmé, aké konkrétne činnosti môže ďalší účastník 1/ realizovať, žalovaný 2/ uviedol, že zákon mu nezveril právomoc obmedziť alebo modifikovať zákonné oprávnenia držiteľa, ktoré priamo vyplývajú z § 12 tohto zákona. 37. Pokiaľ ide o porušenie smernice na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády, tak tu ide o vnútorný organizačný akt výkonnej moci, ktorý nie je prameňom správneho práva a jeho porušenie nespôsobuje nezákonnosť správneho aktu vydaného na konci konania. Smernica nezakladá verejné subjektívne práva, a preto sa ich žalobcovia nemôžu úspešne domáhať. Medzirezortné pripomienkové konanie nie je správnym konaním podľa správneho poriadku. Zákon o verejných investíciách vylučuje aplikáciu správneho poriadku. To, že pripomienky žalobcov neboli akceptované a že žalovaný 1/ zotrval na svojom stanovisku, nie je porušením procesných práv žalobcov; materiál predložený na rokovanie žalovaného 2/ obsahoval výsledky medzirezortného pripomienkového konania vrátane neprijatých pripomienok a ich vyhodnotenia. 38. K návrhu žalobcov 1/ až 4/ na priznanie odkladného účinku správnej žalobe uviedol, že žalobcovia mali dôvody preukázať a mohli v tomto smere označiť dôkazy. Uznesenie vlády nepredstavuje priamy
zásah do práv tretích osôb a ani osvedčenie nie je rozhodnutím. Tvrdenia o závažnej ujme na životnom prostredí sú nepodložené, keďže každý článok reťazca „osvedčenie geologický prieskum vrty možné ohrozenie vody“ je podmienený splnením ďalších zákonných podmienok, ktoré nenastanú automaticky na základe osvedčenia. Osvedčenie nezakladá oprávnenie na vykonávanie geologického prieskumu; to vyžaduje kumulatívne splnenie podmienok podľa geologického zákona (zákon č. 569/2007 Z. z.). Tieto ochranné mechanizmy sú autonómne a funkčné bez ohľadu na existenciu napadnutého osvedčenia. Pokiaľ ide o hydrogeologický prieskum, aj ten môže byť realizovaný len po schválení projektu geologickej úlohy objednávateľa, ktorý musí spĺňať zákonné náležitosti vrátane vyriešenia aj stretu záujmov. Osvedčenie žalovaného 1/ bez ďalšieho neumožňuje nekontrolované poškodenie životného prostredia; to je v priamom rozpore s jeho obsahom a právnou povahou. Oneskorenie realizácie projektu by mohlo mať priame dopady na energetickú bezpečnosť štátu. Pokiaľ ide o správnu žalobu zainteresovanej verejnosti, nemožno argumentovať právami vlastníkov pozemkov. Vyznačenie plomby na listoch vlastníctva je základným mechanizmom ochrany strategického územia počas prípravy investície, pričom tu nejde o priamy dôsledok individuálneho správneho uváženia žalovaného 1/, ale o priame zákonné dôsledky. Podľa žalovaného 1/ každé z nasledujúcich konaní má svoj vlastný samostatný a zákonom regulovaný prieskumný mechanizmus, pričom osvedčenie slúži výlučne ako procesný podklad na začatie konania podľa § 7 ods. 4 zákona o významných investíciách. Žalobcovia 1/ až 4/ sú povinní hrozbu konkrétne preukázať, nestačí len jej všeobecné tvrdenie. Z daného dôvodu navrhol zamietnuť návrh na priznanie odkladného účinku. 39. Žalovaný 2/ (v mene ktorého vyjadrenie zaslal Úrad vlády SR) vo svojom vyjadrení z 30. júla 2026 tiež navrhol žalobu odmietnuť. Poukázal na znenie § 7 písm. h) SSP v spojení s § 1aa kompetenčného zákona. Poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu Bratislave (sp. zn. 5S/16/2021, 2S/78/2021, 5S/86/2021, 6S/81/2021) a rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-8Sa/43/2021, z ktorých vyplýva neprípustnosť prieskumu uznesenia vlády. Okrem toho namietal aj pasívnu vecnú legitimáciu, podľa ktorého táto v súdnom konaní nie je daná, keďže vláda Slovenskej republiky (SR) nie je ústredným orgánom štátnej správy, ale vrcholným orgánom výkonnej moci. Žiaden právny predpis neustanovuje, že by v danej právnej veci mala byť založená procesná spôsobilosť vlády SR, resp. že by tá mala právnu subjektivitu. Poukázal preto na viaceré súdne rozhodnutia. Napokon argumentoval, že postavenie Úradu vlády SR je upravené v kompetenčnom zákone, zo znenia ktorého, ako ani z iného právneho predpisu, nevyplýva oprávnenie či povinnosť Úradu vlády SR zastupovať vládu SR v súdnych sporoch. Vzhľadom na to mal Úrad vlády SR za to, že nie je oprávnený zastupovať vládu SR v súdnom konaní, a teda, že pasívna vecná legitimácia v tomto súdnom konaní nie je daná. Preto navrhol, ak by neboli dané podmienky na odmietnutie žaloby, aby súd konanie voči žalovanému 2/ zastavil. 40. Vo vzťahu k návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe uviedol, že neboli splnené podmienky na jeho priznanie a zároveň uviedol, že s jeho priznaním nesúhlasí. IV. Rozhodnutie správneho súdu o odkladnom účinku 41. Žalobcovia 1/ až 4/ odôvodnili návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe hrozbou závažných škôd na životnom prostredí, a to v dôsledku uskutočnenia geologického prieskumu strategického územia, ktoré je v I., II. a III. stupni ochranného pásma zdroja pitnej vody (bližšie odsek 20 odôvodnenia tohto uznesenia). Uviedli, že v dôsledku geologického prieskumu tiež môže dôjsť k zničeniu prirodzených biotopov v tejto oblasti. Argumentovali aj zásahom do vlastníckych práv vlastníkov (a tretích osôb) nehnuteľností (pozemkov) nachádzajúcich sa na strategickom území. 42. Podľa § 185 písm. a) SSP správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. 43. Podľa § 188 SSP ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne. 44. Primárne správny súd dáva do pozornosti, že základným účelom priznania odkladného účinku správnej žalobe je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom však musí byť braný zreteľ aj na
verejný záujem reprezentovaný výrokom napadnutého rozhodnutia ukladajúceho povinnosť. Osvedčiť existenciu hrozby závažnej ujmy podľa § 185 SSP je povinnosťou navrhovateľa; hrozba pritom musí byť priama a nesmie ísť len o hypotetickú možnosť, rovnako nesmie byť nepatrná, ale musí mať závažný dopad (pozri uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/124/2018-174 z 29. januára 2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/17/2018 z 30. mája 2018). Pri svojom rozhodovaní o takomto návrhu musí súd brať na zreteľ výnimočnosť tohto inštitútu, ktorým sa zasahuje do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia orgánu verejnej správy a musí sa tiež zhodnotiť intenzita preukázanej ujmy, škody a iného nenapraviteľného následku dotýkajúceho sa žalobcu, resp. životného prostredia, ako aj posúdenie z hľadiska rozporu s verejným záujmom. 45. Správny súd s prihliadnutím na § 185 písm. a) SSP v predmetnej veci skúmal, či sú splnené podmienky na priznanie odkladného účinku správnej žalobe a dospel k záveru, že tieto podmienky v danom prípade naplnené neboli. 46. Správny súd v prvom rade uvádza, že na základe uznesenia žalovaného 2/ nedochádza, resp. nemôže dôjsť k závažnej ujme na životnom prostredí. Na základe uznesenia žalovaného 2/ (bod B.1. uznesenia žalovaného 2/) má dôjsť k vydaniu osvedčenia o významnej investícii pre projekt PVE H. – G.. Priamo z napadnutého uznesenia tak nevyplýva (nie je tam príčinná súvislosť medzi možnosťou ujmy na životnom prostredí vykonaním geologického prieskumu [ako vyplýva z návrhu na priznanie odkladného účinku] a uznesením), že by ním dochádzalo k úkonom zasahujúcim do životného prostredia. Takéto úkony majú byť realizované (až) na základe osobitných rozhodnutí, ktoré sú predmetom pôsobnosti geologického zákona. Z uznesenia žalovaného 2/ teda nevyplýva skutočná ani priama obava odôvodňujúca hrozbu závažnej ujmy na životnom prostredí. Nie je preto splnená prvá podmienka podľa § 185 ods. 1 SSP – hrozba závažnej ujmy na životnom prostredí. 47. K rovnakému záveru (t. j. nenaplnenie hrozby závažnej ujmy na životnom prostredí v spojení s okamžitým výkonom žalobou napadnutého správneho aktu) správny súd dospel aj vo vzťahu k osvedčeniu žalovaného 1/. Správny súd poukazuje na to, že samotným osvedčením nedochádza k zásahu do ochrany životného prostredia. Dôsledkom osvedčenia (pričom ide o dôsledok, ktorý vyplýva priamo zo zákona o významných investíciách a nie o dôsledok, ktorý je výsledkom správnej úvahy žalovaného 1/) je, že, cit.: „držiteľ osvedčenia (t. j. ďalší účastník 1/ – pozn. správny súd) môže v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme vstupovať na cudzie pozemky a do cudzích objektov a zariadení v rozsahu a spôsobom nevyhnutným na prípravné, prieskumné a zisťovacie práce a úkony na pozemkoch a stavbách. Ide o vstup výlučne z dôvodu a na čas potrebný na vykonanie nevyhnutných úkonov súvisiacich s prípravou významnej investície, najmä kvôli hydrogeologickému prieskumu (...)“ (§ 12 ods. 1 zákon o mimoriadnych investíciách). Z uvedeného vyplýva, že v súvislosti s geologickým prieskumom vzniklo zákonné vecné bremeno pre ďalšieho účastníka 1/ len v nevyhnutnom rozsahu, ktorý súvisí s prípravnými prácami týkajúcimi sa výlučne hydrogeologického prieskumu; inými slovami, pri geologickom prieskume iné oprávnenia na vstup na pozemky ďalšiemu účastníkovi 1/ nevznikli. Správny súd tu poukazuje na to, že hydrogeologický prieskum možno vykonať len na základe podmienok ustanovených geologickým zákonom. Podľa tohto zákona vybrané geologické práce možno vykonávať len na prieskumnom území, ktoré určuje ministerstvo (§ 21 ods. 1 geologického zákona). Pri projektovaní geologickej úlohy sa zisťuje, či sa vykonávanie geologických prác bude týkať záujmov chránených osobitnými predpismi,17) a navrhujú sa opatrenia na ochranu týchto záujmov (odkaz 17/ odkazuje napr. na zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách alebo aj zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch). Okrem toho treba tiež poukázať aj na § 23 ods. 9 geologického zákona, podľa ktorého účastníkom konania o určení, zmene alebo zrušení prieskumného územia je ten, kto návrh podal a fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, 26a), kde odkaz 26a) odkazuje na § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, a teda priamo garantuje účasť verejnosti a dotknutej verejnosti v tomto konaní. Ani v tomto prípade tak podľa názoru správneho súdu nebola daná príčinná súvislosť medzi možnosťou ujmy na životnom prostredí a vykonaním geologického prieskumu v súvislosti s vydaním osvedčenia, ktoré v rozsahu námietok uplatnených žalobcami 1/ až 4/ mohli (mali) nastať v súvislosti s geologickým prieskumom; ten možno realizovať len za podmienok určených geologickým zákonom a s možnosťou účasti zainteresovanej verejnosti na tomto konaní. 48. V časti odôvodnenia návrhu na priznanie odkladného účinku poukazom na zásahy do vlastníckeho práva vlastníkov nehnuteľností (resp. tretích osôb), správny súd uvádza, že ich vyhodnotil ako právne
irelevantné. Žalobcovia 1/ až 4/ ako zainteresovaná verejnosť nie sú povolaní na ochranu subjektívneho vlastníckeho práva tretích osôb, ale na ochranu verejného záujmu na životnom prostredí; v danej časti, ak by došlo k akceptácii úvah žalobcov, by žaloba nadobudla podobu verejnej žaloby (tzv. actio popularis), ktorú však náš právny poriadok (SSP) nepozná. Z daného dôvodu preto túto časť odôvodnenia návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. 49. Keďže žalobcovia 1/ až 4/ neosvedčili hrozbu závažnej ujmy ako jedného z dvoch kumulatívnych predpokladov pre priznanie odkladného účinku správnej žalobe, správny súd neposudzoval ďalej otázku, či priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom ako druhého predpokladu. 50. Vzhľadom na to, že žalobcovia 1/ až 4/ v návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe neosvedčili základné predpoklady jeho priznania, teda priamu hrozbu závažnej ujmy na životnom prostredí, či iný zákonom definovaný nenapraviteľný následok, neboli naplnené základné zákonom vyžadované predpoklady definované v § 185 písm. a) SSP. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto správny súd v súlade s § 188 SSP návrh žalobcov 1/ až 4/ na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol. V. Právne posúdenie správneho súdu K súdnemu prieskumu uznesenia vlády 51. Správny súd primárne zisťoval, či sú v predmetnej veci splnené podmienky konania na súdny prieskum uznesenia žalovaného 2/. V tomto bode správny súd konštatuje, že medzi podmienky konania patrí aj spôsobilý predmet súdneho prieskumu, t. j. rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré zasahuje do práv, právom chránených záujmov a povinností dotknutého subjektu alebo sa ich priamo dotýka a ktoré zároveň nie je z možnosti súdneho prieskumu zákonom vylúčené (či už výslovne v texte konkrétnej právnej normy alebo na základe splnenia podmienok podľa § 7 SSP). V správnom súdnictve je právo na prístup k správnemu súdu determinované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo rušia oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP). Rozhodujúcim kritériom na posúdenie prípustnosti súdneho preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je vždy ich spôsobilosť zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov alebo povinností subjektov, ktorým sú určené, resp. v prípade žaloby zainteresovanej verejnosti do vecí životného prostredia. 52. Podľa § 97 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). 53. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka. 54. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 55. Podľa § 7 písm. h) SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis. 56. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.
57. Podľa § 1aa kompetenčného zákona vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 58. Podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b). Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva. 59. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. 60. Vo vzťahu k uzneseniu žalovaného 2/ správny súd dospel k záverom, že na uznesenie vlády sa primárne vzťahuje § 1aa kompetenčného zákona, podľa ktorého uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V citovanom ustanovení kompetenčného zákona je v prípade uvedeného nepodliehania preskúmaniu súdom uvedený aj odkaz na § 244 Občianskeho súdneho poriadku (čomu zodpovedajú dnes všeobecné ustanovenia SSP – pozn. správny súd), z ktorých vyplýva, že uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom v správnom súdnictve. Zároveň je v § 1aa kompetenčného zákona uvedený odkaz pri osobitnom predpise na § 9e zákona č. 45/2011 Z. z. o kritickej infraštruktúre v znení zákona č. 72/2021 Z. z., v ktorom bolo výslovne ustanovené, že proti danému rozhodnutiu vlády môže žiadateľ podať žalobu na preskúmanie rozhodnutia vlády na Najvyšší súd Slovenskej republiky atď. Z uvedeného taktiež vyplýva, že výnimka z nepreskúmateľnosti uznesení vlády SR musí byť explicitne ustanovená osobitným právnym predpisom. 61. Žalobcovia uvádzajú, že takýmto osobitným predpisom, ktorý ustanovuje preskúmateľnosť napadnutého uznesenia vlády SR, je Aarhuský dohovor. Z čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru vyplýva, že štát v rámci vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnutia vecnej a procesnej zákonnosti akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. V čl. 6 Aarhuského dohovoru je upravená účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach, ktoré sú uvedené v jeho Prílohe I (napr. činnosti týkajúce sa energetického priemyslu, chemického priemyslu a pod.), pričom v danom prípade nejde o žiadnu z takýchto činností. Čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru preto nie je aplikovateľný na daný prípad (a žalobcovia ani nevymedzili jeho aplikovateľnosť cez niektorú z tam ustanovených činností). 62. Čo sa týka čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa neho má štát zabezpečiť, ak sú splnené podmienky uvedené v jeho vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Samotný uvedený článok Aarhuského dohovoru hovorí o zabezpečení prístupu k správnemu alebo
súdnemu konaniu zainteresovanej verejnosti, ale za splnenia podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, tzn. napríklad aj za splnenia podmienky prípustnosti predmetu prieskumu (vyplývajúcej z § 3, § 7 SSP), za splnenia podmienky (podľa § 178 ods. 3 SSP alebo vyplývajúcej aj z dohovoru), že rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy bol (priamo) porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. V danom prípade je v § 7 písm. h) SSP ustanovené, že správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis, ktorým je v tomto prípade § 1aa kompetenčného zákona. V § 3 SSP sú tiež definované rozhodnutia a opatrenia orgánov verejnej správy, ako aj administratívne konanie, ktorých definície napadnuté uznesenie vlády SR taktiež nenapĺňa, ako napr. že nejde o individuálny správny akt či normatívny správny akt (ale skôr interný riadiaci akt), nezasahuje do práv, právom chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby, resp. nezasahuje priamo do práva na životné prostredie, keďže sa ním priamo nepovoľuje zásah do životného prostredia akýmkoľvek oprávnením, nebolo vydané orgánom verejnej správy (pozri ďalej v texte) a nebolo ani vydané v administratívnom konaní. Súd podotýka, že uvedený článok Aarhuského dohovoru garantuje prístup k súdu pre zainteresovanú verejnosť len čo sa týka napadnutia úkonov orgánov verejnej moci, pričom uznesenie vlády je organizačným aktom vrcholového orgánu výkonnej moci. Zároveň nie je splnená ani podmienka vyplývajúca z uvedených ustanovení SSP, a to že by rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia, pretože na základe uznesenia žalovaného 2/ nemožno priamo zasiahnuť do životného prostredia, ale na základe tohto uznesenia sa má zabezpečiť vydanie osvedčenia o významnej investícii, na základe ktorého možno v nadväzujúcich krokoch vydať rozhodnutia (opatrenia), ktoré potenciálne môžu zasahovať do práva na ochranu životného prostredia, t. j. až na základe osobitných rozhodnutí správnych orgánov, ktoré budú musieť zhodnotiť splnenie všetkých zákonných podmienok pre takýto postup, v ktorých bude prípustný predmet prieskumu – rozhodnutia orgánu verejnej správy teda budú preskúmateľné správnym súdom, a zainteresovaná verejnosť bude mať v týchto konaniach podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru zabezpečený prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu (nedochádza tak k denegatio iustitiae), a to za splnenia podmienok vyplývajúcich z SSP. Na základe uvedeného je možné napadnuté rozhodnutie subsumovať napríklad aj pod § 7 písm. b) SSP, t. j. pod správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktoré sú zo súdneho prieskumu vylúčené. 63. V zmysle vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nie je osobitným predpisom uvedeným v § 1aa kompetenčného zákona, ktorý by umožňoval preskúmateľnosť uznesenia žalovaného 2/ správnym súdom. Žalobcovia v tomto smere svoju argumentáciu o prístupe k súdu neprípustne rozšírili na prieskum (v podstate) akéhokoľvek aktu akéhokoľvek orgánu týkajúceho sa životného prostredia, čo však z uvedených článkov Aarhuského dohovoru nevyplýva. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že žalobcovia 1/ až 4/ ako zainteresovaná verejnosť majú zabezpečený prístup k súdu alebo správnemu orgánu v nadväzujúcich konaniach. Uvedené podľa správneho súdu predstavuje zabezpečenie práva zainteresovanej verejnosti na prístup k súdu alebo správnemu orgánu v otázkach zásahu do životného prostredia v súlade s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 47 Charty. 64. Pre úplnosť správny súd uvádza, že vyššie uvedené závery sú súladné s doterajšou rozhodovacou praxou správnych súdov, na ktorú poukazoval aj žalovaný 1/, a to napríklad rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/16/2021 zo 17. januára 2021, sp. zn. 2S/78/2021 zo 16. apríla 2021 a sp. zn. 5S/86/2021 z 21. septembra 2021, v ktorých krajský súd totožne dospel k záveru, že uznesenia vlády SR (hoci sa netýkali významnej investície) nie sú spôsobilým predmetom prieskumu správnym súdom, pretože ich zo súdneho prieskumu vylučuje § 1aa kompetenčného zákona. 65. Rovnaké závery prijal správny súd aj vo vzťahu k žalobcovi 5/ ako fyzickej osobe, keď okrem aktívnej vecnej legitimácie musí správny súd ďalej skúmať aj spôsobilosť predmetu súdneho prieskumu, kde správny súd dospel k záveru o tom, že uznesenie žalovaného 2/ nie je spôsobilým predmetom správneho súdneho prieskumu tak, ako bolo uvedené v predchádzajúcich odsekoch odôvodnenia tohto rozhodnutia. 66. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 2/ správny súd odkazuje na rozhodnutia krajského súdu uvedené v bode 64 odôvodnenia tohto uznesenia, z ktorých vyplýva, že v takomto
konaní nie je daná ani pasívna legitimácia žalovaného 2/, s názorom ktorým sa stotožňuje aj správny súd a v tomto smere poukazuje na odôvodnenia predmetných rozhodnutí krajského súdu o tejto otázke. Vláda SR nie je orgánom verejnej správy a uznesenia vlády nie sú rozhodnutím a ani opatrením podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) SSP a neboli vydané v administratívnom konaní podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP, pretože vláda nie je orgánom verejnej správy, ale vrcholným orgánom výkonnej moci, ktorý stojí na vrchole rozvetvenej štruktúry orgánov štátnej správy a ako kolektívny orgán organizuje, zjednocuje, riadi a kontroluje činnosť týchto orgánov (bližšie pozri napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžz 5/2013). Orgány verejnej správy na účely správneho súdnictva vymedzuje § 4 SSP, a to ako orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy, právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Vláda je definovaná v čl. 108 Ústavy SR ako vrcholný orgán výkonnej moci a nespadá pod vymedzenie orgánu verejnej správy podľa § 4 SSP. Vláda, ako už bolo spomenuté vyššie, organizuje, zjednocuje, riadi a kontroluje činnosť orgánov výkonnej moci a vykonáva svoje ústavou priznané kompetencie (čl. 119 Ústavy SR). Vláda ako Ústavou SR zakotvený vrcholný orgán výkonnej moci nemôže vystupovať ako orgán verejnej správy a nie je teda v tejto právnej veci pasívne legitimovaná. 67. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže správny súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve, a správny súd teda nemá ani právomoc na jeho preskúmanie, tak správny súd neposudzoval ďalšie námietky žalobcov ohľadom aktívnej vecnej legitimácie (ktorú správny súd v rozsahu osobitných právnych predpisov plne rešpektuje) či ohľadom samotného merita veci a má za to, že tieto presahujú rámec tohto súdneho konania, v ktorom došlo k odmietnutiu žalôb pre ich neprípustnosť. K súdnemu prieskumu osvedčenia 68. V ďalšom kroku správny súd zisťoval, či sú v predmetnej veci splnené podmienky konania na súdny prieskum osvedčenia žalovaného 1/. Vo vzťahu k súdnemu prieskumu osvedčenia vydaného žalovaným 1/ správny súd považuje za potrebné na prvom mieste poukázať aj na teoretické vymedzenie pojmu osvedčenie. 69. Právna teória považuje osvedčenia za jeden z druhov finálnych foriem činnosti verejnej správy (resp. správny akt), t. j. ide o konkrétnu podobu činnosti verejnej správy, ktorá je „zhmotnená“ v reálnom svete. Považuje sa za verejnú listinu, ktorou správny orgán autoritatívne potvrdzuje existenciu alebo neexistenciu určitej skutočnosti alebo stavu. Osvedčované skutočnosti sa môžu týkať právneho i faktického stavu. Jeho funkciou je preukazovať skutočnosti, ktoré nie sú sporné a z tohto dôvodu si ho preto nemožno zamietať s individuálnym správnym aktom deklaratórnej povahy. Osvedčenie nie je deklaratórnym právnym aktom. Nevydáva sa v správnom konaní a ani sa v rámci neho nepreskúmava. Rozdiel medzi osvedčením a deklaratórnym rozhodnutím je v tom, že procesu jeho vydávania nepredchádza spor; osvedčenia sa tak vydávajú spravidla v procesoch, v ktorých nie je spor o právo. Obranu proti nemu možno doložiť protidôkazom. Nesprávne osvedčenie môže správny orgán kedykoľvek zrušiť alebo zmeniť. Právny význam osvedčenia spočíva v tom, že má dôkaznú hodnotu o osvedčených skutočnostiach, platí prezumpcia pravdivosti. Kto má na osvedčení právny záujem, môže sa domáhať jeho vydania (pozri Škultéty, P. a kol. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : VO PraF UK, 2005, s. 114; Košičiarová, S. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Plzeň : Aleš Čeněk, 2022, s. 257; Vrabko, M. a kol. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : C. H. Beck, 2025, s. 148). Predmetným názorom, podľa ktorých vydanie osvedčenia nie je procesom správneho konania, zodpovedá aj znenie § 16 ods. 1 a 2 zákona o mimoriadnych investíciách, podľa ktorých na vydanie osvedčenia nie je právny nárok (ods. 1) a na posudzovanie žiadosti a na posudzovanie žiadosti o zmenu osvedčenia sa nevzťahuje správny poriadok (ods. 2). 70. Z predmetného plynie záver, že osvedčenie sa (zásadne) nevydáva v procese, ktorý by napĺňal znaky administratívneho konania (§ 3 ods. 1 písm. a/ SSP), keďže sa nevydáva v takomto (správnom) konaní a zároveň nie je ani rozhodnutím alebo opatrením (§ 3 ods. 1 písm. b/ a c/ SSP). K nemožnosti osvedčenia ovplyvniť právne postavenie osoby sa vyjadril aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v odseku 126 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 4Svk/34/2025 z 25. novembra 2025: „Pokiaľ ide o dokument Osvedčenie o významnej investícii, nejde tu o dokument, ktorý by mal možnosť ovplyvniť práva a právom
chránené záujmy sťažovateľa. Deklaruje už existujúci stav. Zo zákona o významnej investícii nevyplýva povinnosť komukoľvek ho doručovať. Preto nemohlo dôjsť nedoručením tohto dokumentu k priamemu zásahu do jeho vlastníckych práv tak, ako to sťažovateľ tvrdí. Na proces jeho vydávania sa nevzťahuje Správny poriadok. Jeho schválenie je politickým rozhodnutím. Žiadosť na vydanie Osvedčenia o významne investícii podáva podnik, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3 ods. 1 zákona o významnej investícii. Príslušné ministerstvo potom následne predloží vláde návrh na vydanie Osvedčenia o významnej investícii. Vláda Slovenskej republiky návrh na vydanie Osvedčenia o významnej investícii uznesením schváli alebo neschváli. Ak vláda Slovenskej republiky vydá uznesenie, ktorým schváli návrh na vydanie Osvedčenia o významnej investícii, vydá príslušné ministerstvo Osvedčenie o významnej investícii. Osvedčenie o významnej investícii je dokladom, ktorý podnik dokladá k návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania. MH Invest, s.r.o. tak pripojil k návrhu Osvedčenie o významnej investícii vydané Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky.“ 71. Podľa názoru správneho súdu je však na mieste materiálne skúmať vydané (napadnuté) osvedčenie žalovaného 1/, a to z toho hľadiska, či nenaplnilo obsahové náležitosti opatrenia (resp. rozhodnutia) orgánu verejnej správy, a teda či forma osvedčenia v tomto konkrétom prípade „nezakrýva“ úkon orgánu verenej správy, ktorý podlieha súdnemu prieskumu (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 72. O tom, že osvedčenie vydal pasívne vecne legitimovaný subjekt (§ 4 písm. a/ v spojení s § 180 SSP) nemá správny súd žiadne pochybnosti (žalovaný 1/ je [ústredným] orgánom štátnej správy, t. j. je orgánom verenej správy na účely § 4 SSP). 73. Materiálne posúdenie osvedčenia z pohľadu jeho možného zásahu do právneho postavenia fyzických a právnických osôb podľa názoru správneho súdu znamená, že na základe osvedčenia sa založia, menia, zrušujú alebo deklarujú práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka (t. j. vykazuje znaky rozhodnutia - § 3 ods. 1 písm. b/ SSP) alebo na jeho základe sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté (t. j. vykazuje znaky opatrenia - § 3 ods. 1 písm. c/ SSP). 74. Správny súd dospel k záveru, že osvedčenie žalovaného 1/ tieto znaky nevykazuje. K tomuto záveru dospel na základe nasledovných úvah. 75. Podľa názoru správneho súdu k tomu, že osvedčením by došlo k založeniu, zmene, zrušeniu alebo deklarácii práva (právom chráneného záujmu, povinnosti) alebo k ich priamemu dotknutiu by došlo osvedčením len v takom prípade, ak by priamo osvedčenie takýmto spôsobom zasiahlo do právneho postavenia fyzickej alebo právnickej osoby. Podľa názoru správneho súdu tu však k ovplyvneniu právneho postavenia dochádza priamo zákonom (t. j. zákonodarnou mocou) a nie osvedčením (t. j. úkonom výkonnej moci preskúmateľným v správnom súdnictve). O tom svedčí aj znenie samotného výroku napadnutého osvedčenia, ktoré zásadne len cituje ustanovenia zákona o významných investíciách (§ 7 ods. 4, § 10, § 15 ods. 1), ktoré vymedzujú povinnosti, ktoré má v dôsledku jeho vydania držiteľ osvedčenia, t. j. ďalší účastník 1/ (a teda nie žalobcovia). Následne na to, v dôsledku vydania osvedčenia, dochádza aj k vzniku zákonného vecného bremena, ktorého rozsah je ustanovený zákonom v § 12, t. j. nedochádza k vzniku vecného bremena, ktorého rozsah by svojou úvahou ovplyvnil orgán verejnej správy, ale tento rozsah je daný priamo zákonodarcom. Toto zákonné vecné bremeno sa týka oprávnenia vstupu na cudzie pozemky a do cudzích objektov a zariadení, a teda ako také ani neovplyvňuje právne postavenie žalobcov 1/ až 4/. 76. Pokiaľ ide o priamy dotyk na právach, ten treba ešte osobitne skúmať vo vzťahu k žalobcovi 5/, ktorý odvodil svoju aktívnu vecnú legitimáciu z dôvodu zásahu do svojho vlastníckeho práva. Aj tu však správny súd uvádza, že k tomuto zásahu nedošlo z dôvodu osvedčenia ako takého, ale až v dôsledku vzniku zákonného vecného bremena, ako to bolo uvedené v predchádzajúcom odseku odôvodnenia. 77. Z textu zákona o významných investíciách tak vyplýva, že osvedčenie je doklad vydaný jeho držiteľovi (v prejednávanom prípade ďalšiemu účastníkovi 1/) a potvrdzuje, že investícia je významnou investíciou. Potvrdzuje právny nárok držiteľa osvedčenia postupovať podľa tohto zákona a súvisiacich predpisov, pričom vo vzťahu k orgánom štátnej a verejnej správy je osvedčenie dokladom na preukázanie právneho nároku na postup dotknutých orgánov voči jeho držiteľovi podľa tohto zákona, ako aj príslušnej legislatívy súvisiacej s realizáciou a ukončením realizácie významnej investície. Na vydanie osvedčenia
nie je právny nárok a na posudzovanie žiadosti o zmenu osvedčenia sa nevzťahuje správny poriadok. Z analýzy textu zákona o významných investíciách tak nevyplýva, že by osvedčenie vykazovalo znaky rozhodnutia, resp. opatrenia na účely SSP. 78. Vo vzťahu k zákonnému vecnému bremenu však správny súd účastníkom konania pripomína aj znenie § 12 ods. 2 zákona o významných investíciách, podľa ktorého činnosti podľa odseku 1 je držiteľ osvedčenia povinný najmenej 15 dní vopred oznámiť vlastníkovi nehnuteľnosti. Rovnako tak treba poukázať aj na § 12 ods. 3 tohto zákona, ktorý v zmysle požiadavky primeranosti upravuje postupy súvisiace s náhradou škody alebo s obmedzeniami pri obvyklom užívaní nehnuteľnosti. 79. Veľmi dôležitým aspektom posúdenia veci je potom aj charakter napadnutého osvedčenia v tom slova zmysle, na čo všetko oprávňuje jeho držiteľa. Správny súd tu poukazuje na § 7 ods. 4 zákona o významných investíciách, podľa ktorého ak ide o významnú investíciu podľa § 3 ods. 1, držiteľ osvedčenia prikladá osvedčenie k návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania, integrovaného povoľovania, stavebného konania a konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Podľa názoru správneho súdu z uvedeného ustanovenia vyplýva vo svojej podstate predbežný charakter napadnutého osvedčenia (§ 7 písm. e/ SSP), ktorý nasvedčuje tomu, že v momente svojho vydania ten ešte nespôsobuje zásah do právneho postavenia fyzických alebo právnických osôb (resp. aj zainteresovanej verejnosti). 80. Ako totiž vyplýva z citovaného ustanovenia, osvedčenie je povinnou súčasťou k žiadostiam, ktorými sa začínajú vyvlastňovacie konanie, integrované povoľovacie konanie, stavebné konanie, konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V každom z týchto konaní potom majú žalobcovia osobitným zákonom garantované postavenie účastníkov správneho konania, v ktorom môžu účinne brániť svoje práva (resp. práva zainteresovanej verejnosti na životnom prostredí) a v ktorom môžu následne na to podať aj správnu žalobu (s možnosťou priznania odkladného účinku správnej žalobe). 81. K uvedenej predčasnosti napokon správny súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 391/2026-112 z 1. júla 2026. V danom prípade ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov, ktorá smerovala voči tu preskúmavanému uzneseniu žalovaného 1/ a osvedčeniu žalovaného 2/. Ústavný súd sa v odseku 31 svojho odôvodnenia venoval aj porušeniu práva na životné prostredie sťažovateľov a konštatoval predčasnosť podanej ústavnej sťažnosti. Tento súd uviedol: „Porušenie práva na priaznivé životné prostredie. Rovnaký záver o predčasnosti porušenia ústavných práv je nutné vztiahnuť aj na námietky týkajúce sa zásahu do práva na životné prostredie. Zo zákona o významných investíciách je zjavné, že najprv je vydané osvedčenie o významnej investícii a až následne dochádza k začatiu konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorého účastníkmi majú právo byť aj sťažovatelia, keďže sú investíciou priamo dotknutí. Z argumentácie sťažovateľov nie je dostatočne zjavná bezprostrednosť ohrozenia životného prostredia, keďže investičný projekt je v počiatočnej fáze prípravy a prípadný negatívne dopady alebo vplyvy na životné prostredie ešte môžu byť posúdené práve v rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA). V rámci tohto procesu budú posúdené aj relevantné obavy týkajúce sa ohrozenia kvality pitnej vody. Až následne budú môcť sťažovatelia namietať, či uvedený verejný záujem bol prekonaný iným verejným záujmom, prípadne napadnúť nedostatky pri posudzovaní proporcionality.“ 82. Na základe uvedeného preto dospel správny súd k záveru, že napadnuté osvedčenie nie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve a správny súd teda nemá ani právomoc na jeho preskúmanie. Správny súd preto neposudzoval ďalšie námietky žalobcov, keďže má za to, že presahujú rámec tohto súdneho konania, v ktorom došlo k odmietnutiu žaloby pre jej neprípustnosť. 83. Z dôvodu pozitívneho vplyvu na rozhodovaciu činnosť verejnej správy správny súd však osobitne uvádza a zdôrazňuje, že v prípade (napríklad) vyvlastňovacieho konania plynie z ústavnej právnej úpravy povinnosť každé vyvlastnenie odôvodňovať aj z hľadiska naplnenia verejného záujmu (čl. 20 ods. 4 Ústavy SR). Z príloh k osvedčeniu žalovaného 1/ jednoznačne vyplýva, že predmetom vyvlastnenia tu môže byť veľké množstvo nehnuteľností. Bude jednoznačnou úlohou vyvlastňovacieho orgánu v súlade s princípom primeranosti odôvodniť verejný záujem na vyvlastnení. Judikatúra pritom dôsledne vyžaduje, aby verejný záujem bol v každom jednotlivom prípade osobitne posúdený. Nebude preto postačovať len všeobecný odkaz na uznesenie žalovaného 2/, ktoré verejný záujem vo svojom texte neuvádza (správny súd však nespochybňuje, že predpokladom vydania uznesenia je, že investičný
projekt je vo verejnom záujme), ako ani na osvedčenie žalovaného 2/, ktoré na dôvody verejného záujmu síce odkazuje a pomenúva ich, ale nijak bližšie ich neodôvodňuje a nepodkladá ani konkrétnymi podkladmi. Ďalej správny súd v tejto súvislosti nespochybňuje, že projekt PVE H. – G. ako taký nemusí byť nevyhnutne uvedený v zoznamoch strategických dokumentov, no na druhej strane jeho absencia v nich jednoznačne evokuje zvýšenú dôležitosť odôvodnenia jeho súčasného zaradenia pod významnú investíciu podľa zákona o významných investíciách (osobitne treba uviesť ochranu vodnej nádrže ako zdroja pitnej vody pre obyvateľstvo v časoch klimatických zmien, ktoré môžu mať vplyv na zdroje pitnej vody). Zároveň preto treba zdôrazniť zásadnú úlohu orgánov verenej správy na ochrane životného prostredia ako ústavou garantovaného práva (čl. 44 a 45 Ústavy SR), kde pri projektoch takého významu, akým projekt PVE H. – G. nepochybne je (inak by zrejme nebol schválený ako významná investícia), je o to dôležitejšia spolupráca s účastníkmi konania, ako aj zainteresovanou verejnosťou, aby bol dodržaný princíp účinnej súčinnosti (§ 3 ods. 2 správneho poriadku) a odstránené pochybnosti o možných negatívnych vplyvoch na životné prostredie. Zároveň správny súd dáva do pozornosti závery, ku ktorým dospel v inej súdenej veci, ale ktorej závery môžu byť inšpiratívne v ďalších konaniach orgánov verejnej správy (obzvlášť v konaniach týkajúcich sa posudzovania vplyvov na životného prostredia), a podľa ktorých pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie nie je prípustné rozdeľovanie projektu tak, aby jeho jednotlivé súčasti nepodliehali takémuto posudzovaniu, hoci vcelku by tomuto posudzovaniu podliehať museli a zároveň v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ je predovšetkým taký postup, keď posudzovanie vplyvov prebehne čo najskôr pri prvých úkonoch, ktoré sa posudzovania môžu týkať (pozri rozsudok Správneho súdu v Bratislave, sp. zn. BA-5S/19/2019 zo 16. januára 2026). K ďalším účastníkom konania 84. Pre úplnosť správny súd napokon uvádza, že žalobcovia 1/ až 4/ označili v správnej žalobe za ďalších účastníkov konania subjekty: 1. Asociácia priemyselných zväzov a dopravy, IČO: 50 027 514; 2. Obec Cinobaňa, IČO: 00 316 008; 3. Banskobystrický samosprávny kraj, IČO: 37 828 100; 4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky; 5. SAPI - Slovenská asociácia udržateľnej energetiky, IČO: 45 733 848; 6. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, IČO: 00 681 156; 7. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, IČO: 00 686 832; 8. Inštitút vodnej politiky, IČO: 45 787 751; 9. H. H. J.. Žalobcovia 1/ až 4/ toto ich postavenie odvodili z toho, že títo podávali pripomienky v medzirezortnom pripomienkovom konaní k uzneseniu žalovaného 2/. 85. Keďže uznesenie žalovaného 2/ a ani osvedčenie žalovaného 1/ nie sú spôsobilým predmetnom správneho súdneho konania, ako vyplynulo z predchádzajúcich častí právneho posúdenia veci správnym súdom, a zároveň medzirezortné pripomienkové konania nie je administratívnym konaním (čo v správnej žalobe akcentoval aj žalobca 5/, pozri odsek 16 odôvodnenia tohto uznesenia), nemajú podľa názoru správneho súdu tieto subjekty ani právne postavenie ďalších účastníkov konania, a preto s nimi správny súd vo veci nekonal. 86. Právne postavenie ďalšieho účastníka konania napĺňa ďalší účastník 1/ (t. j. Vodohospodárska výstavba), keďže ten je držiteľom osvedčenia a z toho vyplývajúcich oprávnení. Vzhľadom na výrokovú časť tohto uznesenia správneho súdu, ktorým nedošlo k zmene právneho postavenia ďalšieho účastníka 1/, a spolu so skutočnosťou, že vydanie rozhodnutia o odkladnom účinku je zákonom lehotované (§ 187 ods. 3 SSP), tak v tejto fáze súdneho konania správny súd s ďalším účastníkom 1/ nekonal. VI. Záver 87. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že správna žaloba je neprípustná, keď správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis (§ 7 písm. h/ SSP), resp. správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 7 písm. b/ SSP) a zároveň správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania (§ 7 písm. e/ SSP). Správny súd preto uznesením podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol žaloby pre ich neprípustnosť.
88. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 171 ods. 1 SSP. Žalobcovia procesne zavinili odmietnutie žaloby (neprípustnosť žaloby), správny súd však žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcom nepriznal, pretože ide o orgán štátnej správy, žiadne dôvodne vynaložené trovy konania mu nevznikli a žiadne si ani neuplatnil. Rovnako tak nepriznal právo na náhradu trov konania ani ďalšiemu účastníkovi 1/, keďže mu žiadne trovy konania nevznikli. 89. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu voči výroku I. nie je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 2 písm. e/ SSP). Proti tomuto uzneseniu voči výroku II. a III. možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).